ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)

z 3. marca 2011 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s projektmi týkajúcimi sa rozvádzačov izolovaných plynom – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP – Rozdelenie trhu – Účinky vnútri spoločného trhu – Pojem nepretržité porušenie – Dĺžka trvania porušenia – Premlčanie – Pokuty – Proporcionalita – Priťažujúce okolnosti – Úloha vodcu – Poľahčujúce okolnosti – Spolupráca“

Vo veci T‑110/07,

Siemens AG, so sídlom v Berlíne (Nemecko) a Mníchove (Nemecko), v zastúpení: pôvodne I. Brinker, T. Loest a C. Steinle, neskôr I. Brinker a C. Steinle, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne F. Arbault a O. Weber, neskôr X. Lewis a R. Sauer a napokon R. Sauer a A. Antoniadis, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je najmä návrh na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie K(2006) 6762 v konečnom znení z 24. januára 2007 týkajúceho sa konania o uplatnení článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/F/38.899 – Rozvádzače izolované plynom), ako aj, subsidiárne, zníženie pokuty uloženej žalobkyni,

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),

v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová (spravodajkyňa), sudcovia K. Jürimäe a S. Soldevila Fragoso,

tajomník: K. Andová, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 16. decembra 2009,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobkyňa Siemens AG je spoločnosť kótovaná na burze, ktorá vykonáva svoju činnosť v oblasti elektrotechnického inžinierstva a elektroniky. Svoje sídlo má v Berlíne (Nemecko) a Mníchove (Nemecko).

2        Rozvádzače izolované plynom (ďalej len „RIP“) sa používajú na riadenie energetických tokov v distribučných sieťach elektrickej energie. Je to silnoprúdové zariadenie, ktoré sa používa ako hlavný komponent v elektrárenských blokoch na kľúč. Elektrárenské bloky sú vedľajšie elektrárenské centrály, ktoré konvertujú elektrický prúd. Okrem transformátora sú súčasťou týchto elektrárenských blokov riadiace systémy, reléové systémy, batérie, ističe a rozvádzače. Úlohou rozvádzača je chrániť transformátor pred preťažením a/alebo izolovať obvod a nefunkčný transformátor.

3        Rozvádzače izolované plynom môžu byť izolované plynom, vzduchom alebo mať hybridnú izoláciu, pokiaľ sa kombinujú dve predchádzajúce techniky. RIP sa predávajú na celom svete ako neoddeliteľné súčasti elektrických blokov na kľuč alebo ako súčiastky, ktoré musia byť súčasťou týchto blokov. Predstavujú približne 30 až 60 % celkovej ceny týchto blokov.

4        Dňa 3. marca 2004 ABB Ltd oznámila Komisii, že v oblasti RIP dochádza k protisúťažným postupom a podala ústnu žiadosť o oslobodenie od pokút v súlade s oznámením Komisie z 19. februára 2002 o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci“).

5        Postupy ohlásené spoločnosťou ABB spočívali v koordinácii predaja projektov RIP na svetovej úrovni, pričom išlo o rozdelenie trhov, udelenie kvót a zachovanie vzájomných trhových podielov, o pridelenie projektov RIP výrobcom vybratým na tieto účely a o manipuláciu verejných obstarávaní (koordinovaný postup pri predkladaní súťažných návrhov), aby zákazky získali títo výrobcovia, o stanovenie cien prostredníctvom komplexných dohôd týkajúcich sa projektov RIP, ktoré neboli pridelené, o vypovedanie licenčných zmlúv so spoločnosťami, ktoré neboli členmi kartelu, a o výmenu citlivých informácií týkajúcich sa trhu.

6        Ústna žiadosť o oslobodenie od pokút predložená spoločnosťou ABB bola doplnená ústnymi pripomienkami a písomnými dôkazmi. Dňa 25. apríla 2004 Komisia podmienečne priznala spoločnosti ABB oslobodenie.

7        Na základe vyhlásení ABB Komisia začala vyšetrovanie a 11. a 12. mája 2004 uskutočnila inšpekcie v priestoroch spoločností Areva T&D SA, Siemens AG, skupiny VA Tech, spoločností Hitachi Ltd a Japan AE Power Systems Corp (ďalej len „JAEPS“).

8        Dňa 20. apríla 2006 Komisia prijala oznámenie o výhradách, ktoré bolo doručené 20 spoločnostiam, vrátane spoločnosti Siemens.

9        Komisia uskutočnila vypočúvanie 18. a 19. júla 2006.

10      Dňa 24. januára 2007 Komisia prijala rozhodnutie K(2006) 6762 v konečnom znení týkajúce sa konania o uplatnení článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/F/38.899 – Rozvádzače izolované plynom) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Toto rozhodnutie bolo spoločnosti Siemens doručené 8. februára 2007.

11      Okrem spoločnosti Siemens bolo napadnuté rozhodnutie zaslané aj spoločnostiam ABB, Alstom SA, Areva SA, Areva T&D AG, Areva T&D Holding SA a Areva T&D SA, Fuji Electric Holdings Co., Ltd a Fuji Electric Systems Co., Ltd (ďalej len spoločne „Fuji“), Hitachi Ltd a Hitachi Europe Ltd (ďalej len spoločne „Hitachi“), JAEPS, Mitsubishi Electric System Corp. (ďalej len „Melco“), Nuova Magrini Galileo SpA, Schneider Electric SA, Siemens AG Österreich, Siemens Transmission & Distribution Ltd (ďalej len „Reyrolle“), Siemens Transmission & Distribution SA, Toshiba Corp. a VA Tech Transmission & Distribution GmbH & Co. KEG.

12      V odôvodneniach č. 113 až 123 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že rôzne podniky, ktoré sa zúčastnili na karteli, sa dohodli na prideľovaní projektov RIP na svetovej úrovni, s výnimkou niektorých trhov, a to podľa dohodnutých pravidiel, najmä aby sa zachovali kvóty odzrkadľujúce v širokej miere ich odhadované historické podiely na trhu. Spresnila, že prideľovanie projektov RIP sa uskutočňovalo na základe spoločnej „japonskej“ kvóty a spoločnej „európskej“ kvóty, ktoré sa následne museli vzájomne rozdeliť medzi japonských a európskych výrobcov. Dohoda podpísaná vo Viedni 15. apríla 1988 (ďalej len „dohoda GQ“) upravovala pravidlá umožňujúce prideliť projekty RIP buď japonským výrobcom, alebo európskym výrobcom a zahrnúť ich hodnotu do príslušnej kvóty.

13      Navyše v odôvodneniach č. 124 až 132 napadnutého rozhodnutia Komisia spresnila, že rôzne podniky, ktoré sa zúčastnili na karteli, uzavreli nepísanú dohodu (ďalej len „spoločná dohoda“), na základe ktorej projekty RIP jednak v Japonsku a jednak v krajinách európskych členov kartelu označených spoločne ako „výrobné krajiny“ projektov RIP, boli jednotlivo vyhradené japonským a európskym členom kartelu. Projekty RIP vo „výrobných krajinách“ neboli predmetom výmeny informácií medzi týmito dvoma skupinami a neboli zahrnuté do príslušných kvót. Dohoda GQ obsahovala tiež pravidlá týkajúce sa výmeny informácií nevyhnutných na fungovanie kartelu medzi dvoma skupinami výrobcov, ktorú zabezpečovali najmä sekretári oboch skupín, pravidlá manipulácie dotknutých verejných obstarávaní a stanovenia cien za projekty RIP, ktoré nemohli byť pridelené. Podľa znenia svojej prílohy 2 sa dohoda GQ uplatňovala celosvetovo okrem Spojených štátov, Kanady, Japonska a 17 krajín západnej Európy. Navyše na základe spoločnej dohody boli tiež projekty RIP v iných európskych krajinách než „výrobné krajiny“ vyhradené európskej skupine, pričom japonskí výrobcovia sa zaviazali nepredkladať ponuky na projekty RIP v Európe.

14      Podľa Komisie sa rozdelenie projektov RIP medzi európskych výrobcov riadilo dohodou podpísanou rovnako vo Viedni 15. apríla 1988 a nazvanou „E-Group Operation Agreement for GQ-Agreement“ (Dohoda skupiny E, ktorou sa vykonáva dohoda GQ) (ďalej len „dohoda EQ“). Komisia uviedla, že prideľovanie projektov RIP v Európe sa riadilo tými istými pravidlami a postupmi ako prideľovanie projektov RIP v ostatných krajinách. Projekty RIP v Európe museli byť takisto najmä oznámené, zaznamenané, pridelené, zostavené a bola im určená minimálna cena.

15      V odôvodnení č. 142 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že v dohode GQ a v dohode EQ, ako aj na účely organizácie a fungovania kartelu boli rôzni členovia kartelu označení kódom zloženým z čísiel v prípade európskych členov a z písmen v prípade japonských členov. Pôvodné kódy boli od júla 2002 nahradené číslami.

16      V článku 1 písm. o) napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že Siemens sa zúčastnila na porušení v období od 15. apríla 1988 do 1. septembra 1999 a od 26. marca 2002 do 11. mája 2004.

17      Za porušenie uvedené v článku 1 napadnutého rozhodnutia bola spoločnosti Siemens v článku 2 písm. m) napadnutého rozhodnutia uložená pokuta vo výške 396 562 500 eur.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

18      Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 16. apríla 2007 Siemens podala túto žalobu.

19      Na základe správy predloženej sudcom spravodajcom rozhodol Súd prvého stupňa (druhá komora) o začatí ústnej časti konania.

20      V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 64 rokovacieho poriadku Všeobecný súd požiadal účastníkov konania, aby odpovedali na písomné otázky položené Všeobecným súdom. Účastníci konania tejto žiadosti vyhoveli v stanovených lehotách.

21      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 16. decembra 2009.

22      Siemens navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v časti, ktorá sa jej týka,

–        subsidiárne, znížil pokutu, ktorá jej bola uložená,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

23      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal Siemens na náhradu trov konania.

 Právny stav

24      Na podporu svojej žaloby o neplatnosť uvádza Siemens tri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod sa zakladá na porušení článku 81 ods. 1 ES a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (ďalej len „Dohoda o EHP“). Druhý žalobný dôvod sa zakladá na porušení článku 25 nariadenia Rady č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205). Tretí žalobný dôvod sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení pri výpočte výšky pokuty.

I –  O prvom dôvode založenom na porušení článku 81 ods. 1 ES a článku 53 ods. 1 Dohody o EHP

25      Prvý žalobný dôvod sa delí na dve časti. V rámci prvej časti Siemens poukazuje na „nedostatočný opis vytýkaných porušení“. V rámci druhej časti poukazuje na „nesprávnu analýzu údajných dohôd a ich účinkov na spoločný trh“.

A –  O prvej časti prvého žalobného dôvodu založenej na „nedostatočnom opise vytýkaných porušení“

1.     Tvrdenia účastníkov konania

26      Siemens poukazuje na to, že Komisia podrobne neopísala a dostatočne nepreukázala porušenie, ktoré jej vytýka. V podstate zdôrazňuje, že Komisia po prvé nepreukázala jednotnú a nepretržitú povahu vytýkaného konania, po druhé neopísala konkrétne účinky kartelu na spoločný trh a po tretie nepredložila dôkaz o jej všeobecnom úmysle opakovane sa zúčastniť na tom istom porušení.

27      Komisia tvrdí, že tento žalobný dôvod je potrebné zamietnuť ako nedostatočne podložený. Navyše uvádza, že tvrdenia spoločnosti Siemens nie sú dôvodné.

2.     Posúdenie Všeobecným súdom

28      Je potrebné konštatovať, že prvá časť prvého žalobného dôvodu obsahuje výlučne výhrady, ktoré buď boli uvedené aj v iných častiach žaloby, alebo musia byť preskúmané v rámci posúdenia ostatných žalobných dôvodov predložených spoločnosťou Siemens taktiež súvisiacich s článkom 1 napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa konštatuje vytýkané porušenie. Výhrada založená na nepreukázaní jednotnej a nepretržitej povahy vytýkaného konania sa totiž takisto uvádza v rámci druhej časti druhého žalobného dôvodu, pričom výhradu založenú na všeobecnom úmysle spoločnosti Siemens zúčastniť sa na tomto porušení je potrebné skúmať v tomto kontexte. Rovnako výhrada založená na neopísaní konkrétnych účinkov kartelu na spoločný trh sa takisto podrobnejšie konkretizuje v druhej časti prvého žalobného dôvodu. Zdá sa teda, že táto časť nemá samostatnú povahu.

29      Z tohto dôvodu nie je potrebné rozhodnúť o prvej časti prvého žalobného dôvodu.

B –  O druhej časti prvého žalobného dôvodu založenej na „nesprávnej analýze údajných dohôd a ich účinkov na spoločný trh“

30      V rámci druhej časti prvého žalobného dôvodu Siemens uvádza tri výhrady, ktoré sa zakladajú jednak na neexistencii kartelu s účinkami vnútri EHP, neexistencii geografického rozdelenia trhov medzi japonských a európskych výrobcov, ako aj na neexistencii ochrany „výrobných krajín“.

31      Tieto tri výhrady spolu úzko súvisia. Na jednej strane sa totiž druhá a tretia výhrada týkajú konštatovaní Komisie, ktoré, pokiaľ by sa potvrdili, preukazujú existenciu kartelu s účinkami vnútri EHP, pričom táto otázka je predmetom prvej výhrady. Na druhej strane však tieto tri výhrady spolu súvisia, pretože sa týkajú tých istých dôkazov, ktoré uviedla Komisia. Preto je potrebné tieto výhrady posudzovať spoločne.

1.     Tvrdenia účastníkov konania

32      Siemens tvrdí, že pokiaľ ide o prvú fázu jej účasti na karteli v období od roku 1988 do roku 1999, porušenie, ktoré jej je vytýkané, nie je v napadnutom rozhodnutí dostatočne podložené. Komisia sa predovšetkým neprávne domnievala, že dohoda GQ a dohoda EQ preukazujú porušenie s účinkami vnútri EHP, hoci EHP bol výslovne vyňatý z pôsobnosti týchto dohôd. Toto porušenie nemohlo byť preukázané ani prostredníctvom dôkazov, ktoré predložila Komisia.

33      Siemens sa v tejto súvislosti domnieva, že Komisia nepreukázala, že európski a japonskí výrobcovia sa vo svojej spoločnej dohode rozhodli, že nevstúpia na príslušné trhy svojich krajín. Takéto geografické rozdelenie trhov nemožno preukázať ani výslovným vylúčením 17 európskych štátov z pôsobnosti dohody GQ, ani údajným zahrnutím projektov RIP v Európe do celosvetových kvót a ani vyhláseniami spoločností Hitachi alebo Fuji, na ktoré sa odvolala Komisia. Naopak skutočnosť, že účastníci dohody GQ na niektoré európske trhy neuviedli svoje výrobky, má svoj pôvod v technických a hospodárskych prekážkach vstupu na tieto trhy.

34      Siemens tým spochybňuje existenciu geografického rozdelenia európskych trhov v súlade so zásadou „výrobných krajín“ alebo „domácich trhov“, ako aj účasť na údajných „predbežných dohodách v Európe“, na ktoré poukázala Komisia s cieľom odôvodniť svoje tvrdenie o rozdelení trhov v rámci EHP. Dôkazy, ktoré v tejto súvislosti predložila Komisia, boli nedostatočné. Napokon neexistenciu aktivít niektorých výrobcov na niektorých trhoch je možné vysvetliť inak, než existenciou protiprávneho kartelu.

35      Komisia spochybňuje tvrdenia spoločnosti Siemens.

2.     Posúdenie Všeobecným súdom

36      Predovšetkým je potrebné uviesť, že Siemens vo svojich písomných podaniach výslovne pripúšťa skutočnosti, tak ako boli uvedené v napadnutom rozhodnutí, ktoré sa týkajú druhej fázy jej účasti na porušení zodpovedajúcej obdobiu od roku 2002 do roku 2004. Prvý žalobný dôvod spoločnosti Siemens sa teda týka výlučne prvej fázy účasti na porušení zodpovedajúcej obdobiu od roku 1988 do roku 1999. Z tohto dôvodu dôkazy, o ktoré sa opiera Komisia, musia byť preskúmané v rámci tejto časti prvého žalobného dôvodu len v rozsahu, v akom sa týkajú tohto posledného uvedeného obdobia, alebo v rozsahu, v akom umožňujú prijať závery týkajúce sa tohto posledného uvedeného obdobia.

37      Vzhľadom na to je potrebné odmietnuť tvrdenie Komisie, podľa ktorého bolo legitímne uviesť pripomienky k obdobiu od roku 2002 do roku 2004 a k predchádzajúcemu obdobiu, pretože ide o jediné a to isté porušenie. Bez toho, aby bolo potrebné vyjadrovať sa v tejto fáze k existencii jediného porušenia vzťahujúceho sa na obe obdobia účasti spoločnosti Siemens na karteli, je potrebné len jednotlivo posúdiť rozsah, v akom sú dôkazy týkajúce sa konkrétneho obdobia porušenia schopné poskytnúť údaje, ktoré platia tiež pre prvú fázu účasti na porušení.

38      Navyše tvrdenie Komisie, podľa ktorého sa Siemens obmedzila na spochybnenie účinkov kartelu na hospodársku súťaž v rámci EHP, zatiaľ čo v napadnutom rozhodnutí jej vytýka, že uzatvorila kartelovú dohodu, ktorej cieľom bolo skresliť hospodársku súťaž vnútri spoločného trhu, nemôže viesť k zúženiu skúmania skutkov vytýkaných spoločnosti Siemens. Zo všetkých tvrdení spoločnosti Siemens uvedených v písomných podaniach vyplýva, že spochybňuje nielen to, že vytýkaný kartel mal účinky vnútri spoločného trhu a EHP (okrem Lichtenštajnska a Islandu), ale takisto aj skutočnosť, že jeho cieľom bolo skresliť hospodársku súťaž v rámci spoločného trhu a EHP.

39      Účastníci konania tým v podstate odmietajú otázku, či Komisia preukázala v súvislosti s obdobím od roku 1988 do roku 1999 existenciu kartelu, ktorý môže mať účinky v rámci spoločného trhu alebo EHP.

40      Preto je potrebné určiť, či dohoda GQ a dohoda EQ ako listinné dôkazy preukazujú existenciu kartelu, ktorý môže mať účinky vnútri spoločného trhu a EHP. V tejto súvislosti nie je potrebné rozlišovať medzi dvomi možnosťami upravenými v článku 81 ods. 1 ES. Podľa ustálenej judikatúry totiž na účely posúdenia toho, či článok 81 ods. 1 ES zakazuje zosúladený postup, je zbytočné zohľadňovať jeho konkrétne účinky, pokiaľ sa preukáže, že cieľom tohto postupu je vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, Zb. s. I‑4529, bod 29 a tam citovanú judikatúru). Uvedenú judikatúru možno analogicky uplatniť na článok 53 ods. 1 Dohody o EHP.

41      V prípade zápornej odpovede je potrebné ďalej určiť, či spoločná dohoda, na ktorú poukázala Komisia, je dostatočne podložená súborom ďalších dôkazov.

42      Pred týmto overením je však potrebné pripomenúť pravidlá uplatniteľné v oblasti dôkazného bremena, keďže účastníci konania si takisto odporujú, aj pokiaľ ide o túto otázku.

a)     O dôkaznom bremene

43      Je potrebné pripomenúť, že Komisia je povinná preukázať porušenia článku 81 ods. 1 ES, ktoré konštatuje, a zaobstarať dôkazy, ktorými môže z právneho hľadiska dostatočne preukázať existenciu skutočností zakladajúcich porušenie (rozsudky Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, bod 58, a z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 86).

44      Ak má súd v tejto súvislosti pochybnosť, musí z nej mať prospech podnik, ktorému je určené rozhodnutie o zistení porušenia. Súd preto nemôže dospieť k záveru, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala existenciu daného porušenia, ak má o tejto otázke naďalej pochybnosť, najmä v rámci konania o zrušení rozhodnutia o uložení pokuty (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Dresdner Bank a i./Komisia, T‑44/02 OP, T‑54/02 OP, T‑56/02 OP, T‑60/02 OP a T‑61/02 OP, Zb. s. II‑3567, bod 60).

45      V tomto poslednom prípade je totiž potrebné zohľadniť zásadu prezumpcie neviny, tak ako vyplýva najmä z článku 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), ktorá je súčasťou základných práv, ktoré podľa judikatúry Súdneho dvora, navyše potvrdenej článkom 6 ods. 2 EÚ, predstavujú všeobecné zásady práva Spoločenstva. Vzhľadom na povahu predmetných porušení, ako aj na povahu a stupeň prísnosti sankcií, ktoré sú s nimi spojené, sa zásada prezumpcie neviny uplatňuje najmä na konania týkajúce sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky, ktoré môžu viesť k uloženiu pokút alebo penále (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C‑199/92 P, Zb. s. I‑4287, body 149 a 150, a Montecatini/Komisia, C‑235/92 P, Zb. s. I‑4539, body 175 a 176).

46      Preto je potrebné, aby Komisia uviedla konkrétne a vzájomne nadväzujúce dôkazy na určenie existencie porušenia (rozsudok Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 62) a na odôvodnenie pevného presvedčenia, že údajné porušenia spôsobili značné obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 81 ods. 1 ES (rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. januára 1999, Riviera Auto Service a i./Komisia, T‑185/96, T‑189/96 a T‑190/96, Zb. s. II‑93, bod 47).

47      Je však potrebné zdôrazniť, že každý dôkaz predložený Komisiou nemusí so zreteľom na každý prvok porušenia nutne zodpovedať týmto kritériám. Postačuje, ak súbor dôkazov, o ktoré sa inštitúcia opiera, zodpovedá v celom posúdení tejto požiadavke (pozri rozsudok Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 63 a tam citovanú judikatúru).

48      Okrem toho vzhľadom na všeobecnú známosť zákazu protisúťažných dohôd a tajnosť, v ktorej sa tieto dohody vykonávajú, nemožno od Komisie požadovať, aby predložila písomnosti, ktoré by zjavne dokazovali nadviazanie kontaktu medzi dotknutými hospodárskymi subjektmi. V každom prípade by bolo potrebné, aby neúplné a nesúrodé dôkazy, ktorými môže disponovať Komisia, mohli byť doplnené o závery umožňujúce rekonštrukciu príslušných okolností. Existenciu protisúťažného postupu alebo dohody preto možno odvodzovať z určitého počtu súhlasných okolností a nepriamych dôkazov, ktoré pri celkovom posúdení môžu vytvárať, pokiaľ neexistuje iné logické vysvetlenie, dôkaz porušenia súťažných pravidiel (rozsudok Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, body 64 a 65, a rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, body 55 až 57).

49      Pokiaľ sa však Komisia na účely preukázania, že k porušeniu došlo, opiera jedine o správanie sa predmetných podnikov na trhu, stačí, aby tieto podniky preukázali existenciu okolností, ktoré stavajú skutočnosti uvedené Komisiou do iného svetla a ktoré tak umožňujú nahradiť výklad týchto skutočností iným výkladom preukazujúcim existenciu porušenia pravidiel hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, bod 186 a tam citovanú judikatúru).

50      Pokiaľ ide o dôkazy, ktoré môžu byť predložené na účely preukázania porušenia článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP, je potrebné poznamenať, že všeobecnou zásadou práva Spoločenstva je voľné hodnotenie dôkazov (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Dalmine/Komisia, T‑50/00, Zb. s. II‑2395, bod 72). Predovšetkým žiadne ustanovenie, ani všeobecná zásada práva Spoločenstva nezakazuje v tomto zmysle Komisii, aby voči podnikom použila obviňujúce vyhlásenia iných obvinených podnikov. Ak by nešlo o tento prípad, dôkazné bremeno, ktoré nesie Komisia na preukázanie konania, ktoré je v rozpore s článkami 81 ES a 82 ES, by bolo neudržateľné a nezlučiteľné s úlohou dohliadať na správne uplatňovanie týchto ustanovení, ktorú jej zveruje Zmluva ES (rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 49 vyššie, bod 192).

51      Z tohto dôvodu je existencia alternatívneho výkladu skutkov relevantná len v prípade, že sa Komisia opiera jedine o správanie sa predmetných podnikov na trhu. Taký výklad je irelevantný od chvíle, kedy sa existencia porušenia nielen predpokladá, ale je aj preukázaná na základe dôkazov. Navyše podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov uvedenej v predchádzajúcom bode sú na účely preukázania porušenia prípustné všetky dôkazy, takže existencia alternatívneho výkladu je irelevantná, pokiaľ bolo porušenie právne preukázané prostredníctvom iných dôkazov, než sú listinné dôkazy (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, T‑305/94 až T‑307/94, T‑313/94 až T‑316/94, T‑318/94, T‑325/94, T‑328/94, T‑329/94 a T‑335/94, Zb. s. II‑931, body 727 a 728).

52      V tomto prípade je teda potrebné v súvislosti s dôkazmi, ktoré spochybnila Siemens, preskúmať, či konanie, ktoré jej vytýka Komisia v napadnutom rozhodnutí, bolo preukázané prostredníctvom dôkazov alebo bolo vyvodené výlučne z konania dotknutých podnikov na trhu. Jedine v tomto poslednom prípade je potrebné následne preskúmať, či existujú alternatívne výklady konania dotknutých podnikov na trhu, ktoré sú dostatočne hodnoverné na to, aby spochybnili konštatovania v napadnutom rozhodnutí.

53      Naopak podľa judikatúry vzhľadom na všeobecnú známosť zákazu protisúťažných dohôd a tajnosť, v ktorej sa tieto dohody vykonávajú, môže byť dôkaz o karteli predložený prostredníctvom zbiehajúceho sa súboru údajov (pozri bod 48 vyššie). Preto Siemens nemôže spochybniť takýto dôkaz tým, že postaví tvrdenie na skutočnosti, že jednotlivé dôkazy predložené Komisiou, pokiaľ sú posudzované samostatne, nestačia na preukázanie vytýkaného konania. Jednotlivé prvky, ktoré sú súčasťou uvedeného zbiehajúceho sa súboru dôkazov predložených Komisiou, totiž zo svojej podstaty nemôžu, pokiaľ sú posudzované samostatne, predstavovať úplné dôkazy preukazujúce toto konanie.

54      Pokiaľ ide o dôkaznú hodnotu, ktorú je potrebné priradiť rôznym dôkazom, je potrebné uviesť, že jediným relevantným kritériom na posúdenie predložených dôkazov je ich vierohodnosť (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Mannesmannröhren-Werke/Komisia, T‑44/00, Zb. s. II‑2223, bod 84 a tam citovanú judikatúru; rozsudky Dalmine/Komisia, už citovaný v bode 50 vyššie, bod 72, a JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 49 vyššie, bod 273). Podľa pravidiel všeobecne uplatňovaných v oblasti dokazovania vierohodnosť a z nej vyplývajúca dôkazná hodnota dokumentu závisia od jeho pôvodu, okolností jeho vyhotovenia, adresáta a predpokladanej a spoľahlivej povahy jeho obsahu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, bod 1053; návrhy sudcu Vesterdorfa vykonávajúceho funkciu generálneho advokáta k rozsudku Súdu prvého stupňa z 24. októbra 1991, Rhône‑Poulenc/Komisia, T‑1/89, Zb. s. II‑867, II‑869, II‑956). Predovšetkým je potrebné prisúdiť veľký význam skutočnosti, že listina bola vyhotovená v bezprostrednej súvislosti s okolnosťami (rozsudky Súdu prvého stupňa z 11. marca 1999, Ensidesa/Komisia, T‑157/94, Zb. s. II‑707, bod 312, a zo 16. decembra 2003, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, T‑5/00 a T‑6/00, Zb. s. II‑5761, bod 181) alebo priamym svedkom týchto okolností (rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 49 vyššie, bod 207). Okrem toho vyhlásenia, ktoré sú v rozpore so záujmami toho, kto ich robí, sa v zásade musia považovať za zvlášť vierohodné dôkazy (rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 49 vyššie, body 207, 211 a 212).

b)     O dôkaznej hodnote dohody GQ a dohody EQ

55      Pokiaľ ide predovšetkým o dohodu GQ, účastníci konania sa zhodli na tom, že táto dohoda upravuje vykonanie kartelu v súvislosti s projektmi RIP na celosvetovej úrovni, pričom zahŕňa najmä výmenu informácií týkajúcich sa ponúk a uzatvorených zákaziek prostredníctvom štandardizovaných formulárov, pridelenie kvót skupinám európskych a japonských výrobcov, zadávanie zákaziek v rámci kartelu, manipuláciu ponukového konania, určenie minimálnych cien a boj proti podnikom, ktoré nie sú členmi kartelu. Je však potrebné uviesť, že na základe toho, čo tvrdí Siemens, znenie dohody GQ vylúčilo, aby sa uplatnila v Európe. Príloha 2 tejto dohody týkajúca sa územnej pôsobnosti totiž vymedzuje päť teritoriálnych skupín. Prvá skupina je vymedzená ako skupina, do ktorej patrí Európa a stredomorská oblasť s výnimkou vtedajších dvanástich členských štátov Spoločenstva, ako aj Rakúska, Švédska, Švajčiarska, Fínska a Nórska. Pokiaľ ide o EHP, do pôsobnosti tak spadajú jedine Lichtenštajnsko a Island – okolnosť, ktorá je relevantná až po tom, čo 1. januára 1994 vstúpila do platnosti Dohoda o EHP. Druhá skupina je vymedzená ako skupina, do ktorej patrí Ázia s výnimkou Japonska.

56      Samotné znenie GQ tak nepredstavuje dôkaz o karteli, ktorý má účinky vnútri spoločného trhu a EHP.

57      Ďalej pokiaľ ide o dohodu EQ, je potrebné uviesť, že táto dohoda je len dohodou na účely vykonania dohody GQ, čo potvrdzuje jej názov a ustanovenia nachádzajúce sa v jej preambule, podľa ktorých sa dohoda EQ uplatní v rámci vykonania dohody GQ, pričom pravidlá obsiahnuté v dohode GQ majú prednosť pred pravidlami obsiahnutým v dohode EQ. Dohoda EQ v podstate upravuje pravidlá týkajúce sa rozdelenia spoločnej „európskej“ kvóty medzi európskych výrobcov. Toto rozdelenie sa vykoná podľa postupu stanoveného v článku 4 dohody EQ a podľa kvót uvedených v článku 8 tejto dohody.

58      Keďže na základe dohody EQ sa tak len v zásade rozdeľuje spoločná „európska“ kvóta stanovená v dohode GQ, ktorá, ako bolo už uvedené, vylučuje zo svojej pôsobnosti spoločný trh a podstatnú časť EHP, znenie dohody EQ nie je dôkazom o existencii kartelu s účinkami vnútri spoločného trhu a EHP. Preto je potrebné preskúmať, ako sa uvádza v bode 39 vyššie, či Komisia preukázala existenciu takýchto účinkov iným spôsobom. Pokiaľ ide o závery, ktoré je možné vyvodiť z dohody GQ a dohody EQ nad rámec ich znenia, zaoberá sa nimi bod 140 a nasl., ktorý sa týka listinných dôkazov.

c)     O dôkaze existencie spoločnej dohody

59      V prvom rade je potrebné uviesť, že okolnosť, že ustanovenia dohody GQ, na ktoré takisto odkazuje dohoda EQ, výslovne vylučujú zo svojej pôsobnosti európske a japonské trhy, nemôže byť automaticky považovaná za dôkaz o tom, že kartel nemal účinky na európskych trhoch, a ani za dôkaz o neexistencii geografického rozdelenia alebo „výrobných krajín“ Ak totiž uvedené vylúčenie môže znamenať, že dotknuté podniky nemajú v úmysle narušiť hospodársku súťaž na uvedených trhoch, môže takisto znamenať, že prideľovanie a kontrola kvót medzi európskou a japonskou skupinou neboli, pokiaľ ide o tieto trhy, nevyhnutné, pretože tieto trhy boli celkom vyhradené pre jednu z dvoch skupín, čo predstavuje výklad podporovaný Komisiou.

60      Treba uviesť, že dohoda o rešpektovaní tradičných privilegovaných postavení účastníkov kartelu na európskom a japonskom trhu v prípade jej preukázania už sama osebe zakladá kartel s účinkom na spoločný trh, keďže odstraňuje potenciálnu konkurenciu japonských výrobcov na spoločnom trhu. Platilo by to aj v prípade, že by sa Komisii nepodarilo preukázať, že európski výrobcovia si navyše medzi seba rozdelili európsky trh. Ako sa však uvádza nižšie, Komisia dostatočne preukázala všetky skutočnosti, ktoré Siemens spochybňuje v rámci prvého žalobného dôvodu.

