Language of document : ECLI:EU:T:2021:637

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (deviata rozšírená komora)

z 29. septembra 2021 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh hliníkových a tantalových elektrolytických kondenzátorov – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP – Koordinácia cien v rámci celého EHP – Pokuty – Čiastočné oslobodenie od pokuty – Bod 26 oznámenia o spolupráci z roku 2006 – Zníženie pokuty – Bod 37 usmernení k metóde stanovovania výšky pokút z roku 2006 – Horná hranica 10 % obratu – Neobmedzená právomoc“

Vo veci T‑344/18,

Rubycon Corp., so sídlom v Ine (Japonsko),

Rubycon Holdings Co. Ltd, so sídlom v Ine,

v zastúpení: J. Rivas Andrés a A. Federle, advokáti,

žalobkyne,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: B. Ernst, L. Wildpanner a F. van Schaik, splnomocnené zástupkyne,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 263 ZFEÚ na jednej strane zrušenie rozhodnutia Komisie C(2018) 1768 final z 21. marca 2018 týkajúceho sa konania podľa článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP (vec AT.40136 – Kondenzátory) v rozsahu, v akom sa týka žalobkýň, a na druhej strane zníženie pokút, ktoré im boli uložené,

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata rozšírená komora),

v zložení: predsedníčka komory M. J. Costeira (spravodajkyňa), sudcovia D. Gratsias, M. Kănčeva, B. Berke a T. Perišin,

tajomník: E. Artemiou, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní, ktoré sa konalo 21. októbra 2020,

vyhlásil tento

Rozsudok(1)

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

A.      Žalobkyne a dotknuté odvetvie

1        Žalobkyne, Rubycon Corp. (ďalej len „žalobkyňa v prvom rade“) a Rubycon Holdings Co. Ltd (ďalej len „žalobkyňa v druhom rade“), sú spoločnosti so sídlom v Japonsku. Žalobkyňa v prvom rade vyrába a predáva hliníkové elektrolytické kondenzátory. Od 1. februára 2007 žalobkyňa v druhom rade vlastní 100 % základného imania žalobkyne v prvom rade.

2        Predmetné porušenie sa týka hliníkových a tantalových elektrolytických kondenzátorov. Kondenzátory sú elektrické komponenty, ktoré v elektrickom poli uskladňujú energiu elektrostatickým spôsobom. Elektrolytické kondenzátory sa používajú takmer vo všetkých elektronických výrobkoch, ako sú osobné počítače, tablety, telefóny, klimatizácie, chladničky, pračky, automobilové výrobky a priemyselné prístroje. Klientela je teda veľmi rozmanitá. Elektrolytické kondenzátory, presnejšie hliníkové a tantalové elektrolytické kondenzátory, sú výrobkami, ktorých cena predstavuje dôležitý konkurenčný parameter.

B.      Správne konanie

3        Dňa 4. októbra 2013 spoločnosť Panasonic a jej dcérske spoločnosti podali na Európsku komisiu žiadosť o zapísanie do poradia žiadateľov o oslobodenie od pokuty podľa bodov 14 a 15 oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v kartelových prípadoch (Ú. v. EÚ C 298, 2006, s. 17, ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 2006“), pričom poskytli informácie o existencii údajného porušenia v odvetví elektrolytických kondenzátorov.

4        Dňa 28. marca 2014 Komisia na základe článku 18 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) požiadala o informácie viacero podnikov pôsobiacich v odvetví elektrolytických kondenzátorov, najmä žalobkyne.

5        Dňa 26. mája 2014 žalobkyne predložili Komisii žiadosť o zníženie pokuty na základe oznámenia o spolupráci z roku 2006.

6        Dňa 4. novembra 2015 Komisia prijala oznámenie o výhradách, ktoré adresovala žalobkyniam. Žalobkyne na oznámenie o výhradách neodpovedali.

7        Adresáti oznámenia o výhradách vrátane žalobkýň boli vypočutí Komisiou na vypočutí, ktoré sa konalo od 12. do 14. septembra 2016.

C.      Napadnuté rozhodnutie

8        Dňa 21. marca 2018 Komisia prijala rozhodnutie C(2018) 1768 final týkajúce sa konania podľa článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP (vec AT.40136 – Kondenzátory) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

1.      Porušenie

9        Napadnutým rozhodnutím Komisia konštatovala existenciu jediného a pokračujúceho porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) v odvetví elektrolytických kondenzátorov, na ktorom sa podieľalo deväť podnikov alebo skupín podnikov, a to konkrétne spoločnosti Elna, Hitachi AIC, Holy Stone, Matsuo, NEC Tokin, Nichicon, Nippon Chemi‑Con, Sanyo (spoločne označujúca spoločnosti Sanyo a Panasonic), a žalobkyne (ďalej spoločne len „účastníci kartelu“) (odôvodnenie 1 a článok 1 napadnutého rozhodnutia).

10      Komisia v podstate uviedla, že predmetné porušenie prebiehalo od 26. júna 1998 do 23. apríla 2012 na celom území EHP a spočívalo v dohodách a/alebo zosúladených postupoch, ktorých cieľom bola koordinácia cenovej politiky, pokiaľ ide o dodávky hliníkových a tantalových elektrolytických kondenzátorov (odôvodnenie 1 napadnutého rozhodnutia).

11      Kartel bol organizovaný najmä prostredníctvom mnohostranných stretnutí, ktoré sa spravidla konali v Japonsku každý mesiac alebo každý druhý mesiac, na úrovni vedúcich pracovníkov predaja a každých šesť mesiacov na úrovni riadiacich pracovníkov, vrátane štatutárov (odôvodnenia 63, 68 a 738 napadnutého rozhodnutia).

12      Mnohostranné stretnutia sa najprv organizovali v rokoch 1998 až 2003 pod názvom „skupina elektrolytických kondenzátorov“ alebo „konferencia elektrolytických kondenzátorov“ (ďalej len „stretnutia ECC“). Následne sa v rokoch 2003 až 2005 organizovali pod názvom „konferencia hliník‑tantal“, „skupina hliníkových alebo tantalových kondenzátorov“ alebo „stretnutia ATC“. Napokon v rokoch 2005 až 2012 boli organizované pod názvom „skupina pre štúdium trhu“ alebo „marketingová skupina“ (ďalej len „stretnutia MK“). Súbežne so stretnutiami MK a na ich doplnenie boli v rokoch 2006 až 2008 organizované stretnutia „zvýšenie nákladov“ alebo „zvýšenie kondenzátorov“ (ďalej len „stretnutia CUP“) (odôvodnenie 69 napadnutého rozhodnutia).

13      Okrem týchto mnohostranných stretnutí mali účastníci kartelu podľa potreby aj dvojstranné a trojstranné kontakty ad hoc (odôvodnenia 63, 75 a 739 napadnutého rozhodnutia) (ďalej spolu „protisúťažné výmeny informácií“).

14      V rámci protisúťažných výmen informácií si účastníci kartelu v podstate vymieňali informácie o uplatňovaných a budúcich cenách, o budúcich zníženiach cien a rozpätiach týchto znížení, o ponuke a dopyte vrátane budúcej ponuky a dopytu a v niektorých prípadoch uzatvárali a dodržiavali dohody o cenách (odôvodnenia 62, 715, 732 a 741 napadnutého rozhodnutia).

15      Komisia sa domnievala, že správanie účastníkov kartelu predstavovalo formu dohody a/alebo zosúladeného postupu, ktorého účelom bol spoločný cieľ, a to zabrániť hospodárskej súťaži prostredníctvom cien a koordinovať ich budúce správanie v súvislosti s predajom elektrolytických kondenzátorov, znižujúc týmto spôsobom neistotu na trhu (odôvodnenia 726 a 731 napadnutého rozhodnutia).

16      Komisia dospela k záveru, že toto správanie malo jediný protisúťažný cieľ (odôvodnenie 743 napadnutého rozhodnutia).

2.      Zodpovednosť žalobkýň

17      Komisia konštatovala zodpovednosť žalobkyne v prvom rade z dôvodu jej priamej účasti na karteli od 26. júna 1998 do 23. apríla 2012 [odôvodnenie 961 a článok 1 písm. h) napadnutého rozhodnutia].

18      Okrem toho Komisia konštatovala zodpovednosť žalobkyne v druhom rade v jej postavení materskej spoločnosti, ktorá vlastnila celé základné imanie žalobkyne v prvom rade v období od 1. februára 2007 do 23. apríla 2012 [odôvodnenia 962 a 963 a článok 1 písm. h) napadnutého rozhodnutia].

3.      Pokuty uložené žalobkyniam

19      Článok 2 písm. k) a l) napadnutého rozhodnutia ukladá na jednej strane žalobkyni v prvom rade pokutu vo výške 27 718 000 eur „spoločne a nerozdielne“ so žalobkyňou v druhom rade a na druhej strane pokutu vo výške 706 000 eur žalobkyni v prvom rade.

