ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta rozšírená komora)
zo 16. júna 2011 (*)
„Hospodárska súťaž – Kartely – Peroxid vodíka a perboritan sodný – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Pripísateľnosť protiprávneho správania – Zlúčenie so spoločnosťou zodpovednou za porušenie – Právo na obhajobu – Súlad medzi oznámením o výhradách a napadnutým rozhodnutím – Povinnosť odôvodnenia“
Vo veci T‑194/06,
SNIA SpA, so sídlom v Miláne (Taliansko), v zastúpení: A. Santa Maria, C. Biscaretti di Ruffia a E. Gambaro, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne V. Di Bucci a F. Amato, neskôr V. Di Bucci a V. Bottka, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie K(2006) 1766 v konečnom znení z 3. mája 2006 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/F/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne,
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora),
v zložení: sudcovia V. Vadapalas, vykonávajúci funkciu predsedu komory (spravodajca), A. Dittrich a L. Truchot,
tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 19. mája 2010,
vyhlásil tento
Rozsudok
Skutkové okolnosti
1 Žalobkyňa, spoločnosť SNIA SpA, je spoločnosťou založenou podľa talianskeho práva. V čase skutkových okolností bola táto spoločnosť hlavným akcionárom spoločnosti Caffaro SpA (ďalej len „bývalá spoločnosť Caffaro“) s 53 až 59 %‑nou účasťou, ktorá kontrolovala 100 % základného imania spoločnosti Industrie Chimiche Caffaro SpA (neskôr Caffaro SpA, potom Caffaro Srl, ďalej len „Caffaro“). Táto posledná uvedená spoločnosť obchodovala do roku 1999 s perboritanom sodným (ďalej len „PS“). V roku 2000 sa bývalá spoločnosť Caffaro zlúčila so žalobkyňou, ktorá prevzala stopercentnú kontrolu nad základným imaním spoločnosti Caffaro.
2 V novembri 2002 Degussa AG informovala Komisiu Európskych spoločenstiev o existencii kartelu na trhoch s peroxidom vodíka (ďalej len „PV“) a s PS a požiadala o uplatnenie oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155).
3 Degussa poskytla Komisii hmotné dôkazy, ktoré jej v dňoch 25. a 26. marca 2003 umožnili uskutočniť šetrenie v priestoroch niektorých podnikov.
4 Dňa 26. januára 2005 Komisia zaslala žalobkyni a ostatným dotknutým podnikom oznámenie o výhradách, na ktoré žalobkyňa odpovedala 25. marca 2005.
5 Po vypočutí dotknutých podnikov Komisia prijala rozhodnutie K(2006) 1766 v konečnom znení z 3. mája 2006 týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP proti spoločnostiam Akzo Nobel NV, Akzo Nobel Chemicals Holding AB, EKA Chemicals AB, Degussa, Edison SpA, FMC Corp., FMC Foret SA, Kemira Oyj, Air liquide SA, Chemoxal SA, žalobkyni, Caffaro, Solvay SA, Solvay Solexis SpA, Total SA, Elf Aquitaine SA a Arkema SA (vec COMP/F/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého zhrnutie je uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 13. decembra 2006 (Ú. v. EÚ L 353, s. 54). Rozhodnutie bolo žalobkyni oznámené listom z 8. mája 2006.
Napadnuté rozhodnutie
6 Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla, že podniky, ktorým je rozhodnutie určené, sa podieľali na jedinom a nepretržitom porušovaní článku 81 ES a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) v súvislosti s PV a jeho nadväzujúcim prípravkom PS (odôvodnenie 2 napadnutého rozhodnutia).
7 Konštatované porušovanie spočívalo hlavne v tom, že účastníci hospodárskej súťaže si medzi sebou vymieňali dôležité obchodné a dôverné informácie o trhoch a o spoločnostiach, obmedzovali a kontrolovali výrobu a jej možné i skutočné kapacity, rozdeľovali si podiely na trhu a zákazníkov, ako aj stanovovali a monitorovali dodržiavanie konečných cien.
8 Bolo konštatované, že žalobkyňa je zodpovedná za porušenie „spoločne a nerozdielne“ so spoločnosťou Caffaro (odôvodnenia 407 až 412 napadnutého rozhodnutia).
9 Článok 1 písm. k) napadnutého rozhodnutia stanovuje, že žalobkyňa porušila článok 81 ods. 1 ES a článok 53 Dohody o EHP tým, že sa podieľala na dotknutom porušení od 29. mája 1997 do 31. decembra 1998.
10 Komisia v článku 2 písm. g) napadnutého rozhodnutia uložila žalobkyni „spoločne a nerozdielne“ so spoločnosťou Caffaro pokutu vo výške 1,078 milióna eur.
Konanie a návrhy účastníkov konania
11 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 18. júla 2006 žalobkyňa podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
12 Keďže zloženie komôr Súdu prvého stupňa sa zmenilo, sudca spravodajca bol pridelený do šiestej komory a po vypočutí účastníkov konania bola prejednávaná vec pridelená šiestej rozšírenej komore.
13 Vzhľadom na prekážku na strane sudcu predseda Súdu prvého stupňa na základe článku 32 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa určil iného sudcu na doplnenie komory.
14 Na základe správy sudcu spravodajcu rozhodol Súd prvého stupňa o otvorení ústnej časti konania. Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 19. mája 2010.
15 Vzhľadom na to, že jeden člen komory sa nemohol zúčastniť na porade, v súlade s článkom 32 rokovacieho poriadku sa služobne najmladší sudca v zmysle článku 6 rokovacieho poriadku vzdal účasti na porade a na porade Všeobecného súdu sa zúčastnili traja sudcovia, ktorých podpisy sú uvedené v tomto rozsudku.
