ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)

z 23. októbra 2018 (*)

„Verejná služba – Úradníci – Sociálne zabezpečenie – Choroba z povolania – Určenie, že choroba je chorobou z povolania – Článok 78 piaty odsek služobného poriadku – Posudková komisia – Povinnosť odôvodnenia – Zjavne nesprávne posúdenie – Zodpovednosť – Nemajetková ujma“

Vo veci T‑567/16,

Robert McCoy, bývalý úradník Výboru regiónov, bydliskom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: L. Levi, avocat,

žalobca,

proti

Výboru regiónov, v zastúpení: J. C. Cañoto Argüelles a S. Bachotet, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci B. Wägenbaur, avocat,

žalovanému,

ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 270 ZFEÚ jednak na zrušenie rozhodnutia Výboru regiónov z 2. decembra 2014 potvrdzujúceho závery posudkovej komisie zo 7. mája 2014, ktorými zamietla žiadosť žalobcu uznať chorobu, ktorou trpí, za chorobu z povolania, a jednak na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25 000 eur, ktorá bola údajne žalobcovi spôsobená,

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),

v zložení: predseda komory M. Prek, sudcovia F. Schalin (spravodajca) a J. Costeira,

tajomník: M. Marescaux, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 13. decembra 2017,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Skutkové okolnosti

 Nezrovnalosti v rámci Európskeho výboru regiónov a pracovná situácia žalobcu

1        Žalobca pán Robert McCoy vykonával vo Výbore regiónov funkciu finančného kontrolóra od 1. januára 2000 do 31. decembra 2002 a následne funkciu interného audítora od 1. januára 2003.

2        V rámci plnenia svojich úloh žalobca poukázal na nezrovnalosti v rozpočtovom hospodárení Výboru regiónov. Informoval o nich najprv príslušnú administratívu a generálneho tajomníka Výboru regiónov a potom Výbor Európskeho parlamentu pre kontrolu rozpočtu (ďalej len „Cocobu“), ktorý ho vypočul 19. marca 2003.

3        Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) pristúpil na základe upozornenia poslanca Parlamentu a člena Cocobu k vyšetrovaniu nezrovnalostí, na ktoré žalobca upozornil, a 8. októbra 2003 predložil správu zo svojho vyšetrovania (ďalej len „správa OLAF“). V rámci svojho vyšetrovania OLAF vypočul žalobcu.

4        OLAF vo svojej správe konštatoval, že pri rozpočtovom hospodárení Výboru regiónov nastali rôzne nezrovnalosti, a odporúčal najmä zvážiť začatie administratívneho vyšetrovania proti niektorým zamestnancom, najmä proti pánovi F a pani Y. OLAF tiež poukázal na to, že pán F upozornil žalobcu, že bude naďalej vystupovať, akoby bol stále finančným kontrolórom Výboru regiónov, navrhne proti nemu administratívne vyšetrovanie, a rovnako na to, že žalobca cítil zo strany svojich priamych nadriadených stupňujúce sa nepriateľstvo.

5        V závere správy OLAF sa zdôrazňuje, že Výbor regiónov sa vo všeobecnosti pokúšal žalobcu „odradiť a vyviesť z rovnováhy“ pri výkone jeho úloh finančného kontrolóra a neskôr interného audítora a že zrejme nezohľadnil článok 2 ods. 3 rozhodnutia č. 294/99 predsedníctva Výboru regiónov zo 17. novembra 1999 o podmienkach a spôsoboch vnútorných vyšetrovaní v boji proti podvodom, korupcii a ostatným protiprávnym konaniam poškodzujúcim záujmy Spoločenstiev, podľa ktorého „úradníci alebo zamestnanci generálneho sekretariátu nesmú byť v žiadnom prípade vystavení nespravodlivému alebo diskriminačnému zaobchádzaniu v dôsledku oznámenia informácií uvedených v prvom a druhom odseku“.

6        Dňa 22. decembra 2003 Cocobu predniesol svoju správu o absolutóriu za plnenie všeobecného rozpočtu Európskej únie za rozpočtový rok 2001, ktorej časť VII sa týkala práve Výboru regiónov (ďalej len „správa Cocobu“). Cocobu vychádzal najmä zo správy OLAF, pričom nielen „odsúdil úradné obštrukcie, [ktorým] bol vystavený finančný kontrolór/interný audítor a jeho podriadení zo strany administratívy Výboru [regiónov]“, ale aj spresnil, že „očakáva, že reformné opatrenia [plánované Výborom regiónov] umožnia odhalenie podvodov a nezrovnalostí, pričom nebude hroziť individuálne alebo inštitucionálne obťažovanie tak ako v minulosti“.

7        S ohľadom na správy OLAF a Cocobu a v rámci svojich právomocí v zmysle článkov 275 a 276 ES, podľa ktorých udeľuje absolutórium za plnenie všeobecného rozpočtu Únie, prijal Parlament 29. januára 2004 uznesenie, ktoré „obsahovalo vyjadrenia v súvislosti s rozhodnutím o absolutóriu za plnenie všeobecného rozpočtu Európskej únie za rozpočtový rok 2001 – časť VII – Výbor regiónov“. Osobitne v bodoch 14, 22 a 24 tohto uznesenia Parlament „bez toho, aby vopred vymedzoval výsledok konania začatého na podnet interného audítora podľa článku 24 služobného poriadku, [odsúdil] úradné obštrukcie, [ktorým] bol vystavený [tento audítor] a jeho podriadení“, ako aj „individuálne alebo inštitucionálne obťažovanie“ žalobcu a „[žiadal], aby sa Výbor regiónov internému audítorovi oficiálne ospravedlnil“.

8        Žalobca, ktorý trpel úzkosťou a depresiami a mal symptómy post‑traumatického stresu, odišiel od 28. apríla 2004 na nemocenskú dovolenku. Táto nemocenská dovolenka bola predĺžená do 31. decembra 2006, potom od 22. februára 2007 do 30. júna 2007, čo bol dátum, ku ktorému automaticky odišiel do invalidného dôchodku.

9        Generálny tajomník Výboru regiónov konštatoval, že žalobca počas posledných troch rokov čerpal nemocenskú dovolenku, ktorej celkové trvanie prekračovalo 12 mesiacov, a preto 22. februára 2006 rozhodol, že podľa článku 59 ods. 4 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) podá návrh na začatie konania o invalidite žalobcu, pričom žalobcu požiadal o vymenovanie lekára, aby mohla byť vytvorená prvá posudková komisia.

 Prvá posudková komisia a Úrad Komisie pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO)

10      Prvá posudková komisia bola zložená z doktora T. vymenovaného Výborom regiónov, doktora G. vymenovaného ex offo predsedom Súdneho dvora Európskej únie na účely zastupovania žalobcu a doktora O. vymenovaného na základe spoločnej dohody doktorov T. a G.

11      Žalobca sa vrátil do práce 1. januára 2007. Pracoval do 21. februára 2007, teda približne šesť týždňov, a následne začal znova čerpať nemocenskú dovolenku.

12      Dňa 27. februára 2007 žalobca zaslal generálnemu tajomníkovi Výboru regiónov žiadosť v zmysle článku 73 služobného poriadku a článku 16 pravidiel poistenia týkajúcu sa uznania jeho choroby ako choroby z povolania. Žalobca v nej okrem iného generálneho tajomníka Výboru regiónov upozorňuje, že vzhľadom na to, že na účely rozhodnutia o jeho práceneschopnosti v zmysle článku 78 služobného poriadku už bola vymenovaná posudková komisia, požiadal ju, aby preskúmala nielen jeho práceneschopnosť, ale aj prípadný vzťah medzi ňou a jeho pracovnou činnosťou.

13      Listom z 10. apríla 2007 generálny tajomník Výboru regiónov informoval žalobcu, že jeho žiadosť v zmysle článku 73 služobného poriadku bola predložená Komisii Európskych spoločenstiev ako menovaciemu orgánu na rozhodnutie ad hoc na účely uplatnenia článku 73 služobného poriadku, pričom jeho žiadosť, aby sa už vymenovaná posudková komisia vyjadrila aj k pôvodu jeho prípadnej invalidity vo výkone povolania, bola posudkovej komisii riadne predložená.

14      Prvá posudková komisia po zasadnutí 23. mája 2007 dospela k záveru o úplnej trvalej invalidite žalobcu, ktorá mu bráni v plnení jeho povinností. Pokiaľ však ide o pôvod invalidity, prvá posudková komisia vyhlásila, že nemá dostatok dôkazov, aby konštatovala pôvod invalidity vo výkone povolania, a že musí počkať, kým jej administratíva predloží „autentické dôkazy“, ktoré jej umožnia v tejto súvislosti rozhodnúť.

15      Rozhodnutím z 11. júna 2007 predsedníctvo Výboru regiónov rozhodlo o automatickom odchode žalobcu do invalidného dôchodku v zmysle článku 53 služobného poriadku, a to od 30. júna 2007.

16      Úrad Komisie pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) dospel v januári 2008 v rámci konania začatého na základe článku 73 služobného poriadku k záveru, že nie je potrebné pristúpiť k administratívnemu vyšetrovaniu, keďže „spisové dokumenty obsahujú dostatok administratívnych dôkazov, aby lekár [PMO] mohol vykonať svoju analýzu“.

17      Rozhodnutím z 9. januára 2009 PMO uznal chorobu žalobcu za chorobu z povolania podľa článku 73 služobného poriadku, a to na základe lekárskych správ, ktoré vypracoval alebo o ktoré požiadal lekár PMO doktor J., konkrétne na základe správy z 8. mája 2008 a záveru z 20. novembra 2008, ktorých autorom je uvedený lekár, ako aj na základe správy doktora R. z 18. septembra 2008. Okrem toho správa lekára PMO z 8. mája 2008 odkazovala na šesť ďalších lekárskych správ predložených žalobcom a vypracovaných doktorom V. A. a inými nemocničnými lekármi, a tiež na niekoľko dokumentov, ktoré nemali zdravotnú povahu, konkrétne na uznesenie Parlamentu spomenuté v bode 7 vyššie. Správa doktora R. z 18. septembra 2008 sa okrem iného týkala psychologického posudku vypracovaného profesorom D. M. 3. septembra 2008.

18      Lekár PMO vo svojej správe z 8. mája 2008 vzhľadom na skutočnosti uvedené v spise tvrdil, že OLAF konštatoval jednak existenciu sprenevery vo Výbore regiónov a pokusov o vylúčenie žalobcu s cieľom zabrániť mu v primeranom výkone jeho práce finančného kontrolóra a jednak existenciu závažných medziľudských konfliktov medzi žalobcom a jeho priamymi nadriadenými. Lekár PMO dospel k záveru, že s výhradou psychiatrického stanoviska, o ktoré bol požiadaný doktor Re., bolo potrebné najmä konštatovať „postupný prejav syndrómu… spojeného s odsúdeniahodným pracovným správaním niektorých úradníkov Výboru regiónov“.

19      Lekár PMO vo svojich záveroch z 20. novembra 2008 dospel k presvedčeniu, že žalobca „viac nie je schopný vykonávať akúkoľvek pracovnú činnosť v rámci Európskych spoločenstiev, o to viac, že jeho klinický psychický stav je spojený s psychickým obťažovaním v práci a so syndrómom vyhorenia, ktorý z toho vyplýva“, a že „[jeho] afektívne problémy majú priamu príčinnú súvislosť s [jeho] pracovnou činnosťou“.

20      PMO 2. marca 2010 rozhodol, že v zmysle článku 73 služobného poriadku prizná mieru invalidity žalobcu spôsobenej chorobou uznanou za chorobu z povolania na úrovni 10 %. Toto rozhodnutie bolo prijaté na základe viacerých dodatočných lekárskych správ vyžiadaných PMO: konkrétne znaleckého posudku z oblasti psychológie, ktorý vypracoval 12. augusta 2009 pán D., neuropsychologického posudku, ktorý vyhotovil 17. októbra 2009 doktor M., „správy o psychiatrickom vyšetrení“, ktorú pripravil 3. novembra 2009 doktor Re. a záveru lekára PMO z 11. februára 2010, v ktorom sa rovnako konštatuje existencia reakčných problémov na konflikt pracovného charakteru. Po vypracovaní správy doktora Re. 3. novembra 2009 lekár PMO opísal žalobcovu chorobu z povolania ako „úzkostno‑depresívne poruchy v rámci závažného konfliktu s administratívou, ktorý sa podobá psychickému obťažovaniu“, pričom mieru z toho vyplývajúcej invalidity vyhodnotil na úrovni 10 %. Všetky uvedené závery a lekárske správy boli oznámené prvej posudkovej komisii.

21      V nadväznosti na rozhodnutie PMO a po získaní prístupu k zdravotnej dokumentácii a administratívnemu spisu sa traja členovia prvej posudkovej komisie stretli 2. júla 2010. Táto prvá posudková komisia dospela väčšinovým rozhodnutím k záveru, ktorý podpísali len doktori T. a O., že invalidita žalobcu nebola spôsobená chorobou z povolania. Doktor G. vymenovaný ex offo na účely zastupovania žalobcu podpísal tiež 2. júla 2010 odlišný záver, podľa ktorého invalidita žalobcu vyplývala z choroby z povolania.

