ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)
z 12. februára 2014 (*)
„Dumping – Dovoz spojovacích materiálov z nehrdzavejúcej ocele pochádzajúcich z Čínskej ľudovej republiky a Taiwanu – Žiadosť o náhradu zaplateného cla – Článok 11 ods. 8 druhý pododsek nariadenia (ES) č. 1225/2009 – Právna istota“
Vo veci T‑81/12,
Beco Metallteile‑Handels GmbH, so sídlom v Spaichingene (Nemecko), v zastúpení: T. Pfeiffer, advokát,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: H. van Vliet a T. Maxian Rusche, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K (2011) 9112 v konečnom znení z 13. decembra 2011 týkajúceho sa žiadosti o náhradu antidumpingového cla zaplateného pri dovoze spojovacích materiálov z nehrdzavejúcej ocele pochádzajúcich z Čínskej ľudovej republiky a Taiwanu,
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),
v zložení: predseda komory N. J. Forwood, sudcovia F. Dehousse a J. Schwarcz (spravodajca),
tajomník: K. Andová, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 5. júna 2013,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobkyňa, spoločnosť Beco Metallteile‑Handels GmbH, doviezla do Nemecka v období od 8. septembra 2000 do 5. mája 2003 spojovacie materiály z nehrdzavejúcej ocele, ktoré Hauptzollamt Karlsruhe [hlavný colný úrad v Karlsruhe (Nemecko), ďalej len „Hauptzollamt“] považoval za pochádzajúce z Číny a Taiwanu.
2 Na základe nariadenia Rady (ES) č. 393/98 zo 16. februára 1998 o zavedení konečného antidumpingového cla na dovoz spojovacích materiálov z nehrdzavejúcej ocele a ich častí pochádzajúcich z Čínskej ľudovej republiky, Indie, Kórejskej republiky, Malajzie, Taiwanu a Thajska [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 50, s. 1) Hauptzollamt vydal 17. augusta 2005 platobný výmer, ktorým bola žalobkyňa informovaná, že dlhuje sumu 815 754,32 eura ako antidumpingové clo vzťahujúce sa na uvedené dovozy (ďalej len „platobný výmer z roku 2005“).
3 Dňa 22. augusta 2005 žalobkyňa podala na Hauptzollamt odvolanie proti daňovému výmeru z roku 2005 a požiadala o odklad jeho výkonu.
4 Rozhodnutím z 2. septembra 2005 Hauptzollamt odložil výkon platobného výmeru z roku 2005, pokým sa nerozhodne vo veci samej.
5 Opravným platobným výmerom zo 14. apríla 2010 (ďalej len „prvý opravný platobný výmer z roku 2010“) Hauptzollamt znížil sumu antidumpingového cla, ktoré dlhovala žalobkyňa, na 633 475,99 eura a uložil jej zaplatiť ju do 30. apríla 2010. V okamihu podania žaloby, ktorou sa začalo toto konanie, bol tento platobný výmer predmetom odvolania pred Finanzgericht Baden‑Württemberg (finančný súd pre Bádensko‑Württembersko, Nemecko).
6 Dňa 19. apríla 2010 žalobkyňa podala na základe článku 11 ods. 8 nariadenia Rady (ES) č. 1225/2009 z 30. novembra 2009, o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva (Ú. v. EÚ L 343, s. 51, ďalej len „základné nariadenie“), žiadosť o náhradu antidumpingového cla určeného platobným výmerom z roku 2005, teda vo výške 815 754,32 eura. V odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom žalobkyňa spresnila dôvody, pričom Európska komisia ich nespochybnila, prečo táto žiadosť o náhradu vychádzala zo sumy uvedenej v platobnom výmere z roku 2005, a nie zo sumy uvedenej v prvom opravnom platobnom výmere z roku 2010. Totiž vzhľadom na to, že tento posledný uvedený platobný výmer prevzal advokát žalovanej až 19. apríla 2010, nemohol byť zohľadnený v uvedenej žiadosti o náhradu odoslanej v rovnaký deň, keďže advokát žalobkyne sa s ním nemohol oboznámiť pred uvedeným odoslaním.
7 Žalobkyňa vo svojej žiadosti o náhradu uviedla, že dumpingové rozpätie, z ktorého vychádzal platobný výmer z roku 2005, sa odstránilo, prípadne znížilo na úroveň nižšiu, ako bolo uplatňované antidumpingové clo. Keďže žalobkyňa sa domnievala, že takáto žiadosť o náhradu predpokladá, že príslušné antidumpingové clo už bolo zaplatené, na základe poznámky pod čiarou č. 6 stanoviska Komisie k náhrade antidumpingového cla [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 127, 2002, s. 10, ďalej len „výkladové stanovisko“) požiadala tiež o prerušenie vyšetrovania až do konečného určenia uvedeného cla.
8 Dňa 28. apríla 2010 Hauptzollamt vydal druhý opravný platobný výmer (ďalej len „druhý opravný platobný výmer z roku 2010“), v ktorom od žalobkyne žiadal a posteriori sumu 101 356, 15 eura ako dovoznú daň z obratu z dôvodu, že sa voči nej nesprávne uplatnilo oslobodenie.
9 Žalobkyňa 30. apríla 2010 zaplatila sumu 633 475,99 eura na základe prvého opravného daňového výmeru z roku 2010 a 14. mája 2010 zaplatila sumu 101 356, 15 eur na základe druhého opravného daňového výmeru z roku 2010.
