Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA
prednesené 22. februára 2024(1)
Vec C‑76/22
QI
proti
Santander Bank Polska S.A.
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Rejonowy dla Warszawy‑Woli w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Wola, Poľsko)]
„Prejudiciálne konanie – Ochrana spotrebiteľa – Smernica 2014/17/EÚ – Zmluvy o úvere pre spotrebiteľov týkajúce sa nehnuteľností určených na bývanie – Článok 25 ods. 1 – Predčasné splatenie úveru – Zníženie celkových nákladov spojených s úverom – Pojem ‚celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom‘ – Metóda výpočtu zníženia“
1. Článok 25 ods. 1 smernice 2014/17/EÚ(2) stanovuje právo spotrebiteľa, ktorý si vzal úver týkajúci sa nehnuteľností určených na bývanie, úplne alebo čiastočne ho splatiť pred uplynutím platnosti zmluvy (so znížením úrokov a nákladov na zostávajúcu dobu trvania zmluvy).
2. Súdny dvor sa už vyjadril k zníženiu celkových nákladov spojených s úverom v prospech spotrebiteľa v dôsledku predčasného splatenia v prípade takýchto zmlúv.(3) Čoskoro sa bude musieť vyjadriť aj k druhej časti rovnice, ktorou je (prípadná) náhrada nákladov, ktoré priamo vyplývajú z tohto splatenia, pre veriteľa.(4)
3. Vnútroštátny súd, ktorý podal tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, žiada o poskytnutie určitých vysvetlení v súvislosti s právom spotrebiteľa. Konkrétne chce vedieť, podľa akej metódy sa počíta zníženie poplatkov, ktoré sú súčasťou celkových nákladov spojených s úverom, ak dôjde k predčasnému splateniu.
I. Právny rámec. Smernica 2014/17
4. V odôvodnení 66 tejto smernice sa uvádza:
„Schopnosť spotrebiteľa splatiť úver pred uplynutím platnosti zmluvy o úvere môže zohrávať dôležitú úlohu pri podpore hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu a voľného pohybu občanov Únie, ako aj pri podpore poskytnutia flexibility počas trvania zmluvy o úvere potrebnej na podporu finančnej stability v súlade s odporúčaniami Rady pre finančnú stabilitu. Existujú však značné rozdiely medzi vnútroštátnymi zásadami a podmienkami, za akých sú spotrebitelia schopní splatiť svoj úver, a podmienkami, za akých sa takéto predčasné splatenie môže uskutočniť. Aj keď sa uznáva rozmanitosť mechanizmov financovania hypotekárnych úverov a škály dostupných produktov, je potrebné zabezpečiť určité normy na úrovni Únie, pokiaľ ide o predčasné splatenie úveru, s cieľom zabezpečiť pre spotrebiteľov možnosť splniť svoje povinnosti pred uplynutím lehoty dohodnutej v zmluve o úvere a dôveru, aby mali možnosť porovnať ponuky s cieľom ľahšie vyberať najlepšie produkty na uspokojenie svojich potrieb. Členské štáty by preto mali zabezpečiť, či už prostredníctvom právnych predpisov, alebo inými prostriedkami, ako sú napríklad zmluvné ustanovenia, aby spotrebitelia mali právo na predčasné splatenie úveru. Členské štáty by však mali mať možnosť vymedziť podmienky na uplatnenie tohto práva. Tieto podmienky môžu zahŕňať časové obmedzenie uplatnenia práva, rozdielne zaobchádzanie v závislosti od typu úrokovej sadzby úveru alebo obmedzenia vzhľadom na okolnosti, za akých sa môže toto právo uplatniť. Ak predčasné splatenie úveru spadá do obdobia, v ktorom je úroková sadzba úveru fixná, uplatnenie tohto práva môže byť podmienené existenciou legitímneho záujmu na strane spotrebiteľa, vymedzeného členským štátom. Takýmto legitímnym záujmom môže byť napríklad rozvod alebo strata zamestnania. V podmienkach, ktoré určia členské štáty, sa môže stanoviť, že veriteľ má nárok na spravodlivú a objektívne odôvodnenú náhradu možných nákladov priamo spojených s predčasným splatením úveru. V prípade, že členské štáty stanovia, že veriteľ má nárok na náhradu, malo by ísť o spravodlivé a objektívne odôvodnené odškodnenie za prípadné náklady priamo spojené s predčasným splatením úveru, a to v súlade s vnútroštátnymi predpismi upravujúcimi náhrady. Výška náhrady by nemala prekročiť výšku finančnej straty veriteľa.“
5. Podľa článku 25:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby mal spotrebiteľ právo splniť úplne alebo čiastočne svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere pred uplynutím platnosti tejto zmluvy. V takých prípadoch má spotrebiteľ právo na zníženie celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, pričom takéto zníženie tvoria úroky a náklady na zostávajúcu dobu trvania zmluvy.
