Vec C‑441/14
Dansk Industri (DI)
proti
Succession Karsten Eigil Rasmussen
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Højesteret)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Charta základných práv Európskej únie – Smernica 2000/78/ES – Zásada zákazu diskriminácie na základe veku – Vnútroštátna právna úprava odporujúca smernici – Možnosť jednotlivca spochybňovať zodpovednosť štátu za porušenie práva Únie – Spor medzi jednotlivcami – Vyváženie rôznych práv a zásad – Zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery – Úloha vnútroštátneho súdu“
Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 19. apríla 2016
1. Právo Únie – Zásady – Rovnosť zaobchádzania – Zákaz diskriminácie na základe veku – Vzťah so smernicou 2000/78 – Vnútroštátna právna úprava vylučujúca odstupné u pracovníkov, ktorí majú nárok na vyplácanie starobného dôchodku svojím zamestnávateľom v rámci dôchodkového systému, do ktorého vstúpili pred dosiahnutím veku 50 rokov – Neprípustnosť – Udržanie zamestnanca na trhu práce – Neexistencia vplyvu
(Smernica Rady 2000/78, článok 2 a článok 6 ods. 1)
2. Sociálna politika – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Smernica 2000/78 – Zákaz diskriminácie na základe veku – Vnútroštátna právna úprava, o ktorej sa rozhodlo, že odporuje všeobecnej zásade zákazu diskriminácie na základe veku – Povinnosti vnútroštátneho súdu rozhodujúceho o spore medzi súkromnoprávnymi subjektmi – Neuplatnenie odporujúcich vnútroštátnych ustanovení – Prednosť výkladu práva Únie pred zásadami právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery – Neexistencia vplyvu možnosti jednotlivca uplatňovať zodpovednosť členského štátu
(Článok 267 ZFEÚ; smernica Rady 2000/78)
1. Všeobecná zásada zákazu diskriminácie na základe veku, tak ako je konkretizovaná smernicou 2000/78, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, sa má vykladať v tom zmysle, že aj v konaní medzi súkromnoprávnymi subjektmi bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej zamestnanec nemá nárok na odstupné, ak má nárok na starobný dôchodok vyplácaný zamestnávateľom v rámci dôchodkového systému, do ktorého tento zamestnanec vstúpil pred dosiahnutím veku 50 rokov, bez ohľadu na to, či sa rozhodne zostať na trhu práce, alebo odísť do dôchodku.
V tejto súvislosti keďže smernica 2000/78 samotná nezakotvuje všeobecnú zásadu zákazu diskriminácie na základe veku, ale iba konkretizuje túto zásadu v oblasti zamestnania a práce, rozsah ochrany poskytovanej touto smernicou nepresahuje rozsah poskytovaný touto zásadou.
Na druhú stranu vzhľadom na to, že článok 2 a článok 6 ods. 1 smernice 2000/78 bránia vnútroštátnej právnej úprave, na základe ktorej pracovníci majúci nárok na vyplácanie starobného dôchodku svojím zamestnávateľom v rámci dôchodkového systému, do ktorého vstúpili pred dosiahnutím veku 50 rokov, nemôžu výlučne na základe tejto skutočnosti dostať osobitné odstupné určené na podporu opätovného profesijného začlenenia pracovníkov, ktorí majú v podniku odpracovaných viac než 12 rokov, je to tak aj vo vzťahu k všeobecnej zásade rovnosti zaobchádzania, vo vzťahu ku ktorej všeobecná zásada zákazu diskriminácie na základe veku predstavuje iba osobitné vyjadrenie.
(pozri body 23, 26, 27, bod 1 výroku)
2. Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd rozhodujúci spor medzi súkromnoprávnymi subjektmi, patriaci do pôsobnosti smernice 2000/78, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, pri uplatnení ustanovení svojho vnútroštátneho práva má tieto ustanovenia vykladať takým spôsobom, aby sa mohli uplatniť v súlade s touto smernicou, alebo ak je takýto konformný výklad nemožný, ponechať akékoľvek ustanovenie tohto vnútroštátneho práva odporujúce všeobecnej zásade zákazu diskriminácie na základe veku v prípade potreby neuplatnené. Zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery ani možnosť jednotlivca, ktorý sa považuje za poškodeného uplatnením vnútroštátneho ustanovenia, ktoré je v rozpore s právom Únie, aby sa dovolával zodpovednosti dotknutého členského štátu za porušenie práva Únie, nemôžu spochybniť túto povinnosť.
V tejto súvislosti v prvom rade požiadavka konformného výkladu zahŕňa povinnosť vnútroštátnych súdov zmeniť prípadne ustálenú judikatúru, pokiaľ táto vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice. Okrem toho zásada zákazu diskriminácie na základe veku jednotlivcom priznáva subjektívne samostatne uplatniteľné právo, ktoré dokonca aj v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi zaväzuje vnútroštátne súdy neuplatňovať vnútroštátne ustanovenia, ktoré nie sú v súlade s touto zásadou.
V druhom rade sa vnútroštátny súd rozhodujúci o spore medzi súkromnoprávnymi subjektmi nemôže opierať o zásadu ochrany legitímnej dôvery s cieľom pokračovať v uplatňovaní vnútroštátneho právneho predpisu odporujúceho na základe rozhodnutia Súdneho dvora všeobecnej zásade zákazu diskriminácie na základe veku, tak ako je konkretizovaná smernicou 2000/78. Uplatnenie tejto zásady s cieľom pokračovať v uplatňovaní takéhoto vnútroštátneho právneho predpisu by totiž v skutočnosti viedlo k časovému obmedzeniu účinkov výkladu podaného Súdnym dvorom, pretože tým by sa tento výklad neuplatnil v konaní vo veci, o ktorej rozhoduje tento vnútroštátny súd. S výnimkou skutočne mimoriadnych okolností má tak výklad práva Únie, ktorý podáva Súdny dvor, uplatňovať vnútroštátny súd aj na právne vzťahy vzniknuté a založené pred vyhlásením rozsudku rozhodujúceho o návrhu na výklad.
V každom prípade sa ochrany legitímnej dôvery nemožno dovolávať na to, aby sa jednotlivcovi, ktorý podal žalobu, ktorá viedla Súdny dvor k výkladu práva Únie v zmysle, ktorý odporuje predmetnému vnútroštátnemu právnemu predpisu, odmietlo využiť tento výklad.
(pozri body 33, 36 – 41, 43, bod 2 výroku)