10 Listom z 15. novembra 2010 Komisia informovala žalobkyňu, že vzhľadom na článok 11 ods. 8 základného nariadenia a výkladové stanovisko sa príslušná žiadosť o náhradu bude považovať za neprípustnú.
11 Listom z 15. decembra 2010 žalobkyňa odpovedala, že na základe bodu 2.1 výkladového stanoviska lehota na podanie žiadosti o náhradu antidumpingového cla neplynie, kým uvedené clo nebolo zaplatené. Podľa nej vzhľadom na poznámku pod čiarou č. 6 vloženú do bodu 2.1 výkladového stanoviska mohla podať žiadosť o náhradu pred zaplatením uvedeného antidumpingového cla, ale nebola povinná tak urobiť. Keďže príslušné antidumpingové clo zaplatila až 30. apríla 2010, príslušná žiadosť o náhradu sa podľa nej mala považovať za podanú v rámci šesťmesačnej lehoty stanovenej právnou úpravou a v dôsledku toho za prípustnú.
12 Listom z 2. augusta 2011 Komisia informovala žalobkyňu o podstatných skutočnostiach a dôvodoch, na základe ktorej mala byť zamietnutá príslušná žiadosť o náhradu.
13 Vo svojej odpovedi z 15. septembra 2011 žalobkyňa zopakovala svoj výklad výkladového stanoviska, ako je zhrnutý v bode 11 vyššie. Rovnako uviedla, že Komisia zamietnutím príslušnej žiadosti o náhradu nebude konať v dobrej viere, poruší zásadu právnej istoty, ako aj legitímne očakávania vyplývajúce zo znenia výkladového stanoviska.
14 Rozhodnutím K (2011) 9112 v konečnom znení z 13. decembra 2011 týkajúcim sa žiadosti o náhradu antidumpingového cla zaplateného pri dovoze spojovacích materiálov z nehrdzavejúcej ocele pochádzajúcich z Čínskej ľudovej republiky a Taiwanu (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) Komisia príslušnú žiadosť o náhradu zamietla.
15 V odôvodnení 5 napadnutého rozhodnutia Komisia spresnila, že šesťmesačná lehota na podanie spornej žiadosti o náhradu začala plynúť od okamihu, keď bola náležite určená suma antidumpingového cla, t. j. od 17. augusta 2005. Podľa nej teda uvedená lehota uplynula 17. februára 2006. Keďže žalobkyňa podľa nej predložila uvedenú žiadosť o náhradu až 19. apríla 2010, z vecného hľadiska sa ňou nemohla zaoberať z dôvodu zjavnej neprípustnosti.
16 Komisia na to, aby vyvrátila argumentáciu predloženú žalobkyňou v správnom konaní, najskôr v odôvodneniach 8, 9 a 15 napadnutého rozhodnutia uviedla, že lehoty, v ktorých sa musí predkladať žiadosť o náhradu, sú osobitne upravené článkom 11 ods. 8 druhým pododsekom základného nariadenia. Podľa nej toto ustanovenie ukladá, že lehota na podanie žiadosti o náhradu začína plynúť od okamihu, keď bola náležite určená suma dlžného antidumpingového cla, t. j. 17. augusta 2005, a nie od okamihu jeho zaplatenia. Okolnosť, že Hauptzollamt odložil výkon platobného výmeru z roku 2005, podľa nej nič nemení na tomto závere.
17 Následne v odôvodneniach 10, 11 a 15 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že znenie bodu 2.1 písm. b) výkladového stanoviska sa malo vykladať ako celok, čo znamená, že treba zohľadniť text tohto ustanovenia a súčasne aj text poznámky pod čiarou č. 6, ktorá je doňho vložená. V tejto poznámke pod čiarou spresnila, že ak dovozca spochybňuje uplatnenie antidumpingového cla na svoju transakciu, aj tak by musel, ak si to želá, podať žiadosť o náhradu antidumpingového cla v lehote šiestich mesiacov, rovnako ako žiadosť o prerušenie vyšetrovania Komisie až do objasnenia oprávnenosti cla. Výrazy „by musel“ a „ak si to želá“ použité v poznámke pod čiarou sa podľa nej vzťahujú na skutočnosť, že dovozca sa mohol rozhodnúť, či podá alebo nepodá takúto žiadosť v šesťmesačnej lehote stanovenej v článku 11 ods. 8 základného nariadenia, ale naproti tomu neznamená, že dovozca by mohol platne požiadať o náhradu aj po uplynutí tejto lehoty. V bode 15 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že bod 3.1.3 výkladového stanoviska potvrdzuje tento výklad, pričom spresnila, že šesťmesačná lehota by sa musela dodržať, aj keby bolo uplatnenie nariadenia určujúceho sporné clo napadnuté pred vnútroštátnymi súdnymi a správnymi orgánmi.
18 V dôsledku toho Komisia dospela v odôvodnení 17 napadnutého rozhodnutia k záveru, že výkladové stanovisko neprotirečí článku 11 ods. 8 základného nariadenia a nemalo by vyvolávať legitímne očakávania v prípade, ak nebolo zaplatené clo.
19 V odôvodnení 16 napadnutého rozhodnutia Komisia tiež uviedla, že správanie žalobkyne sa zdalo byť v rozpore s predloženým tvrdením, že žiadosť o náhradu antidumpingového cla je prípustná len vtedy, ak uvedené clo už bolo zaplatené. Žalobkyňa totiž podľa nej predložila svoju žiadosť o náhradu 19. apríla 2010, pričom sporné antidumpingové clo bolo zaplatené až 30. apríla 2010.