22      Predsedníctvo Výboru regiónov na svojom zasadnutí 10. septembra 2010 ako menovací orgán „potvrdilo [záver doktorov T. a O. uvedený v bode 21 vyššie], podľa [ktorého] invalidita [žalobcu] nevyplývala z choroby z povolania v zmysle článku 78 [piateho odseku] služobného poriadku“.

23      Listom z 21. januára 2011 podal žalobca sťažnosť proti rozhodnutiu z 10. septembra 2010. Menovací orgán zamietol túto sťažnosť svojím rozhodnutím z 20. mája 2011.

24      Dňa 8. septembra 2011 žalobca podal žalobu na Súde pre verejnú službu Európskej únie proti rozhodnutiu z 10. septembra 2010 a rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti z 20. mája 2011. Rozsudkom zo 7. mája 2013, McCoy/Výbor regiónov (F‑86/11, EU:F:2013:56), bolo rozhodnutie z 10. septembra 2010 zrušené. Týmto rozsudkom bolo vyhovené žalobe žalobcu z dôvodu, že správa prvej posudkovej komisie obsahovala nedostatočné odôvodnenie a že uvedená komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia. Nedostatok odôvodnenia spočíval v neexistencii zrozumiteľného vzťahu medzi lekárskymi zisteniami prvej posudkovej komisie so záverom o pôvode invalidity žalobcu (rozsudky zo 7. mája 2013, McCoy/Výbor regiónov, F‑86/11, EU:F:2013:56, bod 98). Zjavne nesprávne posúdenie bolo konštatované z toho dôvodu, že prvá posudková komisia uviedla, že uznanie choroby ako choroby z povolania podľa článku 73 služobného poriadku bolo v skutočnosti založené „výhradne na tvrdeniach pacienta“, aj keď zo spisu vyplýva, že toto uznanie sa zakladalo najmä na viacerých lekárskych správach a že skutkový stav v prejednávanej veci tomu nenapovedal (rozsudok zo 7. mája 2013, McCoy/Výbor regiónov, F‑86/11, EU:F:2013:56, body 106 až 111).

25      Popri vyššie uvedenej žalobe žalobca podal 20. decembra 2012 žalobu o náhradu škody na Súd pre verejnú službu (vec F‑156/12, McCoy/Výbor regiónov). Ako sa uvádza v bode 36 nižšie, žalobca v rámci danej žaloby Výboru regiónov vytýkal, že postupoval voči nemu chybne v období po odhalení nezrovnalostí v rámci Výboru regiónov.

 Druhá posudková komisia

26      V nadväznosti na rozsudok zo 7. mája 2013, McCoy/Výbor regiónov (F‑86/11, EU:F:2013:56), Výbor regiónov v liste zo 7. júla 2013 rozhodol zvolať druhú posudkovú komisiu zloženú z troch lekárov.

27      Žalobca určil ako svojho zástupcu rovnakého lekára ako toho, ktorý ho už zastupoval v prvej posudkovej komisii, t. j. doktora G., a Výbor regiónov určil ako svojho zástupcu doktora M.

28      Listom z 30. októbra 2013 Výbor regiónov informoval žalobcu o skutočnosti, že doktori M. a G. vybrali tretieho doktora, t. j. doktora L., aby sa vytvorila druhá posudková komisia. Výbor regiónov založil túto informáciu na výmene e‑mailov medzi týmito dvoma lekármi, v ktorých doktor G. naznačil, že uprednostňuje doktora L.

29      Dňa 8. novembra 2013 žalobca oznámil Výboru regiónov svoj nesúhlas s týmto záverom. Bez ohľadu na e‑mail doktora G. tvrdil, že tento doktor nedal svoj súhlas, pokiaľ ide o meno tretieho lekára. Okrem toho požiadal Výbor regiónov, aby nenavrhol meno tretieho lekára, ktorý sa má vymenovať do druhej posudkovej komisie, a domáhal sa, aby na tento účel požiadal predsedu Súdneho dvora Európskej únie.

30      Výbor regiónov 26. novembra 2013 zaslal žalobcovi list, ktorým ho informoval, že sa nebráni možnosti požiadať predsedu Súdneho dvora Európskej únie. Zdôraznil však, že taký postup si vyžaduje dodatočné úkony, ktoré v konečnom dôsledku spomalia vyriešenie veci.

31      V nadväznosti na túto výmenu korešpondencie Výbor regiónov požiadal predsedu Súdneho dvora Európskej únie, aby určil tretieho lekára, ktorý doplní druhú posudkovú komisiu. Výbor regiónov bol o tom informovaný koncom februára 2014.

32      Lekár vymenovaný predsedom Súdneho dvora Európskej únie bol doktor H. Druhú posudkovú komisiu teda tvorili doktor G., lekár vymenovaný žalobcom, doktor M., lekár vymenovaný Výborom regiónov, a doktor H., lekár vymenovaný predsedom Súdneho dvora Európskej únie.

33      Druhá posudková komisia zasadla po prvýkrát 15. apríla 2014. Po tomto zasadnutí sa lekári dohodli na zvolaní druhého stretnutia, a to na účely stretnutia sa so žalobcom. Na druhom stretnutí, ktoré sa konalo 7. mája 2014, boli žalobcovi položené otázky, pričom neskôr doktori M. a H. dospeli k väčšinovému záveru o tom, že pôvod invalidity nebol vo výkone povolania v zmysle článku 78 piateho odseku služobného poriadku (ďalej len „závery zo 7. mája 2014“), kým doktor G. dospel k záveru o pôvode tejto invalidity vo výkone povolania.

34      Dňa 10. novembra 2014 zdravotná služba Výboru regiónov poslala doktorovi G. e‑mail obsahujúci zápisnice z dvoch stretnutí druhej posudkovej komisie, ako aj zoznam dokumentov, ktoré sú k dispozícii v zdravotnej dokumentácii žalobcu, ako aj zoznam dokumentov, ktoré má táto komisia. Tieto zápisnice boli podpísané len doktormi M. a H.

35      V ten istý deň doktori M. a H. podpísali súhrnnú lekársku správu, v ktorej uviedli dôvody svojich záverov zo 7. mája 2014. Táto správa bola predložená doktorovi G. 23. marca 2015. V ten istý deň doktor M. tiež zaslal potvrdenie menovaciemu orgánu, v ktorom uviedol nasledujúce:

„Týmto listom môžem potvrdiť, že bolo zabezpečené, aby činnosť posudkovej komisie prebehla riadne a aby jej závery boli riadne odôvodnené.“

36      Dňa 18. novembra 2014 Súd pre verejnú službu vydal rozsudok vo veci žalobcu proti Výboru regiónov (rozsudok z 18. novembra 2014, McCoy/Výbor regiónov, F‑156/12, EU:F:2014:247), v ktorom konštatoval, že Výbor regiónov porušil povinnosť starostlivosti voči žalobcovi. Podľa uvedeného rozsudku totiž Výbor regiónov nepreukázal, že v období relevantnom v tejto veci a na základe svojej povinnosti starostlivosti zohľadnil zložitú situáciu, ktorej musel čeliť žalobca na pracovnej a morálnej úrovni, ako aj vplyv, ktorý to mohlo prípadne mať na jeho zdravie a osobnú situáciu. Z bodu 128 daného rozsudku vyplýva, že „vzhľadom na rozhodnutie PMO z 2. marca 2010 a závery lekára PMO z 11. februára 2010 sa jednak javí, že o príčinnej súvislosti medzi konaním Výboru regiónov a spôsobenou ujmou nemožno pochybovať, a jednak, že náhrada škody priznaná podľa článku 73 služobného poriadku sa nevzťahuje na nemajetkovú ujmu, pozostávajúcu z destabilizácie, znevažovania, zdĺhavého čakania a frustrácie, ktorú utrpel žalobca v dôsledku nedostatočnej starostlivosti Výboru regiónov vo vzťahu k nemu“. Z tohto dôvodu bola Výboru regiónov uložená povinnosť zaplatiť mu sumu 20 000 eur.

37      Dňa 19. novembra 2014 doktor G. zaslal svoje pripomienky k zápisniciam zo zasadnutí druhej posudkovej komisie a upriamil pozornosť doktorov M. a H. na rozsudok z 18. novembra 2014, McCoy/Výbor regiónov (F‑156/12, EU:F:2014:247). Požiadal tiež o opätovné zvolanie druhej posudkovej komisie. Doktori M. a H. vyhlásili, že ďalšie stretnutie druhej posudkovej komisie nebolo potrebné.

38      Dvoma oznámeniami z 23. a 30. novembra 2014 (toto druhé bolo podľa žalobcu v skutočnosti zaslané 2. decembra 2014) doktor G. oznámil svoje pripomienky k zápisnici zo 7. mája 2014, ktorá obsahovala závery prijaté väčšinou (doktormi M. a H.). Doktor G. v nich vyjadril svoj nesúhlas. Tvrdil, že existuje príčinná súvislosť medzi pracovnou situáciou žalobcu a jeho invaliditou. Zdôraznil, že druhá posudková komisia si nesplnila svoju úlohu. V dôsledku toho vyzval komisiu, aby pokračovala vo svojej práci.

39      Dňa 26. novembra 2014 žalobca poslal list generálnemu tajomníkovi Výboru regiónov, ktorým ho informoval o záveroch druhej posudkovej komisie a žiadal ho, aby vyzval túto komisiu, aby „pokračovala vo svojej práci a o to korektným spôsobom“.

40      Rozhodnutím z 2. decembra 2014 predsedníctvo Výboru regiónov potvrdilo závery zo 7. mája 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Toto rozhodnutie bolo oznámené listom z 22. decembra 2014, zaslaným 5. januára 2015 a doručeným 7. januára 2015.

41      Dňa 3. apríla 2015 žalobca podal sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku. Táto sťažnosť bola zamietnutá rozhodnutím z 24. júla 2015, ktoré bolo žalobcovi oznámené 27. júla 2015 (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti“).

42      Rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti sa opieralo o poznámku, v ktorej doktor M. odpovedal na otázky, ktoré mu boli zaslané zo strany právnej služby Výboru regiónov s cieľom odpovedať na sťažnosť (ďalej len „poznámka z 8. mája 2015“).

 Konanie a návrhy účastníkov konania

43      Žalobca návrhom podaným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 3. novembra 2015 podal žalobu vo veci F‑139/15.

44      Výbor regiónov podal 25. januára 2016 do kancelárie Súdu pre verejnú službu vyjadrenie k žalobe.

45      Dňa 24. februára 2016 sa rozhodlo, že druhá výmena vyjadrení nie je potrebná a písomná časť konania bola skončená.

46      Podľa článku 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) 2016/1192 zo 6. júla 2016 o prenesení právomoci rozhodovať v prvom stupni v sporoch medzi Európskou úniou a jej zamestnancami na Všeobecný súd (Ú. v. EÚ L 200, 2016, s. 137) sa táto vec preniesla na Všeobecný súd v stave, v akom sa nachádzala 31. augusta 2016. Do registra bola zapísaná pod číslom T‑567/16 a bola pridelená druhej komore.

47      Keďže o skončení písomnej časti konania Súd pre verejnú službu rozhodol pred 1. septembrom 2016, Všeobecný súd zaslal 8. novembra 2016 účastníkom konania otázku, aby uviedli, či majú záujem o konanie pojednávania. Účastníci konania odpovedali na otázku v stanovenej lehote, pričom žalobca oznámil Všeobecnému súdu 29. novembra 2016, že chce, aby sa konalo pojednávanie, a Výbor regiónov vo svojej odpovedi zo 7. decembra 2016 uviedol, že si nemyslí, že by pojednávanie bolo nevyhnutné.

48      Rozhodnutím z 23. februára 2017 bola táto vec pridelená novému sudcovi spravodajcovi zasadajúcemu v druhej komore.

49      Prednesy účastníkov konania boli vypočuté na pojednávaní 13. decembra 2017.

50      Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom potvrdilo závery druhej posudkovej komisie, bolo ním odmietnuté uznať pôvod invalidity vo výkone povolania, ktorou je postihnutý v zmysle článku 78 piateho odseku služobného poriadku,

–        zrušil rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti,

–        uložil Výboru regiónov povinnosť zaplatiť 25 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy,

–        uložil Výboru regiónov povinnosť nahradiť všetky trovy konania.

