ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)
z 18. októbra 2011 (*)
„Pravidlá o úhrade výdavkov a príspevkov poslancov Európskeho parlamentu – Systém doplnkového dôchodkového zabezpečenia – Zamietnutie priznania časti dobrovoľného doplnkového dôchodku vo forme paušálnej sumy – Námietka nezákonnosti – Nadobudnuté práva – Legitímna dôvera – Proporcionalita“
Vo veci T‑439/09,
John Robert Purvis, s bydliskom v Saint‑Andrews (Spojené kráľovstvo), v zastúpení: S. Orlandi, A. Coolen, J.‑N. Louis a É. Marchal, advokáti,
žalobca,
proti
Európskemu parlamentu, v zastúpení: pôvodne H. Krück, A. Pospíšilová Padowska a G. Corstens, neskôr N. Lorenz, A. Pospíšilová Padowska a G. Corstens, splnomocnení zástupcovia,
žalovanému,
ktorej predmetom je zrušenie rozhodnutia Európskeho parlamentu zo 7. augusta 2009, ktorým bolo zamietnuté priznať žalobcovi časť jeho dobrovoľného doplnkového dôchodku vo forme paušálnej sumy,
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora),
v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová (spravodajkyňa), sudcovia K. Jürimäe a M. van der Woude,
tajomník: K. Pocheć, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 29. marca 2011,
vyhlásil tento
Rozsudok
Právny rámec
1 Predsedníctvo Európskeho parlamentu (ďalej len „Predsedníctvo“) je orgán Európskeho parlamentu. Podľa článku 22 ods. 2 Rokovacieho poriadku Parlamentu v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti prejednávaného prípadu (Ú. v. EÚ L 44, 2005, s. 1) s názvom „Pôsobnosť predsedníctva“ rozhoduje Predsedníctvo predovšetkým o finančných, organizačných a administratívnych záležitostiach týkajúcich sa poslancov Európskeho parlamentu (ďalej len „poslanci“).
2 Na tomto základe prijalo Predsedníctvo Pravidlá o úhrade výdavkov a príspevkov poslancov Európskeho parlamentu (ďalej len „pravidlá PÚVPP“).
3 Dňa 12. júna 1990 prijalo Predsedníctvo pravidlá týkajúce sa systému (dobrovoľného) doplnkového dôchodkového zabezpečenia poslancov (ďalej len „pravidlá z 12. júna 1990“) uvedené v prílohe VII pravidiel PÚVPP.
4 Pravidlá z 12. júna 1990 v znení uplatniteľnom v marci 2009 najmä stanovovali:
„Článok 1
1. Až do prijatia jednotného štatútu poslancov a bez ohľadu na dôchodkové nároky stanovené v prílohách I a II má každý poslanec Európskeho parlamentu, ktorý aspoň po dobu dvoch rokov prispieval do dobrovoľného dôchodkového systému, právo na doživotný dôchodok po ukončení funkcie od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom dosiahol vek 60 rokov.
…
Článok 2
1. Výška dôchodku predstavuje za každý dovŕšený rok výkonu mandátu 3,5 % zo 40 % základného platu sudcu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev a za každý dovŕšený mesiac jednu dvanástinu tejto čiastky.
2. Maximálna výška dôchodku je 70 % (minimálna výška 10,5 %) zo 40 % základného platu sudcu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev.
3. Dôchodok sa vypočítava a vypláca v eurách.
Článok 3
Bývalí členovia alebo členovia, ktorí odstúpili pred dovŕšením veku 60 rokov, môžu žiadať, aby sa im vyplatil ich starobný dôchodok okamžite alebo kedykoľvek v dobe od vzdania sa mandátu do dovŕšenia veku 60 rokov pod podmienkou, že dosiahli vek 50 rokov. V tomto poslednom prípade sa dôchodok rovná čiastke vypočítanej na základe článku 2 ods. 1 vynásobenej o koeficient vypočítaný v závislosti od veku poslanca v dobe, keď začal poberať svoj dôchodok, v súlade s touto stupnicou…
Článok 4 (vyplatenie časti dôchodku vo forme paušálnej sumy)
1. Poslancom, ktorí sú alebo boli poistení v dobrovoľnom systéme dôchodkového zabezpečenia, môže byť vo forme paušálnej sumy vyplatených maximálne 25 % dôchodkových nárokov vypočítaných na základe článku 2 ods. 1.
2. Táto voľba sa musí vykonať pred dňom, ku ktorému začne vyplácanie, a je neodvolateľná.
3. S výhradou maximálnej čiastky uvedenej v odseku 1 nemá vyplatenie paušálnej sumy vplyv na dôchodkové nároky pozostalého manžela alebo nezaopatrených detí poistenca ani tieto nároky neznižuje.
4. Výplata paušálnej sumy sa vypočíta podľa veku poslanca v okamihu vzniku nároku na dôchodok na základe tejto tabuľky…
5. Paušálna suma sa vypočíta a uhradí v eurách. Výplata sa vykoná pred prvou platbou dôchodku [neoficiálny preklad].
…“
5 Spolu so založením neziskového združenia kvestormi Parlamentu „Fonds de pension – députés au Parlement européen“ (ďalej len „ASBL“), ktoré založilo investičnú spoločnosť s variabilným imaním podľa luxemburského práva s názvom „Fonds de pension – Députés au Parlement européen, Société d’investissement à capital variable“ (ďalej len „SICAV“) poverenú technickou správou investícií, sa vytvoril doplnkový penzijný fond.
6 Štatút poslancov Európskeho parlamentu bol prijatý rozhodnutím 2005/684/ES, Euratom, Európskeho parlamentu z 28. septembra 2005 (Ú. v. EÚ L 262, s. 1, ďalej len „štatút poslancov“) a nadobudol účinnosť 14. júla 2009, teda prvý deň siedmeho volebného obdobia.
7 Štatút poslancov zaviedol pre poslancov konečný systém dôchodkového zabezpečenia, na základe ktorého majú poslanci nárok, bez príspevku, na starobný dôchodok po dosiahnutí 63. roku života.
8 Štatút poslancov stanovuje prechodné opatrenia uplatniteľné na systém doplnkového dôchodkového zabezpečenia. Článok 27 tohto štatútu v tejto súvislosti stanovuje:
„1. Dobrovoľný dôchodkový fond, vytvorený Európskym parlamentom, bude zachovaný aj po nadobudnutí účinnosti štatútu pre poslancov alebo bývalých poslancov, ktorí už v tomto fonde nadobudli práva alebo budúce nároky.
2. Nadobudnuté práva alebo budúce nároky zostávajú zachované v plnom rozsahu. Parlament môže stanoviť predpoklady a podmienky nadobudnutia nových práv alebo budúcich nárokov.
3. Poslanci, ktorí poberajú plat [stanovený štatútom], nemôžu už v rámci dobrovoľného fondu dôchodkového zabezpečenia nadobudnúť žiadne nové práva alebo budúce nároky.
4. Fond nemôžu využívať poslanci prvýkrát zvolení do Parlamentu po nadobudnutí účinnosti tohto štatútu.
…“
9 Rozhodnutiami z 19. mája a 9. júla 2008 prijalo Predsedníctvo vykonávacie pravidlá k štatútu poslancov (Ú. v. EÚ C 159, 2009, s. 1, ďalej len „vykonávacie pravidlá“). Podľa ich článku 73 nadobúdajú vykonávacie pravidlá účinnosť v rovnaký deň ako štatút poslancov, teda 14. júla 2009.
10 Článok 74 vykonávacích pravidiel ustanovuje, že v súlade s prechodnými ustanoveniami v hlave IV pravidlá PÚVPP strácajú platnosť dňom nadobudnutia účinnosti štatútu poslancov.
11 Článok 76 vykonávacích pravidiel s názvom „Doplnkový dôchodok“ stanovuje:
„1. Doplnkový (dobrovoľný) starobný dôchodok poskytovaný podľa prílohy VII k pravidlám PÚVPP sa podľa tejto prílohy naďalej vypláca osobám, ktoré poberali tento dôchodok pred nadobudnutím účinnosti štatútu [poslancov].
2. Nárok na dôchodok, ktorý vznikol pred nadobudnutím účinnosti štatútu [poslancov] podľa vyššie uvedenej prílohy VII, je naďalej platný. Vypláca sa za podmienok stanovených v uvedenej prílohe.
3. Nový nárok môžu po dni nadobudnutia účinnosti štatútu [poslancov] a v súlade s vyššie uvedenou prílohou VII naďalej získať poslanci zvolení v roku 2009, ak:
a) boli poslancami v predchádzajúcom volebnom období a
b) už získali alebo im vznikal nárok v systéme doplnkového dôchodkového zabezpečenia a
c) členský štát, v ktorom boli zvolení, prijal v súlade s článkom 29 štatútu [poslancov] odchylnú právnu úpravu alebo ak sa v súlade s článkom 25 [tohto] štatútu rozhodli pre vnútroštátny systém a
d) nemajú nárok na národný ani európsky dôchodok plynúci z výkonu mandátu poslancov Európskeho parlamentu.
4. Poslanci platia príspevky do doplnkového dôchodkového fondu zo svojich súkromných zdrojov.“
12 Dňa 9. marca 2009, v nadväznosti na konštatovanie zhoršenia finančnej situácie dobrovoľného penzijného fondu Predsedníctvo rozhodlo:
– „o vytvorení pracovnej skupiny… na účely stretnutia so zástupcami správnej rady penzijného fondu s cieľom zhodnotiť situáciu,
– … o pozastavení uplatnenia článkov 3 a 4 prílohy VII pravidiel PÚVPP s okamžitou platnosťou z dôvodu preventívnych opatrení,
– … že tieto preventívne opatrenia Predsedníctvo znovu preskúma v priebehu jednej z budúcich schôdzok vo svetle zistených skutočností a výsledkov stretnutí a zistení pracovnej skupiny.“
13 Dňa 1. apríla 2009 rozhodlo Predsedníctvo o zmene pravidiel z 12. júna 1990. Zmeny zahŕňajú najmä tieto opatrenia:
– zvýšenie dôchodkového veku zo 60 na 63 rokov s účinnosťou od prvého dňa siedmeho volebného obdobia, teda od 14. júla 2009 (článok 1 pravidiel z 12. júna 1990),
– zrušenie možnosti vyplatenia časti dôchodkových nárokov vo forme paušálnej sumy s okamžitou platnosťou (článok 3 pravidiel z 12. júna 1990),
– zrušenie možnosti predčasného dôchodku od veku 50 rokov s okamžitou platnosťou (článok 4 pravidiel z 12. júna 1990).
