Vec C‑135/15
Helénska republika
proti
Grigoriosovi Nikiforidisovi
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesarbeitsgericht)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Rozhodné právo pre pracovnú zmluvu – Nariadenie (ES) č. 593/2008 – Článok 28 – Pôsobnosť ratione temporis – Článok 9 – Pojem ‚imperatívne normy‘ – Uplatnenie imperatívnych noriem iných členských štátov než štátu konajúceho súdu – Právna úprava členského štátu, podľa ktorej sa z dôvodu finančnej krízy znižuje odmena zamestnancov vo verejnom sektore – Povinnosť lojálnej spolupráce“
Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 18. októbra 2016
1. Právo Európskej únie – Výklad – Ustanovenie, v ktorom chýba priamy odkaz na právo členských štátov – Autonómny a jednotný výklad – Uplatniteľnosť na pojem „zmluvy uzatvorené po 17. decembri 2009“ v zmysle nariadenia č. 593/2008
(Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 593/2008, článok 28)
2. Justičná spolupráca v občianskych veciach – Rozhodné právo pre zmluvné záväzky – Nariadenie č. 593/2008 – Časová pôsobnosť – Zmluva uzatvorená pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia, ktorá bola neskôr predmetom zmeny – Vylúčenie – Hranice – Zmeny v takom rozsahu, že došlo k vzniku novej zmluvy
(Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 593/2008, článok 28)
3. Justičná spolupráca v občianskych veciach – Rozhodné právo pre zmluvné záväzky – Nariadenie č. 593/2008 – Imperatívne normy – Zohľadnenie iných imperatívnych noriem než noriem stanovených v nariadení ako právne normy – Neprípustnosť – Zohľadnenie týchto noriem ako skutkovej okolnosti – Oprávnenosť – Porušenie zásady lojálnej spolupráce – Neexistencia
(Článok 4 ods. 3 ZEÚ; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 593/2008, článok 9 ods. 3)
1. Pozri text rozhodnutia.
(pozri body 28 – 30)
2. Článok 28 nariadenia č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvne založený pracovný pomer, ktorý vznikol pred 17. decembrom 2009 patrí do pôsobnosti tohto nariadenia iba v prípade, že tento pomer bol v dôsledku vzájomného súhlasu zmluvných strán, ktorý bol prejavený od uvedeného dátumu, zmenený v takom rozsahu, že sa treba domnievať, že od uvedeného dňa bola uzavretá nová pracovná zmluva, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu.
Normotvorca Únie totiž vylúčil okamžitú uplatniteľnosť nariadenia Rím I, ktorá by viedla k tomu, že by do jeho pôsobnosti patrili budúce účinky zmlúv uzavretých pred 17. decembrom 2009. Z toho vyplýva, že každá dohoda zmluvných strán, uzavretá po 16. decembri 2009, o pokračovaní v plnení predtým uzavretej zmluvy nemusí viesť k uplatniteľnosti nariadenia Rím I na tento zmluvný vzťah bez toho, aby to odporovalo jasne vyjadrenej vôli normotvorcu Únie. Takto zvolený prístup by bol spochybnený, keby každá, hoci aj drobná zmena, ktorú zmluvné strany urobili od 17. decembra 2009 v zmluve, pôvodne uzavretej pred týmto dňom, stačila na zahrnutie tejto zmluvy do pôsobnosti tohto nariadenia, a to na úkor právnej istoty. Naopak, nie je vylúčené, že zmluva uzavretá pred 17. decembrom 2009 bude od uvedeného dátumu zmenená dohodou zmluvných strán v takom rozsahu, že táto zmena nebude vyjadrením iba aktualizácie či úpravy tejto zmluvy, ale bude vytvárať nový právny vzťah medzi týmito zmluvnými stranami, takže pôvodná zmluva by sa mala považovať za nahradenú touto novou zmluvou uzavretou po uvedenom dátume v zmysle článku 28 nariadenia Rím I.
(pozri body 33 – 37, 39, bod 1 výroku)
3. Článok 9 ods. 3 nariadenia č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) sa má vykladať v tom zmysle, že vylučuje možnosť konajúceho súdu, aby ako právne normy uplatnil iné imperatívne normy, než sú imperatívne normy štátu konajúceho súdu alebo štátu, kde sa vykonali alebo sa musia vykonať záväzky vyplývajúce zo zmluvy, nebráni však tomu, aby uvedený súd zohľadnil tieto iné imperatívne normy ako skutkovú okolnosť, pokiaľ to stanovuje vnútroštátne právo, ktoré je podľa ustanovení tohto nariadenia rozhodné pre zmluvu.
Výpočet imperatívnych noriem v článku 9 nariadenia Rím I, ktorým konajúci súd môže priznať účinok, je totiž taxatívny. Keby teda konajúci súd mohol uplatniť imperatívne normy, ktoré sú súčasťou právneho poriadku iných členských štátov, než sú štáty výslovne uvedené v článku 9 ods. 2 a 3 nariadenia Rím I, mohlo by to byť na úkor úplného dosiahnutia všeobecného cieľa tohto nariadenia, ktorým je podľa jeho odôvodnenia 16 právna istota v európskom justičnom priestore.
Naopak keďže nariadenie Rím I harmonizuje kolízne normy pre zmluvné záväzky, a nie hmotnoprávne normy zmluvného práva, v rozsahu, v akom posledné uvedené normy stanovujú, aby konajúci súd imperatívnu normu, ktorá je súčasťou právneho poriadku iného štátu, než je štát konajúceho súdu alebo štát, kde sa uskutočňuje zmluvné plnenie, zohľadnil ako skutkovú okolnosť, nemôže článok 9 tohto nariadenia brániť tomu, aby konajúci súd túto okolnosť zohľadnil.
Tento výklad nie je spochybnený zásadou lojálnej spolupráce zakotvenou v článku 4 ods. 3 ZEÚ. Táto zásada totiž členskému štátu neumožňuje obísť povinnosti, ktoré mu ukladá právo Únie, a nemôže teda vnútroštátnemu súdu umožniť, aby odhliadol od taxatívnej povahy výpočtu uplatniteľných imperatívnych noriem v článku 9 nariadenia Rím I, a namiesto toho ako právnu normu použil imperatívne normy iného členského štátu.
(pozri body 46, 49, 52, 54, 55, bod 2 výroku)