ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (odvolacia komora)

z 8. septembra 2009 (*)

„Odvolanie – Verejná služba – Dočasní zamestnanci – Zmluva na dobu neurčitú – Rozhodnutie o prepustení – Článok 47 písm. c) bod i) PZOZ – Povinnosť odôvodnenia – Zjavne nesprávne posúdenie – Neobmedzená právomoc – Peňažná náhrada“

Vo veci T‑404/06 P,

ktorej predmetom je odvolanie podané proti rozhodnutiu Súdu pre verejnú službu Európskej únie (plénum) z 26. októbra 2006, Landgren/ETF (F‑1/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑123 a II‑A‑1‑459) a smerujúce proti zrušeniu tohto rozsudku,

Európska nadácia pre odborné vzdelávanie (ETF), v zastúpení: pôvodne G. Vandersanden, neskôr L. Levi, advokáti,

odvolateľka,

ktorú v konaní podporujú:

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: J. Currall a D. Martin, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania v odvolacom konaní,

ďalší účastník konania:

Pia Landgren, bydliskom v Revigliasco (Taliansko), v zastúpení: M.‑A. Lucas, advokát,

žalobkyňa v prvostupňovom konaní,

SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (odvolacia komora),

v zložení: predseda komory M. Jaeger (spravodajca), sudcovia J. Azizi, A. W. H. Meij, M. Vilaras a N. J. Forwood,

tajomník: E. Coulon,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Svojím odvolaním podaným podľa článku 9 prílohy Štatútu Súdneho dvora žiada odvolateľka, Európska nadácia pre odborné vzdelávanie (ETF), zrušenie rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (plénum) z 26. októbra 2006, Landgren/ETF (F‑1/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑123 a II‑A‑1459, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým Súd pre verejnú službu zrušil rozhodnutie ETF o ukončení pracovnej zmluvy dočasného zamestnanca na dobu neurčitú uzavretej s Piou Landgren a medzitýmne vyzval účastníkov konania, aby sa dohodli na peňažnej náhrade za nezákonné prepustenie pani Landgren, prípadne aby v tomto ohľade predložili vyčíslené návrhy.

 Právny rámec

2        V zmysle článku 11 prvého odseku Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (ďalej len „PZOZ“) sa primerane uplatnia ustanovenia článkov 11 až 26 Služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev (ďalej len „služobný poriadok“) týkajúce sa práv a povinností úradníkov.

3        Podľa článku 25 druhého odseku služobného poriadku:

„Každé rozhodnutie týkajúce sa konkrétneho jednotlivca, prijaté v súlade s týmto služobným poriadkom, sa bezodkladne písomne oznámi dotknutému úradníkovi. Každé rozhodnutie negatívne ovplyvňujúce úradníka musí uvádzať dôvody, na ktorých je založené.“

4        Okrem toho článok 47 PZOZ stanovuje:

„Okrem prípadu úmrtia, pracovný pomer dočasných zamestnancov zaniká:

…

c)      ak zmluva je uzatvorená na čas neurčitý [dobu neurčitú – neoficiálny preklad]:

i)      na konci [uplynutím – neoficiálny preklad] výpovednej lehoty, ustanovenej v zmluve; výpovedná lehota nesmie byť kratšia ako jeden mesiac za každý dokončený rok služby, pričom najkratšia výpovedná lehota je tri mesiace a najdlhšia je desať mesiacov. Výpovedná lehota však nezačína plynúť počas materskej dovolenky alebo zdravotnej dovolenky [práceneschopnosti – neoficiálny preklad] pod podmienkou, že táto zdravotná dovolenka [práceneschopnosť – neoficiálny preklad] nepresiahne tri mesiace. S výhradou vyššie uvedených obmedzení sa navyše počas materskej alebo zdravotnej dovolenky [práceneschopnosti – neoficiálny preklad] lehota prerušuje;

…“

 Skutkové okolnosti a konanie na prvom stupni

5        Skutkové okolnosti a konanie na prvom stupni sú uvedené v bodoch 6 až 32 napadnutého rozhodnutia, z ktorých vyplývajú nasledujúce skutočnosti.

6        Pani Landgren, narodená 21. júna 1947 bola ETF zamestnaná 3. januára 1995 ako dočasný zamestnanec skupiny C pôvodne na dobu určitú, potom od 18. júla 2000 na dobu neurčitú.

7        Správa o zamestnancovi v skúšobnej dobe týkajúca sa pani Landgren, ktorá bola vyhotovená 10. mája 1995, uvádza nasledujúce hodnotenia:

–        pokiaľ ide o „Schopnosť zamestnankyne plniť si svoje pracovné úlohy“: „dobrá“, v položke „Chápavosť, prispôsobivosť, úsudok“ sa však uvádza, že sú „nedostatočné“ s odôvodnením, že zamestnankyňa nie je dostatočne precízna, nemá zmysel pre detaily a nie je dostatočne pozorná,

–        pokiaľ ide o „Výkonnosť“: „dobrá“, v položke „Pracovné tempo“ sa však takisto uvádza, že je „nedostatočné“ s odôvodnením, že pri vyhotovovaní zmlúv pre zamestnancov došlo k niekoľkým omeškaniam,

–        pokiaľ ide o „Správanie sa v službe“: hodnotenie „veľmi dobré“.

8        Prvé hodnotenie služobného postupu pani Landgren, ktoré bolo vyhotovené 13. mája 1997 a týkalo sa obdobia rokov 1995 – 1997, je vcelku pozitívne. Na stupnici od 1 do 6 v rozmedzí od „výborný“ do „celkom záporný“ získala žalobkyňa celkovú známku „3“, hodnotenia služobného postupu“. Konkrétnejšie, pokiaľ ide o položky „Schopnosť“ a „Správanie sa v službe“, žalobkyňa získala hodnotenie „dobré“, a pokiaľ ide o položku „Efektívnosť“, získala hodnotenie „nedostatočná“. V tejto súvislosti sa zamestnankyni opätovne vytýkali nedostatočná pozornosť a nedostatočné pracovné tempo pri plnení pracovných úloh. Napriek tomu, že sa v správe uvádza vcelku dobré hodnotenie, od zamestnankyne sa požaduje, aby bola precíznejšia a aby zlepšila svoj „cit pre potreby služby“.

9        V druhom hodnotení služobného postupu, ktoré bolo vyhotovená 17. júna 1998 a týkalo sa obdobia rokov 1997 – 1998, bola zamestnankyni udelená vyššia celková známka, t. j. známka „2“, čomu zodpovedá hodnotenie „dobrý“. Hodnotiteľ vo svojom všeobecnom komentári konštatuje, že u žalobkyne došlo k zreteľnému zlepšeniu výkonov, pričom v položke „Efektívnosť“ uvádza, že aj naďalej môže dosahovať pokroky.

10      Tretie hodnotenie služobného postupu, ktoré bolo vyhotovené 17. januára 2000 a týkalo sa obdobia rokov 1999 – 2000, potvrdzuje celkovú známku „2“, neuvádzajú sa v ňom žiadne nedostatky a vo všetkých položkách sa uvádza rovnaké hodnotenie „dobrý“. Napriek tomu sa od žalobkyne požaduje, aby zlepšila svoju organizáciu pracovného času. Naopak, zdôrazňuje sa jej znalosť právnej úpravy a činnosti ETF.

11      Vo štvrtom hodnotení služobného postupu, ktoré bolo vyhotovené 29. marca 2001 a týkalo sa obdobia rokov 2000 – 2001, bola žalobkyni pridelená nižšia celková známka, t. j. známka „3“. Napriek tomu, že sa v správe zdôrazňuje jej komunikatívnosť, taktnosť, zdvorilosť, široká znalosť ETF, flexibilita a lojálnosť voči nadriadeným, takisto sa v nej konštatujú nedostatky v oblasti informatiky a v položke „Analýza a úsudok“ sa od nej požaduje, aby nerobila unáhlené závery najmä v prípadoch, ak nie je úplne oboznámená so spisom, hoci sa pripúšťa, že predkladá dobré návrhy na zlepšenia. Napokon sa jej navrhuje, aby sa zúčastnila školenia o vyhotovovaní zápisníc zo zasadnutí.

12      Od januára 2002 do januára 2003 bola žalobkyňa zamestnaná na riaditeľstve ETF, kde vykonávala sekretárske práce a práce administratívnej asistentky a mala na starosti najmä služobné cesty a dovolenky zamestnancov riaditeľstva.

13      Dňa 9. júla 2002 vyhotovil pán H., zástupca riaditeľa ETF, predbežné hodnotenie služobného postupu, v ktorom dospel k záveru, že pani Landgren dostatočne nespĺňa požiadavky na plnenie výkonu svojich pracovných úloh. Tento záver vychádzal z nedostatkov zistených pri príprave služobných ciest a vedení elektronických plánovacích diárov, ktoré boli pripisované nedostatočnej organizácii a nedôslednosti, obmedzenej schopnosti používať informačné systémy a nedostatočnej znalosti úloh a organizačnej štruktúry ETF. V tejto správe sa však zdôrazňoval pozitívny prístup a úsilie pani Landgren v súvislosti s plnením jej početných úloh.

14      Na konci roka 2002 vypracovali dvaja zástupcovia riaditeľa, páni H. a P., ako hodnotitelia, návrh hodnotenia služobného postupu pani Landgren za rok 2002 podľa nového systému hodnotenia pracovných výkonov, ktorý sa začal uplatňovať od januára toho istého roku.

15      Pán H. potvrdil svoje hodnotenie z 9. júla 2002, pričom skonštatoval nedostatočnú spoľahlivosť a závažné nedostatky týkajúce sa takmer všetkých aspektov plnených pracovných úloh, napriek tomu však zdôraznil úsilie, ktoré pani Landgren pri plnení týchto úloh vynaložila. Potvrdil, že stratil dôveru v kvalitu jej práce a dospel k záveru, že už viac nemôže pokračovať v plnení svojich pracovných úloh.

16      Hodnotenie pána P. bolo oveľa miernejšie, keďže sa domnieval, že pani Landgren si plní svoje osobitné úlohy vo väčšine prípadov uspokojivo a niektoré z nich dokonca dobre, pričom vo svojom celkovom hodnotení zdôraznil omeškania pri výkone a chyby z nepozornosti, ktoré je podľa neho možné čiastočne vysvetliť nadmerným pracovným zaťažením.

17      Pani Landgren vo svojich pripomienkach k hodnotiacej správe pripustila, že pracovné miesto, ktoré zastáva, je pre ňu príliš náročné, namietala však proti niektorým osobitným výhradám pána H. alebo k nim uviedla odôvodnenie. Žalobkyňa takisto riaditeľstvo upozornila na skutočnosť, že tieto nedostatky je možné vysvetliť dočasným znížením jej pamäťových schopností spôsobeným jej zdravotným stavom, ako aj na veľmi závažné dôsledky, ktoré by jej stratou zamestnania vznikli vzhľadom na jej finančnú a rodinnú situáciu a vek. Navrhla teda, aby sa preskúmala možnosť poveriť ju na tom istom riaditeľstve alebo na inom oddelení plnením iných menej náročných pracovných úloh.

18      Toto hodnotenie služobného postupu nebolo nikdy dokončené, a teda ani zaradené do osobného spisu pani Landgren.

19      Dňa 1. februára 2003 bola pani Landgren na časovo neobmedzené obdobie preradená na oddelenie „Východná Európa a Stredná Ázia“ ETF, na ktorom pracovala na polovičný úväzok a zabezpečovala činnosť sekretariátu vedúcej oddelenia pani S., zástupkyne vedúcej oddelenia pani T. a koordinátora ETF. Žiadosť o prácu na polovičný úväzok, ktorej riaditeľstvo vyhovelo, sa vzťahovala na obdobie od 1. februára 2003 do 31. decembra 2004 a bola odôvodnená ako príprava na odchod do starobného dôchodku zamestnanca, ktorý dosiahol 55 rokov.

20      Hodnotenie služobného postupu za rok 2003 vyhotovené 18. marca 2004 je pre pani Landgren priaznivé. V tejto správe sa nachádza nasledujúca časť:

„Pia dosiahla hlavné ciele stanovené na rok 2003. Z hodnotenia príslušných hlavných ukazovateľov vyplýva, že bola schopná plniť si svoje úlohy efektívne a účinne v stanovených lehotách.

Pia preukázala schopnosť sústrediť sa na svoju prácu dokonca aj pri riešení niekoľkých úloh naraz. Vynaložila značné úsilie na zlepšenie svojej pamäti.

Pia zlepšila svoje počítačové schopnosti.

Pia udržuje dobré, priateľské, napriek tomu však úctivé vzťahy s okolím a so svojimi kolegami v zamestnaní.“

21      Túto poslednú správu vyhotovila pani T. ako zástupkyňa vedúcej oddelenia v čase neprítomnosti pani S., ktorá bola práceneschopná od novembra 2003 do marca 2004, a podpísal ju pán riaditeľ R. Hoci pani S. túto správu nepodpísala, v správe je uvedená ako hodnotiteľ spolu s pani T. Je nesporné, že vedúca oddelenia s hodnotením pani T. nesúhlasila a k pracovným výkonom žalobkyne mala skôr záporné stanovisko.

22      Pani Landgren následne považovala za potrebné na stretnutí s pani S. prejednať možnosť pokračovať vo výkone práce na polovičný úväzok. Počas vyššie uvedeného stretnutia, ktoré sa uskutočnilo 10. mája 2004, vedúca oddelenia pani Landgren oznámila, že si vyhradzuje možnosť prejednať túto záležitosť s pánom riaditeľom R.

23      Dňa 17. mája 2004 mala pani Landgren pohovor s pánom R., ktorý jej dal na výber medzi „predčasným odchodom do starobného dôchodku“ a prepustením. Pán R. takisto upresnil, že v prípade prepustenia by mohla pani Landgren poberať príspevok v nezamestnanosti v zmysle článku 28a PZOZ až do doby, kedy dosiahne minimálny vek na odchod so starobného dôchodku, teda 60 rokov.

24      Dňa 15. júna 2004 sa pani Landgren opätovne stretla s pánom R., teraz však za prítomnosti sprostredkovateľa, ktorého menovala ETF. Na tomto stretnutí pán R. žalobkyni vysvetlil, že je „milá osoba, ale neefektívna sekretárka“, a z tohto posledného uvedeného dôvodu ju požiadal, aby podala výpoveď.

25      Na treťom stretnutí, ktoré sa konalo 25. júna 2004, za prítomnosti iných zodpovedných zástupcov ETF, odovzdal pán R. pani Landgren list, ktorý obsahoval výpoveď pracovnej zmluvy dočasného zamestnanca (ďalej len „rozhodnutie o prepustení“) s účinnosťou od 1. januára 2005.

26      Toto rozhodnutie znie takto:

„Vážená Pia,

v súlade s článkom 47 PZOZ a podmienkami Vašej pracovnej zmluvy a jej dodatkov Vám s ľútosťou oznamujem, že Váš pracovný pomer dočasného zamestnanca ETF bude ukončený. Vzhľadom na to, že v dodatku k Vašej pracovnej zmluve je stanovená šesťmesačná výpovedná lehota, bude Vaším posledným pracovným dňom 31. december 2004.

Som Vám veľmi povďačný za Vašu prácu v ETF a prajem Vám mnoho úspechov vo Vašej budúcej kariére.“

27      V nadväznosti na toto rozhodnutie bola pani Landgren s účinnosťou od 1. júla 2004 preložená na odbor „Správa a hlavné oddelenia“. Na jej žiadosť jej bolo povolené od tohto dňa opätovne vykonávať prácu na plný úväzok.

28      V októbri 2004 podstúpila pani Landgren chirurgickú operáciu a tri mesiace bola práceneschopná. V dôsledku toho bola výpovedná lehota počas týchto troch mesiacov prerušená.

29      Dňa 27. septembra 2004 podala pani Landgren v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku sťažnosť proti rozhodnutiu o prepustení.

30      Rozhodnutím z 19. januára 2005, ktoré bolo doručené 21. januára 2005, orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) túto sťažnosť zamietol, pričom uviedol, že prepustenie je dôvodné vzhľadom na neuspokojivý a nedostatočný charakter pracovných výkonov pani Landgren a že OOUPZ nepoužil svoju rozsiahlu mieru voľnej úvahy, ktorú má k dispozícii pri posudzovaní záujmu služby, zjavne nesprávnym spôsobom. Pri určovaní dňa účinnosti výpovede dbal v zmysle svojej povinnej starostlivosti predovšetkým na zohľadnenie záujmu príslušného dočasného zamestnanca.

31      Za týchto podmienok podala pani Landgren 28. apríla 2005 žalobu smerujúcu jednak k zrušeniu rozhodnutia o prepustení, a jednak k náhrade majetkovej a nemajetkovej ujmy spôsobenej týmto rozhodnutím.

32      Táto žaloba bola pôvodne zapísaná v kancelárii Súdu prvého stupňa pod číslom T‑180/05. Uznesením z 15. decembra 2005 Súd prvého stupňa v zmysle článku 3 ods. 3 rozhodnutia Rady 2004/752/ES, Euratom z 2. novembra 2004, ktorým sa zriaďuje Súd pre verejnú službu Európskej únie (Ú. v. EÚ L 333, s. 7), postúpil túto vec tomuto poslednému uvedenému súdu. Žaloba bola zapísaná v kancelárii Súdu pre verejnú službu pod číslom F‑1/05.

33      V napadnutom rozhodnutí Súd pre verejnú službu medzitýmne rozhodol jednak aby sa účastníci konania dohodli na peňažnej náhrade za nezákonné prepustenie pani Landgren, alebo ak sa nedohodnú, aby mu predložili v tomto ohľade svoje vyčíslené návrhy v lehote troch mesiacov od vyhlásenia rozsudku.

34      Keďže účastníci konania oznámili Súdu pre verejnú službu, že sa nedohodli na výške peňažnej náhrady a ETF oznámila, že aj napriek tomu je pripravená zaplatiť pani Landgren sumu 39 265,10 eura ako náhradu škody, Súd pre verejnú službu predbežne stanovil uznesením z 22. mája 2007 do doby konečného vyriešenia veci výšku peňažnej náhrady na sumu 39 000 eur.

