ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
z 11. januára 2024 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Smernica 2008/48/ES – Zmluvy o spotrebiteľskom úvere – Článok 8 – Povinnosť veriteľa overiť úverovú bonitu spotrebiteľa – Náprava porušenia z dôvodu úplného vykonania zmluvy o úvere – Článok 23 – Účinné, primerané a odrádzajúce sankcie – Neplatnosť zmluvy o úvere a zánik nároku veriteľa na zaplatenie dohodnutých úrokov – Neexistencia nepriaznivých dôsledkov pre spotrebiteľa – Zodpovednosť veriteľov a predchádzanie nezodpovedným praktikám pri poskytovaní úverov spotrebiteľom“
Vo veci C‑755/22,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Okresní soud Praha‑západ (Česká republika) z 1. augusta 2022 a doručený Súdnemu dvoru 13. decembra 2022, ktorý súvisí s konaním:
Nárokuj s.r.o.
proti
EC Financial Services, a.s.,
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predsedníčka tretej komory K. Jürimäe, sudcovia N. Piçarra, M. Safjan (spravodajca), N. Jääskinen a M. Gavalec,
generálny advokát: J. Richard de la Tour,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Nárokuj s.r.o., v zastúpení: R. Pukl, advokát,
– EC Financial Services, a.s., v zastúpení: F. Petráš, advokát,
– česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, S. Šindelková a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: P. Ondrůšek a I. Rubene, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťami Nárokuj s. r. o. a EC Financial Services, a.s., vo veci vrátenia súm spojených s úverom, ktorý posledná uvedená spoločnosť poskytla spotrebiteľovi.
Právny rámec
Právo Únie
3 Odôvodnenia 7, 9 a 26 smernice 2008/48 znejú takto:
„(7) Ak sa má uľahčiť vytvorenie riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi, je potrebné, aby sa v niekoľkých kľúčových oblastiach ustanovil harmonizovaný rámec Spoločenstva. …
…
(9) Úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. …
…
(26) Členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. … [V]eritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.“
4 Článok 8 tejto smernice, nazvaný „Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa“, stanovuje:
„1. Členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.
2. Členské štáty zabezpečia, že ak sa strany dohodnú na zmene celkovej výšky úveru po uzavretí zmluvy o úvere, veriteľ aktualizuje finančné informácie o spotrebiteľovi, ktoré má k dispozícii, a pred akýmkoľvek výrazným zvýšením celkovej výšky úveru posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa.“
5 Podľa článku 23 uvedenej smernice s názvom „Sankcie“:
„Členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. Ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.“
České právo
6 Ustanovenie § 86 zákona č. 257/2016 Sb., o spotřebitelském úvěru, v znení zákona č. 96/2022 (ďalej len „zákon č. 257/2016 o spotrebiteľskom úvere“), stanovuje:
„1. Poskytovateľ pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou záväzku z takejto zmluvy spočívajúcej vo významnom navýšení celkovej výšky spotrebiteľského úveru posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nevyhnutných, spoľahlivých, dostatočných a primeraných informácií získaných od spotrebiteľa, a ak je to potrebné, z databázy umožňujúcej posúdenie úverovej bonity spotrebiteľa alebo aj z iných zdrojov. Poskytovateľ poskytne spotrebiteľský úver len vtedy, ak výsledok posúdenia úverovej bonity spotrebiteľa preukáže, že neexistujú dôvodné pochybnosti o schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
