Spojené veci C‑582/17 a C‑583/17
Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie
proti
H.
a
R.
(návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podala Raad van State)
Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 2. apríla 2019
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Nariadenie (EÚ) č. 604/2013 – Článok 18 ods. 1 písm. b) až d) – Článok 23 ods. 1 – Článok 24 ods. 1 – Postup prijatia späť – Kritériá zodpovednosti – Nová žiadosť podaná v inom členskom štáte – Článok 20 ods. 5 – Prebiehajúci proces určovania – Späťvzatie žiadosti – Článok 27 – Opravné prostriedky“
1. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Kritériá a mechanizmy určenia členského štátu zodpovedného za preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Nariadenie č. 604/2013 – Opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu o odovzdaní prijatému voči žiadateľovi o medzinárodnú ochranu – Rozsah opravného prostriedku – Rozhodnutie o odovzdaní prijaté počas postupu na prevzatie alebo prijatie späť – Neexistencia vplyvu – Hranice
[Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013, článok 9, článok 18 ods. 1 písm. b) až d), a článok 27 ods. 1]
(pozri body 42 – 44)
2. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Kritériá a mechanizmy určenia členského štátu zodpovedného za preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Nariadenie č. 604/2013 – Postup prijatia späť – Pôsobnosť – Žiadateľ, ktorý opustil členský štát, v ktorom podal prvú žiadosť pred skončením postupu určenia zodpovedného členského štátu a ktorý podal novú žiadosť v druhom členskom štáte – Zahrnutie
[Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013, článok 18 ods. 1 písm. b) až d), článok 20 ods. 5, článok 23 ods. 1 a článok 24 ods. 1; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32]
(pozri body 48 – 54)
3. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Kritériá a mechanizmy určenia členského štátu zodpovedného za preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Nariadenie č. 604/2013 – Opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu o odovzdaní prijatému voči žiadateľovi o medzinárodnú ochranu v rámci postupu na prijatie späť – Možnosť odvolávať sa na nesprávne uplatnenie kritéria týkajúceho sa rodinných príslušníkov, ktorí požívajú medzinárodnú ochranu – Neexistencia – Výnimka
[Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013, článok 9, článok 18 ods. 1 písm. b) až d), článok 20 ods. 5, článok 23 ods. 1, článok 24 ods. 1, a článok 27 ods. 1]
(pozri body 58 – 64, 66 – 70, 74 – 86 a výrok)
Zhrnutie
V rozsudku H. a R. (C‑582/17 a C‑583/17), vyhlásenom 2. apríla 2019, veľká komora Súdneho dvora skúmala otázku, či príslušné orgány predtým, ako podajú žiadosť o prijatie späť žiadateľa o medzinárodnú ochranu, sú povinné určiť členský štát zodpovedný za posúdenie jeho žiadosti, najmä na základe kritéria zodpovednosti stanoveného v článku 9 nariadenia č. 604/2013(1) (ďalej len „nariadenie Dublin III“). Tento článok spresňuje, že ak bol rodinnému príslušníkovi žiadateľa priznaný pobyt ako osobe požívajúcej medzinárodnú ochranu v členskom štáte, tento členský štát je zodpovedný za posúdenie žiadosti. V predmetnom prípade holandské orgány požiadali nemecké orgány, aby prijali späť dve sýrske štátne príslušníčky, ktorí podali prvú žiadosť o medzinárodnú ochranu v Nemecku predtým, ako opustili tento členský štát, a podali novú žiadosť v Holandsku. Dotknuté osoby sa odvolávali na prítomnosť ich manželov v Holandsku, ktorí požívali medzinárodnú ochranu, ale holandské orgány odmietli zohľadniť tieto tvrdenia a tým preskúmať ich žiadosť z dôvodu, že v rámci postupu na prijatie späť sa žiadateľ nemôže odvolávať na článok 9 nariadenia Dublin III.
V tomto kontexte Súdny dvor pripomenul, že postup na prijatie späť je uplatniteľný na osoby uvedené v článku 20 ods. 5 alebo v článku 18 ods. 1 písm. b) až d) nariadenia Dublin III, ale ešte predtým potvrdil, že situácia, v ktorej štátny príslušník tretej krajiny podá žiadosť o medzinárodnú ochranu v prvom členskom štáte, následne z neho odíde a podá novú žiadosť v druhom členskom štáte, patrí do pôsobnosti tohto postupu, nezávisle od toho, či žiadosť podaná v prvom členskom štáte bola vzatá späť, alebo či tento členský štát začal posudzovať túto žiadosť podľa smernice 2013/32(2).