35      Uznesením z 22. mája 2007 predseda Súdu pre verejnú službu rozhodol na základe článku 77 písm. b) a článku 78 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, ktorý sa mutatis mutandis uplatňuje na Súd pre verejnú službu na základe článku 3 ods. 4 rozhodnutia 2004/752, o prerušení konania vo veci F-1/05 do doby, než v predmetnej veci vydá konečné rozhodnutie Súd pre verejnú službu. Predseda Súdu pre verejnú službu totiž uviedol, že konečné vyriešenie veci môže závisieť od toho, či je pani Landgren úplne a trvalo práceneschopná. Táto otázka vyžaduje také dokazovanie, akým ja určenie znalcov v odbore lekárstva, čo by bolo vzhľadom na náklady takéhoto postupu v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti, keďže zatiaľ nebolo rozhodnuté o opravnom prostriedku podanému proti medzitýmnemu rozhodnutiu.

 O napadnutom rozsudku

36      V prvom rade v bodoch 60 až 79 napadnutého rozsudku preskúmal Súd pre verejnú službu tvrdenie ETF založené na tom, že neexistuje žiaden právny základ, ktorý by jej ukladal povinnosť odôvodniť rozhodnutie o prepustení.

37      V tejto súvislosti Súd pre verejnú službu najprv pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry (rozsudky Súdneho dvora z 26. novembra 1981, Michel/Parlament, 195/80, Zb. s. 2861, bod 22; Súdu prvého stupňa z 20. marca 1991, Pérez-Mínguez Casariego/Komisia, T‑1/90, Zb. s. II‑143, bod 73; z 18. marca 1997, Picciolo a Caló/Výbor regiónov, T‑178/95 a T‑179/95, Zb. VS s. I‑A‑51 a II‑155, bod 33; z 20. júla 2001, Brumter/Komisia, T‑351/99, Zb. VS s. I‑A‑165 a II‑757, bod 28; zo 16. marca 2004, Afari/ECB, T‑11/03, Zb. VS s. I‑A‑65 a 267, bod 37, a zo 6. júla 2004, Huygens/Komisia, T‑281/01, Zb. VS s. I‑A‑203 a II‑903, bod 105, a z 3. októbra 2006, Nijs/Dvor audítorov, T‑171/05, T‑171/05, Zb. VS s. I‑A‑2‑195 a II‑A‑2‑999, bod 36), je povinnosť odôvodnenia základnou zásadou práva Spoločenstva, od ktorej je možné sa odchýliť iba v naliehavých prípadoch, a že táto zásada, ktorá je stanovená v článku 253 ES, a prebratá v článku 25 druhom odseku služobného poriadku, je presnejšie súčasťou práv a povinností úradníkov, na ktoré odkazuje článok 11 PZOZ.

38      Súd pre verejnú službu ale uviedol, že Súdny dvor v rozsudku Schertzer/Parlament (25/68, Zb. s 1729, body 38 až 40) rozhodol, že pracovný pomer dočasného zamestnanca, ktorý uzavrel pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, končí v súlade s článkom 47 ods. 2 PZOZ uplynutím výpovednej lehoty stanovenej v pracovnej zmluve. Spresnil, že Súdny dvor dospel k záveru, že jednostranné vypovedanie uvedenej pracovnej zmluvy, ktoré je výslovne upravené v tomto poslednom uvedenom ustanovení, tým, že spadá do rozsiahlej miery voľnej úvahy príslušného orgánu, ktoré zamestnanec uznáva v okamihu svojho prijatia do pracovného pomeru, má svoje odôvodnenie v pracovnej zmluve, a preto nemusí byť odôvodnené. Zdôraznil, že podľa Súdneho dvora sa z tohto pohľadu postavenie dočasného zamestnanca podstatne odlišuje od postavenia úradníka, takže je vylúčené, aby sa analogicky uplatnil článok 25 služobného poriadku, a to aj napriek tomu, že článok 11 PZOZ všeobecne odkazuje na články 11 až 26 služobného poriadku. Súd pre verejnú službu dodal že tento výklad bol potvrdený ustálenou judikatúrou (rozsudky Súdneho dvora z 19. júna 1992, V/Parlament, C‑18/91 P, Zb. s. I‑3997, bod 39; Súdu prvého stupňa, Speybrouck/Parlament, už citovaný, bod 90; zo 17. marca 1994, Hoyer/Komisia, T‑51/91, Zb. VS s. I‑A‑103 a II‑341, bod 27; zo 17. marca 1994, Smets/Komisia, T‑52/91, Zb. VS s. I‑A‑107 a II‑353, bod 24; z 5. decembra 2002, Hoyer/Komisia, T‑70/00, Zb. VS s. I‑A‑247 a II‑1231, bod 55; zo 7. júla 2004, Schmitt/EAO, T‑175/03, Zb. VS s. I‑A‑211 a II‑939, body 57 a 58; z 23. februára 2006, Kazantzoglou/EAO, T‑471/04, Zb. VS, s. I‑A‑2‑35 a II‑A‑5‑157, body 43 a 44, a zo 6. júna 2006, Girardot/Komisia, T‑10/02, Zb. VS, s. I‑A‑2‑129 a II‑A‑2‑609).

39      Vzhľadom na vývoj práva týkajúceho sa ochrany pracovníkov pred prepustením a zneužívaním opätovne uzatváraných zmlúv alebo pracovných vzťahov na dobu určitú, ako aj vzhľadom na judikatúru Spoločenstva týkajúcu sa formálnej požiadavky týkajúcej sa odôvodnenia aktov spôsobujúcich ujmu, Súd pre verejnú službu dospel k záveru, že je potrebné preskúmať, či je možné jednostranne vypovedať pracovnú zmluvu dočasného zamestnanca na dobu neurčitú bez udania dôvodu.

40      Po prvé, keďže z rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP, ktorá bola vykonaná smernicou Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 (Ú. v. ES L 175, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368) vyplýva, že pracovné zmluvy na dobu neurčitú predstavujú „všeobecnú formu pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnávateľmi a zamestnancami“ a je pre ne charakteristická stabilita zamestnania a Súdny dvor zdôraznil, že možnosť stabilného zamestnania predstavuje významný prvok ochrany pracovníkov (rozsudok Súdneho dvora z 22. novembra 2005, Mangold, C‑144/04, Zb. s. I‑9981, bod 64; pozri takisto rozsudok Súdneho dvora zo 4. júla 2006, Adeneler a i., C‑212/04, Zb. s. I‑6057, bod 62), dospel Súd pre verejnú službu k záveru, že ak by zamestnávateľ mohol ukončiť pracovnoprávny vzťah na dobu neurčitú výpoveďou bez udania dôvodu, s tým, že jediným obmedzením by bolo dodržanie výpovednej lehoty, viedlo by to k popretiu samotnej povahy pracovných zmlúv na dobu neurčitú, keďže takéto pracovné zmluvy zaručujú určitú istotu zamestnania, a odstránil by sa tým rozdiel medzi týmto druhom pracovných zmlúv a pracovnými zmluvami na dobu určitú.

41      Po druhé Súd pre verejnú službu uviedol článok 4 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 158 z 22. júna 1982 o skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, podľa ktorého „pracovník nesmie byť prepustený bez platného dôvodu týkajúceho sa jeho schopností či správania alebo z dôvodu súvisiaceho s fungovaním podniku, zariadenia alebo služby“, ako aj článok 24 písm. a) Európskej sociálnej charty z 18. októbra 1961 v revidovanom znení, ktorý zaručuje „právo pracovníkov nebyť prepustený bez závažného dôvodu týkajúceho sa ich schopností či správania alebo dôvodu súvisiaceho s fungovaním podniku, zariadenia alebo služby“ a článok 30 Charty základných práv Európskej únie vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s. 1), v zmysle ktorého „každý pracovník má právo na ochranu proti bezdôvodnému prepusteniu v súlade s právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou“. Článok 41 ods. 2 tretia zarážka tejto charty takisto všeobecným spôsobom v rámci práva na riadnu správu vecí verejných stanovuje „povinnosť správneho orgánu odôvodňovať svoje rozhodnutia“.

42      V tejto súvislosti Súd pre verejnú službu uviedol, že hlavným cieľom uvedenej charty je potvrdenie „práv vyplývajúcich najmä z ústavných tradícií a medzinárodných záväzkov, ktoré sú spoločné pre členské štáty, zo Zmluvy o Európskej únii a zo zmlúv Spoločenstva, z… [EDĽP], sociálnych chárt prijatých Spoločenstvom a Radou Európy ako aj z judikatúry Súdneho dvora… a Európskeho súdu pre ľudské práva“ (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 27. júna 2006, Parlament/Rada, C‑540/03, Zb. s. I‑5769, bod 38).

43      Súd pre verejnú službu sa okrem toho domnieval, že Európsky parlament, Rada Európskej únie a Komisia Európskych spoločenstiev sa tým, že Chartu základných práv Európskej únie slávnostne vyhlásili, usilovali o to, aby jej bol priznaný osobitný význam, ktorý je potrebné pri výklade ustanovení služobného poriadku a PZOZ v danom prípade zohľadniť.

44      V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že neexistuje žiadny naliehavý dôvod, ktorý by dočasných zamestnancov v zmysle PZOZ vylučoval z ochrany proti bezdôvodnému prepusteniu, najmä ak uzavreli pracovnú zmluvu na dobu neurčitú alebo, v prípade, že uzavreli pracovnú zmluvu na dobu určitú, ak boli prepustení pred uplynutím doby, na ktorú bola táto pracovná zmluva uzavretá. Na zabezpečenie dostatočnej ochrany v tomto zmysle je potrebné jednak umožniť dotknutým osobám, aby sa ubezpečili, či boli ich oprávnené záujmy rešpektované alebo porušené, ako aj zvážiť možnosť obrátiť sa na súd a na druhej strane je potrebné umožniť súdu vykonávať súdne preskúmanie, z čoho vyplýva, že je potrebné uznať, že príslušný orgán má povinnosť odôvodnenia.

45      Napokon Súd pre verejnú službu zdôraznil, že priznanie takejto povinnosti odôvodnenia príslušnému orgánu nevylučuje, že tento orgán má, pokiaľ ide o prepúšťanie, rozsiahlu mieru voľnej úvahy, a súdne preskúmanie Spoločenstva sa preto obmedzuje na overenie toho, či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu alebo zneužitiu právomoci (rozsudky Súdu prvého stupňa z 11. februára 1999, Carrasco Benítez/EMEA, T‑79/98, Zb. VS. s. I‑A‑29 a II‑127, bod 55; z 12. decembra 2000, Dejaiffe/ÚHVT, T‑223/99, Zb. VS s. I‑A‑277 a II‑1267, bod 53, a zo 6. februára 2003, Pyres/Komisia, T‑7/01, Zb. VS s. I‑A‑37 a II‑239, body 50 a 51) a že článok 47 PZOZ nie je v rozpore s predchádzajúcimi úvahami, keďže tento článok v rámci ustanovenia uvedeného v písmene c) bode i) upravuje iba určovanie výpovednej lehoty a jej plynutie, pričom sa nezaoberá otázkou odôvodňovania prepustenia.

46      V druhom rade preskúmal Súd pre verejnú službu v bodoch 77 až 81 napadnutého rozhodnutia, či bola povinnosť odôvodnenia v predmetnej veci dodržaná. Ak pri vyhotovovaní rozhodnutia o prepustení zamestnanca, s ktorým bola uzavretá pracovná zmluva na dobu neurčitú, sa venuje osobitná pozornosť tomu, aby boli dôvody, na ktorých sa takéto rozhodnutie zakladá, vo všeobecnosti uvedené jasne a písomne, a to najlepšie v samotnom texte príslušného rozhodnutia, Súd pre verejnú službu dospel k záveru, že v každom prípade sa môže povinnosť uviesť dôvody prepustenia považovať za dodržanú aj v prípade, ak boli dôvody prepustenia dotknutej osobe oznámené na stretnutiach s jej nadriadeným, a ak bolo rozhodnutie OOUPZ prijaté krátko po uskutočnení tohto stretnutia a dodal, že OOUPZ môže takisto v prípade potreby toto odôvodnenie doplniť v štádiu vyjadrenia sa k sťažnosti, ktorú podala dotknutá osoba.

47      V danom prípade Súd pre verejnú službu uviedol, že pani Landgren boli na stretnutiach s pánom R., ktoré sa konali 15. a 25. júna 2004, oznámené dôvody spočívajúce v odbornej nespôsobilosti, vzhľadom na ktoré sa mala ukončiť jej pracovná zmluva dočasného zamestnanca a že potrebné dodatočné upresnenie predložil OOUPZ vo svojom vyjadrení sa k jej sťažnosti. To umožnilo pani Landgren posúdiť dôvodnosť rozhodnutia o prepustení a podať žalobu na Súd pre verejnú službu, takže žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia bolo potrebné zamietnuť.

48      V treťom rade posúdil Súd pre verejnú službu v bodoch 82 až 95 napadnutého rozsudku dôvodnosť dôvodov, na ktorých sa zakladá rozhodnutie o prepustení.

49      V tejto súvislosti Súd pre verejnú službu najskôr konštatoval, že ETF sa pri uvádzaní dôvodov prepustenia odvolala výlučne na „celkovú“ odbornú nespôsobilosť pani Landgren, čo bolo potvrdené niekoľkými nepriaznivými hodnoteniami služobného postupu, resp. výhradami vo vzťahu k jej pracovným výkonom.

50      Súd pre verejnú službu ďalej uviedol, že hoci sa pani Landgren počas jej kariéry vytýkali také nedostatky, akými sú nedostatočná pozornosť, nedostatočná precíznosť a pomalé pracovné tempo pri plnení pracovných úloh, z rozličných správ o zamestnancovi v skúšobnej dobe a hodnotení vyplýva, že hodnotenie jej zásluh bolo na rozdiel od toho, čo uvádza ETF, vcelku uspokojivé, alebo dokonca dobré (za obdobie rokov 1997 až 2000 a za rok 2003).

51      Okrem toho zdôraznil, že veľmi nepriaznivé hodnotenia predložili dve osoby, a to pán H., zástupca riaditeľa, pre ktorého pani Landgren pracovala ako sekretárka v období od januára 2002 do januára 2003, a pani S., vedúca oddelenia, pre ktorú takisto pani Landgren pracovala ako sekretárka, a to v období od 1. februára 2003 do 30. júna 2004.

52      V každom prípade sa však Súd pre verejnú službu jednak domnieval, že pokiaľ ide o návrh hodnotenia služobného postupu za rok 2002, nielenže jej znenie nebolo nikdy dokončené, ale okrem toho bolo hodnotenie druhého zástupcu riaditeľa, pána P., pre ktorého pani Landgren počas toho istého obdobia tiež pracovala, omnoho priaznivejšie, keďže pán P. považoval plnenie jej pracovných úloh za uspokojivé, či dokonca dobré, aj keď uvádzal určité nedostatky, ktoré však čiastočne pripisoval nadmernému pracovnému zaťaženiu.

53      Ďalej sa Súd pre verejnú službu domnieval, že hodnotenie služobného postupu za rok 2003, ktoré 18. marca 2004 vypracovala pani T., pre ktorú pani Landgren tiež pracovala, a ktoré pán R. podpísal 31. marca 2004, teda približne dva mesiace pred stretnutiami, na ktorých pán R. pani Landgren oznámil svoj zámer ukončiť jej pracovnú zmluvu, bolo pre pani Landgren osobitne priaznivá. Osobitne zdôraznil, že podľa tohto hodnotenia služobného postupu pani Landgren „dosiahla hlavné ciele stanovené na rok 2003… bola schopná plniť si svoje úlohy efektívne a účinne v stanovených lehotách… preukázala schopnosť sústrediť sa na svoju prácu dokonca aj pre riešení niekoľkých úloh naraz… vynaložila značné úsilie na zlepšenie svojej pamäti… zlepšila svoje počítačové schopnosti… udržiavala dobré, priateľské, avšak úctivé vzťahy s okolím a so svojimi kolegami v zamestnaní“.

54      Súd pre verejnú službu ďalej uviedol, že zo spisu nevyplýva, že by v období od marca 2004, kedy pani T. vyhotovila prvé hodnotenie služobného postupu, v ktorom uviedla, že pani Landgren si svoje pracovné úlohy plní efektívne a včas, do prijatia rozhodnutia o prepustení o tri mesiace neskôr, došlo k náhlemu zníženiu jej pracovných výkonov.

55      Z tohto dôvodu sa Súd pre verejnú službu domnieval, že v súvislosti s rozhodnutím o prepustení došlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu a toto rozhodnutie bolo potrebné zrušiť.

56      V štvrtom rade keďže pani Landgren vyhlásila, že došlo k značnému zhoršeniu jej zdravotného stavu, a že už nie je fyzicky schopná začať opätovne pracovať v ETF, Súd pre verejnú službu rozhodol, že na účely toho, aby bol v záujme pani Landgren zabezpečený potrebný účinok zrušujúceho rozsudku, bolo potrebné, aby využil svoju neobmedzenú právomoc, ktorá mu prislúcha v majetkových sporoch, a ETF vyzval, aby sa pokúsila o nájdenie spravodlivého riešenia na zabezpečenie primeranej ochrany práv pani Landgren (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 6. júla 1993, Komisia/Albani a i., C‑242/90 P, Zb. s. I‑3839, bod 13, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 31. marca 2004, Girardot/Komisia, T‑10/02, Zb. VS s. I‑A‑109 a II‑483, bod 89).

57      Preto vyzval účastníkov konania, aby sa pokúsili o uzavretie dohody, v ktorej sa určí spravodlivá peňažná náhrada za protiprávne prepustenie pani Landgren, a aby následne Súdu oznámili takto určenú výšku sumy, alebo ak k uzavretiu dohody nedôjde, aby Súdu oznámili svoje vyčíslené návrhy prijaté v tejto súvislosti, a to v lehote troch mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku.

