ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (tretia komora)

z 11. júla 2014 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s parafínovými voskami – Trh s parafínovým gáčom – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Určenie cien a rozdelenie trhov – Zodpovednosť materskej spoločnosti za porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, ktorých sa dopustili jej dcérske spoločnosti a spoločný podnik v jej spoluvlastníctve – Rozhodujúci vplyv uplatňovaný materskou spoločnosťou – Domnienka v prípade vlastníctva 100 % podielu na základnom imaní – Nástupníctvo podnikov – Proporcionalita – Rovnosť zaobchádzania – Usmernenia k metóde stanovovania výšky pokút z roku 2006 – Priťažujúce okolnosti – Úloha vodcu – Stanovenie hornej hranice pokuty – Neobmedzená právomoc“

Vo veci T‑541/08,

Sasol, so sídlom v Rosebanku (Južná Afrika),

Sasol Holding in Germany GmbH, so sídlom v Hamburgu (Nemecko),

Sasol Wax International AG, so sídlom v Hamburgu,

Sasol Wax GmbH, so sídlom v Hamburgu,

v zastúpení: W. Bosch, U. Denzel, C. von Köckritz, advokáti,

žalobkyne,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: F. Castillo de la Torre a R. Sauer, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci M. Gray, advokát,

žalovanej,

ktorej predmetom je najmä návrh na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie K(2008) 5476 v konečnom znení z 1. októbra 2008 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.181 – Sviečkové vosky), ako aj subsidiárne návrh na zrušenie pokuty uloženej žalobkyniam alebo jej zníženie,

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora),

v zložení: predseda komory O. Czúcz (spravodajca), sudcovia I. Labucka a D. Gratsias,

tajomník: N. Rosner, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. júla 2013,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Skutkové okolnosti

1.     Správne konanie a prijatie napadnutého rozhodnutia

1        Rozhodnutím K(2008) 5476 v konečnom znení z 1. októbra 2008 týkajúcim sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.181 – Sviečkové vosky) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) Komisia Európskych spoločenstiev konštatovala, že žalobkyne, Sasol Wax GmbH, Sasol Wax International AG, Sasol Holding in Germany GmbH a Sasol (ďalej len „Sasol Ltd“) (žalobkyne ďalej spoločne len „Sasol“) spolu s ďalšími podnikmi porušili článok 81 ods. 1 ES a článok 53 ods. 1 Dohody o EHP tým, že sa zúčastnili na karteli na trhu s parafínovými voskami v rámci EHP a na nemeckom trhu s parafínovým gáčom.

2        Okrem spoločností zo skupiny Sasol bolo napadnuté rozhodnutie určené aj týmto spoločnostiam: ENI SpA, Esso Deutschland GmbH, Esso Société anonyme française, ExxonMobil Petroleum and Chemical BVBA a Exxon Mobil Corp. (ďalej spoločne len „ExxonMobil“), H&R ChemPharm GmbH, H&R Wax Company Vertrieb GmbH a Hansen & Rosenthal KG (ďalej spoločne len „H&R“), Tudapetrol Mineralölerzeugnisse Nils Hansen KG, MOL Nyrt., Repsol YPF Lubricantes y Especialidades SA, Repsol Petróleo SA a Repsol YPF SA (ďalej spoločne len „Repsol“), Shell Deutschland Oil GmbH, Shell Deutschland Schmierstoff GmbH, Deutsche Shell GmbH, Shell International Petroleum Company Ltd, The Shell Petroleum Company Ltd, Shell Petroleum NV a The Shell Transport and Trading Company Ltd (ďalej spoločne len „Shell“), RWE Dea AG a RWE AG (ďalej spoločne len „RWE“), ako aj Total SA a Total France SA (ďalej spoločne len „Total“) (odôvodnenie 1 napadnutého rozhodnutia).

3        Parafínové vosky sa vyrábajú v rafinérii zo surovej ropy. Používajú sa na výrobu rôznych výrobkov, akými sú napríklad sviečky, chemikálie, pneumatiky a automobilové výrobky, ako aj v odvetví výroby kaučuku, obalov, lepidiel a žuvačiek (odôvodnenie 4 napadnutého rozhodnutia).

4        Parafínový gáč je surovina potrebná na výrobu parafínových voskov. Vyrába sa v rafinériách ako vedľajší produkt pri výrobe základových olejov zo surovej ropy. Predáva sa tiež konečným zákazníkom, napríklad výrobcom trieskových dosák (odôvodnenie 5 napadnutého rozhodnutia).

5        Komisia začala vyšetrovanie po tom, čo ju spoločnosť Shell Deutschland Schmierstoff v liste zo 17. marca 2005 informovala o existencii kartelu, a zároveň jej predložila žiadosť o oslobodenie od pokuty na základe oznámenia o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 2002“) (odôvodnenie 72 napadnutého rozhodnutia).

6        Na základe článku 20 ods. 4 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) vykonala Komisia 28. a 29. apríla 2005 šetrenia na mieste v priestoroch spoločností „H&R/Tudapetrol“, ENI, MOL, ako aj v priestoroch patriacich spoločnostiam zo skupín Sasol, ExxonMobil, Repsol a Total (odôvodnenie 75 napadnutého rozhodnutia).

7        V čase medzi 25. a 29. májom 2007 zaslala Komisia spoločnostiam uvedeným v bode 2 vyššie, a teda aj žalobkyniam, oznámenie o výhradách (odôvodnenie 85 napadnutého rozhodnutia). Sasol Wax a Sasol Wax International odpovedali na oznámenie o výhradách spoločne listom z 13. augusta 2007 (Sasol A.31). Sasol Holding in Germany a Sasol Ltd. odpovedali na oznámenie o výhradách tiež spoločne listom z toho istého dňa (Sasol A.30).

8        Komisia uskutočnila 10. a 11. decembra 2007 vypočúvanie, ktorého sa zúčastnili žalobkyne (odôvodnenie 91 napadnutého rozhodnutia).

9        Komisia vzhľadom na dôkazy, ktoré mala k dispozícii, v napadnutom rozhodnutí usúdila, že subjekty, ktorým bolo určené napadnuté rozhodnutie a ktoré predstavujú väčšinu výrobcov parafínových voskov a parafínového gáča v rámci EHP, sa dopustili jediného, komplexného a pokračujúceho porušenia článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP, ktoré sa vzťahovalo na územie EHP. Toto porušenie spočívalo v dohodách alebo zosúladených postupoch týkajúcich sa určovania cien, ako aj výmeny a sprístupňovania citlivých obchodných informácií dotýkajúcich sa parafínových voskov (ďalej len „hlavná časť porušenia“). Pokiaľ ide o RWE (neskôr Shell), ExxonMobil, MOL, Repsol, Sasol a Total, porušenie týkajúce sa parafínových voskov súviselo tiež s rozdelením zákazníkov alebo trhov (ďalej len „druhá časť porušenia“). Okrem toho porušenie, ktorého sa dopustili RWE, ExxonMobil, Sasol a Total, sa týkalo tiež parafínového gáča predávaného konečným zákazníkom na nemeckom trhu (ďalej len „časť porušenia týkajúca sa parafínového gáča“) (odôvodnenia 2, 95, 328 a článok 1 napadnutého rozhodnutia).

10      K protiprávnym postupom dochádzalo na protisúťažných stretnutiach nazývaných „technické stretnutia“ alebo niekedy aj stretnutia „Blauer Salon“, ktoré organizovali účastníci kartelu, a na „stretnutiach týkajúcich sa parafínového gáča“, ktoré boli zamerané osobitne na otázky súvisiace s parafínovým gáčom.

11      Pokuty, ktoré boli v tomto prípade uložené, boli stanovené na základe usmernení k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2) (ďalej len „usmernenia z roku 2006“), ktoré boli platné v čase doručenia oznámenia o výhradách spoločnostiam uvedeným v bode 2 vyššie.

12      Napadnuté rozhodnutie obsahuje najmä tieto ustanovenia:

„Článok 1

Podnikmi, ktoré porušili článok 81 ods. 1 [ES] a v období od 1. januára 1994 článok 53 Dohody o EHP tým, že sa počas uvedených období podieľali na pokračujúcej dohode a/alebo zosúladenom postupe v odvetví parafínových voskov v rámci spoločného trhu a od 1. januára 1994 v rámci EHP, sú:

…

Sasol Wax GmbH: od 3. septembra 1992 do 28. apríla 2005,

Sasol Wax International AG: od 1. mája 1995 do 28. apríla 2005,

Sasol Holding in Germany GmbH: od 1. mája 1995 do 28. apríla 2005,

Sasol [Ltd]: od 1. mája 1995 do 28. apríla 2005,

…

Pokiaľ ide o nasledujúce podniky, porušenie sa za uvedené obdobia týka tiež parafínového gáča predávaného konečným zákazníkom na nemeckom trhu:

…

Sasol Wax GmbH: od 30. októbra 1997 do 12. mája 2004,

Sasol Wax International AG: od 30. októbra 1997 do 12. mája 2004,

Sasol Holding in Germany GmbH: od 30. októbra 1997 do 12. mája 2004,

Sasol [Ltd]: od 30. októbra 1997 do 12. mája 2004,

…

Článok 2

Za porušenie uvedené v článku 1 sa ukladajú tieto pokuty:

ENI SpA: 29 120 000 eur,

Esso Société anonyme française: 83 588 400 eur,

z čoho spoločne a nerozdielne s

ExxonMobil Petroleum and Chemical BVBA a Exxon Mobi1 Corporation v sume 34 670 400 eur, z čoho spoločne a nerozdielne s Esso Deutschland GmbH v sume 27 081 600 eur,

Tudapetrol Mineralölerzeugnisse Nils Hansen KG: 12 000 000 eur,

Hansen & Rosenthal KG spoločne a nerozdielne s H&R Wax Company Vertrieb GmbH: 24 000 000 eur,

z čoho spoločne a nerozdielne s

H&R ChemPharm GmbH v sume 22 000 000 eur,

MOL Nyrt.: 23 700 000 eur,

Repsol YPF Lubricantes y Especialidades SA spoločne a nerozdielne s Repsol Petróleo SA a Repsol YPF SA: 19 800 000 eur,

Sasol Wax GmbH: 318 200 000 eur,

z čoho spoločne a nerozdielne so

Sasol Wax International AG, Sasol Holding in Germany GmbH a Sasol [Ltd] v sume 250 700 000 eur,

Shell Deutschland Oil GmbH, Shell Deutschland Schmierstoff GmbH, Deutsche Shell GmbH, Shell International Petroleum Company Limited, The Shell Petroleum Company Limited, Shell Petroleum NV a The Shell Transport and Trading Company Limited: 0 eur,

RWE Dea AG spoločne a nerozdielne s RWE AG: 37 440 000 eur,

Total France SA spoločne a nerozdielne s Total SA: 128 163 000 eur.“

2.     O štruktúre skupiny Sasol a spoločnosti Vara a o pripísaní zodpovednosti materským spoločnostiam v napadnutom rozhodnutí

13      Komisia v odôvodnení 449 napadnutého rozhodnutia najskôr, pokiaľ ide o skupinu Sasol, identifikovala spoločnosť priamo zodpovednú za porušenie. Dospela tak k záveru, že medzi osobami, ktoré sa zúčastňovali na technických stretnutiach, boli zamestnanci spoločnosti Hans‑Otto Schümann GmbH & Co. KG (ďalej len „HOS“), a to od začiatku porušenia, t. j. od 3. septembra 1992, do 30. apríla 1995. Od 1. mája 1995 do 31. decembra 2002 išlo ďalej o spoločnosť Schümann Sasol GmbH, ktorá sa v roku 2000 premenovala na Schümann Sasol GmbH & Co. KG (ďalej spoločne len „Schümann Sasol“). Od 1. januára 2003 bola zamestnávateľom daných zamestnancov spoločnosť Sasol Wax.

14      V odôvodnení 452 napadnutého rozhodnutia bola preto spoločnosti Sasol Wax, nástupnickej spoločnosti spoločností HOS a Schümann Sasol, pripísaná zodpovednosť za porušenie, a to ako priamemu účastníkovi tohto porušenia v období od 3. septembra 1992 do 28. apríla 2005.

15      Komisia tiež preskúmala postupný vývoj vlastníctva základného imania spoločností HOS, Schümann Sasol a Sasol Wax. V tomto ohľade rozlišovala 3 obdobia (odôvodnenie 454 napadnutého rozhodnutia).

16      Čo sa týka prvého obdobia od 3. septembra 1992 do 30. apríla 1995 (ďalej len „obdobie Schümann“), Komisia konštatovala, že HOS bola v poslednom rade ovládaná osobne pánom Schümannom prostredníctvom spoločnosti Vara Holding GmbH & Co. KG (ďalej len „Vara“), ktorá bola jediným komanditistom spoločnosti HOS (odôvodenia 450 a 457 napadnutého rozhodnutia). Väčšinovým vlastníkom základného imania spoločnosti Vara bol pán Schümann, pričom ostatnými vlastníkmi boli jeho rodinní príslušníci. V napadnutom rozhodnutí nebola pripísaná zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť HOS, ani spoločnosti Vara, ani pánovi Schümannovi.

17      Druhé obdobie trvalo od 1. mája 1995 do 30. júna 2002 (ďalej len „obdobie spoločného podniku“). Dňa 1. mája 1995 Sasol Ltd nadobudla dve tretiny spoločnosti HOS. V nadväznosti na reorganizáciu sa HOS premenovala na Schümann Sasol a naďalej bola spoločnosťou, ktorá bola priamo zodpovedná za porušenie. Schümann Sasol bola 99,9 % dcérskou spoločnosťou spoločnosti Schümann Sasol International AG, ktorej jednu tretinu základného imania naďalej vlastnila spoločnosť Vara a v poslednom rade rodina Schümannovcov. Dve tretiny základného imania spoločnosti Schümann Sasol International vlastnila Sasol Holding in Germany, ktorá sama bola 100 % dcérskou spoločnosťou spoločnosti Sasol Ltd. Za toto obdobie Komisia pripísala solidárnu zodpovednosť spoločnostiam Sasol Wax (ako právnemu nástupcovi spoločnosti Schümann Sasol), Sasol Wax International (ako právnemu nástupcovi spoločnosti Schümann Sasol International, materskej spoločnosti spoločnosti Schümann Sasol), Sasol Holding in Germany (ako materskej spoločnosti vlastniacej dve tretiny základného imania spoločnosti Schümann Sasol International) a Sasol Ltd (ako materskej spoločnosti spoločnosti Sasol Holding in Germany) (odôvodnenia 451 a 478 napadnutého rozhodnutia). Komisia sa totiž domnievala, že tri posledné uvedené spoločnosti uplatňovali rozhodujúci vplyv na spoločnosť Schümann Sasol (bod 453 napadnutého rozhodnutia) Ani spoločnosti Vera, ktorá je držiteľkou jednej tretiny základného imania spoločnosti Schümann Sasol International, ani rodine Schümannovcov, ktorá je vlastníkom spoločnosti Vara, nebola pripísaná zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila Schümann Sasol, ktorá bola teda vo vlastníctve spoločnosti Schümann Sasol International (ďalej len „Schümann Sasol International“ alebo „spoločný podnik“), spoločnosti v spoluvlastníctve spoločnosti Vara a skupiny Sasol.

18      Tretie obdobie trvalo od 1. júla 2002 do 28. apríla 2005, ktorý je dňom ukončenia porušenia (ďalej len „obdobie Sasol“). Dňa 30. júna 2002 nadobudla skupina Sasol zostávajúcu tretinu základného imania spoločnosti Schümann Sasol International, ktorá bola dovtedy vo vlastníctve spoločnosti Vara. Schümann Sasol, premenovaná na Sasol Wax, bola naďalej dcérskou spoločnosťou spoločnosti Schümann Sasol International, ktorá bola premenovaná na Sasol Wax International. Odvtedy bolo celé základné imanie vo vlastníctve spoločnosti Sasol Holding in Germany a v poslednom rade spoločnosti Sasol Ltd. Komisia za toto obdobie pripísala štyrom žalobkyniam spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila Sasol Wax, pričom usúdila, že prvé tri žalobkyne uplatňovali na spoločnosť Sasol Wax rozhodujúci vplyv (body 451 a 453 napadnutého rozhodnutia).

 Konanie a návrhy účastníkov konania

19      Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 15. decembra 2008 podali žalobkyne žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

20      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (tretia komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania. V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 64 jeho rokovacieho poriadku vyzval účastníkov konania, aby odpovedali na určité písomné otázky a predložili určité dokumenty. Účastníci konania vyhoveli tejto výzve v stanovenej lehote.

21      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 3. júla 2013.

22      Vzhľadom na skutkové väzby s vecami T‑540/08, Esso a i./Komisia, T‑543/08, RWE a RWE Dea/Komisia, T‑544/08, Hansen & Rosenthal a H&R Wax Company Vertrieb/Komisia, T‑548/08, Total/Komisia, T‑550/08, Tudapetrol/Komisia, T‑551/08, H&R ChemPharm/Komisia, T‑558/08, ENI/Komisia, T‑562/08, Repsol Lubricantes y Especialidades a i./Komisia a T‑566/08, Total Raffinage et Marketing/Komisia, ako aj vzhľadom na blízkosť a zložitosť uvedených právnych otázok Všeobecný súd rozhodol, že v prejednávanej veci vyhlási rozsudok až po pojednávaniach v uvedených súvisiacich veciach, z ktorých posledné sa konalo v prejednávanej veci, t. j. 3. júla 2013.

23      Žalobkyne v žalobe navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        v prvom rade zrušil napadnuté rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ich týka,

–        subsidiárne zrušil pokutu, ktorá im bola v napadnutom rozhodnutí uložená, alebo primerane znížil jej výšku,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

24      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu v celom rozsahu vrátane subsidiárnych návrhov,

–        zaviazal žalobkyne na náhradu trov konania.

 Právny stav

25      Na podporu svojej žaloby uvádzajú žalobkyne sedem žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod sa zakladá na nesprávnom pripísaní zodpovednosti za porušenie, ktorého sa dopustila Schümann Sasol v období spoločného podniku, spoločnostiam Sasol Ltd, Sasol Holding in Germany a Sasol Wax International. Druhý žalobný dôvod sa zakladá na nesprávnom pripísaní zodpovednosti za porušenie, ktorého sa dopustila Sasol Wax v období Sasol, spoločnostiam Sasol Ltd, Sasol Holding in Germany a Sasol Wax International. Tretí žalobný dôvod sa zakladá na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, keďže Komisia nepripísala spoločnosti Vara solidárnu zodpovednosť za obdobie Schümann a obdobie spoločného podniku. Štvrtý žalobný dôvod sa zakladá na nesprávnom určení základnej sumy pokuty. Piaty žalobný dôvod sa zakladá na nesprávnom zohľadnení úlohy vodcu spoločnosti Sasol. Šiesty žalobný dôvod sa zakladá na protiprávnosti neoddeleného stanovenia hornej hranice pokuty vo vzťahu k rôznym obdobiam porušenia. Siedmy žalobný dôvod sa zakladá na protiprávnom nepriznaní úplného oslobodenia od pokuty, pokiaľ ide o niektoré časti pokuty, spoločnosti Sasol.

1.     O prvom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom pripísaní zodpovednosti za porušenie, pokiaľ ide o obdobie spoločného podniku, spoločnostiam Sasol Ltd, Sasol Holding in Germany a Sasol Wax International

26      Žalobkyne sa domnievajú, že Komisia prijala nesprávny záver, že sama Sasol Ltd prostredníctvom spoločnosti Sasol Holding in Germany, jej 100 % dcérskej spoločnosti, uplatňovala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Schümann Sasol International, a teda nesprávne pripísala zodpovednosť týkajúcu sa obdobia spoločného podniku spoločnostiam Sasol Ltd, Sasol Holding in Germany a Sasol Wax International. Organizačné, hospodárske a právne väzby medzi spoločnosťou Schümann Sasol a uvedenými spoločnosťami, z ktorých Komisia vychádzala v napadnutom rozhodnutí, nepodporovali takýto záver.

27      Žalobkyne sa v prvom rade domnievajú, že Vara, ďalšia materská spoločnosť, v období spoločného podniku uplatňovala sama rozhodujúci vplyv na spoločnosť Schümann Sasol International. Subsidiárne sa domnievajú, že tento rozhodujúci vplyv uplatňovali spoločne obe materské spoločnosti.

28      Komisia naopak uvádza, že Sasol bola správne sankcionovaná vzhľadom na svoju vlastnú zodpovednosť a v súlade s usmerneniami z roku 2006. Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že Komisia nie je povinná odôvodniť skutočnosť, že neprijala rozhodnutie o porušení určené tretím osobám, a že podnik nemôže spochybniť sankciu, ktorá mu bola uložená z dôvodu, že iný podnik sa vyhol pokute.

 Úvodné pripomienky

29      Pokiaľ ide o solidárnu zodpovednosť materskej spoločnosti za správanie jej dcérskej spoločnosti alebo spoločného podniku v jej vlastníctve, je potrebné pripomenúť, že skutočnosť, že dcérska spoločnosť alebo spoločný podnik majú samostatnú právnu subjektivitu, nestačí na vylúčenie možnosti pripísať ich správanie materskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 1972, Imperial Chemical Industries/Komisia, 48/69, Zb. s. 619, bod 132).

30      Právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže sa totiž týka činností podnikov a pojem podnik zahŕňa akýkoľvek subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť, bez ohľadu na jeho právne postavenie a spôsob financovania (rozsudok Súdneho dvora z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237, bod 54, a rozsudok Všeobecného súdu z 13. júla 2011, General Technic‑Otis a i./Komisia, T‑141/07, T‑142/07, T‑145/07 a T‑146/07, Zb. s. II‑4977, bod 53).

31      Súd Únie rovnako spresnil, že pod pojmom podnik treba v tomto kontexte rozumieť hospodársku jednotku, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (pozri rozsudky Súdneho dvora z 12. júla 1984, Hydrotherm Gerätebau, 170/83, Zb. s. 2999, bod 11, a Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 30 vyššie, bod 55 a tam citovanú judikatúru; rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. júna 2000, DSG/Komisia, T‑234/95, Zb. s. II‑2603, bod 124). Tiež zdôraznili, že na účely uplatnenia pravidiel hospodárskej súťaže nie je rozhodujúce formálne oddelenie dvoch spoločností vyplývajúce z ich odlišnej právnej subjektivity, ale skôr to, či sa na trhu správajú jednotne. Môže byť preto nevyhnutné zistiť, či dve alebo viaceré spoločnosti, z ktorých každá má vlastnú právnu subjektivitu, vytvárajú alebo patria k jednému a tomu istému podniku alebo hospodárskej jednotke s jednotným správaním sa na trhu (rozsudok Imperial Chemical Industries/Komisia, už citovaný v bode 29 vyššie, bod 140; rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. septembra 2005, DaimlerChrysler/Komisia, T‑325/01, Zb. s. II‑3319, bod 85, a General Technic‑Otis a i./Komisia, už citovaný v bode 30 vyššie, bod 54).

32      Ak takáto hospodárska jednotka poruší pravidlá hospodárskej súťaže, podľa zásady osobnej zodpovednosti zodpovedá za toto porušenie (rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 30 vyššie, bod 56, a rozsudok General Technic‑Otis a i./Komisia, už citovaný v bode 30 vyššie, bod 55).

33      Správanie dcérskej spoločnosti možno pripísať materskej spoločnosti z dôvodu ich príslušnosti k tomu istému podniku vtedy, keď táto dcérska spoločnosť neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, pretože v tejto súvislosti podlieha rozhodujúcemu vplyvu materskej spoločnosti, a to vzhľadom na hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi (pozri v tomto zmysle rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 30 vyššie, bod 58, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, T‑9/99, Zb. s. II‑1487, bod 527).

34      Na správanie dcérskej spoločnosti na trhu má rozhodujúci vplyv materská spoločnosť najmä v prípade, keď dcérska spoločnosť v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej v danej súvislosti dala materská spoločnosť (rozsudok Imperial Chemical Industries/Komisia, už citovaný v bode 29 vyššie, body 133, 137 a 138; pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Metsä‑Serla a i./Komisia, C‑294/98 P, Zb. s. I‑10065, bod 27).

35      Na správanie dcérskej spoločnosti na trhu má v zásade rozhodujúci vplyv materská spoločnosť aj vtedy, keď táto materská spoločnosť má iba oprávnenie vymedzovať alebo schvaľovať určité strategické obchodné rozhodnutia v prípade potreby prostredníctvom svojich zástupcov v orgánoch dcérskej spoločnosti, zatiaľ čo oprávnenie určovať stricto sensu obchodnú politiku dcérskej spoločnosti je delegované na vedúcich zamestnancov poverených jej prevádzkovým riadením, ktorých si materská spoločnosť vybrala a ktorí zastupujú a presadzujú jej obchodné záujmy (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 9. septembra 2011, Alliance One International/Komisia, T‑25/06, Zb. s. II‑5741, body 138 a 139, potvrdený uznesením Súdneho dvora z 13. decembra 2012, Alliance One International/Komisia, C‑593/11 P a C‑654/11 P, bod 30).

36      V prípade, že je zabezpečená jednota správania dcérskej a materskej spoločnosti na trhu, a to najmä v prípadoch opísaných v bodoch 34 a 35 vyššie alebo prostredníctvom ďalších hospodárskych, organizačných a právnych väzieb spájajúcich predmetné spoločnosti, potom sú tieto spoločnosti súčasťou tej istej hospodárskej jednotky a podľa judikatúry uvedenej v bode 31 vyššie preto tvoria jeden podnik. Skutočnosť, že materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES, Komisii umožňuje adresovať rozhodnutie o uložení pokuty materskej spoločnosti bez toho, aby bolo potrebné preukázať jej osobnú účasť na porušení (pozri v tomto zmysle rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 30 vyššie, bod 59).

37      Judikatúra uvedená v bodoch 29 až 36 vyššie sa môže uplatniť tiež na pripísanie zodpovednosti jednej alebo viacerým materským spoločnostiam za porušenie, ktorého sa dopustil spoločný podnik (rozsudok General Technic‑Otis a i./Komisia, už citovaný v bode 30 vyššie, body 52 až 56).

38      Na základe týchto pravidiel treba preskúmať tvrdenia žalobkýň a presnosť zistení obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí so zreteľom na pripísanie zodpovednosti za predmetné porušenie žalobkyniam v prípade konaní spoločnosti Schümann Sasol a jej materskej spoločnosti Schümann Sasol International, ktorej vlastníkmi boli v období spoločného podniku spoločnosť Sasol Holding in Germany v rozsahu dvoch tretín a spoločnosť Vara v rozsahu jednej tretiny.

 Napadnuté rozhodnutie

39      Komisia v napadnutom rozhodnutí odmietla argumentáciu žalobkýň smerujúcu k preukázaniu, že počas obdobia spoločného podniku bola Schümann Sasol International skutočne ovládaná spoločnosťou Vara. Komisia odôvodnila tento záver v podstate takto:

„…

(471) Komisia usudzuje, že Sasol prostredníctvom svojej 100 % dcérskej spoločnosti Sasol Holding in Germany GmbH uplatňovala rozhodujúci vplyv na Schümann Sasol International.

(472) Ako vysvetľuje Sasol, [predstavenstvo], ktoré je zodpovedné za bežné činnosti, sa skladalo z jedného zástupcu spoločnosti Sasol, jedného zástupcu spoločnosti Vara a jedného predsedu. Podľa stanov [predstavenstva] prijíma predstavenstvo v rozsahu, v akom je to možné, rozhodnutia jednomyseľne alebo jednoduchou väčšinou. V prípade rovnosti hlasov má predseda [predstavenstva] rozhodujúci hlas. Sasol tvrdí, že predsedom bol počas väčšiny obdobia spoločného podniku zástupca spoločnosti Vara. Komisia v nadväznosti na podrobnejšie skúmania spochybňuje tvrdenia, ktoré Sasol uviedla v tejto súvislosti. Predmetná osoba získala pozíciu predsedu vďaka svojim znalostiam činnosti a skutočnosti, že Sasol mala tiež záujem na tom, aby táto osoba bola predsedom [predstavenstva] spoločného podniku. Pre Sasol ako väčšinového akcionára bolo dôležité mať v [predstavenstve] osobu, ktorá už poznala predchádzajúce činnosti spoločnosti HOS. Daná osoba pracovala pre nemeckého predchodcu spoločnosti Schümann Sasol International, v dôsledku čoho výborne poznala fungovanie spoločnosti, ktorá sa následne zlúčila so spoločnosťou Sasol. Navyše daná osoba nebola v období, keď sa stala predsedom (2. mája 1995), zamestnancom spoločnosti Vara. Táto osoba nebola skutočne zamestnancom spoločnosti Vara pred rokom 1997. Bola predsedom spoločného podniku od 2. mája 1995 do 30. júna 2001, čo je dátum jej nahradenia pánom [D. S. R.] zo spoločnosti Sasol.

(473)      Dozorná rada spoločného podniku sa skladala zo šiestich členov, a to štyroch zástupcov spoločnosti Sasol a dvoch zástupcov spoločnosti Vara. Ako vysvetlila Sasol, dohoda akcionárov o hlasovacích právach uzatvorená medzi spoločnosťami Sasol a Vara stanovovala, že Sasol a Vara prijímajú rozhodnutia jednomyseľne, pričom každá z nich disponuje jedným hlasom, čím sa odstránilo väčšinové postavenie spoločnosti Sasol v dozornej rade. V prípade absencie konsenzu sa návrh považoval za zamietnutý. Dohoda akcionárov o hlasovacích právach však tiež v článku 3 týkajúcom sa rozhodnutí dozornej rady stanovovala, že článok 1 dohody bol uplatniteľný mutatis mutandis. Článok 1.5 dohody stanovoval, že ak o otázkach uvedených v bodoch a) až d) uvedeného článku nemožno rozhodnúť jednomyseľne, návrh spoločnosti Sasol, keďže vlastnila viac ako 50 % základného imania spoločnosti, zvíťazí a že Vara bude hlasovať v súlade s rozhodnutím spoločnosti Sasol. Otázky, na ktoré sa odkazuje v bodoch a) až d) sú tieto: zostavovanie ročnej účtovnej závierky, menovanie audítorov, menovanie špeciálnych audítorov a schvaľovanie [kapitálových] investícií [spoločnosti] alebo akejkoľvek z jej dcérskych spoločností.

(474) [Pokiaľ ide o valné zhromaždenie], Sasol uvádza, že Vara disponovala blokujúcou menšinou, pričom na prijatie rozhodnutia bola potrebná trojštvrtinová väčšina odovzdaných hlasov a Vara disponovala jednou tretinou hlasov. Okrem toho podľa spoločnosti Sasol dohoda akcionárov o hlasovacích právach stanovovala, že Sasol a Vara sa zaväzujú, že prijmú akékoľvek akcionárske rozhodnutie a budú hlasovať za každých okolností jednomyseľne, pričom každá disponuje jedným hlasom, a že v prípade, že nemožno dosiahnuť jednomyseľnosť, ani Sasol, ani Vara nesmú konať, v dôsledku čoho sa Vara nemohla dostať do menšinového postavenia. Ako je vysvetlené vyššie, článok 1.5, ktorý sa vzťahoval na [valné] zhromaždenie, obsahuje zoznam niektorých otázok, v prípade ktorých museli prevládať želania spoločnosti Sasol [pozri odôvodnenie 473].

(475)      Pokiaľ ide o situáciu opísanú v odôvodnenia (472) až (474) a najmä schopnosť spoločnosti Sasol presadiť v prípade, že nemohol byť dosiahnutý konsenzus, svoju vôľu v rámci dôležitých strategických rozhodnutí, akými sú rozhodnutia uvedené v článku 1.5 dohody akcionárov o hlasovacích právach (napríklad schvaľovanie kapitálových investícií), treba posudzovať Sasol tak, ako keby skutočne ovládala spoločný podnik. Ako tvrdí Sasol, skutočnosť, že konatelia spoločnosti [Schümann Sasol] predtým pracovali v spoločnosti HOS, neprotirečí tomuto záveru, keďže na také rozhodnutia týkajúce sa prijímania na vyššie riadiace pozície sa vyžadovalo schválenie dozornou radou (článok 2 ods. 2 [písm.] c) stanov predstavenstva) a Sasol preto mohla namietať voči týmto rozhodnutiam.

…

(481)      Z dôvodov uvedených vyššie Komisia považuje v prípade obdobia spoločného podniku za zodpovednú nielen konajúcu spoločnosť, [Schümann Sasol], ale aj jej materské spoločnosti, Sasol International AG, Sasol Ltd a Sasol Holding in Germany GmbH, pričom ovládanie spoločného podniku spoločnosťou Sasol bolo preukázané… Ako bolo preukázané v odôvodneniach (329) až (333), jednotlivé spoločnosti patriace do tej istej skupiny tvoria hospodársku jednotku a v dôsledku toho podnik v zmysle článku 81 [ES], pokiaľ dotknuté spoločnosti nerozhodujú o svojom správaní na trhu nezávisle. V prípade spoločného podniku je možné prijať záver, že spoločný podnik a materské spoločnosti tvoria hospodársku jednotku na účely uplatnenia článku 81 [ES], ak spoločný podnik nerozhoduje o svojom správaní na trhu nezávisle. To, či treba spoločný podnik považovať za úplný spoločný podnik, je v tomto kontexte [bezvýznamné], [pretože] skutkové dôkazy preukazujú uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu. Skutočnosť, že materské spoločnosti spoločného podniku možno považovať za zodpovedné, je v súlade s praxou Komisie týkajúcou sa tejto osobitnej otázky, a to podľa všeobecných právnych zásad vysvetlených v odôvodnení (340) a vymedzených súdmi Spoločenstva. Skutočnosť, že za iných okolností by nebolo rozhodnutie určené materským spoločnostiam spoločného podniku, za týchto okolností neznamená, že spoločnostiam Sasol International AG, Sasol Ltd a Sasol Holding in Germany GmbH ako materským spoločnostiam patriacim do skupiny Sasol by nemohla byť pripísaná zodpovednosť za činnosti ich dcérskej spoločnosti, keďže Komisia v skutočnosti disponuje diskrečnou právomocou, pokiaľ ide o jej rozhodnutie pripísať určitým subjektom podniku zodpovednosť za porušenie, a uskutočňuje svoje posúdenia podľa prípadu.“

 O odlíšení pojmu kontrola od pojmu skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu, ako sa uplatňuje v kontexte článku 81 ES

40      Na úvod treba uviesť, že pri skúmaní pripísateľnosti porušenia, ktorého sa dopustila Schümann Sasol, dcérska spoločnosť spoločného podniku, Komisia výslovne nerozlišovala pojmy „kontrola“ a „kontrolná právomoc“ na jednej strane a „hospodárska jednotka“ a „skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu na obchodné správanie“ na druhej strane.