2. Členské štáty môžu ustanoviť, že uplatnenie práva uvedeného v odseku 1 podlieha určitým podmienkam. Takéto podmienky môžu zahŕňať časové obmedzenie uplatnenia práva, rozdielne zaobchádzanie v závislosti od typu úrokovej sadzby úveru alebo od okamihu, keď si spotrebiteľ uplatní svoje právo, alebo obmedzenia, pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých sa môže právo uplatniť.
3. Členské štáty môžu ustanoviť, že veriteľ má nárok na spravodlivú a objektívnu náhradu, ak je takáto náhrada odôvodnená, možných nákladov priamo spojených s predčasným splatením úveru, avšak nemôže spotrebiteľovi uložiť pokutu. Náhrada v tejto súvislosti neprekračuje finančnú stratu veriteľa. Členské štáty môžu za týchto podmienok ustanoviť, že náhrada nesmie prekročiť určitú úroveň alebo že sa umožňuje len za určité obdobie.
4. Ak chce spotrebiteľ splniť svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere pred uplynutím platnosti zmluvy, veriteľ mu po prijatí žiadosti bezodkladne poskytne na papieri alebo na inom trvalom nosiči informácie potrebné na posúdenie tejto možnosti. V týchto informáciách sa minimálne kvantifikujú dôsledky, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú zo splnenia jeho povinností pred uplynutím platnosti zmluvy o úvere, a jasne sa uvádzajú všetky použité predpoklady. Všetky použité predpoklady musia byť primerané a odôvodnené.
5. Ak predčasné splatenie úveru spadá do obdobia, v ktorom je úroková sadzba úveru fixná, môžu členské štáty ustanoviť, že uplatnenie práva uvedeného v odseku 1 je podmienené existenciou legitímneho záujmu na strane spotrebiteľa.“
II. Skutkový stav, spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
6. Dňa 15. septembra 2017 QI uzavrela ako spotrebiteľka s právnou predchodkyňou spoločnosti Santander Bank Polska S.A. (ďalej len „Santander Bank“) zmluvu o úvere na nadobudnutie nehnuteľnosti určenej na bývanie vo výške 106 600 poľských zlotých (PLN).
7. Zmluva stanovovala lehotu na splatenie úveru v dĺžke 360 mesiacov a obsahovala „províziu za poskytnutie úveru“ vyčíslenú na 2,50 % výšky úveru.(5) Provízia bola označená ako súčasť celkových nákladov spojených s úverom.
8. Dňa 4. apríla 2019 (teda 19 mesiacov po uzavretí zmluvy) QI predčasne splatila celý úver.
9. QI sa domnievala, že Santander Bank jej má vrátiť časť provízie za poskytnutie úveru, ktorá pripadá na obdobie 341 mesiacov. Jej výšku odhadla na 2 462,78 PLN, ktoré žiadala od spoločnosti Santander Bank.
10. Dňa 20. júla 2020 Santander Bank zamietla žiadosť QI. Tvrdila, že provízia viazaná na poskytnutie úveru spočíva v jednorazovej platbe a nevzťahuje sa na ňu povinnosť pomerného vrátenia.
11. Santander Bank z opatrnosti uviedla, že ak by provízia za poskytnutie úveru bola čiastočne vratná, časť, ktorá by sa mala vrátiť, by nebola úmerná pomeru období, ale odmene, ktorú veriteľ očakával za využitie financovania spotrebiteľom.
