ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (siedma komora)

z 31. marca 2009 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh Spoločenstva s nosníkmi – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 65 UO po skončení platnosti Zmluvy ESUO na základe nariadenia (ES) č. 1/2003 – Právomoc Komisie – Pripísateľnosť protiprávneho správania – Premlčanie – Právo na obhajobu“

Vo veci T‑405/06,

ArcelorMittal Luxembourg SA, predtým Arcelor Luxembourg SA, so sídlom v Luxemburgu (Luxembursko),

ArcelorMittal Belval & Differdange SA, predtým Arcelor Profil Luxembourg SA, so sídlom v Esch-sur-Alzette (Luxembursko),

ArcelorMittal International SA, predtým Arcelor International SA, so sídlom v Luxemburgu,

v zastúpení: A. Vandencasteele, advokát,

žalobcovia,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: X. Lewis a F. Arbault, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2006) 5342 v konečnom znení z 8. novembra 2006 o postupe uplatňovania článku 65 [UO] týkajúceho sa dohôd a zosúladených postupov zahŕňajúcich európskych výrobcov nosníkov (vec COMP/F/38.907 – Oceľové nosníky),

SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (siedma komora),

v zložení: predseda komory N. J. Forwood (spravodajca), sudcovia D. Šváby a L. Truchot,

tajomník: C. Kristensen, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 5. novembra 2008,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Právny rámec

 Ustanovenia Zmluvy ESUO

1        Podľa znenia článku 65 UO:

„1.      Akékoľvek dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré by bránili na spoločnom trhu priamo alebo nepriamo riadnej hospodárskej súťaži, narúšali ju alebo ju skresľovali, sú zakázané, a to najmä:

a)      stanovenie alebo určovanie cien,

b)      obmedzovanie alebo kontrola výroby, technického vývoja alebo investícií,

c)      rozdelenie trhov, výrobkov, zákazníkov alebo zdrojov zásobovania.

…

4.      Dohody alebo rozhodnutia zakázané podľa odseku 1 tohto článku sú zo zákona neplatné a nemožno sa na ne odvolávať pred žiadnym súdom členských štátov.

Komisia má výlučnú právomoc, s výnimkou žalôb podaných na Súdny dvor, rozhodnúť, či sú uvedené dohody alebo rozhodnutia v súlade s ustanoveniami tohto článku.

5.      Komisia môže uložiť podnikom, ktoré uzavreli zo zákona neplatnú dohodu, či už sa uplatnila, alebo došlo k pokusu ju uplatniť, a to vo forme arbitráže, pokuty, bojkotu alebo iným spôsobom, zo zákona neplatnú dohodu alebo rozhodnutie, ktorých schválenie bolo odmietnuté alebo odňaté, alebo ku ktorých schváleniu došlo na základe vedome nepravdivých alebo skreslených informácií, alebo ktoré sa týkali postupov v rozpore s ustanoveniami odseku 1, pokuty a penále vo výške maximálne dvojnásobku obratu dosiahnutého pri výrobkoch, ktoré boli predmetom dohody, rozhodnutia alebo postupu v rozpore s ustanoveniami tohto článku, s tým, že ak je takýmto cieľom obmedziť výrobu, technický vývoj alebo investície, môže dôjsť k zvýšeniu takto stanovenej maximálnej hranice až do výšky 10 % ročného obratu predmetných podnikov, pokiaľ ide o pokutu, a do výšky 20 % denného obratu, pokiaľ ide o penále.“ [neoficiálny preklad]

2        V súlade s článkom 97 UO sa platnosť Zmluvy ESUO skončila 23. júla 2002.

 Ustanovenia Zmluvy ES

3        Podľa znenia článku 305 ods. 1 ES:

„Ustanovenia tejto zmluvy sa nedotýkajú ustanovení Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, najmä v oblasti práv a povinností členských štátov, právomoci orgánov Spoločenstva a pravidiel stanovených uvedenou zmluvou pre fungovanie spoločného trhu uhlia a ocele.“

 Oznámenie Komisie o niektorých aspektoch zaobchádzania so záležitosťami týkajúcimi sa hospodárskej súťaže vyplývajúcimi zo skončenia platnosti Zmluvy ESUO

4        Dňa 18. júna 2002 Komisia prijala oznámenie o niektorých aspektoch zaobchádzania so záležitosťami týkajúcimi sa hospodárskej súťaže vyplývajúcimi zo skončenia platnosti Zmluvy ESUO [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 152, s. 5, ďalej len „oznámenie z 18. júna 2002“).

5        V bode 2 oznámenia z 18. júna 2002 sa uvádza, že jeho predmetom je:

„−      rekapitulovať, pre hospodárske subjekty a členské štáty, v rozsahu, v akom sa ich týka Zmluva ESUO a z nej odvodená právna úprava, najvýznamnejšie zmeny hmotného a procesného práva vyplývajúce z prechodu na režim Zmluvy ES…,

–        vysvetliť, ako chce Komisia vyriešiť konkrétne problémy vzniknuté prechodom z režimu ESUO na režim ES v oblasti kartelov a zneužívania dominantného postavenia…, kontroly koncentrácií… a kontroly štátnej pomoci.“ [neoficiálny preklad]

6        Bod 31 oznámenia z 18. júna 2002, ktorý sa nachádza v časti venujúcej sa konkrétnym problémom vzniknutým prechodom z režimu ESUO na režim ES, znie takto:

„Ak pri uplatňovaní pravidiel Spoločenstva týkajúcich sa hospodárskej súťaže na dohody Komisia konštatuje porušenie v oblasti, na ktorú sa vzťahuje Zmluva ESUO, uplatniteľnou hmotnoprávnou úpravou je bez ohľadu na dátum uplatnenia tá, ktorá platí v okamihu, keď vznikli skutočnosti predstavujúce porušenie. V každom prípade z procesného hľadiska uplatniteľnou právnou úpravou po skončení platnosti Zmluvy ESUO je právna úprava ES…“ [neoficiálny preklad]

 Nariadenie (ES) č. 1/2003

7        Podľa znenia článku 4 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) „na účely uplatňovania článkov 81 a 82 [ES] má Komisia právomoci stanovené týmto nariadením“.

8        Podľa znenia článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1/2003:

„Ak Komisia, konajúc na základe sťažnosti alebo z vlastného podnetu, zistí porušovanie článkov 81 [ES] a 82 [ES], môže rozhodnutím od príslušných podnikov a združení podnikov požiadať o ukončenie takého porušovania… Ak má Komisia na tom oprávnený záujem, môže tiež zistiť porušenie po tom, čo bolo spáchané.“

9        Podľa znenia článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti porušujú článok 81 ES alebo článok 82 ES.

 Ustanovenia týkajúce sa premlčania v oblasti stíhania

10      Podľa znenia článku 1 ods. 1 rozhodnutia Komisie č. 715/78/ESUO zo 6. apríla 1978 o premlčaní pri stíhaní a výkone v oblasti uplatňovania zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 94, s. 22) a článku 25 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 právomoci Komisie rozhodovať o pokutách za porušenie ustanovení práva hospodárskej súťaže v zásade podliehajú päťročnej premlčacej lehote.

11      Podľa znenia článku 1 ods. 2 rozhodnutia č. 715/78 a článku 25 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 premlčanie začína plynúť odo dňa začiatku porušovania. V prípade pokračujúceho alebo opakovaného porušovania však začína čas plynúť odo dňa ukončenia porušovania.

12      Podľa článku 2 ods. 1 rozhodnutia č. 715/78 a článku 25 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 každá akcia Komisie vykonaná s cieľom vyšetrovania alebo konania vzhľadom na porušovanie preruší premlčaciu lehotu. Premlčacia lehota sa preruší s účinnosťou od dátumu, v ktorom bola akcia oznámená aspoň jednému podniku alebo združeniu podnikov, ktoré sa podieľali na porušovaní. Akcie, ktoré prerušujú plynutie lehoty, sú najmä tieto:

–        písomné žiadosti o informácie predložené Komisiou alebo rozhodnutie Komisie, ktoré požaduje stanovené informácie,

–        písomné povolenia na vykonávanie inšpekcií alebo vyšetrovaní, ktoré vydá Komisia svojim úradníkom, ako aj rozhodnutia Komisie nariaďujúce takéto vyšetrovania,

–        začatie konania Komisiou,

–        oznámenie o výhradách zo strany Komisie.

13      Podľa znenia článku 2 ods. 2 rozhodnutia č. 715/78 a článku 25 ods. 4 nariadenia č. 1/2003 prerušenie premlčacej lehoty sa uplatňuje na všetky podniky, ktoré sa podieľali na porušovaní.

14      Podľa znenia článku 2 ods. 3 rozhodnutia č. 715/78 a článku 25 ods. 5 nariadenia č. 1/2003 po každom prerušení sa obnoví plynutie premlčacej lehoty. Premlčacia lehota však uplynie najneskôr v posledný deň, keď bola premlčacia lehota rovná dvojnásobku premlčacej lehoty, ktorá uplynula bez toho, aby Komisia uložila pokutu alebo pravidelné penále. Uvedená lehota sa predĺži o čas, počas ktorého bolo plynutie premlčania pozastavené.

15      Podľa článku 3 rozhodnutia č. 715/78 a článku 25 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 plynutie premlčacej lehoty týkajúcej sa stíhania sa pozastaví, pokiaľ je rozhodnutie Komisie predmetom konania vedeného pred súdom Spoločenstva.

 Okolnosti predchádzajúce sporu

16      V čase vzniku skutkových okolností tohto konania ARBED SA podnikal vo výrobe oceliarskych výrobkov. Odvtedy ARBED SA zmenil svoje obchodné meno a premenil sa v uvedenom poradí na Arcelor Luxembourg SA a potom na ArcelorMittal Luxembourg SA (ďalej len „ARBED“).

17      V rovnakom čase TradeARBED SA, ktorý bol 100 %‑nou dcérskou spoločnosťou ARBED‑u, mal za predmet činnosti predaj oceliarskych výrobkov, ktoré vyrobil ARBED. Odvtedy TradeARBED SA zmenil svoje obchodné meno a premenil sa na Arcelor International SA as potom na ArcelorMittal International SA (ďalej len „TradeARBED“).

18      ProfilARBED SA bol založený 27. novembra 1992 ako 100 %‑ná dcérska spoločnosť ARBED na pokračovanie v hospodárskych a priemyselných činnostiach ARBED‑u v odvetví nosníkov od uvedeného dátumu. Odvtedy ProfilARBED SA zmenil svoje obchodné meno a premenil sa v uvedenom poradí na Arcelor Profil Luxembourg SA a potom na ArcelorMittal Belval & Differdange SA (ďalej len „ProfilARBED“).

19      Roku 1991 Komisia na základe rozhodnutí prijatých podľa článku 47 UO vykonala vyšetrovanie v kancelárskych priestoroch rozličných podnikov, medzi nimi aj v TradeARBED‑e. Dňa 6. mája 1992 zaslala oznámenie o výhradách predmetným podnikom, medzi ktorými figuroval TradeARBED, ale nie ARBED. TradeARBED sa rovnako zúčastnil na vypočutí, ktoré sa konalo od 11. do 14. januára 1993.

20      Rozhodnutím 94/215/ESUO zo 16. februára 1994 o postupe uplatňovania článku 65 [UO] týkajúceho sa dohôd a zosúladených postupov zahŕňajúcich európskych výrobcov nosníkov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 116, s. 1, ďalej len „pôvodné rozhodnutie“) Komisia konštatovala účasť 17 európskych oceliarskych podnikov, medzi nimi TradeARBED‑u, na rade dohôd, rozhodnutí a zosúladených postupov pri stanovení cien, rozdelení trhov a výmene dôverných informácií o trhu Spoločenstva s nosníkmi v rozpore s článkom 65 ods. 1 UO a štrnástim podnikom z tohto odvetvia uložila pokuty, medzi nimi aj ARBED‑u (11 200 000 ecu), za porušenia spáchané od 1. júla 1988 do 31. decembra 1990.

21      Podľa odôvodnenia č. 322 pôvodného rozhodnutia:

„Iba TradeARBED sa zúčastnil na rozličných dohodách a postupoch, ale TradeARBED je obchodnou spoločnosťou, ktorá distribuuje za províziu najmä nosníky pre svoju materskú spoločnosť ARBED. TradeARBED dostáva za svoje služby malé percento predajnej ceny. Kvôli zabezpečeniu rovnosti zaobchádzania toto rozhodnutie je adresované ARBED‑u, spoločnosti vyrábajúcej nosníky skupiny ARBED, a obrat predmetných tovarov je obratom ARBED‑u, a nie TradeARBED‑u.“ [neoficiálny preklad]

22      Rozsudkom z 11. marca 1999, ARBED/Komisia (T‑137/94, Zb. s. II‑303), Súd prvého stupňa z veľkej časti zamietol žalobu o neplatnosť podanú proti pôvodnému rozhodnutiu zo strany ARBED‑u, znížiac ale o 10 000 000 eur sumu pokuty uloženej ARBED‑u článkom 4 tohto rozhodnutia.

23      Rozsudkom z 2. októbra 2003, ARBED/Komisia (C‑176/99 P, Zb. s. I‑10687), Súdny dvor zrušil predmetný rozsudok Súdu prvého stupňa, ako aj pôvodné rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týkalo ARBED‑u. Podľa bodov 21 až 24 tohto rozsudku:

„21      Vzhľadom na svoju dôležitosť, oznámenie o výhradách musí jednoznačne upresňovať právnickú osobu, ktorej bude možné uložiť pokuty a musí byť adresované tejto osobe (pozri rozsudok zo 16. marca 2000, Compagnie maritime belge transports a i./Komisia, C‑395/96 P a C‑396/96 P, Zb. s. I‑1365, body 143 a 146).

22      Je nesporné, že v prejednávanom prípade oznámenie o výhradách neupresňovalo, že by pokuta mohla byť uložená [ARBED‑u]. Okrem toho, ako to poznamenáva Súd prvého stupňa v bode 101 napadnutého rozsudku, [ARBED] nebol adresátom oznámenia o výhradách a z toho dôvodu mu bol odmietnutý prístup k spisu.

23      Hoci nie je namietané, že by [ARBED] mal vedomosť o oznámení o výhradách adresovanom jeho dcérskej spoločnosti TradeARBED a vedení konania proti tejto spoločnosti, z toho nemôže byť vyvodené, že právo [ARBED‑u] na obhajobu nebolo porušené. Pochybnosti týkajúce sa právnickej osoby, ktorej bude uložená pokuta, ktoré mohlo rozptýliť iba nové oznámenie o výhradách riadne adresované [ARBED‑u], pretrvávali až do konca správneho konania.

24      Z týchto úvah vyplýva, že Súd prvého stupňa prijal v bode 102 napadnutého rozsudku z okolností prejednávanej veci nesprávny záver, že absencia oznámenia o výhradách adresovaného [ARBED‑u] nemohla mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia pre porušenie práva na obhajobu.“

24      V nadväznosti na toto zrušenie sa Komisia rozhodla začať nové konanie týkajúce sa správania v rozpore s hospodárskou súťažou, ktoré bolo predmetom pôvodného rozhodnutia. Komisia adresovala 6. marca 2006 ARBED‑u, TradeARBED‑u a ProfilARBED‑u (ďalej len spoločne „žalobcovia“) oznámenie o výhradách informujúce o jej zámere prijať rozhodnutie o ich spoločnej zodpovednosti za predmetné porušovanie. Žalobcovia na toto oznámenie o výhradách reagovali 20. apríla 2006.