61      Na účely preukázania existencie a rozsahu spoločnej dohody Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla súbor dôkazov, vrátane vyhlásení spoločnosti ABB, svedka, pána M., spoločností Fuji a Hitachi, skutočnosť, že ani Alstom, ani spoločnosti patriace do skupiny Areva, a ani skupina, ktorej materskou spoločnosťou je VA Technologie (ďalej len „skupina VA Tech“), otvorene nespochybnili spoločnú dohodu, zoznam projektov RIP, o ktorých sa rokovalo v rámci kartelu a ktoré poskytla ABB, a niektoré listinné dôkazy. Je preto potrebné preskúmať rozsah a dôkaznú hodnotu každého z týchto dôkazov.

 O vyhláseniach ABB a svedka, pána M.

62      Vo svojich vyhláseniach ABB uviedla, že ochrana západoeurópskych a japonských území existovala a že určité prípady, keď japonskí výrobcovia zamýšľali v rozpore s týmto ustanovením odpovedať na európske ponuky, spôsobili problémy v rámci kartelu, ktoré však boli napokon vyriešené. Navyše vo svojom vyhlásení z 3. februára 2005 ABB uviedla, že výsledky prideľovania projektov RIP v rámci spoločného trhu – s výnimkou „výrobných krajín“ – boli zahrnuté do celosvetových kvót európskych výrobcov v karteli. Napokon vo svojom vyhlásení zo 4. októbra 2005 ABB pripustila existenciu systému „výrobných krajín“, podľa ktorého, ak bol v týchto krajinách len jediný výrobca, potom bol aj jediným vlastníkom projektov, a v prípade, že v týchto krajinách boli viacerí výrobcovia, projekty si rozdelili medzi sebou.

63      Siemens v tejto súvislosti tvrdí, že vyhlásenia spoločnosti ABB sú len zaujaté tvrdenia zo strany tejto spoločnosti, ktoré nemajú dôkaznú silu, pokiaľ nie sú podložené presnými a preskúmateľnými dôkazmi. Komisia sa domnieva, že vyhlásenie podniku, ktorý žiada o oslobodenie od pokuty, má osobitnú dôkaznú hodnotu zo samotného dôvodu, že je v rozpore s prirodzeným záujmom jeho autora.

64      Pokiaľ ide o stupeň vierohodnosti, ktorý je potrebné vyhláseniam spoločnosti ABB prisúdiť, je potrebné uviesť, že ABB ako prvý oznamovateľ kartelu mohla v tomto prípade dôvodne dúfať, že získa úplné oslobodenie od pokút stanovené v bode 8 oznámenia o spolupráci. Preto nemožno vylúčiť, že to mohlo byť pre ňu podnetom na prisúdenie väčšieho významu oznámenému porušeniu s cieľom poškodiť svojich konkurentov na trhu.

65      To však neznamená, že vyhlásenia spoločnosti ABB je potrebné považovať za nevierohodné. V tejto súvislosti sa rozhodlo, že žiadosť o uplatnenie oznámenia o spolupráci s cieľom znížiť pokutu totiž netvorí nevyhnutne podnet na predloženie skreslených dôkazov. Každý pokus uviesť Komisiu do omylu môže viesť k spochybneniu úprimnosti, ako aj úplnosti spolupráce žiadateľa, a tým ohroziť jeho možnosť mať úplný prospech z oznámenia o spolupráci (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. novembra 2006, Peróxidos Orgánicos/Komisia, T‑120/04, Zb. s. II‑4441, bod 70).

66      Keďže sú však vyhlásenia spoločnosti ABB spochybňované zo strany ostatných podnikov, ktorým sa rovnako vytýka, že uzatvorili spoločnú dohodu, musia byť podložené ďalšími dôkazmi na to, aby sa tieto vyhlásenia mohli považovať za dostatočné dôkazy o existencii a rozsahu spoločnej dohody (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Enso-Gutzeit/Komisia, T‑337/94, Zb. s. II‑1571, bod 91, a z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, Zb. s. II‑4407, bod 285).

67      Je preto potrebné preskúmať rozsah, v akom sú vyhlásenia spoločnosti ABB týkajúce sa rozdelenia trhu medzi európskych a japonských výrobcov a existencie „výrobných krajín“ podporené ďalšími dôkazmi, ktoré predložila Komisia.

68      Z tohto dôvodu treba konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí odkazuje najmä na vyhlásenia svedka, pána M., bývalého zamestnanca spoločnosti ABB, ktorý zastupoval tento podnik na operatívnej úrovni kartelu v období od roku 1988 do apríla 2002.

69      Pokiaľ však ide o povahu vyhlásení pána M., je potrebné predovšetkým uviesť, že jeho svedectvo nemožno považovať za rozdielne a nezávislé od svedectva spoločnosti ABB. Nielenže bol zamestnancom tejto spoločnosti počas celej svojej kariéry – okolnosť, ktorá nemôže zaručiť neexistenciu akejkoľvek rozdielnosti záujmov týchto subjektov, na čo Komisia správne poukazuje –, ale takisto sa Komisii predstavil ako zástupca spoločnosti ABB v rámci jej záväzku spolupracovať s cieľom získať oslobodenie od pokút podľa bodu 11 oznámenia o spolupráci, pričom s ním konzultoval advokát spoločnosti ABB, čo jasne vyplýva z úvodnej časti prepisu vyjadrení počas jeho vypočúvania z 23. septembra 2005. Navyše Komisia napríklad v poznámkach pod čiarou na stranách č. 90 a 91 napadnutého rozhodnutia stotožnila svedectvá pána M. a vyhlásenia spoločnosti ABB.

70      Z toho vyplýva, že vyhlásenia pána M. nemožno považovať za ďalší dôkaz podporujúci vyhlásenia spoločnosti ABB v zmysle judikatúry citovanej v bode 66 vyššie, ale musia byť posúdené ako súčasť vyhlásení spoločnosti ABB. To ich však nezbavuje dôkaznej hodnoty. Môžu predovšetkým poslúžiť na účely spresnenia vyhlásení spoločnosti ABB. Informácie zakladajúce sa na svedectve pána M. však treba podložiť ďalšími dôkazmi na účely dostatočného preukázania existencie a rozsahu spoločnej dohody, a to z rovnakého dôvodu ako informácie, ktoré sa zakladajú na vyhláseniach spoločnosti ABB, hoci pán M. nemôže mať na rozdiel od spoločnosti ABB osobný záujem na priradení väčšieho významu porušeniu, ktorého sa dopustili konkurenti spoločnosti ABB. Tie isté úvahy sa okrem toho uplatnia aj na vyhlásenia pána V.‑A., zamestnanca spoločnosti ABB, ktorého vypočúvala Komisia za rovnakých podmienok, ako sú tie, ktoré boli opísané v predchádzajúcom odseku v prípade pána M.

71      Pokiaľ ide o obsah vyhlásení pána M., je potrebné uviesť, že pán M. poukázal na to, že zásada ochrany domácich trhov bola v súvislosti s uzatvorením kartelovej dohody prvoradá, pričom kartel by nemohol fungovať, ak by sa táto zásada nedodržiavala.

72      Podľa pána M. práve z tohto dôvodu pri určovaní kvót rôznych dotknutých podnikov v čase vytvorenia kartelu v roku 1988 boli príslušné domáce trhy japonských a európskych výrobcov, t. j. na jednej strane Japonska ako domáceho trhu japonských podnikov a na druhej strane Nemecka, Francúzska, Švédska, Švajčiarska a Talianska ako domácich trhov európskych podnikov, vylúčené z posudzovania podielov na trhu, ktorý mal každý podnik.

73      Pán M. takisto uviedol, že iné európske krajiny než „výrobné krajiny“ boli vylúčené zo systému rozdeľovania projektov stanoveného dohodou GQ, aby neovplyvňovali fungovanie tajných postupov, ktoré sa v priebehu rokov vytvorili na miestnej úrovni medzi rôznymi výrobcami. Naopak objem zákaziek, ktoré získal každý výrobca, bol zohľadnený na účely kontroly dodržiavania celosvetových kvót európskej a japonskej skupiny a kvót každého podniku.

74      Pán M. sa navyše domnieval, že neexistovali technické alebo obchodné prekážky, ktoré by sa nedali prekonať pri vstupe japonských podnikov na európsky trh a že taký vstup by bol v strednodobom horizonte možný prostredníctvom určitých investícií. Podľa jeho názoru tak japonské podniky nevstúpili na európsky trh skôr z dôvodu dodržiavania pravidiel kartelu ako z technických dôvodov.

75      Pokiaľ ide o vierohodnosť svedectva pána M., treba zohľadniť skutočnosť, že počas celého obdobia trvania kartelu, t. j. od roku 1988 do roku 2002, bol pán M. v rámci tohto kartelu zástupcom spoločnosti ABB, zatiaľ čo ABB bola jedným z hlavných účastníkov kartelu. Bol teda priamym svedkom okolností, ktoré uviedol. Preto sa jeho svedectvo musí považovať za dôkaz s vyššou dôkaznou hodnotou.

76      Navyše vyhlásenia pána M. sú koherentné a jasné, hoci si nespomína na všetky skutkové podrobnosti vykonania kartelu, na ktorom sa v mene spoločnosti ABB zúčastňoval počas štrnástich rokov. Vo svedectve týkajúcom sa tak dlhého obdobia sa však skutočnosť, že vo vyhláseniach môže dôjsť k malým nepresnostiam, musí považovať za obvyklú.

77      Preto je potrebné prisúdiť vyhláseniam pána M. vyššiu vierohodnosť bez toho, aby sa to dotklo uvedenej skutočnosti, že musia byť posúdené ako vyhlásenia na účet spoločnosti ABB.

78      Tvrdenia spoločnosti Siemens s cieľom spochybniť vierohodnosť svedectva pána M., a to najmä prostredníctvom údajných rozporov medzi týmto svedectvom a svedectvom pána V.‑A., toto posúdenie nespochybňujú. Tvrdenia spoločnosti Siemens, podľa ktorých na jednej strane pán V.‑A. uviedol, že členské štáty EHP boli z rovnakého dôvodu ako štáty Severnej Ameriky vylúčené z pôsobnosti dohody EQ a na druhej strane Komisia nepreukázala, v ktorej časti bolo svedectvo pána V.‑A. menej vierohodné ako svedectvo pána M., nemožno prijať, keďže svedectvo pána V.‑A. neodporuje svedectvu pána M.

79      V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že sám pán V.‑A. pri svojom vyhlásení z 21. septembra 2005 potvrdil, že sa zúčastnil šiestich až desiatich stretnutí na operatívnej úrovni v období medzi rokmi 1997 a 1998, mal obmedzené informácie a bol v tomto ohľade závislý od pána M., ktorý bol jedinou osobou, ktorá disponovala určitými informáciami, a to najmä v súvislosti s vylúčením Severnej Ameriky a Európy z pôsobnosti dohody GQ.

80      Navyše pán V.‑A. poukázal na rozdiel medzi vylúčením Severnej Ameriky a vylúčením Európy, pričom spresnil, že Spojené štáty boli vylúčené z dôvodu obáv z vystavenia sa prísnym sankciám, ktoré hrozia účastníkom kartelov v tejto krajine, pričom predpokladal, že účastníci kartelu skutočne preberali európske projekty, avšak nie v rámci stretnutí, na ktorých sa osobne zúčastnil.

81      Pán V.‑A. napokon uviedol, že bol v priebehu stretnutí, ktorých sa zúčastnil, svedkom rozporov medzi zástupcami skupiny japonských výrobcov a zástupcami skupiny európskych výrobcov, a to v súvislosti s predpokladaným úmyslom japonských výrobcov preniknúť na európske trhy tak, že porušia dohodu zakazujúcu konkurovať európskym výrobcom v západnej Európe. Takisto uviedol, že nevidel žiadnu neprekonateľnú technickú alebo obchodnú prekážku možnosti vstupu japonských výrobcov na európske trhy.

82      Na základe obmedzených informácií o fungovaní kartelu, ktorými podľa vlastných slov disponuje, sa teda vyhlásenia pána V.‑A. zhodujú s vyhláseniami pána M. a v určitých ohľadoch ich aj potvrdzujú, a to najmä pokiaľ ide o rozdelenie trhov medzi európskych a japonských výrobcov. Aj keď to Komisia v napadnutom rozhodnutí výslovne nespresnila, svedectvo pána V.‑A. teda predstavuje skôr dôkaz v neprospech spoločnosti Siemens, ako v jej prospech. Z tohto dôvodu je potrebné tvrdenie spoločnosti Siemens, ktoré sa zakladá na rozpore medzi svedectvami pána M. a pána V.‑A., odmietnuť.

83      Na záver vyhlásenia pána M., ktoré majú vysokú vierohodnosť, sú dôkazom existencie zásady ochrany „výrobných krajín“, vyhradenia európskych trhov, okrem „výrobných krajín“, európskym výrobcom a zohľadnenia objemu predajov dosiahnutých v týchto krajinách na účely dodržiavania svetových kvót. Ako sa však konštatuje v bode 70 vyššie, na to, aby mohli vyhlásenia pána M. predstavovať dostatočný dôkaz o existencii a rozsahu spoločnej dohody, musia byť podložené ďalšími dôkazmi z rovnakého dôvodu ako vyhlásenia spoločnosti ABB.

 O vyhláseniach spoločnosti Fuji

84      Fuji vyhlásila, že vedela o spoločnej dohode, na základe ktorej japonskí výrobcovia nesmeli vstúpiť na európsky trh. Poukazuje však na to, že na európsky trh nevstúpila najmä preto, že sa nemohla vážne usilovať o dodávanie RIP do Európy z iných dôvodov, a to najmä z dôvodu svojho obmedzeného podielu na celosvetovom trhu, ktorý neodôvodňoval vynaloženie uviaznutých nákladov potrebných na rozvoj európskej základne. Pokiaľ ide o jediný projekt RIP, ktorý Fuji uskutočnila v Európe, t. j. projekt v Českej republike v roku 1995, tvrdí, že v tomto prípade konala ako subdodávateľ inej japonskej spoločnosti, ktorej dodala predmetný RIP do Japonska. Preto tento projekt považuje za projekt RIP v Japonsku a domnieva sa, že nepreukazuje jej všeobecnú schopnosť dodávať do Európy.

85      Siemens v tejto súvislosti tvrdí, že toto vyhlásenie spoločnosti Fuji bolo poskytnuté až po vypočúvaní, ktoré sa uvádza v bode 9 vyššie, t. j. v období, keď Fuji už nebola schopná poskytnúť nestranné a objektívne svedectvo. Podľa judikatúry však len dokumenty, ktoré sa uvádzali alebo spomínali v oznámení o výhradách, predstavujú platné dôkazné prostriedky (pozri rozsudky Súdneho dvora z 3. júla 1991, AKZO/Komisia, C‑62/86, Zb. s. I‑3359, bod 21, a Súdu prvého stupňa zo 16. decembra 2003, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 54 vyššie, bod 34 a tam citovanú judikatúru).

86      Táto námietka by nemala byť prijatá. Oznámenie o výhradách musí umožniť dotknutým osobám skutočne sa oboznámiť s konaním, ktoré im Komisia vytýka, pričom táto požiadavka je dodržaná vtedy, keď rozhodnutie nepripisuje dotknutým osobám porušenia odlišné od porušení uvedených v oznámení o výhradách a uvádza iba skutočnosti, ku ktorým mali dotknuté osoby príležitosť vyjadriť sa (rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, 41/69, Zb. s. 661, bod 94; rozsudky Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T‑191/98, T‑212/98 až T‑214/98, Zb. s. II‑3275, bod 138, a z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01, Zb. s. II‑1181, bod 47).

87      Hoci je pravda, že porušenia, ktoré boli vytýkané podniku v rozhodnutí, nemôžu byť odlišné od porušení uvedených v oznámení o výhradách, neplatí to v prípade skutkových zistení, pretože vo vzťahu k týmto skutkovým zisteniam stačí, ak dotknutý podnik mal možnosť vyjadriť sa k všetkým skutkovým zisteniam, ktoré smerujú proti nemu. Ako totiž bolo rozhodnuté, nijaké ustanovenie Komisii nezakazuje, aby po odoslaní oznámenia o výhradách oboznámila dotknutých účastníkov konania s novými dôkazmi, ktoré podľa jej názoru potvrdzujú jej tvrdenia, pokiaľ podnikom poskytne dostatočnú lehotu na vyjadrenie sa k tejto otázke (rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, LR AF 1998/Komisia, T‑23/99, Zb. s. II‑1705, bod 190; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok Súdneho dvora z 25. októbra 1983, AEG-Telefunken/Komisia, 107/82, Zb. s. 3151, bod 29).

88      V prejednávanej veci je však nesporné, že prostredníctvom listu z 25. augusta 2006 Komisia oznámila spoločnosti Siemens vyhlásenia spoločnosti Fuji a vyzvala ju, aby k týmto vyhláseniam predložila svoje pripomienky. Okrem toho v uvedených vyhláseniach nebola zmienka o výhradách voči spoločnosti Siemens, ktoré by boli novšie ako výhrady uvedené v oznámení o výhradách, ale nachádzal sa v nich nový dôkaz na podporu výhrady, ktorá už bola uvedená v oznámení o výhradách, a to skutočnosť, že existovala spoločná dohoda medzi japonskými a európskymi výrobcami, podľa ktorej japonskí výrobcovia nesmeli vstúpiť na európsky trh.

89      Preto môžu byť vyhlásenia spoločnosti Fuji použité ako dôkazy v neprospech spoločnosti Siemens.

90      Pokiaľ ide o vierohodnosť, ktorú je potrebné prisúdiť vyhláseniam spoločnosti Fuji, treba uviesť, že – v rozsahu, v akom Fuji prinajmenšom nepriamo priznala, že dôvodom jej neprítomnosti na európskom trhu bola čiastočne aj spoločná dohoda – priznala okolnosť, ktorú Komisia mohla použiť v jej neprospech. Bolo však už rozhodnuté, že vyhlásenia, ktoré sú v rozpore so záujmami toho, kto ich robí, sa v zásade musia považovať za zvlášť vierohodné dôkazy (rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 49 vyššie, bod 211).

91      Platilo by to aj vtedy, ak by Fuji v prejednávanej veci požiadala o oslobodenie na základe oznámenia o spolupráci. Po prvé vyhlásenia spoločnosti Fuji totiž neboli uskutočnené v rámci tejto žiadosti, ale v rámci odpovede na oznámenie o výhradách, hoci obe listiny boli vyhotovené takmer súčasne. Po druhé skutočnosť, že Fuji sa priznala k tomu, že vedela o rozdelení európskych a japonských trhov, výhradne neusvedčuje ostatné podniky – okolnosť, na základe ktorej by sa jej vyhlásenie malo posudzovať opatrne –, ale obsahuje tiež priznanie porušenia z jej strany. Preto je v tomto prípade potrebné domnievať sa, že vyhláseniu spoločnosti Fuji musí byť prisúdená vyššia vierohodnosť.

92      Napokon, pokiaľ ide o obsah vyhlásenia spoločnosti Fuji, treba zdôrazniť, že v tomto vyhlásení sa Fuji neobmedzuje na priznanie rozdelenia trhov medzi európskych a japonských výrobcov, ale rovnako uvádza podrobnosti o príslušných cieľoch účastníkov kartelu, ktoré umožňujú dospieť k ďalším záverom. Fuji totiž uvádza, že pokiaľ ide o ňu, spoločná dohoda nebola hlavným dôvodom jej nevstúpenia na európsky trh a uvádza sériu dôvodov, o ktorých sa domnieva, že ju najviac ovplyvnili pri tomto rozhodnutí. Konkrétne tvrdenie, podľa ktorého bol jej podiel na svetovom trhu príliš malý na to, aby odôvodnil uviaznuté náklady potrebné na rozvoj európskej základne, umožňuje dospieť k záveru, že japonskí výrobcovia – a taktiež aj európski výrobcovia – s väčším podielom na trhu boli schopní prekonať technické a obchodné prekážky vstupu na chránené trhy príslušných skupín výrobcov a dosiahnuť z takej investície zisk. Z tohto hľadiska čím je podiel určitého podniku na trhu väčší, tým menej je pre tento podnik významné tvrdenie založené na technických a obchodných prekážkach, a naopak tým významnejší je zákaz vstupu na trhy inej skupiny výrobcov upravený v spoločnej dohode.

93      Ak však odkážeme na podiely na trhu, ktoré uviedla Komisia v odôvodneniach č. 484 až 488 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa zakladajú na údajoch o predaji uvedených samotnými podnikmi a ktoré nie sú v prejednávanej veci spochybnené, zdá sa, že Fuji bola najmenším výrobcom RIP, ktorý sa zúčastnil na karteli, s najviac 2 % celosvetovým obratom, ktorý dosahovali účastníci kartelu v súvislosti s projektmi RIP. Podiely na trhoch ostatných japonských výrobcov boli jednoznačne väčšie a pohybovali sa medzi 15 a 20 % v prípade spoločnosti Melco, 8 a 12 % v prípade spoločnosti Toshiba a 4 a 7 % v prípade spoločnosti Hitachi. Pokiaľ ide o Siemens, jej podiel na trhu sa nachádzal medzi 23 a 29 %. Z tohto dôvodu vyhlásenie spoločnosti Fuji umožňuje dospieť k záveru, že na ochrane európskeho trhu v prospech európskych výrobcov a japonského trhu v prospech japonských výrobcov mala záujem väčšina dotknutých podnikov, pretože ich podiel na trhu, ktorý bol jednoznačne väčší než podiel spoločnosti Fuji na trhu, im umožňoval ľahšie znášať náklady na vstup na trhy druhej skupiny výrobcov.

94      Navyše treba uviesť, že Komisia nespochybňuje existenciu technických a obchodných prekážok vstupu na príslušné trhy európskej a japonskej skupiny, ale domnienku, podľa ktorej sa tieto prekážky nedali prekonať rentabilným spôsobom. V tejto súvislosti sa opierala o dva projekty RIP v Českej republike. S prvým projektom prišla Fuji a druhý projekt bol predmetom ponuky zo strany spoločnosti Melco, čo Siemens nespochybnila. Dokazuje to neexistenciu neprekonateľných technických a obchodných prekážok vstupu japonských výrobcov na európske trhy, čo podporuje tvrdenie Komisie, podľa ktorej účastníci kartelu mali subjektívny záujem na tom, aby sa výrobcovia druhej skupiny nepokúšali prekonať tie isté prekážky.

95      Na záver, vyhlásenia spoločnosti Fuji sú dôkazom o existencii rozdelenia európskych a japonských trhov v prospech príslušných skupín výrobcov, ktorým sa priznáva vyššia vierohodnosť.

 O vyhláseniach spoločnosti Hitachi

96      Hitachi vyhlásila, že projekty RIP v Európe, ktoré boli rozdelené medzi európskych výrobcov, boli zahrnuté do spoločnej „európskej“ kvóty v rámci dohody GQ a z tohto dôvodu sa výsledok rozdelenia projektov RIP v Európe medzi európskych výrobcov japonským výrobcom oznamoval ex post až do roku 1999. Vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách Hitachi uviedla:

„Hitachi potvrdzuje, že pred rokom 1999 európski výrobcovia RIP oznamovali japonským výrobcom RIP podrobnosti o projektoch RIP, ktoré plánovali dodávať v rámci Európy. Hitachi okrem toho potvrdzuje, že cieľom tohto oznámenia bolo zabezpečiť, aby bola cena európskych projektov zohľadnená pri dohode o kvóte projektov mimo Európy, ktoré majú byť v súlade s dohodou GQ rozdelené medzi európskych a japonských výrobcov…

Na to, aby sme si uvedomili nedostatok praktického významu tohto mechanizmu počas obdobia jeho platnosti (t. j. pred rokom 2002), je potrebné zdôrazniť, že oznámenie o podrobnostiach projektov v Európe v rámci kartelu GQ nesúviselo s akýmkoľvek súhlasom japonských výrobcov o nevstupovaní na európsky trh a ani nepreukazuje existenciu takého súhlasu, pretože žiadna ‚spoločná dohoda‘ neexistovala. Čo je v každom prípade ešte dôležitejšie, je to, že tak ako tvrdí Komisia, prideľovanie európskych projektov RIP podľa európskeho kartelu nijako ‚nevyplývalo‘ z komunikácie medzi európskymi výrobcami RIP a japonskými výrobcami RIP. Všetka komunikácia medzi európskymi a japonskými výrobcami RIP sa uskutočňovala po pridelení európskych projektov RIP.“

97      Toto vyhlásenie malo dôležitý význam vo viacerých ohľadoch. V prvom rade Hitachi tým, že výslovne potvrdila, že projekty RIP v Európe uskutočnené európskymi výrobcami boli zahrnuté do celosvetovej kvóty v rámci dohody GQ, potvrdila tvrdenie Komisie, podľa ktorého sa európski výrobcovia vrátane spoločnosti Siemens dohodli na projektoch v rámci spoločného trhu (počas prvých rokov fungovania kartelu východná Európa ako trh nebola ešte prístupná) a podľa ktorého tak kartel mal účinky vnútri spoločného trhu a EHP.

98      V druhom rade vyhlásenie spoločnosti Hitachi je, a to nezávisle od vôle svojho autora, takisto dôkazom podporujúcim tvrdenie Komisie, podľa ktorého boli európske trhy v celosvetovom meradle vyhradené európskym výrobcom. Hitachi však opakovane trvá na okolnosti, podľa ktorej boli japonskí výrobcovia informovaní ex post. Na jednej strane Komisia na základe toho dospela k záveru, že títo výrobcovia sa nezúčastňovali tajných postupov európskych výrobcov na európskych trhoch. Na druhej strane sa domnieva, že uvedená informácia nijako nesúvisí so záväzkom japonských výrobcov nevstupovať na európske trhy, ani taký záväzok nepreukazuje a spochybňuje existenciu spoločnej dohody.

99      Okolnosť, ktorú rovnako priznala Hitachi, podľa ktorej projekty RIP v Európe, ktoré boli rozdelené medzi európskych výrobcov, boli zahrnuté do celosvetovej kvóty, však nemožno dôvodne vysvetliť, pokiaľ by z technických a obchodných dôvodov nemali japonskí výrobcovia vôbec prístup na európske trhy. V takom prípade by však európski výrobcovia nemali žiaden dôvod súhlasiť so zahrnutím týchto projektov do celosvetových kvót, čo by nutne viedlo k zníženiu počtu a ceny projektov RIP na svetových trhoch, na ktoré si mohli nárokovať v rámci kartelu. Naopak skutočnosť, že súhlasili s týmto protiplnením, preukazuje, že to, že japonskí výrobcovia nevstúpili na európske trhy, má pre európskych výrobcov hodnotu, ktorá toto protiplnenie odôvodňuje.

100    Pokiaľ ide o vierohodnosť vyhlásenia spoločnosti Hitachi, je potrebné uviesť, že Hitachi požiadala o oslobodenie na základe oznámenia o spolupráci. Preto by sa jej vyhlásenia mali posudzovať opatrne, keďže majú výhradne usvedčujúcu povahu vo vzťahu k ostatným podnikom. V tomto prípade to tak však nie je. Záver, ktorý možno vyvodiť z vyhlásenia spoločnosti Hitachi, podľa ktorého japonskí výrobcovia súhlasili s tým, že nevstúpia na európske trhy, je však v rozpore tak so záujmami spoločnosti Hitachi, ako aj so záujmami ostatných účastníkov kartelu, keďže uvádza skutočnosť, ktorá môže byť použitá v jej neprospech. Okrem toho Hitachi si zjavne neuvedomovala všetky závery, ktoré mohli vyplývať z obsahu jej vyhlásenia, a to najmä v súvislosti s vyhradením európskych trhov v prospech európskych výrobcov, čo zvyšuje vierohodnosť jej vyhlásenia.

101    Z toho vyplýva, že vyhláseniam spoločnosti Hitachi je potrebné prisúdiť vyššiu vierohodnosť.

 O nedostatočnom spochybnení zo strany spoločnosti Areva, Alstom a skupiny VA Tech

102    Pokiaľ ide o nedostatočné spochybnenie zo strany spoločností Areva, Alstom a skupiny VA Tech, je potrebné uviesť, že skutočnosti uvedené v spise buď nie sú dôvodom na to, aby tejto skutočnosti bola priznaná vysoká dôkazná hodnota, alebo neumožňujú podporiť tvrdenia Komisie.

103    Pokiaľ ide v prvom rade o spoločnosti Areva a Alstom, Komisia v odôvodnení č. 125 napadnutého rozhodnutia uvádza, že tieto dve spoločnosti nespochybnili spoločnú dohodu o rešpektovaní tradičných privilegovaných postavení na domácich trhoch účastníkov kartelu ani vo svojich príslušných odpovediach na oznámenie o výhradách a ani vo svojich následných vyhláseniach z 21. a 26. novembra 2006 po získaní odpovede zo strany spoločnosti Fuji, v ktorej priznáva spoločnú dohodu. Ani Siemens a ani Komisia sa však vo svojich písomnostiach adresovaných Súdu prvého stupňa nezaoberali tým, že Areva a Alstom túto dohodu nespochybnili. Z tohto dôvodu je potrebné domnievať sa, že táto otázka nie je súčasťou tohto sporu.

104    V druhom rade pokiaľ ide o skupinu VA Tech, Komisia v odôvodnení č. 125 napadnutého rozhodnutia uvádza, že skupina VA Tech vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách otvorene nespochybnila informácie týkajúce sa spoločnej dohody. Po prvé je v tejto súvislosti potrebné konštatovať, že uvedená odpoveď sa nenachádza v spisovom materiále a Všeobecný súd disponuje len citáciou odpovede, ktorú urobila Komisia v poznámke pod čiarou na strane č. 79 napadnutého rozhodnutia a ktorá znie: „Ako bude podrobnejšie preukázané nižšie, aj bez údajnej spoločnej dohody japonskí výrobcovia nevstupovali na európsky trh z dôvodu významných prekážok vstupu“. Po druhé treba uviesť, že samotná skutočnosť, že spoločnosť otvorene nespochybnila určité skutočnosti, má len obmedzenú dôkaznú hodnotu, a to tým viac, že nie je možné overiť kontext nedostatočného odôvodnenia na samotnom základe takej samostatnej citácie. Po tretie treba poukázať na to, že uvedená citácia, hoci je samostatná, nemá taký obsah, aký jej prisudzuje Komisia. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na pojem „údajná“, ktorý použila skupina VA Tech na účely kvalifikácie spoločnej dohody. Z použitia tohto pojmu vyplýva, že hoci skupina VA Tech výslovne nespochybnila existenciu tejto dohody, ani ju nepriznala, iba ak implicitne. Naopak citovaný úryvok je potrebné vykladať ako implicitné spochybnenie existencie spoločnej dohody.

105    Preto nemožno údajné nespochybnenie spoločnej dohody zo strany spoločností Areva, Alstom a skupiny VA Tech použiť ako dôkaz potvrdzujúci tvrdenie Komisie o vyhradení európskych trhov v prospech európskych výrobcov a ochrane „výrobných krajín“.

 O zozname projektov RIP v Európe

106    Pokiaľ ide o zoznam jedenástich projektov RIP, na ktorý poukázala Komisia v odôvodnení č. 164 napadnutého rozhodnutia, v skutočnosti ide o výňatok zo zoznamu projektov RIP, ktoré boli predmetom rokovaní v rámci kartelu v období medzi rokom 1988 a 1999, s názvom „Enquirylist1“ a ktorý vypracovala ABB (ďalej len „celkový zoznam“), obsahujúci údaje, a to najmä pokiaľ ide o konečné termíny na predkladanie ponúk, o podnikoch, ktoré prejavili záujem o každý z projektov, a o výsledku rokovaní v rámci kartelu (a to pridelenie členovi kartelu alebo určenie minimálnej ceny).

107    Podľa týchto údajov z jedenástich projektov RIP v Európe nachádzajúcich sa na celkovom zozname získal pre šesť z týchto projektov objednávku podnik, ktorému bol projekt pridelený v rámci kartelu, pričom sa tak stalo trikrát, a to pokiaľ ide o ABB a Siemens. Pokiaľ ide o ďalších päť projektov, celkový zoznam spresňuje, že neboli pridelené žiadnemu z účastníkov kartelu, ale boli predmetom dohody o nižšej cene, t. j. že európski účastníci kartelu sa dohodli na minimálnej cene, ktorú navrhnú v rámci svojich prípadných odpovedí na predmetnú výzvu na predkladanie ponúk.

