UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)
z 11. novembra 2014 (*)
„Žaloba o neplatnosť – Reforma Služobného poriadku úradníkov Európskej únie a Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Únie – Menej výhodný režim v oblasti paušálnej náhrady cestovných výdavkov a pripočítania dodatočných dní dovolenky k riadnej dovolenke ako času na cestu – Neexistencia osobnej dotknutosti – Mimozmluvná zodpovednosť – Príčinná súvislosť – Žaloba, ktorá je čiastočne zjavne neprípustná a čiastočne zjavne bez právneho základu“
Vo veci T‑20/14,
Huynh Duong Vi Nguyen, úradníčka Rady Európskej únie, s bydliskom vo Woluwe‑Saint‑Lambert (Belgicko), v zastúpení: M. Velardo, avocat,
žalobkyňa,
proti
Európskemu parlamentu, v zastúpení: L. Visaggio a E. Taneva, splnomocnení zástupcovia,
a
Rade Európskej únie, v zastúpení: M. Bauer a A. Bisch, splnomocnení zástupcovia,
žalovaným,
ktorej predmetom je jednak návrh na zrušenie článku 1 ods. 65 písm. b) a článku 1 ods. 67 písm. d) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013, ktorým sa mení Služobný poriadok úradníkov Európskej únie a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (Ú. v. EÚ L 287, s. 15), podaný na základe článku 263 ZFEÚ, a to v rozsahu, v akom tieto ustanovenia viažu nárok na náhradu cestovných výdavkov za rok a na čas na túto cestu na poberanie príspevku na expatriáciu alebo na zahraničné bydlisko, a jednak návrh na náhradu škody smerujúci k náhrade majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá údajne vznikla žalobkyni, podaný na základe článku 340 ZFEÚ,
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),
v zložení: predseda komory D. Gratsias, sudcovia M. Kănčeva (spravodajkyňa) a C. Wetter,
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Článok 4 prílohy VII nariadenia č. 31 (EHS), 11 (ESAE), ktorým sa ustanovuje Služobný poriadok úradníkov a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Ú. v. ES 1962, 45, s. 1385), v znení uplatniteľnom do 31. decembra 2013 (ďalej len „služobný poriadok uplatniteľný do 31. decembra 2013“), stanovoval:
„1. Príspevok na expatriáciu sa vypláca vo výške 16 % z celkového základného platu, po pripočítaní príspevku na domácnosť a príspevku na nezaopatrené dieťa:
a) úradníkom:
– ktorí nie sú a nikdy neboli štátnymi príslušníkmi štátu, na ktorého území sa nachádza ich miesto výkonu práce, a
– ktorí počas obdobia piatich rokov, ktoré sa skončilo šesť mesiacov pred ich nástupom do služby, nemali zvyčajné bydlisko ani nevykonávali svoje hlavné zamestnanie na európskom území tohto štátu. Na účely tohto ustanovenia sa nebudú brať do úvahy okolnosti vyplývajúce z práce vykonávanej pre iný štát alebo pre medzinárodnú organizáciu;
b) úradníkom, ktorí sú alebo boli štátnymi príslušníkmi štátu, na ktorého území sa nachádza ich miesto výkonu práce, ale ktorí počas obdobia 10 rokov, ktoré sa skončilo dňom ich nástupu do služby, mali zvyčajné bydlisko mimo európskeho územia tohto štátu z iných dôvodov ako z dôvodu plnenia povinností v službách štátu alebo medzinárodnej organizácie.
…
2. Úradník, ktorý nie je a nikdy nebol štátnym príslušníkom štátu, na ktorého území je zamestnaný, a ktorý nespĺňa podmienky ustanovené v odseku 1, má nárok na príspevok na zahraničné bydlisko, zodpovedajúci jednej štvrtine príspevku na expatriáciu.
…“
2 Článok 7 prílohy VII služobného poriadku uplatniteľného do 31. decembra 2013 stanovoval:
„1. Úradník má nárok na náhradu cestovných výdavkov pre seba, svoju manželku/manžela a závislé osoby, skutočne žijúce v jeho domácnosti:
a) pri prijatí vymenovania z miesta, kde bol prijatý do zamestnania, na miesto, kde je zamestnaný;
b) po ukončení služby v zmysle článku 47 služobného poriadku z miesta, kde je zamestnaný, na miesto pôvodu vymedzené v odseku 3 nižšie;
c) pri každom preložení, vyžadujúcom zmenu jeho miesta výkonu práce.
V prípade úmrtia úradníka majú vdova a závislé osoby nárok na náhradu cestovných výdavkov za rovnakých podmienok.
Cestovné výdavky zahŕňajú aj náklady na rezerváciu miesteniek, prepravu batožiny a prípadne nevyhnutné výdavky na ubytovanie v hoteli.
2. Základom pre výpočet náhrady je cestovné za prvú triedu najkratšou a najekonomickejšou zvyčajnou trasou po železnici medzi miestom zamestnania a miestom prijatia do zamestnania alebo miestom pôvodu.
