ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (piata komora)

z 26. júna 2008 (*)

„Štátna pomoc – Opatrenia prijaté Portugalskou republikou v prospech verejnoprávneho vysielateľa RTP na účely financovania jeho úlohy vo verejnom záujme – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje, že niektoré opatrenia nie sú pomocou a že iné opatrenia sú zlučiteľné so spoločným trhom – Kvalifikovanie štátnej pomoci – Zlučiteľnosť so spoločným trhom – Povinnosť náležitého a nestranného preskúmania“

Vo veci T‑442/03,

SIC – Sociedade Independente de Comunicação, SA, so sídlom v Carnaxide (Portugalsko), v zastúpení: C. Botelho Moniz, E. Maia Cadete a M. Rosado da Fonseca, advokáti,

žalobca,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: pôvodne M. Balta a F. Florindo Gijón, neskôr M. Niejahr, J. Buendía Sierra a G. Braga da Cruz, napokon B. Martenczuk a G. Braga da Cruz, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie 2005/406/ES z 15. októbra 2003 o dočasných opatreniach, ktoré uplatnilo Portugalsko v prospech spoločnosti RTP (Ú. v. EÚ L 142, 2005, s. 1) v časti, v ktorej toto rozhodnutie vyhlasuje, že niektoré opatrenia nie sú štátnou pomocou a iné opatrenia sú zlučiteľné so spoločným trhom,

SÚD PRVÉHO STUPŇA EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (piata komora),

v zložení: predseda komory M. Vilaras (spravodajca), sudcovia E. Martins Ribeiro a K. Jürimäe,

tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 22. novembra 2007,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Právny rámec

1        Článok 16 ES stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté články 73 [ES], 86 [ES] a 87 [ES], a berúc do úvahy miesto, ktoré patrí službám všeobecného hospodárskeho záujmu v spoločných hodnotách únie, ako aj ich význam pri podpore sociálnej a územnej súdržnosti, Spoločenstvo a členské štáty dbajú v rámci svojich právomocí a rámci pôsobnosti tejto zmluvy o to, aby takéto služby fungovali na základe zásad a podmienok, ktoré umožňujú splnenie ich poslania.“

2        Článok 86 ods. 2 ES stanovuje:

„Podniky poverené poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu alebo podniky, ktoré majú povahu fiškálneho monopolu, podliehajú pravidlám tejto zmluvy, najmä pravidlám hospodárskej súťaže, za predpokladu, že uplatňovanie týchto pravidiel neznemožňuje právne alebo v skutočnosti plniť určité úlohy, ktoré im boli zverené. Rozvoj obchodu nesmie byť ovplyvnený v takom rozsahu, aby to bolo v rozpore so záujmami Spoločenstva.“

3        Článok 87 ods. 1 ES stanovuje:

„Ak nie je touto zmluvou ustanovené inak, pomoc poskytovaná členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná so spoločným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.“

4        Protokol o systéme verejnoprávneho vysielania v členských štátoch (Ú. v. ES C 340, 1997, s. 109, ďalej len „Amsterdamský protokol“), pripojený Amsterdamskou zmluvou ako príloha k Zmluve ES stanovuje:

„[Členské štáty,] domnievajúc sa, že systém verejnoprávneho vysielania v členských štátoch je priamo spojený s demokratickými, sociálnymi a kultúrnymi potrebami každej spoločnosti, a s potrebou zachovania plurality médií, dohodli sa na nasledovných ustanoveniach, ktoré budú pripojené k Zmluve [ES]:

Ustanovenia Zmluvy [ES] nemajú vplyv na právomoc členských štátov pri poskytovaní financovania verejnoprávneho vysielania, pokiaľ je takéto financovanie poskytované vysielacím organizáciám na splnenie verejnoprávneho poslania tak, ako je mu zverené, vymedzené a organizované v každom členskom štáte, a pokiaľ takéto financovanie neovplyvňuje obchodné podmienky a hospodársku súťaž v Spoločenstve v takom rozsahu, ktorý by bol v rozpore so spoločným záujmom, pričom sa berie do úvahy uskutočnenie náhrad za verejnoprávnu službu.“

5        Dňa 15. novembra 2001 Komisia uverejnila oznámenie o uplatnení pravidiel štátnej pomoci na vysielanie vo verejnom záujme (Ú. v. ES C 320, s. 5, ďalej len „oznámenie o vysielaní vo verejnom záujme“), v ktorom vymedzila zásady, ktoré bude rešpektovať pri uplatňovaní článkov 87 ES a 86 ods. 2 ES na financovanie verejnoprávnych organizácií rozhlasového vysielania jednotlivými štátmi (bod 4 tohto oznámenia).

 Skutkové okolnosti

6        Spoločnosť RTP − Radiotelevisão Portuguesa, SA, je verejnoprávnou akciovou spoločnosťou poverenou portugalským televíznym vysielaním vo verejnom záujme na základe zmlúv nazvaných „koncesie na televízne vysielanie vo verejnom záujme“, uzavretých postupne 17. marca 1993 a 31. decembra 1996 (ďalej len spoločne „zmluvy o poskytovaní služby vo verejnom záujme“).

7        Žalobkyňa, spoločnosť SIC − Sociedade Independente de Comunicação, SA, je komerčnou televíziou, ktorá prevádzkuje jeden z hlavných súkromných kanálov portugalskej televízie.

8        Žalobkyňa predložila Komisii tri sťažnosti datované 30. júla 1993 a 12. februára 1994 (NN 133/B/01), 16. októbra 1996 (NN 85/B/2001) a 18. júna 1997 (NN 94/B/99), v ktorých ju informovala o tom, že Portugalská republika vykonala viacero ad hoc opatrení a ročných kompenzačných platieb v prospech RTP, ktoré sú štátnou pomocou nezlučiteľnou so spoločným trhom.

9        Dňa 3. marca 1997 podala žalobkyňa na Súd prvého stupňa žalobu zapísanú do registra pod číslom T‑46/97 na zrušenie rozhodnutia Komisie zo 7. novembra 1996, prijatého bez začatia konania vo veci formálneho zisťovania upraveného v článku 93 ods. 2 Zmluvy ES (teraz článok 88 ods. 2 ES), ktoré sa týka konania podľa článku 88 ES v oblasti financovania verejnoprávnych televíznych kanálov, ako aj zrušenia rozhodnutia údajne obsiahnutého v liste Komisie z 20. decembra 1996. Týmto rozhodnutím a týmto listom Komisia v súvislosti s niektorými opatreniami oznámenými v sťažnostiach rozhodla, že nie sú štátnou pomocou, a v súvislosti s inými opatreniami požiadala portugalské orgány o poskytnutie informácií.

10      Keďže Súd prvého stupňa v rozsudku z 10. mája 2000, SIC/Komisia (T‑46/97, Zb. s. II‑2125), zistil, že pretrvávanie vážnych ťažkostí vyplývajúcich z predbežného preskúmania Komisiou, ktorého dĺžka trvania značne prekročila bežne nevyhnutnú dĺžku trvania, odôvodňovalo začatie konania touto inštitúciou vo veci formálneho zisťovania (body 105 až 109 rozsudku), zrušil rozhodnutie zo 7. novembra 1996. Súd prvého stupňa však na druhej strane zamietol ako neprípustnú žalobu podanú proti listu z 20. decembra 1996, a to z dôvodu, že tento list neobsahoval rozhodnutie (bod 49 rozsudku).

11      V nadväznosti na tento rozsudok zaslala žalobkyňa Komisii tromi listami z 26. júla 2001 tri výzvy konať, týkajúce sa jej troch sťažností, ktorých cieľom bolo začatie konania vo veci formálneho zisťovania v súvislosti s opatreniami, o ktorých tieto sťažnosti informovali.

12      V nadväznosti na tieto výzvy konať podala žalobkyňa na Súd prvého stupňa 6. decembra 2001 dve žaloby na nečinnosť, ktoré boli zapísané do registra pod číslami T‑297/01 a T‑298/01. Konania týkajúce sa týchto dvoch žalôb boli na podnet Komisie zo 7. novembra 2001 a z dôvodu prijatia stanoviska touto inštitúciou 13. novembra 2001 a 30. septembra 2003 (body 13 a 14 nižšie) zastavené (rozsudok Súdu prvého stupňa z 19. februára 2004, SIC/Komisia, T‑297/01 a T‑298/01, Zb. s. II‑743).

13      Listom zo 7. novembra 2001 Komisia v súvislosti s ročnými kompenzačnými platbami uvedenými v bode 8 vyššie vyzvala Portugalskú republiku podľa článku 10 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88] Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), aby jej poskytla informácie, ktoré jej umožnia určiť, či tieto platby predstavujú existujúcu pomoc alebo novú pomoc. Potom listom z 30. septembra 2003 Komisia zaslala Portugalskej republike na základe článku 17 ods. 2 nariadenia č. 659/1999 žiadosť o predloženie pripomienok, čím začala prvú etapu skúmania dotknutých opatrení ako existujúcej pomoci. Ani tieto ročné kompenzačné platby, ani konanie začaté vo vzťahu k nim rozhodnutím z 30. septembra 2003 však nie sú predmetom tejto žaloby.

14      Listom z 13. novembra 2001 Komisia informovala Portugalskú republiku o svojom rozhodnutí začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES v súvislosti s určitými ad hoc opatreniami prijatými portugalskou vládou v prospech RTP v období rokov 1992 až 1998. Ide o tieto opatrenia:

–        oslobodenie od platby daní a poplatkov súvisiacich s registráciou úkonu založenia RTP vo výške 33 miliónov portugalských escudos (PTE) (ďalej len „oslobodenie od daní a poplatkov“),

–        poskytnutie úľav z poplatkov za použitie siete na šírenie televízneho signálu zo strany Portugal Telecom v prospech RTP (ďalej len „úľavy z poplatkov“),

–        dohoda o urovnaní medzi organizáciou sociálneho zabezpečenia a RTP o postupnom splácaní dlhu RTP voči tejto organizácii a vzdanie sa vymáhania úrokov z omeškania touto organizáciou,

–        zvýšenie základného imania RTP o 5,4 miliardy PTE v roku 1993 ako náhrada za predaj siete na šírenie televízneho signálu prostredníctvom RTP,

–        emisia dlhopisov v roku 1994 v celkovej sume 5 miliárd PTE, za ktoré ručila Portugalská republika (ďalej len „emisia dlhopisov v roku 1994“),

–        protokol medzi RTP a portugalským ministerstvom kultúry uzavretý v roku 1996 o financovaní podpory kinematografie prostredníctvom RTP,

–        reštrukturalizačný plán na obdobie rokov 1996 až 2000,

–        zvýšenie základného imania RTP Portugalskou republikou v období rokov 1994 až 1997 vo výške 52,2 miliardy PTE,

–        pôžičky poskytnuté Portugalskou republikou RTP v roku 1997 a 1998 v celkovej výške 20 miliárd PTE.

15      Rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania sa uverejnilo v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES C 85, 2002, s. 9) a bolo oznámené žalobkyni listom z 8. januára 2002. Komisia v tomto rozhodnutí vyzvala dotknuté osoby, aby predložili svoje pripomienky.

16      Listami z 8. februára 2002, označeným 1543.003.CA.001, a z 9. mája 2002, označeným 1543.003.OB.001, predložila žalobkyňa Komisii svoje pripomienky.

17      V týchto pripomienkach žiadala Komisiu, aby požiadala portugalské orgány o poskytnutie externých audítorských správ RTP upravených článkom 19 zmluvy o poskytovaní služby vo verejnom záujme z roku 1993 a článkom 25 zmluvy o poskytovaní služby vo verejnom záujme z roku 1996 (ďalej len „zmluvne dohodnuté externé audítorské správy“). Žalobkyňa tiež žiadala o možnosť vyjadriť sa k obsahu týchto správ.

18      Komisia žalobkyni na tieto žiadosti neodpovedala.

19      Od marca 2003 s cieľom získať zmluvne dohodnuté externé audítorské správy alebo potvrdenie ich neexistencie žalobkyňa postupne začala na vnútroštátnej úrovni viacero konaní, najskôr pred ministrom financií, ministrom povereným vykonávaním funkcie predsedníctva a predsedom správnej rady RTP, potom pred Komisiou pre prístup k portugalským správnym dokumentom a nakoniec pred Tribunal Administrativo de Círculo de Lisboa (Správny súd pre územnú oblasť Lisabon, Portugalsko).

20      Listom zo 16. mája 2003 opätovne podala Komisii žiadosť, aby uložila portugalským orgánom povinnosť predložiť zmluvne dohodnuté externé audítorské správy.

21      Listom z 19. júna 2003 Komisia túto žiadosť zamietla.

22      Listom zo 4. augusta 2003, zaslaným Komisii, žalobkyňa kritizovala jej stanovisko.

23      Rozhodnutím 2005/406/ES z 15. októbra 2003 o dočasných opatreniach, ktoré uplatnilo Portugalsko v prospech spoločnosti RTP (Ú. v. EÚ L 142, 2005, s. 1, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), Komisia rozhodla, že určité ad hoc opatrenia sú štátnou pomocou zlučiteľnou so spoločným trhom (článok 1 napadnutého rozhodnutia), kým iné ad hoc opatrenia nie sú štátnou pomocou (článok 2 napadnutého rozhodnutia).

24      Listom zo 4. decembra 2003 portugalské orgány v nadväznosti na rozhodnutie Tribunal Administrativo de Círculo de Lisboa zo 16. októbra 2003 poskytli žalobkyni jednu zo zmluvne dohodnutých externých audítorských správ vyhotovených audítorskou spoločnosťou v roku 2001, ktorá sa týkala účtovného obdobia roku 1998 (ďalej len „zmluvne dohodnutá externá audítorská správa za rok 1998“). Portugalské orgány informovali žalobkyňu, že čo sa týka zmluvne dohodnutých externých audítorských správ za roky 1993 až 1997, „tie sa nachádzali u ministra povereného funkciou predsedníctva, a preto nebolo možné poskytnúť potvrdenie, keďže existencia alebo neexistencia týchto správ nemohla byť s istotou preukázaná“.

25      Listom z 11. decembra 2003 oznámila Komisia napadnuté rozhodnutie žalobkyni.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

26      Návrhom podaným kancelárii Súdu prvého stupňa 31. decembra 2003 žalobkyňa podala túto žalobu.

27      Vzhľadom na to, že zloženie komôr Súdu prvého stupňa bolo od 13. septembra 2004 zmenené, sudca spravodajca bol pridelený ako predseda k piatej komore, ktorej bola z tohto dôvodu táto vec pridelená.

28      V prílohe repliky žalobkyňa predložila audítorskú správu o riadení RTP č. 08/2002 zo 6. júna 2002, vyhotovenú Tribunal de Contas (Účtovný dvor, Portugalsko) (ďalej len „správa Tribunal de Contas“). Navyše žalobkyňa požiadala Súd prvého stupňa na základe článku 65 písm. b) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, aby požiadal Komisiu o predloženie podrobných informácií, ktoré podľa vyjadrenia k žalobe poskytli tejto inštitúcii portugalské orgány.

29      Žalobkyňa navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zrušil článok 1 napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že neboli splnené podmienky nevyhnutné na uplatnenie článku 86 ods. 2 ES,

–        zrušil článok 2 napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že stanovuje, že oslobodenie od daní a poplatkov, poskytnutie úľav z poplatkov a emisia dlhopisov v roku 1994 nie sú štátnou pomocou,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

30      Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        žalobu zamietol,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

 Právny stav

31      Táto žaloba okrem toho, že zahŕňa štyri žalobné dôvody založené po prvé na porušení povinnosti náležitého a nestranného preskúmania, po druhé na nesprávnom posúdení skutkových okolností a porušení povinnosti odôvodnenia, po tretie na nesprávnom právnom posúdení vyplývajúcom z neoznačenia určitých opatrení za štátnu pomoc a po štvrté na nesprávnom posúdení podmienok uplatnenia článku 86 ods. 2 ES, sa v podstate spája v dvoch hlavných spochybneniach týkajúcich sa dvoch článkov výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým zodpovedajú tretí a štvrtý dôvod na zrušenie rozhodnutia.

32      Prvé hlavné spochybnenie, ktorému zodpovedá tretí dôvod na zrušenie rozhodnutia, sa týka záveru Komisie uvedeného v článku 2 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého niektoré opatrenia prijaté Portugalskou republikou nie sú štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

33      Druhé hlavné spochybnenie, ktorému zodpovedá štvrtý dôvod na zrušenie rozhodnutia, sa týka záveru Komisie, podľa ktorého možno na iné opatrenia, pri ktorých je nesporné, že sú štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 ES, uplatniť výnimku stanovenú článkom 86 ods. 2 ES (článok 1 napadnutého rozhodnutia).

34      Najmä v súvislosti s druhým spochybnením sa žalobca vo svojom prvom žalobnom dôvode, ako aj v niektorých častiach druhého žalobného dôvodu odvoláva na porušenie povinnosti náležitého a nestranného preskúmania Komisiou.