14 Predsedníctvo na účely odôvodnenia týchto opatrení uviedlo v prvom a druhom odôvodnení rozhodnutia z 1. apríla 2009 čisté zhoršenie stavu penzijného fondu v dôsledku účinkov súčasnej finančnej a hospodárskej krízy, ako aj perspektívu, že po nadobudnutí účinnosti štatútu poslancov v júli 2009 sa disponibilná likvidita fondu môže stať od roku 2010 nedostatočnou na účely splnenia povinností platby dôchodkov z dôvodu zastavenia príspevkov poistencov a nedostatočnej výnosnosti investícií. Podľa Predsedníctva existuje riziko, že penzijný fond bude musieť v dôsledku toho predať aktíva, čo je dôvod, pre ktorý je potrebné prijať opatrenia na účely zachovania likvidity fondu v maximálnej miere.
15 Toto rozhodnutie bolo doručené správnym útvarom Parlamentu všetkým poslancom elektronickou poštou z 18. mája 2009.
Okolnosti predchádzajúce sporu
16 Žalobca, J. R. Purvis, bol členom Parlamentu od roku 1979 do júla 1984 a od júla 1999 do júla 2009. Vstúpil do systém doplnkového dôchodkového zabezpečenia a prispieval do fondu počas desiatich rokov, od augusta 1999 do júla 2009.
17 Dňa 8. januára 2009 oddelenie „Odmeny a nároky sociálneho zabezpečenia poslancov“ Parlamentu predložilo žalobcovi dva predbežné výpočty, na základe ktorých mohol požadovať, od 1. augusta 2009, buď mesačný dôchodok vo výške 2 706,20 eura, alebo 25 % zo svojho dôchodku vo forme paušálnej sumy, teda 81 429,56 eura, a mesačný dôchodok vo výške 2 029,65 eura.
18 Dňa 24. apríla 2009 požiadal žalobca o svoj doplnkový dôchodok od konca šiesteho volebného obdobia čiastočne vo forme paušálnej sumy a čiastočne vo forme renty v súlade s vyššie uvedeným výpočtom.
19 Listom zo 7. augusta 2009 bol žalobca informovaný o zamietnutí svojej žiadosti (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V tomto liste riaditeľ oddelenia „Odmeny a nároky sociálneho zabezpečenia poslancov“ Parlamentu predovšetkým pripomenul, že možnosť vyplatenia časti jeho dôchodkových nárokov vo forme paušálnej sumy bola zrušená rozhodnutím Predsedníctva z 1. apríla 2009. Dospel k záveru, že „keďže platné pravidlá už [neumožňujú] výplatu časti dôchodku vo forme paušálnej sumy, váš nárok na dôchodok bol od 1. augusta 2009 vypočítaný bez zohľadnenia vašej žiadosti o zaplatenie 25 % vo forme paušálnej sumy“.
Konanie a návrhy účastníkov konania
20 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 23. októbra 2009 podal žalobca túto žalobu.
21 Keďže žalobca predložil nové dôkazy na pojednávaní z 29. marca 2011, Parlamentu bola stanovená lehota dvoch mesiacov na podanie jeho pripomienok v tejto súvislosti. Parlament podal svoje pripomienky 8. apríla 2011. Listom z 25. mája 2011 žalobca na výzvu Všeobecného súdu predložil svoje pripomienky k pripomienkam Parlamentu z 8. apríla 2011.
22 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– vyhlásil rozhodnutia Predsedníctva z 9. marca a 1. apríla 2009 za protiprávne v rozsahu, v akom zmenili systém doplnkového dôchodkového zabezpečenia a zrušili osobitné spôsoby vyplatenia doplnkového dôchodku,
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal Parlamentu na náhradu trov konania.
23 Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
Právny stav
1. O dôsledkoch, ktoré sa majú vyvodiť z tohto rozsudku
24 Žalobca tvrdí, že rozhodnutím zo 17. júna 2009 Predsedníctvo predovšetkým rozhodlo, že budúci rozsudok sa bude uplatňovať na všetkých členov doplnkového dôchodkového fondu.
25 Parlament tvrdí, že táto žaloba mu bola doručená až 19. novembra 2009, a že teda nemohol takýto záväzok prevziať 17. júna 2009.
26 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry do právomoci súdu Európskej únie nepatrí, aby v rámci výkonu prieskumu zákonnosti, ktorú vykonáva, dával inštitúciám príkazy alebo ich nahrádzal, pričom však dotknutý správny orgán je povinný prijať opatrenia, ktoré vyžaduje výkon rozsudku vyhláseného v rámci žaloby na neplatnosť (rozsudky Súdu prvého stupňa z 27. januára 1998, Ladbroke Racing/Komisia, T‑67/94, Zb. s. II‑1, bod 200, z 15. septembra 1998, European Night Services a i./Komisia, T‑374/94, T‑375/94, T‑384/94 a T‑388/94, Zb. s. II‑3141, bod 53, a z 12. decembra 2006, SELEX Sistemi Integrati/Komisia, T‑155/04, Zb. s. II‑4797, bod 28).
27 Návrh žalobcu v rozsahu, v akom navrhuje, aby Všeobecný súd rozhodol o dôsledkoch, ktoré sa majú vyvodiť z tohto rozsudku, musí byť preto zamietnutý ako neprípustný.
2. O veci samej
28 Žalobca na podporu svojej žaloby uvádza štyri žalobné dôvody založené, po prvé, na porušení nadobudnutých práv a zásady právnej istoty, po druhé, na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality, po tretie, na porušení článku 29 pravidiel PÚVPP, a po štvrté, na porušení zásady dobrej viery v rámci vykonávania zmlúv. Okrem toho vznáša námietku nezákonnosti, ktorá sa týka najmä rozhodnutia Predsedníctva z 1. apríla 2009.
O prepojení žalobných dôvodov a námietky nezákonnosti
29 Treba predovšetkým zdôrazniť, že účastníci konania sa zhodujú v názore, že napadnuté rozhodnutie je predmetom prejednávanej žaloby iba v rozsahu, v akom zamietlo žalobcovi možnosť získať 25 % jeho dôchodku vo forme paušálnej sumy. V tejto súvislosti je napadnuté rozhodnutie viazaným rozhodnutím. Keďže článok 4 pravidiel z 12. júna 1990, ktorý stanovoval možnosť poslanca Parlamentu získať časť svojho dôchodku (do výšky 25 %) vo forme paušálnej sumy, bol zrušený rozhodnutím Predsedníctva z 1. apríla 2009, generálne riaditeľstvo financií Parlamentu nedisponovalo žiadnou voľnou úvahou a nemalo inú možnosť ako zamietnuť návrh žalobcu založený na tomto ustanovení.
30 Okrem toho, ako oprávnene uviedol Parlament, žalobca nevyjadruje žiaden osobitný žalobný dôvod proti napadnutému rozhodnutiu, ale prostredníctvom svojich štyroch hmotnoprávnych žalobných dôvodov sa obmedzuje na spochybnenie obsahu tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom bola žalobcovi zamietnutá možnosť získať 25 % svojho dôchodku vo forme paušálnej sumy. Ako však bolo práve zdôraznené, tento obsah je vymedzený rozhodnutím Predsedníctva z 1. apríla 2009. Žalobe je preto možné vyhovieť iba za predpokladu, že námietka nezákonnosti je dôvodná. Naproti tomu, ak nie je možné konštatovať žiadnu nezákonnosť, žaloba sa musí zamietnuť.
31 Za týchto okolností treba štyri žalobné dôvody uvádzané žalobcom vykladať v tom zmysle, že sú uvádzané výlučne na podporu námietky nezákonnosti, ktorú formálne vzniesol oddelene.
O rozsahu námietky nezákonnosti
32 Žalobca tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je založené na rozhodnutiach Predsedníctva z 9 marca a 1. apríla 2009. Tieto rozhodnutia sú obidve protiprávne v rozsahu, v akom zrušili možnosť poslanca získať časť dôchodku vo forme paušálnej sumy.
33 Parlament sa domnieva, že námietka nezákonnosti sa môže týkať jedine rozhodnutia Predsedníctva z 1. apríla 2009. Podľa Parlamentu má toto rozhodnutie konečnú povahu, a tak „skonzumovalo“ predbežné rozhodnutie Predsedníctva z 9. marca 2009.
34 Okrem toho, obidvaja účastníci konania sa zhodujú v názore, že námietka nezákonnosti sa týka iba zrušenia možnosti ustanovenej v bývalom článku 4 pravidiel z 12. júna 1990 vyplatiť poslancovi časť dôchodku vo forme paušálnej sumy. Naproti tomu, zvýšenie dôchodkového veku a zrušenie možnosti požívať predčasný dôchodok od veku 50 rokov, ktoré tiež stanovuje rozhodnutie Predsedníctva z 1. apríla 2009, nie sú predmetom tohto sporu.
35 Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa námietka nezákonnosti musí obmedzovať na to, čo je nevyhnutné na vyriešenie sporu. Účelom článku 241 ES totiž nie je umožniť účastníkovi konania napadnúť uplatniteľnosť akéhokoľvek všeobecne záväzného aktu na podporu akéhokoľvek návrhu. Musí existovať priamy právny vzťah medzi napadnutým individuálnym rozhodnutím a dotknutým všeobecne záväzným aktom (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 2. októbra 2001, Martinez a i./Parlament, T‑222/99, T‑327/99 a T‑329/99, Zb. s. II‑2823, bod 136 a citovanú judikatúru).
36 Je teda potrebné zistiť, ktorý dátum je relevantný na určenie uplatniteľného práva a v dôsledku toho ktorých rozhodnutí sa námietka nezákonnosti týka. V tejto súvislosti môžu byť zohľadnené tri dátumy: 24. apríl 2009, teda dátum, ku ktorému žalobca podal žiadosť o získanie doplnkového dôchodku, 14. júl 2009, teda dátum, ku ktorému ukončil svoju funkciu, čím mu vznikol nárok na doplnkový dôchodok, a 7. august 2009, teda dátum, ku ktorému bolo prijaté napadnuté rozhodnutie.
37 Všeobecný súd sa domnieva, že treba zohľadniť dátum 14. júl 2009. Skutočnosť spôsobujúca vznik nároku na doplnkový dôchodok je totiž definovaná článkom 1 ods. 1. pravidiel z 12. júna 1990 ako deň ukončenia funkcie poslanca (pozri bod 4 vyššie), čo účastníci konania nespochybňujú. Okrem toho, žalobca ukončil svoju funkciu k tomto dátumu. Treba tiež zdôrazniť, že k dátumu 24. apríl 2009 nebolo možné s istotou vymedziť jeho dôchodkové nároky, pretože k tomuto dátumu ešte nebol istý dátum ukončenia jeho funkcie poslanca a celková doba jeho príspevkov, pretože žalobca mohol byť do Parlamentu znovu zvolený, či dokonca ukončiť svoju funkciu poslanca pred skončením svojho mandátu v nadväznosti na vzdanie sa mandátu alebo jeho úmrtie. Z toho teda vyplýva, že pred 14. júlom 2009 mohol mať akýkoľvek výpočet dôchodkových nárokov žalobcu nevyhnutne iba predbežnú povahu. Treba preto považovať dátum, ku ktorému žalobca nadobudol svoje dôchodkové nároky, teda 14. júl 2009, za dátum relevantný na účely vymedzenia uplatniteľného práva v prejednávanom prípade.