16 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom zahŕňa žalobkyňu medzi podniky, ktorým je určené, a ukladá jej spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Caffaro pokutu,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
17 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
Tvrdenia účastníkov konania
18 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa tým, že konštatovala jej solidárnu zodpovednosť za protiprávne správanie spoločnosti Caffaro, dopustila nesprávneho právneho posúdenia a zjavne nesprávneho posúdenia skutkového stavu, skreslila skutkový stav a nesplnila svoju povinnosť odôvodnenia.
19 Po prvé Komisia nepreukázala, že žalobkyňa vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Caffaro.
20 Žalobkyňa tvrdí, že bola považovaná za spoločne a nerozdielne zodpovednú za porušenie z dôvodu, že bola hlavným akcionárom bývalej spoločnosti Caffaro s účasťou 53 až 59 % na základnom imaní tejto poslednej uvedenej spoločnosti, a že preto vykonávala „nepriamu“ kontrolu nad spoločnosťou Caffaro. Táto kontrola, ktorá vyplýva z väzieb medzi tromi spoločnosťami, však nestačí na pripísanie zodpovednosti za porušenie žalobkyni.
21 V prípade neexistencie vzťahu stopercentnej kontroly medzi dotknutými spoločnosťami nemohla Komisia predpokladať, že žalobkyňa vykonávala rozhodujúci vplyv na správanie spoločnosti Caffaro. Najmä skutočnosť, že žalobkyňa schválila zásahový plán, ktorý viedol k stiahnutiu sa spoločnosti Caffaro z trhu s PS (odôvodnenie 411 napadnutého rozhodnutia), nepreukazuje, že vykonávala rozhodujúci vplyv na túto spoločnosť.
22 Po druhé Komisia nepreukázala, že bývalá spoločnosť Caffaro vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Caffaro.
23 Samotné vlastníctvo 100 % základného imania dcérskej spoločnosti nie je dostačujúce na stanovenie zodpovednosti materskej spoločnosti a Komisia v prejednávanej veci nepredložila ďalšiu skutočnosť preukazujúcu skutočné vykonávanie rozhodujúceho vplyvu.
24 Po tretie Komisia nesprávne vychádzala zo skutočnosti, že žalobkyňa sa s bývalou spoločnosťou Caffaro zlúčila.
25 Komisia nebola podľa žalobkyne schopná preukázať existenciu vplyvu, ktorý vykonávala žalobkyňa na spoločnosť Caffaro, a preto medzi oznámením o výhradách a napadnutým rozhodnutím zmenila svoj prístup, pričom uviedla nové tvrdenie založené na zlúčení bývalej spoločnosti Caffaro a žalobkyne. Jednak sa však toto zlúčenie uskutočnilo po tom, ako sa Caffaro stiahla z trhu s PS. Jednak Komisia nepreukázala, že bývalá spoločnosť Caffaro vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Caffaro.
26 Prístup Komisie je v rozpore s judikatúrou v oblasti prevodu podniku. Podnik, ktorý bol nástupcom bývalej spoločnosti Caffaro, je spoločnosť Caffaro, ktorá vykonávala svoju činnosť v chemickom odvetví. Aktíva zodpovedajúce výrobe PS boli prevedené na spoločnosť Solvay v roku 1999. Hlavná skutočnosť, ktorá prispela k spáchaniu porušenia, pominula teda pred predmetným zlúčením. Žiadny vedúci zamestnanec alebo člen správnej rady spoločnosti Caffaro alebo bývalej spoločnosti Caffaro sa po zlúčení nestal zamestnancom žalobkyne.
27 Vzhľadom na tieto okolnosti neexistuje žiadna ekonomická a funkčná kontinuita medzi bývalou spoločnosťou Caffaro a žalobkyňou, ale nanajvýš medzi bývalou spoločnosťou Caffaro a spoločnosťou Caffaro. Túto úvahu potvrdzuje rozhodovacia prax Komisie.
28 Komisia okrem toho dostatočne neuviedla dôvody svojho rozhodnutia o pripísaní zodpovednosti za porušenie žalobkyni.
29 Žalobkyňa v replike tvrdí, že z prístupu Komisie počas vyšetrovania, ktorý je potvrdený v napadnutom rozhodnutí, vyplýva, že pripísanie predmetnej zodpovednosti je založené na rozhodujúcom vplyve, ktorý žalobkyňa vykonávala na spoločnosť Caffaro.
30 Z odôvodnenia 411 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že zodpovednosť žalobkyne za porušenie bola konštatovaná na základe jej vzťahov so spoločnosťou Caffaro, konkrétne na základe väzieb, ktoré existovali medzi poslednou uvedenou spoločnosťou a žalobkyňou, čo sa týka vedúcich zamestnancov, a vplyvu žalobkyne na proces prijímania rozhodnutí spoločnosti Caffaro.
31 Komisia v bode 350 oznámenia o výhradách poukázala na väčšinovú účasť žalobkyne na základnom imaní bývalej spoločnosti Caffaro v okamihu porušenia, ako aj na existenciu závislosti spoločnosti Caffaro vo vzťahu k žalobkyni pri jej procese prijímania rozhodnutí, a dospela k záveru, že žalobkyňa vykonávala rozhodujúci vplyv na správanie „svojej dcérskej spoločnosti Caffaro“. Komisia v napadnutom rozhodnutí preskúmala a zamietla tvrdenia žalobkyne uvedené v odpovedi na oznámenie o výhradách, ktoré boli založené hlavne na neexistencii rozhodujúceho vplyvu z jej strany na spoločnosť Caffaro.
32 Komisia podľa žalobkyne nemôže tvrdiť, že v napadnutom rozhodnutí iba prevzala niektoré zo skutočností obsiahnutých v oznámení o výhradách, či dokonca že iba niektoré zo skutočností uvedených v odôvodnení 411 napadnutého rozhodnutia boli relevantné pre konštatovanie zodpovednosti žalobkyne. Skutočnosť, že Komisia v oznámení o výhradách vymenovala súbor námietok a vyhradila si pritom možnosť stanoviť, ktoré z nich sa v dôsledku námietok zapojených podnikov majú považovať za rozhodujúce, je v rozpore s právom týchto podnikov na obhajobu.