35      Najskôr je teda potrebné preskúmať prvé hlavné spochybnenie a potom tretí dôvod na zrušenie rozhodnutia.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení vyplývajúcom z neoznačenia niektorých opatrení za štátnu pomoc

 O prvej časti žalobného dôvodu založenej na neoznačení oslobodenia od daní a poplatkov za štátnu pomoc

–       Tvrdenia účastníkov konania

36      Podľa žalobkyne sa opatrením stanoveným v článku 11 ods. 1 Lei n° 21/92, transforma a Radiotelevisão Portuguesa, E. P., em sociedade anónima, zo 14. augusta 1992 (portugalský zákon č. 21/92 o zmene právnej formy Radiotelevisão Portuguesa, E. P., na akciovú spoločnosť) (Diário da República I, časť I‑A, č. 187, zo 14. augusta 1992, ďalej len „zákon č. 21/92“), ktoré bez potreby notárskej zápisnice umožňuje úradný zápis zmeny právnej formy RTP na akciovú spoločnosť, poskytla RTP výhoda, ktorá nebola poskytnutá iným hospodárskym subjektom prítomným na trhu. Táto výhoda sa totiž prejavila prostredníctvom oslobodenia RTP od platby daní, registračných poplatkov a odmien súvisiacich s takouto zmenou právnej formy. Výška tohto oslobodenia je 33 miliónov PTE.

37      Okrem toho článok 11 ods. 2 zákona č. 21/92 taktiež bez akéhokoľvek obmedzenia stanovuje, že RTP je v prípade akéhokoľvek aktu zápisu, registrácie alebo zmeny údajov na akomkoľvek oddelení registra alebo na akomkoľvek správnom alebo verejnom orgáne oslobodená od platby akýchkoľvek poplatkov.

38      Tieto štátne normy poskytujúce výhody dotknutému podniku, ktoré sú selektívnej povahy, keďže sa uplatňujú len na verejnoprávneho operátora, sú štátnou pomocou, a to na rozdiel od toho, čo sa domnieva Komisia v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie č. 125 a nasl. napadnutého rozhodnutia).

39      Nie je teda zjavné, ako by všeobecné zásady a celková štruktúra právneho systému uplatňujúceho sa v Portugalsku mohli odôvodňovať poskytnutie takýchto privilégií RTP, ako to, zdá sa, tvrdí Komisia.

40      Komisia odpovedá odkazom na svoje úvahy obsiahnuté v odôvodnení č. 125 a nasl. napadnutého rozhodnutia.

41      Pripomína, že zmena právnej formy RTP na akciovú spoločnosť nebola nevyhnutnou operáciou, a preto ju nemožno považovať za poskytnutie výhody. Jej cieľom bolo len priblížiť fungovanie verejnoprávneho vysielateľa fungovaniu súkromných vysielateľov.

42      Pripomína, že ak by aj stanovisko žalobkyne bolo správne, a v prípade, že by RTP mala znášať všetky dane, notárske a registračné poplatky spojené so zmenou jej právnej formy, náklady, ktoré by takto vznikli, by znášala Portugalská republika ako taká bez toho, aby sa takáto „pomoc“ mohla považovať za nezákonnú, lebo vzhľadom na to, že táto pomoc bola pre vznik podniku nevyhnutná, priamo súvisela so splnením úlohy RTP vo verejnom záujme.

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

43      Podľa ustálenej judikatúry si označenie za štátnu pomoc vyžaduje splnenie všetkých podmienok uvedených v článku 87 ods. 1 ES (rozsudky Súdneho dvora z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, C‑142/87, Zb. s. I‑959, bod 25; zo 14. septembra 1994, Španielsko/Komisia, C‑278/92 až C‑280/92, Zb. s. I‑4103, bod 20, a zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, Zb. s. I‑4397, bod 68).

44      Zásada zákazu štátnej pomoci upravená článkom 87 ods. 1 ES zahŕňa nasledujúce podmienky. Po prvé musí ísť o intervenciu zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov. Po druhé táto intervencia musí priniesť výhodu tomu, v prospech koho bola vykonaná. Po tretie musí byť spôsobilá ovplyvniť obchod medzi štátmi. Po štvrté musí narúšať hospodársku súťaž alebo hroziť jej narušením.

45      Prvá z týchto podmienok týkajúca sa použitia štátnych prostriedkov nie je v prejednávanej veci predmetom diskusií. Je nesporné, že je splnená.

46      Tvrdenia žalobkyne sa sústreďujú na druhú z týchto podmienok. Oslobodenie od daní a poplatkov poskytlo a naďalej poskytuje RTP selektívnym spôsobom hospodársku výhodu, ktorú iné hospodárske subjekty nemajú.

47      Súd prvého stupňa konštatuje, že žalobkyňa rozlišuje v podstate dve výhody.

48      Po prvé RTP sa poskytla konkrétna výhoda spočívajúca v oslobodení od daní, registračných poplatkov a odmien súvisiacich so zmenou právnej formy na akciovú spoločnosť.

49      Po druhé RTP sa poskytla trvalá výhoda spočívajúca v oslobodení od všetkých poplatkov a odmien bez obmedzenia súvisiacich so zápisom, s registráciou alebo vykonaním zmien na akomkoľvek správnom orgáne.

50      Najskôr je potrebné preskúmať konkrétnu výhodu, ktorá sa podľa žalobkyne poskytla RTP.

51      Táto výhoda zahŕňa v skutočnosti dva okruhy: na jednej strane bola RTP oslobodená od vyhotovenia bežne požadovanej notárskej zápisnice a v nadväznosti na to aj od notárskej odmeny s tým spojenej (označovanej aj „notárske poplatky“). Na druhej strane bola oslobodená od registračného poplatku a s tým spojeného poplatku za uverejnenie, pričom formálne úkony spojené so zápisom zmeny právnej formy RTP na akciovú spoločnosť boli vykonané ex offo a formálne úkony spojené s uverejnením podľa Komisie neboli potrebné z dôvodu uverejnenia zákona č. 21/92 v Diário da República (bod 36 vyššie).

52      V napadnutom rozhodnutí Komisia v súvislosti s týmito dvoma okruhmi konkrétnej výhody uvádza, že článok 11 ods. 1 zákona č. 21/92, na základe ktorého bola RTP oslobodená od platby daní, notárskych a registračných poplatkov, neposkytuje RTP osobitnú výhodu. Jeho znenie jednoducho potvrdzuje uplatniteľnosť Lei n° 84/88 transformação das empresas públicas em sociedades anónimas z 20. júla 1988 (portugalský zákon č. 84/88 o zmene právnej formy štátnych podnikov na akciové spoločnosti) (Diário da República I, časť I, č. 166, z 20. júla 1988, ďalej len „zákon č. 84/88“), zákona, ktorý stanovoval, že štátne podniky možno zmeniť na akciové spoločnosti prostredníctvom zákonného dekrétu, ktorým sa schvaľujú stanovy akciovej spoločnosti a ktorý sa považuje za dokument postačujúci na splnenie všetkých povinností v oblasti zápisu do registra, na osobitný prípad RTP (odôvodnenie č. 127 napadnutého rozhodnutia). Odlišné zaobchádzanie, ktorému podliehajú štátne podniky, ktorých právne postavenie sa mení, aby ich bolo možné zmeniť na akciové spoločnosti, je dôsledkom vnútornej logiky systému, a teda neposkytuje týmto podnikom osobitnú výhodu, keďže v ňom chýbajú faktory spôsobujúce poplatky (odôvodnenie č. 128 napadnutého rozhodnutia).

53      Pred preskúmaním odôvodnenia Komisie je potrebné citovať relevantné úryvky z portugalskej právnej úpravy:

54      Článok 1 zákona č. 84/88 stanovuje:

„Štátne podniky... sa môžu prostredníctvom zákonného dekrétu zmeniť na štátne akciové spoločnosti alebo akciové spoločnosti, v ktorých väčšinu akcií vlastní štát, a to v súlade s Ústavou a týmto zákonom.“

55      Článok 3 ods. 3 zákona č. 84/88 stanovuje, že „[zákonný dekrét, ktorým dochádza k tejto zmene právnej formy] je dostatočným dôvodom na všetky potrebné registračné úkony“.

56      Článok 11 ods. 1 a 2 zákona č. 21/92 stanovuje:

„1. Týmto sa schvaľujú stanovy RTP, SA, ktoré tvoria prílohu tohto zákona, pričom nie je potrebné, aby boli vyhotovené vo forme notárskej zápisnice, zápisy do registra týkajúce sa týchto stanov sa vykonajú ex offo, sú oslobodené od akýchkoľvek daní a poplatkov, a to na základe Diário da República, v ktorom boli uverejnené.

2. Všetky akty zápisu, registrácie alebo zmeny údajov na akomkoľvek oddelení registra alebo na akomkoľvek správnom alebo verejnom orgáne, najmä na štátnom registri právnických osôb, na oddelení registra hypoték a oddelení vlastníctva automobilov, sa vykonajú na základe jednoduchej žiadosti podpísanej dvoma členmi správnej rady spoločnosti a sú oslobodené od akýchkoľvek daní a poplatkov.“

57      Už zo samotného názvu zákona č. 84/88 (pozri bod 52 vyššie), ako aj z článku 1 tohto zákona (pozri bod 54 vyššie) vyplýva, že nevytvára všeobecné pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo na všetky hospodárske subjekty. Tento zákon sa uplatňuje výlučne na zmenu právnej formy štátnych podnikov na akciové spoločnosti. Súkromné spoločnosti sú teda vyňaté z výhod, ktoré poskytuje.

58      Žalobkyňa navyše vo svojej žalobe konkrétne tvrdí, že súkromný podnik, na ktorý sa uplatňujú pravidlá trhu, nie je v prípade, že mení svoju právnu formu, oslobodený od daní a poplatkov, ako je to v prípade RTP.

59      Čo sa týka Komisie, ak v odôvodnení č. 125 napadnutého rozhodnutia uznáva, že jej prináleží „určiť, či opatrenie... bolo uplatnené špecificky voči RTP (alebo len voči štátnym podnikom), a nie voči súkromným spoločnostiam“, v ďalšej časti napadnutého rozhodnutia nijako nerieši túto otázku, a to ani v súvislosti s konkrétnou výhodou.

60      Odôvodnenia č. 126 až 129 napadnutého rozhodnutia preto nijako nespochybňujú zistenie uvedené v bode 57 vyššie, podľa ktorého sa ustanovenia zákona č. 84/88 uplatňujú výlučne na štátne podniky.

61      Odôvodnenie č. 126 napadnutého rozhodnutia síce uvádza, že na RTP sa neuplatňuje všeobecné oslobodenie od registračných poplatkov. To však nijako nespochybňuje skutočnosť, že toto oslobodenie, aj keď nie je všeobecné, priznáva zákon č. 84/88 výlučne štátnym podnikom, a nie všetkých subjektom.

62      Čo sa týka odôvodnenia č. 127 napadnutého rozhodnutia, ak uvádza, že článok 11 zákona č. 21/92 len potvrdzuje uplatniteľnosť zákona č. 84/88 na RTP, a teda že zákon č. 21/92 nepriznáva konkrétne výhody RTP, ale iba na ňu uplatňuje všeobecný systém upravený v zákone č. 84/88, pravdou o to viac ostáva, že tento systém je „všeobecným“ len vo vzťahu k štátnym podnikom. Na iné hospodárske subjekty sa neuplatňuje. V zmysle pravidiel uplatňujúcich sa v oblasti štátnej pomoci teda dochádza k poskytnutiu výhod konkrétne niektorým podnikom.

63      V odôvodnení č. 128 napadnutého rozhodnutia Komisia však tvrdí, že „odlišný prístup k štátnym podnikom, ktorých právny štatút sa mení na akciovú spoločnosť, vyplýva z vnútornej logiky systému a neposkytuje im nijakú špecifickú výhodu, keďže v ňom chýbajú faktory spôsobujúce poplatky“.

64      Je zrejmé, že podmienku selektívnosti nespĺňa také štátne opatrenie, ktoré sa, hoci poskytuje výhodu konkrétnemu druhu hospodárskych subjektov, neodchyľuje od bežného uplatnenia systému, ale práve naopak je súčasťou tohto systému a tým predstavuje opatrenie vlastné tomuto systému, alebo tiež vtedy, keď rozdiely v zaobchádzaní vyvolané týmto opatrením možno odôvodniť povahou alebo štruktúrou systému (pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano k rozsudku Súdneho dvora z 3. marca 2005, Heiser, C‑172/03, Zb. s. I‑1627, I‑1631, bod 47; generálny advokát Jacobs k rozsudku Súdneho dvora z 13. marca 2001, PreussenElektra, C‑379/98, Zb. s. I‑2099, I‑2103, bod 130, a generálny advokát Léger k rozsudku Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Holandsko/Komisia, C‑159/01, Zb. s. I‑4461, I‑4463, body 36 a 37; rozsudky Súdu prvého stupňa z 29. septembra 2000, CETM/Komisia, T‑55/99, Zb. s. II‑3207, bod 52 a tam citovanú judikatúru, a z 1. júla 2004, Salzgitter/Komisia, T‑308/00, Zb. s. I‑1933, bod 42 a tam citovanú judikatúru).

65      Napriek tomu, aby bolo možné dospieť k záveru, že oslobodenie od notárskych poplatkov, ktoré je prvým okruhom konkrétnej výhody, nie je v danom prípade štátnou pomocou, ale možno ho odôvodniť všeobecnou povahou a štruktúrou systému, ktorého je súčasťou, nestačí konštatovať, ako to urobila Komisia, že z dôvodu použitia zákona o zmene právnej formy štátnych podnikov na akciové spoločnosti neexistovalo plnenie, ktoré by bolo dôvodom na zaplatenie notárskych poplatkov. Takéto zistenie bolo totiž len uvedením dôkazu.

66      Komisia totiž mala preskúmať, či bolo v súlade s logikou portugalského právneho systému, aby sa zmena právnej formy štátnych podnikov na akciové spoločnosti uskutočňovala prostredníctvom zákona, alebo či použitie zákona na takéto operácie predstavuje výnimku, ktorej cieľom v skutočnosti bolo, a to z dôvodu z toho vyplývajúcich následkov (nepotrebnosť notárskeho úkonu a následne neexistencia nákladov s tým súvisiacich), poskytnúť štátnym podnikom výhodu oproti iným podnikom.

67      Súd prvého stupňa sa teda domnieva, že Komisia tým, že neskúmala, či oslobodenie od notárskych poplatkov napriek svojej osobitosti nie je štátnou pomocou z dôvodu, že použitie legislatívneho nástroja, ktorý umožnil toto oslobodenie, nebolo zvolené s cieľom, aby sa štátne podniky vyhli výdavkom, ale je jednoducho v súlade s logikou portugalského právneho systému, legálne neodôvodnila svoj záver, podľa ktorého oslobodenie od notárskych poplatkov nie je štátnou pomocou.

68      Čo sa týka druhého okruhu konkrétnej výhody, čiže oslobodenia od registračných poplatkov a nákladov na uverejnenie oznámení týkajúcich sa zmeny právnej formy štátneho podniku na akciovú spoločnosť, Súd prvého stupňa zdôrazňuje, že Komisia v odôvodnení č. 129 napadnutého rozhodnutia tvrdí, že sa musí uplatniť rovnaká úvaha, ako to bolo v odôvodnení č. 128 tohto rozhodnutia. V podstate uvádza, že z dôvodu uverejnenia zákona č. 21/92 (obsahujúceho v prílohe stanovy RTP) v Diário da República by bolo nadbytočným uložiť RTP povinnosť uverejnenia oznámení podľa všeobecného práva. Uverejnenie v Diário da República malo rovnaké účinky ako zápis do registra.

69      Za predpokladu, že by tieto tvrdenia týkajúce sa účinkov uverejnenia v Diário da República boli správne – o čom však možno pochybovať, keďže znenie portugalského zákona (už citovaného v bode 55 vyššie) právne naopak naznačuje, že formálne registračné úkony sú naďalej nevyhnutné, aj keď k zmene právnej formy RTP na akciovú spoločnosť došlo legislatívnym aktom – pravdou tiež ostáva, že aj v tomto prípade je sporné, či bolo v súlade s logikou portugalského právneho systému, aby sa zmena právnej formy RTP na akciovú spoločnosť neuskutočnila spôsobom bežne stanoveným pre súkromné spoločnosti, čiže prostredníctvom notárskeho úkonu (so všetkými dôsledkami podľa všeobecného práva, ktoré z toho vyplývajú v zmysle formálnych registračných úkonov a uverejnenia oznámení), ale prostredníctvom zákona.