4.      Stanovovanie výšky pokút

20      Na účel stanovenia výšky pokút Komisia postupovala podľa metodológie uvedenej v usmerneniach k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia z roku 2006“) (odôvodnenie 980 napadnutého rozhodnutia).

21      Po prvé pri stanovení základnej výšky pokút uložených žalobkyniam Komisia v súlade s bodom 13 usmernení z roku 2006 zohľadnila hodnotu predaja počas posledného celého roku účasti na porušení (odôvodnenie 989 napadnutého rozhodnutia).

22      Komisia vypočítala hodnotu predajov na základe predajov hliníkových a tantalových elektrolytických kondenzátorov fakturovaných zákazníkom so sídlom v EHP (odôvodnenie 990 napadnutého rozhodnutia).

23      Okrem toho Komisia vypočítala relevantnú hodnotu predaja oddelene pre obe kategórie výrobkov, a to hliníkové elektrolytické kondenzátory a tantalové elektrolytické kondenzátory, a uplatnila na ne rôzne násobiace koeficienty v závislosti od dĺžky trvania (odôvodnenie 991 napadnutého rozhodnutia).

24      Komisia stanovila časť hodnoty predaja, ktorá sa má zohľadniť z dôvodu závažnosti porušenia, na 16 %. V tejto súvislosti sa domnievala, že horizontálne „dohody“ o cenovej koordinácii patria svojou povahou medzi najzávažnejšie porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP a že kartel sa vzťahoval na celé územie EHP (odôvodnenia 1001 až 1003 napadnutého rozhodnutia).

25      Okrem toho Komisia uplatnila dodatočnú sumu 16 % na základe bodu 25 usmernení z roku 2006, aby sa uistila o dostatočne odstrašujúcom charaktere uloženej pokuty (odôvodnenie 1009 napadnutého rozhodnutia).

26      Pokiaľ ide ďalej o násobný koeficient týkajúci sa dĺžky trvania porušenia, Komisia na základe bodu 26 tretieho odseku oznámenia o spolupráci z roku 2006 priznala žalobkyni v prvom rade čiastočné oslobodenie od pokuty za dĺžku trvania porušenia zodpovedajúcu obdobiu porušenia od 26. júna 1998 do 28. augusta 2003, z dôvodu, že predložila presvedčivé dôkazy na preukázanie dodatočných skutočností predlžujúcich trvanie porušenia v tomto období (pozri odôvodnenie 1087 napadnutého rozhodnutia).

27      Komisia tak v prípade žalobkyne v prvom rade použila násobný koeficient 8,65 zodpovedajúci obdobiu od 29. augusta 2003 do 23. apríla 2012 a bez toho, aby zohľadnila obdobie od 26. júna 1998 do 28. augusta 2003 (pozri bod 26 vyššie). Pokiaľ ide o žalobkyňu v druhom rade, Komisia stanovila násobiaci koeficient na 5,22 zodpovedajúci obdobiu od 1. februára 2007 do 23. apríla 2012 (odôvodnenie 1007, tabuľka 1 a poznámka pod čiarou č. 1658 napadnutého rozhodnutia).

28      Komisia tak stanovila základnú výšku pokuty pre žalobkyňu v prvom rade na 61 434 000 eur a základnú výšku pokuty pre žalobkyňu v druhom rade na 39 598 000 eur (odôvodnenie 1010 napadnutého rozhodnutia).

29      Po druhé, pokiaľ ide o úpravy základnej výšky pokút, Komisia najprv odmietla priznať žalobkyniam dodatočné zníženie pokuty na základe bodu 37 usmernení z roku 2006 (odôvodnenia 1052 a 1053 napadnutého rozhodnutia).

30      Navyše Komisia voči žalobkyniam neuplatnila existenciu nijakej priťažujúcej alebo poľahčujúcej okolnosti (odôvodnenie 1054 napadnutého rozhodnutia).

31      V nadväznosti na to Komisia uplatnila hornú hranicu 10 % celkového obratu dosiahnutého počas predchádzajúceho obchodného roka na základe článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 (odôvodnenia 1057 a 1058 napadnutého rozhodnutia).

32      Napokon po uplatnení uvedenej hornej hranice 10 % Komisia priznala žalobkyniam na základe bodu 26 prvého odseku druhej zarážky oznámenia o spolupráci z roku 2006 zníženie pokuty, ktorá by im bola inak uložená, o 30 %, keďže sa domnievala, že boli druhým podnikom, ktorý poskytol dôkazy so značnou pridanou hodnotou (odôvodnenia 1082 a 1083 napadnutého rozhodnutia).

33      Okrem toho Komisia odmietla priznať žalobkyniam čiastočné oslobodenie od pokuty v súvislosti so závažnosťou porušenia podľa uvedeného bodu 26 tretieho odseku z dôvodu, že dôkazy, ktoré jej predložili, jej neumožnili preukázať dodatočné skutočnosti, ktoré by zvýšili vážnosť porušenia (odôvodnenia 1093 až 1096 napadnutého rozhodnutia).

34      Komisia v dôsledku toho stanovila celkovú výšku pokút uložených žalobkyniam na 28 424 000 eur (odôvodnenie 1139 napadnutého rozhodnutia).

[omissis]

II.    Konanie a návrhy účastníkov

36      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 4. júna 2018 podali žalobkyne žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

37      Dňa 27. septembra 2018 doručila Komisia kancelárii Všeobecného súdu svoje vyjadrenie.

38      Replika bola doručená do kancelárie Všeobecného súdu 21. novembra 2018 a duplika 29. januára 2019.

39      Všeobecný súd podľa článku 28 svojho rokovacieho poriadku na návrh druhej komory rozhodol o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

40      Keďže sa zmenilo zloženie komôr Všeobecného súdu, podľa článku 27 ods. 5 rokovacieho poriadku bola sudkyňa spravodajkyňa pridelená k deviatej rozšírenej komore, ktorej bola z tohto dôvodu táto vec pridelená.

41      Na základe návrhu sudkyne spravodajkyne Všeobecný súd (deviata rozšírená komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 rokovacieho poriadku položil účastníkom konania písomné otázky, na ktoré ich vyzval odpovedať na pojednávaní.

42      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na písomné a ústne otázky, ktoré im položil Všeobecný súd, boli vypočuté na pojednávaní 21. októbra 2020.

43      Po tom, čo sudca Berke dňa 1. augusta 2021 zomrel, traja sudcovia, ktorých podpisy sú na tomto rozsudku, pokračovali v rozhodovaní v súlade s článkom 22 a článkom 24 ods. 1 rokovacieho poriadku.

44      Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa ich týka, a najmä zrušil článok 1 písm. h), článok 2 písm. k) a l) a článok 4 napadnutého rozhodnutia,

–        znížil pokuty, ktoré im boli uložené,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

45      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyne na náhradu trov konania.

III. Právny rámec

[omissis]

B.      O veci samej

53      Žalobkyne uvádzajú dva žalobné dôvody na podporu svojich návrhov, ktorými sa domáhajú zrušenia pokút, ktoré im boli uložené, ako aj svojich návrhov smerujúcich k zníženiu týchto pokút. Prvý žalobný dôvod sa týka odmietnutia Komisie priznať žalobkyniam čiastočné oslobodenie od pokuty z dôvodu dôkazov, ktoré predložili, týkajúcich sa dodatočných skutočností zvyšujúcich vážnosť porušenia. Druhý žalobný dôvod sa týka odmietnutia Komisie odchýliť sa od všeobecnej metódy stanovenej usmerneniami z roku 2006 a priznať zníženie pokuty podľa bodu 37 týchto usmernení.

1.      O návrhoch na zrušenie napadnutého rozhodnutia

[omissis]

a)      O prvom žalobnom dôvode týkajúcom sa zamietnutia Komisie priznať žalobkyniam čiastočné oslobodenie od pokuty z dôvodu dôkazov, ktoré predložili, týkajúcich sa dodatočných skutočností zvyšujúcich vážnosť porušenia

59      V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyne v podstate tvrdia, že Komisia pochybila, keď im odmietla priznať čiastočné oslobodenie od pokuty na základe bodu 26 tretieho odseku oznámenia o spolupráci z roku 2006, keďže dôkazy, ktoré predložili v súvislosti so stretnutiami ECC a CUP, umožnili Komisii zvýšiť vážnosť porušenia.