33 Skutočnosť, že Komisia zmenila svoj prístup po zaslaní oznámenia o výhradách, odôvodňuje zrušenie napadnutého rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie by malo byť okrem toho zrušené pre svoju „nelogickosť“ a chýbajúce odôvodnenie.
34 Jedinými skutočnosťami, ktoré boli zohľadnené v štádiu oznámenia výhrad (bod 350 oznámenia o výhradách), boli stopercentná kontrola základného imania spoločnosti Caffaro bývalou spoločnosťou Caffaro, väčšinová účasť žalobkyne na základnom imaní bývalej spoločnosti Caffaro a vplyv žalobkyne na rozhodovací proces spoločnosti Caffaro. Odkaz na predmetné zlúčenie v bode 349 oznámenia o výhradách bol urobený v rámci „výlučného opisu skutkového stavu“ a nemal nič spoločné s právnym posúdením týkajúcim sa pripísateľnosti porušenia. Tento odkaz bol vo vzťahu k právnemu odôvodneniu natoľko „všeobecný a vzdialený“, že neumožnil žalobkyni uvedomiť si potrebu odpovedať na tento bod.
35 Komisia v napadnutom rozhodnutí tvrdila po prvýkrát, že zodpovednosť žalobkyne za porušenie vyplýva z jej zlúčenia s bývalou spoločnosťou Caffaro. Z dôvodu tohto nesúladu medzi oznámením o výhradách a napadnutým rozhodnutím nemohla žalobkyňa uplatniť svoje pripomienky vo vzťahu k predmetnej výhrade, čo viedlo k porušeniu jej práva na obhajobu, ako aj článku 27 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205).
36 Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.
Posúdenie Všeobecným súdom
37 Na úvod je potrebné pripomenúť úvahy, ktoré viedli Komisiu ku konštatovaniu zodpovednosti žalobkyne.
38 Komisia v odôvodneniach 370 až 379 napadnutého rozhodnutia s poukazom na judikatúru Únie zhrnula zásady, ktoré mala v úmysle uplatniť na určenie spoločností zodpovedných za porušenie.
39 Komisia jednak pripomenula, že materská spoločnosť môže byť považovaná za zodpovednú za protiprávne správanie dcérskej spoločnosti v rozsahu, v akom dcérska spoločnosť neurčovala svoje správanie na trhu samostatne, ale v podstate uplatňovala pokyny, ktoré jej dávala materská spoločnosť. Komisia upresnila, že v podstate mohla predpokladať, že dcérska spoločnosť, ktorej 100 % základného imania kontroluje materská spoločnosť, uplatňuje hlavne pokyny, ktoré jej dáva táto materská spoločnosť, a že materská spoločnosť môže vyvrátiť domnienku predložením opačného dôkazu (odôvodnenie 374 napadnutého rozhodnutia).
40 Komisia ďalej s poukazom a contrario na úvahy, ktoré Súdny dvor uviedol v rozsudku zo 16. novembra 2000, Cascades/Komisia (C‑279/98 P, Zb. s. I‑9693, body 78 a 79), uviedla, že v prípade, ak právny subjekt pôvodne zodpovedný za porušenie prestane existovať a stratí svoju právnu subjektivitu tým, že sa výlučne a jednoducho zlúči s iným právnym subjektom, tento posledný uvedený subjekt sa musí považovať za zodpovedný za porušenie, ktorého sa dopustil zlúčený subjekt (odôvodnenie 378 napadnutého rozhodnutia).
41 Pokiaľ ide o zodpovednosť žalobkyne, Komisia v prvom rade poukázala na to, že táto kontrolovala „svoju dcérsku spoločnosť [bývalú spoločnosť Caffaro] počas celej dĺžky trvania porušovania a prostredníctvom [bývalej spoločnosti Caffaro] kontrolovala tiež [spoločnosť Caffaro] v čase, keď činnosti v oblasti PS prevzala táto posledná uvedená spoločnosť“ (odôvodnenie 408 napadnutého rozhodnutia). V tom istom odôvodnení napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala existenciu určitých kapitálových a osobných väzieb medzi tromi dotknutými spoločnosťami.
42 Komisia ďalej pripomenula, že v priebehu leta roku 1999 sa Caffaro stiahla z trhu s PS a že v roku 2000 sa bývalá spoločnosť Caffaro zlúčila sa žalobkyňou (odôvodnenie 409 napadnutého rozhodnutia).
43 V odôvodnení 410 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla tvrdenia, ktorými žalobkyňa spochybnila svoju solidárnu zodpovednosť založenú najmä na skutočnosti, že kontrola, ktorú vykonávala nad bývalou spoločnosťou Caffaro v čase porušenia, bola iba 53 až 59 %, čo nestačí na účely konštatovania jej zodpovednosti.