38 Treba v tomto kontexte spresniť, že rozhodnutie stanovujúce dôchodkové nároky poslancov, ktorí sú poistení v systéme doplnkového dôchodkového zabezpečenia, nie je iba viazaným rozhodnutím v tom zmysle, že správne útvary Parlamentu nemajú žiadny priestor pre voľnú úvahu pri vymedzení dôchodkových nárokov, ale dokonca má výlučne deklaratórnu povahu pokiaľ ide o obsah týchto práv. Znenie článku 1 ods. 1 pravidiel z 12. júna 1990, podľa ktorého „… má každý poslanec Európskeho parlamentu, ktorý aspoň po dobu dvoch rokov prispieval do systému [doplnkového dôchodkového zabezpečenia], právo na doživotný dôchodok po ukončení funkcie od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom dosiahol vek 60 rokov“ totiž možno vykladať iba v tom zmysle, že dôchodkové nároky poslancov im vznikajú automaticky samotným uplatnením pravidiel z 12. júna 1990, pokiaľ sú splnené v nich uvedené podmienky. Za týchto podmienok je jediným účelom rozhodnutia, ktorým Parlament stanovuje dôchodkové nároky poslanca poisteného v systéme doplnkového dôchodkového zabezpečenia, oboznámiť tohto poslanca s rozsahom jeho dôchodkových nárokov a umožniť mu tak v prípade sporu ohľadom presného obsahu týchto práv dať preskúmať súdmi Únie uplatnenie pravidiel z 12. júna 1990, a v rámci správnych útvarov odôvodniť platby, ktoré sa majú uskutočniť na základe týchto nárokov.
39 Naproti tomu, ak by sa mal za relevantný považovať dátum podania žiadosti smerujúcej k získaniu doplnkového dôchodku, mohlo by to viesť k tomu, že na osoby, ktorých nárok na dôchodok vznikol v tom istom okamihu, by sa uplatnili rozdielne práva. V situácii, kedy by dvaja poslanci, ktorí ukončili svoje funkcie 14. júla 2009, podali takéto žiadosti, jeden pred 9. marcom 2009 a druhý po tomto dátume, by totiž prvý mohol získať čiastočnú úhradu vo forme paušálnej sumy a druhý nie. Podľa judikatúry uplatnenie odlišného zaobchádzania na dve kategórie osôb, ktorých skutkové a právne situácie nemajú podstatné odlišnosti, porušuje zásadu rovnosti (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. novembra 2006, Campoli/Komisia, T‑135/05, Zb. VS s. I‑A‑2-297 a II‑A‑2‑1527, bod 95 a tam citovanú judikatúru).
40 Rovnaké tvrdenie umožňuje vylúčiť dátum, ku ktorému bolo prijaté napadnuté rozhodnutie, teda 7. august 2009. Voľba dátumu, ktorý sa vzťahuje na prijatie rozhodnutia o žiadosti smerujúcej k získaniu doplnkového dôchodku by spôsobila, že uplatniteľné právo by sa stalo závislým od rýchlosti správneho orgánu pri spracovaní žiadosti poslancov, čím by sa zaviedol arbitrárny prvok a otvorili by sa dokonca možnosti pre manipuláciu alebo zneužitie. Predovšetkým by bolo možné, že na dvoch poslancov, ktorí ukončili svoje funkcie v rovnakom okamihu a ktorí podali svoju žiadosť o dôchodok v rovnakom okamihu, by sa uplatnili rôzne práva iba v dôsledku samotnej skutočnosti, že Parlament rozhodol o týchto žiadostiach v odlišných dňoch.
41 Vo svetle vyššie uvedenej analýzy treba teda zohľadniť 14. júl 2009 ako relevantný dátum na účely určenia uplatniteľného práva. Keďže rozhodnutie Predsedníctva z 9. marca 2009 už nemalo k tomuto dátumu žiaden právny účinok, nemohlo slúžiť ako základ pre napadnuté rozhodnutie, a na účely preskúmania námietky nezákonnosti treba analyzovať iba zákonnosť rozhodnutia Predsedníctva z 1. apríla 2009.
O prvom žalobnom dôvode
42 Prvý žalobný dôvod vznesený žalobcom sa delí na dve časti, založené jednak na porušení nadobudnutých práv a jednak na porušení zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.
O prvej časti založenej na porušení nadobudnutých práv
43 Žalobca poukazuje na judikatúru, podľa ktorej v zásade nie je možné spochybniť nadobudnuté práva. Tvrdí, že jeho dôchodkové nároky musia byť vymedzené v súlade s právnou úpravou platnou v okamihu ukončenia jeho funkcie poslanca. Podľa žalobcu zrušenie možnosti získať dôchodok čiastočne vo forme paušálnej sumy porušuje článok 27 ods. 2 štatútu poslancov a zasahuje do spôsobov vyplácania pokiaľ ide o nadobudnuté dôchodkové nároky, ktoré nemôžu byť oddelené od nadobudnutých práv na dôchodok. Zdôrazňuje existenciu rizika, ktoré je špecifické pre poslancov, pričom vecne odlišuje ich režim od režimu úradníkov Európskych spoločenstiev (ďalej len „európski úradníci“), čo odôvodňuje domnievať sa, že čiastočný dôchodok vo forme paušálnej sumy je podstatným prvkom dôchodku.
44 Z judikatúry však vyplýva, že žalobca sa môže domáhať nadobudnutého práva iba vtedy, ak skutočnosť spôsobujúca vznik jeho práva nastala za účinnosti právnej úpravy, ktorá predchádzala zmene tohto režimu, ktorú svojou žalobou spochybňuje (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 19. marca 1975, Gillet/Komisia, 28/74, Zb. s. 463, bod 5, a rozsudok Campoli/Komisia, bod 39 vyššie, bod 78). Hoci sa táto judikatúra týka európskych úradníkov, v nej uvedená zásada sa má uplatňovať všeobecným spôsobom, a to osobitne v prejednávanom prípade. Uplatnenie zásady stanovenej touto judikatúrou navrhujú okrem iného tiež účastníci konania.
45 Okrem toho, systém doplnkového dôchodkového zabezpečenia poslancov má spoločný typický základný prvok s dôchodkovým systémom európskych úradníkov. Dôchodkový systém týchto úradníkov totiž v zásade sleduje kapitalizačný model, ktorý môže byť kvalifikovaný ako systém „virtuálneho“ fondu, pretože hoci v skutočnosti príspevky týchto úradníkov vstupujú do rozpočtu Únie, zamestnávateľské príspevky sa skutočne neplatia a výdavky na platbu dôchodkov z titulu tohto systému sú pokryté týmto rozpočtom, poistno-matematická rovnováha systému sa vypočítava tak, ako keby existoval dôchodkový fond. To predovšetkým znamená, že súčet ročných príspevkov európskeho úradníka a hypotetického zamestnávateľského príspevku musí zodpovedať poistno-matematickej hodnote dôchodkových nárokov nadobudnutých týmto úradníkom v tom istom roku, či je základnou vlastnosťou „fondového“ systému dôchodkového zabezpečenia. Vlastnosti systému dôchodkového zabezpečenia európskych úradníkov sú preto veľmi blízke systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia poslancov, pretože obidva systémy definujú poistno-matematický výpočet, v rámci ktorého musí ročný príspevok zodpovedať tretine dôchodkových nárokov nadobudnutých v tom istom roku (zamestnávateľský príspevok, teda v tomto prípade príspevok Parlamentu, pokrýva zvyšné dve tretiny).
46 Napokon, ako sa už zdôraznilo v bode 37 vyššie, skutočnosť spôsobujúca vznik nároku na doplnkový dôchodok je definovaná v článku 1 ods. 1 pravidiel z 12. júna 1990 ako deň ukončenia funkcie poslanca. Žalobca ukončil svoju funkciu 14. júla 2009. Z toho vyplýva, že v okamihu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Predsedníctva z 1. apríla 2009, doručeného všetkým poslancom 18. mája 2009, ktorým sa zrušila najmä možnosť vyplatiť časť dôchodku vo forme paušálnej sumy, žalobca ešte nenadobudol právo na dôchodok. V dôsledku toho nemôže v tejto súvislosti tvrdiť, že boli porušené jeho nadobudnuté práva.
47 Ostatné tvrdenia predložené žalobcom neumožňujú spochybniť tento záver.
48 Pokiaľ ide, v prvom rade, o tvrdenie žalobcu, podľa ktorého funkcia poslanca predstavuje osobitné riziko vo vzťahu k služobnému pomeru európskych úradníkov, konkrétne potrebu opätovného profesijného začlenenia sa po skončení mandátu poslanca, a že čiastočná úhrada vo forme paušálnej sumy umožňuje čeliť tomuto riziku, toto tvrdenie treba zamietnuť z viacerých dôvodov.
49 Po prvé, už pravidlá PÚVPP stanovovali vo svojej prílohe V prechodný príspevok po ukončení mandátu, ktorý odchádzajúcim poslancom vyplácal buď ich členský štát pôvodu alebo samotný Parlament. Je pravda, že z pravidiel PÚVPP výslovne nevyplýva, že tento príspevok bol určený na uľahčenie opätovného profesijného začlenenia sa po ukončení mandátu. Štatút poslancov, ktorý je účinný od 14. júla 2009 a ktorý zrušil pravidlá PÚVPP, však vždy stanovoval prechodný príspevok. V tejto súvislosti odôvodnenie č. 13 rozhodnutia Parlamentu, ktorým sa prijíma štatút poslancov, uvádza, že „účelom platu [prechodného príspevku – neoficiálny preklad] poslanca, ktorý je vyplácaný po zániku [ukončení – neoficiálny preklad] jeho mandátu, ktorý je predpokladaný [stanovený – neoficiálny preklad] v článkoch [článku – neoficiálny preklad] 9 ods. 2 a v článku 13, je najmä preklenutie obdobia medzi zánikom [ukončením – neoficiálny preklad] mandátu poslanca a začiatkom jeho pôsobenia na inej pozícii [zahájením profesijnej činnosti – neoficiálny preklad]“. Možno sa domnievať, že dôvod zavedenia prechodného príspevku sa prijatím štatútu poslancov nezmenil, a že už pred nadobudnutím účinnosti tohto štatútu bolo teda cieľom tohto príspevku uľahčiť opätovné profesijné začlenenie sa. Vzhľadom na existenciu tohto príspevku prinajmenšom nemožno prijať odôvodnenie osobitných spôsobov vyplácania doplnkového dôchodku rizikom opätovného profesijného začlenenia sa, hoci je mysliteľné, že vyplatenie časti dôchodku vo forme paušálnej sumy skutočne mohlo v minulosti slúžiť v konkrétnych prípadoch na takéto účely.