70      Keďže Komisia v napadnutom rozhodnutí na túto otázku neodpovedala, je potrebné dospieť k záveru, rovnako ako to bolo v prípade oslobodenia od notárskych poplatkov, že táto inštitúcia z právnej stránky dostatočne nepreukázala, čo sa týka oslobodenia od registračných poplatkov a poplatkov za uverejnenie oznámení súvisiacich so zmenou právnej formy RTP na akciovú spoločnosť, že toto oslobodenie neposkytovalo RTP konkrétnu výhodu a že z tohto dôvodu nie je štátnou pomocou.

71      Čo sa ďalej týka stálej výhody, ktorá sa poskytla RTP, žalobkyňa tvrdí, že RTP sa poskytla možnosť neobmedzeného oslobodenia od poplatkov za akýkoľvek akt zápisu, registrácie alebo zmeny údajov na všetkých správnych orgánoch.

72      Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe odpovedá, že článok 11 ods. 2 zákona č. 21/92 (pozri bod 56 vyššie) jednoducho potvrdzuje uplatniteľnosť na RTP všeobecne záväzného predpisu, článku 1 Decreto‑Lei n° 404/90 z 21. decembra 1990 (portugalský zákonný dekrét č. 404/90) (Diário da República I, časť I, č. 293, z 21. decembra 1990, ďalej len „zákonný dekrét č. 404/90“) o schválení systému oslobodenia od dane z prevodu („systém isenção de sisa“) podnikov, ktoré pristúpia k spolupráci alebo ku koncentrácii (pozri tiež odôvodnenie č. 130 napadnutého rozhodnutia).

73      Komisia namieta, že oslobodenie poskytnuté článkom 11 ods. 2 zákona č. 21/92 by bolo „všeobecné“ v zmysle časovo trvalého oslobodenia. Tvrdí, že RTP pri viacerých príležitostiach platilo dane, notárske a registračné poplatky viažuce sa na zmeny, ku ktorým došlo po zmene jej právnej formy na akciovú spoločnosť (pozri tiež odôvodnenie č. 126 napadnutého rozhodnutia).

74      Súd prvého stupňa zdôrazňuje, že tvrdenie Komisie spočíva predovšetkým v tom, že článok 11 ods. 2 zákona č. 21/92 je len uplatnením všeobecného predpisu na jeden osobitný prípad, a že teda podmienka osobitosti vyžadovaná článkom 87 ods. 1 ES na označenie za štátnu pomoc nie je v prejednávanej veci splnená.

75      Toto tvrdenie Komisie nie je presvedčivé, ak sa odkáže na znenie zákonného dekrétu č. 404/90, ktorého články 1 a 2 stanovujú:

„Článok 1

Podnikom, ktoré do 31. decembra 1993 pristúpia k spolupráci alebo ku koncentrácii, možno priznať oslobodenie od daní z prevodu týkajúcich sa prevodov nehnuteľností nevyhnutných pre túto koncentráciu alebo spoluprácu, ako aj od iných poplatkov súvisiacich s uskutočnením týchto transakcií.

Článok 2

1. Na účely tohto zákonného dekrétu sa pod koncentráciou rozumie:

a)      splynutie dvoch alebo viacerých samostatných podnikov a/alebo spoločností do jednej novej akciovej alebo kapitálovej podielovej spoločnosti [a. s. alebo s. r. o.], ktorá bude zahŕňať všetok majetok uvedených podnikov alebo spoločností;

b)      vklad celého alebo časti majetku jednej spoločnosti, ku ktorej zániku nemusí dôjsť, do druhej spoločnosti prostredníctvom prevodu v jej prospech.

2. Na účely tohto zákonného dekrétu sa pod spoluprácou rozumie:

a)      založenie združení podnikov podľa platnej právnej úpravy, ktorých cieľom je poskytovanie spoločných služieb, spoločný nákup alebo predaj alebo spolupráca pri nákupe a predaji, špecializácia alebo racionalizácia výroby, štúdium trhu, podpora predaja, nadobúdanie alebo odovzdávanie uplatňovaných technických alebo organizačných poznatkov, vývoj nových technológií alebo nových výrobkov, vzdelávanie a zvyšovanie odbornosti zamestnancov, vykonanie osobitných prác a poskytnutie osobitných služieb a uskutočnenie všetkých spoločných cieľov relevantnej povahy;

b)      založenie neziskových právnických osôb podľa súkromného práva prostredníctvom združenia štátnych podnikov, štátnych akciových spoločností alebo akciových spoločností, v ktorých väčšinu akcií vlastní štát, spoločností a iných právnických osôb podľa súkromného práva s cieľom, aby vo svojich jednotlivých oblastiach prevádzkovali službu technickej podpory, organizovali informačný systém, podporovali normalizáciu a kvalitu výrobkov a tiež správnu technológiu výrobných procesov, ako aj vo všeobecnosti študovali možnosti ďalšieho rozvoja dotknutého odvetvia.“

76      Zdá sa však, že tento zákonný dekrét, ktorý sa pri prvej analýze skutočne javí ako všeobecne platná právna norma, sa nijako nevzťahuje na prejednávanú vec, konkrétne na zmenu právnej formy verejnoprávnej spoločnosti na akciovú spoločnosť. Týka sa prípadu koncentrácie alebo spolupráce dvoch alebo viacerých podnikov. Žalobkyňa navyše na pojednávaní v odpovedi na otázku Súdu prvého stupňa uviedla, bez toho, aby proti tomu Komisia vážne namietala, že tento zákonný dekrét nemožno nijako uplatniť na prejednávanú vec.

77      Preto sa nezdá, že by sa súkromný podnik, ktorý by chcel zmeniť svoju právnu formu na akciovú spoločnosť, mohol dovolávať tohto predpisu s cieľom priznania oslobodenia od daní a správnych poplatkov súvisiacich s touto zmenou. Z toho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie v odôvodnení č. 130 z právnej stránky dostatočným spôsobom nepreukazuje, že oslobodenie stanovené článkom 11 ods. 2 zákona č. 21/92 je len osobitným uplatnením všeobecného pravidla na RTP.

78      Aj v tejto súvislosti Súd prvého stupňa rovnako ako v prípade konkrétnej výhody dospel k zisteniu, že Komisia z právnej stránky dostatočne nepreukázala, že dotknuté opatrenie neposkytuje RTP osobitnú výhodu, a že preto nie je štátnou pomocou.

79      Čo sa týka tvrdenia Komisie, že oslobodenie nie je trvalé (pozri bod 73 vyššie), je pravdepodobne dôvodné, nič však nemení na zistení, že všeobecná povaha tohto oslobodenia sa z právnej stránky dostatočne nepreukázala, a teda nebolo možné za súčasného stavu dospieť k záveru, že toto oslobodenie nie je štátnou pomocou.

80      Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe uvádza tvrdenie, v zmysle ktorého, ak by aj Súd prvého stupňa rozhodol, že RTP mala znášať dane, notárske poplatky, registračné poplatky a poplatky súvisiace s uverejnením oznámení, ktoré sa uplatňujú na súkromné podniky, náklady, ktoré by z toho vyplývali, by bol znášal samotný štát, pričom táto „pomoc“ by sa nemohla považovať za nezákonnú, lebo tieto poplatky, vzhľadom na to, že boli nevyhnutné pre vznik podniku, priamo súvisia so splnením jej úlohy vo verejnom záujme.

81      Ak je pravdivým tvrdenie Komisie, podľa ktorého sa zmena právnej formy RTP na akciovú spoločnosť uskutočnila z dôvodu, že portugalská vláda ju považovala za nevyhnutnú pre riadny výkon úlohy vo verejnom záujme prostredníctvom RTP, je tiež logické, aby v prípade nevyhnutnosti uskutočnenia notárskeho úkonu a bežných formálnych úkonov na účely takejto zmeny právnej formy a v prípade, že takáto zmena právnej formy nie je sama osebe pre RTP výhodná, znášal náklady s tým súvisiace v plnom rozsahu štát.

82      Toto tvrdenie Komisie, ktoré nie je uvedené v napadnutom rozhodnutí, však nie je podložené žiadnym dôkazom. Preto nemožno vylúčiť, že portugalská vláda zmenila právnu formu RTP na akciovú spoločnosť z iných dôvodov, ako sú dôvody týkajúce sa riadneho výkonu jej úlohy vo verejnom záujme. Samotná Komisia sa vo vyjadrení k žalobe domnieva, že táto zmena právnej formy nebola nevyhnutná.

83      Za týchto podmienok je potrebné toto posledné uvedené tvrdenie Komisie zamietnuť.

84      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa Súd prvého stupňa domnieva, že prvá časť tohto žalobného dôvodu týkajúca sa oslobodenia od daní a poplatkov je právne dôvodná, a preto sa musí prijať.

 O druhej časti tohto žalobného dôvodu založenej na neoznačení úľav z poplatkov za štátnu pomoc

–       Tvrdenia účastníkov konania

85      Žalobkyňa tvrdí, že podľa článku 13 ods. 1 písm. f) Lei n° 58/90 regime da actividade de televisão zo 7. septembra 1990 (portugalský zákon č. 58/90 o systéme televíznej činnosti) (Diário da República, časť I, č. 207, zo 7. septembra 1990, ďalej len „zákon č. 58/90“) omeškanie pri úhrade poplatku v prospech Portugal Telecom súkromným vysielateľom je dôvodom na zrušenie licencie. Závažnosť uplatňovanej sankcie je v rozpore so zhovievavosťou uplatnenou v rámci zaobchádzania s RTP. Táto skutočnosť odporuje tvrdeniu Komisie, podľa ktorého by neexistoval nijaký rozdiel v poplatkoch, ktoré Portugal Telecom uložil RTP a súkromným vysielateľom, ak by sa za rozhodujúcu skutočnosť považovala maximálna primeraná lehota na uskutočnenie úhrady. Súhlas Portugal Telecom, ktorého väčšinovým akcionárom v rokoch 1991 až 1997 bola Portugalská republika, s oneskorením úhrad poplatku prostredníctvom RTP, je teda štátnou pomocou. Uvádzaná skutočnosť, na základe ktorej sa Portugal Telecom nevzdal vymáhania svojich pohľadávok a úrokov z omeškania, sama osebe nespochybňuje toto posúdenie.

86      V replike žalobkyňa zdôrazňuje, že Portugalská republika ovládala Portugal Telecom najmenej do roku 1997 a že dohody uzavreté medzi Portugal Telecom a RTP sa vzťahujú na marec 1996 a december 1997. RTP sa nachádzala v situácii technického konkurzu.

87      Komisia tvrdí, že tento bod skúmala, žalobkyňa však konštatuje, že napadnuté rozhodnutie neodpovedá na otázky, ktoré položila v rámci správneho konania, týkajúce sa dátumu, ku ktorému sa prípadne zaplatil dlh voči Portugal Telecom, výšky úrokov z omeškania skutočne zaplatených a výšky dlhu RTP voči Portugal Telecom ku dňu podania žiadosti.

88      Skutočnosť, že Autoridade Nacional de Comunicações (portugalský štátny telekomunikačný úrad, ďalej len „Anacom“), poverený dohľadom nad uplatňovaním sadzobných pravidiel pre vysielaciu sieť, v roku 2003 rozhodol o znížení poplatku zaplateného televíznymi vysielateľmi Portugal Telecom za rok 2002, nemá nijaký význam na preskúmanie obdobia od roku 1992 do roku 1998.

89      Komisia spochybňuje stanovisko žalobkyne, podľa ktorého Portugalská republika vedela o súhlase Portugal Telecom s oneskorením úhrad, a teda údajne s poskytnutím takých platobných podmienok, ktoré boli pre konkurentov RTP nedostupné.

90      Komisia a priori nevylúčila, že došlo k použitiu verejných prostriedkov. Keďže však konštatovala absenciu indícií o skutočnej účasti portugalských orgánov pri prijímaní dohôd týkajúcich sa súhlasu s odložením úhrad, nemohla dospieť k záveru, že došlo k použitiu takýchto prostriedkov v zmysle článku 87 ES.

91      Navyše správanie Portugal Telecom pred jeho privatizáciou v roku 1997 a po nej sa nezmenilo. Portugal Telecom aj po svojej privatizácii ďalej uzatváral dohody s RTP, v ktorých súhlasil s oneskorením úhrad zo strany RTP. Hlavným dôvodom týchto dohôd bol spor týkajúci sa výšky ročného poplatku, ktorý sa spájal so vzájomnou závislosťou týchto dvoch podnikov. Táto skutočnosť je okrem toho zdôraznená v rozhodnutí Anacomu prijatom v roku 2003, podľa ktorého musel Portugal Telecom podstatne znížiť svoje sadzby. To preukazuje, že správanie Portugal Telecom voči RTP bolo správaním súkromného veriteľa.

92      Vo svojej duplike Komisia uvádza, že jej odkaz na rozhodnutie Anacomu prijaté v roku 2003 odôvodňuje len okolnosť, že toto rozhodnutie zdôrazňuje skutočnosť, že hlavným dôvodom dohôd medzi RTP a Portugal Telecom, zdá sa, bol spor týkajúci sa výšky ročného poplatku, čo predstavuje ďalšiu indíciu toho, že Portugal Telecom sa správal tak, ako by sa správal súkromný veriteľ v obdobnej situácii.

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

93      Na to, aby zvýhodnenie mohlo byť považované za pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, musí byť na jednej strane priznané priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov a na druhej strane musí byť pripísateľné štátu (rozsudky Súdneho dvora, Francúzsko/Komisia, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 24 a tam citovaná judikatúra; z 22. mája 2003, Freskot, C‑355/00, Zb. s. I‑5263, bod 81, a z 15. júla 2004, Pearle a i., C‑345/02, Zb. s. I‑7139, bod 35; návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs k rozsudku Súdneho dvora z 3. júla 2003, Belgicko/Komisia, C‑457/00, Zb. s. I‑6931, s. I‑6934, body 67 a 69; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. marca 2003, Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Spolková krajina Severné Porýnie‑Vestfálsko/Komisia, T‑228/99 a T‑233/99, Zb. s. II‑435, bod 179, a z 5. apríla 2006, Deutsche Bahn/Komisia, T‑351/02, Zb. s. II‑1047, bod 101).

94      Podľa judikatúry nemožno pripísateľnosť určitého opatrenia štátu vyvodiť výlučne z okolnosti, že dotknuté opatrenie prijal štátny podnik (rozsudok Francúzsko/Komisia, už citovaný v bode 43 vyššie, body 51 a 57).

95      Hoci je štát spôsobilý kontrolovať štátny podnik a mať rozhodujúci vplyv na jeho činnosti, skutočný výkon kontroly nemožno totiž automaticky predpokladať. Štátny podnik môže konať s väčšou alebo menšou mierou nezávislosti, a to v závislosti od stupňa samostatnosti, ktorú mu štát ponechal. Samotná skutočnosť, že štátny podnik je pod štátnou kontrolou, nestačí na pripísanie opatrení prijatých týmto podnikom štátu. Je ešte nevyhnutné skúmať, či sa štátne orgány nejakým spôsobom podieľali na prijatí týchto opatrení (rozsudok Francúzsko/Komisia, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 52).

96      V tomto ohľade nemožno požadovať, aby sa na základe konkrétneho vyšetrovania preukázalo, že štátne orgány konkrétne podnietili štátny podnik, aby prijal dotknuté opatrenia pomoci. Na jednej strane totiž vzhľadom na to, že vzťahy medzi štátom a štátnymi podnikmi sú úzke, existuje skutočné riziko, že štátna pomoc sa prostredníctvom nich poskytne málo transparentným spôsobom, v rozpore so systémom štátnej pomoci stanoveným Zmluvou (rozsudok Francúzsko/Komisia, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 53).

97      Na druhej strane by vo všeobecnosti bolo pre tretiu osobu veľmi zložité, práve z dôvodu existencie privilegovaných vzťahov medzi štátom a štátnym podnikom, aby v konkrétnom prípade preukázala, že k prijatiu opatrení pomoci takýmto podnikom skutočne došlo na príkaz štátnych orgánov (rozsudok Francúzsko/Komisia, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 54).

98      Z týchto dôvodov sa Súdny dvor v bode 55 rozsudku Francúzsko/Komisia, už citovaného v bode 43 vyššie, domnieva, že je potrebné pripustiť, že pripísateľnosť opatrenia pomoci prijatého štátnym podnikom štátu možno vyvodiť zo skupiny indícií vyplývajúcich z okolností veci samej a z kontextu, v ktorom bolo toto opatrenie prijaté. V tejto súvislosti Súdny dvor pripomína, že už zohľadnil skutočnosť, že dotknutá organizácia nemohla prijať napadnuté rozhodnutie bez zohľadnenia požiadaviek štátnej moci (pozri najmä rozsudok Súdneho dvora z 2. februára 1988, Van der Kooy a i./Komisia, 67/85, 68/85 a 70/85, Zb. s. 219, bod 37), a že okrem prirodzených okolností, ktoré spájajú štátne podniky so štátom, museli štátne podniky, prostredníctvom ktorých došlo k poskytnutiu pomoci, zohľadniť usmernenia pochádzajúce od spoločného výboru ministerstiev (rozsudky Súdneho dvora z 21. marca 1991, Taliansko/Komisia, C‑303/88, Zb. s. I‑1433, body 11 a 12, a C‑305/89, Zb. s. I‑1603, body 13 a 14).