44 V odôvodnení 411 napadnutého rozhodnutia Komisia napokon uviedla:
„… [V] rozpore s tvrdením [žalobkyne] nevyplýva jej zodpovednosť z tejto 53 až 59 %-nej účasti na základnom imaní [bývalej spoločnosti Caffaro] počas dĺžky trvania porušovania, ale z [jej] zlúčenia… s [bývalou spoločnosťou Caffaro], ktorá bola stopercentnou materskou spoločnosťou [spoločnosti Caffaro], teda subjektu priamo zúčastneného na porušení. Otázka kontroly medzi [žalobkyňou] a [bývalou spoločnosťou Caffaro] nie je teda v tomto smere rozhodujúcou otázkou. Čo je tu potrebné analyzovať, je vzťah kontroly medzi subjektom SNIA[‑]Caffaro (v dôsledku zlúčenia premenovaná na SNIA) a dcérskou spoločnosťou [Caffaro…]. Vzhľadom na stopercentnú účasť, ktorá v čase porušenia spájala [bývalú spoločnosť Caffaro] (dnes zlúčená so [žalobkyňou]) a [spoločnosť Caffaro], ako aj na dôkaz [jej] vzťahu závislosti…, pokiaľ ide o jej proces prijímania rozhodnutí vo vzťahu k [žalobkyni] a väzby existujúce medzi subjektmi týkajúce sa riadenia zamestnancov, Komisia sa domnieva, že [bývalá spoločnosť Caffaro] vykonávala rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti a že skutočnosti uvedené [žalobkyňou…] nemôžu vyvrátiť jej domnienku, aká bola formulovaná v oznámení o výhradách.“
45 Je potrebné poukázať na to, že aj keď žalobkyňa vo svojej žalobe rozlišuje tri výhrady, ktoré sa v podstate týkajú údajnej neexistencie relevantných väzieb medzi tromi dotknutými spoločnosťami, z jej argumentácie, ako aj z jej pripomienok, ktoré uviedla na pojednávaní, však vyplýva, že v skutočnosti uplatňuje tri žalobné dôvody založené po prvé na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom posúdení skutkového stavu, ktoré údajne postihujú konštatovanie jej solidárnej zodpovednosti, po druhé na nesúlade medzi oznámením o výhradách a odôvodnením napadnutého rozhodnutia a po tretie na porušení povinnosti odôvodnenia.
O údajnom nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom posúdení skutkového stavu
46 Žalobkyňa namieta pochybenie pri pripísaní zodpovednosti za predmetné porušenie, pričom tvrdí, že Komisia nepreukázala, že po prvé bývalá spoločnosť Caffaro vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Caffaro, po druhé, že taký vplyv na spoločnosť Caffaro vykonávala žalobkyňa, a po tretie, že zlúčenie bývalej spoločnosti Caffaro a žalobkyne bolo relevantné.
47 Je potrebné poukázať na to, že z citovaného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a najmä z jeho odôvodnenia 411 (pozri bod 44 vyššie) vyplýva, že konštatovanie týkajúce sa zodpovednosti žalobkyne za porušenie spočíva na tom, že žalobkyňa sa zlúčila s bývalou spoločnosťou Caffaro, ktorá v čase skutkových okolností kontrolovala 100 % základného imania spoločnosti Caffaro, ktorá bola priamou účastníčkou kartelu.
48 Túto úvahu nemôže vyvrátiť skutočnosť, že Komisia v odôvodneniach 408 a 411 napadnutého rozhodnutia rovnako poukázala na určité nepriame dôkazy týkajúce sa existujúcich väzieb medzi dotknutými spoločnosťami v čase porušenia, najmä na „vzťah závislosti spoločnosti Caffaro, pokiaľ ide o jej proces prijímania rozhodnutí, vo vzťahu k [žalobkyni], a na existujúce väzby medzi subjektmi, pokiaľ ide o riadenie zamestnancov“. Dodatočný charakter týchto nepriamych dôkazov totiž jasne vyplýva z odôvodnenia 411 napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa uvádza, že „otázka kontroly medzi [žalobkyňou] a bývalým podnikom [bývalou spoločnosťou Caffaro] nie je… rozhodujúca“.
49 Pokiaľ ide v tejto súvislosti po prvé o tvrdenia žalobkyne týkajúce sa väzby medzi bývalou spoločnosťou Caffaro a spoločnosťou Caffaro, je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v konkrétnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % kapitálu svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila protiprávneho správania, existuje vyvrátiteľná domnienka, že uvedená materská spoločnosť skutočne vykonáva rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti.
50 Za týchto podmienok stačí, ak Komisia na účely domnienky, že materská spoločnosť vykonáva rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku tejto dcérskej spoločnosti, preukáže, že celý kapitál dcérskej spoločnosti vlastní jej materská spoločnosť. Následne Komisia môže považovať materskú spoločnosť za solidárne zodpovednú za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená jej dcérskej spoločnosti, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátiť túto domnienku, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa samostatne (pozri rozsudok Súdneho dvora z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237, body 60 a 61 a tam citovanú judikatúru).
51 Vzhľadom na túto judikatúru Komisia teda v prejednávanej veci mohla konštatovať vykonávanie rozhodujúceho vplyvu bývalej spoločnosti Caffaro na spoločnosť Caffaro na základe domnienky vyplývajúcej zo vzťahu stopercentnej kontroly medzi týmito dvomi spoločnosťami.
52 Je teda potrebné zamietnuť tvrdenie žalobkyne, že Komisia nemohla vychádzať iba z domnienky, ale bola povinná uplatniť konkrétne nepriame dôkazy o vplyve. Na účely spochybnenia predmetnej domnienky bola Totiž žalobkyňa povinná predložiť dostatočne dôkazy na preukázanie, že Caffaro sa vo vzťahu ku svojej materskej spoločnosti, ktorou bola bývalá spoločnosť Caffaro, správala na trhu samostatne.
53 Žalobkyňa však v tomto zmysle v priebehu správneho konania a navyše ani v priebehu konania pred Všeobecným súdom neuplatnila žiadnu skutočnosť, pričom sa obmedzila iba na spochybnenie zákonnosti predmetnej domnienky, a ďalej namietala neexistenciu relevantných väzieb medzi ňou a spoločnosťou Caffaro. Je preto potrebné konštatovať, že Komisia mohla na základe nespochybnenej domnienky konštatovať, že bývalá spoločnosť Caffaro v čase porušenia vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Caffaro, a teda obe spoločnosti predstavovali hospodársky subjekt zodpovedný za porušenie.
