Vec C‑104/16 P

Rada Európskej únie

proti

Front populaire pour la libération de la saguia‑el‑hamra a du rio de oro (Front Polisario)

„Odvolanie – Zahraničné vzťahy – Dohoda medzi Európskou úniou a Marockým kráľovstvom o liberalizačných opatreniach v oblasti poľnohospodárstva a rybolovu – Rozhodnutie, ktorým sa schvaľuje uzavretie medzinárodnej dohody – Žaloba o neplatnosť – Prípustnosť – Aktívna legitimácia – Územná pôsobnosť dohody – Výklad dohody – Zásada sebaurčenia – Zásada relatívneho účinku zmlúv“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 21. decembra 2016

1.        Súdne konanie – Ústne konanie – Opätovné otvorenie – Povinnosť opätovne otvoriť ústnu časť konania, aby sa účastníkom konania umožnilo predložiť pripomienky k právnym otázkam uvedeným v návrhoch generálneho advokáta – Neexistencia

(Článok 252 druhý odsek ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, článok 23; Rokovací poriadok Súdneho dvora, článok 83)

2.        Odvolanie – Záujem na konaní – Odvolanie podané privilegovaným odvolateľom

(Štatút Súdneho dvora, článok 56 druhý a tretí odsek)

3.        Medzinárodné dohovory – Dohovory uzavreté Úniou – Euro‑stredomorská dohoda o pridružení medzi ES a Marokom – Výklad – Uplatnenie relevantných pravidiel medzinárodného práva – Zásada sebaurčenia

(Euro‑stredomorská dohoda o pridružení medzi ES a Marokom)

4.        Medzinárodné dohovory – Dohovory uzavreté Úniou – Euro‑stredomorská dohoda o pridružení medzi ES a Marokom – Územný rozsah pôsobnosti – Západná Sahara, nesamosprávne územie mimo zvrchovaného územia účastníkov konania – Vylúčenie

(Euro‑stredomorská dohoda o pridružení medzi ES a Marokom, článok 94)

5.        Medzinárodné dohovory – Dohovory uzavreté Úniou – Euro‑stredomorská dohoda o pridružení medzi ES a Marokom – Územná pôsobnosť – Vykonanie dohody vo vzťahu k ľudu Západnej Sahary bez jeho súhlasu – Vylúčenie

(Euro‑stredomorská dohoda o pridružení medzi ES a Marokom, článok 94)

6.        Medzinárodné dohovory – Dohovory uzavreté Úniou – Dohoda o liberalizácii medzi EÚ a Marokom – Výklad – Prednosť ustanovení Euro‑stredomorskej dohody o pridružení medzi ES a Marokom, ktoré neboli zmenené dohodou o liberalizácii

(Euro‑stredomorská dohoda o pridružení medzi ES a Marokom, článok 94; Dohoda o liberalizácii medzi EÚ a Marokom)

7.        Medzinárodné dohovory – Dohovory uzavreté Úniou – Výklad – Zohľadnenie neskoršej praxe pri vykonávaní zmluvy – Rozsah pôsobnosti – Rozšírenie územnej pôsobnosti dohody súdom Únie bez preukázania existencie praxe svedčiacej o existencii dohody strán v tomto zmysle – Neprípustnosť – Nezlučiteľnosť so zásadou dobromyseľného vykonávania zmlúv

8.        Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú – Rozhodnutie Rady o uzavretí dohody s tretím štátom, ktoré nespôsobuje právne účinky na území kontrolovanom týmto štátom, keďže tento štát neuplatňuje na tomto území medzinárodne uznanú zvrchovanosť – Žaloba hnutia, ktoré je uznané za zástupcu ľudu tohto územia a zúčastňuje sa na rokovaniach vedených Organizáciou spojených národov s cieľom určiť štatút uvedeného územia – Neprípustnosť

(Článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ; dohoda o liberalizácii medzi EÚ a Marokom)

1.      Pozri text rozhodnutia.

(pozri body 60 – 65)

2.      Pozri text rozhodnutia.

(pozri body 68, 69)

3.      V rámci výkladu Euro‑stredomorskej dohody o pridružení medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Marockým kráľovstvom na strane druhej, na účely vyvodenia konkrétnych právnych dôsledkov z neexistencie ustanovenia vylučujúceho Západnú Saharu z územnej pôsobnosti tejto dohody, v rámci výkladu tejto dohody je súd Únie povinný rešpektovať nielen pravidlá dobromyseľného výkladu uvedené v článku 31 ods. 1 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969, ale aj pravidlo uvedené v odseku 3 písm. c) tohto článku, podľa ktorého sa pri výklade dohody musia zohľadniť všetky relevantné predpisy medzinárodného práva uplatniteľné vo vzťahoch medzi stranami tejto dohody.