50 Po druhé, poslanci nadobúdajú právo na doplnkový dôchodok v dôchodkovom veku, stanovenom na 60 rokov, v súlade s článkom 1 pravidiel z 12. júna 1990. Nezdá sa preto, že by bolo potrebné vyplatiť dôchodok čiastočne vo forme paušálnej sumy na účely opätovného profesijného začlenenia sa, pretože poslanec na dôchodku nie je v zásade nútený zahájiť nové profesijné činnosti.
51 Po tretie, osobitný spôsob vyplatenia dôchodku čiastočne vo forme paušálnej sumy bol zavedený až v marci 1999, teda niekoľko rokov po vytvorení tohto systému 12. júna 1990. Keďže teda pôvodne nebol súčasťou systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia, tento osobitný spôsob nemôže tvoriť základnú vlastnosť tohto systému.
52 V druhom rade, žalobca sa odvoláva na prípis generálneho tajomníka Parlamentu z 24. novembra 2005, v ktorom sa pripomenul zákaz porušenia nadobudnutých práv. Relevantné ustanovenia tohto prípisu znejú takto:
„21. Od nadobudnutia účinnosti štatútu poslancov predstavuje článok 27 štatútu právny základ pre Dôchodkový fond. Podľa jeho odseku 2 ‚nadobudnuté práva alebo budúce nároky zostávajú zachované v plnom rozsahu. Parlament môže stanoviť predpoklady a podmienky nadobudnutia nových práv alebo budúcich nárokov.‘
22. Z tohto hľadiska a počas prechodného určeného obdobia môže Predsedníctvo, s výhradou dodržania právneho základu článku 199 ES, zmeniť systém dôchodkového zabezpečenia do budúcna, ale musí zachovať nadobudnuté práva najmä bývalých poslancov, ktorí už poberajú dôchodok alebo ktorí prispievali do Fondu a ešte očakávajú výplatu dôchodku. Ako vyplýva z [analýzy rozsahu zásady dodržania nadobudnutých práv], táto zásada nebráni tomu, pokiaľ ide o poslancov vo funkcii, aby zmena parametrov mohla mať vplyv na ich dôchodkové nároky od nadobudnutia účinnosti zmien.“
53 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že prípis generálneho tajomníka Parlamentu z 24. novembra 2005 môže skôr potvrdiť stanovisko Parlamentu ako stanovisko žalobcu. Ako totiž sám žalobca zdôrazňuje v bode 29 žaloby, v tomto prípise sa rozlišujú tri kategórie osôb: bývalí poslanci, ktorí už poberajú dôchodok, bývalí poslanci, ktorí prispievali do Fondu a ešte očakávajú výplatu dôchodku, a poslanci vo funkcii, ktorí prispievajú do fondu v súčasnosti. K 24. novembru 2005, teda ku dňu uverejnenia tohto prípisu, takisto ako k 1. aprílu 2009, žalobca patril do tretej kategórie, teda kategórie poslancov vo funkcii. V dotknutom prípise sa jasne upresňuje, že hoci dve prvé kategórie požívajú uplatnenie zásady ochrany nadobudnutých práv, táto zásada nebrániť tomu, aby mohla mať zmena systému dôchodkového zabezpečenia v budúcnosti vplyv na dôchodkové nároky poslancov patriacich do tretej kategórie, a to od nadobudnutia účinnosti zmien prijatých Predsedníctvom.
54 V treťom rade, žalobca sa odvoláva na článok 27 ods. 2 štatútu poslancov, ktorý sa týka ochrany nadobudnutých práv. Keďže však uvedený štatút nadobudol účinnosť až 14. júla 2009, ako to sám zdôrazňuje žalobca v bode 26 žaloby, tento článok nie je uplatniteľný na rozhodnutie Predsedníctva z 1. apríla 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť pred štatútom – nehľadiac na skutočnosť, ako sa konštatovalo v bode 46 vyššie, že žalobca nemôže odôvodniť žiadne nadobudnuté právo, ktoré sa má chrániť, pred ukončením svojej funkcie poslanca 14. júla 2009. V dôsledku toho žalobca nemôže argumentovať článkom 27 ods. 2 štatútu poslancov.
55 V štvrtom rade žalobca uvádza tvrdenie týkajúce sa zneužívajúcej neexistencie prechodných opatrení. V tejto súvislosti stačí v tomto štádiu konštatovať, že uvedené tvrdenie nie je relevantné v rámci žalobného dôvodu založeného na porušení nadobudnutých práv. Bude teda predmetom analýzy v rámci preskúmania druhého žalobného dôvodu.
56 Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti treba prvú časť prvého žalobného dôvodu založenú na porušení nadobudnutých práv zamietnuť.
O druhej časti založenej na porušení zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery
– O výhrade založenej na porušení zásady právnej istoty
57 Pokiaľ ide o porušenie zásady právnej istoty, žalobca uplatňuje dve hlavné tvrdenia. Po prvé, žalobca tvrdí, že Predsedníctvo tým, že prijalo rozhodnutie z 1. apríla 2009, porušilo zásadu právnej istoty viažucu sa na „zmluvu o doplnkovom dôchodku“, ako aj zásadu kontinuity zmlúv. Po druhé, podľa žalobcu Predsedníctvo nemalo právomoc zmeniť pravidlá z 12. júna 1990. Po tretie, napadnuté rozhodnutie má retroaktívne účinky.
58 Na úvod treba konštatovať, že systém doplnkového dôchodkového zabezpečenia patrí výlučne do právomocí verejnej moci, ktorými disponuje Parlament na to, aby mohol plniť poslanie, ktoré mu je zverené Zmluvami.
59 V každom parlamentnom systéme je totiž jednou z hlavných potrieb zabezpečiť nezávislosť, vrátane finančnej nezávislosti, poslancov ako zástupcov ľudu, ktorí majú slúžiť všeobecnému záujmu tohto ľudu. Ako sa uvádza v štvrtom odôvodnení štatútu poslancov, ustanovenia primárneho práva nespomínajú slobodu poslanca a jeho nezávislosť. Článok 2 Rokovacieho poriadku Parlamentu však stanovuje, že „poslanci… vykonávajú svoj mandát nezávisle.“ Rovnako článok 2 ods. 1 štatútu poslancov stanovuje, že „poslanci sú slobodní a nezávislí“ a článok 9 ods. 1 tohto štatútu stanovuje, že „poslanci majú právo na primeraný plat, ktorý zabezpečí ich nezávislosť“. Hoci tento štatút nadobudol účinnosť až 14. júla 2009, a teda nie je uplatniteľný na skutkové okolnosti prejednávanej veci, tieto ustanovenia, a najmä to posledné, vyplývajú zo všeobecnej zásady vlastnej každému systému demokratického parlamentného zastúpenia. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že záruka primeraného finančného vyrovnania, zabezpečujúceho nezávislosť poslanca, nemôže byť obmedzená iba na obdobie mandátu, ale musí tiež v primeranej miere pokrývať prechodné obdobie po skončení tohto mandátu a stanoviť dôchodok v závislosti od dĺžky obdobia, počas ktorého bol poslanec súčasťou Parlamentu. Takáto koncepcia záruky finančnej nezávislosti poslancov je okrem iného potvrdená v právnych úpravách týkajúcich sa členov Komisie a členov súdov Únie, v súvislosti s ktorými existuje rovnaká potreba zabezpečiť, aby mohli svoje funkcie vykonávať úplne nezávisle od osobných záujmov.
60 Z toho vyplýva, že systém doplnkového dôchodkového zabezpečenia, ktorý je predmetom tohto sporu, je súčasťou právnych ustanovení, ktorých predmetom je zabezpečiť, vo všeobecnom záujme, finančnú nezávislosť poslancov. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pred nadobudnutím účinnosti štatútu poslancov podliehali poslanci, najmä pokiaľ ide o finančný režim, vnútroštátnym právnym úpravám (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 15. septembra 1981, Bruce of Donington, 208/80, Zb. s. 2205, body 12 a 21), ktoré vykazovali veľké rozdiely najmä pokiaľ ide o funkčné vyrovnania a systémy dôchodkového zabezpečenia. Práve za týchto okolností sa zaviedol systém doplnkového dôchodkového zabezpečenia prechodným spôsobom do nadobudnutia účinnosti jednotného štatútu poslancov, aby sa zabezpečilo minimálne krytie hlavne pre poslancov pochádzajúcich z členských štátov, v ktorých bol systém dôchodkového zabezpečenia stanovený pre poslancov nedostatočný. Táto prechodná funkcia výslovne vyplýva z článku 1 ods. 1 pravidiel z 12. júna 1990, ktoré zavádzajú systém doplnkového dôchodkového zabezpečenia „do prijatia jednotného štatútu poslancov“. [neoficiálny preklad]
61 Vytvorenie systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia, ako aj jeho zmena v prípade potreby sa preto musia považovať za vnútorné organizačné opatrenia určené na zabezpečenie riadneho fungovania Parlamentu a z tohto dôvodu patria do právomocí verejnej moci, ktorými disponuje Parlament na to, aby mohol plniť poslanie, ktoré mu je zverené Zmluvami. Práva a povinnosti, ktoré vyplývajú z tohto systému pre Parlament a pre poslancov, treba v dôsledku toho vnímať v rámci štatutárneho zväzku, ktorý ich spája, a teda nemajú zmluvný pôvod, ale patria do verejného práva. Okrem toho, keďže právny rámec, a najmä práva a povinnosti, ktoré môžu vyplývať zo vstupu žalobcu do systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia, boli jednostranným spôsobom vymedzené Parlamentom, skutočnosť, že žalobca dobrovoľne do tohto systému vstúpil, nemení povahu jeho vzťahu s Parlamentom, ktorý sa naďalej spravuje verejným právom.
62 V dôsledku toho treba zamietnuť tvrdenia žalobcu založené na porušení zásady právnej istoty „viažucej sa na zmluvu o doplnkovom dôchodku“ a zásady kontinuity zmlúv.
63 Tiež treba zamietnuť tvrdenie žalobcu, vznesené v rámci prvej časti prvého žalobného dôvodu a založené na absencii právomoci Predsedníctva na zmenu pravidiel z 12. júna 1990.