54 Pokiaľ ide po druhé o väzbu medzi predmetným hospodárskym subjektom a žalobkyňou, z odôvodnenia 411 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že konštatovanie solidárnej zodpovednosti žalobkyne spočíva na tom, že žalobkyňa sa zlúčila s bývalou spoločnosťou Caffaro, ktorá vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Caffaro, a nie na rozhodujúcom vplyve, ktorý žalobkyňa mohla v čase porušenia vykonávať na spoločnosť Caffaro.
55 Preto treba argumentáciu žalobkyne, podľa ktorej Komisia nepreukázala, že žalobkyňa vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Caffaro, zamietnuť ako neúčinnú.
56 Pokiaľ ide po tretie o argumentáciu žalobkyne, že predmetné zlúčenie nepredstavuje skutočnosť, ktorá by mohla vyvolať jej zodpovednosť za porušenie, a že v každom prípade nie je hospodárskym nástupcom bývalej spoločnosti Caffaro, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry, ak je subjekt, ktorý sa dopustil porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, predmetom právnej alebo organizačnej zmeny, táto zmena nemá nevyhnutne za následok vytvorenie nového podniku, ktorý by bol zbavený zodpovednosti za porušenie, pokiaľ sú tieto subjekty z hospodárskeho hľadiska totožné (pozri rozsudok Súdneho dvora z 11. decembra 2007, ETI a i., C‑280/06, Zb. s. I‑10893, bod 42 a tam citovanú judikatúru).
57 Na účely účinného vykonania pravidiel v oblasti hospodárskej súťaže sa môže totiž ukázať potrebné, aby sa zodpovednosť pripísala novému prevádzkovateľovi podniku, ktorý sa dopustil porušenia, v prípade, že ho možno skutočne považovať za nástupcu pôvodného prevádzkovateľa (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia, T‑161/05, Zb. s. II‑3555, bod 51).
58 Toto kritérium, nazývané kritérium „hospodárskej kontinuity“, sa použije za osobitných okolností, akými je najmä prípad, keď právnická osoba zodpovedná za prevádzkovanie podniku prestala právne existovať po tom, ako sa dopustila porušenia (rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 145), alebo prípad vnútornej reštrukturalizácie skupiny vzhľadom na štrukturálne väzby medzi pôvodným a novým prevádzkovateľom podniku, pokiaľ pôvodný prevádzkovateľ nevyhnutne neprestáva právne existovať, ale na dotknutom trhu už nevyvíja významnú hospodársku činnosť (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 359).
59 Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, však také osobitné okolnosti v prejednávanej veci existujú.
60 Ako totiž vyplýva z bodu 53 vyššie, predmetného porušenia sa dopustil subjekt, ktorý bol v čase skutkových okolností vytvorený zo spoločnosti Caffaro a bývalej spoločnosti Caffaro, ktorá po tom, ako sa dopustila porušenia, prestala právne existovať z dôvodu jej zlúčenia so žalobkyňou.
61 Žalobkyňa sa v tejto súvislosti nemôže platne odvolávať na skutočnosť, že napriek jej zlúčeniu s bývalou spoločnosťou Caffaro v skutočnosti neprevzala hmotné a osobné zložky, ktoré prispeli k spáchaniu porušenia.
62 Ak totiž predmetný podnik prestane existovať z dôvodu, že sa zlúčil s nadobúdateľom, podľa ustálenej judikatúry prevezme nadobúdateľ jeho aktíva a pasíva vrátane jeho zodpovedností z dôvodu porušenia práva Únie. V tomto prípade môže byť zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustil zlúčený podnik, pripísaná nadobúdateľovi (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T‑259/02 až T‑264/02 a T‑271/02, Zb. s. II‑5169, bod 326 a tam citovanú judikatúru).
63 V tomto smere je nepodstatné, že dcérska spoločnosť, ktorá sa podieľala na porušení, ďalej právne existuje. Pokiaľ totiž ide o jednu z dvoch právnických osôb zodpovedných za prevádzku predmetného hospodárskeho subjektu, možnosť sankcionovať dcérsku spoločnosť nemá vplyv na pripísanie zodpovednosti za porušenie jej materskej spoločnosti, teda bývalej spoločnosti Caffaro, a následne žalobkyni.
64 Tieto úvahy sú okrem toho potvrdené skutočnosťou, že k zlúčeniu spoločnosti Caffaro a žalobkyne došlo v rámci skupiny spoločností, ktorá v čase porušenia už existovala.
65 Ako totiž vyplýva zo skutočností uvedených v odôvodneniach 408 a 411 napadnutého rozhodnutia, ktoré žalobkyňa nespochybnila, v čase porušenia bola žalobkyňa nielen hlavným akcionárom bývalej spoločnosti Caffaro s 53 až 59 %‑nou účasťou, ale vymenúvala aj všetkých členov správnej rady tejto poslednej uvedenej spoločnosti, z ktorých jeden bol tiež členom jej správnej rady. Okrem toho existuje nepriamy dôkaz o zapojení žalobkyne do rozhodovacieho procesu bývalej spoločnosti Caffaro a spoločnosti Caffaro, ktorý vyplýva zo skutočnosti, že rozhodnutie spoločnosti Caffaro o stiahnutí sa z trhu s PS bolo pripojené k zápisnici zo schôdze vedenia žalobkyne z 19. januára 1999 (odôvodnenie 411 napadnutého rozhodnutia).
66 Vzhľadom na tieto okolnosti je zlúčenie dotknutých spoločností, ku ktorému došlo po spáchaní porušenia, súčasťou vnútornej reštrukturalizácie v rámci skupiny spoločností spojených štrukturálnymi väzbami, čo potvrdzuje existenciu hospodárskej kontinuity medzi bývalou spoločnosťou Caffaro a žalobkyňou (pozri v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, bod 58 vyššie, body 344 a 359).