20 Napokon pokiaľ ide o rozličné rozsudky citované žalobkyňou v súvislosti s tvrdením, že Komisia zamietnutím jej žiadosti o náhradu nekonala v dobrej viere a porušila zásadu právnej istoty a legitímne očakávania vyplývajúce z textu výkladového stanoviska, Komisia v bodoch 19 až 21 napadnutého rozhodnutia uviedla, že uvedené rozsudky nemôžu podporiť žiadosť žalobkyne.
Konanie a návrhy účastníkov konania
21 Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 15. februára 2012 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
22 V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania Všeobecný súd (druhá komora) vyzval účastníkov konania na predloženie niektorých dokumentov a na odpoveď na niektoré otázky. Účastníci konania tejto žiadosti vyhoveli v stanovených lehotách.
23 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (druhá komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania.
24 Účastníci konania nepredložili nijaké pripomienky k zápisnici z pojednávania.
25 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 5. júna 2013.
26 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
27 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
Právny stav
28 Na podporu žaloby žalobkyňa uvádza v podstate dva žalobné dôvody. Prvý je založený na porušení článku 11 ods. 8 základného nariadenia a výkladového stanoviska. Druhý je založený na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery, dobrej viery a právnej istoty.
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 11 ods. 8 základného nariadenia a výkladového stanoviska
29 Prvý žalobný dôvod sa skladá z dvoch výhrad. Prvá sa týka porušenia článku 11 ods. 8 základného nariadenia a druhá porušenia výkladového stanoviska.
O prvej výhrade založenej na porušení článku 11 ods. 8 základného nariadenia
30 Žalobkyňa sa odvoláva na článok 11 ods. 8 prvý pododsek základného nariadenia, podľa ktorého „dovozca môže požadovať náhradu vybraného cla, ak sa preukáže, že dumpingové rozpätie, na základe ktorého bolo zaplatené clo, bolo odstránené alebo znížené na úroveň nižšiu, ako je úroveň platného cla“, pričom sa domnieva, že takáto žiadosť o náhradu je prípustná až po zaplatení príslušného antidumpingového cla.
31 Komisia sa naproti tomu domnieva, že článok 11 ods. 8 prvý pododsek základného nariadenia stanovuje len vecné podmienky, za ktorých možno nahradiť antidumpingové clo zaplatené dotknutým dovozcom, a že osobitné pravidlá týkajúce sa postupu stanovuje druhý pododsek tohto odseku.
32 Podľa Komisie je suma antidumpingového cla náležite určená oznámením colného dlhu podľa článku 221 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92 z 12. októbra 1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva (Ú. v. ES L 302, s. 1; Mim. vyd. 02/004, s. 307, ďalej len „colný kódex Spoločenstva“), lebo dlžník sa s ním oboznámil od tohto okamihu. Podľa nej neexistuje nijaký systémový dôvod na to, aby bolo pred podaním žiadosti o náhradu podľa článku 11 ods. 8 základného nariadenia nevyhnutné čakať na výsledok návrhu na zrušenie na vnútroštátnej úrovni, keďže nie vnútroštátne orgány, ale jedine Komisia môže v konkrétnom prípade príslušného dovozcu konštatovať zníženie alebo odstránenie dumpingového rozpätia, na základe ktorého bolo vypočítané antidumpingové clo.
33 Hoci článok 11 ods. 8 prvý pododsek základného nariadenia v tejto súvislosti stanovuje, že „napriek tomu, čo uvádza odsek 2, dovozca môže požadovať náhradu vybraného cla, ak sa preukáže, že dumpingové rozpätie, na základe ktorého bolo zaplatené clo, bolo odstránené alebo znížené na úroveň nižšiu, ako je úroveň platného cla“, výrazy „vybrané clo“ a „zaplatené clo“ uvedené v tomto ustanovení iba spresňujú, že predmetom náhrady môžu byť len sumy, ktoré už boli zaplatené. Toto ustanovenie tak iba vymedzuje zásadu a vecné podmienky náhrady.
34 Pokiaľ ide o nasledujúce konanie, relevantným ustanovením je článok 11 ods. 8 druhý pododsek základného nariadenia. Znenie tohto ustanovenia odkazuje na antidumpingové clo, „ktoré sa má vyberať“. Na to, aby bola žiadosť o náhradu prípustná, teda nevyjadruje podmienku spojenú so zaplatením uvedeného cla.
35 V dôsledku toho začatie plynutia šesťmesačnej lehoty stanovenej v článku 11 ods. 8 druhom pododseku základného nariadenia nie je nijako podmienené predchádzajúcim zaplatením antidumpingového cla.
36 Vzhľadom na otázku položenú Všeobecným súdom však žalobkyňa tvrdí, že článok 11 ods. 8 tretí pododsek základného nariadenia má nepriamy vplyv na začatie plynutia lehoty stanovenej v druhom pododseku rovnakého odseku.
