ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)
z 30. apríla 2013 (*)
„Dumping – Dovoz zeolitu A prachového s pôvodom v Bosne a Hercegovine – Normálna hodnota – Reprezentatívna povaha predaja na domácom trhu – Ziskové rozpätie – Bežný obchodný styk“
Vo veci T‑304/11,
Alumina d.o.o., so sídlom vo Zvorniku (Bosna a Hercegovina), v zastúpení: J.‑F. Bellis a B. Servais, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: J.‑P. Hix, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci G. Berrisch a A. Polcyn, advokáti,
žalovanej,
ktorú v konaní podporuje:
Európska komisia, v zastúpení: É. Gippini Fournier a H. van Vliet, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník konania,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 464/2011 z 11. mája 2011, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo a s konečnou platnosťou sa vyberá dočasné clo uložené na dovoz zeolitu A prachového s pôvodom v Bosne a Hercegovine, v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne,
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),
v zložení: predseda komory N. J. Forwood (spravodajca), sudcovia F. Dehousse a J. Schwarcz,
tajomník: C. Kristensen, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 15. januára 2013,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Európska komisia v dôsledku sťažnosti podanej 4. januára 2010 uverejnila 17. februára 2010 oznámenie o začatí konania týkajúceho sa dovozu zeolitu A prachového s pôvodom v Bosne a Hercegovine (Ú. v. EÚ C 40, s. 5).
2 Žalobkyňa Alumina d.o.o., členka skupiny Birac, poskytla 9. apríla 2010 odpoveď na antidumpingový dotazník. Komisia vykonala od 29. júna 2010 do 1. júla 2010 overovaciu návštevu v priestoroch žalobkyne.
3 Podľa nariadenia Komisie (EÚ) č. 1036/2010 z 15. novembra 2010, ktorým sa ukladá dočasné antidumpingové clo týkajúce sa dovozu zeolitu A prachového s pôvodom v Bosne a Hercegovine (Ú. v. EÚ L 298, s. 27, ďalej len „dočasné nariadenie“), Komisia uložila dočasné antidumpingové clo vo výške 28,1 % na dovoz zeolitu A prachového, nazývaného aj zeolit NaA prachový alebo zeolit 4A prachový, s pôvodom v Bosne a Hercegovine. Podľa odôvodnenia 11 dočasného nariadenia sa obdobie prešetrovania vzťahuje na obdobie od 1. januára 2009 do 31. decembra 2009.
4 Z odôvodnení 3 a 10 dočasného nariadenia vyplýva, že skupina Birac, do ktorej patrí žalobkyňa, je jediným vyvážajúcim výrobcom dotknutého výrobku v Bosne a Hercegovine.
5 V rámci výpočtu normálnej hodnoty Komisia uplatnila metódu opísanú v článku 2 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 1225/2009 z 30. novembra 2009 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva (Ú. v. EÚ L 343, s. 51, ďalej len „základné nariadenie“), keďže predaj žalobkyne na domácom trhu nebol reprezentatívny v zmysle článku 2 ods. 2 tohto nariadenia. Na vytvorenie normálnej hodnoty Komisia použila vážený priemerný zisk z predaja podobného výrobku na domácom trhu uskutočneného skupinou, do ktorej patrí žalobkyňa (odôvodnenia 21 až 26 dočasného nariadenia).
6 Listom zo 16. novembra 2010 Komisia zaslala žalobkyni podľa článku 20 základného nariadenia kópiu dočasného nariadenia, oznámenie týkajúce sa osobitného výpočtu dumpingového rozpätia, oznámenie týkajúce sa osobitného výpočtu rozsahu ujmy a napokon odpoveď na argumenty uvedené žalobkyňou vo veci začatia prešetrovania.
7 Žalobkyňa listom z 1. decembra 2010 predložila pripomienky, v ktorých sa odvolávala na porušenie článku 2 ods. 3 a 6 základného nariadenia z dôvodu, že sa na vytvorenie normálnej hodnoty použilo ziskové rozpätie pri predaji jedinému zákazníkovi na domácom trhu so zvýšeným rizikom nezaplatenia alebo oneskoreného zaplatenia a v dôsledku toho tento predaj nepredstavoval bežný obchodný styk.