67 Tieto úvahy okrem toho odlišujú prejednávanú vec od vecí, v ktorých bolo vydané rozhodnutie Komisie 85/74/EHS z 23. novembra 1984 týkajúce sa konania na základe článku [81 ES] (vec IV/30.907 – Peroxidy) (Ú. v. ES L 35, 1985, s. 1), rozhodnutie Komisie 86/398/EHS z 23. apríla 1986 týkajúce sa konania na základe článku [81 ES] (vec IV/31.149 – Polypropylén) (Ú. v. ES L 230, s. 1) a rozhodnutie Komisie 89/191/EHS z 21. decembra 1988 týkajúce sa konania na základe článku [81 ES] (vec IV/31.866, PEBD) (Ú. v. ES L 74, 1989, s. 21). Tieto žalobkyňou uvádzané rozhodnutia sa totiž týkajú situácií prevodu činností dotknutých porušením medzi skupinami podnikov bez vzájomných štrukturálnych väzieb, a preto nevykazujú v tomto ohľade podobnosť s prejednávanou vecou.
68 Vzhľadom na to, čo bolo uvedené, podľa judikatúry spomenutej v bodoch 56 až 58 vyššie Komisia správne pripísala žalobkyni ako novému prevádzkovateľovi predmetného hospodárskeho subjektu solidárnu zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustil subjekt vytvorený spoločnosťou Caffaro a bývalou spoločnosťou Caffaro, pričom táto posledná uvedená spoločnosť sa zlúčila so žalobkyňou po tom, ako sa dopustila porušenia. Túto úvahu navyše potvrdzuje skutočnosť, že predmetné zlúčenie je súčasťou vnútornej reštrukturalizácie skupiny.
69 V dôsledku toho treba tento žalobný dôvod zamietnuť.
O údajnom nesúlade medzi oznámením o výhradách a napadnutým rozhodnutím
70 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že skutočnosť, ktorá Komisiu viedla ku konštatovaniu jej zodpovednosti za porušenie, a síce jej zlúčenie s bývalou spoločnosťou Caffaro, nebola dostatočne uvedená v oznámení o výhradách.
71 Žalobkyňa najmä tvrdí, že Komisia tým, že v napadnutom rozhodnutí vychádzala z predmetného zlúčenia, zmenila odôvodnenie uvedené v oznámení o výhradách, ktoré sa zakladalo na rozhodujúcom vplyve vykonávanom žalobkyňou na správanie „jej dcérskej spoločnosti Caffaro“ (bod 350 oznámenia o výhradách). Tento nesúlad medzi oznámením o výhradách a napadnutým rozhodnutím predstavuje podľa žalobkyne porušenie článku 27 nariadenia č. 1/2003, ako aj jej práva na obhajobu.
72 Komisia tvrdí, že táto argumentácia je neprípustná a že predstavuje nový žalobný dôvod uvedený po prvýkrát v štádiu repliky.
73 Je potrebné pripomenúť, že na základe článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku je uvádzanie nových dôvodov prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Žalobný dôvod, ktorý predstavuje rozšírenie žalobného dôvodu, ktorý už bol priamo alebo implicitne uvedený v návrhu na začatie konania, a ktorý je s ním úzko spojený, však treba vyhlásiť za prípustný (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 19. septembra 2000, Dürbeck/Komisia, T‑252/97, Zb. s. II‑3031, bod 39 a tam citovanú judikatúru).
74 V prejednávanej veci žalobkyňa v žalobe tvrdí, že Komisia „v porovnaní s oznámením o výhradách zmenila svoje právne odôvodnenie, pokiaľ ide o vzťah medzi [ňou] a spoločnosťou Caffaro, a vychádzala z nového tvrdenia založeného… na [uplatnení domnienky rozhodujúceho vplyvu]“, ako aj zo skutočnosti, že „[jej] zodpovednosť… vyplýva menej z [jej] faktickej účasti… na porušení… ako z [jej] zlúčenia s [bývalou spoločnosťou Caffaro]“.
75 Je potrebné konštatovať, že týmito tvrdeniami žalobkyňa už v štádiu žaloby uviedla argumentáciu založenú na údajnom nesúlade medzi oznámením o výhradách a napadnutým rozhodnutím. Komisia okrem toho vo vyjadrení k žalobe sama odpovedala na túto argumentáciu, pričom najmä uviedla, že v oznámení o výhradách boli uvedené všetky relevantné skutočnosti, ako aj právne zásady uplatnené neskôr v napadnutom rozhodnutí.
76 Za týchto podmienok je argumentáciu uvádzanú žalobkyňou v replike, ktorá je založená na porušení článku 27 nariadenia č. 1/2003, ako aj jej práva na obhajobu, a ktorá vyplýva z údajného predmetného nesúladu, potrebné považovať iba za rozšírenie žalobného dôvodu implicitne uvedeného v žalobe.
77 Tento žalobný dôvod treba preto považovať za prípustný.
78 Vo veci samej je potrebné pripomenúť, že podľa článku 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 Komisia pred prijatím rozhodnutia poskytne dotknutým podnikom možnosť, aby boli vypočuté v záležitostiach, voči ktorým má námietky. Komisia svoje rozhodnutia založí len na námietkach, ku ktorým sa príslušné strany mohli vyjadriť.
79 Procesná záruka uvedená v tomto ustanovení uplatňuje zásadu rešpektovania práva na obhajobu, ktorá najmä vyžaduje, aby oznámenie o výhradách, ktoré Komisia adresuje podniku, ktorému chce uložiť sankciu za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, obsahovalo podstatné skutočnosti konštatované voči tomuto podniku, akými sú vytýkané skutočnosti, ich kvalifikácia a dôkazy, z ktorých Komisia vychádza, aby tento podnik mohol účinne uplatniť svoje tvrdenia v rámci správneho konania, ktoré sa voči nemu začalo (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, 41/69, Zb. s. 661, bod 26, a z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, C‑322/07 P, C‑327/07 P a C‑338/07 P, Zb. s. I‑7191, bod 36).