64 Podľa judikatúry, ak totiž právna úprava spadá do rámca vnútorných organizačných opatrení Parlamentu, patrí do rozsahu jeho právomoci a opatrení, ktoré mu prináleží prijať na základe článku 199 prvého odseku ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Bruce of Donington, bod 60 vyššie, bod 15). Ako sa práve uviedlo, zavedenie a prípadne zmena systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia sa musia považovať za vnútorné organizačné opatrenia určené na zabezpečenie riadneho fungovania Parlamentu. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že pravidlá z 12. júna 1990 sú súčasťou pravidiel PÚVPP, prijatých Predsedníctvom na základe článku 22 ods. 2 Rokovacieho poriadku Parlamentu v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti prejednávaného prípadu, ktoré oprávňujú Predsedníctvo rozhodovať, okrem iného, o finančných, organizačných a administratívnych záležitostiach týkajúcich sa poslancov (pozri body 1 až 3 vyššie). Pokiaľ ide o rokovací poriadok, ten bol prijatý na základe článku 199 prvého odseku ES, podľa ktorého Parlament schvaľuje svoj rokovací poriadok. V dôsledku toho neobstojí tvrdenie žalobcu založené na nedostatku právomoci Predsedníctva na prijatie rozhodnutia z 1. apríla 2009.
65 Okrem toho, keďže žalobca mal zámer vzniesť výhradu založenú na porušení zásady právnej istoty aj nad rámec zmluvného kontextu, treba pripomenúť, že cieľom základnej požiadavky právnej istoty v jej rôznych vyjadreniach je zaručiť predvídateľnosť situácií a právnych vzťahov patriacich do práva Spoločenstva (rozsudok Súdneho dvora z 15. februára 1996, Duff a i., C‑63/93, Zb. s. I‑569, bod 20, rozsudky Súdu prvého stupňa z 19. marca 1997, Oliveira/Komisia, T‑73/95, Zb. s. II‑381, bod 29, a z 24. septembra 2008, Kahla/Thüringen Porzellan/Komisia, T‑20/03, Zb. s. II‑2305, bod 136). Zásada právnej istoty všeobecne bráni tomu, aby časová pôsobnosť aktu Spoločenstva bola stanovená k dátumu predchádzajúcemu jeho uverejnenie (rozsudky Súdneho dvora z 25. januára 1979, Racke, 98/78, Zb. s. 69, bod 88, a zo 14. júla 1983, Meiko‑Konservenfabrik, 224/82, Zb. s. 2539, bod 12, rozsudok Súdu prvého stupňa z 3. mája 2007, Freistaat Sachsen/Komisia, T‑357/02, Zb. s. II‑1261, bod 95). V prejednávanej veci zo spisu nevyplýva, že rozhodnutie Predsedníctva z 1. apríla 2009 malo účinky pred jeho doručením všetkým poslancom 18. mája 2009. Zrušenie možnosti vyplatiť časť dôchodku vo forme paušálnej sumy sa totiž uplatňovalo až od tohto dátumu. Poslanci, ktorí ukončili svoje funkcie pred týmto dátumom, a nadobudli teda práva na doplnkový dôchodok, neboli týmto rozhodnutím dotknutí.
66 V dôsledku toho, na rozdiel od tvrdení žalobcu, napadnuté rozhodnutie neobsahuje retroaktívne prvky.
67 Výhradu založenú na porušení zásady právnej istoty treba preto zamietnuť v jej celku ako nedôvodnú.
– O výhrade založenej na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery
68 Žalobca predovšetkým tvrdí, že počas desiatich rokov prispieval do systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia, pričom sa opieral o jasné a vopred stanovené podmienky, ktoré mu umožňovali legitímne očakávať, že bude môcť získať časť svojho dôchodku vo forme paušálnej sumy. Cieľ sledovaný Predsedníctvom tak nemohol mať prednosť pred jeho záujmom na zachovaní svojich nadobudnutých práv. Okrem toho, táto legitímna dôvera bola posilnená predbežnými výpočtami jeho dôchodku vypracovanými v roku 2009 správnym útvarom Parlamentu, a výpočtami vykonanými ako príklad z 27. apríla 2001 ASBL. Všetky tieto výpočty uvádzali možnosť získať časť jeho dôchodku vo forme paušálnej sumy. Napokon, Parlament uznal v rozhodnutí Predsedníctva z 1. apríla 2009 povinnosť zabezpečiť dodržiavanie záväzkov prevzatých voči poistencom systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia, a to nezávisle od situácie fondu.
69 Podľa ustálenej judikatúry na to, aby sa jednotlivec mohol domáhať ochrany legitímnej dôvery, mu správny orgán musí poskytnúť presné uistenia a vyvolať u neho legitímne očakávania. Takéto uistenia predstavujú presné, nepodmienečné a zhodné informácie, ktoré pochádzajú z oprávnených a dôveryhodných zdrojov (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 21. júla 1998, Mellett/Súdny dvor, T‑66/96 a T‑221/97, Zb. VS s. I‑A‑449 a II‑1305, body 104 a 107 a citovanú judikatúru, a z 19. marca 2003, Innova Privat‑Akademie/Komisia, T‑273/01, Zb. s. II‑1093, bod 26).
70 V prvom rade skutočnosť, že možnosť poberať doplnkový dôchodok čiastočne vo forme paušálnej sumy existovala v čase vstupu žalobcu do systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia v júli 1999 nemožno považovať za uistenie zo strany Parlamentu, že podmienky tohto systému sa v budúcnosti nezmenia.
71 Pokiaľ ide, v druhom rade, o odhady poskytnuté ASBL 27. apríla 2001, treba predovšetkým zdôrazniť, že tieto odhady nepochádzajú z Parlamentu. Nejde teda o oprávnený a dôveryhodný administratívny zdroj v zmysle judikatúry, a teda tieto výpočty nemôžu založiť legitímnu dôveru žalobcu. V každom prípade, tieto výpočty, uvedené pod názvom „Orientačný prípis C“, boli adresované všetkým poslancom alebo bývalým poslancom poisteným v systéme doplnkového dôchodkového zabezpečenia, ako to vyplýva z úvodnej formulácie tohto dokumentu. Okrem toho, tento dokument obsahoval iba príklady výpočtu a ASBL jasne uviedla, že tieto odhady sa netýkajú poslancov, ktorí sú ešte vo funkcii. Napokon, žiaden prvok týchto výpočtov nie je menovitý, presný a nepodmienečný. V dôsledku toho ide o orientačný prípis, ktorý ma čisto indikatívnu povahu a všeobecný dosah, predložený ako príklad, ktorý preto nemôže založiť legitímnu dôveru žalobcu v spôsob vyplatenia doplnkového dôchodku.
72 V treťom rade, pokiaľ ide o výpočty poskytnuté správnym útvarom 8. januára 2009, v názve predloženého dokumentu bolo výslovne uvedené, že tieto výpočty sú iba predbežnými výpočtami. Tieto výpočty boli poskytnuté pre prípad, že žalobca by išiel do dôchodku na konci šiesteho legislatívneho obdobia, preto bol 1. august 2009 uvedený ako dátum, ku ktorému vznikajú dôchodkové nároky, a v dôsledku toho sa zohľadňujú príspevky uhrádzané žalobcom až do júla 2009. Z toho vyplýva, že dotknuté výpočty mali hypotetickú povahu, pretože Parlament sa nemôže zaviazať ani pokiaľ ide o ukončenie mandátu poslanca, ani pokiaľ ide o zachovanie ustanovení uvedených v pravidlách z 12. júna 1990, a to najmä tých, ktoré sa týkajú osobitných spôsobov vyplácania dôchodku. V dôsledku toho výpočty vykonané správnym útvarom 8. januára 2009 nemohli predstavovať uistenia v zmysle judikatúry citovanej v bode 69 vyššie. V tomto kontexte treba pripomenúť, že už bolo rozhodnuté, že vyúčtovania týkajúce sa dôchodkových nárokov európskych úradníkov, ktoré im boli poskytnuté pre informáciu príslušnými útvarmi menovacieho orgánu, nemajú povahu aktov zakladajúcich práva ich adresátom (rozsudok Súdneho dvora z 28. mája 1970, Richez‑Parise a i./Komisia, 19/69, 20/69, 25/69 a 30/69, Zb. s. 325, body 18 až 20). Túto judikatúru možno uplatniť mutatis mutandis na prejednávaný prípad.
73 V štvrtom rade, je pravda, že na svojej schôdzi z 1. apríla 2009 Predsedníctvo nielenže prijalo rozhodnutie z toho istého dňa, ale tiež sa zaviazalo v mene Parlamentu zaistiť „právo poslancov poistených v systéme dôchodkového zabezpečenia na získanie doplnkového dôchodku, na ktorý im zostane nárok vo Fonde po jeho vyčerpaní, a že rovnako akékoľvek imanie, ktoré zostane vo Fonde po vyplatení všetkých dôchodkových nárokov, sa prevedie na Európsky parlament“. Tento záväzok sa však jasne týka iba zaistenia nadobudnutých práv na dôchodok poslancami pre pravdepodobnú situáciu, kedy sa dôchodkový fond vyčerpá pred zaplatením všetkých dôchodkových nárokov nahromadených jeho členmi. Ako sa uviedlo v bodoch 46 až 51 vyššie, osobitné spôsoby vyplatenia nie sú súčasťou týchto nadobudnutých práv, a tak záväzok prijatý 1. apríla 2009 Parlamentom nemohol založiť legitímnu dôveru žalobcu v tejto súvislosti.
74 Napokon, pasáž v prípise generálneho tajomníka Parlamentu z 24. novembra 2005, ktorá bola citovaná v bode 52 vyššie, na ktorú poukázal sám žalobca, výslovne uvádza možnosť, že zmeny pravidiel týkajúce sa systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia môžu mať vplyv na práva na doplnkový dôchodok poslancov vo funkcii, medzi ktorých patrí žalobca. Z toho vyplýva, že informácie, ktoré žalobca získal od správneho útvaru, nemohli byť v žiadnom prípade zhodné v tom zmysle, že osobitné spôsoby vyplatenia dôchodku mohli predstavovať nadobudnuté práva.
75 Zo všetkých vyššie uvedených okolností vyplýva, že informácie, na ktoré sa žalobca odvoláva, neboli presné, nepodmienečné a zhodné v zmysle judikatúry citovanej v bode 69 vyššie, a teda v prejednávanom prípade neumožňujú preukázať porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery.
76 Výhradu založenú na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery treba preto zamietnuť, a v dôsledku toho treba zamietnuť prvý žalobný dôvod ako celok.
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a zásady proporcionality
O výhrade založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania
77 Žalobca tvrdí, že predbežné rozhodnutie Predsedníctva z 9. marca 2009 je diskriminačné v rozsahu, v akom zrušilo možnosť získať časť dôchodku vo forme paušálnej sumy bez toho, aby stanovilo prechodné opatrenia. V tejto súvislosti žalobca uvádza dva príklady týkajúce sa zmeny systémov dôchodkového zabezpečenia Spoločenstva, pre ktoré Rada stanovila prechodné opatrenia nielen pokiaľ ide o nadobudnutie nových práv, ale aj pokiaľ ide o podmienky prístupu k právu na dôchodok.