[omissis]

2)      O druhej časti prvého žalobného dôvodu založenej na nesprávnom právnom posúdení pri uplatnení bodu 26 tretieho odseku oznámenia o spolupráci z roku 2006

[omissis]

i)      O prvej výhrade založenej na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že Komisia konštatovala zodpovednosť žalobkýň za ich účasť na stretnutiach ECC a na stretnutiach CUP

78      Žalobkyne tvrdia, že Komisia nesprávne použila dôkazy, ktoré predložili, pokiaľ ide o stretnutia CUP a stretnutia ECC, aby ich považovala za zodpovedné za všetky zložky porušenia, vrátane týchto stretnutí. Žalobkyne totiž ako prvé predložili dôkazy týkajúce sa stretnutí CUP, ktorých existencia nebola Komisii až do tohto dátumu známa. Okrem toho žalobkyne boli jedinými, kto poskytli dôkazy týkajúce sa stretnutí ECC.

79      Komisia spochybňuje tieto tvrdenia.

80      V prejednávanej veci treba konštatovať, že Komisia na jednej strane konštatovala zodpovednosť žalobkyne v prvom rade z dôvodu jej priamej účasti na karteli od 26. júna 1998 do 23. apríla 2012 a žalobkyne v druhom rade ako materskej spoločnosti žalobkyne v prvom rade za obdobie od 1. februára 2007 do 23. apríla 2012 (pozri body 17 a 18 vyššie).

81      Na jednej strane Komisia zastávala názor, že žalobkyne boli jediné, kto predložil dôkazy týkajúce sa protisúťažných výmen informácií, ku ktorým dochádzalo od roku 1998 do roku 2004, s výnimkou jednej výmeny informácií, ku ktorej došlo počas roku 2003, a že tieto dôkazy jej umožnili predĺžiť trvanie porušenia na obdobie od 26. júna 1998 do 28. augusta 2003 (odôvodnenie 1080 a poznámky pod čiarou č. 1708 a 1709 napadnutého rozhodnutia).

82      Okrem toho sa Komisia domnievala, že žalobkyne ako prvé poskytli dôkazy týkajúce sa stretnutí CUP (odôvodnenia 1080 a 1096 a poznámka pod čiarou č. 1710 napadnutého rozhodnutia) a že tieto dôkazy jej umožnili odhaliť ďalší funkčný aspekt kartelu, a to existenciu, povahu a obsah stretnutí CUP organizovaných v rokoch 2006 až 2008 (odôvodnenie 1080 a poznámka pod čiarou č. 1710 napadnutého rozhodnutia).

83      V nadväznosti na tieto úvahy Komisia na jednej strane priznala žalobkyni v prvom rade čiastočné oslobodenie od pokuty na základe bodu 26 tretieho odseku oznámenia o spolupráci z roku 2006 za obdobie od 26. júna 1998 do 28. augusta 2003. Hoci totiž Komisia konštatovala zodpovednosť žalobkyne v prvom rade z dôvodu jej priamej účasti na karteli v období od 26. júna 1998 do 23. apríla 2012, pri stanovení násobiaceho koeficientu pre dĺžku trvania účasti na porušení nezobrala do úvahy obdobie od 26. júna 1998 do 28. augusta 2003 (pozri body 17 a 26 vyššie).

84      Komisia sa tak domnievala, že obdobie zodpovedajúce tomuto čiastočnému oslobodeniu od pokuty, priznanému v súvislosti s trvaním porušenia, zahŕňalo obdobie, počas ktorého sa konali všetky stretnutia ECC, s výnimkou stretnutia zo 7. novembra 2003 (pozri odôvodnenia 78 a 80 a poznámkou pod čiarou č. 128 napadnutého rozhodnutia, ako aj body 12 a 26 vyššie).

85      Na druhej strane sa Komisia domnievala, že dôkazy predložené žalobkyňami, ktoré sa týkali stretnutí ECC a stretnutí CUP, jej neumožnili preukázať dodatočné skutočnosti, ktoré by zvýšili vážnosť porušenia. V dôsledku toho Komisia odmietla priznať žalobkyniam čiastočné oslobodenie od pokuty v súvislosti so závažnosťou porušenia podľa bodu 26 tretieho odseku oznámenia o spolupráci z roku 2006 (pozri bod 33 vyššie).

86      Okrem toho sa Komisia v závislosti od všetkých dôkazov poskytnutých žalobkyňami domnievala, že ich treba považovať za druhý podnik, ktorý poskytol značnú pridanú hodnotu (odôvodnenia 1082 a 1083 napadnutého rozhodnutia). V dôsledku toho Komisia priznala žalobkyniam zníženie pokuty, ktorá by im inak bola uložená, o 30 % v súlade s bodom 26 prvým odsekom druhou zarážkou oznámenia o spolupráci z roku 2006 (pozri bod 32 vyššie).

87      V tomto kontexte treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, sa Komisia nedopustila pochybenia, keď ich považovala za zodpovedné za porušenie, ako je uvedené v bode 80 vyššie.

88      Čiastočné oslobodenie od pokuty stanovené v bode 26 treťom odseku oznámenia o spolupráci z roku 2006 sa totiž týka len výšky pokuty. Ako bolo pripomenuté v bode 75 vyššie, ak sú splnené podmienky na priznanie uvedeného čiastočného oslobodenia od pokuty, jediným dôsledkom, ktorý z toho vyplýva, je, že Komisia sa pri určení závažnosti alebo dĺžky trvania porušenia žiadateľa o zhovievavosť nemôže opierať o predmetné dôkazy. Inak povedané, v takom prípade Komisia nezohľadňuje tieto skutočnosti pri stanovení výšky pokuty.

89      Čiastočné oslobodenie od pokuty stanovené v bode 26 treťom odseku oznámenia o spolupráci z roku 2006 teda nemá nijaký vplyv na rozsah zodpovednosti za porušenie konštatované vo vzťahu k podnikom požívajúcim takéto oslobodenie.

[omissis]

91      Prvá výhrada druhej časti prvého žalobného dôvodu založená na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že Komisia konštatovala zodpovednosť žalobkýň za ich účasť na stretnutiach ECC a na stretnutiach CUP, sa teda musí zamietnuť.

ii)    O druhej výhrade založenej na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že Komisia dospela k záveru, že dôkazy predložené žalobkyňami nemali vplyv na závažnosť porušenia

92      Žalobkyne spochybňujú záver Komisie uvedený v odôvodneniach 1094 a 1096 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého dôkazy, ktoré predložili, týkajúce sa stretnutí ECC a stretnutí CUP, nemali vplyv na závažnosť porušenia. Podľa žalobkýň tieto dôkazy umožnili preukázať, že porušenie sa vzťahovalo aj na dohody v oblasti cien, a teda sa neobmedzovalo na diskusie týkajúce sa informácií o cenách a o ponuke a dopyte. Tieto dôkazy navyše preukazujú existenciu mechanizmu varovania a mechanizmu dohľadu, ktoré boli určené na zabezpečenie dodržiavania dohôd v oblasti cien podnikmi. Tieto dôkazy boli preto rozhodujúce na zvýšenie vážnosti porušenia. Na podporu svojho stanoviska sa žalobkyne odvolávajú na rozsudky z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia (C‑603/13 P, EU:C:2016:38), a z 26. apríla 2007, Bolloré a i./Komisia (T‑109/02, T‑118/02, T‑122/02, T‑125/02, T‑126/02, T‑128/02, T‑129/02, T‑132/02 a T‑136/02, EU:T:2007:115).

93      Komisia spochybňuje tieto tvrdenia.

94      Ako bolo pripomenuté v bodoch 73 a 74 vyššie, priznanie čiastočného oslobodenia od pokuty stanoveného v bode 26 treťom odseku oznámenia o spolupráci z roku 2006 vyžaduje, aby boli splnené viaceré podmienky, a to aby dotknutý podnik ako prvý poskytol presvedčivé dôkazy v zmysle bodu 25 uvedeného oznámenia, aby tieto dôkazy umožnili preukázať dodatočné skutočnosti v porovnaní s tými, ktoré je Komisia schopná preukázať, a aby tieto dodatočné skutočnosti zvyšovali vážnosť alebo predlžovali trvanie porušenia.

95      Z toho vyplýva, že na uplatnenie bodu 26 tretieho odseku oznámenia o spolupráci z roku 2006 nestačí, aby boli dôkazy presvedčivé v zmysle bodu 25 tohto oznámenia, ešte je potrebné, aby umožnili Komisii preukázať dodatočné skutočnosti, ktoré zvyšujú vážnosť alebo predlžujú trvanie porušenia (rozsudok z 29. februára 2016, Deutsche Bahn a i./Komisia, T‑267/12, neuverejnený, EU:T:2016:110, bod 405).

96      V prejednávanej veci sa Komisia domnievala, že žalobkyňa v prvom rade ako jediná poskytla dôkazy týkajúce sa stretnutí ECC a že žalobkyne ako prvé poskytli dôkazy týkajúce sa stretnutí CUP. Komisia konštatovala, že dôkazy predložené žalobkyňou v prvom rade týkajúce sa stretnutí ECC jej umožnili predĺžiť trvanie porušenia, a z tohto dôvodu jej priznala čiastočné oslobodenie od pokuty za obdobie od 26. júna 1998 do 28. augusta 2003 (pozri body 80 až 84 vyššie).