2. Poskytovateľ pri posudzovaní úverovej bonity spotrebiteľa posudzuje najmä schopnosť spotrebiteľa splácať dohodnuté pravidelné splátky spotrebiteľského úveru, a to na základe porovnania príjmov a výdavkov spotrebiteľa a spôsobu plnenia jeho predchádzajúcich dlhov. Hodnotu majetku zohľadňuje len v prípade, keď zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že spotrebiteľský úver sa má čiastočne alebo úplne splatiť z výnosov z predaja majetku spotrebiteľa, a nie pravidelnými splátkami, alebo ak z finančnej situácie spotrebiteľa vyplýva, že bude schopný splatiť spotrebiteľský úver bez ohľadu na svoj príjem.“
7 Ustanovenie § 87 ods. 1 tohto zákona znie takto:
„V prípade, že poskytovateľ poskytne spotrebiteľský úver spotrebiteľovi v rozpore s § 86 ods. 1 druhou vetou, zmluva je neplatná. Súd zohľadní neplatnosť aj bez návrhu. Spotrebiteľ je povinný splatiť istinu spotrebiteľského úveru v lehote primeranej jeho možnostiam.“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
8 Spotrebiteľ si dohodol spotrebiteľský úver vo výške 50 000 českých korún (CZK) (približne 2 000 eur) so spoločnosťou JET Money s.r.o., ktorej právnou nástupkyňou je EC Financial Services. Pred uzavretím tejto zmluvy spotrebiteľ poskytol určité informácie o svojej osobnej a ekonomickej situácii. Následne tento úver splatil, pričom zaplatil celkovú sumu 85 000 CZK (približne 3 500 eur), v ktorej boli zahrnuté aj vedľajšie náklady uvedeného úveru. V priebehu splácania úveru voči uvedenej zmluve nijako nenamietal.
9 Nárokuj, žalobkyňa vo veci samej, je obchodná spoločnosť, ktorej spotrebiteľ postúpil pohľadávky, ktoré mohol uplatniť voči veriteľovi na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pred Okresním soudem Praha‑západ (Česká republika), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, táto spoločnosť namieta neplatnosť tejto zmluvy z dôvodu, že veriteľ si nesplnil svoju povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa. V rámci svojej žaloby, ktorá je založená na bezdôvodnom obohatení, sa domáha zaplatenia sumy 35 000 CZK, ktorá predstavuje rozdiel medzi istinou tohto úveru a sumou, ktorú spotrebiteľ splatil, zvýšenou o zákonné úroky z omeškania.
10 EC Financial Services, žalovaná vo veci samej, sa domnieva, že úverová bonita spotrebiteľa bola dostatočne posúdená a že pravidlá týkajúce sa ochrany spotrebiteľov sa v každom prípade neuplatnia, pretože pohľadávku, o ktorú ide vo veci samej, už nevlastní spotrebiteľ, ale obchodná spoločnosť.
11 Vzhľadom na tieto tvrdenia sa vnútroštátny súd pýta, či podľa smernice 2008/48 možno veriteľovi uložiť sankciu v prípade, keď porušenie povinnosti posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa pred uzavretím zmluvy o úvere nemalo nepriaznivé dôsledky pre spotrebiteľa. V tejto súvislosti uvádza, že hoci niektoré vnútroštátne súdy odpovedali na túto otázku kladne aj za predpokladu, že dotknutý úver bol splatený v celom rozsahu a bez námietok zo strany spotrebiteľa, prichádza do úvahy aj opačný výklad založený na vyvážení záujmov oboch zmluvných strán tejto zmluvy a s prihliadnutím na to, že aj spotrebiteľ je zodpovedný za svoje konanie.
12 Okrem toho vnútroštátny súd uvádza, že cieľom článku 8 smernice 2008/48 je zabrániť tomu, aby sa spotrebiteľ dostal do finančných ťažkostí pri splácaní úveru, a teda je možné usudzovať, že povinnosť veriteľa posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa nepredstavuje hlavný cieľ tejto smernice, ale prostriedok umožňujúci tento cieľ dosiahnuť.
13 Okrem toho tento súd zastáva názor, že úverovú bonitu spotrebiteľa nemožno posudzovať izolovane len na základe informácií, ktoré veriteľ od spotrebiteľa vyžiada, ale musí sa posudzovať aj v závislosti od spôsobu, akým sa vyvíjal zmluvný vzťah vo vzťahu k cieľu ochrany spotrebiteľa sledovanému smernicou 2008/48.