 Napadnuté rozhodnutie

25      Komisia 8. novembra 2006 prijala rozhodnutie K(2006) 5342 v konečnom znení o postupe uplatňovania článku 65 [UO] týkajúceho sa dohôd a zosúladených postupov zahŕňajúcich európskych výrobcov nosníkov (vec COMP/F/38.907 – Oceľové nosníky) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého zhrnutie bolo uverejnené v úradnom vestníku z 13. septembra 2008 (Ú. v. EÚ C 235, s. 4).

26      Preambula napadnutého rozhodnutia znie takto:

„vzhľadom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, a najmä jej článok 65,

vzhľadom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva,

vzhľadom na nariadenie [č. 1/2003], a najmä jeho článok 7 ods. 1 a jeho článok 23 ods. 2,

…“

27      Pokiaľ ide o právne dôsledky skončenia platnosti Zmluvy ESUO 23. júla 2002, Komisia v odôvodnení č. 292 napadnutého rozhodnutia uviedla, že to nemalo za dôsledok zánik jej právomoci na sankcionovanie porušení pravidiel hospodárskej súťaže v odvetviach, ktorých sa týkala Zmluva. V odôvodneniach č. 293 až 295 napadnutého rozhodnutia Komisia potvrdila toto tvrdenie okolnosťou, že Zmluva ESUO a Zmluva ES patria k jedinému právnemu poriadku založenému na zmluvách o založení Európskej únie a rozličných spoločenstiev. Komisia osobitne odkazovala na stanovisko Súdneho dvora 1/91 zo 14. decembra 1991 (Zb. s. I‑6079, bod 21), ako aj článok 305 ods. 1 ES, ktorý stanovuje „vzťah lex generalis/lex specialis“ medzi Zmluvou ES a Zmluvou ESUO. Komisia tiež poznamenala, že od skončenia platnosti Zmluvy ESUO odvetvia, ktoré patrili pod túto zmluvu, podliehajú ustanoveniam Zmluvy ES.

28      Pokiaľ ide o právomoc Komisie uplatňovať pravidlá hospodárskej súťaže Zmluvy ESUO po skončení jej platnosti, na porušenia spáchané pred týmto dátumom, konkrétne za okolností prejednávanej veci, Komisia v odôvodneniach č. 297 a 298 napadnutého rozhodnutia odkazuje na bod 31 oznámenia z 18. júna 2002, aby zdôraznila, že v tejto súvislosti je potrebné rozlišovať medzi procesnými a hmotnoprávnymi predpismi. V odôvodneniach č. 299 až 301 napadnutého rozhodnutia Komisia pokračovala:

„299. Na úvod, pokiaľ ide o procesné otázky, zo všeobecnej zásady práva Spoločenstva uvedenej v oznámení [z 18. júna 2002] a uznanej Súdnym dvorom v [rozsudkoch z 12. novembra 1981, Salumi a i., 212/80 až 217/80, Zb. s. 2735, bod 9, a zo 6. júla 1993, CT Control (Rotterdam) a JCT Benelux/Komisia, C‑121/91 a C‑122/91, Zb. s. I‑3873, bod 22] vyplýva, že uplatniteľnými procesnými predpismi sú predpisy účinné v čase, keď bolo predmetné opatrenie prijaté. Táto zásada teda prikazuje, aby od skončenia platnosti Zmluvy ESUO boli uplatňované aktuálne účinné procesné predpisy Zmluvy ES. [Napadnuté rozhodnutie] teda bolo prijaté v súlade s procesnými predpismi Zmluvy ES, najmä nariadením [č. 1/2003]. Článok 7 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje…, že Komisia je oprávnená konštatovať porušenie pravidiel hospodárskej súťaže podnikmi. Článok 23 ods. 2 uvedeného nariadenia jej umožňuje uložiť za existencie takýchto porušení sankcie.

300.      Pokiaľ ide o príslušnosť Komisie prijať toto rozhodnutie, takáto príslušnosť vyplýva z toho, že v rámci jediného právneho poriadku článok 81 ES, ako lex generalis, nastúpil namiesto článku 65 [UO], ako lex specialis, pri skončení platnosti poslednej uvádzanej zmluvy. Vzhľadom na v podstate rovnocennosť týchto hmotnoprávnych predpisov v rámci jurisdikčnej hranice stanovenej kritériom ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi stanoveným v článku 81 ES a identity orgánu, teda Komisie, príslušného na uplatnenie týchto dvoch pravidiel za pôsobnosti príslušných dvoch zmlúv…, nástupníctvo predpisov predpokladá, že Komisia je rovnako podľa článku 7 ods. 1 a článku 23 ods. 2 nariadenia [č. 1/2003] príslušná na začatie konania o uplatnení článku 65 [UO], na konštatovanie porušenia uvedeného článku, na ukončenie takto konštatovaného porušenia a na uloženie pokuty s cieľom sankcionovať uvedené porušenie.

301.      Pokiaľ ide o hmotnoprávne predpisy, je všeobecnou právnou zásadou, tak ako bolo uvedené v oznámení [z 18. júna 2002] a uznanou Súdnym dvorom v [rozsudkoch Salumi a i., už citovaný, bod 9, a CT Control (Rotterdam) a JCT Benelux/Komisia, už citovaný, bod 22], že uplatniteľným hmotnoprávnym právom zostáva hmotné právo účinné v čase, keď došlo k porušovaniu, bez ohľadu na dátum uplatnenia, v medziach zásady lex mitior uznanej Súdnym dvorom v [rozsudku z 3. mája 2005, Berlusconi a i., C‑387/02, C‑391/02 a C‑403/02, Zb. s. I‑3565, bod 69], za predpokladu, že je uplatniteľné na konania o uložení správnych pokút za porušenia pravidiel hospodárskej súťaže…“

29      V odôvodneniach č. 302 až 304 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza dôvody, pre ktoré v prejednávanej veci zastávala názor, že uplatnenie článku 65 UO bolo v súlade so zásadou lex mitior.

30      Nakoniec v odôvodneniach č. 305 a 306 napadnutého rozhodnutia Komisia zamietla tvrdenia uvádzané žalobcami v ich odpovedi na oznámenie o výhradách s cieľom napadnúť jej príslušnosť na prijatie uvedeného rozhodnutia.

31      Pokiaľ ide o určenie troch právnických osôb, ktorým bolo určené napadnuté rozhodnutie, tak ako sú identifikované v odôvodneniach č. 1 a 455, Komisia v odôvodnení č. 2 uviedla toto:

„Medzi spoločnosťami uvedenými v odôvodnení č. 1 [TradeARBED] sa zúčastňoval na porušovaní článku 65 ods. 1 [UO], radu dohôd a zosúladených postupov…, pokiaľ ide o [ARBED] a [ProfilARBED], sú spoločne s [TradeARBED‑om] zodpovedné za porušenia, keďže všetky tieto spoločnosti patria k podniku, ktorý zastrešoval [ARBED], následne Arcelor SA.“

32      Komisia okrem toho v odôvodnení č. 453 napadnutého rozhodnutia pripomenula, že adresovala oznámenie o výhradách „nielen právnickej osobe, ktorá sa priamo zúčastňovala na porušení, teda [TradeARBED‑u], ale aj dvom iným právnickým osobám, ktoré sú zložkami rovnakej hospodárskej jednotky, a to [ARBED‑u] a [ProfilARBED‑u], a ktorým [mohlo] byť pripísané správanie [TradeARBED‑u]“.

33      Pokiaľ ide konkrétnejšie o ARBED, Komisia odôvodnila pripísateľnosť porušenia v odôvodneniach č. 458 a 460 až 468 napadnutého rozhodnutia takto:

„458. Na úvod je potrebné poznamenať, že od zlúčenia [ARBED‑u], Usinoru a Aceralie v rámci skupiny Arcelor v roku 2001…, skupina, ktorú zastrešoval [ARBED], už dnes viac neexistuje vo forme, ktorú mala v čase vzniku vytýkaných skutkových okolností.

…

460.      Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora [rozsudok zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia (C‑286/98 P, Zb. s. I‑9925, bod 29)], ak má materská spoločnosť vo vlastníctve celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti, Komisia sa môže domnievať, že materská spoločnosť skutočne vykonávala rozhodujúci vplyv na konanie svojej dcérskej spoločnosti.

461.      Pokiaľ ide o hmotnoprávne podmienky odôvodňujúce takéto pripísanie zodpovednosti, na úvod je potrebné poznamenať, že podobne ako zákaz podľa článku 81 ods. 1 [ES], aj zákaz podľa článku 65 ods. 1 [UO] je adresovaný najmä ‚podnikom‘. Z judikatúry Súdu prvého stupňa vyplýva [pozri rozsudok z 10. marca 1992, Shell/Komisia, T‑11/89, Zb. s. II‑757], že pojem podnik v zmysle článku 81 [ES] musí byť chápaný ako označujúci hospodársku jednotku, ktorá pozostáva z jednotnej organizácie osobných, hmotných a nehmotných prvkov, ktorý dlhodobo sleduje konkrétny hospodársky cieľ a môže prispieť k spáchaniu takého druhu porušenia, ako je uvedené v uvedenom ustanovení (pozri rovnako rozsudok Súdneho dvora z 12. júla 1984, Hydrotherm, 170/83, Zb. s. 2999, bod 11, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. januára 1995, Viho/Komisia, T‑102/92, Zb. s. II‑17, bod 50, potvrdený rozsudkom Súdneho dvora z 24. októbra 1996, Viho/Komisia, C‑73/95 P, Zb. s. I‑5457, body 15 až 18).

462.      V prejednávanej veci [TradeARBED] je 100 %‑nou dcérskou spoločnosťou [ARBED‑u]. Na pojednávaní pred Súdom prvého stupňa vo veci T‑137/94 advokát žalobcu spresnil, že [TradeARBED] je obchodnou spoločnosťou, ktorá distribuuje oceliarske výrobky a najmä nosníky, ktoré vyrába [ARBED]… Okrem toho sídlo [ARBED‑u] sa nachádza na rovnakej adrese ako sídlo [TradeARBED‑u] a obe spoločnosti majú rovnakú telefónnu ústredňu a rovnaké číslo faxu. Advokát [TradeARBED‑u] sa bez rozlíšenia predstavil ako zástupca [ARBED‑u] a [TradeARBED‑u]. Dvaja zástupcovia [ARBED‑u] asistovali [TradeARBED‑u] na správnom vypočutí, ktoré sa konalo od 11. do 14. januára 1993 [rozsudok z 11. marca 1999 ARBED/Komisia, už citovaný, body 96 a 97]. Správanie [TradeARBED‑u] na trhu s nosníkmi v dôsledku toho záviselo od materskej spoločnosti [ARBED‑u]. V čase, keď došlo k porušovaniu, zariadenia na výrobu oceľových nosníkov, ktoré sú výrobkami, ktorých sa týka táto vec, patrili [ARBED‑u]. Je teda nepochybné, že [ARBED] vykonával na [TradeARBED] rozhodujúci vplyv.

463.      Vo svojich vyjadreniach k oznámeniu o výhradách z 8. marca 2006 právnické osoby, ktoré boli adresátmi tohto rozhodnutia, uvádzajú, že Komisia nepredložila dôkaz o účasti [ARBED‑u], ktorý by odôvodňoval, aby [ARBED] bol sankcionovaný. Okrem toho zastávajú názor, že sankcionovať [TradeARBED] a [ARBED] v tomto rozhodnutí by viedlo k formulovaniu záverov ‚úplne protichodných a nezlučiteľných‘ so závermi vyvodzovanými Komisiou v [pôvodnom rozhodnutí].

464.      V tejto súvislosti postačuje pripomenúť, že samotná skutočnosť, že [TradeARBED] sa priamo a konkrétne zúčastňoval na porušovaní, nevylučuje zodpovednosť jeho materskej spoločnosti, ktorá naň vykonávala rozhodujúci vplyv. Následne je potrebné zdôrazniť, že Komisia prijala v tomto rozhodnutí záver, že hoci iba [TradeARBED] sa priamo zúčastňoval na uvedených porušovaniach, skutočnosťou zostáva, že správanie [TradeARBED‑u], ako už uviedla v [pôvodnom rozhodnutí], môže byť pripísané [ARBED‑u] z dôvodu rozhodujúceho vplyvu, ktorý naň [ARBED] vykonával. Závery Komisie v tomto rozhodnutí teda nijako neodporujú záverom [pôvodného rozhodnutia] ani nie sú s nimi.

465.      Právnické osoby, ktoré boli adresátmi tohto rozhodnutia, okrem toho zastávajú názor, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, ak kvôli určeniu pripísateľnosti porušovania v tomto rozhodnutí nahradila kritérium účasti na porušovaní, ktoré používala vo vzťahu k podnikom – účastníkom sankcionovaného kartelu v [pôvodnom rozhodnutí] kritériom výkonu rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou.

466.      K tomu je potrebné hneď na úvod poznamenať, že Komisia v odôvodnení č. 322 [pôvodného rozhodnutia] uviedla, že ‚iba TradeARBED sa zúčastnil na rozličných dohodách a postupoch, ale TradeARBED je obchodnou spoločnosťou, ktorá distribuuje za províziu najmä nosníky pre svoju materskú spoločnosť ARBED. TradeARBED dostáva za svoje služby malé percento predajnej ceny. Kvôli zabezpečeniu rovnosti zaobchádzania, toto rozhodnutie je adresované [ARBED‑u], spoločnosti vyrábajúcej nosníky skupiny ARBED, a obrat predmetných tovarov je obratom ARBED‑u, a nie TradeARBED‑u‘. Pokiaľ ide o ostatné podniky sankcionované v [pôvodnom rozhodnutí], Komisia pripísala zodpovednosť podľa tohto kritéria: ‚V prípade, ak sa na vyššie uvedených porušovaniach zúčastnila viac ako jedna spoločnosť skupiny, adresátmi tohto rozhodnutia sú výrobné podniky, keďže tieto podniky najviac získali z anticipovaných informácií o cenách a objemoch‘ [pôvodné rozhodnutie, odôvodnenie č. 319].

467.      Z ustálenej judikatúry [rozsudky Súdneho dvora z 31. marca 1993, Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia (C‑89/85, C‑104/85, C‑114/85, C‑116/85, C‑117/85 a C‑125/85 až C‑129/85, Zb. s. I 1307), a z 13. apríla 2000, Karlsson a i. (C‑292/97, Zb. s. I‑2737, bod 39); rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. marca 2003, Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Spolková krajina Severné Porýnie‑Vestfálsko/Komisia (T‑228/99 a T‑233/99, Zb. s. II‑435, bod 272), a z 5. apríla 2006, Deutsche Bahn/Komisia (T‑351/02, Zb. s. II‑1047),] vyplýva, že ‚zásada rovnosti zaobchádzania zakazuje zaobchádzať s porovnateľnými situáciami rozdielne a tým spôsobovať znevýhodnenie určitých súťažiteľov v pomere k iným, ak nie je také zaobchádzanie objektívne odôvodnené‘.