Ak trasa, uvedená v prvom pododseku, presiahne 500 km a v prípadoch, keď zvyčajná trasa vedie cez more, príslušný zamestnanec má po predložení cestovných lístkov nárok na náhradu ceny letenky v obchodnej triede alebo rovnocennej triede. V prípade použitia iných dopravných prostriedkov než sú vyššie uvedené prostriedky, výpočet náhrady vychádza z nákladov na cestu vlakom bez ubytovania v lôžkovom vozni. Ak výpočet na tomto základe nie je možný, podmienky náhrady sa stanovujú osobitným rozhodnutím ustanovujúceho orgánu.
3. Miesto pôvodu úradníka sa určí v čase, keď prijme vymenovanie, berúc do úvahy miesto, kde bol prijatý do zamestnania, alebo centrum jeho záujmov. Takto určené miesto pôvodu sa môže zmeniť na základe osobitného rozhodnutia menovacieho orgánu počas trvania služobného pomeru úradníka alebo po jeho odchode zo služby. Počas trvania jeho služobného pomeru sa toto rozhodnutie prijme len v mimoriadnych prípadoch a po predložení príslušných podporných dôkazov úradníkom.“
3 Článok 8 prílohy VII služobného poriadku uplatniteľného do 31. decembra 2013 stanovoval:
„1. Zamestnanci majú pre seba v každom kalendárnom roku nárok na výplatu čiastky, zodpovedajúcej nákladom na cestu z miesta zamestnania na miesto pôvodu, definovanej v článku 7, a ak majú nárok na príspevok na domácnosť, pre manželku a závislé osoby podľa článku 2.
…
2. Paušálna platba vychádza z príspevku na kilometer vzdialenosti medzi miestom zamestnania zamestnanca a miestom prijatia do zamestnania alebo miestom pôvodu; táto vzdialenosť sa vypočíta podľa metódy stanovenej v článku 7 ods. 2 prvý pododsek.
Príspevok na kilometrovné je:
0 EUR za každý kilometer | od 0 do 200 km |
0,3790 EUR za každý kilometer | od 201 do 1 000 km |
0,6316 EUR za každý kilometer | od 1 001 do 2 000 km |
0,3790 EUR za každý kilometer | od 2 001 do 3 000 km |
0,1262 EUR za každý kilometer | od 3 001 do 4 000 km |
0,0609 EUR za každý kilometer | od 4 001 do 10 000 km |
0 EUR za každý kilometer nad | 10 000 km. |
K uvedenému príspevku na kilometrovné sa pripočíta doplnkový paušálny príplatok vo výške:
…
– 378,93 EUR, ak je vzdialenosť po železnici medzi miestom výkonu práce a miestom pôvodu vyššia ako 1 450 km.
…
4. Predchádzajúce ustanovenia sa uplatňujú na zamestnancov, ktorých miesto zamestnania sa nachádza na území členských štátov. …
Tieto cestovné výdavky nahrádzajú vo forme paušálnej platby, ktorá vychádza z nákladov na cestu lietadlom v triede bezprostredne vyššou ako ekonomická trieda.“
4 Článok 7 prílohy V služobného poriadku uplatniteľného do 31. decembra 2013 stanovoval:
„k dĺžke [riadnej dovolenky] sa pripočíta čas na cestu podľa vzdialenosti po železnici medzi miestom dovolenky a miestom výkonu práce, vypočítaný nasledujúcim spôsobom:
50 až 250 km: jeden deň na cestu tam a späť,
251 až 600 km: dva dni na cestu tam a späť,
601 až 900 km: tri dni na cestu tam a späť,
901 až 1 400 km: štyri dni na cestu tam a späť,
1 401 až 2 000 km: päť dní na cestu tam a späť,
viac ako 2 000 km: šesť dní na cestu tam a späť.
Na účely tohto článku bude miesto dovolenky v prípade riadnej dovolenky miestom pôvodu.
Predchádzajúce ustanovenia sa uplatňujú na zamestnancov, ktorých miesto zamestnania sa nachádza na území členských štátov. …
…“
5 Článok 1 ods. 67 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013, ktorým sa mení Služobný poriadok úradníkov Európskej únie a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (Ú. v. EÚ L 287, s. 15), stanovuje:
„Príloha VII sa mení takto:
…
d) článok 8 sa nahrádza takto:
,Článok 8
1. Úradníci, ktorí majú nárok na príspevok na expatriáciu alebo na zahraničné bydlisko, majú v každom kalendárnom roku v rámci obmedzení stanovených v odseku 2 nárok na vyplatenie paušálnej sumy zodpovedajúcej cestovným výdavkom z miesta výkonu práce na miesto pôvodu vymedzené v článku 7 pre seba a, ak majú nárok na príspevok na domácnosť, pre manžela/manželku a nezaopatrené osoby v zmysle článku 2.
…
2. Paušálna platba vychádza z príspevku na kilometer geografickej vzdialenosti medzi miestom výkonu práce úradníka a jeho miestom pôvodu.