97      Komisia sa však domnievala, že uvedené dôkazy, najmä tie, ktoré sa týkajú stretnutí CUP, jej neumožnili preukázať dodatočné skutočnosti, ktoré by zvyšovali vážnosť porušenia (odôvodnenia 1094 a 1096 napadnutého rozhodnutia). V dôsledku toho Komisia odmietla priznať žalobkyniam čiastočné oslobodenie od pokuty v súvislosti so závažnosťou porušenia (pozri bod 85 vyššie).

98      V tejto súvislosti z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia sa domnievala, že počas celého trvania kartelu si účastníci vymieňali informácie o cenách, ponuke a dopyte a že je pravda, že na niektorých stretnutiach ECC a CUP podniky uzatvárali dohody o cenách. Podľa Komisie však tak zosúladené postupy, ako aj dohody o cenách, ako prejavy tajne dohodnutého správania v prejednávanej veci predstavovali rovnaké závažné porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ. Skutočnosť, že účastníci sa zúčastnili nielen na zosúladených postupoch, ale aj na dohodách, teda nemala nijaký vplyv na závažnosť porušenia. Okrem toho podľa Komisie sa stretnutia ECC a stretnutia CUP vecne neodlišovali od ostatných mnohostranných stretnutí uvedených v bode 12 vyššie, ktoré boli súčasťou toho istého jediného a pokračujúceho porušenia, ktoré je predmetom napadnutého rozhodnutia (pozri odôvodnenia 72, 1094 a 1096 napadnutého rozhodnutia).

99      Pokiaľ ide konkrétne o stretnutia CUP, Komisia sa domnievala, že vzhľadom na obdobie, počas ktorého sa tieto stretnutia konali, a vzhľadom na ich povahu a skutočnosť, že tieto stretnutia sa uskutočňovali súbežne so stretnutiami MK, odhalenie existencie stretnutí CUP zo strany žalobkýň nepredĺžilo trvanie ani nezvýšilo vážnosť porušenia (pozri odôvodnenie 1096 napadnutého rozhodnutia).

100    Rovnako, pokiaľ ide o dohľad zabezpečovaný v rámci stretnutí CUP, Komisia sa domnievala, že tento dohľad nebol osobitosťou kartelu, ktorá by mohla mať vplyv na závažnosť porušenia, najmä vzhľadom na to, že podniky dohliadajú na svoje vzájomné správanie vo všeobecnosti, ako aj mimo stretnutí CUP (pozri odôvodnenie 716 napadnutého rozhodnutia).

101    Z toho vyplýva, že Komisia dospela k záveru, že ani stretnutia ECC, ani stretnutia CUP nemali v prejednávanej veci odlišnú povahu od ostatných prejavov tajne dohodnutého správania, ktoré všetky predstavovali zosúladené postupy a/alebo dohody o cenách, ktoré boli súčasťou toho istého závažného porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ. Pokiaľ ide konkrétne o stretnutia CUP, Komisia dospela k záveru, že aj bez týchto stretnutí by porušenie bolo rovnako dlhé a predstavovalo by rovnako závažné porušenie pravidiel hospodárskej súťaže.

102    Argumentácia žalobkýň nespochybňuje tieto závery.

103    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pojem dohoda v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ je podľa výkladu poskytnutého v judikatúre zameraný na existenciu zhody vôle najmenej dvoch strán, ktorej forma prejavu nie je podstatná, pokiaľ je verným vyjadrením tejto vôle (pozri rozsudok zo 16. júna 2015, FSL a i./Komisia, T‑655/11, EU:T:2015:383, bod 413 a citovanú judikatúru).

104    Pojem zosúladený postup v zmysle toho istého ustanovenia sa týka takej formy koordinácie medzi podnikmi, ktorá síce nedospela až do realizácie dohovoru v pravom zmysle slova, ale spôsobila, že dotknuté podniky sa vedome rozhodli pre praktickú spoluprácu medzi sebou namiesto rizík hospodárskej súťaže (pozri rozsudok zo 16. júna 2015, FSL a i./Komisia, T‑655/11, EU:T:2015:383, bod 414 a citovanú judikatúru).

105    Podľa ustálenej judikatúry pojmy dohoda a zosúladený postup v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ zahŕňajú formy kolúzie, ktoré majú rovnakú podstatu a odlišujú sa len svojou intenzitou a formami, v ktorých sa prejavujú (pozri rozsudok z 5. decembra 2013, Solvay Solexis/Komisia, C‑449/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:802, bod 52 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, EU:C:1999:356, bod 132).

106    V dôsledku toho síce pojmy dohoda a zosúladený postup zahŕňajú čiastočne odlišné znaky skutkových podstát, nie sú však vzájomne nezlučiteľné. Komisia teda nemá povinnosť označiť každé zistené správanie za dohodu alebo za zosúladený postup, ale je oprávnená označiť niektoré z týchto správaní za „dohody“ a iné za „zosúladené postupy“ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, EU:C:1999:356, bod 132, a zo 16. júna 2015, FSL a i./Komisia, T‑655/11, EU:T:2015:383, bod 453).

107    Dvojakú kvalifikáciu porušenia ako dohody „a/alebo“ zosúladeného postupu treba chápať tak, že označuje celý súbor jednotlivých skutkových okolností, z ktorých boli niektoré kvalifikované ako dohoda a iné ako zosúladený postup v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ, ktorý nestanovuje osobitnú kvalifikáciu tohto druhu komplexného porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2013, MRI/Komisia, T‑154/09, EU:T:2013:260, bod 165 a citovanú judikatúru).

108    V tomto prípade je to tak. Napadnutým rozhodnutím totiž Komisia konštatovala existenciu jediného a pokračujúceho porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP spočívajúceho v dohodách a/alebo zosúladených postupoch, ktorých cieľom bola koordinácia cenových politík v odvetví hliníkových a tantalových elektrolytických kondenzátorov (pozri body 9 a 10 vyššie).

109    Konkrétne z odôvodnení 704 až 743 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia sa domnievala, že vzhľadom na to, že predmetné porušenie bolo komplexné a dlhodobé, nemala kvalifikovať správanie ako dohodu alebo zosúladený postup. V tejto súvislosti sa Komisia najskôr domnievala, že všetky protisúťažné výmeny informácií uvedené v bodoch 12 a 13 vyššie mali rovnaký protisúťažný cieľ, a to cieľ koordinácie cenových politík. Komisia ďalej spresnila, že správanie podnikov zahŕňalo jednak výmenu informácií o cenách, výmenu informácií o ponuke a dopyte a uzatváranie dohôd o cenách spolu s mechanizmom dohľadu na zabezpečenie ich uplatňovania. Komisia sa navyše domnievala, že tento mechanizmus dohľadu nebol osobitosťou kartelu, keďže nezávisle od existencie takéhoto mechanizmu podniky dohliadajú na svoje vzájomné správanie vo všeobecnosti. Napokon sa Komisia domnievala, že tieto správania mali formu dohôd a/alebo zosúladených postupov a sledovali globálny plán sledujúci jediný protisúťažný cieľ.

110    Je síce pravda, že Komisia v napadnutom rozhodnutí uvádza stretnutia ECC a stretnutia CUP ako príklady mnohostranných stretnutí, na ktorých podniky uzavreli dohody o cenách spolu s mechanizmom dohľadu s cieľom zabezpečiť ich uplatňovanie [pozri odôvodnenie 715 písm. c) napadnutého rozhodnutia].

111    Nič to však nemení na tom, že Komisia sa domnievala, že všetky mnohostranné stretnutia opísané v bode 12 vyššie mali spoločné znaky a že cieľ diskusií vedených na týchto mnohostranných stretnutiach zostal rovnaký alebo značne podobný počas celého obdobia porušenia (odôvodnenia 70 až 72 a 741 napadnutého rozhodnutia). Navyše sa domnievala, že mechanizmus dohľadu nie je osobitosťou kartelu, keďže podniky vykonávali všeobecný a recipročný dohľad mimo tohto mechanizmu (odôvodnenie 716 napadnutého rozhodnutia).

112    Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 105 až 107 vyššie treba uviesť, že v rámci tohto komplexného porušenia, ktoré zahŕňalo viacero podnikov sledujúcich spoločný cieľ koordinácie cenových politík počas viacerých rokov, Komisia nebola povinná presne kvalifikovať každé porušujúce správanie ako dohodu alebo zosúladený postup. V každom prípade tieto dve formy porušenia sú uvedené v článku 101 ZFEÚ.

