Vec C‑72/15
PJSC Rosneft Oil Company
proti
Her Majesty’s Treasury a i.
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Divisional Court)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika (SZBP) – Reštriktívne opatrenia s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine – Ustanovenia rozhodnutia 2014/512/SZBP a nariadenia (EÚ) č. 833/2014 – Platnosť – Právomoc Súdneho dvora – Dohoda o partnerstve medzi EÚ a Ruskom – Povinnosť odôvodnenia – Zásady právnej istoty a určitosti uplatniteľných predpisov – Prístup na kapitálový trh – Finančná pomoc – Medzinárodné certifikáty, ktoré predstavujú cenné papiere (Global Depositary Receipts) – Ropné odvetvie – Žiadosť o výklad pojmov ‚bridlicový‘ a ‚vody hlbšie ako 150 metrov‘ – Neprípustnosť“
Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 28. marca 2017
1. Prejudiciálne otázky – Posúdenie platnosti – Prípustnosť – Obmedzenia – Zjavne nerelevantné otázky a hypotetické otázky položené v kontexte vylučujúcom užitočnú odpoveď – Otázky nesúvisiace s predmetom konania vo veci samej
(Článok 267 ZFEÚ; rozhodnutie Rady 2015/512/SZBP; nariadenie Rady č. 833/2014)
2. Prejudiciálne otázky – Posúdenie platnosti – Právomoc Súdneho dvora – Akt prijatý na základe ustanovení týkajúcich sa SZBP – Reštriktívne opatrenia prijaté s ohľadom na situáciu na Ukrajine – Súdne preskúmanie obmedzené na dohľad nad dodržiavaním článku 40 ZEÚ a preskúmania zákonnosti reštriktívnych opatrení voči fyzickým alebo právnickým osobám
(Článok 19 ods. 1 ZEÚ, článok 24 ods. 1 ZEÚ a článok 40 ZEÚ; článok 267 ZFEÚ a článok 275 druhý odsek ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 47; rozhodnutia Rady 2014/512/SZBP a 2014/872/SZBP)
3. Základné práva – Právo na účinnú súdnu ochranu – Preskúmanie zákonnosti aktov Únie – Podmienky – Ochrana tohto práva súdom Únie alebo vnútroštátnymi súdmi podľa právnej povahy napadnutého aktu – Možnosť uplatniť žalobu o neplatnosť alebo návrh na začatie prejudiciálneho konania na posúdenie platnosti – Preskúmanie zákonnosti rozhodnutí, ktorými sa zavádzajú reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám v rámci SZBP
(Článok 19 ods. 1 ZEÚ, článok 24 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a článok 29 ZEÚ; článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ, články 267 a 277 ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 47)
4. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté s ohľadom na situáciu na Ukrajine – Zmrazenie účtov určitých osôb a subjektov vzhľadom na situáciu na Ukrajine – Platnosť reštriktívnych opatrení voči fyzickým a právnickým osobám, ktoré sú stanovené v rozhodnutí 2014/512/SZBP a nariadení č. 833/2014 – Uloženie trestnoprávnych sankcií členským štátom, ktoré sa majú uplatniť v prípade porušenia ustanovení nariadenia č. 833/2014 – Porušenie zásad právnej istoty a určitosti uplatniteľných predpisov – Neexistencia – Podmienky
[Charta základných práv Európskej únie, článok 49; rozhodnutie Rady 2014/512/SZBP, článok 1 ods. 2 písm. b) až d), článok 1 ods. 3 a článok 7, príloha III a rozhodnutie Rady 2014/872/SZBP; nariadenie Rady č. 833/2014, články 3, 3a, článok 4 ods. 3 a 4, článok 5 ods. 2 písm. b) až d), článok 5 ods. 3, článok 8 ods. 1 a článok 11, prílohy II a VI a nariadenie Rady č. 1290/2014]
5. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté s ohľadom na situáciu na Ukrajine – Zmrazenie účtov určitých osôb a subjektov vzhľadom na situáciu na Ukrajine – Pojem finančná pomoc – Spracovanie platby bankou alebo inou finančnou inštitúciou – Vylúčenie
[Nariadenie Rady č. 833/2014, článok 4 ods. 3 písm. b) a nariadenie Rady č. 1290/2014]
6. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté s ohľadom na situáciu na Ukrajine – Zmrazenie účtov určitých osôb a subjektov vzhľadom na situáciu na Ukrajine – Vydávanie globálnych vkladových potvrdeniek (Global Depositary Receipts) od 12. septembra 2014 – Neprípustnosť
(Nariadenie Rady č. 833/2014, článok 5 ods. 2 a nariadenie Rady č. 1290/2014)