41      Žalobkyne tvrdia, že tento prístup je nesprávny, keďže pojem kontrola nezahrnuje skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu.

42      V prvom rade treba pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 z 20. januára 2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Nariadenie ES o fúziách) (Ú. v. EÚ L 24, s. 1; Mim. vyd. 08/003, s. 40) „kontrola pozostáva z práv, zmlúv alebo akýchkoľvek iných prostriedkov, ktoré samostatne alebo spoločne a vzhľadom na príslušné skutočnosti alebo právne predpisy dávajú možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv nad podnikom“.

43      Podľa judikatúry Komisia nemôže na účely pripísania protisúťažného správania jednej spoločnosti inej spoločnosti na základe článku 81 ES vychádzať iba z jej schopnosti uplatňovať vplyv, ako to je v prípade uplatnenia nariadenia č. 139/2004 pri preukazovaní kontroly, bez toho, aby bolo potrebné overiť, či skutočne došlo k uplatneniu tohto vplyvu (rozsudok General Technic‑Otis a i./Komisia, už citovaný v bode 30 vyššie, bod 69).

44      Naopak Komisii v zásade prináleží, aby preukázala takýto rozhodujúci vplyv na základe súboru skutkových okolností (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Avebe/Komisia, T‑314/01, Zb. s. II‑3085, bod 136 a tam citovanú judikatúru). Medzi tieto okolnosti patria kumulácia funkcií tými istými fyzickými osobami v rámci vedenia materskej spoločnosti a vedenia jej dcérskej spoločnosti alebo spoločného podniku (rozsudok Všeobecného súdu z 12. júla 2011, Fuji Electric/Komisia, T‑132/07, Zb. s. II‑4091, bod 184; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, body 119 a 120) alebo skutočnosť, že uvedené spoločnosti mali povinnosť dodržiavať pokyny vydané ich jediným vedením bez toho, aby sa na trhu mohli správať nezávisle (pozri v tomto zmysle rozsudok HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 527).

45      V prejednávanom prípade Komisia nevychádzala z takého priameho preukázania uplatňovania rozhodujúceho vplyvu spoločnosťami Sasol Ltd a Sasol Holding in Germany na spoločnosť Schümann Sasol International.

46      Komisia totiž v podstate preskúmala rozhodovaciu právomoc, ktorú mohla Sasol vykonávať v orgánoch spoločného podniku prostredníctvom svojich zástupcov. Analýza v tejto súvislosti spočíva hlavne na abstraktnom preskúmaní spôsobov prijímania rozhodnutí v rámci uvedených orgánov, ktoré sa zakladá na ustanoveniach dohody akcionárov a stanov predstavenstva, ktoré prebrali spôsoby hlasovania upravené v stanovách spoločnej štruktúry. Okrem toho Komisia zakladá svoj záver týkajúci sa pripísania zodpovednosti za konania spoločnosti Schümann Sasol International spoločnostiam Sasol Holding in Germany a Sasol International najmä na tvrdení, podľa ktorého „ovládanie spoločného podniku spoločnosťou Sasol bolo preukázané“ (odôvodnenie 481 napadnutého rozhodnutia).

47      Z toho vyplýva, že Komisia v prejednávanom prípade prijala záver o uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu spoločnosťami Sasol Ltd a Sasol Holding in Germany na obchodné správanie spoločnosti Schümann Sasol International najmä na základe abstraktnej analýzy dokumentov podpísaných pred začatím fungovania spoločnosti Schümann Sasol International podobne ako v prípade analýzy vykonanej podľa pravidiel upravujúcich povolenie koncentrácií.

48      V druhom rade Všeobecný súd tak bol požiadaný o preskúmanie toho, v akom rozsahu môže taká abstraktná a výhľadová analýza vykonaná v oblasti koncentrácií, kde prijatie rozhodnutia o povolení predchádza začiatku fungovania spoločného podniku, slúžiť aj na preukázanie skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na obchodné správanie spoločného podniku v rozhodnutí, v ktorom sa materským spoločnostiam pripisuje zodpovednosť za porušenie článku 81 ES, ktorého sa v minulosti dopustil uvedený spoločný podnik.

49      V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že hoci právomoc alebo možnosť určovať obchodné rozhodnutia spoločného podniku samy osebe vyplývajú iba zo samotnej schopnosti uplatňovať rozhodujúci vplyv na jeho obchodné správanie, a teda z pojmu „kontrola“ v zmysle nariadenia č. 139/2004, Komisia a súd Únie môžu predpokladať, že právne predpisy a ustanovenia dohôd týkajúcich sa fungovania uvedeného podniku, a to najmä ustanovenia zmluvy o založení spoločného podniku a dohody akcionárov upravujúcej hlasovanie, boli vykonané a dodržané. V takom rozsahu môže preskúmanie skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na obchodné správanie spoločného podniku spočívať v abstraktnej analýze dokumentov podpísaných pred začiatkom jeho fungovania podobne ako v prípade analýzy týkajúcej sa kontroly. Konkrétne, pokiaľ uvedené predpisy a ustanovenia stanovujú, že na prijatie rozhodnutia v rámci orgánu spoločného podniku sú potrebné hlasy každej materskej spoločnosti, Komisia a súd Únie môžu v prípade neexistencie dôkazu o opaku prijať záver, že materské spoločnosti uvedené rozhodnutia prijali spoločne (pozri v tomto zmysle rozsudky Avebe/Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, body 137 až 139; Fuji Electric/Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, body 186 až 193, a General Technic‑Otis a i./Komisia, už citovaný v bode 30 vyššie, body 112 a 113). Takisto, pokiaľ predmetné ustanovenia umožňujú jedinej materskej spoločnosti určovať rozhodnutia orgánov spoločného podniku, Komisia a súd Únie môžu v prípade neexistencie dôkazu o opaku prijať záver, že uvedená materská spoločnosť uplatňovala na uvedené rozhodnutia rozhodujúci vplyv.

50      Keďže však preskúmanie týkajúce sa skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu je retrospektívne a môže sa teda opierať o konkrétne skutočnosti, Komisia, ako aj dotknutí účastníci konania môžu predložiť dôkaz, že obchodné rozhodnutia spoločného podniku boli prijímané na základe iných postupov, než sú tie, ktoré vyplývajú zo samotného abstraktného preskúmania dohôd týkajúcich sa fungovania spoločného podniku (pozri v tomto zmysle rozsudky Fuji Electric/Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, body 194 a 195, a General Technic‑Otis a i./Komisia, už citovaný v bode 30 vyššie, body 115 až 117). Predovšetkým Komisia alebo dotknutí účastníci konania môžu predložiť dôkaz, že bez ohľadu na právomoc jedinej materskej spoločnosti prijímať predmetné rozhodnutia prostredníctvom svojich zástupcov v orgánoch spoločného podniku boli tieto rozhodnutia v skutočnosti prijímané viacerými alebo všetkými materskými spoločnosťami jednomyseľne.

 O dôvodnosti konštatovania Komisie týkajúceho sa pripísania zodpovednosti za porušenie, ktorého sa dopustila Schümann Sasol International, spoločnostiam Sasol Holding in Germany a Sasol Ltd

51      Žalobkyne v podstate spochybňujú analýzu Komisie týkajúcu sa pripísania zodpovednosti za porušenie, ktorého sa dopustila Schümann Sasol International, spoločnostiam Sasol Holding in Germany a Sasol Ltd z dvoch dôvodov. Na jednej strane sa domnievajú, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď neuznala, že pán B. I., predseda predstavenstva spoločnosti Schümann Sasol International, bol zástupcom spoločnosti Vara. Domnievajú sa totiž, že Vara mohla prostredníctvom svojho zástupcu, pána B. I., sama určovať rozhodnutia predstavenstva počas väčšiny obdobia spoločného podniku, pretože podľa stanov predstavenstva disponoval predseda rozhodujúcim hlasom v prípade rovnosti hlasov členov uvedeného predstavenstva. Na druhej strane tvrdia, že podľa stanov spoločného podniku a dohody akcionárov mohla Vara blokovať podstatnú časť rozhodnutí v rámci valného zhromaždenia a dozornej rady spoločného podniku, takže Sasol Holding in Germany nemohla prijať sama tieto rozhodnutia prostredníctvom hlasov svojich zástupcov. Na základe toho sa žalobkyne domnievajú, že Sasol Holding in Germany nemohla uplatňovať rozhodujúci vplyv na obchodné správanie spoločnosti Schümann Sasol International.

52      Na úvod treba pripomenúť, že pokiaľ ide o pripísanie zodpovednosti za porušenie, ktorého sa dopustil spoločný podnik, viacerým materským spoločnostiam, Komisia môže preukázať skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu tým, že preukáže spoločné riadenie spoločného podniku jeho materskými spoločnosťami. Pokiaľ ide o povahu spoločného riadenia, Všeobecný súd v rozsudku Avebe/Komisia, už citovanom v bode 44 vyššie (body 136 až 138), považoval za relevantné nepriame dôkazy vyplývajúce zo skutočnosti, že členovia orgánov spoločného podniku, ktorých vymenovala každá z materských spoločností a ktorí zastupovali ich obchodné záujmy, mali pri určovaní a vykonávaní obchodnej politiky spoločného podniku úzko spolupracovať a že rozhodnutia, ktoré prijali, mali nevyhnutne odrážať zhodu vôlí každej z materských spoločností, ktorým Komisia pripísala zodpovednosť. Všeobecný súd preskúmal nielen prijímanie strategických rozhodnutí v rámci spoločného podniku, ale aj riadenie bežných záležitostí, a uviedol, že obaja riaditelia, ktorých vymenovali obe materské spoločnosti, mali v tomto ohľade úzko spolupracovať (rozsudok Avebe/Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, body 136 až 138).

53      V prejednávanom prípade však Komisia nepripísala zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila Schümann Sasol International, obom materským spoločnostiam, ale výlučne spoločnosti Sasol Holding in Germany a jej materskej spoločnosti Sasol Ltd.

54      Komisii však v prípade, že pripíše zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustil spoločný podnik, iba jednej z jeho materských spoločností, prináleží preukázať, že rozhodujúci vplyv na obchodné správanie spoločného podniku uplatňovala jednostranne táto materská spoločnosť.

55      Z napadnutého rozhodnutia a písomných podaní Komisie v rámci konania pred Všeobecným súdom vyplýva, že Komisia sa domnieva, že podmienka opísaná v bode 54 vyššie bola v prejednávanom prípade splnená. V odôvodnení 471 napadnutého rozhodnutia totiž konštatovala, že „Sasol [Ltd] prostredníctvom svojej stopercentnej dcérskej spoločnosti, Sasol Holding in Germany GmbH, uplatňovala rozhodujúci vplyv na Schümann Sasol International AG“. Okrem toho Komisia v bode 49 vyjadrenia k žalobe tvrdí, že „Sasol [Ltd] (prostredníctvom spoločnosti Sasol Holding) vykonávala výlučnú kontrolu nad [spoločnosťou Schümann Sasol International]“, a v bode 67 toho istého vyjadrenia tvrdí, že „spoločnosti Vara nemôže byť pripísané porušenie, pretože Sasol bola jedinou spoločnosťou, ktorá uplatňovala rozhodujúci vplyv na spoločný podnik“.

56      Treba tak preskúmať, či Komisia mohla na základe skutočností uvedených v napadnutom rozhodnutí a napriek tvrdeniam žalobkýň vyjadrených počas správneho konania v súvislosti s významom spoločnosti Vara pri riadení spoločného podniku platne dospieť k záveru, že Sasol jednostranne uplatňovala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Schümann Sasol International.

 O predstavenstve spoločnosti Schümann Sasol International

57      Žalobkyne uvádzajú, že rozhodnutia predstavenstva spoločnosti Schümann Sasol International sa prijímali jednoduchou väčšinou a že v prípade rovnosti hlasov bol rozhodujúci hlas predsedu predstavenstva. Predseda predstavenstva, pán B. I., však zastupoval záujmy spoločnosti Vara.

58      Žalobkyne v podstate tvrdia, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia dôkazov, ktoré mala k dispozícii, keďže prijala záver, že pán B. I. nezastupoval spoločnosť Vara, ale predsedal spoločnému podniku na žiadosť spoločnosti Sasol. Komisia svoje zistenie oprela o vyhlásenie spoločnosti Vara z 11. októbra 2007, v ktorom pán B. I. odpovedal v mene spoločnosti Vara na otázky Komisie a paradoxne vyhlásil, že počas obdobia spoločného podniku nezastupoval spoločnosť Vara, hoci sa v prípade akejkoľvek inej otázky, ktorú by si Komisia mohla položiť, označoval za zástupcu spoločnosti Vara.

59      Navyše žalobkyne odkazujú na svoje vyhlásenie z 18. apríla 2008, podľa ktorého pán B. I. v skutočnosti vždy konal ako pravá ruka pána Schümanna a zastupoval spoločnosť Vara v spoločnom podniku so spoločnosťou Sasol. V období pred spoločným podnikom mal pán B. I. ako fyzická osoba vedúcu funkciu v spoločnosti HOS, ovládanej spoločnosťou Vara, v ktorej bol generálnym riaditeľom od roku 1987, a konal ako dôverník pána Schümanna. Okrem toho pán B. I. počas obdobia a po období spoločného podniku vykonával tiež vedúce riadiace funkcie v spoločnosti Vara a ďalších spoločnostiach vo vlastníctve pána Schümanna. Úzke väzby medzi pánom B. I., spoločnosťou Vara a pánom Schümannom vyplývali tiež z oznámenia zo 6. júna 1995 o vytvorení spoločnej štruktúry.

60      Žalobkyne tvrdia, že Komisia v čase správneho konania o týchto skutočnostiach vedela, avšak nezohľadnila ich a bezdôvodne uprednostnila vyhlásenie spoločnosti Vara, ktoré pochádzalo osobne od pána B. I., t. j. od osoby, ktorá sama ako komanditista mala určitý podiel na základnom imaní spoločnosti Vara.

61      Komisia najskôr poukazuje na skutočnosť, že pojem rozhodujúci vplyv sa nevzťahuje na prevádzkové riadenie spoločného podniku, ale na základné smerovania týkajúce sa obchodnej politiky. Ako však vyplýva zo stanov spoločnosti Schümann Sasol International, predstavenstvo konalo pod dohľadom dozornej rady a akty predstavenstva týkajúce sa významných aspektov jej obchodnej politiky podliehali predchádzajúcemu schváleniu dozornou radou.

62      Komisia následne zastáva názor, že pán B. I. nezastupoval spoločnosť Vara, ale že za svoju funkciu vďačil svojim znalostiam v oblasti, v ktorej bola Schümann Sasol aktívna a že jeho vymenovanie zodpovedalo vôli spoločnosti Sasol. Vara svojím vyhlásením z 11. októbra 2007 informovala Komisiu, že pán B. I. bol ustanovený ako predseda spoločnosti Sasol International, pretože Sasol chcela využívať jeho podrobné znalosti činností spoločnosti HOS, a preto z neho urobila člena predstavenstva. Podľa Komisie je táto informácia vierohodná, keďže Sasol mala osobitne záujem na tom, aby bol spoločný podnik riadne spravovaný, a predovšetkým chcela zabezpečiť kontinuitu jeho riadenia tým, že jeho každodennú prevádzku zverí členovi predstavenstva, ktorý pozná odvetvie parafínových voskov a najmä bývalé činnosti spoločnosti HOS. V každom prípade sa Komisia v bode 10 dupliky domnievala, že z jej zistení, ako sú uvedené v odôvodnení 472 napadnutého rozhodnutia, vyplýva, že pán B. I. v predstavenstve spoločnosti Schümann Sasol International zastupoval spoločnosť Sasol a nie spoločnosť Vara.

63      Všeobecný súd považuje za užitočné preskúmať najskôr úlohu pána B. I. v predstavenstve spoločnosti Schümann Sasol International a následne všeobecnejšiu otázku, či Sasol mohla jednostranne určovať rozhodnutia prijímané v rámci uvedeného predstavenstva.

 O úlohe pána B. I.

64      Treba pripomenúť, že takmer počas celého obdobia spoločného podniku bol pán B. I. predsedom predstavenstva spoločnosti Schümann Sasol International.

65      Žalobkyne počas správneho konania tvrdili, že pán B. I. bol zástupcom spoločnosti Vara, zatiaľ čo Vara vyhlasovala, že jej nominácia zodpovedala vôli spoločnosti Sasol, takže ju pán B. I. nezastupoval.

66      Na úvod treba uviesť, že zistenia uvedené v odôvodnení 472 napadnutého rozhodnutia presne odrážajú obsah vyhlásenia spoločnosti Vara z 11. októbra 2007. Naproti tomu stanovisko vyjadrené vo vyhlásení spoločnosti Sasol z 18. apríla 2008, podľa ktorého pán B. I. zastupoval spoločnosť Vara, ako aj dokumenty, ktorého ho podporujú, Komisia odmietla.

67      Čo sa týka obsahu tvrdení Komisie týkajúcich sa úlohy pána B. I., žalobkyne v podstate poukazujú na to, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď neuznala, že tento pán v predstavenstve zastupoval spoločnosť Vara.

68      V prvom rade treba uviesť, že pán B. I. zastával významné funkcie v spoločnostiach vo vlastníctve pána Schümanna a spoločnosti Vara pred, počas, ako aj po období spoločného podniku.

69      Je potrebné pripomenúť, že 29. novembra 1996 sa pán B. I. stal komanditistom spoločnosti Vara, jednej z priamych materských spoločností spoločnosti Schümann Sasol International. Toto postavenie znamenalo, že vlastnil určitý podiel na základnom imaní spoločnosti Vara, pričom ostatní vlastníci spoločnosti Vara boli členovia rodiny Schümannovcov. Všeobecný súd v tejto súvislosti usudzuje, že vlastníctvo určitého podielu na základnom imaní predstavuje okolnosť, na základe ktorej možno preukázať, že pán B. I. sa mohol identifikovať so špecifickými obchodnými záujmami spoločnosti Vara.

70      Pán B. I. bol počas aspoň jednej časti obdobia spoločného podniku a zároveň pri výkone svojich úloh predsedu predstavenstva spoločnosti Schümann Sasol International aj generálnym riaditeľom spoločnosti Vara.

71      Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že kumulácia riadiacich funkcií v jednej z materských spoločností a v ich spoločnom podniku predstavuje významný znak toho, že uvedená materská spoločnosť uplatňuje vplyv na obchodné rozhodnutia spoločného podniku prostredníctvom rozhodovacej právomoci takého člena vedenia spoločného podniku (pozri v tomto zmysle rozsudok Fuji Electric/Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 199).

72      Následne od 15. júna 1995 bol pán B. I. konateľom spoločnosti Vara Beteiligungsgesellschaft mbH. Podľa jedného z dôkazov, ktorý predložili žalobkyne, vykonával túto funkciu spolu s pánom Schümannom ešte aj v roku 2011. Okrem toho bol konateľom spoločnosti Beteiligungsgesellschaft Hans‑Otto Schümann mbH v období od 4. apríla 1989 do zániku tejto spoločnosti 13. septembra 1996. Táto posledná uvedená spoločnosť sa tiež spája s pánom Schümannom, ktorý je zakladateľom a hlavným vlastníkom spoločnosti Vara.

73      Navyše treba poznamenať, že 1. júla 2001, keď pán D. S. R. vystriedal pána B. I. vo funkcii predsedu predstavenstva spoločnosti Schümann Sasol International, sa pán B. I. stal jedným zo šiestich členov dozornej rady uvedenej spoločnosti. Pán B. I. tak nahradil pána E. B. R., ktorý bol podľa Komisie tiež zástupcom spoločnosti Vara (obhajoba, bod 27), pričom zloženie dozornej rady sa už potom nemenilo. Z uvedeného vyplýva, že pán B. I. zastupoval spoločnosť Vara v dozornej rade. Táto skutočnosť je sama osebe dostatočná na zamietnutie tvrdenia Komisie, podľa ktorého pán B. I. zastupoval spoločnosť Sasol v predstavenstve, pretože je nemysliteľné, aby v takom prípade mohol ihneď po skončení svojho mandátu začať zastupovať spoločnosť Vara v dozornej rade.

74      Napokon treba uviesť, že v liste z 2. februára 1995 adresovanom všetkým zamestnancom spoločnosti HOS páni Schümann a B. I. informovali uvedených zamestnancov o rokovaniach, ktoré v tom čase viedli so spoločnosťou Sasol. Uviedli v ňom: „V budúcnosti budeme môcť uplatňovať náš vplyv na [nové vedenie spoločného podniku], tak ako sme to robili v minulosti“.

75      Všeobecný súd na základe toho konštatuje, že žalobkyne vo fáze správneho konania predložili dôkazy postačujúce na preukázanie, že pán B. I. udržiaval úzke vzťahy so skupinou Vara a pánom Schümannom, že sa mohol stotožniť so špecifickými obchodnými záujmami spoločnosti Vara, najmä z dôvodu svojho postavenia komanditistu, a že Vara mohla uplatňovať rozhodujúci vplyv na rozhodnutia predstavenstva spoločného podniku z dôvodu kumulácie funkcií pánom B. I., čo mohlo viesť k zosúladeniu obchodnej politiky spoločnosti Schümann Sasol International s obchodnou politikou spoločnosti Vara.

76      V dôsledku toho sa Komisia dopustila nesprávneho posúdenia, keď v rámci svojej analýzy nezohľadnila tento súbor relevantných dôkazov a v napadnutom rozhodnutí iba zdôraznila, že vymenovanie pána B. I. bolo prejavom vôle spoločnosti Sasol. Taká prezentácia poskytuje skreslený obraz o relevantných okolnostiach vo veci a nespĺňa kritérium, podľa ktorého musí byť zodpovednosť za porušenie článku 81 ES preukázaná na základe presných a zhodujúcich sa dôkazov a Komisia musí nestranne zohľadniť všetky právne a skutkové okolnosti, ktoré jej boli predložené (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Dresdner Bank a i./Komisia, T‑44/02 OP, T‑54/02 OP, T‑56/02 OP, T‑60/02 OP a T‑61/02 OP, Zb. s. II‑3567, body 59 až 63; pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora zo 17. mája 2001, IECC/Komisia, C‑450/98 P, Zb. s. I‑3947, bod 57 a tam citovanú judikatúru).

77      Tvrdenia Komisie nemôžu spochybniť tento záver.

78      Po prvé Komisia sa odvoláva na skutočnosť, že Sasol vyjadrila svoj súhlas s vymenovaním pána B. I. za predsedu predstavenstva.

79      V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa stanov spoločnosti Schümann Sasol International a dohody akcionárov všetkých členov predstavenstva a jeho predsedu musí dozorná rada na základe jednomyseľného hlasovania vymenovať zástupcov spoločností Vara a Sasol. Na jednej strane muselo preto zloženie predstavenstva vyjadrovať dohodu medzi dvoma materskými spoločnosťami, t. j. vôľu každej z nich. Na druhej strane aj Vara musela dať svoj súhlas s vymenovaním členov ustanovených spoločnosťou Sasol, ktorých Komisia považovala za zástupcov spoločnosti Sasol.

80      V dôsledku toho skutočnosť, že Sasol dala svoj súhlas s vymenovaním pána B. I. za predsedu predstavenstva, neumožňuje ani konštatovať, že tento pán zastupoval obchodné záujmy spoločnosti Sasol nad rámec toho, čo je potrebné v rámci riadnej správy spoločného podniku vo vlastníctve dvoch materských spoločností, ani vyvrátiť dôkazy, ktoré predložili žalobkyne a ktoré smerujú k preukázaniu, že Vara uplatňovala v predstavenstve vplyv prostredníctvom rozhodovacej právomoci pána B. I.

81      Po druhé treba uviesť, že jediným konkrétnym dôkazom, o ktorý oprela Komisia svoj záver a podľa ktorého pán B. I. nezastupoval spoločnosť Vara, ale jeho vymenovanie odrážalo vôľu spoločnosti Sasol, je vyhlásenie spoločnosti Vara z 11. októbra 2007, spomenuté v bode 66 vyššie.

82      Podľa Komisie je toto vyhlásenie mimoriadne vierohodné, pretože bolo zaslané ako odpoveď na žiadosť Komisie o informácie. Vara však mala primárny záujem na správnom opísaní situácie, keďže nesprávne vyhlásenie by mohlo byť sankcionované procesnou pokutou, ako stanovuje článok 23 ods. 1 nariadenia č. 1/2003.

83      V tomto ohľade treba uviesť, že prvá strana odpovede z 11. októbra 2007 na žiadosť o informácie obsahujúca predmetné vyhlásenie naznačuje, že osobou zodpovednou za odpovede bol v prvom rade pán B. I. Rovnako je nesporné, ako tvrdia žalobkyne, že v tom čase bol pán B. I. stále komanditistom spoločnosti Vara.

84      Okrem toho treba konštatovať, že Komisia ani vo svojej žiadosti o informácie adresovanej spoločnosti Vara, ani v napadnutom rozhodnutí nevymedzila, čo rozumie pod pojmom „zastupovanie“. Vzhľadom na to, že pán B. I. nemal formálny mandát zastupovať spoločnosť Vara v predstavenstve spoločného podniku, Vara preto mohla vo svojom vyhlásení potvrdiť neexistenciu zastúpenia bez toho, aby riskovala procesnú pokutu.

85      Okrem toho treba zdôrazniť, že preskúmanie organizačných vzťahov medzi spoločným podnikom a materskou spoločnosťou sa nemusí týkať otázky zastúpenia materskej spoločnosti vyplývajúceho z formálneho mandátu, ktorý táto materská spoločnosť dala vedúcemu zamestnancovi tejto spoločnosti. Relevantnejšie je zohľadniť zastupovanie obchodných záujmov materskej spoločnosti v širšom zmysle slova (pozri bod 35 vyššie) a vplyv na rozhodnutia orgánov spoločného podniku s cieľom zosúladiť obchodnú politiku uvedeného podniku s obchodnou politikou materskej spoločnosti, o čom svedčí najmä kumulácia funkcií vo vedení materskej spoločnosti a spoločného podniku, ako aj podiel na základnom imaní materskej spoločnosti vo vlastníctve vedúceho zamestnanca spoločného podniku (pozri bod 44 vyššie).

86      Vzhľadom na to treba tiež uviesť, že otázka zastupovania obchodných záujmov materskej spoločnosti v predstavenstve spoločného podniku nie je jednoduchou skutočnosťou, ktorej popretie môže dôvodne viesť k uloženiu procesnej pokuty, okrem prípadu skreslenia skutkových okolností. Naopak táto otázka podlieha posúdeniu, ktoré musí Komisia vykonať tak, že nestranne zohľadní všetky relevantné právne a skutkové okolnosti predložené materskými spoločnosťami s často opačnými záujmami, ktoré ich vedú k zdôrazneniu jednej alebo druhej relevantnej skutočnosti. Navyše treba uviesť, že v prejednávanom prípade Komisia neuložila ani spoločnosti Sasol, ani spoločnosti Vara procesnú pokutu, hoci v tejto súvislosti predložili úplne protichodné vyhlásenia.

87      Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba preskúmať, či by sa nesprávne posúdenie, ktorého sa dopustila Komisia pri skúmaní úlohy pána B. I. (pozri bod 76 vyššie), mohlo dotknúť posúdenia vplyvu, ktorý uplatňovala Sasol na predstavenstvo spoločnosti Schümann Sasol International.

 O určovaní rozhodnutí predstavenstva spoločnosti Schümann Sasol International

88      Žalobkyne tvrdia, že spoločnosti Sasol Ltd a Sasol Holding in Germany nemohli z dôvodu dominantnej úlohy členov predstavenstva zastupujúcich spoločnosť Vara, predovšetkým úlohy pána B. I., určovať rozhodnutia uvedeného predstavenstva.

89      V prvom rade treba uviesť, že pán B. I. vo svojom oznámení zo 6. júna 1995 určeného spolupracovníkom spoločnosti Schümann Sasol (neskôr Schümann Sasol International) opísal úlohy predstavenstva spoločného podniku. Spresnil, že „popri koordinácii činnosti predstavenstva si ponechal zodpovednosť za marketing, predaj a nákup, ako aj kontrolu dcérskych spoločností“, zatiaľ čo pán D. S. R (zo spoločnosti Sasol) si ponechal svoje pracovné miesto v Južnej Afrike a zaoberal sa výrobou a technickými aspektmi. Pán B. I. tiež uviedol, že tretí člen bol pridelený do Hamburgu (Nemecko).

90      Treba konštatovať, že rozhodovacie právomoci pána B. I. sú nepriamymi dôkazmi o jeho ústrednej úlohe v rámci predstavenstva spoločnosti Schümann Sasol International.

91      V druhom rade treba uviesť, že páni B. I. a Schümann v liste z 2. februára 1995, ktorý adresovali všetkým zamestnancom spoločnosti HOS, upozornili na to, že môžu ovplyvňovať nové vedenie spoločného podniku rovnako, ako v minulosti, keď bola spoločnosť Vara jediným akcionárom spoločnosti HOS (pozri bod 74 vyššie).

92      Z tohto listu tiež vyplýva, že podľa očakávaní pána B. I a pána Schümanna, mohli pán Schümann a spoločnosť Vara prostredníctvom pána B. I. zohrávať ústrednú úlohu pri riadení spoločnosti Schümann Sasol International.

93      V treťom rade treba uviesť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nespomenula nijakú skutočnosť, ktorá by mohla preukázať, že Sasol mohla napriek rozhodovacím právomociam pána B. I. a jeho rozhodujúcemu hlasu v prípade rovnosti hlasov, ktorý vyplýva z jeho postavenia predsedu, jednostranne určovať rozhodnutia predstavenstva v prípade, keď sa potvrdilo, že pán B. I. v skutočnosti zastupoval v predstavenstve spoločnosti Schümann spoločnosť Vara a pána Schümanna.

94      V štvrtom rade taká schopnosť spoločnosti Sasol určovať rozhodujúcim spôsobom rozhodnutia predstavenstva vôbec nevyplýva zo skutočností týkajúcich sa rôznych zložení predstavenstva, ktoré žalobkyne predstavili počas správneho konania.

95      V období medzi 2. májom a 31. októbrom 1995 boli členmi predstavenstva spoločnosti Schümann Sasol International pán B. I. a pán D. S. R., zástupca spoločnosti Sasol. Ako správne uvádzajú žalobkyne, pán B. I. mohol v predstavenstve presadzovať svoje vlastné rozhodnutia z dôvodu svojho rozhodujúceho hlasu.

96      V období od 1. novembra 1995 do 30. júna 2001 predstavenstvo spoločnosti Schümann Sasol International tvorili jeho predseda – pán B. I., páni D. S. R. a H. G. B. Žalobkyne sa domnievajú, že posledný uvedený bol zástupcom spoločnosti Vara, zatiaľ čo Komisia zastáva názor, že zastupoval spoločnosť Sasol.

97      Je potrebné konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nepreskúmala otázku, či pán H. G. B. skutočne zastupoval obchodné záujmy jednej alebo druhej spoločnosti. Okrem toho existujú indície, podľa ktorých pán H. G. B. zastupoval záujmy spoločnosti Vara (pozri bod 99 vyššie). V dôsledku toho neumožňuje toto zloženie predstavenstva prijať záver, že Sasol jednostranne určovala rozhodnutia spoločnosti Vara.

98      V období medzi 1. júlom 2001 a 16. májom 2002 bol pán D. S. R. (zo spoločnosti Sasol) predsedom predstavenstva, pričom ďalším členom bol pán H. G. B.

99      Najskôr treba uviesť, že toto zloženie predstavenstva svedčí o tom, že pán H. G. B. bol zástupcom spoločnosti Vara. Nie je totiž dôvodné domnievať, že by Vara, ktorá vlastnila tretinu základného imania spoločnosti Schümann Sasol International, súhlasila s tým, že by sa predstavenstvo skladalo výlučne zo zástupcov spoločnosti Sasol.

100    Žalobkyne tvrdia, že počas tohto obdobia sa všetky rozhodnutia predstavenstva prijímali jednomyseľne.

101    Treba zdôrazniť, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje nijakú analýzu v súvislosti s predmetným obdobím. Keďže celá zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustil spoločný podnik, bola pripísaná iba spoločnosti Sasol, prináležalo Komisii, aby preukázala, že Sasol jednostranne uplatňovala rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku spoločnosti Schümann Sasol International (pozri bod 54 vyššie).

102    Treba však pripomenúť (pozri bod 52 vyššie), že jednomyseľné prijímanie rozhodnutí v predstavenstve svedčí o úzkej spolupráci zástupcov materských spoločností, a tým o spoločnom riadení spoločného podniku, čo je znakom spoločného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu a nie uplatňovania rozhodujúceho vplyvu jedinou z materských spoločností (pozri v tomto zmysle rozsudky Avebe/Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, body 137 a 138, a Fuji Electric/Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 194).

103    Toto zloženie predstavenstva preto nemôže vôbec podporovať záver, podľa ktorého Sasol jednostranne určovala rozhodnutia spoločnosti Schümann Sasol International.

104    Napokon v období od 17. mája do 24. septembra 2002 boli členmi predstavenstva spoločnosti Schümann Sasol International páni D. S. R., H. G. B. a C. D. I.

105    Žalobkyne tvrdia, že poslední dvaja členovia predstavenstva uvedení vyššie boli zástupcami spoločnosti Vara, takže mohli pána D. S. R aj v postavení predsedu uviesť do menšinového postavenia.