51      Výbor regiónov navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–        uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

52      Na podporu svojej žaloby o neplatnosť napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti žalobca uvádza osem žalobných dôvodov, pričom prvý je založený na porušení článku 78 služobného poriadku z dôvodu nedostatočnej kontroly prác druhej posudkovej komisie a na porušení procesných záruk, druhý na porušení povinnosti odôvodnenia a nesprávnom zohľadnení obsahu pojmu choroba z povolania, tretí na zjavne nesprávnom posúdení, štvrtý na porušení úlohy danej druhej posudkovej komisii, piaty na porušení povinnosti starostlivosti, šiesty na porušení článku 266 ZFEÚ, siedmy na porušení primeranej lehoty a ôsmy na porušení zásady kolegiality. Žalobca tiež navrhuje, aby bol Výbor regiónov povinný zaplatiť sumu 25 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla z dôvodu nezákonností, ktorých sa dopustil Výbor regiónov.

53      Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry návrhy na zrušenie formálne smerujúce proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti majú v prípade, keď takéto rozhodnutie nemá samostatný obsah, za následok, že Všeobecný súdu bude rozhodovať o akte, proti ktorému bola podaná sťažnosť (rozsudok zo 7. mája 2013, McCoy/Výbor regiónov, F‑86/11, EU:F:2013:56, bod 55; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, EU:C:1989:8, bod 8).

54      Rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti v prejednávanej veci potvrdzuje napadnuté rozhodnutie a zároveň spresňuje dôvody, ktoré podporujú napadnuté rozhodnutie. V podobnom prípade sa musí skúmať práve zákonnosť pôvodného aktu spôsobujúceho ujmu, pričom je potrebné zohľadniť odôvodnenie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, keďže sa predpokladá, že toto odôvodnenie sa s uvedeným aktom zhoduje (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. apríla 2012, Buxton/Parlament, F‑50/11, EU:F:2012:51, bod 21, a zo 7. mája 2013, McCoy/Výbor regiónov, F‑86/11, EU:F:2013:56, bod 56).

55      Z toho vyplýva, že návrhy na zrušenie, ktoré smerujú proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti, nemajú samostatný obsah a na žalobu je potrebné nazerať tak, že je namierená proti napadnutému rozhodnutiu, ktorého odôvodnenie je spresnené v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 2004, Eveillard/Komisia, T‑258/01, body 31 a 32, a zo 7. mája 2013, McCoy/Výbor regiónov, F‑86/11, EU:F:2013:56, bod 57).

56      Treba tiež konštatovať, že prvý, piaty a šiesty žalobný dôvod sa opierajú predovšetkým o prípadnú nedostatočnú kontrolu práce posudkovej komisie v štádiu sťažnosti, t. j. po prijatí napadnutého rozhodnutia. Preto aj keby boli dôvodné, nepredstavujú dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Pochybenia, voči ktorým namieta žalobca, nemôžu v rozsahu, v akom nastali až po prijatí napadnutého rozhodnutia, mať vplyv na samotný obsah stanoviska posudkovej komisie ani na obsah tohto rozhodnutia. Takéto pochybenia nemôžu v zásade ovplyvniť posúdenie vykonané posudkovou komisiou, čo sa týka pracovného pôvodu invalidity podľa článku 78 služobného poriadku.

57      Keďže však žalobca požaduje náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nielen z dôvodu nezákonností dotýkajúcich sa napadnutého rozhodnutia a okolností, za akých bolo prijaté, ale aj z dôvodu nezrovnalostí vyplývajúcich z nedostatočnej kontroly menovacím orgánom v štádiu sťažnosti, je potrebné preskúmať vyššie uvedené žalobné dôvody v rozsahu, v akom môžu mať vplyv na návrh na náhradu škody. Vzhľadom na tieto úvahy Všeobecný súd považuje za vhodné začať preskúmaním druhého, tretieho, štvrtého, siedmeho a ôsmeho žalobného dôvodu, ktoré môžu viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, skôr, než preskúma žalobné dôvody, ktoré možno zohľadniť iba v rámci návrhu na náhradu škody.

 O žalobných dôvodoch dotýkajúcich sa zákonnosti napadnutého rozhodnutia

58      Je potrebné uviesť, že medzi údajným porušením povinnosti odôvodnenia a pojmom choroba z povolania neexistuje jednoznačné prepojenie. V skutočnosti otázka spočíva v tom, či pri porušení obsahu pojmu choroba z povolania posudková komisia vzala do úvahy lekárske anamnézy, pričom súčasný zdravotný stav žalobcu vyplýva z prípadného zjavného nesprávneho právneho posúdenia a nevyplýva z porušenia povinnosti odôvodnenia. Všeobecný súd teda považuje za vhodné zaoberať sa aj porušením obsahu pojmu choroba z povolania v rámci tretieho žalobného dôvodu založeného na zjavne nesprávnom posúdení namiesto toho, aby sa ním zaoberal v rámci druhého žalobného dôvodu.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

59      Žalobca sa domnieva, že Výbor regiónov porušil svoju povinnosť odôvodnenia, pretože z napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti potvrdzujúcich závery druhej posudkovej komisie sa nedá zistiť, prečo sa táto komisia svojou väčšinou odchýlila od skorších lekárskych správ, ani najmä to, o aké skutočnosti sa na rozdiel od lekárskych správ, ktoré mala k dispozícii, opierala pri tvrdení, že invalidita žalobcu nemala pôvod vo výkone jeho povolania.

60      V tejto súvislosti žalobca po prvé tvrdí, že druhá posudková komisia nepostupovala správne, keď sa vyjadrila k jeho schopnosti pracovať, hoci to nebolo relevantné na posúdenie uznania choroby ako choroby z povolania. Po druhé táto komisia nesprávne vychádzala zo zdravotného stavu žalobcu v roku 2014, hoci to nesúviselo s otázkou, či odišiel do invalidného dôchodku v roku 2007 z dôvodov choroby z povolania. Po tretie skutočnosť, že žalobca neberie v roku 2014 antidepresíva ani lieky proti úzkosti, nie je podľa neho v rozpore s reziduálnym emocionálny a psychicky zničujúcim stavom, ktorý má svoj pôvod v zlom zaobchádzaní, ktorému bol vystavený v rámci svojho bývalého zamestnania, čo potvrdzujú všetky lekárske dokumenty.

61      Okrem toho žalobca v podstate tvrdí, že druhá posudková komisia nevzala do úvahy administratívne a právne dokumenty uvedené v spise, t. j. správu Cocobu a správu OLAF. Rovnako aj odpovede doktora M. v poznámke z 8. mája 2015 sú rozporuplné a ťažké na pochopenie. Dvaja lekári, ktorí mali väčšinu v rámci druhej posudkovej komisie, navyše neoznámili ani dôvody, pre ktoré sa domnievali, že bolo vylúčené, aby príčiny vzniku choroby žalobcu tiež spočívali vo výkone jeho práce.

62      Výbor regiónov spochybňuje tvrdenia žalobcu. Namieta, že nie je rozpor medzi závermi druhej posudkovej komisie a predchádzajúcimi lekárskymi závermi prijatými v rámci článku 73 služobného poriadku.

63      Výbor regiónov tvrdí, že závery zo 7. mája 2014, ktoré potvrdil menovací orgán v napadnutom rozhodnutí, uvádzajú rôzne dôvody, ktoré odrážajú názor väčšiny druhej posudkovej komisie konštatujúcej neexistenciu príčinnej súvislosti medzi trvalou práceneschopnosťou a zamestnaním žalobcu.

64      Výbor regiónov si myslí, že rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti uvádza spresnenia predložené doktorom M. jednak o spôsobe práce druhej posudkovej komisie a jednak o dôvodoch, ktoré ju viedli ku konštatovaniu o neexistencii príčinnej súvislosti medzi invaliditou žalobcu a jeho odbornou činnosťou.

65      Pokiaľ ide o tvrdenie, že druhá posudková komisia nedostatočne odôvodnila svoje stanovisko tým, že prijala závery, ktoré sú v rozpore so skoršími lekárskymi a administratívnymi správami, Výbor regiónov uvádza, že toto tvrdenie sa musí zamietnuť ako nedôvodné. V súhrnnej lekárskej správe sa totiž odkazuje na stanoviská a závery obsiahnuté v predchádzajúcich lekárskych a administratívnych správach. Výbor regiónov totiž pripomína, že v tejto správe sa zdôrazňuje, že podľa niektorých lekárskych správ bol žalobca bol opäť schopný nastúpiť do služby. Bolo v nej tiež uvedené, že žalobca podstúpil „podrobné lekárske vyšetrenie“, z ktorého druhá posudková komisia mohla vyvodiť závery, ktoré umožňovali stanoviť, že jeho invalidita nebola spôsobená chorobou z povolania v zmysle článku 78 piateho odseku služobného poriadku.

66      Okrem toho v súhrnnej lekárskej správe druhá posudková komisia výslovne odkázala na niektoré lekárske a administratívne správy. V tejto správe sa jasne uvádzajú dôvody, pre ktoré neexistuje príčinná súvislosť medzi situáciou na pracovisku a zdravotným stavom žalobcu, ako aj dôvody, pre ktoré sa v tejto správe nesúhlasí so záverom v predchádzajúcich lekárskych správach. Výbor regiónov pripomína, že druhá posudková komisia označila staršie psychologické anamnézy žalobcu, ktoré mu bránili vrátiť sa do práce.

67      Treba pripomenúť, že cieľom ustanovení služobného poriadku o posudkovej komisii je zveriť odborníkom z oblasti lekárstva konečné posúdenie zdravotných otázok, ktoré nemôže vykonať nijaký menovací orgán vzhľadom na internú a administratívnu povahu svojho zloženia. V tomto kontexte sa súdne preskúmanie nemôže vzťahovať na samotné lekárske posúdenia, ktoré musia byť považované za konečné, ak boli uskutočnené za riadnych podmienok. Súdne preskúmanie sa naopak môže vzťahovať na správnosť vytvorenia a fungovania posudkovej komisie, ako aj na správnosť stanovísk, ktoré vydáva. Z tohto pohľadu Všeobecný súd má právomoc preskúmať, či stanovisko obsahuje odôvodnenie umožňujúce posúdiť súvislosti, z ktorých vyplývajú jeho závery, a či toto stanovisko preukázalo zrozumiteľný vzťah medzi lekárskymi zisteniami, ktoré obsahuje, a závermi dotknutej posudkovej komisie (pozri rozsudok zo 7. mája 2013, McCoy/Výbor regiónov, F‑86/11, EU:F:2013:56, bod 78 a citovanú judikatúru).

68      Na základe tejto judikatúry je potrebné najprv konštatovať, že v predmetnom prípade obsahujú závery zo 7. mája 2014, ktoré potvrdil menovací orgán v napadnutom rozhodnutí, najmä tieto tvrdenia:

–        „keďže neexistuje argument, ktorý by preukazoval súvislosť medzi práceneschopnosťou a faktormi, akými sa vyznačuje stres na pracovisku, pacient opakovane potvrdil, že mu je dobre,

–        … naopak, pacient má dlhotrvajúce psychické problémy, pre ktoré už podstúpil viaceré liečby, ktoré boli podľa neho úspešné.“

69      Tieto tvrdenia však nevysvetľujú, ako druhá posudková komisia dospela k tomuto záveru, a to napriek lekárskym a administratívnym správam uvedeným v spise, ktoré podporujú opačný záver.

70      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v prípade, ak administratíva vo svojej odpovedi na sťažnosť predloží konkrétne dôvody svojho rozhodnutia týkajúce sa individuálneho prípadu, predpokladá sa, že sú v súlade s rozhodnutím o zamietnutí, a musia sa teda považovať za relevantné informácie na účely posúdenia zákonnosti tohto rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. decembra 2009, Komisia/Birkhoff, T‑377/08 P, EU:T:2009:485, body 55 a 56 a citovanú judikatúru).

71      Po prvé v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti menovací orgán tvrdí, že požiadal doktora M., „aby potvrdil, či… nemožnosť pána McCoya vykonávať svoje úlohy v práci, o ktorej bolo už rozhodnuté 23. mája 2007 (článok 78), skutočne nemá súvislosť, hoci aj čiastočnú, s chorobou z povolania (‚úzkostno‑depresívne poruchy vyplývajúce zo závažného konfliktu s administratívou, ktorý sa podobá psychickému obťažovaniu‘) (pozri rozsudok z 18. novembra 2014, McCoy/Výbor regiónov, F‑156/12, EU:F:2014:247, bod 64), o ktorej bolo rozhodnuté, že ňou trpí, 9. januára 2009 (článok 73) [, a či tento] záver [bol] dostatočne odôvodnený s ohľadom na [súhrnnú] lekársku správu, ktorá najmä [vysvetľovala], prečo sa [druhá] posudková komisia rozhodla odchýliť od predchádzajúcich správ, ktoré boli priaznivé pre pána McCoya“.