37 Článok 11 ods. 8 tretí pododsek základného nariadenia stanovuje, že „žiadosť o náhradu sa považuje za náležite odôvodnenú dôkazmi, ak obsahuje presné informácie o čiastke náhrady antidumpingového cla, na ktorú sa uplatňuje nárok[,] a všetku colnú dokumentáciu, ktorá sa týka výpočtu a platby takejto čiastky“, a ak „taktiež obsahuje dôkazy za reprezentatívne obdobie o normálnych hodnotách a vývozných cenách do [Únie] v prípade vývozcu alebo výrobcu, na ktorého sa clo vzťahuje“, že „v prípade, že dovozca nie je v spojení s príslušným vývozcom alebo výrobcom a takáto informácia nie je bezprostredne dostupná alebo v prípade, že vývozca alebo výrobca nie je ochotný ich poskytnúť dovozcovi, žiadosť obsahuje vyhlásenie vývozcu alebo výrobcu, že dumpingové rozpätie bolo znížené alebo odstránené, ako je uvedené v tomto článku a že relevantné podporné dôkazy sa poskytnú Komisii“, a že „v prípade, že takéto dôkazy od vývozcu alebo výrobcu nie sú k dispozícii v priebehu primeranej doby, žiadosť sa zamietne.“
38 Žalobkyňa tvrdí, že pokiaľ článok 11 ods. 8 tretí pododsek základného nariadenia vo svojej prvej vete stanovuje, že na to, aby bola žiadosť o náhradu „náležite odôvodnená“, musí k nej byť priložená všetka dokumentácia týkajúca sa výpočtu a platby príslušného antidumpingového cla, uvedená platba je teda podmienkou prípustnosti žiadosti o náhradu.
39 V tejto súvislosti, ako tiež uviedla Komisia, článok 11 ods. 8 tretí pododsek základného nariadenia má dôsledky len pokiaľ ide o určenie začatia plynutia lehoty uvedenej v článku 11 ods. 8 štvrtom pododseku druhej vete rovnakého nariadenia. Táto veta totiž stanovuje, že „náhrada [antidumpingového] cla sa… uskutoční do 12 mesiacov a za žiadnych okolností nie neskôr ako 18 mesiacov po dátume, kedy bola žiadosť o náhradu, náležit[e] odôvodnená dôkazmi, podaná dovozcom výrobku, na ktoré sa vzťahuje antidumpingové clo“.
40 Navyše nič v znení článku 11 ods. 8 druhom pododseku základného nariadenia neumožňuje usudzovať, že žiadosti o náhradu musia byť náležite podložené v zmysle tretieho pododseku toho istého odseku už pri ich podaní. Môžu byť postupne doplnené neskôr v priebehu konania. Ak by to bolo inak, normotvorca by v článku 11 ods. 8 štvrtom pododseku druhej vete uviedol, že uvedená lehota 12 alebo 18 mesiacov plynie od predloženia žiadosti o náhradu, a nie od okamihu, keď bola žiadosť „náležit[e] odôvodnená“.
41 Z toho vyplýva, že tvrdenie vychádzajúce z článku 11 ods. 8 tretieho pododseku základného nariadenia nemôže vyvrátiť závery uvedené v bodoch 34 a 35 vyššie.
42 V replike žalobkyňa tiež uviedla, že na to, aby sa antidumpingové clo mohlo považovať za náležite určené, treba, aby bola správne vypočítaná jeho výška. Keďže však prvý opravný platobný výmer z roku 2010 podstatne znížil výšku antidumpingového cla, ktoré sa malo zaplatiť, nemalo by sa podľa nej usudzovať, že výška konečného antidumpingového cla, ktoré sa malo vyberať, bola „náležite“ určená platobným výmerom z roku 2005. Jej žiadosť o náhradu by sa teda nemala považovať za oneskorenú.
43 V danom prípade stačí konštatovať, ako správne uviedla Komisia, že príslušná argumentácia vychádza z toho, že vnútroštátne orgány prijali prvý opravný platobný výmer z roku 2010, o ktorého existencii Komisia nevedela v okamihu prijatia napadnutého rozhodnutia.
44 Podľa ustálenej judikatúry sa však zákonnosť napadnutého aktu posudzuje podľa skutkových a právnych okolností existujúcich v okamihu jeho prijatia (rozsudky Súdneho dvora zo 7. februára 1979, Francúzsko/Komisia, 15/76 a 16/76, Zb. s. 321, bod 7, a z 5. júla 1984, Société d’initiatives et de coopération agricoles a Société interprofessionnelle des producteurs et expéditeurs de fruits, légumes, bulbes et fleurs d’Ille‑et‑Vilaine/Komisia, 114/83, Zb. s. 2589, bod 22; rozsudky Súdu prvého stupňa z 22. októbra 1996, SNCF a British Railways/Komisia, T‑79/95 a T‑80/95, Zb. s. II‑1491, bod 48, a z 22. januára 2013, Grécko/Komisia, T‑46/09, bod 149). Predovšetkým hodnotenia vykonané Komisiou môžu byť preskúmané len na základe informácií, ktoré mala Komisia k dispozícii, keď k týmto hodnoteniam dospela (rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. mája 2005, Saxonia Edelmetalle a ZEMAG/Komisia, T‑111/01 a T‑133/01, Zb. s. II‑1579, bod 67).
45 Žalobkyňa však v podstate tvrdí, že nepredloženie alebo nespomenutie prvého opravného platobného výmeru počas správneho konania možno v plnej miere pripísať nedostatku náležitej starostlivosti Komisie. Tvrdí, že na rozdiel od toho, čo je uvedené v bode 3.2.1 písm. b) výkladového stanoviska, Komisia od nej nevyžadovala ďalšie informácie, najmä pokiaľ ide o základ pre výpočet a presnú výšku vyberaného antidumpingového cla.
