Vec C‑700/21
O. G.
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Corte costituzionale)
Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) zo 6. júna 2023
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Európsky zatykač – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Dôvody pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača – Článok 4 bod 6 – Cieľ sociálnej nápravy – Štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sa zdržiavajú alebo majú trvalý pobyt na území vykonávajúceho členského štátu – Rovnosť zaobchádzania – Článok 20 Charty základných práv Európskej únie“
1. Justičná spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi – Dôvody pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača – Európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – Vyžiadaná osoba, ktorá sa zdržiava alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte, v zmysle článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia – Miera voľnej úvahy vykonávajúceho členského štátu pri stanovovaní situácií, v ktorých je možné odmietnuť odovzdať osobu, na ktorú sa vzťahuje pôsobnosť uvedeného článku 4 bodu 6 – Obmedzenia – Rešpektovanie zásady rovnosti pred zákonom zaručenej článkom 20 Charty základných práv – Zachovanie miery voľnej úvahy nevyhnutnej na to, aby vykonávajúci súdny orgán mohol s ohľadom na cieľ sociálnej nápravy rozhodnúť o odmietnutí výkonu európskeho zatykača
(Charta základných práv Európskej únie, článok 20 a článok 51 ods. 1; rámcové rozhodnutie Rady 2002/584, článok 4 bod 6)
(pozri body 36 – 38, 40, 53, 55, 56)
2. Justičná spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi – Dôvody pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača – Európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – Vyžiadaná osoba, ktorá sa zdržiava alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte, v zmysle článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia – Podmienky nevykonania zatykača – Pojmy trvalý pobyt a zdržiavanie sa – Záväzok vykonávajúceho členského štátu, že vykoná rozsudok – Legitímny záujem odôvodňujúci to, aby bol trest vykonaný vo vykonávajúcom členskom štáte – Cieľ sociálnej nápravy po vykonaní trestu – Skutočnosti, ktoré má vykonávajúci súdny orgán vziať do úvahy na účely posúdenia toho, či medzi vyžiadanou osobou a vykonávajúcim členským štátom existujú väzby, ktoré sú dostatočné na odôvodnenie odmietnutia vykonať európsky zatykač
(Smernica Rady 2003/109, odôvodnenie 12; rámcové rozhodnutie Rady 2002/584, článok 4 bod 6, a rámcové rozhodnutie Rady 2008/909, odôvodnenie 9 a článok 25)
(pozri body 46 – 49, 61 – 65, 67 – 68, bod 2 výroku)
3. Justičná spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi – Dôvody pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača – Nevykonanie obmedzené iba na vlastných štátnych príslušníkov daného štátu a štátnych príslušníkov iných členských štátov, pričom štátni príslušníci tretích krajín sú z toho bezpodmienečne a automaticky vylúčení – Neprípustnosť
(Charta základných práv Európskej únie, článok 20; rámcové rozhodnutie Rady 2002/584, článok 4 bod 6)
(pozri body 51, 57, 58, bod 1 výroku)
Zhrnutie
O. G., ktorý je moldavským štátnym príslušníkom, bol v Rumunsku odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní piatich rokov za trestné činy daňového podvodu a sprenevery súm splatných na základe platenia dane z príjmov a DPH, ktorých sa dopustil v období od septembra 2003 do apríla 2004. Dňa 13. februára 2012 Judecătoria Brașov (Súd prvého stupňa Brašov, Rumunsko) vydal proti O. G., ktorý sa medzičasom usadil v Taliansku, európsky zatykač na účely výkonu trestu odňatia slobody.
Prvým rozsudkom zo 7. júla 2020 príslušný odvolací súd(1) nariadil odovzdanie O. G. súdnemu orgánu, ktorý vydal zatykač. O. G. proti tomuto rozsudku podal opravný prostriedok na Corte suprema di cassazione (Kasačný súd, Taliansko), ktorý tento rozsudok zrušil a vrátil vec odvolaciemu súdu.
Podľa práva Únie(2) môžu členské štáty odmietnuť vykonať európsky zatykač len z dôvodov vyplývajúcich z rámcového rozhodnutia 2002/584(3), medzi ktoré patria dôvody pre nepovinné nevykonanie, t. j. dôvody, ktoré majú členské štáty možnosť – ale nie povinnosť – stanoviť v rámci prebratia uvedeného rámcového rozhodnutia. Jeden z týchto dôvodov sa týka možnosti vykonávajúceho súdneho orgánu takýto zatykač odmietnuť, ak bol vydaný pre účely výkonu trestu odňatia slobody, pokiaľ sa vyžiadaná osoba zdržiava, je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a tento štát sa zaviaže, že vykoná tento trest alebo ochranné opatrenie v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi.(4)
Odvolací súd skonštatoval, že právna úprava, ktorou sa tento dôvod pre nepovinné nevykonanie preberá do talianskeho práva, obmedzuje možnosť odmietnuť odovzdanie len na talianskych štátnych príslušníkov a štátnych príslušníkov iných členských štátov Únie, pričom štátni príslušníci tretích krajín sú z toho vylúčení, a to aj v prípade, že títo štátni príslušníci tretích krajín preukážu, že si v Taliansku vytvorili pevné ekonomické, pracovné alebo citové väzby.
