NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 4. mája 2017 (1)(i)
Vec C‑106/16
Polbud ‑Wykonawstwo sp. z o.o. v likvidácii
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko)]
„Sloboda usadiť sa – Články 49 a 54 ZFEÚ – Pôsobnosť – Cezhraničná premena – Premiestnenie sídla spoločnosti uvedeného v stanovách do iného členského štátu bez toho, aby došlo k premiestneniu skutočného sídla – Návrh na výmaz spoločnosti z obchodného registra členského štátu pôvodu – Požiadavka zrušenia a likvidácie spoločnosti – Ochrana veriteľov, menšinových spoločníkov a zamestnancov – Proporcionalita“
I – Úvod
1. Bráni sloboda usadiť sa predpisom členského štátu, ktoré neumožňujú spoločnosti založenej podľa práva tohto štátu zmeniť sa na spoločnosť podľa práva iného členského štátu?
2. Takto znie v zásade otázka, na ktorú má Súdny dvor odpovedať v rámci tohto konania o návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Uvedená otázka vznikla v súvislosti so žiadosťou poľskej spoločnosti s ručením obmedzením o zmenu právnej formy na spoločnosť podľa luxemburského práva pri zachovaní právnej subjektivity. Výmazu spoločnosti z obchodného registra, ktorý je podmienkou pre uskutočnenie tohto zámeru, však bráni právo tohto členského štátu, ktoré požaduje predchádzajúcu likvidáciu a zrušenie spoločnosti.
3. Súdny dvor má v tejto súvislosti možnosť spresniť rozsah pôsobnosti slobody usadiť sa a objasniť otázky zásadného významu. Je totiž potrebné rozhodnúť, či takáto základná sloboda zabezpečuje spoločnosti založenej podľa právneho poriadku jedného členského štátu, okrem práva vybrať si miesto svojej hospodárskej činnosti v rámci Únie, aj osobitné právo na cezhraničnú zmenu svojej právnej formy.
4. Týmto konaním sa teda rozšíri zoznam známych rozsudkov Súdneho dvora v oblasti cezhraničnej mobility spoločností.(2) Skutočne existuje len málo čiastkových oblastí v práve Únie, ktoré natoľko pútajú pozornosť odbornej verejnosti a sú presadzované v porovnateľnej intenzite. V súvislosti s veľkým počtom relevantných odborných diskusií v tejto oblasti(3) možno tiež citovať Karla Valentina(4): „Povedané už bolo všetko, ale nehovorili ešte všetci.“
5. V tomto konaní sa teda opäť predkladá Súdnemu dvoru žiadosť o rozhodnutie vo veci.
II – Právny rámec
A – Právo Únie
6. Právny rámec Únie tvorí sloboda usadiť sa upravená v článkoch 49 a 54 ZFEÚ.
B – Vnútroštátne právo
7. Článok 270 poľského Kodeks spółek handlowych (Zákonník o obchodných spoločnostiach, ďalej len „KSH“) stanovuje:
„Spoločnosť zaniká:
…
2. rozhodnutím spoločníkov o zrušení spoločnosti alebo o premiestnení sídla spoločnosti do zahraničia, ktoré je potvrdené notársky vyhotovenou zápisnicou;
…“
8. Článok 272 KSH znie
„K zániku spoločnosti dochádza po uskutočnení likvidácie výmazom spoločnosti z registra.“
9. Článok 288 § 1 KSH stanovuje, že po tom, ako zhromaždenie spoločníkov schváli konečnú súvahu, a po ukončení likvidácie sa táto súvaha uverejní v sídle spoločnosti a predloží registrovému súdu spolu s návrhom na výmaz spoločnosti z registra. Za rozhodujúci deň sa považuje deň pred tým, ako dôjde k rozdeleniu majetku, ktorý zostane po uspokojení alebo zabezpečení veriteľov.
10. Články 551 až 568 KSH upravujú premenu spoločností. V tejto súvislosti článok 562 § 1 KSH stanovuje, že premena kapitálovej spoločnosti si vyžaduje príslušné rozhodnutie zhromaždenia spoločníkov, resp. valného zhromaždenia.
11. Článok 17 Ustawy z dnia 4 lutego 2011 r. – Prawo prywatne międzynarodowe (Zákon zo 4. februára 2011 o medzinárodnom práve súkromnom, ďalej len „zákon o MPS“) v relevantnej časti znie:
„1. Právnická osoba podlieha právu štátu, v ktorom má svoje sídlo.
2. Keď však právo, ktoré je relevantné podľa odseku 1, stanovuje, že platí právo štátu, podľa ktorého bola právnická osoba založená, uplatní sa právo tohto štátu.