106    Treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje nijaké preskúmanie týkajúce sa uplatňovania rozhodujúceho vplyvu jednou alebo druhou materskou spoločnosťou prostredníctvom pánov H. G. B. a C. D. I., ani všeobecnú prezentáciu týchto členov predstavenstva. Okrem toho existujú nepriame dôkazy smerujúce k preukázaniu, že pán H. G. B. zastupoval záujmy spoločnosti Vara (pozri bod 99 vyššie). Z napadnutého rozhodnutia preto nevyplýva, že by Sasol mohla počas predmetného obdobia prostredníctvom svojich zástupcov v predstavenstve jednostranne určovať jeho rozhodnutia.

107    Vzhľadom na predchádzajúce preskúmanie treba konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nepreukázala, že by Sasol vzhľadom na rozhodovaciu právomoc pána B. I. a ostatných členov predstavenstva, ktorí sa mohli spájať so spoločnosťou Vara, skutočne jednostranne určovala obsah rozhodnutí predstavenstva spoločnosti Schümann Sasol International prostredníctvom členov, ktorí zastupovali jej obchodné záujmy, a dohliadala na zosúladenie správania spoločnosti Schümann Sasol International so svojím správaním. Napadnuté rozhodnutie navyše neobsahuje priame dôkazy (pozri bod 44 vyššie), na základe ktorých by bolo možné preukázať taký rozhodujúci vplyv spoločnosti Sasol.

 O relevantnosti prevádzkového riadenia

108    Komisia poukazuje na skutočnosť, že predstavenstvo spoločnosti Schümann Sasol International bolo poverené správou bežných záležitostí tejto spoločnosti. Podľa rozsudku Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia (T‑1125/05, Zb. s. II‑5049, body 63 až 65, 82 a 83) je však prevádzkové riadenie dcérskej spoločnosti irelevantné pri posudzovaní existencie hospodárskej jednoty medzi dcérskou spoločnosťou a jej materskou spoločnosťou, keďže konotrla uplatňovaná vo vzťahu k obchodnej politike stricto sensu nie je podmienkou nevyhnutnou na prijatie záveru, že materská spoločnosť tvorí s dcérskou spoločnosťou jeden podnik. Naopak stačilo by, že materská spoločnosť hrá významnú úlohu pri otázkach, ktoré vymedzujú obchodnú politiku dcérskej spoločnosti.

109    Treba zdôrazniť, že rozsudok, na ktorý sa odvoláva Komisia, sa týka faktickej situácie, keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania dcérskej spoločnosti.

110    Je nesporné, že otázka prevádzkového riadenia môže byť irelevantná v rozsahu, v akom ide o dcérsku spoločnosť v 100 % vlastníctve jedinej materskej spoločnosti, keďže preukázanie prevádzkovej nezávislosti dcérskej spoločnosti nemôže samo osebe vyvrátiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu (pozri judikatúru citovanú v bode 153 nižšie).

111    V prípade jediného akcionára však všetky rozhodnutia – vrátane tých, ktoré sa týkajú prevádzkového riadenia dcérskej spoločnosti – prijímajú vedúci zamestnanci, ktorých ustanovuje a menuje buď priamo alebo nepriamo (prostredníctvom orgánov, ktorých členov ustanovila materská spoločnosť) jediná materská spoločnosť. Rovnako v prípade neexistencie ďalšieho akcionára sú jedinými obchodnými záujmami, ktoré sa prejavujú v rámci dcérskej spoločnosti, v zásade obchodné záujmy jediného akcionára. Komisia tak môže predpokladať skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu aj v prípade, keď prevádzkové riadenie dcérskej spoločnosti vykonávajú vedúci zamestnanci nezávisle.

112    Naproti tomu v prípade spoločných podnikov existuje pluralita akcionárov a rozhodnutia orgánov spoločného podniku sú prijímané členmi zastupujúcimi obchodné záujmy jednotlivých materských spoločností, ktoré sa môžu zhodovať, ale takisto rozchádzať. V dôsledku toho je relevantná otázka, či materská spoločnosť uplatňovala skutočný rozhodujúci vplyv na prevádzkové riadenie spoločného podniku, a to najmä prostredníctvom vedúcich zamestnancov, ktorých ustanovila a/alebo ktorí zároveň zastávajú riadiace funkcie v materskej spoločnosti.

113    Napokon treba pripomenúť, že Všeobecný súd v rozsudkoch Fuji Electric/Komisia, už citovanom v bode 44 vyššie (bod 195), a General Technic‑Otis a i./Komisia, už citovanom v bode 30 vyššie (body 112 až 117), podrobne preskúmal spôsoby prijímania rozhodnutí patriacich do prevádzkového riadenia, aby posúdil uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu žalobkyňami v uvedených veciach vzhľadom na správanie ich spoločných podnikov na trhu.

114    V dôsledku toho treba zamietnuť tvrdenie Komisie, podľa ktorého je určovanie obchodnej politiky stricto sensu spoločného podniku jeho materskou spoločnosťou irelevantné pri skúmaní existencie hospodárskej jednoty medzi nimi.

 Záver o predstavenstve spoločnosti Schümann Sasol International

115    Po prvé treba pripomenúť, že Komisia sa v napadnutom rozhodnutí dopustila nesprávneho posúdenia pri preskúmaní úlohy pána B. I. (pozri bod 76 vyššie). Nie je vylúčené, že v prípade neexistencie tohto pochybenia by dospela k záveru, že Vara uplatňovala rozhodujúci vplyv na rozhodnutia predstavenstva spoločnosti Schümann Sasol International počas podstatnej časti obdobia spoločného podniku. Po druhé Komisia vôbec nepreukázala, že by Sasol skutočne jednostranne určovala obsah rozhodnutí predstavenstva spoločnosti Schümann Sasol International (pozri bod 107 vyššie). Po tretie treba zdôrazniť, že vplyv uplatňovaný na rozhodnutia predstavenstva spoločného podniku je v plnej miere relevantný z hľadiska pripísateľnosti zodpovednosti za porušenie, ktorého sa dopustil tento spoločný podnik, jeho materským spoločnostiam (pozri bod 114 vyššie).

 O dozornej rade a valnom zhromaždení spoločnosti Schümann Sasol International

116    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia nemohla platne prijať záver, že rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovala rozhodnutia prijaté dozornou radou a valným zhromaždením spoločnosti Schümann Sasol International z dôvodu rozhodujúcich právomocí spoločnosti Vara.

117    Treba uviesť, že skutočnosti, ktoré Komisia uviedla v odôvodneniach 473 a 474 napadnutého rozhodnutia, naznačujú, že tak Sasol, ako aj Vara mohli blokovať všetky rozhodnutia valného zhromaždenia a dozornej rady spoločnosti Schümann Sasol International s výnimkou rozhodnutí, na ktoré sa uplatňuje článok 1.5 dohody akcionárov.

118    Spomedzi rozhodnutí uvedených v článku 1.5 dohody akcionárov jedine schvaľovanie investícií patrí podľa konsolidovaného oznámenia Komisie o právomoci podľa nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 (Ú. v. EÚ C 95, 2008, s. 1) do kategórie strategických obchodných rozhodnutí, ktoré sa týkajú spoločného podniku.

119    Okrem toho treba uviesť, že podľa bodu 69 konsolidovaného oznámenia Komisie o právomoci podľa nariadenia Rady č. 139/2004 sú veľmi dôležité práva veta týkajúce sa rozhodnutí o vymenovaní a prepustení vrcholového manažmentu a o schvaľovaní rozpočtu spoločného podniku. Rovnako sa tam spresňuje, že právomoc spolurozhodovať o štruktúre vrcholového manažmentu (napr. o členoch predstavenstva), zvyčajne poskytuje vlastníkovi právomoc uplatňovať rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku podniku. To isté platí v súvislosti s rozhodnutiami o rozpočte, keďže rozpočet určuje presný rámec činností spoločného podniku, a najmä investícií, ktoré môže realizovať.

120    Podľa právnych predpisov a ustanovení dohôd upravujúcich fungovanie spoločného podniku Schümann Sasol International však Sasol Holding in Germany mala právomoc jednostranne určovať iba rozhodnutia týkajúce sa schvaľovania investícií a nie najvýznamnejšie strategické rozhodnutia, a to tie, ktoré sa týkajú rozpočtu, vymenovávania a odvolávania vedúcich zamestnancov, ani rozhodnutia týkajúce sa plánu podniku.

121    Komisia preto vo svojej abstraktnej analýze založenej na právnej úprave a ustanoveniach upravujúcich fungovanie spoločného podniku (pozri bod 49 vyššie) nepreukázala, že by Sasol mohla v rámci dozornej rady a valného zhromaždenia spoločnosti Schümann Sasol International sama určovať všetky strategické rozhodnutia týkajúce sa tejto spoločnosti. Naopak z abstraktnej analýzy vyplýva, že podstatnú časť uvedených rozhodnutí mali prijímať spoločne spoločnosti Sasol Holding in Germany a Vara.

122    Okrem toho napadnuté rozhodnutie neobsahuje nijaký dôkaz, ktorý by sa zakladal na konkrétnych skutočnostiach (pozri bod 50 vyššie), z ktorých by vyplývalo, že Sasol Ltd a Sasol Holding in Germany skutočne samy, napriek blokovacej právomoci spoločnosti Vara, určovali strategické obchodné rozhodnutia spoločného podniku Schümann Sasol International.

123    Vzhľadom na uvedené skutočnosti Všeobecný súd zastáva názor, že Komisia nepreukázala, že by Sasol jednostranne určovala podstatnú časť rozhodnutí dozornej rady a valného zhromaždenia spoločnosti Schümann Sasol International, a to najmä strategických obchodných rozhodnutí týkajúcich sa rozpočtu, podnikového plánu a vymenovania vrcholového manažmentu tohto podniku.

 O skutočnom uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu spoločnosťou Sasol Holding in Germany na správanie spoločnosti Schümann Sasol International na trhu

124    Treba pripomenúť, že podľa odôvodnenia 475 napadnutého rozhodnutia „vzhľadom na situáciu opísanú v odôvodneniach 472 až 474 a najmä na schopnosť spoločnosti Sasol presadiť svoju vôľu v rámci významných strategických rozhodnutí, aké sú uvedené v článku 1.5 dohody akcionárov o hlasovacích právach (napríklad schvaľovanie kapitálových investícií), v prípade, že nebolo možné dosiahnuť konsenzus, treba spoločnosť Sasol považovať za subjekt, ktorý skutočne ovládal spoločný podnik“. V odôvodnení 481 napadnutého rozhodnutia Komisia usúdila, že „ovládanie spoločného podniku spoločnosťou Sasol bolo preukázané“ a že „skutkové dôkazy preukazujú uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu“ spoločnosťou Sasol Holding in Germany na spoločnosť Schümann Sasol International.

125    Z uvedenej analýzy vyplýva, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nepreukázala, že by Sasol jednostranne určovala rozhodnutia predstavenstva spoločnosti Schümann Sasol International a podstatnú časť strategických rozhodnutí prijímaných valným zhromaždením a dozornou radou tohto podniku (pozri body 115 a 123 vyššie).

126    Rovnako treba pripomenúť, že Komisia prostredníctvom priamych dôkazov nepreukázala uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu spoločnosťami Sasol Holding in Germany a Sasol Ltd na obchodné správanie spoločnosti Schümann Sasol International.

127    V dôsledku toho analýza Komisie vedúca k pripísaniu zodpovednosti za porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť Schümann Sasol, dcérska spoločnosť Schümann Sasol International, spoločnostiam Sasol Holding in Germany a Sasol Ltd obsahuje nesprávne posúdenie. Je preto potrebné vyhovieť prvému žalobnému dôvodu a zrušiť napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa v ňom spoločnostiam Sasol Holding in Germany a Sasol Ltd pripisuje zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila Schümann Sasol.

128    Napadnuté rozhodnutia tak treba zrušiť v rozsahu, v akom Komisia konštatovala, že v období pred 1. júlom 2002 sa spoločnosti Sasol Holding in Germany a Sasol Ltd zúčastnili na porušení.

 O návrhu žalobkýň na vykonanie dôkazov

129    Žalobkyne navrhujú, aby bol pán C. D. I. (súčasný člen správnej rady spoločnosti Sasol Wax International) vypočutý ako svedok v súvislosti so skutočnosťou, že v období spoločného podniku bolo základné smerovanie stratégie a obchodných operácií spoločnej štruktúry stanovované spoločnosťou Vara prostredníctvom pána Schümanna a pána B. I.

130    Vzhľadom na predchádzajúcu analýzu Všeobecný súd usudzuje, že toto svedectvo nie je potrebné, takže návrh na vykonanie dôkazov sa zamieta.

2.     O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom pripísaní zodpovednosti za porušenie týkajúce sa obdobia Sasol spoločnostiam Sasol Ltd, Sasol Holding in Germany a Sasol Wax International

131    Žalobkyne tvrdia, že Komisia nezákonne pripísala zodpovednosť za správanie spoločnosti Sasol Wax jej materskej spoločnosti, Sasol Wax International, materskej spoločnosti poslednej uvedenej spoločnosti, Sasol Holding in Germany, a hlavnej materskej spoločnosti skupiny, Sasol Ltd, pokiaľ ide o obdobie Sasol trvajúce od 1. júla 2002 do 28. apríla 2005.

 O prvej časti založenej na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o možnosť pripísať porušenie, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť, jej materskej spoločnosti výlučne na základe domnienky založenej na vlastníctve 100 % podielu na základnom imaní

132    V odôvodnení 494 napadnutého rozhodnutia Komisia usúdila:

„Z judikatúry vyplýva, že Komisia sa môže domnievať, že materské spoločnosti uplatňujú rozhodujúci vplyv na svoje dcérske spoločnosti, ktoré sú v ich 100 % vlastníctve. V prípade uplatnenia takejto domnienky, ako to je v tomto prípade, pokiaľ ide o spoločnosti Sasol Wax International AG, Sasol Holding in Germany GmbH a Sasol Ltd, materským spoločnostiam prináleží vyvrátiť domnienku predložením dôkazov, že ich dcérska spoločnosť rozhodovala o svojom správaní na trhu nezávisle.“

133    Podľa žalobkýň sa Komisia dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keďže uplatnila nesprávnu právnu normu. Nijaký platný právny základ neumožňuje domnievať sa, že 100 % podiel sám osebe stačí na prijatie záveru, že materská spoločnosť je zodpovedná za kartel, na ktorom sa zúčastnila jej dcérska spoločnosť. Taká domnienka je v rozpore so zásadou osobnej právnej zodpovednosti a s prezumpciou neviny.

134    Treba pripomenúť, že v osobitnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, jednak môže táto materská spoločnosť uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti a jednak existuje vyvrátiteľná domnienka, že uvedená materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti. Na existenciu domnienky, že materská spoločnosť uplatňuje rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, za týchto podmienok stačí, ak Komisia preukáže, že materská spoločnosť vlastní celé základné imanie dcérskej spoločnosti. Následne Komisia môže považovať materskú spoločnosť za solidárne zodpovednú za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená jej dcérskej spoločnosti, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátenie tejto domnienky, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa nezávisle (pozri rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 30 vyššie, body 60 a 61 a tam citovanú judikatúru).

135    Okrem toho podľa judikatúry domnienka zodpovednosti založená na vlastníctve celého základného imania spoločnosťou v inej spoločnosti sa uplatňuje nielen v prípade, ak existuje priamy vzťah medzi materskou spoločnosťou a jej dcérskou spoločnosťou, ale aj v prípade, ako to je v prejednávanej veci, keď je tento vzťah nepriamy vzhľadom na existenciu prostrednej spoločnosti (rozsudok Súdneho dvora z 20. januára 2011, General Química a i./Komisia, C‑90/09 P, Zb. s. I‑1, bod 90).

136    Komisia sa preto nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď usúdila, že v prípade, ak materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania dcérskej spoločnosti, sa môže domnievať, že uvedená materská spoločnosť, ako aj nepriame materské spoločnosti, skutočne uplatňovali rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti.

137    V prípade, že nebola domnienka uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na dcérsku spoločnosť vyvrátená, Komisia môže preukázať, že dcérska spoločnosť, ako aj priame a nepriame materské spoločnosti, sú súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, a v dôsledku toho tvoria jeden podnik v zmysle judikatúry uvedenej v bode 31 vyššie. Skutočnosť, že materské spoločnosti a dcérska spoločnosť tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES, Komisii umožňuje adresovať rozhodnutie, ktorým sa ukladajú pokuty, materským spoločnostiam bez toho, aby bolo potrebné preukázať ich osobnú účasť na porušení (pozri judikatúru citovanú v bode 36 vyššie).

138    Taký postup nie je v rozpore so zásadou osobnej zodpovednosti. Spoločnosti Sasol Wax International, Sasol Holding in Germany a Sasol Ltd boli totiž osobne sankcionované za porušenie, ktorého sa mali osobne dopustiť z dôvodu úzkych hospodárskych a právnych väzieb, ktoré ich spájali so spoločnosťou Sasol Wax a ktoré vyplývali z vlastníctva celého základného imania poslednej uvedenej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Metsä‑Serla a i./Komisia, už citovaný v bode 34 vyššie, bod 34).

139    Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady prezumpcie neviny, treba pripomenúť, že podľa tejto zásady sa každá obvinená osoba považuje za nevinnú, až kým jej vina nie je zákonným spôsobom preukázaná. Tejto zásade teda odporuje akékoľvek formálne konštatovanie a dokonca aj akékoľvek naznačenie zodpovednosti osoby obvinenej z daného porušenia v rozhodnutí, ktorým sa končí konanie, bez toho, aby táto osoba mohla využiť všetky záruky bežne poskytované pri výkone práva na obhajobu v rámci konania, ktoré riadne prebieha a v rámci ktorého je vydané rozhodnutie o veci samej (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. októbra 2007, Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, T‑474/04, Zb. s. II‑4225, bod 76).

140    Uplatnenie zásady prezumpcie neviny v oblasti práva hospodárskej súťaže sa musí prispôsobiť skutočnosti, že na rozdiel od trestného konania, ktoré sa nevyhnutne týka osoby s procesnou spôsobilosťou (fyzická alebo právnická osoba), právo hospodárskej súťaže sa uplatní na podnik, ktorý predstavuje hospodársku jednotku prípadne zloženú z viacerých právnických osôb. Okrem toho spoločnosti na čele skupiny majú voľnosť reorganizovať svoje vnútorné štruktúry, a to najmä vytvorením spoločností, ktoré majú samostatnú právnu subjektivitu v prípade niektorých činností.

141    Za takých okolností, aby bol zachovaný potrebný účinok práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže, samotná skutočnosť, že materská spoločnosť je 100 % alebo takmer 100 % vlastníkom dcérskej spoločnosti, ktorá sa priamo podieľala na porušení, môže Komisii stačiť, aby založila zodpovednosť tejto materskej spoločnosti. Ak bola raz táto výhrada Komisiou oznámená, materskej spoločnosti prináleží predložiť dôkazy o opaku, aby preukázala neexistenciu hospodárskej jednoty medzi ňou a jej dcérskou spoločnosťou. Komisia sa v prejednávanom prípade riadila týmto prístupom, keď pozorne preskúmala dôkazy predložené žalobkyňami, čím dodržala zásadu prezumpcie neviny.

142    Z toho vyplýva, že je potrebné zamietnuť prvú časť druhého žalobného dôvodu.

 O druhej časti založenej na údajne nesprávnom konštatovaní absencie vyvrátenia domnienky

143    Žalobkyne sa domnievajú, že prostredníctvom dôkazov uvedených v ich odpovediach na oznámenie o výhradách preukázali, že Sasol Wax International v skutočnosti neuplatňovala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Sasol Wax, pretože nezasahovala ani do strategických obchodných rozhodnutí, ani do jej prevádzkového riadenia.

 O napadnutom rozhodnutí

144    Čo sa týka dôkazov predložených žalobkyňami v rámci ich odpovedí na oznámenie o výhradách, Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla:

„…

(498) Čo sa týka konateľov, ako aj zloženia a úlohy dozornej rady spoločnosti Sasol Wax GmbH, Sasol uznáva, že Sasol Wax International AG mala právo ustanovovať konateľov a členov dozornej rady spoločnosti Sasol Wax GmbH. Rovnako je potvrdené, že viacerí členovia dozornej rady spoločnosti Sasol Wax GmbH boli v priebehu rokov členmi správnej rady spoločnosti Sasol Wax International AG. Sasol však tvrdí, že tieto skutočnosti sú nepodložené, pretože správna rada nehrala významnú úlohu (nijaká skutočná kontrola riadenia a/alebo stratégie spoločnosti Sasol Wax GmbH), ovládali ju bývalí zamestnanci spoločnosti Vara a neuplatňovala nijaký vplyv na správanie spoločnosti Sasol Wax GmbH. V prvom rade na to, aby bolo bezpredmetné vedieť, či Sasol International AG bola naďalej závislá od bývalých zamestnancov spoločnosti Vara, stačí, že mala právo ustanovovať konateľov a členov správnej rady. V druhom rade, čo sa týka úlohy dozornej rady, stanovy obsahujú zoznam určitých otázok, v prípade ktorých má právomoc dozorná rada, napríklad ustanovovanie, odvolávanie a kontrola vedenia, schvaľovanie účtovných závierok a rozpočtu, schvaľovanie investícií nad 0,5 milióna eur a zmeny týkajúce sa obchodnej organizácie. Hoci Sasol tvrdí, že nijaká z týchto právomocí nezohrávala významnú úlohu v obchodnom správaní spoločnosti Sasol Wax GmbH, že nikdy neexistoval príklad okolností, kedy by dozorná rada uplatňovala akýkoľvek vplyv na riadenie činností spoločnosti Sasol Wax GmbH, a že konatelia spoločnosti Sasol Wax GmbH zvyčajne rozhodovali o podstatných opatreniach týkajúcich sa strategického obchodného správania spoločnosti Sasol Wax GmbH bez toho, aby si vyžiadali súhlas dozornej rady, právomoci priznané dozornej rade preukazujú, že bolo stanovené, že dozorná rada skutočne hrá strategickú a finančnú úlohu a uplatňuje rôzne zodpovednosti týkajúce sa správy bežných záležitostí spoločnosti, ktorú obvykle riadi správna rada a konatelia spoločnosti.

(499) Sasol tiež tvrdí neexistencia vplyvu spoločnosti Sasol Wax International AG potvrdzuje skutočnosť, že zástupcovia spoločnosti Sasol, ktorí sa zúčastnili na technických stretnutiach, boli aj naďalej bývalí zamestnanci spoločnosti Vara a že riaditelia obchodných útvarov, ktorých činnosti boli dotknuté technických stretnutiami, neudržiavali nijaký vzťah so spoločnosťou Sasol Ltd. Pokiaľ ide o správanie tzv. bývalých zamestnancov spoločnosti Vara, tieto osoby boli v čase, keď sa dopustili protiprávnych činností, zamestnancami skupiny Sasol, a skutočnosť, že boli bývalými zamestnancami spoločnosti Vara alebo že ich priamym zamestnávateľom bola dcérska spoločnosť spoločností Sasol Wax International AG, Sasol Holding in Germany GmbH alebo Sasol Ltd, je bezpredmetná v rozsahu, v akom možno preukázať, že materské spoločnosti uplatňovali na túto dcérsku spoločnosť rozhodujúci vplyv.“

 Všeobecné pripomienky

145    Podľa judikatúry na účely vyvrátenia domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na správanie jej dcérskej spoločnosti, ako je opísaná v bode 134 vyššie, žalobkyniam prináleží predložiť všetky skutočnosti týkajúce sa organizačných, hospodárskych a právnych väzieb existujúcich medzi spoločnosťami Sasol Wax a Sasol Wax International, o ktorých sa domnievajú, že môžu preukázať, že netvoria jednu hospodársku jednotku. Všeobecný súd musí totiž pri svojom posúdení zohľadniť všetky predložené dôkazy, ktorých povaha a význam sa môžu líšiť v závislosti od charakteristík každej veci (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 108 vyššie, bod 65, potvrdený rozsudkom Súdneho dvora z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaným v bode 30 vyššie, a rozsudok Všeobecného súdu z 13. júla 2011, Eni/Komisia, T‑39/07, Zb. s. II‑4457, bod 95).

146    Predmetná domnienka spočíva v konštatovaní, podľa ktorého na jednej strane spoločnosť, ktorá vlastní celé základné imanie dcérskej spoločnosti, môže – okrem výnimočných okolností – len vzhľadom na tento podiel na základnom imaní uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti, a na druhej strane neexistenciu skutočného uplatňovania tohto vplyvu možno za bežných okolností najúčinnejšie zisťovať v prípade subjektov, voči ktorým bola táto domnienka uplatnená (rozsudok Súdneho dvora z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/00, Zb. s. I‑8947, bod 60).

147    Navyše uplatnenie takej domnienky je odôvodnené skutočnosťou, že pokiaľ je materská spoločnosť jediným akcionárom dcérskej spoločnosti, disponuje všetkými možnými nástrojmi, aby zaistila zosúladenie obchodného správania dcérskej spoločnosti so svojim obchodným správaním. Predovšetkým práve jediný akcionár je ten, ktorý v zásade určuje rozsah samostatnosti dcérskej spoločnosti vypracovaním jej stanov, vyberá vedúcich zamestnancov a prijíma alebo schvaľuje strategické obchodné rozhodnutia dcérskej spoločnosti, prípadne prostredníctvom prítomnosti svojich zástupcov v orgánoch dcérskej spoločnosti. Rovnako hospodárska jednota medzi materskou spoločnosťou a jej dcérskou spoločnosťou je obvykle ďalej zachovaná prostredníctvom povinností vyplývajúcich z práva spoločností členských štátov, akými sú vedenie konsolidovaných účtovných závierok, povinnosť dcérskej spoločnosti informovať pravidelne o svojich činnostiach materskú spoločnosť, ako aj vyhotovovanie ročných účtovných závierok dcérskej spoločnosti valným zhromaždením, ktoré tvorí jediná materská spoločnosť, čo nevyhnutne vedie k tomu, že materská spoločnosť sleduje aspoň zhruba obchodné činnosti dcérskej spoločnosti.

148    Okrem toho treba zdôrazniť, že v prípade dcérskej spoločnosti v 100 % alebo takmer 100 % vlastníctve jedinej materskej spoločnosti, existuje v zásade jediný obchodný záujem a členovia orgánov dcérskej spoločnosti sú ustanovovaní alebo vymenúvaní jediným akcionárom, ktorý im môže dávať pokyny prinajmenšom neformálnym spôsobom a stanovovať im kritériá výkonnosti. V takom prípade preto medzi vedúcimi zamestnancami dcérskej spoločnosti a vedúcimi zamestnancami materskej spoločnosti nevyhnutne existuje vzťah dôvery, pričom uvedení vedúci zamestnanci nevyhnutne konajú tak, že zastupujú a podporujú iba existujúce obchodné záujmy, a to záujmy materskej spoločnosti (pozri tiež bod 35 vyššie). Jednotnosť správania materskej spoločnosti a jej dcérskej spoločnosti na trhu je tak zabezpečená napriek akejkoľvek samostatnosti priznanej vedúcim zamestnancom dcérskej spoločnosti, pokiaľ ide o prevádzkové riadenie tejto dcérskej spoločnosti, ktoré patrí do určovania jej obchodnej politiky stricto sensu. Okrem toho vo všeobecnosti práve jediný akcionár vymedzuje podľa svojich vlastných záujmov spôsoby prijímania rozhodnutia dcérskej spoločnosti a rozhoduje o rozsahu prevádzkovej samostatnosti dcérskej spoločnosti, čo môže zmeniť z vlastnej vôle tým, že zmení pravidlá upravujúce fungovanie dcérskej spoločnosti, alebo v rámci reštrukturalizácie alebo dokonca vytvorením neformálnych štruktúr prijímania rozhodnutia.

149    Použitie domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na obchodné správanie jej dcérskej spoločnosti je tak odôvodnené v rozsahu, v akom sa týka typických situácií, pokiaľ ide o vzťahy medzi dcérskou spoločnosťou a jej jedinou materskou spoločnosťou, pričom je stanovené, že skutočnosť, že jediná materská spoločnosť vlastní celé alebo takmer celé základné imanie dcérskej spoločnosti, v zásade zahrnuje jednotnosť ich správania na trhu.

150    Nič to nemení na skutočnosti, že dotknuté spoločnosti majú po tom, čo im bolo doručené oznámenie o výhradách, v plnej miere možnosť preukázať, že mechanizmy opísané v bodoch 147 a 148 vyššie, ktoré obvykle vedú k zosúladeniu obchodného správania dcérskej spoločnosti s obchodným správaním jej materskej spoločnosti, nefungovali riadne, v dôsledku čoho bola hospodárska jednota skupiny narušená.

 O prevádzkovom riadení spoločnosti Sasol Wax

151    Žalobkyne sa domnievajú, že preukázali, že politikou skupiny Sasol bolo nezasahovať do samostatného správania jej dcérskej spoločnosti Sasol Wax. V tejto súvislosti poukazujú na oznámenie, ktoré 9. apríla 2001 podpísali vedúci zamestnanci spoločnosti Sasol Wax International.

152    Podľa žalobkýň „záležitosťami patriacimi do bežnej prevádzky sa mala zaoberať Sasol Wax… ako samostatný subjekt“, zatiaľ čo „vízie, úlohy a stratégie“ mala rozvíjať Sasol Wax International. Okrem toho konatelia spoločnosti Sasol Wax neboli nikdy konfrontovaní s uplatnením práva veta spoločnosťou Sasol Wax International a vedúci zamestnanci spoločnosti Sasol Wax International si v rámci obdobia Sasol nespomínajú na nijaký pokyn určený konateľom spoločnosti Sasol Wax.

153    V tejto súvislosti Všeobecný súd už rozhodol, že skutočnosť, že určitá dcérska spoločnosť má svoje vlastné miestne vedenie a vlastný majetok, sama osebe nepreukazuje, že svoje správanie na trhu určuje vo vzťahu k svojim materským spoločnostiam samostatne. Rozdelenie úloh medzi dcérske spoločnosti a ich materské spoločnosti a najmä zverenie riadenia bežných činností miestnemu vedeniu 100 % dcérskej spoločnosti je obvyklou praxou veľkých podnikov zložených z viacerých dcérskych spoločností, ktorých v poslednom rade vlastní hlavná materská spoločnosť. V dôsledku toho v prípade vlastníctva celého alebo takmer celého základného imania dcérskej spoločnosti, ktorá sa priamo podieľala na porušení, nemôžu dôkazy, ktoré boli v tejto súvislosti predložené, vyvrátiť domnienku skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou alebo hlavnou materskou spoločnosťou na správanie dcérskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Alliance One International/Komisia, už citovaný v bode 35 vyššie, body 130 a 131).

154    Také riešenie navyše odôvodňujú úvahy uvedené v bodoch 35, 147 a 148 vyššie, z ktorých vyplýva, že vedúci zamestnanci dcérskej spoločnosti v 100 % alebo takmer 100 % vlastníctve jedinej materskej spoločnosti konajú obvykle tak, že zastupujú alebo podporujú jediné existujúce obchodné záujmy, a to záujmy jedinej materskej spoločnosti. Zabezpečujú tak súlad obchodného správania dcérskej spoločnosti s obchodným správaním zvyšku skupiny v rámci uplatňovania svojich samostatných kompetencií.

155    Z toho vyplýva, že tvrdenia žalobkýň založené na prevádzkovej samostatnosti spoločnosti Sasol Wax, ktoré nepreukazujú, že došlo k prerušeniu hospodárskej jednoty medzi spoločnosťami Sasol Wax a Sasol Wax International, treba zamietnuť.

 O strategických obchodných rozhodnutiach

156    V prvom rade žalobkyne uvádzajú, že Sasol Wax International nevyužila svoju právomoc ustanoviť konateľov spoločnosti Sasol Wax a nevymenila bývalé vedenie spoločnosti HOS. Sasol Wax riadili ako samostatnú hospodársku jednotku v rámci pokračovania tradície rodiny Schümannovcov traja konatelia, ktorí predtým pôsobili v spoločnosti HOS. Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď v napadnutom rozhodnutí odmietla relevantnosť tejto skutočnosti a usúdila, že stačilo, aby mala Sasol Wax International právomoc ustanoviť konateľov.

157    Treba uviesť, že také tvrdenie zamietol Všeobecný súd už v rozsudku Alliance One/Komisia, už citovanom v bode 35 vyššie (bod 137). Vzhľadom na právomoc jediného spoločníka, v tomto prípade Sasol Wax International, vybrať konateľov spoločnosti Sasol Wax po nadobudnutí celého základného imania tejto spoločnosti, možno ponechanie uvedených konateľov vo funkcii prisúdiť iba rozhodnutiu jedinej materskej spoločnosti, pričom je znakom väzby týchto konateľov a tejto spoločnosti. Táto skutočnosť preto nemôže vyvrátiť domnienku skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na správanie jej dcérskej spoločnosti.

158    V druhom rade žalobkyne zdôrazňujú, že predložili zápisnice zo všetkých stretnutí dozorných rád spoločností Sasol Wax a Sasol Wax International. Nijaký z týchto dokumentov neobsahoval náznak akéhokoľvek významného vplyvu uplatňovaného na spoločnosť Sasol Wax jej priamymi alebo nepriamymi materskými spoločnosťami. Okrem toho konatelia spoločnosti Sasol Wax mali vo zvyku prijímať podnety, pokiaľ ide o jej strategické obchodné správanie, bez toho, aby požiadali dozornú radu alebo spoločníkov o súhlas. Takým bol prípad dlhodobých zmlúv o dodávkach uzavretých so spoločnosťami ExxonMobil a Shell, ktoré boli prerokované a uzavreté iba konateľmi spoločnosti Sasol Wax, pridelenia zamestnancov útvarov pre zisk spoločnosti Sasol Wax, ako aj programu znižovania nákladov a zadávanie zákaziek týkajúcich sa logistických služieb spoločnosti Sasol Wax tretím osobám.

159    Treba konštatovať, že podnety konateľov spoločnosti Sasol Wax sa netýkajú strategických obchodných rozhodnutí, ktoré sú z hľadiska posúdenia jednoty správania dcérskej spoločnosti a jej materskej spoločnosti na trhu, najvýznamnejšie, ako sú rozhodnutia týkajúce sa rozpočtu, podnikového plánu, veľkých investícií alebo tiež vymenovanie vrcholového manažmentu. Žalobkyne tiež nespochybňujú, že dozorná rada mala právomoc schváliť ročnú účtovnú závierku spoločnosti Sasol Wax.