108    Siemens sa najskôr pokúsila všeobecne spochybniť vierohodnosť informácií nachádzajúcich sa na celkovom zozname avšak bez toho, aby výslovne spochybnila existenciu projektov, ktoré sa na ňom nachádzajú, a najmä existenciu jedenástich projektov RIP v Európe, ktoré sú v ňom uvedené, a tiež skutočnosť, že tieto projekty boli predmetom rokovaní v rámci kartelu.

109    V rámci toho Siemens najmä tvrdila, že niektoré z týchto projektov sa uvádzajú opakovane, viaceré projekty sa nikdy neuskutočnili a že na celkovom zozname sa nikde neuvádza, že by jej bol projekt RIP pridelený v rámci EHP. Oba prípady, keď získala predmetný projekt, boli výsledkom postupov v rámci hospodárskej súťaže. Navyše Siemens odkazuje na analýzu celkového zoznamu, ktorú vypracovala nezávislá spoločnosť a ktorá preukazuje najmä to, že projekty RIP v rámci EHP neboli predmetom systému rozdeľovania fungujúceho podobne ako systém stanovený dohodou GQ a dohodou EQ.

110    Navyše v rámci odpovede na písomné otázky Všeobecného súdu pred pojednávaním Siemens spochybnila, že by jedenásť projektov RIP v Európe nachádzajúcich sa na celkovom zozname bolo predmetom spoločných postupov v rámci kartelu.

111    Týmito tvrdeniami sa zaoberajú body 116 až 138 nižšie.

–       O pôvode a dátume vyhotovenia celkového zoznamu, ako aj o jeho posúdení ako dôkazu

112    Ako tvrdí Siemens, je potrebné konštatovať, že nebolo možné s istotou určiť pôvod a dátum vyhotovenia celkového zoznamu.

113    Vzhľadom na to však treba poznamenať, ako vyplýva z odôvodnenia č. 88 a poznámky pod čiarou na strane č. 21 napadnutého rozhodnutia, že celkový zoznam vypracovala ABB 7. mája 2004, t. j. v deň nasledujúci po 6. máji 2004, ktorý sa nachádza v hlavičke prvej strany zoznamu, teda po dátume, ktorý je pravdepodobne buď dátumom jeho vyhotovenia alebo dátumom jeho vytlačenia. Okrem toho treba uviesť, že na uvedenom zozname bol spoločnosti ABB v porovnaní s ostatnými členmi kartelu pridelený dodatkový kód. Európski členovia – s výnimkou spoločnosti ABB – a japonskí členovia sú na tomto zozname uvedení v stĺpci s názvom „Člen“ vo dvoch skupinách pod svojimi príslušnými kódmi, ktoré používali v rámci kartelu. Naopak ABB sa podľa výrazu použitého pánom M. v rámci svojho vypočúvania Komisiou 23. septembra 2005 „ukrýva“ v stĺpci s názvom „GCs“, v zásade určenom na uvádzanie možných všeobecných zmlúv. Podľa údajov pána M. išlo o opatrenie prijaté po šetrení, ktoré voči spoločnosti ABB vykonal švédsky úrad na ochranu hospodárskej súťaže.

114    Tieto dve okolnosti umožňujú prijať domnienku, že celkový zoznam pôvodne vypracovala ABB na účely svojej vlastnej vnútornej kontroly kartelu a bol opätovne vytlačený na to, aby bol predložený Komisii. Je preto potrebné prijať túto domnienku, ktorá je navyše najvýhodnejšia pre Siemens a v súlade s jej vyhláseniami a ktorá spochybňuje jej autorstvo celkového zoznamu.

115    Ako tvrdí Siemens, je preto potrebné celkový zoznam považovať za súčasť vyhlásení spoločnosti ABB. Ako už bolo uvedené, vzhľadom na to, že celkový zoznam buď vyhotovila alebo vytlačila ABB z interného elektronického súboru, a to v úzkej časovej súvislosti s vyhláseniami, ktoré uskutočnila na účely svojej žiadosti o oslobodenie podľa oznámenia o spolupráci, nemožno tento zoznam považovať za listinný dôkaz. Z toho vyplýva, že úvahy uvedené v bodoch 64 až 67 vyššie týkajúce sa dôkaznej hodnoty vyhlásení spoločnosti ABB rovnako platia, aj pokiaľ ide o celkový zoznam. Predovšetkým informácie získané z celkového zoznamu nemôžu slúžiť na podporu vyhlásení spoločnosti ABB, ale naopak samotné musia byť v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 66 vyššie podporené ďalšími dôkazmi.

–       O tvrdeniach, podľa ktorých sa o projektoch RIP v Európe uvedených v celkovom zozname v rámci kartelu nerokovalo

116    Ako bolo uvedené v bode 110 vyššie v rámci odpovede na písomné otázky Všeobecného súdu pred pojednávaním, Siemens po prvýkrát spochybnila, že by jedenásť projektov RIP v Európe nachádzajúcich sa na celkovom zozname bolo predmetom spoločných postupov v rámci kartelu. V nadväznosti na otázku položenú v tejto súvislosti na pojednávaní skutočne uviedla, že na toto spochybnenie poukázala v priebehu správneho konania pred Komisiou a v žalobe. Žaloba však v tejto súvislosti obsahuje len dôkazy uvedené v bode 109 vyššie a aj keby Siemens poukázala na toto spochybnenie v priebehu správneho konania, nekompenzovalo by to skutočnosť, že k takému spochybneniu nedošlo pred Všeobecným súdom vo fáze žaloby. Preto treba tvrdenie spoločnosti Siemens, podľa ktorého nebolo jedenásť projektov RIP v Európe nachádzajúcich sa na celkovom zozname predmetom rokovaní v rámci kartelu, v súlade s článkom 48 ods. 2 rokovacieho poriadku odmietnuť z dôvodu omeškania.

117    Navyše treba zdôrazniť podrobnú povahu informácií nachádzajúcich sa na celkovom zozname. Ten totiž obsahuje najmä údaje týkajúce sa vlastností vybavenia, ktoré je potrebné dodať v súvislosti s predmetnými projektmi, dátum stanovený na predkladanie ponúk, dátumy rozhodovania v rámci kartelu, prejavy záujmov rôznych členov kartelu o projekty, identitu prípadného úspešného uchádzača alebo zmienku o stanovení minimálnej ceny a v prípade potreby údaj o tom, že projekt bol skutočne pridelený úspešnému uchádzačovi. Nemožno pripustiť, aby takéto rôznorodé a presné údaje boli spochybnené jednoduchým tvrdením, podľa ktorého jedenásť projektov RIP v Európe nebolo predmetom spoločných postupov v rámci kartelu.

118    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Siemens nespochybňuje to, že vykonávala úlohu európskeho sekretára kartelu počas obdobia rokov 1988 až 1999. Musela teda nevyhnutne vedieť o všetkých projektoch, o ktorých sa rokovalo v rámci európskej skupiny výrobcov, a preto musela byť schopná podrobne a jednotlivo spochybniť projekty, ktoré uviedla ABB na základe svojich vlastných spisov, a to za predpokladu, že by sa v nich vyskytla chyba. Skutočnosť, že Siemens túto príležitosť nevyužila a ani nevysvetlila, čo jej v tom bránilo, umožňuje dospieť k záveru, že Siemens platne nespochybnila skutočnosť, že projekty nachádzajúce sa na celkovom zozname, a najmä jedenásť projektov v rámci EHP, boli predmetom spoločných postupov v rámci kartelu.

119    Je potrebné odmietnuť tvrdenie spoločnosti Siemens nachádzajúce sa v odpovedi na písomné otázky položené Všeobecným súdom pred pojednávaním, podľa ktorého sa jedenásť predmetných projektov malo v rozhodnom období nachádzať mimo EHP. Medzi týmito jedenástimi projektmi, o ktorých sa rokovalo v rámci kartelu, sa nachádzajú tri projekty v Španielsku, jeden projekt v Dánsku, jeden projekt v Írsku a jeden projekt v Portugalsku, pričom všetky tieto štáty sa stali členmi Spoločenstva pred rokom 1988. Rovnako sa na dva projekty vo Fínsku z obdobia rokov 1994 a 1995 nepochybne uplatní podľa situácie Dohoda o EHP a Zmluva ES, keďže Fínska republika je členom EHP od 1. januára 1994 a členom Spoločenstva od 1. januára 1995. Podobné zistenie sa uplatní aj v prípade projektu na Islande a dvoch projektov v Nórsku, pričom všetky pochádzajú z roku 1994, teda obdobia, keď Islandská republika a Nórske kráľovstvo boli členmi EHP. Obe tieto krajiny tak boli v čase rokovania o predmetnom projekte súčasťou buď spoločného trhu, alebo EHP.

120    Navyše je potrebné odmietnuť tvrdenie spoločnosti Siemens, podľa ktorého celkový zoznam bol „nezrozumiteľný“. Je pravda, že tento zoznam vypracovaný vo forme tabuľky používa rôzne kódy, ktoré sa skladajú z čísel a/alebo písmen. Vysvetlenia k týmto kódom však Komisii poskytol najmä svedok, pán M., počas svojho vypočúvania 23. septembra 2005, a preto na základe týchto vysvetlení je potrebné domnievať sa, že celkový zoznam poskytuje jasný obraz spôsobu zaobchádzania s projektmi RIP v rámci kartelu.

–       O projektoch, ktoré boli údajne opakovane uvedené alebo sa neuskutočnili

121    Siemens poukazuje na to, že niektoré projekty nachádzajúce sa na celkovom zozname boli uvedené opakovane. Aj za predpokladu, že by toto tvrdenie bolo dôvodné, je v tejto súvislosti potrebné uviesť, že to nemá žiaden vplyv na relevantnosť a vierohodnosť celkového zoznamu, a teda jeho dôkaznú hodnotu. Siemens totiž na jednej strane nespresnila, ktoré sú dotknuté projekty a ani neuviedla, či sú súčasťou jedenástich projektov RIP v západnej Európe – keďže tieto projekty boli jediné, z ktorých Komisia konkrétne vychádzala vo svojom rozhodnutí, a preto jediné relevantné na účely preskúmania napadnutého rozhodnutia. Na druhej strane skutočnosť, že zoznam obsahujúci viac ako 1 500 záznamov by mohol obsahovať chyby, nepripraví tento zoznam ako celok o vierohodnosť.

122    V súvislosti s tvrdením spoločnosti Siemens, podľa ktorého niektoré projekty nachádzajúce sa na celkovom zozname neboli nikdy uskutočnené, treba uviesť, že Siemens nespresnila, o ktoré projekty ide. Navyše, ak by aj také tvrdenie bolo dôvodné, neuskutočnenie niektorých projektov by v každom prípade nemohlo viesť k neuplatneniu článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP, pokiaľ ide o podniky, ktoré manipulovali s verejnými obstarávaniami týkajúcimi sa týchto projektov v rámci kartelu.

–       O nízkom počte projektov RIP v Európe zapísaných na celkový zoznam

123    Siemens bez toho, aby jej Komisia odporovala, tvrdí, že z viac ako 1 500 projektov RIP zapísaných na celkovom zozname sa malo v rámci EHP realizovať iba 11 projektov. Je pravda, že tento nízky počet neodráža význam európskych trhov. Je však potrebné vziať do úvahy, že táto okolnosť nie je dôvodom, aby sa informácie nachádzajúce sa na tomto zozname nezohľadnili.

124    Ani ABB a ani Komisia však netvrdili, že celkový zoznam obsahoval všetky projekty ovplyvnené kartelom. Navyše to, že sa „európske“ projekty vo veľkej miere nenachádzajú na uvedenom zozname, sa zhoduje s tvrdením, podľa ktorého existovali „výrobné krajiny“, ktoré boli predovšetkým vyhradené niektorým podnikom bez toho, aby projekty realizované v týchto krajinách boli zahrnuté do kvót podľa kartelu. Komisia napokon poukázala na existenciu pomocných kartelov na vnútroštátnej úrovni, v rámci ktorých sa mohli prebrať projekty, teda kartelov, ktoré takisto spomenul svedok M. Tento svedok vysvetlil, že vo väčšine nevýrobných európskych krajín dlho existovali miestne kartely medzi rôznymi európskymi výrobcami, na ktorých fungovanie nemuseli mať dohoda GQ a dohoda EQ vplyv. Z tohto dôvodu sa rozhodlo o tom, že tieto krajiny nebudú zahrnuté do postupu prideľovania projektov zavedeného týmito dohodami a že sa jednoducho zaznamená rozdelenie projektov RIP, ktoré sa mali realizovať v týchto krajinách na účel ich zahrnutia do celosvetovej kvóty európskych podnikov.

125    Tak v prípade „výrobných krajín“, ako aj v prípade pretrvávajúcich miestnych kartelov však nebolo potrebné rokovať o projektoch RIP, ktoré sa mali realizovať v dotknutých krajinách v rámci kartelu ako celku, čo mohlo vysvetľovať malý podiel „európskych“ projektov na zozname projektov pridelených v uvedenom rámci, najmä pokiaľ ide o tak významné vnútroštátne trhy ako Francúzsko, Nemecko a Taliansko –, ktoré podľa tvrdení Komisie boli na začiatku fungovania kartelu všetky „výrobnými krajinami“.

126    Bez toho, aby bolo potrebné prijať konečné rozhodnutie o existencii údajných pretrvávajúcich miestnych kartelov, ktoré spochybnila Siemens, treba zohľadniť to, že vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci malý podiel projektov RIP v Európe zaznamenaných na celkovom zozname nebráni tomu, aby boli pri posudzovaní dôkazov zohľadnené informácie nachádzajúce sa na tomto zozname a najmä informácie týkajúce sa jedenástich projektov RIP v Európe, ktoré sa na ňom nachádzajú.

127    Okrem toho, ako Komisia uviedla vo vyjadrení k žalobe, úvaha spoločnosti Siemens, ktorá sa zakladala na údajnom celkovom vylúčení európskych trhov – okrem lichtenštajnského a islandského trhu – z pôsobnosti kartelu, ani v prípade svojho preukázania nevysvetľuje, prečo celkový zoznam obsahoval iba jediný projekt RIP v rámci EHP. V replike sa Siemens k tejto veci nevyjadrila. V odpovedi na súvisiacu písomnú otázku Všeobecného súdu Siemens len spochybnila, že by jedenásť projektov RIP v Európe nachádzajúcich sa na celkovom zozname bolo predmetom spoločných postupov v rámci kartelu. Ako však už bolo uvedené v bodoch 116 a 117 vyššie, toto spochybnenie, ktoré bolo prvýkrát zdôraznené počas ústnej časti konania, je potrebné odmietnuť.

128    Z toho vyplýva, že nízky počet projektov RIP v Európe nachádzajúcich sa na celkovom zozname nespochybňuje skutočnosť, ktorú preukazuje tento zoznam, a síce to, že projekty RIP v Európe boli predmetom rokovaní a prideľovali sa v rámci kartelu.

–       O údajnom nepridelení projektov RIP v EHP spoločnosti Siemens v rámci kartelu

129    Siemens tvrdí, že na celkovom zozname sa neuvádza žiadny prípad, keď by jej bol pridelený projekt RIP, ktorý sa mal realizovať v rámci EHP. V tejto súvislosti treba predovšetkým uviesť, že za predpokladu, že by toto tvrdenie spoločnosti Siemens bolo dôvodné, nevylučuje to, pokiaľ ide o ňu, uplatnenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP, keďže tým, že sa zúčastnila na rokovaniach o projektoch a na prijímaní rozhodnutí o prideľovaní týchto projektov ostatným podnikom, bola účastníkom protizákonného kartelu. Také konanie má totiž samo osebe vplyv na hospodársku súťaž, a to bez ohľadu na identitu podniku, ktorému bol nakoniec projekt pridelený.

130    V každom prípade tvrdenie spoločnosti Siemens, podľa ktorého sa na celkovom zozname neuvádza pridelenie projektov tejto spoločnosti, je nesprávne. Komisia totiž v bode 164 napadnutého rozhodnutia cituje tri projekty, v súvislosti s ktorými Siemens získala objednávku, a to projekt č. 1327, projekt č. 0140 a projekt č. 0144. V súvislosti s dvoma z týchto projektov, konkrétne projektmi č. 0140 a 0144, z celkového zoznamu vyplýva, že Siemens bola jediným podnikom, ktorý prejavil záujem o predmetné projekty a napokon k nim získala objednávku. Naopak v súvislosti s tretím projektom označeným č. 1327 z celkového zoznamu vyplýva, že okrem spoločnosti Siemens výslovne o predmetný projekt prejavili záujem spoločnosti ABB a Alstom a že projekt bol pridelený spoločnosti Siemens počas rokovaní v rámci kartelu.

131    Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie spoločnosti Siemens, podľa ktorého dva projekty, ktoré síce neoznačila, ale získala na ne objednávku, boli výsledkom súťažných postupov, prináleží spoločnosti Siemens, aby preukázala skutočnosť, že objednávky, ktoré získala za takých podmienok, teda po oznámení a rokovaní v rámci kartelu, boli výsledkom súťažných postupov. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj za predpokladu, že by sa porušenie obmedzilo na oznámenie projektov a rokovanie o nich, mohlo by to ovplyvniť hospodársku súťaž na dotknutom trhu. Celkový zoznam totiž demonštratívne neuvádza, okrem spoločnosti Siemens, ďalšie podniky, ktoré prejavili svoj záujem o projekty č. 0140 a 0144. Z tohto dôvodu Siemens po tom, čo boli tieto projekty predmetom rokovaní v rámci kartelu, ktoré sa uskutočnili 25. júna a 16. júla 1998, vedela, že jej to napríklad umožní určiť vyššie ceny svojich ponúk. Navyše v rovnakom prípade – t. j. v prípade, keď jediný podnik prejavil svoj záujem o projekt – nebol žiaden záujem na zvláštnom pridelení projektov, pretože jediný dotknutý podnik si tak mohol byť istý, že získa projekt. Zdá sa byť teda prirodzené, že členovia kartelu v tomto prípade nepristúpili k vykonaniu formálneho prideľovania, skutočnosť, ktorá nevylučuje uplatnenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP v súvislosti s podnikom, ktorý získal objednávku.

132    Z tohto dôvodu treba tvrdenie spoločnosti Siemens založené na nepridelení projektov RIP tejto spoločnosti na úrovni EHP v rámci kartelu zamietnuť.

–       O ekonometrickej analýze predloženej spoločnosťou Siemens

133    Siemens uvádza ekonometrickú analýzu celkového zoznamu, ktorú vypracovala tretia spoločnosť na základe jej žiadosti (ďalej len „analýza“). Domnieva sa, že táto analýza preukázala, že do celkového zoznamu bola počas predmetného obdobia zaradená len malá časť objemu zákaziek, ktorá predstavuje menej ako 4 % projektov RIP v európskych krajinách okrem „výrobných krajín“, že projekty RIP v rámci EHP neboli predmetom systému rozdeľovania fungujúceho podobne ako systém stanovený dohodou GQ a dohodou EQ, a že neexistoval žiadny vzťah medzi celkovým zoznamom a dohodou GQ. Analýza rovnako preukázala, že skutočnosť, že európski a japonskí výrobcovia nevstupovali na príslušné domáce trhy druhej skupiny, nevysvetľuje kartel, ale prekážky vstupu na trhy, ktoré naďalej existovali aj po tom, čo došlo k liberalizácii energetických trhov. Analýza napokon takisto preukázala neexistenciu ochrany „výrobných krajín“, a to najmä z dôvodu, že tak ABB, ako aj Siemens, boli veľmi aktívne na trhoch „výrobných krajín“, ktoré neboli ich.

134    Komisia však v tomto prípade poukázala na európske projekty nachádzajúce sa na celkovom zozname len preto, aby preukázala existenciu spoločnej dohody a nie preto, aby dokázala existenciu konkrétnych účinkov kartelu. Jej napadnuté rozhodnutie sa totiž zakladalo najmä na cieľoch dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž, sankcionovaných v článku 1 uvedeného rozhodnutia. V odôvodneniach č. 303 a 304 napadnutého rozhodnutia najskôr konštatovala, že cieľom všetkých opísaných dohôd a/alebo zosúladených postupov bolo obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP a že za takých okolností bolo na účely uplatnenia uvedených ustanovení zbytočné zohľadňovať konkrétne účinky dohody predtým, než sa v odôvodnení č. 308 uvedeného rozhodnutia pripomenulo, že vykonanie dohody opísaného druhu samo osebe spôsobuje vážne skreslenie hospodárskej súťaže.

135    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zo znenia článku 81 ods. 1 ES vyplýva, že dohody medzi podnikmi sú zakázané napriek ich účinku, ak majú protisúťažný cieľ (rozsudky Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 123, a JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 49 vyššie, bod 181). V dôsledku toho sa preukazovanie skutočných protisúťažných účinkov nevyžaduje, len čo je dokázaný protisúťažný cieľ vytýkaného správania (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. júla 2000, Volkswagen/Komisia, T‑62/98, Zb. s. II‑2707, bod 178 a tam citovanú judikatúru).

136    Po prvé za týchto podmienok je analýza predložená spoločnosťou Siemens ako dôkazný prostriedok neúčinná, keďže poskytuje len informácie o účinkoch kartelu, zatiaľ čo konštatovanie Komisie o porušení článku 81 ods. 1 ES sa zakladalo predovšetkým na konštatovaní kartelu, ktorého cieľom bolo obmedziť hospodársku súťaž. Ako tvrdí Siemens, aj keby analýza neumožnila identifikovať znaky kartelu vytýkaného Komisiou, nespochybňuje to zistenie kartelu, ktorý vylučuje, obmedzuje, alebo skresľuje hospodársku súťaž, keďže jeho existencia je z právneho hľadiska dostatočne preukázaná. Preto samotné tvrdenie spoločnosti Siemens týkajúce sa neexistencie účinkov predmetného kartelu nemôže v zásade na základe dôvodného predpokladu viesť k zrušeniu článku 1 napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 11. januára 1990, Sandoz prodotti farmaceutici/Komisia, C‑277/87, Zb. s. I‑45, bod 30, a rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Ferriere Nord/Komisia, T‑143/89, Zb. s. II‑917, bod 30 a JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 49 vyššie, bod 183).

137    Po druhé analýzu nemožno považovať za nestranný a nezávislý posudok, keďže o ňu požiadala a financovala ju Siemens a bola vypracovaná na základe údajov, ktoré poskytla táto spoločnosť bez toho, aby presnosť alebo relevantnosť týchto údajov boli predmetom akéhokoľvek nezávislého preskúmania. Preto nemožno analýze prisúdiť vierohodnosť, a teda ani dôkaznú hodnotu, ktorá presahuje dôkaznú hodnotu predmetných vyhlásení spoločnosti Siemens.

138    Preto treba tvrdenie založené na výsledkoch analýzy predloženej spoločnosťou Siemens zamietnuť.

 O listinných dôkazoch

139    Pokiaľ ide o listinné dôkazy, Komisia sa opiera predovšetkým o dohodu GQ a dohodu EQ spolu s ich prílohami, nedatovaný dokument nájdený počas inšpekcií Komisie v priestoroch skupiny VA Tech s názvom „Zhrnutie rokovania s JJC“, poštovú komunikáciu z 18. januára 1999 medzi pánmi Wa., J. a B., zamestnancami skupiny VA Tech, internú správu z 2. decembra 2003 vypracovanú pánom We., zamestnancom skupiny VA Tech, dve faxové správy z 21. júla a 18. decembra 2003 od spoločnosti ABB určené spoločnostiam Siemens a Alstom a nedatovanú internú správu vypracovanú počas septembra 2002 pánom Zi., zamestnancom skupiny VA Tech.

–       O dohode GQ a dohode EQ

140    Pokiaľ ide o dohodu GQ a dohodu EQ, ako aj ich prílohy, treba najskôr pripomenúť, že hoci je pravda, ako sa uvádza v bodoch 55 až 58 vyššie, že ich samotné znenie nepreukazuje existenciu kartelu s účinkami v rámci EHP – stále s výnimkou Lichtenštajnska a Islandu, ako sa uvádza v bode 55 vyššie –, dohoda EQ obsahuje dve ustanovenia umožňujúce poskytnúť údaje o účinkoch kartelu na spoločný trh.

141    Po prvé článok 2 dohody EQ s názvom „Oznámenie“ stanovuje:

„Členovia‑E oznámia žiadosti ako obvykle. Na účely rokovaní so skupinou J, členovia‑E oznámia žiadosti [európskemu sekretárovi kartelu] prostredníctvom tlačiva oznámenia GQ nachádzajúceho sa v prílohe 1.“

142    V tejto súvislosti sa treba domnievať, že výraz „ako obvykle“ umožňuje dospieť k záveru, že oznámenia – a teda kartel – existovali skôr, než došlo k uzavretiu dohody GQ a dohody EQ, ktoré boli uzavreté 15. apríla 1988, pričom ide o skutočnosť, ktorú Komisia uviedla v napadnutom rozhodnutí bez toho, aby ju zdôraznila a stanovila v tejto súvislosti sankcie, a ktorú Siemens spochybňuje. Uvedený výraz totiž nemožno vykladať vo význame „prostredníctvom tlačiva stanoveného na účely dohody GQ“, pretože druhá veta článku 2 dohody EQ by tak bola vo vzťahu k prvej vete nadbytočná.

143    Po druhé príloha 2 dohody EQ obsahujúca „komunikačný plán“ najmä stanovuje, že „[európsky] sekretár automaticky oznámi projekty [oznámené európskymi výrobcami] [japonskej strane] s výnimkou európskych projektov“ a že „MM rozhoduje o oznámení európskych projektov skupine J“. V tejto súvislosti je potrebné spresniť, ako tiež vyplýva z tejto prílohy, že MM znamená „zhromaždenie členov“ (members meeting). Navyše z prílohy 1 dohody GQ vyplýva, že „skupinou E“ a „skupinou J“ boli jednotlivo označované skupiny európskych a japonských výrobcov. Okrem toho podľa konštatovaní Komisie v odôvodnení č. 147 napadnutého rozhodnutia, ktoré Siemens nespochybnila, Siemens vykonávala funkciu európskeho sekretára kartelu počas celého obdobia svojej prvej účasti na karteli v období od roku 1988 do roku 1999.

144    Z prílohy 2 dohody EQ teda vyplýva, že projekty RIP v Európe boli po prvé predmetom dohôd v rámci skupiny európskych členov kartelu a po druhé, že s týmito projektmi sa zaobchádzalo iným spôsobom ako s projektmi RIP v rámci zvyšku sveta, a to tak, že nedochádzalo k ich automatickému oznámeniu skupine japonských výrobcov, ale výlučne prostredníctvom osobitného rozhodnutia zhromaždenia európskych členov.

145    Ako uvádza Hitachi (pozri bod 96 vyššie), takéto oznámenia, aj za predpokladu, že sa uskutočňovali len príležitostne v súvislosti s osobitným rozhodnutím a/alebo len a posteriori a všeobecne, nemožno chápať ako bezdôvodné. Naopak v rámci kartelu, akým je kartel založený dohodou GQ a dohodou EQ, je jediným pochopiteľným dôvodom pre uskutočnenie takýchto oznámení to, že predmetné informácie slúžia na účely uskutočnenia kartelu. Konkrétnejšie, keďže v tomto prípade, ako bolo uvedené v bode 55 vyššie, bola väčšina európskych krajín vylúčená z rozdeľovania projektov medzi skupiny európskych a japonských výrobcov na základe dohody GQ, jediným ďalším možným vysvetlením oznamovania predajov uskutočnených európskymi výrobcami v týchto krajinách je, že tieto predaje boli na základe kartelu zahrnuté do celosvetovej kvóty európskych výrobcov. Ako už bolo vysvetlené v bode 98 vyššie, zahrnutie predajov v európskych krajinách – okrem „výrobných krajín“ – do celosvetovej kvóty je významným dôkazom existencie záväzku japonských výrobcov nevstupovať na základe spoločnej dohody na európsky trh.

146    V každom prípade tvrdenia spoločnosti Siemens nemožno v tejto súvislosti prijať. Po prvé tvrdenie spoločnosti Siemens, podľa ktorého sa na účely preukázania účinkov kartelu počas obdobia od roku 1988 do roku 1999 Komisia pokúša poukázať na možné dohody v strednej a východnej Európe ako dôkazy údajných porušení v rámci EHP alebo na dohody, ku ktorým došlo v období od roku 2002 do roku 2004, nie je dôvodné. Komisia totiž poukázala len na rokovania, ktoré sa zjavne uskutočnili medzi skupinami európskych a japonských výrobcov, týkajúce sa otázky, či trhy strednej a východnej Európy sprístupnené po páde železnej opony v roku 1989 majú byť takisto vyhradené európskym výrobcom. V tejto súvislosti v odôvodneniach č. 126 a 127 napadnutého rozhodnutia uviedla niektoré projekty v uvedených krajinách, ktoré boli predmetom rokovania s japonskými výrobcami, a to na účely preukázania, že títo výrobcovia mali v zásade záujem a možnosť uskutočniť dodávky na tieto trhy. Takéto uvažovanie nemožno samo osebe považovať za neprípustné.

147    Po druhé tvrdenie spoločnosti Siemens, podľa ktorého sa oznámenie skupine japonských výrobcov mohlo týkať jedine projektov v strednej a východnej Európe, treba odmietnuť. Ako správne tvrdí Komisia, tieto krajiny neboli v čase uzavretia dohody GQ a dohody EQ prístupné pre západných dodávateľov. Preto sa európske projekty uvedené v komunikačnom pláne mali realizovať v krajinách západnej Európy, z ktorých väčšina – s jedinou výnimkou Švajčiarska – bola od roku 1994 súčasťou EHP. Takisto na rozdiel od toho, čo tvrdí Siemens, má tvrdenie podporované Komisiou logiku. Komisia totiž vôbec netvrdila, ako uvádza Siemens, že záväzok oznamovania bol „automatický“ alebo „povinný“. Naopak na to, aby sa Komisia oprela o toto oznámenie, úplne stačilo, že sa uskutočnilo všeobecne a a posteriori v súvislosti s osobitným rozhodnutím zhromaždenia európskych členov kartelu.

148    Napokon treba zdôrazniť, že Siemens nijako presvedčujúco nevysvetlila skutočnosť, že komunikačný plán upravoval, hoci nesystematicky a výlučne v súvislosti s osobitným rozhodnutím skupiny európskych výrobcov, oznamovanie projektov RIP v Európe skupine japonských výrobcov. V odpovedi na otázku Všeobecného súdu počas pojednávania spoločnosť tvrdila, že predmetné oznámenia sa mohli týkať nanajvýš jedenástich projektov RIP v Európe, ktoré uviedla Komisia v odôvodnení č. 164 napadnutého rozhodnutia, teda veľmi nízkeho počtu projektov predstavujúceho len 1 % objemu projektov nachádzajúceho sa na celkovom zozname. Ako bolo uvedené v bode 125 vyššie, nízky počet „európskych“ projektov na celkovom zozname neznamená, že kartel nemal vplyv na ďalšie projekty v Európe, ale môže to vysvetľovať skutočnosť, že nebolo potrebné rokovať o týchto projektoch v rámci kartelu ako celku za prítomnosti japonských výrobcov. Preto celkový zoznam nemožno považovať za relevantný na účely určenia počtu projektov, ktoré boli oznámené japonským výrobcom v súlade s komunikačným plánom nachádzajúcim sa v prílohe 2 dohody EQ.

149    Z toho vyplýva, že príloha 2 dohody EQ je platným dôkazom tvrdenia Komisie, podľa ktorého boli projekty v západnej Európe súčasťou projektov, o ktorých sa rokovalo a ktoré boli rozdelené medzi európskych výrobcov, a podľa ktorého japonskí výrobcovia nesmeli vstupovať na európske trhy, pričom ich odmenou bolo zahrnutie predajov uskutočnených európskymi výrobcami v týchto krajinách do ich celosvetovej kvóty.

–       O dokumente nájdenom v priestoroch skupiny VA Tech s názvom „Zhrnutie rokovania s JJC“

150    V odôvodnení č. 135 napadnutého rozhodnutia Komisia poukázala na dokument nájdený v notebooku počas inšpekcií v priestoroch skupiny VA Tech s názvom „Zhrnutie rokovania s JJC“, ktorý bol podľa Komisie vytvorený 10. júna 2003. Tento dokument je čiastočne ťažko zrozumiteľný, avšak umožňuje dospieť k určitým záverom. Predovšetkým sa v ňom dvakrát uvádza výraz „výrob. krajiny“, ktorý logicky nemôže byť vysvetlený inak, len vo význame výrazu „výrobné krajiny“. Navyše je v tomto dokumente uvedený odkaz na „Poslednú štúdiu uskutočnenú vo Februári 99 – Exp. Okrem E a výrob. krajín“ a pre každého z európskych členov identifikovaných prostredníctvom kódu platného od júla 2002, ktorých Siemens nespochybnila, sú uvedené kvóty uplatniteľné pred a po „02/99“ (čo pravdepodobne znamená február 1999). V tomto dokumente sa takisto uvádzajú podiely európskych členov na európskych trhoch okrem „výrobných krajín“ medzi rokmi 1988 a 1998 a nachádza sa v ňom demonštratívny zoznam európskych nevýrobných krajín („Fin, Dan, Nor, Es, Po, Irl, Bel, Gre, Lux..“).