99      Okrem toho by prípadne mohli byť pre pripísateľnosť opatrenia pomoci prijatého štátnym podnikom štátu relevantné aj iné indície, ako sú predovšetkým jeho začlenenie do štruktúr štátnej správy, povaha jeho činností a ich uskutočnenie na trhu v rámci bežných podmienok hospodárskej súťaže so súkromnými subjektmi, právne postavenie podniku, ktorý sa riadi buď verejným právom, alebo všeobecným právom spoločností, intenzita dozoru vykonávaného štátnymi orgánmi nad riadením spoločnosti a akákoľvek ďalšia indícia, ktorá by v konkrétnom prípade svedčila o účasti štátnych orgánov alebo o tom, že neexistencia ich účasti pri prijímaní určitého opatrenia je nepravdepodobná, zohľadniac pritom rozsah tohto opatrenia, jeho obsah alebo podmienky, ktoré zahŕňa (rozsudok Francúzsko/Komisia, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 56).

100    Samotnú okolnosť, že štátny podnik bol založený vo forme akciovej spoločnosti podľa všeobecného práva, však nemožno ani vzhľadom na samostatnosť, ktorú mu je táto právna forma schopná poskytnúť, považovať za dostatočnú na to, aby sa vylúčila možnosť pripísania opatrenia pomoci štátu. Existencia kontroly a skutočné možnosti vykonávania rozhodujúceho vplyvu, ktoré so sebou v praxi prináša, bránia tomu, aby sa naraz vylúčila akákoľvek pripísateľnosť opatrenia prijatého takouto spoločnosťou štátu a v dôsledku toho riziko obchádzania pravidiel Zmluvy týkajúcich sa štátnej pomoci, a to napriek relevantnosti právnej formy štátneho podniku ako takej, ktorá je jednou z indícií umožňujúcich v jednotlivých prípadoch preukázanie účasti či neúčasti štátu (rozsudok Francúzsko/Komisia, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 57 a tam citovaná judikatúra).

101    Komisia sa však v prejednávanej veci aj po tom, ako uviedla, že minimálne do prvej polovice roka 1997 bola Portugalská republika schopná kontrolovať Portugal Telecom (odôvodnenie č. 109 napadnutého rozhodnutia), domnievala, že nič nenasvedčuje účasti portugalských štátnych orgánov na rozhodnutí o poskytnutí úľav z poplatkov (odôvodnenie č. 116 napadnutého rozhodnutia).

102    Komisia v tomto kontexte zdôraznila, že úprava týkajúca sa sadzieb a služieb ponúkaných Portugal Telecom nerozlišovala medzi súkromnými televíznymi vysielateľmi a verejnoprávnym vysielateľom a že Portugal Telecom nebol povinný v rámci povinnosti poskytovania všeobecnej služby poskytnúť službu využitia siete RTP (odôvodnenie č. 111 napadnutého rozhodnutia).

103    Zdôraznila, že Portugal Telecom, ktorý je akciovou spoločnosťou podľa súkromného práva, nebol začlenený do štruktúr štátnej správy (odôvodnenie č. 113 napadnutého rozhodnutia).

104    Konštatovala, že v odpovedi na jej otázku portugalské orgány výslovne vyhlásili, že sa ani priamo, ani nepriamo nepodieľali na poskytnutí úľav z poplatkov. Okrem toho žiadna tretia osoba neposkytla nijaké informácie o takejto účasti štátu (odôvodnenie č. 114 napadnutého rozhodnutia).

105    Nakoniec Komisia na jednej strane tvrdí, že správanie Portugal Telecom sa od druhej polovice roka 1997 nezmenilo, lebo pokračoval v uzatváraní dohôd s RTP o úľavách z poplatkov, a na druhej strane upresnila, že hlavným dôvodom týchto dohôd bol spor týkajúci sa výšky uvedeného poplatku. To potvrdzuje aj rozhodnutie Anacomu prijaté v roku 2003 (odôvodnenie č. 115 napadnutého rozhodnutia).

106    Súd prvého stupňa konštatuje, že námietky, ktoré predkladá žalobkyňa proti úvahám a skutočnostiam uvedeným Komisiou v napadnutom rozhodnutí, sú obmedzené.

107    Čo sa týka tvrdenia žalobkyne, podľa ktorého je Portugal Telecom kontrolovaný Portugalskou republikou ako väčšinovým akcionárom, ide síce o nespornú skutočnosť v rámci sporu, ale vzhľadom na judikatúru uvedenú vyššie nepostačuje na to, aby sa sporné opatrenie pripísalo štátu.

108    Žalobkyňa tvrdí, že zákon porušuje zásadu rovnosti medzi súkromnými vysielateľmi a verejnoprávnym vysielateľom v súvislosti so sankciou za omeškanie pri úhrade poplatku. Výlučne vo vzťahu k súkromným vysielateľom mohlo totiž v prípade oneskorenia pri úhrade poplatkov dôjsť k zrušeniu licencie.

109    Súd prvého stupňa konštatuje, že hoci sa článok 13 ods. 1 písm. f) zákona č. 58/90, ako tvrdí žalobkyňa, týkal výlučne súkromných vysielateľov, túto skutočnosť nemožno považovať za indíciu účasti Portugalskej republiky na poskytnutí úľavy z poplatkov RTP. Komisia v tejto súvislosti tvrdí, bez toho, aby žalobkyňa namietala, že Portugal Telecom v každom prípade nebol nijako povinný poskytnúť vysielaciu službu RTP v rámci povinnosti poskytnutia všeobecnej služby. Inými slovami, hoci zákon formálne upravil zrušenie licencie v prípade omeškania pri úhrade poplatkov výlučne vo vzťahu k súkromným vysielateľom, nič nezakazovalo Portugal Telecom, aby prerušil alebo pozastavil poskytovanie svojich služieb RTP, ak by došlo k takémuto prípadu.

110    Súd prvého stupňa nakoniec konštatuje, že neodporuje posúdeniu Komisie, podľa ktorého boli úľavy z poplatkov predovšetkým dôsledkom sporu medzi RTP a Portugal Telecom týkajúceho sa výšky poplatku. Žalobkyňa však okrem toho tvrdí, že rozhodnutie prijaté Anacomom v roku 2003 je pre prejednávanú vec irelevantné. Táto námietka, ktorá koniec koncov nespochybňuje posúdenie Komisie, však nie je relevantná. Nič totiž Komisii nezakazuje, aby sa odvolala na toto rozhodnutie z roku 2003 ako na síce vzdialenú, no napriek tomu relevantnú skutočnosť na podporu svojho posúdenia, podľa ktorého bol dôvodom úľav z poplatkov spor medzi RTP a Portugal Telecom týkajúci sa sadzieb.

111    Čo sa týka tvrdenia žalobkyne, podľa ktorého údajná skutočnosť, že Portugal Telecom sa nevzdal zaplatenia dlhu a úrokov z omeškania, sama osebe nestačí na neoznačenie za štátnu pomoc, je nutné konštatovať, že sa netýka otázky pripísateľnosti sporného opatrenia štátu, ale otázky, či došlo k použitiu štátnych zdrojov. Táto otázka však nie je predmetom diskusie, lebo Komisia v odôvodnení č. 107 napadnutého rozhodnutia uviedla, že sa v podstate domnieva, že mohlo dôjsť k použitiu štátnych prostriedkov.

112    Čo sa týka odkazu žalobkyne na skutočnosť, že RTP sa nachádzala v technickom konkurze, odkaz, ktorý možno pochopiť ako tvrdenie, že Portugal Telecom poskytol RTP úľavy z poplatkov len z dôvodu zásahu zo strany Portugalskej republiky, sám osebe nijako nevyvracia tvrdenie Komisie, podľa ktorého možno úľavy z poplatkov vysvetliť existenciou sporu o sadzbách medzi RTP a Portugal Telecom.

113    Za týchto podmienok sa Súd prvého stupňa domnieva, že žalobkyni sa nepodarilo spochybniť posúdenie Komisie uvedené v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého jej žiadna indícia neumožňuje dospieť k záveru, že poskytnutie úľav z poplatkov možno pripísať Portugalskej republike.

114    Preto je potrebné túto časť žalobného dôvodu zamietnuť.

 O tretej časti tohto žalobného dôvodu založenej na neoznačení emisie dlhopisov v roku 1994 za štátnu pomoc

–       Tvrdenia účastníkov konania

115    Žalobkyňa spochybňuje, že domnienka Komisie, podľa ktorej sa v oznámení o emisii dlhopisov v roku 1994 uviedlo, že RTP ručí za vyplatenie pôžičky svojimi príjmami, umožnila tejto inštitúcii dospieť k zisteniu, že nedošlo k štátnej pomoci.

116    Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že finančná situácia RTP sa v roku 1994 veľmi zhoršila. Emisia dlhopisov v roku 1994 mohla byť na trhu prijatá výlučne z dôvodu, že celé jej základné imanie vlastnil štát a bolo možné sa domnievať, že štát nedopustí, aby jeho podnik vstúpil do konkurzu. Táto skutočnosť mala byť náležite zohľadnená pri posúdení dotknutého opatrenia.

117    Žalobkyňa v replike cituje správu Tribunal de Contas, z ktorej vyplýva, že úroveň bankového zadlženia RTP možno vysvetliť skutočnosťou, že RTP je štátnym podnikom povereným televíznym vysielaním vo verejnom záujme, ktorému štát pravidelne poskytuje finančnú podporu, čo je dostatočnou zárukou pre veriteľov RTP.

118    Komisia sa domnieva, že stanovisko žalobkyne je nesprávne. Komisia v napadnutom rozhodnutí (odôvodnení č. 121) vysvetlila, prečo sa domnieva, že emisia dlhopisov v roku 1994 nebola štátnou pomocou. Nedošlo totiž k formálnemu poskytnutiu žiadnej záruky, čo pripúšťa aj žalobkyňa. RTP samotná ručila za vyrovnanie dlhu. RTP bola v danom období akciovou spoločnosťou, a teda nemala také postavenie, z ktorého by nepriamo vyplývala štátna záruka.

119    V dôsledku toho sa Komisia domnieva, že emisia dlhopisov v roku 1994 sa uskutočnila za trhových podmienok a že štát sa príjmov nevzdal. Nakoniec skutočnosť, že RTP vlastnil štát, nijako nemení toto zistenie vzhľadom na neutralitu Zmluvy vo vzťahu k verejnému či súkromnému vlastníctvu dotknutého podniku.

120    Komisia tvrdí, že správa Tribunal de Contas je neprípustná, lebo nebola predložená v rámci žaloby, a poznamenáva, že zo samotnej citácie tejto správy, na ktorú odkazuje žalobkyňa, vyplýva, že Portugalská republika neposkytla nijakú záruku.

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

121    V odôvodnení č. 121 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že neprijala žiadne informácie, ktoré by potvrdzovali, že emisiu dlhopisov v roku 1994 sprevádzala nejaká štátna záruka. V súlade s prospektom k tejto emisii dlhopisov samotná RTP ručila za splatenie dlhu. RTP nemala také právne postavenie, z ktorého by implicitne vyplývala štátna záruka.

122    Je nesporné, že RTP bola v čase emisie dlhopisov v roku 1994 akciovou spoločnosťou. Vzhľadom na túto formu spoločnosti Portugalská republika ako vlastník RTP nepodliehala povinnosti neobmedzeného splatenia dlhov tejto spoločnosti.

123    Takisto je nesporné, že prospekt emisie dlhopisov v roku 1994 neobsahuje žiadne ustanovenie o štátnej záruke.

124    Žalobkyňa však uvádza, že zo skutočnosti, že štát bol 100 %‑ným akcionárom RTP, vyplýva existencia implicitnej štátnej záruky, ktorou ako jedinou možno vysvetliť, že sa tejto spoločnosti napriek jej zlej finančnej situácii podarilo uviesť emisiu dlhopisov v roku 1994 na trh.

125    V každom prípade si netreba mýliť otázku a pýtať sa, či štát poskytol záruku výslovne, alebo implicitne, pretože jedinou relevantnou otázkou v tejto veci je to, ako trh reagoval na skutočnosť, že vydavateľ dlhopisov nebol ktorýkoľvek zo súkromných vysielateľov, ale RTP.

126    Skutočnosť, že trh prijal emisiu dlhopisov v roku 1994 preto, lebo sa podľa názoru žalobkyne domnieval, že štát de facto ručí za ich vyplatenie, neumožňuje dospieť k záveru, že došlo k štátnej pomoci, pretože je nesporné, že štát neposkytol záruku ani výslovne, ani implicitne. Existenciu štátnej záruky by totiž umožnili preukázať výlučne objektívne zistenia vedúce k záveru, že štát v prípade platobnej neschopnosti RTP je právne povinný vyplatiť túto emisiu.

127    Zo spisu ani z podaní žalobkyne však nevyplýva, že by Portugalská republika mala takúto povinnosť.

128    Čo sa týka správy Tribunal de Contas predloženej v replike, táto správa, ako sa konštatuje v bodoch 186 až 193 nižšie, je pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia irelevantná.

129    Keďže teda žalobkyňa neuviedla vo svojich podaniach žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla spochybniť posúdenie Komisie vyjadrené v odôvodnení č. 121 napadnutého rozhodnutia, treba výhradu žalobkyne týkajúcu sa emisie dlhopisov v roku 1994 zamietnuť.

 Závery k tretiemu žalobnému dôvodu

130    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné čiastočne vyhovieť tomuto žalobnému dôvodu a zrušiť článok 2 napadnutého rozhodnutia v časti, kde stanovuje, že oslobodenie od daní, notárskych a registračných poplatkov nie je štátnou pomocou.

131    V zostávajúcej časti, čiže v časti týkajúcej sa úľav z poplatkov a emisie dlhopisov v roku 1994, sa však tento žalobný dôvod zamieta.

132    Teraz je potrebné preskúmať druhé hlavné spochybnenie uvedené v bode 33 vyššie, a teda štvrtý dôvod na zrušenie rozhodnutia.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení podmienok uplatnenia článku 86 ods. 2 ES

133    Tento žalobný dôvod sa delí na dve časti. V prvej časti sa žalobkyňa domnieva, že pridelenie televízneho vysielania vo verejnom záujme Portugalskou republikou RTP bez verejného obstarávania zabránilo poskytnutiu výnimky podľa článku 86 ods. 2 ES. V druhej časti žalobkyňa tvrdí, že údajne došlo k porušeniu článku 86 ods. 2 ES, ktoré vyplýva z toho, že Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila kritériá uplatnenia tohto ustanovenia, tak ako sú definované v oznámení o vysielaní vo verejnom záujme.

 O prvej časti založenej na pridelení televízneho vysielania vo verejnom záujme RTP bez verejného obstarávania

–       Tvrdenia účastníkov konania

134    Žalobkyňa po tom, ako uviedla, že verejnoprávne televízne vysielanie nebolo pridelené RTP na základe súťaže, vytýka Komisii, že neskúmala zákonnosť tohto pridelenia. Domnieva sa, že ak by Komisia pristúpila k takémuto skúmaniu, musela by dospieť k záveru, že toto pridelenie nerešpektovalo požiadavky práva Spoločenstva, a preto financie poskytnuté RTP nemôžu spadať pod žiadnu výnimku podľa článku 86 ods. 2 ES. Odkazuje na výkladové oznámenie Komisie o koncesiách v práve Spoločenstva (Ú. v. ES C 121, 2000, s. 2, ďalej len „oznámenie o koncesiách“) a na výklad rozsudku Súdneho dvora zo 7. decembra 2000, Telaustria a Telefonadress (C‑324/98, Zb. s. I‑10745), ktorý Komisia poskytla vo svojej XXXI. správe o politike hospodárskej súťaže [SEC(2002) 462 v konečnom znení]. Žalobkyňa sa tiež odvoláva na rozsudok Súdneho dvora z 18. novembra 1999, Teckal (C‑107/98, Zb. s. I‑8121).

135    Žalobkyňa v replike v podstate tvrdí, že štvrtá z podmienok uvedených v bodoch 88 až 93 rozsudku Súdneho dvora z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, Zb. s. I‑7747, ďalej len „štvrtá podmienka Altmark“), vzhľadom na neexistenciu verejného obstarávania ukladá Komisii povinnosť overiť, či úroveň kompenzácie poskytnutej RTP bola určená na základe kritéria priemerného dobre spravovaného a primerane vybaveného podniku.

136    Komisia tvrdí, že v prípade pridelenia úlohy televízneho vysielania vo verejnom záujme RTP ide o otázku, ktorá nikdy nevznikla v rámci konania vo veci formálneho zisťovania, odlišujúcu sa od otázky zlučiteľnosti kompenzácií poskytnutých tomuto podniku s pravidlami týkajúcimi sa štátnej pomoci.