78 Parlament tieto tvrdenia popiera.
79 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že k porušeniu zásady rovnosti dochádza, ak sa s dvoma kategóriami osôb, ktorých skutkové a právne situácie nemajú podstatné odlišnosti, zaobchádza rozdielne, alebo ak sa s odlišnými situáciami zaobchádza rovnako (rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. marca 1994, La Pietra/Komisia, T‑100/92, Zb. VS s. I‑A‑83 a II‑275, bod 50, a zo 16. apríla 1997, Kuchlenz‑Winter/Komisia, T‑66/95, Zb. s. II‑637, bod 55, pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. decembra 2004, E/Komisia, T‑251/02, Zb. VS s. I‑A‑359 a II‑1643, bod 123).
80 Treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že rozhodnutie Predsedníctva z 1. apríla 2009 sa uplatňuje rovnakým spôsobom na všetkých poslancov alebo bývalých poslancov, ktorí sú poistení v systéme doplnkového dôchodkového zabezpečenia. Všetci poslanci, ktorí idú do dôchodku po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia, sa totiž nachádzajú v skutkových a právnych situáciách, ktoré nemajú podstatné odlišnosti, a uplatňuje sa na nich rovnaké zaobchádzanie.
81 Žalobca však porovnáva zmenu systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia poslancov so zmenou systému dôchodkového zabezpečenia európskych úradníkov, ktorá nastala v nadväznosti na nadobudnutie účinnosti nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 723/2004 z 22. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok zamestnancov Európskych spoločenstiev a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ L 124, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 130), a so zmenou systému dôchodkového zabezpečenia členov Európskej Komisie a členov súdov Spoločenstva, ktorá nastala v nadväznosti na nadobudnutie účinnosti nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1292/2004 z 30. apríla 2004, ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia č. 422/67/EHS a č. 5/67/Euratom k funkčným požitkom predsedu a členov Komisie a predsedu, sudcov, generálnych advokátov a tajomníka Súdneho dvora a predsedu, členov a tajomníka Súdu prvej inštancie (Ú. v. EÚ L 243, s. 23; Mim. vyd. 01/005, s. 116). Smeruje k preukázaniu, že takisto ako osoby, ktorých sa tieto nariadenia týkajú, mal právo na prechodné opatrenia.
82 Situácia žalobcu však nie je porovnateľná so situáciou osôb, ktorých sa týkajú nariadenia, na ktoré sa žalobca odvoláva. Po prvé, pokiaľ ide o zmenu systému dôchodkového zabezpečenia európskych úradníkov, žalobca sa odvoláva iba na zvýšenie ich dôchodkového veku, ktoré sa zaviedlo nariadením č. 723/2004. V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako vyplýva z bodu 34 vyššie, že predmetom tohto sporu nie je ani zvýšenie dôchodkového veku, ani zrušenie možnosti získať predčasný dôchodok, stanovené v rozhodnutí Predsedníctva z 1. apríla 2009. Žalobca sa preto nachádza v odlišnej situácii ako je situácia európskych úradníkov, na ktorú poukazuje, a v dôsledku toho nemôže argumentovať tým, že sa s nimi odlišne zaobchádza.
83 Po druhé, ako vyplýva z článku 1 ods. 5 nariadenia č. 1292/2004 citovaného v žalobe, zmeny, ktoré nastali v systéme dôchodkového zabezpečenia členov Komisie a súdov Únie, zahŕňali zníženie akruálnych sadzieb dôchodkových nárokov, a v dôsledku toho zníženie samotnej výšky dôchodku, ktorú tieto osoby mohli požadovať. Prechodné opatrenia prijaté v tejto súvislosti zachovali akruálnu sadzbu dôchodkových nárokov pre dotknutých členov inštitúcií vo funkcii k 1. aprílu 2004. Naproti tomu, v prejednávanom prípade nebola rozhodnutím Predsedníctva z 1. apríla 2009 zmenená ani výška dôchodku žalobcu, ani akruálna sadzba dôchodkových nárokov. Zrušenie možnosti získať časť dôchodku vo forme paušálnej sumy ruší iba spôsob vyplatenia dôchodku bez toho, aby bola dotknutá poistno-matematická hodnota dôchodku, o ktorú sa môžu uchádzať poslanci, ktorí sú poistení v systéme doplnkového dôchodkového zabezpečenia.
84 V tejto súvislosti Parlament zdôraznil bez toho, aby to žalobca poprel, že možnosť vyplatiť časť dôchodku vo forme paušálnej sumy bola pôvodne koncipovaná tak, aby bola in abstracto finančne nezávislá v porovnaní s vyplatením celého dôchodku v mesačných splátkach. Okrem toho, poistno-matematická neutralita tohto osobitného spôsobu vyplatenia sa tiež zdôrazňuje v informáciách adresovaných poistencom systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia vypracovaných 27. apríla 2001 ASBL s názvom „Orientačný prípis C“ (pozri bod 71 vyššie), ktoré predložil sám žalobca. Dotknutá pasáž znie takto:
„Navyše treba zohľadniť skutočnosť, že aj predčasný dôchodok aj paušálna suma sú vypočítané tak, aby boli pre fond finančne neutrálne. Inak povedané, hoci tieto možnosti môžu predstavovať ‚výnos‘ pre niektorých poistencov – ktorí si napríklad zvolili ‚predčasný dôchodok‘ a/alebo ‚paušálnu sumu‘, a následne predčasne zomreli –, jedna alebo druhá z týchto možností alebo obidve budú predstavovať ‚stratu‘ pre iných poistencov, ktorí zostanú nažive počas výnimočne dlhého obdobia.“
85 Túto skutočnosť je teda potrebné považovať za nespochybnenú účastníkmi konania, ktorú Všeobecný súd nesmie sám overovať. Treba preto vychádzať z domnienky, podľa ktorej zníženie ročnej čiastky dôchodku, za predpokladu vyplatenia časti dôchodku vo forme paušálnej sumy, tak ako vyplýva z tabuľky uvedenej v článku 4 ods. 4 pravidiel z 12. júna 1990, predstavuje správnu poistno-matematickú hodnotu vyplatenia paušálnej sumy. V tejto súvislosti treba uviesť, že táto domnienka platí bez ohľadu na vek poslanca, pretože v tejto tabuľke sa hodnota výplaty vo forme paušálnej sumy mení v závislosti od veku poslanca v okamihu vzniku nároku na jeho dôchodok a zohľadňuje tak jeho individuálnu priemernú dĺžku života.
86 Z toho vyplýva, že na rozdiel od zmien systému dôchodkového zabezpečenia členov Komisie a súdov Únie zavedených nariadením č. 1292/2004, zmeny systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia poslancov, ktoré nastali v nadväznosti na nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia Predsedníctva z 1. apríla 2009, nemajú vplyv na poistno-matematickú hodnotu dôchodku, ktorú môžu poistenci tohto posledného uvedeného systému očakávať.
87 V dôsledku toho, keďže poslanci na strane jednej a členovia Komisie a súdov Únie na strane druhej sa nachádzajú v podstatne odlišných skutkových a právnych situáciách, pokiaľ ide o vplyv vykonaných zmien na poistno-matematickú hodnotu ich dôchodkových nárokov, mohlo sa na nich uplatniť odlišné zaobchádzanie, pokiaľ ide o prijatie prechodných opatrení.
88 V tomto kontexte treba tiež zamietnuť tvrdenie žalobcu uvedené v rámci prvého žalobného dôvodu, podľa ktorého by bol výkon voľnej úvahy Parlamentom, ak by sa aj preukázala jej existencia, zneužívajúci vzhľadom na absenciu prechodných opatrení. Ako totiž vyplýva z vyššie uvedenej analýzy, žalobca sa jednak nemôže odvolávať na nadobudnuté práva v okamihu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Predsedníctva z 1. apríla 2009 (pozri bod 46 vyššie) a jednak zrušenie možnosti vyplatenia dôchodku čiastočne vo forme paušálnej sumy nemá vplyv na poistno-matematickú hodnotu dôchodku, ktorý môže očakávať (pozri bod 86 vyššie).
89 V dôsledku toho je potrebné zamietnuť výhradu založenú na porušení zásady rovnosti zaobchádzania.
O výhrade založenej na porušení zásady proporcionality
90 Žalobca tvrdí, že napadnuté rozhodnutie zasahuje jeho záujmy neprimeraným spôsobom. Domnieva sa, že časť jeho dôchodkových nárokov vyplácaná vo forme paušálnej sumy môže byť znížená a nie zrušená bez toho, aby to spôsobilo finančné problémy fondu. Okrem toho žiada Parlament o presné údaje pokiaľ ide o počet jeho členov, bývalých členov a ich právnych nástupcov, ktorých sa dotkli rozhodnutia Predsedníctva z 9. marca a z 1. apríla 2009.
91 Na úvod treba pripomenúť, že v súlade so zásadou proporcionality podlieha zákonnosť právnej úpravy Spoločenstva podmienke, že prostriedky, ktoré využíva, sú vhodné na uskutočnenie cieľa, ktorý predmetná úprava legitímne sleduje, a nejdú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie, pričom ak si možno vybrať medzi viacerými primeranými opatreniami, v zásade je potrebné použiť najmenej obmedzujúce (rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. júna 1996, NMB France a i./Komisia, T‑162/94, Zb. s. II‑427, bod 69).
92 Okrem toho, podľa všeobecnej zásady práva Spoločenstva sa zákonnosť aktu musí posudzovať so zreteľom na právne a skutkové okolnosti existujúce v čase prijatia tohto aktu (pozri uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa z 30. októbra 2003, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia, T‑125/03 R a T‑253/03 R, Zb. s. II‑4771, bod 69 a tam citovanú judikatúru, pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. mája 2001, IECC/Komisia, C‑449/98 P, Zb. s. I‑3875, bod 87, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2000, Alitalia/Komisia, T‑296/97, Zb. s. II‑3871, bod 86). Preto na rozdiel od toho, čo tvrdil žalobca na pojednávaní, prípadný neskorší pozitívny vývoj aktív doplnkového dôchodkového fondu nemožno zohľadniť na účely preskúmania primeranosti opatrení prijatých v rámci rozhodnutia Predsedníctva z 1. apríla 2009.