1. Pozri text rozhodnutia.
(pozri body 49 – 56)
2. Články 19, 24 a 40 ZEÚ, článok 275 ZFEÚ, ako aj článok 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc rozhodnúť v prejudiciálnom konaní na základe článku 267 ZFEÚ o platnosti aktu prijatého na základe ustanovení týkajúcich sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP), ako je rozhodnutie Rady 2014/512/SZBP z 31. júla 2014 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine, zmenené rozhodnutím Rady 2014/872/SZBP zo 4. decembra 2014, za predpokladu, že návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka buď dohľadu nad dodržiavaním článku 40 ZEÚ týmto rozhodnutím, alebo preskúmania zákonnosti reštriktívnych opatrení voči fyzickým alebo právnickým osobám.
V tejto súvislosti treba v prvom rade, pokiaľ ide o právomoc Súdneho dvora, dohliadať na dodržiavanie článku 40 ZEÚ, uviesť, že Zmluvy neupravujú žiadny konkrétny spôsob pre výkon takého súdneho dohľadu. Za týchto podmienok sa na taký dohľad vzťahuje všeobecná právomoc, ktorú článok 19 ZEÚ priznáva Súdnemu dvoru na účely zabezpečenia dodržiavania práva pri výklade a uplatnení Zmlúv. Okrem úpravy tejto všeobecnej právomoci sa v článku 19 ods. 3 písm. b) ZEÚ uvádza, že Súdny dvor na základe žiadosti vnútroštátnych súdnych orgánov rozhoduje o prejudiciálnych otázkach okrem iného o platnosti aktov prijatých inštitúciami Únie.
V druhom rade sa treba zaoberať právomocou Súdneho dvora rozhodovať o prejudiciálnych otázkach, v ktorých ide o posúdenie platnosti rozhodnutí prijatých v oblasti SZBP, akými je rozhodnutie 2014/512, ak tieto rozhodnutia stanovujú reštriktívne opatrenia voči fyzickým a právnickým osobám. Hoci článok 47 Charty nemôže založiť právomoc Súdneho dvora, ak ju Zmluvy vylučujú, zásada účinnej súdnej ochrany však znamená, že vylúčenie právomoci Súdneho dvora v oblasti SZBP sa musí vykladať reštriktívne. Keďže konanie, ktoré umožňuje Súdnemu dvoru konať a rozhodovať o prejudiciálnych otázkach, má v súlade s úlohou priznanou tejto inštitúcii podľa článku 19 ods. 1 ZEÚ zabezpečiť dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní Zmlúv, reštriktívny výklad právomoci, ktorú priznáva Súdnemu dvoru článok 275 druhý odsek ZFEÚ, na ktorý odkazuje článok 24 ods. 1 ZEÚ, by bol v rozpore s cieľmi tohto ustanovenia, ako aj zo zásadou účinnej súdnej ochrany (pozri analogicky rozsudky z 27. februára 2007, Gestoras Pro Amnistía a i./Rada, C‑354/04 P, EU:C:2007:115, bod 53; z 27. februára 2007, Segi a i., C‑355/04 P, EU:C:2007:116, bod 53; z 24. júna 2014, Parlament/Rada, C‑658/11, EU:C:2014:2025, bod 70; z 12. novembra 2015, Elitaliana/Eulex Kosovo, C‑439/13 P, EU:C:2015:753, bod 42, ako aj z 19. júla 2016, H/Rada a Komisia, C‑455/14 P, EU:C:2016:569, bod 40).