 O odvolaní

I –  Konanie

58      Podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 22. decembra 2006 podala ETF toto odvolanie.

59      Dňa 26. marca 2007 požiadala Komisia o vstup vedľajšieho účastníka do konania. Uznesením z 19. apríla 2007 pripustil predseda odvolacej komory Komisiu do konania ako vedľajšieho účastníka konania na podporu návrhov ETF.

60      Pani Landgren predložila svoje vyjadrenie 16. apríla 2007.

61      Listom zo 4. júna 2007 požiadala ETF odvolávajúc sa na prípad vyššej moci o povolenie predložiť repliku, hoci lehota na predloženie takejto žiadosti uplynula 10. mája 2007. Rozhodnutím z 12. júna 2007 predseda odvolacej komory túto žiadosť zamietol.

62      Komisia predložila svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania 6. júna 2007. ETF a pani Landgren predložili svojej pripomienky k tomuto vyjadreniu 19. júla a 28. augusta 2007.

63      Súd prvého stupňa (odvolacia komora) na základe správy sudcu spravodajcu konštatoval, že účastníci konania nepredložili žiadny návrh na nariadenie pojednávania v lehote jedného mesiaca od doručenia oznámenia o skončení písomnej časti konania, a na základe článku 146 rokovacieho poriadku rozhodol, že o odvolaní sa rozhodne bez ústnej časti konania.

II –  Návrhy účastníkov konania

64      ETF navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zrušil napadnutý rozsudok a tým uznal jednak zákonnosť rozhodnutia o prepustení napadnutého v prvom stupni a jednak nedostatok právneho základu pre akúkoľvek náhradu škody pani Landgren,

–        zaviazal pani Landgren na náhradu trov konania, a to vrátane jej vlastných trov konania pred Súdom pre verejnú službu.

65      Pani Landgren navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zamietol odvolanie,

–        subsidiárne vyhovel návrhom, ktoré uplatnila na prvom stupni,

–        zaviazal ETF na náhradu trov konania.

66      Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zrušil napadnutý rozsudok,

–        v dôsledku toho vyhlásil žalobu na prvom stupni alebo aspoň návrhy na náhradu škody, ktoré obsahuje, za neprípustné,

–        subsidiárne vyhovel návrhom uplatneným ETF.

 Právny stav

I –  O prípustnosti odvolania

A –  Tvrdenia účastníkov konania

67      Pani Landgren tvrdí, že opravný prostriedok je v plnom rozsahu neprípustný, lebo ETF s napadnutým rozsudkom súhlasila. V tejto súvislosti odkazuje na rozsudok Súdneho dvora z 8. januára 2002, Francúzsko/Monsanto a Komisia (C‑248/99 P, Zb. s. I‑1, bod 31), v ktorom bolo rozhodnuté, že súhlas s rozsudkom môže predstavovať prekážku prípustnosti opravného prostriedku proti uvedenému rozsudku.

68      Takýto súhlas v predmetnej veci vyplýval z listu adresovanému zástupcom ETF 10. novembra 2006, ktorý predstavuje jednostranný právny akt vyjadrujúci súhlas s napadnutým rozsudkom a vzdanie sa práva podať odvolanie stanovené v uvedenom rozsudku.

69      Pani Landgren sa v podstate domnieva, že ak mala ETF v úmysle podať proti napadnutému rozsudku odvolanie, nemala predložiť návrh na plnenie povinností vyplývajúcich z tohto rozsudku pred podaním svojho odvolania a návrhu na prerušenie konania vedeného pred Súdom pre verejnú službu.

70      ETF ju však naopak vyzvala bez toho, aby si vyhradila právo podať prípadné odvolanie, aby predložila návrh s cieľom uzavrieť dohodu o odškodnení, alebo aby inak predložila Súdu pre verejnú službu vyčíslené návrhy na odškodnenie. Takáto dohoda alebo takéto návrhy mohli definitívne ukončiť spor a vylúčiť akúkoľvek ďalšiu žalobu, lebo povinnosť odškodnenia by už nevyplývala z napadnutého rozsudku, ale z uvedenej dohody alebo uvedených návrhov.

71      ETF tak v liste z 10. novembra 2006 uviedla, že dúfa, že spoločne nájdu priestor na dosiahnutie dohody. V tomto ohľade pani Landgren podotýka, že pokiaľ by ETF hodlala podať odvolanie, nemalo by veľký význam, aby strany dospeli k dohode, ktorá by bola uvedeným odvolaním nevyhnutne spochybnená.

72      To je potvrdené informáciou poskytnutou ETF, podľa ktorej by bolo vhodné, aby jej pani Landgren poslala svoj návrh čo najrýchlejšie, aby mohlo byť zaplatenie náhrady započítané do rozpočtu na rok 2006. Z toho treba podľa pani Landgren odvodiť, že ETF mala skutočne v úmysle úplne splniť povinnosti vyplývajúce z napadnutého rozsudku, lebo v opačnom prípade by nebolo príliš dôležité, či dôjde k započítaniu do rozpočtu na rok 2006 alebo rok 2007.

73      ETF tým, že si najprv vo svojom liste z 5. decembra 2006 vyhradila právo podať odvolanie proti napadnutému rozsudku, potom 8. decembra 2006 zrušila svoj návrh na odškodnenie predložený v liste z 5. decembra 2006 a nakoniec podala predmetné odvolanie teda porušila zásadu právnej istoty, a to tým skôr, že návrh predložený 10. novembra 2006 bol prijatý.

74      Pani Landgren okrem toho tvrdí, že ani by nebolo treba domnievať sa, že list z 10. novembra 2006 predstavuje súhlas ETF s napadnutým rozsudkom, konkrétne, súhlasné a nepodmienené uistenia poskytnuté zástupcom ETF v nej vyvolali legitímnu dôveru, že povinnosti vyplývajúce z tohto rozsudku budú rýchlo a definitívne splnené. Tým, že si ETF najprv vo svojom liste z 5. decembra 2006 vyhradila právo podať odvolanie proti napadnutému rozsudku, potom 8. decembra 2006 zrušila svoj návrh na odškodnenie z 5. decembra 2006 a nakoniec podala predmetné odvolanie, porušila zásadu ochrany legitímnej dôvery. Okrem toho môže takáto zmena stanoviska „spochybňovať“ osobný a skutočný záujem ETF na vyriešení sporu. To je potvrdené žiadosťou Komisie o vstup vedľajšieho účastníka do konania, z ktorého vyplýva, že sledovaný záujem v skutočnosti spočíva v účinku napadnutého rozsudku na prax vychádzajúcu z judikatúry, podľa ktorej má byť prepustenie dočasných zamestnancov odôvodnené.

75      ETF a Komisia sa domnievajú, že táto argumentácia je nedôvodná.

B –  Posúdenie Súdom prvého stupňa

76      Bez ohľadu na preskúmanie otázky, či sa pojem „súhlas“ použije v rámci žaloby o neplatnosť rozhodnutia prijatého inštitúciou Spoločenstva, treba pripomenúť, že z článku 233 ES vyplýva, že inštitúcia, ktorej akt bol vyhlásený za neplatný, je povinná prijať opatrenia, aby vyhovela rozsudku.

77      V predmetnej veci vyzval Súd pre verejnú službu ETF, aby hľadala spravodlivé riešenie, ktoré primerane ochráni práva pani Landgren. Podľa bodu 2 výroku napadnutého rozhodnutia Súd pre verejnú službu rozhodol, že účastníci konania sú povinní v lehote troch mesiacov do dňa vyhlásenia tohto rozsudku oznámiť buď výšku sumy určenej v spoločnej dohode o peňažnej náhrade súvisiacej s protiprávnosťou rozhodnutia o prepustení, alebo ak k uzavretiu dohody nedôjde, svoje vyčíslené návrhy týkajúce sa tejto sumy.

78      A napokon podľa článku 244 ES sú rozsudky Súdu pre verejnú službu vykonateľné za podmienok stanovených v článku 256 ES.

79      Z toho vyplýva s ohľadom na výrok napadnutého rozsudku v spojení s jeho odôvodnením, najmä z jeho bodu 93, že ETF bola povinná obrátiť sa na pani Landgren s cieľom nájsť dohodu o peňažnej náhrade, ktorú stanovil v prospech pani Landgren uvedený rozsudok. Pani Landgren okrem toho vo svojom liste z 22. novembra 2006 uvádza, že „ETF [jej] má urobiť návrh odškodnenia, na základe ktorého sa vyjadrí, a to tým skôr, že je zjavne na žalovanom orgáne, aby vykonal povinnosti vyplývajúce z rozsudku o zrušení“.

80      Keďže podľa článku 12 prílohy I Štatútu Súdneho dvora nemá odvolanie na Súd prvého stupňa odkladný účinok, samotná skutočnosť, že ETF sa obrátila na pani Landgren s cieľom splniť povinnosti vyplývajúce z rozsudku Súdu pre verejnú službu neznamená, že sa vzdala práva podať odvolanie. V každom prípade vzdanie sa práva podať odvolanie môže vzhľadom na to, že jeho následkom je zánik práva, vyvolať neprípustnosť odvolania len za predpokladu, že toto vzdanie sa práva možno konštatovať jasne a bezpodmienečne.

81      To však v predmetnej veci zjavne neplatí. Nielenže v liste z 10. novembra 2006 nie je nič také uvedené, ale ETF výslovne v liste z 5. novembra 2006, ktorým reagovala na odpoveď pani Landgren z 22. novembra 2006, uvádza, že „si vyhradzuje okrem toho právo bez ohľadu na tento návrh podať proti rozsudku [Súdu pre verejnú službu] z 26. októbra 2006 odvolanie“.

82      V tejto súvislosti nie je dôležité, že ETF mohla uviesť, že dúfa, že nájde možnosť, ako sa dohodnúť s pani Landgren, lebo to svedčí len o vôli splniť v dobrej viere povinnosti vyplývajúce z rozsudku Súdu pre verejnú službu. Takisto vzhľadom na to, že odvolanie nemá odkladný účinok, prianie ETF môcť započítať náhradu pre pani Landgren do rozpočtu na rok 2006 nutne neznamená, že by ETF nemala v úmysle podať odvolanie a ani že by sa výslovne vzdala práva podať odvolanie.

83      Z rovnakých dôvodov nemôže pani Landgren vytýkať ETF, že by porušila zásadu ochrany legitimnej dôvery. Treba totiž pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry má každý jednotlivec právo odvolávať sa na túto zásadu, ak sa nachádza v situácii, z ktorej vyplýva, že administratíva Spoločenstva v ňom vzbudila dôvodné očakávania tým, že mu poskytla konkrétne záruky (pozri rozsudok Súdneho dvora z 18. júla 2007, AER/Karatzoglou, C‑­213/06 P, Zb. s. I 6733, bod 33, a tam citovanú judikatúru). I keby bolo možné namietať voči ETF ako účastníkovi konania v spore požiadavky vychádzajúce zo zásady ochrany legitímnej dôvery, ktorá sa uplatňuje na správnu činnosť, stačí uviesť, že z vyššie uvedeného vyplýva, že ETF neposkytla pani Landgren žiadne konkrétne uistenie pokiaľ ide o prípadné konečné vyriešenie sporu.

84      Z uvedeného vyplýva, že predmetnú prekážku konania treba zamietnuť.

II –  O prípustnosti niektorých žalobných návrhov

A –  Tvrdenia účastníkov konania

85      Pani Landgren tvrdí, že žalobné návrhy ETF týkajúce sa toho, aby Súd prvého stupňa uznal zákonnosť rozhodnutia o prepustení a neexistenciu právneho základu čo sa týka povinnosti odškodnenia uloženej Súdom pre verejnú službu, sú neprípustné. Tieto žalobné návrhy nespĺňajú požiadavky článku 139 rokovacieho poriadku, lebo sa nezhodujú so žalobnými návrhmi predloženými ETF pred Súdom pre verejnú službu. Nemožno ich vykladať ani tak, že sa týkajú toho, aby Súd prvého stupňa vyhovel žalobným návrhom predloženým ETF v prvom stupni. ETF totiž tieto návrhy predložila ako vyplývajúce zo samotného zrušenia napadnutého rozsudku a nie z riešenia sporu Súdom prvého stupňa.

86      Pani Landgren dodáva, že Súd prvého stupňa nemá právomoc rozhodnúť. Z uvedeného odvodzuje, že odvolanie treba považovať za opravný prostriedok, ktorý smeruje len k zrušeniu napadnutého rozsudku a nie k spochybneniu postavenia pani Landgren. Osobná a skutočná povaha právneho záujmu ETF na konaní sa zdá pochybná a odvolanie by malo byť zamietnuté v plnom rozsahu.

B –  Posúdenie Súdom prvého stupňa

87      Ako tvrdí pani Landgren, súd rozhodujúci o odvolaní nemá rovnako ako súd prvého stupňa právomoc vykonať všeobecné vyhlásenia, ktoré prekračujú striktný rámec sporu. Žalobné návrhy ETF smerujúce k tomu, aby Súd prvého stupňa uznal zákonnosť rozhodnutia o prepustení a neexistenciu právneho základu čo sa týka povinnosti odškodnenia uloženej Súdom pre verejnú službu teda treba vyhlásiť za neprípustné, čo napokon ani ETF nespochybňuje.

88      Aj keby ETF vyjadrila týmito žalobnými návrhmi svoje prianie, aby Súd prvého stupňa vydal konečné rozhodnutie vo veci, treba konštatovať, že článok 13 prílohy I Štatútu Súdneho dvora v každom prípade stanovuje, že ak je odvolanie odôvodnené, Súd prvého stupňa zruší rozhodnutie Súdu pre verejnú službu a sám rozhodne vo veci, ale ak stav konania nedovoľuje rozhodnúť vo veci, vráti prípad na rozhodnutie Súdu pre verejnú službu. Otázka, či ETF navrhla, aby Súd prvého stupňa vydal sám konečné rozhodnutie vo veci, teda nie je relevantná.

III –  O prípustnosti žaloby v prvom stupni

A –  Tvrdenia účastníkov konania

89      Komisia tvrdí, že Súd pre verejnú službu mal vyhlásiť žalobu, ktorú podala pani Landgren na prvom stupni, za neprípustnú.

90      Domnieva sa totiž, že keďže pracovná zmluva medzi pani Landgren a ETF stanovila, že inštitúcia či zamestnankyňa ju môžu ukončiť za podmienok stanovených v článkoch 47 až 50 PZOZ, žaloba podaná proti rozhodnutiu o prepustení prijatému ETF na základe článku 47 služobného poriadku, a to v súlade s ustanoveniami zmluvy, bola podaná oneskorene.

91      Komisia zdôrazňuje, že v rozsudku zo 14. septembra 2006, Komisia/Fernández Gómez (C‑417/05 P, Zb. s. I‑8481) Súdny dvor zrušil prvostupňový rozsudok Súdu prvého stupňa a vyhlásil za neprípustnú žalobu podanú dotknutou dočasnou zamestnankyňou proti odmietnutiu Komisie predĺžiť jej zmluvu. Súdny dvor uviedol, že pracovná zmluva stanovovala, že ju nemožno predĺžiť. Potom ako Súdny dvor pripomenul, že zdrojom právnych účinkov pre osoby, na ktoré sa vzťahuje služobný poriadok, je len pracovná zmluva, konštatoval, že dočasná zamestnankyňa nikdy nenapadla v rámci lehôt podľa služobného poriadku ustanovenia svojej zmluvy a tým pádom nebola oprávnená napadnúť rozhodnutie prijaté v súlade s výslovnými ustanoveniami tejto zmluvy. Analogické uvažovanie by malo byť prijaté v tejto veci.

92      Komisia okrem toho pripúšťa, že v súlade s článkom 40 Štatútu Súdneho dvora a ustálenou judikatúrou, nie je vzhľadom na to, že ETF nenamietala neprípustnosť žaloby na prvom stupni pred Súdom pre verejnú službu ani v štádiu odvolania oprávnená ako vedľajší účastník konania predložiť návrhy v tomto zmysle.

93      Avšak pokiaľ ide o prekážku konania z dôvodu verejného záujmu, Súd pre verejnú službu bol povinný ju uplatniť aj bez návrhu (rozsudok Súdneho dvora z 24. marca 1993, CIRFS a i./Komisia, C‑313/90, Zb. s. I‑1125, body 28 a 29, a rozsudok Súdu z 26. januára 2005, Piau/Komisia, T‑193/02, Zb. s. II‑209, body 36 a 37).

94      V tejto súvislosti nie je dôležité, že preskúmanie bez návrhu tejto prekážky konania prebieha v štádiu odvolania. Ak by jednak sám Súd prvého stupňa nemohol konštatovať túto neprípustnosť, rozhodoval by spor, ktorý by bol v skutočnosti neprípustný. Okrem toho otázka prípustnosti žaloby na prvom stupni je právnou otázkou, ktorú treba preskúmať aj bez návrhu Súdom prvého stupňa v štádiu odvolania.

95      V svojich pripomienkach k vyjadrení Komisie ako vedľajšieho účastníka konania sa ETF pripája k argumentácii Komisie a domnieva sa, že žaloba na prvom stupni bola neprípustná z dôvodu oneskoreného podania. Dodáva, že Komisia je oprávnená odvolávať sa na tento dôvod verejného záujmu v štádiu odvolania, a to aj keď ETF neprípustnosť žaloby nenavrhla.

96      Pani Landgren tvrdí, že dôvod Komisie založený na neprípustnosti žaloby na prvom stupni je neprípustný, keďže ho odvolateľka neuplatnila a keďže nebol uplatnený ani na prvom stupni.

97      Subsidiárne pani Landgren tvrdí, že dôvod založený na neprípustnosti žaloby na prvom stupni je bezdôvodný.

B –  Posúdenie Súdom prvého stupňa

98      Komisia tvrdí, že Súd pre verejnú službu mal uplatniť neprípustnosť žaloby na prvom stupni aj bez návrhu. Podľa Komisie totiž nemá rozhodnutie o prepustení samostatné právne účinky vo vzťahu k pracovnej zmluve, ktorá stanovovala, že ju možno ukončiť za podmienok stanovených v článku 47 PZOZ. Rozhodnutie o prepustení pritom zmluvu ukončilo práve za uvedených podmienok. Žaloba na prvom stupni tak bola podaná oneskorene.