Ak sa miesto pôvodu vymedzené v článku 7 nachádza mimo územia členských štátov Únie alebo mimo krajín a území uvedených v prílohe II k Zmluve o fungovaní Európskej únie a území členských štátov Európskeho združenia voľného obchodu, paušálna platba vychádza z príspevku na kilometer geografickej vzdialenosti medzi miestom výkonu práce úradníka a hlavným mestom členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom. Úradníci, ktorých miesto pôvodu sa nachádza mimo územia členských štátov Únie alebo mimo krajín a území uvedených v prílohe II k Zmluve o fungovaní Európskej únie a území členských štátov Európskeho združenia voľného obchodu, a ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi jedného z členských štátov, nemajú nárok na paušálnu platbu.
Príspevky na kilometrovné sú:
0 EUR za každý km od | 0 do 200 km |
0,3790 EUR za každý km od | 201 do 1 000 km |
0,6316 EUR za každý km od | 1 001 do 2 000 km |
0,3790 EUR za každý km od | 2 001 do 3 000 km |
0,1262 EUR za každý km od | 3001 do 4000 km |
0,0609 EUR za každý km od | 4 001 do 10 000 km |
0 EUR za každý km nad | 10 000 km |
K uvedenému príspevku na kilometrovné sa pripočíta doplnkový paušálny príplatok vo výške:
– 189,48 EUR, ak je geografická vzdialenosť medzi miestom výkonu práce a miestom pôvodu od 600 km do 1 200 km,
– 378,93 EUR ak je geografická vzdialenosť medzi miestom výkonu práce a miestom pôvodu väčšia ako 1 200 km.
Uvedené príspevky na kilometrovné a doplnkové paušálne príplatky sa aktualizujú každý rok v rovnakom pomere ako odmeny.
…
4. Odseky 1, 2 a 3 tohto článku sa uplatňujú na úradníkov, ktorých miesto výkonu práce sa nachádza na území členských štátov. …
Táto paušálna platba vychádza z ceny letenky v ekonomickej triede.‘“
6 V článku 1 ods. 65 nariadenia č. 1023/2013 sa uvádza:
„Príloha V sa mení takto:
…
b) článok 7 sa nahrádza takto:
,… Úradníci, ktorí majú nárok na príspevok na expatriáciu alebo na zahraničné bydlisko, majú každý rok nárok na dva a pol dňa dodatočnej dovolenky na návštevu svojej domovskej krajiny.
Prvý odsek sa uplatňuje na úradníkov, ktorých miesto výkonu práce sa nachádza na území členských štátov. Ak sa miesto výkonu práce nachádza mimo tohto územia, dĺžka dovolenky na návštevu domova sa určí na základe osobitného rozhodnutia pri zohľadnení konkrétnych potrieb.‘“
7 Podľa článku 3 ods. 2 nariadenia č. 1023/2013 sa tieto ustanovenia uplatňovali od 1. januára 2014.
8 Pri prijatí žalobkyne, pani Huynh Duong Vi Nguyen, do služobného pomeru bolo miesto jej pôvodu určené v New Yorku (Spojené štáty). Vzhľadom na jej belgickú štátnu príslušnosť a miesto výkonu práce, konkrétne Brusel (Belgicko), nespĺňala podmienky na priznanie príspevku na expatriáciu uvedené v článku 4 ods. 1 písm. a) služobného poriadku uplatniteľného do 31. decembra 2013. Nespĺňala ani podmienky na priznanie tohto príspevku stanovené v článku 4 ods. 1 písm. b) tohto istého služobného poriadku. Vzhľadom na jej štátnu príslušnosť a miesto výkonu práce navyše nemala nárok na priznanie príspevku na zahraničné bydlisko podľa článku 4 ods. 2 služobného poriadku uplatniteľného do 31. decembra 2013. Mala naopak nárok na priznanie náhrady cestovných výdavkov v súvislosti s cestovaním medzi miestom výkonu svojej práce a miestom svojho pôvodu, ktorý je upravený v článku 8 prílohy VII služobného poriadku uplatniteľného do 31. decembra 2013, ako aj na priznanie času na cestu, ktorý je upravený v článku 7 prílohy V tohto istého služobného poriadku. Od jej nástupu do služby 1. júna 2009 jej tak bola priznaná suma 4 835,53 eura ročne ako cestovné výdavky pre ňu, jej manžela a ich dieťa, ako aj nárok na šesť dní dodatočnej dovolenky ako čas na cestu.
Konanie a návrhy účastníkov konania
9 Návrhom predloženým do kancelárie Všeobecného súdu 8. januára 2014 podala žalobkyňa túto žalobu.
10 Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 26. a 27. marca 2014 vzniesli Komisia Európskej únie aj Európsky parlament námietky neprípustnosti na základe článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.
11 Dňa 12. mája 2014 predložila žalobkyňa svoje vyjadrenie k námietkam vzneseným Radou a Parlamentom.
12 Žalobkyňa v žalobe navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil ustanovenia nariadenia č. 1023/2013, ktoré menia článok 7 prílohy V a článok 8 prílohy VII Služobného poriadku úradníkov Európskej únie tak, že viažu nárok na cestovné výdavky a na čas na cestu na príspevok na expatriáciu alebo na zahraničné bydlisko,
– uložil Rade a Parlamentu zaplatiť jej sumu 169 051,96 eura z dôvodu majetkovej ujmy, ako aj sumu 40 000 eur z dôvodu nemajetkovej ujmy spolu s úrokmi z omeškania a kompenzačnými úrokmi v sadzbe 6,75 %,
– zaviazal Radu a Parlament na náhradu trov konania.
