Vec C‑619/18 R

Európska komisia

proti

Poľskej republike

„Konanie o nariadení predbežného opatrenia – Článok 279 ZFEÚ – Návrh na nariadenie predbežných opatrení – Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ – Charta základných práv Európskej únie – Článok 47 – Účinná súdna ochrana – Nezávislosť sudcov“

1.        Konanie o nariadení predbežného opatrenia – Odklad výkonu – Predbežné opatrenia – Podmienky nariadenia – Fumus boni iuris – Naliehavosť – Vážna a nenapraviteľná ujma – Kumulatívna povaha – Zváženie dotknutých záujmov – Voľná úvaha sudcu rozhodujúceho o nariadení predbežných opatrení

(Články 278 a 279 ZFEÚ; Rokovací poriadok Súdneho dvora, článok 160 ods. 3)

2.        Konanie o nariadení predbežného opatrenia – Odklad výkonu – Predbežné opatrenia – Podmienky nariadenia – Fumus boni iuris – Prima facie preskúmanie dôvodov uvedených na podporu žaloby vo veci samej – Žaloba o nesplnenie povinnosti –Vnútroštátne ustanovenia znižujúce vek odchodu sudcov Najvyššieho súdu do dôchodku a priznávajúce prezidentovi členského štátu diskrečnú právomoc predĺžiť aktívny výkon súdnej funkcie uvedených sudcov – Žalobné dôvody vznášajúce otázku presného rozsahu pôsobnosti ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie v kontexte uplatňovania právomoci členského štátu organizovať svoj systém súdnictva – Žalobné dôvody poukazujúce na existenciu komplexných právnych otázok – Žalobné dôvody, ktoré sa nezdajú byť na prvý pohľad nedôvodné

(Článok 19 ods. 1 ZEÚ; články 278 a 279 ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 47)

3.        Konanie o nariadení predbežného opatrenia – Odklad výkonu – Predbežné opatrenia – Podmienky nariadenia – Naliehavosť – Vážna a nenapraviteľná ujma – Pojem – Riziko narušenia nezávislosti najvyššej súdnej inštancie členského štátu – Zahrnutie

(Článok 2 a článok 19 ods. 1 ZEÚ; články 278 a 279 ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 47)

4.        Konanie o nariadení predbežného opatrenia – Odklad výkonu – Predbežné opatrenia – Podmienky nariadenia – Zváženie všetkých dotknutých záujmov – Žaloba o nesplnenie povinnosti – Vnútroštátne ustanovenia znižujúce vek odchodu sudcov Najvyššieho súdu do dôchodku a priznávajúce prezidentovi členského štátu diskrečnú právomoc predĺžiť aktívny výkon súdnej funkcie uvedených sudcov – Riziko narušenia nezávislosti najvyššej súdnej inštancie členského štátu – Záujem dotknutého členského štátu na riadnom fungovaní najvyššej súdnej inštancie – Prednosť všeobecného záujmu Únie

(Článok 19 ods. 1 ZEÚ; články 278 a 279 ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 47)

5.        Členské štáty – Povinnosti – Nesplnenie povinnosti – Odôvodnenie založené na vnútroštátnom poriadku – Neprípustnosť

(Článok 258 ZFEÚ)

1.      Pozri text rozhodnutia.

(pozri bod 29)

2.      Podmienka fumus boni iuris je splnená, keď sa aspoň jeden z dôvodov uvádzaných účastníkom konania, ktorý navrhuje nariadenie predbežných opatrení na podporu svojej žaloby vo veci samej, zdá na prvý pohľad dôvodný. O taký prípad ide, keď jeden z uvádzaných dôvodov poukazuje na existenciu komplexných právnych otázok, ktorých riešenie nie je hneď jasné, a teda si vyžaduje hlbšie preskúmanie, ktoré nemôže vykonať sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení, ale musí byť predmetom veci samej, alebo keď diskusia medzi účastníkmi konania odhalí existenciu dôležitého právneho rozporu, ktorého riešenie nie je hneď jasné.