160    Vzhľadom na uvedené úvahy preto treba prijať záver, že tvrdenia žalobkýň nepreukazujú, že by obvyklé mechanizmy zabezpečujúce jednotu správania materskej spoločnosti a jej dcérskej spoločnosti v 100 % vlastníctve, poskytujúce základ pre domnienku skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyv, boli narušené (pozri body 147 a 148 vyššie), takže Komisia mohla oprávnene preukázať existenciu hospodárskej jednotky zodpovedajúcej pojmu podnik, ako ho stanovuje článok 81 ES.

 O nevyvrátiteľnej povahe domnienky

161    Podľa žalobkýň by sa domnienka skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na správanie dcérskej spoločnosti stala za predpokladu, že by bol prijatý záver, že napriek všetkým skutočnostiam, ktoré uviedli žalobkyne, by to nestačilo na jej vyvrátenie domnienky, nevyvrátiteľnou, čo by bolo v rozpore s článkom 2 nariadenia č. 1/2003, povinnosťou odôvodnenia, so zásadou osobnej zodpovednosti a s prezumpciou neviny.

162    V tejto súvislosti treba poznamenať, že tvrdenia žalobkýň, ktoré boli zhromaždené na účely vyvrátenia predmetnej domnienky, opisujú obvyklé fungovanie veľkého medzinárodného podniku, ktorého miestna jednotka, spoločnosť Sasol Wax, je riadená konateľmi, ktorí boli ponechaní vo svojich funkciách rozhodnutím spoločnosti Sasol Wax International, jej 100 % materskej spoločnosti, ktorá sa tiež rozhodla delegovať právomoci určovať obchodnú politiku stricto sensu na uvedených konateľov a ponechala si právomoc prijímať strategické obchodné rozhodnutia v rámci dozornej rady a valného zhromaždenia spoločnosti Sasol Wax.

163    Vyvrátenie domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na správanie jej dcérskej spoločnosti však nie je otázkou množstva a podrobnosti dôkazov v prípade, keď sa tieto dôkazy týkajú obvyklej situácie organizácie veľkého nadnárodného podniku, v rámci ktorého sa právomoci v oblasti prevádzkového riadenia delegujú na vedúcich zamestnancov jeho miestnych jednotiek. Na účely vyvrátenia tejto domnienky treba poukázať na neobvyklé situácie, ktoré preukazujú, že napriek tomu, že materské spoločnosti sú 100 % vlastníkmi základného imania svojich dcérskych spoločností, bola hospodárska jednota skupiny narušená, pretože mechanizmus zabezpečujúci zosúladenie obchodného správania dcérskych a materských spoločností riadne nefungoval.

164    Žalobkyne však v tomto prípade takéto dôkazy nepredložili.

165    Rovnako treba pripomenúť, že tak Súdny dvor, ako aj Všeobecný súd už konštatovali, že domnienka uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na správanie jej dcérskej spoločnosti nie je nevyvrátiteľná. Podľa judikatúry domnienka, aj keď je ťažké ju vyvrátiť, spadá do rozumných medzí, pokiaľ je primeraná legitímne sledovanému cieľu, pokiaľ možno predložiť dôkazy preukazujúce opak a pokiaľ je zabezpečené právo na obhajobu (rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný v bode 146 vyššie, bod 62 a tam citovaná judikatúra, a rozsudok Všeobecného súdu z 27. septembra 2012, Shell Petroleum a i./Komisia, T‑343/06, bod 54). Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 147 až 150 vyššie je takým prípad, pokiaľ ide o domnienku týkajúcu sa existencie hospodárskej jednoty medzi dcérskou spoločnosťou a jej jedinou materskou spoločnosťou.

166    Výhradu žalobkýň založenú na nevyvrátiteľnej povahe predmetnej domnienky treba preto zamietnuť.

 Záver

167    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba prijať záver, že Komisia správne usúdila, že spoločnosti Sasol Wax a Sasol Wax International tvorili jednu hospodársku jednotku v zmysle judikatúry citovanej v bode 36 vyššie, pričom spoločnosti tvoriace túto jednotku možno považovať za solidárne zodpovedné za predmetné porušenie.

168    Okrem toho treba uviesť, že žalobkyne neuviedli nijaké konkrétne tvrdenie, pokiaľ ide o vyvrátenie domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu spoločnosťou Sasol Holding in Germany na obchodné správanie spoločnosti Sasol Wax International alebo spoločnosťou Sasol Ltd na obchodné správanie spoločnosti Sasol Holding in Germany.

169    Z tohto dôvodu treba zamietnuť druhý žalobný dôvod v celom rozsahu.

 O návrhu žalobkýň na vykonanie dôkazu

170    Žalobkyne navrhujú, aby boli páni C. D. I. a R. G. S, konatelia spoločnosti Sasol Wax v období Sasol, vypočutí ako svedkovia v súvislosti so skutočnosťou, že ani Sasol Wax International, ani Sasol Ltd nedávali svojej dcérskej spoločnosti pokyny a že Sasol Wax určovala svoje obchodné správanie nezávisle.

171    Vzhľadom na predchádzajúcu analýzu Všeobecný súd usudzuje, že uvedené svedectvá nemôžu ovplyvniť otázku pripísania porušenia, ktorého sa dopustila Sasol Wax, spoločnostiam Sasol Wax International, Sasol Holding in Germany a Sasol Ltd. V dôsledku toho nie je potrebné vyhovieť návrhu žalobkýň na vykonanie dôkazu.

3.     O treťom žalobnom dôvode týkajúcom sa neexistencie solidárnej zodpovednosti spoločnosti Vara v období Schümann a v období spoločného podniku

172    Žalobkyne uvádzajú, že v období Schümann spoločnosť, ktorá sa priamo podieľala na porušení, HOS, bola ovládaná spoločnosťou Vara a v poslednom rade osobne pánom Schümannom. Takisto v období spoločného podniku spoločnosť Vara tiež vykonávala spoločnú kontrolu nad prevádzkovým podnikom, spoločnosťou Schümann Sasol. Komisia sa tým, že spoločnosti Vara nepripísala zodpovednosť za konania spoločností HOS a Schümann Sasol a uplatnila výlučne solidárnu zodpovednosť spoločnosti Sasol za obdobie spoločného podniku, dopustila diskriminácie spoločnosti Sasol vo vzťahu k spoločnosti Vara.

173    Komisia vôbec nevysvetlila dôvody, pre ktoré zaobchádzala rozdielne na jednej strane so spoločnosťou Sasol a na druhej strane so spoločnosťou Vara/Hans‑Otto Schümann. Žalobkyne okrem toho pripomínajú zásady vyplývajúce z rozsudku HFB a i./Komisia, už citovaného v bode 33 vyššie (bod 105).

174    Tento postup Komisie vážne ohrozil opravné prostriedky, ktorými disponujú spoločnosti Sasol Ltd, Sasol Holding in Germany a Sasol Wax International na účely podania regresnej žaloby proti pánovi Schümannovi a/alebo spoločnosti Vara, pretože Sasol by musela preukázať, že sa pán Schümann a spoločnosť Vara podieľali na porušení. Také preukázanie by však bolo osobitne ťažké, keďže žalobkyne by museli vysvetliť dôvody, pre ktoré Komisia nezohľadnila zodpovednosť ani spoločnosti Vara, ani pána Schümanna. Okrem toho konštatovanie solidárnej zodpovednosti spoločnosti Vara a pána Schümanna bolo pre spoločnosť Sasol o to viac významnejšie, keďže kartel bol vytvorený najmä spoločnosťou HOS a pánom Schümannom v čase, keď Sasol nevykonávala nijakú činnosť v európskom sektore parafínových voskov.

175    Napokon z dôvodu absencie konštatovania solidárnej zodpovednosti spoločnosti Vara Komisia neuplatnila vo vzťahu k obratu spoločnosti Vara hornú hranicu 10 % stanovenú v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

176    Komisia poukazuje na to, že disponuje mierou voľnej úvahy na rozhodnutie o tom, ktorý subjekt podniku považuje za zodpovedný za porušenie, pričom jej posúdenie sa uskutočňuje podľa prípadu a nemá povinnosť odôvodniť skutočnosť, že vo vzťahu tretím osobám neprijala podobné akty ako tie, ktoré adresovala subjektom, ktorým bola pripísaná zodpovednosť.

177    V každom prípade Komisia uvádza, že podľa judikatúry, pokiaľ podnik svojím správaním porušil článok 81 ods. 1 ES, nemôže sa úplne vyhnúť sankcii z dôvodu, že inému hospodárskemu subjektu nebola uložená pokuta. Aj keby sa Komisia dopustila pochybenia tým, že nepripísala porušenie spoločnosti Vara, dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania musí byť v súlade so zásadou zákonnosti, podľa ktorej sa nikto nemôže vo svoj prospech dovolávať nezákonnosti, ku ktorej došlo v prospech iného.

178    Najskôr treba uviesť, že vzhľadom na to, že prvému žalobnému dôvodu sa vyhovelo, netreba preskúmať porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o obdobie spoločného podniku, pretože napadnuté rozhodnutie bolo v tomto ohľade zrušené.

179    V nasledujúcich úvahách Všeobecný súd skúma výlučne výhradu žalobkýň týkajúcu sa diskriminácie vo vzťahu k spoločnosti Vara a pánovi Schümannovi, pokiaľ ide o obdobie Schümann.

180    V prvom rade treba uviesť, že Komisia v odôvodnení 457 napadnutého rozhodnutia výslovne pripustila, že „HOS, spoločnosť, ktorá sa priamo podieľala na porušení, bola v poslednom rade vo vlastníctve pána… Schümanna osobne a že zodpovednosť za porušenie, ku ktorému došlo v tomto období, prináleží napokon pánovi Schümannovi“. Komisia však z dôvodu porušenia, ktorého sa dopustila spoločnosť HOS, solidárne nepotrestala ani spoločnosť Vara, ktorá je jej priamou materskou spoločnosťou, ani pána Schümanna.

181    Podľa judikatúry zásada rovnosti zaobchádzania, ktorá vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, ak takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené, je všeobecnou zásadou práva Únie zakotvenou v článkoch 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie (uznesenie Súdneho dvora z 15. júna 2012, Otis Luxembourg a i./Komisia, C‑494/11 P, bod 53; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia, C‑550/07 P, Zb. s. I‑8301, body 54 a 55).

182    Okrem toho treba pripomenúť, že možnosť, ktorú zakotvuje judikatúra uvedená v bode 36 vyššie, a to uložiť materskej spoločnosti sankciu týkajúcu sa protiprávneho správania jej dcérskej spoločnosti sama osebe nebráni tomu, aby sama dcérska spoločnosť bola sankcionovaná. Podnik – t. j. hospodárska jednotka zahŕňajúca personálne, hmotné a nehmotné zložky (rozsudok Súdneho dvora z 13. júla 1962, Mannesmann/Vysoký úrad, 19/61, Zb. s. 675, 705 a 706) – je totiž riadený orgánmi upravenými v jeho právnom štatúte a akékoľvek rozhodnutie, ktoré mu ukladá pokutu, môže byť adresované štatutárnym orgánom podniku (predstavenstvu, výboru riaditeľov, predsedovi predstavenstva, konateľovi atď.), aj keď finančné dôsledky napokon znášajú jeho vlastníci. Toto pravidlo by bolo porušené, keby sa v súvislosti s porušením, ktorého sa dopustil nejaký podnik, od Komisie požadovalo, aby vždy preverovala, kto je vlastníkom s rozhodujúcim vplyvom na vedenie podniku, s cieľom umožniť jej sankcionovať iba tohto vlastníka (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01, Zb. s. II‑1181, body 279 až 281). Keďže možnosť sankcionovať materskú spoločnosť za konanie dcérskej spoločnosti teda nemá vplyv na legalitu rozhodnutia určeného len dcérskej spoločnosti, ktorá sa zúčastnila na porušení, Komisia má možnosť voľby sankcionovať buď dcérsku spoločnosť, ktorá sa zúčastnila na porušení, alebo materskú spoločnosť, ktorá ju počas tohto obdobia ovládala (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T‑259/02 až T‑264/02 a T‑271/02, Zb. s. II‑5169, bod 331).

183    Túto voľbu má Komisia aj v prípade hospodárskeho nástupníctva v ovládaní dcérskej spoločnosti. Ak v takomto prípade Komisia môže pripísať konanie dcérskej spoločnosti bývalej materskej spoločnosti za obdobie predchádzajúce postúpeniu a novej materskej spoločnosti za zvyšok, nie je povinná tak urobiť a môže zvoliť sankcionovanie len dcérskej spoločnosti za jej vlastné konanie (rozsudok Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, už citovaný v bode 182 vyššie, bod 332).

184    V prejednávanej veci žalobkyne nespochybňujú pripísanie porušenia, ktorého sa dopustila spoločnosť HOS, spoločnosti Sasol Wax z dôvodu právneho nástupníctva medzi spoločnosťami. Také pripísanie navyše odôvodňuje judikatúra, podľa ktorej ak subjekt, ktorý sa dopustil porušenia predpisov hospodárskej súťaže, je predmetom právnej alebo organizačnej zmeny, táto zmena nemá nevyhnutne za účinok vytvorenie nového podniku, zbaveného zodpovednosti za správanie subjektu – predchodcu, ktoré bolo v rozpore s pravidlami v oblasti hospodárskej súťaže, ak z hospodárskeho hľadiska existuje totožnosť medzi oboma subjektmi (pozri rozsudok Súdneho dvora z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P, C‑135/07 P a C‑137/07 P, Zb. s. I‑8681, bod 79 a tam citovanú judikatúru).

185    Žalobkyne sa však domnievajú, že vzhľadom na to, že Komisia považovala spoločnosti Sasol Wax International, Sasol Holding in Germany a Sasol Ltd spolu so spoločnosťou Sasol Wax za solidárne zodpovedné za obdobie Sasol, nemohla bez toho, aby porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, oslobodiť materské spoločnosti spoločnosti HOS od solidárnej zodpovednosti, pokiaľ ide o obdobie Schümann.

186    Treba konštatovať, že Sasol Wax International, Sasol Holding in Germany a Sasol Ltd sa tým, že vlastnili celé základné imanie spoločnosti, ktorá sa priamo podieľala na porušení v období Sasol, nachádzali v rovnakej situácii ako Vara a pán Schümann, pokiaľ ide o obdobie Schümann.

187    Komisia preto zaobchádzala s dvomi porovnateľnými situáciami rozdielne.

188    Ďalšie tvrdenia Komisie nemôžu spochybniť toto konštatovanie.

189    V prvom rade Komisia tvrdí, že pravidlá týkajúce sa premlčania stanovené v článku 25 nariadenia č. 1/2003 jej zabránili založiť solidárnu zodpovednosť spoločnosti Vara a pána Schümanna za porušenie, ktorého sa dopustila HOS, keďže celé základné imanie HOS vlastnili iba do 30. apríla 1995.

190    V tejto súvislosti bez toho, aby bol Všeobecný súd požiadaný, aby v rámci tohto konania určil zodpovednosť spoločnosti Vara a pána Schümanna za porušenie, ktorého sa dopustila Schümann Sasol, treba uviesť, že je možné, aby otázku existencie takej zodpovednosti preskúmala Komisia, a to pri absencii takých nesprávnych posúdení, ktorých sa dopustila a aké boli odhalené v rámci preskúmania prvého žalobného dôvodu. V prípade, že by však Komisia prijala záver, že zodpovednosť spoločnosti Vara a pána Schümanna sa týkala obdobia spoločného podniku, ktoré trvalo v prejednávanom prípade do 30. júna 2002, k 17. marcu 2005, keď bola Komisia informovaná o karteli a účasti spoločnosti HOS, nedošlo k uplynutiu nijakej premlčacej lehoty stanovenej v článku 25 nariadenia č. 1/2003.

191    Z toho vyplýva, že tvrdenia Komisie založené na premlčaní treba zamietnuť, keďže na účely odôvodnenia nerovnosti zaobchádzania nemôže platne poukazovať na rozdiel medzi situáciou spoločnosti Vara a pána Schümanna na jednej strane a situáciou žalobkýň na druhej strane, ktorý by nevznikol v prípade absencie nesprávnych posúdení, ktorých sa dopustila Komisia.

192    V druhom rade judikatúra, na ktorú sa odvoláva Komisia, nemôže napraviť nerovnosť zaobchádzania odhalenú v bode 187 vyššie. Všeobecný súd totiž vo svojom rozsudku Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, už citovanom v bode 182 vyššie (bod 331), potvrdil, že Komisia mohla právom považovať za zodpovednú „buď dcérsku spoločnosť, ktorá sa zúčastnila na porušení, alebo materskú spoločnosť, ktorá ju počas tohto obdobia ovládala“, avšak neuviedol, že Komisia mohla považovať za solidárne zodpovednú novú materskú spoločnosť za obdobie po predaji dcérskej spoločnosti a zároveň oslobodiť od solidárnej zodpovednosti bývalú materskú spoločnosť za obdobie, ktoré predchádzalo predaju. Rovnako judikatúra pripúšťa prax Komisie považovať za zodpovednú buď iba spoločnosť, ktorá sa priamo podieľala na karteli, alebo solidárne spolu s dcérskou spoločnosťou tak bývalú, ako aj novú materskú spoločnosť (rozsudky Všeobecného súdu z 13. septembra 2010, Trioplast Industrier/Komisia, T‑40/06, Zb. s. II‑4893, bod 72, a z 3. marca 2011, Areva a i./Komisia, T‑117/07 a T‑121/07, Zb. s. II‑633, bod 137). Naproti tomu Komisia neuvádza nijaký súdny precedens, ktorý by potvrdil také rozdelenie zodpovednosti, aké Komisia uplatnila v prejednávanom prípade.

193    Je preto potrebné preskúmať dôsledky rozdielneho zaobchádzania, ktoré bolo konštatované v bode 187 vyššie.

194    Podľa judikatúry dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania musí byť v súlade s dodržaním zásady zákonnosti, čo znamená, že nikto nemôže vo svoj prospech uplatňovať protiprávnosť, z ktorej má prospech iná osoba. Prípadná protiprávnosť, ku ktorej došlo vo vzťahu k inému podniku, ktorý nie je účastníkom konania pred Všeobecným súdom, totiž nemôže Všeobecný súd priviesť k tomu, aby konštatoval diskrimináciu a teda protiprávnosť vo vzťahu k žalobkyniam. Takýto prístup by znamenal uznanie zásady „rovnosti zaobchádzania v rámci protiprávnosti“ a viedol by k tomu, že by sa Komisii uložila povinnosť nezohľadniť dôkazy, ktoré má k dispozícii na účely sankcionovania podniku, ktorý sa dopustil sankcionovateľného porušenia, výlučne z dôvodu, že iný podnik, ktorý sa prípadne nachádza v porovnateľnej situácii, sa takejto sankcii protiprávne vyhol. Okrem toho, ak podnik svojím správaním porušil článok 81 ods.1 ES, nemôže sa vyhnúť nijakej sankcii z dôvodu, že iným hospodárskym subjektom nebola uložená pokuta, pokiaľ ako v prejednávanej veci súd Únie nerozhoduje o situácii takýchto hospodárskych subjektov (rozsudok Súdneho dvora z 31. marca 1993, Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia, C‑89/85, C‑104/85, C‑114/85, C‑116/85, C‑117/85 a C‑125/85 až C‑129/85, Zb. s. I‑1307, bod 197, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. novembra 2006, Peróxidos Orgánicos/Komisia, T‑120/04, Zb. s. II‑4441, bod 77).

195    Treba však konštatovať, že Komisia právom konštatovala, že Sasol Wax bola zodpovedná za porušenie, ktorého sa dopustila HOS, v prípade ktorej bola Sasol Wax nástupníckou spoločnosťou podieľajúcou sa priamo na karteli (pozri bod 184 vyššie), takže mohla byť legitímne sankcionovaná za obdobie od 3. septembra 1992 do 28. apríla 2005.

196    Takisto, ako vyplýva z preskúmania druhého žalobného dôvodu, Komisia sa nedopustila pochybenia, keď spoločnostiam Sasol Wax International, Sasol Holding in Germany a Sasol Ltd pripísala zodpovednosť za porušenie, ktorého sa v období Sasol dopustila priamo Sasol Wax. V dôsledku toho ich Komisia správne považovala za solidárne zodpovedné za obdobie od 1. júla 2002 do 28. apríla 2005, takže v takomto rozsahu treba tento žalobný dôvod zamietnuť.

197    Nerovnosť zaobchádzania konštatovaná v bode 187 vyššie však odôvodňuje zmenu napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom spôsobuje zvýšenie zodpovednosti spoločností Sasol Wax International, Sasol Holding in Germany a Sasol Ltd, pokiaľ ide o časť pokuty uloženej za obdobie Schümann (pozri bod 452 nižšie).

198    Okrem toho treba zdôrazniť, že nezrušenie napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o nesankcionovanie spoločnosti Vara a pána Schümanna za konania spoločnosti HOS, nemá vplyv na prípadné právo žalobkýň podať regresnú žalobu na vnútroštátnom súde.

4.     O štvrtom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom stanovení základnej sumy pokuty

 O prvej časti založenej na neexistencii platného právneho základu napadnutého rozhodnutia

199    V prvom rade žalobkyne tvrdia, že článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 nepredstavuje platný právny základ na účely prijatia napadnutého rozhodnutia.

200    Toto ustanovenie totiž nezodpovedá požiadavke „jasného a jednoznačného základu“, z ktorého musia vychádzať rozhodnutia Komisie s represívnou povahou, a to najmä z hľadiska článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“), a Charty základných práv, pretože poskytlo Komisii voľnosť na účely uloženia pokút v rozsahu 10 % obratu dotknutého podniku.

201    Treba pripomenúť, že Všeobecný súd už také tvrdenia skúmal a zamietol ich.

202    Na úvod treba uviesť, že tvrdenie žalobkýň týkajúce sa absencie „jasného a jednoznačného základu“ treba chápať v tom zmysle, že žalobkyne sa odvolávajú na zásadu zákonnosti trestných činov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege), ako je zakotvená najmä v článku 49 ods. 1 Charty základných práv. Táto zásada vyžaduje, aby právna úprava Únie jasne definovala porušenia a sankcie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 29. marca 2011, ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, C‑352/09 P, Zb. s. I‑2359, bod 80).

203    Okrem toho podľa judikatúry Komisia nemá pri prijímaní rozhodnutí, ktorými sa ukladajú pokuty za účasť na protiprávnych karteloch, neobmedzenú mieru voľnej úvahy na účely stanovenia sumy takej pokuty, keďže uplatniteľné ustanovenia stanovujú hornú hranicu pokút v závislosti od obratu dotknutého podniku, t. j. v závislosti od objektívneho kritéria. Aj keď neexistuje absolútna maximálna hranica uplatniteľná na všetky porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, má pokuta, ktorú možno uložiť, hornú hranicu, ktorá je vyčísliteľná a neprekročiteľná, vypočítanú pre každý podnik a každé porušenie tak, aby sa najvyššia pokuta, ktorú možno danému podniku uložiť, dala určiť vopred (rozsudky Súdu prvého stupňa z 5. apríla 2006, Degussa/Komisia, T‑279/02, Zb. s. II‑897, body 74 až 76; z 8. októbra 2008, Schunk a Schunk Kohlenstoff‑Technik/Komisia, T‑69/04, Zb. s. II‑2567, body 35 a 36, a z 12. decembra 2012, Ecka Granulate a non ferrum Metallpulver/Komisia, T‑400/09, bod 28).

204    Navyše pri uznaní, že kritériá závažnosti a dĺžky trvania porušenia uvedené v článku 23 ods. 3 nariadenie č. 1/2003 ponechávajú Komisii širokú mieru voľnej úvahy, ide o kritériá prijaté inými normotvorcami v obdobných predpisoch a umožňujúce Komisii prijímať sankcie s ohľadom na mieru nezákonnosti predmetného správania (rozsudky Degussa/Komisia, už citovaný v bode 203 vyššie, bod 76; Schunk a Schunk Kohlenstoff‑Technik/Komisia, už citovaný v bode 203 vyššie, bod 37, a Ecka Granulate a non ferrum Metallpulver/Komisia, už citovaný v bode 203 vyššie, bod 29).

205    Okrem toho na účely stanovenia takých pokút, akými sú pokuty, o ktoré ide v prejednávanej veci, Komisia musí dodržiavať všeobecné zásady práva, a to predovšetkým zásady rovnosti zaobchádzania a proporcionality, ako boli rozvinuté v rámci rozhodovacej praxe Komisie a judikatúry Súdneho dvora. Správna prax Komisie tak podlieha plnému preskúmaniu súdom Únie. Toto preskúmanie prostredníctvom ustálenej a uverejňovanej judikatúry umožnilo spresniť neurčité pojmy, ktoré mohol článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 obsahovať (rozsudky Degussa/Komisia, už citovaný v bode 203 vyššie, body 77 a 79; Schunk a Schunk Kohlenstoff‑Technik/Komisia, už citovaný v bode 203 vyššie, bod 41, a Ecka Granulate a non ferrum Metallpulver/Komisia, už citovaný v bode 203 vyššie, bod 30).

206    Navyše treba zdôrazniť, že hoci právo hospodárskej súťaže má nepochybne takmer trestnú povahu, netvorí „jadro“ trestného práva. Trestnoprávne záruky vyplývajúce z článku 6 EDĽP nemusia byť mimo „tvrdého jadra“ trestného práva nevyhnutne uplatnené úplne striktne (pozri rozsudok ESĽP, Jussila v. Fínsko z 23. novembra 2006, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 2006‑XIV, § 43).

207    V tomto kontexte treba tiež poznamenať, že tak prospech z protiprávnych činností, ako aj sankcie za tieto činnosti majú v oblasti práva hospodárskej súťaže na rozdiel od trestného práva čisto peňažnú povahu rovnako ako motivácia porušovateľov pravidiel, ktorí vo svojich konaniach navyše sledujú hospodársku logiku. V dôsledku toho by viac menej presná predvídateľnosť sumy pokuty, ktorá sa má uložiť z dôvodu účasti na protiprávnom karteli, silno poškodzovala účinnosť politiky Únie v oblasti hospodárskej súťaže, keďže podniky, ktoré sa dopúšťajú porušení, by mohli priamo porovnávať náklady na ich protiprávne aktivity a z nich vyplývajúce zisky, ako aj zohľadniť šance na ich odhalenie a pokúsiť sa tak o zabezpečenie ziskovosti uvedených činností (pozri v tomto zmysle rozsudky Degussa/Komisia, už citovaný v bode 203 vyššie, bod 83; Schunk a Schunk Kohlenstoff‑Technik/Komisia, už citovaný v bode 203 vyššie, bod 45, a Ecka Granulate a non ferrum Metallpulver/Komisia, už citovaný v bode 203 vyššie, bod 32).

208    Na základe predchádzajúcich úvah treba usúdiť, že článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 predstavuje jednak prostriedok umožňujúci Komisii vykonávať s potrebnou účinnosťou politiku Únie v oblasti hospodárskej súťaže a zároveň dostatočne jasný a presný právny základ na prijatie rozhodnutí, ktorými sa účastníkom kartelov ukladajú pokuty. V dôsledku toho treba zamietnuť výhradu, ktorú v tejto súvislosti uviedli žalobkyne.

209    V druhom rade sa žalobkyne domnievajú, že Komisia porušila zásadu zákazu retroaktivity, keď v napadnutom rozhodnutí uplatnila usmernenia z roku 2006, hoci predmetné porušenie sa skončilo v apríli 2005.

210    Súdny dvor v tejto súvislosti už rozhodol, že skutočnosť, že Komisia v minulosti pri určitých typoch porušení uplatnila pokuty na určitej úrovni, ju nemôže zbaviť možnosti zvýšiť túto úroveň v rámci obmedzení uvedených v nariadení č. 1/2003, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie vykonávania politiky Únie v oblasti hospodárskej súťaže. Účinné uplatňovanie pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže totiž vyžaduje, aby Komisia mohla kedykoľvek upraviť výšku pokút pre potreby tejto politiky (rozsudky Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 109; z 2. októbra 2003, Aristrain/Komisia, C‑196/99 P, Zb. s. I‑11005, bod 81, a Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 169).

211    Úloha dohľadu zverená Komisii článkami 81 ES a 82 ES nepozostáva totiž iba z povinnosti vyšetrovania a stíhania individuálnych porušení, ale zahŕňa tiež povinnosť sledovať všeobecnú politiku smerujúcu k uplatňovaniu zásad v oblasti hospodárskej súťaže stanovených Zmluvou a orientovať týmto smerom aj správanie podnikov (rozsudky Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 210 vyššie, bod 105, a Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 170).

212    Dotknuté podniky preto musia počítať s možnosťou, že Komisia môže kedykoľvek rozhodnúť o zvýšení úrovne pokút v porovnaní s úrovňou uplatňovanou v minulosti. Uvedené platí nielen vtedy, ak Komisia pristúpi k zvýšeniu úrovne pokút stanovením pokút v individuálnych rozhodnutiach, ale aj vtedy, ak sa zvýšenie v konkrétnych prípadoch uskutoční uplatnením pravidiel postupu, ktoré majú všeobecný dosah, akými sú napríklad usmernenia (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, body 229 a 230).

213    Nahradenie usmernení z roku 1998 novou metódou stanovenia pokút obsiahnutou v usmerneniach z roku 2006 bolo za predpokladu, že by mala priťažujúci účinok, pokiaľ ide o úroveň uložených pokút, preto dôvodne predvídateľné účastníkmi kartelu vzhľadom na obdobie, v ktorom bol tento kartel vykonaný. Okrem toho treba pripomenúť, že podľa judikatúry citovanej v bode 206 vyššie trestnoprávne záruky vyplývajúce z článku 6 EDĽP nemusia byť nevyhnutne uplatnené úplne striktne v oblasti práva hospodárskej súťaže. Pôsobnosť tejto judikatúry treba analogicky rozšíriť na článok 7 EDĽP. V každom prípade zavedenie nových usmernení nezmenilo maximálnu úroveň pokuty stanovenú v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ktorý je jediným uplatniteľým legislatívnym rámcom. V dôsledku toho Komisia tým, že v napadnutom rozhodnutí uplatnila usmernenia z roku 2006 na porušenia, ku ktorým došlo pred jeho prijatím, neporušila zásadu zákazu retroaktivity (pozri v tomto zmysle rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, body 231 a 232).

214    Napokon treba uviesť, že ak by Komisia musela uplatniť usmernenia, ktoré boli účinné v období, keď došlo k porušeniu a ktoré je v tomto prípade trinásťročné, takáto povinnosť by zbavovala právo Komisie uznané judikatúrou citovanou v bode 210 vyššie, a to prijímať metódy stanovovania pokuty vzhľadom na svoju povinnosť účinne uplatňovať právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže, významu.

215    Z toho vyplýva, že druhú výhradu žalobkýň treba tiež zamietnuť a v dôsledku toho treba prvú časť štvrtého žalobného dôvodu zamietnuť v celom rozsahu.

 O druhej časti založenej na nesprávnom zahrnutí predaja mikrovoskov do hodnoty predaja, ktorú dosiahla spoločnosť Sasol

216    Podľa bodu 13 usmernení z roku 2006 pri stanovení základnej výšky uloženej pokuty bude Komisia vychádzať z hodnoty predaja tovaru alebo služieb podniku, s ktorými porušenie priamo alebo nepriamo súvisí v príslušnej geografickej oblasti v rámci EHP. Podľa poznámky pod čiarou, ktorá je k tomuto bodu príslušná, sú nepriame predaje zohľadnené napríklad v prípade horizontálnych dohôd o stanovení cien, týkajúcich sa určitého výrobku, keď cena tohto výrobku bude slúžiť ako základ na určenie ceny iných výrobkov nižšej alebo vyššej kvality.

217    Žalobkyne sa domnievajú, že kartel sa netýkal mikrovoskov, takže Komisia nesprávne zahrnula obrat týkajúci sa týchto výrobkov do hodnoty predaja zohľadneného na účely stanovenia pokuty.

 O zásadách hodnotenia dôkazov

218    Podľa judikatúry je Komisia povinná preukázať porušenia, ktoré konštatuje, a pripojiť vhodné dôkazy na to, aby z právneho hľadiska dostatočne preukázala existenciu skutočností zakladajúcich porušenie (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, bod 58, a rozsudok Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 76 vyššie, bod 59 a tam citovanú judikatúru).

219    Pokiaľ ide o rozsah súdneho preskúmania, z ustálenej judikatúry vyplýva, že keď Všeobecný súd prejednáva žalobu o neplatnosť rozhodnutia prijatého na základe článku 81 ods. 1 ES, musí všeobecne v plnom rozsahu preskúmať otázku, či sú splnené podmienky uplatnenia článku 81 ods. 1 ES (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. októbra 2000, Bayer/Komisia, T‑41/96, Zb. s. II‑3383, bod 62 a tam citovanú judikatúru).

220    Ak má súd v tejto súvislosti pochybnosti, tieto pochybnosti musia svedčiť v prospech podniku, ktorému je určené rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie. Súd preto nemôže dospieť k záveru, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala existenciu daného porušenia, ak má o tejto otázke naďalej pochybnosť, najmä v rámci konania o zrušení rozhodnutia o uložení pokuty (rozsudky Všeobecného súdu Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 76 vyššie, bod 60, a z 12. júla 2011, Hitachi a i./Komisia, T‑112/07, Zb. s. II‑3871, bod 58).

221    V tejto poslednej uvedenej situácii je totiž nevyhnutné zohľadniť zásadu prezumpcie neviny, ako vyplýva najmä z článku 6 ods. 2 EDĽP, ktorá je súčasťou základných práv predstavujúcich všeobecné zásady práva Únie. Vzhľadom na povahu predmetných porušení, ako aj na povahu a stupeň prísnosti sankcií, ktoré sú s nimi spojené, sa zásada prezumpcie neviny uplatňuje najmä na konania týkajúce sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky, ktoré môžu viesť k uloženiu pokút alebo penále (rozsudok Hitachi a i./Komisia, už citovaný v bode 220 vyššie, bod 59; pozri v tomto zmysle rozsudok Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 76 vyššie, bod 61 a tam citovanú judikatúru).