151    Pokiaľ ide o dôkaznú hodnotu a vierohodnosť, ktoré treba tomuto dokumentu prisúdiť, je potrebné zohľadniť, že neznámy autor sa v ňom vyjadruje ku skutočnostiam, ktoré nastali približne štyri roky pred dátumom jeho vytvorenia, a že pravdepodobne bol takisto získaný od neznámej osoby. Osoba označená ako „JJC“ totiž nebola identifikovaná a tieto iniciály nezodpovedajú žiadnej z osôb, ktoré uviedla Komisia v prílohe II napadnutého rozhodnutia ako osoby podieľajúce sa na karteli na účet dotknutých podnikov. Hoci tieto okolnosti nepripravujú tento dokument o dôkaznú hodnotu, predsa len môžu viesť k určitej opatrnosti vo vzťahu k záverom, ktoré z nich vyplývajú, najmä pokiaľ ide o hodnotu, ktorú treba prisúdiť podrobným údajom nachádzajúcim sa v tomto dokumente, a odôvodňujú prisúdenie len strednej dôkaznej hodnoty tomuto dokumentu.

152    Treba však prisúdiť určitú dôkaznú hodnotu skutočnosti, že výraz „výrobné krajiny“ sa v tomto dokumente uvádza nielenže dvakrát, ale takisto sa v tomto dokumente nachádza demonštratívny zoznam nevýrobných krajín, a tiež skutočnosti, že jasne odhaľuje existenciu odlišnosti systému uplatniteľného medzi nevýrobnými a výrobnými krajinami, takže kvóty stanovené v rámci kartelu sa na výrobné krajiny neuplatňovali. Vzhľadom na to treba uviesť, že kvóty, ktoré dokument uvádza ako uplatniteľné „po 02/99“, presne zodpovedajú tým, ktoré na základe ďalších dôkazov uviedla Komisia v odôvodnení č. 145 napadnutého rozhodnutia ako uplatniteľné na konci prvej fázy účasti spoločnosti Siemens na porušení.

153    Okrem toho z tohto dokumentu možno takisto vyvodiť záver, že európski výrobcovia si v rámci kartelu vymieňali informácie o objeme svojich dodávok v Európe, s výnimkou „výrobných krajín“. Skutočnosť, že v rámci podniku patriaceho skupine VA Tech (ďalej len „podnik VA Tech“) mali znalosť presných čísel týkajúcich sa veľkosti podielov európskych výrobcov na trhu v Európe (okrem „výrobných krajín“), a to v súvislosti s obdobím desiatich rokov, totiž možno vysvetliť len tým, že uvedení výrobcovia si navzájom poskytovali informácie o svojich predajoch v Európe s výnimkou „výrobných krajín“.

–       O korešpondencii z 18. januára 1999 medzi pánmi Wa. a B., zamestnancami skupiny VA Tech

154    Dňa 18. januára 1999 pán Wa. poslal e‑mail pánovi J., ktorý ho v ten istý deň vytlačený a s poznámkami poslal faxom pánovi B. V tomto e-maili, ktorého predmetom je „Siemens in UK“ pán Wa. upozornil pána J., že Siemens zakladal v súvislosti s projektmi v Spojenom kráľovstve spojenectvo s ďalšou spoločnosťou, čo bolo vnímané ako hrozba a v rámci „UK forum“ to bolo vyhlásené za „Bad Behaviour“. Keďže však nebolo podané žiadne vysvetlenie, pán Wa. navrhol čakať a sledovať, čo sa stane. Vo faxovej správe pán J. navrhol reagovať pohrozením vstupu na nemecký trh v oblasti 400 kilovoltových RIP. Navyše pripomenul postavenie skupiny VA Tech, podľa ktorého trh Spojeného kráľovstva v rovnakých častiach historicky prináležal spoločnostiam Reyrolle a GEC (ktorých činnosti v oblasti RIP boli v roku 1989 zlúčené s činnosťami spoločnosti Alstom), a akýkoľvek ďalší podnik, ktorý získa objednávky, musí poskytnúť kompenzáciu, no vyjadril ľútosť nad nízkou efektivitou mechanizmov stanovených na tento účel.

155    V rámci svojej odpovede na otázky Všeobecného súdu Siemens poukázala na to, že z tohto dokumentu vyplývalo jedine to, že podľa názoru autora e-mailu sa Siemens ukazovala ako agresívny konkurent na trhu Spojeného kráľovstva. Naopak tento dokument neumožnil potvrdiť existenciu chránených „výrobných krajín“.

156    Po prvé je však potrebné domnievať sa, že korešpondencia potvrdzuje v rámci kartelu existenciu ochrany trhu Spojeného kráľovstva v prospech historických výrobcov spoločností Reyrolle a GEC, čo sa môže v podstate posúdiť ako ochrana „výrobnej krajiny“, hoci tento výraz nebol použitý, Skutočnosť, že ďalší európski členovia kartelu boli na tomto trhu aktívni, neodporuje takému výkladu, pretože mechanizmus kompenzácií preukázateľne existoval, aj keď zjavne nefungoval uspokojivo. Po druhé z faxovej správy vyplýva, že podnik VA Tech až doposiaľ nevstúpil na nemecký trh – aspoň, pokiaľ ide o oblasť 400 kilovoltových RIP – a to ani z technických a ani z obchodných dôvodov, ale preto, že vstup na tento trh predpokladal použiť ako odvetné opatrenie voči spoločnosti Siemens. Keďže neexistuje ďalšie prijateľné vysvetlenie, je rovnako potrebné z toho vyvodiť záver o ochrane nemeckého trhu ako „výrobnej krajiny“. Po tretie z e-mailu vyplýva existencia „UK forum“, na ktorom sa rozoberali problémy týkajúce sa trhu Spojeného kráľovstva. Bez toho, aby bolo v prejednávanej veci potrebné prijať končené stanovisko, mohlo ísť o miestne komunikačné fórum členov kartelu, ktorí boli aktívni na tomto trhu.

157    Ako dokument vyhotovený osobami podieľajúcimi sa na karteli počas obdobia jeho trvania, predstavuje táto pošta dôkaz s veľmi vysokou dôkaznou hodnotou.

–       O listinných dôkazoch týkajúcich sa skutočností, ktoré nastali v období medzi rokmi 2002 a 2004

158    Pokiaľ ide o internú správu z 2. decembra 2003 vyhotovenú pánom We., v ktorej bolo zhrnuté stretnutie z 1. a 2. decembra 2003, faxovú správu z 21. júla 2003 zaslanú spoločnosťou ABB spoločnostiam Alstom a Siemens, ktorá sa týkala stretnutia v súvislosti s projektmi v Nemecku, faxovú správu z 18. decembra 2003 zaslanú spoločnosťou ABB spoločnosti Alstom, ktorá sa týkala situácie na trhu Spojeného kráľovstva, a nedatovanú internú správu vypracovanú v priebehu septembra 2002 pánom Zi., treba uviesť, že tieto štyri dokumenty sa týkali výlučne situácií a udalostí, ktoré zreteľne spadali do obdobia medzi rokmi 2002 a 2004.

159    Ako však bolo uvedené v bode 37 vyššie, treba tvrdenie Komisie, podľa ktorého bolo legitímne použiť pripomienky týkajúce sa obdobia od roku 2002 do roku 2004 aj v súvislosti so skorším obdobím, pretože ide o jediné a to isté porušenie, zamietnuť. Naopak, keďže po tom, čo niektoré podniky svoju účasť prerušili, v období rokov 1999 až 2002 došlo k zníženiu počtu aktivít kartelu a vzhľadom na to, že v roku 2002 došlo k obnoveniu so zmeneným systémom, je na účely preukázania, že išlo o jediné porušenie, skôr potrebné preukázať nepretržitosť, pokiaľ ide o ciele, účastníkov a rozsah kartelu.

160    Preto je potrebné domnievať sa, že štyri predmetné dokumenty nemôžu predstavovať dôkazy v súvislosti s prvou fázou účasti spoločnosti Siemens na porušení, a to fázou od roku 1988 do roku 1999.

d)     Závery týkajúce sa druhej časti prvého žalobného dôvodu

 O účinkoch kartelu v rámci EHP

161    Kartel mal účinky vnútri EHP, pretože európski výrobcovia rokovali o projektoch RIP v rámci EHP a rozdelili si ich. Túto skutočnosť potvrdzuje súbor dôkazov pozostávajúci z vyhlásení spoločnosti ABB – vrátane zoznamu „európskych“ projektov uvedených v odôvodnení č. 164 napadnutého rozhodnutia a vyhlásení pána M. –, vyhlásení spoločností Fuji a Hitachi, prílohy 2 dohody EQ, dokumentu „Zhrnutie rokovaní s JJC“ a korešpondencie z 18. januára 1999. V rámci týchto dôkazov majú vyhlásenia pána M., spoločností Fuji a Hitachi, ako aj príloha 2 dohody EQ a korešpondencia z 18. januára 1999 vysokú dôkaznú hodnotu.

162    Vzhľadom na taký celok vzájomne súvisiacich dôkazov nie sú vyhlásenia spoločnosti Melco uvedené spoločnosťou Siemens ako dôkaz opaku schopné spochybniť tento záver. Melco sa totiž vyjadruje najmä k pôsobnosti kartelu ako celku, t. j. zosúladenému postupu medzi skupinami európskych a japonských výrobcov, a ku skutočnosti, že v rámci kartelu sa neuskutočnili rokovania s ohľadom na európsky trh alebo projekty RIP na tomto trhu. V tejto súvislosti potvrdzuje, že nemá dôkazy o dohode na európskom trhu. Naopak, ako japonský podnik nemohla byť informovaná o rokovaniach, ktoré sa uskutočnili v rámci skupiny európskych výrobcov. Výslovne však naznačuje možnosť, že ostatní účastníci kartelu mohli rozšíriť predmet svojich rokovaní o ďalšie otázky, pričom tiež viackrát zdôraznila, že japonskí výrobcovia museli pred začiatkom schôdzí kartelu čakať na koniec rokovaní medzi európskymi výrobcami, t. j. rokovaní, ktorých obsah nepoznala. Okrem toho, že Melco spochybňuje rozdelenie európskych a japonských trhov medzi skupiny výrobcov a bez ohľadu na to, či jej vyhlásenia sú vierohodné, treba uviesť, že také vyhlásenia nemožno považovať za vyhlásenia potvrdzujúce stanovisko spoločnosti Siemens, podľa ktorého sa neuskutočnilo rokovanie a pridelenie projektov RIP v rámci EHP.

 O vyhradení európskych a japonských trhov skupinám európskych a japonských výrobcov

163    Skutočnosť, že európski a japonskí výrobcovia si celkovo rozdelili trhy, takže japonský trh bol vyhradený japonským výrobcom a európsky trh európskym výrobcom, potvrdzujú vyhlásenia spoločnosti ABB a pána M., ako aj vyhlásenia spoločností Fuji a Hitachi a príloha 2 dohody EQ. S výnimkou vyhlásení spoločnosti ABB majú všetky tieto dôkazy vysokú dôkaznú hodnotu.

 O ochrane „výrobných krajín“ v Európe

164    Skutočnosť, že existovala ochrana „výrobných krajín“ v Európe, takže trhy krajín, v ktorých historicky pôsobili európski výrobcovia, im boli automaticky a bez zahrnutia do kvót na základe kartelu vyhradené, potvrdzuje súbor dôkazov pozostávajúci z vyhlásení spoločnosti ABB a pána M., ako aj dokumentu „Zhrnutie rokovania s JJC“ a korešpondencie z 18. januára 1999. V rámci týchto dôkazov majú vyhlásenia pána M. vysokú dôkaznú hodnotu a korešpondencia z 18. januára 1999 veľmi vysokú dôkaznú hodnotu.

165    Napokon každá z výhrad spochybnených spoločnosťou Siemens, okrem vyhlásení spoločnosti ABB a pána M., sa opiera o ďalšie dôkazy s vysokou dôkaznou hodnotou, ako aj o ďalšie dôkazy s menšou dôkaznou hodnotou. Je preto potrebné domnievať sa, že súbor týchto dôkazov umožňuje preukázať existenciu kartelu vytýkaného v napadnutom rozhodnutí.

166    Z uvedeného vyplýva, že Komisia z právneho hľadiska preukázala existenciu kartelu v období rokov 1988 až 1999 a predovšetkým skutočnosť, že tento kartel mal účinky vnútri EHP, existenciu rozdelenia trhov medzi európskych a japonských výrobcov a existenciu ochrany „výrobných krajín“.

167    Z toho vyplýva, že druhú časť prvého žalobného dôvodu, a teda prvý žalobný dôvod ako celok je potrebné zamietnuť.

II –  O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 25 nariadenia č. 1/2003

168    Druhý žalobný dôvod spoločnosti Siemens sa delí na tri časti. V rámci prvej časti Siemens tvrdí, že Komisia nepreukázala jej účasť na karteli po 22. apríli 1999. V rámci druhej časti poukazuje na premlčanie stíhania. V rámci tretej časti tvrdí, že sa nezúčastnila na karteli v období po 1. januári 2004.

A –  O prvej časti druhého žalobného dôvodu založenej na nepreukázaní účasti na porušení medzi aprílom a septembrom 1999

1.     Tvrdenia účastníkov konania

169    Na podporu tejto časti Siemens uvádza osem výhrad, ktoré sa zakladajú po prvé na nepreukázaní jej účasti na dohode týkajúcej sa projektov v období po apríli 1999, po druhé na nepreukázaní jej účasti na schôdzi po 22. apríli 1999, po tretie na rozpornej a málo vierohodnej povahe vyhlásení spoločnosti ABB, po štvrté na neprípustnosti vyhlásení pána M., po piate na neexistencii jasných listinných dôkazov o jej účasti na karteli až do septembra 1999, po šieste na neexistencii jasných dôkazov vyplývajúcich z vyhlásení ďalších účastníkov kartelu, po siedme na nezohľadnení dôkazov o prerušení jej účasti na karteli od apríla 1999 a po ôsme na nezohľadnení empirických ekonomických dôkazov o prerušení jej účasti na karteli najneskôr v apríli 1999.

170    Komisia spochybňuje tvrdenia spoločnosti Siemens.

2.     Posúdenie Všeobecným súdom

171    V prvom rade je potrebné uviesť, že je nesporné, že Siemens prerušila svoju účasť na karteli v roku 1999. Naopak účastníci konania si odporujú, pokiaľ ide o presný dátum tohto prerušenia. Siemens spochybňuje, že by sa zúčastnila na karteli po 22. apríli 1999, t. j. po dátume schôdze v Sydney (Austrália), ktorá bola posledná, ktorej sa zúčastnila. Ako vyplýva z odôvodnenia č. 295 napadnutého rozhodnutia, Komisia tým, že pripustila, že nebolo možné preukázať presný dátum uvedeného prerušenia, stanovila jeho dátum na 1. september 1999. Tento dátum určila na základe vyhlásení spoločnosti ABB a pána M. a údajov nachádzajúcich sa v dokumente s názvom „Zhrnutie rokovania s JJC“ získanom počas inšpekcií v priestoroch skupiny VA Tech, o ktorých sa domnieva, že ich potvrdzujú vyhlásenia spoločností Areva, Melco, Fuji a Hitachi/JAEPS.

172    Tento nesúlad vyvoláva otázku, kto v tomto ohľade nesie dôkazné bremeno. Zatiaľ čo Siemens sa domnieva, že Komisia má povinnosť preukázať jej účasť na karteli v období do 1. septembra 1999, Komisia tvrdí, že hneď ako preukázala účasť podniku na karteli, platí domnienka trvania tejto účasti až do predloženia dôkazu o jej ukončení, ktorý musí predložiť podnik, ktorý sa zúčastnil na karteli.

a)     O rozložení dôkazného bremena medzi Siemens a Komisiu

173    Pokiaľ ide o otázku dátumu ukončenia účasti spoločnosti Siemens na porušení, treba najskôr pripomenúť ustálenú judikatúru, podľa ktorej na jednej strane prislúcha účastníkovi konania alebo orgánu, ktorý sa domáha porušenia súťažných pravidiel, predložiť dôkaz, ktorý po právnej stránke dostatočne preukazuje skutkové okolnosti tvoriace porušenie, a na druhej strane prináleží podniku, ktorý uplatňuje prostriedok obrany proti konštatovaniu porušenia, predložiť dôkaz, že podmienky uplatnenia tohto prostriedku obrany sú splnené, takže uvedený orgán sa musí oprieť o iné dôkazné prostriedky (rozsudok Peróxidos Orgánicos/Komisia, už citovaný v bode 65 vyššie, bod 50; pozri rovnako v tomto zmysle rozsudky Baustahlgewebe/Komisia, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 58, a Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 48 vyššie, bod 78).

174    V prejednávanej veci teda zásada, podľa ktorej musí Komisia preukázať všetky zložky porušenia vrátane jeho dĺžky trvania (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa zo 7. júla 1994, Dunlop Slazenger/Komisia, T‑43/92, Zb. s. II‑441, bod 79; z 13. decembra 2001, Acerinox/Komisia, T‑48/98, Zb. s. II‑3859, bod 55, a z 29. novembra 2005, Union Pigments/Komisia, T‑62/02, Zb. s. II‑5057, bod 36), ktoré by mohli mať vplyv na jej konečné závery, pokiaľ ide o závažnosť uvedeného porušenia, nie je spochybnená skutočnosťou, že Siemens uviedla v rámci druhej časti druhého žalobného dôvodu prostriedok obrany založený na premlčaní, ktorého preukázanie v zásade prislúcha žalobkyni.

175    Uplatnenie takéhoto prostriedku obrany nevyhnutne predpokladá, že dĺžka trvania porušenia, ako aj dátum jeho ukončenia boli preukázané. Samotné tieto okolnosti teda v tejto súvislosti neodôvodňujú prenesenie dôkazného bremena na žalobkyňu. Na jednej strane dĺžka trvania porušenia, teda pojem, ktorý znamená, že je známy dátum jeho ukončenia, predstavuje jednu zo základných zložiek porušenia, ktorej preukázanie prináleží Komisii, a to bez ohľadu na to, či napadnutie týchto skutočností je takisto súčasťou prostriedku obrany založeného na premlčaní. Na druhej strane je tento záver odôvodnený skutočnosťou, že nepremlčanie stíhania Komisiou predstavuje podľa článku 25 nariadenia č. 1/2003 objektívne zákonné kritérium vyplývajúce zo zásady právnej istoty (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. októbra 2005, Sumitomo Chemical a Sumika Fine Chemicals/Komisia, T‑22/02 a T‑23/02, Zb. s. II‑4065, body 80 až 82), a teda podmienku platnosti každého rozhodnutia o uložení sankcie. Komisia je totiž povinná toto nariadenie dodržiavať aj v prípade, že podnik v tejto súvislosti nepoužije prostriedok obrany (rozsudok Peróxidos Orgánicos/Komisia, už citovaný v bode 65 vyššie, bod 52).

176    Treba však spresniť, že toto rozdelenie dôkazného bremena sa môže líšiť, keďže skutkové okolnosti, ktoré uvádza jeden účastník konania, môžu byť takej povahy, že druhého účastníka konania nútia predložiť vysvetlenie alebo odôvodnenie, ktorých nepredloženie by umožňovalo dospieť k záveru, že dôkaz bol predložený (rozsudok Peróxidos Orgánicos/Komisia, už citovaný v bode 65 vyššie, bod 53; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 48 vyššie, bod 79). Najmä v prípadoch, ako je tento, keď Komisia predložila dôkaz o existencii dohody, prislúcha podnikom, ktoré sa tejto dohody zúčastnili, aby predložili dôkaz o dištancovaní sa od takejto dohody, ktorý musí preukazovať jasnú vôľu, o ktorej boli informované aj ostatné podniky, nezúčastniť sa tejto dohody (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, GlaxoSmithKline Services/Komisia, T‑168/01, Zb. s. II‑2969, bod 86; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 6. januára 2004, BAI a Komisia/Bayer, C‑2/01 P a C‑3/01 P, Zb. s. I‑23, bod 63, a Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 48 vyššie, body 81 až 84).

177    Vo vzťahu k týmto zásadám je potrebné preskúmať, či Komisia správne preukázala skutočnosti, na ktorých zakladá svoje posúdenie, podľa ktorého bola účasť spoločnosti Siemens na karteli prerušená 1. septembra 1999.

b)     O dôkaznej hodnote skutkových okolností, na ktorých Komisia založila svoje posúdenie, že Siemens prerušila svoju účasť na karteli 1. septembra 1999

178    Na úvod je potrebné pripomenúť podstatné skutkové okolnosti, na ktorých Komisia založila svoje posúdenie, podľa ktorého Siemens prerušila svoju účasť na karteli 1. septembra 1999, tak ako vyplývajú z odôvodnení č. 186, 295, 296 a 298 napadnutého rozhodnutia.

179    Po prvé ABB vyhlásila, že Siemens sa prestala zúčastňovať schôdzí kartelu od konca roku 1999 a pán M. uviedol, že Siemens sa stiahla v septembri 1999. Po druhé dokument s názvom „Zhrnutie rokovania s JJC“ nájdený v priestoroch skupiny VA Tech obsahuje údaj, ktorý Komisia vysvetľuje ako zmienku o odchode spoločnosti Siemens v septembri 1999. Po tretie Komisia uvádza, že spoločnosti Areva, Melco, Fuji a Hitachi/JAESP potvrdili, že k odchodu spoločnosti Siemens došlo v septembri 1999.

 O vyhláseniach spoločnosti ABB a pána M.

180    V rámci tretej výhrady uvedenej na podporu tejto časti žalobného dôvodu Siemens tvrdí, že vyhlásenia spoločnosti ABB sú veľmi všeobecné a rozporné a „vyvinuli sa“ až v závislosti od okolností, a to až do tej miery, že nemajú žiadnu dôkaznú silu.

181    V tejto súvislosti treba uviesť, že vo svojom vyhlásení zo 7. mája 2004 ABB uviedla, že „v priebehu roku 1999, pokiaľ je jej známe, Siemens z kartelu na určité obdobie vystúpila“. Pokiaľ ide o pána M., Komisii, ktorá ho požiadala v priebehu jeho vypočúvania 23. septembra 2005 o presné určenie dátumu, kedy Siemens prerušila svoju účasť na karteli, odpovedal:

„Nie presne. Boli sme v Ženeve, ale pamätám si na to, keď to uviedol pán Th., avšak nie na 100 %. Bolo to v [19]99, Či to bola jeseň alebo jar, na to si nespomínam. Je to dôležité?“

182    Napokon vo vyhlásení zo 4. októbra 2005 ABB uviedla, že pán M. si medzitým spomenul na to, že Siemens bola na výročnej schôdzi v apríli 1999 v Sydney zastúpená a z kartelu vystúpila až štyri alebo päť mesiacov neskôr, teda v auguste alebo septembri, čo oznámil pán Th. počas schôdze na operačnej úrovni v Ženeve (Švajčiarsko).

183    Treba preto konštatovať, že vyhlásenia spoločnosti ABB a pána M. v súvislosti s presným dátumom prerušenia účasti spoločnosti Siemens na karteli v roku 1999 prešli určitým časovým vývojom. Tieto vyhlásenia však nie sú rozporné, ale čím ďalej tým viac sa stali presnejšie („v priebehu roka 1999“, „jar alebo jeseň 1999“ a napokon „august alebo september 1999“), keďže si pán M, ktorí je, zdá sa, hlavným zdrojom informácií v rámci spoločnosti ABB pre skutkové okolnosti týkajúce sa prerušenia účasti spoločnosti Siemens na karteli, spomenul na čím ďalej presnejšie podrobnosti.

184    Predovšetkým treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Siemens, neskoršie spomienky pána M., ktoré viedli k vyhláseniam spoločnosti ABB zo 4. októbra 2005, nie sú v rozpore s jeho skoršími vyhláseniami v súvislosti s okolnosťami, ktoré sprevádzali prerušenie účasti spoločnosti Siemens. Hoci totiž správne uviedol, že v nadväznosti na nepriaznivý vývoj na trhu v rokoch 1997 a 1998 Siemens začala agresívnu cenovú hospodársku súťaž, nikde neuviedol, že to tak bolo už v roku 1998. Na jednej strane je pochopiteľné, že rozhodovací proces v rámci spoločnosti Siemens v súvislosti so správnou reakciou na nepriaznivý vývoj trhu mohol trvať určitý čas. Na druhej strane je takisto pochopiteľné, že Siemens sa tým, že sa na konci roka 1998 rozhodla nepokračovať v účasti na karteli a tým, že sa rozhodla pre agresívnejšie konanie na trhu, pokúsila sa o čo najdlhšie možné profitovanie z jeho účinkov, keď odkladala oznámenie tohto rozhodnutia na september 1999. Podľa ustálenej judikatúry však také správanie – za predpokladu jeho preukázania – nemôže na účely konštatovania uvedeného prerušenia stačiť, pretože takto konajúci podnik môže jednoducho skúšať využitie kartelu vo vlastný prospech (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, SCA Holding/Komisia, T‑327/94, Zb. s. II‑1373, bod 142; Mannesmannröhren‑Werke/Komisia, už citovaný v bode 54 vyššie, body 277 a 278; Union Pigments/Komisia, už citovaný v bode 174 vyššie, bod 130, a z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T‑43/02, Zb. s. II‑3435, bod 269).

185    Pokiaľ ide o spochybnenia vyhlásení spoločnosti ABB spoločnosťou Siemens, treba sa domnievať, že hoci – ako sa konštatovalo v bode 64 vyššie – nemožno vylúčiť, že ABB mohla byť motivovaná prisúdiť väčší význam protiprávnemu konaniu svojich konkurentov, táto skutočnosť nezbavuje vyhlásenia spoločnosti ABB a pána M. žiadnej dôkaznej hodnoty v súvislosti s prerušením účasti spoločnosti Siemens na karteli v roku 1999. V tomto prípade je vierohodnosť svedectva pána M. totiž určujúca pre vierohodnosť vyhlásení spoločnosti ABB, pretože ABB sa v tejto súvislosti výhradne odvoláva na spomienky pána M. Ako však už bolo uvedené v bode 76 vyššie, skutočnosť, že môžu vo vyhláseniach pána M. existovať menšie nepresnosti, nemôže všeobecne ovplyvniť dôkaznú hodnotu uvedených vyhlásení.

186    Okrem toho je potrebné zamietnuť štvrtú výhradu, ktorú uviedla Siemens na podporu tejto časti žalobného dôvodu, podľa ktorej vyhlásenia pána M. sú ako dôkazný prostriedok neprípustné, pretože Siemens nemala v rozpore s tým, čo stanovuje článok 6 ods. 3 písm. d) EDĽP, možnosť vypočuť a priamo klásť otázky tomuto svedkovi.

187    Podľa ustálenej judikatúry tvoria základné práva neoddeliteľnú súčasť všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie zabezpečujú súdy Spoločenstva (stanovisko Súdneho dvora 2/94 z 28. marca 1996, Zb. s. I‑1759, bod 33, a rozsudok Súdneho dvora z 29. mája 1997, Kremzow, C‑299/95, Zb. s. I‑2629, bod 14). Na tieto účely sa Súdny dvor a Všeobecný súd inšpirujú ústavnými tradíciami spoločnými pre členské štáty, ako aj usmerneniami, ktoré vyplývajú z medzinárodných nástrojov ochrany ľudských práv, na ktorých tvorbe členské štáty spolupracovali alebo ku ktorým pristúpili. EDĽP má v tomto ohľade osobitný význam (rozsudky Súdneho dvora z 15. mája 1986, Johnston, 222/84, Zb. s. 1651, bod 18, a Kremzow, už citovaný, bod 14). Okrem toho podľa článku 6 ods. 2 EÚ Únia rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje EDĽP a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií členských štátov ako základných princípov práva Spoločenstva.

188    Preto je potrebné v duchu týchto skutočností preskúmať, či Komisia porušila takú základnú zásadu právneho poriadku Spoločenstva, akou je rešpektovanie práv na obranu (rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 1983, Nederlandsche Banden-Industrie-Michelin/Komisia, 322/81, Zb. s. 3461, bod 7), tým, že spoločnosti Siemens neponúkla možnosť priamo vypočuť svedka pána M.

189    V tomto ohľade je potrebné uviesť, že podľa ustálenej judikatúry si táto zásada vyžaduje, aby sa podnikom a združeniam podnikov dotknutým vyšetrovaním Komisie v oblasti hospodárskej súťaže už v štádiu správneho konania umožnilo účinne uviesť ich stanovisko k skutočnosti a relevantnosti skutkových okolností, výhrad a okolností uvádzaných Komisiou (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Avebe/Komisia, T‑314/01, Zb. s. II‑3085, bod 49 a tam citovanú judikatúru). Uvedená zásada však naopak nevyžaduje, aby sa týmto podnikom poskytla v rámci správneho konania možnosť vlastného vypočutia svedkov vypočutých Komisiou (pozri v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 48 vyššie, bod 200).

190    V dôsledku toho musí byť táto výhrada spoločnosti Siemens zamietnutá.

191    Preto je potrebné, pokiaľ ide o dátum prerušenia účasti spoločnosti Siemens na karteli, prisúdiť vyhláseniam spoločnosti ABB a pána M. vysokú dôkaznú hodnotu. V súlade so zásadou uvedenou v bode 66 vyššie však tieto vyhlásenia musia byť podložené ďalšími dôkazmi.

 O dokumente s názvom „Zhrnutie rokovania s JJC“

192    Ako bolo uvedené v bode 51 vyššie, vyššia dôkazná hodnota tohto dokumentu je spochybnená, a to najmä v súvislosti s hodnotou, ktorú treba prisúdiť podrobným údajom, ktoré obsahuje. Takou podrobnou informáciou je však presný dátum prerušenia účasti spoločnosti Siemens na karteli v roku 1999. K tomu sa pridáva skutočnosť, že dokument, pokiaľ ide o údaj o dátume tohto prerušenia, nie je jednoznačný.

193    Prvý riadok tohto dokumentu totiž znie:

„A/Koniec      3 ==> 09/99 1 ==> priebeh 00“.

194    Keďže v čase vytvorenia dokumentu, t. j. 10. júna 2003, číslo „3“ predstavovalo kód spoločnosti Siemens v rámci kartelu, Komisia z toho vyvodila, že Siemens prerušila svoju účasť na karteli v septembri 1999. Ako však Siemens správne tvrdí v rámci svojej piatej výhrady založenej na neexistencii jasných listinných dôkazov o jej účasti na karteli v období do septembra 1999, taký výklad nutne vedie k záveru, že ABB označená kódom 1 prerušila svoju účasť na karteli v priebehu roku 2000, pričom je nepochybné, že ABB bola bez prerušenia účastníkom kartelu. Preto je buď výklad tejto časti dokumentu poskytnutý Komisiou nesprávny v tom, že neodkazuje na prerušenie účasti spoločnosti Siemens na karteli, alebo je nesprávny údaj „1 ==> priebeh 00“. V tomto druhom prípade nie je dôvod na prisúdenie väčšej vierohodnosti údaju „3 ==> 09/99“. V každom prípade treba odmietnuť výklad Komisie, podľa ktorého pojem „Koniec“ nachádzajúci sa v prvom riadku dokumentu citovaného v bode 193 vyššie sa vzťahuje len k údaju „3 ==> 09/99“ a nie k údaju „1 ==> priebeh 00“.

195    Preto je potrebné dôkaznú hodnotu tohto dokumentu, pokiaľ ide o dátum prerušenia účasti spoločnosti Siemens na porušení v roku 1999, považovať za veľmi slabú.