46 Hoci je pravda, že bod 3.2.1 výkladového stanoviska uvádza, že Komisia oznámi žiadateľovi informácie, ktoré je povinný predložiť, pričom určí primeranú lehotu na odoslanie požadovaných dôkazov, a že tieto informácie obsahujú colné dokumenty spresňujúce dovozné transakcie, pri ktorých sa žiada náhrada, a preukazujúce najmä okolnosti slúžiace na určenie cla, ktoré sa má vyberať, ako aj presnú výšku vybraného antidumpingového cla, Komisia správne tvrdí, že nie je povinná z úradnej moci a na základe domnienok skúmať, aké dôkazy by jej mohli byť predložené. Toto ustanovenie totiž nemožno chápať tak, že ukladá Komisii oznámiť žiadateľovi druh alebo kategóriu informácií alebo dokumentov, ktoré sa jej majú predložiť, aby sa mohla oboznámiť so žiadosťou o náhradu.
47 V dôsledku toho nemožno vyhovieť argumentácii žalobkyne, že výška konečného antidumpingového cla, ktoré sa malo vyberať, nebola „náležite“ určená platobným výmerom z roku 2005.
48 Výhrada založená na porušení článku 11 ods. 8 základného nariadenia teda musí byť zamietnutá.
O druhej výhrade založenej na porušení výkladového stanoviska
49 Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s bodom 1, bodom 2.1 písm. b), poznámkou pod čiarou č. 6, ktorá je doňho vložená, ako aj bodom 2.2 písm. a) výkladového stanoviska.
50 V tejto súvislosti stačí uviesť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že výkladový akt, akým je výkladové stanovisko, ktoré podľa svojich odôvodnení vymedzuje usmernenia na uplatňovanie článku 11 ods. 8 základného nariadenia, nemôže mať za následok zmenu kogentných pravidiel uvedených v nariadení (rozsudok Súdneho dvora z 28. januára 1992, Soba, C‑266/90, Zb. s. I‑287, bod 19, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. apríla 1993, Peugeot/Komisia, T‑9/92, Zb. s. II‑493, bod 44).
51 Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že Komisia je viazaná pravidlami a oznámeniami, ktoré prijíma, ale iba pokiaľ sa neodchyľujú od noriem s vyššou právnou silou (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 2. decembra 2010, Holland Malt/Komisia, C‑464/09 P, Zb. s. I‑12443, bod 47 a tam citovanú judikatúru).
52 V prípade prekrývania a nezlučiteľnosti s takouto normou preto výkladový akt musí ustúpiť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 14. apríla 2005, Belgicko/Komisia, C‑110/03, Zb. s. I‑2801, bod 33).
53 Z toho vyplýva, že prípadné nedodržanie určitých ustanovení výkladového stanoviska napadnutým rozhodnutím nemôže mať vplyv na správnosť uplatnenia článku 11 ods. 8 základného nariadenia, ktorý je právnym základom napadnutého rozhodnutia, Komisiou. Pokiaľ žalobkyňa svojimi tvrdeniami v skutočnosti namieta porušenie zásady právnej istoty, prekrývajú sa s tvrdeniami predloženými v rámci druhého žalobného dôvodu a v dôsledku toho budú analyzované nižšie v bode 55 a nasledujúcich bodoch.
54 Z toho vyplýva, že druhú výhradu a v dôsledku toho aj prvý žalobný dôvod ako celok treba zamietnuť.
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery, dobrej viery a právnej istoty
55 Všeobecný súd sa domnieva, že najskôr treba posúdiť výhradu založenú na porušení zásady právnej istoty.
56 Žalobkyňa tvrdí, že zásada právnej istoty vyžaduje, aby právna úprava bola jasná a presná, aby dotknuté osoby mohli bez pochybností poznať svoje práva a povinnosti. Keďže však, v podstate, bod 1, bod 2.1 písm. b) a bod 2.2 písm. a) výkladového stanoviska uvádzajú „vybrané antidumpingové clo“, „transakcie, pri ktorých bolo antidumpingové clo zaplatené v plnej výške“, a „každého dovozcu, ktorý môže preukázať, že zaplatil… antidumpingové clo pri danom dovoze“, uvedená zásada podľa nej zakazuje zamietnuť žiadosť o náhradu žalobkyne z dôvodu, že bola údajne povinná predložiť svoju žiadosť už pred zaplatením antidumpingového cla.
57 Rovnako vzor žiadosti o náhradu, ktorý je prílohou výkladového stanoviska, podľa nej uvádza medzi „minimálnymi povinnými údajmi“, ktoré sa majú poskytnúť, vyhlásenie, že antidumpingové clo, ktorého náhrada sa žiada, bolo zaplatené v plnej výške.
58 Okrem toho poznámka pod čiarou č. 6 výkladového stanoviska vložená do bodu 2.1 písm. b) uvedeného stanoviska podľa nej spresňuje, že „ak dovozca spochybňuje, že na jeho transakciu alebo transakcie sa vzťahuje antidumpingové clo (či už tento úkon má alebo nemá odkladný účinok na zaplatenie cla), alebo ak vnútroštátne orgány súhlasili s tým, aby sa na zabezpečenie prípadnej vymáhateľnosti antidumpingového cla vystavila záruka, dovozca by musel aj tak (ak si to želá) podať žiadosť o náhradu antidumpingového cla v šesťmesačnej lehote, ako aj žiadosť o prerušenie vyšetrovania Komisie až do objasnenia oprávnenosti cla“. Výrazy „by musel“ a „ak si to želá“ použité v tejto poznámke pod čiarou podľa žalobkyne znamenajú, že v prípade spochybnenia výšky antidumpingového cla, ktoré sa má zaplatiť, šesťmesačná lehota neplynie.