8 Listom zo 16. marca 2011 Komisia zaslala žalobkyni podľa článku 20 základného nariadenia dokument o konečných informáciách, ako aj odpoveď, ktorou odmieta tvrdenia týkajúce sa predaja na domácom trhu uvedené v predchádzajúcom bode. Listom z 18. marca 2011 žalobkyňa predovšetkým zopakovala svoje stanovisko uvedené v predchádzajúcom bode.
9 Konečné clo vo výške 28,1 % uplatniteľné na čistú franko cenu na hranici Európskej únie pred preclením sa uložilo na výrobky uvedené v bode 3 podľa vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 464/2011 z 11. mája 2011, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo a s konečnou platnosťou sa vyberá dočasné clo uložené na dovoz zeolitu A prachového s pôvodom v Bosne a Hercegovine (Ú. v. EÚ L 125, s. 1, ďalej len „napadnuté nariadenie“).
10 Pokiaľ ide o vytvorenie normálnej hodnoty, Rada Európskej únie v odôvodneniach 19 a 20 napadnutého nariadenia uvádza, že zohľadnený predaj sa na domácom trhu uskutočnil v bežnom obchodnom styku a že inštitúcie sa o údaje, ktoré z toho vyplývajú, môžu oprieť napriek tomu, že nemajú reprezentatívnu povahu v zmysle článku 2 ods. 2 základného nariadenia. Keďže predmetný predaj bol ziskový, vytvorená normálna hodnota sa rovnala hodnote, ktorá by vyplývala z uplatnenia článku 2 ods. 1 prvého pododseku základného nariadenia.
11 Rozhodnutím Komisie 2011/279/EÚ z 13. mája 2011 o prijatí záväzku ponúknutého v súvislosti s antidumpingovým konaním, ktoré sa týka dovozu zeolitu A prachového s pôvodom v Bosne a Hercegovine (Ú. v. EÚ L 125, s. 26), táto inštitúcia prijala ponuku záväzku vo forme minimálnej ceny ponúknutej žalobkyňou.
Konanie a návrhy účastníkov konania
12 Žalobkyňa podala túto žalobu návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 16. júna 2011.
13 Podaním zapísaným do registra kancelárie Všeobecného súdu 29. júla 2011 podala Komisia návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu Rady. Uznesením z 12. septembra 2011 predseda druhej komory Všeobecného súdu tomuto návrhu vyhovel.
14 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa jej týka,
– zaviazal Radu na náhradu trov konania.
15 Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
16 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd zamietol žalobu.
Právny stav
17 Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza dva žalobné dôvody, z ktorých prvý sa týka porušenia článku 2 ods. 3 a 6 základného nariadenia a druhý porušenia prvej vety článku 2 ods. 6 tohto nariadenia.
18 Žalobkyňa v rámci prvého žalobného dôvodu tvrdí, že podľa článku 2 ods. 3 základného nariadenia, ak je predaj na domácom trhu nedostatočný, normálna hodnota sa má vytvoriť v súlade s odsekom 6 tohto ustanovenia. Tento spôsob výpočtu, ktorý odráža ustálenú prax inštitúcií v prípade, že predaj na domácom trhu nedosahuje hranicu reprezentatívnosti, už podľa definície nemôže byť identický s výpočtom normálnej hodnoty na základe nereprezentatívneho predaja na domácom trhu v zmysle článku 2 ods. 2 základného nariadenia. Okolnosti veci samej vyžadujú naopak uplatnenie rozumného ziskového rozpätia podľa článku 2 ods. 6 písm. c) základného nariadenia. Vážené priemerné ziskové rozpätie skupiny žalobkyne je totiž 58,89 % v pomere k výrobným nákladom a 37,06 % v pomere k obratu, pričom jeho použitie na výpočet normálnej hodnoty je zjavne nedôvodné, čo okrem iného potvrdzuje aj porovnanie s rozpätím vo výške 5,9 % zohľadneným na výpočet odstránenia ujmy spôsobenej výrobnému odvetviu Únie.