13 Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako neprípustnú,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
14 Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako neprípustnú,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
15 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 16. apríla 2014 podala Európska komisia návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Parlamentu a Rady.
Právny stav
16 Podľa článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd, ak o to niektorý účastník konania požiada, rozhodnúť o neprípustnosti bez prejednania veci samej. V súlade s odsekom 3 toho istého článku sa vec ďalej prejedná v rámci ústnej časti konania, ak Všeobecný súd nerozhodne inak. Okrem toho podľa článku 111 rokovacieho poriadku Všeobecný súd môže, ak je zjavne nepríslušný rozhodnúť o návrhu alebo ak je návrh zjavne neprípustný, alebo ak mu zjavne chýba akýkoľvek právny základ, po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť bez ďalšieho konania odôvodneným uznesením.
17 V tomto prípade sa Všeobecný súd domnieva, že vec bola dostatočne objasnená na základe dokumentov zo spisu a nie je potrebné začať ústnu časť konania.
18 Predmetnou žalobou sa žalobkyňa, úradníčka AST II pôsobiaca na oddelení Rady pre médiá/tlačový odbor na Riaditeľstve pre komunikáciu a transparentnosť, domáha jednak v podstate zrušenia článku 1 ods. 65 písm. b) nariadenia č. 1023/2013, ako aj článku 1 ods. 67 písm. d) tohto istého nariadenia (ďalej len „napadnuté ustanovenia“) v rozsahu, v akom viažu nárok na náhradu cestovných výdavkov za rok a na čas na túto cestu na poberanie príspevku na expatriáciu alebo na zahraničné bydlisko, a jednak náhrady škody z dôvodu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala vzniknúť na základe prijatia napadnutých ustanovení.
19 Na podporu svojho návrhu na zrušenie uvádza žalobkyňa päť žalobných dôvodov, z ktorých prvý je založený na porušení práva pracovníkov na informácie a konzultácie, tak ako je zakotvené v článku 27 Charty základných práv Európskej únie, druhý na porušení zásady dodržiavania nadobudnutých práv, zásad v oblasti „práva uplatniteľného z hľadiska času“ a zásady právnej istoty, tretí na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery, štvrtý na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a piaty na porušení zásady proporcionality.
20 Na podporu svojho návrhu na náhradu škody žalobkyňa tvrdí, že existuje príčinná súvislosť medzi napadnutými ustanoveniami a majetkovou ujmou, ktorá jej vznikla vo forme straty náhrady cestovných výdavkov a času na cestu za roky služby, ktoré má ešte dovŕšiť do svojho odchodu na dôchodok. Tiež tvrdí, že jej strata náhrady cestovných výdavkov a času na cestu spôsobuje nemajetkovú ujmu, keďže jej sťaží zachovanie citovej väzby s miestom svojho pôvodu.
21 Parlament aj Rada tvrdia, že návrh na zrušenie, ako aj návrh na náhradu škody sú neprípustné.
O návrhu na zrušenie
22 Parlament a Rada spochybňujú aktívnu legitimáciu žalobkyne. Parlament navyše tvrdí, že v každom prípade žalobkyni chýba záujem na konaní vo vzťahu k článku 8 ods. 1 prílohy VII nového služobného poriadku.
23 Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu, Rada tvrdí, že žalobkyňa nie je napadnutými ustanoveniami priamo dotknutá, keďže iba individuálne rozhodnutia vydané menovacím orgánom (ďalej len „MO“), napríklad vo forme výplatnej pásky, z ktorej sú vymazané cestovné výdavky, alebo individuálneho rozhodnutia o počte dní dovolenky priznaných ako času na cestu, závažným spôsobom zmenia právne postavenie žalobkyne a s konečnou platnosťou určia stanovisko inštitúcie vo vzťahu k nej.
24 Podľa Parlamentu a Rady sa navyše napadnuté ustanovenia žalobkyne nedotýkajú ani osobne. V podstate tvrdia, že napadnuté ustanovenia majú všeobecnú povahu, a teda sa majú uplatňovať na všetkých úradníkov, ktorí sa objektívne nachádzajú alebo v budúcnosti budú nachádzať v rovnakej právnej a faktickej situácii ako žalobkyňa.
25 V tomto ohľade treba pripomenúť, že nariadenie č. 1023/2013 bolo prijaté na základe článku 336 ZFEÚ v súlade s riadnym legislatívnym postupom. Preto treba konštatovať, že napadnuté ustanovenia patria do kategórie všeobecne záväzných aktov, aktov legislatívnej povahy, vo vzťahu ku ktorým článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ podmieňuje prípustnosť žalôb o zrušenie podaných fyzickými alebo právnickými osobami dodržaním podmienok priamej a osobnej dotknutosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, Zb., EU:C:2013:625, body 56 až 60).