Vzhľadom na to, že uvedený súd usúdil, že dlhodobý charakter usadenia sa O. G. v Taliansku z hľadiska rodinného a pracovného života je dostatočne preukázaný, obrátil sa na Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, s otázkami ústavnosti tejto právnej úpravy. Vnútroštátny súd sa zamýšľal nad tým, či táto právna úprava tým, že ukladá povinnosť odovzdať štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí majú trvalý pobyt v Taliansku, na účely výkonu trestu odňatia slobody v zahraničí, neoprávnene neobmedzuje pôsobnosť dôvodu pre nepovinné nevykonanie stanoveného v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia, ktorého cieľom je zaručiť sociálnu reintegráciu odsúdeného po vykonaní jeho trestu, čo predpokladá zachovanie rodinných a sociálnych väzieb.
Vnútroštátny súd skonštatoval, že pred overením súladu vnútroštátnej právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej, s Ústavou Talianska treba preskúmať súlad tejto právnej úpravy s právom Únie.
Na základe otázky vnútroštátneho súdu týkajúcej sa výkladu článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia Súdny dvor zasadajúci vo veľkej komore rozhodol, že toto ustanovenie bráni právnej úprave členského štátu, ktorou sa síce uskutočnilo prebratie, ale ktorá bezpodmienečne a automaticky vylučuje, aby sa na akéhokoľvek štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má trvalý pobyt na území tohto členského štátu, uplatnil dôvod pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača, ktorý je v tejto právnej úprave stanovený, pričom vykonávajúci súdny orgán nemá možnosť posúdiť väzby tohto štátneho príslušníka s uvedeným členským štátom. Súdny dvor tiež poskytol spresnenia, pokiaľ ide o posúdenie, ktoré musí vykonať tento orgán s cieľom, aby rozhodol, či treba odmietnuť výkon európskeho zatykača vydaného na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte, a tiež pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré môžu naznačovať, či medzi týmto štátnym príslušníkom a vykonávajúcim členským štátom existujú väzby, ktoré preukazujú, že je v tomto štáte dostatočne integrovaný, a že preto ak k výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený v štáte, ktorý vydal zatykač, dôjde vo vykonávajúcom členskom štáte, prispeje to k zvýšeniu jeho šancí na sociálnu nápravu po výkone tohto trestu.
Posúdenie Súdnym dvorom
Súdny dvor v prvom rade pripomenul, že v súlade so zásadou vzájomného uznávania predstavuje výkon európskeho zatykača zásadu. Odmietnutie výkonu, ktoré je možné len z dôvodov pre povinné alebo nepovinné nevykonanie vyplývajúcich z rámcového rozhodnutia, je koncipované ako výnimka, ktorú treba vykladať reštriktívne.
Pokiaľ ide o dôvody pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača vymenované v článku 4 rámcového rozhodnutia, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v rámci prebratia tohto rámcového rozhodnutia do svojho vnútroštátneho práva majú členské štáty mieru voľnej úvahy. Členské štáty tak môžu, ale nemusia prebrať tieto dôvody do svojho vnútroštátneho práva. Môžu sa tiež rozhodnúť obmedziť situácie, v ktorých vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač a uľahčiť tak odovzdávanie vyžiadaných osôb v súlade so zásadou vzájomného uznávania.
Miera voľnej úvahy, ktorou disponuje členský štát, keď sa rozhodne prebrať taký dôvod pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača, akým je dôvod stanovený v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia, však nemôže byť neobmedzená.
Po prvé členský štát, ktorý sa rozhodne prebrať tento dôvod, je povinný dodržiavať základné práva a zásady práva Únie vrátane zásady rovnosti pred zákonom zaručenej článkom 20 Charty základných práv Európskej únie(5), ktorá vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, s výnimkou toho, že by takéto zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené.
Požiadavka týkajúca sa porovnateľnej povahy situácií na účely určenia existencie porušenia zásady rovnosti pred zákonom sa má posudzovať najmä s ohľadom na predmet a cieľ sledovaný aktom, ktorým sa predmetné rozlišovanie zavádza, pričom sa zohľadnia zásady a ciele oblasti, do ktorej tento akt patrí.
