Vec C‑181/16
Sadikou Gnandi
proti
État belge
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Conseil d’État (Belgicko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Vrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na štátnom území – Smernica 2008/115/ES – Článok 3 bod 2 – Pojem ‚nelegálny pobyt‘ – Článok 6 – Prijatie rozhodnutia o návrate pred výsledkom opravného prostriedku proti zamietnutiu žiadosti o medzinárodnú ochranu rozhodujúcim orgánom – Charta základných práv Európskej únie – Článok 18, článok 19 ods. 2 a článok 47 – Zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia – Právo na účinný prostriedok nápravy – Povolenie zostať v členskom štáte“
Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 19. júna 2018
1. Prejudiciálne otázky – Podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru – Potreba prebiehajúceho konania pred vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania
(Článok 267 ZFEÚ)
2. Prejudiciálne otázky – Právomoc súdu – Výklad vnútroštátneho práva – Vylúčenie
(Článok 267 ZFEÚ)
3. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Vrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na štátnom území – Smernica 2008/115 – Osobná pôsobnosť – Žiadateľ o medzinárodnú ochranu, ktorého žiadosť bola zamietnutá na prvom stupni – Zahrnutie – Povolenie zostať na území členského štátu do výsledku opravného prostriedku proti tomuto zamietnutiu – Neexistencia vplyvu
[Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115, odôvodnenie 9 a článok 6 ods. 4 a 6; smernica Rady 2005/85, článok 7 ods. 1 a článok 39 ods. 3 písm. a)]
4. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Vrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na štátnom území – Smernica 2008/115 – Opravný prostriedok proti rozhodnutiu o návrate alebo rozhodnutiu o odsune – Právo na účinnú súdnu ochranu – Zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia – Zo zákona vyplývajúci odkladný účinok tohto opravného prostriedku na súdnom orgáne
(Charta základných práv Európskej únie, článok 18, článok 19 ods. 2 a článok 47; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115, článok 6)
5. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Vrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na štátnom území – Smernica 2008/115 – Rozhodnutie o návrate prijaté voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny po tom, ako bola jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu zamietnutá, a pred výsledkom opravného prostriedku proti tomuto zamietnutiu – Prípustnosť – Podmienky – Pozastavenie konania o návrate dovtedy, kým sa o uvedenom opravnom prostriedku nerozhodne – Žiadateľ, ktorý môže požívať práva vyplývajúce zo smernice 2003/9 a odvolať sa na všetky zmeny okolností, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o návrate
[Charta základných práv Európskej únie, článok 18, článok 19 ods. 2 a článok 47; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115, článok 5, článok 6 ods. 1, články 7 a 15; smernica Rady 2005/85; smernica Rady 2003/9, článok 2 písm. c) a článok 3 ods. 1]
1. Pozri text rozhodnutia.
(pozri bod 31)
2. Pozri text rozhodnutia.
(pozri bod 34)
3. Podľa článku 7 ods. 1 smernice 2005/85 musí byť žiadateľovi o medzinárodnú ochranu umožnené zostať v členskom štáte výlučne na účely tohto konania dovtedy, kým sa neprijme rozhodnutie na prvom stupni, ktorým sa žiadosť o medzinárodnú ochranu zamieta. Aj keď podľa výslovného znenia tohto ustanovenia právo zostať nepredstavuje nárok na povolenie na pobyt, konkrétne z odôvodnenia 9 smernice 2008/115 však vyplýva, že uvedené právo zostať bráni tomu, aby bol pobyt žiadateľa o medzinárodnú ochranu v zmysle tejto smernice označený za „nelegálny“, a to počas obdobia od podania jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu až po prijatie rozhodnutia na prvom stupni, ktorým sa o nej rozhodne.
Ako jasne vyplýva zo znenia článku 7 ods. 1 smernice 2005/85, právo zostať stanovené v tomto ustanovení zaniká prijatím rozhodnutia na prvom stupni, ktorým rozhodujúci orgán žiadosť o medzinárodnú ochranu zamietne. Ak dotknutej osobe nebolo udelené právo alebo povolenie na pobyt na inom právnom základe, obzvlášť na základe článku 6 ods. 4 smernice 2008/115, umožňujúce neúspešnému žiadateľovi splnenie podmienok vstupu alebo pobytu v dotknutom členskom štáte, má toto rozhodnutie o zamietnutí ten následok, že od jeho prijatia už žiadateľ tieto podmienky nespĺňa, takže jeho pobyt sa stáva nelegálnym. Rozhodnutie o návrate teda možno voči takémuto štátnemu príslušníkovi v zásade prijať bezprostredne po takomto zamietnutí alebo súčasne s ním v jednom správnom akte.
Je pravda, že článok 39 ods. 3 písm. a) smernice 2005/85 dáva členským štátom možnosť stanoviť pravidlá, ktoré žiadateľom o medzinárodnú ochranu povolia zostať na ich území do výsledku opravného prostriedku proti zamietnutiu žiadosti o medzinárodnú ochranu. Je tiež pravda, že Súdny dvor v bodoch 47 a 49 rozsudku z 30. mája 2013, Arslan (C‑534/11, EU:C:2013:343) rozhodol, že povolenie zostať na území na účely účinného uplatnenia opravného prostriedku proti zamietnutiu žiadosti o medzinárodnú ochranu bráni uplatneniu smernice 2008/115 na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý túto žiadosť podal, až do rozhodnutia o opravnom prostriedku podanom proti jej zamietnutiu. Z tohto rozsudku však nemožno vyvodiť záver, že takéto povolenie zostať by bránilo konštatovaniu, že zamietnutím žiadosti o medzinárodnú ochranu, a pokiaľ neexistuje právo alebo povolenie na pobyt, aké sa uvádza v bode 41 tohto rozsudku, sa pobyt dotknutej osoby stáva nelegálnym v zmysle smernice 2008/115.