Za týchto podmienok v rozsahu, v akom má Súdny dvor na základe článku 24 ods. 1 ZEÚ a článku 275 druhého odseku ZFEÚ vecnú právomoc rozhodnúť o platnosti aktov Únie, konkrétne najmä pokiaľ ide o reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, bol by výklad posledného uvedeného ustanovenia, ktorý by vylučoval možnosť súdov členských štátov obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie konania o prejudiciálnej otázke vo veci platnosti rozhodnutí Rady upravujúcich prijatie takých opatrení, v rozpore so štruktúrou systému účinnej súdnej ochrany, ktorý je zavedený Zmluvami. Potreba koherentnosti systému súdnej ochrany totiž podľa ustálenej judikatúry vyžaduje, aby bola právomoc rozhodnúť o neplatnosti aktov inštitúcií Únie, ktorá bola vznesená pre vnútroštátnym súdom, vyhradená Súdnemu dvoru v rámci článku 267 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. októbra 1987, Foto‑Frost, 314/85, EU:C:1987:452, bod 17, a zo 6. októbra 2015, Schrems, C‑362/14, EU:C:2015:650, bod 62). K rovnakému záveru treba dospieť aj v prípade rozhodnutí v oblasti SZBP, vo vzťahu ku ktorým Zmluvy priznávajú Súdnemu dvoru právomoc preskúmania zákonnosti.
(pozri body 62, 64, 74 – 76, 78, bod 1 výroku)
3. Návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa posúdenia platnosti predstavuje rovnako ako žaloba o neplatnosť spôsob preskúmania zákonnosti aktov Únie (pozri rozsudky z 22. októbra 1987, Foto‑Frost, 314/85, EU:C:1987:452, bod 16; z 21. februára 1991, Zuckerfabrik Süderdithmarschen a Zuckerfabrik Soest, C‑143/88 a C‑92/89, EU:C:1991:65, bod 18; zo 6. decembra 2005, ABNA a i., C‑453/03, C‑11/04, C‑12/04 a C‑194/04, EU:C:2005:741, bod 103, ako aj z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 95).
Táto zásadná vlastnosť systému súdnej ochrany Únie sa vzťahuje na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí, ktorými sa zavádzajú reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám v rámci SZBP. Zo Zmluvy o EÚ ani zo Zmluvy o FEÚ totiž nevyplýva, že žaloba o neplatnosť podaná na Všeobecný súd na základe spoločných ustanovení článkov 256 a 263 ZFEÚ predstavuje jediný spôsob preskúmania zákonnosti rozhodnutí, ktorými sa zavádzajú reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, a že by bol vylúčený okrem iného návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa posúdenia platnosti. V tejto súvislosti článok 24 ods. 1 druhý pododsek posledná veta ZEÚ odkazuje na článok 275 druhý odsek ZFEÚ nie na účely určenia druhu konania, v rámci ktorého môže Súdny dvor preskúmať zákonnosť určitých rozhodnutí, ale na účely určenia druhu rozhodnutí, ktorých zákonnosť môže byť Súdnym dvorom preskúmaná v rámci všetkých konaní, ktorých predmetom je také preskúmanie zákonnosti. Keďže za vykonávanie rozhodnutia upravujúceho reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám čiastočne zodpovedajú členské štáty, návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke týkajúcej sa posúdenia platnosti uvedených rozhodnutí plní zásadnú funkciu na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany, najmä ak, ako je to v konaní vo veci samej, je v rámci vnútroštátneho súdneho konania spochybnená zákonnosť vnútroštátnych opatrení, ako zákonnosť aj samotného rozhodnutia prijatého v oblasti SZBP, ktoré je základom vnútroštátnych opatrení. S prihliadnutím na skutočnosť, že členské štáty zabezpečia, aby ich vnútroštátne politiky zodpovedali pozíciám Únie, ktoré sú prijímané rozhodnutiami Rady na základe článku 29 ZEÚ, sa totiž prístup k súdnemu preskúmaniu uvedených rozhodnutí javí ako nevyhnutný, ak tieto rozhodnutia upravujú prijatie reštriktívnych opatrení voči fyzickým alebo právnickým osobám.