222    Je teda potrebné, aby Komisia na preukázanie existencie porušenia predložila presné a zhodujúce sa dôkazy. Je však potrebné zdôrazniť, že každý dôkaz predložený Komisiou nemusí so zreteľom na každý bod porušenia nutne zodpovedať týmto kritériám. Postačuje, ak súbor dôkazov, o ktoré sa inštitúcia opiera, zodpovedá tejto požiadavke pri celkovom posúdení (pozri rozsudok Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 76 vyššie, body 62 a 63 a tam citovanú judikatúru).

223    Dôkazy uvedené Komisiou v napadnutom rozhodnutí na preukázanie porušenia článku 81 ods. 1 ES podnikom sa nemajú posudzovať samostatne, ale ako celok (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, BPB/Komisia, T‑53/03, Zb. s. II‑1333, bod 185 a tam citovanú judikatúru).

224    Takisto je potrebné uviesť, že Komisia je v praxi často povinná dokazovať existenciu porušenia za podmienok, ktoré sú na splnenie tejto úlohy nepriaznivé, keďže od doby vzniku rozhodných skutočností, ktoré tvoria porušenie, mohlo uplynúť niekoľko rokov a niektoré podniky, ktoré boli predmetom vyšetrovania, s Komisiou aktívne nespolupracovali. Hoci Komisii nevyhnutne prináleží preukázať, že bola uzavretá protiprávna dohoda o rozdelení trhu, bolo by však prehnané požadovať, aby okrem toho predložila dôkaz o špecifickom mechanizme, ktorým mal byť tento cieľ dosiahnutý. Pre podnik, ktorý sa dopustil porušenia, by totiž bolo príliš jednoduché uniknúť akémukoľvek potrestaniu, ak by mohol zakladať svoje tvrdenia na vágnej povahe informácií o fungovaní protiprávnej dohody aj v situácii, keď sú existencia dohody a jej protisúťažný cieľ dostatočne preukázané. Podniky sa môžu za týchto okolností riadne obhajovať, ak majú možnosť vyjadriť sa ku všetkým dôkazným prostriedkom, ktoré predložila Komisia v ich neprospech (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, bod 203).

225    Pokiaľ totiž ide o dôkazy, ktoré možno použiť na účely preukázania porušenia článku 81 ES, v práve Únie prevláda zásada voľného hodnotenia dôkazov (rozsudky Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Dalmine/Komisia, T‑50/00, Zb. s. II‑2395, bod 72, a Hitachi a i./Komisia, už citovaný v bode 220 vyššie, bod 64).

226    Pokiaľ ide o dôkaznú hodnotu jednotlivých dôkazov, jediným rozhodujúcim kritériom pri hodnotení týchto dôkazov je ich vierohodnosť (rozsudok Dalmine/Komisia, už citovaný v bode 225 vyššie, bod 72).

227    Podľa pravidiel všeobecne uplatňovaných v oblasti dokazovania vierohodnosť a z nej vyplývajúca dôkazná hodnota dokumentu závisia od jeho pôvodu, okolností jeho vyhotovenia, adresáta a predpokladanej a spoľahlivej povahy jeho obsahu (rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, body 1053 a 1838, a Hitachi a i./Komisia, už citovaný v bode 220 vyššie, bod 70).

228    Pokiaľ Komisia dospela k záveru o existencii porušenia len na základe správania predmetných podnikov na trhu, stačí, aby tieto podniky preukázali existenciu okolností, ktoré stavajú skutkový stav zistený Komisiou do iného svetla, a tak umožňujú nahradiť vysvetlenie skutkového stavu, na základe ktorého Komisia dospela k záveru, že došlo k porušeniu pravidiel v oblasti hospodárskej súťaže, iným prijateľným vysvetlením. (pozri v tomto zmysle rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 224 vyššie, bod 186).

229    Naproti tomu v prípadoch, keď Komisia vychádzala z listinných dôkazov, nestačí, ak dotknuté podniky len predložia prijateľnú alternatívu k stanovisku Komisie, ale musia preukázať, že dôkazy uvedené v napadnutom rozhodnutí na účely preukázania existencie porušenia sú nepostačujúce (rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 224 vyššie, bod 187). Takéto hodnotenie dôkazov neporušuje zásadu prezumpcie neviny (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Montecatini/Komisia, C‑235/92 P, Zb. s. I‑4539, bod 181).

230    Vzhľadom na všeobecnú známosť zákazu protisúťažných dohôd nemožno od Komisie požadovať, aby predložila dokumenty, ktoré by zjavne dokazovali nadviazanie kontaktu medzi dotknutými hospodárskymi subjektmi. Neúplné a nesúrodé dôkazy, ktorými môže Komisia disponovať, musí byť v každom prípade možné doplniť závermi umožňujúcimi rekonštrukciu relevantných okolností. Existenciu protisúťažného postupu alebo protisúťažnej dohody je preto možné vyvodiť z určitého počtu zhodujúcich sa skutočností a nepriamych dôkazov, ktoré ako celok môžu predstavovať dôkaz o porušení pravidiel hospodárskej súťaže, pokiaľ neexistuje iné logické vysvetlenie (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, body 55 až 57; pozri tiež rozsudok Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 76 vyššie, body 64 a 65 a tam citovanú judikatúru).

231    Pri posudzovaní dôkaznej sily listinných dôkazov je potrebné prisúdiť veľký význam skutočnosti, že listina bola vyhotovená v bezprostrednej súvislosti so skutkovými okolnosťami (rozsudky Súdu prvého stupňa z 11. marca 1999, Ensidesa/Komisia, T‑157/94, Zb. s. II‑707, bod 312, a zo 16. decembra 2003, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, T‑5/00 a T‑6/00, Zb. s. II‑5761, bod 181) alebo priamym svedkom týchto okolností (rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 224 vyššie, bod 207).

232    Absencia dátumu alebo podpisu na dokumente alebo skutočnosť, že je zle čitateľný, tomuto dokumentu neodoberá nijakú dôkaznú silu, najmä ak možno s dostatočnou presnosťou určiť jeho pôvod, približný dátum jeho vzniku a jeho obsah (rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. decembra 2006, FNCBV a i./Komisia, T‑217/03 a T‑245/03, Zb. s. II‑4987, bod 124; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. marca 1992, Shell/Komisia, T‑11/89, Zb. s. II‑757, bod 86).

233    Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že hoci neexistencia listinných dôkazov môže byť relevantná pri celkovom posudzovaní súboru nepriamych dôkazov, o ktoré sa Komisia opiera, samotná táto neexistencia dotknutému podniku neumožňuje spochybniť tvrdenia Komisie tým, že predloží alternatívne vysvetlenie skutkových okolností. Platí to len v prípade, že dôkazy predložené Komisiou neumožňujú preukázať existenciu porušenia jednoznačne a bez potreby výkladu (rozsudok Hitachi a i./Komisia, už citovaný v bode 220 vyššie, bod 65; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, Coats Holdings a Coats/Komisia, T‑36/05, neuverejnený v Zbierke, bod 74).

234    Okrem toho nijaké ustanovenie ani všeobecná zásada práva Únie nezakazuje Komisii použiť voči podniku vyhlásenia iných podnikov, ktorým sa vytýka účasť na karteli. Ak by to tak nebolo, dôkazné bremeno, ktoré nesie Komisia, na preukázanie správania, ktoré je v rozpore s článkom 81 ES, by bolo neudržateľné a nezlučiteľné s úlohou dohliadať na správne uplatňovanie týchto ustanovení (rozsudky JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 224 vyššie, bod 192, a Hitachi a i./Komisia, už citovaný v bode 220 vyššie, bod 67).

235    Osobitne vysoká dôkazná hodnota môže byť priznaná vyhláseniam, ktoré sú po prvé vierohodné, po druhé vyhotovené v mene podniku, po tretie pochádzajú od osoby, ktorá má služobnú povinnosť konať v záujme tohto podniku, po štvrté sú v rozpore so záujmami osoby, ktorá ich podáva, po piate pochádzajú od priameho svedka skutočností, ktoré sú v nich uvedené, a po šieste boli poskytnuté písomne, zámerne a po zrelej úvahe (rozsudok Hitachi a i./Komisia, už citovaný v bode 220 vyššie, bod 71; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 224 vyššie, body 205 až 210).

236    Vyhlásenie podniku obvineného z toho, že sa zúčastnil na karteli, ktorého správnosť spochybňuje niekoľko ďalších dotknutých podnikov, však nemožno považovať za postačujúci dôkaz o existencii porušenia, ktorého sa tieto podniky dopustili, ak nie je podporené inými dôkazmi, aj keď požadovaný stupeň potvrdenia môže byť nižší vzhľadom na vierohodnosť predmetných vyhlásení (rozsudky JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 224 vyššie, body 219 a 220, a Hitachi a i./Komisia, už citovaný v bode 220 vyššie, bod 68).

237    Okrem toho, hoci vo vzťahu k dobrovoľným výpovediam hlavných účastníkov protiprávneho kartelu existuje určitá nedôvera vzhľadom na možnosť, že títo účastníci mávajú tendenciu minimalizovať závažnosť svojej účasti na porušení a maximalizovať závažnosť účasti ostatných, nič to nemení na skutočnosti, že domáhanie sa uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 2002 s cieľom dosiahnuť oslobodenie od pokuty alebo jej zníženie nepredstavuje nevyhnutne podnet na predloženie skreslených dôkazov, pokiaľ ide o ostatných účastníkov predmetného kartelu. Akýkoľvek pokus uviesť Komisiu do omylu môže totiž spochybniť úprimnosť, ako aj úplnosť spolupráce žiadateľa a tým ohroziť jeho možnosť mať úplný prospech z oznámenia o spolupráci z roku 2002 (rozsudok Hitachi a i./Komisia, už citovaný v bode 220 vyššie, bod 72; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Peróxidos Orgánicos/Komisia, už citovaný v bode 194 vyššie, bod 70).

238    Predovšetkým treba usúdiť, že skutočnosť, že osoba sa priznala k porušeniu a pripustila tým existenciu iných skutočností, než sú tie, ktorých existencia môže byť priamo vyvodená z predmetných dokumentov, a priori znamená, že ak neexistujú osobitné okolnosti naznačujúce opak, táto osoba sa rozhodla povedať pravdu. Vyhlásenia, ktoré sú v rozpore so záujmami toho, kto ich robí, sa tak v zásade musia považovať za osobitne vierohodné dôkazy (rozsudky Všeobecného súdu JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 224 vyššie, body 211 a 212; z 26. apríla 2007, Bolloré a i./Komisia, T‑109/02, T‑118/02, T‑122/02, T‑125/02, T‑126/02, T‑128/02, T‑129/02, T‑132/02 a T‑136/02, Zb. s. II‑947, bod 166, a z 8. júla 2008, Lafarge/Komisia, T‑54/03, neuverejnený v Zbierke, bod 59).

239    Uvedená judikatúra sa môže analogicky uplatniť na článok 53 Dohody o EHP.

 O napadnutom rozhodnutí a vyhláseniach účastníkov kartelu

240    Na úvod treba pripomenúť, že podľa odôvodnenia 111 napadnutého rozhodnutia:

„Na väčšine technických stretnutí sa rokovania o cenách týkali všeobecne parafínových voskov a len zriedka jednotlivých druhov parafínových voskov (ako sú úplne rafinované parafínové vosky, polorafinované parafínové vosky, zmesi voskov/špeciálne voskové výrobky, tvrdé parafínové vosky alebo hydrogenované vosky). Okrem toho bolo všetkým podnikom jasné, že ceny všetkých druhov parafínového vosku sa zvýšia o rovnakú sumu alebo rovnaké percento.“

241    Vyhlásenie spoločnosti Shell z 26. apríla 2005, na ktoré sa Komisia odvoláva v odôvodnení 111 napadnutého rozhodnutia, naznačuje, že postupy, ktorých cieľom bolo určovanie cien, sa vzťahovali na všetky druhy parafínových voskov. Shell totiž vyhlásila, že na technických stretnutiach bolo účastníkom všeobecne známe, že ceny všetkých druhov parafínových voskov sa zvýšia o tú istú sumu alebo o ten istý percentuálny podiel.

242    Okrem toho Shell vo svojom ústnom vyhlásení z 21. marca 2007 tiež tvrdila, že iba málokedy sa spomínali rôzne druhy parafínových voskov (napríklad úplne rafinované parafínové vosky, polorafinované parafínové vosky, tvrdé parafínové vosky a zmesi voskov/špeciálne voskové výrobky). Účastníci kartelu sa dohodli, aby sa ceny všetkých druhov parafínových voskov zvýšili o tú istú sumu alebo o ten istý percentuálny podiel.

243    Total následne vyhlásila, že zvyšovanie cien sa týkalo hlavne parafínu bežnej kvality, ktorý sa používa hlavne v sektore sviečok predstavujúcich jediný parafín, ktorý bol pre spoločnosť Sasol a ďalších nemeckých výrobcov (DEA a Hansen & Rosenthal) skutočne zaujímavý. Keďže sviečka bola jedným z hlavných odbytísk parafínu v Európe, cenový pohyb na tomto trhu spôsobil cenový pohyb v ostatných aplikáciách.

244    Sasol tiež potvrdila túto prax vyhlásením, že dohody uzatvorené na technických stretnutiach určovali viac‑menej smerovanie pre ďalšie segmenty výrobku, pričom účastníci kartelu často zamýšľali preniesť zvyšovania cien, o ktorých sa rozhodlo, približne na ďalšie kategórie výrobkov.

245    Zhodujúce sa vyhlásenia účastníkov kartelu preto podporujú a potvrdzujú obsah odôvodnenia 111 napadnutého rozhodnutia.

 O údajnej neexistencii dohody o cenách mikrovoskov

246    Žalobkyne nespochybňujú, že mikrovosky sa na technických stretnutiach spomínali iba príležitostne. Z vyhlásení podnikov, ktoré sa zúčastnili na karteli, získaných počas správneho konania však vyplýva, že úplne rafinované parafínové vosky a polorafinované parafínové vosky boli jadrom stretnutí „Blauer Salon“. Navyše počas obdobia, v ktorom došlo k porušeniu, sa neuskutočnilo nijaké stretnutie, počas ktorého by sa účastníci kartelu dohodli na cenách mikrovoskov alebo by si rozdelili zákazníkov vo vzťahu k týmto výrobkom. Táto skutočnosť bola potvrdená vyhláseniami spoločnosti Shell.

247    V prvom rade treba poznamenať, že vyhlásenie spoločnosti Shell zo 14. júna 2006, na ktoré žalobkyne odkazujú, iba opisuje vlastnosti mikrovoskov a uvádza spresnenia v súvislosti so surovinami, ktoré obsahujú. Netýkajú sa absencie alebo existencie protiprávnych postupov vo vzťahu k týmto výrobkom.

248    V druhom rade treba uviesť, že porušenie týkajúce sa parafínových voskov, ktoré bolo pripísané žalobkyniam, spočívalo v dohodách alebo zosúladených postupoch týkajúcich sa určovania cien, ako aj výmeny a sprístupňovania citlivých obchodných informácií dotýkajúcich sa parafínových voskov (hlavná časť porušenia) a rozdelenia zákazníkov a/alebo trhov (druhá časť porušenia).

249    Žalobkyne nespochybňujú, že hlavná časť kartelu je komplexná, t. j. predstavuje kombináciu dohôd o cenách, zosúladených postupov a výmeny citlivých informácií.

250    Podľa článku 81 ods. 1 ES sa však „nasledujúce… zakazuje ako nezlučiteľné so spoločným trhom: všetky dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu“.

251    Na to, aby išlo o dohodu v zmysle článku 81 ods. 1 ES stačí, aby predmetné podniky vyjadrili ich spoločnú vôľu správať sa na trhu určeným spôsobom (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1991, Hercules Chemicals/Komisia, T‑7/89, Zb. s. II‑1711, bod 256, a HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 199). Možno sa domnievať, že dohoda v zmysle článku 81 ods. 1 ES je uzatvorená, ak existuje zhoda vôle týkajúca sa samotnej zásady obmedzenia hospodárskej súťaže, aj keď osobitné prvky zamýšľaného obmedzenia sú ešte predmetom rokovaní (rozsudok Všeobecného súdu zo 16. júna 2011, Heineken Nederland a Heineken/Komisia, T‑240/07, Zb. s. II‑3355 bod 45; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, body 151 až 157 a 206).

252    Pojem zosúladený postup predstavuje formu spolupráce medzi podnikmi, ktorá bez toho, aby podniky dospeli k uskutočneniu dohody v pravom zmysle slova, vedome nahrádza riziká hospodárskej súťaže praktickou spoluprácou medzi nimi (rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 115, a z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C‑199/92 P, Zb. s. I‑4287, bod 158).

253    V tejto súvislosti článok 81 ods. 1 ES bráni akémukoľvek nadviazaniu priameho alebo nepriameho kontaktu medzi hospodárskymi subjektmi, ktorý by mohol buď ovplyvniť konanie skutočného alebo potenciálneho konkurenta na trhu, alebo by mohol tomuto konkurentovi odhaliť konanie, ktoré sa dotknutý hospodársky subjekt rozhodol uskutočňovať na trhu alebo ktoré zamýšľa na tomto trhu uskutočňovať, pokiaľ cieľom alebo následkom jeho kontaktov je obmedzenie hospodárskej súťaže (rozsudok Heineken Nederland a Heineken/Komisia, už citovaný v bode 251 vyššie, bod 47; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 252 vyššie, body 116 a 117).

254    Na účely zahrnutia obratu dosiahnutého z predaja mikrovoskov do hodnoty predaja, ktoré dosiahli účastníci kartelu, Komisia preto nemusela preukázať, že dohody týkajúce sa ich cien boli uzatvorené na technických stretnutiach. Z toho vyplýva, že tvrdenia žalobkýň založené na údajnej neexistencii dohôd, pokiaľ ide o určovanie ceny mikrovosku a rozdelenie zákazníkov vo vzťahu k týmto výrobkom, treba zamietnuť ako neúčinné.

 O listinných dôkazoch týkajúcich sa mikrovoskov

255    Treba preskúmať listinné dôkazy týkajúce sa mikrovoskov, ktoré boli uvedené v napadnutom rozhodnutí, ako aj v dokumentácii, na ktorú uvedené rozhodnutie odkazuje a ktorá bola žalobkyniam oznámená počas správneho konania.

256    Po prvé poznámka spoločnosti MOL týkajúca sa technického stretnutia z 24. júna 1994 v Budapešti (Maďarsko), na ktorú Komisia odkazuje v poznámkach pod čiarou k odôvodneniu 132 napadnutého rozhodnutia, v časti „Repsol“ uvádza:

„predaj: 60 000 ton [20 000 ton dovoz]

Cepsa/Elf 15‑2000 ton vrátane 3 000 ton mikro

ERT iba gáč 15 000 ton“

257    Tieto údaje, ktoré neboli prebraté do napadnutého rozhodnutia, ale boli oznámené žalobkyniam počas správneho konania, svedčia o tom, že účastníci kartelu uviedli tonáž parafínových voskov vrátane mikrovoskov, ktoré boli predané alebo boli určené na predaj rôznym zákazníkom, a to s cieľom rozdelenia trhov a zákazníkov.

258    Po druhé poznámka spoločnosti MOL týkajúca sa technického stretnutia z 30. a 31. októbra 1997 v Hamburgu a citovaná v odôvodnení 145 napadnutého rozhodnutia uvádza:

„Nedostatok 50/52 mikro ‑> Repsol Mobil Agip

…

mikrovosk – francúzska cena 1500 – 1600 zvýšenie o 10 %“.

259    Po tretie poznámka spoločnosti MOL týkajúca sa stretnutia z 5. a 6. mája 1998 v Budapešti, na ktorú Komisia odkazuje v poznámke pod čiarou k odôvodneniu 147 napadnutého rozhodnutia, uvádza:

„Total – [nečitateľné] 5 500 – 6 500 mikro [viskozita] 14 – 15 [;] Cepsa 4 900 emu [nečitateľné] + 4 % Total/E“.

260    Vzhľadom na ďalšie dôkazy uvedené Komisiou v odôvodnení 147 napadnutého rozhodnutia tieto rôzne údaje svedčia o tom, že účastníci kartelu uviedli tonáž parafínových voskov vrátane mikrovoskov, ktoré boli predané alebo boli určené na predaj rôznym zákazníkom, a to s cieľom rozdeliť trhy a zákazníkov.

261    Po štvrté poznámka spoločnosti MOL týkajúca sa stretnutia z 13. a zo 14. apríla 1999 v Mníchove (Nemecko) a citovaná v odôvodnení 153 napadnutého rozhodnutia obsahuje tabuľku, ktorej jeden celý stĺpec je nazvaný „Mikro“. Údaje týkajúce sa ostatných stĺpcov, ktoré zatrieďujú ostatné druhy parafínových voskov podľa ich bodu topenia, nevyvolávajú pochybnosť o tom, že ide o mikrovosky.

262    Po piate zápisnica zo stretnutia „Blauer Salon“, ktorú vyhotovila spoločnosť Sasol, týkajúca sa stretnutia z 26. a 27. júna 2001 v Paríži (Francúzsko) a citovaná v odôvodnení 163 napadnutého rozhodnutia obsahuje tieto údaje:

„V júli: zrušiť ceny osobitných zákazníkov (= tých, ktorí nenakupujú alebo ktorí nakupovali v poslednom roku veľmi málo/rozpočet) čo najskôr, napríklad do 30 dní. Cieľ: určiť východiskový bod!

Koniec augusta [:] zrušiť všetky ceny k 30/9.01.

K 1/10.01 + 7,‑ eur

Drevo/emulzie + kaučuk/pneumatiky = neskôr

Ak by zákazníci reklamovali smerovanie cien v prípade druhého polroka:

Tendenciou je zvyšovanie, pretože číselné údaje z rozpočtu, napr. surový olej za 25,‑ $/Výmenný kurz dolára za 2 DM, boli výrazne prekročené. Navyše mikrovosky + približne 30 %/veľmi vzácne a drahé parafíny vyššej kvality.“

263    Tieto údaje preukazujú jednak, že účastníci kartelu usúdili, že zvyšovania cien všetkých druhov parafínových voskov boli navzájom prepojené, a jednak, že pre zákazníkov vypracovali tiež vysvetlenia týchto zvyšovaní.

264    Po šieste v spoločnosti Total objavená rukou písaná poznámka týkajúca sa stretnutia z 11. a 12. mája 2004 a citovaná v odôvodnení 174 napadnutého rozhodnutia uvádza „1. júl –… + Mikrovosk: 25 ‑> 50 $/T“. Ide preto o priamu stopu, ktorá odkazuje na rokovanie alebo dokonca dohodu týkajúcu sa cien mikrovoskov.

265    Ako bolo pripomenuté v bode 222 vyššie, každý dôkaz predložený Komisiou nemusí so zreteľom na každý bod porušenia nutne zodpovedať kritériám presnosti a zhody. Stačí, ak súbor nepriamych dôkazov, o ktoré sa inštitúcia Únie opiera, zodpovedá tejto požiadavke pri celkovom posúdení.

266    Okrem toho vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 230 vyššie nemožno od Komisie požadovať, aby predložila písomnosti, ktoré by zjavne dokazovali nadviazanie kontaktu medzi dotknutými hospodárskymi subjektmi. Neúplné a nesúrodé dôkazy, ktorými môže Komisia disponovať, musí byť v každom prípade možné doplniť závermi umožňujúcimi rekonštrukciu relevantných okolností.

267    Navyše poznámky spoločnosti MOL boli vypracované počas stretnutí osobou, ktorá sa ich zúčastnila, pričom ich obsah je štruktúrovaný a relatívne podrobný. Dôkazná sila týchto poznámok je preto veľmi vysoká. Čo sa týka zápisníc „Blauer Salon“, ktoré vyhotovila spoločnosť Sasol, ide o dokumenty z daného obdobia, ktoré boli vypracované in tempore non suspecto, a to buď krátko po každom technickom stretnutí. Aj keby sa osoba, ktorá ich vyhotovila, nezúčastnila technických stretnutí, vychádzala z informácií jedného účastníka kartelu. Dôkazná sila týchto zápisníc je preto vysoká.

268    Vzhľadom na všetky dôkazy získané Komisiou treba konštatovať, že ceny, dosiahnuté objemy a ďalšie obchodne citlivé informácie týkajúce sa mikrovoskov, ako aj objemy mikrovoskov, ktoré boli predané alebo boli určené na predaj zákazníkom, boli predmetom rokovaní na technických stretnutiach.

 O ďalších tvrdeniach žalobkýň

269    Žalobkyne sa domnievajú, že ceny úplne rafinovaných a polorafinovaných parafínových voskov (výrobky, ktoré boli predmetom daných dohôd) neslúžili „ako základ na určenie ceny“ mikrovoskov ako „výrobkov nižšej alebo vyššej kvality“ v zmysle usmernení z roku 2006, takže ich cena nemohla byť ovplyvnená dohodami týkajúcimi sa cien úplne rafinovaných alebo polorafinovaných parafínových voskov. Mikrovosky (na rozdiel od zmesí voskov alebo špeciálnych voskových výrobkov) totiž neboli vyrobené z úplne rafinovaných alebo polorafinovaných parafínových voskov. Tieto mikrovosky neobsahovali ani tie isté suroviny ako úplne rafinované alebo polorafinované parafínové vosky. Zatiaľ čo posledné uvedené sa vyrábajú z ľahkej surovej ropy, mikrovosky sa vyrábajú z veľmi hustých mazadiel. Primárna surovina mikrovoskov a samotné mikrovosky sa odlišujú najmä od gáča a úplne rafinovaných a polorafinovaných parafínových voskov. Komisia bola na všetky tieto zložky podrobne upozornená na stranách 2 až 4 žiadosti spoločnosti Sasol o zhovievavosť.

270    Žalobkyne napokon odkazujú na tabuľku, ktorá sa nachádza v ich odpovedi na oznámenie o výhradách. Vyplýva z nej, že cenová krivka polorafinovaných parafínových voskov a cenová krivka úplne rafinovaných parafínových voskov mali veľmi podobný vývoj, zatiaľ čo ceny mikrovoskov sa ukázali byť „nepravidelnejšie“. Cena mikrovoskov tak nezávisela od trhu s úplne rafinovanými a polorafinovanými parafínovými voskami, takže Komisia nebola oprávnená zohľadniť predaj mikrovoskov, ktorý dosiahla spoločnosť Sasol, na účely stanovenia základnej sumy pokuty.

271    Pokiaľ ide o odlišné vlastnosti mikrovoskov vo vzťahu k iným parafínovým voskom, treba uviesť, že podľa judikatúry prípadná príslušnosť výrobkov, ktorých sa týka kartel, k rôznym trhom s výrobkami nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pokiaľ Komisia disponuje vecnými dôkazmi o tom, že protisúťažné aktivity sa priamo alebo nepriamo týkali všetkých výrobkov, na ktoré sa vzťahuje napadnuté rozhodnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑71/03, T‑74/03, T‑87/03 a T‑91/03, neuverejnený v Zbierke, ďalej len rozsudok „Tokai II“, bod 90).

272    Vzhľadom na priamy dôkaz o existencii rokovaní týkajúcich sa cien a citlivých obchodných informácií súvisiacich s mikrovoskami, ako aj rozdelenia trhov, pokiaľ ide o mikrovosky (pozri bod 255 a nasl.), treba usúdiť, že tieto tvrdenia žalobkýň nemôžu ohroziť platnosť prístupu Komisie, ktorý pri stanovení základnej sumy pokuty zohľadňuje obrat vyplývajúci z predaja mikrovoskov.

273    Žalobkyne napokon tvrdia, že sú schopné vyrobiť parafínové vosky z gáča, avšak nie sú schopné vyrobiť mikrovosky z veľmi hustých mazadiel. Samotná spoločnosť Sasol je tak kupujúcim mikrovoskov a v dôsledku toho nemala nijaký záujem na zvyšovaní ich cien.

274    Toto tvrdenie nemôže uspieť.

275    Najskôr treba uviesť, že zo spisu vyplýva, že umelo zvyšované ceny gáča sa neuplatňovali na krížové dodávky tohto výrobku medzi účastníkmi kartelu. Okrem toho v odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu žalobkyne poskytli podrobné údaje o objemoch svojich nákupov a predajov mikrovoskov, ktoré uskutočnili medzi rokmi 2002 a 2005 a ktoré boli vyjadrené tak v eurách, ako aj v tonách. Z toho vyplýva, že ich predajná cena prekročila v priemere 63,7 % kúpnej ceny mikrovoskov, ktorú zaplatili. Je preto dôvodné usúdiť, že umelé ceny vyplývajúce z kartelu sa neuplatňovali aj na krížové dodávky mikrovoskov medzi účastníkmi kartelu, tak ako v prípade gáča. Aj keď samotná spoločnosť Sasol nevyrábala mikrovosky, mohla tak mať prospech z účinkov kartelu na cenu mikrovoskov, keďže ich mohla získať od výrobcov podieľajúcich sa na karteli alebo z iných zdrojov za konkurenčnú cenu a predať ich za umelo zvýšenú cenu vyplývajúcu z kartelu.

276    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba preto prijať záver, že Komisia sa nedopustila pochybenia pri zahrnutí predaja mikrovoskov do hodnoty predaja.

277    Druhá časť štvrtého žalobného dôvodu sa preto musí zamietnuť.

 O tretej časti založenej na pochybeniach pri stanovení základnej sumy pokuty, pokiaľ ide o gáč

278    Žalobkyne tvrdia, že Komisia v napadnutom rozhodnutí identifikovala iba jedno technické stretnutie, na ktorom sa spomenul predaj gáča konečným zákazníkom, a že ani presvedčivo nepotvrdila, že by sa spoločnosť Sasol uvedeného stretnutia zúčastnila. Závažnosť porušenia týkajúceho sa gáča predávaného konečným zákazníkom na nemeckom trhu preto nemôže odôvodňovať 15 % podiel z hodnoty predaja. Komisia sa tiež dopustila pochybenia, keďže sa domnievala, že porušenie trvalo šesť rokov a šesť mesiacov.

 O účasti žalobkýň na časti porušenia týkajúcej sa gáča v období od 30. októbra 1997 do 12. mája 2004

279    Komisia v odôvodnení 288 napadnutého rozhodnutia uviedla:

„Tak Sasol, ako aj Shell výslovne uznávajú, že ceny parafínového gáča boli predmetom diskusií medzi konkurentmi, najmä od konca 90. rokov, a poskytli podrobnosti o niektorých z predmetných kontaktov (pozri tiež odôvodnenie 112). Na stretnutí, ktoré sa konalo 30. a 31. októbra 1997 (pozri odôvodnenie 145), viedli diskusie o parafínovom gáči prinajmenšom ENI, H & R/Tudapetrol, MOL, Repsol, Sasol, Dea (po roku 2002 Shell) a Total, ktoré sa… dohodli na zvýšení cien. Bolo preukázané, že Shell a Total boli zastúpené aspoň na jednom stretnutí osobitne venovanom parafínovému gáču 8. a 9. marca 1999 (pozri odôvodnenie 152). Sasol a ExxonMobil vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách nepopierajú svoju prítomnosť na tomto stretnutí a ich prítomnosť je podľa všetkého skutočne pravdepodobná vzhľadom na rukou písanú poznámku týkajúcu sa interného e‑mailu spoločnosti Shell zaslaného nasledujúci deň, ktorá odkazuje na ‚všetkých výrobcov‘. Sasol, Shell a Total boli tiež zastúpené na technickom stretnutí z 11. a 12. mája 2004 (pozri odôvodnenie 174), na ktorom bola uzavretá dohoda týkajúca sa ceny parafínového gáča. Komisia navyše poznamenáva, že parafínový gáč bol predmetom diskusií na niektorých technických stretnutiach, ktoré sa konali za prítomnosti spoločností ExxonMobil, Sasol, Shell a Total. ExxonMobil priznala, že sa zúčastňovala na týchto diskusiách od roku 1993 do roku 1996. ExxonMobil tiež priznala, že pán [T. H.], zástupca spoločnosti ExxonMobil, sa zúčastnil na diskusiách o parafínovom gáči v mene výrobcov trieskových dosák v nemecky hovoriacej časti Európy od roku 1999 do roku 2001, a vo všeobecnosti potvrdzuje, že v rámci kartelu boli vedené diskusie týkajúce sa parafínového gáča predávaného konečným užívateľom. Total rovnako uvádza, že sa konali diskusie o zvýšení ceny parafínového gáča. Shell a ExxonMobil tiež potvrdzujú, že sa konali stretnutia týkajúce sa parafínového gáča mimo technických stretnutí. Hoci ENI, H & R/Tudapetrol, MOL a Repsol boli tiež zastúpené na niektorých z týchto stretnutí, Komisia sa domnieva, že dostupné dôkazy nie sú dostatočné na konštatovanie zodpovednosti týchto podnikov za porušenie týkajúce sa parafínového gáča. Okrem toho, hoci sa niektoré dôkazy podľa všetkého týkajú iných období a trhov, Komisia zastáva názor, že dostupné dôkazy umožňujú konštatovať len porušenie týkajúce sa parafínového gáča predávaného konečným užívateľom na nemeckom trhu od roku 1997 do roku 2004.“

280    Komisia v odôvodnení 112 napadnutého rozhodnutia navyše uviedla:

„Otázka parafínového gáča bola spomenutá počas niektorých technických stretnutí [poznámka pod čiarou: odôvodnenia 144, 145, 152, 157, 174 a 175 napadnutého rozhodnutia]. Okrem toho dohody týkajúce sa parafínového gáča predávaného konečným užívateľom na nemeckom trhu boli uzavreté aspoň raz mimo technických stretnutí, keď sa zástupcovia spoločností Shell, Sasol, ExxonMobil a Total a možno aj ďalších spoločností stretli a prehĺbili diskusiu o parafínovom gáči, inak povedané, určili ceny a vymenili si citlivé obchodné informácie. Napríklad je preukázané, že také stretnutie sa konalo v Düsseldorfe 8. a 9. marca 1999. Zástupcovia podnikov na osobitnom stretnutí venovanom parafínovému gáču boli v prípade väčšiny podnikov totožní so zástupcami, ktorí sa zúčastňovali na technických stretnutiach, okrem spoločnosti Total.“

281    Je potrebné poznamenať, že odôvodnenia 144, 145, 152, 157, 174 a 175 napadnutého rozhodnutia sa týkajú stretnutí z 19. a 20. júna 1997, 30. a 31. októbra 1997, 8. a 9. marca 1999, 3. a 4. februára 2000, 11. a 12. mája 2004 a z 3. a 4. augusta 2004.