 O vyhláseniach spoločností Areva, Melco, Fuji a Hitachi/JAEPS

–       O vyhláseniach spoločnosti Areva

196    V súvislosti s vyhláseniami spoločnosti Areva Komisia v odôvodnení č. 186 napadnutého rozhodnutia uvádza dokument predložený zo strany spoločnosti Areva v rámci žiadosti o oslobodenie od pokút s názvom „Vysvetlivky k fungovaniu kartelu na trhoch GIS“. V časti tohto dokumentu s názvom „Historické“ sa uvádza:

„Prvý kartel existoval v období od konca roka 1980 do roku 1997, keď došlo k jeho prerušeniu. Od roku 1997 sa účastníci ďalej stretávali, avšak nedohodli sa ani na rozdelení trhov, ani na cenách a stretnutia týkajúce sa tohto kartelu sa prestali uskutočňovať v septembri 1999, pričom Siemens definitívne ukončila svoju účasť.“

197    V prvom rade je potrebné uviesť, že táto informácia nie je jednoznačná. Ako totiž Siemens tvrdí v rámci svojej šiestej výhrady uvedenej na podporu tejto časti žalobného dôvodu, túto informáciu možno vykladať v tom zmysle, že k prerušeniu jej účasti došlo pred septembrom 1999, ale účinky tohto prerušenia – a to ukončenie stretnutí v rámci kartelu – nastali až v septembri. Taký výklad sa však neuplatní. Navyše je potrebné poznamenať, že tvrdenie spoločnosti Areva, podľa ktorého sa stretnutia prestali uskutočňovať od septembra 1999, sa následne ukázalo ako nesprávne, čo potvrdzujú najmä dôkazy, ktoré uviedla Komisia v odôvodneniach č. 191 až 197 napadnutého rozhodnutia. Ak táto skutočnosť nevedie k prisúdeniu väčšej pravdepodobnosti jednému alebo druhému výkladu časti citovanej v bode 196 vyššie, potom v každom prípade môže viesť k celkovej pochybnosti o vierohodnosti vyhlásení spoločnosti Areva. Vzhľadom na to treba uviesť, že samotná Komisia v odôvodneniach č. 290 a 291 napadnutého rozhodnutia posúdila vyhlásenia spoločnosti Areva ako „rozporné a nejednoznačné“, skutočnosť, ktorá – ako vyplýva z odôvodnenia č. 531 napadnutého rozhodnutia – bola okrem iného dôvodom na to, aby jej nebolo priznané zníženie pokuty na základe oznámenia o spolupráci.

198    Z toho vyplýva, že vyhláseniam spoločnosti Areva treba prisúdiť skôr nízku dôkaznú hodnotu.

199    V druhom rade, keďže Komisia sa v odôvodnení č. 285 a poznámke pod čiarou na strane č. 237 napadnutého rozhodnutia opiera o odpoveď spoločnosti Areva na oznámenie o výhradách, treba vyhovieť tvrdeniu spoločnosti Siemens, podľa ktorého nemôže byť táto odpoveď použitá v jej neprospech, pretože k nej nemala prístup pred prijatím napadnutého rozhodnutia (pozri v tejto súvislosti judikatúru citovanú v bode 189 vyššie). Komisia totiž vo svojej odpovedi na písomné otázky Všeobecného súdu pred pojednávaním potvrdila, že odpoveď spoločnosti Areva na oznámenie o výhradách nebola spoločnosti Siemens pred prijatím napadnutého rozhodnutia poskytnutá.

–       O vyhláseniach spoločnosti Melco

200    Melco v dokumente zo 4. novembra 2004, ktorý predložila v rámci svojej žiadosti podľa oznámenia o spolupráci, vyhlásila:

„Do septembra 1999 fungovala Skupina riadne v súlade so svojimi cieľmi. Následne v septembri počas schôdze Skupiny Siemens formálne vyhlásila, že zo Skupiny vystupuje, pretože vrchné vedenie spoločnosti Siemens odhalilo aktivity Skupiny.“

201    Melco tak výslovne a jednoznačne potvrdila, že Siemens oznámila prerušenie svojej účasti na karteli až v septembri 1999.

202    V rámci svojej šiestej výhrady uvedenej na podporu tejto časti žalobného dôvodu Siemens poukazuje na to, že samotná Komisia v odôvodnení č. 292 napadnutého rozhodnutia posúdila tieto vyhlásenia spoločnosti Melco ako vyhlásenia bez dôkaznej hodnoty z dôvodu ich rozporného a nejednoznačného charakteru. V tejto súvislosti treba uviesť, že v priebehu správneho konania Melco predložila dve rôzne vyhlásenia, a to jednak dokument zo 4. novembra 2004, ktorý predložila v rámci svojej žiadosti na základe oznámenia o spolupráci, z ktorého pochádza časť citovaná v bode 200 vyššie, a takisto odpoveď na oznámenie o výhradách z 5. júla 2006. Len k poslednému uvedenému sa však vzťahuje posúdenie nachádzajúce sa v bode 292 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého nemá dôkaznú hodnotu. Navyše také posúdenie sa týka len oddelenej časti tejto odpovede, a to konkrétne tvrdenia spoločnosti Melco, podľa ktorého k úplnému ukončeniu kartelu došlo v roku 1999 po tom, čo Siemens prerušila svoju účasť na karteli. Komisia sa najmä domnievala, že tieto tvrdenia sa opierali len o vyhlásenia ďalších účastníkov konania a boli predložené len na účely jej vlastnej obrany. Naopak napadnuté rozhodnutie neobsahuje výslovné posúdenie dôkaznej hodnoty vyhlásení spoločnosti Melco zo 4. novembra 2004 v rámci žiadosti na základe oznámenia o spolupráci.

203    Je potrebné domnievať sa, že uvedeniu mesiaca september 1999 ako dátumu prerušenia účasti spoločnosti Siemens na karteli v rámci vyhlásení spoločnosti Melco zo 4. novembra 2004 musí byť prisúdená vysoká vierohodnosť, pretože Melco nemohla mať žiaden záujem na uvedení dátumu nasledujúceho po skutočnom dátume tohto prerušenia. Keďže vystúpenie spoločnosti Siemens – a vystúpenie spoločnosti Hitachi o niekoľko mesiacov neskôr – prispelo k väčšej vierohodnosti „úpadku kartelu“, ku ktorému podľa spoločnosti Melco došlo v období od roku 1999/2000, mala tak skôr záujem na uvedení skoršieho dátumu, než je skutočný dátum.

–       O vyhláseniach spoločnosti Fuji

204    Fuji vo svojej odpovedi z 11. júla 2006 na oznámenie o výhradách vyhlásila:

„Keď Siemens vystúpila v septembri 1999 z kartelu, kartel dohody GQ začal upadať. Podľa toho, čo vie Fuji, sa po schôdzi v Sydney viac nekonali schôdze, na ktorých by sa zúčastnili všetci účastníci.“

205    Už v bode 90 vyššie bolo uvedené, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Siemens, treba vyhláseniam spoločnosti Fuji prisúdiť väčšiu vierohodnosť, hoci k nim došlo v rámci konania neskôr a v úzkej časovej súvislosti so žiadosťou na základe oznámenia o spolupráci. Navyše, pokiaľ ide konkrétne o uvedenie dátumu, kedy Siemens prerušila svoju účasť na karteli, platia tie isté odôvodnenia ako v prípade vyhlásení spoločnosti Melco (pozri bod 203 vyššie): keďže toto prerušenie prispelo k vierohodnosti tvrdenia o „úpadku kartelu“ určitý čas po tom, ktoré takisto obhajovala Fuji, nebolo v záujme tohto podniku, aby sa umelo tento dátum oddialil.

–       O vyhláseniach spoločnosti Hitachi

206    Komisia v odôvodnení č. 186 a poznámke pod čiarou na strane č. 238 napadnutého rozhodnutia uvádza odpoveď spoločnosti Hitachi na oznámenie o výhradách, v ktorej potvrdila, že september 1999 bol mesiacom, kedy Siemens prerušila svoju účasť na karteli. Ako však tvrdí Siemens bez toho, aby to Komisia spochybňovala, táto odpoveď nemôže byť použitá v jej neprospech, pretože k nej nemala prístup pred prijatím napadnutého rozhodnutia (pozri v tejto súvislosti judikatúru citovanú v bode 189 vyššie). Preto je potrebné tento dôkaz odmietnuť.

 Predbežný záver

207    Z predchádzajúceho vyplýva, že Komisia sa mohla na účely konštatovania účasti spoločnosti Siemens na karteli až do septembra 1999 oprieť o rôzne dôkazy, vrátane vyhlásení spoločnosti ABB a pána M., ktoré boli posúdené ako vierohodné a ktoré boli v tejto súvislosti potvrdené vyhláseniami spoločností Areva, Melco a Fuji, pričom niektorým, konkrétne vyhláseniam spoločností Melco a Fuji, bola prisúdená vyššia vierohodnosť.

208    Vzhľadom na tieto dôkazy je potrebné ďalej preskúmať, či ďalšie dôkazy predložené spoločnosťou Siemens môžu vyvrátiť konštatovanie Komisie a preukázať tvrdenie spoločnosti Siemens, podľa ktorého prerušila svoju účasť na karteli už od apríla 1999.

c)     O dôkazoch predložených spoločnosťou Siemens na účely preukázania prerušenia jej účasti na karteli od apríla 1999

 O empirických ekonomických dôkazoch o prerušení jej účasti na karteli najneskôr v apríli 1999

209    V rámci svojej ôsmej výhrady uvedenej na podporu tejto časti žalobného dôvodu Siemens upozorňuje na analýzu na podporu prerušenia jej účasti na karteli v období od apríla 1999. Podľa nej analýza preukázala, že v období medzi aprílom a septembrom 1999 sa na trhu správala súťažným spôsobom tak, ako to robila v období po septembri 1999 a rozdielne od toho, ako konala v období pred aprílom 1999.

210    V tejto súvislosti sa odkazuje na odôvodnenia uvedené v bodoch 135 až 138 vyššie, ktoré sa takisto uplatnia aj na prerušenie účasti spoločnosti Siemens na karteli. Na jednej strane totiž článok 81 ES zakazuje nielen dohody, ktoré narušujú hospodársku súťaž, ale aj dohody, ktoré majú taký cieľ, pričom Komisia nemá povinnosť preukázať konkrétne účinky v rámci konštatovania porušenia. Na druhej strane, aj keď sa Siemens správala v období medzi aprílom a septembrom 1999 súťažným spôsobom, nepreukazuje to jej dištancovanie sa od kartelu, ale to, že nerešpektovala dohody. Ako však správne tvrdí Komisia, mohlo to tak byť aj preto, že Siemens sa pokúšala získať z kartelu prospech.

211    Preto musí byť táto výhrada zamietnutá.

 O svedectve pána Se.

212    V rámci svojej siedmej výhrady uvedenej na podporu tejto časti žalobného dôvodu Siemens poukazuje na vyhlásenie pána Se., ktorý bol v tom období zamestnancom spoločnosti Alstom a ktorý v septembri 2006 uviedol: „v apríli 1999 som pochopil, že kartel už nemôže ďalej fungovať, pretože Siemens, jeden z hlavných konkurentov, oznámila svoje vystúpenie z kartelu“. Podľa spoločnosti Siemens skutočnosť, že Komisia nezohľadnila toto vyhlásenie, viedla k viacerým nesprávnym právnym posúdeniam.

213    Po prvé je potrebné v tejto súvislosti uviesť, že vyhlásenie pána Se. nie je nevyhnutne v rozpore s konštatovaním Komisie, podľa ktorého Siemens prerušila svoju účasť na karteli v septembri 1999. Pán Se. totiž uviedol apríl 1999 ako dátum oznámenia rozhodnutia spoločnosti Siemens nepokračovať vo svojej účasti na karteli a nie ako dátum skutočného prerušenia jej účasti na tomto karteli. Je teda pochopiteľné, že v apríli 1999 Siemens iba oznámila svoje rozhodnutie a k skutočnému prerušeniu jej účasti došlo až neskôr. Z tohto dôvodu treba tvrdenie spoločnosti Siemens zamietnuť.

214    Po druhé Komisia nezamietla svedectvo pána M. len z dôvodu, že k nemu došlo, ako tvrdí Siemens, „pod výlučným dohľadom advokátov spoločnosti Alstom“, ale rovnako aj preto, že ho nepovažovala za vierohodné, keďže sám pán Se. nebol svedkom skutočností, ku ktorým sa vyjadroval. Ako vyplýva z odôvodnenia č. 289 písm. b) napadnutého rozhodnutia, zohľadnila najmä skutočnosť, že sám pán Se. priznal, že pred aprílom 1999 vedel o karteli, ale nemal žiadnu informáciu o tom, ako tento kartel fungoval, nepoznal identitu účastníkov, dátumy a miesta schôdzí a ani pravidlá, ktoré sa uplatňovali. Navyše zo zoznamu schôdzí, ktorý poskytla ABB 5. októbra 2005 a ktorý Siemens nespochybnila, vyplýva, že pán Se. sa nezúčastnil v apríli 1999 schôdze v Sydney, keďže Alstom zastupovali traja iní zamestnanci. Také posúdenie dôkazov zo strany Komisie nie je nesprávne. V každom prípade Všeobecnému súdu neprináleží pri neexistencii podrobného spochybnenia zo strany spoločnosti Siemens nahradiť toto spochybnenie svojím vlastným posúdením.

215    Preto treba túto výhradu zamietnuť v časti, v ktorej sa týka svedectva pána Se.

 O svedectvách pánov Tr., E. a Sch.

216    V rámci svojej siedmej výhrady uvedenej na podporu tejto časti žalobného dôvodu Siemens Komisii vytýka, že nezohľadnila vyhlásenia jej bývalých zamestnancov, a to pánov Tr., E. a Sch., ktoré predložila v priebehu správneho konania.

217    Predovšetkým je potrebné zamietnuť tvrdenie spoločnosti Siemens, podľa ktorého Komisia nezohľadnila vyhlásenia jej bývalých zamestnancov. Po tom, čo spoločnosť písomne predložila tieto svedectvá v liste zo 7. augusta 2006, Komisia v liste z 12. decembra 2006 uviedla, že nepovažuje za potrebné vypočuť týchto svedkov, keďže ich svedectvo nevyvolalo žiadne ďalšie otázky z jej strany.

218    Navyše Komisia uviedla, že vyhlásenia bývalých zamestnancov spoločnosti Siemens nemohli zmeniť jej posúdenie, pokiaľ ide o dátum prerušenie účasti spoločnosti Siemens na karteli, pričom sa opierala o rozsah vyhlásení a dôkazy, ktoré získala.

219    V tejto súvislosti treba konštatovať, že vierohodnosť vyhlásení bývalých zamestnancov spoločnosti Siemens je významne ovplyvnená tým, že tieto osoby spochybňujú akúkoľvek dohodu týkajúcu sa projektov RIP v Európe, zatiaľ čo, ako už bolo uvedené v rámci prvého žalobného dôvodu, Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že spoločná dohoda sa týkala tiež projektov RIP v Európe.

220    Okrem toho, pokiaľ ide o presný dátum, kedy Siemens prerušila svoju účasť na karteli v roku 1999, treba uviesť, že pán Tr., ako vyplýva z jeho vyhlásenia, bol od roku 1994 na dôchodku a uviedol, že nevie, kedy presne Siemens vystúpila z kartelu. Pán Sch. uviedol, že jeho nadriadený, pán E., mu počas roku 1998 povedal, že pôjde v roku 1999 do predčasného dôchodku a zároveň rozhodol, že Siemens odstúpi od dohody GQ. Neuviedol však, kedy toto rozhodnutie nadobudlo účinnosť, a navyše dátumy, ktoré uviedol, sa nezhodovali s dátumami uvedenými pánom E. Pán E. totiž uviedol, že odišiel do dôchodku až niekedy v polovici roku 2000 a o odstúpení spoločnosti Siemens od dohody GQ rozhodol ešte predtým („im Vorfeld“) na schôdzi v Sydney, o čom predovšetkým informoval pána Sch., pričom ho poveril povinnosťou prijať potrebné opatrenia. Mohlo sa teda stať, že skutočnosti oznámené pánom Sch. sa udiali rok po dátumoch, ktoré uviedol. Pán E. okrem iného potvrdil, že pána V., zamestnanca spoločnosti Alstom, a japonských výrobcov pred konaním schôdze v Sydney „okamžite“ o tejto schôdzi informoval, avšak pripustil, že si nespomína, či to bolo predtým alebo potom. Naopak výslovne priznal, že neinformoval ďalšie podniky, najmä ABB, a nezmienil sa ani o odstúpení spoločnosti Siemens na výročnej schôdzi.

221    Na základe uvedeného treba prijať záver, že tieto dôkazy dostatočne z právneho hľadiska preukazujú, že k „oficiálnemu“ odstúpeniu spoločnosti Siemens počas tejto schôdze nedošlo. V karteli zahrňujúcom viacero podnikov musí byť totiž jasné a výslovné odstúpenie zo strany jedného z účastníkov adresované všetkým ostatným účastníkom. Nemožno preto hovoriť, ako tvrdí Siemens, o „neprípustnej diskriminácii“ v súvislosti s inými podobnými vecami.

222    Navyše pán E. takisto uviedol, že o prerušení účasti spoločnosti Siemens na tomto karteli informoval európskeho sekretára kartelu, ktorý následne informoval, v čase, ktorý bol pánovi E. neznámy, ostatné podniky až po tom, čo boli informované japonské podniky. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa vyhlásení pána Tr., na sekretariáte za Siemens konal v tom období pán Th., ktorý sa rovnako zúčastnil na schôdzi v Sydney. Svedectvo pána E. nie je teda v tejto súvislosti v rozpore s odôvodneniami Komisie. Naopak jeho vyhlásenie potvrdzuje, že k otvorenému vystúpeniu z kartelu zo strany spoločnosti Siemens počas schôdze v Sydney v apríli 1999 nedošlo, a navyše je toto vyhlásenie v súlade s verziou pána M., podľa ktorej bol pán M. informovaný pánom Th. počas pracovnej schôdze v Ženeve v septembri 1999. V tejto súvislosti je dôležité zdôrazniť, že z vyhlásenia pána E. vyplýva, že pán Th. bol v pozícii európskeho sekretára kartelu na účet spoločnosti Siemens ešte určitý čas po schôdzi v Sydney, čo úplne stačí na to, aby tvrdenie spoločnosti Siemens o tom, že prerušila svoju účasť na karteli v apríli 1999, bolo zamietnuté. Podľa judikatúry však skutočnosť, že nedošlo k verejnému dištancovaniu sa od porušenia, na ktorom sa zúčastnil príslušný podnik, resp. že to neoznámil správnym orgánom, vedie k podpore porušovania a sťažuje jeho odhalenie, takže takéto schválenie mlčaním môže byť kvalifikované ako spoluúčasť alebo pasívny spôsob účasti na porušení (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 48 vyššie, bod 84).

223    Preto svedectvá pánov Tr., E. a Sch. vzhľadom na to, že zďaleka nespochybňujú konštatovanie Komisie, podľa ktorého Siemens prerušila svoju účasť na karteli až v septembri 1999, môžu skôr v určitom rozsahu toto konštatovanie potvrdzovať.

224    Preto túto výhradu treba v časti týkajúcej sa svedectiev pánov Tr., E. a Sch. a tiež v celom rozsahu zamietnuť.

 O neexistencii dôkazu o účasti spoločnosti Siemens na dohode o projektoch RIP po apríli 1999

225    V rámci prvej výhrady uvedenej na podporu tejto časti žalobného dôvodu Siemens tvrdí, že Komisia jej v napadnutom rozhodnutí nevytýka jej účasť na dohode o projektoch po apríli 1999. Domnieva sa, že posledný projekt, ktorý uviedla Komisia a ktorého sa zúčastnila, bol z 8. marca 1999 a údaje, ktoré poskytla Fuji v rámci svojho oznámenia o spolupráci, nepotvrdzujú jej účasť na projektoch alebo výmenu s tým súvisiacich informácií v období po marci 1999.

226    V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že nepreukázanie existencie dohôd o projektoch v období po marci 1999 neznamená, že také dohody neexistovali. Ako tvrdí Komisia, celkový zoznam nie je taxatívny. Navyše, aj keby sa potvrdilo, že Siemens nebola účastníkom dohody o projektoch v období po marci 1999, nedokazuje to prerušenie jej účasti na karteli. Ako totiž zdôrazňuje Komisia vo svojich písomnostiach, výhrada adresovaná spoločnosti Siemens v napadnutom rozhodnutí prekračuje rámec samotných dohôd o konkrétnych projektoch. V tejto súvislosti stačí uviesť skutočnosť, že Siemens v tomto čase zabezpečovala funkciu európskeho sekretára kartelu, teda funkciu, ktorá umožňovala fungovanie kartelu.

227    Preto tvrdenia uvedené spoločnosťou Siemens v rámci tejto výhrady nemôžu vyvrátiť konštatovanie Komisie založené na dôkazoch skúmaných v bodoch 179 až 207 vyššie, v ktorých sa uvádza, že Siemens sa zúčastnila na karteli až do septembra 1999. Preto je potrebné túto výhradu zamietnuť.

 O neexistencii dôkazu o schôdzi v období po 22. apríli 1999

228    V rámci svojej druhej výhrady uvedenej na podporu tejto časti žalobného dôvodu Siemens tvrdí, že Komisia nepredložila žiadny dôkaz o tom, že sa Siemens v roku 1999 zúčastnila na schôdzi, ktorá sa konala v období po tom, ako sa konala od 19. do 24. apríla toho istého roku schôdza v Sydney.

229    V tejto súvislosti treba uviesť, že neexistencia dôkazu o schôdzi v období po apríli 1999 nemôže spochybniť dôkazy, z ktorých Komisia vychádzala na účely konštatovania účasti spoločnosti Siemens na karteli až do septembra 1999.

230    Skutočnosť, že Komisia nevedela o neskorších schôdzach, neznamená, že by sa také schôdze nekonali. Komisia predovšetkým tým, že v odôvodnení č. 183 napadnutého rozhodnutia uviedla, že „po schôdzi v Sydney, ktorá sa konala od 19. do 24. apríla 1999, sa výročné schôdze prestali organizovať“, jasne odkázala na výročné schôdze, a teda nevylúčila, že po tomto dátume sa konali ďalšie schôdze na operačnej úrovni. V tejto súvislosti z článku 3 dohody GQ vyplýva, že valné zhromaždenie (general meeting) sa malo konať jedenkrát do roka. Z tohto dôvodu, aj keby Siemens neprerušila svoju účasť na karteli počas roka 1999, nebolo by možné očakávať, že by sa v tom istom roku konalo ďalšie stretnutie tohto druhu. Naopak článok 5 dohody GQ stanovuje zasadania výboru (committee meeting) každé dva týždne na účely výmeny vzájomných názorov na projekty, o ktoré sa uchádza každá skupina. Ako však vyplýva z prílohy 4 dohody GQ, Siemens (označená kódom „8“) bola členom európskeho výboru, a teda musela sa zúčastňovať týchto schôdzí. Navyše z článku 5 dohody EQ vyplýva, že pracovné stretnutia (job meetings), ktorých sa musel zúčastniť každý dotknutý člen, sa konali tak v súvislosti s projektmi, ktoré boli predmetom prideľovania, ako aj projektmi, ktoré boli len predmetom dohody o minimálnej cene, a že európsky sekretár kartelu – teda Siemens – mal povinnosť rozposlať pozvánky na tieto schôdze a predsedať im. V tomto prípade samotná skutočnosť, že Komisia nepreukázala dátum a presné miesto konania ďalších schôdzí v roku 1999 po tom, čo sa konala schôdza v Sydney, neumožňuje dospieť k záveru, že také schôdze sa nekonali.

231    Táto výhrada musí byť preto zamietnutá.

232    Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné sa domnievať, že Komisia má k dispozícii dostatočné dôkazy, ktorými je možné odôvodniť záver o tom, že Siemens sa podieľala na karteli až do septembra 1999. Okrem toho Siemens nepodala alternatívne presvedčivé vysvetlenie existencie týchto dôkazov v súlade s požiadavkami judikatúry. Vzhľadom na skutkové okolnosti uvedené v bode 207 vyššie, na ktoré poukázala Komisia na účely preukázania účasti spoločnosti Siemens na karteli až do septembra 1999, však spoločnosti Siemens prináležalo podať vysvetlenie alebo alternatívne odôvodnenie, ktoré by mohlo poprieť závery Komisie, ktoré sú v jej neprospech (pozri v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 48 vyššie, bod 79, a rozsudok Peróxidos Orgánicos/Komisia, už citovaný v bode 65 vyššie, bod 71).

233    Prvú časť druhého žalobného dôvodu je preto potrebné zamietnuť.

B –  O druhej časti druhého žalobného dôvodu založenej na premlčaní stíhania

1.     Tvrdenia účastníkov konania

234    Siemens tvrdí, že pokiaľ ide o prvú fázu jej účasti na vytýkanom porušení, ktorá sa skončila 22. apríla 1999, došlo 22. apríla 2004, teda pred inšpekciami z 11. a 12. mája 2004, k premlčaniu. Podľa nej tvrdenie Komisie, že sa dvakrát dopustila jediného a nepretržitého porušenia, nemôže vylúčiť premlčanie. Kartel, ktorý existoval v období od roku 1988 až do roku 1999, bol jasne odlišný od kartelu, ktorý existoval v období medzi rokom 2002 a 2004.

235    Komisia spochybňuje tvrdenia spoločnosti Siemens.

2.     Posúdenie Všeobecným súdom

236    Článok 25 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1/2003 stanovuje päťročnú premlčaciu dobu pre porušenia takého druhu, akým je porušenie vytýkané spoločnosti Siemens. Podľa odseku 2 druhej vety uvedeného článku v prípade pokračujúceho alebo opakovaného porušovania začína premlčacia doba plynúť dňom ukončenia porušovania. Podľa článku 25 ods. 3 prvej vety tohto nariadenia sa plynutie premlčacej doby prerušuje na základe akéhokoľvek aktu Komisie týkajúceho sa vyšetrovania alebo stíhania porušenia.

237    V tomto prípade predpokladom podania námietky premlčania v súvislosti s prvou fázou porušenia vytýkaného spoločnosti Siemens je splnenie dvoch kumulatívnych podmienok. Na jednej strane sa táto prvá fáza musela skončiť najneskôr 10. mája 1999, t. j. päť rokov predo dňom, ktorý predchádza vyšetrovaniam na mieste, ktoré vykonala Komisia 11. a 12. mája 2004. Na druhej strane dve fázy porušenia, ktoré sa jej vytýka, nesmú byť súčasťou jediného a nepretržitého porušenia v zmysle článku 25 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, pretože v takom prípade začína premlčacia doba plynúť až odo dňa skončenia porušenia.

238    V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že ako bolo uvedené v bod 232 vyššie, Komisia v napadnutom rozhodnutí správne konštatovala, že prvá fáza porušenia vytýkaného spoločnosti Siemens skončila až v septembri 1999, a teda po 10. máji 1999.

239    Preto je namieste zamietnuť námietku premlčania, ktorá je predmetom druhej časti druhého žalobného dôvodu.

240    V každom prípade druhá podmienka uvedená v bode 237 vyššie nie je vôbec splnená. Komisia totiž správne konštatovala, že kartel, na ktorom sa Siemens zúčastnila v období od roku 2002, bol v podstate ten istý ako kartel, na ktorom sa zúčastňovala až do roku 1999.

241    Judikatúra v tejto súvislosti odkryla viacero kritérií relevantných pre posúdenie jediného porušenia, a to konkrétne zhodnosť alebo rozdielnosť cieľov dotknutých postupov (rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, Dansk Rørindustri/Komisia, T‑21/99, Zb. s. II‑1681, bod 67; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 21. septembra 2006, Technische Unie/Komisia, C‑113/04 P, Zb. s. I‑8831, body 170 a 171, a rozsudok Jungbunzlauer/Komisia, už citovaný v bode 184 vyššie, bod 312), zhodnosť dotknutých výrobkov a služieb (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑71/03, T‑74/03, T‑87/03 a T‑91/03, neuverejnený v Zbierke, body 118, 119 a 124, a Jungbunzlauer/Komisia, už citovaný v bode 184 vyššie, bod 312), zhodnosť podnikov, ktoré sa ho zúčastnili (rozsudok Jungbunzlauer/Komisia, už citovaný v bode 184 vyššie, bod 312) a zhodnosť spôsobov jeho vykonania (rozsudok Dansk Rørindustri/Komisia, už citovaný, bod 68). Ďalšími relevantnými kritériami sú zhodnosť fyzických osôb zapojených do kartelu na účet podnikov a zhodnosť geografickej oblasti pôsobnosti dotknutých postupov.

242    V tomto prípade je potrebné zdôrazniť, že všetky kritériá uvedené v predchádzajúcom bode umožňujú prijať záver, že kartel, na ktorom sa Siemens zúčastnila v období od roku 2002 bol v podstate ten istý ako kartel, na ktorom sa zúčastňovala do roku 1999.

243    Po prvé, cieľ spočívajúci v zachovaní trhových podielov členov kartelu, rozdelení svetového trhu medzi japonských a európskych výrobcov – najmä vyhradením európskych trhov európskym výrobcom – a v zamedzení erózie cien bol totiž počas dvoch dotknutých období rovnaký. V tejto súvislosti treba tvrdenia spoločnosti Siemens, podľa ktorých boli obe fázy jej účasti na porušení navzájom celkom odlišné, zamietnuť.

244    Predovšetkým nie je presné, že kartel sa uplatňoval na európske projekty až od roku 2002. Naopak, ako vyplýva z konštatovaní uvedených v bode 161 vyššie, Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že kartel sa uplatňoval na projekty RIP v rámci EHP od svojich začiatkov.

245    Ďalej nie je podstatné, či dohoda GQ bola zrušená a nahradená inou dohodou, ako tvrdí Siemens, pričom sa opiera o vyhlásenia spoločnosti Hitachi, alebo či bola zmenená, pokiaľ cieľ dotknutých postupov zostal rovnaký.

246    Napokon treba zamietnuť koncepciu pojmu „spoločný cieľ“, ktorý implicitne Siemens obhajuje. Podľa tejto koncepcie konštatovanie existencie jediného porušenia závisí nielen od objektívnych kritérií, ako sú uvedené v bode 241 vyššie, ale okrem toho predpokladá existenciu subjektívneho prvku vo forme spoločného všeobecného úmyslu, ktorý v prejednávanej veci chýbal. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že tvrdenie, ktoré podporuje Siemens, nemá žiadnu oporu v judikatúre citovanej v bode 241 vyššie, ktorá sa o subjektívnom kritériu vo vzťahu k jedinému porušeniu nezmieňuje. Preto otázka, či všetky dohody a postupy v rozpore s článkom 81 ods. 1 ES predstavujú jediné a nepretržité porušenie, je naopak otázkou, ktorá závisí výlučne na objektívnych kritériách, vrátane spoločného cieľa týchto dohôd a postupov. Posledný uvedený cieľ predstavuje kritérium, ktoré treba posúdiť vzhľadom na samotný obsah týchto dohôd a postupov a ktoré si netreba zamieňať, ako to, zdá sa, robí Siemens, so subjektívnym úmyslom rôznych podnikov zúčastniť sa na jedinom a nepretržitom karteli. Naopak tento úmysel možno a treba zohľadniť len v rámci posúdenia jednotlivej účasti podniku na takej jedinej a nepretržitej dohode (pozri bod 253 vyššie).

247    Po druhé, metódy fungovania kartelu z celkového pohľadu zostali nezmenené, hoci sa v priebehu rokov postupne rozvinuli, najmä vzhľadom na zníženie počtu zúčastnených podnikov v dôsledku koncentrácie v tejto oblasti a v závislosti od technického vývoja komunikačných prostriedkov. Ako však Komisia uviedla v odôvodnení č. 280 napadnutého rozhodnutia, k týmto zmenám nedošlo v presnom okamihu medzi rokmi 1999 a 2002, ale postupne. Navyše tieto zmeny nemali vplyv na základné zásady spôsobu fungovania, konkrétne prideľovanie projektov RIP členom kartelu na základe nimi stanovených kvót a prostredníctvom manipulácie verejných obstarávaní, ako aj stanovovanie minimálnych cien pre projekty RIP, ktoré neboli pridelené.

248    Po tretie sa kartel počas dvoch dotknutých období týkal rovnakého trhu, konkrétne trhu s projektmi RIP vo forme náhradných dielov alebo vo forme elektrárenských blokov na kľúč.

249    Po štvrté, podniky zapojené do kartelu boli v podstate tie isté počas celého trvania kartelu v rokoch 1988 až 2004, a to aj s prihliadnutím na proces koncentrácie v oblasti RIP, ku ktorému došlo v tomto období, a na jedinú výnimku dočasnej neúčasti spoločnosti Siemens, podniku VA Tech a spoločnosti Hitachi.