99      Bez toho, aby bolo treba rozhodnúť o prípustnosti tohto dôvodu, ktorý nebol predložený ETF a ktorý nebol diskutovaný na prvom stupni, je potrebné konštatovať, že má byť v každom prípade zamietnutý ako nedôvodný (rozsudok Súdneho dvora z 26. februára 2002, Rada/Boehringer, C‑23/00 P, Zb. s. I‑1873, bod 52).

100    Okolnosti predmetnej veci sa totiž podstatne odlišujú od okolností veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Komisia/Fernández Gómez, bod 91 vyššie.

101    V tomto rozsudku uvedenom ako posledný sa Súdny dvor domnieval, že negatívna odpoveď Menovacieho orgánu na žiadosť o predĺženie platnosti zmluvy dočasného zamestnanca na dobu určitú nepredstavuje akt spôsobujúci ujmu, lebo ustanovenia uvedenej zmluvy tak, ako boli uvedené v sprievodnom liste adresovanom žalobkyni, stanovovali, že zmluvu nemožno predĺžiť. Súdny dvor sa domnieval, že odpoveď Menovacieho orgánu neobsahovala vo vzťahu k uvedeným ustanoveniam žiaden nový prvok, pokiaľ ide o otázku dátumu, ku ktorému uplynie platnosť zmluvy a o otázku predĺženia tejto zmluvy, a nemali za následok začatie plynutia novej lehoty na podanie žaloby.

102    V predmetnej veci však bola pani Landgren zamestnaná na základe zmluvy dočasného zamestnanca na dobu neurčitú, ktorá stanovila, že ju môže vypovedať inštitúcia alebo zamestnanec v prípadoch stanovených v článkoch 47 až 50 PZOZ. V prípade absencie rozhodnutia o prepustení by tak pracovná zmluva nebola ukončená, takže by pani Landgren bola naďalej v pracovnom pomere s ETF. Nemožno teda logicky tvrdiť, že rozhodnutie o prepustení pani Landgren negatívne nezasahuje do jej právneho postavenia, lebo toto rozhodnutie podstatným spôsobom zmenilo jej právne postavenie tým, že došlo k ukončeniu jej zmluvy.

IV –  O prvom dôvode založenom na rozsahu povinnosti odôvodnenia

103    Týmto dôvodom odvolania ETF vytýka Súdu pre verejnú službu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že sa povinnosť odôvodnenia vzťahuje na rozhodnutie o prepustení dočasného zamestnanca zamestnaného na dobu neurčitú prijaté v súlade s článkom 47 písm. c) bodom i) PZOZ.

A –  O účinnosti prvého dôvodu

1.     Tvrdenia účastníkov konania

104    Pani Landgren tvrdí, že dôvod odvolania, ktorý vychádza z porušenia rozsahu povinnosti odôvodnenia Súdom pre verejnú službu, nie je relevantný, lebo smeruje proti nadbytočnému odôvodneniu napadnutého rozsudku. Pani Landgren tvrdí, že dôvod založený na porušení rozsahu povinnosti odôvodnenia Súdom pre verejnú službu je neúčinný, lebo sa týka zbytočných dôvodov napadnutého rozsudku.

105    Zbytočnosť dôvodov týkajúcich sa povinnosti odôvodnenia v oblasti rozhodnutí o prepustení dočasných zamestnancov zamestnaných na dobu neurčitú vyplýva z toho, že Súd pre verejnú službu jednak zamietol dôvod vychádzajúci z porušenia povinnosti uviesť odôvodnenie predložený na prvom stupni a jednak zrušil rozhodnutie o prepustení, keď konštatoval, že bolo postihnuté vadou spočívajúcou v zjavne nesprávnom posúdení. Úvahy týkajúce sa povinnosti odôvodnenia teda „nesúvisia s výrokom napadnutého rozsudku“.

106    ETF a Komisia túto analýzu spochybňujú a domnievajú sa, že uvažovanie Súdu pre verejnú službu týkajúce sa povinnosti uviesť odôvodnenie v prípade rozhodnutí o prepustení bolo podmienkou preskúmania dôvodnosti rozhodnutia o prepustení.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

107    ETF a Komisia v podstate tvrdia, že keďže v prípade rozhodnutí o prepustení neexistuje povinnosť odôvodnenia, Súd pre verejnú službu nemohol, a ani nemal, preskúmať vnútornú zákonnosť tohto rozhodnutia.

108    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je predmetom povinnosti odôvodnenia jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné podklady na to, aby zistila, či je rozhodnutie dôvodné, alebo či má vady, ktoré by umožnili napadnúť jeho zákonnosť, a jednak umožniť súdu vykonať preskúmanie zákonnosti rozhodnutia (pozri rozsudok Michel/Parlament, bod 37 vyššie, bod 22 a tam citovanú judikatúru).

109    Rozhodnutie, ktoré nie je vôbec odôvodnené tak z hľadiska jeho textu samotného, ako aj z hľadiska prvkov týkajúcich sa jeho znenia alebo kontextu, ktoré súviseli s jeho prijatím, nemôže byť totiž predmetom preskúmania vnútornej zákonnosti súdom, a to bez ohľadu na rozsah tohto preskúmania. Pokiaľ by pre autora rozhodnutia neexistovala povinnosť uviesť dôvody, ktoré viedli k jeho prijatiu, spôsobilosť súdu splniť svoje poslanie spočívajúce v preskúmaní vnútornej zákonnosti aktov, ktoré sú mu predložené, ako aj súdna ochrana priznaná jednotlivcovi, by tak boli ohrozené a záviseli by na úvahe autora uvedeného rozhodnutia. Požiadavka, aby inštitúcia predložila odôvodnenie svojich rozhodnutí, je teda neoddeliteľná od existencie právomoci súdu preskúmať dôvodnosť uvedených rozhodnutí, ktorá musí byť v spoločenstve práva zabezpečená za rovnakých podmienok pre každého jednotlivca, ktorý uplatňuje svoje právo na súdnu ochranu.

110    Pokiaľ by preto Súd prvého stupňa dospel k záveru, ako tvrdí ETF a Komisia, že neexistuje povinnosť OOUPZ odôvodniť rozhodnutie o výpovedi zmlúv dočasných zamestnancov na dobu neurčitú v tom zmysle, že v tejto situácii je OOUPZ povinný splniť len podmienky týkajúce sa výpovednej doby stanovené v článku 47 písm. c) bode i) PZOZ, keďže je nesporné, že uvedené podmienky boli dodržané, mala by táto okolnosť vplyv na určenie rozsahu právomoci súdu preskúmať uvedené rozhodnutia a teda na zákonnosť kontroly zjavne nesprávneho posúdenia uskutočneného v predmetnej veci Súdom pre verejnú službu, ktoré viedlo k zrušeniu rozhodnutia o prepustení.

111    Z toho vyplýva, že uvedený dôvod nemožno zamietnuť ako neúčinný. Je teda potrebné preskúmať jeho dôvodnosť.

B –  O dôvodnosti prvého dôvodu

112    Predmetný dôvod sa skladá z troch častí, ktoré vychádzajú po prvé z porušenia článku 47 PZOZ, ako ho vykladá judikatúra, po druhé z chybného odkazu na dohody a dohovory neuplatniteľné na vzťahy medzi inštitúciami a ich zamestnancami a po tretie z rozporu medzi formálnou povinnosťou odôvodnenia a potvrdením zákonnosti oboznámenia sa s dôvodmi rozhodnutia a prepustení inými prostriedkami.

1.     O prvej časti založenej na porušení článku 47 PZOZ ako ho vykladá judikatúra

a)     Tvrdenia účastníkov konania

113    ETF pripomína, že podľa článku 47 písm. c) bodu i) PZOZ pracovný pomer dočasných zamestnancov zaniká ak je zmluva uzatvorená na dobu neurčitú na konci výpovednej lehoty ustanovenej v zmluve; výpovedná lehota nesmie byť kratšia ako jeden mesiac za každý dokončený rok služby, pričom najkratšia výpovedná lehota je tri mesiace a najdlhšia je desať mesiacov.

114    V dôsledku toho je jedinou povinnosťou, ktorú má zamestnávateľ v prípade výpovede zmluvy na dobu neurčitou, dodržanie výpovednej lehoty stanovenej v zmluve za podmienky, že táto výpovedná lehoty je v súlade s podmienkami stanovenými v článku 47 písm. c) bode i) PZOZ.

115    ETF sa v tejto súvislosti odvoláva na rozsudky Schertzer/Parlament a Speybrouck/Parlament, bod 38 vyššie, z ktorých vyplýva, že rozhodnutia o výpovedi zmlúv dočasných zamestnancov nemusia byť odôvodnené. Na rozdiel od úradníkov, v prípade ktorých je stabilita zamestnania zaručená služobným poriadkom sa totiž na dočasných zamestnancov uplatňuje osobitný režim, ktorý je založený na pracovnej zmluve uzatvorenej s dotknutým orgánom. Ak táto zmluva stanovuje výslovne jej jednostrannú výpoveď bez toho, aby ukladala odkazujúc na relevantné ustanovenie PZOZ povinnosť túto výpoveď odôvodniť, je analogické uplatnenie článku 25 služobného poriadku, ako je všeobecne stanovené v článku 11 PZOZ vylúčené.

116    Pracovná zmluva pani Landgren pritom len stanovila, že „táto zmluva môže byť ukončená inštitúciou či zamestnankyňou za podmienok stanovených v článkoch 47 až 50 PZOZ, s výhradou dodržania podmienok stanovených v týchto článkoch“. Keďže články 47 až 50 PZOZ neobsahujú žiaden odkaz na článok 11 PZOZ ani a fortiori na analogické uplatnenie článku 25 služobného poriadku, od ETF sa nežiadalo, aby v predmetnej veci odôvodnila výpoveď uvedenej zmluvy. ETF v tomto ohľade vychádza z rozsudku zo 17. marca 1994, Hoyer/Komisia, bod 38 vyššie, a z rozsudku Smets/Komisia, bod 38 vyššie, podľa ktorých nemusí byť jednostranná výpoveď výslovne stanovená v pracovnej zmluve dočasného zamestnanca na dobu neurčitú odôvodnená, bez ohľadu na stranu, ktorá zmluvu vypovedala. Uvádza, že podľa týchto rozsudkov je toto oslobodenie od povinnosti uviesť odôvodnenie odôvodnené voľnou úvahou, ktorú článok 47 písm. c) bod i) PZOZ priznáva orgánu, ktorý je príslušný takúto zmluvu vypovedať. V tomto ohľade sa postavenie dočasného zamestnanca líši od postavenia úradníka podľa služobného poriadku, takže je vylúčené analogické uplatnenie článku 25 služobného poriadku týkajúceho sa povinnosti odôvodnenia v prípade rozhodnutí, ktoré negatívne ovplyvňujúce úradníka, a to aj napriek všeobecnému odkazu uvedenému v článku 11 uvedených pravidiel na články 11 až 26 služobného poriadku, ktoré sa týkajú práv a povinností úradníkov.

117    Taktiež Súd prvého stupňa v rozsudku zo 6. júna 2006, Girardot/Komisia, bod 38 vyššie (bod 72), uviedol, že dočasný zamestnanec, ktorý je zamestnaný na základe zmluvy, ktorú je možné za predpokladu dodržania platných právnych predpisov jednostranne vypovedať bez uvedenia dôvodu, sa v tomto ohľade zásadne odlišuje od úradníka. Podľa tohto istého rozsudku nie je dočasnému zamestnancovi priznaná stabilita zamestnania, ktorá je zaručená úradníkovi, lebo už zo samotného pojmu vyplýva, že jeho pracovné povinnosti majú byť vykonávané len počas obmedzenej doby.

118    ETF z toho odvodzuje, že Súd pre verejnú službu odkázal v bode 62 napadnutého rozsudku nesprávne na článok 11 PZOZ, lebo právnym režimom, ktorý sa vzťahuje na dočasného zamestnanca, je režim zmluvy, ktorá je pre strany záväzná a ktorej už citované ustanovenie týkajúce sa možnosti jednostrannej výpovede inštitúciou alebo zamestnankyňou odkazuje len na články 47 až 50 PZOZ.

119    Preto treba dospieť k záveru, že pri vypovedaní zmluvy uzavretej s pani Landgren bola dodržaná výpovedná lehota stanovená v zmluve a článku 47 písm. c) bode i) PZOZ a že v tomto ohľade nebolo potrebné požadovať osobitné odôvodnenie.

120    Komisia sa po prvé domnieva, že Súd pre verejnú službu tým, že rozhodol, že ETF bola povinná odôvodniť rozhodnutie o prepustení, rozhodol ultra petita alebo prinajmenšom ultra vires.

121    Tvrdí, že pani Landgren nenavrhla na prvom stupni, aby bol článok 47 PZOZ vykladaný tak, že ukladá správnemu orgánu, ktorý hodlá vypovedať zmluvu dočasného zamestnanca, povinnosť odôvodnenia, ale tvrdila, že aj napriek tejto neexistencii povinnosti odôvodnenia musí rozhodnutie aj tak spočívať na platných skutkových a právnych dôvodoch.

122    Keď Súd pre verejnú službu rozhodol o existencii takejto povinnosti odôvodnenia, zmenil predmet sporu tým, že odpovedal na tvrdenia predložené ETF (bod 60 napadnutého rozsudku), ktorý ale žalobkyňa na prvom stupni neuplatnila. Súd pre verejnú službu tak porušil zásadu „rovnosti zbraní“ tým, že ETF zabránil, aby sa užitočne vyjadrila k tejto otázke.

123    Komisia sa domnieva, že táto argumentácia je prípustná, lebo článok 40 štvrtý pododsek Štatútu Súdneho dvora a článok 116 ods. 3 rokovacieho poriadku nebránia tomu, aby vedľajší účastník predložil tvrdenia, ktoré sú nové, alebo sa líšia od tvrdení účastníka konania, ktorého podporuje, lebo inak by sa jeho rola vedľajšieho účastníka obmedzovala na opakovanie tvrdení uvedených žalobcom. Argumentácia Komisie tak podporuje návrh ETF, podľa ktorého sa má napadnutý rozsudok zrušiť z toho dôvodu, že Súd pre verejnú službu nerešpektoval rozsah povinnosti odôvodnenia. Keďže uvedená argumentácia neupravuje ani nemení rámec sporu vymedzený návrhom, treba ju považovať za prípustnú (rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Chemie Linz/Komisia, C‑245/92 P, Zb. s. I‑4643, body 32 a 33).

124    Po druhé Komisia tvrdí, že sa Súd pre verejnú službu dopustil nesprávnych právnych posúdení, keď rozhodol, že na jednostrannú výpoveď zmluvy na dobu neurčitú sa vzťahuje povinnosť odôvodnenia.

125    Predovšetkým judikatúra Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa ostala po údajnom vývoji práva uvedenom Súdom pre verejnú službu v bode 65 napadnutého rozsudku nezmenená, keď Súd prvého stupňa najmä potvrdil neexistenciu povinnosti odôvodnenia v rozsudku zo 6. júna 2006, Girardot/Komisia, bod 38 vyššie.

126    Ďalej v súlade s judikatúrou je služobný poriadok lex specialis (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. júla 2005, Le Voci/Rada, T‑371/03, Zb. VS s. I‑A‑209 a II‑957, body 122 a 123), takže jeho ustanovenia sa môžu odchyľovať od noriem so všeobecnou pôsobnosťou. Okrem toho bola osobitosť PZOZ potvrdená Súdom prvého stupňa (rozsudok Súdu z 11. júla 1996, Aubineau/Komisia, T‑102/95, Zb. VS. s. I‑A‑357 a II‑1053, body 45 a 46).

127    Napokon na rozdiel od tvrdenia Súdu pre verejnú službu v bode 76 napadnutého rozsudku, úvahy, podľa ktorých sa na prepustenie vzťahuje povinnosť odôvodnenia, narážajú na článok 47 PZOZ, ako je ustálene vykladaný Súdnym dvorom a Súdom prvého stupňa. Komisia v tejto súvislosti odkazuje na rozsudok Speybrouck/Parlament, bod 38 vyššie, v ktorom Súd prvého stupňa rozhodol, že povinnosť odôvodnenia existuje len v prípade výpovede z disciplinárneho dôvodu uvedenej v článku 49 PZOZ.

128    Odrazom tohto oslobodenia od povinnosti odôvodnenia je povinnosť dodržať výpovednú lehotu a poskytnúť odstupné. V napadnutom rozsudku uložil teda Súd pre verejnú službu inštitúcii dve povinnosti, a síce odôvodniť prepustenie a poskytnúť odstupné, čo znamená, že na túto inštitúcii uplatnil väčšie požiadavky ako v prípade výpovede z disciplinárnych dôvodov.

129    Napokon, keďže sa zdá, že úvahy Súdu pre verejnú službu nemožno použiť v prípade, keď svoju pracovnú zmluvu jednostranne vypovie dočasný zamestnanec, napadnutý rozsudok porušil zásadu rovnosti zaobchádzania medzi účastníkmi konania, ktorá stanovuje, že obe strany majú právo jednostranne vypovedať zmluvu (rozsudok Schertzer/Parlament, bod 38 vyššie, bod 47).

130    Pani Landgren uvádza, že ETF takmer doslovne preberá v rámci predmetného dôvodu odvolania tvrdenia, ktoré už rozvinula v duplike predloženej na prvom stupni. Takáto argumentácia je v štádiu odvolania s ohľadom na článok 58 Štatútu Súdneho dvora neprípustná.