…“
12. Článok 19 zákona o MPS stanovuje:
„1. Premiestnením sídla do iného štátu sa právnická osoba podriaďuje právu tohto štátu. Právna subjektivita podľa predpisov štátu doterajšieho sídla sa zachová, ak to pripúšťa právo všetkých dotknutých štátov. Premiestnenie sídla v rámci Európskeho hospodárskeho priestoru nevedie k strate právnej subjektivity.
2. Zlúčenie právnických osôb so sídlom v rôznych štátoch si vyžaduje splnenie podmienok, ktoré stanovuje právo týchto štátov.“
III – Konanie vo veci samej a konanie pred Súdnym dvorom
13. Polbud‑Wykonawstwo sp. z o.o. (ďalej len „Polbud“) je spoločnosťou s ručením obmedzeným založenou podľa poľského práva so sídlom v meste Łącko. Spoločníci tejto spoločnosti prijali 30. septembra 2011 rozhodnutie o premiestnení „sídla spoločnosti“ v zmysle článku 270 bodu 2 KSH do Luxemburského veľkovojvodstva. K zmene miesta skutočného výkonu hospodárskej činnosti nedošlo.
14. Na tomto základe podala Polbud 19. októbra 2011 na registrovom súde návrh na vyhlásenie likvidácie. Začiatok likvidácie bol do obchodného registra zapísaný 26. októbra 2011 a bol určený likvidátor.
15. Dňa 28. mája 2013 odsúhlasilo zhromaždenie spoločníkov Polbud pred notárom v meste Rambrouch (Luxembursko) vykonanie rozhodnutia prijatého v septembri 2011 o zmene sídla spoločnosti a o jeho premiestnení na územie Luxemburska s účinnosťou od tohto dňa bez toho, aby došlo k zániku právnej subjektivity alebo vzniku novej právnickej osoby. Zhromaždenie spoločníkov zároveň rozhodlo aj o prijatí právnej formy spoločnosti s ručením obmedzeným podľa luxemburského práva, o zmene obchodného mena spoločnosti na Consoil Geotechnik S.à.r.l. (ďalej len „Consoil“) a o zmene spoločenskej zmluvy. Na základe vyššie uvedených skutočností bola Consoil 14. júna 2013 zapísaná do registra spoločností v Luxembursku.(5)
16. Polbud následne podala 24. júna 2013 na registrový súd v Poľsku návrh na výmaz z obchodného registra. Polbud nevyhovela nariadeniu súdu stanovujúcemu povinnosť predložiť na tento účel potrebné dôkazy o zrušení a likvidácii spoločnosti. Naopak, poukázala na premiestnenie sídla spoločnosti do Luxemburska a na to, že spoločnosť naďalej existuje ako spoločnosť podľa práva tohto členského štátu.
17. Registrový súd rozhodnutím z 19. septembra 2013 návrh zamietol. Prvostupňový ani druhostupňový opravný prostriedok nebol úspešný.
18. Spoločnosť napokon podala 4. júna 2014 kasačnú sťažnosť na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko). Uvádza, že okamihom premiestnenia sídla do Luxemburska stratila postavenie poľskej spoločnosti a stala sa spoločnosťou podľa luxemburského práva. Týmto okamihom bola ukončená likvidácia a spoločnosť sa mala vymazať z poľského registra.
19. Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) má pochybnosti o tom, či zamietnutie výmazu spoločnosti z obchodného registra v prípade nesplnenia podmienok stanovených poľským právom pre takýto výmaz odporuje slobode usadiť sa upravenej právom Únie. Z uvedených dôvodov predložil tento súd 22. októbra 2015 v súlade s článkom 267 ZFEÚ Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania o týchto otázkach:
1. Bránia články 49 a 54 ZFEÚ tomu, aby členský štát, v ktorom bola založená obchodná spoločnosť (spoločnosť s ručením obmedzeným), uplatnil predpisy vnútroštátneho práva, ktoré výmaz v obchodnom registri podmieňujú zrušením spoločnosti po uskutočnení likvidácie, keď sa spoločnosť v inom členskom štáte novo zriadila na základe rozhodnutia spoločníkov o pokračovaní právnej subjektivity nadobudnutej v členskom štáte založenia?
V prípade zápornej odpovede na túto otázku:
2. Možno články 49 a 54 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že povinnosť spoločnosti uskutočniť likvidáciu podľa vnútroštátneho práva, ktorá zahŕňa ukončenie prebiehajúcich obchodov, vymoženie pohľadávok, splnenie záväzkov a speňaženie majetku spoločnosti, uspokojenie alebo zabezpečenie veriteľov, predloženie finančnej správy o týchto opatreniach, ako aj určenie osoby, ktorá uchováva účtovníctvo a dokumenty, čo sú úkony pred zánikom spoločnosti, ktorý nastane v okamihu výmazu z registra, predstavuje vhodný, nevyhnutný a primeraný prostriedok na ochranu verejného záujmu formou ochrany veriteľov, menšinových spoločníkov a zamestnancov premiestňovanej spoločnosti?