468.      V prejednávanej veci nie je vôbec pochybné, že v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania Komisia uplatňuje objektívne kritérium, a to kritérium výroby oceľových nosníkov spoločnosťami, s cieľom určiť podniky, ktorým sú pripísateľné porušovania. Naopak, mohlo by byť zdôraznené, že pokiaľ by Komisia zamýšľala ukladať pokutu v závislosti iba od jediného kritéria priamej účasti, a teda vypočítavať pokutu v závislosti od obratu [TradeARBED‑u], ktorý dostáva za svoje služby, na rozdiel od iných v [pôvodnom rozhodnutí] sankcionovaných podnikov, iba malé percento predajnej ceny, vytvárala by tak diskrimináciu voči posledným menovaným podnikom. Podniky, ktoré sú adresátmi tohto rozhodnutia, sa teda nemôžu platne dovolávať narušenia rovnosti zaobchádzania so sankcionovanými podnikmi.“

34      Konkrétnejšie, pokiaľ ide o ProfilARBED, Komisia v odôvodneniach č. 470 až 472 napadnutého rozhodnutia odôvodňovala pripísateľnosť porušovania takto:

„470. [ProfilARBED] vznikol v novembri 1992 ako 100 %‑ná dcérska spoločnosť [ARBED‑u] a zariadenia na výrobu dlhých výrobkov z uhlíkovej ocele, vrátane nosníkov…, boli prevedené z [ARBED‑u] na [ProfilARBED]. V dôsledku toho [ProfilARBED] pokračoval v priemyselných a hospodárskych činnostiach [ARBED‑u], ktorý ukončil výrobu uhlíkovej ocele v nadväznosti na tento prevod…

471.      V rozsahu, v akom je [ProfilARBED] hospodárskym nástupcom [ARBED‑u], pokiaľ ide o priemyselné a obchodné činnosti v odvetví nosníkov v rámci skupiny, ktorú zastrešuje [ARBED] (ktorý sa následne premenil na skupinu Arcelor), Komisia môže začať konanie proti [ProfilARBED‑u] na základe jeho zodpovednosti za porušovanie, ktorého sa týka toto rozhodnutie.

472.      Vo veci ‚Ciment‘ [rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia (C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, body 354 až 361),] Súdny dvor rozhodol, že Komisia správne považovala spoločnosť za zodpovednú za činnosti porušovania inej spoločnosti, ktorá patrila k rovnakej skupine a ktorej hospodárske činnosti v odvetví cementu boli prevedené na prvú uvedenú spoločnosť. Podľa Súdneho dvora skutočnosť, že druhá uvedená spoločnosť po prevode naďalej existovala ako právnická osoba, nerobí tento záver nesprávnym. Rovnako ako v rozsudku vyhlásenom vo veci ‚Ciment‘, keďže [ProfilARBED] sa stal nástupcom [ARBED‑u], pokiaľ ide o jeho priemyselné a hospodárske činnosti v odvetví výroby nosníkov, môže mu byť pripísaná zodpovednosť za porušovania, ktorých sa týka toto konanie. Skutočnosť, že [ARBED] ešte existuje ako právnická osoba, nerobí tento záver nesprávnym. Okrem toho akýkoľvek iný záver by viedol k umožneniu obchádzania predpisov práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže, keďže podniky by sa tak mohli vyhnúť prebratiu zodpovednosti za porušovania, ktorých sa dopustili, prevedúc sporné činnosti na inú spoločnosť tej istej skupiny. Preto je toto rozhodnutie adresované tiež [ProfilARBED‑u].“

35      Pokiaľ ide o prípadné premlčanie jej právomoci rozhodnúť o pokutách, Komisia v odôvodneniach č. 446 až 452 napadnutého rozhodnutia poznamenala toto:

„446. S cieľom určiť predpisy o premlčaní uplatniteľné v prejednávanej veci v oblasti uloženia pokút nie je potrebné stanoviť, či predpisy o premlčaní sú procesnými predpismi, s tým dôsledkom, že uplatniteľnými by boli ustanovenia nariadenia [č. 1/2003] v uvedenej oblasti, alebo či sú predpisy o premlčaní hmotnoprávnymi predpismi, s tým dôsledkom, že uplatniteľnými by boli ustanovenia [rozhodnutia č. 715/78], keďže sú v podstate zhodné…

447.      … Komisia vykonala vyšetrovania v odvetví oceľových nosníkov 16., 17. a 18. januára 1991 a tento dátum považuje za dátum ukončenia porušovania. Komisia adresovala 6. februára [TradeARBED‑u] oznámenie o výhradách. Listy so žiadosťami o informácie boli zaslané [TradeARBED‑u] a právnemu oddeleniu [ARBED‑u] konkrétne 26. novembra 1993, požadujúc od [ARBED‑u], aby Komisii oznámil obrat obchodov, ktoré dosiahol v ESUO od januára do septembra 1993. Komisia prijala 16. februára 1994 [pôvodné rozhodnutie] ukladajúce [ARBED‑u] pokutu za účasť [TradeARBED‑u] na porušovaniach článku 65 Zmluvy ESUO. [ARBED] podal 8. apríla 1994 žalobu proti tomuto rozhodnutiu pred Súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa vyhlásil 11. marca 1999 svoj rozsudok vo veci T‑137/94, ARBED/Komisia. [ARBED] podal 11. mája 1999 odvolanie proti tomuto rozsudku pred Súdnym dvorom. Súdny dvor 20. októbra 2003 zrušil rozsudok T‑137/94. Komisia sa 8. marca 2006 rozhodla začať nové konanie voči postupu v rozpore s hospodárskou súťažou, ktorý bol predmetom [pôvodného rozhodnutia], adresujúc [ARBED‑u, TradeARBED‑u a ProfilARBED‑u] nové oznámenie o výhradách, ktoré viedlo k prijatiu tohto rozhodnutia.

448.      Vzhľadom na vyššie uvedené Komisia konštatuje, že [ARBED] sa nemôže dovolávať premlčania, keďže k prijatiu tohto rozhodnutia nedošlo po lehote, v ktorej Komisia môže uložiť pokutu v súlade s ustanoveniami pripomenutými v odôvodnení č. 446. Bez spomenutia úkonov vyšetrovania a stíhania adresovaných ostatným podnikom listy so žiadosťami o informácie zaslané [ARBED‑u] 26. novembra 1993 a [pôvodné rozhodnutie] predstavujú úkony prerušujúce premlčanie, od ktorých nanovo plynula premlčacia lehota vo vzťahu k všetkým spoločnostiam, z ktorých sa skladá hospodárska jednotka, ktorú zastrešuje [ARBED]. V nadväznosti na to bolo premlčanie prerušené, v súlade s článkom 3 rozhodnutia [č. 715/78], po prvýkrát 11. mája 1994 podaním žaloby zo strany [ARBED‑u] proti [pôvodnému rozhodnutiu] pred Súdom prvého stupňa, ktorý vyhlásil svoj rozsudok 11. marca 1999, následne po druhýkrát 11. mája 1999, podaním odvolania pred Súdnym dvorom, ktorý vyhlásil svoj rozsudok 20. októbra 2003. Po tomto prerušení bolo päťročné premlčanie opätovne prerušené, keď Komisia prijala oznámenie o výhradách z 8. marca 2006. V nadväznosti na to je potrebné konštatovať, že toto rozhodnutie je prijaté v desaťročnej premlčacej lehote, ktorá plynie od ukončenia porušovania v roku 1990, keďže táto premlčacia lehota bola prerušená počas desiatich rokov, keď trvali konania postupne začaté zo strany [ARBED‑u] pred Súdom prvého stupňa a Súdnym dvorom. V dôsledku toho a v rozpore s tým, čo uvádzajú účastníci konania v ich odpovediach na oznámenie o výhradách z 8. marca 2006, nie je pochybné, že [ARBED] sa nemôže dovolávať premlčania uloženia pokút.

449.      Okrem toho predpisy v oblasti premlčania nie sú prekážkou uloženia pokuty [TradeARBED‑u], keďže žaloba a odvolanie, ktoré [ARBED] podal na Súde prvého stupňa a Súdnom dvorom proti [pôvodnému rozhodnutiu], tiež prerušili premlčaciu lehotu vo vzťahu k [TradeARBED‑u]. V prejednávanej veci je posledným úkonom prerušujúcim premlčanie vo vzťahu k [TradeARBED‑u] oznámenie o výhradách adresované 8. marca 2006, po tom, čo bola premlčacia lehota pozastavená počas celého trvania konaní, ktoré [ARBED] začal pred Súdom prvého stupňa a Súdnym dvorom.

450.      Ako stanovujú článok 3 rozhodnutia [č. 715/78] a článok 25 nariadenia [č. 1/2003], premlčanie týkajúce sa ukladania pokút sa pozastaví, pokiaľ je rozhodnutie Komisie predmetom konania vedeného pred Súdnym dvorom.

451.      Komisia teda zastáva názor, že pozastavenie vyplývajúce zo začatia konaní pred Súdom prvého stupňa a Súdnym dvorom zo strany podniku sa uplatňuje tak na právnickú osobu, ktorá je účastníkom konania, ako aj na všetky ostatné právnické osoby, ktoré sú súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, bez ohľadu na to, ktorá právnická osoba začala tieto konania. V tejto súvislosti je potrebné na úvod poznamenať, že článok 3 rozhodnutia [č. 715/78] takému výkladu nebráni. V nadväznosti na to treba zdôrazniť, že ak by to bolo inak, Komisia by nemohla napraviť procesné chyby, ktorých by sa mohla dopustiť napriek právu prijať nové rozhodnutie, ktoré jej Súdny dvor výslovne priznal vo veci PVC II. Odkedy bolo [pôvodné rozhodnutie] predmetom žaloby na Súde prvého stupňa a následne na Súdnom dvore, Komisia bola v zmysle zásady riadnej správy vecí verejných neschopná prijať nové rozhodnutie s cieľom sankcionovať [TradeARBED], keďže prebiehali konania, ktoré začal [ARBED]. To je o to viac zrejmé, že v priebehu konania sa [ARBED] neuspokojil s namietaním procesných dôvodov, ale namietal tiež hmotnoprávne dôvody týkajúce sa účasti [TradeARBED‑u] na vytýkaných porušeniach. Je teda nesporné, že [TradeARBED] nemôže z rovnakých dôvodov ako [ARBED] mať prospech z premlčania v oblasti uloženia pokút.

452.      Nakoniec je potrebné poznamenať, že tvrdenia uvedené v odôvodneniach č. 449 a nasl. týkajúce sa [ARBED‑u] sa nevyhnutne uplatňujú na [ProfilARBED], ktorý je hospodárskym nástupcom [ARBED‑u].“

36      Podľa znenia článku 1 napadnutého rozhodnutia:

„Podnik skladajúci sa z [ARBED‑u, z TradeARBED‑u a ProfilARBED‑u] sa v rozpore s článkom 65 ods. 1 [UO] zúčastňoval na rade dohôd a zosúladených postupov, ktorých predmetom alebo účinkom bolo určenie cien, rozdelenie kvót a rozsiahla výmena informácií o trhu Spoločenstva s nosníkmi. Účasť podniku v takomto zložení na týchto porušovaniach bola preukázaná od 1. júla 1988 do 16. januára 1991.“

37      Podľa znenia článku 2 napadnutého rozhodnutia „[ARBED‑u, TradeARBED‑u a ProfilARBED‑u] sa za porušovania uvedené v článku 1 solidárne ukladá pokuta vo výške 10 miliónov eur“.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

38      Žalobu doručenú do kancelárie Súdu prvého stupňa 27. decembra 2006 žalobcovia podali na základe článkov 33 UO a 36 UO na jednej strane a článkov 229 ES a 230 ES na strane druhej.

39      Po zmene zloženia komôr Súdu prvého stupňa bol sudca spravodajca pridelený do siedmej komory, ktorej bola v dôsledku toho táto vec pridelená.

40      Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (siedma komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania.

41      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté na pojednávaní 5. novembra 2008.

42      Žalobcovia navrhujú, aby Súd prvého stupňa:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        prinajmenšom zrušil článok 2 uvedeného rozhodnutia ukladajúci žalobcom peňažnú sankciu alebo ju podstatne znížil,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

43      Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyne na náhradu trov konania.

 Právny stav

44      Na podporu svojej žaloby sa žalobcovia v podstate dovolávajú štyroch žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod je založený na neexistencii právneho základu napadnutého rozhodnutia a na zneužití právomoci. Druhý žalobný dôvod je založený na porušení predpisov týkajúcich sa pripísateľnosti porušovaní v rozsahu, v akom napadnuté rozhodnutie pripisuje trom pridruženým spoločnostiam zodpovednosť za konanie jednej z nich bez toho, aby sa na konaní zúčastnili ostatné dve spoločnosti. Tretí žalobný dôvod je založený na porušení predpisov v oblasti premlčania. Štvrtý žalobný dôvod, uvedený subsidiárne, je založený na porušení práva na obhajobu, keďže k vydaniu rozhodnutia došlo v neprimeranej lehote.

 O prvom dôvode založenom na neexistencii právneho základu napadnutého rozhodnutia a na zneužití právomoci

 Tvrdenia účastníkov konania

45      Žalobcovia rozdeľujú svoj žalobný dôvod na dve časti.

46      V rámci prvej časti žalobného dôvodu žalobcovia uvádzajú, že Komisia porušila článok 97 UO a dopustila sa zneužitia právomoci, uplatňujúc článok 65 UO po dátume skončenia platnosti Zmluvy ESUO. Podľa názoru žalobcov skončenie platnosti uvedenej zmluvy 23. júla 2002 malo nevyhnutne za dôsledok zánik právomoci Komisie na uplatňovanie tohto ustanovenia, v rozpore s tým, čo uvádza odôvodnenie č. 292 napadnutého rozhodnutia.

47      Okolnosť uvádzaná v odôvodnení č. 293 napadnutého rozhodnutia, že Zmluva ES a Zmluva ESUO patria k jedinému právnemu poriadku založenému na zmluvách o založení Európskej únie a rozličných spoločenstiev, je v tejto súvislosti irelevantná. Samozrejme, inštitúcie mali povinnosť uviesť výklad koherentný s rozličnými zmluvami. To však v nijakom prípade nemôže odôvodňovať, aby Komisia zabezpečila „prežitie“ Zmluvy ESUO po jej skončení, pretože ustanovenia tejto zmluvy to nestanovujú. Žalobcovia sa v tejto súvislosti dovolávajú najmä už citovaného stanoviska Súdneho dvora č. 1/91, bod 29.

48      V rámci druhej časti žalobného dôvodu žalobcovia uvádzajú, že Komisia porušila nariadenie č. 1/2003 a dopustila sa zneužitia právomoci, zakladajúc svoju príslušnosť na prijatie rozhodnutia o uplatnení článku 65 UO na nariadení, ktoré jej udeľuje právomoc iba na základe vykonania článkov 81 ES a 82 ES.

