Vec C‑377/14
Ernst Georg Radlinger
a
Helena Radlingerová
proti
Finway a.s.
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Krajský soud v Prahe)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 93/13/EHS – Článok 7 – Vnútroštátna procesná úprava insolvenčného konania – Dlhy zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere – Účinná súdna ochrana – Bod 1 písm. e) prílohy – Neprimeraná výška odškodnenia – Smernica 2008/48/ES – Článok 3 písm. l) – Celková výška úveru – Bod I prílohy I – Výška čerpania úveru – Výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov – Článok 10 ods. 2 – Informačná povinnosť – Preskúmanie ex offo – Sankcia“
Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 21. apríla 2016
1. Ochrana spotrebiteľa – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13 – Prostriedky určené na zabránenie používania nekalých podmienok – Vnútroštátna právna úprava, ktorá neumožňuje vnútroštátnemu súdu skúmať ex offo nekalý charakter zmluvného ustanovenia, z ktorého vznikla pohľadávka prihlásená v insolvenčnom konaní, a obmedzuje možnosť súdneho preskúmania zmluvných ustanovení týkajúcich sa nezabezpečených pohľadávok – Neprípustnosť
(Smernica Rady 93/13, článok 6 a článok 7 ods. 1)
2. Ochrana spotrebiteľa – Zmluvy o spotrebiteľskom úvere – Smernica 2008/48 – Požiadavky týkajúce sa informácií, ktoré sa majú uviesť v zmluve – Predmet – Povinnosť vnútroštátneho súdu skúmať ex offo dodržanie týchto požiadaviek a na základe výsledku tohto skúmania vyvodiť dôsledky – Obmedzenia
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48, článok 10 ods. 2 a článok 23)
3. Akty inštitúcií – Smernice – Priamy účinok – Obmedzenia – Možnosť odvolať sa na smernicu proti jednotlivcovi – Vylúčenie – Vykonanie členskými štátmi – Povinnosti vnútroštátnych súdov – Povinnosť skúmať ex offo dodržanie určitých povinností stanovených podľa smerníc 93/13 a 2008/48 v oblasti ochrany spotrebiteľov
(Článok 288 tretí odsek ZFEÚ; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48, článok 10 ods. 2; smernica Rady 93/13, článok 7 ods. 1)
4. Ochrana spotrebiteľa – Zmluvy o spotrebiteľskom úvere – Smernica 2008/48 – Požiadavky týkajúce sa informácií, ktoré sa majú uviesť v zmluve – Celková výška úveru a výška čerpania úveru – Pojem
[Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48, článok 3 písm. h) a l), článok 10 ods. 2 a príloha I bod I)]
5. Ochrana spotrebiteľa – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13 – Nekalá podmienka v zmysle článku 3 – Posúdenie vnútroštátnym súdom – Kritériá – Uplatnenie na ustanovenie stanovujúce neprimerané vysoké odškodnenie na ťarchu spotrebiteľa – Právomoc vnútroštátneho súdu
[Smernica Rady 93/13, články 3, 4, článok 6 ods. 1, článok 7 a príloha bod I písm. e)]
1. Článok 7 ods. 1 smernice 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v insolvenčnom konaní neumožňuje súdu, na ktorom sa toto konanie vedie, skúmať ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvných podmienok, z ktorých vznikli pohľadávky prihlásené v uvedenom konaní, napriek tomu, že tento súd má na tento účel k dispozícii potrebné informácie o právnych a skutkových okolnostiach, a ktorá uvedenému súdu umožňuje skúmať len nezabezpečené pohľadávky a námietky obmedzuje len na možnosť tvrdiť zánik alebo premlčanie týchto pohľadávok.
Vnútroštátny súd má posúdiť ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacej do pôsobnosti smernice 93/13 a tým odstrániť nerovnováhu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, hneď ako je oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel.
Vzhľadom na to, že súčasťou práva na účinnú súdnu ochranu je právo spotrebiteľa poprieť pred vnútroštátnym súdom oprávnenosť pohľadávok zo zmluvy o úvere, ktorá obsahuje podmienky, ktoré môžu byť vyhlásené za nekalé, bez ohľadu na to, či ide o pohľadávky zabezpečené alebo nezabezpečené, platí, že vnútroštátna právna úprava, ktorá obmedzuje možnosť námietky dlžníka, ktorý chce poprieť nezabezpečenú pohľadávku, na premlčanie či zánik tejto pohľadávky, môže zasahovať do efektivity ochrany sledovanej článkami 6 a 7 smernice 93/13
(pozri body 52, 56, 57, 59, bod 1 výroku)
2. Článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor týkajúci sa pohľadávok zo zmluvy o úvere v zmysle tejto smernice, ukladá povinnosť skúmať ex offo, či bola dodržaná informačná povinnosť stanovená v tomto ustanovení, a vyvodiť dôsledky, ktoré podľa vnútroštátneho práva vyplývajú z porušenia tejto informačnej povinnosti pod podmienkou, že uplatnené sankcie spĺňajú požiadavky stanovené v článku 23 tejto smernice.