59 Z poznámky pod čiarou č. 6 výkladového stanoviska podľa nej vyplýva, že ak príslušné antidumpingové clo nebolo zaplatené, dotknutý dovozca môže, nie je však povinný, podať žiadosť o náhradu. Na rozdiel od toho, čo údajne tvrdí Komisia, uvedená poznámka pod čiarou sa podľa nej neuplatňuje výlučne v prípadoch, keď bola vystavená záruka.
60 Žalobkyňa pritom tvrdí, že dodržala príslušné ustanovenia tým, že 19. apríla 2010 podala svoju žiadosť o náhradu antidumpingového cla stanoveného platobným výmerom z roku 2005 a súčasne podala žiadosť o prerušenie vyšetrovania, keďže uvedené clo ešte nebolo zaplatené.
61 Z tohto dôvodu žalobkyňa tvrdí, že lehota stanovená v článku 11 ods. 8 druhom pododseku základného nariadenia by nemala uplynúť predtým, ako by mohla riadne podať žiadosť o náhradu.
62 Pokiaľ ide o Komisiu, domnieva sa, že výkladové stanovisko jasne uvádza, že lehota na podanie žiadosti o náhradu je šesť mesiacov od okamihu, keď bola náležite určená výška antidumpingového cla, ktoré sa má zaplatiť.
63 Znenie bodu 2.1 písm. b) výkladového stanoviska by sa podľa nej malo vykladať ako celok, t. j. vrátane poznámky pod čiarou č. 6 uvedeného stanoviska, ktoré je doňho vložené. Z nej podľa nej vyplýva, že ak dovozca spochybňuje, že na jeho transakciu sa uplatňuje antidumpingové clo, aj tak musí podať žiadosť o náhradu antidumpingového cla v lehote šiestich mesiacov, rovnako ako žiadosť o prerušenie vyšetrovania Komisie až do objasnenia oprávnenosti cla.
64 Bod 2.1 písm. b) výkladového stanoviska sa totiž podľa nej v zásade týka situácie, v ktorej ešte výška antidumpingového cla nie je náležite určená a v ktorej dovozca vystaví záruku až dovtedy, kým bude stanovená. Poznámka pod čiarou č. 6 tohto stanoviska sa podľa nej týka prípadu, v ktorom samotný colný kódex Spoločenstva ukladá vystavenie záruky.
65 Ide podľa nej o situáciu, v ktorej dovozca podľa článku 243 colného kódexu Spoločenstva podá odvolanie na vnútroštátne orgány proti náležitému určeniu antidumpingového cla. Článok 244 rovnakého kódexu stanovuje, že ak vnútroštátne orgány výnimočne povolia odloženie výkonu rozhodnutia, je podmienené vystavením záruky. Poznámka pod čiarou č. 6 výkladového stanoviska podľa nej znamená, že v tomto druhom prípade je možné podať žiadosť o náhradu. Vyplýva to podľa nej zo skutočnosti, že na rozdiel od prvého prípadu, ktorý je upravený v bode 2.1 písm. b) uvedeného stanoviska, antidumpingové clo už bolo náležite určené. Komisia tvrdí, že použitím slov „by musel“ a „ak si to želá“ chcela na jednej strane zdôrazniť, že podanie žiadosti o náhradu nie je predchádzajúcou podmienkou pre podanie odvolania pred vnútroštátnymi orgánmi, a na druhej strane, že rozhodnutie o podaní takejto žiadosti prislúcha dovozcovi. Z týchto výrazov by sa podľa nej nemalo vyvodzovať, že dovozca môže platne žiadať o náhradu aj po uplynutí lehoty.
66 Rovnako ako článok 11 ods. 8 prvý pododsek základného nariadenia, bod 1, bod 2.1 písm. b) a bod 2.2 písm. a) výkladového stanoviska, z ktorých žalobkyňa vychádza, uvádzajú podľa nej len vecné podmienky náhrady. Je podľa nej prirodzené, že na to, aby sa mohla suma nahradiť, musí byť najprv zaplatená. Naproti tomu, pokiaľ ide o pravidlá týkajúce sa nasledujúceho konania, sú podľa nej stanovené v bode 2.6 písm. a) a bode 3.1.3 písm. a) druhom odseku výkladového stanoviska pod názvami „Aké lehoty sa musia dodržať“ a „Šesťmesačná lehota“. Keďže uvádzajú, že „žiadosti podľa článku 11 ods. 8 základného nariadenia musia byť podané… do šiestich mesiacov odo dňa, keď bola určená výška antidumpingového cla, ktorá sa má vyberať za tieto výrobky“, a že „táto šesťmesačná lehota sa musí dodržať, aj keď je nariadenie stanovujúce sporné clo napadnuté pred Všeobecným súdom… alebo jej jeho uplatnenie spochybnené pred vnútroštátnymi súdnymi a správnymi orgánmi“, podľa nej potvrdzujú právne záväznú povahu lehoty šiestich mesiacov od okamihu náležitého stanovenia výšky konečného antidumpingového cla.