113    Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci nemožno preukázať rozdiel medzi údajnou vyššou závažnosťou „dohôd“ v porovnaní s nižšou závažnosťou „zosúladených postupov“. V kontexte, o aký ide v prejednávanej veci, v ktorom boli porušujúce konania kvalifikované bez rozlišovania ako dohody „a/alebo“ zosúladené postupy, pričom každé z nich potvrdzuje existenciu komplexného, jediného a pokračujúceho porušenia článku 101 ZFEÚ, totiž presná kvalifikácia týchto konaní ako dohôd alebo zosúladených postupov nemôže preukázať rozdiel medzi závažnosťou každého správania.

114    Naopak, presná kvalifikácia každého porušujúceho konania zakladajúceho kartel ako dohody alebo zosúladeného postupu nemôže mať vplyv na závažnosť porušenia, keďže tieto dve formy porušenia sú uvedené v článku 101 ods. 1 ZFEÚ a tento článok nestanovuje osobitnú kvalifikáciu pre druh komplexného porušenia, akým je porušenie v prejednávanej veci.

115    Okrem toho treba uviesť, že rozsudky z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia (C‑603/13 P, EU:C:2016:38), a z 26. apríla 2007, Bolloré a i./Komisia (T‑109/02, T‑118/02, T‑122/02, T‑125/02, T‑126/02, T‑128/02, T‑129/02, T‑132/02 a T‑136/02, EU:T:2007:115), na ktoré sa odvolávajú žalobkyne, nijako nepodporujú ich stanovisko. Na rozdiel od prejednávanej veci sa veci, v ktorých boli vydané tieto dva rozsudky, týkali situácií obmedzenejšej účasti, či dokonca neúčasti na niektorých prvkoch kartelu, akými sú kompenzačné mechanizmy alebo mechanizmy dohľadu (pozri rozsudky z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, body 28, 29, 78, 86 a 93, a z 26. apríla 2007, Bolloré a i./Komisia, T‑109/02, T‑118/02, T‑122/02, T‑125/02, T‑126/02, T‑128/02, T‑129/02, T‑132/02 a T‑136/02, EU:T:2007:115, body 418, 439, 563 a 566). Rovnako na rozdiel od uvedených vecí nebol v prejednávanej veci identifikovaný žiadny systém dohľadu alebo iný autonómny mechanizmus ako zložka odlišná od porušenia, ktoré je predmetom napadnutého rozhodnutia.

116    V prejednávanej veci z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia na jednej strane stanovila časť hodnoty predajov, ktorá sa mala zohľadniť z dôvodu závažnosti porušenia, na 16 %. V tejto súvislosti Komisia zohľadnila povahu porušenia, a to skutočnosť, že toto porušenie spočívalo v horizontálnych „dohodách“ o koordinácii cien, ktoré patria medzi najzávažnejšie porušenia článku 101 ZFEÚ. Navyše zohľadnila geografický rozsah porušenia, pričom uviedla, že toto porušenie sa vzťahovalo na celé územie EHP (pozri bod 24 vyššie).

117    Na druhej strane sa Komisia domnievala, že mechanizmus dohľadu, o ktorom sa diskutovalo na stretnutiach CUP, nebol osobitosťou kartelu, keďže podniky vykonávajú všeobecný a recipročný dohľad mimo tohto mechanizmu (pozri bod 111 vyššie).

118    Na rozdiel od vecí, v ktorých boli vydané rozsudky citované v bode 115 vyššie, teda porušenie, o ktoré ide v prejednávanej veci, nemá iné zložky, ktoré by boli nezávislé od súboru dohôd a/alebo zosúladených postupov týkajúcich sa koordinácie cenových politík, ktoré tvoria toto porušenie. Konkrétne stretnutia CUP boli súčasťou tohto súboru dohôd a/alebo zosúladených postupov a nevykazovali osobitosti, ktoré by mohli mať špecifický dopad na závažnosť porušenia (pozri body 98 a 99 vyššie).

119    Vzhľadom na vyššie uvedené treba uviesť, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že žalobkyne nepredložili dôkazy umožňujúce preukázať dodatočné skutočnosti, ktoré by zvýšili vážnosť porušenia.

120    Druhá výhrada druhej časti prvého žalobného dôvodu sa teda musí zamietnuť.

[omissis]

3)      O tretej časti prvého žalobného dôvodu založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania

131    V rámci tretej časti prvého žalobného dôvodu žalobkyne tvrdia, že Komisia im mala priznať zníženie základnej výšky pokuty aspoň o 3 %, ktoré sa rovná zníženiu priznanému podnikom, ktorých účasť na niektorých skupinách stretnutí nebola preukázaná, a to Sanyo, NEC Tokin (NEC Corp. a Tokin Corp.), Matsuo a Nichicon. Komisia tým, že takto nepostupovala, zaobchádzala s účastníkmi kartelu, ktorí zatajili skutkové okolnosti porušenia týkajúce sa niektorých skupín stretnutí, priaznivejšie ako so žalobkyňami, ktoré odhalili existenciu jednej z týchto skupín stretnutí.

132    Komisia spochybňuje tieto tvrdenia.

[omissis]

134    V prejednávanej veci treba uviesť, že tvrdenie žalobkýň spočíva na nesprávnom porovnaní pojmu čiastočného oslobodenia od pokuty, ako je stanovený v bode 26 treťom odseku oznámenia o spolupráci z roku 2006, s poľahčujúcimi okolnosťami, ktoré musí Komisia zohľadniť, ako sú okolnosti vymenované v bode 29 usmernení z roku 2006.

135    Po prvé totiž situácia žalobkýň nie je z faktického hľadiska porovnateľná so situáciou ostatných účastníkov kartelu, ktorých žalobkyne spomenuli.

136    Na jednej strane, pokiaľ ide o účasť na stretnutiach CUP, ako aj na stretnutiach MK, treba konštatovať, že Komisia sa domnievala, že žalobkyňa v prvom rade sa na nich zúčastnila (pozri odôvodnenia 88 a 95 napadnutého rozhodnutia), čo žalobkyne navyše nespochybňujú.

137    Komisia sa naopak domnievala, že účasť spoločností Sanyo, NEC Tokin a Matsuo na stretnutiach CUP nebola preukázaná a že nič nedokazovalo, že o nich vedeli (odôvodnenia 754, 759 a 764 napadnutého rozhodnutia). Rovnako sa Komisia domnievala, že účasť spoločnosti Nichicon na stretnutiach MK nebola preukázaná a že nič nedokazovalo, že o nich vedela (odôvodnenie 761 napadnutého rozhodnutia).

138    Na druhej strane, pokiaľ ide o spoluprácu na vyšetrovaní Komisie, treba konštatovať, že žalobkyne predložili dôkazy, ktoré umožnili Komisii preukázať existenciu, povahu a obsah zasadnutí CUP (pozri bod 82 vyššie), čo nebol prípad spoločností Sanyo, NEC Tokin, Matsuo a Nichicon.

139    Skutková situácia žalobkýň a situácia spoločností Sanyo, NEC Tokin, Matsuo a Nichicon sú teda podstatne odlišné.

140    Po druhé tieto dve situácie nie sú z právneho hľadiska porovnateľné. Na jednej strane išlo o to, aby Komisia posúdila, či sa neúčasť spoločností Sanyo, NEC Tokin, Matsuo a Nichicon na určitých protisúťažných výmenách informácií mala zohľadniť v rámci poľahčujúcich okolností v zmysle bodu 29 usmernení z roku 2006. Na druhej strane v rámci oznámenia o spolupráci z roku 2006 išlo o to, aby táto inštitúcia posúdila, či spolupráca žalobkýň pri jej vyšetrovaní mala viesť k tomu, že im bude priznané čiastočné oslobodenie od pokuty.

141    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ ide o porušenia, ktoré patria do pôsobnosti oznámenia o spolupráci z roku 2006, dotknutá osoba v zásade nemôže oprávnene vytýkať Komisii, že nezohľadnila stupeň jej spolupráce ako poľahčujúcu okolnosť, mimo právneho rámca uvedeného oznámenia (pozri rozsudok z 29. februára 2016, EGL a i./Komisia, T‑251/12, neuverejnený, EU:T:2016:114, bod 190 a citovanú judikatúru).

142    Spoluprácu poskytnutú žalobkyňami preto nemožno zhodnotiť mimo pôsobnosti oznámenia o spolupráci z roku 2006 najmä ako poľahčujúcu okolnosť podľa bodu 29 usmernení z roku 2006. V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa štvrtej zarážky tohto bodu, za poľahčujúcu okolnosť, ktorá môže viesť k zníženiu základnej výšky pokuty, možno považovať skutočnosť, že dotknutý podnik účinne spolupracuje s Komisiou nad rámec pôsobnosti oznámenia o zhovievavosti a jeho zákonom stanovenej povinnosti spolupráce.