137    Ani z ustanovení článku 86 ods. 2 ES, ani z judikatúry však v nijakom prípade nevyplýva, že členské štáty sú povinné pri výbere podnikov poverovaných výkonom služieb všeobecného hospodárskeho záujmu (ďalej len „SVHZ“) dodržiavať určité postupy.

138    V každom prípade, čo sa týka SVHZ spočívajúcej vo vysielaní, právo Spoločenstva nevyžaduje otvorené a súťažné postupy, ktoré sa vo všeobecnosti bežne požadujú pri koncesných zmluvách na služby vo verejnom záujme.

139    Odkazy žalobkyne na režimy uplatňujúce sa na bežné koncesie a na judikatúru Súdneho dvora sú preto irelevantné.

140    Čo sa týka štvrtej podmienky Altmark, žalobkyňa si mýli jej úlohu. Táto podmienka sa týka otázky, či je opatrenie štátnou pomocou, a nie otázky, či možno na toto opatrenie uplatniť výnimku stanovenú článkom 86 ods. 2 ES.

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

141    Najskôr, čo sa týka úvodnej pripomienky Komisie, podľa ktorej otázka podmienok pridelenia SVHZ spočívajúcej v televíznom vysielaní RTP po prvýkrát vznikla pre súdom Spoločenstva, je potrebné pripomenúť, že hoci si osoba dotknutá konaním v oblasti štátnej pomoci nemôže uplatňovať pred súdom Spoločenstva tvrdenia týkajúce sa skutkových okolností neznámych Komisii a neoznačených v priebehu tohto konania, nič naopak nebráni tomu, aby si osoba ako v prejednávanej veci uplatnila proti konečnému rozhodnutiu taký žalobný dôvod, ktorý nebol uplatnený v štádiu správneho konania (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. októbra 1999, Kneissl Dachstein/Komisia, T‑110/97, Zb. s. II‑2881, bod 102 a tam citovanú judikatúru; zo 16. septembra 2004, Valmont/Komisia, T‑274/01, Zb. s. II‑3145, bod 102, a z 11. mája 2005, Saxonia Edelmetalle a ZEMAG/Komisia, T‑111/01 a T‑133/01, Zb. s. II‑1579, bod 68).

142    Stanovisko Komisie založené na novosti tvrdenia žalobkyne teda neumožňuje toto tvrdenie zamietnuť.

143    Súd prvého stupňa sa však rovnako ako Komisia domnieva, že toto tvrdenie neumožňuje spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

144    Ako to bolo pripomenuté v bode 29 oznámenia o vysielaní vo verejnom záujme, priznanie výnimky zo zákazu štátnej pomoci stanovenej v článku 86 ods. 2 ES si podľa judikatúry (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 10. decembra 1991, Merci Convenzionali Porto di Genova, C‑179/90, Zb. s. I‑5889, bod 26; rozsudky Súdu prvého stupňa z 27. februára 1997, FFSA a i./Komisia, T‑106/95, Zb. s. II‑229, body 173 a 178, a z 13. júna 2000, EPAC/Komisia, T‑204/97 a T‑270/97, Zb. s. II‑2267, body 125 a 126) vyžaduje splnenie troch podmienok: po prvé dotknutá služba musí byť SVHZ a ako taká musí byť jasne definovaná členským štátom; po druhé dotknutý podnik musí byť výslovne poverený členským štátom poskytovaním tejto SVHZ; po tretie uplatnenie pravidiel hospodárskej súťaže obsiahnutých v Zmluve, čiže v prejednávanej veci uplatnenie zákazu štátnej pomoci, by muselo brániť vykonávaniu osobitných úloh zadaných podniku, pričom výnimka z takýchto pravidiel nesmie ovplyvniť rozvoj obchodu v takom rozsahu, aby to bolo v rozpore so záujmami Spoločenstva.

145    Článok 86 ods. 2 ES neobsahuje medzi podmienkami svojho uplatnenia takú požiadavku, podľa ktorej by členský štát musel dodržať určitý postup verejného obstarávania pri zadávaní SVHZ. Súd prvého stupňa v rozsudku z 15. júna 2005, Olsen/Komisia (T‑17/02, Zb. s. II‑2031, bod 239), navyše výslovne zdôraznil, že ani z článku 86 ods. 2 ES, ani z judikatúry týkajúcej sa tohto ustanovenia nevyplýva, že by SVHZ mohli byť prevádzkovateľovi zverené výlučne na základe verejného obstarávania.

146    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy výhrada žalobkyne založená na tom, že Komisia mala v rámci svojho šetrenia podľa článku 86 ods. 2 ES overiť, či SVHZ spočívajúca v televíznom vysielaní mala byť zadaná RTP na základe verejného obstarávania, sa musí zamietnuť.

147    Z uvedeného záveru, podľa ktorého Komisia nemala v rámci svojho šetrenia podľa článku 86 ods. 2 ES povinnosť skúmať, či k zadaniu SVHZ spočívajúcej v televíznom vysielaní RTP došlo v rámci verejného obstarávania, tiež vyplýva, že aj za predpokladu, že SVHZ spočívajúca v televíznom vysielaní mala byť z iných dôvodov, ako sú dôvody uvedené žalobkyňou a pripomenuté vyššie v posledných dvoch vetách bodu 134, predmetom takého verejného obstarávania, neexistencia takého verejného obstarávania mohla v každom prípade odôvodniť začatie konania o nesplnení si povinnosti podľa článku 226 ES proti Portugalskej republike, ktoré mohlo prípadne donútiť tento členský štát ukončiť takéto priame zadávanie a uskutočniť verejné obstarávanie. Dôsledkom neexistencie verejného obstarávania však na druhej strane nemôže byť to, že štátne financovanie povinností vo verejnom záujme poskytovateľa SVHZ by sa malo napriek tomu, že podmienky vymedzenia SVHZ, poverenia a priemernosti boli dodržané, považovať za pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom.

148    Súd prvého stupňa sa však v každom prípade domnieva, že Portugalská republika nebola, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, na základe dôvodov pripomenutých v posledných dvoch vetách bodu 134 vyššie nijako povinná uskutočniť verejné obstarávanie, ktoré by predchádzalo zadaniu SVHZ spočívajúcej v televíznom vysielaní RTP.

149    Žalobkyňa v tomto ohľade odkazuje najskôr na oznámenie o koncesiách (bod 134 vyššie). Aj keď sú zmluvy vo verejnom záujme uzavreté medzi Portugalskou republikou a RTP nazvané „koncesiami“, nezdá sa, pričom žalobkyňa v tomto ohľade neuvádza žiadne skutočnosti, že by RTP bola koncesionárom v zmysle tohto oznámenia (pozri najmä bod 2.2 šiesty odsek a bod 2.4 tretí odsek oznámenia o koncesiách), čiže že by poberala príjmy z prevádzky (ako televízia, ktorá vysiela pre svojich predplatiteľov), a teda znášala prevádzkové riziká.

150    Právne naopak, zdá sa, že RTP je verejnoprávnym televíznym vysielateľom, ktorý vysiela programy v prospech a pre všetkých obyvateľov a ktorého náklady vo verejnom záujme znáša štát.

151    Okrem toho, ak by aj RTP bola koncesionárom v zmysle oznámenia o koncesiách, je potrebné zdôrazniť, že hoci toto oznámenie uvádza, že „v zásade upravuje vzťahy medzi štátnymi orgánmi a štátnymi podnikmi poverenými úlohami vo všeobecnom hospodárskom záujme“ (bod 2.4 ôsmy odsek oznámenia o koncesiách), tak výslovne upresňuje, že „v audiovizuálnej oblasti je potrebné zohľadniť [Amsterdamský protokol]“ (poznámka 29 k bodu 2.4 ôsmemu odseku oznámenia o koncesiách). Oznámenie o koncesiách týmto uznáva osobitosť vysielania vo verejnom záujme a stanovuje výnimku pre túto oblasť.

152    Nakoniec je potrebné poznamenať, že podľa oznámenia o koncesiách koncesie „podliehajú pravidlám a zásadám Zmluvy v rozsahu, v ktorom... je ich predmetom výkon hospodárskej činnosti“ (bod 2.4 prvý odsek). V ďalšej časti oznámenie o koncesiách uvádza, že „sa nevzťahuje na úkony... týkajúce sa činností, ktoré nemajú hospodársku povahu, ako je povinná školská dochádzka alebo sociálne zabezpečenie“ (bod 2.4 piaty odsek druhá zarážka).

153    Ak je aj pravda, že vysielanie vo verejnom záujme sa považuje za SVHZ, a nie za službu všeobecného záujmu nehospodárskej povahy, napriek tomu je potrebné uviesť, že takéto označenie za SVHZ sa vysvetľuje skôr dosahom, ktorý vysielanie vo verejnom záujme de facto má na dané odvetvie vysielania, ktoré je konkurenčné a obchodné, ako domnelým obchodným rozmerom vysielania vo verejnom záujme. Z Amsterdamského protokolu jasne vyplýva, že vysielanie vo verejnom záujme je „priamo spojené s demokratickými, sociálnymi a kultúrnymi potrebami každej spoločnosti“. V tom istom smere rezolúcia Rady a členských štátov z 25. januára 1999 o vysielaní vo verejnom záujme (Ú. v. ES C 30, s. 1) zdôrazňuje, že táto služba vo verejnom záujme „vzhľadom na jej kultúrne, sociálne a demokratické funkcie, ktoré vykonáva pre spoločné dobro, má zásadný význam na zabezpečenie demokracie, plurality, sociálnej súdržnosti, kultúrnej a jazykovej rozmanitosti [a] musí byť schopná naďalej poskytovať širokú škálu programov… spoločnosti ako celku“ (odôvodnenie B bod 7 rezolúcie).

154    Táto osobitosť vysielania vo verejnom záujme je navyše základom slobody, ktorú Amsterdamský protokol priznáva členským štátom pri zadávaní SVHZ spočívajúcej vo vysielaní. Vysvetľuje a odôvodňuje skutočnosť, že od členského štátu nemožno požadovať, aby pri zadávaní tejto SVHZ použil verejné obstarávanie, o to menej, ak sa rozhodne zabezpečiť túto službu vo verejnom záujme sám prostredníctvom ním vlastnenej spoločnosti, ako je to v prejednávanej veci.

155    Na základe rovnakých úvah sa potom zdajú byť irelevantné aj odkazy žalobkyne na XXXI.správu o politike hospodárskej súťaže a výklad rozsudku Telaustria a Telefonadress, už citovaného v bode 134 vyššie, ako aj rozsudku Teckal, už citovaného v bode 134 vyššie, prostredníctvom Komisie. Týmito odkazmi, ktoré sa týkajú činností úplne sa odlišujúcich od vysielania vo verejnom záujme, žalobkyňa totiž opätovne opomína osobitosti vlastné odvetviu vysielania a osobitným cieľom sledovaným členskými štátmi v prípadoch, keď vymedzujú a zabezpečujú vysielanie vo verejnom záujme.

156    Zo všetkých prechádzajúcich úvah vyplýva, že nielenže Komisia nemusela na účely poskytnutia výnimky podľa článku 86 ods. 2 ES skúmať, či poskytovanie SVHZ spočívajúcej v televíznom vysielaní bolo zadané na základe verejného obstarávania (bod 146 vyššie), ale že ani Portugalská republika v žiadnom prípade nemusela použiť verejné obstarávanie.

157    Čo sa týka výhrady žalobkyne založenej na štvrtej podmienke Altmark (bod 135 vyššie), treba zdôrazniť, že na základe článku 113 rokovacieho poriadku Súd prvého stupňa môže kedykoľvek aj bez návrhu rozhodnúť o prekážke konania z dôvodu verejného záujmu. Z tohto dôvodu sa podľa článku 48 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku musia vyhlásiť za neprípustné dôvody uvedené po prvýkrát v replike, pokiaľ nie sú založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania (rozsudky Súdu prvého stupňa z 28. novembra 2002, Scan Office Design/Komisia, T‑40/01, Zb. s. II‑5043, bod 96, a z 27. septembra 2005, Common Market Fertilizers/Komisia, T‑134/03 a T‑135/03, Zb. s. II‑3923, bod 51). Dôvod alebo tvrdenie, ktoré predstavuje doplnenie dôvodu uvedeného už predtým v žalobe, však musia byť vyhlásené za prípustné (rozsudok Súdneho dvora z 26. apríla 2007, Alcon/ÚHVT, C‑412/05 P, Zb. s. I‑3569, body 38 až 40; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. marca 2007, Aluminium Silicon Mill Products/Rada, T‑107/04, Zb. s. II‑669, bod 60 a tam citovaná judikatúra).

158    Súd prvého stupňa konštatuje, že táto výhrada bola predložená až v replike (body 14 až 22), pričom sa nezakladala na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré by vyšli najavo až v priebehu konania na Súde prvého stupňa. Skutočnosť, že Komisia v tomto ohľade z vlastnej iniciatívy uviedla vo svojom vyjadrení k žalobe (najmä v bode 37) štvrtú podmienku Altmark, s cieľom vyvrátiť žalobné tvrdenie založené na nevyhnutnosti verejného obstarávania pre zadanie dotknutej SVHZ, neznamená, že by v priebehu konania vyšla najavo nová skutková alebo právna okolnosť v zmysle judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode, ktorá by umožnila žalobkyni užitočne uviesť v replike túto výhradu.

159    Súd prvého stupňa okrem toho zdôrazňuje, že táto výhrada tým, že odkazuje na povinnosť Komisie overiť, či úroveň nevyhnutnej kompenzácie bola stanovená na základe analýzy nákladov, ktoré by priemerný riadne spravovaný a primerane vybavený podnik vynaložil na splnenie povinností vo verejnom záujme, nepredstavuje doplnenie dôvodu uvedeného v žalobe. Žalobkyňa sa totiž v žalobe obmedzila, bez akéhokoľvek odkazu na štvrtú podmienku Altmark, na kritiku neexistencie verejného obstarávania pri zadávaní SVHZ spočívajúcej v televíznom vysielaní RTP (pozri body 175 až 183 žaloby) a nijako neuviedla výhradu, o ktorú teraz ide, pričom táto výhrada je úplne odlišná, a podľa ktorej, keďže sa neuskutočnilo verejné obstarávanie, mala Komisia pred priznaním výnimky podľa článku 86 ods. 2 ES overiť, podľa žalobkyne v súlade so štvrtou podmienkou Altmark, že výška kompenzácií priznaných RTP bola na úrovni potrieb priemerného riadne spravovaného a primerane vybaveného podniku.

160    Z toho vyplýva, že výhrada žalobkyne založená na štvrtej podmienke Altmark je neprípustná.

161    Z uvedených úvah vyplýva, že prvú časť tohto žalobného dôvodu je potrebné zamietnuť.

 O druhej časti tohto žalobného dôvodu založenej na porušení podmienok uplatnenia článku 86 ods. 2 ES

–       Tvrdenia účastníkov konania

162    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia nedodržala kritériá na uplatnenie článku 86 ods. 2 ES, ako sú pripomenuté v oznámení o vysielaní vo verejnom záujme, podľa ktorých po prvé štát musí vymedziť úlohy vo verejnom záujme zverené dotknutému podniku, po druhé musí dôjsť k skutočnému poskytnutiu služby, po tretie skutočné poskytnutie služby, ktoré je predmetom zmluvy, musí podliehať nezávislej kontrole a po štvrté finančné kompenzácie udelené štátom musia rešpektovať zásady transparentnosti a primeranosti.

163    Čo sa týka prvého z týchto kritérií, ak štát tak ako v prejednávanej veci rozhodne o pridelení služby vo verejnom záujme podniku, ktorý zároveň vykonáva obchodné činnosti v rámci súťaže s inými prevádzkovateľmi, nemôže si zvoliť „extenzívnu“ definíciu pojmu služby vo verejnom záujme. Takáto definícia by totiž neumožňovala jasne rozlíšiť medzi činnosťou v rámci súťaže a činnosťou vo verejnom záujme a znemožňovala jednak kontrolu skutočného poskytnutia služby vo verejnom záujme, jednak rozdelenie nákladov znášaných spoločnosťou medzi jej obchodné činnosti a činnosti vo verejnom záujme. Portugalská republika jasne, transparentne a kontrolovateľne nedefinovala úlohu vo verejnom záujme zverenú RTP a prostriedky pridelené na jej financovanie.

164    Táto kritika nie je nepodložená. Vychádza konkrétne z neúčinnosti kontrolných mechanizmov. Medzi kontrolnými mechanizmami opísanými v odôvodneniach č. 56 až 59 napadnutého rozhodnutia, jedinými, ktoré príslušné orgány Portugalskej republiky a RTP uskutočnili, boli mechanizmy uskutočnené kontrolnou radou zloženou zo zástupcov verejnosti a z externých audítorov.