26 Treba teda preskúmať, či v prejednávanej veci žalobkyňa vo vzťahu k napadnutým ustanoveniam spĺňa podmienky priamej a osobnej dotknutosti.
27 V tomto ohľade treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry fyzické alebo právnické osoby spĺňajú podmienku týkajúcu sa osobnej dotknutosti iba vtedy, ak sa ich napadnutý akt dotýka na základe ich určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené (rozsudky z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb., EU:C:1963:17; z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C‑298/00 P, Zb., EU:C:2004:240, bod 36; z 9. júna 2011, Comitato „Venezia vuole vivere“ a i./Komisia, C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, Zb., EU:C:2011:368, bod 52, a Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, už citovaný v bode 25 vyššie, EU:C:2013:625, bod 72).
28 Žalobkyňa tvrdí, že podmienka osobnej dotknutosti je v prejednávanej veci splnená hneď dvakrát. Mohla by totiž svoju osobnú dotknutosť oprieť o právo každého úradníka zúčastniť sa na konaniach vedúcich k zmene a doplneniu služobného poriadku na základe článku 27 Charty základných práv, ako aj na účinkoch napadnutých ustanovení vo vzťahu k nej, konkrétne bezprostrednej a istej strate nároku na náhradu cestovných výdavkov a na čas na cestu.
29 Okrem toho tvrdí, že odmietnutie uznať jej osobnú dotknutosť v rámci tejto žaloby by znamenalo prinútiť ju využiť konanie pred podaním žaloby podľa článku 90 služobného poriadku, aby mohla podať žalobu proti individuálnym vykonávacím rozhodnutiam MO na základe článku 270 ZFEÚ. To by pritom podľa žalobkyne predstavovalo porušenie jej práva na účinný prostriedok nápravy.
30 Tieto argumenty sa však musia zamietnuť.
31 Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne vyvodené z práva každého úradníka zúčastniť sa na základe článku 27 Charty základných práv na konaniach, je potrebné pripomenúť, že skutočnosť, že osoba istým spôsobom zasahuje do procesu, ktorý vedie k prijatiu aktu Európskej únie, môže túto osobu individualizovať vo vzťahu k predmetnému aktu len vtedy, keď jej uplatniteľná právna úprava Únie poskytuje isté procesné záruky. Ak nie je stanovené inak, ani proces vypracovania všeobecne platných aktov, ani tieto akty samotné nevyžadujú podľa všeobecných zásad práva Únie, akou je právo byť vypočutý, účasť dotknutých osôb, keďže ich záujmy sa považujú za zastúpené politickými orgánmi, ktoré sú povolané prijať tieto akty (rozsudok z 2. marca 2010, Arcelor/Parlament a Rada, T‑16/04, Zb., EU:T:2010:54, bod 119).
32 V prejednávanej veci treba konštatovať, že ani v článku 336 ZFEÚ, na základe ktorého boli prijaté napadnuté ustanovenia, ani v článku 10 služobného poriadku, ba ani v článku 27 Charty základných práv nie je upravené žiadne individuálne procesné právo, ktorým by disponovali zamestnanci inštitúcií Únie.
33 V tomto ohľade treba uviesť, že hoci sa právo na informácie a konzultácie a právo na kolektívne vyjednávanie a kolektívnu akciu, ktoré sú zakotvené v článku 27 a článku 28 Charty základných práv, môžu uplatniť vo vzťahoch medzi inštitúciami Únie a ich zamestnancami, ako vyplýva z rozsudku z 19. septembra 2013, Preskúmanie Komisia/Strack (C‑579/12 RX‑II, Zb., EU:C:2013:570), ich výkon je možný iba v prípadoch a za podmienok stanovených právom Únie, v súlade so samotným znením týchto ustanovení.
34 Pokiaľ teda ide o úradníkov Únie, služobný poriadok uplatniteľný do 31. decembra 2013 v článku 10 prvom a druhom odseku stanovoval povinnosť prerokovať s úradníkmi, zastúpenými spoločným orgánom, Výborom pre služobný poriadok, ktorý sa skladal zo zástupcov inštitúcií Únie, a z rovnakého počtu ich zástupcov vo výboroch zamestnancov, všetky návrhy Komisie na revíziu služobného poriadku. Článok 10b druhý odsek tohto istého služobného poriadku navyše stanovoval, že návrhy Komisie uvedené v článku 10 môžu byť predmetom konzultácií so zastupiteľskými odborovými zväzmi a združeniami zamestnancov.
35 Služobný poriadok uplatniteľný do 31. decembra 2013 naopak neupravoval žiadne individuálne právo, ktorým by disponovali úradníci na zúčastnenie sa na jeho revízii.
36 Tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého v prejednávanej veci nebola dodržaná účasť odborových zväzov, sa okrem toho, že je iba jednoduchým vyhlásením, na ktorého podporu žalobkyňa neuvádza žiaden dôkaz, ukazuje ako neúčinné, pretože údajné porušenie procesného práva odborových zväzov v rámci konania o revízii služobného poriadku by v každom prípade nemalo nijaký vplyv na existenciu procesného práva žalobkyne.
