ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (piata komora)
z 21. februára 2018 (*)
„Ochranná známka Európskej únie – Rozhodnutie odvolacieho senátu, ktorým bolo predchádzajúce rozhodnutie zrušené – Článok 80 nariadenia (ES) č. 207/2009 [teraz článok 103 nariadenia (EÚ) 2017/1001] – Všeobecná právna zásada umožňujúca zrušenie nezákonného správneho aktu“
Vo veci T‑727/16,
Repower AG, so sídlom v Brusio (Švajčiarsko), v zastúpení: R. Kunz‑Hallstein a H. P. Kunz‑Hallstein, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO), v zastúpení: J. Crespo Carrillo, splnomocnený zástupca,
žalovanému,
pričom ďalším účastníkom konania pred odvolacím senátom EUIPO, ktorý je v konaní pred Všeobecným súdom vedľajším účastníkom, je
repowermap.org, so sídlom v Berne (Švajčiarsko), v zastúpení: P. González‑Bueno Catalán de Ocón, advokát,
ktorého predmetom je odvolanie podané proti rozhodnutiu piateho odvolacieho senátu EUIPO z 3. augusta 2016 [vec R 2311/2014‑5 (REV)] týkajúce sa konania o vyhlásenie neplatnosti medzi repowermap.org a spoločnosťou Repower,
VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora),
v zložení: predseda komory D. Gratsias, sudcovia A. Dittrich a P. G. Xuereb (spravodajca),
tajomník: E. Coulon,
so zreteľom na žalobu podanú do kancelárie Všeobecného súdu 10. októbra 2016,
so zreteľom na vyjadrenie k žalobe zo strany EUIPO, podané do kancelárie Všeobecného súdu 27. februára 2017,
so zreteľom na vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania k žalobe, podané do kancelárie Všeobecného súdu 21. februára 2017,
so zreteľom na písomné otázky Všeobecného súdu účastníkom konania a ich odpovede na tieto otázky, podané do kancelárie Všeobecného súdu 31. júla a 14. augusta 2017,
so zreteľom na to, že účastníci konania nepodali návrh na nariadenie pojednávania v lehote troch týždňov od doručenia oznámenia o ukončení písomnej časti konania a že podľa článku 106 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu bolo rozhodnuté, že o žalobe sa rozhodne bez ústnej časti konania,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Dňa 26. júna 2009 získala žalobkyňa, Repower AG, na základe nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Európskej únie (Ú. v. EÚ L 78, 2009, s. 1), v znení zmien [nahradeného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie (Ú. v. EÚ L 154, 2017, s. 1)] na Úrade Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) ochranu medzinárodného označenia č. 1020351 slovnej ochrannej známky REPOWER v Európskej únii.
2 Tovary a služby, pre ktoré sa získala ochrana tejto ochrannej známky, patria do tried 4, 9, 37, 39, 40 a 42 v zmysle Niceskej dohody o medzinárodnom triedení výrobkov a služieb pre zápis známok z 15. júna 1957 v revidovanom a doplnenom znení a pre každú z týchto tried zodpovedajú tomuto opisu:
– trieda 4: „Elektrická energia, vrátane elektrickej energie vyrobenej za pomoci bioplynu; elektrická energia vyrobená za pomoci vody, vetra a slnka“,
– trieda 9: „Prístroje a nástroje vedecké, námorné, geodetické, fotografické, kinematografické, optické, signalizačné, kontrolné (inšpekcia), záchranné, vzdelávacie a prístroje a nástroje na meranie a váženie; prístroje a nástroje na vedenie, distribúciu, transformáciu, akumuláciu, reguláciu alebo kontrolu elektrického prúdu; prístroje na nahrávanie, prenos alebo reprodukciu zvuku alebo obrazu; magnetické nosiče údajov, záznamové disky; predajné automaty a mincové mechanizmy; registračné pokladnice, počítacie stroje, zariadenia na spracovanie údajov a počítače, hasiace prístroje; elektrické prístroje a nástroje (zahrnuté v tejto triede), konkrétne elektrické prístroje na silnoprúdové techniky, na vedenie, transformáciu, akumuláciu, reguláciu a kontrolu prúdu, na slaboprúdové techniky, na diaľkový príjem; fotovoltické články; systémy požiarnych hlásičov; elektrické prístroje na monitorovanie, alarmy proti vlámaniu, zariadenia na kontrolovanie budov, kamerové systémy; domové telefóny a zvončeky; rádiové a televízne zariadenia; zariadenia na vysokofrekvenčné techniky a regulačné techniky, informačné vybavenie na spracovanie informácií (počítače); analógové pripojenia, internetové pripojenia, elektronické jednotky na umožnenie telefonického spojenia, elektronické jednotky na umožnenie spojenia medzi účastníkmi; mobilné telefóny, bezdrôtové telefóny, telefónne prístroje a telefaxy; zástrčky, komutátory, kontrolné panely, akustické vedenia, elektrické káble, elektrické drôty, poistky“,
– trieda 37: „Stavebníctvo; opravy; inštalačné služby; výstavba a opravy, ako aj údržba prenosových zariadení a distribučných zariadení, zariadení stredného a nízkeho napätia, zariadení verejného osvetlenia, ako aj elektrických zariadení; opravy a údržba vo vzťahu k elektrickým zariadeniach v stavbách a podnikoch; montáž, údržba a opravy elektrických zariadení; výstavba, opravy a údržba zariadení na rozvod prúdu; montáž, údržba a opravy počítačového hardvéru, osobitne sieťových zariadení; inštalácia, údržba a opravy v oblasti telekomunikačných zariadení, inštalácia zostavy a ovládania komutátorov; servis kotolníkov; inštalácia a údržba transformačných staníc a zariadení na distribúciu elektrickej energie; inštalácia a údržba verejného pouličného osvetlenia; výstavba, inštalácia a údržba veľkých zariadení s veľkými termickými čerpadlami; vybavenie elektrických meračov a relé na diaľku (diaľkové relé) pre klientelu; inštalácia súčastí siete (počítačový hardvér) pre poskytovateľov telekomunikačnej ponuky; inštalácia, údržba a opravy počítačového hardvéru v oblasti telekomunikácií; technické poradenstvo vo vzťahu k stavebníctvu; poradenstvo v oblasti vyššie uvedených služieb“,