– O legitímnosti sledovaného cieľa
93 Pokiaľ ide o legitímnosť sledovaného cieľa, Predsedníctvo pri prijímaní svojho rozhodnutia z 1. apríla 2009 uviedlo štyri ciele, ktoré sa majú dosiahnuť, a to:
– zaistiť, aby poslanci, ktorí prispievali do systému dobrovoľného doplnkového dôchodkového zabezpečenia, poberali dôchodok na základe tohto systému,
– vylúčiť v najväčšej možnej miere akýkoľvek finančný dopad na európskych daňovníkov,
– zaistiť, aby všetky náklady boli rozdelené spravodlivým spôsobom a za riadneho zohľadnenia potreby vysvetliť rozhodnutia verejnosti,
– zachovať v najväčšej možnej miere likviditu dôchodkového fondu.
94 Treba prijať názor, že Parlament mohol v rámci výkonu svojej právomoci regulácie systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia (pozri bod 64 vyššie) legitímne sledovať tieto ciele.
– O vhodnosti opatrení prijatých na realizáciu sledovaného cieľa
95 Pokiaľ ide o vhodnosť opatrení prijatých na realizáciu sledovaného cieľa, treba pripomenúť hospodársku situáciu dôchodkového fondu na začiatku roku 2009, tak ako je opísaná najmä v bodoch 4 až 6 prípisu generálneho tajomníka Parlamentu z 1. apríla 2009 adresovaného členom Predsedníctva, ako aj v prvom a druhom odôvodnení rozhodnutia Predsedníctva z 1. apríla 2009. Túto situáciu charakterizovalo čisté zhoršenie v dôsledku účinkov súčasnej finančnej a hospodárskej krízy, ako aj perspektíva, že po nadobudnutí účinnosti štatútu poslancov v júli 2009 sa disponibilná likvidita môže stať nedostatočnou na účely splnenia povinností platby dôchodkov z dôvodu zastavenia príspevkov poistencov a nedostatočnej výnosnosti investícií.
96 Ako vyplýva z nižšie uvedenej tabuľky, osobitne vývoj hodnoty aktív fondu zaznamenal od konca roku 2006 až do začiatku roku 2009 pokles o 28,3 %:
| | 31. 12. 2006 | 30. 6. 2007 | 30. 6. 2008 | 30. 9. 2008 | 31. 12. 2008 | 28. 2. 2009 |
Hodnota aktív (EUR) | 202 153 585 | 218 083 135 | 189 406 299 | 180 628 488 | 159 047 636 | 144 973 916 |
97 Rovnako miera krytia dôchodkov na vyplatenie, ktorá bola k 30. júnu 2007 92 %, nedosahovala k 31. decembru 2008 viac ako 63 %.
98 Okrem toho, podľa prípisu generálneho tajomníka Parlamentu z 1. apríla 2009 sa mesačný náklad na dôchodky na vyplatenie odhadoval na 1 000 000 eur od augusta 2009. V rámci svojej odpovede na písomné otázky Všeobecného súdu Parlament upresnil, že k 1. aprílu 2009 sa odhadovalo, že 105 poslancov poistených v systéme doplnkového dôchodkového zabezpečenia požiada o dôchodok v druhej časti roku 2009. Tento počet bolo stanovený tak, že sa zohľadnili iba poistenci, ktorí mali dosiahnuť vek 60 rokov v druhom polroku 2009, a zohľadnila sa priemerná miera obnovy poslancov, ktorá bola 50 %. Ak by všetci títo 105 poslanci požiadali o vyplatenie 25 % z ich doplnkového dôchodku vo forme paušálnej sumy, znamenalo by to pre fond dodatočný náklad okolo 7 900 000 eur, v dôsledku čoho by bol nútený predať časť svojich aktív za veľmi znížené ceny v dôsledku hospodárskej krízy, s ohľadom na slabú disponibilnú likviditu. V tejto súvislosti zo správ o likvidite dôchodkového fondu k 28. februáru 2009, ktoré predložil Parlament, vyplýva, že likvidné prostriedky zhromaždené ASBL a SICAV, teda okamžite disponibilné hodnoty a bez dodatočných nákladov, na účely vyplatenia bežných záväzkov, predstavovali k tomuto dátumu sumu okolo 5 000 000 eur.
99 Treba prijať názor, že výpočty a prognózy predložené Parlamentom sú pravdepodobné. Najmä sa zdá byť realistická celková suma vo výške 7 900 000 eur, ktorú Parlament uvádza, za predpokladu, že všetci 105 poslanci, ktorí môžu požiadať o dôchodok v druhej polovici roku 2009, by požiadali o vyplatenie paušálnej sumy vo výške 25 % z ich dôchodku. Zodpovedá to totiž priemernej sume okolo 75 250 eur na poistenca, ktorá sa nachádza na rovnakej úrovni ako paušálna suma o niečo vyššia ako 81 400 eur, ktorú mohol požadovať žalobca na základe článku 4 pravidiel z 12. júna 1990, ktoré zrušilo rozhodnutie Predsedníctva z 1. apríla 2009.
100 Vo svetle všetkých týchto okolností sa zdá, že rozhodnutie Predsedníctva z 1. apríla 2009, a najmä zrušenie možnosti získať dôchodok čiastočne vo forme paušálnej sumy, umožnilo bezprostredne sa vyhnúť kríze likvidity dôchodkového fondu, predaju cenných papierov za nevýhodných podmienok a nezanedbateľnému ušlému zisku. Uvedené rozhodnutie mohlo týmto zrealizovať štvrtý z cieľov uvedených v bode 93 vyššie. Okrem toho, toto opatrenie bolo prinajmenšom spôsobilé podporovať tri ostatné ciele, hoci určite nebolo dostatočné na ich dosiahnutie. V každom prípade, nešlo nad rámec toho, čo bolo nevyhnutné na dosiahnutie týchto cieľov, ako to vyžaduje judikatúra citovaná v bode 91 vyššie.
101 Žalobca vo všeobecnosti nespochybnil hospodársku situáciu dôchodkového fondu, tak ako je opísaná v bodoch 95 až 98 vyššie, ale uviedol tri argumenty na účely spochybnenia potreby opatrení prijatých v rámci rozhodnutia Predsedníctva z 1. apríla 2009.
102 V prvom rade sa žalobca odvoláva na stanovisko nezávislých poistno-matematických odborníkov Parlamentu, ktoré vyjadrili v rámci štúdie vykonanej spoločnosťou poistno-matematického poradenstva. Táto štúdia, financovaná Parlamentom a pochádzajúca z novembra 2007, analyzuje finančnú situáciu dôchodkového fondu z perspektívy dopadov vyplývajúcich z nadobudnutia účinnosti štatútu poslancov od roku 2009. Bod 4 zhrnutia tejto správy znie takto:
„Konverzné faktory použité na platbu vo forme paušálnej sumy porovnané so zodpovedajúcimi konverznými faktormi uvedenými v tabuľkách týkajúcich sa Spojeného kráľovstva, vydelené štyrmi, sú takmer neutrálne. Pokiaľ by si člen v dôchodkovom veku vybral platbu vo forme paušálnej sumy, neprispelo by to k žiadnemu deficitu vo financovaní a nemalo by to vplyv na pomer príspevku platený Európskym parlamentom a jeho členmi.“
103 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že uvedená štúdia bola dokončená v novembri 2007 na základe údajov aktualizovaných k 30. júnu 2007. Ako sa v nej výslovne uvádza, vychádza z predpokladov, ktoré sa s najvyššou pravdepodobnosťou odlišujú od skutočného vývoja v budúcnosti. Napríklad, autori štúdie vychádzajú z predpokladu, ktorý bol založený na predpoklade vývoja predchádzajúceho 30. júnu 2007 do budúcna, podľa ktorého aktíva fondu budú vykazovať ročný výnos vo výške 6,99 %. Ako však vyplýva z tabuľky uvedenej v bode 96 vyššie, vývoj hodnoty aktív bol konštantne negatívny od 30. júna 2007 až do 28. februára 2009, a teda predpoklady výnosov boli skreslené skutočným vývojom.
104 Závery poistno-matematickej štúdie založené na zjavne prekonaných údajoch a na predpokladoch, ktoré sa ukázali k 1. aprílu 2009 chybné, tak nie sú vôbec relevantné z hľadiska finančnej situácie doplnkového dôchodkového fondu k dátumu prijatia rozhodnutia Predsedníctva z toho istého dňa. Predovšetkým nemôžu spochybniť predbežné výpočty vykonané vo februári 2009 s ohľadom na finančnú situáciu tak, ako sa ukazovala v tom okamihu.
105 Tvrdenie založené na stanovisku vyjadrenom autormi poistno-matematickej štúdie treba teda zamietnuť.
106 V druhom rade, žalobca predložil na pojednávaní zápisnicu zo stretnutia riadiacej rady SICAV z 3. decembra 2008. V bode 10 tejto zápisnice s názvom „Správa investičného výboru“, sa uvádza toto:
„Bolo oznámené a vzaté na vedomie, že po európskych voľbách v júni 2009 bude fond požiadaný o vyplatenie približne 6 až 7 miliónov eur vo forme paušálnej sumy novým dôchodcom systému. V dôsledku toho bude [banka spravujúca fond] potrebovať dostatočné množstvo likvidných aktív disponibilných v rámci fondu na účely vyhovenia týmto žiadostiam o paušálnu sumu v auguste 2009.“
107 Podľa žalobcu z tejto pasáže vyplýva, že od tohto dátumu boli prijaté opatrenia na zabezpečenie toho, aby v auguste 2009 bola disponibilná likvidita dostatočná na účely vyhovenia žiadostí o zaplatenie paušálnej sumy, ktoré sa mohli očakávať od nových dôchodcov medzi poistencami systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia.
108 Ako správne zdôraznil Parlament na pojednávaní a vo svojich pripomienkach z 8. apríla 2011, pasáž citovaná v bode 106 vyššie iba preukazuje, že bolo potrebné dať k dispozícii dodatočnú likviditu, aby sa tak umožnilo dôchodkovému fondu čeliť očakávaným žiadostiam o platbu vo forme paušálnej sumy v auguste 2009, a že na tieto účely museli byť predané cenné papiere. Ak by to totiž bolo inak, nebolo by potrebné zdôrazňovať potrebu prijať opatrenia v tejto súvislosti. Naproti tomu, táto pasáž nepreukazuje, že zrušenie možnosti požiadať o platbu časti dôchodku vo forme paušálnej sumy nebolo spôsobilé uchrániť dôchodkový fond od nutnosti predávať v roku 2009 cenné papiere za nepriaznivých podmienok.
109 Treba teda zamietnuť tvrdenie vyvodené zo zápisnice zo stretnutia riadiacej rady SICAV z 3. decembra 2008 bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o prípustnosti tohto dôkazného prostriedku.