37 Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa nemôže tvrdenie, že bola napadnutými ustanoveniami osobne dotknutá, založiť na článkoch 27 a 28 Charty základných práv.
38 Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého bola napadnutými ustanoveniami osobne dotknutá z dôvodu ich istého a bezprostredného účinku na jej právne postavenie, treba uviesť, že tak ako správne poznamenali Parlament a Rada, takéto tvrdenie sa netýka preukázania osobnej dotknutosti žalobkyne, ale jej priamej dotknutosti.
39 Žalobkyňa však vo svojom vyjadrení k námietkam neprípustnosti spresnila, že jej osobná dotknutosť vyplýva zo skutočnosti, že patrí k úzkej skupine osôb, konkrétne 30 úradníkov, vo vzťahu ku ktorými budú mať napadnuté ustanovenia istý a bezprostredný účinok spočívajúci v odňatí nadobudnutého práva, konkrétne náhrady cestovných výdavkov a času na cestu. Podľa žalobkyne sú totiž jedinými úradníkmi, ktorí mali doposiaľ nárok na náhradu cestových výdavkov a na čas na cestu bez toho, aby zároveň poberali príspevok na expatriáciu alebo na zahraničné bydlisko. Vzhľadom na to, že napadnuté ustanovenia v súčasnosti viažu tieto nároky na poberanie príspevku na expatriáciu alebo na zahraničné bydlisko, majú za následok zrušenie nadobudnutého práva pre úzku skupinu osôb. Podľa žalobkyne sa žiadna iná osoba ako tie, ktoré patria do tejto skupiny, nebude môcť v budúcnosti nachádzať v obdobnej faktickej a právnej situácii, pretože úradníci prijatí do služobného pomeru od 1. januára 2014 už nebudú mať uvedené nároky bez toho, aby mali nárok na príspevok na expatriáciu alebo na zahraničné bydlisko.
40 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ sa napadnutý akt dotýka skupiny osôb, ktoré boli určené alebo ich bolo možné určiť v čase prijatia tohto aktu a v závislosti od kritérií vlastných členom tejto skupiny, tieto osoby môžu byť týmto aktom osobne dotknuté, pokiaľ tvoria súčasť úzkeho okruhu hospodárskych subjektov (pozri rozsudok z 23. apríla 2009, Sahlstedt a i./Komisia, C‑362/06 P, Zb., EU:C:2009:243, bod 30 a citovanú judikatúru).
41 Navyše judikatúra dovoľuje považovať osobu za osobne dotknutú aktom, pokiaľ táto osoba tvorí súčasť úzkej skupiny hospodárskych subjektov, keď tento akt mení práva nadobudnuté pred jeho prijatím (pozri uznesenie zo 17. februára 2009, Galileo Lebensmittel/Komisia, C‑483/07 P, Zb., EU:C:2009:95, bod 46 a citovanú judikatúru).
42 V prejednávanej veci však treba uviesť, že žalobkyňa neuviedla podrobnosti, pokiaľ ide o právnu a faktickú situáciu ani pokiaľ ide o totožnosť úradníkov, ktorí sa nachádzajú v obdobnej situácii ako ona. Uspokojila sa s uvedením toho, že je pripravená poskytnúť viac informácií v prípade, že to Všeobecný súd bude považovať za potrebné, a navrhla mu, aby v tomto ohľade položil otázky Parlamentu a Rade.
43 Je pritom na navrhovateľke, aby v rámci žaloby podanej proti všeobecne záväznému aktu, ktorý má legislatívnu povahu, ako je to v prejednávanej veci, preukázala, že spĺňa podmienku osobnej dotknutosti stanovenú článkom 263 ZFEÚ.
44 V tomto zmysle, pokiaľ tvrdí, že patrí do úzkeho kruhu úradníkov nachádzajúcich sa v obdobnej právnej a faktickej situácii ako ona, je na nej, aby v tomto ohľade predložila dôkaz.
45 Napokon ak by sa aj preukázalo, že žalobkyňa skutočne patrí do úzkeho kruhu úradníkov, vo vzťahu ku ktorým budú mať napadnuté ustanovenia za následok odňatie nároku na náhradu cestovných výdavkov a na čas na cestu, tak ako to, zdá sa, Rada implicitne uznáva, treba konštatovať, že táto okolnosť nevyplýva zo zrušenia nadobudnutého práva iba týmto úradníkom.
46 Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, totiž neexistovalo nadobudnuté právo na náhradu cestovných výdavkov a na čas na cestu, ktoré by prináležalo len úradníkom, ktorí nepoberali príspevok na expatriáciu alebo na zahraničné bydlisko. Ako vyplýva z článku 7 prílohy V služobného poriadku uplatniteľného do 31. decembra 2013 a z článku 8 prílohy VII tohto istého služobného poriadku, nárok na náhradu cestovných výdavkov a na čas na cestu mali v skutočnosti bez ohľadu na príspevok na expatriáciu alebo na zahraničné bydlisko všetci úradníci Únie.