12. Za týchto okolností Sąd Rejonowy dla Warszawy‑Woli w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Wola, Poľsko), ktorý má rozhodnúť spor, kladie Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 25 ods. 1 smernice 2014/17/EÚ vykladať rovnako ako článok 16 ods. 1 smernice 2008/48/ES, t. j. má sa toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že právo spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov spojených s hypotekárnym úverom v prípade predčasného splatenia hypotekárneho úveru zahŕňa všetky náklady, ktoré mal znášať spotrebiteľ, vrátane provízie za poskytnutie úveru?
2. Má sa povinnosť znížiť celkové náklady spojené s hypotekárnym úverom v prípade predčasného splatenia hypotekárneho úveru stanovená v článku 25 ods. 1 smernice 2014/17/EÚ vykladať v tom zmysle, že celkové náklady spojené s hypotekárnym úverom sa musia proporcionálne znížiť podľa pomeru dĺžky obdobia medzi dňom predčasného splatenia úveru a dňom pôvodne dohodnutým ako deň splatenia úveru k dĺžke obdobia medzi dňom vyplatenia úveru a dňom celkovej splatnosti úveru, alebo zníženie celkových nákladov hypotekárneho úveru musí byť zároveň proporcionálne k strate očakávaných výnosov veriteľa, t. j. k pomeru úrokov, ktoré sa majú zaplatiť po predčasnom splatení úveru (splatných za obdobie odo dňa po skutočnom úplnom splatení do dňa pôvodne dohodnutého ako deň úplného splatenia) k úrokom splatným za celé pôvodne dohodnuté obdobie trvania úverovej zmluvy (od dňa vyplatenia úveru do dňa, ktorý bol dohodnutý ako deň úplného splatenia úveru)?“
III. Konanie na Súdnom dvore
13. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 5. februára 2022.
14. Konanie na Súdnom dvore bolo prerušené, kým nebude vydaný rozsudok vo veci C‑555/21, UniCredit Bank Austria.
15. Po vydaní uvedeného rozsudku 9. februára 2023 Súdny dvor o ňom upovedomil vnútroštátny súd, pričom sa ho opýtal, či vzhľadom na obsah tohto rozsudku trvá na návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
16. Dňa 22. marca 2023 vnútroštátny súd vo svojej odpovedi Súdnemu dvoru oznámil, že trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
17. Písomné pripomienky predložili QI, Santander Bank, česká, talianska, poľská a portugalská vláda, ako aj Európska komisia.
18. Uskutočnenie pojednávania sa nepovažovalo za nevyhnutné.
IV. Analýza
A. Metódy výpočtu zníženia celkových nákladov spojených s úverom v prípade, že na výšku provízie za poskytnutie úveru by sa vzťahovala povinnosť vrátenia
19. Na základe pokynu Súdneho dvora sa v týchto návrhoch zameriam na druhú prejudiciálnu otázku.
20. Súdny dvor logicky bude musieť odpovedať na túto otázku len vtedy, ak dospeje k záveru, že provízia za poskytnutie úveru je jedným z nákladov zahrnutých do zníženia stanoveného v článku 25 ods. 1 smernice 2014/17, čo je predmetom prvej prejudiciálnej otázky.
21. Za pracovnú hypotézu teda budem považovať kladnú odpoveď na prvú otázku. Ak bude táto odpoveď záporná, moje úvahy budú nadbytočné.
22. Vnútroštátny súd chce vedieť, či sa má článok 25 ods. 1 smernice 2014/17 vykladať v tom zmysle, že stanovuje metódu výpočtu zníženia(6) celkových nákladov spojených s úverom (alebo jednej z položiek, ktoré sú súčasťou týchto celkových nákladov), ak spotrebiteľ predčasne splatí svoj dlh voči veriteľovi.