80 Právna kvalifikácia skutkového stavu uvedená v oznámení o výhradách však môže byť prirodzene len predbežná a neskoršie rozhodnutie Komisie nemožno zrušiť iba z dôvodu, že konečné závery vychádzajúce z tohto skutkového stavu presne nezodpovedajú tejto predbežnej kvalifikácii. Komisia totiž musí vypočuť subjekty, ktorým bolo oznámenie o výhradách určené, a prípadne zohľadniť ich pripomienky, ktorými odpovedajú na uvedené výhrady, pričom zmení svoju analýzu práve z dôvodu rešpektovania ich práva na obhajobu (rozsudky Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Mannesmannröhren-Werke/Komisia, T‑44/00, Zb. s. II‑2223, bod 100, a z 8. júla 2008, Lafarge/Komisia, T‑54/03, neuverejnený v Zbierke, bod 97).
81 Rozhodnutie založené na podstatných skutočnostiach, vo vzťahu ku ktorým dotknutý podnik nemohol zabezpečiť svoju obhajobu, je potrebné zrušiť nezávisle od toho, či môže byť zodpovednosť podniku konštatovaná vzhľadom na iné skutočnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, už citovaný v bode 79 vyššie, body 43 a 44).
82 V prejednávanej veci treba poznamenať, že Komisia v bodoch 326 až 328 oznámenia o výhradách uviedla právne zásady a judikatúru, podľa ktorých zodpovednosť právnickej osoby, ktorá sa dopustila porušenia a prestala právne existovať, možno preniesť na jej nástupcu, pričom odkázala konkrétne na prípad, keď sa spoločnosť zodpovedná za porušenie zlúčila s inou spoločnosťou.
83 Komisia okrem toho v rámci svojho posúdenia týkajúceho sa zodpovednosti žalobkyne v bode 349 oznámenia o výhradách poukázala najmä na to, že „ako je vysvetlené vyššie, v roku 2000 sa [bývalá spoločnosť] Caffaro zlúčila so [žalobkyňou] a [Industrie Chimiche Caffaro] zmenila svoj názov a stala sa spoločnosťou Caffaro“.
84 Je potrebné konštatovať, že uvedenie týchto skutočností v oznámení o výhradách umožnilo žalobkyni uvedomiť si relevantnosť predmetného zlúčenia vzhľadom na jej zodpovednosť, a pochopiť tak obsah výhrady, ktorú Komisia konštatovala.
85 Túto úvahu nespochybňuje skutočnosť, že aj keď Komisia v bode 349 oznámenia o výhradách poukázala na predmetné zlúčenie, túto skutočnosť nezaradila presne do právnej kvalifikácie správania žalobkyne s ohľadom na zásady uvedené v bodoch 326 až 328 toho istého oznámenia.
86 Predovšetkým je potrebné poznamenať, že napriek odkazu na uvedené zlúčenie v odôvodnení 349 oznámenia o výhradách Komisia v nasledujúcom odôvodnení tvrdí, že predpokladala vykonávanie rozhodujúceho vplyvu žalobkyňou na správanie „jej dcérskej spoločnosti Caffaro“ vzhľadom na väzby, ktoré medzi dotknutými spoločnosťami existovali v čase porušenia.
87 Ako však vyplýva z judikatúry citovanej v bodoch 79 a 80 vyššie, právna kvalifikácia skutočností uvedená v oznámení o výhradách je iba predbežná. Komisia, ktorá túto kvalifikáciu právne spresňuje v konečnom rozhodnutí, musí mať možnosť priznať väčší význam skutočnostiam, ktoré boli predtým považované za druhoradé, pod podmienkou, že uplatní iba skutočnosti, ku ktorým mali dotknuté subjekty príležitosť vyjadriť sa, a že v priebehu správneho konania poskytla skutočnosti potrebné na obhajobu (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot k rozsudku Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, už citovanému v bode 79 vyššie, Zb. s. I‑7196, bod 93).
88 Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci však boli právne zásady a predmetné skutkové okolnosti uvedené v oznámení o výhradách, skutočnosť, že Komisia výslovne neuviedla presnú kvalifikáciu, ktorú pripísala jednej z týchto skutkových okolností, nemohla žalobkyni zabrániť v tom, aby sa účinne obhajovala.
89 Tento záver je potvrdený skutočnosťou vyplývajúcou zo spisu, že žalobkyňa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, ako aj na pojednávaní uplatnila špecifickú argumentáciu týkajúcu sa dôsledkov predmetného zlúčenia na jej zodpovednosť za porušenie.
90 Z toho vyplýva, že oznámenie o výhradách umožnilo žalobkyni v rámci výhrady založenej na jej solidárnej zodpovednosti za porušenie posúdiť relevantnosť jej zlúčenia s bývalou spoločnosťou Caffaro a uplatniť jej názor na túto skutočnosť.
91 Vzhľadom na tieto pripomienky treba konštatovať, že oznámenie o výhradách nie je postihnuté vadou, ktorá by mohla ovplyvniť možnosti obhajoby žalobkyne.
92 V dôsledku toho nemožno tento žalobný dôvod prijať.
O údajnom porušení povinnosti odôvodnenia
93 Žalobkyňa namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré sa týka jej solidárnej zodpovednosti za porušenie, ako aj jeho rozpornosť.
94 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES musí byť prispôsobené povahe predmetného aktu a musí z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvaha orgánu, ktorý ho vydal, aby dotknuté osoby mohli poznať dôvody prijatého opatrenia a príslušný súd mohol vykonať svoje preskúmanie (pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63 a tam citovanú judikatúru).