47 Voľba Parlamentu a Rady viazať na základe napadnutých ustanovení tieto nároky na poberanie príspevku na expatriáciu alebo na zahraničné bydlisko má za následok odňatie uvedených nárokov žalobkyni z dôvodu právnej a faktickej situácie, v ktorej sa žalobkyňa, tak ako ostatní úradníci, v súčasnosti nachádza. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, napokon nie je vylúčené, že iní úradníci sa v budúcnosti budú nachádzať v obdobnej situácii ako ona. Hypoteticky by sa to mohlo týkať úradníka, ktorý by stratil nárok na príspevok na expatriáciu v dôsledku nového pridelenia na územie členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, a ktorý by nespĺňal podmienky stanovené článkom 4 ods. 2 prílohy VII služobného poriadku na to, aby mu bol priznaný príspevok na zahraničné bydlisko. Takto by mu bol odňatý nárok na náhradu cestovných výdavkov a na čas na cestu.
48 Podľa ustálenej judikatúry pritom možnosť viac či menej presne určiť v okamihu prijatia sporného opatrenia počet alebo dokonca totožnosť právnych subjektov, na ktoré sa opatrenie použije, vôbec neznamená, že tieto subjekty sa musia považovať za osobne dotknuté týmto opatrením, ak je nesporné, že sa toto použitie vykoná na základe objektívnej právnej alebo faktickej situácie definovanej dotknutým aktom (pozri rozsudok Arcelor/Parlament a Rada, už citovaný v bode 31 vyššie, EU:T:2010:54, bod 106 a citovanú judikatúru).
49 Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa napadnutými ustanoveniami nie je osobne dotknutá.
50 Tento záver nemôže byť spochybnený tvrdením žalobkyne vyvodeným z toho, že pre odmietnutie pripustiť, že je v rámci tejto žaloby napadnutými ustanoveniami osobne dotknutá, by bola nútená využiť konanie pred podaním žaloby podľa článku 90 služobného poriadku, čo by predstavovalo porušenie práva na účinný prostriedok nápravy.
51 Uvedené tvrdenie žalobkyne spočíva na predpoklade spochybňovanom zo strany Parlamentu a Rady, podľa ktorého ani jej výplatná páska za mesiac júl 2014, ani výkaz dní dovolenky priznaných ako čas na cestu v informačnom systéme Rady pre správu dovoleniek nepredstavujú akty spôsobujúce ujmu, takže podľa článku 91 služobného poriadku bude môcť podať žalobu na súdy Únie až po skončení konania pred podaním žaloby, upraveného v článku 90 tohto istého služobného poriadku.
52 Treba pritom na jednej strane pripomenúť, že v rámci predmetnej veci sa Všeobecný súd nezaoberá žalobou o neplatnosť týkajúcou sa prípadných rozhodnutí Rady, implicitných alebo explicitných, ktorými sa vykonáva článok 7 prílohy V a článok 8 prílohy VII služobného poriadku vo vzťahu k žalobkyni, ale žalobou o neplatnosť proti pozmeňujúcim ustanoveniami uvedeného služobného poriadku. Pritom otázka, či je žalobkyňa napadnutými ustanoveniami osobne dotknutá, a teda či je táto žaloba prípustná, nemôže závisieť od prípustnosti hypotetickej žaloby proti individuálnym rozhodnutiam MO vo vzťahu k žalobkyni, ktoré v každom prípade ešte neboli prijaté ku dňu podania žaloby.
53 Na druhej strane treba tiež pripomenúť, že v súlade s článkom 256 ZFEÚ, ako aj článkom 1 prílohy I Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a podľa článku 91 služobného poriadku právomoc rozhodovať na prvom stupni spory medzi Úniou a jej zamestnancami podľa článku 270 ZFEÚ má Súd pre verejnú službu. Všeobecný súd preto v rámci žaloby o neplatnosť podanej úradníkom proti určitému ustanoveniu služobného poriadku na základe článku 263 ZFEÚ nemôže prejudikovať rozhodnutie o prípustnosti žaloby podanej tým istým úradníkom proti výplatnej páske alebo výkazu dní dovolenky, a to vzhľadom na to, že rozhodovanie o druhej uvedenej žalobe spadá do právomoci Súdu pre verejnú službu.
54 Podmienky prípustnosti žaloby, ktorú by žalobkyňa podala proti individuálnym rozhodnutiam MO vykonávajúcim napadnuté ustanovenia, teda nie sú na preskúmanie prípustnosti predmetnej žaloby vôbec relevantné a v dôsledku toho nemôžu napraviť neexistenciu osobnej dotknutosti žalobkyne v prejednávanej veci.
55 Vzhľadom na to, že podmienky priamej a osobnej dotknutosti aktom, ktorého zrušenie sa navrhuje, sú kumulatívne, z uvedeného vyplýva, že bez toho, aby bolo potrebné preskúmať, či je žalobkyňa v predmetnej veci napadnutými ustanoveniami priamo dotknutá, žalobkyňa nepreukázala aktívnu legitimáciu vo vzťahu k týmto ustanoveniam.