V rámci návrhu na nariadenie predbežného opatrenia podaného v kontexte žaloby o nesplnenie povinnosti požadujúcej určenie že, členský štát, tým, že po prvé znížil vek odchodu do dôchodku sudcov Najvyššieho súdu s uplatnením tohto opatrenia na sudcov vo výkone funkcie, ktorí boli vymenovaní na tento súd pred určitým dátumom, a po druhé tým, že prezidentovi členského štátu priznal diskrečnú právomoc predĺžiť aktívny výkon súdnej funkcie sudcov tohto súdu aj po dosiahnutí nového stanoveného veku odchodu do dôchodku, si nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty základných práv Európskej únie, ide pri otázke položenej v žalobných dôvodoch vznesených Komisiou, ktorá sa týka presného rozsahu pôsobnosti citovaných ustanovení v kontexte uplatňovania právomoci členského štátu organizovať svoj systém súdnictva, o zložitú právnu otázku, ktorá je predmetom diskusií medzi účastníkmi konania, a odpoveď na ňu nie je jednoznačná, a teda si vyžaduje dôkladné preskúmanie, ktoré nemôže vykonať súd rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení.

Okrem toho najmä vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora a predovšetkým vzhľadom na rozsudky z 27. februára 2018, Associaçâo Sindical dos Juizes Portugueses (C‑64/16, EU:C:2018:117), a z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586), sa žalobné dôvody uvádzané Komisiou nezdajú byť na prvý pohľad nedôvodné.

Podľa tejto judikatúry je totiž každý členský štát povinný zabezpečiť, aby orgány, ktoré ako „súdy“ v zmysle práva Únie spadajú do jeho systému prostriedkov nápravy „v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“ v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, spĺňali požiadavky na účinnú súdnu ochranu.

No na to, aby táto ochrana bola zaručená, má zásadný význam ochrana nezávislosti týchto orgánov, ako to potvrdzuje aj článok 47 druhý odsek Charty, ktorý uvádza právo na prístup k „nezávislému“ súdu medzi požiadavkami spojenými so základným právom na účinný prostriedok nápravy.

Na základe vyššie uvedeného nemožno na prvý pohľad vylúčiť, že sporné vnútroštátne ustanovenia porušujú povinnosť členského štátu zaručiť účinnú súdnu ochranu v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, podľa ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty.

(pozri body 30, 39 – 42, 44)

3.      V rámci návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v kontexte žaloby o nesplnenie povinnosti požadujúcej určenie, že členský štát, tým, že po prvé znížil vek odchodu do dôchodku sudcov Najvyššieho súdu s uplatnením tohto opatrenia na sudcov vo výkone funkcie, ktorí boli vymenovaní na tento súd pred určitým dátumom, a po druhé tým, že prezidentovi členského štátu priznal diskrečnú právomoc predĺžiť aktívny výkon súdnej funkcie sudcov tohto súdu aj po dosiahnutí nového stanoveného veku odchodu do dôchodku, si nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty základných práv Európskej únie, preto môže skutočnosť, že nebude možné až do vyhlásenia konečného rozsudku zaručiť nezávislosť Najvyššieho súdu, spôsobovať závažnú ujmu vo vzťahu k právu Únie, a teda k právam, ktoré pre osoby podliehajúce súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, ako aj hodnotám stanoveným v článku 2 ZEÚ, na ktorých je táto Únia založená, najmä vo vzťahu k hodnote právneho štátu. Okrem toho vnútroštátne najvyššie súdy zohrávajú v justičných systémoch členských štátov, ktorých sú súčasťou, zásadnú úlohu pri vykonávaní práva Únie, takže prípadný zásah do nezávislosti vnútroštátneho najvyššieho súdu môže narušiť celý systém súdnictva príslušného členského štátu.

Okrem toho vážna ujma môže byť aj nenapraviteľná.

Na jednej strane totiž Najvyšší súd, ako súd rozhodujúci v poslednom stupni, vydáva rozhodnutia, a to aj vo veciach týkajúcich sa uplatnenia práva Únie, ktoré majú právnu silu rozhodnutej veci a ktoré by preto mohli mať nezvratné účinky vzhľadom na právny poriadok Únie.