165    Komisia v napadnutom rozhodnutí nielenže vôbec neodkázala na uskutočnenie nezávislých kontrol, ale sa ani nesnažila zisťovať, či k takýmto kontrolám v skutočnosti došlo. Komisia však je povinná nielen oboznámiť sa s teoreticky predpokladanými mechanizmami, ale aj overiť ich skutočné uplatnenie.

166    Hoci Komisia na tento účel disponovala všetkými vyšetrovacími právomocami, vôbec sa nechopila iniciatívy a nevyhovela žiadnej z opakovaných žiadostí žalobkyne smerujúcich k získaniu zmluvne dohodnutých externých audítorských správ od portugalských orgánov alebo k zisteniu, že takéto správy neexistujú. Informácie, ktoré žalobkyňa získala vlastnými prostriedkami, odhaľujú, že v období rokov 1992 až 1997 sa v RTP nevykonal nijaký nezávislý audit. Na druhej strane prístupné informácie týkajúce sa externého zmluvne dohodnutého auditu uskutočneného v roku 1998 odhaľujú závažné nedostatky.

167    Okrem toho, čo sa týka kritéria založeného na požiadavke skutočného poskytnutia služby vo verejnom záujme, ani toto kritérium Komisia nerešpektovala. Napadnuté rozhodnutie totiž nie je podložené žiadnym písomným dôkazom, že RTP by skutočne uskutočnila úlohy vo verejnom záujme, ktoré jej boli zverené. Okrem toho v období rokov 1992 až 1997 sa neuskutočnil nijaký nezávislý audit a zmluvne dohodnutá externá audítorská správa za rok 1998 odhalila mnohé nedostatky v poskytovaní služby vo verejnom záujme prostredníctvom RTP.

168    Keďže sa teda nedodržali kritériá uplatnenia článku 86 ods. 2 ES, ako ich vymedzila samotná Komisia, musí sa napadnuté rozhodnutie zrušiť.

169    Žalobkyňa ďalej uvádza, že oznámenie o vysielaní vo verejnom záujme zakazuje konštatovať, ak sú kontrolné mechanizmy splnenia povinností vo verejnom záujme nefunkčné, že služba vo verejnom záujme sa skutočne poskytla. Okrem toho, ak je kontrola funkčná a príslušné orgány sa domnievajú, že služba vo verejnom záujme sa neposkytla alebo že určité náklady sa na túto službu nevzťahujú, Komisia nemôže odmietať takúto kontrolu a domnievať sa, ako to urobila v napadnutom rozhodnutí a vo vyjadrení odporcu, že v konečnom dôsledku sa všetka činnosť týkala služby vo verejnom záujme a že všetky náklady vynaložené podnikom vyplývali z jeho úlohy vo verejnom záujme.

170    Bolo by vhodné vrátiť sa k správe Tribunal de Contas prijatej viac ako rok pred napadnutým rozhodnutím, ktorej obsah bol Portugalskej republike a RTP zjavne známy a musel byť tiež známy Komisii. Komisia totiž vzhľadom na dĺžku vyšetrovania RTP, ako aj na povinnosť lojálnej spolupráce členských štátov voči inštitúciám Spoločenstva nemohla opomenúť, že Tribunal de Contas viedol hĺbkové šetrenie, a ignorovať existenciu tejto správy.

171    Táto správa potvrdzuje zmluvne dohodnutú externú audítorskú správu za rok 1998, ako aj znenie žaloby týkajúce sa chýb, ktorých sa Komisia dopustila pri analýze nákladov vynaložených RTP na poskytnutie služby vo verejnom záujme. Potvrdzuje tiež tvrdenia žalobkyne týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia Komisie v prípade posúdenia podmienok uplatnenia článku 86 ods. 2 ES, najmä v súvislosti s neúčinnosťou kontrolných mechanizmov. Nakoniec tiež potvrdzuje, že RTP neposkytla očakávanú službu. Vzhľadom na kritériá oznámenia o vysielaní vo verejnom záujme teda „Komisia nebola schopná vykonávať svoje úlohy na základe článku 86 ods. 2 [ES] a z tohto dôvodu... nemohla poskytovať žiadnu výnimku na základe uvedeného ustanovenia“ (bod 43 oznámenia).

172    Podľa žalobkyne Komisia nemohla nebyť oboznámená so správou Tribunal de Contas, z ktorej jasne vyplývalo, že podmienky uplatnenia článku 86 ods. 2 ES neboli splnené. Komisia nemohla skontrolovať spôsob, akým RTP zabezpečuje službu vo verejnom záujme na základe ročných účtovných uzávierok vyhotovených audítorom alebo na základe účtovných správ. Úlohou audítora navyše nie je overovať, či určený podnik zabezpečuje, alebo nezabezpečuje poskytovanie služby vo verejnom záujme, a tým menej to, ktoré sumy zodpovedajú a ktoré nezodpovedajú poskytnutiu takejto služby. Napadnuté rozhodnutie je teda zjavne nezákonné a musí sa zrušiť.

173    Komisia odpovedá, že na rozdiel od tvrdení žalobkyne oznámenie o vysielaní vo verejnom záujme vo vzťahu k skutočnému poskytnutiu vysielania vo verejnom záujme neukladá povinnosť nezávislej kontroly. V bode 29 toto oznámenie stanovuje tri kritériá, aby sa na opatrenie mohla vzťahovať výnimka stanovená v článku 86 ods. 2 ES. Tieto kritériá, týkajúce sa vymedzenia SVHZ, zverenia služby vo verejnom záujme a proporcionality, sa v napadnutom rozhodnutí uplatnili.

174    Bolo by nesprávne, aby „extenzívna“ definícia služby vo verejnom záujme neumožnila rozlíšiť medzi činnosťou v rámci súťaže a činnosťou vo verejnom záujme či znemožňovala kontrolu skutočného poskytnutia služby vo verejnom záujme, ako aj rozdelenie nákladov medzi jej obchodné činnosti a činnosti vo verejnom záujme.

175    Úloha Komisie sa v odvetví vysielania obmedzuje na preskúmanie prípadných zjavných chýb pri definícii služby vo verejnom záujme, ktorá musí byť v súlade s cieľom vyhovieť demokratickým, sociálnym a kultúrnym potrebám určitej spoločnosti. Komisia takéto chyby nezistila.

176    Za týchto podmienok pôjde skôr o otázku, či financovanie úlohy vo verejnom záujme bolo, alebo nebolo primerané čistým nákladom na službu vo verejnom záujme. Komisia teda dospela k záveru, že celkový objem financií, ktoré dostala RTP počas zohľadňovaného obdobia, neprekročil čisté náklady na službu vo verejnom záujme.

177    Ukazuje sa, že RTP uplatňovala osobitné účtovníctvo na služby vo verejnom záujme a na obchodné činnosti, ktoré boli vykonávané z právnej stránky samostatnými podnikmi. Účtovníctvo RTP teda preukazuje, aké boli náklady a príjmy v súvislosti s úlohou vo verejnom záujme, ako aj podiely RTP v obchodných podnikoch, ktoré boli účtované ako peňažné investície. Peňažné účty RTP boli vždy predmetom ročného auditu uskutočneného audítorom. Okrem toho v rámci portugalského vnútorného systému financovania sa RTP poskytovala len čiastočná náhrada nákladov na službu vo verejnom záujme. V rámci toho RTP uplatňovala druhú úroveň analytického účtovníctva v súvislosti s takzvanými činnosťami vo verejnom záujme – čo sa vždy odzrkadľovalo v správach o službe vo verejnom záujme –, ktoré transparentne preukázali, ktoré náklady na činnosť vo verejnom záujme bolo možné nahradiť.

178    Je pravda, že portugalské orgány sa spočiatku rozhodli vytvoriť na základe zmluvy o poskytovaní služby vo verejnom záujme kompenzačný mechanizmus, ktorý nepokrýval všetky náklady na službu vo verejnom záujme. Pravdou však tiež ostáva, že právo Spoločenstva umožňovalo úplnú kompenzáciu uvedených nákladov. Žalobkyňa preto nemôže namietať proti opatreniam následne prijatým portugalskými orgánmi s cieľom kryť časť nákladov, ktoré ešte neboli predmetom kompenzácie.

179    Okrem toho koncepcia, podľa ktorej by bolo legitímne prijať „extenzívnu“ definíciu úlohy vo verejnom záujme v prípade RTP, lebo sa preukázalo, že financovanie tejto úlohy bolo primerané jej čistým nákladom, by sa tiež potvrdila na základe skutočnosti, že na trhu nedošlo v súvislosti s obchodnými činnosťami vyplývajúcimi z činností vo verejnom záujme k žiadnemu narušeniu rovnováhy.

180    Tvrdenie založené na údajnej neúčinnosti kontrolných mechanizmov nie je relevantné. Úlohou Komisie totiž nie je posudzovať, či RTP alebo Portugalská republika správne uplatnili všetky portugalské vnútroštátne predpisy, ale len overiť, či bolo financovanie RTP štátom zlučiteľné so Zmluvou. Na tento účel musela Komisia analyzovať a zhodnotiť objektívne a vierohodné údaje týkajúce sa nákladov na činnosti vo verejnom záujme a na obchodné činnosti RTP.

181    Je dôležité zdôrazniť, ako to bolo podrobne uvedené v odôvodnení č. 177 a nasl. napadnutého rozhodnutia, že všetky uvedené údaje, ktoré Komisia analyzovala a potvrdila, boli v Portugalsku predmetom primeraných kontrolných mechanizmov.

182    Ak by sa aj neskôr zistilo, že celý opísaný kontrolný systém nefungoval, ako mal, alebo že údaje poskytnuté Komisii neboli správne, neznamená to, že napadnuté rozhodnutie by obsahovalo nejaký nedostatok. Komisia totiž toto rozhodnutie prijala na základe údajov, ktorými disponovala ku dňu jeho prijatia a o ktorých nemala dôvod pochybovať.

183    Nakoniec, čo sa týka tvrdenia, podľa ktorého sa napadnuté rozhodnutie nezakladá na žiadnom dôkaze o tom, že služba vo verejnom záujme bola RTP skutočne poskytnutá, je nesprávne. Komisii totiž neprináleží, aby konkrétne posudzovala, či sa zmluvy na poskytnutie služby vo verejnom záujme vykonali v plnom rozsahu ani či sa dodržali v nich vymedzené kvalitatívne normy. Jej úloha sa obmedzuje na overenie, či činnosti vykonávané RTP ako služby vo verejnom záujme možno, alebo nemožno považovať za SVHZ v zmysle Zmluvy.

184    Všetky činnosti vykonané RTP ako SVHZ boli legitímne a pri ich skúmaní nedošlo k nijakému zjavne nesprávnemu posúdeniu. Okrem toho vyšetrovanie umožnilo dospieť k záveru, že financie poskytnuté RTP boli skutočne použité na splnenie úlohy vo verejnom záujme.

185    Komisia zdôrazňuje, že k predloženiu správy Tribunal de Contas v rámci repliky prišlo oneskorene a bez akéhokoľvek presvedčivého odôvodnenia tohto oneskorenia. Taktiež formálne namieta, že by vedela o existencii tejto správy pred vydaním napadnutého rozhodnutia. V každom prípade však táto správa nespochybňuje posúdenie obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí.

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

186    Na úvod je potrebné odpovedať na otázku, či je správa Tribunal de Contas predložená v replike prípustná a relevantná v rámci tohto konania na účely posúdenia zákonnosti napadnutého rozhodnutia.

187    Preto sa treba zaoberať priamo otázkou relevantnosti tejto správy.

188    Podľa ustálenej judikatúry musí byť zákonnosť aktu Spoločenstva v rámci žaloby o neplatnosť podanej podľa článku 230 ES posudzovaná v závislosti od informácií existujúcich v čase prijatia tohto aktu. Obzvlášť komplexné posúdenia uskutočnené Komisiou môžu byť preskúmané len na základe informácií, ktorými Komisia disponovala v okamihu ich uskutočnenia (rozsudky Súdneho dvora zo 7. februára 1979, Francúzsko/Komisia, 15/76 a 16/76, Zb. s. 321, bod 7, a z 11. septembra 2003, Belgicko/Komisia, C‑197/99 P, Zb. s. I‑8461, bod 86; rozsudky Súdu prvého stupňa z 25. júna 1998, British Airways a i./Komisia, T‑371/94 a T‑394/94, Zb. s. II‑2405, bod 81, a z 15. septembra 1998, BFM a EFIM/Komisia, T‑126/96 a T‑127/96, Zb. s. II‑3437, bod 88).

189    Žalobkyňa sa domnieva, že vzhľadom na dĺžku vyšetrovania RTP Komisiou, ako aj na povinnosť lojálnej spolupráce členských štátov voči inštitúciám Spoločenstva táto inštitúcia nemohla opomenúť, že Tribunal de Contas viedol hĺbkové šetrenie, a ignorovať existenciu tejto správy.

190    Je však nutné konštatovať, že žalobkyňa, ktorá znáša dôkazné bremeno, nepredkladá okrem vyššie uvedených všeobecných tvrdení nijaký konkrétny dôkaz, že by Komisia skutočne vedela čo i len o existencii uvedenej správy v okamihu prijímania napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa navyše tvrdí, že v okamihu prijatia tohto rozhodnutia o existencii tejto správy nevedela.

191    Čo sa týka Komisie, tá formálne uvádza, že v čase prijímania napadnutého rozhodnutia o existencii tejto správy nevedela, a preto ani nemohla požiadať o jej predloženie.

192    V tomto ohľade sa Súd prvého stupňa domnieva, že sa nepreukázalo, že Komisia vedela o existencii správy Tribunal de Contas v čase prijímania napadnutého rozhodnutia.

193    Z toho vyplýva, že nezávisle od otázky, či sa táto správa, hoci bola predložená až v štádiu repliky, má považovať za prípustnú podľa článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku, musí sa vyhlásiť za irelevantnú a nemožno ju zohľadniť pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia.

194    Po odpovedaní na túto predbežnú otázku sa treba zaoberať námietkou žalobkyne založenou na tom, že ak sa členský štát, ako v prejednávanej veci, rozhodne o pridelení SVHZ spočívajúcej vo vysielaní vysielateľovi, ktorý zároveň vykonáva obchodné činnosti, nemôže si zvoliť „extenzívnu“ definíciu pojmu služby vo verejnom záujme.

195    Najskôr je potrebné zdôrazniť, že tak, ako to vyjadruje judikatúra (pozri v tomto zmysle rozsudok FFSA a i./Komisia, už citovaný v bode 144 vyššie, bod 99) a ako to uvádza aj Komisia v bode 22 oznámenia KOM(2000) 580 v konečnom znení z 20. septembra 2000 o službách všeobecného hospodárskeho záujmu v Európe, členské štáty pri definovaní toho, čo pokladajú za SVHZ, disponujú širokou mierou voľnej úvahy. Komisia preto môže definovanie takejto služby spochybniť iba v prípade zjavne nesprávneho posúdenia (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Léger k rozsudku Súdneho dvora z 19. februára 2002, Wouters a i., C‑309/99, Zb. s. I‑1577, I‑1583, bod 162; rozsudok Olsen/Komisia, už citovaný v bode 145 vyššie, bod 216).

196    Dôležitosť SVHZ pre Európsku úniu a nevyhnutnosť zabezpečiť riadne fungovanie týchto služieb boli navyše zdôraznené vložením článku 16 ES do Zmluvy ES prostredníctvom Amsterdamskej zmluvy (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Alber k rozsudku Súdneho dvora zo 17. mája 2001, TNT Traco, C‑340/99, Zb. s. I‑4109, I‑4112, bod 94; generálny advokát Jacobs k rozsudkom Súdneho dvora z 25. októbra 2001, Ambulanz Glöckner, C‑475/99, Zb. s. I‑8089, I‑8094, bod 175, a z 20. novembra 2003, GEMO, C‑126/01, Zb. s. I‑13769, I‑13772, bod 124, a generálny advokát Poiares Maduro k rozsudku Súdneho dvora z 11. júla 2006, FENIN/Komisia, C‑205/03P, Zb. s. I‑6295, I‑6297, poznámka 35, bod 26; pozri tiež uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa z 28. mája 2001, Poste Italiane/Komisia, T‑53/01R, Zb. s. II‑1479, bod 132).

197    Čo sa týka konkrétne SVHZ spočívajúcej vo vysielaní, Súdny dvor v rozsudku z 30. apríla 1974, Sacchi (155/73, Zb. s. 409), ktorý sa okrem iného týkal otázky, či výlučné právo udelené členským štátom určitému podniku, aby uskutočňoval všetky druhy televízneho vysielania, aj na reklamné účely, predstavuje porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, v podstate uznal, že členské štáty mohli legitímne definovať SVHZ spočívajúcu vo vysielaní, ktoré tvorí univerzálna programová štruktúra. V tomto rozsudku totiž Súdny dvor rozhodol, že „nič v zmluve nebráni tomu, aby členské štáty z dôvodov verejného záujmu nehospodárskej povahy vyňali televízne vysielanie... z rámca hospodárskej súťaže a udelili výlučné právo na jeho poskytovanie jednému ale viacerým podnikom“ (rozsudok Sacchi, už citovaný, bod 14; pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Reischl k tomuto rozsudku, Zb. s. 433, a s. 445 druhý až piaty odsek, a generálny advokát Léger k rozsudku Wouters a i., už citované v bode 195 vyššie, bod 163).