131    Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie založené na tom, že Súd pre verejnú službu rozhodol ultra petita alebo prinajmenšom ultra vires, pani Landgren tvrdí, že ho treba zamietnuť ako neprípustný z toho dôvodu, že ide o dôvod, ktorý ETF nepredložila na prvom stupni, hoci ju Súd pre verejnú službu vyzval, aby sa vyjadrila k otázke povinnosti uviesť odôvodnenie, ani v rámci odvolania. Ide tak o nový dôvod, ktorý upravuje alebo mení rámec sporu a ktorý treba v súlade s judikatúrou zamietnuť (rozsudok Súdu prvého stupňa z 3. apríla 2003, BaByliss/Komisia, T‑114/02, Zb. s. II‑1279). V každom prípade je toto tvrdenie zjavne nedôvodné.

132    Pani Landgren sa tiež domnieva, že tvrdenia ETF a Komisie týkajúce sa neexistencie povinnosti odôvodnenia rozhodnutí o prepustení dočasného zamestnanca zamestnaného na dobu neurčitú so nedôvodné.

b)     Posúdenie Súdom prvého stupňa

 O výhrade Komisie, že Súd pre verejnú službu rozhodol ultra petita alebo prinajmenšom ultra vires

133    Keďže táto výhrada smeruje samostatným spôsobom ku zrušeniu napadnutého rozsudku, treba ju kvalifikovať ako dôvod. Okrem toho, ako tvrdí pani Landgren, ETF ho nepredložila v rámci svojho odvolania a nemožno ho teda spojiť s dôvodom založeným na nedodržaní rozsahu povinnosti uviesť odôvodnenie.

134    ETF totiž v rámci uvedenia svojich tvrdení vôbec netvrdila, že by Súd pre verejnú službu prekročil petit formulovaný pani Landgren alebo medze rámca sporu, ako sú vymedzené dôvodmi pani Landgren. ETF sa obmedzila na spochybnenie nie samotnej skutočnosti, že Súd pre verejnú službu rozhodol o otázke povinnosti uviesť odôvodnenie týkajúce sa rozhodnutí o výpovedi zmlúv dočasných zamestnancov na dobu neurčitú, ale na spochybnenie rozsahu, ktorý tejto povinnosti priznal Súd prvého stupňa.

135    Tento dôvod je preto novým dôvodom. Na základe riešenia prijatého v rozsudku BaByliss/Komisia, bod 131 vyššie (bod 417), musí byť teda zamietnutý ako neprípustný. Podľa tohto rozsudku totiž – hoci článok 40 tretí pododsek Štatútu Súdneho dvora a článok 116 ods. 3 rokovacieho poriadku nebránia tomu, aby vedľajší účastník predložil tvrdenia, ktoré sú nové alebo sa líšia od tvrdení účastníka konania, ktorého podporuje, lebo inak by sa jeho rola vedľajšieho účastníka obmedzovala na opakovanie tvrdení uvedených v žalobe – nemožno pripustiť, aby mu tieto ustanovenia umožňovali vznesením nových dôvodov upraviť alebo meniť rámec sporu vymedzený žalobou.

136    V každom prípade je tiež nedôvodný. Z prvého a štvrtého dôvodu uvedeného v žalobe na prvom stupni totiž vyplýva, že pani Landgren vytýkala ETF, že jednak nepreukázala, že rozhodnutie o prepustení bolo založené na platnom právnom dôvode, a jednak neodôvodnila rozhodnutie o prepustení za predpokladu, že bolo založené na celkovej odbornej nespôsobilosti. ETF okrem toho venovala celú časť dupliky otázke neexistencie povinnosti odôvodnenia rozhodnutia o prepustení, aby dospela k záveru, že úvahy venované odôvodneniu uvedeného rozhodnutia tak vo vyjadrení k žalobe, ako v duplike boli tejto otázke venované subsidiárne.

137    Z toho vyplýva, že o otázke povinnosti odôvodnenia účastníci konania na prvom stupni diskutovali. Súd pre verejnú službu teda neprekročil medze svojej právomoci tým, že odpovedal na tvrdenie predložené žalovanou na prvom stupni a vychádzajúce z neexistencie takejto povinnosti, a to tým skôr, že dôvod vychádzajúci z porušenia povinnosti odôvodnenia predstavuje dôvod týkajúci sa verejného poriadku, ktorý musí súd skúmať z úradnej povinnosti (rozsudok Súdneho dvora z 20. februára 1997, Komisia/Daffix, C‑166/95 P, Zb. s. I‑983, bod 24).

138    Napokon z procesného spisu vyplýva, že, ako podotýka pani Landgren, prípravná správa pre pojednávanie obsahovala výslovnou výzvu, aby ETF spresnila, „ako sa má skĺbiť na jednaj strane neexistencia povinnosti odôvodnenia v prípade výpovede zmluvy dočasného zamestnanca na dobu neurčitú tvrdená [ETF] v duplike a na druhej strane výkon súdnej kontroly rozhodnutia o výpovedi takejto zmluvy“. Tvrdenie, podľa ktorého Súd pre verejnú službu porušil zásadu kontradiktórnosti, je teda zjavne nedôvodné a navyše je potrebné ho v skutočnosti analyzovať ako neprípustný dôvod, lebo nebol vznesený navrhovateľkou.

 O povinnosti odôvodnenia rozhodnutí o výpovedi zmlúv dočasných zamestnancov z hľadiska služobného poriadku a PZOZ

–       O prípustnosti

139    Pani Landgren sa domnieva, že túto časť treba zamietnuť ako neprípustnú, lebo ETF sa obmedzuje len na prevzatie argumentácie už predloženej na prvom stupni.

140    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z článku 225 ES, z článku 11 ods. 1 prílohy Štatútu Súdneho dvora a článku 138 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa vyplýva, že v odvolaní musí byť presne uvedené, ktoré časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, sa napádajú, ako aj právne argumenty, ktoré tento návrh osobitným spôsobom podporujú. Túto požiadavku nespĺňa odvolanie, ktoré bez toho, aby obsahovalo argumentáciu osobitne smerujúcu k označeniu právnych vád, ktorými je poznačený napadnutý rozsudok, obmedzuje sa na opakovanie, alebo doslovné reprodukovanie žalobných dôvodov a tvrdení už raz uvedených pred Súdom pre verejnú službu. Takéto odvolanie totiž v skutočnosti sleduje iba opätovné posúdenie žaloby podanej na Súd pre verejnú službu, čo nepatrí do právomoci Súdu prvého stupňa (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, C‑352/98 P, Zb. s. I‑5291, body 34 a 35).

141    Preto ak odvolateľ spochybňuje výklad alebo uplatnenie práva Spoločenstva vykonané Súdom pre verejnú službu môžu sa právne otázky skúmané na prvom stupni nanovo prerokovať v rámci odvolania. Ak by totiž odvolateľ nemohol takýmto spôsobom založiť svoje odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach už uplatnených pred Súdom pre verejnú službu, odvolacie konanie by čiastočne stratilo svoj zmysel (pozri analogicky uznesenie Súdneho dvora z 11. novembra 2003, Martinez/Parlament, C‑488/01 P, Zb. s. I‑13355, bod 39).

142    Pritom je nepochybné, že v predmetnej veci ETF vytýka Súdu pre verejnú službu, že nesprávne vyložil služobný poriadok a PZOZ, keď rozhodol, že sa na rozhodnutie o prepustení, ktoré bolo napadnuté na prvom stupni, vzťahuje povinnosť odôvodnenia. Námietku neprípustnosti vznesenú pani Landgren tak treba zamietnuť.

–       O veci samej

143    Ako bolo uvedené v bodoch 98 až 102 vyššie, rozhodnutie o prepustení predstavuje pre dočasného zamestnanca, ktorého sa týka, rozhodnutie, ktoré podstatným spôsobom mení jeho právne postavenie a ktoré ho preto negatívne ovplyvňuje.

144    Podľa článku 25 druhého odseku služobného poriadku musí každé rozhodnutie spôsobujúce ujmu úradníkovi uvádzať dôvody, na ktorých je založené.

145    Čo sa týka PZOZ treba uviesť, že článok 11 prvý pododsek PZOZ stanovuje, že „sa primerane uplatnia ustanovenia článkov 11 až 26 služobného poriadku týkajúce sa práv a povinností úradníkov“. Toto ustanovenie však spresňuje, že „ak má dočasný zamestnanec zmluvu na dobu určitú, dĺžka dovolenky z osobných dôvodov, uvedenej v druhom odseku článku 15 služobného poriadku, je obmedzená na zvyšok trvania zmluvy“.

146    Článok 11 PZOZ stanovuje zásadu, podľa ktorej sa články 11 až 26 služobného poriadku primerane uplatnia na dočasných zamestnancov. Jediná výslovná výnimka z tejto zásady je stanovená pokiaľ ide o dĺžku dovolenky z osobných dôvodov uvedenú v druhom odseku článku 15 služobného poriadku v prípade dočasného zamestnanec na dobu určitú.

147    Pri čítaní príslušných ustanovení tak nič neumožňuje dospieť k záveru, že sa článok 25 služobného poriadku neuplatňuje na výpovede zmlúv dočasných zamestnancov na dobu neurčitú.

148    Podľa judikatúry predstavuje okrem toho povinnosť odôvodnenia stanovená v tomto ustanovení, ktoré len prevzalo všeobecnú povinnosť zakotvenú v článku 253 ES, základnú zásadu práva Spoločenstva, od ktorej je možné sa odchýliť len z naliehavých dôvodov (pozri rozsudok Huygens/Komisia, bod 37 vyššie, bod 105 a tam citovanú judikatúru), ako Súd pre verejnú službu správne zdôraznil v bode 61 napadnutého rozsudku. Ako totiž bolo pripomenuté v bode 108 vyššie, cieľom povinnosti odôvodnenia je jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné podklady na to, aby zistila, či je rozhodnutie opodstatnené, alebo či má vady, ktoré by umožnili napadnúť jeho zákonnosť, a jednak umožniť Súdnemu dvoru vykonať kontrolu zákonnosti rozhodnutia (rozsudok Michel/Parlament, bod 37 vyššie, bod 22). Táto povinnosť tak prispieva k zabezpečeniu práva na účinnú súdnu ochranu predstavujúceho všeobecnú zásadu práva Spoločenstva, ktorá vyplýva z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty a ktorá bola zakotvená v článkoch 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP), ktorý bol podpísaný 4. novembra 1950 v Ríme, a ktorá bola znovu potvrdená v článku 47 Listiny základných práv Európskej únie (pozri rozsudok Súdneho dvora z 13. marca 2007, Unibet, C‑432/05, Zb. s. I‑2271, bod 37 a tam citovanú judikatúru). Význam povinnosti odôvodnenia rozhodnutí prijímaných v rámci pracovných pomerov Súdny dvor tiež zdôraznil, keď uviedol, že účinnosť súdnej kontroly, ktorá musí mať možnosť zaoberať sa dôvodmi napadnutého rozhodnutia, vo všeobecnosti predpokladá, že súd prejednávajúci vec môže od príslušného orgánu vyžadovať, aby mu tieto dôvody oznámil. Pokiaľ však ide osobitne o zabezpečenie účinnej ochrany práva priznaného právom Spoločenstva, je tiež potrebné, aby dotknuté osoby mohli brániť toto právo za najlepších možných podmienok, a aby im bola priznaná možnosť pri plnej znalosti veci sa rozhodnúť, či má pre ne význam podať návrh na súd (rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 1987, Heylens a i., 222/86, Zb. s. 4097, bod 15).

149    Tak široká výnimka zo všeobecnej a základnej zásady povinnosti správneho orgánu odôvodniť svoje rozhodnutia, najmä tie, ktoré spôsobujú ujmu, tak môže vyplývať len z výslovnej a jednoznačnej vôle normotvorcu Spoločenstva, ktorá nie je v tomto zmysle vo všeobecných ustanoveniach článku 25 služobného poriadku a článku 11 PZOZ vyjadrená.

150    Je však treba konštatovať, že ani článok 47 PZOZ nestanovuje, že na rozhodnutia o výpovedi sa nevzťahuje povinnosť odôvodnenia. Keďže článok 25 služobného poriadku predstavuje základnú zásadu týkajúcu sa práv úradníka a v súlade s článkom 11 PZOZ dočasného zamestnanca, nemožno pripustiť, že samotná skutočnosť, že PZOZ vo svojom článku 47 výslovne nestanovuje, že rozhodnutia prijaté na základe tohto ustanovenia treba odôvodniť, má za následok vylúčenie uplatnenia článku 25 služobného poriadku, lebo toto ustanovenie uvedené ako posledné sa s výnimkou odchýlky uplatňuje všeobecne. Osobitná povaha PZOZ a povaha lex specialis služobného poriadku uvádzaná Komisiou tak nie je rozhodujúca, lebo žiaden z týchto predpisov sa výslovne neodchyľuje od článku 253 ES, pokiaľ ide o rozhodnutia o výpovedi zmlúv dočasných zamestnancov na dobu neurčitú.

151    Okrem toho hoci je pravda, ako tvrdia ETF a Komisia, že pracovný pomer medzi inštitúciou a dočasným zamestnancom je založený na pracovnej zmluve, táto zmluva sa aj tak môže odchýliť od kogentných zákonných podmienok stanovených v PZOZ, ktorý z hľadiska povinnosti uviesť odôvodnenie odkazuje na služobný poriadok. Samotnú skutočnosť, že pracovná zmluva stanovuje možnosť ju jednostranne vypovedať za podmienky dodržania výpovednej lehoty, teda nemožno vykladať tak, že oprávňuje OOUPZ odchýliť sa pri uzatváraní pracovných zmlúv od článku 11 PZOZ a článku 25 služobného poriadku. Napokon treba podotknúť, že takto stanovená jednostranná povaha výpovede sa líši od otázky povinnosti odôvodnenia takejto výpovede, lebo sa týka len neexistencie požiadavky pokiaľ ide o vzájomnosť vôle zmluvu vypovedať.

152    Okrem toho tiež platí, že článok 49 PZOZ týkajúci sa ukončenia pracovného pomeru bez výpovednej lehoty z disciplinárnych dôvodov v prípadoch vážneho previnenia dočasných zamestnancov stanovuje, že „orgán uvedený v prvom odseku článku 6 prijme zdôvodnené rozhodnutie po tom, ako bola príslušnému úradníkovi poskytnutá príležitosť na predloženie vlastnej obhajoby“.

153    Z okolnosti, že článok 49 PZOZ výslovne pripomenul požiadavky vyplývajúce z článku 25 služobného poriadku v prípade výpovedí z disciplinárnych dôvodov však nemožno a contrario odvodiť, že sa uvedené požiadavky neuplatňujú v prípade výpovedí mimo disciplinárneho rámca. Takéto uvažovanie by mohlo viesť k záveru, že treba požadovať odôvodnenie rozhodnutia, ktoré negatívne ovplyvňuje právne postavenie úradníka len v prípade, keď je táto povinnosť osobitne stanovená ustanovením, ktoré predstavuje právny základ uvedeného rozhodnutia, pričom tento výklad nie je podporený ani samotným cieľom článku 25 služobného poriadku, ani judikatúrou. Okrem toho keďže článku 47 a 49 sú súčasťou noriem s nižšou právnou silou, než má Zmluva, treba ich na základe zásady konformného výkladu vykladať v čo najväčšom možnom rozsahu v súlade so Zmluvou a najmä v predmetnej veci s požiadavkami článku 253 ES.

154    Okrem toho treba zamietnuť tvrdenie Komisie, že povinnosť odôvodnenia uloženú OOUPZ v prípade výpovede na základe článku 47 písm. c) bodu i) PZOZ nemožno pripustiť, lebo by viedla k uloženiu dvojakej povinnosti tomuto orgánu, a síce povinnosti uviesť odôvodnenie a povinnosti poskytnúť odstupné, čo znamená, že by na túto inštitúcii uplatnil vyššie požiadavky ako v prípade výpovede z disciplinárnych dôvodov.

155    Platenie odmeny dočasnému zamestnancovi behom výpovednej lehoty totiž jednak nepredstavuje samo osebe odstupné, lebo zamestnanec plní počas tejto doby svoje povinnosti, čo odôvodňuje poskytovanie finančnej odmeny. Okrem toho, keďže zamestnancovi sa nevytýka, že hrubo porušil svoje povinnosti, na rozdiel od zamestnanca prepusteného z disciplinárneho dôvodu, ktorý sa dopustil takých porušení, že jeho ponechanie vo funkcii je v rozpore so záujmom služby, má zamestnanec právo na dostatočne dlhý čas na to, aby si mohol usporiadať svoju budúcnosť. Za týchto okolností nemožno dodržanie výpovednej lehoty považovať za protihodnotu neexistencie povinnosti odôvodnenia, lebo otázka výpovednej lehoty je spojená výlučne s dôvodom, na základe ktorého došlo k prepusteniu.

156    Tvrdenie Komisie založené na tom, že napadnutý rozsudok porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že ukladá povinnosť odôvodnenia len inštitúcii, a to aj keď právo jednostrannej výpovede majú obe zmluvné strany, tiež nemožno prijať. Vzťahy medzi inštitúciou a dočasným zamestnancom totiž nie sú vymedzené len zmluvnými ustanoveniami, ale vzťahujú sa na ne tiež požiadavky služobného poriadku. Ak teda služobný poriadok stanovuje, že rozhodnutia správneho orgánu, ktoré negatívne ovplyvňujú právne postavenie úradníka, musia uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, treba konštatovať, že túto povinnosť neukladá úradníkom a zamestnancom, ktorí prijmú rozhodnutia, ktoré môžu poškodzovať správny orgán. Prípadná nerovnosť, ktorá z toho vyplýva, teda vyplýva z uplatnenia služobného poriadku, ktorého platnosť Komisia nespochybňuje. Tvrdenie Komisie je napokon založené na mylnom predpoklade, že požiadavka odôvodnenia uložená správnemu orgánu ju zbavuje jej práva na jednostrannú výpoveď. Povinnosť odôvodnenia totiž správnemu orgánu nebráni vypovedať z vlastného podnetu zmluvu, ktorá ho viaže k dočasnému zamestnancovi, ale len vyžaduje, aby uviedol dôvody, ktoré toto rozhodnutie odôvodňujú, aby mal uvedený zamestnanec zaručené minimálne podmienky práva na účinnú súdnu ochranu.