143    Okrem toho na rozdiel od toho, čo, zdá sa, vyplýva z argumentácie žalobkýň, podmienky, ktoré môžu odôvodniť uplatnenie poľahčujúcich okolností, nie sú nijako porovnateľné s podmienkami požadovanými na uplatnenie čiastočného oslobodenia od pokuty, najmä pokiaľ ide o posúdenie závažnosti predmetných skutkových okolností.

144    Ako vyplýva z judikatúry, Komisia môže zohľadniť závažnosť týkajúcu sa účasti podniku na porušení a osobitné okolnosti veci buď pri posúdení závažnosti porušenia v zmysle článku 23 nariadenia č. 1/2003, alebo pri úprave základnej výšky podľa poľahčujúcich a priťažujúcich okolností (rozsudok z 11. júla 2013, Team Relocations a i./Komisia, C‑444/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:464, body 104 a 105, pozri tiež rozsudok z 26. januára 2017, Laufen Austria/Komisia, C‑637/13 P, EU:C:2017:51, bod 71 a citovanú judikatúru).

145    Naopak z bodu 26 tretieho odseku oznámenia o spolupráci z roku 2006 vyplýva, že čiastočné oslobodenie od pokuty sa prizná najmä vtedy, ak žiadateľ o zhovievavosť poskytne Komisii dôkazy, ktoré Komisia použije na preukázanie dodatočných skutočností, ktoré zvyšujú vážnosť porušenia, t. j. celkovú závažnosť porušenia.

146    V prejednávanej veci na jednej strane zníženie o 3 % priznané spoločnostiam Sanyo, NEC Tokin, Matsuo a Nichicon zohľadnilo závažnosť ich účasti na porušení, ba dokonca ich neúčasť na niektorých skupinách stretnutí.

147    Na druhej strane odmietnutie priznať žalobkyniam čiastočné oslobodenie od pokuty v súvislosti so závažnosťou porušenia sa zakladalo na skutočnosti, že dôkazy týkajúce sa najmä stretnutí CUP neumožňovali Komisii zvýšiť celkovú závažnosť porušenia (pozri body 33 a 97 vyššie).

148    Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci nie je preukázané menej výhodné zaobchádzanie so žalobkyňami, pretože ich situácia a situácia vyššie uvedených podnikov nie je porovnateľná ani zo skutkového, ani z právneho hľadiska.

149    Tretia časť prvého žalobného dôvodu, a teda aj celý prvý žalobný dôvod, sa preto musia zamietnuť.

b)      O druhom žalobnom dôvode týkajúcom sa odmietnutia Komisie odchýliť sa od všeobecnej metódy stanovenej usmerneniami z roku 2006 a priznať zníženie pokuty podľa bodu 37 týchto usmernení

[omissis]

2)      O druhej časti druhého žalobného dôvodu založenej na nesprávnom právnom posúdení a porušení zásad proporcionality, rovnosti zaobchádzania a individualizácie trestov a sankcií

169    V rámci druhej časti druhého žalobného dôvodu žalobkyne poukazujú na nesprávne právne posúdenie, ako aj na porušenie zásad proporcionality, rovnosti zaobchádzania a individualizácie trestov a sankcií, pokiaľ ide o odmietnutie Komisie odchýliť sa od všeobecnej metódy stanovenej usmerneniami z roku 2006 a priznať im dodatočné zníženie pokuty na základe bodu 37 tých istých usmernení.

[omissis]

174    Komisia v podstate namieta, že v danom prípade nebola povinná sa odchýliť od všeobecnej metódy stanovenej usmerneniami z roku 2006.

175    Na úvod treba poznamenať, že ako bolo pripomenuté v bode 58 vyššie, usmernenia z roku 2006 stanovujú orientačné praktické pravidlá postupu, ktoré sa majú dodržiavať a od ktorých sa Komisia nemôže v konkrétnom prípade odchýliť bez uvedenia dôvodov zlučiteľných so zásadou rovnosti zaobchádzania.

176    Okrem toho treba pripomenúť etapy výpočtu výšky pokút uložených žalobkyniam, ktorými Komisia v prejednávanej veci postupovala. V tejto súvislosti zo spisu vyplýva, že základná výška pokuty, ktorá sa mala uložiť žalobkyni v prvom rade, bola vypočítaná bez zohľadnenia obdobia od 26. júna 1998 do 28. augusta 2003, keďže Komisia jej priznala čiastočné oslobodenie od pokuty za toto obdobie na základe bodu 26 tretieho odseku oznámenia o spolupráci z roku 2006 (pozri bod 26 vyššie).

177    V nadväznosti na etapy pripomenuté v bodoch 21 až 27 vyššie tak Komisia stanovila základnú výšku pokuty, ktorá sa mala uložiť žalobkyni v prvom rade, na 61 434 000 eur a základnú výšku pokuty, ktorá sa mala uložiť žalobkyni v druhom rade, na 39 598 000 eur.

178    Ďalej vzhľadom na to, že základná výška pokuty, ktorá sa mala uložiť žalobkyni v prvom rade, prekročila 10 % obratu dosiahnutého v predchádzajúcom obchodnom roku, Komisia uplatnila túto hranicu a v dôsledku toho bola základná výška pokuty upravená na 40 606 385 eur v súlade s článkom 23 ods. 2 druhým pododsekom nariadenia č. 1/2003 (pozri bod 31 vyššie).

179    Napokon na túto základnú sumu 40 606 385 eur Komisia uplatnila zníženie o 30 % na základe bodu 26 prvého odseku druhej zarážky oznámenia o spolupráci z roku 2006. Celková výška pokút uložených žalobkyniam teda dosahuje 28 424 000 eur (pozri body 32 a 34 vyššie).

180    Tvrdenia žalobkýň treba preskúmať práve s prihliadnutím na tieto úvahy.

181    V prvom rade treba uviesť, že žalobkyne nesprávne tvrdia, že z judikatúry vyplýva, že Komisia je povinná odchýliť sa od všeobecnej metódy stanovenej v usmerneniach z roku 2006 z dôvodu, že použitie metódy stanovenej v týchto usmerneniach by viedlo k uplatneniu hornej hranice 10 % obratu na viacerých účastníkov kartelu.

182    Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, ich argumentácia nemá žiadnu oporu v rozsudku zo 16. júna 2011, Putters International/Komisia (T‑211/08, EU:T:2011:289). V tejto súvislosti treba konštatovať, že v bode 75 tohto rozsudku Všeobecný súd najprv skutočne uviedol, že vynásobenie sumy určenej na základe hodnoty predaja počtom rokov účasti na porušení v rámci usmernení z roku 2006 môže znamenať, že horná hranica 10 % stanovená v článku 23 nariadenia č. 1/2003 sa stane pre akýkoľvek podnik, ktorý je v zásade činný na jedinom trhu a bol účastníkom kartelu počas viac ako jedného roku, skôr pravidlom ako výnimkou. Všeobecný súd sa navyše domnieval, že v takom prípade sa akékoľvek rozlišovanie na základe závažnosti alebo poľahčujúcich okolností zvyčajne nebude môcť prejaviť na pokute, ktorá bola znížená, aby dosiahla 10 %.

183    V bode 75 rozsudku zo 16. júna 2011, Putters International/Komisia (T‑211/08, EU:T:2011:289), sa však Všeobecný súd najprv obmedzil na konštatovanie, že nerozlišovanie vyplývajúce z novej metodológie výpočtu pokút v rámci usmernení z roku 2006 si mohlo vyžadovať, aby vykonal svoju neobmedzenú právomoc v konkrétnych prípadoch, keď samotné uplatnenie týchto usmernení neumožňovalo náležité rozlišovanie. Okrem toho, ako vyplýva z toho istého bodu 75, ako aj z bodov 81 až 87 uvedeného rozsudku, Všeobecný súd rozhodol, že v prejednávanej veci Komisia správne dospela k záveru, že neexistoval dôvod, ktorý by mohol odôvodniť zníženie pokuty požadované žalobkyňou. Domnieval sa teda, že nebolo potrebné, aby vykonal svoju neobmedzenú právomoc.

184    Okrem toho treba poznamenať, že vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 16. júna 2011, Putters International/Komisia (T‑211/08, EU:T:2011:289), konečná pokuta uložená Komisiou zodpovedala maximálnej pokute, teda pokute zodpovedajúcej hornej hranici 10 % obratu za predchádzajúce účtovné obdobie. V prejednávanej veci to tak však nie je, keďže po uplatnení uvedenej hornej hranice žalobkyne ešte získali zníženie pokuty o 30 % sumy pokuty, ktorá by im inak bola uložená (pozri body 32, 178 a 179 vyššie).