95 Ako vyplýva z bodov 37 až 44 vyššie, Komisia v prejednávanej veci v napadnutom rozhodnutí uviedla právne zásady, ako aj faktické úvahy, na ktorých založila konštatovanie týkajúce sa zodpovednosti žalobkyne.
96 Predovšetkým z odôvodnenia 411 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia konštatovala, že bývalá spoločnosť Caffaro vykonávala rozhodujúci vplyv nad spoločnosťou Caffaro najmä vzhľadom na vzťah stopercentnej kontroly, ktorý tieto spoločnosti spájal v čase porušenia, čím vytvorila domnienku, ktorú žalobkyňa nespochybnila.
97 Z toho istého odôvodnenia ďalej vyplýva, že Komisia konštatovala zodpovednosť žalobkyne ako nástupníckej spoločnosti vzhľadom na jej zlúčenie s bývalou spoločnosťou Caffaro, ktorá bola materskou spoločnosťou spoločnosti Caffaro, teda spoločnosti priamo zapojenej do kartelu.
98 Záver vyplývajúci z týchto úvah nie je vôbec v rozpore s ostatnými skutočnosťami, ktoré uviedla Komisia, a síce s tým, že v čase porušenia bola žalobkyňa hlavným akcionárom bývalej spoločnosti Caffaro a že medzi dotknutými spoločnosťami existovali určité osobné väzby (odôvodnenie 408 napadnutého rozhodnutia), ako aj s nepriamymi dôkazmi, že žalobkyňa zasahovala do procesu prijímania rozhodnutí spoločnosti Caffaro (odôvodnenie 411 napadnutého rozhodnutia). Tieto ďalšie skutočnosti totiž potvrdzujú existenciu hospodárskej kontinuity medzi bývalou spoločnosťou Caffaro a žalobkyňou a dokazujú skutočnosť, že predmetné zlúčenie sa uskutočnilo v rámci skupiny spoločností spojených štrukturálnou väzbou, ktorá existovala už v čase porušenia (pozri body 64 až 66 vyššie).
99 Treba teda poukázať na to, že žalobkyňou uvádzaná rozpornosť odôvodnenia, ktorá je založená na tom, že Komisia konštatovala, že žalobkyňa kontrolovala svoju dcérsku spoločnosť počas celej dĺžky trvania porušenia (odôvodnenie 408 napadnutého rozhodnutia), pred tým, ako vyhlásila, že táto skutočnosť nie je „rozhodujúca“ (odôvodnenie 411 napadnutého rozhodnutia), neexistuje. Z odôvodnenia 411 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že kontrola, ktorú žalobkyňa vykonávala nad svojou dcérskou spoločnosťou v čase porušenia, nie je podkladom pre konštatovanie jej zodpovednosti spočívajúcej v jej postavení nástupníckej spoločnosti, ale je súčasťou predmetného odôvodnenia iba ako nepriamy dôkaz o tom, že predmetné zlúčenie sa uskutočnilo v rámci už existujúcej skupiny spoločností.
100 Žalobkyňa okrem toho nesprávne tvrdí, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia chcela zotrvať na tvrdení uvedenom v oznámení o výhradách, podľa ktorého jej zodpovednosť z právneho hľadiska dostatočne vyplývala z vplyvu, ktorý žalobkyňa v čase porušenia vykonávala na spoločnosť Caffaro a bývalú spoločnosť Caffaro.
101 Žalobkyňa vyvodzuje túto úvahu zo skutočnosti, že Komisia v odôvodneniach 410 a 411 napadnutého rozhodnutia preskúmala tvrdenia, ktorými sa žalobkyňa snažila preukázať, že na spoločnosť Caffaro nevykonávala vplyv. Komisia však práve v odpovedi na predmetné tvrdenia uviedla, že „v rozpore tvrdením [žalobkyne] jej zodpovednosť nevyplýva z [jej] účasti na základnom imaní spoločnosti Caffaro…, ale zo zlúčenia [žalobkyne] s [bývalou spoločnosťou Caffaro], ktorá bola stopercentnou materskou spoločnosťou spoločnosti [Caffaro]“ (odôvodnenie 411 napadnutého rozhodnutia).
102 Žalobkyňa napokon kritizuje Komisiu za jej „snahu rozdeliť odôvodnenie na viacero častí, z ktorých uprednostnila iba niektoré“, pričom tvrdí, že aj keď bolo odôvodnenie 411 napadnutého rozhodnutia posúdené ako „konglomerát rôznych skutočností“, Komisia „nemôže chcieť, aby bola rozhodujúca hodnota pridelená a posteriori iba niektorým z nich“ (bod 42 repliky).
103 Žalobkyňa však týmito vytýkanými skutočnosťami nezohľadňuje skutočnosť, že odôvodnenie uvedené v napadnutom rozhodnutí môže okrem hlavných konštatovaní obsahovať nepriame dôkazy, ktoré tieto konštatovania potvrdzujú.
104 Keďže z celého predmetného odôvodnenia vyplýva, že solidárna zodpovednosť žalobkyne bola konštatovaná v jej postavení spoločnosti, s ktorou sa zlúčila jedna zo spoločností zodpovedných za prevádzku subjektu, ktorý sa dopustil porušenia, uvedenie väzieb, ktoré medzi dotknutými spoločnosťami existovali v čase porušenia, môže toto konštatovanie iba potvrdiť tým, že sa preukáže skutočnosť, že predmetné zlúčenie sa uskutočnilo v rámci skupiny spoločností spojených štrukturálnou väzbou.
105 Vzhľadom na všetky tieto pripomienky treba žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia, a teda aj prejednávanú žalobu ako celok zamietnuť.
O trovách
106 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je potrebné uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom Komisie.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. SNIA SpA je povinná nahradiť trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 16. júna 2011.
Podpisy