23. Konkrétne sa pýta na súlad dvoch kritérií alebo metód na určenie, o koľko sa pomerne zníži provízia za poskytnutie úveru v prípade predčasného splatenia, so smernicou 2014/17.(7)
24. Podľa prvého kritéria je pomerom zníženia kvocient, ktorý sa získa vydelením:
– dĺžky (v dňoch) obdobia odo dňa nasledujúceho po dátume predčasného splatenia do dátumu na úplné splatenie úveru, ktorý je stanovený v zmluve,
– dĺžkou (v dňoch) obdobia od dátumu poskytnutia úveru do dátumu pôvodne stanoveného na jeho úplné splatenie.(8)
25. Podľa druhého kritéria by zníženie bolo proporcionálne pomeru (kvocientu):
– úrokov, o ktoré prišiel veriteľ (úrokov za obdobie odo dňa predčasného splatenia do dátumu úplného splatenia, ktorý bol pôvodne dohodnutý), a
– celkových úrokov (za obdobie od dátumu poskytnutia úveru do dátumu dohodnutého na jeho úplné splatenie).(9)
26. QI obhajuje prvú uvedenú metódu, pričom tvrdí, že druhá metóda nie je prakticky uskutočniteľná. Uvádza, že na poľskom trhu majú hypotekárne úvery pohyblivé úrokové sadzby. Nie je teda možné s istotou určiť úroky, ktorých získanie veriteľ očakával po dátume, v ktorom došlo k predčasnému splateniu úveru.(10)
27. Komisia, ktorá podporuje tú istú metódu, zakladá svoj názor na tom, že smernica 2014/17 neobsahuje odkazy na žiadnu konkrétnu metódu. Z tejto neexistencie odkazov vyvodzuje, že „podľa názoru normotvorcu Únie sa zníženie chápe ako jednoduchý dôsledok predčasného splatenia, a preto jeho výpočet nevyvoláva ťažkosti“.(11)
28. Podľa talianskej, poľskej a portugalskej vlády cieľom smernice 2014/17 nebolo upraviť tento aspekt, ktorý sa teda ponecháva na každý členský štát.(12) Na základe tejto spoločnej poznámky:
– poľská vláda sa priklonila k lineárnej proporcionalite, ktorá ako „metóda, ktorá je pochopiteľnejšia a transparentnejšia pre spotrebiteľov, ľahko uplatniteľná a predvídateľná“, náležite zodpovedá cieľu poskytnúť spotrebiteľovi vysokú úroveň ochrany,(13)
– talianska vláda sa nevyjadrila, pričom len odmietla, že kritérium výpočtu musí byť jednotné pre všetky náklady, ktoré sa majú znížiť podľa článku 25 smernice 2014/17, a tiež vylúčila, že toto jednotné hypotetické kritérium musí zodpovedať lineárnej proporcionalite,(14)
– portugalská vláda ponechala túto otázku otvorenú.(15)
29. Santander Bank presadzuje použitie druhej metódy, lebo je proporcionálna strate ziskov veriteľa.(16)
30. Z dôvodov, ktoré vysvetlím, zastávam názor, že v smernici 2014/17 nie je vybraté ani jedno z dvoch navrhnutých kritérií. Táto smernica v skutočnosti neupravuje metodiku na výpočet časti celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, ktorá sa má znížiť (alebo prípadne vrátiť), ak spotrebiteľ predčasne splní svoje povinnosti.
31. Toto stanovisko do určitej miery zhoduje so stanoviskom, ktoré vyjadril vnútroštátny súd vo svojom rozhodnutí o potvrdení návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pokiaľ ide o druhú otázku. Vo svojej odpovedi z 22. marca 2023 uviedol, že na svojom návrhu trvá, „lebo obe predložené možnosti, pokiaľ ide o zníženie nákladov, možno považovať za platné“, aj keď dodal, že „sa prikláňa k pomernému zníženiu“.
B. Výklad smernice 2014/17
1. Doslovný výklad
32. Pokiaľ ide o jej znenie, v smernici 2014/17 vôbec nie je uvedené, ako sa má počítať zníženie celkových nákladov spojených s úverom, ktorý sa splatí pred dohodnutým termínom.
33. V článku 25 ods. 1 smernice 2014/17 sa uvádza len predmet zníženia (celkové náklady spojené s úverom), položky, ktorých sa týka zníženie (úroky a iné náklady), a časové vymedzenie týchto položiek (zostávajúca doba trvania zmluvy).
34. V odseku 4 toho istého článku 25 sa vyžaduje, aby sa spotrebiteľovi, ktorý chce predčasne splatiť úver, poskytli „informácie potrebné na posúdenie tejto možnosti“. Následne je v ňom spresnený minimálny obsah týchto informácií, pričom sa v ňom neuvádza žiadne výpočtové kritérium.