19 V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa v prvej časti tvrdí, že podľa judikatúry Súdneho dvora nereprezentatívny predaj v zmysle článku 2 ods. 2 základného nariadenia nemožno považovať za uskutočnený v bežnom obchodnom styku. Pojmy reprezentatívny predaj na jednej strane a predaj uskutočnený v bežnom obchodnom styku na strane druhej sú totiž nerozlučne prepojené. Vzhľadom na to, že predaj na domácom trhu, ktorý zohľadnili inštitúcie, predstavoval iba 1,9 % vývozu do Únie počas obdobia prešetrovania, treba konštatovať, že inštitúcie založili výpočet normálnej hodnoty na nereprezentatívnych transakciách a v dôsledku toho na transakciách neuskutočnených v bežnom obchodnom styku, čím porušili prvú vetu článku 2 ods. 6 základného nariadenia.
20 Žalobkyňa v rámci druhej časti tohto žalobného dôvodu dodáva, že v každom prípade Komisia v správnom konaní dostala dôkazy preukazujúce, že sa predajná cena pre spoločnosť D ako jediného zohľadneného zákazníka na domácom trhu zvýšila o 25 % z dôvodu rizikovej prirážky za oneskorenú platbu alebo za nezaplatenie, takže tieto ceny neodrážajú bežný obchodný styk. V tejto súvislosti nie je relevantná skutočnosť, že sa Komisia rozhodla tieto dôkazy neoveriť pri návšteve na mieste. Okrem toho podľa informácií, ktoré žalobkyňa poskytla Komisii, sa dlh spoločnosti D voči žalobkyni vyrovnával počas dlhšieho obdobia prostredníctvom kompenzačných platieb alebo postúpenia pohľadávok, takže predaj uvedenej spoločnosti patril do oblasti výmenného obchodu a kompenzačných dohôd, čím sa vytvorila mimoriadna situácia na trhu v zmysle článku 2 ods. 3 základného nariadenia.
21 Ako vyplýva z bodov 27, 29 a 50 žaloby, argumenty žalobkyne v rámci oboch žalobných dôvodov smerujú k tomu, že na prejednávanú vec nie je uplatniteľná prvá veta článku 2 ods. 6 základného nariadenia. Žalobkyňa svoje závery opiera v podstate o dva dôvody. Po prvé tvrdí, že na vytvorenie hodnoty založenej na ziskovom rozpätí uskutočnenom pri predaji spoločnosti D, jedinému zohľadnenému zákazníkovi žalobkyne na domácom trhu, sa zohľadnili výlučne nereprezentatívne transakcie, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 2 základného nariadenia (prvý dôvod). Po druhé uvádza, že predaj spoločnosti D nebol uskutočnený v bežnom obchodnom styku, keďže jednak nebol reprezentatívny a jednak bola jeho cena zvýšená o dodatočné rozpätie vyplývajúce z ekonomickej situácie uvedeného zákazníka (druhý dôvod).
22 Žalobkyňa na otázky položené na pojednávaní odpovedala, že aj v prípade, ak by predaj na domácom trhu dosiahol hranicu reprezentatívnosti stanovenú v článku 2 ods. 2 základného nariadenia, naďalej by odmietala posúdenie, podľa ktorého sa predaj uskutočnil v bežnom obchodnom styku, pretože inštitúcie zahrnuli dodatočné rozpätie vyplývajúce z ekonomickej situácie spoločnosti D.
23 V tejto súvislosti treba uviesť, že preskúmanie druhého žalobného dôvodu, ktorý je z hľadiska pojmu transakcie v bežnom obchodnom styku spojený s reprezentatívnou povahou predaja na domácom trhu a so zahrnutím prirážky vo výške 25 % pri výpočte ziskového rozpätia, je ústredným bodom argumentácie žalobkyne, takže tento žalobný dôvod treba preskúmať ako prvý.