3. Majú sa články 49 a 54 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že ide o obmedzenie slobody usadiť sa, keď spoločnosť s cieľom zmeniť sa na spoločnosť iného členského štátu premiestni na jeho územie svoje sídlo v zmysle stanov bez toho, aby zmenila hlavné sídlo podniku, ktoré zostane v členskom štáte založenia?
20. V konaní pred Súdnym dvorom predložili svoje písomné pripomienky Poľská republika, Rakúska republika, Portugalská republika a Európska komisia. Na pojednávaní 6. marca 2017 sa zúčastnili vyššie uvedené osoby zúčastnené na konaní, okrem Portugalskej republiky, a tiež Polbud a Spolková republika Nemecko.
IV – Právne posúdenie
21. Predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka zamýšľanej zmeny právnej formy spoločnosti Polbud na spoločnosť s ručením obmedzeným podľa luxemburského práva. Keďže Luxembursko rovnako ako všetky ostatné členské štáty podmieňuje založenie a existenciu spoločností podľa vnútroštátneho práva sídlom na území štátu, spája sa takýto zámer nevyhnutne z premiestnením sídla spoločnosti uvedeným v stanovách spoločnosti.(6) Zdá sa, že k takejto zmene došlo zapísaním spoločnosti Consoil do luxemburského registra spoločností.(7)
22. V súlade s terminológiou Súdneho dvora ide o cezhraničnú premenu. Týmto pojmom sa rozumie zmena spoločnosti na spoločnosť podľa práva iného členského štátu, ktorá takouto premenou vznikne.(8)
23. Uskutočnenie takejto premeny v zásade závisí jednak od právneho poriadku členského štátu pôvodu a jednak od právneho poriadku prijímajúceho členského štátu. V tomto ohľade sa rozsudok vo veci VALE(9) týkal situácie, keď prijímajúci členský štát síce upravoval možnosť premeny spoločností založených podľa vnútroštátneho práva, ale nepripúšťal cezhraničné premeny. Predmetom konania v prejednávanej veci sú na rozdiel od toho prekážky na strane štátu pôvodu. Právne predpisy Poľska totiž Polbud, ktorá si má zachovať právnu subjektivitu prostredníctvom spoločnosti Consoil, neumožňujú výmaz z obchodného registra bez predchádzajúcej likvidácie a zrušenia spoločnosti.
24. Ďalej treba v zásade objasniť, či sloboda usadiť sa bráni takémuto postupu. Osobitosť tohto prípadu pritom spočíva v tom, že cezhraničná premena sa v zmysle informácií vyplývajúcich z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nespája so zmenou hlavnej obchodnej činnosti spoločnosti. Vnútroštátny súd sa pýta, či sa s ohľadom na túto skutočnosť uplatní pôsobnosť slobody usadiť sa (tretia otázka), či ide o jej obmedzenie (prvá otázka), a či takéto obmedzenie možno prípadne odôvodniť (druhá otázka).
A – O tretej prejudiciálnej otázke
25. Tretia prejudiciálna otázka, ktorá je do istej miery formulovaná nejasne, sa týka pôsobnosti slobody usadiť sa v zmysle článkov 49 a 54 ZFEÚ. Túto otázku je potrebné posúdiť ako prvú. Ak totiž cezhraničná premena, akou je zamýšľaná zmena v prejednávanej veci, nepatrí do pôsobnosti slobody usadiť sa, nevznikajú ďalšie otázky o obmedzení a prípadnom odôvodnení.
26. Svojou otázkou sa vnútroštátny súd snaží v zásade zistiť, či do pôsobnosti slobody usadiť sa patrí taký postup, keď spoločnosť založená podľa práva jedného členského štátu na účely premeny na spoločnosť iného členského štátu premiestni svoje sídlo uvedené v stanovách, do tohto druhého členského štátu bez toho, aby sa zmenilo „hlavné sídlo podniku“ – t. j. s ohľadom na terminológiu použitú Súdnym dvorom v rozsudku Cartesio(10), skutočné sídlo spoločnosti, ktoré sa zachová v štáte pôvodu.
27. V zmysle judikatúry Súdneho dvora úkony spočívajúce v premene spoločností patria v zásade medzi hospodárske činnosti, v súvislosti s ktorými sú členské štáty povinné rešpektovať slobodu usadiť sa.(11) Uvedené však neznamená, že takéto úkony spravidla patria do pôsobnosti tejto základnej slobody. Naopak, v každom prípade musia byť splnené požiadavky upravené v článku 49 ZFEÚ. V zmysle tohto ustanovenia zakazujú obmedzenia slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu, pričom spoločnostiam založeným v súlade s právnymi predpismi členského štátu sa v zmysle článku 54 priznáva rovnaké postavenie ako štátnym príslušníkom.