35. Článok 13 smernice 2014/17, ktorý sa týka základných všeobecných informácií o zmluve o úvere, ktoré veriteľ musí poskytnúť, v odseku 1 písm. k) stanovuje, že súčasťou týchto informácií je „opis podmienok priamo súvisiacich s predčasným splatením“, pričom nespresňuje, ktoré sú to podmienky.
36. Žiadna konkrétna metóda výpočtu nie je vyjadrená ani v Európskom štandardizovanom informačnom formulári (formulár ESIS),(17) v bode 9 ktorého je stanovené právo na predčasné splatenie úveru, pričom sa vyžaduje, aby sa prípadne určili podmienky výkonu tohto práva(18).
2. Prípravné dokumenty
37. Európska právna úprava spotrebiteľských úverov vo všeobecnosti sa začala smernicou 87/102/EHS(19), po ktorej nasledovala smernica 2008/48/ES(20). Do prijatia smernice 2014/17 však nebol stanovený spoločný regulačný rámec pre zmluvy o úveroch pre spotrebiteľov, ktoré sú zabezpečené záložným právom k nehnuteľnosti alebo porovnateľnou zábezpekou vzťahujúcou sa na nehnuteľnosti určené na bývanie.
38. Všetky tri spomenuté smernice stanovujú právo spotrebiteľa na predčasné splatenie úveru.(21) V tejto súvislosti sa v príslušných prípravných dokumentoch zhodne uvádza, že
– bolo sporné, či európsky nástroj má zakotvovať také právo, vzhľadom na rôzne riešenia v členských štátoch na jednej strane a ťažkosti s nastolením rovnováhy všetkých dotknutých záujmov na druhej strane,(22)
– neprebehla diskusia o znížení celkových nákladov spojených s úverom, ktoré súvisí s predčasným splatením úveru. Toto zníženie, ktoré je v smernici 87/102 označené ako „zodpovedajúc[e]“, sa uplatňuje v ďalších dvoch smerniciach na úroky a náklady, ktorých presné vyčíslenie Súdny dvor stanovil pre každú z nich.(23)
39. Návrh na prijatie jednotného kritéria na výpočet spomenutého zníženia existuje len v súvislosti so smernicou 87/102 vzhľadom na jej možnú reformu.(24) Pokiaľ sa nemýlim, nebol opäť predložený pri rokovaniach o smernici 2008/48 ani v smernici 2024/17 o zmluvách o úvere týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie.(25)
3. Kontext
40. Systematický výklad tiež neumožňuje identifikovať v článku 25 ods. 1 smernice 2014/17 konkrétne kritérium na vyčíslenie zníženia celkových nákladov spojených s úverom.
41. V inej veci som vysvetlil, že smernica 2014/17 obsahuje neúplnú úpravu zmlúv o úvere týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie a že s výnimkami sa ňou vykonáva minimálna harmonizácia.(26)
42. Pokiaľ ide o predčasné splatenie úveru, normotvorca Únie priznáva spotrebiteľovi právo predčasne splatiť úver a právo, aby bolo s predčasným splatením úveru spojené zníženie celkových nákladov, ktoré treba zaplatiť. Naopak priznáva členským štátom právomoc určiť spôsob, akým zaručia toto právo,(27) a dovoľuje im podmieniť jeho výkon, pričom im v tejto súvislosti priznáva širokú mieru voľnej úvahy(28).
43. Hoci metóda výpočtu úpravy celkových nákladov spojených s úverom nie je výslovne uvedená medzi záležitosťami, o ktorých má rozhodnúť každý vnútroštátny zákonodarca, domnievam sa, že ide o jednu z týchto záležitostí:
– na jednej strane preto, lebo výpočet týchto záležitostí je demonštratívny,(29)
– na druhej strane preto, lebo neexistencia akejkoľvek zmienky o tomto výpočte je v protiklade s mierou podrobnosti, s akou samotná smernica 2014/17 upravuje spôsob určovania iných hodnôt.(30)
44. Výklad článku 25 smernice 2014/17 ako celku tiež neumožňuje vyvodiť konkrétnu metódu na výpočet zníženia, o ktoré ide v prejednávanej veci.