V tomto ohľade obyčajová zásada sebaurčenia pripomenutá najmä v článku 1 Charty Organizácie Spojených národov, ako uviedol Medzinárodný súdny dvor vo svojom poradnom stanovisku o Západnej Sahare, je zásada medzinárodného práva uplatniteľná na všetkých nesamosprávnych územiach a na všetky národy, ktoré ešte nenadobudli nezávislosť. Predstavuje okrem toho právo uplatniteľné erga omnes, ako aj jednu zo základných zásad medzinárodného práva. V tomto ohľade je táto zásada súčasťou pravidiel medzinárodného práva uplatniteľných vo vzťahoch medzi Úniou a Marockým kráľovstvom, ktoré musí súd Únie zohľadniť.

Vzhľadom na samostatné a odlišné postavenie priznané územiu Západnej Sahary na základe zásady sebaurčenia vo vzťahu k akémukoľvek štátu nemožno uvedenú dohodu vykladať tak, že sa uplatňuje na tomto území.

(pozri body 86, 88, 89, 92)

4.      Obyčajové pravidlo kodifikované v článku 29 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969 stanovuje, že pokiaľ zo zmluvy nevyplýva alebo nie je inak zjavný iný úmysel, zaväzuje táto zmluva každú zmluvnú stranu pre celé jej územie.

Z uvedeného pravidla teda vyplýva, že zmluva zaväzuje vo všeobecnosti štát podľa bežného zmyslu, ktorý sa priraďuje pojmu „územie“ v spojení s privlastňovacím zámenom „jej (jeho)“, ktoré mu predchádza, vo vzťahu ku geografickému priestoru, na ktorom tento štát vykonáva všetky právomoci priznané suverénnym orgánom medzinárodným právom, s výnimkou akéhokoľvek iného územia, než je územie, ktoré by sa mohlo nachádzať v jeho výlučnej jurisdikcii alebo vo výlučnej medzinárodnej zodpovednosti uvedeného štátu. V tomto ohľade z medzinárodnej praxe vyplýva, že pokiaľ sa dohoda má uplatňovať nielen na území určitého štátu, ale aj mimo tohto územia, táto dohoda výslovne stanovuje, že ide o územie v jurisdikcii tohto štátu, ako to uvádza napríklad článok 2 ods. 1 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu z 10. decembra 1984, alebo o územie za ktorého medzinárodné styky je zodpovedný uvedený štát, ako uvádza napríklad článok 56 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Preto, pokiaľ ide o výklad článku 94 Euro‑stredomorskej dohody o pridružení medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Marockým kráľovstvom na strane druhej, v zmysle znenia ktorej sa táto dohoda uplatňuje „na územie Marockého kráľovstva“, obyčajové pravidlo kodifikované v článku 29 Viedenského dohovoru a priori bráni tomu, aby sa Západná Sahara považovala za patriacu do územnej pôsobnosti uvedenej dohody o pridružení.

(pozri body 94 – 97)

5.      Na základe zásady všeobecného medzinárodného práva týkajúcej sa relatívneho účinku zmlúv, ktorej osobitným výrazom je pravidlo uvedené v článku 34 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969, zmluvy nemôžu ani škodiť, ani poskytovať výhody tretím stranám bez ich súhlasu.

Táto zásada sa musí zohľadniť v rámci výkladu Euro‑stredomorskej dohody o pridružení medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Marockým kráľovstvom na strane druhej, keďže uplatnenie tejto dohody na Západnú Saharu by viedlo k tomu, že táto dohoda by mala vplyv na „tretiu stranu“. Vo svojom poradnom stanovisku k Západnej Sahare totiž Medzinárodný súdny dvor usúdil, že jednak Západná Sahara v čase kolonizácie Španielskym kráľovstvom nebola územím nikoho (terra nullius), a jednak, že skutočnosti a informácie, ktoré mu boli predložené, nepreukazujú žiadny vzťah zvrchovanosti medzi týmto územím a Marockým kráľovstvom.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ľud Západnej Sahary musí považovať za „tretiu stranu“ v zmysle zásady relatívneho účinku zmlúv. Táto strana môže byť ako taká dotknutá uplatňovaním dohody o pridružení v prípade zahrnutia územia Západnej Sahary do územnej pôsobnosti uvedenej dohody, pričom nie je nevyhnutné určiť, či by jej takéto uplatňovanie škodilo alebo naopak poskytovalo výhodu. Za týchto okolností by bol záver, že územie Západnej Sahary patrí do pôsobnosti dohody o pridružení, v rozpore so zásadou medzinárodného práva týkajúcou sa relatívneho účinku zmlúv, ktorá sa uplatňuje vo vzťahoch medzi Úniou a Marockým kráľovstvom.