14 Napokon treba zohľadniť najmä zásady právnej istoty a dobrej viery, keďže veriteľ, ktorý poskytol spotrebiteľovi úver, ktorý následne splatil, musí mať možnosť dôverovať tomu, že svojimi platbami spotrebiteľ splatil svoj zmluvný dlh. Keďže tento spotrebiteľ neutrpel žiadne nepriaznivé dôsledky, nie je potrebné uložiť sankciu len s cieľom prevencie.
15 Za týchto podmienok Okresní soud Praha‑západ rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Je účelom smernice [2008/48] postihovať poskytovateľa úveru za neúplné preskúmanie úverovej bonity spotrebiteľa aj v prípade, keď spotrebiteľ úver v plnej výške splatil a v priebehu splácania nemal žiadne námietky?“
O prejudiciálnej otázke
O prípustnosti
16 Európska komisia usudzuje, že prejudiciálna otázka je hypotetická, pretože predpoklad, na ktorom je založená, teda že posúdenie úverovej bonity dotknutého spotrebiteľa sa nevykonalo v súlade s článkom 8 ods. 1 smernice 2008/48 alebo vnútroštátnymi ustanoveniami preberajúcimi toto ustanovenie, je nesprávny. Návrh na začatie prejudiciálneho konania totiž neobsahuje skutočnosti, ktoré by naznačovali, že toto posúdenie bolo skutočne nedostatočné.
17 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý musí niesť zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vyhlásenie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Pokiaľ sa teda predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudky zo 14. júla 2022, Volkswagen, C‑134/20, EU:C:2022:571, bod 56 a citovaná judikatúra, ako aj z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, bod 50, ako aj citovaná judikatúra).
18 Z toho vyplýva, že pre otázky týkajúce sa výkladu práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom najmä vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, alebo ak je problém hypotetický (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. júla 2022, Volkswagen, C‑134/20, EU:C:2022:571, bod 57 a citovanú judikatúru, ako aj z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, bod 51, ako aj citovanú judikatúru).
19 V prejednávanej veci však nejde o takýto prípad.
20 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že otázky vnútroštátneho súdu vychádzajú z predpokladu, ktorý formulovala Nárokuj a ktorý EC Financial Services spochybňuje a podľa ktorého si EC Financial Services nesplnila svoju povinnosť posúdenia úverovej bonity spotrebiteľa stanovenú v § 86 zákona č. 257/2016 o spotrebiteľskom úvere, najmä z dôvodu, že neoverila spoľahlivo skutočnú výšku nákladov dotknutého spotrebiteľa.
21 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že smernica 2008/48 nestanovuje taxatívny výpočet informácií, na základe ktorých musí veriteľ posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2014, CA Consumer Finance, C‑449/13, EU:C:2014:2464, bod 36).
22 V dôsledku toho otázka, či veriteľ za okolností vo veci samej splnil povinnosť, ktorá mu vyplýva z článku 8 smernice 2008/48, patrí v podstate do posúdenia požiadaviek stanovených na tento účel vnútroštátnym právom.
23 Súdnemu dvoru pritom neprináleží, aby v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ rozhodoval o výklade vnútroštátneho práva a posudzoval, či je výklad, ktorý podáva vnútroštátny súd, správny, keďže v rámci tohto konania založeného na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom patrí akékoľvek posúdenie skutkového stavu a vnútroštátneho práva výlučne do právomoci vnútroštátneho súdu [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. marca 2023, Caixabank (Provízia za poskytnutie úveru), C‑565/21, EU:C:2023:212, bod 37 a citovanú judikatúru, ako aj zo 4. mája 2023, Bundesrepublik Deutschland (Elektronická súdna schránka), C‑60/22, EU:C:2023:373, bod 40 a citovanú judikatúru].