67 Podľa ustálenej judikatúry však pre výklad ustanovenia práva Únie treba zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele, ktoré sleduje právna úprava, ktorej je súčasťou (rozsudok Súdneho dvora zo 17. novembra 1983, Merck, 292/82, Zb. s. 3781, bod 12). Preto by sa bod 1, bod 2.1 písm. b) a bod 2.2 písm. a) výkladového stanoviska nemali posudzovať izolovane, ale v kontexte ostatných ustanovení tohto stanoviska a článku 11 ods. 8 základného nariadenia.
68 V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že zásada právnej istoty, ktorá je základnou zásadou práva Únie, najmä vyžaduje, aby právna úprava bola jasná a presná, tak, aby osoby podliehajúce súdnej právomoci mohli bez pochybností poznať svoje práva a povinnosti a podľa toho konať. Ak je však právnej norme vlastný určitý stupeň neurčitosti, pokiaľ ide o jej význam a rozsah, treba preskúmať, či príslušná právna norma trpí takou nejednoznačnosťou, ktorá bráni tomu, aby osoby podliehajúce súdnej právomoci mohli s dostatočnou určitosťou vyriešiť prípadné pochybnosti o rozsahu alebo význame tejto normy (rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. mája 2007, Mebrom/Komisia, T‑216/05, Zb. s. II‑1507, bod 108).
69 Najskôr treba pripomenúť, že ako bolo uvedené v rámci analýzy prvej výhrady prvého žalobného dôvodu, výklad článku 11 ods. 8 základného nariadenia navrhnutý žalobkyňou treba odmietnuť. Treba však rovnako uviesť, že toto ustanovenie, ktoré predstavuje právny základ napadnutého rozhodnutia, sa vyznačuje určitým stupňom neistoty, pokiaľ ide o význam a rozsah príslušnej právnej normy. Tento stupeň neistoty pramení z toho, že v rovnakom ustanovení sú súčasne použité výrazy „zaplatené clo“ alebo „vybrané clo“ oproti výrazom „konečné antidumpingové clo, ktoré sa má vyberať“, ktorého výška „bola náležite určená“.
70 Treba pripomenúť, že usmernenia uvedené v oznámeniach alebo výkladových stanoviskách Komisie sa prijímajú v záujme zabezpečenia transparentnosti, predvídateľnosti a právnej istoty činností vykonávaných Komisiou (rozsudok Súdneho dvora z 30. mája 2013, Komisia/Švédsko, C‑270/11, bod 41).
71 Z rozsudku Mebrom/Komisia, už citovaného v bode 68 vyššie (bod 109), tiež vyplýva, že výkladové stanovisko môže za určitých okolností brániť tomu, aby osoby podliehajúce súdnej právomoci mohli s dostatočnou istotou vyriešiť prípadné pochybnosti o dosahu a význame vykladanej normy.
72 V prejednávanej veci z odôvodnenia výkladového stanoviska vyplýva, že jeho cieľom je vymedziť usmernenia na uplatňovanie článku 11 ods. 8 základného nariadenia a v dôsledku toho informovať osoby, ktorých sa týka konanie o náhradu, najmä o podmienkach, ktoré musí spĺňať žiadosť o náhradu. Bolo teda prijaté v záujme posilnenia právnej istoty článku 11 ods. 8 základného nariadenia v prospech uvedených osôb.
73 Keďže výkladové stanovisko je určené hospodárskym subjektom, ktoré nie sú povinné systematicky vyhľadávať právnu pomoc pri svojich bežných činnostiach, je prvoradé, aby sa jeho výklad článku 11 ods. 8 základného nariadenia uskutočnil čo najjasnejším a jednoznačným spôsobom. Vzhľadom na cieľ a povahu uvedeného stanoviska výklad jeho ustanovení musí obozretnému a informovanému hospodárskemu subjektu umožniť poznať bez pochybnosti svoje práva a povinnosti, či rozptýliť prípadné pochybnosti o dosahu a význame uvedených pravidiel.
74 Výkladové stanovisko, ktoré vysiela rozporuplné signály, pokiaľ ide o podmienky podania žiadosti o náhradu antidumpingového cla, však nespĺňa tieto podmienky.
75 V danom prípade bod 2.6 písm. a) výkladového stanoviska v podstate uvádza, že žiadosti podľa článku 11 ods. 8 základného nariadenia musia byť podané do šiestich mesiacov odo dňa, keď bola náležite určená výška antidumpingového cla.
76 Pokiaľ ide o bod 1 výkladového stanoviska, uvádza len, rovnako ako článok 11 ods. 8 prvý pododsek základného nariadenia, že predmetom náhrady môžu byť len sumy, ktoré už boli zaplatené (pozri bod 33 vyššie). Toto ustanovenie sa tak obmedzuje na vymedzenie zásady a vecných podmienok náhrady.
77 Pokiaľ však bod 2.1 písm. b) a bod 2.2 písm. a) výkladového stanoviska na jednej strane uvádzajú, že predmetom žiadosti o náhradu môžu byť iba transakcie, pri ktorých bolo antidumpingové clo zaplatené v plnej výške, a na druhej strane, že o náhradu antidumpingového cla môže požiadať dovozca, ktorý preukáže, že ho zaplatil, tieto ustanovenia sú v rozpore s bodom 2.6 písm. a) výkladového stanoviska.