– trieda 39: „Dopravné služby; balenie a skladovanie tovaru; zabezpečovanie cestovania; distribúcia energie; dodávanie počítačového hardvéru; profesionálne poradenstvo vo vzťahu k prenosu (distribúcii) energie; poradenstvo v oblasti vyššie uvedených služieb“,
– trieda 40: „Výroba energie“,
– trieda 42: „Služby vo vedeckej a technologickej oblasti, ako aj s tým súvisiace služby v oblasti výskumu a vývoja; priemyselné analýzy a priemyselný výskum; návrh a vývoj počítačového hardvéru a softvéru; plánovanie v oblasti distribúcie elektriny, elektrické zariadenia, bezpečnostné zariadenia a telekomunikácie; odborné poradenstvo vo vzťahu k počítačovým systémom; inžiniersky prieskum týkajúci sa elektrických zariadení; inžinierske služby a služby kontroly kvality v oblasti činností poskytovania, merania a informovania, ako aj kontroly zariadení vo vzťahu k dodávke energie; inštalácie, údržba a opravy počítačového softvéru v oblasti telekomunikácií a riadenia; meranie kvality na sieťach; konfigurácia aktívnych zložiek (počítačový softvér) na dátových sieťach; organizácia centrálneho zabezpečenia dát; vývoj a inštalácia počítačového softvéru na pripojenie telefonických zariadení do počítačovej siete a na integráciu telefón‑počítač; poradenstvo v oblasti vyššie uvedených služieb pri zmene ubytovania; kontrola kvality; poradenstvo v oblasti šetrenia energiou, t. j. informácie týkajúce sa spotreby elektrickej energie“.
3 Dňa 3. júna 2013 predložil vedľajší účastník konania, repowermap.org, návrh na vyhlásenie neplatnosti spornej ochrannej známky na základe článku 52 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 [teraz článok 59 ods. 1 písm. a) nariadenia 2017/1001] v spojení s článkom 7 ods. 1 písm. b) a c) nariadenia č. 207/2009 [teraz článok 7 ods. 1 písm. b) a c) nariadenia 2017/1001]. Tvrdil, že sporná ochranná známka je opisná a nemá rozlišovaciu spôsobilosť pre všetky tovary a služby, ktorých sa táto ochranná známka týka.
4 Zrušovacie oddelenie 9. júla 2014 vyhovelo návrhu na vyhlásenie neplatnosti vo vzťahu k nasledovným službám, ktorých sa sporná ochranná známka týka a ktoré patria do tried 37 a 42:
– trieda 37: „Stavebníctvo; opravy; inštalačné služby; výstavba a opravy, ako aj údržba prenosových zariadení a distribučných zariadení, zariadení stredného a nízkeho napätia, zariadení verejného osvetlenia, ako aj elektrických zariadení; výstavba, opravy a údržba zariadení na rozvod prúdu; inštalácia a údržba transformačných staníc a zariadení na distribúciu elektrickej energie; inštalácia a údržba verejného pouličného osvetlenia; výstavba, inštalácia a údržba veľkých zariadení s veľkými termickými čerpadlami; poradenstvo v oblasti vyššie uvedených služieb“,
– trieda 42: „Služby v technologickej oblasti, ako aj s tým súvisiace služby v oblasti výskumu a vývoja; inžiniersky prieskum týkajúci sa elektrických zariadení; inžinierske služby a služby kontroly kvality v oblasti činností povoľovania, počítania a informovania, ako aj kontroly zariadení vo vzťahu k dodávke energie“.
5 Vo vzťahu k zvyšným tovarom a službám, ktorých sa sporná ochranná známka týka (ďalej len „zvyšné tovary a služby“), zrušovacie oddelenie návrh na vyhlásenie neplatnosti zamietlo. Pokiaľ ide o opisný charakter spornej ochrannej známky, uviedlo, že treba preskúmať, či slovo „repower“ z pohľadu priemerného spotrebiteľa Únie hovoriaceho anglickým jazykom má priamy a konkrétny vzťah s tovarmi a službami, ktorých sa sporná ochranná známka týka. Usúdilo, že toto slovo sa dá chápať tak, že znamená „spojazdniť, predovšetkým: vybaviť (loď) novým motorom“ a „prestavať alebo nahradiť zdroj energie alebo motor niečoho, ako napríklad auta alebo elektrárne“ a že toto slovo sa používa výlučne jednak v súvislosti s motormi a jednak v oblasti energie, a to konkrétne vo vzťahu k energetickým zariadeniam. Zrušovacie oddelenie teda dospelo k záveru, že slovo „repower“ bezprostredne informuje anglofónnych spotrebiteľov o tom, že služby uvedené v bode 4 vyššie sú službami, ktorých cieľom je spojazdniť alebo nahradiť motor alebo zdroj energie energetických zariadení, alebo predmetom ktorých je takéto spojazdnenie alebo nahradenie. Zrušovacie oddelenie tiež usúdilo, že zvyšné tovary a služby nemajú súvislosť so spojazdnením alebo nahradením motorov či s nahradením zdroja energie energetických zariadení. Čo sa týka opisného charakteru spornej ochrannej známky, zrušovacie oddelenie uviedlo, že vedľajší účastník konania nepreukázal, že by sa slovo „repower“ bežne používalo v obchodnom styku na označenie zvyšných tovarov a služieb.