250    Po piate, osoby zastupujúce rôzne podniky v rámci kartelu boli v rokoch 1999 a 2002 vo veľmi veľkej miere tie isté, po odhliadnutí od bežnej fluktuácie v rámci každého podniku. Osobnú kontinuitu zástupcov potvrdzujú rôzne zoznamy stretnutí, ktoré sú súčasťou spisu, najmä zoznam uvedený v prílohe I napadnutého rozhodnutia, ako aj zoznam spolupracovníkov dotknutých podnikov činných v karteli uvedený v prílohe II napadnutého rozhodnutia.

251    Po šieste, geografická oblasť pôsobnosti kartelu bola v roku 1999 a v období rokov 2002 až 2004 rovnaká. Od roku 1988 sa však trochu rozšírila z dôvodu, že trhy krajín strednej a východnej Európy sa medzičasom stali prístupné pre členov kartelu.

252    Po siedme, skutočnosť zdôraznená Komisiou a nespochybnená spoločnosťou Siemens, že ostatní členovia kartelu v ňom pokračovali aj v čase, keď sa ho niektoré podniky dočasne nezúčastňovali a že objektívna kontinuita jediného a nepretržitého porušenia teda bola zachovaná, taktiež preukazuje, že šlo o jediný a ten istý kartel. Vzhľadom na to treba zamietnuť tvrdenie spoločnosti Siemens, podľa ktorého jej Komisia zohľadnením týchto okolností prisudzuje skutky, ktorých sa dopustili iní. Cieľom totiž nie je považovať Siemens za zodpovednú za obdobie od septembra 1999 a do marca 2002, ale vytýkať jej jediné porušenie, ktoré trvalo aj počas jej neúčasti. Ako je však uvedené v nasledujúcom bode, Siemens si bola vedomá alebo si musela byť vedomá skutočnosti, že od roku 2002 bola účastníkom kartelu totožného s kartelom, ktorého bola účastníkom do roku 1999.

253    Na záver, pokiaľ ide o subjektívny prvok, stačí, že keď sa Siemens začala opätovne zúčastňovať na karteli, bola si vedomá toho, že sa zúčastňuje na tom istom karteli ako predtým. Aby spoločnosti Siemens mohlo byť vytýkané jediné porušenie, a to aj za predpokladu, že samotná spoločnosť nedospela k záveru o jeho existencii, postačuje tiež, že si Siemens uvedomovala základné kritériá uvedené v bode 241 vyššie, ktoré odôvodňujú konštatovanie jediného porušenia. Vzhľadom na skutočnosť, že jej zamestnanci, páni S. a Ze., sa podieľali na karteli v jej mene tak v období pred jej vystúpením v roku 1999, ako aj v období po jej návrate v roku 2002, Siemens nemôže odmietať zhodnosť prvkov určujúcich jediný kartel, a najmä zhodnosť jeho cieľov, dotknutých výrobkov, geografických trhov a podnikov, ktoré sa ho zúčastnili.

254    Preto musí byť námietka premlčania predložená spoločnosťou Siemens v každom prípade zamietnutá z dôvodu, že dve fázy porušenia, ktoré sa jej vytýkali, boli súčasťou jediného a trvajúceho porušenia.

255    Na záver je potrebné zamietnuť druhú časť druhého žalobného dôvodu založenú na premlčaní prvej fázy porušenia vytýkaného spoločnosti Siemens.

C –  O tretej časti druhého žalobného dôvodu založenej na neúčasti na karteli v období po 1. januári 2004

1.     Tvrdenia účastníkov konania

256    Siemens tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nesprávne konštatovala, že porušovanie bolo definitívne ukončené 11. mája 2004, keďže skutočný účinok na spoločný trh po januári 2004 nebol konštatovaný, pričom posledná relevantná schôdza sa konala 21. januára 2004 a neviedla k žiadnej dohode o cenách. Preto kartel nemal od januára 2004 žiadne účinky na trh a navyše Komisia nepredložila o takých účinkoch žiaden dôkaz.

257    Komisia spochybňuje tvrdenia spoločnosti Siemens.

2.     Posúdenie Všeobecným súdom

258    Táto časť musí byť zamietnutá z dvoch dôvodov.

259    Po prvé, ako bolo pripomenuté v bode 135 vyššie, podľa ustálenej judikatúry zo znenia článku 81 ods. 1 ES vyplýva, že dohody medzi podnikmi sú zakázané napriek ich účinku, ak majú protisúťažný cieľ (rozsudky Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 123, a JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 49 vyššie, bod 181). V dôsledku toho sa preukazovanie skutočných protisúťažných účinkov nevyžaduje, len čo je dokázaný protisúťažný cieľ vytýkaného správania (pozri rozsudok Volkswagen/Komisia, už citovaný v bode 135 vyššie, bod 178 a tam citovanú judikatúru). Rovnako bolo v bode 134 vyššie uvedené, že v prejednávanej veci sa Komisia opierala predovšetkým o cieľ dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž, ktorá je sankcionovaná v článku 1 napadnutého rozhodnutia. V odôvodneniach č. 303 a 304 napadnutého rozhodnutia v prvom rade konštatovala, že predmetom všetkých opísaných dohôd a/alebo zosúladených postupov bolo obmedziť hospodársku súťaž v zmysle článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP a že za týchto okolností bolo na účely uplatnenia uvedených ustanovení zbytočné zohľadňovať konkrétne účinky dohody ešte skôr, než sa do odôvodnenia č. 308 uvedeného rozhodnutia vložilo, že vykonanie dohody opísaného druhu už na základe svojej povahy spôsobuje vážne skreslenie hospodárskej súťaže.

260    Z tohto dôvodu, ako správne tvrdí Komisia, rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. apríla 2006, Degussa/Komisia (T‑279/02, Zb. s. II‑897, body 236 a 240), nepodporuje tvrdeniu spoločnosti Siemens. Na jednej strane sa časti rozsudku, na ktoré odkázala, totiž netýkajú konštatovania porušenia alebo jeho trvania, ale výlučne posúdenia jeho závažnosti. Na druhej strane Komisia sa vo veci, ktorá viedla k vydaniu tohto rozsudku, výslovne oprela o účinky kartelu na ceny dotknutých výrobkov. Ako však bolo pripomenuté v predchádzajúcom bode, v tejto veci nejde presne o tento prípad.

261    Preto sú tvrdenia spoločnosti Siemens podporujúce neexistenciu nových účinkov kartelu v období po 1. januári 2004 irelevantné.

262    Po druhé, ako Komisia uviedla v odôvodnení č. 215 napadnutého rozhodnutia na základe vyhlásení skupiny VA Tech a bez toho, aby to Siemens spochybnila, korešpondencia a stretnutia v rámci kartelu sa po odchode ABB týkali najmä výmeny informácií týkajúcich sa prebiehajúcich verejných obstarávaní, postavenia hráčov mimo kartelu, zachovania alebo prerušenia kontaktov a otázok bezpečnosti. Tieto predmety rokovaní preukazujú, že hoci sa ostávajúci členovia kartelu nevedeli dohodnúť na konkrétnych projektoch, mali v budúcnosti záujem na ďalšom pokračovaní kartelu alebo prinajmenšom ešte neprijali konečné rozhodnutie o jeho skončení.

263    Tento výklad skutkových okolností nebol na rozdiel od toho, čo tvrdí Siemens, spochybnený vyhlásením spoločnosti Hitachi o ukončení kartelu. Toto vyhlásenie bolo totiž urobené vo forme tabuľky obsahujúcej v súvislosti s rôznymi schôdzami v rámci kartelu dátum, miesto, účastníkov, stručné zhodnotenie cieľov a zdroj týchto informácií spomedzi zamestnancov spoločnosti Hitachi. V prvom rade treba v tejto súvislosti uviesť, že údaje týkajúce sa cieľa jednotlivých stretnutí sú len veľmi stručné a niekedy všeobecné. Napríklad v súvislosti so schôdzou zo 17. marca a 8. apríla 2004 sa uvádza, že „cieľom schôdze bola výmena informácií“ a že „[schôdza na pracovnej úrovni] zahŕňala všeobecné rokovanie o trhu“. Tieto údaje zreteľne neodhaľujú presný predmet rokovaní a vôbec nevylučujú, že išlo o výmenu informácií a rokovania zakladajúce porušenie článku 81 ods.1 ES a článku 53 Dohody o EHP.

264    Navyše je potrebné poukázať na to, že výňatky z vyhlásenia spoločnosti Hitachi, ktoré predložila Siemens, zahŕňajú strany 7278, 7280 a 7281 spisového materiálu v konaní pred Komisiou, ale nie stranu 7279, ktorá môže obsahovať údaje týkajúce sa ďalších schôdzí, ktoré sa konali v období medzi januárom a marcom 2004. Bez ohľadu na ich vierohodnosť a dôkaznú hodnotu tieto dokumenty neposkytujú úplné informácie o vyhláseniach spoločnosti Hitachi v súvislosti so schôdzami v roku 2004, o ktorých Siemens tvrdí, že nesmerovali k novým účinkom kartelu na trh. Z tohto dôvodu je potrebné dospieť k záveru, že Siemens nepreukázala toto tvrdenie.

265    Z toho vyplýva, že tretia časť druhého žalobného dôvodu založená na neexistencii nových účinkov kartelu od januára 2004 musí byť zamietnutá.

266    Druhý žalobný dôvod sa preto zamieta ako celok.

III –  O treťom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení pri výpočte výšky pokuty

267    Tretí žalobný dôvod spoločnosti Siemens sa delí na šesť častí. V rámci prvej časti poukazuje na to, že východisková suma pokuty je neprimeraná. Druhá časť sa zakladá na neprimeranosti násobiaceho koeficientu na dosiahnutie odstrašujúceho účinku. V rámci tretej časti Siemens tvrdí, že Komisia vychádza z nesprávnej dĺžky trvania porušenia. V rámci štvrtej časti poukazuje na nesprávne posúdenie úlohy vodcu kartelu, ktorá je bola prisúdená. V rámci piatej časti tvrdí, že Komisia jej mala priznať zníženie pokuty podľa oznámenia o spolupráci. Šiesta časť sa zakladá na tom, že generálne riaditeľstvo (GR) pre hospodársku súťaž de facto vnútilo svoje stanovisko kolégiu komisárov.

A –  O prvej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na neprimeranej výške východiskovej sumy pokuty

268    V rámci prvej časti tretieho žalobného dôvodu Siemens v podstate tvrdí, že výška východiskovej sumy pokuty, ktorá jej bola uložená, je vo vzťahu k závažnosti porušenia a jeho hospodárskym účinkom neprimeraná a nie je správne odôvodnená. Domnieva sa, že Komisia nemala posúdiť porušenie ako „veľmi závažné“, a preto mala stanoviť východiskovú sumu pokuty pod 10 miliónov eur. V tejto súvislosti uvádza tri výhrady založené po prvé na skutočnosti, že Komisia nepredložila dôkaz o účinkoch kartelu, po druhé na neprimeranej výške východiskovej sumy pokuty vo vzťahu k hospodárskemu významu porušenia a po tretie na zaradení do nesprávnej kategórie.

1.     O prvej výhrade založenej na nepreukázaní účinkov kartelu

a)     Tvrdenia účastníkov konania

269    Siemens spochybňuje konštatovania Komisie v odôvodneniach č. 477 a 484 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa týka účinkov kartelu, pričom tvrdí, že si navzájom odporujú, sú nepresné a nesprávne. Domnieva sa, že Komisia tým, že správne priznala, že kartel nemá žiaden kvantifikovateľný účinok, nemôže následne pri určovaní východiskovej sumy pokuty odkázať na údajné účinky porušenia. Okrem toho Komisia neuviedla žiadny konkrétny a vierohodný údaj o tom, že kartel mal účinky na trh, pričom analýza takisto preukazuje, že také účinky nenastali. Tvrdenie Komisie, podľa ktorého dlhotrvajúca účasť na finančne nákladnom systéme preukazuje rentabilnosť kartelu pre jeho členov a z tohto dôvodu účinky, sa zakladalo na obyčajných domnienkach a nie na objektívnych ekonomických faktoroch.

270    Komisia spochybňuje tvrdenia spoločnosti Siemens.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

271    Najskôr je potrebné pripomenúť, že podľa znenia bodu 1 A prvého odseku usmernení Komisie k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3, ďalej len „usmernenia“) Komisia pri svojom výpočte pokuty v závislosti na závažnosti porušenia musí brať do úvahy najmä „skutočný dosah [porušenia] na trh, tam, kde je ho možné merať“.

272    Po prvé treba v tejto súvislosti uviesť, že Komisia na rozdiel od toho, čo tvrdí Siemens, vôbec v napadnutom rozhodnutí nepriznala, že kartel nemal žiadny kvantifikovateľný dopad. Komisia v odôvodnení č. 477 napadnutého rozhodnutia uviedla, že z dôvodu nedostatku informácií o pravdepodobných cenách projektov RIP v EHP pri neexistencii kartelu nebolo možné merať jeho konkrétny dopad na trh a z toho dôvodu pri určovaní závažnosti porušenia podľa bodu 1 A usmernení špecificky nevychádzala z konkrétneho dopadu.

273    Komisia navyše len zdôraznila, že v prejednávanej veci existovali konkrétne a vierohodné údaje odhaľujúce s odôvodnenou pravdepodobnosťou to, že kartel mal dopad na trh, keďže skutočne došlo k jeho vykonaniu, trval viac ako šestnásť rokov a účastníci boli pripravení znášať významné náklady na zachovanie jeho existencie. Túto úvahu nemožno považovať za v rozpore s konštatovaním nemožnosti merania uvedeného dopadu. Zjavne slúži len na spresnenie toho, že Komisia sa správne domnievala, že kartel mal dopad, hoci konkrétne nemerateľný, a teda nemohol byť zohľadnený na účely určenia závažnosti kartelu.

274    Po druhé na rozdiel od toho, čo tvrdí Siemens, z odôvodnenia č. 484 napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by Komisia pri určovaní závažnosti porušenia odkázala na účinky kartelu. Formuláciu „vzhľadom na okolnosti opísané v bode 8.3.1 vyššie“ (bod, pod ktorým sa nachádza odôvodnenie č. 477 napadnutého rozhodnutia) je potrebné chápať najmä ako odkaz na konštatovanie Komisie, podľa ktorého neboli účinky kartelu kvantifikovateľné.

275    Z toho dôvodu netreba skúmať, či sa existencia dopadu kartelu na trh mohla predpokladať na základe údajov, na ktoré poukázala Komisia.

276    Prvá výhrada uvedená spoločnosťou Siemens musí byť preto zamietnutá.

2.     O druhej výhrade založenej na neprimeranosti východiskovej sumy pokuty vo vzťahu k ekonomickému významu porušenia

a)     Tvrdenia účastníkov konania

277    Siemens tvrdí, že výška východiskovej sumy pokuty je vo vzťahu k hodnote trhu s dotknutými výrobkami a vo vzťahu k jej podielu na trhu neprimeraná. Komisia sa tým, že stanovila túto výšku na 45 miliónov eur, odklonila od skoršej rozhodovacej praxe, zatiaľ čo má povinnosť postupovať podľa koherentnej a nediskriminačnej rozhodovacej praxe. Podľa spoločnosti Siemens musí byť táto suma podstatne nižšia ako 35 miliónov eur. Preto navrhuje, aby Všeobecný súd v rámci svojej neobmedzenej súdnej právomoci podstatne znížil východiskovú sumu pokuty.

278    Komisia tvrdenia spoločnosti Siemens spochybňuje.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

279    Usmernenia v bode 1 A štvrtom a šiestom odseku stanovujú zohľadnenie efektívnej ekonomickej kapacity vinníkov, ktorou môžu spôsobiť značnú škodu iným subjektom a zohľadnenie špecifickej záťaže konania každého podniku v hospodárskej súťaži, predovšetkým tam, kde je značná disparita medzi veľkosťou podnikov, ktoré sa dopúšťajú tých istých priestupkov. Naopak usmernenia nestanovujú, že skutočná ekonomická kapacita podnikov alebo špecifická záťaž ich konania sa musia posudzovať podľa zvláštneho kritéria ako ich podiel na trhu s dotknutými výrobkami v rámci EHP alebo spoločného trhu. Komisia preto v tejto súvislosti môže uplatniť vhodné kritérium vo vzťahu k okolnostiam každého jednotlivého prípadu.

280    V prejednávanej veci po tom, čo sa v odôvodnení č. 479 napadnutého rozhodnutia konštatovalo, že porušenie musí byť posúdené ako „veľmi závažné“ v zmysle usmernení, Komisia v odôvodneniach č. 480 až 490 napadnutého rozhodnutia vysvetlila rozdielny prístup k rôznym podnikom, a to v závislosti na ich svetových podieloch na trhu, ktoré odrážajú ich ekonomickú schopnosť narušiť významným spôsobom hospodársku súťaž.

281    Komisia v odôvodnení č. 481 napadnutého rozhodnutia predovšetkým vysvetlila, že vzhľadom na celosvetový rozsah dohôd kartelu, celosvetové obraty najvernejšie odrážajú schopnosť podnikov významne poškodiť ostatné subjekty EHP a ich príslušný prínos na účely účinnosti kartelu ako celku alebo naopak nestabilitu, ktorá by zasiahla kartel v prípade, že by sa niektorý z podnikov na ňom nezúčastnil. Komisia predovšetkým zdôraznila skutočnosť, že úloha japonských podnikov by bola vo významnej miere podcenená, ak by vychádzala z obratov týkajúcich sa iba EHP, keďže podľa dohôd, ktoré sú základom kartelu, tieto podniky sa vo veľkej miere zdržiavali aktivít na európskych trhoch.

282    Napokon Komisia uviedla, že pokiaľ ide o spoločnosti Siemens a ABB, z ktorých každá disponuje medzi 23 a 29 % celosvetového obratu týkajúceho sa projektov RIP, mala byť výška východiskovej sumy pokuty stanovená na základe hodnoty trhu v rámci EHP na 45 miliónov eur.

283    Preto Komisia bez toho, aby jej mohlo byť vytýkané zjavne nesprávne posúdenie, pri stanovovaní východiskovej sumy pokuty zohľadnila tak svetové obraty týkajúce sa projektov RIP, ako aj hodnotu trhu v rámci EHP, pričom prvé z týchto kritérií podľa odôvodnení č. 480 a 481 napadnutého rozhodnutia slúži na rozdelenie podnikov do viacerých kategórií. Predovšetkým sa pri uplatnení týchto kritérií náležitým spôsobom zohľadňujú okolnosti tohto prípadu, a to najmä skutočnosť, že účastníci kartelu sa dohodli na rozdelení európskych a japonských trhov medzi príslušné skupiny výrobcov. Úroveň pokuty vyplývajúcu z takého konania nemožno považovať za neprimeranú.

284    Naopak tvrdenia spoločnosti Siemens nie sú presvedčivé.

285    V prvom rade tvrdenie spoločnosti Siemens, podľa ktorého Súdny dvor v rozsudku z 28. júna 2008, Dansk Rørindustri a i./Komisia (C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 242) vyhlásil, že „zisk, ktorý [podniky] mohli mať z týchto postupov… a hodnota dotknutých tovarov“ sú základom pre výpočet výšky pokuty.

286    V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že táto neúplná citácia vierohodne nevysvetľuje bod 242 rozsudku Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaného v bode 285 vyššie, ktorý sa navyše bez jeho kontextu nedá úplne pochopiť. Body 241 až 243 uvedeného rozsudku znejú takto:

„241      Závažnosť porušení musí byť vyvodená na základe veľkého množstva faktorov, akými sú osobitné okolnosti prípadu, jeho kontext a odradzujúci dosah pokút, pričom tu nejde o záväzný alebo vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré musia byť povinne vzaté do úvahy…

242      Medzi faktory, na ktoré treba prihliadať pri posúdení závažnosti porušení, patrí konanie každého podniku, úloha každého z nich pri zavádzaní zosúladených postupov, zisk, ktorý mohli mať z týchto postupov, ich veľkosť a hodnota dotknutých tovarov, ako aj riziko, ktoré porušenia tohto typu predstavujú pre ciele Spoločenstva…

243      Z uvedeného na jednej strane vyplýva, že pre stanovenie pokuty je dovolené prihliadať tak na celkový obrat podniku, ktorý poukazuje, hoci približne a neúplne, na veľkosť podniku a jeho hospodársku silu, ako aj len na časť tohto obratu, ktorý je dosiahnutý z tovarov tvoriacich predmet porušenia a ktorý teda môže napovedať o rozsahu porušenia. Na strane druhej z uvedeného vyplýva, že ani jednému, ani druhému z týchto obratov netreba pripisovať neprimeranú dôležitosť vo vzťahu k iným faktorom, ktoré je potrebné posúdiť, v dôsledku čoho teda stanovenie vhodnej pokuty nemôže byť výsledkom jednoduchého výpočtu založeného na celkovom obrate. Osobitne to platí v prípade, ak dotknuté tovary generujú iba nepatrný zlomok tohto obratu…“

287    Po prvé z bodu 241 tohto rozsudku vyplýva, že zoznam kritérií pri posudzovaní závažnosti porušenia nachádzajúci sa v bode 242 uvedeného rozsudku, nie je ani záväzný a ani vyčerpávajúci. Preto môže Komisia zohľadniť ďalšie kritériá alebo prisúdiť menší význam jednému z kritérií uvedených v bode 242, alebo dokonca vôbec nezohľadniť toto kritérium, ak to vzhľadom na okolnosti konkrétnej veci považuje za vhodné. Takýto výklad takisto potvrdzuje bod 243 toho istého rozsudku. Na účely tvrdenia, že výška východiskovej sumy pokuty musí byť stanovená primerane vzhľadom na veľkosť projektov RIP v rámci EHP, sa Siemens nemohla opierať o bod 242 tohto rozsudku.

288    Po druhé z prvej vety bodu 243 rozsudku Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaného v bode 285 vyššie, vyplýva, že výraz „hodnota dotknutých tovarov“ použitý v bode 242 tohto rozsudku je potrebné chápať ako mieru uvádzajúcu podiel na celosvetovom obrate dotknutých podnikov, ktorý pochádza z výrobkov, ktoré sú cieľom kartelu, a nie ako odkaz na veľkosť trhu týchto výrobkov v rámci EHP. V tomto poslednom bode sa Súdny dvor, na rozdiel od toho, čo tvrdí Siemens, nikde nevyjadril k zohľadneniu hodnoty príslušného trhu v rámci EHP.

289    V druhom rade ako správne uvádza Komisia, ani usmernenia a ani právo Spoločenstva všeobecne nestanovujú, že pokuty, ktoré uložila Komisia, musia byť nutne primerané vo vzťahu k hodnote trhu dotknutých výrobkov. Naopak usmernenia výslovne stanovujú, pokiaľ ide o určenie závažnosti porušenia, zohľadnenie ďalších faktorov, a to najmä skutočnú ekonomickú kapacitu podnikov, odstrašujúci účinok výšky pokuty, veľkosť dotknutých podnikov a špecifickú dôležitosť rôznych podnikov v rámci kartelu, t. j. kritérií, ktoré Komisia uplatnila v odôvodneniach č. 480 a 481 napadnutého rozhodnutia.

290    V treťom rade treba pripomenúť, že skoršia rozhodovacia prax Komisie neslúži sama osebe ako právny rámec na ukladanie pokút vo veciach hospodárskej súťaže (rozsudok LR AF 1998/Komisia, už citovaný v bode 87 vyššie, bod 234). Komisia má v rámci nariadenia č. 1/2003 priestor na voľnú úvahu pri stanovovaní výšky pokút preto, aby sa usmerňovalo správanie podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže. Z tohto dôvodu skutočnosť, že Komisia v minulosti uplatnila pri určitých typoch porušenia pokuty na určitej úrovni, ju nemôže zbaviť možnosti zvýšiť túto úroveň v rámci hraníc uvedených v nariadení č. 1/2003, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie uskutočňovania politiky hospodárskej súťaže Spoločenstva. Efektívne uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže Spoločenstva totiž vyžaduje, aby Komisia mohla výšku pokút kedykoľvek prispôsobiť potrebám tejto politiky (pozri analogicky rozsudky Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 285 vyššie, bod 227, a Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 66 vyššie, bod 395).

291    Z uvedeného vyplýva, že podniky zúčastnené na správnom konaní, ktorého výsledkom môže byť uloženie pokuty týmto podnikom, nemôžu nadobudnúť legitímnu dôveru v skutočnosť, že Komisia neprekročí výšku pokút uložených v minulosti. Uvedené podniky preto musia počítať s možnosťou, že Komisia môže kedykoľvek rozhodnúť o zvýšení pokút v porovnaní s ich výškami uplatňovanými v minulosti (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 285 vyššie, body 228 a 229).

292    Z toho vyplýva, že príklady rozhodnutí, ktoré citovala Siemens, nemôžu vzhľadom na zásadu zákonnosti trestov obsiahnutú v článku 7 ods. 1 EDĽP spochybniť zákonnosť východiskovej sumy pokuty stanovenej Komisiou v tomto prípade, aj keď, ako tvrdí Siemens, bola vyššia než sumy stanovené v iných veciach týkajúcich sa trhu s vyššou hodnotou, než je hodnota dotknutého trhu.

293    Druhú výhradu spoločnosti Siemens je preto potrebné zamietnuť.

3.     O tretej výhrade založenej na zaradení spoločnosti Siemens do nesprávnej kategórie

a)     Tvrdenia účastníkov konania

294    Na jednej strane Siemens tvrdí, že Komisia pri svojom výpočte pokuty, ktorú jej uložila, mala zohľadniť jej obrat za rok 2001, tak ako v prípade Fuji, Hitachi, Melco a Toshiba, a nie jej obrat za rok 2003, ako v prípade ABB, Alstom, Areva a skupiny VA Tech. Komisia teda neuplatnila vlastnú metódu výpočtu pokuty správne, koherentne a nediskriminačne. Na druhej strane sa Siemens domnieva, že nemala byť zaradená do rovnakej kategórie ako ABB, pretože jej obrat za rok 2001 a 2003 bol, ako to potvrdzujú niektoré dokumenty v spise, nižší ako obrat spoločnosti ABB. Okrem toho Siemens poukazuje na nezrovnalosti, pokiaľ ide o hodnotu svetového trhu týkajúceho sa projektov RIP v rokoch 2001 a 2003, a tvrdí, že Komisia mala za tieto roky uviesť presný podiel každého účastníka na celkovom obrate kartelu, ako aj obraty, ktoré dosiahli v súvislosti s projektmi RIP.

295    Komisia odmieta tvrdenia spoločnosti Siemens.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

296    Najskôr treba odlíšiť dve rôzne skutočnosti, ktoré spochybňuje Siemens. Na jednej strane tvrdí, že Komisia mala ako referenčný rok na určenie jej trhového podielu zvoliť rok 2001. Na druhej strane tvrdí, že vzhľadom na svoj trhový podiel, údajne menší ako trhový podiel spoločnosti ABB, nemala byť zaradená do prvej kategórie podnikov so spoločnosťou ABB, ale do druhej kategórie.

297    Po prvé, pokiaľ ide o výber referenčného roku na účely preukázania relatívnej dôležitosti podnikov, treba uviesť, že hoci usmernenia v bode 1 A štvrtom a piatom odseku stanovujú rozdielne zaobchádzanie s podnikmi v závislosti od ich ekonomickej dôležitosti, neuvádzajú, vzhľadom na ktorý rok musí byť relatívna dôležitosť podnikov preukázaná. V tejto súvislosti sa bod 5 písm. a) druhý pododsek usmernení stanovujúci zohľadnenie účtovného roku, ktorý predchádza roku prijatia rozhodnutia, uplatní výlučne na určenie obratu na základe dodržiavania hranice 10 % v súlade s článkom 23 ods. 2 druhým pododsekom nariadenia č. 1/2003, a nemôže sa teda uplatniť na účely preukázania relatívnej dôležitosti podnikov aktívnych v karteli.

298    V tomto prípade bol rok 2003, ktorý Komisia zvolila ako referenčný rok na účely preukázania relatívnej dôležitosti spoločnosti Siemens a ďalších európskych podnikov, posledným celým rokom činnosti kartelu. Taký výber sa zdá byť vhodný na účely preukázania relatívnej dôležitosti uvedených podnikov.

299    Skutočnosť, že Komisia si ako referenčný rok na účely preukázania relatívnej dôležitosti japonských podnikov zvolila rok 2001, bola v odôvodnení č. 482 napadnutého rozhodnutia vysvetlená konkrétnymi okolnosťami, ktoré sú vlastné japonským výrobcom, a to najmä skutočnosťou, že z dôvodu reštrukturalizácie ich aktivít v oblasti RIP v dvoch spoločných podnikoch Komisia nedisponovala samostatnými obratmi týchto podnikov. Na účely rozhodnutia tohto sporu však nie je potrebné skúmať zákonnosť zaobchádzania s japonskými podnikmi. Aj za predpokladu, že by toto zaobchádzanie bolo nezákonné, je v takom prípade potrebné opraviť napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k japonským výrobcom a nie vo vzťahu k spoločnosti Siemens.

300    Po druhé, pokiaľ ide o údajne menší trhový podiel spoločnosti Siemens v porovnaní so spoločnosťou ABB, Komisia, ako sa uvádza v odôvodnení č. 483 napadnutého rozhodnutia, vychádzala z obratov, ktoré dosiahli samotné podniky. V odpovedi z 5. júla 2005 na žiadosť Komisie o informácie Siemens uviedla celkový svetový obrat v oblasti RIP za rok 2003 vo výške 658,9 milióna eur. Navyše podľa jej vlastných odhadov mal svetový trh v oblasti RIP v roku 2003 hodnotu 2 305,5 milióna eur, čo ho zaraďuje do rovnakého intervalu, ako je interval uvedený v odhadoch Komisie, ktorá v poznámke pod čiarou na strane č. 444 napadnutého rozhodnutia uvádza výšku 2 200 miliónov eur za rok 2003 a v bode 4 napadnutého rozhodnutia interval od 1 700 do 2 300 miliónov eur za roky 2001 až 2003. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Siemens, medzi týmito číslami neexistuje nesúlad.

301    Z výpočtu podielu spoločnosti Siemens na trhu na základe číselných údajov za rok 2003, ktoré predložila samotná spoločnosť, konkrétne z celkovej hodnoty trhu vo výške 2 305,5 milióna eur a obratu spoločnosti Siemens vo výške 658,9 milióna eur však vyplýva, že trhový podiel tohto podniku v roku 2003 predstavoval 28,59 %, teda hodnotu, ktorá sa nachádza na hornej hranici intervalu 23 až 29 %, ktorý Komisia stanovila pre prvú skupinu podnikov.

302    Siemens nemôže spochybniť toto číslo, ktoré bolo vypočítané na základe jej vlastných údajov, tým, že poukazuje na interné dokumenty spoločností Alstom a ABB, v ktorých sa, pokiaľ ide o Siemens, uvádza odlišný podiel na trhu.

303    Navyše číselné údaje v týchto dokumentoch sa týkajú iných parametrov, než sú tie zohľadnené Komisiou. Na jednej strane v súvislosti s dokumentom, ktorý ABB predložila v prílohe žaloby, odhliadnuc od skutočnosti, že sa týka roku 2002, a nie roku 2003, ide o dokument s názvom „Substations Competitor Overview“ (Prehľad konkurencie v oblasti elektrárenských blokov) a týka sa tak výlučne situácie na trhu elektrárenských blokov RIP, a nie situácie na trhu projektov RIP vo všeobecnosti. Na druhej strane, pokiaľ ide o dokument od spoločnosti Alstom nachádzajúci sa v prílohe žaloby, odhliadnuc od skutočnosti, že sa týka rokov 2001 a 2002, tento dokument obsahuje nielen zoznam účastníkov kartelu, ale takisto uvádza ďalšie spoločnosti (Others), ktorých podiel na svetovom trhu bol vo výške 33,8 %. Ako vyplýva z poznámky pod čiarou na strane č. 444 napadnutého rozhodnutia, Komisia vykonala svoje výpočty na základe samotných obratov, ktoré dosiahli členovia kartelu, pretože predaje uskutočnené ostatnými výrobcami nemajú v rámci tejto veci vplyv na príslušné zaradenie podnikov.

304    Preto treba kritiku spoločnosti Siemens voči výpočtu jej podielu na trhu, ktorý vykonala Komisia, zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné, ako to navrhuje Siemens, žiadať Komisiu o predloženie obratov, ktoré uviedli ostatní účastníci kartelu.

305    Z toho vyplýva, že tretiu výhradu spoločnosti Siemens, a teda aj prvú časť tretieho žalobného dôvodu ako celok treba zamietnuť.