24 V tejto súvislosti, pokiaľ ide o prvú časť tohto žalobného dôvodu, treba uviesť, že otázku reprezentatívnosti predaja na domácom trhu v zmysle článku 2 ods. 2 základného nariadenia, ktorý stanovuje množstevné kritérium, treba v zásade oddeliť od otázky, či sa tento predaj uskutočnil v bežnom obchodnom styku v zmysle článku 2 ods. 3 a 6 základného nariadenia, ktorý stanovuje akostné kritérium súvisiace s povahou samostatne posúdeného predaja (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 13. februára 1992, Goldstar/Rada, C‑105/90, Zb. s. I‑677, bod 13). Objem predaja na domácom trhu však predstavuje faktor, ktorý môže mať vplyv na stanovenie ceny, takže tieto kritériá sa môžu navzájom ovplyvňovať napríklad v prípade, že domáci trh je natoľko obmedzený, že ceny nevyplývajú zo súhry ponuky a dopytu (pozri v tomto zmysle rozsudok Goldstar/Rada, už citovaný, body 15 až 18).
25 Táto možnosť vzájomného pôsobenia však neznamená, že ak sa nedosiahne hranica reprezentatívnosti vo výške 5 %, predaj na domácom trhu sa nezohľadní ako predaj uskutočnený v bežnom obchodnom styku. Nemožno totiž úplne vylúčiť, že sa tento predaj na domácom trhu napriek malému objemu uskutočnil v bežnom obchodnom styku, pokiaľ predsa len odráža bežné správanie zúčastnených osôb. Za týchto podmienok sa treba najskôr vysloviť k zahrnutiu prirážky vo výške 25 % do výpočtu ziskového rozpätia, a teda je potrebné preskúmať druhú časť žalobného dôvodu uvedenú v bode 20 vyššie.
26 V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa definície pojmu dumping uvedenej v článku 1 ods. 2 základného nariadenia sa má vývozná cena porovnať s cenou za podobný výrobok v bežnom obchodnom styku stanovenou pre krajinu vývozcu, čo je uvedené v článku 2 ods. 1 prvom pododseku a článku 2 ods. 6 tohto nariadenia a zodpovedá to jeho odôvodneniu 5, podľa ktorého sa normálna hodnota má vo všetkých prípadoch založiť na reprezentatívnom predaji v bežnom obchodnom styku v krajine vývozcu.
27 Okrem toho, ak nemožno stanoviť normálnu hodnotu podľa článku 2 ods. 1 základného nariadenia, pri jej vytvorení podľa článku 2 ods. 3 a 6 základného nariadenia sa má stanoviť normálna hodnota, ktorá sa čo najviac približuje predajnej cene výrobku, ak by sa predával v krajine pôvodu alebo vývozu v bežnom obchodnom styku (rozsudok Súdneho dvora z 10. marca 1992, Minolta Camera/Rada, C‑178/87, Zb. s. I‑1577, bod 17).
28 Z toho vyplýva, že cieľom stanovenia normálnej hodnoty je umožniť inštitúciám posúdiť, či sa v období prešetrovania uplatňovali dumpingové praktiky, a to podľa objektívnych pravidiel bez vopred jasného výsledku. Pojem bežný obchodný styk má pri určovaní normálnej hodnoty vylúčiť situácie, v ktorých sa predaj na domácom trhu neuskutočnil za takýchto podmienok, predovšetkým ak sa výrobok predá za cenu, ktorá je nižšia ako výrobné náklady, alebo ak sa predaj uskutoční medzi partnermi, ktorí sú združení alebo uzatvorili kompenzačnú dohodu (rozsudok Goldstar/Rada, už citovaný v bode 24 vyššie, bod 13). Ako vyplýva z článku 2 ods. 1 tretieho pododseku a z článku 2 ods. 4 základného nariadenia a ako zdôrazňuje Rada v bode 57 vyjadrenia k žalobe, tieto okolnosti predstavujú príklady predaja, ktorý nemožno považovať za uskutočnený v bežnom obchodnom styku.