6 Dňa 8. septembra 2014 podal vedľajší účastník konania proti rozhodnutiu zrušovacieho oddelenia odvolanie na EUIPO na základe článkov 58 až 64 nariadenia č. 207/2009 (teraz články 66 až 71 nariadenia 2017/1001).
7 Rozhodnutím z 8. februára 2016 piaty odvolací senát EUIPO odvolanie zamietol (ďalej len „rozhodnutie z 8. februára 2016“). Čo sa týka opisného charakteru spornej ochrannej známky, odvolací senát predovšetkým uviedol, že tovary a služby, ktorých sa sporná ochranná známka týka, sú určené hlavne priemernému spotrebiteľovi a odbornej verejnosti, že úroveň pozornosti príslušnej verejnosti kolíše od bežnej po zvýšenú a že treba vziať do úvahy anglicky hovoriaceho spotrebiteľa Únie, keďže sporná ochranná známka pozostáva z anglického slova. Odvolací senát ďalej pripomenul definície slova „repower“, ktoré poskytlo zrušovacie oddelenie, a zamietol tvrdenia vedľajšieho účastníka konania týkajúce sa významu tohto slova. Napokon v bode 34 rozhodnutia z 8. februára 2016 uviedol, že „záverom sa domniev[a], že na základe dôkazov, ktoré predložil [vedľajší účastník konania], nie je možné preukázať, že sa [sporné] označenie bežne používa v oblasti energie a popisuje charakteristické vlastnosti zvyšných tovarov a služieb“. Čo sa týka rozlišovacej spôsobilosti spornej ochrannej známky, odvolací senát usúdil, že nebolo preukázané, že sa sporné označenie bežne používa pre tovary a služby, ktorých sa táto ochranná známka týka, a teda že ho možno vnímať ako ochrannú známku.
8 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 26. apríla 2016 podal vedľajší účastník konania proti rozhodnutiu z 8. februára 2016 žalobu. Táto vec bola zapísaná do registra pod číslom T‑188/16.
9 Oznámením z 22. júna 2016 piaty odvolací senát informoval účastníkov konania, že v nadväznosti na podanie žaloby na Všeobecný súd vo veci T‑188/16, repowermap/EUIPO – Repower (REPOWER), zistil, že rozhodnutie z 8. februára 2016 má vadu spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení v zmysle článku 75 nariadenia č. 207/2009 (teraz článok 94 nariadenia 2017/1001). Uvedený senát uviedol, že z dôvodu tohto nedostatočného odôvodnenia a na základe článku 80 nariadenia č. 207/2009 (teraz článok 103 nariadenia 2017/1001) považuje za správne zrušiť rozhodnutie z 8. februára 2016, s cieľom uskutočniť podrobnú analýzu rozlišovacej spôsobilosti a opisného charakteru spornej ochrannej známky s ohľadom na tovary a služby, ktorých sa toto označenie týka. Účastníkov konania vyzval, aby predložili svoje pripomienky k jeho zámeru zrušiť rozhodnutie z 8. februára 2016.
10 Žalobkyňa predložila pripomienky 5. júla 2016. V podstate uviedla, že pokiaľ sa výrok rozhodnutia z 8. februára 2016 nezmení, je možné podložiť jeho dôvody v súlade s podmienkami uvedenými v článku 83 nariadenia č. 207/2009 (teraz článok 107 nariadenia 2017/1001) – podľa ktorého v prípade, že neexistujú procesné ustanovenia v nariadení č. 207/2009, nariadení Komisie (ES) č. 2868/95 z 13. decembra 1995, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 40/94 o ochrannej známke spoločenstva (Ú. v. ES L 303, 1995, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 189) [zrušenom delegovaným nariadením Komisie (EÚ) 2017/1430 z 18. mája 2017, ktorým sa dopĺňa nariadenie č. 207/2009 a ktorým sa zrušuje nariadenie č. 2868/95 a (ES) č. 216/96 (Ú. v. EÚ L 205, 2017, s. 1)], nariadení Komisie (ES) č. 2869/95 z 13. decembra 1995 o poplatkoch splatných Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (Ú. v. ES L 303, 1995, s. 1; Mim. vyd. 09/001, s. 291) [zrušenom nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2424 zo 16. decembra 2015, ktorým sa mení nariadenie č. 207/2009 a nariadenie č. 2868/95, a zrušuje nariadenie č. 2869/95 (Ú. v. EÚ L 341, 2015, s. 21)], alebo nariadení Komisie (ES) č. 216/96 z 5. februára 1996, ktorým sa ustanovuje rokovací poriadok odvolacích senátov Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (Ú. v. ES L 28, 1996, s. 11), zmenenom nariadením Komisie (ES) č. 2082/2004 zo 6. decembra 2004 (Ú. v. EÚ L 360, 2004, s. 8) [zrušeným delegovaným nariadením 2017/1430], EUIPO vezme do úvahy zásady procesného práva vo všeobecnosti uznávané v tejto oblasti v členských štátoch. Na druhej strane žalobkyňa usudzovala, že zrušenie rozhodnutia z 8. februára 2016 na základe článku 80 nariadenia č. 207/2009, ktoré neexistuje, resp. už neexistuje v konsolidovanej verzii nariadenia č. 207/2009 sprístupnenej on-line v databáze EUR‑Lex, nie je možné, keďže tento článok len zveruje právomoc prieskumovým pracovníkom EUIPO a nedostatok odôvodnenia nepredstavuje procedurálnu vadu v zmysle článku 80 nariadenia č. 207/2009. Žalobkyňa napokon uviedla, že z rozhodnutia veľkého odvolacieho senátu EUIPO z 28. apríla 2009 (vec R 323/2008‑G) (ďalej len „rozhodnutie veľkého odvolacieho senátu“) vyplýva, že rozhodnutia EUIPO, proti ktorým bola podaná žaloba, o ktorej prebieha konanie na Všeobecnom súde, nemožno zrušiť.