72      Doktor M. v odpovedi na túto otázku opisuje spôsob, akým druhá posudková komisia dospela k svojim zisteniam, a v podstate zdôrazňuje:

–        „skutočnosť, že pred nástupom [pána McCoya] do služby Výboru regiónov existovali jeho skoršie anamnézy, jasne vyplýva z jeho zdravotnej dokumentácie“,

–        „dva dokumenty v spise obsahujú stanoviská… potvrdzujúce, že stav pána McCoya umožňoval vrátiť sa do práce počas dotknutého obdobia,

–        [keď sa doktor H. oboznámil so spisom,] vykonal dôkladné psychiatrické vyšetrenie pána McCoya, pričom mu kládol otázky na určenie stavu, v ktorom sa nachádza“,

–        prijalo sa jednomyseľné rozhodnutie nevyužiť externého znalca, ako aj požiadať o lekárke záznamy od praktických lekárov, ktorí vyšetrovali pána McCoya v rokoch 1996 až 2000.

73      Po druhé menovací orgán požiadal doktora M., aby „potvrdil, či závery druhej posudkovej komisie, podľa ktorých invalidita pána McCoya podľa článku 78 štatútu nebola spôsobená chorobou z povolania, riadne zohľadnia administratívne dokumenty citované v rozsudku zo 7. mája 2013“. Doktor M. teda v podstate spresnil, že „aj keď [neboli] výslovne citované, všetky dokumenty boli k dispozícii druhej posudkovej komisii…“ a že tieto dokumenty boli predložené trom členom druhej posudkovej komisie a boli nimi preskúmané.

74      Vzhľadom na tieto úvahy menovací orgán v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti tvrdí, že „je presvedčený, že posudková komisia starostlivo vysvetlila vo svojej správe dôvody, pre ktoré dospel k záveru, že zo zdravotného hľadiska nebolo možné uznať pôvod invalidity vo výkone povolania, a to ani čiastočne, podľa článku 78 piateho odseku služobného poriadku a že všetky dokumenty lekárskej a nelekárskej povahy boli skutočne zohľadnené na tento účel, bez toho, aby mal vedomosť o lekárskych prvkov odôvodnenia, a teda by mal byť schopný posúdiť, či spĺňajú požiadavky stanovené Všeobecným súdom v rozsudku zo 7. mája 2013“.

75      Napriek odpovedi doktora M. treba konštatovať, že ako vyplýva zo spisu a ako bolo preukázané v rozsudku zo 7. mája 2013, McCoy/Výbor regiónov (F‑86/11, EU:F:2013:56), pokiaľ ide o zdravotnú dokumentáciu a administratívny spis, tie svojím obsahom podporujú opačný záver, podľa ktorého choroba, z ktorej vyplýva invalidita žalobcu, je chorobou z povolania.

76      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z judikatúry vyplýva, že v prípade, keď posudková komisia rozhoduje o komplexných zdravotných otázkach týkajúcich sa príčinnej súvislosti medzi ochorením dotknutej osoby a výkonom jej pracovnej činnosti v rámci inštitúcie, musí predovšetkým poukázať na spisové dokumenty, o ktoré sa opiera, a v prípade značných odchýlok spresniť dôvody, pre ktoré sa odchýlila od skorších relevantných lekárskych správ priaznivejších pre dotknutú osobu (pozri rozsudok zo 7. mája 2013, McCoy/Výbor regiónov, F‑86/11, EU:F:2013:56, bod 85 a citovanú judikatúru).

77      Okrem toho, aj keď posudková komisia rozhodujúca podľa článku 78 služobného poriadku môže dospieť k odlišným záverom, než k akým dospela lekárska komisia rozhodujúca v zmysle článku 73 služobného poriadku, pravdou zostáva, že musí vysvetliť dôvody rozhodnutia, ktoré ju viedli k odkloneniu sa od posúdení uvedených v lekárskych správach, ktoré umožnili uznanie choroby ako choroby z povolania podľa článku 73 služobného poriadku, a uviesť tieto dôvody jasným a zrozumiteľným spôsobom (pozri rozsudok zo 7. mája 2013, McCoy/Výbor regiónov, F‑86/11, EU:F:2013:56, bod 86 a citovanú judikatúru), a to buď vo svojich záveroch oznámených menovaciemu orgánu, alebo v súhrnnej lekárskej správe, ktorá sa prípadne vyhotoví neskôr.

78      Je potrebné pripomenúť, že lekárskych správ preskúmaných v rámci konania začatého podľa článku 73 služobného poriadku, ktoré mala druhá posudková komisia k dispozícii, keď prijala svoj záver zo 7. mája 2014, bolo aspoň desať (t. j. nemocničné správy zo 16. januára 2006, správa profesora D. M. zo 16. októbra 2006, správa doktora R. z 26. októbra 2006, správa lekára PMO z 8. mája 2008, správa doktora R. z 18. septembru 2008, závery lekára PMO z 20. novembra 2008, správa pána D. z 12. augusta 2009, správa profesora M. zo 17. októbra 2009, správa doktora Re. z 3. novembra 2009 a závery lekára PMO z 11. februára 2010). V správach sa napríklad uvádza:

–        „výskyt úzkostno‑depresívneho syndrómu… ako reakcie na odsúdeniahodné pracovné správanie niektorých úradníkov Výboru regiónov“,

–        „úzkostno‑depresívny stav“, že „úzkostno‑depresívny aspekt je dôležitejší než depresívny aspekt, ktorý je ako reakcia a je len slabý“, a že „tento stav je reakciou na obťažovanie, ktorému bol vystavený v práci, a burn out, ktorý z toho vyplýva“,

–        „syndróm nervového vyhorenia, tzv. burn out spojený s vystavením psychickému obťažovaniu v rámci svojho povolania“,

–        „úzkostno‑depresívne poruchy v rámci závažného konfliktu s administratívou, ktorý sa podobá psychickému obťažovaniu“,

–        „[keďže] dotknutá osoba čelila závažnému konfliktu s administratívou, ktorý sa podobá psychickému obťažovaniu, počas niekoľkých rokov, možno predpokladať, že vznik úzkostno‑depresívnych porúch, ktoré majú povahu reakcie, sprevádzajú poruchy koncentrácie a kognitívne ťažkosti, čo má za následok narušenie jeho psychickej integrity.“

79      Pokiaľ ide o zistenia obsiahnuté v lekárskych správach uvedených v bode 78 vyššie, je potrebné poukázať na to, že druhá posudková komisia vo svojej súhrnnej lekárskej správe uviedla, po prvé, že „‚trvalá invalidita považovaná za úplnú, ktorá mu bráni v plnení týchto povinností zodpovedajúcich pracovnému miestu v jeho platovej triede‘, ako sa uvádza v článku 78, nevyplýva ‚z choroby z povolania‘“. Druhá posudková komisia uvádza, že dospela k tomuto záveru s prihliadnutím na zdravotnú dokumentáciu a administratívny spis, ako aj tieto úvahy:

–        žalobca, ktorý podstúpil „podrobné lekárske vyšetrenie“ druhou posudkovou komisiou, nevykazuje žiadne symptómy post‑traumatického stresu,

–        niektoré správy v zdravotnej dokumentácii odporúčali postupný návrat do práce žalobcu,

–        ide o dlhodobé psychické problémy pacienta predchádzajúce roku 2000 a udalostiam, ktoré sú predmetom správy OLAF, ktoré zabránili návratu do práce, ktorý by inak bol možný.

80      Po prvé, pokiaľ ide o „dôkladné lekárske vyšetrenie“, treba konštatovať, že zo spisu predloženému Všeobecnému súdu nevyplýva, v čom presne spočívalo. Doktor M. naň neurčito odkazuje v poznámke z 8. mája 2015, keď uvádza, že doktor H. pripravil na základe zdravotnej dokumentácie žalobcu otázky na stretnutie zo 7. mája 2014. Zo správy doktora G. však vyplýva, že druhá posudková komisia vyšetrovala žalobcu len 15 minút. Z toho vyplýva, že len z použitia výrazu „dôkladné lekárske vyšetrenie“ nemožno vyvodiť, že umožnilo druhej posudkovej komisii dospieť k opačnému záveru než vyplýva zo skorších lekárskych správ, ktoré navyše vychádzali z hlbších vyšetrení a psychologických testov. Okrem toho druhá posudková komisia neuviedla dôvody, ako „dôkladné lekárske vyšetrenie“ žalobcu v roku 2014 umožnilo posúdiť jeho zdravotný stav v momente, keď sa stal invalidným, k čomu došlo sedem rokov predtým.

81      Po druhé, pokiaľ ide o konštatovanie, podľa ktorého bol žalobca schopný nastúpiť naspäť do práce, druhá posudková komisia citovala dva výňatky z dvoch rôznych správ. Prvý výňatok, podľa ktorého „je pán Robert McCoy schopný nastúpiť naspäť do práce pod podmienkou, že mu bude pridelené náležité pracovné miesto“, sa nachádza v správe doktora V. A. z 13. novembra 2006. Druhý výňatok, podľa ktorého „nástup naspäť do práce čo najskôr je nevyhnutný“, sa uvádza v správe profesora L. zo 16. novembra 2006. Zdá sa však, že tieto výňatky sú irelevantné. Po prvé dve správy, v ktorých sa nachádzajú uvedené výňatky, dospeli k záveru o žalobcovej chorobe z povolania. Po druhé citácie sú vytrhnuté z kontextu. Ak sa totiž profesor L. v novembri 2006 domnieval, že návrat do práce bol „nevyhnutný“, bolo to uvedené v osobitnom kontexte, t. j. na účely „sebadôvery a stáleho zlepšovania stavu pána McCoya“, pričom nespochybňoval, že by choroba žalobcu bola chorobou z povolania. V tej istej správe sa uvádza, že „pôvod choroby je opísaný v liste doktora A. a bola vyvolaná udalosťami súvisiacimi s jej úlohou finančného kontrolóra Výboru regiónov“. Okrem toho treba uviesť, že podľa listu od toho istého lekára zo 16. januára 2006 „je pravdepodobné, že príznaky post‑traumatického stresu, úzkosti a depresie sa zhoršia, ak sa pán McCoy bude v blízkej budúcnosti musieť vrátiť do pracovného prostredia, ktoré spôsobilo jeho súčasný zdravotný stav“. Rovnako, pokiaľ ide o citáciu doktora V. A., mala by sa chápať v kontexte liečby, keďže doktor V. A. nenavrhoval, aby sa žalobca vrátil na svoje pôvodné pracovné miesto, ale mohol sa vrátiť do práce pod podmienkou, že táto práca bude vhodná.

82      V treťom rade treba konštatovať, že oba predmetné výňatky pochádzajú z novembra 2006, zatiaľ čo doktor V. A. vypísal žalobcu na nemocenskú dovolenku, a to len po šiestich týždňoch, odkedy sa vrátil do práce vo februári 2007. Z údajov vyplýva, že hoci obaja lekári sa domnievali, že žalobca sa mohol vrátiť do práce v novembri 2006, minimálne jeden z nich zmenil svoje stanovisko vo februári 2007. Okrem toho je potrebné poukázať na to, že prvá posudková komisia vo svojich záveroch z 23. mája 2007 o existencii invalidity dospela k záveru o úplnej trvalej invalidite žalobcu, ktorá mu bráni v plnení jeho povinností.

83      Po tretie, pokiaľ ide o staré psychické ťažkosti žalobcu, je nutné uviesť, že takéto konštatovanie bolo formulované bez toho, aby malo oporu v následnej analýze alebo závere, a že v každom prípade nepostačuje na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré viaceré lekárske vyšetrenia a skutočnosti nachádzajúce sa v lekárskych a administratívnych správach nemohli byť úplne alebo čiastočne prijaté ako dôkaz o pôvode invalidity žalobcu vo výkone povolania. V súhrnnej lekárskej správe sa spomína nadmerná spotreba psychotropných látok a alkoholu počas dlhšieho obdobia, ako aj viaceré mimopracovné faktory, najmä silné rodinné problémy spolu s depresívnou minulosťou a poruchami osobnosti. Tieto udalosti však nastali pred udalosťami nátlaku a obťažovania, ktorým bol vystavený žalobca v rámci výkonu svojej funkcie, a nebránili lekárom – autorom správ v zdravotnej dokumentácii – dospieť k záveru, podľa ktorého pôvod úzkostno‑depresívneho stavu a burn outu žalobcu spočíval v jeho pracovnej situácii.

84      Ďalej, ak bolo konštatovanie týchto ťažkostí potrebné chápať v tom zmysle, že žalobca trpel chorobou už pred zaradením do pracovnej pozície interného audítora, toto konštatovanie samo osebe nepostačuje, aby sa pri preskúmaní pôvodu jeho invalidity nezohľadnil pôvod choroby vo výkone povolania v zmysle článku 78 služobného poriadku, pretože choroba z povolania môže vyplývať zo zhoršenia už existujúcej choroby, ktorá má iné príčiny.