29 V tejto súvislosti má pojem predaj uskutočnený v bežnom obchodnom styku objektívny význam a odvolávať sa naň môžu nielen inštitúcie zaoberajúce sa odstránením praktík spôsobilých skresliť dumping alebo jeho rozsah (kompenzačné dohody s umelo nízkou predajnou cenou, dlhodobý predaj na domácom trhu za ceny nižšie ako výrobné náklady), ale aj dotknutí obchodní partneri v súvislosti s okolnosťami, ktoré sa týkajú bežnej povahy predmetných transakcií (pozri na ilustráciu rozsudok Súdneho dvora z 9. januára 2003, Petrotub a Republica, C‑76/00 P, Zb. s. I‑79, body 65 až 68 a 84 až 86).
30 Inštitúcie sú teda povinné z výpočtu normálnej hodnoty vylúčiť predaj, ktorý sa neuskutočnil v bežnom obchodnom styku, bez ohľadu na to, či bola predajná cena vyššia alebo nižšia ako cena v bežnom obchodnom styku, a bez ohľadu na to, z akého dôvodu sa transakcia neuskutočnila v bežnom obchodnom styku a aký vplyv má toto vylúčenie na konštatovanie týkajúce sa existencie a rozsahu dumpingu. Ako totiž konštatoval odvolací orgán Svetovej obchodnej organizácie (WTO) v súvislosti s článkom 2.1 Dohody o uplatňovaní článku VI Všeobecnej dohody o clách a obchode 1994 (GATT) (Ú. v. ES L 336, s. 103; Mim. vyd. 11/021, s. 189), nachádzajúceho sa v prílohe 1 A Dohody o založení WTO (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/021, s. 82), zohľadnenie predaja uskutočneného mimo bežného obchodného styku, či už za nízku, alebo vysokú cenu, znamená skreslenie toho, čo je definované ako „normálna“ hodnota (správa odvolacieho orgánu WTO z 24. júla 2011 vo veci „Spojené štáty – Antidumpingové opatrenia týkajúce sa niektorých oceľových výrobkov valcovaných za tepla z Japonska“, body 144 a 145).
31 V prejednávanej veci žalobkyňa v odpovedi na antidumpingový dotazník z 9. apríla 2010 uviedla, že sa jej finančné vzťahy so spoločnosťou D ako s jej jediným zákazníkom na domácom trhu zhoršili z dôvodu oneskorených platieb odôvodňujúcich uplatnenie rizikovej prirážky, ktorá zvýšila predajnú cenu zeolitu A. Žalobkyňa v tejto súvislosti poskytla doplňujúce informácie v pripomienkach zaslaných listom z 1. decembra 2010 (pozri bod 7 vyššie), ku ktorým bola priložená najmä zmluva z 29. mája 2009 medzi žalobkyňou a spoločnosťou D, ktorá stanovovala predmetnú prirážku vo výške 25 %.
32 Komisia ako odpoveď na tieto tvrdenia vo svojom liste zo 16. marca 2011 (pozri bod 8 vyššie) uviedla, že vzhľadom na to, že spoločnosť D je jediným zákazníkom žalobkyne na domácom trhu, nebolo možné overiť, či predajná cena pre tento podnik skutočne zahŕňala rizikovú prirážku vo výške 25 %. Komisia sa domnievala, že tvrdenia žalobkyne sa nemajú zohľadniť, pričom nie je ani potrebné preskúmať, či predmetné okolnosti odôvodňujú záver, že predmetný predaj nebol uskutočnený v bežnom obchodnom styku. Podľa odôvodnenia 20 napadnutého nariadenia sa však „prešetrovaním preukázalo, že údaje a dôkazy poskytnuté skupinou Birac predstavujú spoľahlivý základ na stanovenie normálnej hodnoty“, takže tento argument žalobkyne, podľa ktorého predaj na domácom trhu nemožno považovať za uskutočnený v bežnom obchodnom styku, sa musel zamietnuť.