198    Navyše, keďže členské štáty v Amsterdamskom protokole uviedli, že „systém verejnoprávneho vysielania v členských štátoch je priamo spojený s demokratickými, sociálnymi a kultúrnymi potrebami každej spoločnosti a s potrebou zachovania plurality médií“, priamo odkázali na nimi vytvorené systémy vysielania vo verejnom záujme, poverené vysielaním univerzálnej programovej štruktúry v prospech celej populácie týchto štátov.

199    Nakoniec je potrebné pripomenúť znenie, v ktorom Rada a členské štáty vo svojej rezolúcii z 25. januára 1999 o vysielaní vo verejnom záujme (už citovanom v bode 153 vyššie) opätovne potvrdili dôležitosť SVHZ spočívajúcej vo vysielaní.

200    Pretože členské štáty v tejto rezolúcii uviedli, že „keďže vysielanie vo verejnom záujme vzhľadom na jeho kultúrne, sociálne a demokratické funkcie, ktoré vykonáva pre spoločné dobro, má zásadný význam na zabezpečenie demokracie, plurality, sociálnej súdržnosti, kultúrnej a jazykovej rozmanitosti..., zdôrazňujúc, že narastajúca diverzifikácia programov ponúkaných v novom mediálnom prostredí upevňuje dôležitosť všeobecnej úlohy štátnych orgánov spočívajúcej v zabezpečení vysielania [a] pripomínajúc potvrdenie právomoci členských štátov vo vzťahu k povereniu na výkon služby uvedenej v [Amsterdamskom protokole] a k jej financovaniu“, a potvrdili, že uvedený protokol potvrdzuje „[ich] vôľu... zdôrazniť úlohu vysielania vo verejnom záujme“, že „vysielanie vo verejnom záujme musí byť schopné ponúkať širokú škálu programov v súlade s jeho úlohou, tak ako je definovaná členskými štátmi, s cieľom ich smerovania na spoločnosť ako celok“, a že „v tomto kontexte je legitímne, aby sa vysielanie vo verejnom záujme snažilo osloviť širokú verejnosť.“

201    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že právo Spoločenstva nijako neodporuje tomu, aby členský štát definoval SVHZ spočívajúcu vo vysielaní extenzívnym spôsobom ako obsahujúcu vysielanie univerzálnej programovej štruktúry.

202    Túto možnosť nemožno spochybniť na základe skutočnosti, že verejnoprávny vysielateľ vykonáva okrem toho aj obchodné činnosti, najmä predaj reklamného priestoru.

203    Takéto spochybnenie by totiž viedlo k tomu, že by sa samotná definícia SVHZ spočívajúcej vo vysielaní stala závislou od spôsobu financovania SVHZ. SVHZ sa však hypoteticky definuje vo vzťahu k všeobecnému záujmu, ktorému sa snaží vyhovieť, a nie vo vzťahu k prostriedkom, ktoré zabezpečujú jej poskytovanie. Ako zdôrazňuje Komisia v bode 36 oznámenia o vysielaní vo verejnom záujme, „otázka definície úlohy vo verejnom záujme sa nesmie zamieňať s otázkou mechanizmu financovania zvoleného pre poskytovanie takýchto služieb“.

204    Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že právomoc členských štátov definovať SVHZ spočívajúcu vo vysielaní v tom zmysle, že musí obsahovať vysielanie širokej škály programov, pričom sa vysielateľovi poverenému poskytovaním tejto SVHZ umožní vykonávať také obchodné činnosti, ako je predaj reklamného priestoru, nemožno spochybniť.

205    Súd prvého stupňa napokon zdôrazňuje, že okrem námietky vyjadrenej žalobkyňou voči extenzívnej definícii služby vo verejnom záujme v prípade vysielateľa vykonávajúceho aj obchodné činnosti, sa jej výhrady týkajú predovšetkým výkonu tejto úlohy prostredníctvom RTP a kontroly Komisie v tomto ohľade.

206    Komisia sa podľa žalobkyne totiž nesnažila zistiť, či bol výkon úlohy RTP predmetom nezávislých kontrol. Komisia sa mala nielen oboznámiť s teoreticky stanovenými kontrolnými mechanizmami. Mala overiť aj ich skutočné uplatnenie. Žalobkyňa vytýka Komisii, že nevyhovela jej žiadostiam o sprístupnenie, prostredníctvom portugalských orgánov, zmluvne dohodnutých externých audítorských správ ani o poskytnutie informácie týmito orgánmi, že takéto správy neexistovali. Okrem toho Komisii vytýka, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje dôkazy, že RTP skutočne uskutočnila úlohy vo verejnom záujme, ktoré jej boli zverené.

207    Relevantnými odôvodneniami napadnutého rozhodnutia sú odôvodnenia č. 56 až 59 a 177 až 181.

208    Na účely rozhodnutia o dôvodnosti týchto výhrad žalobkyne treba skúmať otázku kontroly splnenia poverenia na poskytnutie služby vo verejnom záujme verejnoprávnym vysielateľom.

209    Toto preskúmanie predpokladá rozdelenie analýzy na dve časti. V prvej časti je potrebné skúmať otázku kontroly dodržania kvalitatívnych kritérií prostredníctvom RTP, resp. kvalitatívnych noriem, ktoré sa vo všeobecnosti uplatňujú na celé jej vysielanie vo verejnom záujme. V druhej časti je potrebné skúmať otázku kontroly skutočného poskytnutia prostredníctvom RTP služby vo verejnom záujme, ktorá sa od nej očakávala, a kontroly toho, či tejto službe zodpovedajú náklady na ňu vynaložené.

210    Kým prvá časť analýzy sa týka značne subjektívneho posúdenia kvalitatívnej úrovne televízneho vysielania vo verejnom záujme, druhá časť sa týka objektívnej otázky administratívnej a účtovnej správnosti účtovníctva RTP v súvislosti s nákladovými položkami, ktoré zahŕňa, a s nákladmi, ktoré uvádza. Komisia totiž môže riadne overiť primeranosť štátneho financovania nákladov na službu vo verejnom záujme len vtedy, ak je rozumne presvedčená o spoľahlivosti finančných a účtovných údajov, ktoré sa jej poskytnú v súvislosti s verejnoprávnym vysielateľom a jeho činnosťou.

211    V prvom rade, čo sa týka otázky kontroly dodržania kvalitatívnych kritérií prostredníctvom RTP, treba zohľadniť, že financovanie extenzívne definovaného vysielania vo verejnom záujme štátom možno vzhľadom na jeho hospodársky dosah vyhlásiť za taký, ktorý je v súlade s ustanoveniami Zmluvy týkajúcimi sa štátnej pomoci, len vtedy, pokiaľ sa dodržia kvalitatívne požiadavky vyjadrené v poverení na poskytnutie služby vo verejnom záujme. Tieto kvalitatívne požiadavky sú totiž dôvodom existencie SVHZ spočívajúcej vo vysielaní v rámci vnútroštátneho audiovizuálneho prostredia, a preto nie je dôvod, aby SVHZ spočívajúca vo vysielaní definovaná extenzívne, v rámci ktorej by však dodržanie kvalitatívnych požiadaviek ustúpilo v prospech správania obchodného subjektu spočívajúceho vo vysielaní osobitne definovanej programovej štruktúry s cieľom dosiahnuť optimálny počet divákov z hľadiska zadávateľov reklamy, bola naďalej financovaná štátom za tých istých podmienok, ako keby boli dodržané kvalitatívne požiadavky.

212    V každom prípade výlučne členský štát môže posúdiť, či verejnoprávny vysielateľ rešpektoval kvalitatívne normy definované v poverení na výkon služby vo verejnom záujme. Ako zdôrazňuje Komisia vo svojom oznámení Rade, Európskemu parlamentu, Hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov KOM(1999) 657 v konečnom znení zo 14. decembra 1999 o zásadách a usmerneniach pre audiovizuálnu politiku Spoločenstva v digitálnom veku, „otázky týkajúce sa obsahu sú svojou povahou výlučne vnútroštátneho charakteru, pretože sú priamo a úzko spojené s kultúrnymi, sociálnymi a demokratickými potrebami dotknutej spoločnosti“, a „úprava takéhoto obsahu podľa zásady subsidiarity teda patrí predovšetkým do právomoci členských štátov“. Komisii teda neprináleží, aby posudzovala dodržanie kvalitatívnych noriem, v tejto otázke sa totiž musí opierať o primeranú kontrolu zo strany členského štátu (odôvodnenie č. 41 oznámenia o vysielaní vo verejnom záujme).

213    Keďže Komisia nemala právomoc konkrétne overiť dodržanie kvalitatívnych noriem, môže a musí sa v zásade obmedziť na konštatovanie existencie kontrolného mechanizmu, v rámci ktorého nezávislý orgán kontroluje, či verejnoprávny vysielateľ rešpektuje svoje poverenie.

214    Len v prípade, že informácie poskytnuté Komisii počas vyšetrovania obsahujú vážne indície, že sa kontrolný mechanizmus, ktorý síce existuje, v praxi neuplatňuje, môže byť Komisia nútená preskúmať, či skutočne dochádza k jeho uplatneniu, pričom však musí dbať na to, aby nepresiahla rámec svojho skúmania a najmä aby nenahrádzala členský štát pri konkrétnom posúdení rešpektovania kvalitatívnych kritérií.

215    V prejednávanej veci je nesporné, že Komisia zistila existenciu kontrolného mechanizmu dodržiavania povinností vo verejnom záujme prostredníctvom RTP. Napadnuté rozhodnutie uvádza, že „zmluvy o verejnej službe ustanovujú Kontrolnú radu (Conselho de Opinião), v ktorej sú zástupcovia z viacerých oblastí verejného života a ktorá môže zasiahnuť a skontrolovať RTP, či si plní všeobecné povinnosti a špeciálne povinnosti v rámci poskytovania verejnej služby v oblasti televízneho vysielania“ (odôvodnenie č. 56), že RTP musí predložiť „správu o povinnostiach verejnej služby za predchádzajúci rok“ (ďalej len „správa o službe vo verejnom záujme“) (odôvodnenie č. 57 druhá veta napadnutého rozhodnutia) a že „minister financií a člen vlády zodpovedný za verejnú komunikáciu kontrolujú plnenie zmlúv o verejnej službe“ (odôvodnenie č. 58 prvá veta).

216    Tieto zistenia, ku ktorým sa dospelo v napadnutom rozhodnutí, dostatočne charakterizujú existenciu nezávislého kontrolného mechanizmu rešpektovania kvalitatívnych požiadaviek úlohy vo verejnom záujme prostredníctvom RTP.

217    Okrem toho Súd prvého stupňa na doplnenie zdôrazňuje, že sa nespochybňovalo, ako to uvádza napadnuté rozhodnutie (odôvodnenia č. 178 a 179), že RTP skutočne každoročne vydávala správu o službe vo verejnom záujme a že minister financií a člen vlády zodpovedný za verejnú komunikáciu uskutočnili audit vykonávania zmlúv vo verejnom záujme.

218    Vzhľadom na predchádzajúce nemožno spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodov týkajúcich sa overenia existencie kontrolných mechanizmov kvalitatívnych noriem prostredníctvom Komisie.

219    V druhom rade je potrebné skúmať otázku, či RTP skutočne poskytla konkrétne služby vo verejnom záujme, ktoré sa od nej očakávali, a reálnosť nákladov údajne vynaložených na poskytnutie takýchto služieb.

220    Podľa žalobkyne sa Komisia náležite nepresvedčila o skutočnosti a vierohodnosti informácií, ktoré jej boli poskytnuté v súvislosti s poskytnutými službami vo verejnom záujme a nákladmi na ne. Komisia si bez akejkoľvek dávky neutrality a nestrannosti nekládla otázku vierohodnosti čísel predložených RTP ako nákladov viažucich sa k službe vo verejnom záujme. Žalobkyňa najmä vytýka Komisii, že nevyhovela nijakej z jej žiadostí s cieľom požiadať Portugalskú republiku o predloženie zmluvne dohodnutých externých audítorských správ, ktorých vyhotovenie bolo upravené v zmluvách o poskytnutí služieb vo verejnom záujme a ktorých cieľom bolo posúdiť a kontrolovať vzťah medzi úlohami vo verejnom záujme a úhradou zodpovedajúcich skutočných nákladov.

221    Komisia odpovedá, že vzhľadom na účtovné mechanizmy a zavedené a uskutočnené kontroly sa mohla oprávnene domnievať, že poskytnuté informácie boli spoľahlivé. Preto jej nemožno vytýkať, že nepovažovala za potrebné alebo nevyhnutné vyhovieť žiadosti žalobkyne s cieľom predloženia zmluvne dohodnutých externých audítorských správ Portugalskou republikou. Taktiež nebolo dôležité, či sa nevyhnutne dodržali všetky kontrolné postupy na vnútroštátnej úrovni, keďže sa dostatočne zabezpečila objektívna spoľahlivosť informácií poskytnutých členským štátom v súvislosti s poskytnutými službami vo verejnom záujme a nákladmi na ne.

222    Treba pripomenúť, že konanie o kontrole štátnej pomoci je, berúc do úvahy jeho celkový systém, konaním začatým proti členskému štátu, ktorý je vzhľadom na svoje povinnosti voči Spoločenstvu zodpovedný za poskytnutie pomoci. V rámci tohto postupu majú iné dotknuté osoby ako dotknutý členský štát pre Komisiu predovšetkým úlohu informačných zdrojov a v tomto ohľade sa nemôžu dovolávať takého kontradiktórneho konania s Komisiou, ako je konanie začaté voči uvedenému členskému štátu (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 10. apríla 2003, Scott/Komisia, T‑366/00, Zb. s. II‑1763, body 52 a 53; zo 14. januára 2004, Fleuren Compost/Komisia, T‑109/01, Zb. s. II‑127, body 42 a 43 a tam citovanú judikatúru, a rozsudok Saxonia Edelmetalle a ZEMAG/Komisia, už citovaný v bode 141 vyššie, bod 48). Iné dotknuté osoby ako dotknutý členský štát majú výlučné právo zúčastniť sa na správnom konaní v primeranom rozsahu, ktorý zohľadňuje osobitné okolnosti prejednávanej veci (rozsudky British Airways a i./Komisia, už citovaný v bode 188 vyššie, bod 60, a Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Spolková krajina Severné Porýnie‑Vestfálsko/Komisia, už citovaný v bode 93 vyššie, bod 125).

223    V tomto kontexte dotknutá osoba, ktorá sa obráti na Komisiu so žiadosťou, aby táto inštitúcia uplatnila svoju právomoc na získanie určitých informácií od členského štátu, nemá nijaký právny nárok na to, aby Komisia jej žiadosti vyhovela. Komisii totiž v takomto prípade prináleží, aby posúdila vhodnosť danej žiadosti pre potreby kontroly dotknutých opatrení. V rámci tohto posúdenia môže Komisia zohľadniť informácie, ktorými už disponuje.

224    Obmedzenosť práv na účasť a informovanosť iných dotknutých osôb, nielen členského štátu, však nijako neprotirečí povinnosti náležitého a nestranného preskúmania, ktorá prináleží Komisii v oblasti štátnej pomoci (pozri analogicky v súvislosti s rovnakým odôvodnením uplatneným na povinnosť odôvodnenia rozsudok British Airways a i./Komisia, už citovaný v bode 188 vyššie, bod 64; na potvrdenie povinnosti náležitého a nestranného preskúmania pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, body 60 až 62; rozsudok Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Spolková krajina Severné Porýnie‑Vestfálsko/Komisia, už citovaný v bode 93 vyššie, bod 167).

225    Komisia však, aj keď disponuje určitou mierou voľnej úvahy, nemôže vzhľadom na svoju povinnosť náležitého a nestranného posúdenia nepožiadať o poskytnutie informácií, o ktorých sa zdá, že by mohli potvrdiť, alebo vyvrátiť iné informácie relevantné pre preskúmanie dotknutého opatrenia, ktorých spoľahlivosť však nemožno považovať za dostatočne preukázanú.

226    V prejednávanej veci je najskôr nesporné, že Komisia mala k dispozícii ročné účtovné uzávierky RTP (odôvodnenia č. 67 a 180 druhá veta napadnutého rozhodnutia). Taktiež je nesporné, že tieto ročné účtovné uzávierky boli, v období od roku 1992 do roku 1998 predmetom auditu každoročne vykonaného externým audítorom (odôvodnenie č. 180 tretia veta napadnutého rozhodnutia), teda vo vzťahu k podniku externým a nezávislým subjektom.