11 Vedľajší účastník konania predložil pripomienky 20. júla 2016. Zdôraznil, že článok 80 nariadenia č. 207/2009 sa ako osobitný predpis uplatňuje namiesto všeobecných zásad, na ktoré odkazuje článok 83 nariadenia č. 207/2009. Uviedol tiež, že odpoveď na otázku, či nedostatočné odôvodnenie predstavuje procedurálnu chybu, je neistá, a že existuje značná pravdepodobnosť, že zrušenie rozhodnutia z 8. februára 2016 pre nedostatok odôvodnenia nie je prípustné. Usúdil, že vzhľadom na okolnosti je najlepšie pokračovať v konaní pred Všeobecným súdom vo veci T‑188/16, repowermap/EUIPO – Repower (REPOWER).
12 Rozhodnutím z 3. augusta 2016 piaty odvolací senát EUIPO rozhodnutie z 8. februára 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) zrušil. Vysvetlil, že v rozpore s pochybnosťami, ktoré vyjadrili účastníci konania, sa článok 80 nariadenia č. 207/2009 po nadobudnutí účinnosti nariadenia 2015/2424 stále uplatňuje. Okrem toho uviedla, že EUIPO má povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, a najmä zanalyzovať dôvody zamietnutia s ohľadom na dotknuté tovary a služby, takže nedostatočné odôvodnenie, tak ako sa poznamenalo v rozhodnutí z 8. februára 2016, je zjavnou procedurálnou chybou v zmysle článku 80 nariadenia č. 207/2009, ktorú treba napraviť.
Návrhy účastníkov konania
13 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal EUIPO na náhradu trov konania.
14 EUIPO navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
15 Vedľajší účastník konania v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd zamietol žalobu.
Právny stav
16 Žalobkyňa uvádza v podstate štyri žalobné dôvody. Prvý z nich je založený na neexistencii právneho základu. Druhý je založený na nedostatku právomoci odvolacích senátov zrušiť svoje rozhodnutia. Tretí žalobný dôvod je založený na porušení článku 80 nariadenia č. 207/2009, pokynov EUIPO na preskúmavanie, ako aj zásady riadnej správy vecí verejných, zásady právnej istoty a zásady právnej sily rozhodnutej veci. Napokon štvrtý žalobný dôvod je založený na nedostatku odôvodnenia.
O prvom žalobnom dôvode založenom na neexistencii právneho základu
17 Žalobkyňa uvádza, že článok 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 (teraz článok 103 ods. 1 nariadenia 2017/1001), na základe ktorého odvolací senát rozhodnutie z 8. februára 2016 zrušil, už v čase prijatia napadnutého rozhodnutia nebol účinný. Podľa názoru žalobkyne zmena článku 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, ku ktorej došlo na základe nariadenia 2015/2424, nadobudla účinnosť až od 1. októbra 2017. Do tohto dátumu článok 80 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 207/2009 nebol účinný. To vysvetľuje, prečo bol v konsolidovanej verzii nariadenia č. 207/2009 článok 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 vynechaný.
18 EUIPO tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je založené na článku 80 nariadenia č. 207/2009 vo verzii predchádzajúcej jeho zmene na základe nariadenia 2015/2424 (ďalej len „článok 80 nariadenia č. 207/2009, stará verzia“). Pokiaľ ide o vedľajšieho účastníka konania, ten tvrdí, že článok 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 bol v čase prijatia napadnutého rozhodnutia účinný. Dodáva, že aj keby tento článok nebol účinný, neznamenalo by to, že by napadnuté rozhodnutie nemalo právny základ. Článok 83 nariadenia č. 207/2009, ktorý odkazuje na všeobecné zásady, by mohol slúžiť ako právny základ, vzhľadom na to, že medzi tieto zásady patrí zásada, podľa ktorej správny orgán môže za určitých podmienok svoje rozhodnutia opraviť.
19 Je nesporné, že právnym základom uvedeným v napadnutom rozhodnutí je odsek 1 článku 80 nariadenia č. 207/2009 a že tento článok bol zmenený nariadením 2015/2424.