49      Pokiaľ ide o procesné predpisy uplatniteľné v prejednávanej veci, žalobcovia kritizujú najmä tvrdenie uvedené v odôvodnení č. 299 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého článok 7 ods. 1 a článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 udeľujú Komisii právomoc konštatovať a sankcionovať „porušovanie predpisov hospodárskej súťaže“. Z článku 4 tohto nariadenia naopak vyplýva, že právomoci, ktoré toto nariadenie Komisii udeľuje, sú určené výhradne na umožnenie Komisii stíhať porušenia článkov 81 ES a 82 ES.

50      Žalobcovia rovnako poznamenávajú, že nariadenie č. 1/2003 bolo prijaté po skončení platnosti Zmluvy ESUO. Rada tým, že v tomto nariadení nepredĺžila právomoci Komisie na vykonanie článku 65 UO, pravdepodobne, podľa názoru žalobcov správne, prijala záver, že nie je príslušná na predĺženie účinnosti tejto zmluvy, keďže táto výsada patrí výlučne autorom predmetnej zmluvy, a nie inštitúciám vytvoreným zmluvou.

51      Pokiaľ ide o tvrdenie, ktoré Komisia zakladá na oznámení z 18. júna 2002, žalobcovia zdôrazňujú, že na odôvodnenie nepostačuje opakovať zásadnú pozíciu.

52      Vo svojej replike žalobcovia dodávajú, že dokonca za predpokladu, že by nariadenie č. 1/2003 mohlo byť vykladané ako vzťahujúce sa aj na konania podľa článku 65 UO, nemôže to so sebou prinášať zmenu pôsobnosti ESUO, konkrétne jeho článku 97. Z hierarchie noriem v skutočnosti vyplýva, že nariadenie Rady nemôže meniť zmluvu. Platí to o to viac, že článok 95 UO stanovoval osobitný postup, ktorý mal byť dodržaný, ak by bolo potrebné zmeniť Zmluvu ESUO s cieľom pokryť prípady, ktoré neuvádzala.

53      Pokiaľ ide o hmotnoprávne predpisy, žalobcovia v prejednávanej veci považujú za neuplatniteľnú všeobecnú právnu zásadu uvádzanú v odôvodnení č. 301 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorej uplatniteľným hmotnoprávnym právom zostáva hmotné právo účinné v čase, keď došlo k porušovaniu, bez ohľadu na dátum uplatnenia. V prejednávanej veci nešlo o zmenu legislatívneho textu jeho autorom, ale o iniciatívu vykonanú inštitúciou poverenou vykonaním právneho predpisu a smerujúcu k predĺženiu existencie tohto predpisu po dátume skončenia platnosti, výslovne uvedenom jeho autorom. V prejednávanej veci Zmluva ESUO v súlade s jej článkom 97 skončila svoju platnosť 23. júla 2002 bez toho, aby jej autori prijali akékoľvek opatrenie smerujúce k zachovaniu niektorých z jej ustanovení v účinnosti. Akokoľvek by táto situácia mohla byť pre Komisiu zarmucujúca, Komisia nie je splnomocnená nahradiť uvedených autorov, zachovajúc článok 65 UO v účinnosti.

54      Vo svojej replike žalobcovia uvádzajú, že hoci konania, ku ktorým došlo pred 23. júlom 2002, zostávajú upravované Zmluvou ESUO, sú upravované všetkými ustanoveniami tejto zmluvy vrátane jej článku 97, ktorý bráni akémukoľvek uplatňovaniu tejto zmluvy po uvedenom dátume.

55      Komisia popiera tvrdenia žalobcov, uvádzajúc argumentáciu zhodnú s argumentáciou uvádzanou v napadnutom rozhodnutí.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

56      Obe časti žalobného dôvodu je potrebné skúmať spoločne.

57      Súd prvého stupňa pripomína, že zmluvy Spoločenstva zriadili jednotný právny poriadok (pozri v tomto zmysle stanovisko 1/91 Súdneho dvora, už citované, bod 21; rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. júna 1991, Stahlwerke Peine‑Salzgitter/Komisia, T‑120/89, Zb. s. II‑279, bod 78), v rámci ktorého, ako to odráža článok 305 ods. 1 ES, Zmluva ESUO predstavovala osobitný režim, ktorý bol výnimkou zo všeobecne záväzných pravidiel stanovených Zmluvou ES.

58      Podľa článku 97 Zmluvy ESUO sa jej platnosť skončila 23. júla 2002. V dôsledku toho 24. júla 2002 sa rozšírila pôsobnosť všeobecného režimu vyplývajúceho zo Zmluvy ES na oblasti, ktoré sa pôvodne riadili Zmluvou ESUO.

59      Hoci následnosť právneho rámca Zmluvy ES po právnom rámci Zmluvy ESUO spôsobila od 24. júla 2002 zmenu právnych základov, postupov a uplatniteľných hmotnoprávnych predpisov, táto zmena patrí do kontextu jednotnosti a kontinuity právneho poriadku Spoločenstva a jeho cieľov (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, González y Díez/Komisia, T‑25/04, Zb. s. II‑3121, bod 55).

60      V tejto súvislosti treba uviesť, že zriadenie a udržiavanie režimu voľnej hospodárskej súťaže, v rámci ktorého sú zabezpečené normálne podmienky hospodárskej súťaže a z ktorého vychádzajú pravidlá v oblasti kartelov medzi podnikmi, predstavuje jeden z podstatných cieľov tak Zmluvy ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2006, SGL Carbon/Komisia, C‑308/04 P, Zb. s. I‑5977, bod 31), ako aj Zmluvy ESUO (pozri v tomto zmysle stanovisko Súdneho dvora 1/61 z 13. decembra 1961, Zb. s. 505, 519, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. marca 1999, Thyssen Stahl/Komisia, T‑141/94, Zb. s. II‑347, body 265, 299 až 304).

61      V tomto kontexte, hoci pravidlá Zmluvy ESUO a Zmluvy ES upravujúce oblasť kartelov medzi podnikmi sa v určitej miere odlišujú, je potrebné zdôrazniť, že pojmy dohôd a zosúladených postupov v zmysle článku 65 ods. 1 UO zodpovedajú pojmom dohôd a zosúladených postupov podľa článku 81 ES a že tieto dve ustanovenia boli súdom Spoločenstva vykladané rovnako (pozri v tomto zmysle rozsudok Thyssen Stahl/Komisia, už citovaný, body 262 až 272 a 277). Sledovanie cieľa neskreslenej hospodárskej súťaže v oblastiach pôvodne patriacich do spoločného trhu uhlia a ocele nie je teda z dôvodu skončenia platnosti Zmluvy ESUO prerušené, keďže tento cieľ sleduje takisto v rámci Zmluvy ES tá istá inštitúcia, a to Komisia, správny orgán zodpovedný za výkon a vytváranie politiky hospodárskej súťaže vo všeobecnom záujme Spoločenstva (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok González y Díez/Komisia, už citovaný, bod 55).

62      Okrem toho v súlade so zásadou, ktorá je spoločná právnym poriadkom členských štátov, ktorej pôvod siaha až do rímskeho práva, v prípade zmeny legislatívy je potrebné zabezpečiť, s výnimkou vyjadrenia opačnej vôle zákonodarcu, kontinuitu právnych štruktúr (rozsudok Súdneho dvora z 25. februára 1969, Klomp, 23/68, Zb. s. 43, bod 13). Súd prvého stupňa poznamenáva, že v uvedenom rozsudku Súdny dvor uplatnil túto zásadu, hoci išlo o zmenu primárneho práva Spoločenstva, vykonanú účinkom zmluvy o zlúčení.

63      Kontinuita právneho poriadku Spoločenstva a jeho cieľov, ktoré riadia jeho činnosť, si teda vyžaduje, aby Európske spoločenstvo ako nástupca Európskeho spoločenstva uhlia a ocele v rámci vlastného procesného rámca zabezpečovalo, pokiaľ ide o situácie vzniknuté podľa Zmluvy ESUO, dodržiavanie práv a povinností, ktoré vznikli eo tempore tak členským štátom, ako aj jednotlivcom podľa Zmluvy ESUO, a takisto pravidiel prijatých na jej vykonanie. Táto požiadavka platí o to viac, že skreslenie hospodárskej súťaže vyplývajúce z nedodržiavania pravidiel v oblasti kartelov medzi podnikmi môže rozšíriť svoje účinky z hľadiska času aj na obdobie po skončení platnosti Zmluvy ESUO, keď už platí Zmluva ES (pozri analogicky rozsudky Súdneho dvora z 18. júla 2007, Lucchini, C‑119/05, Zb. s. I‑6199, bod 41 a citovanú judikatúru, a González y Díez/Komisia, už citovaný, bod 56).

64      Z uvedeného vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, nariadenie č. 1/2003 a konkrétne jeho článok 7 ods. 1 a jeho článok 23 ods. 2 sa musia vykladať v tom zmysle, že Komisii umožňujú po 23. júli 2002 konštatovať a sankcionovať kartely medzi podnikmi realizované v oblastiach patriacich do pôsobnosti Zmluvy ESUO z hľadiska ratione materiae a ratione temporis (pozri analogicky rozsudok González y Díez/Komisia, už citovaný, bod 57), a to napriek tomu, že vyššie citované ustanovenia uvedeného nariadenia výslovne neuvádzajú článok 65 UO.

65      Okrem toho treba uviesť, že uplatnenie predpisov Zmluvy ES v oblasti pôvodne patriacej pod Zmluvu ESUO musí dodržiavať zásady upravujúce uplatňovanie právneho predpisu z hľadiska času. V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že hoci procesné predpisy sa vo všeobecnosti považujú za predpisy uplatniteľné na všetky spory prebiehajúce v okamihu ich nadobudnutia platnosti, neplatí to o hmotnoprávnych predpisoch. Hmotnoprávne predpisy Spoločenstva totiž musia byť na účely zabezpečenia dodržiavania zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery vykladané ako pravidlá vzťahujúce sa na situácie vzniknuté pred nadobudnutím ich platnosti iba vtedy, ak z ich znenia, účelu alebo systému jasne vyplýva, že im má byť takýto účinok priznaný (rozsudky Súdneho dvora Salumi a i., už citovaný, bod 9, a z 10. februára 1982, Bout, 21/81, Zb. s. 381, bod 13; rozsudok Súdu prvého stupňa z 19. februára 1998, Eyckeler & Malt/Komisia, T‑42/96, Zb. s. II‑401, bod 55).

66      Z tohto hľadiska, pokiaľ ide o otázku hmotnoprávnych ustanovení uplatniteľných na právnu situáciu definitívne vzniknutú pred skončením platnosti Zmluvy ESUO, kontinuita právneho poriadku Spoločenstva a požiadavky týkajúce sa zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery ukladajú uplatnenie hmotnoprávnych ustanovení prijatých na základe Zmluvy ESUO na skutočnosti patriace do ich pôsobnosti z hľadiska ratione materiae a ratione temporis. Skutočnosť, podľa ktorej preto, lebo sa skončila platnosť Zmluvy ESUO, predmetný právny rámec vo chvíli, keď sa vykonáva posúdenie skutkových okolností, už viac neplatí, nič nemení na tomto závere, keďže toto posúdenie sa týka právnej situácie definitívne vzniknutej v období, keď boli uplatniteľné hmotnoprávne ustanovenia prijaté na základe Zmluvy ESUO (rozsudok González y Díez/Komisia, už citovaný, bod 59).

67      V predmetnom prípade bolo napadnuté rozhodnutie prijaté na základe článku 7 ods. 1 a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 v nadväznosti na konanie vedené podľa tohto nariadenia. Ustanovenia týkajúce sa právneho základu a konania prebiehajúceho až do prijatia napadnutého rozhodnutia patria medzi procesné pravidlá v zmysle judikatúry uvedenej v bode 65 vyššie. Keďže napadnuté rozhodnutie bolo prijaté po skončení platnosti Zmluvy ESUO, Komisia oprávnene uplatnila ustanovenia uvedené v nariadení č. 1/2003 (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok González y Díez/Komisia, už citovaný, bod 60, a a contrario rozsudok Súdu prvého stupňa z 25. októbra 2007, SP a i./Komisia, T‑27/03, T‑46/03, T‑58/03, T‑79/03, T‑80/03, T‑97/03 a T‑98/03, Zb. s. II‑4331).

68      Pokiaľ ide o hmotnoprávne ustanovenia, treba poznamenať, že napadnuté rozhodnutie sa týka právnej situácie, ktorá definitívne vznikla pred skončením platnosti Zmluvy ESUO, keďže obdobie porušovania plynulo od 1. júla 1988 do 16. januára 1991 (pozri bod 140 nižšie). Pri absencii akéhokoľvek retroaktívneho účinku hmotného práva hospodárskej súťaže uplatniteľného od 24. júla 2002 je potrebné konštatovať, že článok 65 ods. 1 UO predstavuje základný uplatniteľný a Komisiou v napadnutom rozhodnutí skutočne uplatnený predpis, keďže bolo pripomenuté, že z povahy lex generalis Zmluvy ES oproti Zmluve ESUO, zakotvenej v článku 305 ES, vyplýva, že osobitný režim vychádzajúci zo Zmluvy ESUO a pravidlá prijaté na jeho vykonanie sú podľa zásady lex specialis derogat legi generali jedinými uplatniteľnými na situácie vzniknuté pred 24. júlom 2002.

69      Zo súhrnu uvedených úvah vyplýva, že prvý žalobný dôvod musí byť zamietnutý.

 O druhom dôvode založenom na porušení predpisov týkajúcich sa pripísateľnosti porušovaní

 Tvrdenia účastníkov konania

70      Žalobcovia popierajú, že zodpovednosť za porušenia konštatované v napadnutom rozhodnutí môže byť pripísaná ARBED‑u a ProfilARBED‑u.

71      Pokiaľ ide o ARBED a v odpovedi na odôvodnenie č. 460 napadnutého rozhodnutia, žalobcovia, odkazujúc na bod 28 už citovaného rozsudku Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, uvádzajú, že Súdny dvor nikdy nepotvrdil, že 100 %‑ná kontrola postačuje na to, aby bola materská spoločnosť považovaná za zodpovednú za konanie svojej dcérskej spoločnosti. Súdny dvor rozhodol, že v situácii, keď materská spoločnosť akceptovala prebratie zodpovednosti za konanie svojej dcérskej spoločnosti v priebehu správneho konania, Komisia mohla predpokladať, že za to zodpovedala. V prejednávanej veci nešlo o takýto prípad, keďže navyše Komisia v priebehu správneho konania nikdy neoznámila ARBED‑u svoj úmysel pripisovať mu zodpovednosť za konanie TradeARBED‑u.

72      Žalobcovia dodávajú, že v konaní, ktorého sa týkal rozsudok Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, už citovaný, Komisia zaujala prístup spočívajúci v adresovaní predmetného rozhodnutia materskej spoločnosti, keď existovali jasné dôkazy spájajúce materskú spoločnosť s účasťou jej dcérskej spoločnosti na karteli [pozri odôvodnenie č. 143 rozhodnutia Komisie 94/601/ES z 13. júla 1994, týkajúce sa konania o uplatnení článku 85 Zmluvy ES (IV/C/33.833 – Carton) (Ú. v. ES L 243, s. 1)]. V prejednávanej veci nejde o takýto prípad.