24 Za týchto podmienok nie je zjavné, že by požadovaný výklad smernice 2008/48 nemal žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej alebo že by predložený problém mal hypotetickú povahu v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 18 tohto rozsudku.
25 Z toho vyplýva, že prejudiciálna otázka je prípustná, pričom vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či si vo veci samej veriteľ skutočne nesplnil povinnosť, ktorá mu vyplýva z článku 8 smernice 2008/48.
O veci samej
26 Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 8 a 23 smernice 2008/48 majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby bol veriteľ v prípade, že porušil svoju povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, sankcionovaný v súlade s vnútroštátnym právom neplatnosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zánikom jeho nároku na zaplatenie dohodnutých úrokov, hoci táto zmluva bola v celom rozsahu vykonaná zmluvnými stranami a spotrebiteľovi nevznikli v dôsledku tohto porušenia žiadne nepriaznivé dôsledky.
27 Na úvod treba poznamenať, že skutočnosť, že v spore vo veci samej stoja proti sebe len predajcovia alebo dodávatelia, nebráni uplatneniu smernice 2008/48 v rámci tohto sporu. Súdny dvor už totiž rozhodol, že pôsobnosť tejto smernice nezávisí od totožnosti účastníkov dotknutého sporu, ale od postavenia zmluvných strán úverovej zmluvy (rozsudok z 11. septembra 2019, Lexitor, C‑383/18, EU:C:2019:702, bod 20).
28 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že pohľadávka, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, je založená na reštitučnej povinnosti, ktorá vznikla v dôsledku odstúpenia od zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a spoločnosťou JET Money, ktorej právnym nástupcom je EC Financial Services, a že táto pohľadávka bola týmto spotrebiteľom po splatení úveru postúpená spoločnosti Nárokuj.
29 Po tomto spresnení treba uviesť, že otázky vnútroštátneho súdu možno chápať tak, že sa týkajú tak prípadnej nápravy údajného porušenia článku 8 smernice 2008/48 z dôvodu úplného vykonania zmluvy o úvere, ako aj súladu opatrení stanovených českým právom na sankcionovanie takéhoto porušenia s článkom 23 tejto smernice. Na účely poskytnutia užitočnej odpovede na prejudiciálnu otázku sa treba týmito dvoma aspektmi zaoberať postupne.
30 Pokiaľ ide v prvom rade o prípadnú nápravu porušenia článku 8 smernice 2008/48 z dôvodu úplného vykonania zmluvy o úvere, treba pripomenúť, že pri výklade ustanovenia práva Únie je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext, a najmä ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júna 2023, YYY. (Pojem „spotrebiteľ“), C‑570/21, EU:C:2023:456, bod 28 a citovanú judikatúru].
31 Zo znenia článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 vyplýva, že veriteľ je povinný posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa pred uzavretím zmluvy o úvere. Súdny dvor už zdôraznil predzmluvnú povahu tejto povinnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2014, CA Consumer Finance, C‑449/13, EU:C:2014:2464, bod 45).
32 Táto okolnosť však sama osebe neumožňuje určiť, či a prípadne za akých podmienok môže úplné vykonanie zmluvy o úvere napraviť existenciu porušenia povinnosti veriteľa posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a navyše smernica 2008/48 ani nestanovuje spôsob, akým má veriteľ splniť túto povinnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2014, CA Consumer Finance, C‑449/13, EU:C:2014:2464, bod 36), ani povinnosti, ktoré sú mu uložené v závislosti od výsledku posúdenia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júna 2019, Schyns, C‑58/18, EU:C:2019:467, body 42 a 43).
33 Pokiaľ ide o posudzovanie cieľov sledovaných smernicou 2008/48, z ustálenej judikatúry vyplýva, že povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa stanovená v jej článku 8 tým, že smeruje k ochrane spotrebiteľov pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti, prispieva k dosiahnutiu cieľa tejto smernice, ktorý podľa jej odôvodnení 7 a 9 spočíva v úplnej a kogentnej harmonizácii v niekoľkých kľúčových oblastiach spotrebiteľských úverov, ktorá sa považuje za potrebnú na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Európskej únii zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa uľahčil vznik riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi (rozsudky z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C‑565/12, EU:C:2014:190, bod 42, a z 5. marca 2020, OPR‑Finance, C‑679/18, EU:C:2020:167, bod 21).