20 Prvá veta ods. 1 článku 80 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, stanovovala:
„Ak úrad urobil zápis do registra alebo vydal rozhodnutie, ktoré je postihnuté zrejmou procedurálnou chybou pripísateľnou úradu, úrad zabezpečí zrušenie zápisu alebo rozhodnutia.“
21 Prvá veta článku 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, po jeho zmene na základe nariadenia 2015/2424 (ďalej len „článok 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, nová verzia“), odvtedy stanovuje:
„Ak úrad urobil zápis do registra alebo vydal rozhodnutie, ktoré obsahuje zrejmú chybu pripísateľnú úradu, zabezpečí výmaz zápisu alebo zrušenie rozhodnutia.“
22 Článok 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, sa teda týka rozhodnutí, ktoré sú postihnuté zrejmou procedurálnou chybou, zatiaľ čo článok 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, nová verzia, sa týka rozhodnutí, ktoré obsahujú zrejmú chybu.
23 Treba uviesť, že v bode 13 napadnutého rozhodnutia odvolací senát uviedol, že „podľa článku 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 v prípade, že úrad vydal rozhodnutie, toto rozhodnutie možno zrušiť, ak obsahuje zrejmú chybu pripísateľnú úradu“.
24 V bode 16 napadnutého rozhodnutia však odvolací senát zdôraznil, že článok 75 nariadenia č. 207/2009, na základe ktorého musia byť rozhodnutia odvolacích senátov odôvodnené, je procesným ustanovením, že rozhodnutie z 8. februára 2016 je nedostatočne odôvodnené a že toto nedostatočné odôvodnenie je zrejmou procedurálnou chybou v zmysle článku 80 nariadenia č. 207/2009.
25 Keďže si tak odvolací senát dal tú námahu, že nedostatok odôvodnenia rozhodnutia z 8. februára 2016 kvalifikoval ako zrejmú procedurálnu chybu, treba dospieť k záveru, že právnym základom uvedeným v napadnutom rozhodnutí je článok 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, čo EUIPO napokon vo svojom vyjadrení k žalobe potvrdil.
26 Z článku 4 prvého odseku nariadenia 2015/2424 vyplýva, že toto nariadenie nadobudlo účinnosť 23. marca 2016. Z článku 4 druhého odseku uvedeného nariadenia však tiež vyplýva, že zmena článku 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, sa stala účinnou až od 1. októbra 2017.
27 Už uvedené však v rozpore s tým, čo v podstate tvrdí žalobkyňa, neznamená, že článok 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, bol zrušený od nadobudnutia účinnosti nariadenia 2015/2424 23. marca 2016, a to až do nadobudnutia účinnosti jeho zmeny 1. októbra 2017. Znamená to iba, že až do 1. októbra 2017 sa uplatňoval článok 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, stará verzia.
28 Je pravda, že v konsolidovanej verzii nariadenia č. 207/2009 uverejnenej on-line v databáze EUR‑Lex počas prechodného obdobia vymedzeného v bode 27 vyššie, ktorá zohľadňovala zmeny zavedené nariadením 2015/2424, obsahuje článok 80 nariadenia č. 207/2009 iba jeden jediný odsek, a to odsek 3 (teraz článok 103 ods. 3 nariadenia 2017/1001). Ako však uvádza samotná žalobkyňa, uvedená konsolidovaná verzia na svojej prvej strane obsahovala toto oznámenie:
„Tento text slúži výlučne ako dokumentačný nástroj a nemá žiadny právny účinok. Inštitúcie Únie nenesú nijakú zodpovednosť za jeho obsah. Autentické verzie príslušných aktov vrátane ich preambúl sú tie, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie a ktoré sú dostupné na portáli EUR‑Lex.“
29 Z verzie nariadenia 2015/2424 uverejnenej v Úradnom vestníku Európskej únie vyplýva, že článok 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, bol v čase prijatia napadnutého rozhodnutia stále účinný.
30 Prvý žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.
O druhom žalobnom dôvode založenom na nedostatku právomoci odvolacích senátov zrušiť svoje rozhodnutia
31 Žalobkyňa tvrdí, že aj keby sa článok 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, uplatňoval, odvolací senát by nemal právomoc prijať napadnuté rozhodnutie. V tejto súvislosti po prvé tvrdí, že z článku 80 ods. 3 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, vyplýva, že právomoc zrušenia, uvedená v odseku 1 uvedeného článku, je zverená len útvarom EUIPO uvedeným v článku 58 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 (teraz článok 66 ods. 1 nariadenia 2017/1001). Odvolací senát, ako orgán rozhodujúci o odvolaní, nemá právomoc zrušiť rozhodnutia, ktoré prijal. Po druhé žalobkyňa tvrdí, že v časti A oddiele 6 bode 1.2 pokynov EUIPO na preskúmavanie, týkajúcej sa právomoci zrušenia, sa neuvádza, že odvolacie senáty môžu zrušiť svoje rozhodnutia. Po tretie žalobkyňa tvrdí, že z bodu 23 rozhodnutia veľkého odvolacieho senátu tiež vyplýva, že článok 80 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, sa nemôže uplatniť v odvolacom konaní, a teda ho nemôžu odvolacie senáty uplatniť.
32 EUIPO a vedľajší účastník konania tvrdenia žalobkyne spochybňujú.Na otázku, či sa ods. 3 článku 80 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, v čase prijatia napadnutého rozhodnutia uplatňoval, EUIPO odpovedal, že sa neuplatňoval. Vedľajší účastník konania naopak vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že sa uplatňoval.