Súdny dvor v tejto súvislosti poznamenal, že rozdielne zaobchádzanie vyplývajúce z vnútroštátnej právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, medzi talianskymi štátnymi príslušníkmi a štátnymi príslušníkmi iných členských štátov na jednej strane a štátnymi príslušníkmi tretích krajín na druhej strane bolo zavedené s cieľom prebrať článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia, v ktorom sa nijako nerozlišuje podľa toho, či osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač – pokiaľ nie je štátnym príslušníkom vykonávajúceho členského štátu – je alebo nie je štátnym príslušníkom iného členského štátu.
Zo znenia tohto ustanovenia a cieľa, ktorý sleduje, vyplýva, že nemožno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny, na ktorého bol vydaný takýto európsky zatykač a ktorý sa zdržiava alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte, sa nevyhnutne nachádza v odlišnej situácii ako štátny príslušník tohto členského štátu alebo iného členského štátu, ktorý sa zdržiava alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a na ktorého bol vydaný takýto zatykač. Naopak platí, že tieto osoby sa môžu nachádzať v porovnateľných situáciách na účely uplatnenia dôvodu pre nepovinné nevykonanie stanoveného v tomto ustanovení, pokiaľ vykazujú určitý stupeň integrácie vo vykonávajúcom členskom štáte.
Vnútroštátna právna úprava, ktorou sa preberá článok 4 bod 6 tohto rámcového rozhodnutia, teda nie je v súlade s článkom 20 Charty, ak sa na jej základe zaobchádza rozdielne na jednej strane s vlastnými štátnymi príslušníkmi a ostatnými občanmi Únie a na druhej strane so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, pričom sa týmto štátnym príslušníkom tretích krajín úplne a automaticky odmieta, aby sa na nich uplatnil dôvod pre nepovinné nevykonanie stanovený v tomto ustanovení, a to aj keď sa títo štátni príslušníci tretích krajín zdržiavajú alebo majú trvalý pobyt na území tohto členského štátu, pričom sa nezohľadňuje ich stupeň integrácie do spoločnosti uvedeného členského štátu. Takéto rozdielne zaobchádzanie totiž nemožno považovať za objektívne odôvodnené.
Naopak nič nebráni tomu, aby členský štát, ktorý preberá uvedené ustanovenie do svojho vnútroštátneho práva, vo vzťahu k štátnym príslušníkov tretích krajín, na ktorých bol vydaný európsky zatykač, podmienil uplatnenie dôvodu pre nepovinné nevykonanie, ktorý toto ustanovenie stanovuje, požiadavkou, aby sa v ňom tento štátny príslušník zdržiaval alebo tam mal trvalý pobyt nepretržite po určitú minimálnu dobu, za predpokladu, že takáto podmienka nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby vyžiadaná osoba vykazovala určitý stupeň integrácie vo vykonávajúcom členskom štáte.
Po druhé prebratie článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia nemôže mať za dôsledok to, že bude vykonávajúci súdny orgán zbavený miery voľnej úvahy potrebnej na to, aby mohol rozhodnúť, či s ohľadom na sledovaný cieľ sociálnej nápravy je alebo nie je opodstatnené odmietnuť výkon európskeho zatykača.
Vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, ohrozuje cieľ sociálnej nápravy tým, že zbavuje vykonávajúci súdny orgán právomoci posúdiť, či väzby štátneho príslušníka tretej krajiny, na ktorého je vydaný európsky zatykač, s vykonávajúcim členským štátom sú dostatočné na určenie, či výkon trestu v tomto štáte prispeje k zvýšeniu jeho šancí na sociálnu nápravu po výkone tohto trestu.
V druhom rade Súdny dvor spresnil, že na účely posúdenia, či treba odmietnuť výkon európskeho zatykača vydaného na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa zdržiava alebo má trvalý pobyt na území vykonávajúceho členského štátu, musí vykonávajúci súdny orgán vykonať celkové posúdenie všetkých konkrétnych skutočností, ktoré charakterizujú situáciu vyžiadanej osoby a ktoré môžu naznačovať, či medzi touto osobou a vykonávajúcim členským štátom existujú väzby umožňujúce konštatovať dostatočnú integráciu v tomto štáte. Medzi tieto skutočnosti patria rodinné, jazykové, kultúrne, sociálne alebo ekonomické väzby, ktoré tento štátny príslušník tretej krajiny udržiava s vykonávajúcim členským štátom, ako aj povaha, dĺžka a podmienky jeho pobytu v tomto členskom štáte.
Osobitne platí, že pokiaľ vyžiadaná osoba zriadila centrum svojho rodinného života a svojich záujmov vo vykonávajúcom členskom štáte, treba zohľadniť skutočnosť, že sociálna reintegrácia tejto osoby po tom, čo tam vykonala svoj trest, sa uprednostňuje z dôvodu, že táto osoba môže udržiavať pravidelné a časté kontakty so svojou rodinou a blízkymi osobami.