Vec C‑621/21
WS
proti
Intervjuirašt organ na Dăržavna agencija za bežancite pri Ministerskija savet
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Administrativen săd Sofija‑grad)
Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) zo 16. januára 2024
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Spoločná politika v oblasti azylu – Smernica 2011/95/EÚ – Podmienky na priznanie postavenia utečenca – Článok 2 písm. d) – Dôvody prenasledovania – ‚Príslušnosť k určitej sociálnej skupine‘ – Článok 10 ods. 1 písm. d) – Činy prenasledovania – Článok 9 ods. 1 a 2 – Spojenie medzi dôvodmi a činmi prenasledovania alebo medzi dôvodmi prenasledovania a neexistenciou ochrany pred takými činmi – Článok 9 ods. 3 – Neštátni aktéri – Článok 6 písm. c) – Podmienky poskytnutia doplnkovej ochrany – Článok 2 písm. f) – ‚Vážne bezprávie‘ – Článok 15 písm. a) a b) – Posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu na účely priznania postavenia utečenca alebo doplnkovej ochrany – Článok 4 – Násilie voči ženám na základe pohlavia – Domáce násilie – Hrozba ‚zločinu zo cti‘“
1. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Postavenie utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu – Smernica 2011/95 – Podmienky pre priznanie postavenia utečenca – Nebezpečenstvo prenasledovania – Dôvody prenasledovania – Posúdenie – Pojem príslušnosť k určitej sociálnej skupine – Ženy z rovnakej krajiny pôvodu ako celok alebo menšie skupiny žien, ktoré majú podľa podmienok prevládajúcich v tejto krajine dodatočnú spoločnú charakteristiku – Začlenenie
[Článok 78 ods. 1 a 2 ZFEÚ; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95, článok 2 písm. d), článok 4 ods. 3 a 4 a článok 10 ods. 1 písm. d)]
(pozri body 37, 38, 44, 46, 47, 49 – 62, bod 1 výroku)
2. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Postavenie utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu – Smernica 2011/95 – Podmienky pre priznanie postavenia utečenca – Obavy žiadateľa z prenasledovania zo strany neštátnych aktérov v krajine jeho pôvodu – Požiadavka spojenia medzi dôvodmi prenasledovania a činmi prenasledovania – Neexistencia – Podmienka – Preukázanie spojenia medzi dôvodmi prenasledovania a neexistenciou ochrany pred činmi prenasledovania aktérmi ochrany
[Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95, článok 6 písm. c), článok 7 ods. 1, článok 9 ods. 1 až 3 a článok 10 ods. 1]
(pozri body 64 – 67, 70, bod 2 výroku)
3. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Postavenie utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu – Smernica 2011/95 – Podmienky na priznanie doplnkovej ochrany – Vážne bezprávie – Pojem – Skutočná hrozba, že žiadateľ bude zabitý alebo vystavený násilným činom zo strany člena svojej rodiny alebo komunity z dôvodu predpokladaného porušenia kultúrnych, náboženských alebo tradičných noriem – Začlenenie
[Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95, článok 2 písm. g), článok 15 písm. a) a b) a článok 18]
(pozri body 75 – 80, bod 3 výroku)
Zhrnutie
Súdny dvor, zasadajúci vo veľkej komore, na ktorý bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, poskytol spresnenia týkajúce sa dôvodu prenasledovania, ktorý môže viesť k priznaniu postavenia utečenca, pričom ide o dôvod „príslušnosti k určitej sociálnej skupine“(1), ak je žiadateľom o medzinárodnú ochranu žena obávajúca sa v prípade návratu do svojej krajiny pôvodu, že bude zabitá alebo vystavená násilným činom zo strany člena svojej rodiny alebo komunity z dôvodu predpokladaného porušenia kultúrnych, náboženských alebo tradičných noriem.
WS je turecká štátna príslušníčka kurdského pôvodu. V júni 2018 prišla legálne do Bulharska a následne sa pripojila k svojmu rodinnému príslušníkovi v Nemecku, kde podala žiadosť o medzinárodnú ochranu. Rozhodnutím Národnej agentúry pre utečencov(2) (ďalej len „DAB“) z februára 2019 prijatým na základe žiadosti nemeckých orgánov bola WS prevzatá späť do starostlivosti bulharských orgánov na účely posúdenia jej žiadosti o medzinárodnú ochranu.
Na pohovoroch v októbri 2019 WS vyhlásila, že bola v šestnástich rokoch prinútená k vydaju a zažívala domáce násilie. Z manželského domova utiekla v septembri 2016. V roku 2017 uzavrela cirkevný sobáš a v máji 2018 sa jej v tomto manželstve narodil syn. Po odchode z Turecka sa v septembri 2018 oficiálne rozviedla so svojím prvým manželom, a to aj napriek jeho námietkam. Z týchto dôvodov uviedla, že sa obáva, že ju jej rodina zabije, ak sa vráti do Turecka.