Informácie o zmluvných podmienkach a dôsledkoch uzavretia zmluvy poskytnuté pred uzavretím a pri uzatváraní zmluvy majú pre spotrebiteľa zásadný význam. Najmä na základe týchto informácií sa tento spotrebiteľ rozhoduje, či chce byť viazaný podmienkami, ktoré vopred pripravil predávajúci alebo dodávateľ. Ďalej existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že sa spotrebiteľ najmä z dôvodu nevedomosti nebude dovolávať právnej normy určenej na jeho ochranu. Z toho vyplýva, že spotrebiteľa by nebolo možné účinne chrániť, pokiaľ by vnútroštátny súd nemal povinnosť ex offo posúdiť, či boli splnené povinnosti vyplývajúce z noriem úniového spotrebiteľského práva. Vnútroštátny súd musí zabezpečiť potrebný účinok ochrany spotrebiteľa požadovaný ustanoveniami smernice 2008/48, takže úloha, ktorú mu právo Únie priznáva v predmetnej oblasti, sa neobmedzuje na obyčajnú možnosť vysloviť sa k tomu, či boli uvedené požiadavky dodržané, ale zahŕňa aj povinnosť posúdiť túto otázku ex offo, hneď ako disponuje na tento účel potrebnými informáciami o právnych a skutkových okolnostiach.
(pozri body 64 – 66, 70, 74, bod 2 výroku)
3. Povinnosť členského štátu prijať všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou je záväznou povinnosťou, ktorú stanovuje článok 288 tretí odsek ZFEÚ a samotná smernica. Táto povinnosť prijať všetky všeobecné alebo osobitné opatrenia je záväzná pre všetky orgány členských štátov vrátane súdnych orgánov v rámci ich právomocí.
Pokiaľ ide o smernicu 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a smernicu 2008/48 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, povinnosť posúdiť ex offo nekalý charakter niektorých podmienok a existenciu povinných informácií v zmluve o úvere predstavuje v danej veci procesnú požiadavku, ktorá neplatí pre jednotlivcov, ale pre súdne orgány. Treba pripomenúť, že vnútroštátne súdy sú pri uplatňovaní vnútroštátneho práva povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel smernice 2008/48 tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a takto konať v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ. Táto povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva je totiž vnútorne spätá so systémom Zmluvy o FEÚ, keďže umožňuje vnútroštátnym súdom zaistiť úplnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní o sporoch, ktoré im boli predložené.
(pozri body 76,77, 79)
4. Článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.
Keďže je pojem „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“ vymedzený v článku 3 písm. h) smernice 2008/48 ako súčet celkovej výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, vyplýva z toho, že pojmy „celková výška úveru“ a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru preto nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa. Do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. Vnútroštátny súd musí overiť, či určitá suma nebola neoprávnene zahrnutá do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) smernice 2008/48, keďže táto okolnosť môže mať vplyv na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov a ovplyvniť tak správnosť informácií, ktoré mal veriteľ uviesť podľa článku 10 ods. 2 tejto smernice v predmetnej zmluve o úvere.
(pozri body 85, 86, 89, 91, bod 3 výroku)
5. Ustanovenia smernice 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že na účely posúdenia, či je výška odškodnenia v zmysle bodu 1 písm. e) prílohy tejto smernice požadovaného od spotrebiteľa, ktorý si neplní svoje záväzky, neprimeraná, je potrebné hodnotiť kumulatívny účinok všetkých sankčných podmienok v predmetnej zmluve bez ohľadu na to, či veriteľ skutočne trvá na ich plnej úhrade, a že vnútroštátne súdy prípadne musia na základe článku 6 ods. 1 uvedenej smernice vyvodiť všetky dôsledky zo zistenia, že niektoré podmienky sú nekalé, a vylúčiť všetky podmienky uznané za nekalé, aby sa ubezpečili, že pre spotrebiteľa nebudú záväzné.
Vnútroštátne súdy sú povinné neuplatniť nekalú podmienku tak, aby nebola záväzná pre spotrebiteľa, nemôžu však zmeniť jej obsah. Z uvedeného vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý konštatuje, že viaceré podmienky v zmluve uzatvorenej medzi predávajúcim alebo dodávateľom a spotrebiteľom majú nekalú povahu v zmysle smernice 93/13, musí vylúčiť všetky nekalé podmienky, a nie len niektoré z nich.
(pozri body 97, 100, 101, bod 4 výroku)