28. Preto je potrebné preskúmať, či sa má Polbud považovať za spoločnosť v zmysle článku 54 ZFEÚ, a teda či má možnosť sa domáhať uplatnenia slobody usadiť sa (pozri bod 1), ako aj či sa zamýšľaná premena v tejto veci spája s usadením sa v inom členskom štáte (pozri bod 2).
1. Spoločnosť podľa článku 54 ZFEÚ
29. V zmysle judikatúry je otázka, či sa článok 49 ZFEÚ uplatní v prípade spoločnosti, ktorá sa odvoláva na slobodu usadiť sa v zmysle článku 54 ZFEÚ, predbežnou otázkou, na ktorú možno odpovedať iba na základe predpisov vnútroštátneho práva. Členské štáty totiž môžu definovať jednak väzbu, ktorá sa vyžaduje od spoločnosti na to, aby sa mohla považovať za spoločnosť založenú podľa jeho vnútroštátneho práva a na základe toho bola oprávnená využiť právo usadiť sa, a jednak väzbu vyžadovanú na neskoršie zachovanie tohto postavenia.(12)
30. S ohľadom na článok 17 ods. 1 poľského zákona o MPS by mohlo byť otázne, či Polbud možno po premiestnení jej sídla uvedeného v stanovách do Luxemburska naďalej považovať za poľskú spoločnosť a či sa ako taká môže odvolávať na právo usadiť sa. V zmysle tohto ustanovenia totiž právnická osoba podlieha právu štátu, v ktorom má svoje sídlo. Podľa tvrdení Poľska uvedených na pojednávaní poľský zákonodarca upustil od konkretizácie pojmu „sídlo“. Ak by sa však sídlom rozumelo sídlo uvedené v stanovách spoločnosti, na základe takéhoto výkladu by už Polbud nebolo možné považovať za spoločnosť podľa poľského práva.
31. Túto otázku však prináleží objasniť vnútroštátnemu súdu, pričom v prejednávanej veci nie je potrebné sa ňou zaoberať, keďže vnútroštátny súd nespochybňuje, že Polbud je oprávnená odvolávať sa na právo usadiť sa.
2. Usadenie v inom členskom štáte
32. Ďalej treba objasniť, či ide o usadenie sa v inom členskom štáte podľa článku 49 ZFEÚ.
33. Podľa ustálenej judikatúry sa má pojem usadenie sa chápať veľmi široko, pričom zahŕňa možnosť sa trvale a nepretržite zúčastňovať na hospodárskom živote v inom členskom štáte a mať z toho prospech.(13) V tejto súvislosti sa musí zabezpečiť stála prítomnosť v hostiteľskom členskom štáte, ktorú možno konštatovať na základe objektívnych a overiteľných skutočností.(14)
34. V rámci spresnenia výrazu usadenia sa ďalej Súdny dvor zdôraznil, že sa vyžaduje skutočný výkon hospodárskej činnosti prostredníctvom stálej prevádzkarne v tomto členskom štáte po neobmedzený čas.(15) Vo svojej neskoršej judikatúre Súdny dvor konštatoval, že skutočné usadenie sa v prijímajúcom členskom si vyžaduje vykonávanie skutočnej hospodárskej činnosti v tomto štáte.(16) Súdny dvor však požiadavku skutočného usadenia sa doposiaľ vyslovil iba v súvislosti s existenciou obmedzenia(17) alebo odôvodnenia(18) obmedzujúcich opatrení.
35. Ak je však podmienkou pre uplatnenie práva usadiť sa bez akýchkoľvek pochybností existencia sídla a pojem sídlo sa v zmysle ustálenej judikatúry spája so skutočným usadením sa v prijímajúcom členskom štáte a výkonom skutočnej hospodárskej činnosti, možno do pôsobnosti slobody usadiť sa zahrnúť iba také úkony, ktoré súvisia so sídlom v zmysle skutočného usídlenia.