185    Rovnako rozsudok z 13. decembra 2016, Printeos a i./Komisia (T‑95/15, EU:T:2016:722), neponúka žiadnu podporu pre argumentáciu žalobkýň. Na jednej strane v bode 50 a nasl. tohto rozsudku Všeobecný súd preskúmal len otázku dodržania povinnosti odôvodnenia Komisie. Na druhej strane v bode 51 uvedeného rozsudku Všeobecný súd neodkazuje priamo na rozsudok zo 16. júna 2011, Putters International/Komisia (T‑211/08, EU:T:2011:289), ale obmedzil sa len na zopakovanie toho, čo Komisia v tejto súvislosti uviedla v napadnutom rozhodnutí.

186    Argumentácia žalobkýň sa preto nemôže účinne opierať o tieto rozsudky. Vo všeobecnosti túto argumentáciu judikatúra nepotvrdzuje.

187    Súdny dvor už totiž rozhodol, že nie je v rozpore so zásadami proporcionality a rovnosti zaobchádzania, ak sa podniku uplatnením metódy stanovovania pokút uvedenej v usmerneniach z roku 2006 uloží pokuta, ktorá je k sume jej celkového obratu pomerne vyššia, než pokuty, ktoré boli uložené každému z ostatných podnikov. Tejto metóde, ktorá nevychádza z celkového obratu dotknutých podnikov, je totiž vlastné to, že medzi týmito podnikmi vzniknú rozdiely, pokiaľ ide o vzťah medzi touto sumou obratu a sumami pokút, ktoré im boli uložené (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2016, Pilkington Group a i./Komisia, C‑101/15 P, EU:C:2016:631, bod 64).

188    Navyše z judikatúry vyplýva, že Komisia nie je pri určovaní výšky pokút povinná zaistiť, že v prípade uloženia takýchto pokút viacerým podnikom zúčastneným na tom istom porušení budú konečné sumy odrážať rozdiely medzi dotknutými podnikmi vzhľadom na ich sumu celkového obratu (pozri rozsudok zo 7. septembra 2016, Pilkington Group a i./Komisia, C‑101/15 P, EU:C:2016:631, bod 65 a citovanú judikatúru).

189    Súdny dvor navyše rozhodol, že rozdiel v percentuálnom podiele, ktorý predstavuje pokuta oproti celkovému obratu dotknutých podnikov z dôvodu, že ich činnosti sú menej diverzifikované, nemôže sám osebe predstavovať dostatočný dôvod na to, aby sa Komisia odchýlila od metódy výpočtu, ktorú ona sama stanovila. Viedlo by to totiž k zvýhodneniu určitých podnikov, a to na základe kritéria, ktoré nemá žiaden význam, pokiaľ ide o závažnosť a trvanie porušenia. Pokiaľ však ide o určenie výšky pokuty, uplatnenie rôznych metód výpočtu nemôže viesť k diskriminácii medzi podnikmi, ktoré sa zúčastnili dohody alebo zosúladeného postupu v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2016, Pilkington Group a i./Komisia, C‑101/15 P, EU:C:2016:631, bod 66 a citovanú judikatúru).

190    Z vyššie uvedeného vyplýva, že okolnosť, že Komisia je povinná uplatniť hornú hranicu 10 % obratu na základnú výšku pokút, ktoré sa majú uložiť žalobkyniam, ako aj iným podnikom „jednovýrobkovej“ povahy, keď sa pripustí, že táto povaha je preukázaná, neukladala Komisii povinnosť odchýliť sa od metódy výpočtu pokút stanovenej v usmerneniach z roku 2006.

191    V druhom rade treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo, zdá sa, tvrdia žalobkyne, okolnosť, že žalobkyňa v prvom rade je „jednovýrobkovým“ podnikom, sama osebe neodôvodňuje, aby sa Komisia odchýlila od usmernení z roku 2006 na účely priznania zníženia pokút uložených žalobkyniam.

192    Z judikatúry pripomenutej v bode 189 vyššie totiž hneď na úvod vyplýva, že skutočnosť, že podnik, ktorý sa zúčastnil na karteli, má portfólio výrobkov, nie je dostatočným dôvodom na to, aby sa Komisia odchýlila od metódy výpočtu pokút, ktorú si sama stanovila. Na jednej strane metóda výpočtu pokút nie je v každom prípade založená na celkovom obrate podnikov, ale naopak na hodnote tovarov alebo služieb súvisiacich s porušením. V dôsledku toho je tejto metóde vlastné, že medzi týmito podnikmi vzniknú rozdiely, pokiaľ ide o vzťah medzi touto sumou obratu a sumami pokút, ktoré im boli uložené. Na druhej strane menej diverzifikovaná povaha činností niektorých podnikov nie je relevantným kritériom vzhľadom na závažnosť a dĺžku trvania porušenia, a teda nemôže predstavovať dôvod na zvýhodnenie týchto podnikov uplatnením odlišných metód výpočtu.

193    Ďalej silná špecializácia žalobkýň alebo menšia diverzifikácia ich činnosti v porovnaní s ostatnými účastníkmi kartelu sama osebe nestačí na preukázanie toho, že Komisia porušila zásady rovnosti zaobchádzania a proporcionality tým, že neuplatnila osobitné kritériá na výpočet výšky pokuty uloženej žalobkyniam. Z judikatúry totiž vyplýva, že časť celkového obratu pochádzajúca z predaja výrobkov, ktoré sú predmetom porušenia, môže najlepšie odrážať hospodársky význam tohto porušenia. V dôsledku toho, keďže žalobkyne dosahujú mimoriadne významnú, ba dokonca takmer celú časť ich celkového obratu s výrobkami, ktoré sú predmetom porušenia, skutočnosť, že výška pokuty uloženej žalobkyniam predstavuje vyššie percento celkového obratu v porovnaní s ostatnými účastníkmi kartelu, iba odráža hospodársky význam tohto porušenia pre žalobkyne. Takýto výsledok nie je v rozpore so zásadami rovnosti zaobchádzania alebo proporcionality (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júla 2019, Hitachi‑LG Data Storage a Hitachi‑LG Data Storage Korea/Komisia, T‑1/16, EU:T:2019:514, bod 112 a citovanú judikatúru).

194    Napokon taký podnik, ako je žalobkyňa v prvom rade, ktorá dosahuje mimoriadne veľký podiel svojho celkového obratu s výrobkom, na ktorý sa vzťahuje kartelová dohoda, získava v dôsledku toho z tejto dohody mimoriadne veľký zisk (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 2018, Servier a i./Komisia, T‑691/14, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:922, bod 1923).

195    V treťom rade v rozsahu, v akom žalobkyne tvrdia, že Komisia v minulosti zaujala odlišný prístup k výpočtu pokút uložených „jednovýrobkovým“ podnikom, presahujúcim hornú hranicu 10 %, stačí pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Komisia nie je viazaná svojou skoršou rozhodovacou praxou, keďže táto prax v žiadnom prípade nepredstavuje právny rámec pre výpočet výšky pokút (pozri rozsudky z 11. júla 2013, Team Relocations a i./Komisia, C‑444/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:464, bod 82 a citovanú judikatúru, a zo 7. septembra 2016, Pilkington Group a i./Komisia, C‑101/15 P, EU:C:2016:631, bod 68 a citovanú judikatúru).

196    V štvrtom rade treba zamietnuť tvrdenia žalobkýň založené na skutočnosti, že uplatnenie hornej hranice 10 % obratu v prejednávanej veci neumožnilo ani odlíšiť žalobkyne od ostatných „jednovýrobkových“ podnikov, najmä pokiaľ ide o odlišné trvanie ich účasti na karteli, ani zohľadniť stupeň spolupráce žalobkýň, ktorý sa neodráža v konečnej výške pokút, ktoré im boli uložené.

197    V tejto súvislosti treba uviesť, že ako vyplýva z odôvodnenia 990 napadnutého rozhodnutia, Komisia uplatnila rôzne násobitele v závislosti od dĺžky trvania tak vo vzťahu k žalobkyniam, ako aj k spoločnostiam Elna a Nippon Chemi‑Con (pozri bod 27 vyššie a odôvodnenie 1007, tabuľka 1 napadnutého rozhodnutia). Je pravda, že tieto koeficienty boli uplatnené na relevantnú hodnotu predajov na účely výpočtu základnej sumy pokút v súlade s bodom 13 usmernení z roku 2006 (pozri bod 21 vyššie). Je tiež pravda, že vzhľadom na výsledok tejto operácie Komisia potrebovala uplatniť hornú hranicu 10 % obratu stanovenú v článku 23 ods. 2 druhom pododseku nariadenia č. 1/2003, aby sa znížila základná suma pokút uložených týmto podnikom pod túto hornú hranicu (pozri odôvodnenie 1058 napadnutého rozhodnutia).