(pozri body 68 – 71)
4. Preskúmanie druhej otázky neodhalilo žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv na platnosť článku 1 ods. 2 písm. b) až d), článku 1 ods. 3, článku 7 a prílohy III rozhodnutia 2014/512, zmeneného rozhodnutím 2014/872, alebo článkov 3 a 3a, článku 4 ods. 3 a 4, článku 5 ods. 2 písm. b) až d), článku 5 ods. 3 a článku 11, ako aj príloh II a VI nariadenia Rady (EÚ) č. 833/2014 z 31. júla 2014 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine, zmeneného nariadením Rady (EÚ) č. 1290/2014 zo 4. decembra 2014. Zásady právnej istoty a určitosti uplatniteľných predpisov (nulla poena sine lege certa) sa majú vykladať v tom zmysle, že členskému štátu nebránia, aby uložil podľa článku 8 ods. 1 nariadenia č. 833/2014, zmeneného nariadením č. 1290/2014, trestnoprávne sankcie, ktoré sa majú uplatniť v prípade porušenia ustanovení uvedeného nariadenia predtým, než Súdny dvor dostatočne objasní rozsah uvedených ustanovení a súvisiacich trestnoprávnych sankcií.
Po prvé, pokiaľ ide o všeobecnú zásadu právnej istoty, treba pripomenúť, že táto základná zásada práva Únie najmä vyžaduje, aby právna úprava bola jasná a presná, tak, aby osoby podliehajúce súdnej právomoci mohli bez pochybností poznať svoje práva a svoje povinnosti a podľa toho konať (rozsudok z 10. januára 2006, IATA a ELFAA, C‑344/04, EU:C:2006:10, bod 68, ako aj citovaná judikatúra). Po druhé, pokiaľ ide o zásadu určitosti uplatniteľných predpisov (nulla poena sine lege certa) uvedenú vnútroštátnym súdom, treba konštatovať, že táto zásada, ktorá vyplýva z článku 49 Charty, nazvaného „Zásady zákonnosti a primeranosti trestných činov a trestov“ a ktorá podľa judikatúry Súdneho dvora predstavuje osobitné vyjadrenie všeobecnej zásady právnej istoty (rozsudok z 3. júna 2008, Intertanko a i., C‑308/06, EU:C:2008:312, bod 70), predovšetkým znamená, že zákon musí jasne vymedzovať porušenia a tresty za ne. Táto podmienka je splnená, pokiaľ osoba podliehajúca súdnej právomoci môže zo znenia relevantného ustanovenia a za pomoci výkladu, ktorý mu dávajú súdy, zistiť, aké konania alebo opomenutia zakladajú jej trestnú zodpovednosť (rozsudok z 3. mája 2007, Advocaten voor de Wereld, C‑303/05, EU:C:2007:261, bod 50). Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že zásada určitosti uplatniteľného práva sa nemôže vykladať tak, že vylučuje postupné objasňovanie pravidiel trestnej zodpovednosti prostredníctvom súdnych výkladov pod podmienkou, že výsledok je primerane predvídateľný (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, EU:C:2005:408, body 217 a 218).