34 Okrem toho Súdny dvor opakovane rozhodol, že vzhľadom na odôvodnenie 26 smernice 2008/48 je cieľom tejto povinnosti, aby veritelia konali zodpovedne a neposkytovali úvery spotrebiteľom, ktorí nie sú schopní ich splácať [pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. decembra 2014, CA Consumer Finance, C‑449/13, EU:C:2014:2464, bod 35; z 5. marca 2020, OPR‑Finance, C‑679/18, EU:C:2020:167, bod 20, a z 10. júna 2021, Ultimo Portfolio Investment (Luxembourg), C‑303/20, EU:C:2021:479, bod 28].
35 Z toho vyplýva, že povinnosť veriteľa spočívajúca v posúdení úverovej bonity spotrebiteľa jednoducho smeruje k predchádzaniu rizika nadmerného zadlženia alebo platobnej neschopnosti vyplývajúceho z nedostatočného overenia jeho schopnosti a ochoty splatiť úver. Takéto finančné dôsledky uzavretia zmluvy o úvere na situáciu spotrebiteľa však môžu nastať aj po splatení úveru.
36 Zodpovednosť veriteľov a predchádzanie nezodpovedným praktikám pri poskytovaní úverov spotrebiteľom zásadným spôsobom prispievajú k riadnemu fungovaniu trhu so spotrebiteľskými úvermi. Vzhľadom na to, že tieto účely nezávisia od situácie alebo správania konkrétneho spotrebiteľa, nie sú dosiahnuté len samotným úplným vykonaním zmluvy o úvere uzavretej týmto spotrebiteľom. Akýkoľvek iný výklad by napomáhal tomu, aby veriteľ neplnil povinnosť, ktorá mu vyplýva z článku 8 smernice 2008/48, a mohol by zbaviť toto ustanovenie jeho potrebného účinku.
37 Z toho vyplýva, že analýza založená na účeloch článku 8 smernice 2008/48 umožňuje dospieť k záveru, že porušenie povinnosti veriteľa overiť úverovú bonitu spotrebiteľa stanovenej v tomto ustanovení nemožno napraviť len samotným úplným vykonaním zmluvy o úvere. Skutočnosť, že spotrebiteľ nenamietal voči tejto zmluve počas obdobia splácania, je irelevantná.
38 Treba ešte spresniť, že konštatovania uvedené v predchádzajúcom bode nie sú spochybnené bodom 279 rozsudku z 21. decembra 2023, BMW Bank a i. (C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že vzhľadom na to, že plnenie zmluvy predstavuje prirodzený mechanizmus zániku zmluvných záväzkov, a pri neexistencii osobitných ustanovení v tejto súvislosti sa už spotrebiteľ nemôže dovolávať práva na odstúpenie od zmluvy, ktoré mu priznáva článok 14 ods. 1 smernice 2008/48, keď zmluva o úvere bola v celom rozsahu vykonaná zmluvnými stranami a vzájomné záväzky vyplývajúce z tejto zmluvy sa z tohto dôvodu skončili.
39 Skutočnosť, že po úplnom vykonaní zmluvy o úvere sa zmluvné strany už nemôžu dovolávať vzájomných záväzkov vyplývajúcich z tejto zmluvy, totiž nemá vplyv na existenciu pohľadávky založenej na povinnosti vrátiť bezdôvodné obohatenie, ktorá vznikla uplatnením vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá v súlade s tým, čo vyžaduje článok 23 tejto smernice, sankcionuje nesplnenie povinnosti veriteľa overiť úverovú bonitu spotrebiteľa podľa článku 8 uvedenej smernice.