Rozhodnutím prijatým v máji 2020 predseda DAB zamietol žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú WS, pričom na jednej strane usúdil, že podmienky požadované na priznanie postavenia utečenca neboli splnené. Dôvody, ktoré WS uviedla, najmä prejavy domáceho násilia alebo vyhrážky smrťou namierené proti nej, neboli relevantné, keďže ich nebolo možné spojiť so žiadnym z dôvodov prenasledovania uvedených v zákone o azyle a utečencoch, ktorým bola do bulharského práva prebratá smernica 2011/95. Okrem toho WS neuviedla, že je obeťou prenasledovania z dôvodu svojho pohlavia.
Na druhej strane nebola WS priznaná ani doplnková ochrana. Bol totiž prijatý záver, že WS nespĺňa podmienky požadované na tento účel, keďže po prvé ani oficiálne orgány, ani určité neštátne subjekty nepodnikli v súvislosti s ňou kroky, ktoré by štát nemohol kontrolovať. Po druhé WS neinformovala o zločinných útokoch proti nej políciu ani nepodala trestné oznámenie a legálne opustila Turecko.
Žaloba, ktorú WS podala proti tomuto rozhodnutiu, bola zamietnutá.
V apríli 2021 podala WS na základe nových dôkazov následnú žiadosť o medzinárodnú ochranu, pričom sa odvolávala na opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodu svojej príslušnosti k určitej sociálnej skupine, konkrétne k ženám, ktoré sú obeťami domáceho násilia, a ženám, ktoré môžu byť obeťami zločinov zo cti, a to zo strany neštátnych aktérov, pred ktorými ju turecký štát nie je schopný brániť. Uviedla tiež, že nesúhlasí so svojím vrátením do Turecka, pretože sa obáva, že sa stane obeťou zločinu zo cti a bude opäť nútená uzavrieť manželstvo.
Rozhodnutím z mája 2021 DAB odmietla obnoviť konanie o udelení medzinárodnej ochrany najmä z dôvodu, že WS nepredložila nijakú novú významnú informáciu týkajúcu sa jej osobnej situácie alebo štátu pôvodu.
Vnútroštátny súd, na ktorý bol podaný opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu, sa rozhodol položiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu smernice 2011/95, pričom ho vyzval, aby spresnil hmotnoprávne podmienky upravujúce poskytnutie medzinárodnej ochrany a druh medzinárodnej ochrany, ktorá sa má za takýchto okolností poskytnúť.
Posúdenie Súdnym dvorom
Po prvé Súdny dvor skúmal, či podľa smernice 2011/95 v závislosti od okolností prevládajúcich v krajine pôvodu možno ženy v tejto krajine ako celok považovať za príslušníčky „určitej sociálnej skupiny“ ako „dôvod prenasledovania“, ktorý môže viesť k priznaniu postavenia utečenca, alebo či dotknuté ženy musia mať dodatočnú spoločnú charakteristiku, aby bolo možné dospieť k záveru, že do takejto skupiny patria.
V tejto súvislosti predovšetkým zdôraznil, že Istanbulský dohovor(3) stanovuje povinnosti patriace do pôsobnosti článku 78 ods. 2 ZFEÚ, ktorý oprávňuje normotvorcu Únie prijať opatrenia týkajúce sa spoločného európskeho azylového systému, akým je smernica 2011/95. Uvedený dohovor v rozsahu, v akom súvisí s azylom a zákazom vyhostenia alebo vrátenia (non‑refoulement), patrí medzi zmluvy, s ohľadom na ktoré treba vykladať ustanovenia tejto smernice,(4) hoci niektoré členské štáty, vrátane Bulharskej republiky, tento dohovor neratifikovali.
Ďalej Súdny dvor pripomenul, že z článku 10 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95 vyplýva, že skupina sa považuje za „určitú sociálnu skupinu“, ak sú splnené dve kumulatívne podmienky. Po prvé príslušníci dotknutej skupiny musia zdieľať aspoň jeden z troch identifikačných znakov uvedených v tomto ustanovení.(5) Po druhé musí mať táto skupina „jednoznačnú identitu“ v krajine pôvodu.
Pokiaľ ide o prvú podmienku identifikácie „určitej sociálnej skupiny“, Súdny dvor konštatoval, že skutočnosť, že ide o ženské pohlavie, je prirodzenou charakteristikou, a preto postačuje na splnenie tejto podmienky. To nevylučuje, že ženy, ktoré majú ďalší spoločný znak, akým je napríklad spoločný pôvod, ktorý sa nemôže zmeniť,(6) môžu tiež patriť do „určitej sociálnej skupiny“ v zmysle tohto ustanovenia.
Pokiaľ ide o druhú podmienku identifikácie „určitej sociálnej skupiny“, Súdny dvor uviedol, že ženy – bez ohľadu na to, či zdieľajú dodatočnú spoločnú charakteristiku – môžu byť vnímané okolitou spoločnosťou odlišne a môže im byť v tejto spoločnosti priznaná vlastná identita, najmä z dôvodu sociálnych, morálnych alebo právnych noriem platných v ich krajine pôvodu.