73      Pretože v prejednávanej veci nie sú splnené osobitné podmienky, ktoré boli Súdnym dvorom identifikované v už citovanom rozsudku Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, žalobcovia uvádzajú, že všeobecné zásady individualizácie trestov a dôkazného bremena si vyžadujú, aby Komisia preukázala, že každému z podnikov, ktoré boli adresátmi oznámenia o výhradách, môžu byť adresované špecifické výhrady. V tejto súvislosti sa dovolávajú rozsudku Súdu prvého stupňa zo 4. júla 2006, Hoek Loos/Komisia (T‑304/02, Zb. s. II‑1887, bod 118 a citovaná judikatúra).

74      V prejednávanej veci Komisia v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia č. 444 a 464), ako aj v pôvodnom rozhodnutí (odôvodnenie č. 322) konštatovala, že iba TradeARBED sa zúčastnil na predmetných rozličných dohodách a postupoch.

75      Nakoniec žalobcovia uvádzajú, že pripísanie porušovania, ktorého sa dopustil TradeARBED, ARBED‑u z jediného dôvodu, že ARBED má 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, by v prejednávanej veci viedlo k diskriminácii v porovnaní s inými dotknutými podnikmi. V rozpore s tým, čo uvádza Komisia v odôvodnení č. 468 napadnutého rozhodnutia, pôvodné rozhodnutie uvádzalo vo vzťahu k týmto podnikom test pripísateľnosti založený nie na výrobe nosníkov, ale na skutočnej účasti na predmetných porušovaniach. Iba ak sa na karteli zúčastňovali dve spoločnosti tej istej skupiny, Komisia prijala rozhodnutie výlučne voči výrobnej spoločnosti (pozri odôvodnenia č. 320 a 321 pôvodného rozhodnutia). Podľa žalobcov sa Komisia v prejednávanej veci nemôže vyhnúť tomuto testu pripísateľnosti bez toho, aby bola zodpovedná za diskrimináciu odporujúcu zásade rovnosti zaobchádzania.

76      Vo svojej replike žalobcovia dodávajú, že v prejednávanej veci sa Komisia rozhodla nevychádzať z vyvrátiteľnej domnienky účasti materských spoločností na konaniach ich 100 %‑ných dcérskych spoločností, ale skúmať skôr na podklade skutočností a informácií zozbieraných Komisiou, či sa tieto spoločnosti skutočne zúčastnili na porušovaní. V prejednávanej veci Komisia v pôvodnom rozhodnutí uzavrela svoje skúmanie skutočností tým, že pokiaľ ide o skupinu ARBED, na porušovaní sa zúčastňoval iba TradeARBED. Z toho vyplývajú dva dôsledky.

77      Na jednej strane, keďže Komisia sa v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu pôvodného rozhodnutia, rozhodla nevychádzať z predmetnej vyvrátiteľnej domnienky, žalobcovia zastávajú názor, že Komisia v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, nemohla zaujať iný prístup bez toho, aby neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

78      Na druhej strane použitie uvedenej domnienky sa v prejednávanej veci stalo nemožným z dôvodu prekážky res iudicata, ktorá sa podľa názoru žalobcov spája s pôvodným rozhodnutím, v ktorom Komisia prijala záver, že na porušovaní sa zúčastňoval iba TradeARBED. Tento aspekt pôvodného rozhodnutia nebol nikdy namietaný, nie to zrušený súdnym rozhodnutím.

79      Pokiaľ ide o ProfilARBED, žalobcovia uvádzajú, že za predpokladu, že by Komisia mohla pripisovať výrobnej spoločnosti skupiny ARBED zodpovednosť za porušovanie, ktorého sa dopustil TradeARBED, je tiež potrebné, aby sa Komisia rozhodla stíhať alebo ARBED ako výrobnú spoločnosť pôsobiacu v čase vzniku skutkových okolností, alebo ProfilARBED ako hospodárskeho nástupcu ARBED‑u v oblasti výroby nosníkov.

80      Podľa žalobcov Komisia nemôže bez porušenia zásady individuálnosti trestov pripisovať rovnaké porušovanie zároveň podniku, ktorý sa zúčastnil na porušovaní, a podniku, ktorý následne vykonával činnosť, ktorej sa porušovanie týkalo. Prístup, ktorý zastáva Komisia, by viedol k stíhaniu a potrestaniu oboch podnikov za tie isté skutky.

81      V každom prípade, keďže ProfilARBED je považovaný za zodpovedného za konanie ARBED‑u ako jeho nástupca, pokiaľ ide o činnosti výroby nosníkov, uvádza mutatis mutandis tvrdenia uvedené v bodoch 71 až 78 vyššie.

82      Komisia popiera tvrdenia žalobcov, uvádzajúc argumentáciu analogickú s argumentáciou figurujúcou v napadnutom rozhodnutí.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

83      Je potrebné rozlišovať osobitnú situáciu každého z troch žalobcov.

–       TradeARBED

84      S výhradou ich argumentácie uvedenej v rámci prvého a tretieho žalobného dôvodu žalobcovia nepopierajú, že napadnuté rozhodnutie mohlo byť adresované TradeARBED‑u ako spoločnosti, ktorá bola v pôvodnom rozhodnutí identifikovaná ako jediná spoločnosť skupiny ARBED, ktorá „sa zúčastňovala na rozličných dohodách a postupoch“.

85      Treba teda konštatovať, že TradeARBED sa na podporu svojho návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia nedovoláva druhého žalobného dôvodu.

–       ARBED

86      Argumentácia uvedená žalobcami v rámci tohto žalobného dôvodu neumožňuje stanoviť, že pripísanie zodpovednosti za porušujúce konanie TradeARBED‑u spoločnosti ARBED a solidárne uloženie pokuty týmto dvom spoločnostiam obsahujú nesprávne právne posúdenie.

87      V tejto súvislosti je najskôr potrebné pripomenúť, že pojem podnik v zmysle článku 81 ES zahŕňa hospodárske jednotky pozostávajúce z jednotnej organizácie osobných, hmotných a nehmotných prvkov, ktoré dlhodobo sledujú konkrétny hospodársky cieľ a môžu prispieť k spáchaniu takého druhu porušenia, ako je uvedené v predmetnom ustanovení (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, T‑112/05, Zb. s. II‑5049, momentálne v odvolacom konaní, bod 57; pozri tiež rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, T‑9/99, Zb. s. II‑1487, bod 54 a citovanú judikatúru).

88      Skutočnosťou, ktorá oprávňuje Komisiu na to, aby rozhodnutie ukladajúce pokuty bolo určené materskej spoločnosti skupiny spoločností, teda nie je ani podnecovanie dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou, aby sa dopustila porušenia, a už vôbec nie účasť materskej spoločnosti na porušení, ale to, že tvoria jediný podnik vo vyššie uvedenom zmysle. Právo hospodárskej súťaže Spoločenstva totiž uznáva, že rôzne spoločnosti patriace do tej istej skupiny tvoria jeden hospodársky subjekt, čiže jeden podnik v zmysle článkov 81 ES a 82 ES vtedy, ak dotknuté podniky neurčujú svoje správanie na trhu samostatne (rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný, bod 58; pozri tiež rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia, T‑203/01, Zb. s. II‑4071, bod 290).

89      V osobitnom prípade, keď materská spoločnosť vlastí 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušujúceho konania, existuje vyvrátiteľná domnienka, podľa ktorej má uvedená materská spoločnosť rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti (rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný, bod 60; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 25. októbra 1983, AEG‑Telefunken/Komisia, 107/82, Zb. s. 3151, bod 50, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, nazývaný „PVC II“, T‑305/94 až T‑307/94, T‑313/94 až T‑316/94, T‑318/94, T‑325/94, T‑328/94, T‑329/94 a T‑335/94, Zb. s. II‑931, body 961 a 984), a teda predstavuje spolu s ňou jediný podnik v zmysle článku 81 ES (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑71/03, T‑74/03, T‑87/03 a T‑91/03, neuverejnený v Zbierke, bod 59). Materskej spoločnosti, ktorá na súde Spoločenstva namieta proti rozhodnutiu Komisie, ktorým sa jej ukladá pokuta za správanie jej dcérskej spoločnosti, teda prináleží, aby vyvrátila túto domnienku tým, že predloží dôkazy spôsobilé preukázať nezávislosť tejto dcérskej spoločnosti (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Avebe/Komisia, T‑314/01, Zb. s. II‑3085, bod 136; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, už citovaný, bod 29).

90      V tomto ohľade, ako uvádzajú žalobcovia, je pravda, že Súdny dvor v bodoch 28 a 29 už citovaného rozsudku Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia uviedol okrem 100 %‑ného podielu na základnom imaní dcérskej spoločnosti aj ďalšie okolnosti, akými sú nespochybnenie vplyvu materskej spoločnosti na obchodnú politiku jej dcérskej spoločnosti a spoločné zastúpenie oboch spoločností v rámci správneho konania. Predmetné okolnosti boli však Súdnym dvorom spomenuté len s cieľom uviesť všetky skutočnosti, na ktorých Súd prvého stupňa založil svoje odôvodnenie, keď dospel k záveru, že toto odôvodnenie sa nezakladalo výlučne na vlastníctve celého základného imania dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou. Preto skutočnosť, že Súdny dvor v tejto veci potvrdil posúdenie Súdu prvého stupňa, nemôže mať za následok zmenu zásady potvrdenej v bode 50 už citovaného rozsudku AEG‑Telefunken/Komisia (rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný, bod 61).

91      Za týchto podmienok na to, aby bolo preukázaná domnienka, že materská spoločnosť má rozhodujúci vplyv na konanie dcérskej spoločnosti, stačí, ak Komisia preukáže, že celé základné imanie dcérskej spoločnosti je vo vlastníctve materskej spoločnosti. V dôsledku toho môže Komisia považovať materskú spoločnosť za solidárne zodpovednú za zaplatenie pokuty uloženej jej dcérskej spoločnosti, hoci je konštatované, že uvedená materská spoločnosť sa priamo nezúčastňovala na dohodách, ibaže by táto spoločnosť preukázala, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa nezávisle (rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. decembra 2008, General Química a i./Komisia, T‑85/06, neuverejnený v Zbierke, bod 62).

92      Pokiaľ ide o správnosť pripísania zodpovednosti vykonaného v prejednávanej veci Komisiou, na úvod treba poznamenať, že rovnako ako zákaz článku 81 ods. 1 ES, aj zákaz článku 65 ods. 1 UO je adresovaný najmä „podnikom“. Okrem toho už bolo rozhodnuté, že pojem „podnik“ má v oboch týchto ustanoveniach rovnaký význam (rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. marca 1999, Unimétal/Komisia, T‑145/94, Zb. s. II‑585, bod 600). V dôsledku toho pravidlá týkajúce sa pripísania zodpovednosti za porušenia článku 81 ods. 1 ES platia rovnako, aj pokiaľ ide o porušenia článku 65 ods. 1 UO (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Aristrain/Komisia, C‑196/99 P, Zb. s. I‑11005, bod 96).

93      V prejednávanej veci je nesporné, že ARBED vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti TradeARBED.

94      Preto Komisia mohla oprávnene zastávať názor, ako to urobila v odôvodnení č. 460 napadnutého rozhodnutia, že ARBED vykonával rozhodujúci vplyv na konanie TradeARBED‑u, keďže nebolo preukázané, dokonca ani spomenuté, že uvedená dcérska spoločnosť si určuje svoju obchodnú politiku nezávisle, takže netvorí spolu s ARBED‑om jeden hospodársky subjekt, čiže jediný podnik v zmysle článku 65 UO.

95      Argumentácia, ktorú v tejto súvislosti uviedli v rámci tejto žaloby žalobcovia na základe bodu 28 už citovaného rozsudku Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, vychádza z mylného pochopenia tohto rozsudku a z dôvodov uvedených v bode 90 vyššie musí byť zamietnutá.

96      V každom prípade Komisia dôvodne poznamenáva, že v odôvodnení č. 462 napadnutého rozhodnutia predložila dodatočné dôkazy, ktoré nad rámec domnienky založenej na vlastníctve celého základného imania dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou potvrdzujú nie skutočnú materiálnu účasť ARBED‑u na predmetných porušeniach, ale jej rozhodujúci vplyv na konanie TradeARBED‑u a skutočný výkon tohto vplyvu.

97      V bode 92 už citovaného rozsudku ARBED/Komisia, ktorý nebol spochybnený v rámci odvolania pred Súdnym dvorom, Súd prvého stupňa na základe spresnení uvedených advokátom ARBED‑u na pojednávaní konštatoval, že TradeARBED bol obchodnou spoločnosťou, ktorá distribuovala oceliarske výrobky a najmä nosníky vyrábané ARBED‑om, vystupujúc buď ako sprostredkovateľ, v prípade čoho bol predaj zákazníkovi fakturovaný priamo zo strany ARBED‑u, alebo ako mandatár, v prípade čoho bol predaj fakturovaný zákazníkovi zo strany TradeARBED‑u, na účet ARBED‑u, a TradeARBED v oboch prípadoch dostával províziu z predaja. Súd prvého stupňa okrem iného považoval za preukázané, že TradeARBED neurčoval svoje konanie na trhu s nosníkmi nezávisle, ale v podstate uplatňoval pokyny, ktoré mu boli udeľované zo strany ARBED‑u.

98      Z bodov 96 a 97 už citovaného rozsudku ARBED/Komisia, ktorý nebol spochybnený v rámci odvolania, vyplýva, že: a) počas celého správneho konania, ktoré viedlo k pôvodnému rozhodnutiu, ARBED alebo TradeARBED z prípadu na prípad odpovedali na žiadosti o informácie, ktoré Komisia adresovala TradeARBED‑u, rovnako; b) ARBED považoval TradeARBED jednoducho za svoj predajný „orgán“ alebo predajnú „zložku“; c) ARBED sa dokonca považoval za adresáta oznámenia o výhradách formálne oznámených TradeARBED‑u a udelil advokátovi mandát na obranu svojich záujmov.

99      Z vyššie uvedeného vyplýva, že ARBED a jeho dcérska spoločnosť TradeARBED musia byť považované za vytvárajúce jediný a ten istý podnik v zmysle článku 65 ods. 1 UO a že Komisia bola oprávnená pripísať prvému uvedenému podniku zodpovednosť za konanie druhého uvádzaného podniku.

100    V zostávajúcej časti vychádzajú tvrdenia žalobcov zo zamieňania si priamej pripísateľnosti porušovania, ktorého sa dopustila materská spoločnosť v zhode so svojou dcérskou spoločnosťou, materskej spoločnosti z dôvodu jej vlastnej skutočnej účasti na tomto porušovaní a pripísateľnosti uvedenej materskej spoločnosti zodpovednosti za porušovanie, ktorého sa dopustila iba samotná jej dcérska spoločnosť, z dôvodu rozhodujúceho vplyvu vykonávaného materskou spoločnosťou na konanie dcérskej spoločnosti.