40 Pokiaľ ide v druhom rade o úpravu režimu sankcií uplatniteľných v prípade porušenia vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe článku 8 smernice 2008/48, treba pripomenúť, že v súlade s článkom 23 tejto smernice musí byť tento režim definovaný tak, aby sankcie boli účinné, primerané a odrádzajúce [pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 2021, Ultimo Portfolio Investment (Luxembourg), C‑303/20, EU:C:2021:479, bod 30 a citovanú judikatúru].
41 Na tento účel musia byť sankcie primerané závažnosti porušení, ktoré postihujú, pričom musia zabezpečiť skutočne odrádzajúci účinok bez toho, aby išli nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov sledovaných článkom 8 smernice 2008/48 [pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. marca 2020, OPR‑Finance, C‑679/18, EU:C:2020:167, bod 26, a zo 14. októbra 2021, Landespolizeidirektion Steiermark (Výherné prístroje), C‑231/20, EU:C:2021:845, bod 45].
42 Hoci vnútroštátnemu súdu, ktorý má ako jediný právomoc vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo, prináleží, aby overil, či vzhľadom na všetky okolnosti sporu vo veci samej sankcie, o ktoré ide v konaní vo veci samej, zodpovedajú požiadavkám uvedeným v predchádzajúcom bode, Súdny dvor, ktorý rozhoduje o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, mu napriek tomu môže poskytnúť spresnenia s cieľom usmerniť ho pri jeho posúdení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2020, OPR‑Finance, C‑679/18, EU:C:2020:167, body 27 a 28).
43 V prejednávanej veci zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že podľa českého práva je porušenie povinnosti veriteľa posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa stanovenej v § 86 zákona č. 257/2016 o spotrebiteľskom úvere sankcionované neplatnosťou zmluvy o úvere, ako je stanovená v § 87 ods. 1 tohto zákona, ktorá má za následok zánik nároku veriteľa na zaplatenie dohodnutých úrokov.
44 Vnútroštátny súd, EC Financial Services a Komisia v podstate usudzujú, že ak bola zmluva o úvere úplne vykonaná bez toho, aby spotrebiteľovi vznikli nepriaznivé dôsledky, uloženie takej sankcie by bolo neprimerané, keďže by išlo nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov smernice 2008/48.
45 V tejto súvislosti treba uviesť, že členským štátom prináleží, aby pri stanovení vhodného režimu sankcií uplatniteľných v prípade porušenia povinností veriteľa, ktoré mu vyplývajú zo smernice 2008/48, náležite zohľadnili závažnosť škody, ktorú konanie veriteľa spôsobilo spotrebiteľovi (pozri analogicky rozsudok zo 16. apríla 2015, UPC Magyarország, C‑388/13, EU:C:2015:225, bod 58). Pokiaľ sa ponúka výber medzi viacerými opatreniami, ktoré sú rovnako vhodné na dosiahnutie cieľov sledovaných touto smernicou, treba sa podľa zásady proporcionality prikloniť k najmenej obmedzujúcemu, pričom v každom prípade nevýhody spôsobené dotknutým opatrením nesmú byť neprimerané vo vzťahu k týmto cieľom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. februára 2022, Agenzia delle dogane e dei monopoli a Ministero dell’Economia e delle Finanze, C‑452/20, EU:C:2022:111, body 37 a 38, ako aj citovanú judikatúru).
46 V tejto súvislosti za predpokladu, že zmluva o úvere uzavretá spotrebiteľom bola úplne vykonaná bez toho, aby tomuto spotrebiteľovi vznikli nepriaznivé dôsledky v priebehu tohto vykonávania alebo v nadväznosti naň, nič to nemení na tom, ako vyplýva z bodov 33 a 34 tohto rozsudku, že povinnosť stanovená v článku 8 smernice 2008/48 má za cieľ nielen chrániť spotrebiteľov pred takýmito rizikami, ale tiež to, aby veritelia konali zodpovedne a neposkytovali úvery spotrebiteľom, ktorí nie sú schopní ich splácať.