33 Hneď na úvod treba uviesť, že článok 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, zveruje právomoc zrušenia „úradu“, a teda odvolacím senátom, ktoré sú jedným z jeho útvarov. Tvrdenia žalobkyne, účelom ktorých je preukázať, že to tak nie je, nie sú presvedčivé.
34 Po prvé totiž treba uviesť, že z článku 1 bodu 74 nariadenia 2015/2424 v spojení s článkom 4 tohto nariadenia vyplýva, že odsek 3 článku 80 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, bol od 23. marca 2016 nahradený novým odsekom 3, ktorý sa týka delegácie právomoci zverenej Európskej komisii. Z ustanovení nariadenia 2015/2424 tiež vyplýva, že z článku 80 ods. 3 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, sa od 1. októbra 2017 stane článok 80 ods. 4 nariadenia č. 207/2009, nová verzia. Zdá sa, že z toho vyplýva, že článok 80 ods. 3 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, bol od 23. marca 2016 až do 1. októbra 2017 zrušený. Nemožno však usudzovať, že takýto bol zámer normotvorcu. Treba naopak usudzovať, že odsek 3 článku 80 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, a odsek 3 článku 80 nariadenia č. 207/2009, nová verzia, v čase od 23. marca 2016 do 1. októbra 2017 existovali vedľa seba, a teda že odsek 3 článku 80 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, sa v čase prijatia napadnutého rozhodnutia uplatňoval.
35 Článok 80 ods. 3 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, na ktorý poukazuje žalobkyňa, stanovuje:
„Týmto článkom nie sú dotknuté práva účastníkov konania podať odvolanie podľa článkov 58 a 65 ani možnosti podľa postupov a podmienok stanovených vo vykonávacom nariadení opraviť akékoľvek jazykové chyby alebo chyby pri prepise a zrejmé chyby v rozhodnutiach úradu alebo chyby pripísateľné úradu pri zápise ochrannej známky alebo pri zverejnení jej zápisu.“
36 Článok 80 ods. 3 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, tak odkazuje na článok 58 tohto nariadenia, ale aj na článok 65 uvedeného nariadenia (teraz článok 72 nariadenia 2017/1001).
37 Pokiaľ pritom článok 58 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 vymenúva rozhodnutia útvarov EUIPO, ktoré možno napadnúť odvolaním pred týmto úradom, a pokiaľ medzi týmito rozhodnutiami nie sú uvedené rozhodnutia odvolacích senátov, článok 65 ods. 1 tohto nariadenia (teraz článok 72 ods. 1 nariadenia 2017/1001) stanovuje, že „proti rozhodnutiu odvolacieho senátu o odvolaní možno podať žalobu na Všeobecnom súde“.
38 Preto vzhľadom na to, že článok 80 ods. 3 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, odkazuje nielen na ustanovenia týkajúce sa odvolaní na odvolací senát, ale aj na ustanovenia týkajúce sa žalôb na Všeobecný súd proti rozhodnutiam odvolacích senátov, žalobkyňa sa mýli, keď tvrdí, že z článku 80 ods. 3 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, vyplýva, že právomoc zrušenia, uvedená v odseku 1 uvedeného článku, je zverená jedine tým útvarom EUIPO, ktoré sú vymenované v článku 58 nariadenia č. 207/2009. Z toho, že článok 80 ods. 3 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, odkazuje na článok 65 tohto nariadenia, naopak vyplýva, že právomoc zrušenia, uvedená v odseku 1 článku 80 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, je zverená aj odvolacím senátom.
39 Po druhé treba uviesť, že v časti A oddiele 6 bode 1.2 pokynov EUIPO na preskúmavanie, na ktorú poukazuje žalobkyňa, sa uvádza, že „rozhodnutia o zrušení/výmaze sa prijímajú odborom alebo oddelením, ktoré vykonalo zápis alebo vydalo rozhodnutie a možno ich napadnúť odvolaním v súlade s článkom 58 ods. 2 nariadenia č. 207/2009“.
40 Je pravda, že ustanovenia pokynov EUIPO na preskúmavanie, ktoré sa týkajú právomoci zrušenia, nespomínajú odvolacie senáty. Takéto pokyny však predstavujú len kodifikáciu postupov, ktoré si samotný EUIPO navrhuje uplatňovať. Obsah týchto pokynov tak nemôže mať ako taký ani prednosť pred ustanoveniami nariadení č. 207/2009 a 2868/95, ani nemôže zmeniť výklad týchto ustanovení zo strany súdu Únie. Tieto pokyny sa majú práve naopak vykladať v súlade s ustanoveniami nariadení č. 207/2009 a 2868/95 [rozsudok z 27. júna 2012, Interkobo/ÚVHT – XXXLutz Marken (my baby), T‑523/10, EU:T:2012:326, bod 29].
41 V dôsledku uvedeného z ustanovení pokynov EUIPO na preskúmavanie, na ktoré poukazuje žalobkyňa, nemožno vyvodiť, že odvolacie senáty nemajú právomoc zrušiť svoje rozhodnutia, keďže z článku 80 ods. 3 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, v spojení s článkom 65 uvedeného nariadenia, vyplýva, že právomoc zrušenia, uvedená v odseku 1 článku 80 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, je zverená aj odvolacím senátom.