282    Komisia v napadnutom rozhodnutí odôvodnila svoje rozhodnutie konštatovať existenciu protisúťažných postupov týkajúcich sa parafínového gáča, len pokiaľ ide o predaj konečným užívateľom v Nemecku, takto:

„…

(289) Komisia sa navyše domnieva, že tieto diskusie sa týkali výlučne parafínového gáča predávaného prepojenými podnikmi konečným užívateľom, ako sú výrobcovia trieskových dosák, a nie napríklad výrobcom parafínových voskov. Hoci vo vyhláseniach podnikov väčšinou nie sú nijako rozlíšené rôzne spôsoby využitia parafínového gáča, v e‑maile spomenutom v odôvodnení 152 [týkajúcom sa stretnutia v Düsseldorfe z 8. a 9. marca 1999] sa uvádza výlučne parafínový gáč predávaný výrobcom trieskových dosák. V dôsledku toho Komisia zastáva názor, že existujú pochybnosti o tom, či predaj parafínového gáča iným zákazníkom než konečným užívateľom bol predmetom porušenia, a obmedzuje svoje závery na parafínový gáč predávaný konečným užívateľom. Tieto úvahy potvrdzujú Shell a ExxonMobil.

(290)      Z dostupných dôkazov vyplýva, že príležitostné diskusie o parafínovom gáči sa týkali najmä nemeckého trhu. ExxonMobil, Sasol, Shell a Total predávajú parafínový gáč na nemeckom trhu a stretnutia, na ktorých sa diskutovalo o parafínovom gáči, sa konali v Nemecku. Komisia sa domnieva, že neexistuje dostatok dôkazov, ktoré by umožňovali konštatovať, že dohody vzťahujúce sa na parafínový gáč sa týkali aj parafínového gáča predávaného konečným užívateľom z iných krajín.

(291) Komisia sa domnieva, že porušenie sa v rozsahu, v akom sa týka parafínového gáča predávaného konečným užívateľom na nemeckom trhu, začalo na stretnutí z 30. a 31. októbra 1997 a bolo ukončené na stretnutí z 11. a 12. mája 2004.

(292) Komisia preto zastáva názor, že diskusie týkajúce sa parafínového gáča predávaného konečným užívateľom na nemeckom trhu viedli k dohodám a/alebo zosúladeným postupom v zmysle článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP. Tento záver sa opiera o nezávislé a zhodné vyhlásenia spoločností Shell a Sasol, podporené vyhláseniami spoločností ExxonMobil a Total. Tento záver potvrdzujú písomné dôkazy.“

283    Po prvé, pokiaľ ide o stretnutie z 30. a 31. októbra 1997, na ktorom sa zúčastnila Sasol, Komisia v odôvodnení 145 napadnutého vychádza z poznámky spoločnosti MOL obsahujúcej údaj „slack wax: DM 550 ‑> 600“. Táto poznámka navyše obsahuje podrobné údaje v súvislosti so zvyšovaním cien parafínových voskov, pričom spresňuje číselné údaje a stanovené dátumy vykonania zvyšovaní v prípade každého výrobcu, ktorý je členom kartelu.

284    Komisia z toho vyvodila, že „keďže plán ‚zvyšovania cien v januári‘ odkazoval na budúcnosť, táto poznámka potvrdzovala, že podniky podieľajúce sa na karteli sa dohodli na stratégii na účely harmonizácie a zvyšovania cien“ a že „poznámka sa týkala tak parafínových voskov, ako aj parafínového gáča“.

285    Žalobkyne tvrdia, že poznámka sa týka parafínového gáča dodávaného členom kartelu na účely výroby parafínových voskov.

286    V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa vyhlásení účastníkov kartelu ceny parafínového gáča neboli v rozsahu, v akom boli predmetom krížových dodávok medzi účastníkmi kartelu, predmetom technických stretnutí, ale boli určené prostredníctvom bilaterálnych rokovaní medzi podnikmi. Toto tvrdenie musí byť preto zamietnuté.

287    Žalobkyne následne uvádzajú, že MOL nedodávala parafínový gáč nemeckým zákazníkom, takže poznámka sa nevzťahuje na časť porušenia týkajúcu sa parafínového gáča. Okrem toho z týchto údajov nemožno prijať záver, že bola uzatvorená dohoda týkajúca sa cien.

288    Treba uviesť, že tieto tvrdenia nie sú relevantné, keďže určenie cien sa vo všeobecnosti uplatňuje na všetkých zákazníkov vrátane – ako v prejednávnom prípade – nemeckých konečných zákazníkov. Okrem toho Komisia vysvetlila dôvody, na základe ktorých sa v odôvodneniach 289 až 292 napadnutého rozhodnutia, ktoré boli prebraté do bodu 282 vyššie, rozhodla obmedziť rozsah protisúťažných postupov týkajúcich sa parafínového gáča na predaj nemeckým končeným zákazníkom. Žalobkyne neuviedli tvrdenia týkajúce sa týchto častí napadnutého rozhodnutia.

289    Okrem toho Komisia žalobkyniam pripísala komplexné porušenie spočívajúce v „dohodách a/alebo zosúladených postupoch“, takže dokazovanie týkajúce sa uzatvorenia dohody o osobitných cenách sa nevyžaduje.

290    Žalobkyne napokon tvrdia, že zápisnica zo stretnutia „Blauer Salon“ týkajúca sa tohto technického stretnutia neobsahuje informácie o rokovaniach týkajúcich sa parafínového gáča.

291    V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že podľa judikatúry citovanej v bode 230 vyššie neúplné a nesúrodé dôkazy, ktorými môže Komisia disponovať, musí byť v každom prípade možné doplniť závermi umožňujúcimi rekonštrukciu relevantných okolností, pričom posúdenie sa týka všetkých dostupných dôkazov. Nemožno preto dôvodne od Komisie požadovať, aby preukázala každý detail porušenia prostredníctvom viacerých zhodujúcich sa listinných dôkazov.

292    Vzhľadom na tieto úvahy Komisia správne, a to predovšetkým vo svetle vyhlásení účastníkov kartelu, prijala záver, že poznámka spoločnosti MOL týkajúca sa tohto technického stretnutia bola súčasťou súboru dôkazov o existencii „dohôd a/alebo zosúladených postupov“ týkajúcich sa parafínového gáča predávaného nemeckým konečným zákazníkom.

293    Po druhé, pokiaľ ide o stretnutie z 8. a 9. marca 1999 uvedené v odôvodnení 152 napadnutého rozhodnutia, Komisia tvrdí:

„Shell predložila rukou písanú poznámku, ktorú podľa jej tvrdení napísal pán [S. R.] na účely prípravy tohto stretnutia. To by vysvetľovalo posledný riadok poznámky, v ktorom sa uvádza ‚8/9.3.99 PM ‑ triesková doska‘. Shell vyhlasuje, že ‚PM‘ znamená ‚paraffin Mafia‘ [(parafínová mafia)], t. j. názov, ktorý Shell pripísala podnikom, ktoré sa bežne zúčastňovali technických stretnutí. Poznámka obsahuje dátum konania stretnutia, čo robí vysvetlenie spoločnosti Shell v súvislosti s poznámkou vypracovanou pri príprave stretnutia prípustným a koherentným s ostatnými dôkazmi. Poznámka pána [S. R.] preukazuje, že tento pán očakával, že osoby zastupujúce jednotlivé podniky si vymenia informácie o dodávkach parafínového gáča určitým významným zákazníkom. Na druhý deň po tomto stretnutí pán [S. R.] zaslal svojmu nadriadenému, pánov [S. T.] e‑mail, v ktorom uviedol, že [jeden z účastníkov kartelu] má v úmysle zvýšiť od 1. júna 1999 ceny parafínového gáča používaného v odvetví trieskových dosák z 8 na 10 %. V rukou písanej poznámke týkajúcej sa tohto e‑mailu bolo uvedené ‚všetci výrobcovia považujú za potrebné zvýšiť (ceny)‘. To preukazuje, že osoby zastupujúce spoločnosti na stretnutiach sa dohodli na zvyšovaní cien parafínového gáča v odvetví trieskových dosák a že [jeden z účastníkov kartelu] mal v úmysle uplatňovať túto dohodu od júna 1999. Odkaz na ‚všetkých výrobcov‘ preukazuje tiež, že popri spoločnostiach Total a Shell sa na stretnutí museli zúčastniť aj ďalšie podniky.“

294    Podľa odôvodnenia 151 napadnutého rozhodnutia Sasol nevylučuje svoju účasť na tomto stretnutí.

295    Rovnako podľa odôvodnenia 152 napadnutého rozhodnutia ExxonMobil nepopiera svoju účasť a pripúšťa, že jej zástupca sa zúčastnil niektorých viacstranných rokovaní so spoločnosťami Sasol, Shell/Dea a Total, ktoré sa „pravdepodobne medzi rokmi 1999 a 2001“ venovali osobitne parafínovému gáču určenému pre výrobcov trieskových dosák v nemecky hovoriacej časti Európy.

296    Všeobecný súd konštatuje, že vyhlásenia spoločností ExxonMobil a Shell, ako aj poznámka spoločnosti Shell citovaná v odôvodneniach 151 a 152 napadnutého rozhodnutia sú súčasťou súboru dôkazov, z ktorých môže Všeobecný súd vyvodiť, že Sasol sa v období rokov 1999 až 2001 zúčastnila aspoň jedného stretnutia zameraného na „dohody a/alebo zosúladené postupy“ týkajúce sa stanovenia ceny parafínového gáča určeného pre nemeckých konečných zákazníkov.

297    Po tretie, pokiaľ ide o technické stretnutie zo 17. a 18. decembra 2002, ktorého sa Sasol zúčastnila, Komisia, ktorá preskúmala poznámku spoločnosti Total, dospela v odôvodnení 168 napadnutého rozhodnutia k tomuto záveru:

„Takisto existuje dátumom označený graf s názvom ‚Európsky trh‘, ktorý bol poskytnutý na stretnutí. Kópia objavená v spoločnosti Total obsahuje rukou písané komentáre preukazujúce, že číselné údaje boli predmetom rokovaní na stretnutí. Táto poznámka obsahuje tiež ďalšie rukou písané komentáre, ktoré okrem iného uvádzajú: ‚Marcová údržba v spoločnosti Petrogal. Parafínový gáč pod 500 eur. Trojtýždňová údržba v júli v spoločnosti MOL.‘ To dokazuje, že cena parafínového gáča bola predmetom rokovaní na tomto stretnutí.“

298    Treba poznamenať, že žalobkyne neuviedli nijaké tvrdenie, pokiaľ ide o predmetné pasáže napadnutého rozhodnutia.

299    Uvedený graf objavený v spoločnosti Total je preto súčasťou dôkazov preukazujúcich existenciu „dohôd a/alebo zosúladených postupov“ týkajúcich sa stanovenia ceny parafínového gáča určeného pre nemeckých konečných zákazníkov.

300    Po štvrté, pokiaľ ide o stretnutia z 11. a 12. mája 2004, ktorých sa zúčastnila Sasol, Komisia v odôvodnení 174 napadnutého rozhodnutia uviedla rukou písanú poznámku objavenú v spoločnosti Total, ktorá obsahuje tieto údaje:

„– > Sasol 40 €/50 $. – koniec júla.

‑> Mer: 38 – 28.

‑> 1. júl –

+ FRP: 70 ‑> 6000 €/T

+ Čajové sviečky: 50 ‑> 500 €/T

+ Mikrovosk: 25 ‑> 50 $/T

…

‑> 40 €/T parafínový gáč.“

301    Podľa odôvodnenia 174 napadnutého rozhodnutia „v poslednom riadku sa uvádza, že zvýšenie cien bolo dohodnuté aj pre parafínový gáč“ a „z celkového kontextu poznámky vyplýva, že šípka pred cenou označuje existenciu stratégie dohodnutej pre budúcnosť, teda že sa plánuje zvýšenie cien“.

302    Podľa žalobkýň nič nenaznačuje, že by sa táto pasáž skutočne týkala dohody o parafínovom gáči predávanom konečným zákazníkom v Nemecku. Nijaký z ostatných podnikov, ktoré sa zúčastnili stretnutia z 11. a 12. mája 2004 nespomenul uzatvorenie takej dohody. Navyše, keďže sa ExxonMobil, ktorá predstavuje jedného z najväčších predajcov parafínového gáča konečným zákazníkom, nenachádza medzi zúčastnenými podnikmi, ktoré sa uvádzajú v bode 174 napadnutého rozhodnutia, je veľmi málo pravdepodobné, že by sa otázka týkajúca sa parafínového gáča predávaného konečným zákazníkom na tomto stretnutí prerokovala.

303    Tieto tvrdenia treba zamietnuť na základe úvah, ktoré už boli uvedené v bodoch 289 a 291 vyššie, a prijať záver, že predmetná poznámka je súčasťou súboru dôkazov preukazujúcich existenciu „dohôd a/alebo zosúladených postupov“ týkajúcich sa parafínového gáča predávaného nemeckým konečným zákazníkom.

304    Na záver treba usúdiť, že Komisia zhromaždila súbor listinných dôkazov, ktoré preukazujú existenciu „dohôd a/alebo zosúladených postupov“ týkajúcich sa parafínového gáča predávaného nemeckým konečným zákazníkom.

305    Žalobkyne však tvrdia, že tieto dôkazy nepreukazujú dohody uzatvorené so spoločnosťou Sasol.

306    Čo sa týka s dohôd protisúťažnej povahy, ktoré sa ako v prejednávnom prípade prejavujú počas stretnutí konkurenčných podnikov, Súdny dvor už rozhodol, že k porušeniu článku 81 ES dôjde, ak je predmetom týchto stretnutí obmedzovanie, vylučovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže a týmto spôsobom smerujú k umelému organizovaniu fungovania trhu. V takom prípade stačí, ak Komisia na účely preukázania účasti podniku na karteli preukáže, že dotknutý podnik sa zúčastnil na stretnutiach, na ktorý došlo k uzavretiu dohôd protisúťažnej povahy. Ak bola preukázaná účasť na takýchto stretnutiach, prináleží tomuto podniku, aby predložil dôkazy o tom, že jeho účasť na predmetných stretnutiach nemala protisúťažnú povahu, a to takým spôsobom, že preukáže, že svojim konkurentom oznámil, že sa týchto stretnutí zúčastnil z iných dôvodov ako oni (rozsudky Súdneho dvora Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 230 vyššie, bod 81, a z 25. januára 2007, Sumitomo Metal Industries a Nippon Steel/Komisia, C‑403/04 P a C‑405/04 P, Zb. s. I‑729, bod 47).

307    Dôvodom tohto pravidla je skutočnosť, že podnik svojou účasťou na takomto stretnutí bez verejného dištancovania sa od jeho obsahu umožnil ostatným účastníkom domnievať sa, že súhlasí s jeho výsledkom a že sa mu podriadi (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 230 vyššie, bod 82, a Sumitomo Metal Industries a Nippon Steel/Komisia, už citovaný v bode 307 vyššie, bod 48).

308    Účasť žalobkýň na protisúťažných stretnutiach a ich nedištancovanie sa od protiprávneho obsahu preto odôvodňuje, že Komisia im toto správanie pripísala bez toho, aby bolo potrebné, aby Komisia konkrétne preukázala, že žalobkyne uzatvorili dohody na týchto stretnutiach. Tvrdenie, ktoré v tejto súvislosti žalobkyne uviedli, je preto irelevantné.

309    Napokon žalobkyne tvrdia, že technické stretnutia z 30. a 31. októbra 1997 a z 11. a 12. mája 2004 neboli v oznámení o výhradách uvedené ako „stretnutia týkajúce sa parafínového gáča“.

310    Toto tvrdenie nemôže uspieť. Dôkazy týkajúce sa časti porušenia súvisiacej s parafínovým gáčom a citované v napadnutom rozhodnutí boli totiž už uvedené v oznámení o výhradách. V uvedenom oznámení bolo tiež jasne spomenuté, že časť porušenia týkajúca sa parafínového gáča bola pripísaná žalobkyniam.

311    Napokon treba uviesť, že žalobkyne nespochybňujú zistenie Komisie, podľa ktorého sú postupy týkajúce sa parafínových voskov a postupy týkajúce sa parafínového gáča jediným a pokračujúcim porušením. Dôkazy týkajúce sa postupov súvisiacich s parafínovým gáčom preto treba posudzovať v kontexte dôkazov, ktoré zhromaždila Komisia a ktoré sa týkajú jediného porušenia. Tieto dôkazy preukazujú pretrvávajúci kontakt podnikov, ktoré sa zúčastnili na postupoch týkajúcich sa parafínového gáča.

312    Vzhľadom na všetky uvedené úvahy treba potvrdiť zistenie v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého sa žalobkyne počas obdobia od 30. októbra 1997 do 12. mája 2004 podieľali na časti komplexného, jediného a pokračujúceho porušenia týkajúcej sa parafínového gáča, ktorá je predmetom napadnutého rozhodnutia.

313    Z toho vyplýva, že Komisia sa nedopustila pochybenia, keď pri stanovení základnej sumy pokuty uloženej žalobkyniam zohľadnila hodnotu predaja dosiahnutého prostredníctvom dodávok parafínového gáča a uplatnila násobiteľ zodpovedajúci danej dĺžke trvania.

 O neprimeranej povahe koeficientu 15 % uplatneného na obrat dosiahnutý predajom parafínového gáča

314    Žalobkyne Komisii vytýkajú, že porušila zásadu proporcionality, keďže stanovila sumu pokuty uplatnením sadzby 15 % na predaj parafínového gáča spoločnosťou Sasol konečným zákazníkom v Nemecku.

315    Podľa judikatúry zásada proporcionality vyžaduje, aby akty inštitúcií neprekračovali hranice toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou, pričom v situácii, keď existuje výber medzi viacerými primeranými opatreniami, treba zvoliť také opatrenie, ktoré je najmenej obmedzujúce, a spôsobené nevýhody nesmú byť neprimerané sledovaným cieľom (rozsudky Súdneho dvora z 13. novembra 1990, Fedesa a i., C‑331/88, Zb. s. I‑4023, bod 13, a z 5. mája 1998, Spojené kráľovstvo/Komisia, C‑180/96, Zb. s. I‑2265, bod 96; rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, Prym a Prym Consumer/Komisia, T‑30/05, neuverejnený v Zbierke, bod 223).

316    Uplatnenie tejto zásady v rámci konaní začatých Komisiou na potrestanie porušení pravidiel hospodárskej súťaže znamená, že pokuty nesmú byť neprimerané vzhľadom na sledované ciele, t. j. vzhľadom na dodržanie týchto pravidiel, a že výška pokuty uloženej podniku za porušenie v oblasti hospodárskej súťaže musí byť primeraná porušeniu posudzovanému v celkových súvislostiach a musí najmä prihliadať na jeho závažnosť a dĺžku trvania (pozri v tomto zmysle rozsudok Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 315 vyššie, body 223 a 224 a tam citovanú judikatúru). Zásada proporcionality má predovšetkým za následok, že Komisia musí pokutu stanoviť proporcionálne k faktorom, ktoré zohľadnila pri posúdení závažnosti porušenia, a tieto faktory musí v tejto súvislosti uplatňovať koherentným a objektívne odôvodneným spôsobom (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T‑43/02, Zb. s. II‑3435, body 226 až 228, a rozsudok Všeobecného súdu z 28. apríla 2010, Amann & Söhne a Cousin Filterie/Komisia, T‑446/05, Zb. s. II‑1255, bod 171).

317    V prvom rade treba uviesť, že časť porušenia týkajúca sa parafínového gáča spočívala najmä v protiprávnych činnostiach súvisiacich s určovaním cien medzi konkurentmi a patrí tak do kategórie porušení, ktoré najviac narušujú voľnú hospodársku súťaž.

318    Všeobecný súd preto usudzuje, že uplatnenie koeficientu vo výške 15 % hodnoty predaja parafínového gáča na účely výpočtu pokuty je primerané závažnosti tejto časti porušenia.

319    V druhom rade treba zdôrazniť, že Komisia zohľadnila relevantné skutočnosti koherentným a objektívne odôvodneným spôsobom. Na časť porušenia týkajúcu sa parafínového gáča sa totiž uplatní bod 23 usmernení z roku 2006, v ktorom sa uvádzajú najzávažnejšie formy porušení, v prípade ktorých je vo všeobecnosti odôvodnené uplatnenie koeficientu „v hornej časti stupnice“, t. j. od 15 do 30 % hodnoty predaja parafínového gáča. Komisia tým, že stanovila koeficient na 15 % hodnoty predaja parafínového gáča v celom rozsahu dodržala uvedené usmernenia, pretože použila najnižší koeficient, ktorý bolo možné podľa všeobecných pravidiel stanovených v usmerneniach z roku 2006 použiť na dohody alebo horizontálne zosúladené postupy smerujúce k určeniu cien.

320    V treťom rade sa žalobkyne domnievajú, že uvedený koeficient je neprimeraný vzhľadom na obmedzený počet stretnutí a účastníkov, obmedzený rozsah časti porušenia týkajúcej sa parafínového gáča, ako aj relatívne malé trhové podiely účastníkov kartelu.

321    Čo sa týka údajne obmedzeného počtu stretnutí, na ktorých sa spomenula otázka parafínového gáča, treba konštatovať, že – ako vyplýva z analýzy uvedenej v bodoch 283 až 310 vyššie – ide o oveľa vyšší počet príležitostí než dve, teda počet stretnutí, ktoré žalobkyne priznali. Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala účasť žalobkýň na časti komplexného, jediného a pokračujúceho porušenia, na ktoré sa vzťahuje napadnuté rozhodnutie, týkajúcej sa parafínového gáča v období od 30. októbra 1997 do 12. mája 2004 (pozri bod 312 vyššie). Tvrdenie založené na obmedzenom počte stretnutí týkajúcich sa parafínového gáča preto treba zamietnuť.

322    Čo sa týka obmedzeného rozsahu časti porušenia týkajúcej sa parafínového gáča v rozsahu, v akom sa týka iba predaja nemeckým konečným zákazníkom a údajne obmedzeného trhového podielu spoločnosti Sasol, treba uviesť, že tieto skutočnosti už boli zohľadnené vo výpočte základnej sumy pokuty. Pri stanovení hodnoty predaja, v prípade ktorej sa následne uplatnil koeficient 15 % z dôvodu závažnosti porušenia, bol totiž zohľadnený iba obrat podniku Sasol (odrážajúci jeho presný trhový podiel) dosiahnutý z predaja skupine predmetných zákazníkov (odrážajúci obmedzený rozsah časti porušenia týkajúcej sa parafínového gáča).

323    Tieto tvrdenia žalobkýň preto treba zamietnuť.

324    V štvrtom rade žalobkyne poukazujú na skutočnosť, že parafínový gáč nevyrábajú.

325    V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že umelo zvyšované ceny parafínového gáča sa neuplatňovali na krížové dodávky medzi účastníkmi kartelu. Sasol preto napriek skutočnosti, že sama nevyrábala parafínový gáč, mohla mať prospech z časti porušenia týkajúcej sa parafínového gáča, keďže si ho mohla zaobstarať za konkurenčnú cenu a predať ho nemeckým konečným zákazníkom za umelo zvýšenú cenu, ktorá vyplývala z kartelu.

326    Toto tvrdenie musí byť preto takisto zamietnuté.

327    Komisia preto neporušila zásadu proporcionality, keď ako násobiteľ uplatnila sadzbu 15 % z hodnoty predaja z dôvodu závažnosti časti porušenia týkajúcej sa parafínového gáča.

328    Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba zamietnuť túto výhradu a v dôsledku toho aj tretiu časť štvrtého žalobného dôvodu.

 O štvrtej časti založenej na absencii odlišného stanovenia základnej sumy pokuty podľa rôznych období účasti rôznych spoločností na karteli

329    Žalobkyne uvádzajú, že podľa rozhodovacej praxe Komisie ak sú rôznym subjektom, ktorým je určené rozhodnutie, uložené pokuty za rôzne obdobia porušenia, Komisia musí stanoviť základnú sumu pokuty, ktorá sa má uložiť, tak že vydelí časť uvedenej základnej sumy vypočítanej na základe predaja počtom jednotlivých období.

330    Komisia však v prejednávnom prípade na základe dĺžky trvania porušenia uplatnila jednak koeficient 13 vo vzťahu k spoločnosti Sasol Wax v prípade celého obdobia porušenia a jednak koeficient 10 v prípade období, za ktoré bola všetkým žalobkyniam pripísaná solidárna zodpovednosť, pričom v prípade týchto jednotlivých období zohľadnila rovnakú hodnotu predaja.

331    Komisia prijala takéto opatrenie bez toho, aby vysvetlila dôvod, prečo správne uplatňovanie pravidiel práva hospodárskej súťaže Únie vyžadovalo osobitne prísnu sankciu voči juhoafrickej skupine spoločností za obdobia porušenia, počas ktorých uvedená skupina nepôsobila v Európe, v tomto prípade počas obdobia Schümann, alebo pôsobila iba prostredníctvom spoločného podniku, v tomto prípade počas obdobia spoločného podniku, zatiaľ čo Komisia nevidela nijaký dôvod sankcionovať spoločnosť Vara, predchádzajúcu materskú spoločnosť spoločnosti HOS, ktorá bola vlastníkom jednej tretiny základného imania spoločnosti Schümann Sasol.

332    Komisia tým porušila zásadu zákazu neprimeraných pokút a zásadu individualizácie trestov.

333    Na úvod treba pripomenúť, že podľa bodu 6 usmernení z roku 2006 kombinácia hodnoty predaja v súvislosti s porušením a dĺžky trvania porušenia sa považuje za vhodnú hodnotu na vyhodnotenie ekonomického významu porušenia, ako aj relatívneho podielu každého podniku na porušení. Okrem toho podľa bodu 13 uvedených usmernení na účely stanovenia základnej výšky pokuty, ktorá má byť uložená, Komisia použije hodnotu predajov tovarov alebo služieb uskutočnených podnikom v dotknutej geografickej oblasti vo vnútri EHP, ktoré priamo alebo nepriamom súvisia s protiprávnym konaním.

334    Podľa judikatúry, pokiaľ je potrebné vychádzať pri určení pomerov medzi ukladanými pokutami z obratu podnikov, ktoré sa zúčastnili na tom istom porušení, treba vymedziť obdobie, ktoré sa zohľadní, tak aby boli získané obraty čo najviac porovnateľné. Z toho vyplýva, že určitý podnik môže požadovať, aby sa Komisia v jeho prípade oprela o iné obdobie, než je všeobecne stanovené, iba vtedy, ak preukáže, že obrat, ktorý dosiahol počas všeobecne stanoveného obdobia, nevyjadruje z dôvodov, ktoré sú pre neho špecifické, jeho skutočnú veľkosť a hospodársku silu, ani rozsah porušenia, ktorého sa dopustil (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Fiskeby Board/Komisia, T‑319/94, Zb. s. II‑1331, bod 42, a z 30. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, T‑175/05, neuverejnený v Zbierke, bod 142).

335    V odôvodnení 634 napadnutého rozhodnutia Komisia tvrdila, že uznáva, že rok 2004 je – z dôvodu rozšírenia Únie v máji – výnimočným rokom a že sa domnieva, že je vhodné nepoužiť hodnotu predaja dosiahnutého počas roka 2004 ako jediný základ na výpočet pokuty, ale použiť hodnotu predaja za posledné tri účtovné roky účasti subjektu na porušení.

336    Komisia preto vo vzťahu k hlavnej časti a druhej časti porušenia týkajúcej sa parafínových voskov použila priemer hodnoty predaja parafínových voskov, ktorý Sasol dosiahla počas rokov 2002 až 2004. Dospela tak k číslu zodpovedajúcemu 167 324 016 eur. Čo sa týka tretej časti porušenia týkajúcej sa parafínového gáča, použila priemer hodnoty predaja, ktorý Sasol dosiahla počas účtovných rokov 2001 až 2003. V prípade parafínového gáča tak dospela k sume zodpovedajúcej 5 404 922 eur.

337    V prvom rade treba preskúmať tvrdenia žalobkýň z hľadiska situácie spoločnosti Sasol Wax.

338    Žalobkyne tvrdia, že časť pokuty, ktorá bola uložená iba spoločnosti Sasol Wax, je vo výške 67,5 milióna eur, čo predstavuje približne 22 % jej obratu za rok 2007. Pokuta v takej výške by mohla zničiť hospodársku podstatu spoločnosti Sasol Wax, pokiaľ by skupina Sasol dobrovoľne neprebrala pokutu na seba, a to pri absencii akejkoľvek viny a zodpovednosti, pokiaľ ide o obdobie Schümann.

339    V rozsahu, v akom sa toto tvrdenie týka stanovenia hornej hranice pokuty, sa odkazuje na analýzu súvisiacu so šiestym žalobným dôvodom.

340    Napokon treba poznamenať, že žalobkyne neuviedli nijaké tvrdenie smerujúce k preukázaniu, že hodnota predaja použitá ako základ na výpočet základnej sumy pokuty uloženej spoločnosti Sasol Wax primerane neodrážala hospodársky význam porušenia, ktorého sa táto spoločnosť dopustila, ani jej relatívny podiel na karteli, v zmysle usmernení z roku 2006 a judikatúry citovanej v bode 334 vyššie.

341    Žalobkyne tiež nespochybňujú, že Sasol Wax je zodpovedná za protiprávne konania spoločnosti HOS a Schümann Sasol v rozsahu, v akom bola právnym nástupcom predchádzajúcich spoločností, ktoré sa priamo podieľali na karteli.

342    Je potrebné tiež uviesť, že v rámci výpočtu pokút uložených na základe článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 je rozdielne zaobchádzanie s dotknutými podnikmi neoddeliteľne späté s výkonom právomocí, ktoré plynú Komisii z tohto ustanovenia. V rámci svojej miery voľnej úvahy totiž Komisia musí individuálne prispôsobiť sankcie v závislosti od samotného správania a charakteristík týchto podnikov, aby v každom jednotlivom prípade zabezpečila plnú účinnosť pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 2007, Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, C‑76/06 P, Zb. s. I‑4405, bod 44 a tam citovanú judikatúru). Žalobkyne naproti tomu neuviedli nijaký právny predpis, ktorý by Komisii ukladal povinnosť individualizovať hodnotu predaja v rámci skupiny.

343    Preto treba prijať záver, že žalobkyne nepreukázali, že by sa Komisia dopustila nejakého pochybenia, keď na účely výpočtu základnej sumy pokuty uloženej jednotlivým spoločnostiam tvoriacim podnik Sasol použila priemer hodnoty predaja, ktoré dosiahol tento podnik v období rokov 2002 až 2004, a to v prípade celého obdobia účasti tohto podniku na častiach porušenia týkajúcich sa parafínových voskov, t. j. obdobia od 3. septembra 1992 do 28. apríla 2005.

344    Z rovnakých dôvodov žalobkyne nepreukázali ani to, že by sa Komisia dopustila určitého pochybenia, keď na účely výpočtu základnej sumy pokuty uloženej jednotlivým spoločnostiam tvoriacim podnik Sasol použila priemer hodnoty predaja tohto podniku dosiahnutého v období rokov 2001 až 2003, a to v prípade celého obdobia účasti tohto podniku na častiach porušenia týkajúcich sa parafínového gáča, t. j. obdobia od 30. októbra 1997 do 12. mája 2004.

345    Čo sa týka potreby v prípade skupiny Sasol prevziať z ekonomického hľadiska zodpovednosť za zaplatenie časti pokuty uloženej spoločnosti Sasol Wax a presahujúcej 10 % jej obratu, Všeobecný súd usudzuje, že táto otázka nespadá do výpočtu základnej sumy pokuty, ale patrí skôr do preskúmania vykonaného v rámci šiesteho žalobného dôvodu.

346    Tvrdenia žalobkýň treba preto zamietnuť bez toho, aby tým bol dotknutý výsledok preskúmania šiesteho žalobného dôvodu.

347    V druhom rade treba uviesť, že pripísanie konaní, ktorých sa počas obdobia spoločného podniku dopustila spoločnosť Schümann Sasol, spoločnosti Schümann Sasol International treba potvrdiť z dôvodu uplatnenia domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na správanie jej dcérskej spoločnosti, v ktorej vlastní celé základné imanie, ktorú žalobkyne nevyvrátili.

348    Okrem toho žalobkyne nespochybňujú pripísanie zodpovednosti, ktorú má spoločnosť Schümann Sasol International, spoločnosti Sasol Wax International z dôvodu právneho nástupníctva medzi týmito dvoma právnickými osobami.

349    Preto treba prijať záver, že žalobkyne nepreukázali, že by Komisia nesprávne použila tú istú hodnotu predaja v prípade spoločnosti Sasol Wax a v prípade jej jedinej materskej spoločnosti, Sasol Wax International.

350    V treťom rade treba pripomenúť, že sa vyhovuje prvému žalobnému dôvodu a že napadnuté rozhodnutie sa zrušuje v rozsahu, v akom sa týka pripísania zodpovednosti za konania spoločnosti Schümann Sasol počas obdobia spoločného podniku spoločnostiam Sasol Holding in Germany a Sasol Ltd (pozri bod 127 vyššie). Nie je preto viac relevantná otázka údajnej protiprávnosti z dôvodu hodnoty predaja použitej na výpočet sumy pokuty, ktorá bola uložená posledným uvedeným spoločnostiam za obdobie spoločného podniku.

351    Napokon, pokiaľ ide o obdobie Sasol, počas ktorého spoločnosti Sasol Holding in Germany a Sasol Ltd nepriamo vlastnili celé základné imanie spoločnosti Sasol Wax, nijaký právny predpis Komisii nebráni použiť tú istú hodnotu predaja na účely výpočtu pokuty uloženej dcérskej spoločnosti, ktorá sa priamo podieľala na porušení, a jej materským spoločnostiam.