(pozri body 161, 162, 167, bod 2 výroku)
5. Výraz „finančná pomoc“ nachádzajúci sa v článku 4 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 833/2014, zmeneného nariadením č. 1290/2014, treba vykladať v tom zmysle, že nezahŕňa spracovanie platieb ako také bankou alebo inou finančnou inštitúciou.
Kontextuálny výklad článku 4 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 833/2014 preukazuje, ako okrem iného tvrdí nemecká vláda vo svojom písomnom vyjadrení, že normotvorca Únie mal použitím výrazu „finančná pomoc“ na mysli úkony porovnateľné s grantmi, pôžičkami a poistením vývozného úveru. Pritom zatiaľ čo tieto úkony vyžadujú použitie vlastných finančných prostriedkov dotknutej finančnej inštitúcie, platobné služby poskytuje táto inštitúcia ako sprostredkovateľ, ktorý poskytuje finančné prostriedky príkazcu určenému príjemcovi bez toho, aby to zahŕňalo využitie vlastných finančných prostriedkov uvedenej inštitúcie. Za týchto okolností sa článok 4 ods. 3 nariadenia č. 833/2014 nemôže vykladať v tom zmysle, že finančným inštitúciám ukladá povinnosť získať pre túto transakciu okrem povolenia, ktoré sa vyžaduje podľa článku 3 nariadenia č. 833/2014, dodatočné povolenie pre spracovanie všetkých platieb, ktoré súvisia s transakciou, ktorej predmetom je predaj, dodávka, prevod alebo vývoz výrobkov uvedených na zozname v prílohe II tohto nariadenia do Ruska, ak tieto inštitúcie konštatujú, že platba, o ktorej spracovanie sa požiadalo, predstavuje úplné alebo čiastočné protiplnenie takej transakcie. S prihliadnutím na skutočnosť, že cieľom článku 4 ods. 3 písm. b) uvedeného nariadenia nie je stanoviť zmrazenie majetku, ani obmedzenie v oblasti prevodu finančných prostriedkov, totiž treba vychádzať z toho, že ak normotvorca Únie chcel, aby sa na spracovanie všetkých bankových prevodov, ktoré súvisia s výrobkami uvedenými v prílohe II nariadenia č. 833/2014, vzťahovala žiadosť o dodatočné povolenie popri povolení, ktoré sa pre takú transakciu, aká je uvedená v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, vyžaduje podľa článku 3 nariadenia č. 833/2014, použil by pre stanovenie takej povinnosti a jej rozsahu iné pojmy ako „finančná pomoc“. Napokon, ak je účelom nariadenia č. 833/2014 zvýšenie nákladov na konanie Ruskej federácie týkajúce sa Ukrajiny, treba konštatovať, že článok 4 ods. 3 písm. b) sleduje tento cieľ konzistentným spôsobom tým, že stanovuje obmedzenie finančnej pomoci pre vývoz výrobkov určených ropnému odvetviu do Ruska, a pritom nepodmieňuje spracovanie platieb ako také udelením predchádzajúceho povolenia. Predchádzajúcim výkladom nie je dotknutý zákaz akéhokoľvek spracovania platieb, ktoré súvisí s obchodnou transakciou, ktorá je sama osebe zakázaná podľa článku 3 ods. 5 nariadenia č. 833/2014.
(pozri body 179 – 183, bod 3 výroku)
6. Článok 5 ods. 2 nariadenia č. 833/2014, zmeneného nariadením č. 1290/2014, sa má vykladať v tom zmysle, že od 12. septembra 2014 zakazuje vydávanie globálnych vkladových potvrdeniek (Global Depositary Receipts) podľa zmluvy o vklade uzavretej s niektorým zo subjektov uvedených v prílohe VI nariadenia č. 833/2014, zmeneného nariadením č. 1290/2014, vrátane prípadu, ak ide o akcie niektorého z týchto subjektov, ktoré boli vydané pred týmto dátumom.
(pozri bod 3 výroku)