42 Po tretie treba uviesť, že v bode 23 rozhodnutia veľkého odvolacieho senátu, na ktorý poukazuje žalobkyňa, sa uvádza, že:
„Po podaní odvolania majú právomoc rozhodnúť vo veci jedine odvolacie senáty, a oddelenie, ktoré napadnuté rozhodnutie prijalo, už nemá právomoc. Od tohto momentu môže rozhodnutie vo veci vydať len senát. Po preskúmaní môže prípadne vec postúpiť danému oddeleniu, aby v nej rozhodol. Po podaní odvolania môže prieskumový pracovník, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, toto rozhodnutie opraviť iba za prísnych podmienok uvedených v článku 61 nariadenia č. 207/2009 (teraz článok 69 nariadenia 2017/1001). Je teda viazaný postupom uplatňujúcim sa pri preskúmaní, stanoveným v tomto ustanovení, a nemôže sa z vlastnej iniciatívy rozhodnúť uplatniť ustanovenia o zrušení, akými sú ustanovenia článku 80 nariadenia č. 207/2009, ktoré sa uplatňujú mimo rámca odvolacieho konania.“
43 Z bodu 23 rozhodnutia veľkého odvolacieho senátu vyplýva len to, že tento senát usúdil, že prieskumový pracovník nemôže zrušiť rozhodnutie, ktoré prijal, pokiaľ je toto rozhodnutie predmetom odvolania pred odvolacím senátom. V tomto bode sa odvolací senát nevyjadril k právomoci samotných odvolacích senátov, pokiaľ ide o zrušenie. Bod 23 rozhodnutia veľkého odvolacieho senátu tak v prejednávanej veci nie je relevantný.
44 Navyše treba zdôrazniť, že Všeobecný súd už rozhodol, že skutočnosť, že pred ním prebieha konanie o žalobe proti rozhodnutiu Komisie v čase, kedy bolo toto rozhodnutie zrušené, nebráni jeho zrušeniu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2015, Socitrel a Companhia Previdente/Komisia, T‑413/10 a T‑414/10, EU:T:2015:500, bod 187). Nič nenaznačuje, že by sa malo zvoliť odlišné riešenie, pokiaľ ide o rozhodnutie odvolacieho senátu. Je potrebné naopak usudzovať, že ak Všeobecný súd rozhodne o zastavení konania v dôsledku zrušenia rozhodnutia odvolacieho senátu, ktoré je pred ním napadnuté, implicitne uznáva, že odvolacie senáty majú právomoc zrušiť svoje rozhodnutia a že tak môžu urobiť aj v prípade, že sú tieto rozhodnutia predmetom žaloby na Všeobecnom súde [uznesenia z 21. októbra 2014, Gappol Marzena Porczyńska/ÚVHT – Gap (ITM) (GAPPol), T‑125/14, neuverejnené, EU:T:2014:1121; z 27. júla 2015, Deere a Münch/ÚVHT (EXHAUST‑GARD), T‑236/15, neuverejnené, EU:T:2015:567, a zo 14. júna 2017, Márquez Alentà/EUIPO – Fiesta Hotels & Resorts (Vyobrazenie mravca), T‑657/16, neuverejnené, EU:T:2017:425].
45 Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa sa mýli, keď tvrdí, že odvolacie senáty nemajú právomoc zrušiť svoje rozhodnutia.
46 Druhý žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.
O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 80 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, pokynov EUIPO na preskúmavanie, ako aj zásady riadnej správy vecí verejných, zásady právnej istoty a zásady právnej sily rozhodnutej veci
47 Žalobkyňa tvrdí, že na nedostatok odôvodnenia sa článok 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, nevzťahuje, keďže nejde o procedurálnu chybu, ale o hmotnoprávnu vadu. V tejto súvislosti poukazuje na časť A oddiel 6 bod 1.1 pokynov EUIPO na preskúmavanie, týkajúcej sa právomoci zrušenia, z ktorej vyplýva okrem iného, že „treba rozlišovať medzi procedurálnymi chybami a hmotnoprávnymi vadami, ktoré nemôžu viesť k zrušeniu. Žalobkyňa tiež tvrdí, že na základe časti A oddielu 6 bodu 1.3.1 pokynov EUIPO na preskúmavanie, rozhodnutie, ktoré je predmetom odvolania pred odvolacím senátom, nemôže byť zrušené. Táto zásada by sa mala analogicky uplatniť na rozhodnutia odvolacích senátov. Žalobkyňa tiež tvrdí, že by bolo v rozpore so zásadou riadnej správy vecí verejných, zásadou právnej istoty a zásadou právnej sily rozhodnutej veci, ak by ktorékoľvek oddelenie mohlo voľne meniť predmet sporu v prebiehajúcich konaniach. Vo svojich odpovediach na písomné otázky Všeobecného súdu žalobkyňa navyše tvrdí v prvom rade to, že všeobecná právna zásada umožňujúca zrušenie nezákonného správneho aktu, na ktorú poukázali EUIPO a vedľajší účastník konania vo svojich vyjadreniach k žalobe, nemôže slúžiť ako právny základ napadnutého rozhodnutia. V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že odôvodnenie rozhodnutia z 8. februára 2016, ktoré odkazuje na rozhodnutie zrušovacieho oddelenia, je dostatočné a že podľa judikatúry odvolací senát nie je povinný odôvodniť svoje rozhodnutie s ohľadom na každý tovar alebo službu.