47 Vo svetle tohto dvojakého účelu Súdny dvor už rozhodol, že vzhľadom na zásadný význam, ktorý má táto povinnosť v kontexte smernice 2008/48, jej porušenie môže byť sankcionované v súlade s vnútroštátnym právom zánikom nároku veriteľa na úroky [pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 2021, Ultimo Portfolio Investment (Luxembourg), C‑303/20, EU:C:2021:479, body 39 a 40].
48 Okrem toho Súdny dvor už vo veci týkajúcej sa tej istej vnútroštátnej právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, rozhodol, že sankcia, z ktorej v prípade porušenia povinnosti posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa vyplýva zánik nároku veriteľa na dohodnuté úroky, sa zdá byť primeraná závažnosti porušenia, ktoré postihuje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2020, OPR‑Finance, C‑679/18, EU:C:2020:167, bod 30).
49 Treba však uviesť, že keby uloženie sankcie, z ktorej vyplýva neplatnosť zmluvy o úvere, ako aj zánik nároku veriteľa na zaplatenie dohodnutých úrokov bolo podmienené tým, že spotrebiteľ utrpel nepriaznivý dôsledok, mohlo by to prispievať k tomu, že veritelia by nedodržiavali povinnosť, ktorá im vyplýva z článku 8 smernice 2008/48. Takáto situácia by totiž mohla týchto veriteľov motivovať k tomu, aby nevykonávali systematické a vyčerpávajúce posúdenie úverovej bonity všetkých spotrebiteľov, ktorým poskytujú úvery, čo by bolo v rozpore s účelom zaistenia zodpovednosti veriteľov a predchádzania nezodpovedným praktikám pri poskytovaní úverov spotrebiteľom. Takýto výklad by navyše mohol ohroziť skutočne odrádzajúcu povahu stanovenej sankcie.
50 Na druhej strane, hoci sankcia, o ktorú ide vo veci samej, môže v rozsahu, v akom zahŕňa odstúpenie od zmluvy o úvere, nepochybne vyvolať vážne dôsledky pre veriteľa, samotná táto okolnosť neznamená, že by mu nevyhnutne vznikli ťažkosti, ktoré by boli neprimerané dvojakému účelu sledovanému článkom 8 smernice 2008/48, ani – ako tvrdí EC Financial Services vo svojich písomných pripomienkach – že by riziko, že bude vystavený týmto dôsledkom aj po splatení úveru, predstavovalo zásah do slobody podnikania.
51 Z toho vyplýva, že s výhradou overení, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, zásada proporcionality nebráni tomu, aby sa členský štát rozhodol sankcionovať porušenie vnútroštátnych ustanovení zabezpečujúcich prebratie článku 8 smernice 2008/48 neplatnosťou zmluvy o úvere a zánikom nároku veriteľa na zaplatenie dohodnutých úrokov, hoci spotrebiteľovi v dôsledku tohto porušenia nevznikli nepriaznivé dôsledky.
52 Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby bol veriteľ v prípade, že porušil svoju povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, sankcionovaný v súlade s vnútroštátnym právom neplatnosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zánikom jeho nároku na zaplatenie dohodnutých úrokov, hoci táto zmluva bola v celom rozsahu vykonaná zmluvnými stranami a spotrebiteľovi nevznikli v dôsledku tohto porušenia žiadne nepriaznivé dôsledky.
O trovách
53 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:
Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
nebránia tomu, aby bol veriteľ v prípade, že porušil svoju povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, sankcionovaný v súlade s vnútroštátnym právom neplatnosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zánikom jeho nároku na zaplatenie dohodnutých úrokov, hoci táto zmluva bola v celom rozsahu vykonaná zmluvnými stranami a spotrebiteľovi nevznikli v dôsledku tohto porušenia žiadne nepriaznivé dôsledky.
Podpisy