45. Nepovažujem za primerané vyvodiť stanovenie kritéria „úrokovej krivky“ z toho, že v odseku 3 článku 25 smernice 2014/17(31) je spomenuté právo veriteľa na náhradu(32). Tento odsek umožňuje každému vnútroštátnemu zákonodarcovi rozhodnúť o existencii alebo neexistencii tohto práva.
46. Domnievam sa, že uprednostnenie druhej metódy, teda lineárnej proporcionality, z dôvodu, že je (údajne) jednoduchá(33) alebo dokonca „najjednoduchšia“ pre spotrebiteľa,(34) možno vylúčiť vzhľadom na článok 25 ods. 4 smernice 2014/17.
47. Podľa tohto ustanovenia má veriteľ povinnosť informovať spotrebiteľa, ktorý vyjadrí zámer predčasne splatiť úver. Podnikateľovi konkrétne prináleží „minimálne kvantifik[ovať] dôsledky, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú zo splnenia jeho povinností pred uplynutím platnosti zmluvy o úvere, a jasne… uv[iesť] všetky použité predpoklady“.
48. Normotvorca Únie tým, že uložil veriteľovi túto povinnosť, uznal, že výpočty súvisiace s predčasným splatením úveru sú vo svojej podstate zložité. Zároveň vylúčil, že tieto výpočty musí vykonať spotrebiteľ,(35) čo podľa môjho názoru protirečí výlučnému uprednostneniu určitého výpočtového kritéria len preto, lebo sa považuje za jednoduché alebo najjednoduchšie.
49. Napokon zo širšieho kontextového hľadiska pripomínam, že ani v smernici 2008/48 nie je vybratá konkrétna metóda výpočtu a Súdny dvor sa v tejto súvislosti pri jej výklade tiež nevyjadril.(36)
4. Účel
50. Smernicou 2014/17 sa harmonizujú aspekty zmlúv o úvere týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie s cieľom „uľahčiť vytvorenie bezproblémovo fungujúceho vnútorného trhu s vysokou úrovňou ochrany spotrebiteľov“ v oblasti týchto zmlúv. Jej cieľom je tiež „zabezpečiť, aby spotrebitelia, ktorí sa uchádzajú o [tieto] zmluvy, boli schopní tak učiniť s dôverou zakladajúcou sa na vedomí, že inštitúcie, s ktorými prichádzajú do styku, konajú profesionálne a zodpovedne“.(37)
51. V tom istom zmysle má táto smernica za cieľ „rozvíjať transparentnejší, efektívnejší a konkurencieschopnejší vnútorný trh prostredníctvom konzistentných, flexibilných a spravodlivých zmlúv o úvere týkajúcich sa nehnuteľností a zároveň… podporovať udržateľnosť poskytovania a prijímania úverov a finančné začleňovanie, a tým zabezpečiť vysok[ú] úroveň ochrany spotrebiteľov“.(38)
52. V tomto kontexte povolenie splatenia úveru pred uplynutím platnosti zmluvy podporí „hospodársk[u] súťa[ž] v rámci vnútorného trhu a voľn[ý] pohy[b] občanov Únie“ a poskytne „flexibilit[u]… potrebn[ú] na podporu finančnej stability v súlade s odporúčaniami Rady pre finančnú stabilitu“. V záujme týchto cieľov sa spotrebiteľovi umožňuje, aby vyberal produkty, ktoré zodpovedajú jeho potrebám, aj počas platnosti zmluvy.(39)
53. Nemyslím si, že z týchto cieľov možno priamo alebo nepriamo vyvodiť konkrétnu metódu na výpočet zníženia celkových nákladov spojených s úverom. Platí to tým skôr, že v samotnej smernici 2014/17 sa uznávajú značné rozdiely „medzi vnútroštátnymi zásadami a podmienkami, za akých sú spotrebitelia schopní splatiť svoj úver“, a výslovne je v nej uvedený zámer rešpektovať tieto rozdiely.(40)
54. Najmä v zámere dosiahnuť „vysok[ú] úrov[eň] ochrany spotrebiteľa“ nenachádzam dostatočnú oporu na výber jednej metódy namiesto druhej. Podľa môjho názoru z tohto cieľa nemožno nevyhnutne vyvodiť, že normotvorca Únie uprednostnil jedno kritérium výpočtu zníženia (ktoré je pre spotrebiteľa teoreticky zrozumiteľnejšie a ľahšie prakticky uskutočniteľné) spomedzi všetkých prípustných kritérií.