352    Vzhľadom na uvedené úvahy Všeobecný súd usudzuje, že Komisia v kontexte stanovenia hodnoty predaja neporušila zásadu zákazu neprimeraných pokút a zásadu individualizácie trestov. Je preto potrebné zamietnuť štvrtú časť štvrtého žalobného dôvodu a v dôsledku toho aj štvrtý žalobný dôvod v celom rozsahu bez toho, aby tým boli dotknuté dôsledky vyplývajúce z prijatia prvého a šiesteho žalobného dôvodu.

5.     O piatom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom zistení úlohy spoločnosti Sasol ako vodcu

353    Žalobkyne tvrdia, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia a nesprávneho posúdenia dôkazov, keďže dospela k záveru, že časť pokuty týkajúca sa parafínových voskov, ktorá sa ukladá spoločnosti Sasol, mala byť zvýšená o 50 % (t. j. o 210 miliónov eur) z dôvodu, že Sasol mala úlohu vodcu kartelu v oblasti parafínových voskov.

 O napadnutom rozhodnutí

354    Komisia uviedla svoje zistenia týkajúce sa úlohy spoločnosti Sasol ako vodcu v odôvodneniach 681 až 686 napadnutého rozhodnutia:

„…

(681) [Bod] 28 usmernení z roku 2006 na účely výpočtu pokút stanovuje, že ‚Komisia môže zvýšiť základnú výšku pokuty, ak zistí existenciu priťažujúcich okolností, napríklad:… vedúca úloha pri porušovaní alebo podnecovanie k porušeniu…‘ Komisia v oznámení o výhradách [potvrdila], že ‚osobitne tiež poukázala na vedúcu úlohu, ktorú mohla mať spoločnosť Sasol, ako to vyplýva zo skutočností opísaných vyššie‘. Sasol vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách spochybňuje, že mala takú úlohu vodcu porušenia. Sasol tvrdí, že mala úlohu vodcu, iba pokiaľ ide o technickú časť technických stretnutí, a to z dôvodu lepšej znalosti činností; okrem toho Sasol, ktorá je odkázaná na dodávky od svojich konkurentov, nebola schopná riadiť kartel, hoci priznáva, že iniciovala rokovania o cenách; aj keď HOS – v porovnaní s jej konkurentmi malý hráč z hľadiska obratu – mohla mať úlohu vodcu, jej vplyv sa postupom času zmenšoval. Napokon Sasol tvrdí, že jej úlohu vodcu neodrážajú dostupné dôkazy. Zdá sa, že Sasol poukazuje na to, že pokiaľ ide o určité obdobia a/alebo určité aspekty porušenia, mali úlohu vodcu spoločnosti Total a ExxonMobil.

(682) Tvrdenia Sasol nemožno prijať. Dôkazy uvedené v kapitole 4 preukazujú, že:

1.      Sasol zvolala takmer všetky technické stretnutia, pričom posielal pozvánky, navrhovala programy, viaceré tieto stretnutia organizovala, rezervovala hotelové izby, prenajímala si rokovacie sály a organizovala večere,

2.      Sasol predsedala technickým stretnutiam a zároveň iniciovala a organizovala rokovania o cenách,

3.      Sasol prinajmenšom príležitostne nadväzovala na základe technických stretnutí bilaterálne vzťahy,

4.      Sasol aspoň raz zastupovala jeden z iných dotknutých podnikov (pozri odôvodnenie 129).

(683) Tvrdenie, podľa ktorého Sasol zvolávala, organizovala a predsedala iba technickej časti technických stretnutí, nemožno prijať. Nič nenasvedčuje tomu, že by Sasol opustila svoju úlohu vodcu vtedy, keď sa rokovania na technických stretnutiach týkali protisúťažných otázok, ktoré boli súčasťou týchto technických stretnutí, a Sasol sama priznala, že iniciovala rokovania o cenách. Nijaká z poznámok z daného obdobia nenaznačuje zmenu štruktúry medzi dvomi časťami stretnutí. Komisia sa v každom prípade domnieva, že obe časti stretnutí boli úzko previazané a nie je možné medzi nimi rozlišovať. Napokon ďalší účastníci technických stretnutí vnímali Sasol ako subjekt s úlohou vodcu kartelu. To vyplýva najmä z korešpondencie, ktorú adresoval zástupca spoločnosti ExxonMobil (pozri odôvodnenie 600), aby ukončil jej účasť na karteli. Nič nenasvedčuje tomu, že by Sasol niekedy chcela vyvrátiť dojem ďalších účastníkov kartelu, pokiaľ ide o jej postavenie vodcu kartelu. Skutočnosť, že Sasol mohla byť závislá od iných spoločností, čo sa týka dodávok, nevylučuje, že by mohla zohrávať úlohu vodcu kartelu. Závislosť na dodávkach predstavuje vzhľadom na postavenie vodcu, ktoré má spoločnosť Sasol na trhu s parafínovými voskami, iba jeden aspekt situácie, pričom ďalšími aspektmi sú, že Sasol bola do určitej miery schopná ovplyvňovať trh s parafínovými voskami a že bola silným kupujúcim. Hoci sa Sasol a jej predchodcovia môžu v porovnaní s ďalšími subjektmi, ktorým je určené toto rozhodnutie, javiť ako slabí hráči z hľadiska svetového obratu, netreba zabúdať na to, že z hľadiska hodnoty predaja ide o najvýznamnejší subjekt na trhu s parafínovými voskami. Okrem toho skutočnosť, že dotknutý podnik bol z hospodárskeho hľadiska nezávislý od svojich konkurentov alebo že mohol vyvíjať na nich tlak, nepredstavuje predchádzajúcu podmienku na konštatovanie úlohy vodcu. Judikatúra na to, aby bolo možné konštatovať existenciu vodcu, nevyžaduje, aby tento vodca určoval to, akým spôsobom sa majú správať ďalšie subjekty. Komisia sa preto nedomnieva, že by bolo možné túto úlohu vodcu vylúčiť na základe výňatkov z vyhlásení spomenutých spoločnosťou Sasol.

(684) Vzhľadom na to, že úlohu spoločnosti Sasol ako vodcu nebolo možné, pokiaľ ide o parafínový gáč, preukázať, Komisia usudzuje, že priťažujúcu okolnosť súvisiacu so skutočnosťou, že Sasol bola v postavení vodcu, možno uplatniť iba v prípade iných výrobkov, ktoré súvisia s porušením.

(685)      V rozsahu, v akom Sasol tvrdí, že pokiaľ ide o niektoré obdobia alebo niektoré aspekty porušenia, boli v postavení vodcu iné podniky, Komisia upozorňuje, že tieto tvrdenia nie sú podložené dôkazmi, a preto ich nemožno zohľadniť.

(686) Vzhľadom na uvedené skutočnosti musí byť základná suma pokuty v prípade spoločnosti Sasol zvýšená o 50 % časti základnej sumy vychádzajúcej z predaja dosiahnutého spoločnosťou Sasol v prípade úplne rafinovaných parafínových voskov, polorafinovaných parafínových voskov, zmesí voskov, špeciálnych voskových výrobkov, tvrdých parafínových voskov a hydrogenovaných parafínových voskov.“

 O rámcovej judikatúre

355    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak sa porušenia dopustili viaceré podniky, musia sa v rámci určenia výšky pokút preukázať ich jednotlivé úlohy na porušení počas trvania ich účasti na ňom (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 252 vyššie, bod 150). Z toho najmä vyplýva, že úloha „vodcu“, ktorú zohráva jeden alebo viacero podnikov v rámci kartelu, sa musí zohľadniť na účely výpočtu pokuty, keďže podniky, ktoré takúto úlohu zohrávali, musia z tohto dôvodu niesť osobitnú zodpovednosť v porovnaní s ostatnými podnikmi (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Finnboard/Komisia, C‑298/98 P, Zb. s. I‑10157, bod 45).

356    V súlade s týmito zásadami bod 28 usmernení z roku 2006 uvádza pod nadpisom „Priťažujúce okolnosti“ demonštratívny zoznam okolností, ktoré môžu viesť k zvýšeniu základnej sumy pokuty, ktorý obsahuje najmä úlohu vodcu porušenia (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, Zb. s. II‑497, body 280 až 282, a rozsudok Všeobecného súdu z 27. septembra 2012, Shell Petroleum a i./Komisia, T‑343/06, bod 197).

357    Na to, aby bolo možné podnik kvalifikovať ako vodcu kartelu, musí pre kartel predstavovať podstatnú hnaciu silu alebo niesť osobitnú a konkrétnu zodpovednosť za jeho fungovanie. Takúto okolnosť treba totiž posúdiť so zreteľom na kontext prípadu. Možno ju vyvodiť najmä z toho, že podnik svojimi konkrétnymi krokmi dal sám od seba zásadný podnet ku kartelu, alebo zo súboru nepriamych dôkazov poukazujúcich na odhodlanosť podniku zabezpečiť stabilitu a úspech kartelu (rozsudky BASF/Komisia, už citovaný v bode 356 vyššie, body 299, 300, 351, 370 až 375 a 427, a Shell Petroleum a i./Komisia, už citovaný v bode 356 vyššie, bod 198).

358    Platí to v prípade, keď sa podnik zúčastnil na stretnutiach kartelu v mene iného podniku, ktorý sa na nich nezúčastnil, a informoval tento podnik o výsledkoch uvedených stretnutí. Rovnako je to aj v prípade, ak sa preukáže, že uvedený podnik zohrával vedúcu úlohu pri konkrétnom fungovaní kartelu napríklad tým, že organizoval množstvo stretnutí, zhromažďoval a rozosielal informácie v rámci kartelu a najčastejšie vypracovával návrhy týkajúce sa fungovania kartelu (rozsudky BASF/Komisia, už citovaný v bode 356 vyššie, body 404, 439 a 461, a Shell Petroleum a i./Komisia, už citovaný v bode 356 vyššie, bod 199). Pri preukazovaní takej vedúcej úlohy sú tiež relevantné predsedníctvo stretnutí, ako aj podnet na vytvorenie kartelu alebo nabádanie nového účastníka, aby sa ku kartelu pripojil (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 8. septembra 2010, Deltafina/Komisia, T‑29/05, Zb. s. II‑4077, body 333 a 335).

359    Naproti tomu skutočnosť, že podnik vyvíja nátlak na ostatných členov kartelu, či dokonca im diktuje ich správanie, nie je nevyhnutnou podmienkou na to, aby bolo možné tento podnik kvalifikovať ako vodcu kartelu. Ani postavenie podniku na trhu, ani zdroje, ktorými disponuje, nemôžu predstavovať dôkazy o úlohe vodcu porušenia, a to ani keby boli súčasťou kontextu, v prípade ktorého sa takéto dôkazy musia posúdiť (rozsudky Všeobecného súdu z 27. septembra 2012, Koninklijke Wegenbouw Stevin/Komisia, T‑357/06, bod 286, a Shell Petroleum a i./Komisia, už citovaný v bode 356 vyššie, bod 201; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 356 vyššie, body 299 a 374).

360    Navyše podľa judikatúry vzhľadom na významné dôsledky týkajúce sa pokuty, ktorá sa má uložiť vodcovi kartelu, je úlohou Komisie, aby v oznámení o výhradách uviedla skutočnosti, ktoré považuje za relevantné, aby dotknutý podnik, ktorý by mohol byť považovaný za vodcu kartelu, mohol na také výhrady odpovedať. Vzhľadom na to, že toto oznámenie predstavuje jednu z etáp pri prijímaní konečného rozhodnutia, a teda nejde o konečné rozhodnutie Komisie, však od Komisie nemožno vyžadovať, aby už v tejto etape pristúpila k právnej kvalifikácii skutočností, na ktorých sa bude zakladať jej konečné rozhodnutie o pripísaní úlohy vodcu kartelu (rozsudok Súdneho dvora z 9. júla 2009, Archer Daniels Midland/Komisia, C‑511/06 P, Zb. s. I‑5843, body 70 a 71).

361    Napokon treba zdôrazniť, že časti dokumentov a vyhlásení, ktoré Komisia prípadne výslovne necitovala ani v napadnutom rozhodnutí, ani v oznámení o výhradách, však môže zohľadniť Všeobecný súd v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci v prípade, že uvedené dokumenty a vyhlásenia boli sprístupnené žalobkyniam v rámci správneho konania po oznámení výhrad (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, SCA Holding/Komisia, C‑297/98 P, Zb. s. I‑10101, bod 55; pozri v tomto zmysle rozsudky BASF/Komisia, už citovaný v bode 356 vyššie, bod 354, a Shell Petroleum a i./Komisia, už citovaný v bode 356 vyššie, bod 176).

 O dodržaní povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o zistenie týkajúce sa úlohy spoločnosti Sasol ako vodcu

362    Žalobkyne sa domnievajú, že Komisia nedostatočne odôvodnila svoje zistenie, podľa ktorého Sasol zohrávala úlohu vodcu kartelu.

363    V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry z odôvodnenia individuálneho rozhodnutia musia jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, tak aby sa dotknutým subjektom umožnilo spoznať dôvody prijatého opatrenia a príslušnému súdnemu orgánu vykonať svoje súdne preskúmanie. Požiadavka odôvodnenia sa musí posúdiť vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, má byť posudzovaná s ohľadom nielen na jeho znenie, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich predmetnú oblasť (pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63 a tam citovanú judikatúru).

364    V prejednávanej veci treba konštatovať, že Komisia v odôvodneniach 681 až 686 napadnutého rozhodnutia dostatočne presne uviedla skutočnosti, z ktorých vychádzala na účely posúdenia spoločnosti Sasol ako vodcu časti porušenia týkajúcej sa parafínových voskov. Komisia totiž uviedla skutočnosti, ktoré v tejto súvislosti považovala za relevantné a spresnila dokumenty na podporu týchto faktických konštatovaní.

365    Výhradu založenú na nedostatku odôvodnenia preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.

 O vecnom posúdení skutočností zhromaždených Komisiou na účely podloženia záveru týkajúceho sa úlohy spoločnosti Sasol ako vodcu

366    Na úvod sa žalobkyne domnievajú, že skutočnosti, ktoré boli uvedené v napadnutom rozhodnutí, nepodporujú záver, podľa ktorého bola Sasol vodcom kartelu, takže sa Komisia dopustila nesprávneho posúdenia a v tomto ohľade aj nesprávneho právneho posúdenia.

367    V prvom rade treba preskúmať skutočnosti uvedené v odôvodnení 682 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorých Sasol zvolala takmer všetky technické stretnutia, posielala pozvánky a navrhovala program v súvislosti s uvedenými stretnutiami, viaceré stretnutia organizovala, pričom rezervovala hotelové izby, prenajímala si rokovacie sály a organizovala večere, a zároveň predsedala týmto stretnutiam, iniciovala a organizovala rokovania o cenách.

368    Žalobkyne nespochybňujú presnosť skutočností uvedených vyššie.

369    Tvrdia však, že Sasol nevypracovala program týkajúci sa rokovania kartelu, ale vypracovala program výlučne v prípade technickej a legitímnej časti stretnutí. Okrem toho Sasol nestanovovala čas a miesta stretnutí „Blauer Salon“ jednostranne, ale rozhodovali o nich účastníci kartelu.

370    Navyše Sasol ani neorganizovala, ani nijakým spôsobom nevyhotovovala štruktúru rokovania členov kartelu o cenách. Sasol po tom, čo predsedala technickej časti stretnutia, všeobecne začala rokovanie o cenách, avšak určovanie cien bolo následne predmetom otvoreného rokovania a rozhodnutia v tejto veci prijímali všetci účastníci vo forme otvoreného „vystúpenia zástupcov“. Nič nenaznačuje tomu, že by Sasol vyvíjala čo i len menší nátlak na akéhokoľvek z ostatných účastníkov kartelu s tým, aby rokovania viedli k stanovenému výsledku.

371    Všeobecný súd usudzuje, že tvrdenia žalobkýň nemôžu zmierniť význam skutočnosti, že práve Sasol zvolala takmer všetky technické stretnutia, posielala účastníkom pozvánky, rezervovala hotelové izby, prenajímala si rokovacie sály a organizovala večere. Tieto skutočnosti preukazujú, že Sasol bola z praktického hľadiska organizátorom protisúťažných stretnutí.

372    Okrem toho skutočnosť, že Sasol zasielala pozvánky, má osobitný význam, ktorý ide nad rámec významu praktickej organizácie, keďže ak sa určití účastníci kartelu nezúčastnili jedného alebo viacerých po sebe idúcich technických stretnutí a nedozvedeli sa tak o mieste a čase nasledujúceho technického stretnutia, mohli sa opäť zúčastňovať neskorších stretnutí na základe pozvánky od spoločnosti Sasol.

373    Takisto skutočnosť, že Sasol vyhotovila program týkajúci sa prinajmenšom technickej a legitímnej časti rokovaní, je znakom o určitom privilegovanom postavení medzi účastníkmi technických stretnutí, ktoré môže posilniť autoritu spoločnosti Sasol, ktorú už aj tak mala z dôvodu svojho postavenia najväčšieho výrobcu parafínových voskov v rámci EHP s trhovým podielom 22,4 % v roku 2004.

374    Navyše okolnosť, že práve Sasol vo všeobecnosti začínala rokovanie o cenách, je tiež významná, pretože Sasol tak všeobecne smerovala legitímne technické rokovania k rokovaniam s protisúťažnou povahou. Aj pri absencii nepriamych dôkazov v súvislosti s protisúťažnými rokovaniami v programe vypracovanom spoločnosťou Sasol, čo je dôsledkom tajnej povahy kartelov, práve Sasol tak všeobecne určovala miesto protisúťažných rokovaní v rámci diskutovaných otázok. Okrem toho zo spisu vyplýva, že práve Sasol bola vo všeobecnosti prvým subjektom, ktorý oznamoval zamýšľané ceny parafínových voskov alebo rozsah zvyšovania, ako aj dátum uplatňovania nových cien voči zákazníkom.

375    Navyše treba pripomenúť, že podľa judikatúry citovanej v bode 359 vyššie skutočnosť, že jeden podnik vyvíja nátlak, ba dokonca diktuje správanie ostatných členov kartelu, nie je nevyhnutnou podmienkou na to, aby tento podnik mohol byť kvalifikovaný ako vodca kartelu. Žalobkyne preto nemôžu užitočne tvrdiť, že Sasol nevyvíjala počas technických stretnutí nátlak na ostatných účastníkov kartelu.

376    V druhom rade žalobkyne nespochybňujú, že Sasol aspoň raz zastupovala jeden z ďalších dotknutých podnikov, a to konkrétne Wintershall. Okrem toho Sasol informovala ostatných účastníkov kartelu, ktorých zástupcovia sa nemohli zúčastniť stretnutia, o jeho výsledkoch, ako je to preukázané v odôvodnení 103 napadnutého rozhodnutia a v bode 185 prílohy napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o spoločnosti MOL, Eni a Repsol.

377    V treťom rade Komisia tiež v odôvodnení 683 uvádza, že ostatní účastníci technických stretnutí vnímali Sasol ako vodcu kartelu. Vyplýva to najmä z korešpondencie, ktorú zaslal zástupca spoločnosti ExxonMobil s cieľom ukončenia jej účasti na karteli.

378    Žalobkyne sa domnievajú, že dôkazy, ktoré zhromaždila Komisia, nepodporujú záver Komisie, podľa ktorého ostatní účastníci kartelu vnímali spoločnosť Sasol ako vodcu kartelu. List spoločnosti ExxonMobil bol adresovaný spoločnosti Sasol iba z dôvodu, že práve Sasol zaslala predchádzajúci list obsahujúci navrhovaný program stretnutia.

379    List spoločnosti ExxonMobil bol preskúmaný v odôvodnení 600 napadnutého rozhodnutia. Komisia usúdila, že:

„ExxonMobil vyhlasuje, že posledným stretnutím, ktorého sa jej zástupcovia zúčastnili, bolo technické stretnutie, ktoré sa konalo 27. a 28. februára v Mníchove. V odpovedi na pozvánku na stretnutie… z 15. januára 2004 od [pána M.] zo skupiny Sasol [pán Hu] zo skupiny ExxonMobil okrem iného uviedol: ‚Zdá sa, že body programu sú pre náš podnik zaujímavé. Domnievame sa však, že táto skupina konkurentov sa stretáva bez podpory odborného združenia a z tohto dôvodu nemá ani štruktúru, ani štatút. Táto situácia nám prekáža a chceli by sme navrhnúť, aby tieto stretnutia viedla EWF, a to buď v rámci technického výboru, alebo samostatného podvýboru. ExxonMobil sa bez podpory regulačného odborného združenia tohto stretnutia nezúčastní.‘“

380    Vzhľadom na kontext tohto listu Všeobecný súd konštatuje, že zmienka o stretnutiach „konkurentov… bez podpory… odborného združenia“ naznačuje, že ExxonMobil zamýšľala ukončiť svoju účasť na karteli, ako to Komisia tiež správne uviedla. Použitie konkrétnejšej formulácie by nebolo rozumné vzhľadom na tajnú povahu kartelov a riziko pokút vyplývajúce z výslovného uvedenia protisúťažných konaní v korešpondencii.

381    Skutočnosť, že tento list bol adresovaný iba spoločnosti Sasol a nie všetkým účastníkom kartelu, nepochybne preukazuje, že ExxonMobil považovala spoločnosť Sasol za vodcu kartelu.

382    Vyhlásenia spoločností Shell a Sasol, na ktoré odkazuje odôvodnenie 107 napadnutého rozhodnutia, obsahujú zbiehajúce sa skutočnosti, keď oba podniky tvrdili, že zástupca spoločnosti Sasol vo všeobecnosti organizoval a predsedal stretnutiam.

383    Je preto potrebné zamietnuť tvrdenia žalobkýň uvedené v tejto súvislosti a potvrdiť zistenie Komisie, podľa ktorého ostatní účastníci kartelu vnímali spoločnosť Sasol ako vodcu kartelu.

384    Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba konštatovať, že Komisia zhromaždila súbor zbiehajúcich sa dôkazov, ktoré vzhľadom na rámcovú judikatúru odôvodňujú záver, podľa ktorého Sasol bola pre kartel významným hnacím prvkom a niesla osobitnú a konkrétnu zodpovednosť za jeho fungovanie, takže Komisia platne usúdila, že uvedená spoločnosť bola vodcom častí kartelu týkajúcich sa parafínových voskov.

385    Ostatné tvrdenia žalobkýň nemôžu spochybniť platnosť tohto konštatovania.

386    V prvom rade podľa žalobkýň bola jediným rozdielom medzi spoločnosťou Sasol a ostatnými účastníkmi kartelu skutočnosť, že Sasol organizovala stretnutia a predsedala im, že najčastejšie iniciovala rokovania o cenách a vykonávaní zvyšovaní dohodnutých cien a že vo všeobecnosti bola prvou pri uplatňovaní cien, ktoré sa dohodli so všetkými účastníkmi kartelu.

387    V prvom rade treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie sa nezakladá iba na týchto tvrdeniach, ako to tiež vyplýva z preskúmania vyššie.

388    Ako ďalej Komisia správne uvádza, nijaký iný podnik než Sasol nezahrnuje toľko zbiehajúcich sa skutočností na založenie svojej úlohy vodcu. Z prílohy napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že výslovné dôkazy o stretnutiach, ktoré by organizovali iní účastníci kartelu, existujú iba v prípade piatich stretnutí, a to konkrétne jedného stretnutia organizovaného spoločnosťou MOL, troch stretnutí organizovaných spoločnosťou Total a jedného stretnutia organizovaného spoločnosťou Shell z celkových 51 stretnutí, zatiaľ čo pozvánky a programy zaslané e‑mailom umožňujú pripísať spoločnosti Sasol iniciatívu uskutočniť a organizovať jedenásť stretnutí.

389    Toto tvrdenie treba preto zamietnuť.

390    V druhom rade žalobkyne tvrdia, že Sasol nebola schopná riadiť kartel, pretože bola závislá od ďalších vertikálne integrovaných účastníkov kartelu, ktorí jej dodávali parafínový gáč, ktorý je surovinou parafínových voskov.

391    Toto tvrdenie nemôže uspieť. Trhový podiel spoločnosti Sasol na trhu s parafínovými voskami v rámci EHP predstavoval v roku 2004 22,4 %, takže Sasol bola, ako tvrdia žalobkyne, najvýznamnejším dodávateľom parafínových voskov a „líder na trhu“. Sasol bola navyše najvýznamnejším odberateľom parafínového gáča, a to napríklad podľa vlastných slov najvýznamnejším odberateľom parafínového gáča vyrábaného spoločnosťami Shell a ExxonMobil. Vo vzťahu k výrobcom parafínového gáča tak mala silnú vyjednávaciu pozíciu z dôvodu svojej kúpnej sily. Napokon skutočnosť, Sasol nebola zo strany vertikálne integrovaných výrobcov vystavená nijakému tlaku, pokiaľ ide o cenu parafínového gáča, je dostatočne preukázaná tým, že následný predaj parafínového gáča, ktorý realizovala vo vzťahu k nemeckým konečným zákazníkom, predstavoval výnosnú obchodnú činnosť. Z toho vyplýva, že obchodná sila spoločnosti Sasol v rámci účastníkov kartelu nebola ovplyvnená skutočnosťou, že nebola vertikálne integrovaná.

392    V treťom rade sa žalobkyne domnievajú, že Komisia nemohla platne prijať záver, že dohody a protisúťažné postupy týkajúce sa parafínového gáča a parafínových voskov nepredstavovali jediné a pokračujúce porušenie, ani že úloha spoločnosti Sasol ako vodcu nemohla byť v súvislosti s parafínovým gáčom preukázaná. Komisia sa v tejto súvislosti dopustila nesprávneho posúdenia, keďže nebolo možné iba čiastočne riadiť kartel.

393    Ako správne uvádza Komisia, pojmy „jediné a pokračujúce porušenie“ a „vodca kartelu“ nezodpovedajú tým istým kritériám. Pojem „jediné a pokračujúce porušenie“ spočíva v myšlienke určitého jediného protisúťažného cieľa, zatiaľ čo pojem „vodca kartelu“ spočíva v skutočnosti, že jeden podnik predstavuje významnú hnaciu silu v rámci kartelu.

394    Nijaký právny predpis preto Komisii nestanovuje povinnosť preukázať, že úloha spoločnosti Sasol ako vodcu sa vzťahovala na všetky časti porušenia. Naopak skutočnosť, že Komisia neprijala záver o úlohe spoločnosti Sasol ako vodcu v súvislosti s časťou týkajúcou sa parafínového gáča napriek úlohe spoločnosti Sasol ako organizátora, pokiaľ ide o technické stretnutia, počas ktorých bol parafínový gáč tiež predmetom rokovaní, je odrazom spravodlivého prístupu Komisie.

395    Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba prijať záver, že Komisia uviedla viaceré zhodujúce sa dôkazy, ktoré ako celok umožňujú usúdiť, že Sasol predstavovala pre kartel významnú hnaciu silu.

396    Komisia sa preto nedopustila ani nesprávneho posúdenia, ani nesprávneho právneho posúdenia, keď na základe súboru zhodujúcich sa a zbiehajúcich sa nepriamych dôkazov dospela k záveru, že žalobkyňa plnila úlohu vodcu kartelu v oblasti parafínových voskov.

397    V dôsledku toho treba túto výhradu zamietnuť.

 O údajne nadmernej, neprimeranej a diskriminačnej povahe zvýšenia základnej sumy pokuty o 50 % z dôvodu úlohy vodcu

398    Žalobkyne sa domnievajú, že zvýšenie základnej sumy pokuty na 210 miliónov eur je nenáležite nadmerné a neprimerané. V dôsledku toho žiadajú Všeobecný súd, aby zrušil zvýšenie pokuty o 50 % alebo aby aspoň podstatne znížil sadzbu zvýšenia, tak aby náležite a primerane odrážala závažnosť porušenia, ktorého sa dopustila Sasol, vo vzťahu k porušeniam, ktorých sa dopustili ostatní účastníci kartelu.

399    V prvom rade Komisia podľa žalobkýň vyvodila údajnú úlohu spoločnosti Sasol ako vodcu výlučne z okolností, ktoré sa v menšom rozsahu týkajú tiež ostatných účastníkov kartelu, takže kvalitatívny rozdiel medzi účasťou spoločnosti Sasol na karteli a účasťou ostatných podnikov neexistoval. Komisia preto porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, keďže tieto skutočnosti vytýkala iba spoločnosti Sasol a nie ostatným účastníkom kartelu.

400    Treba zdôrazniť, že ako vyplýva z analýzy uvedenej v bodoch 367 až 396 vyššie, Komisia preukázala, že Sasol bola vo vzťahu k svojej úlohe vodcu v rámci kartelu v odlišnej situácii než ostatní účastníci kartelu. K tomuto záveru sa dalo dospieť na základe tak kvantitatívnych, ako aj kvalitatívnych skutočností, keďže určité správania, ktoré sú znakmi úlohy vodcu, možno právom vytýkať iba spoločnosti Sasol. Komisia preto môže v každom prípade diferencovať základnú sumu pokuty uloženej rôznym účastníkom kartelu tým, že zohľadní konkrétnu intenzitu organizačných činností jediného účastníka v rámci kartelu.

401    V dôsledku toho so zreteľom na judikatúru citovanú v bode 181 vyššie Komisia vzhľadom na osobitnú situáciu spoločnosti Sasol vo vzťahu k situácii ostatných účastníkov kartelu neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

402    V druhom rade žalobkyne uvádzajú, že porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť Sasol, nie je vážnejšie než porušenie, ktorého sa dopustili ostatní účastníci kartelu v rozsahu, ktorý odôvodňuje zvýšenie pokuty o 50 %. Finančná sila spoločnosti Sasol bola okrem iného citeľne nižšia než finančná sila ostatných účastníkov kartelu, takže sa jej suma základnej pokuty už dotkla oveľa viac než všetkých ostatných účastníkov kartelu.

403    Zvýšenie o 50 %, ktoré sa pripočítalo k základnej sume pokuty, predstavovalo 125 % ročného predaja parafínového vosku, ktorý Sasol Wax dosiahla v rámci EHP. To tiež zodpovedalo 75 % kumulovanej základnej sumy pokút, ktoré boli uložené všetkým ostatným účastníkom kartelu, zatiaľ čo trhový podiel spoločnosti Sasol Wax je približne 25 až 30 %.

404    Podľa judikatúry musí byť suma pokuty prispôsobená na účely zohľadnenia zisťovaného dosahu na podnik, ktorému sa ukladá, a to preto, aby pokuta nebola zanedbateľná alebo naopak neprimerane vysoká, najmä s ohľadom a finančnú silu predmetného podniku, v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi jednak z potreby zaručiť účinnosť pokuty a jednak dodržanie zásady proporcionality (rozsudky Súdu prvého stupňa Degussa/Komisia, už citovaný v bode 203 vyššie, bod 283, a z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, T‑410/03, Zb. s. II‑881, bod 379).

405    Podľa judikatúry citovanej v bode 316 vyššie uplatnenie zásady proporcionality znamená, že pokuty nesmú byť neprimerané vzhľadom na sledované ciele, t. j. vzhľadom na dodržanie pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, a že výška pokuty uloženej podniku za porušenie v oblasti hospodárskej súťaže musí byť primeraná porušeniu posudzovanému v celkových súvislostiach a musí najmä prihliadať na jeho závažnosť a dĺžku trvania. Zásada proporcionality znamená najmä to, že Komisia musí pokutu stanoviť proporcionálne ku kritériám, ktoré zohľadnila pri posudzovaní závažnosti porušenia, a z tohto dôvodu musí tieto kritériá uplatňovať koherentným a objektívne odôvodneným spôsobom.

406    V prejednávanej veci treba uviesť, že skutočnosť, že základná suma pokuty predstavuje 125 % ročného predaja parafínového vosku, ktorý Sasol Wax dosiahla v rámci EHP, vyplýva v podstate zo samotnej skutočnosti, že bola trinásť rokov účastníkom kartelu a že dĺžka účasti je násobiteľom, ktorý sa uplatňuje na hodnotu predaja.

407    Rovnako skutočnosť, že zvýšenie z dôvodu úlohy vodcu zodpovedá 25 % kumulovanej základnej sumy pokút uložených všetkým ostatným členom kartelu, sa vysvetľuje tým, že Sasol, ktorá je lídrom na trhu s parafínovými voskami s 22,4 % podielom na tomto trhu, dosiahla oveľa vyššiu hodnotu predaja než ostatní účastníci kartelu.

408    Nijaké z porovnaní, ktoré urobili žalobkyne, preto nie je v súlade s analýzou proporcionality, pokiaľ ide o zvýšenie základnej sumy o 50 % z dôvodu úlohy vodcu kartelu.

409    Naproti tomu Všeobecný súd už v situáciách, ktoré sú analogické situáciám, o ktoré ide v prejednávanej veci, a pri výkone svojej neobmedzenej právomoci potvrdil, že zvýšenie základnej sumy pokuty o 50 % primerane odrážalo dodatočný škodlivý účinok porušenia, ktorý vyplýval z úlohy vodcu kartelu (rozsudok Koninklijke Wegenbouw Stevin/Komisia, už citovaný v bode 359 vyššie, bod 302).

410    Napokon treba uviesť, že zvýšenie základnej sumy pokuty sa netýka otázky finančnej sily podniku, ktorému sa pripisuje zodpovednosť za porušenie. Kritériom výpočtu použitým na tento účelom je stanovenie hornej hranice celkovej sumy pokuty na 10 % ročného obratu podniku. Tvrdenia žalobkýň sú preto v tejto súvislosti neúčinné.

411    V dôsledku toho treba vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci a dôkazy zhromaždené Komisiou, ktoré preukazujú úlohu spoločnosti Sasol ako vodcu, prijať záver, že Komisia neporušila zásadu proporcionality a neprimerane nezvýšila základnú sumu pokuty, keď uplatnila zvýšenie tejto základnej sumy o 50 % z dôvodu tejto úlohy vodcu.

412    Je preto potrebné zamietnuť výhrady založené na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a zásady proporcionality.

413    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba piaty žalobný dôvod zamietnuť v celom rozsahu.