(pozri body 100, 103, 104, 106, 107)

6.      Článok 30 ods. 2 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969 kodifikuje pravidlo, podľa ktorého ak zmluva ustanovuje, že je podriadená skoršej alebo neskoršej zmluve alebo že sa nemá považovať za nezlučiteľnú s touto druhou zmluvou, majú ustanovenia tejto druhej zmluvy prednosť.

Pokiaľ ide o dohodu vo forme výmeny listov medzi Európskou úniou a Marockým kráľovstvom o recipročných liberalizačných opatreniach pre poľnohospodárske výrobky, spracované poľnohospodárske výrobky, ryby a výrobky rybného hospodárstva a o nahradení protokolov 1, 2 a 3 a ich príloh a o zmenách a doplneniach Euro‑stredomorskej dohody o pridružení medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Marockým kráľovstvom na strane druhej, jej cieľom je zmeniť predchádzajúcu dohodu medzi Úniou a Marockým kráľovstvom, konkrétne dohodu o pridružení a konkrétnejšie ustanovenia stanovené v tejto skoršej dohode v oblasti liberalizácie obchodu s výrobkami z oblasti poľnohospodárstva a rybolovu. Na tieto účely uvedená dohoda o liberalizácii zmenila štyri z 96 článkov dohody o pridružení, medzi ktorými sa nenachádza článok 94 dohody o pridružení, a nahradila tri z piatich protokolov pripojených k tejto dohode. Tieto zmeny majú taxatívnu povahu, ako to potvrdzuje výmena listov medzi Úniou a Marockým kráľovstvom, vo forme ktorých došlo k uzavretiu dohody o liberalizácii.

Z toho vyplýva, že dohoda o pridružení a dohoda o liberalizácii predstavujú po sebe uzavreté zmluvy medzi tými istými stranami a že dohoda o liberalizácii ako neskoršia zmluva týkajúca sa konkrétnych a obmedzených aspektov oblasti už v širokej miere upravenej skoršou dohodou sa musí považovať za podriadenú skoršej dohode. Vzhľadom na tento osobitný vzťah a v súlade s pravidlom kodifikovaným v článku 30 ods. 2 Viedenského dohovoru ustanovenia dohody o pridružení, ktoré neboli výslovne zmenené dohodou o liberalizácii, musia prevážiť na účely uplatnenia poslednej uvedenej dohody, aby sa zabránilo akémukoľvek ich nesúladu.

(pozri body 110 – 113)

7.      V zmysle článku 31 ods. 3 písm. b) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969 sa na účely výkladu určitej zmluvy spolu s celkovou súvislosťou bude brať zreteľ najmä na akúkoľvek neskoršiu prax pri vykonávaní zmluvy, ktorá založila dohodu strán týkajúcu sa jej výkladu. V tomto kontexte prináleží súdu Únie, aby preskúmal, či takéto uplatnenie v niektorých prípadoch svedčilo o existencii dohody strán o zmene výkladu dotknutej dohody.

V tomto ohľade údajná vôľa Únie, ktorá sa prejavila neskoršou praxou spočívajúcou v tom, že určitá dohoda sa začala považovať za právne uplatniteľnú na nesamosprávnom území, si nevyhnutne vyžaduje pripustiť, že Únia zamýšľa vykonať tieto dohody spôsobom nezlučiteľným so zásadami sebaurčenia a relatívneho účinku zmlúv, hoci opätovne pripomína nevyhnutnosť rešpektovať tieto zásady. Takéto vykonanie dohody by bolo nevyhnutne nezlučiteľné so zásadou dobromyseľného vykonávania zmlúv, ktorá predstavuje záväznú zásadu všeobecného medzinárodného práva uplatniteľnú na právne subjekty, ktoré sú stranami zmluvy.

(pozri body 120, 122 – 124)

8.      Pozri text rozhodnutia.

(pozri body 130, 132, 133)