36. S ohľadom na široký význam, ktorý Súdny dvor prikladá pojmu sídlo, možno za takýto prípad považovať už existenciu určitej infraštruktúry v prijímajúcom členskom štáte, ktorá umožňuje v tomto štáte trvale a nepretržite vykonávať hospodársku činnosť.(19) Okrem toho v zmysle judikatúry stačí už samotný úmysel usadiť sa.(20)
37. Čo sa týka prejednávaného prípadu, v zmysle informácií predložených vnútroštátnym súdom ostalo ťažisko obchodných činností Polbud v Poľsku. Nie je napriek tomu vylúčené, že spoločnosť rozvíja na území Luxemburska činnosti, ktoré možno v zmysle judikatúry považovať za skutočné usadenie sa, alebo že má v úmysle sa v tomto štáte usadiť. V takomto prípade by bola daná pôsobnosť slobody usadiť sa.(21)
38. Naopak, ak má Polbud v úmysle výlučne docieliť zmenu uplatniteľných právnych predpisov v oblasti obchodných spoločností, ktorými sa bude táto spoločnosť riadiť, sloboda usadiť sa sa v takomto prípade neuplatní. Táto sloboda totiž účastníkom vykonávajúcim v Únii hospodársku činnosť síce priznáva možnosť slobodne si vybrať miesto výkonu hospodárskej činnosti, ale neumožňuje výber uplatniteľného práva. Do pôsobnosti slobody usadiť sa teda nepatrí samoúčelná cezhraničná premena ako taká, ale iba premena, ktorá sa spája so skutočným usadením sa.
– O rozsudku Cartesio
39. K odlišnému záveru nemožno dospieť ani s ohľadom na rozsudok Cartesio(22). Súdny dvor v tomto prípade na jednej strane rozhodol, že členské štáty môžu spoločnostiam, na ktoré sa vzťahuje vnútroštátne právo, odmietnuť možnosť zachovať si takéto postavenie, ak má dotknutá spoločnosť v úmysle premiestniť svoje sídlo na územie iného členského štátu, prerušiac tak väzbu, ktorú stanovuje vnútroštátne právo členského štátu, kde bola založená.(23) Na druhej strane Súdny dvor obiter dicens poznamenal, že prípad premiestnenia sídla spoločnosti bez zmeny práva, ktoré sa na ňu vzťahuje, sa musí odlíšiť od prípadu, keď ide o premiestnenie spoločnosti z jedného členského štátu do iného členského štátu so zmenou uplatniteľného vnútroštátneho práva, pričom v takomto prípade sa spoločnosť zmení na formu spoločnosti upravenú vnútroštátnym právom tohto druhého členského štátu.(24)
40. Tieto úvahy nemožno vykladať v tom zmysle, že by podľa Súdneho dvora patrili do pôsobnosti slobody usadiť sa všetky cezhraničné premeny bez ohľadu na akékoľvek úkony smerujúce k skutočnému usadeniu sa. Naopak, z celkového posúdenia úvah Súdneho dvora vyplýva, že premiestnenie skutočného sídla bezo zmeny práva vzťahujúceho sa na dotknutú spoločnosť, sa líši od premiestnenia spojenou so zmenou tohto práva. K takémuto záveru je potrebné dospieť už len z toho dôvodu, že poznámky Súdneho dvora obiter dictum treba jednak vykladať s ohľadom na samotný výrok, v súvislosti s ktorým boli vyslovené, a jednak vzhľadom na tú skutočnosť, že uvedený rozsudok sa v zásade týka premiestnenia skutočného sídla spoločnosti.(25)
– O rozsudkoch Centros a Inspire Art
41. Vyššie uvedené skutočnosti navyše neodporujú ani rozsudkom vo veciach Centros(26) a Inspire Art(27). V rozsahu, v akom by mala Polbud, ako spoločnosť podľa právnych predpisov jedného členského štátu, v úmysle vykonávať hospodársku činnosť len na území druhého členského štátu, ide totiž o skutkové okolnosti, ktoré Súdny dvor v uvedených rozsudkoch napokon posúdil ako situácie, ktoré sú v súlade so slobodou usadiť sa. Zároveň je však potrebné rozlišovať. V obidvoch konaniach totiž Súdny dvor posudzoval skutkové okolnosti z hľadiska spoločnosti založenej v jednom členskom štáte, ktorá mala v úmysle sa usadiť v inom členskom štáte, konkrétne v členskom štáte pobytu vlastníkov podielov. Na rozdiel od toho z opisu skutkových okolností v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v prejednávanej veci ide o existujúcu spoločnosť, ktorá chce zmeniť svoj právny režim.
42. Prijatie iného záveru neodôvodňuje ani tá skutočnosť, že ako Consoil bola v Luxembursku zapísaná spoločnosť, ktorej cieľom bolo zachovať si právnu subjektivitu spoločnosti Polbud. Z hľadiska Poľska môže byť táto skutočnosť rozhodujúca. Ako už totiž Súdny dvor zdôraznil, cezhraničné premeny predpokladajú postupné uplatnenie dvoch vnútroštátnych právnych poriadkov.(28) Obrazne povedané, jednou nohou je síce Polbud už v Luxembursku, druhou nohou sa však stále nachádza v Poľsku.