33 V tejto súvislosti treba po prvé uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia vo svojom liste zo 16. marca 2011, neexistencia predaja na domácom trhu iným zákazníkom než spoločnosti D nevedie ku znemožneniu takéhoto overenia. Žalobkyňa totiž poskytla informáciu o uplatnení rizikovej prirážky už na začiatku vo svojej odpovedi na antidumpingový dotazník, teda pred overovacou návštevou. Ďalej zmluva, ktorú žalobkyňa poskytla Komisii (pozri bod 31 vyššie) v článku 6 jednoznačne vykazuje predmetnú prirážku, pričom výpočet ziskového rozpätia vo výške 58,89 % v pomere k výrobným nákladom alebo vo výške 37,06 % v pomere k obratu predstavuje závažné indície v prospech toho, že sa táto prirážka skutočne uplatnila. Navyše z príloh 3.2 a 3.3 listu žalobkyne z 1. decembra 2010 vyplýva, že spoločnosť D splácala svoje dlhy s oneskorením prinajmenšom od roku 2008 a táto tendencia pokračovala v roku 2009, čo dosvedčuje tabuľka uvedená v prílohe 2 tohto listu. Napokon Komisia vo svojom liste zo 16. marca 2011 uznala a dokonca použila argument súvisiaci so skutočným zaúčtovaním prirážky vo výške 25 %, aby tentoraz v súvislosti s kompenzačnými dohodami uzatvorenými so spoločnosťou D odpovedala na iný argument žalobkyne týkajúci sa bežnej povahy predmetného predaja.
34 Po druhé Komisia tvrdením, že žalobkyňa nespochybnila bežnú povahu predmetného obchodného styku, nezohľadnila skutočnosť, že žalobkyňa vo svojej odpovedi na antidumpingový dotazník uviedla, že cena účtovaná spoločnosti D bola zvýšená o rizikovú prirážku, a že sa k tomuto tvrdeniu podrobnejšie vyjadrila na stranách 7 až 9 svojho listu z 1. decembra 2010.
35 Po tretie Rada v bode 30 svojej dupliky uviedla, že Komisia tieto dôkazy neoverila, ale len zamietla tvrdenia žalobkyne z dôvodu, že predmetný obchodný styk sa v dôsledku týchto okolností nestal „nenormálnym“. Ak sa má odôvodnenie 20 napadnutého nariadenia (pozri bod 32 vyššie) chápať v tomto zmysle, treba uviesť nasledujúce úvahy.
36 Riziková prirážka, ako je prirážka dotknutá vo veci samej, v skutočnosti predstavuje protiplnenie za riziko, ktoré podstupuje dodávateľ, keď určitému zákazníkovi predá výrobky a prizná mu lehotu na zaplatenie. Táto prirážka preto nie je súčasťou hodnoty predaného výrobku ani sa nespája s jeho vlastnosťami, ale základom jej existencie a výšky je identita zákazníka a posúdenie jeho finančných možností dodávateľom. Zahrnutie takejto prirážky do vytvorenia normálnej hodnoty má za následok zavedenie faktora do výpočtu, ktorý neslúži na stanovenie ceny, za ktorú sa výrobok predáva v krajine pôvodu (pozri bod 27 vyššie), ale týka sa výlučne finančných možností konkrétneho kupujúceho na domácom trhu.
37 V tomto kontexte tvrdenie Rady v bode 58 vyjadrenia k žalobe, podľa ktorého riziku spojenému s finančnou stabilitou zákazníka možno predísť náhradou škody a úrokmi, dlhopismi alebo preddavkami, nie však rizikovou prirážkou, nevysvetľuje, z akého dôvodu nemožno predajcovi ponúknuť možnú voľbu rizikovej prirážky, a v dôsledku toho ani to, prečo existencia takéhoto rizika neodôvodňuje zvýšenie predajnej ceny o prirážku, ktorá má kompenzovať tak samotné riziko, ako aj prípadné trovy konania, ktoré by dodávateľovi vznikli v prípade, že by voči svojmu zákazníkovi musel napokon postupovať súdnou cestou.
38 Za okolností veci samej sa zahrnutím rizikovej prirážky, akou je dotknutá prirážka, do výpočtu ziskového rozpätia na vytvorenie normálnej hodnoty zohľadní faktor, ktorý nevyjadruje časť hodnoty predávaného výrobku a tým umelo zvyšuje výsledok výpočtu normálnej hodnoty, takže tento výsledok už verne neodráža predajnú cenu výrobku, s výhradou neskoršej úpravy podľa článku 2 ods. 10 písm. k) základného nariadenia, ako by bola stanovená, keby sa predmetný výrobok predával v krajine pôvodu v bežnom obchodnom styku (pozri body 27 až 30 vyššie).