B –  O druhej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na neprimeranosti násobiaceho koeficientu na dosiahnutie odstrašujúceho účinku

1.     Tvrdenia účastníkov konania

306    Siemens tvrdí, že odstrašujúci faktor 2,5, ktorý uplatnila Komisia na účely zvýšenia základu jej pokuty, je prehnaný a neprimeraný vo vzťahu k faktoru, ktorý uplatnila v prípade spoločnosti ABB, a porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania. Vzhľadom na to, že Komisia v tomto prípade na účely stanovenia násobiaceho koeficientu na dosiahnutie odstrašujúceho účinku zvolila metódu, ktorá je primeraná výlučne vo vzťahu k obratu dotknutých podnikov, zvýšenie pokuty pre Siemens mohlo byť najviac štyrikrát vyššie než zvýšenie pokuty pre ABB, keďže celkový obrat spoločnosti Siemens bol len štyrikrát vyšší než obrat spoločnosti ABB. Z tohto dôvodu Siemens žiada, aby Všeobecný súd znížil výšku pokuty, ktorá jej bola uložená. Okrem toho poukazuje na nedostatok odôvodnenia, keďže Komisia v napadnutom rozhodnutí nevysvetlila metódu výpočtu.

307    V rámci odpovede na písomné otázky Všeobecného súdu pred pojednávaním Siemens spresnila, že od odstrašujúceho faktoru bolo potrebné odpočítať číslo 1 ako neutrálny prvok násobenia. Preto odstrašujúci faktor uplatnený voči spoločnosti Siemens (2,5 – 1 = 1,5) bol v skutočnosti šesťkrát vyšší ako v prípade ABB (1,25 – 1 = 0,25) a nie dvakrát vyšší.

308    Komisia namieta, že by porušila metódu, ktorú zvolila na účely stanovenia príslušného násobiaceho koeficientu na dosiahnutie odstrašujúceho účinku. Zdôrazňuje, že násobný koeficient na dosiahnutie odstrašujúceho účinku je priamo úmerný obratu rôznych dotknutých podnikov. Koeficient spoločnosti Siemens mal totiž takisto klesajúcu povahu ako koeficient uplatnený v prípade spoločnosti ABB. Napokon, pokiaľ ide o povinnosť odôvodnenia, tá bola v súvislosti s násobiacim koeficientom na dosiahnutie odstrašujúceho účinku obmedzená. Navyše to vyplýva zo samotných číselných údajov.

309    Komisia v odpovedi na otázku Všeobecného súdu počas pojednávania spresnila, že postupovala v troch fázach. Po prvé, obraty dotknutých podnikov vydelila číslom desať. Po druhé, získané čísla odmocnila. Po tretie, získané čísla zaokrúhlila smerom nadol, čoho výsledkom boli koeficienty na dosiahnutie odstrašujúceho účinku, ktoré boli účinne uplatnené v prípade rôznych dotknutých podnikov, a najmä koeficient 2,5 uplatnený v prípade spoločnosti Siemens. Navyše Komisia zdôraznila, že nie je povinná v rozhodnutí podrobne uvádzať metódu a že v každom prípade násobiaci koeficient 2,5 nie je neobvyklý, pokiaľ ide o jej skoršiu rozhodovaciu prax.

2.     Posúdenie Všeobecným súdom

310    V prvom rade, pokiaľ ide o výhradu založenú na nedostatočnom odôvodnení, pretože Komisia nevysvetlila metódu výpočtu násobiaceho koeficientu na dosiahnutie odstrašujúceho účinku, treba pripomenúť, že z odôvodnenia požadovaného článkom 253 ES musia jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá prijala sporný akt, umožňujúce dotknutým subjektom spoznať dôvody prijatého opatrenia a príslušnému súdnemu orgánu vykonávať jeho právomoc preskúmania. Požiadavky, ktoré má odôvodnenie spĺňať, závisia od okolností každého prípadu, najmä od obsahu dotknutého opatrenia, povahy uvedených dôvodov a záujmu, ktorý príjemcovia opatrenia alebo iné strany, ktorých sa to priamo alebo jednotlivo týka, môžu pri získaní vysvetlení mať. Nie je potrebné, aby odôvodnenie zachádzalo do všetkých relevantných skutočností a bodov práva, keďže otázka, či odôvodnenie spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa musí posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale aj na jej kontext a na všetky právne pravidlá, ktorými sa dotknutá záležitosť riadi (rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63).

311    V tejto súvislosti treba uviesť, že hoci je pravda, že napadnuté rozhodnutie neuvádza metódu, podľa ktorej Komisia dospela k stanoveniu tejto presnej úrovne koeficientov, z ustálenej judikatúry vyplýva, že požiadavky na podstatnú formálnu náležitosť, ktorú predstavuje povinnosť odôvodnenia, sú splnené vtedy, keď Komisia vo svojom rozhodnutí uvedie skutočnosti, ktoré jej umožnili posúdiť závažnosť a trvanie porušenia bez toho, aby v ňom bola povinná uvádzať podrobnejšie vysvetlenie alebo číselné údaje týkajúce sa spôsobu výpočtu pokuty (rozsudky Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Cascades/Komisia, C‑279/98 P, Zb. s. I‑9693, body 39 až 47, a z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, body 463 a 464; rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, Zb. s. II‑497, bod 213).

312    Predovšetkým bolo rozhodnuté, že uvedenie číselných údajov, ktorými sa, najmä pokiaľ ide o želaný odstrašujúci účinok, riadil výkon voľnej úvahy Komisie pri stanovovaní pokút, je možnosťou, pri ktorej je žiaduce, aby ju Komisia využila, ale ktorá presahuje požiadavky vyplývajúce z povinnosti odôvodnenia (rozsudky Cascades/Komisia, už citovaný v bode 311 vyššie, body 47 a 48, a BASF/Komisia, už citovaný v bode 311 vyššie, bod 214).

313    Komisia v prejednávanej veci v odôvodnení č. 491 napadnutého rozhodnutia uviedla:

„Škála možných pokút umožňuje stanoviť takú výšku pokuty, ktorá zaručí dostatočný odstrašujúci účinok, a pritom zohľadní veľkosť každého podniku, ktorému bola uložená pokuta, a osobitné okolnosti prípadu. Pokiaľ ide o podniky s obzvlášť vysokým obratom vo vzťahu k ostatným účastníkom, uplatnenie násobiaceho koeficientu je dôvodné na účely zabezpečenia dostatočného odstrašujúceho účinku.“

314    Komisia následne pre každý z dotknutých podnikov uviedla celosvetový obrat za rok 2005 a pridelený koeficient, teda údaje, ktoré zaradila do tabuľky. Voči spoločnosti ABB s celosvetovým obratom za rok 2005 vo výške 18 038 miliónov eur bol uplatnený koeficient 1,25. Voči spoločnosti Melco s celosvetovým obratom za rok 2005 vo výške 26 336 miliónov eur bol uplatnený koeficient 1,5. Voči spoločnosti Toshiba s celosvetovým obratom za rok 2005 vo výške 46 353 miliónov eur bol uplatnený koeficient 2. Voči spoločnosti Hitachi s celosvetovým obratom za rok 2005 vo výške 69 161 miliónov eur bol uplatnený koeficient 2,5. Napokon voči spoločnosti Siemens s celosvetovým obratom za rok 2005 vo výške 75 445 miliónov eur bol uplatnený koeficient 2,5.

315    Z odôvodnenia č. 491 napadnutého rozhodnutia tak vyplýva, že Komisia sa domnievala, že zvýšenie východiskovej sumy pokuty stanovenej pre Siemens bolo namieste na účely zabezpečenia dostatočného odstrašujúceho účinku pokuty, a to vzhľadom na veľkosť a celkové zdroje tohto podniku. Rovnako z toho vyplýva, že Komisia v tejto súvislosti vychádzala z celkového obratu za rok 2005.

316    Vzhľadom na to treba pripomenúť ustálenú judikatúru, podľa ktorej celkový obrat určuje, hoci iba približne a neúplne, veľkosť a ekonomickú silu podniku (rozsudky Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 121, a Baustahlgewebe/Komisia, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 139; rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 311 vyššie, bod 212).

317    Zdá sa teda, že v napadnutom rozhodnutí Komisia z právneho hľadiska dostatočne uviedla skutočnosti zohľadnené na účely zvýšenia východiskovej sumy pokuty na dosiahnutie odstrašujúceho účinku, keďže spoločnosti Siemens tak umožnila oboznámiť sa s odôvodnením tohto zvýšenia, pokiaľ ide o východiskovú sumu jej pokuty, a uplatniť jej práva, a súdnemu orgánu vykonávať jeho právomoc preskúmania. Naopak vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 312 vyššie Komisia nemala v napadnutom rozhodnutí povinnosť poskytnúť číselné vysvetlenia, ktoré poskytla na pojednávaní, pričom tieto neboli predmetom požiadaviek vyplývajúcich z povinnosti odôvodnenia.

318    Výhrada založená na nedostatočnom odôvodnení musí byť preto zamietnutá.

319    V druhom rade je potrebné zamietnuť tvrdenie spoločnosti Siemens, podľa ktorého sa Komisia pri určovaní koeficientu na dosiahnutie odstrašujúceho účinku spoľahlivo neriadila svojou vlastnou metódou charakterizovanou prostredníctvom obratu a koeficientu na dosiahnutie odstrašujúceho účinku v prípade ABB ako „východiskového bodu“. Toto tvrdenie totiž zamieňa na jednej strane koeficient na dosiahnutie odstrašujúceho účinku so zvýšením východiskovej sumy pokuty vyplývajúcej z uplatnenia tohto koeficientu na strane druhej. Hoci Komisia potvrdila, že koeficienty na dosiahnutie odstrašujúceho účinku vypočítala primerane vo vzťahu k obratom dotknutých podnikov, v napadnutom rozhodnutí a písomnostiach predložených Všeobecnému súdu neuviedla, že výsledkom uplatnenia týchto koeficientov malo byť zvýšenie východiskovej sumy pokuty, ktoré bolo primerané v pomere k obratu. Naopak z číselných údajov uvedených Komisiou v odôvodnení č. 491 napadnutého rozhodnutia nutne vyplýva, že úroveň zvýšenia pokuty z dôvodu uplatnenia koeficientu na dosiahnutie odstrašujúceho účinku je progresívna v pomere k obratom dotknutých podnikov.

320    Ako tvrdí Komisia, proporcionalitu koeficientov na dosiahnutie odstrašujúceho účinku možno jednoducho overiť vyhotovením grafu rôznych koeficientov uplatnených na príslušné obraty dotknutých podnikov. Graf, ktorý je výsledkom takého postupu, je priamkou, a predstavuje tak vzťah proporcionality pre všetky dotknuté podniky – s výnimkou spoločnosti Siemens, v prípade ktorej je úmera klesajúca, keďže sa v jej prípade uplatnil rovnaký koeficient ako v prípade spoločnosti Hitachi, zatiaľ čo jej celosvetový obrat za rok 2005 bol viac ako o 6 miliárd eur vyšší ako obrat spoločnosti Hitachi. Taký vzťah proporcionality vyhovuje požiadavkám, ktoré Všeobecný súd uviedol vo svojom rozsudku Degussa/Komisia, už citovanom v bode 260 vyššie (bod 338), v ktorom spresnil, že na účely stanovenia koeficientu na dosiahnutie odstrašujúceho účinku musí byť kategorizácia podnikov v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania objektívne odôvodnená. V tejto súvislosti treba tiež pripomenúť, že v súlade s judikatúrou citovanou v bode 316 vyššie je celosvetový obrat podnikov údajom o ich veľkosti a ekonomickej sile.

321    Preto nemožno na úkor spoločnosti Siemens hovoriť o tom, že Komisia nekoherentne uplatnila svoju vlastnú metódu výpočtu. Preto treba výhradu založenú na príliš vysokom koeficiente na dosiahnutie odstrašujúceho účinku, ktorá sa opiera o takéto nekoherentné uplatnenie, zamietnuť.

322    Z rovnakého dôvodu sa Siemens nemohla oprávnene odvolávať na rozsudok z 29. apríla 2004 Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 86 vyššie (body 245 až 247), pokiaľ ide o výpočet koeficientov na dosiahnutie odstrašujúceho účinku. V uvedených bodoch tohto rozsudku totiž Všeobecný súd Komisii v podstate vytýkal, že sa neriadila logicky a koherentne vo vzťahu k všetkým dotknutým podnikom metódou, ktorú si zvolila na účely stanovenia koeficientu na dosiahnutie odstrašujúceho účinku. Ako však bolo práve uvedené, toto nemožno v prejednávanej veci Komisii vytýkať.

323    Po tretie treba uviesť, že hoci na rozdiel od koeficientov na dosiahnutie odstrašujúceho účinku zvýšenie základu, ktorý je výsledkom ich uplatnenia, nie je vo vzťahu k obratu proporcionálne, ale progresívne, táto skutočnosť nutne vyplýva z uplatnenia metódy, ktorú zvolila Komisia. Komisia sa teda zjavne domnievala, že také progresívne zvýšenie vo vzťahu k obratu bolo potrebné na účely zabezpečenia dostatočne odstrašujúceho účinku pokút voči dotknutým podnikom, ktoré mali obzvlášť vysoké obraty. Všeobecný súd nemohol nahradiť toto posúdenie svojím vlastným posúdením dostatočnosti uplatneného koeficientu na dosiahnutie odstrašujúceho účinku, a to tým viac pri neexistencii akéhokoľvek dôkazu o tom, že Komisiou uplatňovaný systém vedie k výsledkom prekračujúcim mieru nevyhnutnú na zabezpečenie dostatočne odstrašujúcej povahy pokút.

324    V dôsledku toho musí byť druhá časť tretieho žalobného dôvodu zamietnutá.

C –  O tretej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na nesprávnom určení dĺžky trvania porušenia

325    Siemens tvrdí, že, vzhľadom na to, že porušenie je v súvislosti s obdobím pred aprílom 1999 premlčané, Komisia na účely zvýšenia východiskovej sumy pokuty vychádzala z nesprávnej dĺžky trvania obdobia. Domnieva sa, že Komisia jej mohla vytýkať len strednodobé porušenie odôvodňujúce podľa usmernení 20 % zvýšenie oproti východiskovej sume pokuty.

326    Komisia toto tvrdenie spoločnosti Siemens spochybňuje.

327    V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že vzhľadom na to, že námietka premlčania, ktorú vzniesla Siemens, pokiaľ ide o prvú fázu porušenia, musí byť zamietnutá (pozri body 236 až 255 vyššie), táto časť založená na rovnakej námietke premlčania musí byť takisto zamietnutá.

D –  O štvrtej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na nesprávnom posúdení spoločnosti Siemens ako vodcu kartelu

328    V rámci štvrtej časti tretieho žalobného dôvodu týkajúcej sa nesprávneho posúdenia úlohy vodcu kartelu, ktorá jej bola prisúdená, Siemens uvádza tri výhrady, ktoré sa zakladajú po prvé na skutočnosti, že vodcom kartelu bola ABB, po druhé na skutočnosti, že samotná Siemens nemala úlohu vodcu kartelu, a po tretie na neprimeranom zvýšení základnej sumy pokuty, ktorá jej bola uložená z dôvodu jej úlohy vodcu kartelu. V tejto súvislosti poukazuje na to, že Komisia porušila povinnosť odôvodnenia a zásadu rovnosti zaobchádzania a proporcionality trestov.

329    Pred skúmaním tretej výhrady je potrebné spoločne skúmať prvú a druhú výhradu.

1.     O prvej a druhej výhrade založenej na skutočnosti, že nie Siemens, ale ABB mala úlohu vodcu kartelu

a)     Tvrdenia účastníkov konania

330    Siemens sa domnieva, že preukázala, že nemala úlohu vodcu kartelu. Po prvé v tejto súvislosti pripomína, že skutočnosti, ktoré sú jej vytýkané v súvislosti s obdobím od roku 1988 do roku 1999, sú premlčané, a preto toto obdobie nemôže byť zohľadnené ako priťažujúca okolnosť na účely výpočtu výšky pokuty. Po druhé Siemens tvrdí, že Komisia nesprávne vykladá pojem vodca a nezohľadňuje čisto administratívnu povahu služieb sekretariátu, ktoré vykonávala v rámci kartelu. Po tretie podľa spoločnosti Siemens Komisia nezohľadňuje skutočnosť, že počas obdobia od roku 2002 do roku 2004 nevykonávala žiadne úlohy sekretariátu.

331    Siemens navyše tvrdí, že Komisia nezohľadnila úlohu organizátora a vodcu, ktorú mala ABB počas obdobia od roku 1988 do roku 1999, čo odporuje úlohe vodcu spoločnosti Siemens počas rovnakého obdobia. Domnieva sa, že úloha ABB ako organizátora, vedúceho a hybnej sily kartelu bola oveľa významnejšia než úloha európskeho sekretára kartelu, ktorú Siemens vykonávala počas prvej fázy svojej účasti na porušení, pričom Komisia túto úlohu precenila. Siemens sa domnieva, že toto rozdielne zaobchádzanie možno napraviť len zrušením zvýšenia základnej sumy pokuty, ktorá jej bola uložená.

332    Komisia tvrdenia spoločnosti Siemens spochybňuje.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

 O úlohe vodcu kartelu

333    V odôvodnení č. 514 napadnutého rozhodnutia Komisia najmä spoločnosti Siemens vytýkala úlohu „vodcu“ porušenia podľa bodu 2 tretej zarážky usmernení z dôvodu, že vykonávala úlohu európskeho sekretára kartelu. V odôvodneniach č. 514 a 522 napadnutého rozhodnutia sa domnievala, že výška základnej sumy pokuty, ktorá sa má uložiť spoločnosti Siemens, musí byť zvýšená o 50 %, čo viedlo k zvýšeniu tejto sumy až na 396 562 000 eur.

334    Predovšetkým, pokiaľ ide o tvrdenie spoločnosti Siemens, podľa ktorého ju Komisia nesprávne posúdila ako vodcu počas druhej fázy jej účasti na karteli, t. j. od roku 2002 do roku 2004, treba toto tvrdenie zamietnuť ako vecne neodôvodnené. Hoci je pravda, že odôvodnenia č. 511 až 514 napadnutého rozhodnutia, v ktorých sa posudzuje úloha vodcu v rámci skúmania priťažujúcich okolností, neobsahujú spresnenia, pokiaľ ide o obdobia, v súvislosti s ktorými Komisia kvalifikovala spoločnosti Siemens, Alstom a Areva ako vodcov, odôvodnenie č. 147 napadnutého rozhodnutia výslovne uvádza, že „funkciu [európskeho sekretára kartelu] vykonávala do septembra 1999 Siemens, ktorú na obdobie rokov 1999 – 2004 nahradila Alstom“. V tomto prípade sa nemožno domnievať, že Komisia kvalifikovala Siemens ako vodcu v období od roku 2002 do roku 2004.

335    Následne v súvislosti s údajným premlčaním skutkov týkajúcich sa obdobia od roku 1988 do roku 1999 odkazuje sa na odôvodnenia uvedené v bodoch 236 až 255 vyššie, podľa ktorých prvá fáza porušenia, pokiaľ ide o účasť spoločnosti Siemens, nie je premlčaná.

336    Napokon treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry, ak sa porušenia dopustilo viacero podnikov, musí sa v rámci určenia výšky pokút preskúmať závažnosť týkajúca sa účasti každého z nich (rozsudky Súdneho dvora zo 16. decembra 1975, Suiker Unie a i./Komisia, 40/73 až 48/73, 50/73, 54/73 až 56/73, 111/73, 113/73 a 114/73, Zb. s. 1663, bod 623, a Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 48 vyššie, bod 92; rozsudky Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 66 vyššie, bod 277, a BASF/Komisia, už citovaný v bode 311 vyššie, bod 280). Tento postup predovšetkým predpokladá preukázanie ich jednotlivých úloh počas trvania ich účasti na porušení (pozri rozsudky Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 150; Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 66 vyššie, bod 277, a BASF/Komisia, už citovaný v bode 311 vyššie, bod 280). V tejto súvislosti sa na demonštratívnom zozname okolností odôvodňujúcich zvýšenie základnej sumy pokuty stanovenom v bode 2 tretej zarážke usmernení uvádza „úloha vodcu alebo podnecovateľa porušenia“, ktorú má podnik.

337    Podľa ustálenej judikatúry na to, aby podnik mohol byť kvalifikovaný ako vodca, stačí, aby predstavoval podstatnú hnaciu silu kartelu (rozsudky Súdu prvého stupňa BASF/Komisia, už citovaný v bode 311 vyššie, bod 374, a z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, T‑410/03, Zb. s. II‑881, bod 423) alebo aby mal osobitnú a konkrétnu zodpovednosť pri fungovaní tohto kartelu (pozri v tomto zmysle rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 311 vyššie, body 300). Takúto okolnosť treba totiž posúdiť so zreteľom na kontext prípadu (pozri v tomto zmysle rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 311 vyššie, body 299 a 373). Kvalifikáciu „vodcu“ používala judikatúra najmä v prípade, že sa preukázalo, že podnik v rámci kartelu vykonával funkciu koordinátora, a najmä organizoval a poskytoval personál sekretariátu poverenému konkrétnym vykonaním kartelu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, T‑224/00, Zb. s. II‑2597, ďalej len rozsudok „ADM“, body 246 a 247), alebo ak uvedený podnik zohral ústrednú úlohu pri konkrétnom fungovaní kartelu napríklad tým, že organizoval značný počet stretnutí, zhromažďoval a poskytoval informácie v rámci kartelu, prevzal zastupovanie niektorých členov v rámci kartelu alebo najčastejšie vypracovával návrhy týkajúce sa fungovania kartelu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 8. novembra 1983, IAZ International Belgium a i./Komisia, 96/82 až 102/82, 104/82, 105/82, 108/82 a 110/82, Zb. s. 3369, body 57 a 58, a rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 311 vyššie, body 404, 439 a 461).

338    V tomto prípade, ako vyplýva z odôvodnení č. 511 až 513 napadnutého rozhodnutia, Komisia zohľadnila to, že európsky sekretariát kartelu fungoval počas celej doby trvania kartelu a zachoval si časovú stálosť napriek zmene viacerých organizačných vlastností kartelu. Úlohy tohto sekretariátu boli viaceré. S odvolaním sa na odôvodnenia č. 121 až 123, 131, 132, 142, 147 až 149, 157 až 161, 173 a 185 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že európsky sekretariát kartelu slúžil ako nástroj komunikácie medzi európskymi členmi kartelu, ako aj medzi týmito členmi a japonským sekretariátom, zvolával a predsedal schôdzam a bol zodpovedný za započítanie kvót. Siemens túto skutočnosť pred Všeobecným súdom nespochybnila. Komisia sa domnievala, že z obsahu dohody GQ a dohody EQ, ako aj z konkrétneho fungovania kartelu jasne vyplýva, že úloha európskeho sekretára kartelu bola podstatná. Uvedený európsky sekretariát tým, že prevzal iniciatívu a vložil do kartelu značné prostriedky, poskytol tomuto kartelu významnú službu a významnou mierou prispel k jeho dobrému fungovaniu.

339    Siemens v priebehu správneho konania pred Komisiou a ani pred Všeobecným súdom nespochybnila, že počas fázy svojej účasti na karteli od roku 1988 do roku 1999 vykonávala funkcie európskeho sekretára kartelu. Navyše skutočnosť, že plnila túto úlohu, vyplýva zo svedectva jej bývalých zamestnancov, pána E. a pána Tr. (pozri v tejto súvislosti bod 222 vyššie). Tvrdí však, že v tomto prípade uvedený európsky sekretariát nemožno posúdiť ako vodcu, pretože jeho činnosť sa obmedzovala na úlohy informačného charakteru a nezahŕňala ani iniciatívu a ani myšlienky, ktoré sú v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, a nedisponoval žiadnou rozhodovacou právomocou.

340    V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že úlohy, ktoré vykonával európsky sekretár kartelu, ho zaraďovali do pozície vedúceho orgánu pri koordinácii kartelu a najmä jeho konkrétnom fungovaní. Komisia sa preto mohla v napadnutom rozhodnutí správne domnievať, že tento európsky sekretár bol kontaktným bodom medzi členmi kartelu a zohrával kľúčovú úlohu pri jeho konkrétnom fungovaní, keďže uľahčoval výmenu informácií v rámci kartelu a sústreďoval, kompiloval a vymieňal informácie podstatné pre jeho fungovanie s ďalšími členmi kartelu. Týkalo sa to najmä informácií týkajúcich sa projektov RIP, pretože sekretár organizoval a zabezpečoval sekretárske služby na pracovných stretnutiach.

341    Túto kľúčovú úlohu nespochybňuje existencia výboru európskej skupiny, ktorý mal v rámci kartelu takisto dôležitú úlohu. Navyše je nepochybné, že Siemens bola tiež stálym členom tohto výboru. Z tohto dôvodu jej funkcie európskeho sekretára kartelu splývajú s jej stálym členstvom vo výbore a odlišujú ju od ostatných stálych členov výboru, a to spoločností ABB a Alstom.

342    Okrem toho sa Komisia v odôvodneniach č. 147 a 513 napadnutého rozhodnutia správne mohla domnievať, že riadenie sekretariátu kartelu predstavovalo významnú zodpovednosť, ktorá si vyžadovala podstatné zdroje, hoci išlo len o poskytnutý čas a ľudské zdroje. Bez koordinácie a ústrednej organizácie, ktoré zabezpečoval európsky sekretár kartelu, by kartel nepochybne nemohol vzhľadom na svoju zložitosť fungovať tak účinne. Navyše vzhľadom na skutočnosť, že je nepochybné, že Siemens vykonávala uvedené úlohy bez prerušenia od vzniku kartelu v roku 1988 až do prerušenia svojej účasti v roku 1999, Komisia mohla správne dospieť k záveru, že tento podnik v tomto prípade predstavoval podstatnú hnaciu silu kartelu, a mal preto „úlohu vodcu porušenia“ v zmysle bodu 2 tretej zarážky usmernení.

343    Tvrdenia spoločnosti Siemens týkajúce sa úlohy vodcu spoločnosti ABB nespochybňujú tento záver.

344    Najskôr, pokiaľ ide o tvrdenie spoločnosti Siemens, podľa ktorého si úloha vodcu ABB protirečí s jej úlohou vodcu, treba zamietnuť predpoklad, z ktorého vychádza toto tvrdenie a podľa ktorého môže byť v úlohe vodcu kartelu naraz len jediný podnik.

345    Ako totiž vyplýva z judikatúry, je celkom možné, že dva, ba dokonca viacero podnikov zároveň môže zohrávať úlohu vodcu, a to najmä v rámci kartelu, ktorý zahŕňa vysoké číslo účastníkov, akým bol prinajmenšom počas prvej fázy svojho fungovania kartel týkajúci sa projektov RIP (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa BASF/Komisia, už citovaný v bode 311 vyššie, body 439 a 440, a z 26. apríla 2007, Bolloré a i./Komisia, T‑109/02, T‑118/02, T‑122/02, T‑125/02, T‑126/02, T‑128/02, T‑129/02, T‑132/02 a T‑136/02, Zb. s. II‑947, bod 561 a tam citovanú judikatúru).

346    Preto aj za predpokladu, že by ABB mala byť kvalifikovaná ako vodca kartelu týkajúceho sa RIP, neznamená to, že Siemens nemôže byť takisto posúdená ako vodca.

 O údajnom rozdielnom zaobchádzaní so spoločnosťou Siemens v porovnaní so spoločnosťou ABB

347    Ďalej je potrebné preskúmať tvrdenie spoločnosti Siemens, podľa ktorého sa Komisia tým, že prisúdila úlohu vodcu jej, a nie spoločnosti ABB, porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, keďže práve ABB mala úlohu organizátora a vodcu. Toto tvrdenie je potrebné zamietnuť z dvoch dôvodov.

348    Na jednej strane pokiaľ ide o údajné postavenie spoločnosti ABB ako organizátora, je potrebné pripomenúť, ako to vyplýva zo samotného znenia bodu 2 tretej zarážky usmernení, že treba odlišovať pojem „vodca“ od pojmu „podnecovateľ“ porušenia. Kým sa totiž úloha podnecovateľa vzťahuje na okamih vytvorenia alebo rozšírenia kartelu, úloha vodcu sa vzťahuje na jeho fungovanie (rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 311 vyššie, bod 316). Preto sa vodca porušenia a jeho podnecovateľ nenachádzajú v porovnateľnej situácii, takže aj keby Komisia omylom nekvalifikovala ABB ako podnecovateľa kartelu, skutočnosť, že so spoločnosťou ABB a spoločnosťou Siemens zaobchádzala rozdielne, nie je porušením zásady rovnosti zaobchádzania.

349    Na druhej strane nebolo ani preukázane a ani sa netvrdilo, že ABB vykonávala funkcie európskeho sekretára kartelu alebo že takisto sama, stabilne a trvalo vykonávala funkcie, ktoré sú obvykle pridelené európskemu sekretárovi. Okrem toho, hoci sa vo všeobecnosti aj zo strany Komisie pripustilo, že ABB zohrala „významnú úlohu“ v rámci kartelu, nepreukázalo sa, že táto úloha bola z hľadiska fungovania kartelu porovnateľná s úlohou, ktorú ako európski sekretári kartelu zohrávali spoločnosti Siemens, Alstom a Areva.

350    Tvrdenia spoločnosti Siemens v tejto súvislosti nie sú schopné spochybniť toto konštatovanie.

351    Po prvé upozornenie zo strany spoločnosti Siemens na úlohu spoločnosti ABB v rámci kartelu týkajúceho sa predizolovaných rúr na konci 80. rokov je v rámci tejto veci irelevantné – okrem skutočnosti, ktorá bola v napadnutom rozhodnutí správne uvedená, že ABB sa mala posudzovať ako recidivista v oblasti kartelov.

352    Po druhé údaje zo spisu, na ktoré poukázala Siemens, nepodporujú jej tvrdenie, podľa ktorého mala byť ABB kvalifikovaná ako vodca kartelu.

353    Na rozdiel od toho, čo tvrdí Siemens, totiž okolnosť – v prípade jej preukázania –, že v rámci spoločnosti ABB mohlo byť prijaté rozhodnutie o účasti na karteli na najvyššej úrovni, nijako nepotvrdzuje to, že ABB v rámci kartelu zohrala úlohu hnacej sily. Rovnako je to aj v prípade, ak dvaja zamestnanci spoločnosti ABB boli po sebe na základe údajov pána M. vo funkcii „European speaker“. Táto okolnosť nepriraďuje tomuto podniku postavenie vodcu v rámci kartelu. Vzhľadom na to treba uviesť, že povaha povinností „European speaker“ zo spisového materiálu a ani z písomností spoločnosti Siemens nevyplýva. Navyše skutočnosť, že ani v dohode GQ a ani v dohode EQ sa táto funkcia neuvádza, umožňuje predpokladať, že funkcie „European speaker“ neboli pre fungovanie kartelu významné.

354    Hoci v poznámke pod čiarou na strane č. 153 napadnutého rozhodnutia, ako tvrdí aj Siemens, je uvedené vyhlásenie spoločnosti Areva, podľa ktorého ABB predsedala schôdzam na úrovni vedenia, vsunutie uvedenej poznámky pod čiarou do odôvodnenia č. 147 napadnutého rozhodnutia a znenie vyhlásenia spoločnosti Areva jasne preukazujú, že toto vyhlásenie sa netýka obdobia medzi rokmi 2002 a 2004. Komisia nevytýka spoločnosti Siemens, že viedla sekretariát kartelu počas tohto relatívne krátkeho obdobia – v skutočnosti to boli spoločnosti Alstom alebo Areva, ktoré vykonávali túto úlohu počas uvedeného obdobia. Siemens však neuvádza, ako by skutočnosť – za predpokladu jej preukázania –, že ABB mohla predsedať schôdzam na úrovni vedenia v období trvajúcom sotva dva roky, počas ktorého viedli sekretariát spoločnosti Alstom alebo Areva, viedla k tomu, že úloha spoločnosti ABB bola porovnateľná s úlohou spoločnosti Siemens počas viac ako jedenástich rokov, keď Siemens vykonávala funkciu európskeho sekretára kartelu.

355    Skutočnosť, ktorú uviedla Siemens, že ABB a Alstom sa v roku 2000 rozhodli vylúčiť podnik VA Tech z kartelu zinscenovaním „rozlúčkového večierka“, nie je dôkazom o úlohe vodcu spoločnosti ABB. Keďže v nadväznosti na koncentráciu, ktorá sa uskutočnila na dotknutom trhu po tom, čo Siemens prerušila svoju účasť, v karteli nezostali viac než tri európske podniky, nemožno hovoriť o úlohe vodcu, pokiaľ sa dva z týchto podnikov spoja proti tretiemu.