3. Predbežný záver
43. Na tretiu prejudiciálnu otázku preto treba odpovedať v tom zmysle, že do pôsobnosti slobody usadiť sa v zmysle článkov 49 a 54 ZFEÚ patrí proces, v rámci ktorého spoločnosť založená podľa práva jedného členského štátu s cieľom premeny na spoločnosť podľa práva iného členského štátu, premiestni svoje sídlo uvedené v stanovách do tohto členského štátu, ak skutočné sídlo tejto spoločnosti naďalej existuje alebo má existovať v druhom členskom štáte na účely výkonu skutočnej hospodárskej činnosti. Tým nie je dotknuté právo tohto členského štátu upraviť jednak väzbu, ktorá sa vyžaduje pre posúdenie spoločnosti ako spoločnosti založenej podľa jeho právneho poriadku, a jednak väzbu, ktorá sa vyžaduje pre zachovanie tejto vlastnosti.
B – O prvej prejudiciálnej otázke
44. V prípade, že skutočné sídlo spoločnosti Polbud sa nachádza v Luxembursku, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu, je potrebné sa ďalej zaoberať prvou prejudiciálnou otázkou. Jej cieľom je objasniť, či ide o obmedzenie slobody usadiť sa, ak sa výmaz spornej spoločnosti z obchodného registra členského štátu pôvodu, ktorý sa vyžaduje v súvislosti s cezhraničnou premenou, podmieňuje vykonaním likvidácie a zrušením tejto spoločnosti.
45. Podľa ustálenej judikatúry sa za obmedzenie slobody usadiť sa musia považovať všetky opatrenia, ktoré výkon tejto slobody zakazujú, bránia mu alebo ho robia menej príťažlivým.(29)
46. Z informácií predložených vnútroštátnym súdom sa premiestnenie sídla poľskej spoločnosti v rámci Únie podľa článku 19 ods. 1 zákona o MPS nespája so stratou právnej subjektivity. Aj v prípade zmeny právneho postavenia spoločnosti sa zachová jej právna identita. Poľské právo teda v zásade uznáva, že Consoil môže pokračovať v právnej subjektivite spoločnosti Polbud. Zároveň sa však rozhodnutie o premiestnení sídla do zahraničia v zmysle článku 270 bodu 2 KSH v spojení s článkom 272 KSH spája so zrušením spoločnosti po uskutočnení jej likvidácie.
47. Odmietavý postoj poľských orgánov týkajúci sa výmazu spoločnosti Polbud z obchodného registra bez predchádzajúcej likvidácie a zrušenia spoločnosti však bráni vykonaniu cezhraničnej premeny. Ide teda o obmedzenie slobody usadiť sa.(30)
48. Na prvú prejudiciálnu otázku preto treba odpovedať v tom zmysle, že v prípade, ak sa spoločnosť založená podľa práva jedného členského štátu skutočne usadila v inom členskom štáte s cieľom skutočne v tomto štáte vykonávať hospodársku činnosť alebo ak má v úmysle sa v tomto členskom štáte usadiť a zmení sa na spoločnosť podľa práva tohto členského štátu, uplatnenie vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré výmaz tejto spoločnosti z obchodného registra členského štátu pôvodu podmieňujú predchádzajúcim zrušením spoločnosti po uskutočnení likvidácie, predstavuje obmedzenie slobody usadiť sa.
C – O druhej prejudiciálnej otázke
49. Napokon je potrebné sa zaoberať druhou prejudiciálnou otázkou. Cieľom tejto otázky je v zásade zistiť, či povinnosť uskutočniť likvidáciu možno považovať za primeraný prostriedok ochrany veriteľov, menšinových spoločníkov a zamestnancov cezhranične premiestňovanej spoločnosti.
50. V zmysle informácií predložených vnútroštátnym súdom zahŕňa likvidácia spoločnosti ukončenie prebiehajúcich obchodov, vymoženie pohľadávok, splnenie záväzkov a speňaženie majetku spoločnosti, uspokojenie alebo zabezpečenie veriteľov, predloženie finančnej správy o vykonaných opatreniach, ako aj určenie osoby, ktorá uchováva účtovníctvo a dokumenty spoločnosti. Ide teda o úkony pred zánikom spoločnosti, ktorý nastane v okamihu výmazu z registra.
51. Okrem prípadov uvedených v článkoch 51 a 52 ZFEÚ sú obmedzenia slobody usadiť sa v zmysle ustálenej judikatúry prípustné iba vtedy, ak sú odôvodnené naliehavými dôvodmi verejného záujmu. Vyžaduje sa, aby tieto obmedzenia boli vhodné na dosiahnutie sledovaného cieľa, pričom nesmú presiahnuť rámec toho, čo je na tento účel nevyhnutné.(31)
52. V nasledujúcom texte sa budem najskôr zaoberať námietkou Poľska, v zmysle ktorej je požiadavka likvidácie odôvodnená už samotným bojom proti zneužívajúcim praktikám (pozri bod 1). Následne sa budem venovať záujmom veriteľov, menšinových spoločníkov a zamestnancov, na ktoré vo svojej prejudiciálnej otázke upozornil vnútroštátny súd (pozri bod 2).