101    V rozpore s tým, čo uvádzajú žalobcovia, Komisia vychádzala z posledného uvedeného pravidla pripísateľnosti, keď adresovala ARBED‑u pôvodné rozhodnutie (pozri odôvodnenie č. 322), ako aj napadnuté rozhodnutie (pozri najmä jeho odôvodnenie č. 462).

102    Za týchto okolností tvrdenie žalobcov založené na údajnej prekážke res iudicata, ktorá sa spája s konštatovaním uvedeným v pôvodnom rozhodnutí, že na predmetnom porušovaní sa zúčastňoval iba TradeARBED, musí byť zamietnuté ako neúčinné.

103    Pokiaľ ide o argument, ktorý chcú žalobcovia založiť na takpovediac diskriminácii, ktorej mali byť obeťami v porovnaní s inými podnikmi, ktoré boli adresátmi napadnutého rozhodnutia, tento argument je úplne neodôvodnený. Ako vyplýva z odôvodnení č. 466 až 468 napadnutého rozhodnutia (a tiež z odôvodnenia č. 322 pôvodného rozhodnutia), práve s cieľom zohľadniť osobitnú situáciu podniku, ktorý tvorili ARBED a TradeARBED, ktorý ako obchodná distribučná spoločnosť nosníkov spoločnosti ARBED dostával za svoje služby iba malé percento predajnej ceny, a s cieľom zabezpečiť rovnosť zaobchádzania so všetkými podnikmi vyrábajúcimi nosníky, ktoré boli zapojené do predmetného porušovania, Komisia pripísala ARBED‑u zodpovednosť za porušovania, ktorých sa dopustila jeho dcérska spoločnosť TradeARBED. Keďže toto pripísanie zodpovednosti nemôže so sebou prinášať diskrimináciu voči ARBED‑u, je úplne v súlade so všeobecnou zásadou rovnosti zaobchádzania, ktorá si podľa ustálenej judikatúry vyžaduje, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali rozdielne a rozdielne situácie neposudzovali rovnako, ak takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudok Súdneho dvora z 3. mája 2007, Advocaten voor de Wereld, C‑303/05, Zb. s. I‑3633, bod 56, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. apríla 2006, Deutsche Bahn/Komisia, T‑351/02, Zb. s. II‑1047, bod 137 a citovanú judikatúru).

104    Nakoniec Súd prvého stupňa zastáva názor, že za uplatnenia konceptu „podniku“ mohli byť ARBED a TradeARBED považované za solidárne zodpovedné za správanie, ktoré im bolo vytýkané, keďže skutky, ktorých sa dopustil jeden, mohli byť pripísateľné druhému, a teda považované za ním spáchané (pozri v tomto zmysle rozsudky HFB a i./Komisia, už citovaný, body 524 a 525; Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný, bod 62, a Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný, bod 62; pozri tiež v tomto zmysle a analogicky rozsudky Súdneho dvora zo 6. marca 1974, Istituto Chemioterapico Italiano a Commercial Solvents/Komisia, 6/73 a 7/73, Zb. s. 223, bod 41, a zo 16. novembra 2000, Metsä‑Serla a i./Komisia, C‑294/98 P, Zb. s. I‑10065, body 26 až 28).

105    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že druhý žalobný dôvod musí byť v rozsahu, v akom sa ho dovoláva ARBED, zamietnutý ako nedôvodný.

–       ProfilARBED

106    Tvrdenia uvedené v prejednávanej veci žalobcami v rámci tohto žalobného dôvodu tiež neumožňujú preukázať, že by pripísanie zodpovednosti ProfilARBED‑u za porušujúce konanie ARBED‑u/TradeARBED‑u a solidárne uloženie pokuty týmto trom spoločnostiam obsahovalo nesprávne právne posúdenie.

107    Na úvod Súd prvého stupňa uvádza, že Komisia bola oprávnená pripísať ProfilARBED‑u ako hospodárskemu nástupcovi ARBED‑u v oblasti výroby nosníkov v rámci skupiny ARBED zodpovednosť za porušujúce konanie ARBED‑u, a teda v dôsledku toho zodpovednosť za porušujúce konanie TradeARBED‑u.

108    Toto pripísanie zodpovednosti sa vzhľadom na kritérium hospodárskej kontinuity vytvorené judikatúrou v skutočnosti zdá odôvodnené najmä v prípadoch reštrukturalizácií alebo iných zmien v rámci skupiny podnikov (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 11. decembra 2007, ETI a i., C‑280/06, Zb. s. I‑10893, body 40 až 49, a návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott k uvedenému rozsudku, Zb. s. I‑10896, body 65 až 84).

109    Podľa tejto judikatúry v prípade prevodu všetkých hospodárskych činností alebo časti týchto činností jedného právneho subjektu na iný zodpovednosť za porušovanie, ktorého sa dopustil pôvodný prevádzkovateľ v rámci predmetných činností, môže byť pripísaná novému prevádzkovateľovi, ak tento prevádzkovateľ s uvedeným prevádzkovateľom tvorí na účely uplatnenia predpisov hospodárskej súťaže hospodársku jednotku, a to aj ak pôvodný prevádzkovateľ ako právny subjekt stále existuje (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, body 354 až 359, a ETI a i., už citovaný, bod 48; rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T‑43/02, Zb. s. II‑3435, body 131 až 133).

110    Súdny dvor spresnil, že takéto uplatnenie sankcie je prípustné najmä vtedy, ak tieto subjekty boli pod kontrolou tej istej osoby a vzhľadom na tesné väzby, ktoré ich spájajú z hospodárskeho a organizačného hľadiska, uplatňovali v podstate rovnaké obchodné praktiky (rozsudok ETI a i., už citovaný, bod 49). To sa osobitne týka prípadu reštrukturalizácie v rámci skupiny podnikov, kde pôvodný prevádzkovateľ nemusí nevyhnutne právne zaniknúť, ale nevykonáva už na dotknutom trhu žiadnu významnú hospodársku činnosť. Keď je totiž medzi pôvodným prevádzkovateľom a novým prevádzkovateľom podniku, ktorý sa zúčastnil na karteli, štrukturálna väzba, dotknuté osoby by sa mohli, či už úmyselne alebo neúmyselne, vyhnúť zodpovednosti podľa protikartelového práva, využívajúc možnosti zmeny právneho usporiadania, ktoré majú. Týmto spôsobom by sa mohol pôvodný prevádzkovateľ po vnútornej reštrukturalizácii v skupine zmeniť na „prázdnu nádobu“ (rozsudok ETI a i., už citovaný, bod 41, a návrhy, ktoré k tomuto rozsudku predniesla generálna advokátka Kokott, už citované, bod 79).

111    V prejednávanej veci vytvorenie ProfilARBED‑u v roku 1992 ako 100 %‑nej dcérskej spoločnosti ARBED‑u na pokračovanie v hospodárskych a výrobných činnostiach ARBED‑u v odvetví nosníkov predstavuje prípad analogický prípadu, ktorého sa týkali už citované rozsudky Aalborg Portland a i./Komisia a Jungbunzlauer/Komisia.

112    Možnosť pripísať ProfilARBED‑u zodpovednosť za porušujúce konanie ARBED‑u/TradeARBED‑u žalobcovia okrem toho dôrazne nenapádajú. Žalobcovia vo svojich písomných podaniach uvádzajú, že dokonca za predpokladu, že takéto pripísanie zodpovednosti by bolo možné, čo je otázka, ku ktorej výslovne nezastávajú stanovisko, je tiež potrebné, aby sa Komisia rozhodla stíhať buď ARBED ako spoločnosť vyrábajúcu nosníky pôsobiacu v čase porušovania, alebo ProfilARBED ako hospodárskeho nástupcu ARBED‑u v tomto odvetví.

113    Toto tvrdenie však nemôže uspieť vzhľadom na základný koncept hospodárskej jednoty, ktorý je podkladom celej judikatúry Spoločenstva týkajúcej sa pripísateľnosti zodpovednosti za porušenia právnym subjektom, ktoré predstavujú ten istý podnik.

114    Z tejto judikatúry vyplýva, že právo Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže sa týka činností podnikov (pozri rozsudok ETI a i., už citovaný, bod 38 a citovanú judikatúru). Článok 81 ods. 1 ES a článok 65 ods. 1 UO tým, že podnikom zakazujú najmä uzatvárať dohody alebo sa zúčastňovať na zosúladených postupoch obmedzujúcich hospodársku súťaž, sú určené hospodárskym jednotkám tvoreným súborom hmotných a osobných zložiek, ktoré môžu prispieť k spáchaniu porušenia uvedeného v týchto ustanoveniach. Podnik v zmysle týchto ustanovení teda môže zahŕňať viacero právnych subjektov (pozri rozsudok Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný, bod 54 a citovanú judikatúru).

115    Súd prvého stupňa konkrétne po tom, čo poznamenal, že článok 15 ods. 2 nariadenia Rady (EHS) č. 17 prvého nariadenia implementujúceho články 85 a 86 zmluvy (Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), nespresňuje výslovne, či spoločnosť, ktorá nie je priamo a formálne považovaná za zodpovednú za porušujúce konanie konštatované Komisiou, môže byť vyhlásená za solidárne zodpovednú s inou spoločnosťou, ktorá je pôvodcom konštatovaného a sankcionovaného porušujúceho konania, za zaplatenie pokuty uloženej poslednej uvedenej spoločnosti, rozhodol, že uvedené ustanovenie musí byť vykladané v tom zmysle, že spoločnosť môže byť vyhlásená za solidárne zodpovednú s inou spoločnosťou za zaplatenie pokuty uloženej tejto spoločnosti, ktorá sa dopustila porušovania úmyselne alebo z nedbanlivosti, pod podmienkou, že Komisia v tom istom akte preukáže, že toto porušenie mohlo byť tiež konštatované na strane spoločnosti, ktorá má za pokutu solidárne zodpovedať (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Metsä‑Serla a i./Komisia, T‑339/94 až T‑342/94, Zb. s. II‑1727, body 42 a 43).

116    Takýto výklad článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 zo strany Súdu prvého stupňa bol Súdnym dvorom výslovne potvrdený v odvolacom konaní v jeho už citovanom rozsudku Metsä‑Serla a i./Komisia (body 27 a 28). Súdny dvor najmä poznamenal, že tento výklad neodporoval zásade zákonnosti, pretože žalobcovia, ktorým boli pripisované protikonkurenčné konania iného právneho subjektu, boli podľa tohto článku zaviazaní na zaplatenie pokuty za porušovanie, za ktorého spáchanie boli považovaní oni sami za zodpovedných, z dôvodu tohto pripísania.

117    Solidárnosť sa teda zdá byť normálnym dôsledkom pripísateľnosti zodpovednosti za správanie jednej spoločnosti druhej spoločnosti, najmä ak tieto dve spoločnosti vytvárajú ten istý podnik.

118    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov založené na údajnom porušení zásady individuálnosti trestov, toto tvrdenie je primerane vyvrátené okolnosťou, ktorú zdôrazňuje Komisia, že v prejednávanej veci traja žalobcovia, ktorí v zmysle práva hospodárskej súťaže Spoločenstva spolu vytvárajú ten istý podnik, boli zaviazaní na jednu pokutu, ktorú sú povinní zaplatiť solidárne, a nie na tri individuálne pokuty.

119    Z vyššie uvedených konštatovaní vyplýva, že druhý žalobný dôvod musí byť v rozsahu, v akom sa ho dovoláva ProfilARBED, zamietnutý ako nedôvodný.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení predpisov v oblasti premlčania stíhania

 Tvrdenia účastníkov konania

120    Pokiaľ ide o prerušenie premlčania v zmysle článku 2 rozhodnutia č. 715/78 a článku 25 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, žalobcovia uvádzajú, že jediným spomedzi nich, kto by mohol zodpovedať definícii podniku zúčastňujúceho sa na porušovaní je TradeARBED. Táto definícia sa podľa ich názoru v nijakom prípade nemôže uplatňovať na podniky, ktorým Komisia neadresovala oznámenie o výhradách.

121    Vo svojej replike žalobcovia dodávajú, že podniky, ktoré sa v zmysle týchto ustanovení zúčastňovali na porušovaní, sú iba tie podniky, ktoré boli ako také identifikované v priebehu konania, do ktorého rámca zapadá úkon prerušujúci premlčanie.

122    Pokiaľ ide o prerušenie premlčania v zmysle článku 3 rozhodnutia č. 715/78 a článku 25 ods. 6 nariadenia č. 1/2003, žalobcovia uvádzajú, že žaloba, ktorú na súd Spoločenstva podá jeden z adresátov rozhodnutia Komisie nemá právne účinky vo vzťahu k ostatným adresátom, ktorí nie sú účastníkmi konania. V tomto zmysle sa dovolávajú všeobecnej zásady, podľa ktorej súd Spoločenstva nemôže rozhodnúť nad rámec petitu a ďalej účinku súdnych konaní inter partes a dôsledkov spojených s týmito zásadami rozsudkom Súdneho dvora zo 14. septembra 1999, Komisia/AssiDomän Kraft Products a i. (C‑310/97 P, Zb. s. I‑5363, body 52 a 53). Takáto žaloba je o to viac neúčinná vo vzťahu k osobám, ktoré tak ako TradeARBED a ProfilARBED v prejednávanej veci nie sú adresátmi predmetného rozhodnutia, a preto ho nemôžu súdne napadnúť.

123    Pokiaľ ide o prípadné „priečne uplatnenie“ premlčacích lehôt, ako ho uvádza Komisia v odôvodnení č. 451 napadnutého rozhodnutia, žalobcovia dodávajú, že hoci formálne rozhodnutia o uplatnení článku 65 UO majú obvykle podobu jediného dokumentu zaslaného viacerým podnikom, právne aj tak predstavujú súhrn individuálnych rozhodnutí. V tomto kontexte je akákoľvek žaloba podaná jedným z adresátov v zásade bez vplyvu na právnu situáciu ostatných adresátov a o to viac na situáciu podnikov, ktoré neboli adresátmi predmetného rozhodnutia.

124    V tejto súvislosti žalobcovia ešte poznamenávajú, že na rozdiel od toho, čo sa o prerušení premlčania výslovne uvádza v článku 2 ods. 2 rozhodnutia č. 715/78 a článku 25 ods. 4 nariadenia č. 1/2003, článok 3 rozhodnutia č. 715/78 a článok 25 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 nestanovujú, že prerušenie premlčania vo vzťahu k jednému podniku platí aj vo vzťahu k všetkým ostatným podnikom, ktoré sa zúčastňovali na porušovaní. Tieto ustanovenia sa teda týkajú prerušenia uplatniteľného výlučne na účastníkov konania.

125    Vo svojej replike žalobcovia uvádzajú, že tento reštriktívny výklad je potvrdzovaný rozsudkom Súdneho dvora z 19. apríla 2007, Holcim (Deutschland)/Komisia (C‑282/05 P, Zb. s. I‑2941).