85      Je síce pravda, že druhá posudková komisia citovala výňatky zo spisu, no jasným a zrozumiteľným spôsobom nevysvetlila dôvody, pre ktoré sa odchýlila od skorších a relevantnejších lekárskych správ, ktoré boli priaznivejšie pre dotknutú osobu (pozri judikatúru citovanú v bodoch 76 a 77 vyššie). Druhá posudková komisia v súhrnnej lekárskej správe len spomenula, že z jej pohľadu „‚úzkostno‑depresívne poruchy vyplývajúce zo závažného konfliktu s administratívou, ktorý sa podobá psychickému obťažovaniu‘, uvedené… v správe doktora J. z 11. [februára] 2010, pre ktoré bola ‚trvalá invalidita v rozsahu 10 %‘ uznaná, pretože v rámci ‚právnych predpisov pretrvávajú úzkostno‑depresívne poruchy, ktoré majú povahu reakcie a ktoré sprevádzajú emocionálne poruchy a kognitívne ťažkosti‘, nemohli byť takej povahy, aby prispeli k úplnej trvalej invalidite pacienta“, a to bez toho, aby boli poskytnuté akékoľvek ďalšie vysvetlenia.

86      Rovnako druhá posudková komisia uvádza, že „si uvedomuje, že vyššie uvedená správa doktora J. uvádza, že ‚pán McCoy už nie je schopný viac vykonávať akúkoľvek pracovnú činnosť, [no] naopak, treba pripustiť, že dotknutá osoba je naďalej schopná, bez ohľadu na svoj vek, vykonávať pracovné činnosti v rámci svojho súkromného života‘“. Daná komisia len uviedla, že „nesúhlasí s týmto konštatovaním na základe dôkladného lekárskeho vyšetrenia, ktoré vykonala“, bez toho, aby uviedla, v čom toto dôkladné vyšetrenie umožnilo dospieť k opačnému záveru.

87      Je pravda, že hoci na posudkovej komisii spočíva väčšia povinnosť odôvodnenia, ak sa má odchýliť od skorších lekárskych správ, nemožno jej uložiť povinnosť vypracovať podrobné a osobitné odôvodnenie každej správy. Je však povinná uviesť jasným a zrozumiteľným spôsobom dôvody, pre ktoré sa odchyľuje od týchto názorov. V prejednávanej veci druhá posudková komisia sa však len vágne a nepresne snažila vysvetliť dôvody, pre ktoré sa odchýlila od skorších lekárskych správ. V tejto súvislosti je dôležité zdôrazniť, že nemôže stačiť, ak sa len uvedie, ako to spravil doktor M. vo svojej poznámke z 8. mája 2015, že „aj keď [neboli] výslovne citované, všetky dokumenty boli k dispozícii druhej posudkovej komisii“. Tento spôsob nie je jasný a zrozumiteľný spôsob vysvetlenia, prečo sa druhá posudková komisia odchýlila od lekárskych a administratívnych správ, ktoré boli v prospech žalobcu. Okrem toho druhá posudková komisia sa uspokojila len s tým, že komentovala len dve vety uvedené v zdravotnej dokumentácii, hoci táto dokumentácia obsahovala aspoň desať lekárskych správ.

88      Na záver je potrebné uviesť, že z vyššie uvedeného vyplýva, že druhá posudková komisia jednak dostatočne právne nevysvetlila dôvody, ktoré ju viedli k odkloneniu sa od skorších lekárskych správ, ktoré jasne potvrdzovali, že choroba žalobcu je chorobou z povolania, a jednak ani dostatočne nevysvetlila, z akých dôvodov pôvod invalidity žalobcu nemohol byť vo výkone povolania. V tejto súvislosti druhá posudková komisia najmä nepodala dostatočné vysvetlenie o tom, že nepreskúmala možný dosah skutočností vyplývajúcich z administratívneho spisu na zdravotný stav žalobcu, pričom z tohto spisu jasne vyplývalo, že došlo k závažnému pracovnému konfliktu a „obťažovaniu“ žalobcu. Tento nedostatok odôvodnenia má vplyv na záver predložený menovaciemu orgánu, ako aj na napadnuté rozhodnutie, a preto je potrebné prijať tento žalobný dôvod ako dôvodný.

89      Treba pripomenúť, že ako bolo uvedené v bode 58 vyššie, Všeobecný súd považuje za vhodné zaoberať sa tvrdeniami založenými na údajnom porušení obsahu pojmu choroba z povolania v rámci tretieho žalobného dôvodu, ktorý je založený na zjavne nesprávnom posúdení.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení a porušení obsahu pojmu choroba z povolania

90      Žalobca tvrdí, že druhá posudková komisia sa zaujímala len o jeho aktuálny zdravotný stav bez toho, aby hľadala pôvod jeho choroby. Vyplýva to predovšetkým z otázok položených na stretnutí zo 7. mája 2014 zo strany doktorov M. a H. Z toho vyplýva, že záver, podľa ktorého neexistuje vzťah preukazujúci príčinnú súvislosť medzi práceneschopnosťou a okolnosťou pracovného stresu, sa zakladá na zjavne nesprávnom posúdení. Žalobca na podporu svojich tvrdení uvádza výňatky z viacerých lekárskych správ, v ktorých sa konštatovalo, že pôvod jeho práceneschopnosti spočíva v tlaku, ktorému bol vystavený v práci.

91      Okrem toho odvolateľ zastáva názor, že ak druhá posudková komisia dospela k záveru, že jeho invalidita vyplývala z nadmernej konzumácie alkoholu, potrebovala na to lekárske dôkazy v tomto zmysle. Žalobca však zdôrazňuje, že v tejto súvislosti sa nič v spise nenachádza. Konkrétne, v spise sa nenachádza nič, čo by mohlo preukázať akúkoľvek konzumácia, a už vôbec nie nadmernú konzumáciu alkoholu. Podľa žalobcu postačovalo, keby si druhá posudková komisia vyžiadala výsledky krvných skúšok, ktoré sa uskutočnili pred rokom 2000, čo by navyše preukázalo, že nepil alkohol.

92      Keďže väčšina členov druhej posudkovej komisie prisúdila pôvod invalidity mimopracovným faktorom, otázka, či existenciu týchto mimopracovných faktorov možno považovať za dôvod – navyše jediný dôvod – invalidity, nie je na rozdiel od toho, čo tvrdil menovací orgán v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti, lekárskym posúdením.

93      Žalobca tiež uvádza, že druhá posudková komisia tým, že vykonala len preskúmanie jeho aktuálneho zdravotného stavu, ako aj jeho zdravotného stavu pred udalosťami, ktoré boli predmetom správy OLAF, porušila obsah pojmu choroba z povolania, keďže sa nevyjadrila k zhoršeniu jeho zdravotného stavu, ku ktorému došlo z dôvodu jeho pracovnej situácie.

94      Výbor regiónov spochybňuje tvrdenia žalobcu. Menovací orgán uvádza, že riadne vykonal svoju kontrolu, keď overil a preskúmal, či druhá posudková komisia sa uistila, že má k dispozícii všetky potrebné údaje, aby mohla splniť svoju úlohu, a bola riadne informovaná o požiadavkách vyplývajúcich z vykonania rozsudku zo 7. mája 2013, McCoy/Výbor regiónov (F‑86/11, EU:F:2013:56).

95      Okrem toho žalobca nesprávne tvrdí, že druhá posudková komisia založila svoje posúdenie len na jeho aktuálnom zdravotnom stave. Záver o pôvode invalidity žalobcu nespočívajúci vo výkone povolania bol totiž konštatovaný až po preskúmaní jeho zdravotnej dokumentácie a administratívneho spisu a odvolávajúc sa na jeho predchádzajúce zdravotné a psychologické anamnézy, ako aj jeho aktuálny zdravotný stav a vysvetlenia, ktoré uviedol.

96      Napokon Výbor regiónov zdôrazňuje, že zohľadnenie aktuálneho stavu žiadateľa s cieľom posúdiť prípadný pôvod invalidity vo výkone povolania predstavuje lekárske posúdenie v pravom zmysle slova, ktoré nepodlieha preskúmaniu zo strany Všeobecného súdu. To isté platí, aj pokiaľ ide o mimopracovné faktory týkajúce sa invalidity.

97      Treba pripomenúť, že vzhľadom na obmedzené súdne preskúmanie, ktoré môže Všeobecný súd vykonať, keď ide o samotné lekárske posúdenie, nemožno úspešne uplatniť výhrady založené na zjavne nesprávnom posúdení nachádzajúcom sa v stanovisku posudkovej komisie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. mája 2013, McCoy/Výbor regiónov, F‑86/11, EU:F:2013:56, bod 103 a citovanú judikatúru).

98      Na druhej strane však podobne ako preskúmanie vykonávané v oblastiach, v ktorých sa vykonáva komplexné posúdenie, najmä v prípadoch, keď sú k dispozícii mnohé dôkazy, akými sú stanoviská alebo správy expertov alebo konzultácie, súd Únie vykonávajúci preskúmanie rozhodnutia prijatého posudkovou komisiou alebo menovacím orgánom, ktoré sa na takomto rozhodnutí posudkovej komisie zakladá, musí najmä preveriť nielen čisto materiálnu presnosť uvádzaných dôkazov, ich spoľahlivosť a koherenciu, ale aj preskúmať, či tieto dôkazy predstavujú súhrn relevantných údajov, ktoré sa musia zohľadniť pri posúdení komplexnej situácie, a či tvoria základy pre závery, ktoré z nich boli vyvodené (pozri analogicky rozsudok z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 54).

99      Súd Únie má najmä vykonať preskúmanie zákonnosti, ktoré mu prináleží, a to tak, že preskúma dôkazy predložené žalobcom na podporu uvádzaných dôvodov bez toho, aby bolo jeho preskúmanie obmedzené rozsahom voľnej úvahy, ktorú mala posudková komisia alebo menovací orgán pri výbere dôkazov, ktoré zohľadnia alebo vylúčia ako základ svojho rozhodnutia. Za týchto okolností súdne preskúmanie, ktoré je obmedzené, pokiaľ ide o lekárske posúdenia v pravom zmysle slova, nebráni tomu, aby súd Únie overil, či posudková komisia vzala do úvahy všetky skutočnosti, ktoré sa javia ako zjavne relevantné vzhľadom na úlohu, ktorá jej bola zverená.

100    V prejednávanom prípade zo súhrnnej lekárskej správy vyplýva, ako pripomína Výbor regiónov, že druhá posudková komisia preskúmala zdravotnú dokumentáciu a administratívny spis žalobcu a odvolávala sa na jeho predchádzajúce mimopracovné a psychologické anamnézy, ako aj jeho aktuálny zdravotný stav a vysvetlenia, ktoré uviedol, na základe čoho dospela ku konštatovaniu, že pôvod jeho invalidity nebol vo výkone povolania. Podľa žalobcu uvedené potvrdzuje tú skutočnosť, že druhá posudková komisia založila svoje rozhodnutie výlučne na jeho predchádzajúcich mimopracovných a psychologických anamnézach a jeho zdravotnom stave v roku 2014. V tejto súvislosti treba poznamenať, že druhá posudková komisia odkazuje výslovne na psychické anamnézy a ďalšie mimopracovné faktory ako nadmerná spotreba psychotropných látok a alkoholu, ktoré vyplývajú zo zdravotnej dokumentácie, zatiaľ čo ťažké pracovné postavenie žalobcu tiež vyplýva zo zdravotnej dokumentácie a administratívneho spisu, ale je spomenuté len veľmi nejasne, aby sa dalo zamietnuť bez vysvetlenia (pozri body 79 až 81 vyššie). Keby druhá posudková komisia preskúmala možnú súvislosť medzi pracovnou situáciou žalobcu a jeho zdravím, bolo by to rozobraté v súhrnnej lekárskej správe minimálne v takom rozsahu, ako pokiaľ ide o psychické anamnézy a jeho zdravotný stav v roku 2014. V prejednávanej veci sa však len odkazuje na skutočnosť, že druhá posudková komisia vzala do úvahy zdravotnú dokumentáciu a administratívny spis, no neuvádzajú sa k tomu ďalšie podrobnosti.

101    V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že zo spisu predloženého Všeobecnému súdu vyplýva, že hoci žalobca mal zdravotné problémy v minulosti, netrpel týmito problémami, keď nastúpil do služby na Výbore regiónov. Počas obdobia, keď pracoval na Výbore regiónov, bol v rámci výkonu svojej funkcie vystavený psychickému obťažovaniu a nátlaku, pričom v tomto období alebo krátko po ňom sa vyskytli u neho zdravotné problémy. Druhá posudková komisia však zjavne opomenula preskúmať tieto skutočnosti, ktoré pritom majú v prejednávanej veci zásadný význam.