Na druhej strane vzhľadom na to, že rozhodnutiami Najvyššieho súdu sú viazané vnútroštátne súdy nižšieho stupňa, môže skutočnosť, že nemožno zaručiť nezávislosť tohto súdu až do vyhlásenia konečného rozsudku, ohroziť dôveru členských štátov a ich súdov v systém súdnictva v spornom členskom štáte, a následne aj dôveru v to, že tento členský štát dodržiava zásadu právneho štátu.

Za takýchto okolností by mohli byť ohrozené zásady vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania medzi členskými štátmi, ktoré spočívajú na predpoklade, podľa ktorého členské štáty medzi sebou majú niekoľko spoločných hodnôt, na ktorých je založená Únia, akou je hodnota právneho štátu.

Spochybnenie týchto zásad môže mať vážne a nenapraviteľné následky, pokiaľ ide o riadne fungovanie právneho poriadku Únie, najmä v oblasti justičnej spolupráce v občianskych a trestných veciach, ktorá je založená na veľmi vysokej miere dôvery medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o súlad ich systémov súdnictva s požiadavkami účinnej súdnej ochrany.

Skutočnosť, že nebude možné zaručiť nezávislosť Najvyššieho súdu až do vyhlásenia konečného rozsudku, preto môže viesť k tomu, že členské štáty odmietnu uznať a vykonať súdne rozhodnutia vydané súdmi v dotknutom členskom štáte, čo môže viesť k vzniku vážnej a nenapraviteľnej ujmy z hľadiska práva Únie.

(pozri body 68 – 71, 73 – 76)

4.      Zdá sa, že vo väčšine konaní o nariadení predbežných opatrení môže tak nariadenie, ako aj odmietnutie navrhovaného odkladu výkonu vyvolávať do určitej miery niektoré konečné účinky a prináleží súdu rozhodujúcemu o nariadení predbežných opatrení, ktorému je predložený návrh na odklad výkonu, zvážiť riziká spojené s každým z možných riešení. To konkrétne znamená predovšetkým preskúmanie, či záujem účastníka konania, ktorý navrhuje nariadenie predbežných opatrení s cieľom dosiahnuť odklad výkonu vnútroštátnych ustanovení, prevláda alebo neprevláda nad záujmom na ich bezprostrednom uplatnení. Pri tejto analýze je potrebné určiť, či prípadné zrušenie týchto ustanovení, po tom, čo by Súdny dvor vyhovel žalobe vo veci samej, by umožnilo uviesť do predchádzajúceho stavu situáciu, ktorá by bola vyvolaná ich bezprostredným uplatnením, a naopak, do akej miery by odklad výkonu mohol brániť v plnení cieľov, ktoré uvedené ustanovenia sledujú v prípade, pokiaľ by žaloba vo veci samej bola zamietnutá.

V rámci návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v kontexte žaloby o nesplnenie povinnosti požadujúcej určenie, že členský štát, tým, že po prvé znížil vek odchodu do dôchodku sudcov Najvyššieho súdu s uplatnením tohto opatrenia na sudcov vo výkone funkcie, ktorí boli vymenovaní na tento súd pred určitým dátumom, a po druhé tým, že prezidentovi členského štátu priznal diskrečnú právomoc predĺžiť aktívny výkon súdnej funkcie sudcov tohto súdu aj po dosiahnutí nového stanoveného veku odchodu do dôchodku, si nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty základných práv Európskej únie, by všeobecný záujem Únie na riadnom fungovaní jej právneho poriadku mohol byť až do vydania konečného rozsudku vážne a nenapraviteľne narušený, pokiaľ by neboli nariadené predbežné opatrenia, zatiaľ čo žalobe o nesplnení povinnosti by sa vyhovelo.

Naproti tomu záujem dotknutého členského štátu na riadnom fungovaní Najvyššieho súdu by nemohol byť v takomto rozsahu dotknutý, pokiaľ by boli nariadené požadované predbežné opatrenia napriek tomu, že žaloba o nesplnenie povinnosti by bola zamietnutá, keďže toto nariadenie by malo len za následok zachovanie na obmedzenú dobu uplatňovania právneho režimu platného pred prijatím vyššie uvedených vnútroštátnych ustanovení.

(pozri body 91, 115, 116)

5.      Pozri text rozhodnutia.

(pozri bod 108)