157    Z bodov 143 až 153 vyššie vyplýva, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by použitie článku 25 služobného poriadku, ktorý len preberá základnú požiadavku vyplývajúcu zo Zmluvy, malo byť odmietnuté, pokiaľ ide o rozhodnutia o prepustení prijaté na základe článku 47 písm. c) bodu i) PZOZ.

158    Tento výklad je okrem toho v súlade s cieľmi sledovanými článkom 25 služobného poriadku.

159    Toto ustanovenie, ktoré sa uplatňuje na dočasných zamestnancov na základe článku 11 PZOZ, má za cieľ poskytnúť oprávnenej osobe jednak dostatočné informácie pre pochopenie dôvodnosti rozhodnutia a príležitosť podať súdnu žalobu smerujúcu k spochybneniu jeho zákonnosti, jednak umožniť súdu vykonávať jeho kontrolu. Keďže rozhodnutia o výpovediach zmlúv dočasných zamestnancov na dobu neurčitú nie sú zo súdnej kontroly vyňaté, je v súlade s dosahovaním týchto cieľov, aby rozhodnutie, ktorým inštitúcia ukončuje služobný pomer zamestnanca, podobne ako všetky rozhodnutia, ktoré sú určené dočasnému zamestnancovi a negatívne ovplyvňujú jeho postavenie, vrátane tých, ktoré majú menší význam, uvádzalo dôvody, na ktorých je založené.

160    V prípade neexistencie takejto povinnosti odôvodnenia by súd Spoločenstva nemohol riadne vykonávať svoje preskúmanie, hoci obmedzené, zatiaľ čo správny orgán by mohol v konečnom dôsledku slobodne a svojvoľne rozhodovať o osude dočasného zamestnanca, a to aj keď podľa judikatúry má príslušný orgán povinnosť pri rozhodovaní o postavení zamestnanca zohľadniť všetky skutočnosti, ktoré môžu byť pre toto rozhodnutie určujúce, predovšetkým však záujem príslušného zamestnanca. Uvedené totiž vyplýva z toho, že správny orgán je povinný dodržiavať zásadu povinnej starostlivosti, ktorá je výsledkom rovnováhy vzájomných práv a povinností, ktorú služobný poriadok a analogicky PZOZ vytvorili vo vzťahoch medzi verejným orgánom a jeho zamestnancami (pozri rozsudok Dejaiffe/ÚHVT, bod 45 vyššie, bod 53 a tam citovanú judikatúru).

161    Aj keď platí, že služobný poriadok priznáva úradníkom väčšiu stabilitu zamestnania, lebo podmienky ukončenia služobného pomeru na úkor dotknutej osoby sú striktne obmedzené, treba aj tak zdôrazniť, že menej stabilná povaha zamestnania dočasného zamestnanca sa nemení povinnosťou odôvodnenia uloženou OOUPZ v prípade výpovede zmlúv dočasných zamestnancov na dobu neurčitú.

162    Táto povaha totiž vyplýva najmä zo širokej miery voľnej úvahy, ktorá prináleží OOUPZ v prípade výpovedí zmlúv dočasných zamestnancov na dobu neurčitú v súlade s článkom 47 ods. 1 písm. c) bodom i) PZOZ a pri dodržaní výpovednej doby stanovenej v zmluve, pričom preskúmanie súdom Spoločenstva sa obmedzuje na overenie toho, či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu alebo zneužitiu právomoci (rozsudok Súdneho dvora z 26. februára 1981, de Briey/Komisia, 25/80, Zb. s. 637, bod 7; rozsudky Speybrouck/Parlament, bod 38 vyššie, body 97 a 98; zo 17. marca 1994, Hoyer/Komisia, bod 38 vyššie, bod 27, a Smets/Komisia, bod 38 vyššie, bod 24).

163    Táto široká miera voľnej úvahy nielenže zďaleka neodôvodňuje možnosť zbaviť správny orgán povinnosti odôvodňovať svoje rozhodnutia v tejto oblasti, ale naopak zväčšuje nutnosť dodržiavania podstatnej formálnej náležitosti, ktorou je povinnosť odôvodnenia. Podľa ustálenej judikatúry ak inštitúcia Spoločenstva disponuje širokou mierou voľnej úvahy, má kontrola dodržiavania záruk, ktoré právny poriadok Spoločenstva stanovuje pre správne konania, zásadný význam. Súdny dvor mal príležitosť upresniť, že k týmto zárukám patrí predovšetkým povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nezaujato preskúmať všetky relevantné aspekty konkrétneho prípadu a dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie (rozsudky Súdneho dvora z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, Zb. s. I‑5469, bod 14; z 22. novembra 2007, Španielsko/Lenzing, C‑525/04 P, Zb. s. I‑9947, bod 58, a zo 6. novembra 2008, Holandsko/Komisia, C‑405/07 P, Zb. s. I‑8301, bod 56).

164    Okrem toho bolo rozhodnuté, že prax založená na tom, že príslušná inštitúcia je zbavená povinnosti odôvodniť svoje rozhodnutia, ktoré negatívne ovplyvňujú právne postavenie, vedie v rozpore s požiadavkami na riadnu správu vecí verejných k nerovnováhe rozdelenia úloh a právomocí medzi správnym orgánom na jednej strane a súdom Spoločenstva na druhej strane, lebo tento súd sa stáva jediným a prvým stupňom, kde môže žalobca takéto odôvodnenie žiadať. Táto prax totiž spochybňuje systém rozdelenia úloh a zásadu inštitucionálnej rovnováhy medzi výkonnou a súdnou mocou Spoločenstva, tak ako vyplýva zo Zmluvy, a konkrétnejšie potrebný účinok opravných prostriedkov, ako aj požiadavku rýchlosti súdnictva a hospodárnosti konania s ohľadom na skutočnosť, že riadne odôvodnenie aktu, ktorý nepriaznivo zasahuje do právneho postavenia danej osoby, a jeho oznámenie tejto osobe v štádiu pred zahájením súdneho konania môžu tejto osobe umožniť pochopiť účinky rozhodnutia, ktoré sa jej týka a prípadne ju presvedčiť o jeho dôvodnosti, čím sa zabráni tomu, aby bol spor predložený súdu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. decembra 2005, Reynolds/Parlament, T‑237/00, Zb. VS s. I A 385 a II 1731, bod 106).

165    Na rozdiel od tvrdení ETF a Komisie tak cieľ sledovaný článkom 47 PZOZ, stabilita zamestnania, ani široká miera voľnej úvahy OOUPZ nemôžu brániť základnému a všeobecnému cieľu sledovanému povinnosťou odôvodnenia rozhodnutí, ktoré negatívne ovplyvňujú právne postavenie, tak ako je stanovený v článku 25 služobného poriadku.

166    To je vlastne v súlade s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa požiadaviek odôvodnenia rozhodnutí o zamietnutí prijatých v rámci postupov prijímania do zamestnania dočasných zamestnancov. V rámci prijatia dočasného zamestnanca na základe článku 2 písm. c) PZOZ tak bolo rozhodnuté, že OOUPZ sa nemohol uspokojiť s tým, že odôvodnenie svojho rozhodnutia oprel o rešpektovanie zákonných podmienok, ktorým je podriadená regulérnosť procesu menovania, opierajúc sa o uplatniteľnosť článku 25 druhého odseku služobného poriadku, stanovenú v článku 11 PZOZ, na individuálne rozhodnutia týkajúce sa dočasných zamestnancov (rozsudok Súdneho dvora z 23. septembra 2004, Hectors/Parlament, C‑150/03 P, Zb. s. I‑8691, body 38, 39 a 41).

167    Napokon hoci je pravda, že, ako tvrdia ETF a Komisia, bolo rozhodnuté, že rozhodnutie o výpovedi zmlúv dočasných zamestnancov na dobu neurčitú netreba odôvodniť, nemení to nič na tom, že tak Súdny dvor, ako Súd prvého stupňa rozhodli, že v prípade prepustenia z dôvodu odbornej nespôsobilosti pri dodržaní výpovednej lehoty stanovenej v článku 47 PZOZ môže súd Spoločenstva preskúmať dôvodnosť tohto posúdenia iba v prípade, že sa preukáže zjavne nesprávne posúdenie alebo zneužitie právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudky Briey/Komisia, bod 162 vyššie, bod 7, a Speybrouck/Parlament, bod 38 vyššie, body 97 a 98). Pri výkone tejto obmedzenej kontroly Súd prvého stupňa konštatoval, že tým, že Komisia rozhodla o prepustení dočasného zamestnanca z dôvodu nezapísania do zoznamu vhodných uchádzačov po ukončení výberového konania, ku ktorému došlo protiprávne, porušila medze svojej voľnej úvahy a v dôsledku toho zrušil napadnuté rozhodnutie o prepustení (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. marca 1994, Hoyer/Komisia, bod 38 vyššie, body 37 až 40, a Smets/Komisia, bod 38 vyššie, body 34 až 37).

168    Keďže, ako bolo uvedené vyššie, najmä v bodoch 108 a 109, súdna kontrola dôvodnosti rozhodnutia, hoci obmedzená, je nerozlučne spojená s povinnosťou orgánu, ktorý toto rozhodnutie prijal, uviesť dôvody, ktoré viedli k jeho prijatiu, judikatúru, na ktorú ETF a Komisia odkazujú treba vykladať tak, že neukladá inštitúcii formálne odôvodniť rozhodnutie o prepustení dočasného zamestnanca na základe článku 47 písm. c) bodu i) PZOZ, avšak toto rozhodnutie musí byť založené na platných dôvodoch, s ktorými musí mať daná osoba možnosť sa zoznámiť. Treba okrem toho uviesť, že tento výklad je v súlade s rozsudkom Briey/Komisia, bod 162 vyššie, v ktorom Súdny dvor uviedol, že žalobca mal možnosť počas osobných pohovorov a v početnej korešpondencii uviesť dôvody na svoju obhajobu, a že z tohto dôvodu sa nemôže sťažovať na neuvedenie odôvodnenia v samotnom rozhodnutí (bod 9).

169    Navyše treba poznamenať, že Súd prvého stupňa nedávno všeobecne rozhodol, že jednak sa článok 25 druhý odsek služobného poriadku uplatňuje analogicky na dočasných zamestnancov v súlade s článkom 11 PZOZ, a jednak povinnosť uviesť odôvodnenie nie je obmedzená, ak ide o rozhodnutie o prijatí alebo o prepustení zo zamestnania, na ktoré sa vzťahuje článok 2 písm. c) PZOZ (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. októbra 2006, Bonnet/Súdny dvor, T‑406/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑213 a II‑A‑2‑1097, bod 68), a to aj keď je vzájomná dôvera základným prvkom zmlúv všetkých dočasných zamestnancov, ktorých sa týka toto ustanovenie uvedené ako posledné (bod 47). Takéto tvrdenie sa pritom uplatňuje ešte viac na zamestnanie, na ktoré sa vzťahuje článok 2 písm. a) PZOZ ako v predmetnej veci.

170    Vzhľadom na uvedené treba dospieť k záveru, že Súd pre verejnú službu sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenie keď sa domnieval, že na rozhodnutie o prepustení dočasného zamestnanca zamestnaného na dobu neurčitú na základe článku 47 písm. c) bodu i) PZOZ sa vzťahujú požiadavky odôvodnenia stanovené v článku 25 služobného poriadku.

171    Prvú časť prvého dôvodu odvolania založenú na porušení povinnosti odôvodnenia treba zamietnuť ako nedôvodnú.

172    Za týchto okolností netreba preskúmať druhú časť tohto dôvodu odvolania vychádzajúcu z chybného odkazu na dohody a dohovory, ktoré sa na vzťahy medzi inštitúciami a zamestnancami neuplatňujú. Keďže, ako bolo uvedené vyššie, je dosah povinnosti odôvodnenia stanovený Súdom pre verejnú službu v súlade so služobným poriadkom a PZOZ, prípadná nedôvodnosť odkazov urobených Súdom pre verejnú službu v bodoch 66 až 72 napadnutého rozsudku na smernicu 1999/70 a na judikatúru Súdneho dvora, ktorá sa k tejto smernici vzťahuje, ako aj na rôzne medzinárodné inštrumenty a na Listinu základných práv Európskej únie neovplyvňuje dôvodnosť záverov napadnutého rozsudku v tomto ohľade.

173    Okrem toho z uvažovania Súdu pre verejnú službu vyplýva, že sa necítil byť týmito odkazmi právne zaviazaný, ale uviedol ich len na účely odôvodnenia výkladu PZOZ a služobného poriadku uvedeného v bodoch 61, 73 a 74 napadnutého rozsudku.

174    Z toho vyplýva, že aj ak by bola druhá časť odôvodnená, táto okolnosť by sama osebe nemala vplyv na výrok napadnutého rozsudku a nemohla by viesť k jeho zrušeniu. Uvedenú časť preto treba zamietnuť ako neúčinnú.

2.     O tretej časti založenej na rozpore medzi formálnou povinnosťou odôvodnenia a potvrdením zákonnosti oboznámenia sa s dôvodmi rozhodnutia o prepustení inými prostriedkami

a)     Tvrdenia účastníkov konania

175    ETF sa domnieva, že napadnutý rozsudok je rozporuplný keď uvádza, že dôvody prepustenia musia byť zvyčajne písomne jasne uvedené najlepšie priamo v samotnom znení predmetného rozhodnutia, a súčasne uvádza, že povinnosť uviesť dôvody prepustenia možno považovať za dodržanú aj v prípade, ak boli dôvody prepustenia dotknutej osobe oznámené na stretnutiach s jej nadriadeným, a ak bolo rozhodnutie OOUPZ prijaté krátko po uskutočnení týchto stretnutí.

176    Podľa ETF, aj ak je požiadavka jasného odôvodnenia v samotnom rozhodnutí nadmerná a v rozpore s judikatúrou Spoločenstva, súd Spoločenstva naopak uznal, že nutnosť dostatočného oboznámenia sa s dôvodmi inými prostriedkami je v prípade úradníkov dôvodná. V skutočnosti je toto „odôvodnenie“ vždy preskúmané v prípade, že rozhodnutie o výpovedi zmluvy na dobu určitú je predmetom sporu, preskúmaním skutkových okolností, ktoré viedli k rozhodnutiu o výpovedi a s ktorými bola daná osoba oboznámená. Súdna kontrola sa za týchto podmienok uskutočňuje kontrolou zjavne nesprávneho posúdenia skutočností. Je totiž nemysliteľné, že by pred rozhodnutím o prepustení neexistovali skutočnosti, pre ktorým by mohla mať dotknutá osoba pochybnosti alebo by si mohla byť vedomá určitých dôvodov, ktoré môžu viesť k výpovedi jej zmluvy a ktorých relevantnosť a dôvodnosť môže spochybniť. Netreba preto vyžadovať výslovné odôvodnenie a tým skôr vyžadovať, aby bolo uvedené v samotnom rozhodnutí o prepustení.

177    Za predpokladu, že by rozhodnutie o prepustení bolo prijaté nielen bez jasného odôvodnenia, ale tiež bez akéhokoľvek predchádzajúceho kontaktu s danou osobou, muselo by byť zrušené, lebo žiadna skutočnosť by neumožňovala utvorenie jeho vecného ani právneho základu. Podľa judikatúry nie je nutné uviesť odôvodnenie v prípade výpovede dočasného zamestnanca na dobu neurčitú, ale súd je pri kontrole zákonnosti rozhodnutia o prepustení oprávnený skúmať skutkové okolnosti, aby ich spojil s prípadným odôvodnením uvedeného rozhodnutia. Netreba teda požadovať, aby odôvodnenie bolo jasne uvedené v samotnom akte alebo aby bolo výslovne oznámené danej osobe. Táto osoba nemôže nevedieť o situácii, ktorá môže viesť k jej „zneisteniu“, či dokonca k jej prepusteniu. V tomto poslednom uvedenom prípade sa súdna kontrola uskutočňuje prostredníctvom kontroly zjavne nesprávneho posúdenia a zneužitia právomoci.

178    Pani Landgren sa domnieva, že táto argumentácia je nedôvodná.

b)     Posúdenie Súdom prvého stupňa

179    Ak ETF uvedenou argumentáciou tvrdí, že je rozporuplné v zásade vyžadovať, aby rozhodnutie o prepustení v písomnej forme uvádzalo dôvody, na ktorých je založené, a súčasne pripúšťať, že tieto dôvody možno dotknutej osobe oznámiť na stretnutiach, ako aj v štádiu odpovede na sťažnosť, stačí jednak konštatovať, že nie je rozporuplné stanoviť zásadu a súčasne stanoviť, že je možné ju určitým spôsobom upraviť. Okrem toho je riešenie zvolené Súdom pre verejnú službu v súlade s judikatúrou, podľa ktorej vedomie dotknutej osoby o kontexte, v ktorom bolo rozhodnutie prijaté, môže predstavovať odôvodnenie uvedeného rozhodnutia (pozri rozsudok Súdu zo 14. júla 1997, B/Parlament, T‑123/95, Zb. VS s. I‑A‑245 a II‑697, bod 51 a tam citovanú judikatúru). Taktiež z ustálenej judikatúry vyplýva, že čo sa týka rozhodnutí o povýšení alebo vymenovaní, menovací orgán nie je povinný odôvodniť rozhodnutie o povýšení vo vzťahu k nepovýšeným kandidátom, ktorým by takéto odôvodnenie mohlo spôsobovať ujmu (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. septembra 2005, Napoli Buzzanca/Komisia, T‑218/02, Zb. VS s. I‑A‑267 a II‑1221, bod 58 a tam citovanú judikatúru). Naopak menovací orgán je povinný uviesť odôvodnenie svojho rozhodnutia neprijať kandidáta v rozhodnutí, ktorým sa zamieta sťažnosť podaná týmto kandidátom, pričom odôvodnenie tohto rozhodnutia by malo byť v súlade s rozhodnutím, proti ktorému je sťažnosť podaná (rozsudky Súdu prvého stupňa z 22. marca 1995, Kotzonis/HSV, T‑586/93, Zb. s. II‑665, bod 105, a Huygens/Komisia, bod 37 vyššie, bod 107).