102    Keďže cieľom prác druhej posudkovej komisie bolo určiť alebo vylúčiť súvislosť medzi pracovnou situáciou a invaliditou žalobcu, treba dospieť k záveru, že uvedená komisia tým, že naznačila, že svoje rozhodnutie založila výlučne na predchádzajúcich mimopracovných a psychologických anamnézach žalobcu a jeho zdravotnom stave v roku 2014, porušila obsah pojmu choroba z povolania, a tak vo svojej súhrnnej lekárskej správe uviedla zjavne nesprávne posúdenie. Platí to predovšetkým z toho dôvodu, že v administratívnom spise žalobcu bolo uvedené, že v rámci výkonu svojej funkcie bol obeťou obťažovania a nátlaku. V tejto súvislosti treba relevantne pripomenúť, že v zložitých situáciách, keď k chorobe úradníka došlo z rôznych príčin súvisiacich či nesúvisiacich s výkonom povolania, fyzických či psychických, ktoré prispeli k jej prejaveniu sa, prislúcha lekárskej komisii, aby určila, či má výkon povolania v službách inštitúcií Únie priamu súvislosť s chorobou úradníka, napríklad pokiaľ ide o povahu prvku spôsobujúceho vznik tejto choroby. V takých prípadoch sa na účely uznania choroby za chorobu z povolania nevyžaduje, aby jedinou, zásadnou, prevažujúcou alebo prevládajúcou príčinou bol výkon povolania (rozsudok zo 14. septembra 2010, AE/Komisia, F‑79/09, EU:F:2010:99, bod 83).

103    Vzhľadom na vyššie uvedené treba dospieť k záveru, že tretí žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení a porušení obsahu pojmu choroba z povolania treba prijať ako dôvodný.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení úlohy zverenej druhej posudkovej komisii

104    Žalobca v podstate tvrdí, že tým, že druhá posudková komisia preskúmala jeho zdravotný stav v roku 2014, porušila svoju úlohu, ktorou bolo posúdiť, či v okamihu svojho odchodu do invalidného dôchodku v roku 2007 bol pôvod jeho choroby choroba z povolania.

105    Výbor regiónov tvrdí, že druhá posudková komisia svoju úlohu splnila. Podľa názoru Výboru regiónov táto komisia vyvodila na základe svojej práce závery lekárskej povahy, pričom skutočnosť, že ich založila najmä na „dôkladnom lekárskom vyšetrení“ žalobcu vykonanom 7. mája 2014 a na jeho anamnézach, nepredstavuje porušenie úlohy, ktorá jej bola zverená. Podľa Výboru regiónov je v tejto súvislosti potrebné zamietnuť tvrdenie žalobcu, podľa ktorého druhá posudková komisia „mala rozhodnúť retroaktívne o stave v roku 2007“, pretože to by znamenalo popretie možnosti pre túto komisiu vykonať v roku 2014 akéhokoľvek „dôkladné lekárske vyšetrenie“ a vykonať lekárske posúdenie celého prípadu.

106    Treba pripomenúť, že v rámci úlohy zverenej druhej posudkovej komisii jej prináležalo vykonať lekárske posúdenia týkajúce sa otázky, či pôvod invalidity žalobcu spočíval vo výkone povolania. Jej úlohou bolo preto skúmať, či zo zdravotného hľadiska invalidita žalobcu vyplývala z choroby z povolania spôsobenej pracovnými podmienkami, ktorým bol vystavený, keď vykonával svoju funkciu vo Výbore regiónov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 1987, Rienzi/Komisia, 76/84, EU:C:1987:17, body 9 a 12).

107    Ak možno štvrtý žalobný dôvod chápať tak, že je založený na skutočnosti, že druhá posudková komisia nedodržala podmienky svojej úlohy, čo sa týka preskúmania pôvodu invalidity žalobcu, treba pripomenúť, že komisia je v rámci svojej úlohy povinná predkladať zdravotné, a nie právne posúdenia otázky pôvodu invalidity vo výkone povolania. Prináležalo jej teda skúmať, či zo zdravotného hľadiska invalidita žalobcu vyplývala z choroby z povolania spôsobenej pracovnými podmienkami, ktorým bol vystavený (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 1987, Rienzi/Komisia, 76/84, EU:C:1987:17, body 9 a 12).

108    V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že posudková komisia si v úzkom zmysle slova tohto výrazu splnila úlohu, ktorá jej bola zverená, keďže v záveroch zo 7. mája 2014 potvrdila, že zo zdravotného hľadiska invalidita žalobcu „nevyplýva z choroby z povolania“.

109    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je štvrtý žalobný dôvod nedôvodný a treba ho zamietnuť.

 O siedmom žalobnom dôvode založenom na porušení primeranej lehoty

110    Žalobca tvrdí, že vzhľadom na dĺžku lehoty 19 mesiacov, ktorá uplynula od vyhlásenia rozsudku zo 7. mája 2013, McCoy/Výbor regiónov (F‑86/11, EU:F:2013:56), do skončenia prác druhej posudkovej komisie 10. novembra 2014, je možné konštatovať porušenie primeranej lehoty. Žalobca vytýka Výboru regiónov, že pristúpil k vytvoreniu druhej posudkovej komisie až 14. februára 2014. Ďalej tvrdí, že táto komisia zasadla až 15. apríla a 7. mája 2014. Okrem toho žalobca vytýka doktorovi H., že odkladal až do 10. novembra 2014 zaslanie jeho zástupcovi, doktorovi G., podpísané zápisnice. Tvrdí tiež, že napriek tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté 2. decembra 2014, bolo mu doručené až listom z 22. decembra 2014, ktorý bol zaslaný 5. januára 2015.

111    Podľa žalobcu vysvetlenia poskytnuté menovacím orgánom v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti, podľa ktorých bol jeden z dokumentov poškodený, nie sú dôvodom na oneskorené zaslanie zápisníc.

112    Výbor regiónov spochybňuje tvrdenia žalobcu.

113    Treba pripomenúť, že povinnosť dodržiavať primeranú lehotu pri vedení správnych konaní predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorej dodržiavanie zabezpečujú súdy Únie a ktorá je tiež ako súčasť zásady riadnej správy vecí verejných zakotvená v článku 41 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (pozri rozsudok zo 7. mája 2013, McCoy/Výbor regiónov, F‑86/11, EU:F:2013:56, bod 135 a citovanú judikatúru).

114    Porušenie zásady dodržania primeranej lehoty neodôvodňuje v prípade jeho preukázania zrušenie napadnutého rozhodnutia z dôvodu vád konania. Prípadná neprimerane dlhá lehota na spracovanie žiadosti žalobcu podanej s cieľom uznania choroby ako choroby z povolania na základe článku 78 služobného poriadku totiž v zásade nemôže ovplyvniť samotný obsah stanoviska posudkovej komisie ani obsah napadnutého rozhodnutia. Uvedená lehota totiž okrem výnimočných okolností nemôže ovplyvniť posúdenie vykonané posudkovou komisiou, čo sa týka pracovného pôvodu invalidity podľa článku 78 služobného poriadku (rozsudok z 21. októbra 2009, V/Komisia, F‑33/08, EU:F:2009:141, bod 210; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 11. apríla 2006, Angeletti/Komisia, T‑394/03, EU:T:2006:111, bod 163). Aj keď je pravda, že dĺžka trvania konania týkajúceho sa zdravia môže ovplyvniť posúdenie závažnosti a dôsledkov choroby a môže sťažiť skúmanie jej príčin (rozsudok zo 14. septembra 2010, AE/Komisia, F‑79/09, EU:F:2010:99, bod 102), v prejednávanej veci sa nepreukázalo a ani to nikto netvrdil, že by neprimeraná dĺžka konania ovplyvnila podstatné skutočnosti, na základe ktorých druhá posudková komisia vypracovala svoje závery. Ak by sa teda preukázalo, že uplynul neprimerane dlhý čas, nemôže to ovplyvniť zákonnosť záverov posudkovej komisie, a teda ani napadnutého rozhodnutia.

115    Navyše treba konštatovať, že žalobca nesprávne prisudzuje uplynutie lehoty 19 mesiacov a z toho vyplývajúcu zodpovednosť za porušenie primeranej lehoty Výboru regiónov. Na rozdiel od tvrdenia žalobcu, práve na jeho žiadosť Výbor regiónov požiadal predsedu Súdneho dvora Európskej únie, aby vymenoval tretieho lekára. Výbor regiónov však bol o vymenovaní doktora H. informovaný až koncom februára 2014. Okrem toho z výmeny e‑mailov medzi doktorom M. a doktorom G. vyplýva, že doktor G. vyjadril 19. septembra 2013 svoj názor, že uprednostňuje doktora L., ktorého navrhol doktor M. Až 8. novembra 2013 žalobca informoval Výbor regiónov, že ani on sám, ani doktor G. nevyjadrili súhlas s vymenovaním doktora L. Je preto potrebné konštatovať, že samotný žalobca prispel k prieťahom spôsobeným tým, že lekár mal byť vymenovaný predsedom Súdneho dvora Európskej únie.

116    V dôsledku toho siedmy žalobný dôvod založený na nedodržaní primeranej lehoty musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

 O ôsmom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady kolegiality

117    Žalobca tvrdí, že skutočnosť, že menovací orgán vypočul len doktora M., ktorý sa rozprával iba s doktorom H. bez toho, aby informoval doktora G., predstavovalo porušenie zásady kolegiality.

118    Výbor regiónov sa domnieva, pričom vychádza zo zasadnutí druhej posudkovej komisie zo 15. apríla a 7. mája 2014, ako aj z dokumentov, ku ktorých výmene potom došlo, že každý člen druhej posudkovej komisie dostal príležitosť účinne vyjadriť svoje stanovisko a že táto zásada nebola porušená. Výbor regiónov tiež pripomína, že skutkové okolnosti prejednávaného prípadu sú veľmi podobné skutkovým okolnostiam vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 7. mája 2013, McCoy/Výbor regiónov (F‑86/11, EU:F:2013:56), v ktorom sa rozhodlo, že zásada kolegiality, nebola porušená.

119    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že posudková komisia musí svoju činnosť dosiahnuť na základe kolegiálneho konania a každý jej člen musí mať možnosť účinne vyjadriť svoj názor (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. novembra 1990, V./Parlament, T‑54/89, EU:T:1990:71, bod 34, a z 27. februára 2003, Camacho‑Fernandes/Komisia, T‑20/00, EU:T:2003:47, bod 45 a nasl.).

120    V prejednávanej veci treba konštatovať, že zásada, na ktorú sa odvoláva žalobca, nebola porušená. Druhá posudková komisia totiž zasadala dvakrát, a to 15. apríla a 7. mája 2014. Počas týchto zasadnutí po oboznámení sa s celou zdravotnou dokumentáciou a celým administratívnym spisom týkajúcimi sa žalobcu mal každý doktor možnosť vyjadriť svoj názor, a to tak ústne, ako aj písomne. Doktori M. a H. prijali závery, ktoré boli podpísané, a doktor G. mohol prijať svoj odlišný záver. Títo traja lekári dostali navyše možnosť pripraviť vlastnú správu, ktorá bola následne vložená do zdravotnej dokumentácie. Preto treba zamietnuť žalobný dôvod založený na porušení zásady kolegiality zo strany druhej posudkovej komisie.

121    Ôsmy žalobný dôvod treba preto zamietnuť ako nedôvodný.

122    Z toho vyplýva, že štvrtý, siedmy a ôsmy žalobný dôvod musia byť zamietnuté ako nedôvodné. Naopak, keďže druhému žalobnému dôvodu založenému na nedostatku odôvodnenia a tretiemu žalobnému dôvodu založenému na zjavne nesprávnom posúdení a porušení obsahu pojmu choroba z povolania bolo vyhovené ako dôvodným, treba na ich základe zrušiť napadnuté rozhodnutie.

 O žalobných dôvodoch založených na okolnostiach, ku ktorým došlo po prijatí napadnutého rozhodnutia a návrhu na náhradu škody

123    Ako bolo uvedené v bodoch 56 a 57 vyššie, prvý, piaty a šiesty žalobný dôvod nemôžu ovplyvniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Nezákonnosti, ktoré boli uvedené v týchto žalobných dôvodoch, sa však musia zohľadniť v rámci návrhu na náhradu škody.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 78 služobného poriadku z dôvodu nedostatočnej kontroly prác druhej posudkovej komisie

124    Žalobca uvádza v podstate tri žalobné výhrady, ktorými sa snaží preukázať, že menovací orgán porušil svoju povinnosť súdneho preskúmania prác druhej posudkovej komisie. Po prvé sa menovací orgán dopustil nesprávneho posúdenia, keď odmietol nahliadnuť do zdravotnej dokumentácie žalobcu, hoci bol na to vyzvaný. Po druhé, keďže vo veci vypočul len doktora M (pozri bol 42 vyššie), údajne sa dopustil nesprávneho posúdenia riadneho priebehu prác druhej posudkovej, aby sa ubezpečil, že tieto práce sa vykonali zákonným spôsobom. Podľa žalobcu takýto krok zodpovedal tomu, že sa menovací orgán zbavil kontroly, ktorá mu prináleží, a toto preskúmanie pripravil o všetok potrebný účinok. Po tretie žalobca tvrdí, že menovací orgán sa dopustil porušenia procesných záruk z dôvodu, že vypočul len lekára vymenovaného Výborom regiónov, čo sa týka otázok týkajúcich sa kontroly zákonnosti prác druhej posudkovej komisie, čo porušuje najmä zásadu nestrannosti.