227    Žalobkyňa nijako nespochybňuje existenciu tejto kontroly ani neuvádza, že by odhalila chyby v rámci ročných účtovných uzávierok RTP. Obmedzuje sa na to, aby uviedla, že Komisia „nemala kontrolovať spôsob, akým RTP zabezpečuje televízne vysielanie vo verejnom záujme na základe účtovných uzávierok vyhotovených audítorom alebo na základe účtovníctva podniku“, a v tomto ohľade poznamenáva, že na základe vymedzenia právneho postavenia audítorov [Decreto‑Lei n° 487/99 zo 16. novembra 1999 (portugalský zákonný dekrét č. 487/99) (Diário da República I, časť I‑A, č. 267, zo 16. novembra 1999)] úlohou audítora nie je overovať, či určený podnik zabezpečuje, alebo nezabezpečuje poskytovanie služby vo verejnom záujme, a o to menej stanovovať, ktoré sumy zodpovedajú, alebo nezodpovedajú poskytnutiu tejto služby vo verejnom záujme.

228    V tomto ohľade je pravda, že právnou úlohou audítora v zásade nie je overovať, či podnik zabezpečuje, alebo nezabezpečuje poskytovanie služby vo verejnom záujme, ani posudzovať kvalifikáciu poskytnutých služieb, ktoré sú zapísané v účtovníctve ako „služby vo verejnom záujme“, ani určovať, aké náklady možno priradiť k poskytnutiu takejto služby. Právnou úlohou audítora je v zásade overiť účtovníctvo, čiže vyjadriť externé a nezávislé posúdenie správnosti a vernosti účtovníctva, a odpovedať na otázku, či účtovníctvo poskytuje verný obraz stavu spoločnosti.

229    Pokiaľ a v rozsahu, v ktorom overenie ročnej účtovnej uzávierky audítorom riadne umožňuje Komisii považovať ju za spoľahlivú, nič tejto inštitúcii nezakazuje, ba práve naopak, aby na účely svojho posúdenia primeranosti pomoci podľa článku 86 ods. 2 ES preskúmala takto overené ročné účtovné uzávierky, ak obsahujú relevantné informácie na posúdenie nákladov na službu vo verejnom záujme.

230    Navyše, keďže audítora možno poveriť popri jeho úlohe právneho overenia účtovníctva poskytnutím konkrétneho stanoviska k ďalším otázkam týkajúcim sa napríklad výkonu úlohy vo verejnom záujme, Komisii nič nezakazuje, aby prípadne zohľadnila jeho stanoviská.

231    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že nič nedovoľuje domnievať sa, že by Komisia nemohla vo svojom posúdení legitímne vychádzať z overených ročných účtovných uzávierok RTP alebo zo stanovísk audítorov RTP.

232    Ďalej, čo sa týka správ o službe vo verejnom záujme spomenutých v odôvodnení č. 57 druhej vete a odôvodnení č. 178 napadnutého rozhodnutia, ktoré „popisovali plnenie každej z povinností verejnej služby a špecifikovali náklady spojené s plnením každej z týchto povinností na základe analytického účtovníctva“ (odôvodnenie č. 178), nie je sporné, že Komisia disponovala takýmito správami po celú dobu vyšetrovania.

233    Informácie obsiahnuté v týchto správach sa vyznačovali nedostatkom objektívnosti, o čom Komisia vedela. Tento nedostatok objektívnosti spočíval v tom, že k týmto správam o službe vo verejnom záujme neboli systematicky prikladané „audítorské správy“ („relatório de auditoria“) (odôvodnenie č. 180 posledná veta napadnutého rozhodnutia).

234    Inými slovami, nebolo isté, že tieto správy o službe vo verejnom záujme, ktoré poskytovali analytické podrobnosti o nákladoch vynaložených na každé poskytnutie služby vo verejnom záujme, boli predmetom externej nezávislej kontroly prostredníctvom audítorov RTP.

235    V tomto štádiu je potrebné uviesť, že na túto nezávislú externú kontrolu správ o službe vo verejnom záujme audítorom, spomenutú v odôvodnení č. 180 poslednej vete napadnutého rozhodnutia, sa odkazuje v rôznych častiach napadnutého rozhodnutia, jednak v autentickej portugalskej jazykovej verzii, ako aj v iných jazykových verziách v premenlivej a nekoherentnej terminologickej podobe: „Paracer do Gabinete de Auditoria“ a „avis du conseil des commissaires aux comptes“ (odôvodnenie č. 57 druhá veta), „Paracer do Gabinete de Auditoria“ a „avis du conseil interne des commissaires aux comptes“ (odôvodnenie č. 178 prvá veta), „controlo... pelo Gabinete de Auditoria a nível interno“ a „contrôle... par le comité d’audit en interne“ (odôvodnenie č. 181 prvá veta) alebo „auditoria externa sistemática“ a „audit externe systématique“ (odôvodnenie č. 181 druhá veta).

236    Vzhľadom na tieto terminologické nepresnosti Súd prvého stupňa zdôrazňuje, že Komisia sa domnieva, že nedostatok objektívnosti konštatovaný v bodoch 233 a 234 vyššie bol vyvážený schopnosťou pravidiel analytického účtovníctva, ktoré jasným a kontrolovateľným spôsobom zabezpečili určenie poskytnutých služieb vo verejnom záujme a nákladov na ne (odôvodnenie č. 180 posledná veta napadnutého rozhodnutia).

237    Komisia navyše uviedla, že „aj keď sa zdá, že sa neuskutočňoval systematický externý audit správ o verejnej službe, popísaný systém zabezpečoval, že služba bola poskytovaná tak, ako bolo stanovené“ (odôvodnenie č. 181 druhá veta napadnutého rozhodnutia).

238    Napriek tomu však ani jedno z týchto odôvodnení nemožno prijať.

239    Čo sa týka prvého odôvodnenia (už citovaného v bode 236 vyššie), stačí konštatovať, že neexistenciu externej kontroly audítormi logicky nemožno zahladiť tvrdením, podľa ktorého „prísne pravidlá systému účtovníctva nákladov zabezpečovali, že náklady na plnenie každej z povinností verejnej služby... mohli byť overované a správne kontrolované“ (odôvodnenie č. 180 druhá veta napadnutého rozhodnutia).

240    Toto tvrdenie by totiž v konečnom dôsledku viedlo ku konštatácii, ktorá je sama osebe rozporuplná, podľa ktorej skutočnosť, že neexistovala kontrola, nemá nijaký dôsledok na spoľahlivosť informácií, a to napriek tomu, že takáto kontrola bola možná. Určitý podnik sa totiž môže riadiť presnými a jasnými pravidlami účtovníctva umožňujúcimi účinné označenie a kontrolu a zároveň zaúčtovať vo svojom účtovníctve, či už omylom alebo úmyselne, čísla alebo údaje, ktoré nezodpovedajú skutočným okolnostiam. Práve vinou neexistencie kontroly sa však takéto odchýlenia od skutočnosti jednoducho nezistia.

241    Z toho vyplýva, že vzhľadom na neexistenciu systematickej externej kontroly správ o službe vo verejnom záujme audítormi RTP a v rozpore s tým, čo tvrdí Komisia v odôvodnení č. 180 poslednej vete napadnutého rozhodnutia, táto inštitúcia nevyhnutne mala alebo musela mať pochybnosti o spoľahlivosti informácií obsiahnutých v týchto správach, pochybnosti, ktoré nemožno odstrániť jednoduchým tvrdením o kvalite účtovným predpisov.

242    Čo sa týka druhého odôvodnenia Komisie uvedeného v odôvodnení č. 181 napadnutého rozhodnutia a pripomenutého v bode 237 vyššie, podľa ktorého to okrem prvého odôvodnenia vyvodeného z kvality účtovných predpisov bolo fungovanie „systému“ („sistema“) ako celku, ktoré viedlo túto inštitúciu k záveru, že disponovala spoľahlivými informáciami, Súd prvého stupňa konštatuje, že ho takisto nemožno prijať, lebo je taktiež samo osebe rozporuplné.

243    Toto odôvodnenie totiž v duchu vysvetlení k terminológii napadnutého rozhodnutia poskytnutých v bode 235 vyššie obsahuje nasledujúcu úvahu.

244    Komisia najskôr v odôvodnení č. 181 prvej vete napadnutého rozhodnutia v podstate uvádza, že z predchádzajúcich odôvodnení tohto rozhodnutia vyplýva, že kontrolný systém existoval na troch úrovniach.

245    Prvou zložkou tohto systému, ktorú označuje Komisia, sú „kontrolné aktivity... odborom auditu na internej úrovni“. Ide o kontrolu správ o službe vo verejnom záujme uvedenú v odôvodnení č. 178 napadnutého rozhodnutia a opätovne spomenutú na začiatku prvej vety odôvodnenia č. 180 tohto rozhodnutia prostredníctvom audítora.

246    Druhou zložkou tohto systému, ktorú označuje Komisia, sú „kontrolné aktivity... zodpovednými štátnymi orgánmi“. Ide o kontrolu uvedenú v odôvodnení č. 179 napadnutého rozhodnutia.

247    Treťou zložkou tohto systému, ktorú označuje Komisia, sú „kontrolné aktivity... externou audítorskou firmou“. Ide o kontrolu uvedenú v prvej vete odôvodnenia č. 180 napadnutého rozhodnutia.

248    Komisia pokračuje v druhej vete odôvodnenia č. 181 napadnutého rozhodnutia, v podstate vyjadrujúc, že hoci sa zdá, že sa neuskutočňoval systematický externý audit správ o službe vo verejnom záujme, teda hoci sa nezdá, že by prvá zložka systému fungovala správne, tento systém zabezpečoval, že služba vo verejnom záujme bola poskytovaná tak, ako bolo stanovené.

249    Z tohto opisu úvah Komisie vyplýva, že táto inštitúcia uvádza tvrdenie o existencii a uplatnení kontrolného systému zloženého z troch zložiek, aby z neho vyvodila, že služba vo verejnom záujme bola poskytovaná tak, ako bolo stanovené, a to napriek tomu, že konštatovala nefunkčnosť tohto systému, presnejšie jednej z jeho troch zložiek. Takýmto spôsobom je teda úvaha vyjadrená v napadnutom rozhodnutí znovu sama osebe rozporuplná.

250    Za týchto okolností Súd prvého stupňa konštatuje, že bez ohľadu na vyššie uvedené dve odôvodnenia poskytnuté Komisiou táto inštitúcia nemohla, vzhľadom na neexistenciu systematickej externej kontroly správ o službe vo verejnom záujme audítorom, považovať informácie obsiahnuté v týchto správach, ktoré neboli potvrdené audítorskou správou, za spoľahlivé.

251    Okrem toho je nesporné, že žalobkyňa opakovane upozornila Komisiu na ďalšie správy, konkrétne na zmluvne dohodnuté externé audítorské správy, a žiadala, aby táto inštitúcia požiadala Portugalskú republiku o ich predloženie. Vo svojich pripomienkach z 8. februára 2002 žalobkyňa uviedla, že podľa jej informácií zmluvne dohodnutá externá audítorská správa za rok 1998 bola veľmi kritická vo vzťahu k výkonu povinností vyplývajúcich zo zmluvy o poskytovaní služby vo verejnom záujme z roku 1996 prostredníctvom RTP.

252    Hoci tieto pripomienky žalobkyne nie sú samy osebe určujúce vzhľadom na obmedzenú úlohu, ktorá je dotknutým osobám priznaná v konaní o preskúmaní štátnej pomoci, pravdou tiež ostáva, že v kontexte neistoty, v akom sa Komisia nevyhnutne musela nachádzať, mohli tieto pripomienky zjavne potvrdiť, že je nevyhnutné, aby táto inštitúcia požiadala Portugalskú republiku o poskytnutie zmluvne dohodnutých externých audítorských správ.

253    Táto nevyhnutnosť bola o to väčšia preto, lebo Komisia vedela, že predmetom zmluvne dohodnutých externých audítorských správ bolo podľa samotného znenia zmlúv o poskytnutí služby vo verejnom záujme overiť, či poskytnuté služby vo verejnom záujme zodpovedajú nákladom uhradeným za ich poskytnutie. Nemohla preto ignorovať, že tieto zmluvne dohodnuté externé audítorské správy jej mohli, v každom prípade aspoň vo vzťahu k rokom, v súvislosti s ktorými neexistovala externá kontrola správ o službe vo verejnom záujme, poskytnúť relevantné informácie, ktoré by potvrdili, alebo vyvrátili údaje, ktorými už disponovala.

254    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa Súd prvého stupňa domnieva, že Komisia si tým, že Portugalskú republiku nepožiadala o predloženie zmluvne dohodnutých externých audítorských správ, nesplnila svoju povinnosť náležitého a nestranného preskúmania.

255    Týmto spôsobom sa Komisia neocitla v situácii, v ktorej by disponovala dostatočne spoľahlivými informáciami týkajúcimi sa určenia skutočne poskytnutých služieb vo verejnom záujme a nákladov skutočne vynaložených na poskytnutie týchto služieb. Keďže Komisia takýmito informáciami nedisponovala, nemohla pristúpiť k potrebnému overeniu primeranosti financovania nákladov na službu vo verejnom záujme, a teda nemohla platne dospieť k záveru o neexistencii nadbytočných kompenzácií nákladov na túto službu vo verejnom záujme.

256    Z toho vyplýva, že bez toho, aby bolo potrebné uložiť vykonanie dôkazu uvedeného v bode 28 vyššie alebo skúmať ostatné výhrady a žalobné dôvody žalobkyne, na ktoré sa odpoveď v časti, v ktorej napádajú porušenie povinnosti preskúmania Komisiou, nachádza vyššie, je potrebné zrušiť článok 1 napadnutého rozhodnutia, v ktorom Komisia rozhodla, že štátna pomoc poskytnutá RTP, vymedzená v danom článku, neviedla k žiadnym nadmerným kompenzáciám čistých nákladov vynaložených na túto úlohu vo verejnom záujme, ktorá bola zverená tomuto vysielateľovi.

 Záver

257    Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že je potrebné zrušiť jednak článok 1 napadnutého rozhodnutia a jednak článok 2 tohto rozhodnutia v tej časti, v ktorej stanovuje, že „oslobodenie od daní, notárskych a registračných poplatkov“ nie je štátnou pomocou.

258    V ostávajúcej časti je potrebné žalobu zamietnuť, konkrétne v časti, kde sa navrhuje zrušenie článku 2 napadnutého rozhodnutia v súvislosti s úľavami z poplatkov a emisiou dlhopisov v roku 1994.

 O trovách

259    Podľa článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Súd prvého stupňa rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania. Za okolností prejednávanej veci je potrebné rozhodnúť, že Komisia znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť štyri pätiny trov konania žalobkyne a že žalobkyňa znáša jednu pätinu svojich trov konania.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (piata komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Článok 1 rozhodnutia Komisie 2005/406/ES z 15. októbra 2003 o dočasných opatreniach, ktoré uplatnilo Portugalsko v prospech spoločnosti RTP, sa ruší.

2.      Článok 2 rozhodnutia 2005/406 sa ruší v časti, v ktorej stanovuje, že oslobodenie od daní, notárskych a registračných poplatkov nie je štátnou pomocou.

3.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

4.      Komisia znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť štyri pätiny trov konania SIC – Sociedade Independente de Comunicação, SA.

5.      SIC znáša jednu pätinu svojich trov konania.

Vilaras Martins Ribeiro Jürimäe

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 26. júna 2008.

Tajomník       Predseda komory

E. Coulon       M. Vilaras

Obsah

Právny rámec

Skutkové okolnosti

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

O treťom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení vyplývajúcom z neoznačenia niektorých opatrení za štátnu pomoc

O prvej časti žalobného dôvodu založenej na neoznačení oslobodenia od daní a poplatkov za štátnu pomoc

– Tvrdenia účastníkov konania

– Posúdenie Súdom prvého stupňa

O druhej časti tohto žalobného dôvodu založenej na neoznačení úľav z poplatkov za štátnu pomoc

– Tvrdenia účastníkov konania

– Posúdenie Súdom prvého stupňa

O tretej časti tohto žalobného dôvodu založenej na neoznačení emisie dlhopisov v roku 1994 za štátnu pomoc

– Tvrdenia účastníkov konania

– Posúdenie Súdom prvého stupňa

Závery k tretiemu žalobnému dôvodu

O štvrtom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení podmienok uplatnenia článku 86 ods. 2 ES

O prvej časti založenej na pridelení televízneho vysielania vo verejnom záujme RTP bez verejného obstarávania

– Tvrdenia účastníkov konania

– Posúdenie Súdom prvého stupňa

O druhej časti tohto žalobného dôvodu založenej na porušení podmienok uplatnenia článku 86 ods. 2 ES

– Tvrdenia účastníkov konania

– Posúdenie Súdom prvého stupňa

Záver

O trovách

* Jazyk konania: portugalčina.