198    Argumentácia žalobkýň, podľa ktorej uplatnenie hornej hranice 10 % obratu neumožnilo odlíšiť žalobkyne od ostatných „jednovýrobkových“ podnikov, však nezohľadňuje rozdiel v účele medzi kritériami relevantnými na určenie základnej sumy pokuty a hornou hranicou 10 % obratu.

199    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa bodu 2 usmernení z roku 2006 sa základná suma určuje v závislosti od závažnosti a dĺžky trvania porušenia, zatiaľ čo horná hranica 10 % obratu má odlišný a autonómny cieľ v porovnaní s kritériami závažnosti a dĺžky trvania porušenia.

200    Z judikatúry teda vyplýva, že hoci článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 ponecháva Komisii mieru voľnej úvahy, obmedzuje jej výkon zavedením objektívnych kritérií, ktoré Komisia musí dodržiavať. Výška pokuty, ktorú možno uložiť podniku, tak má vyčísliteľnú a absolútnu hornú hranicu, takže maximálna výška pokuty, ktorú možno danému podniku uložiť, je vopred určiteľná (pozri rozsudok zo 16. februára 2017, Hansen & Rosenthal a H&R Wax Company Vertrieb/Komisia, C‑90/15 P, neuverejnený, EU:C:2017:123, bod 78 a citovanú judikatúru).

201    Na jednej strane táto horná hranica má za cieľ vylúčiť pokuty nadmernej a neprimeranej výšky (rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, EU:C:2005:408, bod 281). Na druhej strane má za účel zabrániť uloženiu takých pokút, pri ktorých možno predpokladať, že podniky vzhľadom na ich veľkosť danú ich celkovým obratom, aj keď ide len o približný a neúplný spôsob, ich nebudú schopné uhradiť. Takáto hranica má jediný možný dôsledok, že výška pokuty vypočítaná na základe kritérií závažnosti a dĺžky trvania porušenia bude v prípade, že túto hranicu presiahne, znížená na najvyššiu povolenú úroveň. Jej uplatnenie znamená, že dotknutý podnik v zásade neplatí celú pokutu, ktorú by bol inak povinný zaplatiť v dôsledku posúdenia založeného na uvedených kritériách (pozri rozsudok z 5. októbra 2011, Romana Tabacchi/Komisia, T‑11/06, EU:T:2011:560, bod 257 a citovanú judikatúru).

202    Z toho vyplýva, že hoci je uplatnenie hornej hranice 10 % obratu pravdepodobnejšie pre podniky, ktoré majú portfólio výrobkov viac zúžené, nič to nemení na tom, že toto uplatnenie nemôže mať samo osebe vplyv na metódu výpočtu výšky pokút, keďže táto metóda a táto horná hranica majú odlišné a samostatné ciele, ako to vyplýva z bodov 199 až 201 vyššie.

203    V piatom rade treba uviesť, že žalobkyne nesprávne tvrdia, že uplatnenie hornej hranice 10 % obratu v prejednávanej veci neumožňuje odzrkadliť stupeň spolupráce, ktorú poskytli pri vyšetrovaní Komisii.

204    Na úvod treba uviesť, ako bolo pripomenuté v bode 124 vyššie, že cieľom programu zhovievavosti Komisie nie je poskytnúť podnikom zúčastňujúcim sa na tajných karteloch možnosť vyhnúť sa finančným dôsledkom ich zodpovednosti, ale uľahčiť odhaľovanie takýchto praktík a následne v priebehu správneho konania pomôcť Komisii pri jej úsilí o rekonštrukciu relevantných skutočností v čo najväčšej možnej miere.

205    Odmena stanovená v programe zhovievavosti sa teda neposkytuje s cieľom spravodlivého zaobchádzania, ale výmenou za spoluprácu, ktorá uľahčila prácu Komisie (pozri rozsudok z 29. februára 2016, EGL a i./Komisia, T‑251/12, neuverejnený, EU:T:2016:114, bod 184 a citovanú judikatúru).

206    V prejednávanej veci treba konštatovať, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobkyniam bolo najprv priznané čiastočné oslobodenie od pokuty za obdobie od 26. júna 1998 do 28. augusta 2003 na základe bodu 26 tretieho odseku oznámenia o spolupráci z roku 2006, ďalej uplatnenie hornej hranice 10 % obratu uvedenej v článku 23 ods. 2 druhom pododseku nariadenia č. 1/2003 a napokon 30 % zníženie sumy pokuty, ktorá by im bola inak uložená podľa bodu 26 prvého odseku druhej zarážky uvedeného oznámenia (pozri body 26, 31 a 32 vyššie).

207    Pokiaľ však ide o čiastočné oslobodenie od pokuty za dĺžku trvania porušenia, treba pripomenúť, že z logiky politiky zhovievavosti vyplýva, že toto čiastočné oslobodenie od pokuty uvedené v bode 26 treťom odseku oznámenia o spolupráci z roku 2006 sa nikdy neprejavuje znížením konečnej sumy pokuty, ale oslobodením od uplatnenia násobného koeficientu z dôvodu dĺžky trvania porušenia, aby sa zabezpečilo, že podnikom, ktoré podali žiadosť o zhovievavosť, nebude uložená pokuta za obdobie porušenia, o ktorom Komisii poskytli informácie (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 24. marca 2011, FRA.BO/Komisia, T‑381/06, neuverejnený, EU:T:2011:111, bod 70).

208    Okrem toho, pokiaľ ide o uplatnenie hornej hranice 10 % obratu, treba uviesť, ako to Komisia poznamenala v odôvodnení 1062 napadnutého rozhodnutia, že skutočnosť, že zníženie pokuty priznané podniku zanikne účinkami iného ustanovenia uplatneného v prospech a na prospech uvedeného podniku – v prejednávanej veci 10 percentnej hornej hranice jeho obratu na základe článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 – nemôže spochybniť metódu uplatnenú Komisiou pre výpočet výšky pokút.

209    Komisia navyše uznala, že žalobkyne boli druhým podnikom, ktorý poskytol dôkazy so značnou pridanou hodnotou, a priznala im 30 % zníženie sumy pokuty, ktorá by im inak bola uložená, čo zodpovedá maximálnemu percentu zníženia stanovenému v bode 26 prvom odseku druhej zarážke oznámenia o spolupráci z roku 2006.

210    Treba teda zamietnuť tvrdenie žalobkýň založené na údajnom nerozlišovaní, pokiaľ ide o ich spoluprácu pri vyšetrovaní Komisie. Naopak, z vyššie uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci uplatnenie hornej hranice 10 % obratu, ako aj zníženia o 30 % z dôvodu spolupráce, viedlo k významnému zníženiu pokuty, ktorá sa ich týkala. Základná výška pokuty bola totiž stanovená na 61 434 000 eur v prípade žalobkyne v prvom rade a na 39 598 000 eur v prípade žalobkyne v druhom rade, teda celkovo na sumu 101 032 000 eur, zatiaľ čo konečná suma pokuty predstavuje 28 424 000 eur (pozri body 177 a 179 vyššie).

211    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy uplatnením metódy stanovovania pokút uvedenej v usmerneniach z roku 2006 nie je v prejednávanej veci preukázané porušenie zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania.

212    Okrem toho, pokiaľ ide o zásadu individualizácie trestov a sankcií, treba pripomenúť, že táto zásada vyžaduje, aby v súlade s článkom 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 suma pokuty, ktorú treba solidárne zaplatiť, bola určená vzhľadom na závažnosť porušenia individuálne vytýkaného dotknutému podniku a na dĺžku tohto porušenia (pozri rozsudok z 19. júna 2014, FLS Plast/Komisia, C‑243/12 P, EU:C:2014:2006, bod 107 a citovanú judikatúru). Z toho vyplýva, že Komisia je pri určovaní vonkajšieho vzťahu solidarity najmä povinná dodržiavať zásadu individualizácie trestov a sankcií (rozsudok z 10. apríla 2014, Komisia/Siemens Österreich a i. a Siemens Transmission & Distribution a i./Komisia, C‑231/11 P až C‑233/11 P, EU:C:2014:256, bod 52).

213    Žalobkyne však v rámci svojich tvrdení nijako nenapádajú vzťah solidarity, ktorý Komisia omylom uplatnila tým, že uložila jedinú pokutu rôznym podnikom.

214    Druhá časť druhého žalobného dôvodu a v dôsledku toho druhý žalobný dôvod sa teda musia zamietnuť.

[omissis]

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Rubycon Corp. a Rubycon Holdings Co. Ltd znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť trovy konania vynaložené Európskou komisiou.

Costeira

Gratsias

Kănčeva

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 29. septembra 2021.

Podpisy


*      Jazyk konania: angličtina.


1      Uvádzajú sa iba tie body rozsudku, ktorých uverejnenie považuje Všeobecný súd za užitočné.