55. Inou vecou je, že okolnosti súvisiace s týmto znížením, ako je metóda jeho výpočtu, nesmú de iure ani de facto viesť k zrušeniu samotného práva na splatenie úveru alebo k odradeniu od jeho výkonu.(41)
56. V smernici 2014/17 sa uznáva nízka úroveň finančnej gramotnosti spotrebiteľa, ktorý uzatvára zmluvu o úvere týkajúcu sa nehnuteľností určených na bývanie.(42) Na základe toho predpokladu sa podľa uvedenej smernice poskytnutie kvalitných informácií podnikateľom považuje za ťažisko ochrany spotrebiteľa.(43)
57. Podľa smernice 2014/17 je najmä spotrebiteľ oslobodený od povinnosti vykonať výpočty týkajúce sa predčasného splatenia úveru, pričom jeho ochranu v tejto oblasti majú zabezpečiť predpisy, ktoré zavádzajú povinnosť transparentne(44) mu vysvetliť, ako sa stanoví zníženie celkových nákladov spojených s úverom.
58. Smernica 2014/17 výslovne vyžaduje, aby v prípade, ak spotrebiteľ požiada o uplatnenie svojho práva na predčasné splatenie úveru, veriteľ mu bezodkladne poskytol na papieri alebo na inom trvalom nosiči informácie potrebné na posúdenie tejto možnosti. V týchto informáciách sa minimálne vyjadria ekonomické dôsledky splatenia úveru, pričom sa jednoznačne vysvetlí, z čoho vyplývajú.(45)
59. Pri plnení tejto povinnosti, tak ako ktorejkoľvek inej povinnosti spojenej s plnením zmluvy, musí podnikateľ dodržiavať pravidlá správania stanovené v článku 7 ods. 1 smernice 2014/17.(46) Spotrebiteľ navyše požíva ochranu, ktorú mu poskytujú iné smernice.(47)
C. Potreba špecifikovať metódu výpočtu zníženia v zmluve o úvere
60. Cieľom smernice 2014/17 nie je, aby spotrebiteľ zodpovedal za výpočet zníženia, ktoré je spojené s predčasným splatením úveru. V každom prípade si myslím, že dlžník má právo vopred vedieť, ako sa zrealizuje táto operácia, a po jej uskutočnení overiť, ako bola vykonaná.
61. Informačná povinnosť stanovená v článku 25 ods. 4 smernice 2014/17 sama osebe nezaručuje toto právo, lebo sa uplatní len vtedy, keď spotrebiteľ požiada o uskutočnenie predčasného splatenia úveru. Formulár ESIS z doslovného hľadiska neobsahuje opis výpočtového kritéria, ktoré sa v tom čase uplatní na zníženie.(48)
62. Pokiaľ ide o oblasti podobné oblasti, o ktorú ide v prejednávanej veci, ako je oblasť upravená smernicou 2008/48, Súdny dvor:
– určil, že veriteľ musí poskytnúť spotrebiteľovi „kópiu zmluvy o úvere, ako aj všetky informácie týkajúce sa splatenia úveru, ktoré nie sú uvedené v samotnej zmluve, ale sú potrebné jednak na účel overenia výpočtu sumy zodpovedajúcej zníženiu celkových nákladov spojených s úverom, ktorého sa tento spotrebiteľ môže domáhať po predčasnom splatení úveru, a jednak na to, aby sa spotrebiteľovi umožnilo prípadne podať žalobu na vrátenie tejto sumy“,(49)
– v súvislosti s náhradou spojenou s predčasným splatením úveru uviedol, že zmluva „musí na účely výpočtu kompenzácie v prípade predčasného splatenia úveru uviesť konkrétnu, pre priemerného spotrebiteľa ľahko zrozumiteľnú metódu výpočtu tejto kompenzácie, aby mohol určiť výšku kompenzácie v prípade predčasného splatenia úveru na základe informácií poskytnutých v tejto zmluve“.(50)
63. Domnievam sa, že túto judikatúru možno uplatniť aj na zníženie celkových nákladov spojených s úverom stanovené v článku 25 ods. 1 smernice 2014/17. Od okamihu uzavretia zmluvy tak spotrebiteľ s istotou bude vedieť: a) že má právo predčasne splatiť úver a b) ako sa upravia celkové náklady spojené s úverom, teda bude poznať parametre úpravy celkových nákladov spojených s úverom, ak sa v budúcnosti rozhodne predčasne splniť svoje povinnosti.