180    Zdá sa, že ETF okrem toho tvrdí, že povinnosť odôvodnenia rozhodnutí o prepustení dočasných zamestnancov nie je nevyhnutná, lebo jednak je dotknutá osoba s týmto odôvodnením určite oboznámená, a jednak súd Spoločenstva môže prostredníctvom preskúmania zjavne nesprávneho posúdenia potrestať prípadný nedostatok dôvodov prepustenia.

181    Prvé z týchto tvrdení predstavuje jednoznačnú skutkovú špekuláciu, ktorá nemá žiadnu právnu hodnotu a nemôže odôvodniť zbavenie OOUPZ povinnosti uviesť odôvodnenie. Pokiaľ ide o druhé z týchto tvrdení, je v rozpore so samotným cieľom povinnosti uviesť odôvodnenie, a síce jednak umožniť danej osobe uistiť sa o dôvodnosti rozhodnutia, ktoré negatívne ovplyvňuje jej právne postavenie a posúdiť, či je vhodné podať žalobu a jednak umožniť súdu preskúmať zákonnosť tohto rozhodnutia, najmä neexistenciu zjavne nesprávneho posúdenia. Nemožno teda pripustiť, že by neodôvodnenie mohlo byť potrestané prostredníctvom kontroly zjavne nesprávneho posúdenia, lebo túto kontrolu možno už z povahy veci vykonať v prípade existencie odôvodnenia, ktoré umožňuje posúdiť, či správny orgán prekročil medze svojej právomoci.

182    Z toho vyplýva, že uvedenú časť treba zamietnuť a s ňou aj prvý dôvod odvolania v plnom rozsahu.

V –  O druhom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení skutkových okolností, na ktorých je založené rozhodnutie o prepustení

183    Tento dôvod sa člení na dve časti založené po prvé na skreslení skutkových okolností a po druhé na nerešpektovaní všeobecného záujmu.

A –  O prvej časti založenej na skreslení skutkových okolností

1.     Tvrdenia účastníkov konania

184    ETF tvrdí, že z napadnutého rozsudku vyplýva, že šesť zo siedmych hodnotiacich správ pani Landgren uvádzalo nedostatky, čo ETF umožnilo odvolávať sa na celkovú odbornú nespôsobilosť pani Landgren.

185    Jediná kladná hodnotiaca správa bola vyhotovená zástupkyňou, pani T., v neprítomnosti pani S., nadriadenej pani Landgren, ktorá mala byť pôvodne hodnotiteľom, a týkala sa iba obdobia desiatich mesiacov.

186    Existuje teda „rozdiel v hodnotení, nie len matematický, ale predovšetkým vecný“ medzi na jednaj strane mnohými upozorneniami, ktoré boli pani Landgren zaslané, a na druhej strane odkazom len na tento jediný posudok, ktorý okrem toho vyvolal reakciu pani S., keď sa s ním oboznámila.

187    ETF okrem toho uvádza, že aj keby bolo potrebné domnievať sa, ako to urobil Súd pre verejnú službu v bode 89 napadnutého rozsudku, že jednostranným vyhláseniam, ktoré boli spísané po podaní žaloby na prvom stupni nemožno prikladať rovnakú váhu, akú majú samotné správy, nemôže to znamenať, že ich nemožno zohľadniť. Tieto vyhlásenia pritom len podporujú záporné hodnotenia uvedené v správach pani Landgren, s výnimkou správy vypracovanej pani T. ETF v tomto ohľade zdôrazňuje, že takéto dôkazy možno uplatňovať a predkladať neskôr, lebo smerujú k potvrdeniu dôvodnosti sporného rozhodnutia (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. júna 2003, Del Vaglio/Komisia, T‑124/01 a T‑320/01, Zb. VS, s. I‑A‑157 a II‑767, bod 77).

188    ETF sa domnieva, že Súd pre verejnú službu vykonal chybné posúdenie skutkového stavu v predmetnej veci s tým, že toto nevyvážené posúdenie vedie ku skresleniu skutkového stavu.

189    Pani Landgren najmä tvrdí, že predmetná časť je neprípustná, lebo smeruje k posúdeniu skutkového stavu a dôkazných prostriedkov vykonanému súdom prvého stupňa, čo nepatrí do právomoci súdu rozhodujúceho o odvolaní.

190    Subsidiárne sa pani Landgren domnieva, že predmetnú časť treba zamietnuť ako nedôvodnú.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

191    Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, v postavení odvolacieho súdu, vyplýva, že len súd prvého stupňa má právomoc na jednej strane konštatovať skutkové okolnosti, okrem prípadu, keď by obsahová nepresnosť jeho konštatovaní vyplývala zo spisového materiálu, ktorý mu bol predložený, a na druhej strane tieto skutkové okolnosti posúdiť (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. septembra 2008, Kerstens/Komisia, T‑222/07 P, neuverejnený v Zbierke, bod 60).

192    Posúdenie skutkového stavu, s výnimkou prípadu skreslenia dôkazných prostriedkov, ktoré mu boli predložené, teda nie je právnou otázkou, ktorá by ako taká podliehala kontrole Súdu prvého stupňa (rozsudok Kerstens/Komisia, bod 191 vyššie, bod 61).

193    Takéto skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo treba vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov (rozsudok Kerstens/Komisia, bod 191 vyššie, bod 62).

194    Predmetnou časťou ETF nespochybňuje analýzu vykonanú Súdom pre verejnú službu pokiaľ ide o jednotlivé hodnotenia služobného postupu pani Landgren a námietok, ktoré jej boli adresované v priebehu jej služobného postupu v ETF, ale domnieva sa v podstate, že Súd pre verejnú službu nemohol na základe tejto analýzy dospieť k záveru, že rozhodnutie o prepustení pani Landgren z dôvodu celkovej odbornej nespôsobilosti bolo postihnuté vadou spočívajúcou v zjavne nesprávnom posúdení.

195    Za týchto okolností sa ETF v skutočnosti snaží, aby Súd prvého stupňa opäť preskúmal skutkové okolnosti a dôkazy už posúdené súdom prvého stupňa, ako vyplýva najmä z návrhu ETF, podľa ktorého „[Súd pre verejnú službu] chybne posúdil niektoré skutkové okolnosti, s ktorými bol oboznámený,… s tým, že toto nevyvážené posúdenie skutkového stavu vedie k jeho skresleniu“.

196    Okrem toho ak ETF tvrdí, že z napadnutého rozsudku vyplýva, že šesť zo siedmych hodnotení služobného postupu pani Landgren bolo „považovaných za nedostatočné“, stačí uviesť, že toto tvrdenie nie je zjavne skutkovo podložené, lebo, ako podotýka pani Landgren, body 10 až 13 a 22 a 85 napadnutého rozsudku, o ktorých ETF netvrdí, že sú skreslené, poukazujú na dve hodnotenia služobného postupu udeľujúce súhrnnú známku 3, čo znamená hodnotenie „uspokojivý“ (obdobie rokov 1995 – 1997 a 2000 – 2001), a na dve hodnotenia služobného postupu udeľujúce súhrnnú známku 2, čo znamená hodnotenie „dobrý“.

197    Napokon pokiaľ ide o kritiky týkajúce sa bodu 89 napadnutého rozsudku, ktorý sa týka vyhlásení pána H. a pani S. pripojených k duplike, treba uviesť, že z uvedeného bodu vyplýva, že ich Súd pre verejnú službu pri svojom posúdení zohľadnil, ale domnieval sa, že jednostranným vyhláseniam, ktoré boli spísané po podaní žaloby na prvom stupni, nemožno pripisovať rovnakú váhu ako samotným hodnotiacim správam, ktoré boli vypracované v kontradiktórnom konaní, ktoré malo za cieľ práve umožniť objektívne posúdenie zásluh danej zamestnankyne.

198    Je teda potrebné pripomenúť, že posúdenie dôkaznej sily dokumentu Súdom pre verejnú službu v zásade nepodlieha v rámci odvolania preskúmaniu Súdu prvého stupňa, lebo z článku 11 prílohy I Štatútu Súdneho dvora vyplýva, že odvolanie sa obmedzuje na právne otázky (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Salzgitter/Komisia, C‑182/99 P, Zb. s. I‑10761, bod 43). Súd pre verejnú službu je tak jediný príslušný na posúdenie hodnoty, ktorú treba prisúdiť dôkazom, ktoré mu boli predložené. Toto posúdenie teda nepredstavuje s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov pred Súdom pre verejnú službu právnu otázku predloženú súdu rozhodujúcemu o odvolaní (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora z 25. januára 2007, Sumitomo Metal Industries a Nippon Steel/Komisia, C‑403/04 P a C‑405/04 P, Zb. s. I‑729, body 38 až 40).

199    Existenciu takéhoto skreslenia však ETF nepreukázala, a dokonca ju ani netvrdila.

200    Zo všetkých uvedených úvah vyplýva, že túto časť treba zamietnuť ako neprípustnú.

B –  O druhej časti založenej na nedodržaní všeobecného záujmu

1.     Tvrdenia účastníkov konania

201    ETF zdôrazňuje, že k zohľadneniu všetkých skutočností, ktoré môžu byť určujúce pre jej rozhodnutie a najmä zohľadnenie záujmu daného zamestnanca, tak ako je uznané judikatúrou, dochádza v rámci širokej miery voľnej úvahy, ktorá podlieha súdnej kontrole len pokiaľ ide o zjavne nesprávne posúdenie.

202    Pani Landgren sa pritom týkali hodnotiace správy za roky 1995 až 2000, ktoré poukazujú na značné odborné nedostatky, predbežná hodnotiaca správa z júla 2002, ktorá uvádza, že i napriek určitému úsiliu má pani Landgren aj naďalej vážne problémy s organizáciou svojich pracovných úloh a hodnotiaca správa týkajúca sa roku 2002, ktorá je veľmi nepriaznivá. Okrem toho ETF pani Landgren dvakrát preradila na nové miesto s cieľom nájsť riešenie jej pracovnej situácie, ktorá bola považovaná za neuspokojivú. Pani Landgren bola nakoniec na stretnutiach so svojimi nadriadenými informovaná o dôvodoch, prečo je jej práca považovaná za neuspokojivú, bola jej opäť umožnená práca na pracovný čas v rozsahu stanoveného pracovného času od 1. júla, aby sa vyrovnala s finančnými problémami, a z dôvodu jej zdravotného stavu jej bola predĺžená zmluva o tri mesiace do 31. marca 2005.

203    Vzhľadom na tieto skutočnosti ETF tvrdí, že Súd pre verejnú službu nezohľadnil s ohľadom na všeobecný záujem dôvody, na ktoré sa odvolávala ETF a nevykonal riadne preskúmanie zjavne nesprávneho posúdenia, čo predstavuje nesprávne právne posúdenie.

204    Pani Landgren sa hlavne domnieva, že uvedená časť je neprípustná v rozsahu, v akom smeruje k posúdeniu dôvodov a tvrdení predložených súdu prvého stupňa.

205    Skutočnosti, o ktoré sa ETF opiera, aby ukázala, že Súd pre verejnú službu sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, nie sú totiž skutočnosťami, z ktorých tento súd vychádzal, ale vychádzajú z vyjadrení ETF na prvom stupni.

206    Pani Landgren pritom zdôrazňuje, že hoci je podľa judikatúry otázka, či súd prvého stupňa porušil rozsah povinnosti odôvodnenia tým, že sa domnieval, že rozhodnutie nebolo dostatočným spôsobom odôvodnené, právnou otázkou, ktorá môže podliehať súdnej kontrole v rámci odvolania, vyplýva z nej tiež, že kontrola zákonnosti vykonávaná v tomto rámci musí vziať nutne do úvahy skutočnosti, z ktorých Súd pre verejnú službu vychádzal, aby dospel ku svojmu záveru.

207    Z toho vyplýva, že ETF tým, že presne neurčila kritizované body napadnutého rozsudku a obmedzila sa na prevzatie tvrdení už predložených na prvom stupni, nemala za cieľ predložiť Súdu prvého stupňa otázku, či Súd pre verejnú službu dodržal hranice súdnej kontroly, keď sa domnieval, že sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, ale chcela docieliť nové preskúmanie skutočností predložených na prvom stupni, čo nepatrí do právomoci súdu rozhodujúceho o odvolaní.

208    Subsidiárne pani Landgren tvrdí, že Súd pre verejnú službu oprávnene v bodoch 84, 85, 87 a 88 napadnutého rozsudku zdôraznil tri zjavné pochybenia, ktorých sa dopustila ETF, a to na základe skutkových okolností, ktoré ETF v rámci predmetného odvolania.

209    Je preto nesprávne tvrdiť, že Súd pre verejnú službu porušil hranice svojej súdnej kontroly, keď dospel k záveru o zjavnom pochybení pri posúdení záujmu služby, ktorý v súlade so zásadou starostlivosti.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

210    Z argumentácie ETF vyplýva, že ETF vytýka Súdu pre verejnú službu, že dospel k záveru, že došlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu, ale nezohľadnil dôvody všeobecného záujmu odôvodňujúce, aby zmluva s pani Landgren bola ukončená. Súd pre verejnú službu tak riadne neposúdil zjavne nesprávne posúdenie, čo predstavuje nesprávne právne posúdenie.

211    Bez toho, aby bolo nutné jednoznačne stanoviť dosah tejto nejednoznačnej argumentácie, treba uviesť, že keďže táto výhrada smeruje k tomu, aby Súd prvého stupňa znovu posúdil skutkové okolnosti, ktorých cieľom je podľa ETF preukázať, že rozhodnutie o prepustení nebolo postihnuté vadou spočívajúcou v zjavne nesprávnom posúdení, je potrebné túto výhradu zamietnuť ako neprípustnú v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 191 až 193 vyššie.

212    Pokiaľ však ETF tvrdí, že Súd pre verejnú službu prekročil hranice preskúmania zjavne nesprávneho posúdenia, treba zdôrazniť, že v bode 82 napadnutého rozsudku Súd pre verejnú službu výslovne vymedzil rozsah svojho preskúmania, keď uviedol, že „pokiaľ ide… o dôvodnosť dôvodov, na ktorých sa zakladá rozhodnutie o prepustení, je potrebné preskúmať posúdenie, ktoré vykonala ETF, týkajúce sa záujmu služby, a obmedziť sa na overenie, či sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia“.

213    Ďalej je v bode 83 napadnutého rozsudku pripomenuté, že príslušný orgán má povinnosť, keď rozhoduje o postavení zamestnanca, zohľadniť všetky skutočnosti, ktoré môžu byť pre toto rozhodnutie určujúce, predovšetkým však záujem príslušného zamestnanca.

214    Toto uvažovanie je pritom v súlade s judikatúrou, najmä s rozsudkom Dejaiffe/ÚHVT, bod 45 vyššie, na ktorý Súd pre verejnú službu odkázal.

215    V bode 53 tohto rozsudku totiž Súd prvého stupňa uviedol, pokiaľ ide o rozhodnutie o výpovedi zmluvy dočasného zamestnanca na dobu určitú z dôvodov súvisiacich so záujmom služby, že príslušný orgán má, pokiaľ ide o posúdenie záujmu služby a súdne preskúmanie Spoločenstva sa preto obmedzuje na overenie toho, či dotknutý orgán konal v rozumných hraniciach a nepoužil svoju právomoc posúdenia zjavne nesprávnym spôsobom (rozsudok Carrasco Benítez/EMEA, bod 45 vyššie, bod 55). Pokiaľ ide o posúdenie záujmu služby, z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že príslušný orgán má povinnosť, keď rozhoduje o postavení zamestnanca, zohľadniť všetky skutočnosti, ktoré môžu byť pre toto rozhodnutie určujúce, predovšetkým však záujem príslušného zamestnanca. To totiž vyplýva z toho, že správny orgán je povinný dodržiavať zásadu starostlivosti, ktorá je výsledkom rovnováhy vzájomných práv a povinností, ktorú služobný poriadok a analogicky PZOZ vytvorili vo vzťahoch medzi verejným orgánom a jeho zamestnancami (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 29. júna 1994, Klinke/Súdny dvor, C‑298/93 P, Zb. s. I‑3009, bod 38, a Súdu prvého stupňa z 18. apríla 1996, Kyrpitsis/CES, T‑13/95, Zb. VS s. I‑A‑167 a II‑503, bod 52).

216    Všeobecnosť pojmov a ratio decidendi tejto judikatúry neumožňujú uvažovať o inom riešení v predmetnej veci len pretože sa výpoveď týka zmluvy na dobu neurčitú, čo ETF a ani Komisia netvrdia.

217    Vymedzenie rozsahu právomoci posúdenia vo vzťahu k rozhodnutiu o prepustení Súdom pre verejnú službu tak nevykazuje nesprávne právne posúdenie.

218    Pokiaľ ide o vykonanie tohto preskúmania v predmetnej veci, Súd pre verejnú službu najprv uviedol dôvod prepustenia uvádzaný ETF, a síce celkovú odbornú nespôsobilosť pani Landgren (bod 84 napadnutého rozsudku). ETF v rámci predmetného odvolania tento opis dôvodu prepustenia nespochybňuje.

219    Potom Súd pre verejnú službu vykonal preskúmanie jednotlivých hodnotení služobného postupu pani Landgren, v prípade ktorých dospel k záveru, že na rozdiel od tvrdení ETF bolo hodnotenie zásluh pani Landgren celkom uspokojivé, či dokonca dobré (bod 85 napadnutého rozsudku), pričom tento záver nevykazuje skreslenie. Potom Súd pre verejnú službu uviedol, že dvaja nadriadení pani Landgren formulovali veľmi záporné hodnotenia, avšak túto kritiku zrelativizoval keď jednak zdôraznil, že sa sčasti nachádzali v nedokončenej hodnotiacej správe, ktorej súčasťou bolo aj nie až tak záporné hodnotenie zo strany iného hodnotiteľa (bod 87 napadnutého rozsudku), a jednak, že jednostranným vyhlásením spísaným uvedenými nadriadenými po podaní žaloby na prvom stupni nemožno prikladať rovnakú váhu, akú majú samotné správy. Ako bolo uvedené v bode 198 vyššie, takéto posúdenia nevykazujúce skreslenie patria výlučne do právomoci súdu prvého stupňa.