Napokon Súdny dvor poukázal na to, že príslušnosť k „určitej sociálnej skupine“ sa musí konštatovať nezávisle od činov prenasledovania,(7) ktorých obeťami môžu byť členovia tejto skupiny v krajine pôvodu. Diskriminácia alebo prenasledovanie osôb, ktoré majú spoločnú charakteristiku, však môžu predstavovať relevantný faktor, ak na účely overenia, či je splnená druhá podmienka identifikácie sociálnej skupiny, treba posúdiť, či sa predmetná skupina javí ako odlišná z hľadiska sociálnych, morálnych alebo právnych noriem dotknutej krajiny pôvodu.
Preto na jednej strane ženy ako celok možno považovať za príslušníčky „istej sociálnej skupiny“ v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95, ak sa preukáže, že podľa podmienok prevládajúcich v ich krajine pôvodu sú z dôvodu svojho pohlavia vystavené fyzickému alebo duševnému násiliu, vrátane sexuálneho násilia a domáceho násilia. Na druhej strane užšie skupiny žien, ktoré majú dodatočnú spoločnú charakteristiku,(8) možno pokladať za príslušníčky sociálnej skupiny s jednoznačnou identitou v ich krajine pôvodu, ak sú z dôvodu tejto charakteristiky stigmatizované a vystavené nesúhlasu okolitej spoločnosti, vedúcemu k ich sociálnemu vylúčeniu alebo násilným činom.
Po druhé Súdny dvor skúmal, či v prípade, ak žiadateľ tvrdí, že sa obáva prenasledovania vo svojej krajine pôvodu neštátnymi aktérmi, smernica 2011/95 vyžaduje, aby bolo preukázané spojenie medzi činmi prenasledovania a aspoň jedným z dôvodov prenasledovania uvedených v článku 10 ods. 1 tejto smernice. Konštatuje, že podľa článku 9 ods. 3 tejto smernice v spojení s ďalšími ustanoveniami(9) si priznanie postavenia utečenca vyžaduje, aby bolo preukázané spojenie medzi uvedenými dôvodmi prenasledovania na jednej strane a na druhej strane buď činmi prenasledovania,(10) alebo nedostatkom ochrany zo strany „aktérov ochrany“(11) pred činmi prenasledovania spáchanými „neštátnymi aktérmi“. V prípade činu prenasledovania, ktorého sa dopustil neštátny aktér, je teda podmienka stanovená v už citovanom článku 9 ods. 3,(12) splnená, ak je tento čin založený na jednom z dôvodov prenasledovania uvedených v článku 10 ods. 1 tejto smernice, aj keď neexistencia ochrany nespočíva na týchto dôvodoch. Túto podmienku treba tiež považovať za splnenú, ak sa neexistencia ochrany zakladá na jednom z dôvodov prenasledovania uvedených v tomto poslednom uvedenom ustanovení, aj keď čin prenasledovania spáchaný neštátnym aktérom nie je založený na týchto dôvodoch. Z toho vyplýva, že ak žiadateľ tvrdí, že sa obáva prenasledovania vo svojej krajine pôvodu neštátnymi aktérmi, nie je potrebné preukázať spojenie medzi jedným z dôvodov prenasledovania uvedených v článku 10 ods. 1 smernice 2011/95 a činmi prenasledovania, ak možno takéto spojenie preukázať medzi jedným z dôvodov prenasledovania a neexistenciou ochrany pred týmto činom zo strany aktérov ochrany.(13)
Po tretie Súdny dvor rozhodol, že pojem „vážne bezprávie“,(14) ktoré môže viesť k priznaniu doplnkovej ochrany,(15) sa vzťahuje na skutočnú hrozbu, že žiadateľ bude zabitý alebo vystavený násilným činom zo strany člena svojej rodiny alebo komunity z dôvodu predpokladaného porušenia kultúrnych, náboženských alebo tradičných noriem. K tomuto záveru dospel preto, že článok 15 písm. a) a b) smernice 2011/95(16) ako „vážne bezprávie“ kvalifikuje „trest smrti alebo popravu“ a „mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo potrestanie žiadateľa v krajine pôvodu“. Vzhľadom na cieľ článku 15 písm. a) smernice 2011/95 spočívajúci v zabezpečení ochrany osobám, ktorých právo na život by v prípade návratu do ich krajiny pôvodu bolo ohrozené, nemožno pojem „poprava“, ktorý je v ňom uvedený, vykladať tak, že vylučuje zásahy do života len z dôvodu, že ich spáchali neštátni aktéri. Ak teda žena podstupuje skutočné riziko, že bude zabitá alebo vystavená násilným činom zo strany člena svojej rodiny alebo komunity z dôvodu predpokladaného porušenia kultúrnych, náboženských alebo tradičných noriem, takéto vážne bezprávie sa musí kvalifikovať ako „poprava“ v zmysle tohto ustanovenia.