(pozri body 40 – 44, 59)
4. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že keď sa štát rozhodne vrátiť žiadateľa o medzinárodnú ochranu do krajiny, kde existujú vážne dôvody domnievať sa, že bude vystavený reálnemu riziku zaobchádzania, ktoré je v rozpore s článkom 18 Charty v spojení s článkom 33 Ženevského dohovoru, alebo s článkom 19 ods. 2 Charty, právo na účinný prostriedok nápravy stanovené v článku 47 Charty vyžaduje, aby takýto žiadateľ disponoval opravným prostriedkom s odkladným účinkom zo zákona proti výkonu opatrenia umožňujúceho jeho navrátenie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. decembra 2014, Abdida, C‑562/13, EU:C:2014:2453, bod 52, a zo 17. decembra 2015, Tall, C‑239/14, EU:C:2015:824, bod 54).
Je pravda, že Súdny dvor už rozhodol, že nepriznanie odkladného účinku opravnému prostriedku uplatnenému proti samotnému rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu je v zásade v súlade so zásadou zákazu vyhostenia alebo vrátenia a s článkom 47 Charty, keďže vykonanie takéhoto rozhodnutia nemôže samo osebe viesť k vyhosteniu dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. decembra 2015, Tall, C‑239/14, EU:C:2015:824, bod 56). Naopak, opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu o návrate v zmysle článku 6 smernice 2008/115 musí, aby sa vo vzťahu k dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny zabezpečilo dodržanie požiadaviek vyplývajúcich zo zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia a z článku 47 Charty, mať zo zákona odkladný účinok, pretože takéto rozhodnutie môže tohto štátneho príslušníka vystaviť reálnemu riziku, že sa s ním bude zaobchádzať v rozpore s článkom 18 Charty v spojení s článkom 33 Ženevského dohovoru, alebo v rozpore s článkom 19 ods. 2 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. decembra 2014, Abdida, C‑562/13, EU:C:2014:2453, body 52 a 53, ako aj zo 17. decembra 2015, Tall, C‑239/14, EU:C:2015:824, body 57 a 58). To platí a fortiori, aj pokiaľ ide o prípadné rozhodnutie o odsune v zmysle článku 8 ods. 3 tejto smernice.
(pozri body 54 – 56)
5. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, v spojení so smernicou Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca a so zreteľom na zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia a na právo na účinný opravný prostriedok, ktoré sú zakotvené v článku 18, článku 19 ods. 2 a v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni prijatiu rozhodnutia o návrate podľa článku 6 ods. 1 smernice 2008/115 voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý podal žiadosť o medzinárodnú ochranu, bezprostredne po zamietnutí tejto žiadosti rozhodujúcim orgánom alebo spolu s ním v jednom správnom akte, a teda pred výsledkom opravného prostriedku proti tomuto zamietnutiu v súdnom konaní, pod tou konkrétnou podmienkou, že dotknutý členský štát zabezpečí, že sa všetky právne účinky rozhodnutia o návrate do výsledku tohto opravného prostriedku pozastavia, že tento žiadateľ bude môcť počas tohto obdobia užívať práva vyplývajúce zo smernice Rady 2003/9/ES z 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl, a že sa bude môcť odvolať na všetky zmeny okolností, ktoré po prijatí rozhodnutia o návrate nastali a ktoré by mohli mať významný vplyv na posúdenie situácie dotknutej osoby vzhľadom na smernicu 2008/115 a najmä jej článok 5, pričom overenie uvedeného prináleží vnútroštátnemu súdu.
V tejto súvislosti je úlohou členských štátov zabezpečiť plnú účinnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu, rešpektujúc zásadu rovnosti zbraní, čo si vyžaduje najmä pozastavenie všetkých účinkov rozhodnutia o návrate počas lehoty na podanie tohto opravného prostriedku, a ak bol tento opravný prostriedok podaný, do rozhodnutia o ňom. V tejto súvislosti nestačí, že dotknutý členský štát nepristúpi k nútenému výkonu rozhodnutia o návrate. Naopak, je potrebné, aby boli všetky právne účinky tohto rozhodnutia pozastavené, a teda najmä, aby lehota na dobrovoľný odchod stanovená v článku 7 smernice 2008/115 nezačala plynúť, pokiaľ je dotknutej osobe umožnené zostať. Navyše ho počas tejto lehoty nemožno na základe článku 15 tejto smernice zaistiť na účely odsunu.
Okrem toho musí dotknutá osoba do výsledku opravného prostriedku proti zamietnutiu jej žiadosti o medzinárodnú ochranu rozhodujúcim orgánom na prvom stupni v zásade požívať práva, ktoré vyplývajú zo smernice 2003/9. Článok 3 ods. 1 tejto smernice totiž jej uplatnenie podmieňuje len existenciou povolenia zostať na území ako žiadateľ, a teda takéto uplatnenie nevylučuje v prípade, keď sa dotknutá osoba, hoci takéto povolenia má, na území zdržiava neoprávnene v zmysle smernice 2008/115. V tejto súvislosti z článku 2 písm. c) smernice 2003/9 vyplýva, že dotknutá osoba si zachováva svoje právne postavenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu v zmysle tejto smernice, kým v súvislosti s jej žiadosťou zatiaľ nebolo prijaté právoplatné rozhodnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. septembra 2012, Cimade a GISTI, C‑179/11, EU:C:2012:594, bod 53).
(pozri body 61 – 63, 67 a výrok)