6.     O siedmom žalobnom dôvode založenom na nepriznaní úplného oslobodenia spoločnosti Sasol, pokiaľ ide o niektoré časti pokuty

414    Žalobkyne tvrdia, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia a porušila bod 23 oznámenia o spolupráci z roku 2002, keďže pokutu, ktorá sa ukladá spoločnosti Sasol, založila na viacerých skutočnostiach, ktoré Sasol dobrovoľne poskytla a ktoré Komisia pred vyhláseniami spoločnosti Sasol nepoznala a ktoré mali významný a priamy vplyv na závažnosť a dĺžku trvania porušenia.

415    Komisia v odôvodnení 741 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že dôkazy, ktoré predložila spoločnosť Sasol po šetreniach vo dvoch listoch z apríla a mája 2005 a v ich prílohách, priniesli významnú pridanú hodnotu v zmysle oznámenia o spolupráci z roku 2002 z dôvodu, že posilňujú schopnosť Komisie preukázať skutočnosti súvisiace s kartelom.

416    Okrem toho v odôvodnení 743 napadnutého rozhodnutia Komisia tvrdí, že prvé dôkazy, ktoré mali priamy vplyv na určenie dĺžky trvania kartelu, neboli poskytnuté spoločnosťou Sasol, ale boli objavené počas šetrení, pričom išlo konkrétne o poznámky spoločnosti MOL a zápisnice spoločnosti Sasol zo stretnutí „Blauer Salon“, a obsahovala ich žiadosť spoločnosti Shell o oslobodenie od pokuty.

417    Podľa odôvodnenia 749 Komisia na tomto základe uplatnila zníženie o 50 % na sumu pokuty uloženej spoločnosti Sasol, teda maximálnu sadzbu zníženia, ktorú možno na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 priznať podniku, ktorý nebol prvým, ktorý odhalil existenciu kartelu, keďže v tomto prípade ju odhalila spoločnosť Shell.

 O prvej časti týkajúcej sa technických stretnutí z obdobia pred rokom 2000

418    Žalobkyne tvrdia, že najstarším stretnutím, ktoré spomenula spoločnosť Shell vo svojej žiadosti o zhovievavosť, je stretnutie, ktoré sa konalo 3. a 4. februára 2000 v Budapešti. Vyhlásenie spoločnosti Shell neobsahovalo nijaký konkrétny dôkaz, pokiaľ ide o stretnutia, ktoré sa konali v období pred týmto dátumom. Komisia sa tak mala oprieť o vyhlásenia spoločnosti Sasol, aby preukázala uskutočnenie niektorých stretnutí, a to najmä v období rokov 1995 až 2000.

419    Žalobkyne sa, čo sa týka poznámok spoločnosti MOL a zápisníc zo stretnutí „Blauer Salon“ nájdených počas šetrení, ktoré tak predstavujú dôkazy z obdobia pred dobrovoľnými oznámeniami spoločnosti Sasol, domnievajú, že tieto zdroje nepokrývajú všetky stretnutia uvedené v rozhodnutí Komisie a že informácie vyplývajúce z týchto poznámok neboli z väčšej časti dostatočne výslovné na preukázanie dĺžky trvania porušenia. Okrem toho žalobkyne odkazujú na sedem technických stretnutí, ktoré sa konali v období rokov 1996 až 2001, ktorých podstatné prvky, akými sú čas, miesta, totožnosť účastníkov a protisúťažný obsah, Komisia mohla preukázať s požadovaným stupňom istoty iba vďaka žiadosti spoločnosti Sasol o zhovievavosť.

420    Žalobkyne sa preto domnievajú, že práve na základe týchto skutočností, ktoré poskytla spoločnosť Sasol, mohla Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázať existenciu porušenia v období rokov 1992 až 1999. Žiadajú preto Všeobecný súd, aby zmenil napadnuté rozhodnutie a priznal im úplné oslobodenie od pokút, pokiaľ ide o časť porušenia, ktorá sa viaže k obdobiu rokov 1992 až 1999.

421    Je potrebné konštatovať, že tvrdenia žalobkýň nepodporuje ani obsah napadnutého rozhodnutia, ani dokumenty, ktoré sú v ňom citované.

422    V prvom rade, pokiaľ ide o obdobie medzi prvým stretnutím v roku 1992 a ôsmym stretnutím, ktoré sa konalo 27. januára 1995, Komisia disponovala informáciami o karteli pochádzajúcimi z iných zdrojov, než je žiadosť spoločnosti Sasol o zhovievavosť, a to konkrétne z poznámok spoločnosti MOL a zápisníc spoločnosti Sasol zo stretnutí „Blauer Salon“, ktoré boli objavené počas šetrení. Ide o technické stretnutia z 3. a 4 septembra 1992 (odôvodenie 126 napadnutého rozhodnutia), 26. marca 1993 (odôvodnenie 129 napadnutého rozhodnutia), 2. júna 1993 (odôvodnenie 130 napadnutého rozhodnutia), 25. októbra 1993 (odôvodnenie 131 napadnutého rozhodnutia), 24. júna 1994 (odôvodnenie 132 napadnutého rozhodnutia), 30. septembra 1994 (odôvodnenie 133 napadnutého rozhodnutia) a 27. januára 1995 (odôvodnenie 134 napadnutého rozhodnutia). Poznámky spoločnosti MOL a zápisnice zo stretnutí „Blauer Salon“ týkajúce sa týchto stretnutí, ktoré boli uvedené v napadnutom rozhodnutí, umožnili Komisii určiť identitu účastníkov kartelu, čas a miesto stretnutí, a dokonca aj z väčšej časti obsah rokovaní a ich protisúťažnú povahu.

423    Čo sa týka obdobia medzi deviatym stretnutím, ktoré sa konalo 16. a 17. marca 1995, a dvadsiatym druhým stretnutím, ktoré sa konalo 27. a 28. októbra 1999, vyhlásenia spoločnosti Sasol umožnili oboznámiť Komisiu iba o troch stretnutiach, a to o stretnutí z 12. a 13. januára 1999 (odôvodnenie 150 napadnutého rozhodnutia), 2. a 3. marca 1999 (odôvodnenie 151 napadnutého rozhodnutia) a 23. a 24. septembra 1999 (odôvodnenie 155 napadnutého rozhodnutia). Naproti tomu Komisia mohla preukázať uskutočnenie štyroch stretnutí, a to z 22. a 23. júna 1995 (odôvodnenie 136 napadnutého rozhodnutia), 14. a 15. mája 1996 (odôvodnenie 140 napadnutého rozhodnutia), 12. a 13. februára 1998 (odôvodnenie 146 napadnutého rozhodnutia) a z 8. a 9. júla 1999 (odôvodnenie 154 napadnutého rozhodnutia), na základe poznámok spoločnosti MOL nájdených počas šetrení. Okrem toho Komisia mohla tiež urobiť rekonštrukciu obsahu dvoch z týchto stretnutí na základe dôkazov, ktoré získala počas šetrení.

424    Z toho vyplýva, že dôkazy, ktorými disponovala Komisia pred podaním vyhlásení spoločnosti Sasol, jej umožnili preukázať existenciu porušenia za obdobie, ktoré predchádzalo 3. februáru 2000. Tvrdenia žalobkýň preto nie sú vecne podložené.

425    V druhom rade žalobkyne sa navyše nemôžu odvolávať na čiastočnú povahu informácií obsiahnutých v poznámkach spoločnosti MOL a zápisniciach zo stretnutí „Blauer Salon“.

426    Treba uviesť, že poznámky spoločnosti MOL sú rukou písané poznámky pripravené počas stretnutí osobou, ktorá sa ich zúčastnila, a že ich obsah je štruktúrovaný a relatívne podrobný. Ich dôkazná sila je preto veľmi vysoká. Pokiaľ ide o zápisnice spoločnosti Sasol zo stretnutí „Blauer Salon“, ide o dokumenty z obdobia porušenia a vyhotovené in tempore non suspecto, teda krátko po technickom stretnutí, na ktoré odkazujú. Dôkazná sila je preto vysoká.

427    Okrem toho podľa judikatúry citovanej v bode 230 vyššie vzhľadom na tajnú povahu kartelov nemožno od Komisie vyžadovať, aby predložila dôkazy, ktoré výslovne potvrdzujú nadviazanie styku medzi dotknutými subjektmi. Neúplné a nesúrodé dôkazy, ktorými môže Komisia disponovať, musí byť v každom prípade možné doplniť závermi umožňujúcimi rekonštrukciu relevantných okolností. Existenciu protisúťažného postupu alebo dohody preto možno vyvodiť z určitého množstva zhodných okolností a nepriamych dôkazov, ktoré – posudzované ako celok – môžu v prípade neexistencie iného prijateľného vysvetlenia predstavovať dôkaz porušenia pravidiel hospodárskej súťaže.

428    Poznámky a zápisnice spomínané vyššie predstavujú súbor dôkazov, na ktorom mohla Komisia platne založiť konštatovanie, podľa ktorého v období medzi rokmi 1992 a 1999 kartel už fungoval.

429    Nepochybne obe oznámenia spoločnosti Sasol uľahčili prácu Komisie tým, že poskytovali dodatočné dôkazy a objasnenia týkajúce sa výkladu ostatných dostupných dôkazov. Tento prínos však primerane odráža rozsah zníženia pokuty o 50 % priznaný spoločnosti Sasol z dôvodu spolupráce.

430    Prvú časť siedmeho žalobného dôvodu je preto potrebné zamietnuť.

 O druhej časti týkajúcej sa rozdelenia trhov a zákazníkov

431    Je potrebné pripomenúť, že podľa odôvodnenia 653 napadnutého rozhodnutia, keďže bolo preukázané, že ExxonMobil, MOL, Repsol, RWE, Sasol, Shell a Total sa tiež podieľali na rozdelení zákazníkov a/alebo trhov, čo predstavuje druhú časť porušenia, podiel hodnoty predaja zohľadnený v prípade týchto podnikov bol stanovený na 18 % namiesto 17 %, čo je sadzba, ktorá bola uplatnená na podniky, ktoré sa zúčastnili iba prvej časti porušenia.

432    Žalobkyne uvádzajú, že informácie, ktoré v tejto súvislosti poskytla spoločnosť Shell pred tým, ako poskytli svoje vyhlásenia, sa ukázali byť podľa odôvodnenia 741 napadnutého rozhodnutia neúplné. Tvrdia tiež, že podrobné dôkazy týkajúce sa rozdelenia zákazníkov a/alebo trhov vyplývajú z vyhlásení spoločnosti Sasol z 30. apríla a 12. mája 2005.

433    V tejto súvislosti stačí uviesť, že skutočnosti ukazujúce jasne na rozdelenie zákazníkov na technických stretnutiach sa nachádzali v poznámkach spoločnosti MOL citovaných v odôvodneniach 145 a 147 napadnutého rozhodnutia, v zápisnici spoločnosti Sasol citovanej v odôvodnení 168 napadnutého rozhodnutia a v poznámke spoločnosti Total spomenutej v odôvodnení 170 toho istého rozhodnutia. Tieto dôkazy boli získané počas šetrení, t. j. pred poskytnutím vyhlásení spoločnosti Sasol.

434    Tvrdenia žalobkýň preto nie sú vecne podložené.

435    Pokiaľ ide o neúplnú povahu informácií, ktoré sa nachádzajú v uvedených poznámkach, stačí odkázať na úvahy uvedené v bodoch 426 a 427 vyššie.

436    Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba druhú časť a v dôsledku toho celý siedmy žalobný dôvod zamietnuť.

 O existencii neobmedzenej právomoci a stanovení konečnej sumy pokuty

437    Treba pripomenúť, že preskúmanie zákonnosti rozhodnutí prijatých Komisiou je doplnené neobmedzenou právomocou, ktorá sa priznáva súdu Únie v článku 31 nariadenia č. 1/2003 v súlade s článkom 229 ES a v súčasnosti s článkom 261 ZFEÚ. Táto právomoc oprávňuje súd, aby nad rámec jednoduchého preskúmania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrušil, znížil alebo zvýšil uloženú pokutu alebo penále. Preskúmanie upravené Zmluvami teda predpokladá, že v súlade s požiadavkami zásady účinnej súdnej ochrany podľa článku 47 Charty základných práv súd Únie uskutoční tak právne, ako aj vecné preskúmanie a že má právomoc posúdiť dôkazy, zrušiť napadnuté rozhodnutie a zmeniť výšku pokút (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C‑3/06 P, Zb. s. I‑1331, body 60 až 62, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. októbra 2003, General Motors Nederland a Opel Nederland/Komisia, T‑368/00, Zb. s. II‑4491, bod 181).

438    Všeobecnému súdu preto prináleží, aby v rámci svojej neobmedzenej právomoci posúdil ku dňu prijatia svojho rozhodnutia, či bola žalobkyniam uložená pokuta, ktorej výška správne odráža závažnosť a dĺžku trvania predmetného porušenia, tak aby uvedené pokuty boli primerané vo vzťahu ku kritériám stanoveným v článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 11. marca 1999, Aristrain/Komisia, T‑156/94, Zb. s. II‑645, body 584 až 586, a z 9. júla 2003, Cheil Jedang/Komisia, T‑220/00, Zb. s. II‑2473, bod 93).

439    Treba však zdôrazniť, že výkon neobmedzenej právomoci neznamená preskúmanie ex offo, a pripomenúť, že konanie pred súdmi Únie je kontradiktórne (rozsudok Súdneho dvora z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, Zb. s. I‑13085, bod 64).

1.     O prvej časti šiesteho žalobného dôvodu založenej na neexistencii samostatného stanovenia hornej hranice, pokiaľ ide o obdobie Schümann

440    Žalobkyne pripomínajú, že spoločnostiam Sasol Ltd, Sasol Holding in Germany a Sasol Wax International nebola pripísaná zodpovednosť za časť pokuty týkajúcu sa obdobia Schümann (t. j. 67,5 milióna eur), ktorá zodpovedá 22 % obratu spoločnosti Sasol Wax, ktorá je ako právny nástupca spoločnosti HOS jedinou spoločnosťou zodpovednou za porušenie v období Schümann. Komisia sa však dopustila pochybenia, keď nestanovila a neuplatnila hornú hranicu 10 % stanovenú článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, pokiaľ ide o obdobie Schümann.

441    Pokuta uložená spoločnosti Sasol Wax za obdobie Schümann bola nadmerná a bola schopná zničiť podstatu spoločnosti Sasol Wax, ak by Sasol Ltd dobrovoľne na seba neprevzala povinnosť zaplatiť pokutu, čo viedlo k tomu, že nepriamo niesla zodpovednosť týkajúcu sa obdobia Schümann.

442    Komisia preto porušila článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a zásadu individualizácie trestov. Žalobkyne preto navrhujú, aby Všeobecný súd zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa v ňom spoločnosti Sasol Wax ukladá pokuta, ktorá presahuje hornú hranicu 10 % obratu, ktorý v roku 2007 dosiahli pán Schümann a ním ovládaná skupina spoločností. Žalobkyne na pojednávaní subsidiárne navrhli zníženie tejto časti pokuty s tým, že sa horná hranica jej sumy stanoví na 10 % obratu spoločnosti Sasol Wax.

443    Komisia sa domnieva, že pri stanovení hornej hranice 10 % upravenej v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 musí zohľadniť hospodársku jednotu, aká existovala v čase prijatia napadnutého rozhodnutia, ako to vyplýva z judikatúry. Komisia napokon uvádza, že ani pán Schümann, ani spoločnosť Vara nie sú adresáti napadnutého rozhodnutia a už iba z tohto dôvodu nemôže na ich obrat uplatniť hornú hranicu 10 %.

444    Podľa judikatúry horná hranica 10 % obratu sa vzťahuje na celkový obrat dotknutého podniku, keďže len tento obrat určuje jeho význam na trhu a vplyv naň (pozri rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 227 vyššie, bod 5022 a tam citovanú judikatúru). Okrem toho uvedená horná hranica smeruje najmä k ochrane podnikov proti nadmernej výške pokuty, ktorá by mohla zničiť ich hospodársku podstatu (rozsudky Všeobecného súdu Tokai II, už citovaný v bode 271 vyššie, bod 389, a z 13. júla 2011, Schindler Holding a i./Komisia, T‑138/07, Zb. s. II‑4819, bod 193).

445    Z toho vyplýva, že cieľ sledovaný zavedením hornej hranice 10 % možno dosiahnuť iba vtedy, ak sa táto horná hranica uplatní najskôr samostatne na každého adresáta rozhodnutia, ktorým a ukladá pokuty. Len vtedy, ak sa neskôr ukáže, že viaceré subjekty, ktorým je rozhodnutie určené, tvoria podnik v zmysle hospodárskeho subjektu zodpovedného za sankcionované porušenie, a to ešte ku dňu prijatia tohto rozhodnutia, sa môže horná hranica vypočítať na základe celkového obratu tohto podniku, teda všetkých jeho kumulovaných zložiek. Naproti tomu, ak sa táto hospodárska jednotka medzičasom rozpadla, každý subjekt, ktorému je rozhodnutie určené, má právo, aby sa naňho predmetná horná hranica uplatnila individuálne (rozsudky Všeobecného súdu Tokai II, už citovaný v bode 271 vyššie, bod 390; z 13. septembra 2010, Trioplast Wittenheim/Komisia, T‑26/06, neuverejnený v Zbierke, bod 113, a zo 16. novembra 2011, Kendrion/Komisia, T‑54/06, neuverejnený v Zbierke, bod 92).

446    V prvom rade v prejednávanej veci je nesporné, že počas obdobia porušenia Schümann spoločnosť HOS, teraz Sasol Wax, netvorila so spoločnosťami Sasol Ltd, Sasol Holding in Germany a Sasol Wax International jeden hospodársky subjekt. V čase prijatia napadnutého rozhodnutia však Sasol Wax tvorila hospodársku jednotku s ostatnými žalobkyňami.

447    V druhom rade treba poznamenať, že rozsudky, ktoré Komisia uviedla vo svojich písomných podaniach (rozsudky Všeobecného súdu HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 528; z 8. júla 2008, Knauf Gips/Komisia, T‑52/03, neuverejnený v Zbierke, bod 353, a Tokai II, už citovaný v bode 271 vyššie, bod 389), sa netýkali situácií, keď počas obdobia porušenia priamo zodpovedná spoločnosť ešte netvorila hospodársku jednotku s materskými spoločnosťami, ktoré v čase prijímania rozhodnutia vlastnili jej základné imanie. Riešenia prijaté v uvedených rozsudkoch nemožno uplatniť doslovne na skutkovú situáciu, ktorá je v tomto rozhodujúcom bode iná.

448    V treťom rade treba doplniť, že jedným z pozitívnych dôsledkoch pravidiel, podľa ktorých je vhodné nezohľadniť formálne oddelenie dvoch spoločností a uložiť pokuty solidárne dcérskej spoločnosti a jej materskej spoločnosti, ktoré tvoria ten istý podnik (pozri body 31 a 36 vyššie), je odstránenie rizika, že by sa jedna spoločnosť mohla vyhnúť pokutám alebo ich minimalizovať tým, že sústredí protiprávne aktivity do dcérskej spoločnosti, ktorej obrat je zanedbateľný. Pravidlo, podľa ktorého musí byť horná hranica pokuty stanovená so zreteľom na celkový obrat podniku, možno považovať za pravidlo, ktoré zaručuje taký výsledok. Taký cieľ však nie je ohrozený oddeleným stanovením hornej hranice pokuty za obdobie porušenia, ktoré predchádzalo vzniku hospodárskej jednoty medzi dcérskou spoločnosťou zúčastnenou priamo na karteli a materskou spoločnosťou, ktorá ju v čase prijatia rozhodnutia Komisie vlastnila, pokiaľ nie sú aktíva dcérskej spoločnosti prenesené na iné právnické osoby v nadväznosti na získanie dcérskej spoločnosti a následne po odhalení kartelu.

449    Vo štvrtom rade Komisia nespochybňuje tvrdenia žalobkýň, podľa ktorých vzhľadom na to, že Sasol Wax nebola schopná zaplatiť časť pokuty za obdobie Schümann zodpovedajúcu 22 % jej ročného obratu, mala časť pokuty namiesto spoločnosti Sasol Wax zaplatiť Sasol Ltd, hlavná materská spoločnosť, a to časť presahujúcu hornú hranicu 10 %, ktorú nemohla Sasol Wax znášať.

450    V piatom rade treba tiež zdôrazniť, že počas obdobia Schümann nemohli mať spoločnosti Sasol Wax International, Sasol Holding in Germany a Sasol Ltd prospech z protiprávnych činností, pretože ešte neboli vlastníkmi spoločnosti Sasol Wax.

451    V šiestom rade treba zohľadniť skutočnosť, že vo vnútroštátnych právnych poriadkoch zo solidárnej zodpovednosti za zaplatenie pokuty uloženej z dôvodu porušenia článku 81 ES vyplýva pre každého zo spoludlžníkov, ktorí boli požiadaní o zaplatenie, právo žiadať ďalšieho spoludlžníka, aby prispel na zaplatenie časti pokuty, ktorá bola zaplatená v jeho mene (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 11. apríla 2013, Mindo/Komisia, C‑652/11 P, body 36 a 37). Žalobkyne však v prejednávanej veci poukazujú konkrétne na ťažkosti podať voči spoločnosti Vara a pánovi Schümann regresnú žalobu pri absencii ich sankcionovania Komisiou, a to bez toho, aby im v tomto bode Komisia odporovala.

452    Nerovnosť zaobchádzania zo strany Komisie (pozri body 187 a 197 vyššie) v kombinácii s absenciou oddeleného stanovenia hornej hranice v prípade časti pokuty týkajúcej sa obdobia Schümann preto môže sprísniť finančnú zodpovednosť spoločností Sasol Wax International, Sasol Holding in Germany a Sasol Ltd za porušenie, ktorého sa dopustila HOS. Časť pokuty presahujúca 10 % obratu spoločnosti Sasol Wax totiž majú znášať jej materské spoločnosti, zatiaľ čo absencia solidárneho sankcionovania spoločnosti Vara a pána Schümanna sa môže dotknúť konečného rozdelenia sumy pokuty v konaní pred vnútroštátnymi súdmi v neprospech žalobkýň a najmä troch súčasných materských spoločností spoločnosti Sasol Wax.

453    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy Všeobecný súd usudzuje, že za osobitných okolností prejednávanej veci je vhodné stanoviť hornú hranicu časti pokuty uloženej spoločnosti Sasol Wax za porušenie, ku ktorému došlo počas obdobia Schümann, na 10 % jej obratu za rok 2007. Keďže tento obrat predstavuje sumu 308 600 000 eur, časť pokuty uloženej spoločnosti Sasol Wax za toto obdobie porušenia sa stanovuje na 30 860 000 eur.

454    Časť pokuty, ktorá bola takto stanovená, nemá dosah na následné posúdenie Komisiou, pokiaľ ide o vplyv tohto rozsudku v tomto ohľade.

2.     O druhej časti šiesteho žalobného dôvodu založenej na oddelenom stanovení hornej hranice, pokiaľ ide o obdobie spoločného podniku, a preskúmanej v spojení s prijatím prvého žalobného dôvodu

455    Žalobkyne opätovne tvrdia, že spoločnostiam Sasol Holding in Germany a Sasol Ltd nemala byť pripísaná zodpovednosť za obdobie spoločného podniku a obdobie Sasol. Z toho vyplýva, že horná hranica časti pokuty týkajúca sa týchto období mala byť stanovená na 10 % obratu spoločnosti Sasol Wax alebo v prípade, ak by Všeobecný súd usúdil, že Schümann Sasol a Schümann Sasol International, ako aj Sasol Wax a Sasol Wax International tvorili v týchto jednotlivých obdobiach jeden hospodársky subjekt, na 10 % obratu, ktorý v roku 2007 dosiahla spoločnosť Sasol Wax International.

456    Ako vyplýva z preskúmania druhého žalobného dôvodu, treba potvrdiť napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom Komisia dospela k záveru o existencii hospodárskej jednoty medzi spoločnosťami Schümann Sasol a Schümann Sasol International, ako aj medzi ich nástupcami, spoločnosťami Sasol Wax a Sasol Wax International.

457    Je však potrebné pripomenúť, že na základe konečných záverov týkajúcich sa prvého žalobného dôvodu treba napadnuté rozhodnutie zmeniť v rozsahu, v akom Komisia pripisuje spoločnostiam Sasol Holding in Germany a Sasol Ltd zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustil jeden hospodársky subjekt tvorený spoločnosťami Schümann Sasol a Schümann Sasol International.

458    V prvom rade treba uviesť, že časť pokuty uložená spoločnostiam Sasol Wax a Sasol Wax International týkajúca sa obdobia spoločného podniku (179 657 803 eur) výrazne presahuje 10 % obratu spoločnosti Sasol Wax International (480 800 000 eur v roku 2007).

459    V druhom rade Komisia nespochybňuje tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého vzhľadom na to, že Sasol Wax International nebola schopná zaplatiť celú pokutu za obdobie spoločného podniku, mala časť pokuty namiesto nej zaplatiť Sasol Ltd, hlavná materská spoločnosť, a to časť presahujúcu hornú hranicu 10 %, ktorú nemohla Sasol Wax International znášať.

460    V treťom rade treba konštatovať, že nesprávne posúdenie odhalené v rámci prvého žalobného dôvodu vyvoláva pochybnosti o veľkosti podniku, ktorý sa dopustil porušenia v období spoločného podniku. Okrem toho solidárne sankcionovanie rôznych spoločností za porušenie, ktorého sa dopustila Schümann Sasol, závisí od predchádzajúceho konštatovania, podľa ktorého tieto spoločnosti tvorili v čase, keď došlo k porušeniu, jeden podnik v zmysle článku 81 ES. Keďže definícia podniku nebola v tomto prípade dodržaná, nie je vylúčené, že by Komisia v prípade absencie predmetného nesprávneho posúdenia preukázala solidárnu zodpovednosť spoločnosti Vara a pána Schümann za porušenie, ktorého sa dopustila priamo Schümann Sasol.

461    V štvrtom rade vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 451 vyššie Všeobecný súd konštatuje, že nesprávne posúdenie týkajúce sa definície podniku, ktorý sa dopustil porušenia v období spoločného podniku, v spojení s absenciou oddeleného stanovenia hornej hranice v prípade časti pokuty týkajúcej sa uvedeného obdobia môžu vo vzťahu k žalobkyniam zhoršiť finančné dôsledky porušenia, ktorého sa dopustila priamo Schümann Sasol. Časť pokuty presahujúca 10 % obratu spoločnosti Sasol Wax International by totiž mali znášať jej materské spoločnosti, zatiaľ čo absencia solidárneho sankcionovania spoločnosti Vara a pána Schümanna sa môže dotknúť konečného rozdelenia sumy pokuty v konaní pred vnútroštátnymi súdmi v neprospech žalobkýň a najmä spoločností Sasol Holding in Germany a Sasol Ltd.

462    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy Všeobecný súd usudzuje, že za osobitných okolností prejednávanej veci je vhodné stanoviť hornú hranicu časti pokuty uloženej spoločnostiam Sasol Wax a Schümann Sasol International za porušenie, ku ktorému došlo v období spoločného podniku, na 10 % obratu tejto spoločnosti za rok 2007. Keďže tento obrat predstavuje sumu 480 800 000 eur, časť predmetnej pokuty uloženej spoločnostiam Sasol Wax a Sasol Wax International sa stanovuje na 48 080 000 eur.

463    Časť pokuty, ktorá bola takto stanovená, nemá dosah na následné posúdenie Komisiou, pokiaľ ide o vplyv tohto rozsudku v tomto ohľade.

3.     O časti sumy pokuty týkajúcej sa obdobia Sasol

464    Napokon, pokiaľ ide o obdobie porušenia Sasol a časť pokuty, ktorá sa týka tohto obdobia, v sume 71 042 197 eur, Všeobecný súd pri výkone svojej neobmedzenej právomoci usudzuje, že suma pokuty uloženej žalobkyniam je primeraná vzhľadom na závažnosť a dĺžku trvania porušenia, ku ktorému došlo.

 O trovách

465    Podľa článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania.

466    V prejednávanej veci sa vyhovelo trom zo siedmich žalobných dôvodov, ktoré uviedli žalobkyne, a suma pokuty uloženej každej zo žalobkýň bola podstatne znížená. Spravodlivým posúdením okolností prípadu preto bude rozhodnutie, že Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť dve tretiny trov konania vynaložených žalobkyňami a žalobkyne znášajú jednu tretinu svojich vlastných trov konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Článok 1 rozhodnutia Komisie K(2008) 5476 v konečnom znení z 1. októbra 2008 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.181 – Sviečkové vosky) sa zrušuje v rozsahu, v akom v ňom Komisia konštatovala, že Sasol Holding in Germany GmbH a Sasol sa podieľali na porušení v období pred 1. júlom 2002.

2.      Suma pokuty uložená spoločnosti Sasol Wax GmbH sa znižuje na sumu 149 982 197 eur, ktorú musia solidárne zaplatiť jednak Sasol Wax International AG vo výške 119 122 197 eur a jednak Sasol a Sasol Holding in Germany vo výške 71 042 197 eur.

3.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

4.      Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť dve tretiny trov konania vynaložených spoločnosťami Sasol, Sasol Holding in Germany, Sasol Wax International a Sasol Wax.

5.      Sasol, Sasol Holding in Germany, Sasol Wax International a Sasol Wax znášajú jednu tretinu svojich vlastných trov konania.

Czúcz Labucka Gratsias

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 11. júla 2014.

Podpisy

Obsah

Skutkové okolnosti

1. Správne konanie a prijatie napadnutého rozhodnutia

2. O štruktúre skupiny Sasol a spoločnosti Vara a o pripísaní zodpovednosti materským spoločnostiam v napadnutom rozhodnutí

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

1. O prvom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom pripísaní zodpovednosti za porušenie, pokiaľ ide o obdobie spoločného podniku, spoločnostiam Sasol Ltd, Sasol Holding in Germany a Sasol Wax International

Úvodné pripomienky

Napadnuté rozhodnutie

O odlíšení pojmu kontrola od pojmu skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu, ako sa uplatňuje v kontexte článku 81 ES

O dôvodnosti konštatovania Komisie týkajúceho sa pripísania zodpovednosti za porušenie, ktorého sa dopustila Schümann Sasol International, spoločnostiam Sasol Holding in Germany a Sasol Ltd

O predstavenstve spoločnosti Schümann Sasol International

O úlohe pána B. I.

O určovaní rozhodnutí predstavenstva spoločnosti Schümann Sasol International

O relevantnosti prevádzkového riadenia

Záver o predstavenstve spoločnosti Schümann Sasol International

O dozornej rade a valnom zhromaždení spoločnosti Schümann Sasol International

O skutočnom uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu spoločnosťou Sasol Holding in Germany na správanie spoločnosti Schümann Sasol International na trhu

O návrhu žalobkýň na vykonanie dôkazov

2. O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom pripísaní zodpovednosti za porušenie týkajúce sa obdobia Sasol spoločnostiam Sasol Ltd, Sasol Holding in Germany a Sasol Wax International

O prvej časti založenej na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o možnosť pripísať porušenie, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť, jej materskej spoločnosti výlučne na základe domnienky založenej na vlastníctve 100 % podielu na základnom imaní

O druhej časti založenej na údajne nesprávnom konštatovaní absencie vyvrátenia domnienky

O napadnutom rozhodnutí

Všeobecné pripomienky

O prevádzkovom riadení spoločnosti Sasol Wax

O strategických obchodných rozhodnutiach

O nevyvrátiteľnej povahe domnienky

Záver

O návrhu žalobkýň na vykonanie dôkazu

3. O treťom žalobnom dôvode týkajúcom sa neexistencie solidárnej zodpovednosti spoločnosti Vara v období Schümann a v období spoločného podniku

4. O štvrtom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom stanovení základnej sumy pokuty

O prvej časti založenej na neexistencii platného právneho základu napadnutého rozhodnutia

O druhej časti založenej na nesprávnom zahrnutí predaja mikrovoskov do hodnoty predaja, ktorú dosiahla spoločnosť Sasol

O zásadách hodnotenia dôkazov

O napadnutom rozhodnutí a vyhláseniach účastníkov kartelu

O údajnej neexistencii dohody o cenách mikrovoskov

O listinných dôkazoch týkajúcich sa mikrovoskov

O ďalších tvrdeniach žalobkýň

O tretej časti založenej na pochybeniach pri stanovení základnej sumy pokuty, pokiaľ ide o gáč

O účasti žalobkýň na časti porušenia týkajúcej sa gáča v období od 30. októbra 1997 do 12. mája 2004

O neprimeranej povahe koeficientu 15 % uplatneného na obrat dosiahnutý predajom parafínového gáča

O štvrtej časti založenej na absencii odlišného stanovenia základnej sumy pokuty podľa rôznych období účasti rôznych spoločností na karteli

5. O piatom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom zistení úlohy spoločnosti Sasol ako vodcu

O napadnutom rozhodnutí

O rámcovej judikatúre

O dodržaní povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o zistenie týkajúce sa úlohy spoločnosti Sasol ako vodcu

O vecnom posúdení skutočností zhromaždených Komisiou na účely podloženia záveru týkajúceho sa úlohy spoločnosti Sasol ako vodcu

O údajne nadmernej, neprimeranej a diskriminačnej povahe zvýšenia základnej sumy pokuty o 50 % z dôvodu úlohy vodcu

6. O siedmom žalobnom dôvode založenom na nepriznaní úplného oslobodenia spoločnosti Sasol, pokiaľ ide o niektoré časti pokuty

O prvej časti týkajúcej sa technických stretnutí z obdobia pred rokom 2000

O druhej časti týkajúcej sa rozdelenia trhov a zákazníkov

O existencii neobmedzenej právomoci a stanovení konečnej sumy pokuty

1. O prvej časti šiesteho žalobného dôvodu založenej na neexistencii samostatného stanovenia hornej hranice, pokiaľ ide o obdobie Schümann

2. O druhej časti šiesteho žalobného dôvodu založenej na oddelenom stanovení hornej hranice, pokiaľ ide o obdobie spoločného podniku, a preskúmanej v spojení s prijatím prvého žalobného dôvodu

3. O časti sumy pokuty týkajúcej sa obdobia Sasol

O trovách

* Jazyk konania: angličtina.