1. O boji proti zneužívajúcim praktikám
53. Poľsko sa domnieva, že v prípade spornej premeny v tomto prípade ide o umelo vytvorenú situáciu, ktorá nie je hospodársky odôvodená. Likvidácia spoločnosti je teda primeraným opatrením, ktorým sa má podniku zabrániť v obchádzaní vnútroštátnych právnych predpisov.
54. Tvrdenie Poľska je irelevantné v rozsahu, v akom vychádza z predpokladu, že úmyslom spoločnosti Polbud bolo výlučne zmeniť právny režim spoločnosti, ktorý sa na ňu vzťahuje. Takýto prípad by totiž v zmysle vyššie uvedeného nepatril do pôsobnosti slobody usadiť sa. Ak je však pôsobnosť tejto slobody daná vzhľadom na skutočný výkon hospodárskych činností v prijímajúcom členskom štáte, nemožno súhlasiť s tvrdeniami Poľska.
55. Je síce nesporné, že nikto sa nesmie zneužívajúcim spôsobom odvolávať na právo Únie.(32) Všeobecná povinnosť uskutočnenia likvidácie však prekračuje rámec toho, čo je nevyhnutne potrebné, aby sa zabránilo takýmto praktikám, pričom v konečnom dôsledku sa vyrovná neprípustnej všeobecnej domnienke o zneužití.(33) Ak by cezhraničná premena bola v jednotlivom prípade motivovaná nečestnými dôvodmi, zachovávajú si členské štáty možnosť prijať všetky potrebné opatrenia, ktorými sa má zabrániť podvodom alebo ich postihovať.(34)
2. O ochrane záujmov veriteľov, menšinových spoločníkov a zamestnancov
56. Záujmy veriteľov, menšinových spoločníkov a zamestnancov sú naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu.(35) Nemožno však jednoznačne konštatovať, že by povinnosť vykonať likvidáciu bola vhodným prostriedkom na ochranu záujmov uvedených skupín osôb. Naopak, takýmto postupom sa skôr bráni, resp. sa znemožňujú cezhraničné premeny aj v tom prípade, ak tieto záujmy nie sú ohrozené.(36)
57. Takéto opatrenie sa naopak zdá kontraproduktívne. Ako totiž uvádza vnútroštátny súd, konečným cieľom likvidácie je ukončenie právnej existencie spoločnosti. Vedie teda k tomu, že súkromnoprávni veritelia spoločnosti stratia doterajšieho zmluvného partnera, ukončia sa všetky pracovné pomery zamestnancov a menšinoví spoločníci spolu so všetkými ostatnými spoločníkmi sú odkázaní na dosiahnutý výťažok z likvidácie.
58. Uvedené však neznamená, že sa členskému štátu zakazuje, aby cezhraničné premeny na účely ochrany verejného záujmu podmienil splnením určitých povinností a požiadaviek. Tieto opatrenia však musia rešpektovať zásadu primeranosti. V nasledujúcom texte sa budem individuálne zaoberať postavením veriteľov [pozri písmeno a)], menšinových spoločníkov [pozri písmeno b)] a zamestnancov [pozri písmeno c)].
a) O ochrane veriteľov
59. V súvislosti s ochranou veriteľov možno zohľadniť iba záujmy existujúcich veriteľov spoločnosti. Hneď ako totiž bude Polbud po uskutočnení cezhraničnej premeny na právnu formu luxemburskej spoločnosti naďalej vykonávať svoju činnosť aj na území Poľska, bude pre budúcich veriteľov spoločnosti zjavné, že vnútorné a vonkajšie vzťahy tejto spoločnosti sa nebudú riadiť ustanoveniami poľského práva.(37)
60. Existuje však riziko, že záujmy existujúcich veriteľov môžu byť v dôsledku premeny negatívne dotknuté. Spoločnosť by v budúcnosti predovšetkým mohla podliehať menej prísnym pravidlám v oblasti ochrany kapitálu a zodpovednosti. Vzhľadom na uvedené by nebolo možné nič namietať proti tomu, ak by sa týmto veriteľom poskytla možnosť žiadať primeranú zábezpeku v rozsahu, v akom by preukázali, že v dôsledku premeny je ohrozené uspokojenie ich existujúcich pohľadávok.(38)
61. V rozsahu, v akom Poľsko nad rámec uvedeného uvádza, že postavenie veriteľov by sa zhoršilo aj z procesného hľadiska, a v tejto súvislosti poukazuje na tú skutočnosť, že veritelia by museli svoje žaloby namierené proti spoločnosti uplatniť pred súdmi iného členského štátu, nie je táto námietka presvedčivá. Ak by totiž v zmysle informácií uvádzaných vnútroštátnym súdom ostalo skutočné sídlo spoločnosti na území Poľska, treba vychádzať z predpokladu, že túto spoločnosť možno naďalej žalovať za nezmenených podmienok.(39)
b) O ochrane menšinových spoločníkov
62. Zmenou právneho režimu spoločnosti by ďalej mohlo byť ohrozené postavenie všetkých spoločníkov, ktorí neúspešne hlasovali proti premene. Nový právny režim spoločnosti totiž môže so sebou prinášať aj zmenu práv a povinností dotknutých osôb. Za týchto okolností sa zdá byť primerané, aby sa dotknutým spoločníkom poskytla možnosť ukončiť svoju účasť v spoločnosti za primeranú odplatu.(40)
c) O ochrane zamestnancov
63. Napokon, čo sa týka ochrany záujmov zamestnancov, treba na jednej strane zdôrazniť, že túto otázku bližšie neobjasnil ani vnútroštátny súd, ani účastníci konania. Na druhej strane v prípade spoločnosti Polbud nie sú k dispozícii informácie o preložení alebo o zrušení pracovných miest.