110 V treťom rade, žalobca tvrdí, že hodnota likvidných prostriedkov dôchodkového fondu bola k 28. februáru 2009 okolo 8 000 000 eur a nie okolo 5 000 000 eur, ako to tvrdí Parlament (pozri bod 97 vyššie). V tejto súvislosti, na jednej strane, predložil na pojednávaní úplnú verziu správy o hodnote aktív dôchodkového fondu k 28. februáru 2009 (ďalej len „správa 02/2009“), ktorej súčasťou sú správy o likvidite predložené Parlamentom (pozri bod 97 vyššie). Podľa žalobcu poukazuje správa 02/2009 na likvidné aktívum SICAV vo výške 6 921 988 eur namiesto 3 869 848,69 eura uvedených v správe predloženej Parlamentom. Na druhej strane, žalobca priložil k svojim pripomienkam z 25. mája 2011 výmenu e‑mailovej komunikácie z marca 2011. Prvý e‑mail bol adresovaný 30. marca 2011 členom investičného výboru dôchodkového fondu administrátorovi dôchodkového fondu a obsahoval osobitne túto pasáž:
„Celková likvidná hodnota ku koncu februára 2009 bola okolo 8 miliónov eur:
Likvidita Sicav 6 885 045 eur (zahŕňa 3 869 848 eur (strana 11 bloku 2009 02 27 NAV)
Likvidita ASBL 1 172 163 eur“.
111 V tejto súvislosti, po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, podľa ktorého čiastka 6 921 988 eur uvedená na konci riadku „CASH amount“ (likvidná čiastka) tabuľky s názvom „Asset distribution“ (členenie aktív) uvedenej v správe 02/2009 musí byť zohľadnená na účely výpočtu likvidných prostriedkov SICAV, treba konštatovať, ako to pripomenul Parlament na pojednávaní, že toto číslo zjavne neodkazuje na okamžite disponibilné prostriedky SICAV, ale na čiastky, ktoré má v rôznych menách na investičných účtoch a ktoré teda v ich celku neboli disponibilné bez okamžitých nákladov. Ak by to totiž bolo inak, dalo by sa očakávať, že tieto čiastky budú prevzaté v správe o likvidite SICAV, ktorá bola súčasťou správy 02/2009. Treba teda naopak prijať názor, že čiastka vo výške 3 869 848,69 eura uvedená v správe o likvidite SICAV je súčasťou čiastky 6 921 988 eur uvedenej na konci riadku „CASH amount“ tabuľky s názvom „Asset distribution“.
112 Po druhé, ak aj hodnota likvidných prostriedkov ASBL uvedená v e‑maile z 30. marca 2011 citovaného v bode 110 vyššie vo výške 1 172 163 eur zodpovedá hodnote uvedenej v správe 02/2009, čiastka vo výške 6 885 045 eur uvedená ako likvidné prostriedky SICAV nezodpovedá žiadnemu z údajov uvedených v správe 02/2009. Vzhľadom na to, že účastníci konania nespochybnili vecnú presnosť čísiel uvedených v správe 02/2009, tak ako ju predložil žalobca na pojednávaní, a vzhľadom na absenciu akéhokoľvek vysvetlenia zo strany žalobcu pokiaľ ide o základ pre výpočet čiastky 6 885 045 eur a dôvod, pre ktorý by toto číslo malo mať prednosť v porovnaní s údajmi obsiahnutými v správe 02/2009, informácie obsiahnuté v tomto e‑maile nemôžu spochybniť skutkové konštatovania uvedené v bode 98 vyššie pokiaľ ide o hodnotu likvidných prostriedkov dôchodkového fondu k 28. februáru 2009.
113 Po tretie, treba konštatovať, na rozdiel o tvrdení žalobcu v jeho pripomienkach z 25. mája 2011, že výška príspevkov platených Parlamentom za február 2009, takisto ako výška príspevkov členov dôchodkového fondu pre tento mesiac, sú prevzaté v rubrike „Príspevky“ správy o likvidite ASBL, ktorá je súčasťou správy 02/2009.
114 Je preto potrebné zamietnuť tvrdenia založené na správe 02/2009 a zložkách predložených žalobcom v prílohe k jeho pripomienkam z 25. mája 2011 bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o ich prípustnosti ako dôkazných prostriedkov.
– O voľbe najmenej obmedzujúceho opatrenia
115 Napokon, pokiaľ ide o voľbu najmenej obmedzujúceho opatrenia, žalobca tvrdí, že je neprimerané zrušiť akúkoľvek možnosť pre poistencov systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia získať časť ich dôchodku vo forme paušálnej sumy, keďže sa prípadne mohlo stanoviť, že sa obmedzí percentuálny podiel dôchodku, ktorý sa bude môcť kapitalizovať predvídateľným alebo paušálnym spôsobom.
116 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že približné výpočty uvedené v bode 98 vyššie predpokladajú, že celkový počet 105 bývalých poslancov poistených v systéme doplnkového dôchodkového zabezpečenia, ktorí mohli požiadať o dôchodok v druhej polovici roku 2009, si zvolia poberanie maximálneho podielu, teda 25 %, z ich dôchodku vo forme paušálnej sumy. Je teda pravda, že tieto čísla zodpovedajú najhoršej z možných situácií, a že bolo možné, že skutočné výdavky fondu v druhom polroku 2009 budú nižšie. Táto hypotéza však v každom prípade nemohla byť vylúčená. Navyše, za takej hospodárskej situácie dôchodkového fondu, aká je popísaná vyššie, sa vyžadoval opatrný prístup, ktorý čo najviac chránil krátkodobú likviditu fondu. To platí tým skôr, ak sa zohľadní skutočnosť uvedená v bode 100 vyššie, že prijaté opatrenia boli v skutočnosti nedostatočné na dosiahnutie troch zo štyroch cieľov, ktoré sledovali, a najmä druhého cieľa spočívajúceho vo vylúčení akéhokoľvek finančného dopadu na európskych daňovníkov. V tomto kontexte treba pripomenúť, že zrušenie výplaty vo forme paušálnej sumy bolo neutrálne z poistno-matematického hľadiska. Naproti tomu, iné opatrenia, ktoré bolo možné zvažovať, ako napríklad zníženie dôchodkov alebo zvýšenie príspevkov, ktoré by určite mohli vo väčšej miere podporiť či dokonca dosiahnuť tri ostatné ciele, by znamenali zníženie poistno-matematickej hodnoty dôchodkov, ktoré mohli poistenci očakávať. V dôsledku toho zrušenie osobitných spôsobov výplaty, a najmä možnosti vyplatiť časť dôchodku vo forme paušálnej sumy, bolo najmenej obmedzujúce opatrenie pre poistencov systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia.
117 Z vyššie uvedeného vyplýva, že zrušenie možnosti vyplatenia dôchodku čiastočne vo forme paušálnej sumy zachovalo zásadu primeranosti.
118 V dôsledku toho treba druhý žalobný dôvod zamietnuť.
O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 29 pravidiel PÚVPP
119 Žalobca tvrdí, že Predsedníctvo porušilo článok 29 pravidiel PÚVPP v rozsahu, v akom pred prijatím rozhodnutia z 1. apríla 2009 nekonzultovalo generálneho tajomníka Parlamentu a kolégium kvestorov Parlamentu.
120 Na úvod treba poukázať na článok 29 pravidiel PÚVPP, ktorý upresňuje, že „kvestori a generálny tajomník dbajú, na základe pokynov predsedu, na výklad a striktné uplatňovanie [pravidiel PÚVPP] [neoficiálny preklad]“.
121 Z tohto znenia článku 29 jasne vyplýva, že sa týka iba výkladu a uplatnenia pravidiel PÚVPP a nie ich zmien. Okrem toho, ako sa zdôraznilo v bode 64 vyššie, Predsedníctvo malo právomoc na zmenu pravidiel PÚVPP.
122 Navyše treba poznamenať, že ako vyplýva z prípisu generálneho tajomníka Parlamentu z 1. apríla 2009, rozhodnutie z 1. apríla 2009 prijalo Predsedníctvo na návrh tohto generálneho tajomníka, a že na základe článku 21 ods. 2 Rokovacieho poriadku Parlamentu v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti prejednávaného prípadu majú kvestori na schôdzach Predsedníctva poradný hlas.
123 Tretí žalobný dôvod žalobcu preto treba zamietnuť.
O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady dobrej viery v rámci vykonávania zmlúv
124 Žalobca, vychádzajúc z existencie zmluvného vzťahu medzi ním a Parlamentom, tvrdí, že rozhodnutia Predsedníctva z 9. marca a 1. apríla 2009 sú nielenže arbitrárne, ale dokonca rovnocenné ukončeniu zmluvy. Dodáva, že napriek zmluvnému pôvodu jeho práv Všeobecný súd zostáva oprávnený posúdiť zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré je oddeliteľné od zmluvy, ktorá ho viaže s Parlamentom.
125 Tento žalobný dôvod spočíva v premise, podľa ktorej vzťahy medzi žalobcom a Parlamentom majú zmluvnú povahu. Ako sa však uviedlo v bodoch 58 až 61 vyššie, tieto vzťahy treba vnímať v rámci štatutárneho zväzku, ktorý spája žalobcu s Parlamentom, a patria teda do právomocí verejnej moci, ktorými disponuje Parlament na to, aby mohol plniť poslanie, ktoré mu je zverené Zmluvami.
126 V dôsledku toho je namieste zamietnuť štvrtý žalobný dôvod.
127 Keďže všetky žalobné dôvody, ktoré žalobca uviedol na podporu svojej námietky nezákonnosti rozhodnutia Predsedníctva z 1. apríla 2009, boli zamietnuté, treba túto námietku zamietnuť. Z toho vyplýva, že rozhodnutie z 1. apríla 2009 predstavovalo platný základ pre napadnuté rozhodnutie. V súlade s tým, čo sa uviedlo v bode 30 vyššie, je preto potrebné žalobu zamietnuť ako celok.
O trovách
128 V súlade s ustanovením článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania v súlade s návrhom Parlamentu.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. John Robert Purvis je povinný nahradiť trovy konania.
Pelikánová | Jürimäe | van der Woude |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 18. októbra 2011.
Podpisy
Obsah
Právny rámec
Okolnosti predchádzajúce sporu
Konanie a návrhy účastníkov konania
Právny stav
1. O dôsledkoch, ktoré sa majú vyvodiť z tohto rozsudku
2. O veci samej
O prepojení žalobných dôvodov a námietky nezákonnosti
O rozsahu námietky nezákonnosti
O prvom žalobnom dôvode
O prvej časti založenej na porušení nadobudnutých práv
O druhej časti založenej na porušení zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery
– O výhrade založenej na porušení zásady právnej istoty
– O výhrade založenej na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a zásady proporcionality
O výhrade založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania
O výhrade založenej na porušení zásady proporcionality
– O legitímnosti sledovaného cieľa
– O vhodnosti opatrení prijatých na realizáciu sledovaného cieľa
– O voľbe najmenej obmedzujúceho opatrenia
O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 29 pravidiel PÚVPP
O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady dobrej viery v rámci vykonávania zmlúv
O trovách