126    Uplatňujúc tieto zásady na okolnosti prejednávanej veci, žalobcovia, pokiaľ ide o TradeARBED, uvádzajú, že posledným úkonom prerušujúcim premlčanie je vypočutie, ku ktorému došlo od 11. do 14. januára 1993, prípadne samotné prijatie pôvodného rozhodnutia 16. februára 1994. Nijaký iný úkon prerušujúci premlčanie nemohol byť hypoteticky po poslednom uvedenom dátume prijatý a v skutočnosti žiadny vyšetrovací úkon mu nebol adresovaný až do zaslania oznámenia o výhradách 8. marca 2006. Právomoc Komisie uložiť mu pokutu bola v dôsledku toho premlčaná od januára 1998, prípadne od februára 1999. V každom prípade porušovanie, ktoré mu je vytýkané, bolo premlčané od januára 2001, čiže desať rokov odo dňa, keď došlo k ukončeniu porušovania.

127    Pokiaľ ide o ARBED, žalobcovia poznamenávajú, že nedostal žiadnu žiadosť o informácie, že nebol adresátom oznámenia o výhradách zo 6. mája 1992 a že z tohto dôvodu mu bol odopretý prístup do spisu (rozsudok z 2. októbra 2003, ARBED/Komisia, už citovaný, bod 22). Jediné žiadosti o informácie, ktoré mu boli adresované v septembri a v novembri 1993, mu neboli adresované ako podniku, ktorý sa zúčastňoval na porušovaní, čo potvrdilo pôvodné rozhodnutie. Žalobcovia z toho vyvodzujú, že ARBED Komisia nepovažovala za podnik, ktorý sa zúčastňoval na porušovaní v zmysle článku 2 ods. 1 rozhodnutia č. 715/78 a článku 25 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu pôvodného rozhodnutia. V dôsledku toho zastávajú názor, že premlčanie vo vzťahu k nemu nemohlo byť prerušené.

128    Čo sa týka samotného pôvodného rozhodnutia, žalobcovia uvádzajú, že nie je zjavne „vyšetrovacou“ akciou v zmysle vyššie citovaných ustanovení a že teda nemôže prerušiť premlčanie. V každom prípade toto rozhodnutie bolo Súdnym dvorom zrušené a nemôže mať nijaký účinok.

129    Žaloba o zrušenie pôvodného rozhodnutia bola podaná 8. apríla 1994, čiže približne tri roky a tri mesiace odo dňa, keď bolo ukončené údajné porušovanie. Premlčanie bolo prerušené až do vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora 2. októbra 2003. Od tohto dátumu Komisii zostávalo o niečo menej ako rok a deväť mesiacov na prijatie aktu, ktorý by prerušil premlčanie vo vzťahu k ARBED‑u. K prvému úkonu, ktorý by mohol prerušiť premlčanie, a to k rozhodnutiu začať konanie a k zaslaniu oznámenia o výhradách listom z 8. marca 2006, došlo po dvoch rokoch a piatich mesiacoch od uvedeného dátumu.

130    Žalobcovia pripúšťajú, že od začiatku roka 2004 Komisia adresovala Arceloru SA, ktorý bol v tom čase zastrešujúcou spoločnosťou skupiny, rôzne žiadosti o informácie. Poznamenávajú však, že táto spoločnosť bola právnickou osobou odlišnou od ARBED‑u a že nikdy nebola identifikovaná ako zúčastňujúca sa na porušovaní, dokonca ani ako spoločnosť, ktorej by porušovania mohli byť pripisované. Za týchto okolností žalobcovia zastávajú názor, že predmetné žiadosti o informácie nemohli prerušiť premlčanie vo vzťahu k akejkoľvek spoločnosti.

131    Napokon pokiaľ ide o ProfilARBED, žalobcovia uvádzajú, že prvý úkon prerušujúci premlčanie, a to oznámenie o výhradách z 8. marca 2006, mu bol adresovaný viac než pätnásť rokov po ukončení porušovania. Pokiaľ ide o prerušujúce úkony adresované ostatným účastníkom porušovania, všetky predchádzali dátumu prijatia pôvodného rozhodnutia, 16. februáru 1994, čiže viac než dvanásť rokov pred zaslaním predmetného oznámenia o výhradách.

132    Komisia zastáva názor, že argumentáciu uvedenú žalobcami na základe už citovaného rozsudku Komisia/AssiDomän Kraft Products a i. (pozri body 122 až 124 vyššie), nie je možné prebrať na prípad prerušenia premlčania. Táto judikatúra sa hypoteticky týka iba podnikov adresátov rozhodnutia, ktoré sa stalo konečným a vo vzťahu ku ktorým nevzniká otázka prerušenia premlčania. Nezakotvujú teda účinok týkajúci sa prerušenia premlčania vo vzťahu k jedinej časti súdneho konania.

133    V každom prípade tejto argumentácii odporuje znenie a štruktúra relevantných ustanovení rozhodnutia č. 715/78 a nariadenia č. 1/2003. Z týchto ustanovení vyplýva, že premlčanie sa týka možnosti Komisie stíhať porušovanie práva hospodárskej súťaže a nie jej možnosti začať konanie proti určitému podniku.

134    Pokiaľ ide osobitne o článok 2 ods. 2 rozhodnutia č. 715/78 a článok 25 ods. 4 nariadenia č. 1/2003, z nich vyplýva, že premlčanie je prerušené nielen vo vzťahu k podnikom, ktoré boli predmetom procesného úkonu, ale aj vo vzťahu k tým, ktoré, zúčastňujúc sa na porušovaní, sú ešte Komisii neznáme, a preto neboli predmetom žiadneho opatrenia na vedenie konania ani nie sú adresátmi nijakého procesného úkonu. Rovnako článok 2 ods. 3 rozhodnutia č. 715/78 a článok 25 ods. 5 nariadenia č. 1/2003 sa týkajú podnikov, ktoré sa zúčastnili na porušovaní.

135    Okrem toho podľa Komisie by bolo nelogické a nekoherentné vykladať článok 3 rozhodnutia č. 715/78 a článok 25 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 ako znamenajúci, že premlčanie plynie vo vzťahu k všetkým podnikom, s výnimkou tých, ktoré sú účastníkmi súdneho konania. Komisia zastáva názor, že ak by si zákonodarca želal takýto výsledok, spresnil by, že prerušenie premlčania má účinok iba voči podniku, ktorý je účastníkom súdneho konania. Týmto spôsobom podanie žaloby voči rozhodnutiu konštatujúcemu porušenie ktorýmkoľvek adresátom má za účinok prerušenie premlčania vo vzťahu k všetkým podnikom, ktoré sa zúčastňovali na porušovaní, či už boli, alebo neboli adresátmi identického rozhodnutia.

136    Vo svojej duplike Komisia dodáva, že slovné spojenie „zúčastňujúc sa na porušovaní“ predpokladá objektívnu skutočnosť, a to účasť na porušovaní, ktorá sa jasne odlišuje od subjektívneho a sporného prvku, ako je identifikácia podniku ako zúčastňujúceho sa na porušovaní. Takýmto spôsobom sa podnik mohol zúčastňovať na porušovaní bez toho, aby to Komisia vedela v čase, keď vykonala úkon prerušujúci premlčanie.

137    Komisia okrem toho zastáva názor, že už citovaný rozsudok Holcim (Deutschland)/Komisia je v prejednávanej veci irelevantný, keďže Súdny dvor sa v ňom nevyslovil k otázke, vo vzťahu ku komu môže úkon prerušujúci alebo pozastavujúci premlčanie vytvárať účinky.

138    Nakoniec Komisia pripomína, že v odôvodnení č. 451 napadnutého rozhodnutia potvrdila, že pozastavenie premlčania vyplývajúce z účasti spoločnosti na súdnom konaní sa nevyhnutne uplatňuje na všetky ostatné právne subjekty, ktoré sú súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, čiže toho istého „podniku“ v zmysle práva hospodárskej súťaže Spoločenstva.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

139    Treba teda preskúmať, jednak či bola dodržaná päťročná premlčacia lehota, zohľadňujúc každé prípadné prerušenie premlčania, a jednak či Komisia dodržala aj desaťročnú premlčaciu lehotu, rozlišujúc osobitné postavenie každého z troch žalobcov.

–       ARBED

140    Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 1 napadnutého rozhodnutia účasť podniku skladajúceho sa z ARBED‑u, TradeARBED‑u a ProfilARBED‑u na predmetných porušeniach je preukázaná od 1. júla 1988 do 16. januára 1991. Žalobcovia nespochybňujú toto konštatovanie týkajúce sa obdobia porušovania. Keďže ide o pokračujúce porušovania, treba prijať záver, že premlčacia lehota začala plynúť najskôr 17. januára 1991.

141    Pokiaľ ide v prvom rade o päťročnú premlčaciu lehotu, z napadnutého rozhodnutia (odôvodnenia č. 447 a 448) vyplýva, že toto premlčanie bolo prerušené najmä vyšetrovaniami, ktoré Komisia vykonala v dotknutých podnikoch 16., 17. a 18. januára 1991, oznámením o výhradách adresovaným TradeARBED‑u 6. februára 1992, žiadosťami o informácie zaslanými TradeARBED‑u a právnemu oddeleniu ARBED‑u 26. novembra 1993, požadujúcimi od ARBED‑u, aby Komisii oznámil obrat predajov, ktoré ARBED dosiahol v ESUO od januára do septembra 1993, a prijatím pôvodného rozhodnutia 16. januára 1994. V nadväznosti na pozastavenie premlčania počas celého konania vedeného pred súdmi Spoločenstva bola premlčacia lehota opätovne prerušená oznámením o výhradách adresovaným ARBED‑u 8. marca 2006.

142    ARBED nespochybňuje tieto údaje, ale uvádza, že premlčanie nemohlo byť prerušené vo vzťahu k nemu, keďže nebol „podnikom zúčastňujúcim sa na porušovaní“ v zmysle článku 2 ods. 1 rozhodnutia č. 715/78 a rovnakého ustanovenia nariadenia č. 1/2003. ARBED sa po prvé dovoláva odôvodnenia č. 2 napadnutého rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že iba TradeARBED zodpovedá tejto definícii. Po druhé táto definícia sa podľa neho nemôže uplatňovať na podnik, ktorému Komisia neadresovala oznámenie o výhradách. Po tretie táto definícia sa uplatňuje výlučne na podniky, ktoré boli ako také identifikované v priebehu správneho konania, do ktorého rámca zapadá úkon prerušujúci premlčanie.

143    Žiadnemu z týchto tvrdení nemožno vyhovieť. Pod „podnikom zúčastňujúcim sa na porušovaní“ treba v zmysle týchto ustanovení chápať akýkoľvek podnik identifikovaný ako taký v rozhodnutí Komisie sankcionujúcom porušovanie. V tejto súvislosti okolnosť, že podnik nebol identifikovaný ako „zúčastňujúci sa na porušovaní“ v pôvodnom oznámení o výhradách alebo všeobecnejšie v priebehu správneho konania, do ktorého rámca zapadal úkon prerušujúci premlčanie, nie je relevantná, ak tento podnik bol neskôr ako taký identifikovaný (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 1. júla 2008, Compagnie maritime belge/Komisia, T‑276/04, Zb. s. II‑1277, bod 31 a citovanú judikatúru).

144    Podľa článku 2 ods. 1 rozhodnutia č. 715/78 a článku 25 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 premlčanie preruší každý úkon Komisie vykonaný s cieľom vyšetrovania alebo konania vzhľadom na porušovanie, ktorý bol oznámený aspoň jednému podniku zúčastnenému na porušovaní, a podľa článku 2 ods. 2 rozhodnutia č. 715/78 a článok 25 ods. 4 nariadenia č. 1/2003 prerušenie premlčania platí vo vzťahu k všetkým podnikom, ktoré sa zúčastňovali na predmetnom porušovaní.

145    Ako to dôvodne zdôrazňuje Komisia, z týchto ustanovení vyplýva, že premlčanie je prerušené nielen vo vzťahu k podnikom, ktoré boli predmetom úkonu vyšetrovania alebo stíhania, ale aj vo vzťahu k tým podnikom, ktoré, zúčastňujúc sa na porušovaní, sú ešte Komisii neznáme, a preto neboli predmetom žiadneho opatrenia na vedenie konania alebo nie sú adresátmi nijakého procesného úkonu. Pojem „zúčastňujúc sa na porušovaní“, ako to rovnako dôvodne uvádza Komisia, teda predpokladá objektívnu skutočnosť, a to účasť na porušovaní, ktorá sa jasne odlišuje od subjektívneho a sporného prvku, ako je identifikácia takéhoto podniku v priebehu správneho konania. Podnik sa teda mohol zúčastňovať na porušovaní bez toho, aby to Komisia vo chvíli, keď vykonala úkon prerušujúci premlčanie, vedela.

146    V každom prípade treba prijať záver, že v prejednávanej veci sa ARBED „zúčastňoval na porušovaní“, pretože podľa judikatúry citovanej v bode 116 vyššie mu môže byť pripísané porušujúce konanie TradeARBED‑u, z dôvodu čoho sa sám považuje za páchajúceho takéto porušovanie.

147    Pokiaľ ide o úkony prerušujúce premlčanie vykonané v prejednávanej veci, je nesporné, že vyšetrovania zo 16., 17. a 18. januára 1991, oznámenie o výhradách zo 6. februára 1992 a oznámenie o výhradách z 8. marca 2006 predstavujú takéto úkony. Je to tak, aj pokiaľ ide o žiadosti o informácie zaslané TradeARBED‑u a právnemu oddeleniu ARBED‑u 26. novembra 1993. V tejto súvislosti už bolo rozhodnuté, že žiadosť o informácie smerujúca k získaniu údajov týkajúcich sa obratu podnikov, ktoré sú predmetom konania o uplatnení predpisov hospodárskej súťaže Spoločenstva, môže predstavovať úkon potrebný na stíhanie porušovania, lebo Komisii umožňuje overiť, že pokuty, ktoré zamýšľa uložiť týmto podnikom, neprevyšujú maximálnu sumu pokút povolenú už citovanými nariadeniami v prípade porušovania predpisov hospodárskej súťaže Spoločenstva (rozsudok Súdu prvého stupňa z 19. marca 2003, CMA CGM a i./Komisia, T‑213/00, Zb. s. II‑913, bod 490).

148    Čo sa týka počítania päťročnej premlčacej lehoty a bez toho, aby bolo potrebné vysloviť sa k tomu, či pôvodné rozhodnutie môže byť považované za prerušujúce premlčanie vo vzťahu k ARBED‑u, keďže bolo zrušené už citovaným rozsudkom z 2. októbra 2003, ARBED/Komisia, táto lehota plynula bez prerušenia najviac od 26. novembra 1993 do 8. apríla 1994, čiže približne štyri a pol mesiaca po prerušení vyplývajúcom z konania začatého pred Súdom prvého stupňa a potom pred Súdnym dvorom od 20. októbra 2003 do 8. marca 2006, čiže približne dva roky a štyri a pol mesiaca. Z toho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v rámci päťročnej premlčacej lehoty. Rovnaké konštatovanie by bolo namieste, pokiaľ by bolo potrebné zohľadniť obdobie dvoch mesiacov plynúce od vyhlásenia rozsudku z 11. marca 1999, ARBED/Komisia, už citovaného, v odvolacom konaní pred Súdnym dvorom, čo však žalobcovia nenamietali, a teda nie je potrebné o tom rozhodovať.