356    Napokon tvrdenie spoločnosti Siemens, podľa ktorého ABB zohrala významnú úlohu pri organizácii a vykonávaní odvetných opatrení proti spoločnosti Siemens po jej odchode, nepodporujú žiadne dôkazy. Ani odôvodnenie č. 169 napadnutého rozhodnutia a ani vyhlásenie pána M., ktoré bolo citované v tomto odôvodnení, neobsahujú ani najmenší údaj o významnej úlohe, ktorú by ABB zohrala v rámci organizácie a vykonávania odvetných opatrení.

357    Z tohto dôvodu Siemens v súvislosti so svojou úlohou vodcu nepreukázala, že ABB bola v porovnateľnej situácii ako Siemens, takže rozdielne zaobchádzanie, ktoré sa v ich prípadoch uplatnilo, je dôvodné.

358    V každom prípade a zároveň za predpokladu, že Komisia omylom neposúdila ABB ako vodcu kartelu napriek významnej úlohe, ktorú podnik ABB zohral v rámci kartelu, taká nezákonnosť v prospech tretieho subjektu nie je dôvodom na to, aby sa žalobnému dôvodu týkajúcemu sa zrušenia, ktorý uviedla Siemens, vyhovelo. Podľa ustálenej judikatúry totiž dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania alebo zákazu diskriminácie musí byť v súlade s dodržiavaním zásady zákonnosti, čo znamená, že nikto sa nemôže dovolávať vo svoj prospech nezákonnosti spôsobenej v prospech iného (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 9. októbra 1984, Witte/Parlament, 188/83, Zb. s. 3465, bod 15; rozsudky Súdu prvého stupňa SCA Holding/Komisia, už citovaný v bode 184 vyššie, bod 160; zo 14. mája 1998, Mayr-Melnhof/Komisia, T‑347/94, Zb. s. II‑1751, bod 334, a LR AF 1998/Komisia, už citovaný v bode 87 vyššie, bod 367).

359    Ako už bolo uvedené v bodoch 339 až 342 vyššie, Komisia správne kvalifikovala Siemens ako vodcu kartelu. Z tohto dôvodu, keďže tvrdenie spoločnosti Siemens smeruje konkrétne k tomu, aby nebola nezákonne zvýšená jej pokuta, nemožno toto tvrdenie prijať (pozri v tomto zmysle rozsudky Mayr-Melnhof/Komisia, už citovaný v bode 358 vyššie, bod 334, a SCA Holding/Komisia, už citovaný v bode 184 vyššie, bod 160).

360    Preto výhrady spoločnosti Siemens založené na tom, že nezohrala úlohu vodcu v karteli a na tom, že ABB mala byť kvalifikovaná ako podnecovateľ a vodca kartelu, musia byť zamietnuté.

2.     O tretej výhrade založenej na neprimeranom zvýšení základnej sumy pokuty uloženej spoločnosti Siemens z dôvodu jej úlohy vodcu kartelu

a)     Tvrdenia účastníkov konania

361    Siemens subsidiárne tvrdí, že aj keby dočasný výkon činností sekretariátu odôvodnil jej posúdenie ako vodcu, zvýšenie o 50 %, ktoré uplatnila Komisia, je neprimerané a predstavuje porušenie zásady rovnosti zaobchádzania a proporcionality. S odvolaním sa na rozhodovaciu prax Komisie Siemens tvrdí, že predpokladom zvýšenia východiskovej sumy pokuty o 50 % je v prípade dotknutého podniku existencia ďalších priťažujúcich okolností, než je samotná skutočnosť, že vykonával činnosti sekretariátu. Siemens navrhuje, aby Všeobecný súd v rámci svojej neobmedzenej súdnej právomoci podstatne znížil zvýšenie, ktoré bolo v jej prípade uplatnené.

362    Komisia spochybňuje tvrdenia spoločnosti Siemens.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

363    Po prvé je potrebné konštatovať, že tvrdenie, podľa ktorého zvýšenie o 50 % je vyššie než zvýšenie všeobecne uplatňované v iných rozhodnutiach Komisie, neznamená, že došlo k porušeniu zásady proporcionality (rozsudok Bolloré a i./Komisia, už citovaný v bode 345 vyššie, bod 579; pozri rovnako v tomto zmysle rozsudok ADM, už citovaný v bode 337 vyššie, bod 248).

364    V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry pri stanovení sumy akejkoľvek pokuty Komisia disponuje voľnou úvahou a nie je na tento účel povinná použiť presný matematický vzorec (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Martinelli/Komisia, T‑150/89, Zb. s. II‑1165, bod 59; zo 14. mája 1998, Mo och Domsjö/Komisia, T‑352/94, Zb. s. II‑1989, bod 268, a Bolloré a i./Komisia, už citovaný v bode 345 vyššie, bod 580). Preto Siemens nemôže na účely odôvodnenia výhrady založenej na porušení zásady proporcionality použiť tvrdenie o zvýšeniach uplatnených Komisiou v iných veciach.

365    Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie spoločnosti Siemens, podľa ktorého zvýšenie pokuty o 50 % z dôvodu jej úlohy vodcu kartelu porušuje tiež zásadu rovnosti zaobchádzania, keďže ABB zohrala v karteli úlohu hnacej sily, je potrebné pripomenúť, že – ako bolo konštatované v bodoch 352 až 357 vyššie – spoločnosti Siemens sa nepodarilo preukázať, že na základe spisového materiálu mala byť úloha spoločnosti ABB kvalifikovaná ako rovnocenná s úlohou spoločnosti Siemens. Predovšetkým údajnú úlohu hnacej sily spoločnosti ABB v rámci kartelu nepodporuje žiadny dôkaz. Keďže ABB a Siemens sa nenachádzali v rovnakej situácii, Komisia nemala povinnosť zaobchádzať s nimi rovnakým spôsobom.

366    Navyše aj za predpokladu – ako tvrdí Siemens –, že by údajná vlastnosť ABB ako hnacej sily kartelu stanovovala povinnosť považovať úlohu tohto podniku za rovnocennú s úlohou spoločnosti Siemens, teda v prípade posúdenia, ktoré Komisia omylom nevykonala, taká nezákonnosť v prospech tretieho subjektu nie je dôvodom na to, aby sa vyhovelo žalobnému dôvodu na zrušenie rozhodnutia, ktorý uviedla Siemens. Ako bolo totiž pripomenuté v bode 358 vyššie, dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania alebo zákazu diskriminácie musí byť v súlade s dodržiavaním zásady zákonnosti, čo znamená, že nikto sa nemôže dovolávať vo svoj prospech nezákonnosti spôsobenej v prospech iného.

367    Po tretie, pokiaľ ide o primeraný charakter zvýšenia z dôvodu vodcovstva spoločnosti Siemens, z judikatúry vyplýva, že skutočnosť, že podnik konal ako vodca kartelu, preň znamená, že musí v porovnaní s ostatnými podnikmi niesť osobitnú zodpovednosť (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora IAZ International Belgium a i./Komisia, už citovaný v bode 337 vyššie, body 57 a 58, a zo 16. novembra 2000, Finnboard/Komisia, C‑298/98 P, Zb. s. I‑10157, bod 45; rozsudok Mayr‑Melnhof/Komisia, už citovaný v bode 358 vyššie, bod 291).

368    V tomto prípade vzhľadom na význam úloh, ktoré v rámci kartelu vykonávala Siemens ako európsky sekretár kartelu, tak ako boli opísané v bodoch 338, 340 a 342 vyššie, zvýšenie o 50 % nemožno posúdiť ako neprimerané.

369    Tretiu výhradu, a teda štvrtú časť tretieho žalobného dôvodu, je preto potrebné zamietnuť.

E –  O piatej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na zjavne nesprávnom posúdení v súvislosti s neznížením pokuty na základe oznámenia o spolupráci

1.     Tvrdenia účastníkov konania

370    Siemens tvrdí, že je nesprávne, že jej Komisia nepriznala žiadne zníženie pokuty na základe oznámenia o spolupráci. Tvrdí, že predložila dôkazy so značnou pridanou hodnotou, pričom v tejto súvislosti uvádza správu o sérii stretnutí, obnovený súbor, korešpondenciu advokáta v súvislosti s fungovaním kartelu medzi rokmi 2002 a 2004, výsledok vnútornej inšpekcie spoločnosti Siemens v roku 2005 a svedectvá bývalých zamestnancov, pánov Tr., E. a Sch.

371    Komisia tvrdenia spoločnosti Siemens spochybňuje.

2.     Posúdenie Všeobecným súdom

372    V súlade s bodom 21 oznámenia o spolupráci na to, aby sa podnik mohol domáhať zníženia pokuty na základe uvedeného oznámenia, musí Komisii poskytnúť najmä dôkazy o porušovaní, pre ktoré existuje podozrenie, ktoré predstavujú značnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktorými už Komisia disponuje.

373    Podľa bodu 22 oznámenia o spolupráci pojem „pridaná hodnota“ sa týka rozsahu, do akého poskytnutý dôkaz svojou povahou a/alebo úrovňou podrobnosti posilňuje schopnosť Komisie preukázať dané skutočnosti.

374    Podľa judikatúry základom na zníženie pokút v prípade spolupráce podnikov podieľajúcich sa na porušeniach práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže je domnienka, podľa ktorej takáto spolupráca uľahčuje úlohu Komisie spočívajúcu v zistení existencie porušenia a v jeho prípadnom ukončení (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 285 vyššie, bod 399; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, BPB de Eendracht/Komisia, T‑311/94, Zb. s. II‑1129, bod 325; Finnboard/Komisia, T‑338/94, Zb. s. II‑1617, bod 363, a Mayr‑Melnhof/Komisia, už citovaný v bode 358 vyššie, bod 330).

375    Ako sa v bode 29 oznámenia o spolupráci uvádza, toto oznámenie vyvolalo legitímne očakávania, o ktoré sa opierajú podniky, ktoré chcú informovať Komisiu o existencii kartelu. So zreteľom na legitímnu dôveru, ktorú podniky, ktoré chcú spolupracovať s Komisiou, mohli vyvodzovať z tohto oznámenia, je teda Komisia povinná postupovať v súlade s ním pri posudzovaní spolupráce spoločnosti Siemens v rámci určovania výšky pokuty ukladanej tejto spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2006, Daiichi Pharmaceutical/Komisia, T‑26/02, Zb. s. II‑713, bod 147 a tam citovanú judikatúru).

376    V medziach vytýčených uvedeným oznámením o spolupráci však Komisia disponuje voľnou úvahou pri hodnotení, či dôkazy predložené určitým podnikom majú alebo nemajú pridanú hodnotu v zmysle bodu 22 uvedeného oznámenia a či je na základe tejto skutočnosti opodstatnené priznať podniku zníženie pokuty na základe tohto oznámenia (pozri analogicky rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 285 vyššie, body 393 a 394, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T‑259/02 až T‑264/02 a T‑271/02, Zb. s. II‑5169, bod 532). Toto posúdenie je predmetom podrobného súdneho preskúmania.

377    V tomto prípade teda treba preskúmať, či Komisia vychádzala zo zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že vyhlásenia spoločnosti Siemens spomínané v odôvodneniach č. 533 až 536 napadnutého rozhodnutia nepriniesli značnú pridanú hodnotu.

378    Pokiaľ ide o tieto vyhlásenia, je potrebné najskôr uviesť, že informácie poskytnuté spoločnosťou Siemens medzi 28. májom 2004 ako dátumom jej žiadosti na základe oznámenia o spolupráci a oznámením o výhradách koncom apríla 2006 sa týkali iba druhej fázy jej účasti na karteli, a to obdobia rokov 2002 až 2004. Naopak až do oznámenia o výhradách nezaznamenala žiadne informácie v súvislosti s jej účasťou na porušení v období rokov 1988 až 1999.

379    Navyše treba zdôrazniť, že vo všetkých oznámeniach na základe spolupráce s Komisiou Siemens vždy spochybňovala, že predmetom dohôd, na ktorých sa podieľala, boli projekty RIP v rámci EHP alebo že tieto dohody mali účinky v rámci EHP. Viac ako povahu úprimnej spolupráce, ako preukázala Komisia v napadnutom rozhodnutí, tieto oznámenia teda preukazujú snahu o zatajenie v čo najväčšej miere.

380    Podmienka úplnej spolupráce stanovená v bode 11 oznámenia o spolupráci sa však uplatní len v prípade žiadostí o oslobodenie od pokút a nie v prípade žiadostí o zhovievavosť ako vyplýva z bodu 20 tohto oznámenia. Preto zjavný nedostatok úprimnosti vo vyhláseniach spoločnosti Siemens nebráni tomu, aby jej bolo priznané zníženie pokuty v rozsahu, v akom v súlade s bodom 21 uvedeného oznámenia poskytla dôkazy so značnou pridanou hodnotou.

381    Pokiaľ ide o údajnú pridanú hodnotu informácií, ktoré poskytla Siemens, v prvom rade tvrdí, že v liste z 28. mája 2004 opísala „podrobnejšie celú sériu schôdzí kartelu“.

382    V tejto súvislosti treba uviesť, že vo svojej žiadosti z 28. mája 2004 na základe oznámenia o spolupráci Siemens priznala, že jej zamestnanci – páni R., S. a Ze. – boli v kontakte so spoločnosťami ABB, Alstom alebo Areva a skupinou VA Tech a že vypracovala prvý zoznam stretnutí, ktoré sa konali na úrovni vedenia a na operačnej úrovni. Uviedla však, že cieľom týchto kontaktov bol „benchmarking“ – t. j. výmena informácií o metódach a postupoch na účely zvýšenia súťaživosti podnikov z oblasti – a rokovania o možnej spolupráci v oblasti spoločných dodávok a výmeny prvotných výrobkov. Okrem toho Siemens takisto priznala, že v rámci týchto schôdzí bol predmetom rokovaní len veľmi obmedzený počet projektov. Uviedla však, že išlo výlučne o medzinárodné projekty bez vzťahu k EHP. Navyše tieto projekty neboli predmetom dohôd o cenách, ale kládol sa dôraz na „rozumné“ správanie výrobcov v súvislosti s úrovňou ich ponúk.

383    Tieto informácie nemožno posúdiť ako „dôkazy o údajnom porušení“ v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci, pretože preukazujú len bezvýznamné kontakty medzi európskymi výrobcami RIP. Navyše ako Komisia uviedla v odôvodnení č. 534 napadnutého rozhodnutia bez toho, aby jej Siemens odporovala, vedela o týchto schôdzach, ako aj o ich účastníkoch.

384    Po druhé Siemens tvrdí, že údaje dešifrovala a poskytla ich Komisii.

385    Vzhľadom na to je potrebné uviesť, že vo svojom liste z 23. júla 2004 Siemens predložila rôzne dokumenty. V prvom rade predložila zoznam projektov RIP mimo EHP, v súvislosti s ktorými bolo potrebné predložiť ponuky v rokoch 2002 a 2003, s uvedením výrobcov, ktorým boli pridelené, pričom tento zoznam bol získaný na základe súboru zabaveného počas inšpekcií, ktoré Komisia uskutočnila v jej priestoroch. V druhom rade predložila zoznam hovorov, ktoré sa uskutočnili medzi 22. aprílom a 22. májom 2004, spolu so SIM kartou svojho zamestnanca, pána Ze. V treťom rade predložila niekoľko dokumentov, ktoré boli objavené v počítači pána Ze. a ktoré sa zdajú byť zamýšľanými možnosťami bilaterálnej spolupráce s ďalšími výrobcami RIP.

386    Pokiaľ ide o zoznam projektov, ten neobsahuje žiadny projekt RIP v Európe, a teda nemožno z neho vyvodiť informácie o účinkoch kartelu v rámci EHP. Pokiaľ ide o zoznam telefonických hovorov, ten obsahuje len dátum, hodinu a dĺžku odchádzajúcich hovorov, ako aj volané číslo. Okrem toho Siemens neuviedla rozsah, v akom by tento zoznam mohol byť pre Komisiu užitočný na účely preukázania existencie kartelu, pričom sa navyše týkal obdobia (apríl a máj 2004), počas ktorého podľa spoločnosti Siemens kartel prestal existovať. Napokon dokumenty pochádzajúce z počítača pána Ze. odhaľujú len bezvýznamné projekty spolupráce a nemajú žiadny vzťah s dotknutým kartelom, ako sú aktivity benchmarkingu a prípadné vytvorenie konzorcií pre niektoré projekty.

387    Z tohto dôvodu by žiadny z týchto dokumentov nemal byť považovaný za dôkaz podporujúci schopnosť Komisie preukázať existenciu kartelu.

388    Po tretie Siemens tvrdí, že zaslala list vyhotovený v mene svojich bývalých zamestnancov, ktorí sa podieľali na karteli a ktorí „podrobne“ opísali „spôsob fungovania kartelu“ a vymenovali „dohody týkajúce sa rôznych projektov RIP v rámci EHP“. Domnieva sa, že tento dokument je „prehľadnou listinou uvádzajúcou dohody uzatvorené medzi rokmi 2002 a 2004“.

389    V tejto súvislosti treba uviesť, že 7. decembra 2004 Siemens skutočne zaslala Komisii list z 25. novembra 2004, ktorý vyhotovil právny poradca neidentifikovaných bývalých spolupracovníkov spoločnosti Siemens. Siemens sa domnieva, že ide o pána R., pána S. a/alebo pána Z., ktorí ju – podľa konštatovaní Komisie – zastupovali počas druhej fázy jej účasti na karteli. V tomto liste sú zhrnuté vyhlásenia týchto zamestnancov a predovšetkým sa v ňom uvádza, že počas stretnutí, ktoré sa uskutočnili od októbra 2002 so spoločnosťami ABB, Alstom a skupinou VA Tech, sa rokovalo o projektoch RIP v rámci spoločného trhu na účely zosúladenia postupov, uzatvorenia dohôd a určenia cien, že Alstom bola poverená úlohami sekretariátu a komunikácia sa uskutočňovala telefonicky, faxom alebo prostredníctvom kódovaných e-mailov. Siemens vo svojom sprievodnom liste zo 7. decembra 2004 poukázala na to, že na základe uvedeného listu boli jej predchádzajúce vyhlásenia buď neúplné, alebo tiež nesprávne. Takisto spresnila na rozdiel od toho, čo tvrdila pred Všeobecným súdom, že „predložené informácie [neboli] veľmi podrobné“.

390    Hoci tieto informácie majú vo vzťahu k porušeniu určitú dôkaznú hodnotu – pričom Komisia citovala list z 25. novembra 2004 v poznámke pod čiarou na strane č. 153 napadnutého rozhodnutia ako dôkaz o tom, že Alstom a Areva viedli európsky sekretariát po tom, čo Siemens v roku 1999 vystúpila –, potvrdzujú len dôkazy, ktorými Komisia disponovala už skôr. Samotná Areva totiž v dokumente zaslanom Komisii prostredníctvom faxu z 25. mája 2004 priznala, že viedla sekretariát. Z tohto dôvodu informácie poskytnuté zo strany spoločnosti Siemens nemožno považovať za informácie prinášajúce značnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktorými už skôr disponovala Komisia.

391    Po štvrté Siemens tvrdí, že skúmala stav hospodárskej súťaže na hlavných trhoch Únie a predložila svoje závery Komisii, pričom žiaden z ostatných podnikov neposkytol tak podrobné informácie o stave trhu a hospodárskej súťaže.

392    V tejto súvislosti treba uviesť, že 4. júla 2005 Siemens poskytla Komisii písomné zhrnutie vnútornej kontroly. Uviedla, že v rámci tejto kontroly sa pristúpilo najmä k preskúmaniu všetkých projektov RIP, ktoré uskutočňovala v Európe v období medzi januárom 2000 a aprílom 2004, z hľadiska dodržiavania právnych ustanovení v oblasti kartelov. Napriek značnému úsiliu, ktoré vynaložila, sa domnieva, že táto kontrola neviedla ku konkrétnym výsledkom spôsobilým potvrdiť výhrady Komisie a neumožnila prijať záver o nedostatkoch, na základe ktorých by bolo možné vyvodiť záver o existencii dohôd medzi konkurentmi, pokiaľ ide o jednotlivé projekty v rámci Únie.

393    Preto nie je možné prisúdiť informáciám poskytnutým spoločnosťou Siemens 4. júla 2005 dôkaznú hodnotu. Predovšetkým sa nezdá, že údajné „podrobné informácie o stave trhu a hospodárskej súťaže“ podporili schopnosť Komisie preukázať porušenie konštatované v napadnutom rozhodnutí a že teda majú značnú pridanú hodnotu.

394    Po piate Siemens tvrdí, že Komisii poskytla svedectvá svojich bývalých zamestnancov, pánov Tr., E. a Sch., ktoré obsahovali podrobné informácie o uzatvorení dohody GQ a úlohe, ktorú v rámci kartelu zohrávala ABB.

395    Vzhľadom na to treba uviesť, že v prílohe listu zo 7. augusta 2006 Siemens poskytla Komisii zápis svedectva svojich bývalých zamestnancov, pánov Tr., E. a Sch. V uvedenom liste právny poradca spoločnosti Siemens vykonal zhrnutie týchto svedectiev. Uviedol najmä, že BBC, teraz ABB, bola podnecovateľom dohody GQ a hnacou silou predbežných rokovaní na úrovni európskych výrobcov, že dohoda GQ sa týkala trhov Stredného východu, a nie európskych projektov, že Siemens sa na konci roku 1998 alebo najneskôr na začiatku roku 1999 dištancovala od dohody GQ a že kartel, na ktorom sa Siemens podieľala medzi rokmi 2002 a 2004 nijako nesúvisel s predchádzajúcim kartelom založeným na dohode GQ.

396    Takisto treba poznamenať, že tieto informácie boli poskytnuté viac ako tri mesiace po oznámení výhrad, ku ktorému došlo na konci apríla 2006, v ktorom Komisia predstavila svoje dôkazy týkajúce sa porušenia vytýkaného výrobcom RIP. Okrem toho jediným novým dôkazom, ktorý vyčnieva zo všetkých týchto svedectiev, je tvrdenie, podľa ktorého ABB bola podnecovateľom a hnacou silou pri uzatváraní dohody GQ. Ako sa však konštatovalo v bodoch 350 až 357 vyššie, toto tvrdenie nie je podporené ďalšími dôkazmi zo spisu. Preto nemožno svedectvá pánov Tr., E. a Sch. posúdiť ako dôkazy, ktoré podporujú schopnosť Komisie preukázať porušenie konštatované v napadnutom rozhodnutí a ktoré by priniesli značnú pridanú hodnotu.

397    Z uvedeného vyplýva, že Komisia tým, že odmietla priznať spoločnosti Siemens zníženie pokuty, ktorú jej udelila, neporušila ustanovenia oznámenia o spolupráci. Preto musí byť piata časť tretieho žalobného dôvodu zamietnutá.

F –  O šiestej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na tom, že GR pre hospodársku súťaž de facto vnútilo svoje stanovisko kolégiu komisárov

1.     Tvrdenia účastníkov konania

398    Siemens uvádza skutočnosť, že predtým, než kolégium komisárov prijalo rozhodnutie týkajúce sa tejto veci, niektoré médiá informovali o skutočnosti, že podnikom, ktoré sa podieľali na údajnom karteli, bude uložená nezvyčajne vysoká pokuta, pričom presne uviedli výšku pokuty udelenej jednotlivým dotknutým podnikom. Domnieva sa, že tento postup je porušením základnej zásady práva Spoločenstva, na základe ktorej kolégium komisárov prijíma svoje rozhodnutia na svoju výlučnú zodpovednosť a nezávisle.

399    Komisia vyjadruje svoje poľutovanie nad incidentom, na ktorý Siemens poukázala. Zdôrazňuje však, že uverejnenie týchto číselných údajov nebolo úmyselné a ani cielené. V tejto súvislosti vykonala – neúspešne – vnútornú kontrolu s cieľom zistiť zdroj úniku a následne zmenila rozhodovaciu prax, aby sa podobné incidenty neopakovali. Pokiaľ ide o právne posúdenie tohto bodu, Komisia sa domnieva, že predčasné uverejnenie tohto druhu neobmedzuje nezávislosť komisárov a uvedený incident nespochybňuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

2.     Posúdenie Všeobecným súdom

400    Je potrebné pripomenúť, že článok 287 ES ukladá členom, úradníkom a ostatným zamestnancom inštitúcií Spoločenstva „povinnosť mlčanlivosti…, ktorá sa vzťahuje na informácie chránené služobným tajomstvom, najmä informácie o podnikoch, ich obchodných stykoch alebo nákladových položkách“. Aj keď sa uvedené ustanovenie týka predovšetkým informácií získaných od podnikov, častica „najmä“ poukazuje na to, že ide o všeobecnú zásadu, ktorá sa vzťahuje aj na iné dôverné informácie (rozsudok Súdneho dvora zo 7. novembra 1985, Adams/Komisia, 145/83, Zb. s. 3539, bod 34; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. septembra 1996, Postbank/Komisia, T‑353/94, Zb. s. II‑921, bod 86).

401    V tomto prípade zo spisu vyplýva, že pred prijatím napadnutého rozhodnutia podstatné zložky návrhu rozhodnutia predloženého kolégiu komisárov na konečné schválenie získala tlačová agentúra. Dňa 23. januára 2007, deň pred prijatím napadnutého rozhodnutia, okolo 19. hodiny totiž táto agentúra uverejnila presné informácie týkajúce sa celkovej výšky pokút a výšky jednotlivých pokút pre spoločnosti Siemens, Melco a Alstom, ako aj informáciu, podľa ktorej ABB získala ako informátor Komisie oslobodenie od pokút. Komisia nespochybnila, že k úniku došlo v rámci jej útvarov, pričom potvrdila, že nemohla zistiť pôvodcu úniku informácií v prospech médií.

402    Podľa ustálenej judikatúry taká nezrovnalosť môže mať za následok zrušenie dotknutého rozhodnutia, ak sa preukáže, že obsah tohto rozhodnutia by bol iný, ak by k tejto nezrovnalosti nedošlo (rozsudky Suiker Unie a i./Komisia, už citovaný v bode 336 vyššie, bod 91, a Dunlop Slazenger/Komisia, už citovaný v bode 174 vyššie, bod 29). V tomto prípade však Siemens takýto dôkaz nepredložila. Neexistuje totiž dôvod predpokladať, že ak by nedošlo k zverejneniu sporných informácií, kolégium komisárov by zmenilo výšku pokuty alebo obsah navrhovaného rozhodnutia. Predovšetkým neexistuje nijaký dôkaz, ktorý by odhaľoval, že kolégium komisárov ako celok alebo niektorí komisári sa cítili byť presvedčení alebo sa domnievali, že sa nemôžu odchýliť od častí návrhu rozhodnutia, ktoré boli zverejnené médiám.

403    Preto musí byť táto časť tretieho žalobného dôvodu takisto zamietnutá. Tretí žalobný dôvod musí byť zamietnutý v celom rozsahu.

404    Keďže všetky tri uvedené žalobné dôvody boli zamietnuté, je opodstatnené zamietnuť žalobu.

 O trovách

405    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Siemens nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhmi Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Siemens AG je povinná nahradiť trovy konania.

Pelikánová Jürimäe Soldevila Fragoso

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 3. marca 2011.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

I –  O prvom dôvode založenom na porušení článku 81 ods. 1 ES a článku 53 ods. 1 Dohody o EHP

A –  O prvej časti prvého žalobného dôvodu založenej na „nedostatočnom opise vytýkaných porušení“

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Všeobecným súdom

B –  O druhej časti prvého žalobného dôvodu založenej na „nesprávnej analýze údajných dohôd a ich účinkov na spoločný trh“

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Všeobecným súdom

a)  O dôkaznom bremene

b)  O dôkaznej hodnote dohody GQ a dohody EQ

c)  O dôkaze existencie spoločnej dohody

O vyhláseniach ABB a svedka, pána M.

O vyhláseniach spoločnosti Fuji

O vyhláseniach spoločnosti Hitachi

O nedostatočnom spochybnení zo strany spoločnosti Areva, Alstom a skupiny VA Tech

O zozname projektov RIP v Európe

–  O pôvode a dátume vyhotovenia celkového zoznamu, ako aj o jeho posúdení ako dôkazu

–  O tvrdeniach, podľa ktorých sa o projektoch RIP v Európe uvedených v celkovom zozname v rámci kartelu nerokovalo

–  O projektoch, ktoré boli údajne opakovane uvedené alebo sa neuskutočnili

–  O nízkom počte projektov RIP v Európe zapísaných na celkový zoznam

–  O údajnom nepridelení projektov RIP v EHP spoločnosti Siemens v rámci kartelu

–  O ekonometrickej analýze predloženej spoločnosťou Siemens

O listinných dôkazoch

–  O dohode GQ a dohode EQ

–  O dokumente nájdenom v priestoroch skupiny VA Tech s názvom „Zhrnutie rokovania s JJC“

–  O korešpondencii z 18. januára 1999 medzi pánmi Wa. a B., zamestnancami skupiny VA Tech

–  O listinných dôkazoch týkajúcich sa skutočností, ktoré nastali v období medzi rokmi 2002 a 2004

d)  Závery týkajúce sa druhej časti prvého žalobného dôvodu

O účinkoch kartelu v rámci EHP

O vyhradení európskych a japonských trhov skupinám európskych a japonských výrobcov

O ochrane „výrobných krajín“ v Európe

II –  O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 25 nariadenia č. 1/2003

A –  O prvej časti druhého žalobného dôvodu založenej na nepreukázaní účasti na porušení medzi aprílom a septembrom 1999

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Všeobecným súdom

a)  O rozložení dôkazného bremena medzi Siemens a Komisiu

b)  O dôkaznej hodnote skutkových okolností, na ktorých Komisia založila svoje posúdenie, že Siemens prerušila svoju účasť na karteli 1. septembra 1999

O vyhláseniach spoločnosti ABB a pána M.

O dokumente s názvom „Zhrnutie rokovania s JJC“

O vyhláseniach spoločností Areva, Melco, Fuji a Hitachi/JAEPS

–  O vyhláseniach spoločnosti Areva

–  O vyhláseniach spoločnosti Melco

–  O vyhláseniach spoločnosti Fuji

–  O vyhláseniach spoločnosti Hitachi

Predbežný záver

c)  O dôkazoch predložených spoločnosťou Siemens na účely preukázania prerušenia jej účasti na karteli od apríla 1999

O empirických ekonomických dôkazoch o prerušení jej účasti na karteli najneskôr v apríli 1999

O svedectve pána Se.

O svedectvách pánov Tr., E. a Sch.

O neexistencii dôkazu o účasti spoločnosti Siemens na dohode o projektoch RIP po apríli 1999

O neexistencii dôkazu o schôdzi v období po 22. apríli 1999

B –  O druhej časti druhého žalobného dôvodu založenej na premlčaní stíhania

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Všeobecným súdom

C –  O tretej časti druhého žalobného dôvodu založenej na neúčasti na karteli v období po 1. januári 2004

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Všeobecným súdom

III –  O treťom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení pri výpočte výšky pokuty

A –  O prvej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na neprimeranej výške východiskovej sumy pokuty

1.  O prvej výhrade založenej na nepreukázaní účinkov kartelu

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

2.  O druhej výhrade založenej na neprimeranosti východiskovej sumy pokuty vo vzťahu k ekonomickému významu porušenia

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

3.  O tretej výhrade založenej na zaradení spoločnosti Siemens do nesprávnej kategórie

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

B –  O druhej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na neprimeranosti násobiaceho koeficientu na dosiahnutie odstrašujúceho účinku

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Všeobecným súdom

C –  O tretej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na nesprávnom určení dĺžky trvania porušenia

D –  O štvrtej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na nesprávnom posúdení spoločnosti Siemens ako vodcu kartelu

1.  O prvej a druhej výhrade založenej na skutočnosti, že nie Siemens, ale ABB mala úlohu vodcu kartelu

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

O úlohe vodcu kartelu

O údajnom rozdielnom zaobchádzaní so spoločnosťou Siemens v porovnaní so spoločnosťou ABB

2.  O tretej výhrade založenej na neprimeranom zvýšení základnej sumy pokuty uloženej spoločnosti Siemens z dôvodu jej úlohy vodcu kartelu

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

E –  O piatej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na zjavne nesprávnom posúdení v súvislosti s neznížením pokuty na základe oznámenia o spolupráci

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Všeobecným súdom

F –  O šiestej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na tom, že GR pre hospodársku súťaž de facto vnútilo svoje stanovisko kolégiu komisárov

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Všeobecným súdom

O trovách

* Jazyk konania: nemčina.