Súdny dvor následne zdôraznil, že hoci skutočnosť, že rozhodnutie o odovzdaní bolo prijaté po ukončení postupu na prevzatie alebo prijatie späť, nemôže svojou povahou ovplyvniť rozsah práva na účinný prostriedok nápravy proti takémuto rozhodnutiu, zaručený článkom 27 ods. 1 nariadenia Dublin III, sa na tieto dva postupy vzťahujú odlišné systémy, pričom tento rozdiel má dosah na ustanovenia tohto nariadenia, na ktoré sa možno odvolávať na podporu takéhoto opravného prostriedku. V rámci postupu na prijatie späť má totiž proces určovania členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu na základe kritérií stanovených v kapitole III nariadenia Dublin III ústredný charakter a členský štát, v ktorom bola takáto žiadosť podaná, môže adresovať žiadosť o prevzatie inému členskému štátu, iba ak dospel k záveru, že tento iný členský štát je zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti. Naproti tomu, v rámci postupu na prijatie späť nie sú tieto kritériá zodpovednosti relevantné, pretože je potrebné iba to, aby dožiadaný členský štát splnil podmienky stanovené v článku 20 ods. 5 (teda aby išlo o členský štát, v ktorom bola prvýkrát podaná žiadosť a v ktorom prebieha postup určenia členského štátu zodpovedného za posúdenie tejto žiadosti) alebo v článku 18 ods. 1 písm. b) až d) nariadenia Dublin III (teda aby išlo o členský štát, v ktorom bola prvýkrát podaná žiadosť a ktorý po ukončení postupu určenia zodpovedného členského štátu uznal svoju zodpovednosť za posúdenie tejto žiadosti).
Súdny dvor dodal, že to, že kritériá zodpovednosti stanovené v kapitole III nariadenia Dublin III nie sú relevantné v rámci postupu na prevzatie späť, potvrdzuje aj skutočnosť, že kým článok 22 tohto nariadenia podrobne stanovuje spôsob, akým sa majú tieto kritériá uplatňovať v rámci postupu na prevzatie, článok 25 uvedeného nariadenia, ktorý sa týka postupu na prijatie späť, neobsahuje žiadne podobné ustanovenie a ukladá výlučne dožiadanému členskému štátu povinnosť vykonať potrebné overenia na rozhodnutie o žiadosti o prijatie späť.
Súdny dvor ešte zdôraznil, že opačnému výkladu, podľa ktorého možno takúto žiadosť formulovať iba vtedy, ak dožiadaný členský štát môže byť určený ako zodpovedný členský štát na základe uplatnenia kritérií zodpovednosti stanovených v kapitole III nariadenia Dublin III, odporuje všeobecný systém tohto nariadenia, ktorého zámerom bolo zaviesť dva samostatné postupy (teda postup na prevzatie a postup na prijatie späť), uplatniteľné na rôzne prípady a riadiace sa rôznymi ustanoveniami. Tento opačný výklad by navyše svojou povahou narúšal dosiahnutie cieľa nariadenia Dublin III spočívajúceho v predchádzaní sekundárnym pohybom žiadateľov o medzinárodnú ochranu, lebo by znamenal, že príslušné orgány členského štátu, v ktorom bola podaná druhá žiadosť, by mohli v skutočnosti prehodnotiť záver, ku ktorému po ukončení postupu určenia členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti dospeli príslušné orgány prvého členského štátu, pokiaľ ide o zodpovednosť tohto prvého členského štátu. Tento výklad by mohol okrem toho viesť k narušeniu podstatnej zásady nariadenia Dublin III, stanovenej v článku 3 ods. 1 tohto nariadenia, podľa ktorej musí byť žiadosť o medzinárodnú ochranu posudzovaná iba v jednom členskom štáte.
Napokon Súdny dvor dospel k záveru, že na kritériá zodpovednosti stanovené v kapitole III nariadenia Dublin III sa nemožno odvolávať na podporu opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní prijatému v rámci postupu na prijatie späť.
Keďže však kritériá zodpovednosti stanovené v článkoch 8 až 10 nariadenia Dublin III majú prispievať k ochrane najlepšieho záujmu dieťaťa a rodinného života dotknutých osôb, ak dotknutá osoba predložila príslušnému orgánu dôkazy, ktoré jasne preukazujú, že tento členský štát sa musí považovať za členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti na základe kritéria stanoveného v článku 9 nariadenia Dublin III, musí teda uvedený členský štát v súlade so zásadou lojálnej spolupráce uznať svoju zodpovednosť v situácii, na ktorú sa vzťahuje článok 20 ods. 5 nariadenia Dublin III (teda vtedy, ak postup určenia zodpovedného členského štátu ešte nebol ukončený v prvom členskom štáte). Preto sa v takejto situácii môže štátny príslušník tretej krajiny výnimočne odvolávať na toto kritérium v rámci opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní prijatému voči nemu.