125    Výbor regiónov spochybňuje tvrdenia žalobcu.

126    Pokiaľ ide o prvú žalobnú výhradu, Výbor regiónov tvrdí, že kontrola zo strany menovacieho orgánu je obmedzená a že ju tento orgán riadne vykonal v súlade s platnými pravidlami.

127    Výbor regiónov odkazuje na dokument s názvom „Príručka pre konanie vo veci posudkovej komisie“ a pripomína, že v tomto dokumente sa v hlave IV s názvom „Fungovanie posudkovej komisie“ uvádza, že posudková komisia koná nezávisle a jej rokovania i zápisnice sú tajné. Z toho vyplýva, že menovací orgán nemôže mať prístup k informáciám uvedeným v týchto prácach a že na vydanie svojho rozhodnutia má k dispozícii len závery druhej posudkovej komisie, pričom tieto závery neobsahujú žiadnu informáciu zdravotnej povahy.

128    Výbor regiónov tiež tvrdí, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, menovací orgán nebol povinný nahliadnuť do zdravotnej dokumentácie. Žalobcovi prípadne prináleží výslovne oznámiť menovaciemu orgánu informácie zo zdravotnej dokumentácie na účely preskúmania sťažnosti, ak pritom uvedie súvislosť, ktorú sa tým snaží preukázať s dôvodmi uvedenými vo svojej sťažnosti.

129    Okrem toho žalobcova výzva v tom zmysle, aby menovací orgán nahliadol do zdravotnej dokumentácie, bola predložená po podaní sťažnosti.

130    Výbor regiónov navyše pripomenul, že lekárske posúdenia samy osebe nemožno spochybniť v rámci konaní o opravných prostriedkoch. Z dôvodu obmedzenej možnosti kontroly zo strany menovacieho orgánu v tejto súvislosti mu prináleží len správne posúdiť skutkový stav a dbať o správne uplatňovanie právnych ustanovení v rámci prác posudkovej komisie.

131    Výbor regiónov teda tvrdí, že menovaciemu orgánu nemožno vytýkať, že nesprávne posúdil skutkový stav alebo že porušil uplatniteľné právne ustanovenia.

132    Výbor regiónov zastáva názor, že pokiaľ ide o druhú žalobnú výhradu, postupoval v súlade s predpismi, keď vypočul len doktora M. Výbor regiónov totiž tvrdí, že keď sa menovací orgán rozhodol získať informácie potrebné na vybavenie sťažnosti prostredníctvom dotazníka, vybral si tým najmenej rušivý spôsob, aby nezasahoval do dôvernosti prác druhej posudkovej komisie, lekárskeho tajomstva a ochrany citlivých osobných údajov.

133    Pokiaľ ide o tretiu žalobnú výhradu, podľa ktorej sa menovací orgán dopustil nesprávneho posúdenia, keď vypočul výlučne lekára vymenovaného inštitúciou, Výbor regiónov tvrdí, že otázky položené menovacím orgánom boli dostatočne neutrálne a presné na to, aby od uvedeného lekára dostal objektívne odpovede. Výbor regiónov navyše len pripomína, že so zreteľom na etické pravidlá, ktorými sa riadi výkon povolania doktora M., je podľa neho málo nepravdepodobné, aby si nesplnil svoju povinnosť nestrannosti. V dôsledku toho okolnosť, že doktor M. bol požiadaný, aby odpovedal na kontrolné otázky, neporušuje zásadu nestrannosti. Takéto tvrdenie by znamenalo spochybnenie nestrannosti menovacieho orgánu, keď je mu podaná sťažnosť.

134    Výbor regiónov navyše tvrdí, že traja lekári druhej posudkovej komisie boli vymenovaní v súlade s platnými pravidlami a dostali možnosť vyjadriť svoje stanovisko na zasadnutiach 15. apríla a 7. mája 2014, čo aj urobili. Z pohľadu Výboru regiónov bol doktor M. vypočutý až po skončení prác druhej posudkovej komisie a po podaní sťažnosti, v ktorej žalobca – prípadne za pomoci ním vymenovaného lekára – mohol uplatniť svoje výhrady.

135    Po prvé, pokiaľ ide o výhradu, že menovací orgán nevykonal dostatočnú kontrolu prác druhej posudkovej komisie, keď odmietol nahliadnuť do zdravotnej dokumentácie, treba najprv konštatovať, že ako uviedol Výbor regiónov, hoci žalobca požadoval odtajniť práce posudkovej komisie, prináležalo mu výslovne uviesť menovaciemu orgánu informácie zo zdravotnej dokumentácie na účely preskúmania sťažnosti, pričom mal uviesť súvislosť, ktorú sa s predloženými žalobnými výhradami usiluje preukázať.

136    Treba tiež konštatovať, že v prejednávanej veci menovací orgán upozornil doktora M. na najdôležitejšie prvky, ktoré viedli k zrušeniu rozhodnutia prvej posudkovej komisie rozsudkom zo 7. mája 2013, McCoy/Výbor regiónov (F‑86/11, EU:F:2013:56). V e‑maile z 2. apríla 2014 menovací orgán so zreteľom na uvedený rozsudok totiž pripomenul najmä dôležitosť, akú pre posudkovú komisiu malo získanie všetkých informácií vopred, splnenie povinnosti odôvodnenia (všeobecnej a osobitnej), vykonanie lekárskeho vyšetrenia alebo ďalších vyšetrení, ak by to bolo potrebné, predloženie svojich záverov administratíve a doplnenie do zdravotnej dokumentácie aspoň súhrnnej lekárskej správy.

137    Vzhľadom na tieto úvahy a na skutočnosť, že žalobca vo svojej sťažnosti uviedol viaceré tvrdenia na preukázanie, že nielen závery posudkovej komisie, ale aj súhrnná lekárska správa boli poznačené nezákonnosťami, najmä vzhľadom na rozsudok zo 7. mája 2013, McCoy/Výbor regiónov (F‑86/11, EU:F:2013:56), Výbor regiónov však mal aspoň nahliadnuť do tejto správy. Keď však žalobca vyzval Výbor regiónov na nahliadnutie do jeho zdravotnej dokumentácie, dostal od neho e‑mailom z 8. júna 2015 takúto odpoveď: „Nechceme Vás žiadať o prístup k súhrnnej lekárskej správe v rámci konania na základe sťažnosti…“.

138    Treba rozhodnúť, že nepreskúmanie menovacím orgánom uvedeného dokumentu, hoci žalobca ho vyzval, aby do neho nahliadol, pretože išlo o významný dôkaz pri riešení sťažnosti, sa musí považovať za nevykovanie zo strany daného orgánu kontroly prác druhej posudkovej komisie. Je síce pravda, že zdravotná dokumentácia je tajná a že Výbor regiónov nemá možnosť do nej pred prijatím napadnutého rozhodnutia nahliadať, mohol však akceptovať, že nahliadne aspoň do súhrnnej lekárskej správy v štádiu konania o sťažnosti a po tom, ako ho žalobca na toto nahliadnutie vyzval. To by skutočne umožnilo Výboru regiónov overiť, či posudková komisia dodržala právne a procesné povinnosti, ktoré jej prislúchali, bez toho, aby rozhodovala o lekárskych posúdeniach.

139    Pokiaľ ide o druhú žalobnú výhradu, treba pripomenúť, že v prejednávanom prípade sa menovací orgán obrátil na lekára vymenovaného Výborom regiónov, aby mu položil niekoľko otázok s cieľom odpovedať na sťažnosť.

140    Keď sa menovací orgán obmedzil na položenie týchto otázok len lekárovi vymenovanému inštitúciou a spoliehal sa iba na jeho odpovede uvedené v poznámke z 8. mája 2015, tento orgán sa neuistil, že dostatočným spôsobom vykonal dostatočnú kontrolu prác druhej posudkovej komisie. Tým, že menovací orgán nevypočul dvoch ďalších lekárov a odmietol nahliadnuť do súhrnnej lekárskej správy, mal tento orgán len čiastočný obraz o prácach druhej posudkovej komisie. V prejednávanej veci však bolo mimoriadne dôležité, aby sa menovací orgán ubezpečil, že má celkový obraz o týchto prácach s cieľom overiť ich správnosť, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že rôzne konania medzi žalobcom a Výborom regiónov sa viedli už niekoľko rokov.

141    Pokiaľ ide o tretiu žalobnú výhradu, je potrebné pripomenúť, že z judikatúry vyplýva, že „podľa článku 41 Charty [základných práv] každý má právo, aby inštitúcie Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne [, a že t]áto požiadavka nestrannosti zahŕňa jednak subjektívnu nestrannosť v tom zmysle, že žiadny z členov inštitúcie, ktorá rozhoduje o veci, nesmie prejavovať osobnú zaujatosť, a jednak objektívnu nestrannosť v tom zmysle, že inštitúcia musí poskytnúť dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností v tomto ohľade“ (rozsudok z 11. júla 2013, Ziegler/Komisia, C‑439/11 P, EU:C:2013:513, bod 155).

142    Vzhľadom na túto judikatúru treba dospieť k záveru, že keď menovací orgán nevypočul iných lekárov patriacich do druhej posudkovej komisie, nemohol zaručiť, že postupoval takým spôsobom, že jeho preskúmaniu správnosti prác tejto komisie sa nedala vytknúť nijaká pochybnosť o jeho nestrannosti. Treba preto zdôrazniť, že v prípadoch, ako je tento v prejednávanej veci, prináleží menovaciemu orgánu, aby sa ubezpečil nielen o tom, že Výbor regiónov konal nestranne, ale aj o tom, že jeho konanie bolo vnímané ako také vo vzťahu k žalobcovi a tretím osobám. V tejto súvislosti je dôležité poznamenať, že žalobca už vo svojej sťažnosti spochybnil nestrannosť doktora M. Jeho pochybnosti boli založené na skutočnosti, že tento lekár sa vyjadroval nepriaznivo voči nemu už na prvom stretnutí druhej posudkovej komisie, hoci žiadne lekárske vyšetrenie, a už vôbec nie „dôkladné“ lekárske vyšetrenie, ktoré sa spomína v zápisnici zo stretnutia zo 7. mája 2015, nemohlo byť vykonané.

143    Výbor regiónov teda nevykonal úplnú kontrolu prác druhej posudkovej komisie a nezaručil uspokojivým spôsobom zásadu nestrannosti.

144    Z toho vyplýva, že všetky tri žalobné výhrady uvedené v rámci prvého žalobného dôvodu sa zdajú byť opodstatnené a budú zohľadnené pri preskúmaní návrhu na náhradu škody.

 O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti starostlivosti

145    Žalobca tvrdí, že na neexistenciu kontroly a porušenia procesných záruk, ako boli uvedené v rámci prvého žalobného dôvodu, bol Výbor regiónov upozornený, takže mal reagovať, čo sa však nestalo. Predstavuje to teda porušenie povinnosti starostlivosti.

146    Výbor regiónov zdôrazňuje, že menovací orgán nemohol zasahovať do činnosti posudkovej komisie, ktorá musí pracovať nezávisle. Rovnako tvrdí, že menovací orgán sa správne ubezpečil, že práce druhej posudkovej komisie sa vykonali zákonným spôsobom, keď boli doktorovi M. položené otázky. Výbor regiónov navyše pripomína, že došlo k viacerým výmenám korešpondencie a že medzi žalobcom a najvyššími orgánmi Výboru regiónov sa konali stretnutia. Neporušil teda svoju povinnosť starostlivosti.

147    Treba pripomenúť, že podľa judikatúry povinnosť starostlivosti a zásada riadnej správy vecí verejných, ktoré prináležia administratíve, najmä znamenajú, že menovací orgán pri rozhodovaní o postavení úradníka zohľadní všetky skutočnosti, ktoré môžu byť pre jeho rozhodnutie dôležité, a zohľadní pritom nielen záujem služby, ale aj záujem dotknutého úradníka (uznesenie zo 7. júna 1991, Weyrich/Komisia, T‑14/91, EU:T:1991:28, bod 50).

148    Treba konštatovať, že so zreteľom na túto zásadu a vyššie uvedené skutočnosti týkajúce sa v prejednávanej veci kontroly uskutočnenej menovacím orgánom v záujme služby a žalobcu bolo, aby menovací orgán zohľadnil všetky skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť jeho rozhodnutie. Z tohto dôvodu mal uvedený orgán okrem záverov zo 7. mája 2014 nahliadnuť do súhrnnej lekárskej správy a do stanovísk troch lekárov, ktorí tvorili druhú posudkovú komisiu, aby získal komplexnejší obraz o veci. Keďže k tomu nedošlo, menovací orgán si tiež nesplnil svoju povinnosť starostlivosti. Treba totiž pripomenúť, že vzhľadom na dlhé obdobie, počas ktorého už prebiehajú konania medzi žalobcom a Výborom regiónov, a na skutočnosť, že žalobca mohol mať pochybnosti o nestrannosti lekára vymenovaného inštitúciou, bolo úlohou Výboru regiónov ubezpečiť sa, aby sa takéto pochybnosti rozplynuli. Tým, že Výbor regiónov neprijal opatrenia v tomto zmysle, nesplnil si svoju povinnosť starostlivosti.