D. Uplatnenie týchto úvah na prejednávanú vec
64. Ak Súdny dvor akceptuje prístup, ktorý navrhujem, bude môcť určiť, že smernica 2014/17 sa neprikláňa k jednému z kritérií, ktoré vnútroštátny súd opisuje vo svojej druhej prejudiciálnej otázke (nevyžaduje ani nezakazuje ho). V dôsledku toho rozhodnutie tohto súdu bude musieť byť založené na inom odôvodnení.
65. Vnútroštátny súd sa vo svojich rozhodnutiach o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania a o potvrdení návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyjadril v prospech zníženia, ktoré bude „proporcionálne pomeru obdobia, počas ktorého sa zmluva (z dôvodu predčasného splatenia) nebude plniť, k pôvodne dohodnutému obdobiu, počas ktorého sa zmluva mala uplatňovať“.(51)
66. Poľská vláda uvádza, že to je vzorec, ktorým sa riadia iné súdy tohto členského štátu, a tiež že vnútroštátny právny poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie na výpočet úpravy celkových nákladov spojených s úverom.(52)
67. To, že tento vzorec je spomedzi dvoch uvedených vzorcov najjednoduchší alebo dokonca najpochopiteľnejší pre priemerného spotrebiteľa(53), neznamená, že je jediným vzorcom, ktorý smernica 2014/17 povoľuje. Zdôrazňujem, že táto smernica nestanovuje, že jedno riešenie má prednosť pred druhým, ale ani nezakazuje, aby sa „štandardne“ uplatnilo riešenie, ktoré podľa všetkého uprednostňuje vnútroštátny súd.
E. Časové obmedzenie účinkov rozsudku Súdneho dvora
68. Podľa talianskej vlády rozhodnutie Súdneho dvora, podľa ktorého sa má článok 25 smernice 2014/17 vykladať v tom zmysle, že stanovuje jedno alebo viaceré konkrétne kritériá na výpočet sumy zníženia celkových nákladov spojených s úverom, by v bezprostrednej budúcnosti mohlo viesť k neplatnosti alebo neúčinnosti podmienok dohodnutých v zmluvách o hypotekárnych úveroch, ktoré stanovujú iné kritériá.
69. Podľa názoru uvedenej vlády by rozhodnutie Súdneho dvora v uvedenom zmysle vyvolalo novú vlnu tak súdnych, ako aj mimosúdnych sporov. Preto táto vláda žiada Súdny dvor, aby obmedzil časové účinky rozsudku v uvedenom znení tak, aby mal účinky ex nunc.(54)
70. Ak by Súdny dvor súhlasil s mojím návrhom, žiadosť talianskej vlády by bola bezpredmetná. V každom prípade sa domnievam, že časové obmedzenie, ktoré presadzuje uvedená vláda, by nebolo prípustné, lebo – tak ako to bolo vo veci C‑555/21, UniCredit Bank Austria(55) – sa nepreukázalo, že sú splnené podmienky, ktoré v tejto súvislosti stanovuje judikatúra Súdneho dvora.(56)
V. Návrh
71. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku, ktorú položil Sąd Rejonowy dla Warszawy‑Woli w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Wola, Poľsko), takto:
Článok 25 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/17/EÚ zo 4. februára 2014 o zmluvách o úvere pre spotrebiteľov týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie a o zmene smerníc 2008/48/ES a 2013/36/EÚ a nariadenia (EÚ) č. 1093/2010
sa má vykladať v tom zmysle, že
pre prípad, že spotrebiteľ uplatní právo splniť úplne alebo čiastočne svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere pred uplynutím platnosti tejto zmluvy, nestanovuje konkrétnu metódu výpočtu zníženia celkových nákladov spojených s úverom, pokiaľ ide o náklady na zostávajúcu dobu trvania zmluvy.