149    Pokiaľ ide v druhom rade o desaťročnú premlčaciu lehotu, tá plynula najskôr od 17. januára 1991 do 8. apríla 1994, čiže približne tri roky a tri mesiace, a potom po prerušení od 20. októbra 2003 do 8. novembra 2006, čiže približne tri roky a jeden mesiac. Z toho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v rámci desaťročnej premlčacej lehoty. Rovnaké konštatovanie by bolo namieste, pokiaľ by bolo potrebné zohľadniť obdobie dvoch mesiacov plynúce od vyhlásenia už citovaného rozsudku z 11. marca 1999, ARBED/Komisia, v odvolacom konaní pred Súdnym dvorom, čo však žalobcovia nenamietali, a teda nie je potrebné o tom rozhodovať.

150    Z vyššie uvedeného vyplýva, že tretí žalobný dôvod musí byť v rozsahu, v akom sa ho dovoláva ARBED, zamietnutý ako nedôvodný.

–       TradeARBED

151    Pokiaľ ide o TradeARBED, rozhodujúcou otázkou je, či podanie žaloby na súde Spoločenstva má ten relatívny účinok, že prerušenie premlčania počas celej dĺžky konania platí iba vo vzťahu k podniku, ktorý je žalobcom, alebo účinok erga omnes, v prípade čoho prerušenie premlčania počas konania platí voči všetkým podnikom, ktoré sa zúčastňovali na porušovaní, bez ohľadu na to, či podali, alebo nepodali žalobu.

152    V prvom prípade by sa desaťročná premlčacia lehota v prejednávanej veci k dátumu prijatia napadnutého rozhodnutia považovala za značne prekročenú, pretože začala plynúť 17. januára 1991. V druhom prípade by sa TradeARBED nachádzal v situácii zhodnej so situáciou ARBED‑u skúmanou vyššie a nemohol by uplatňovať ani desaťročné premlčanie, ani päťročné premlčanie.

153    Na rozdiel od toho, čo je výslovne uvedené v oblasti prerušenia premlčania článkom 2 ods. 2 rozhodnutia č. 715/78 a článkom 25 ods. 4 nariadenia č. 1/2003 (účinok erga omnes), táto otázka, pokiaľ ide o prerušenie, nie je uvedenými predpismi vyriešená. Žalobcovia na tomto mlčaní legislatívy zakladajú argument, keď uvádzajú, že pokiaľ by zákonodarca Spoločenstva zamýšľal udeliť prerušeniu premlčania účinok erga omnes, uviedol by to výslovne. Podľa Komisie by naopak bolo nelogické a inkoherentné vykladať toto mlčanie ako znamenajúce, že premlčanie plynie vo vzťahu k všetkým podnikom, s výnimkou podnikov, ktoré sú účastníkmi súdneho konania. Komisia zastáva názor, že ak by si zákonodarca želal takýto výsledok, spresnil by, že prerušenie premlčania má účinok iba vo vzťahu k podniku, ktorý je účastníkom súdneho konania. Zo štruktúry predmetných nariadení vyplýva, že premlčanie sa týka možnosti Komisie stíhať porušovanie práva hospodárskej súťaže, a nie jej možnosti začať konanie proti určitému podniku.

154    Súd prvého stupňa v tejto súvislosti zastáva názor, že rovnako ako prerušenie premlčania [rozsudok CMA CGM a i./Komisia, už citovaný, bod 484; pozri tiež rozsudok Súdneho dvora z 24. júna 2004, Handlbauer, C‑278/02, Zb. s. I‑6171, bod 40, a pokiaľ ide o premlčanie žaloby o zodpovednosť Spoločenstva, rozsudok Holcim (Deutschland)/Komisia, už citovaný, bod 36], pozastavenie plynutia premlčania, ktoré predstavuje výnimku zo zásady päťročnej premlčacej lehoty, by malo byť vykladané reštriktívne.

155    Táto zásada bráni tomu, aby mlčanie zákonodarcu mohlo byť vykladané v zmysle uvádzanom Komisiou.

156    Tak je to o to viac, že na rozdiel od prerušenia premlčania, ktoré smeruje k umožneniu Komisii účinne stíhať a sankcionovať porušovania predpisov hospodárskej súťaže, pozastavenie premlčania sa už z hľadiska samotnej definície týka prípadu, keď Komisia už prijala rozhodnutie. Obvykle v tomto štádiu už nie je potrebné spájať účinok erga omnes so začatím konania pred súdom Spoločenstva jedným zo sankcionovaných podnikov. Naopak, za tohto predpokladu účinok súdnych konaní inter partes a dôsledky, ktoré s tým Súdny dvor spojil najmä v už citovanom rozsudku Komisia/AssiDomän Kraft Products a i. (body 49 a nasl.), v zásade bránia tomu, aby žaloba podaná podnikom, ktorý je adresátom napadnutého rozhodnutia, mala akékoľvek účinky na situáciu ostatných adresátov.

157    V napadnutom rozhodnutí však Komisia uviedla aj špecifickejšiu argumentáciu, ktorú zopakovala v štádiu dupliky. V odôvodnení č. 451 tohto rozhodnutia uviedla, že pozastavenie premlčania vyplývajúce zo začatia konaní pred Súdom prvého stupňa a pred Súdnym dvorom jedným z podnikov sa uplatňuje na právny subjekt, ktorý je účastníkom konania, ako aj na všetky ostatné právne subjekty, ktoré sú súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, bez ohľadu na právny subjekt, ktorý začal konania.

158    Toto tvrdenie založené na koncepte „podniku“ chápaného ako hospodárska jednotka však musí byť tiež zamietnuté. Hoci je pravda, že pravidlá hospodárskej súťaže Zmluvy sú adresované podnikom, skutočnosťou zostáva, že na účely uplatnenia a výkonu rozhodnutí Komisie v oblasti hospodárskej súťaže je potrebné označiť ako adresáta subjekt, ktorý má právnu spôsobilosť (pozri v tomto zmysle rozsudok PVC II, už citovaný, bod 978). V tejto súvislosti Súdny dvor už v už citovanom rozsudku z 2. októbra 2003, ARBED/Komisia (bod 21), uviedol, že oznámenie o výhradách musí jednoznačne spresňovať právnickú osobu, ktorej bude možné uložiť pokutu, a musí jej byť adresované. Táto právnická osoba je dokonca jediná, ktorá môže podať žalobu proti rozhodnutiu prijatému v dôsledku správneho konania, a teda jediná, ktorá môže uplatňovať pozastavenie premlčania.

159    Z vyššie uvedeného vyplýva, že tretí žalobný dôvod, je v rozsahu, v akom sa ho dovoláva TradeARBED, dôvodný. V dôsledku toho napadnuté rozhodnutie musí byť v rozsahu, v akom sa týka TradeARBED‑u, zrušené.

–       ProfilARBED

160    Úvahy uvedené vyššie, pokiaľ ide o TradeARBED, platia tiež mutatis mutandis, pokiaľ ide o ProfilARBED.

161    Tretí žalobný dôvod je teda v rozsahu, v akom sa ho dovoláva ProfilARBED, dôvodný, čo môže mať za dôsledok len zrušenie napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka ProfilARBED‑u.

 O štvrtom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu

 Tvrdenia účastníkov konania

162    Subsidiárne žalobcovia uvádzajú, že mimoriadne dlhá doba konania so sebou priniesla porušenie ich práva na obhajobu do tej miery, že to má mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia, alebo aspoň zrušenie článku 2 uvedeného rozhodnutia v rozsahu, v akom im ukladá peňažnú sankciu, alebo podstatné zníženie tejto sankcie. Žalobcovia sa v tejto súvislosti dovolávajú rozsudku Súdneho dvora z 21. septembra 2006, Technische Unie/Komisia (C‑113/04 P, Zb. s. I‑8831, bod 55).

163    V prejednávanej veci vznikla prekážka možnosti, aby dotknuté podniky vyvrátili domnienku zodpovednosti založenú na existencii kapitálového prepojenia medzi spoločnosťou, ktorá sa jediná zúčastnila na porušovaní, a ostatnými dvomi žalobcami, uvedenú po prvýkrát po šestnástich rokoch konania. Podľa žalobcov dôkazy, ktoré by im mohli byť k dispozícii v roku 1990, sa po takom dlhom časovom období stratili.

164    Komisia túto argumentáciu spochybňuje.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

165    Tento žalobný dôvod uvádzaný žalobcami subsidiárne bude skúmaný iba v rozsahu, v akom sa ho dovoláva ARBED, pretože už bolo vyhovené tretiemu žalobnému dôvodu v rozsahu, v akom sa ho dovolávajú TradeARBED a ProfilARBED.

166    Pokiaľ ide o zásadu rešpektovania práva na obhajobu, Súdny dvor v bode 55 už citovaného rozsudku Technische Unie/Komisia, ktorého sa žalobcovia dovolávajú, rozhodol, že rešpektovanie práva na obhajobu, zásady, ktorej základná povaha bola opätovne zdôrazňovaná v judikatúre Súdneho dvora, má zásadný význam v takých konaniach, akým je konanie v tejto veci, a je potrebné zabrániť, aby mohlo dôjsť k nenapraviteľnému poškodeniu týchto práv z dôvodu neprimeranej dĺžky fázy vyšetrovania a aby táto dĺžka trvania mohla brániť zabezpečeniu dôkazov smerujúcich k vyvráteniu existencie takých konaní, pre ktoré by voči dotknutým podnikom mohla byť vyvodzovaná zodpovednosť. Z tohto dôvodu sa preskúmanie prípadných prekážok výkonu práva na obhajobu nesmie obmedzovať na samotnú fázu, v ktorej dochádza k plnému uplatneniu týchto práv, teda na druhú fázu správneho konania. Posúdenie zdroja prípadného oslabenia účinnosti práva na obhajobu sa musí vzťahovať na celé konanie, opierajúc sa o celkovú dĺžku tohto konania.

167    Dôkazné bremeno týkajúce sa prípadného porušenia práva na obhajobu, vyplývajúceho z toho, že podnik mal ťažkosti v súvislosti s obranou proti tvrdeniam Komisie v dôsledku neprimeranej dĺžky správneho konania, znáša dotknutá osoba (rozsudok Technische Unie/Komisia, už citovaný, bod 61).

168    V prejednávanej veci ARBED nepreukázal, čím mimoriadne dlhá doba správneho konania, ak by malo byť zohľadnené aj súdne konanie o neplatnosti pôvodného rozhodnutia, mohla poškodiť výkon jeho práva na obhajobu a konkrétnejšie jeho možnosť „vyvrátiť domnienku zodpovednosti založenú na existencii kapitálového prepojenia medzi spoločnosťou, ktorá sa jediná [sama] zúčastnila na porušovaní, uvedenú po prvýkrát po šestnástich rokoch konania“. ARBED sa v tejto súvislosti obmedzuje na tvrdenie, že „dôkazy, ktoré by mohli byť k [jeho] dispozícii v roku 1990, sa po takom dlhom časovom období stratili“.

169    Je potrebné dodať, že v rozpore s tým, čo uvádza ARBED, predmetná domnienka zodpovednosti nebola uvedená „po prvýkrát po šestnástich rokoch konania“, ale od štádia pôvodného rozhodnutia, ktoré bolo prijaté vo februári 1994 (pozri jeho odôvodnenie č. 322 a bod 101 vyššie).

170    Napriek tomu ARBED v priebehu prvého konania pred Súdom prvého stupňa nepreukázal, dokonca ani neuvádzal, že jeho dcérska spoločnosť TradeARBED si určovala svoju obchodnú politiku nezávisle, takže netvorila spolu s ním jeden hospodársky subjekt, čiže jediný podnik v zmysle článku 65 UO (pozri bod 94 vyššie).

171    Nakoniec táto vyvrátiteľná domnienka zodpovednosti, ktorej princíp zaviedol Súdny dvor v roku 1983 v už citovanom rozsudku AEG‑Telefunken/Komisia bola v prejednávanej veci v plnom rozsahu potvrdená dodatočnými dôkazmi, ktoré Komisia uvádzala už v pôvodnom rozhodnutí (pozri bod 96 vyššie) a ktoré Súd prvého stupňa potvrdil v už citovanom rozsudku z 11. marca 1999, ARBED/Komisia (pozri body 97 a 98 vyššie).

172    Za týchto okolností musí byť štvrtý žalobný dôvod v rozsahu, v akom sa ho dovoláva ARBED, zamietnutý ako nedôvodný.

173    Z vyššie uvedeného vyplýva, že žaloba musí byť ako nedôvodná zamietnutá, pokiaľ ide o ARBED, ale je potrebné jej vyhovieť, pokiaľ ide o TradeARBED a ProfilARBED.

 O trovách

174    Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

175    Vzhľadom na návrhy účastníkov treba teda rozhodnúť, že v rozsahu, v akom sa ich prejednávaná vec týka, znáša Komisia svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložili TradeARBED a ProfilARBED. Okrem toho v rozsahu, v akom sa ich prejednávaná vec týka, znáša ARBED svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Komisia.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (siedma komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Rozhodnutie Komisie K(2006) 5342 v konečnom znení z 8. novembra 2006 týkajúce sa konania o uplatnení článku 65 [UO] vo vzťahu k dohodám a zosúladeným postupom, do ktorých boli zapojení európski výrobcovia nosníkov (vec COMP/F/38.907 – Oceľové nosníky), sa zrušuje v časti, v ktorej sa týka spoločností ArcelorMittal Belval & Differdange SA a ArcelorMittal International SA.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta ako nedôvodná.

3.      V rozsahu, v akom sa prejednávaná vec týka jednotlivých účastníkov konania, znáša Komisia svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložili ArcelorMittal Belval & Differdange SA a ArcelorMittal International SA.

4.      V rozsahu, v akom sa prejednávaná vec týka jednotlivých účastníkov konania, znáša ArcelorMittal Luxembourg SA svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Komisia.

Forwood Šváby Truchot

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 31. marca 2009.

Podpisy

Obsah

Právny rámec

Ustanovenia Zmluvy ESUO

Ustanovenia Zmluvy ES

Oznámenie Komisie o niektorých aspektoch zaobchádzania so záležitosťami týkajúcimi sa hospodárskej súťaže vyplývajúcimi zo skončenia platnosti Zmluvy ESUO

Nariadenie (ES) č. 1/2003

Ustanovenia týkajúce sa premlčania v oblasti stíhania

Okolnosti predchádzajúce sporu

Napadnuté rozhodnutie

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

O prvom dôvode založenom na neexistencii právneho základu napadnutého rozhodnutia a na zneužití právomoci

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

O druhom dôvode založenom na porušení predpisov týkajúcich sa pripísateľnosti porušovaní

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

– TradeARBED

– ARBED

– ProfilARBED

O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení predpisov v oblasti premlčania stíhania

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

– ARBED

– TradeARBED

– ProfilARBED

O štvrtom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

O trovách

* Jazyk konania: francúzština.