149    Preto treba vyhlásiť piaty žalobný dôvod vyhlásiť za dôvodný a musí sa zohľadniť pri skúmaní návrhu na náhradu škody.

 O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 266 ZFEÚ

150    Žalobca tvrdí, že Výbor regiónov nevyhovel rozsudku zo 7. mája 2013, McCoy/Výbor regiónov (F‑86/11, EU:F:2013:56). Menovací orgán totiž účinne nepreskúmal práce druhej posudkovej komisie, keď položil otázky len lekárovi vymenovanému inštitúciou, ako bolo spomenuté vyššie.

151    Výbor regiónov spochybňuje tvrdenia žalobcu a uvádza, že riadne vykonal rozsudok zo 7. mája 2013, McCoy/Výbor regiónov (F‑86/11, EU:F:2013:56).

152    Treba pripomenúť, že v prípade, že súd zruší akt inštitúcie, táto inštitúcia je na základe článku 266 ZFEÚ povinná prijať vhodné opatrenia na vykonanie rozsudku. Podľa ustálenej judikatúry na to, aby sa dosiahol súlad so zrušujúcim rozsudkom a aby bol tento rozsudok vykonaný v plnom rozsahu, inštitúcia, ktorá je autorkou zrušeného aktu, má povinnosť dodržať nielen výrok rozsudku, ale aj dôvody, ktoré k nemu viedli a o ktoré sa výrok bezpodmienečne opiera, v tom zmysle, že sú nevyhnutné na určenie presného zmyslu toho, o čom sa rozhodlo vo výroku. Tieto dôvody totiž jednak identifikujú ustanovenie považované za nezákonné a jednak vysvetľujú dôvody nezákonnosti zistenej vo výroku, pričom dotknutá inštitúcia na ne musí prihliadnuť pri nahrádzaní zrušeného aktu (pozri uznesenie z 29. júna 2005, Pappas/Výbor regiónov, T‑254/04, EU:T:2005:260, bod 36 a citovanú judikatúru).

153    Treba tiež pripomenúť, že článok 266 ZFEÚ ukladá dotknutej inštitúcii povinnosť vyhnúť sa tomu, aby akt, ktorý má nahradiť zrušený akt, obsahoval rovnaké nezrovnalosti ako nezrovnalosti identifikované v rozsudku o zrušení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. novembra 2010, ÚHVT/Simões Dos Santos, T‑260/09 P, EU:T:2010:461, body 70 až 72).

154    Pokiaľ ide o účinky zrušenia aktu vyhlásené súdom, toto zrušenie platí ex tunc, a teda so spätnou účinnosťou odstraňuje zrušený akt z právneho poriadku. Žalovaná inštitúcia je povinná na základe článku 266 ZFEÚ prijať nevyhnutné opatrenia na zrušenie účinkov konštatovanej nezákonnosti, čo v prípade aktu, ktorý už bol vykonaný, znamená znovu uviesť žalobcu do rovnakej situácie, v akej sa nachádzal pred týmto aktom (uznesenie z 29. júna 2005, Pappas/Výbor regiónov, T‑254/04, EU:T:2005:260, bod 37, a rozsudok z 15. apríla 2010, Angelidis/Parlament, F‑104/08, EU:F:2010:23, bod 36).

155    Práve s ohľadom na tieto zásady treba preskúmať, či v prejednávanom prípade Výbor regiónov správne vykonal rozsudok zo 7. mája 2013, McCoy/Výbor regiónov (F‑86/11, EU:F:2013:56).

156    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že žalobca preukázal, ako to bolo konštatované v rámci preskúmania prvého žalobného dôvodu, že Výbor regiónov nevykonal dostatočnú kontrolu prác druhej posudkovej komisie. Takýto nedostatok kontroly však nemôže sám osebe stačiť na preukázanie, že Výbor regiónov porušil článok 266 ZFEÚ. Je totiž úlohou žalobcu, aby navyše spresnil so zreteľom na judikatúru citovanú v bodoch 152 až 154 vyššie, akým spôsobom tento nedostatok kontroly prispel k porušeniu povinnosti vykonania rozsudku zo 7. mája 2013, McCoy/Výbor regiónov (F‑86/11, EU:F:2013:56), čo však neurobil.

157    Za týchto podmienok je potrebné šiesty žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný. Preto nebude zohľadnený v rámci návrhu na náhradu škody.

 O návrhu na náhradu škody

158    Žalobca požaduje náhradu škody vo výške 5 000 eur z dôvodu nezákonností, ktoré prispeli k situácii čakania a neistoty, v ktorej sa nachádza, a vo výške 20 000 eur z dôvodu porušenia Výborom regiónov článku 266 ZFEÚ.

159    Žalobca tvrdí, že v dôsledku prijatia napadnutého rozhodnutia sa opäť nachádzal v situácii, keď čakal na definitívne skončenie konania začatého podľa článku 78 služobného poriadku, v nadväznosti na jeho odchod do invalidného dôchodku, ku ktorému došlo už v júni 2007. Podľa neho takéto predlžovanie situácie čakania a neistoty, spôsobené nezákonnosťou tak rozhodnutia z 10. septembra 2010, ako aj napadnutým rozhodnutím, je príčinou nemajetkovej ujmy, ktorú uvádza.

160    Okrem toho žalobca poukazuje na závažnosť napadnutého rozhodnutia, na povahu spáchanej nezákonnosti a okolnosti, za ktorých k tejto nezákonnosti došlo. Zdôrazňuje tiež, že aj samotná fáza pred podaním žaloby prispela k zvýrazneniu iných nezákonností, ktoré preukazujú, že Výbor regiónov odmietol vykonávať právomoc, ktorá mu prináležala, a najmä sa dvakrát obrátil len na jednostranné stanovisko lekára, ktorého vymenovala inštitúcia.

161    Zrušenie napadnutého rozhodnutia nemôže samo osebe podľa žalobcu predstavovať primeranú a dostatočnú náhradu spôsobenej nemajetkovej ujmy, pretože ujma sa vzťahuje na závažný stav neistoty a obáv vyvolaný nezákonnosťou tohto rozhodnutia.

162    Výbor regiónov namieta proti žalobcovmu návrhu na náhradu škody. V podstate tvrdí, že žalobca nepreukázal vzniknutú škodu, že v napadnutom rozhodnutí sa nenachádza žiadna nezákonnosť a že článok 266 ZFEÚ nebol porušený.

163    Pokiaľ ide o dôvodnosť žalobcových návrhov na náhradu škody, treba pripomenúť, že vznik zodpovednosti Únie predpokladá splnenie súboru podmienok, pokiaľ ide o nezákonnosť konania vytýkaného inštitúciám, existenciu škodu a existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním a údajnou škodou (rozsudok z 25. októbra 2017, Lucaccioni/Komisia, T‑551/16, neuverejnený, EU:T:2017:751, bod 122).

164    Treba pripomenúť, že už bolo rozhodnuté, že žaloby o náhradu škody spôsobenej úradníkovi alebo zamestnancovi inštitúciou, ktoré sa podávajú na základe článku 270 ZFEÚ a článkov 90 a 91 služobného poriadku, podliehajú osobitným a špeciálnym pravidlám v porovnaní s pravidlami vyplývajúcimi zo všeobecných zásad, ktorými sa riadi mimozmluvná zodpovednosť Únie v rámci článku 268 ZFEÚ a článku 340 druhého odseku ZFEÚ. Zo služobného poriadku totiž vyplýva, že na rozdiel od akéhokoľvek iného jednotlivca je úradník alebo zamestnanec Únie spojený s inštitúciou, ku ktorej patrí, pracovným pomerom, v rámci ktorého existuje rovnováha osobitných vzájomných práv a povinností, ktorá sa prejavuje v podobe povinnosti starostlivosti inštitúcie voči dotknutej osobe. Z toho vyplýva, že keď Únia koná ako zamestnávateľ, podlieha sprísnenej zodpovednosti, ktorá sa prejavuje v povinnosti nahradiť škody spôsobené svojim zamestnancom akýmkoľvek protiprávnym konaním, ktorého sa v pozícii zamestnávateľa dopustila, bez toho, aby v rámci sporu v oblasti európskej verejnej služby bolo na preukázanie mimozmluvnej zodpovednosti inštitúcie nevyhnutné preukazovať existenciu „dostatočne závažného porušenia“ alebo „zjavné a závažné prekročenie“ hranice voľnej úvahy zo strany inštitúcie (pozri rozsudok z 19. júna 2013, Goetz/Výbor regiónov, F‑89/11, EU:F:2013:83, bod 98 a citovanú judikatúru).

165    Podľa ustálenej judikatúry samotné zrušenie protiprávneho aktu môže predstavovať primeranú a v zásade dostatočnú náhradu celej nemajetkovej ujmy, ktorú tento akt mohol spôsobiť, pokiaľ žalobca nepreukáže, že mu vznikla nemajetková ujma, ktorú možno oddeliť od protiprávnosti odôvodňujúcej zrušenie a ktorá nemôže byť v plnom rozsahu napravená týmto zrušením (pozri rozsudok zo 14. júla 2011, Petrilli/Komisia, F‑98/07, EU:F:2011:119, bod 28 a citovanú judikatúru).

166    Návrh žalobcu na náhradu škody sa musí preskúmať s ohľadom na tieto zásady.

167    Pokiaľ ide o nezákonnosť alebo pochybenie pripísateľné Výboru regiónov, po prvé treba pripomenúť, že sa v tomto prípade nepreukázalo, že by Výbor regiónov porušil článok 266 ZFEÚ.

168    Po druhé treba pripomenúť, že v prejednávanej veci sa rozhodlo, že v napadnutom rozhodnutí potvrdzujúcom závery druhej posudkovej komisie došlo k nedostatku odôvodnenia a zjavne nesprávnemu posúdeniu. Tiež je vhodné prihliadnuť na to, že ako tvrdí žalobca, došlo aj k ďalším nezákonnostiam počas konania pred podaním žaloby. V tejto súvislosti sa konštatovalo, že Výbor regiónov nevykonal dostatočnú kontrolu nad prácami druhej posudkovej komisie, porušil zásadu nestrannosti a povinnosť starostlivosti. V tejto súvislosti treba uviesť, ako v podstate tvrdí žalobca v rámci svojich žalobných dôvodov, že nezákonnostiam, ktoré sa týkajú napadnutého rozhodnutia, bolo možné predísť. Keby sa menovací orgán totiž nespoľahol len na poznámku z 8. mája 2015, no prejavil iniciatívu na vykonanie dostatočnej kontroly prác posudkovej komisie, najmä vyhovel výzve žalobcu a nahliadol do súhrnnej lekárskej správy a položil otázky aj ostatným lekárom druhej posudkovej komisie, mohol napraviť nezákonnosti, ktoré sa nachádzali v napadnutom rozhodnutí. Keďže Výbor regiónov tak nekonal, prispel k pretrvávajúcemu stavu neistoty a obáv žalobcu.

169    Po tretie treba uviesť, že v prejednávanej veci zrušenie napadnutého rozhodnutia nie je dostatočné na nápravu ujmy, ktorú žalobca utrpel. Vzhľadom na nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a protiprávnosti vykonané v štádiu sťažnosti sa totiž žalobca opätovne nachádza v rovnakej situácii čakania a neistoty ako tej, ktorá bola spôsobená nezákonnosťou rozhodnutia z 10. septembra 2010. Takéto predlžovanie situácie čakania a neistoty, spôsobené nezákonnosťou napadnutého rozhodnutia predstavuje nemajetkovú ujmu, za ktorú už možno poskytnúť náhradu a ktorú je Výbor regiónov povinný napraviť formou primeraného odškodnenia určeného ex æquo et bono (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2017, Lucaccioni/Komisia, T‑551/16, neuverejnený, EU:T:2017:751, bod 144).

170    Vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti je potrebné konštatovať, že žalobcovi bola spôsobená nemajetková ujma, ktorá je určitá a priamo pripísateľná konaniu a Výboru regiónov. V dôsledku toho je ako náhradu nemajetkovej ujmy potrebné stanoviť výšku náhrady, ktorá sa má priznať žalobcovi z dôvodu nezákonností spáchaných Výborom regiónov, ex æquo et bono na sumu 5 000 eur.

 O trovách

171    Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Výbor regiónov nemal vo veci úspech, je opodstatnené uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi žalobcu.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)

rozhodol takto:

1.      Rozhodnutie predsedníctva Výboru regiónov z 2. decembra 2014 o zamietnutí uznať chorobu Roberta McCoya, ktorá viedla k jeho invalidite, za chorobu z povolania v zmysle článku 78 piateho odseku služobného poriadku sa zrušuje.

2.      Výbor regiónov je povinný zaplatiť pánovi McCoyovi sumu 5 000 eur.

3.      Výbor regiónov je povinný nahradiť trovy konania.

Prek Schalin Costeira

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 23. októbra 2018.

Podpisy

* Jazyk konania: francúzština.