220    Potom ako Súd pre verejnú službu naopak zdôraznil, že jednak posledná hodnotiaca správa pani Landgren týkajúca sa obdobia roku 2003 a podpísaná riaditeľom ETF 31. marca 2004, teda tri mesiace pred rozhodnutím o prepustení, ktoré prijal, bola osobitne priaznivá a chválila ju za efektívne a včasné plnenie jej úloh, a jednak že zo spisu nevyplýva, že pracovné výkony pani Landgren náhle poklesli medzi okamžikom, keď bola táto správa vypracovaná, a prijatím rozhodnutia o prepustení, dospel k záveru, že rozhodnutie o prepustení vykazovalo vadu spočívajúcu v zjavne nesprávnom posúdení (bod 91 napadnutého rozsudku).

221    Z toho vyplýva, že sa Súd pre verejnú službu obmedzil na preskúmanie dôvodu prepustenia tvrdeného ETF, a síce celkovej odbornej nespôsobilosti pani Landgren, aby dospel k záveru, že bol zjavne nesprávny. Súdu pre verejnú službu preto nemožno vytýkať, že porušil rozsah svojej právomoci posúdenia, pričom záujem zamestnanca bol zohľadnený len konkludentne v rozsahu, v akom pre zamestnanca spočíva v zachovaní jeho zamestnania.

222    Predmetná časť a v dôsledku toho aj druhý dôvod odvolania treba v plnom rozsahu zamietnuť.

VI –  O dôsledkoch zrušenia rozhodnutia o prepustení

A –  Tvrdenia účastníkov konania

223    ETF tvrdí, že kritériá stanovené Súdom pre verejnú službu v bode 95 napadnutého rozsudku vychádzajú z hypotetických a náhodných úvah, a síce z veku, v ktorom by pani Landgren mohla za bežných okolností s prihliadnutím ku svojmu zdravotnému stavu uplatniť nárok na starobný dôchodok. Pritom nič neumožňuje tvrdiť, že pani Landgren, ktorá bola zamestnaná na základe zmluvy na dobu neurčitú, by pracovala v ETF až do dôchodkového veku. ETF z toho odvodzuje, že stanovenie týchto kritérií je chybné a neumožňuje odôvodňovať spravodlivé odškodnenie.

224    Komisia sa zase domnieva, že Súd pre verejnú službu sa dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení, keď rozhodol o peňažných dôsledkoch zrušenia rozhodnutia o prepustení.

225    V prvom rade Komisia tvrdí, že spor nemá peňažnú povahu, takže Súd pre verejnú službu nemal plnú rozhodovaciu právomoc. Tým, že Súd pre verejnú službu rozhodol o finančných dôsledkoch zrušenia rozhodnutia o prepustení tak v skutočnosti rozhodol ultra vires, keď udelil ETF príkaz v rozpore s článkom 233 ES.

226    V druhom rade sa Komisia z rovnakých dôvodov domnieva, že Súd pre verejnú službu mal vyhlásiť návrhy na odškodnenie predložené pani Landgren na prvom stupni za neprípustné, čo odôvodňuje zrušenie napadnutého rozsudku.

227    V treťom rade a nakoniec Komisia subsidiárne tvrdí, že kritériá stanovené Súdom pre verejnú službu na účely posúdenia peňažnej náhrady v prospech pani Landgren sú v rozpore s požiadavkami judikatúry Súdneho dvora náhodné a hypotetické.

228    Súd pre verejnú službu v podstate ETF zaviazal, aby poskytla pani Landgren odškodnenie akoby pani Landgren pokračovala v práci až do dôchodku, hoci ETF by mohla v rámci plnenia povinností vyplývajúcich z napadnutého rozsudku na základe článku 233 ES prijať nové rozhodnutie o výpovedi a toto rozhodnutie riadne odôvodniť.

229    Pani Landgren sa domnieva, že tieto tvrdenia sú bezdôvodné. Okrem toho tvrdí, že návrhy Komisie, ktoré smerujú k tomu, aby Súd prvého stupňa zrušil napadnutý rozsudok z toho dôvodu, že žaloba na náhradu škody na prvom stupni bola neprípustná, sa majú zamietnuť ako neprípustné v súlade s článkom 40 Štatútu Súdneho dvora, lebo takéto návrhy nepredložila ETF v rámci odvolania.

B –  Posúdenie Súdom prvého stupňa

230    Tvrdenia uplatnené ETF a Komisiou možno v zásade analyzovať ako podporujúce dva dôvody odvolania vychádzajúce jednak z toho, že Súd pre verejnú službu rozhodol ultra vires, a jednak z hypotetického a náhodného charakteru kritérií peňažnej náhrady stanovených Súdom pre verejnú službu.

1.     O žalobnom dôvode založenom na tom, že Súd pre verejnú službu rozhodol ultra vires

231    Pokiaľ ide o výhradu formulovanú Komisiou a vychádzajúcu z toho, že Súd pre verejnú službu rozhodol ultra vires a súčasne sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že neodmietol ako neprípustné návrhy pani Landgren na odškodnenie treba zdôrazniť, že je pravda, že podľa ustálenej judikatúry neprináleží Súdu prvého stupňa v rámci žaloby podanej na základe článku 91 služobného poriadku ukladať inštitúciám Spoločenstva príkazy. V prípade zrušenia aktu totiž dotknutej inštitúcii prináleží, aby na základe článku 233 ES prijala opatrenia, ktoré vyplývajú z rozsudku (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. mája 2005, Castets/Komisia, T‑398/03, Zb. VS s. I A 109 a II 507, bod 19, a tam citovanú judikatúru).

232    V sporoch peňažného charakteru však má Súd prvého stupňa neobmedzenú právomoc súdneho preskúmania v súlade s článkom 91 ods. 1 druhou vetou služobného poriadku, ktorý sa na ostatných zamestnancov uplatňuje na základe článku 117 PZOZ, ktorá mu umožňuje uložiť žalovanému orgánu povinnosť zaplatiť stanovené sumy, prípadne zvýšené o úroky z omeškania (rozsudky Súdu prvého stupňa z 30. novembra 1993, Vienne/Parlament, T‑15/93, Zb. s. II‑1327, body 41 a 42; z 8. júla 1998, Aquilino/Rada, T‑130/96, Zb. VS, s. I‑A‑351 a II‑1017, bod 39, a z 23. marca 2000, Rudolph/Komisia, T‑197/98, Zb. VS, s. I‑A ‑55 a II‑241, bod 32).

233    V predmetnej veci má spor aspoň čiastočne peňažný charakter, lebo rozhodnutie o prepustení priamo ovplyvnilo peňažné nároky pani Landgren (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky Súdu z 28. októbra 1999, Hautem/EIB, T‑140/97, Zb. VS, s. I‑A‑171 a II‑897, bod 77, a Rudolph/Komisia, bod 232 vyššie, body 33 a 92).

234    Z toho vyplýva, že v súlade s článkom 91 ods. 1 druhou vetou služobného poriadku mal Súd pre verejnú službu plnú rozhodovaciu právomoc, aby rozhodol o peňažných aspektoch sporu, ako to správne uviedol v bode 93 napadnutého rozsudku.

235    Okrem toho treba uviesť, že súdu Spoločenstva neprináleží, aby v rámci skúmania zákonnosti na základe článku 91 služobného poriadku vydával príkazy, a nemôže teda dotknutému orgánu uložiť povinnosť prijať žalobkyňu znovu do zamestnania (rozsudok Rudolph/Komisia, bod 232 vyššie, bod 92), a jednak, že Súd pre verejnú službu konštatoval, že pani Landgren vyhlásila, že jej zdravotný stav sa veľmi zhoršil a že by už nebola fyzicky schopná znovu pracovať pre ETF, čo nie je v predmetnom konaní spochybnené.

236    Za týchto okolností treba konštatovať, že Súd pre verejnú službu neprekročil medze svojej právomoci a nedopustil sa nesprávneho právneho posúdenia, keď vyzval ETF, aby hľadala spravodlivé riešenie, ktoré primerane ochráni práva pani Landgren.

237    Preto bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o prípustnosti uvedeného dôvodu treba tento dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

2.     O dôvode založenom na hypotetickej a náhodnej povahe kritérií peňažnej náhrady stanovených Súdom pre verejnú službu

238    Komisia a ETF uplatňujú, že kritériá uvedené Súdom pre verejnú službu v skutočnosti znamenajú nahradiť škodu, ktorá nie je skutočná ani určitá.

239    V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Súd pre verejnú službu rozhodol v napadnutom rozsudku medzitýmnym rozsudkom, pričom ponechal na účastníkoch konania, aby sa usilovali o dohodu čo sa týka spravodlivej peňažnej náhrady, ktorú treba žalobkyni poskytnúť. Len v prípade nedosiahnutia dohody rozhodne Súd pre verejnú službu v ďalšom rozsudku na základe vyčíslených návrhov účastníkov konania o výške náhrady, keď spresnia a prípadne pomerne vyvážia kritériá výpočtu považované za relevantné, a to najmä, podľa bodu 95 napadnutého rozsudku, podporu v nezamestnanosti, ktorú pani Landgren dostávala po svojom prepustení a vek, v ktorom by mohla za obvyklých okolností s prihliadnutím ku svojmu zdravotnému stavu uplatniť nárok na starobný dôchodok.

240    Treba konštatovať, že ETF a Komisia nespochybňujú existenciu škody vyplývajúcej z rozhodnutia o prepustení ani relevantnosť zohľadnenia podpory v nezamestnanosti, ktorú pani Landgren dostáva po jej prepustení. Keďže Súd pre verejnú službu v napadnutom rozsudku nestanovil výšku peňažnej náhrady ani podrobne neuviedol pravidlá výpočtu tohto vyrovnania, či dokonca ani s konečnou platnosťou nevymedzil všetky kritériá, ktoré treba zohľadniť (bod 95 napadnutého rozsudku výslovne stanovujú, že kritériá, ktoré sú tu uvedené treba „najmä“ zohľadniť), môže Súd prvého stupňa v rámci predmetného odvolania rozhodnúť o platnosti všeobecného zohľadnenia kritéria veku, v ktorom by žalobkyňa mohla mať nárok na starobný dôchodok.

241    Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry, ak Súd pre verejnú službu konštatoval existenciu škody, má sám právomoc posúdiť v rozsahu návrhu spôsob a rozsah náhrady tejto škody, s výhradou toho, že na účel, aby Súdu prvého stupňa mohlo byť umožnené vykonávať svoje súdne preskúmanie rozsudkov Súdu pre verejnú službu, tie majú byť dostatočne odôvodnené, a pokiaľ ide o posúdenie škody, majú uvádzať kritériá zohľadňované na účely určenia priznanej sumy (pozri analogicky rozsudok z 21. februára 2008, Komisia/Girardot, C‑348/06 P, Zb. s I‑833, bod 45 a tam citovanú judikatúru).

242    V predmetnej veci pani Landgren už nemohla začať pracovať v ETF z dôvodu svojho zdravotného stavu, čo účastníci konania nespochybňujú, takže nemožno obnoviť právny stav, v ktorom sa pani Landgren nachádzala v čase prijatia rozhodnutia o prepustení. Z toho vyplýva, že pani Landgren vznikla na základe rozhodnutia o prepustení skutočná a určitá škoda vyplývajúca zo straty prospechu z peňažných nárokov a najmä jej odmeny, vyplývajúcich z jej postavenia dočasnej zamestnankyne v ETF. V prípade neprijatia rozhodnutia o prepustení by pritom mohla mať potenciálne prospech z týchto nárokov až do dôchodkového veku. Z toho vyplýva, že sa Súd pre verejnú službu nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že vek, v ktorom by mohla za normálnych okolností s ohľadom na svoj zdravotný stav uplatniť nárok na starobný dôchodok, predstavuje jedno z relevantných kritérií na účely posúdenia náhrady, ktorú treba pani Landgren poskytnúť.

243    Komisia však tvrdí, že ETF by mohla v rámci plnenia povinností vyplývajúcich z napadnutého rozsudku na základe článku 233 ES prijať nové rozhodnutie o výpovedi a toto rozhodnutie riadne odôvodniť.

244    Nič však neumožňuje domnievať sa, že by takto mohli byť povinnosti vyplývajúce z napadnutého rozsudku zo strany ETF splnené. Rozhodnutie o prepustení totiž nebolo na prvom stupni zrušené z dôvodu neodôvodnenia, ani dokonca z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, ale z toho dôvodu, že sa ETF dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že pani Landgren preukazuje celkovú odbornú nespôsobilosť, a to ako z hľadiska všetkých jej hodnotení služobného postupu, tak z hľadiska vyhlásení niektorých jej nadriadených uskutočnených v spore na prvom stupni.

245    Aj keby skutočne mohol iný dôvod odôvodniť neskoršie ukončenie pracovnej zmluvy pani Landgren, nešlo by o plnenie povinností vyplývajúcich z napadnutého rozsudku, ale došlo by k nemu bez ohľadu na tento rozsudok. V tomto ohľade prináleží ETF, aby v rámci posúdenia peňažnej náhrady, ktorú treba pani Landgren vyplatiť, Súdom pre verejnú službu uplatnila, že určité dôkazy smerujú k preukázaniu, že je pravdepodobné, že aj v prípade neprijatia rozhodnutia o prepustení zrušeného na prvom stupni by pani Landgren nezostala v pracovnom pomere až do veku, v ktorom by mohla mať nárok na starobný dôchodok. Takéto preukázanie by mohlo odôvodniť, aby strata odmeny spôsobená uvedeným rozhodnutím o prepustení bola upravená násobiacim koeficientom, ktorý by odrážal túto neistotu, podobne ako metóda uplatnená v rozsudku zo 6. júna 2006, Girardot/Komisia, bod 38 vyššie. Toto zohľadnenie napokon Súd pre verejnú službu nevylúčil, lebo tento súd vo svojom medzitýmnom rozsudku nestanovil definitívne a taxatívne kritériá a spôsob výpočtu peňažnej náhrady.

246    Na základe uvedeného treba dospieť k záveru, že sa Súd pre verejnú službu nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď stanovil kritérium veku, v ktorom by mohla za normálnych okolností s ohľadom na svoj zdravotný stav uplatniť nárok na starobný dôchodok.

247    Predmetný dôvod odvolania treba zamietnuť a s ním aj odvolanie v plnom rozsahu.

 O trovách

248    V súlade s článkom 148 prvým odsekom rokovacieho poriadku, keď odvolanie nie je dôvodné, rozhodne Súd prvého stupňa o trovách konania.

249    Podľa článku 87 ods. 2 prvého pododseku toho istého poriadku, uplatniteľného na základe článku 144 tohto poriadku na konanie o odvolaní, účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

250    Keďže ETF nemala vo veci úspech a pani Landgren požadovala náhradu nákladov, znáša ETF svoje vlastné trovy konania, ako aj trovy konania vynaložené pani Landgren v rámci tohto konania.

251    V súlade s článkom 87 ods. 4 prvým pododsekom tohto poriadku, ktorý sa uplatňuje na konanie o odvolaní podľa článku 144 tohto poriadku, inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania, znášajú vlastné trovy konania. Komisia, vedľajší účastník v rámci tohto konania, teda znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (odvolacia komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Odvolanie sa zamieta.

2.      Európska nadácia pre odborné vzdelávanie (ETF) znáša svoje vlastné trovy konania, a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené Piou Landgren v rámci tohto konania.

3.      Komisia znáša svoje vlastné trovy konania.

Jaeger       Azizi

Meij Vilaras Forwood

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 8. septembra 2009.

Podpisy

Obsah

Právny rámec

Skutkové okolnosti a konanie na prvom stupni

O napadnutom rozsudku

O odvolaní

I –  Konanie

II –  Návrhy účastníkov konania

Právny stav

I –  O prípustnosti odvolania

A –  Tvrdenia účastníkov konania

B –  Posúdenie Súdom prvého stupňa

II –  O prípustnosti niektorých žalobných návrhov

A –  Tvrdenia účastníkov konania

B –  Posúdenie Súdom prvého stupňa

III –  O prípustnosti žaloby v prvom stupni

A –  Tvrdenia účastníkov konania

B –  Posúdenie Súdom prvého stupňa

IV –  O prvom dôvode založenom na rozsahu povinnosti odôvodnenia

A –  O účinnosti prvého dôvodu

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

B –  O dôvodnosti prvého dôvodu

1.  O prvej časti založenej na porušení článku 47 PZOZ ako ho vykladá judikatúra

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Súdom prvého stupňa

O výhrade Komisie, že Súd pre verejnú službu rozhodol ultra petita alebo prinajmenšom ultra vires

O povinnosti odôvodnenia rozhodnutí o výpovedi zmlúv dočasných zamestnancov z hľadiska služobného poriadku a PZOZ

–  O prípustnosti

–  O veci samej

2.  O tretej časti založenej na rozpore medzi formálnou povinnosťou odôvodnenia a potvrdením zákonnosti oboznámenia sa s dôvodmi rozhodnutia o prepustení inými prostriedkami

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Súdom prvého stupňa

V –  O druhom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení skutkových okolností, na ktorých je založené rozhodnutie o prepustení

A –  O prvej časti založenej na skreslení skutkových okolností

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

B –  O druhej časti založenej na nedodržaní všeobecného záujmu

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

VI –  O dôsledkoch zrušenia rozhodnutia o prepustení

A –  Tvrdenia účastníkov konania

B –  Posúdenie Súdom prvého stupňa

1.  O žalobnom dôvode založenom na tom, že Súd pre verejnú službu rozhodol ultra vires

2.  O dôvode založenom na hypotetickej a náhodnej povahe kritérií peňažnej náhrady stanovených Súdom pre verejnú službu

O trovách

* Jazyk konania: francúzština.