39 Treba dodať, že s argumentmi Rady a Komisie uvedenými na pojednávaní, podľa ktorých dôvody výrobcu na uplatnenie dumpingových praktík nie sú relevantné, nemožno v prejednávanej veci súhlasiť. V tejto súvislosti, hoci je pravda, že dôvody, na základe ktorých vývozca prípadne praktizuje dumping, nie sú relevantné pre zodpovedajúce výpočty, nemení to nič na skutočnosti, že zistenie dumpingu, čiže prvá etapa pri skúmaní otázky, či je opodstatnené uložiť antidumpingové clo, spočíva v čisto objektívnom porovnaní medzi normálnou hodnotou a vývoznými cenami (rozsudok Súdu prvého stupňa z 24. októbra 2006, Ritek a Prodisc Technology/Rada, T‑274/02, Zb. s. II‑4305, bod 59). V prejednávanej veci vada spočívajúca v zohľadnení rizikovej prirážky, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa, spochybňuje platnosť výpočtu normálnej hodnoty stanovenej na účely posúdenia existencie dumpingu, a teda predchádza konštatovaniu existencie takýchto praktík, takže môže spochybniť platnosť samotného tohto konštatovania.
40 Rada sa tiež nemôže odvolávať na judikatúru týkajúcu sa predaja na domácom trhu uskutočneného za údajne zvýšené ceny z dôvodu ochrany patentových práv výrobcu na dotknutom výrobku (rozsudok Súdneho dvora z 3. mája 2001, Ajinomoto a NutraSweet/Rada a Komisia, C‑76/98 P a C‑77/98 P, Zb. s. I‑3223, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. decembra 1997, Ajinomoto a NutraSweet/Rada, T‑159/94 a T‑160/94, Zb. s. II‑2461). V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako poznamenali Všeobecný súd a Súdny dvor, žalobcovia v citovaných veciach netvrdili, že existencia uvedeného patentu neodráža skutočnú situáciu na trhu v dotknutých tretích krajinách, alebo že sa zohľadnený predaj neuskutočnil v bežnom obchodnom styku (rozsudok Ajinomoto a NutraSweet/Rada a Komisia, už citovaný, bod 41, a rozsudok Ajinomoto a NutraSweet/Rada, už citovaný, body 127 až 129). V tejto súvislosti treba dodať, že nariadenie Rady (EHS) č. 2423/88 z 11. júla 1988 o ochrane pred dumpingovými alebo subvencovanými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 209, s. 1), v rámci ktorého citovaná judikatúra vznikla, sa v tomto bode zakladalo na inej filozofii ako základné nariadenie, keďže nestanovovalo možnosť upraviť normálnu hodnotu, ak kupujúci z dôvodu určitých faktorov ovplyvňujúcich porovnateľnosť cien na domácom trhu systematicky platili rozdielne ceny, zatiaľ čo článok 2 ods. 10 písm. k) základného nariadenia túto možnosť stanovuje.
41 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba bez toho, aby bolo potrebné vyjadriť sa k zákonnosti uplatnenia prvej vety článku 2 ods. 6 základného nariadenia s ohľadom na výhrady uvedené v rámci prvého žalobného dôvodu, vyhovieť žalobe a zrušiť napadnuté nariadenie v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne.
O trovách
42 Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Rada nemala úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi žalobkyne. Podľa článku 87 ods. 4 prvého pododseku toho istého rokovacieho poriadku Komisia znáša vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 464/2011 z 11. mája 2011, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo a s konečnou platnosťou sa vyberá dočasné clo uložené na dovoz zeolitu A prachového s pôvodom v Bosne a Hercegovine, sa zrušuje v rozsahu, v akom sa týka spoločnosti Alumina d.o.o.
2. Rada Európskej únie znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Alumina.
3. Európska komisia znáša vlastné trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 30. apríla 2013.
Podpisy