56 Preto sa návrh žalobkyne na zrušenie napadnutých ustanovení musí zamietnuť ako zjavne neprípustný bez toho, aby bolo treba preskúmať existenciu aktívnej legitimácie žalobkyne vo vzťahu k článku 1 ods. 65 písm. b) a článku 1 ods. 67 písm. d) nariadenia č. 1023/2013.
O návrhu na náhradu škody
57 Na úvod treba uviesť, že napriek tomu, že žalobkyňa je úradníčkou Rady, jej návrhy vo veci náhrady škody sa netýkajú Rady ako inštitúcie, od ktorej závisí, ale Parlamentu a Rady ako spolutvorcov nariadenia č. 1023/2013, ktoré je podľa žalobkyne príčinou ujmy, ktorá jej údajne vznikla.
58 Treba tiež uviesť, že žalobkyňa ako základ svojich návrhov vo veci náhrady škody uvádza články 268 ZFEÚ a 340 ZFEÚ, a nie článok 270 ZFEÚ.
59 Za týchto okolností sa Všeobecný súd domnieva, že má právomoc rozhodnúť o návrhoch žalobkyne vo veci náhrady škody.
60 V tomto ohľade treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ z dôvodu protiprávneho konania jej inštitúcií je podmienený súčasným splnením niekoľkých podmienok, a to protiprávnosťou konania vytýkaného inštitúcii, existenciou škody a existenciou príčinnej súvislosti medzi uvádzaným konaním a údajnou škodou (rozsudky z 29. septembra 1982, Oleifici Mediterranei/EHS, 26/81, Zb., EU:C:1982:318, bod 16, a zo 14. decembra 2005, Beamglow/Parlament a i., T‑383/00, Zb., EU:T:2005:453, bod 95).
61 Ak nie je splnená jedna z troch podmienok vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie, musia sa nároky na náhradu škody zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné preskúmať, či sú splnené ostatné dve podmienky (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. septembra 1994, KYDEP/Rada a Komisia, C‑146/91, Zb., EU:C:1994:329, bod 81, a z 20. februára 2002, Förde‑Reederei/Rada a Komisia, T‑170/00, Zb., EU:T:2002:34, bod 37). Navyše súd Únie nie je povinný skúmať tieto podmienky v určenom poradí (rozsudok z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia, C‑257/98 P, Zb., EU:C:1999:402, bod 13).
62 Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa existencie príčinnej súvislosti medzi uvádzaným konaním a údajnou škodou, judikatúra vyžaduje istú a priamu súvislosť medzi protiprávnym konaním, ktorého sa dopustila dotknutá inštitúcia, a uvádzanou ujmou, pričom preukázanie tejto súvislosti prináleží žalobkyni. Uvádzaná ujma navyše musí dostatočne priamo vyplývať z vytýkaného konania, pričom toto konanie musí byť rozhodujúcou príčinou ujmy (pozri uznesenie zo 4. júna 2012, Azienda Agricola Bracesco/Komisia, T‑440/09, EU:T:2012:269, body 37 a 38 a citovanú judikatúru).
63 V prejednávanej veci z argumentácie žalobkyne vyplýva, že sa domnieva, že ustanovenia nariadenia č. 1023/2013, ktorých protiprávnosť namieta v rámci svojho návrhu na zrušenie, sú príčinou tak majetkovej, ako aj nemajetkovej ujmy, ktorá jej údajne vznikla.
64 Treba pritom konštatovať, že medzi týmito ustanoveniami a tvrdenou ujmou neexistuje priama a istá súvislosť, keďže táto ujma by mohla vyplývať iba z rozhodnutia inštitúcie, do ktorej žalobkyňa patrí, to znamená Rady, ktorým sa jej priznáva nižší počet dní dovolenky ako čas na cestu než počet, ktorý by jej bol priznaný podľa služobného poriadku uplatniteľného do 31. decembra 2013, a ktorým sa jej na základe uvedených ustanovení zamieta nárok na náhradu cestovných výdavkov za rok.
65 Podmienka týkajúca sa existencie príčinnej súvislosti medzi tvrdeným konaním Parlamentu a Rady ako spolutvorcov napadnutého aktu a uvádzanej ujmy teda zjavne nie je splnená.
66 Z uvedeného vyplýva, že návrhy žalobkyne vo veci náhrady škody sa musia zamietnuť ako zjavne nedôvodné.
67 Predmetnú žalobu teda treba zamietnuť ako čiastočne zjavne neprípustnú a čiastočne zjavne nedôvodnú.
68 Za týchto okolností nie je potrebné rozhodnúť o návrhu predloženom Komisiou 16. apríla 2014 na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Parlamentu a Rady.
O trovách
69 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené rozhodnúť tak, že žalobkyňa znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Parlamentu a Rade, v súlade s ich návrhom.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)
nariadil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Huynh Duong Vi Nguyen znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložili Európsky parlament a Rada Európskej únie.
3. Konanie o návrhu Európskej komisie na vstup do konania ako vedľajší účastník sa zastavuje.
V Luxemburgu 11. novembra 2014