64. Premena a s tým spojené premiestnenie sídla spoločnosti uvedeného v stanovách by však mohli ovplyvniť niektoré práva zamestnancov, ktoré sú viazané na sídlo spoločnosti uvedené v stanovách. Takýmito právami sa má na mysli najmä právo na spolurozhodovanie v podniku, teda účasť na vedení podniku.(41) Právo spoločnosti, ktorému bude podliehať po uskutočnení premeny, by prípadne mohlo zamestnancom priznávať spolurozhodovacie práva v menšom rozsahu.
65. V tomto ohľade sa cezhraničná premena svojimi účinkami na práva zamestnancov nelíši od cezhraničného zlúčenia alebo splynutia.(42) Zlúčenia a splynutia upravil normotvorca Únie samostatne v smernici 2005/56(43), pričom v článku 16 tejto smernice prijal osobitnú právnu úpravu ochrany záujmov zamestnancov, ktorá je zameraná predovšetkým na dosiahnutie dohody. Vzhľadom na túto skutočnosť nevznikajú nijaké pochybnosti v prípade, keď členský štát pôvodu od spoločnosti, ktorá prechádza premenou, vyžaduje splnenie príslušných požiadaviek.
3. Predbežný záver
66. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností treba na druhú prejudiciálnu otázku odpovedať v tom zmysle, že všeobecná povinnosť uskutočniť likvidáciu nie je primeraným prostriedkom na ochranu veriteľov, menšinových spoločníkov a zamestnancov spoločnosti, ktorá prechádza cezhraničnou premenou.
V – Návrh
67. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky položené Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) takto:
1. Do pôsobnosti slobody usadiť sa v zmysle článkov 49 a 54 ZFEÚ patrí proces, v rámci ktorého spoločnosť založená podľa práva jedného členského štátu s cieľom premeny na spoločnosť podľa práva iného členského štátu, premiestni svoje sídlo uvedené v stanovách do tohto členského štátu, ak skutočné sídlo tejto spoločnosti naďalej existuje alebo má existovať v druhom členskom štáte na účely výkonu skutočnej hospodárskej činnosti. Tým nie je dotknuté právo tohto členského štátu upraviť jednak väzbu, ktorá sa vyžaduje pre posúdenie spoločnosti ako spoločnosti založenej podľa jeho právneho poriadku, a jednak väzbu, ktorá sa vyžaduje pre zachovanie tejto vlastnosti.
2. V prípade, ak sa spoločnosť založená podľa práva jedného členského štátu skutočne usadila v inom členskom štáte s cieľom skutočne v tomto štáte vykonávať hospodársku činnosť alebo ak má v úmysle sa v tomto členskom štáte usadiť, a zmení sa na spoločnosť podľa práva tohto členského štátu, uplatnenie vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré výmaz tejto spoločnosti z obchodného registra členského štátu pôvodu podmieňujú predchádzajúcim zrušením spoločnosti po uskutočnení likvidácie, predstavuje obmedzenie slobody usadiť sa.
3. Všeobecná povinnosť uskutočniť likvidáciu nie je primeraným prostriedkom na ochranu veriteľov, menšinových spoločníkov a zamestnancov spoločnosti založenej podľa práva jedného členského štátu, ktorá sa mení na spoločnosť podľa práva druhého členského štátu.
i Body 19 a 26 týchto návrhov boli predmetom jazykovej úpravy, ku ktorej došlo po ich prvotnom zverejnení v elektronickej podobe.