78 Stanovisko žalobkyne podporuje takisto príloha výkladového stanoviska obsahujúca vzorový formulár žiadosti o náhradu, keďže v položke „minimálne povinné údaje“ uvádza, že žiadateľ o náhradu vyhlási, že clo, ktorého náhrada sa žiada, bolo zaplatené v plnej výške.
79 Pokiaľ ide o poznámku pod čiarou č. 6 výkladového stanoviska, z ktorej žalobkyňa osobitne vychádza pri svojich tvrdeniach a ktorá stanovuje, že dovozca „by musel“ aj tak, ak si to želá, a nie „musí“ podať žiadosť o náhradu antidumpingového cla v lehote šiestich mesiacov, rovnako ako žiadosť o prerušenie vyšetrovania Komisie až do objasnenia oprávnenosti cla, ak spochybňuje, že na jeho transakciu alebo transakcie sa vzťahuje antidumpingové clo, či už tento úkon má alebo nemá odkladný účinok na zaplatenie cla, ako takú ju nemožno chápať tak, že zaväzuje dovozcu nachádzajúceho sa v tejto situácii na podanie žiadosti v lehote šiestich mesiacov od náležitého určenia výšky antidumpingového cla. Ako taká je teda v rozpore s bodom 2.6 písm. a) výkladového stanoviska.
80 Keďže však z prvej vety pod názvom bodu 2 výkladového stanoviska vyplýva, že celý tento bod je zhrnutím konania o náhradu podrobne uvedeného v bode 3 tohto stanoviska, poznámku pod čiarou č. 6 tohto stanoviska treba vykladať v súlade s jej bodom 3.1.3 písm. a) druhým odsekom, ktorý takisto upravuje situáciu, v ktorej je výška antidumpingového cla, ktoré sa má vyberať, napadnutá pred vnútroštátnymi orgánmi. Pokiaľ ide o toto ustanovenie, uvádza, že šesťmesačná lehota stanovená v článku 11 ods. 8 druhom pododseku základného nariadenia sa musí dodržať aj v takomto prípade.
81 Podľa bodu 3.1.3 písm. a) tretieho a posledného odseku výkladového stanoviska však žiadosti musia spĺňať všetky podmienky stanovené v bode 3.1.1 rovnakého stanoviska, v lehote šiestich mesiacov od okamihu, keď bola náležite určená výška antidumpingového cla. Keďže však bod 3.1.1 odseky i) a ii) uvádza, že žiadateľ o náhradu musí poskytnúť vo svojej žiadosti vyhlásenie, že antidumpingové clo, ktorého náhrada sa žiada, bolo zaplatené v plnej výške, prípustnosť takejto žiadosti je v skutočnosti podmienená zaplatením príslušného antidumpingového cla v lehote stanovenej v článku 11 ods. 8 druhom pododseku základného nariadenia. Takáto povinnosť nie je v súlade s týmto posledným uvedením ustanovením, ani s bodom 2.6 písm. a) výkladového stanoviska a okrem toho môže byť jej splnenie nemožné pre dovozcu, ktorý chce využiť odklad výkonu platobného výmeru, ktorý mu bol priznaný vnútroštátnymi orgánmi na základe uplatňovania colného kódexu Spoločenstva. Na to, aby sa zachoval potrebný účinok tohto posledného uvedeného opatrenia, by teda lehota na podanie žiadosti o náhradu antidumpingového cla nemala začať plynúť, pokiaľ dotknutá osoba nie je povinná zaplatiť príslušné antidumpingové clo.
82 Z toho vyplýva, že poznámka pod čiarou č. 6 a bod 3.1.3 písm. a) tretí odsek výkladového stanoviska vykladané spoločne bránia ustanoveniu bodu 2.6 písm. a) tohto stanoviska.
83 V dôsledku toho výkladové stanovisko, ktoré je určené na objasnenie konania o náhradu antidumpingového cla hospodárskym subjektom a teda posilnenie ich právnej istoty, vedie práve k opačnému výsledku (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 16. decembra 1975, Suiker Unie a i./Komisia, 40/73 až 48/73, 50/73, 54/73 až 56/73, 111/73, 113/73 a 114/73, Zb. s. 1663, body 556 a 557). Hospodárske subjekty ako je žalobkyňa, ktoré sa naň obracajú pri výkone svojej bežnej činnosti, teda môžu mať pri jeho výklade legitímne pochybnosti o tom, ako sa má správne vykladať článok 11 ods. 8 základného nariadenia.
84 Záver uvedený v bode 83 vyššie je okrem toho podporený odpoveďami Komisie na otázky Všeobecného súdu položené na pojednávaní týkajúce sa nejednotnosti určitých ustanovení výkladového stanoviska, v ktorých v podstate pripustila, že jeho znenie mohlo byť lepšie.
85 Výhrada založená na porušení zásady právnej istoty je teda dôvodná.
86 Bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné výhrady, treba vyhovieť druhému žalobnému dôvodu a v dôsledku toho zrušiť napadnuté rozhodnutie.
O trovách
87 Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom žalobkyne.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozhodnutie Komisie K (2011) 9112 v konečnom znení z 13. decembra 2011 týkajúce sa žiadosti o náhradu antidumpingového cla zaplateného pri dovoze spojovacích materiálov z nehrdzavejúcej ocele pochádzajúcich z Čínskej ľudovej republiky a Taiwanu sa zrušuje.
2. Európska komisia je povinná nahradiť trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. februára 2014.
Podpisy