48 EUIPO tvrdí, že rozhodnutie z 8. februára 2016 malo vadu spočívajúcu v nedostatku odôvodnenia a že nedostatok odôvodnenia predstavuje zrejmú procedurálnu chybu. V tejto súvislosti tvrdí, že Všeobecný súd v rozsudku z 18. októbra 2011, Reisenthel/ÚVHT – Dynamic Promotion (Prepravky a koše) (T‑53/10, EU:T:2011:601, bod 37), vyhlásil, že porušenie práva na obranu predstavuje chybu majúcu vplyv na konanie, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia, a teda chybu, ktorá môže zneplatniť podstatu tohto rozhodnutia. Všeobecný súd tiež v tomto rozsudku zakotvil všeobecnú právnu zásadu, podľa ktorej je retroaktívne zrušenie nezákonného správneho aktu, ktorým boli založené subjektívne práva, prípustné pod podmienkou, že inštitúcia, ktorá akt vydala, splnila podmienky týkajúce sa dodržania primeranej lehoty a legitímnej dôvery adresáta aktu (rozsudok z 18. októbra 2011, Prepravky a koše, T‑53/10, EU:T:2011:601, bod 40). V prejednávanej veci pritom podľa názoru EUIPO odvolací senát konal v primeranej lehote a legitímnu dôveru adresáta aktu rešpektoval.
49 V tejto súvislosti EUIPO tvrdí, že prijatie rozhodnutia, proti ktorému možno podať žalobu na Všeobecný súd, sa nezdá byť presne stanovenou zárukou či presne stanovenou, bezpodmienečnou a súhlasnou informáciou, ktorá by v žalobkyni mohla vyvolať dôvodné očakávania a založiť jej právo odvolávať sa na zásadu ochrany legitímnej dôvery. Platí to tým viac, že z dôvodu nedostatku odôvodnenia bolo rozhodnutie z 8. februára 2016 zjavne nezákonným správnym aktom. Okrem toho podľa EUIPO skutočnosť, že proti rozhodnutiam odvolacích senátov možno podať žalobu na Všeobecný súd, ako aj samotná skutočnosť, že uplatniteľný právny predpis obsahuje ustanovenie, ktoré výslovne upravuje zrušenie, a to konkrétne článok 80 nariadenia č. 207/2009, vylučujú možnosť odvolávať sa na zásadu ochrany legitímnej dôvery v danom prípade.
50 EUIPO tiež zdôrazňuje, že prijatie napadnutého rozhodnutia bolo v súlade nielen so znením článku 80 nariadenia č. 207/2009, ale tiež s cieľom tohto ustanovenia, pretože ak by odvolací senát napadnuté rozhodnutie neprijal, EUIPO by musel konštatovať neexistenciu odôvodnenia vo svojom vyjadrení k žalobe vo veci T‑188/16, repowermap/EUIPO – Repower (REPOWER), týkajúcej sa žaloby proti rozhodnutiu z 8. februára 2016. V najlepšom prípade by nové rozhodnutie mohlo byť prijaté až koncom roka 2017, zatiaľ čo v nadväznosti na prijatie napadnutého rozhodnutia už mohlo byť prijaté nové rozhodnutie.
51 EUIPO napokon tvrdí, že odvolacie senáty nie sú viazané pokynmi EUIPO na preskúmavanie a že napadnuté rozhodnutie neporušuje zásadu riadnej správy vecí verejných.
52 Vedľajší účastník konania tvrdí, že je úlohou Všeobecného súdu poskytnúť výklad pojmu procedurálna chyba v zmysle článku 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, a zdôrazňuje, že zásada právnej istoty bola odvolacím senátom dodržaná, keďže rozhodnutie z 8. februára 2016 bolo zrušené v primeranej lehote a nedostatočné odôvodnenie tohto rozhodnutia bolo zjavné.
53 Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací senát ho prijal z dôvodu, že v rozhodnutí z 8. februára 2016 nedodržal svoju povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, a predovšetkým svoju povinnosť analyzovať dôvody zamietnutia s ohľadom na tovary a služby, ktorých sa sporná ochranná známka týka.
54 V prvom rade tak treba posúdiť, či nedostatok odôvodnenia môže predstavovať zrejmú procedurálnu chybu v zmysle článku 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, stará verzia.
55 Všeobecný súd uviedol, že procedurálna chyba v zmysle článku 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, je chybou, ktorá má procesné dôsledky [rozsudok z 15. marca 2011, Ifemy’s/ÚHVT – Dada & Co Kids (Dada & Co. kids), T‑50/09, EU:T:2011:90, bod 31, a uznesenie z 9. septembra 2011, Biodes/ÚHVT – Manasul Internacional (LINEASUL), T‑598/10, neuverejnené, EU:T:2011:458, bod 9]. Všeobecný súd rovnako zdôraznil, že preskúmanie z vecného hľadiska, či dokonca zmena rozhodnutia prijatého odvolacím senátom, nemôže byť vykonaná v rámci článku 80 nariadenia č. 207/2009, stará verzia [rozsudok z 1. júla 2009, Okalux/ÚHVT – Messe Düsseldorf (OKATECH), T‑419/07, EU:T:2009:238, bod 33, a uznesenie z 9. septembra 2011, LINEASUL, T‑598/10, neuverejnené, EU:T:2011:458, bod 9].
56 Okrem toho Všeobecný súd v rozsudku z 22. novembra 2011, mPAY24/OHMI – Ultra (MPAY24) (T‑275/10, neuverejnený, EU:T:2011:683, body 23 a 24), usúdil, že korigendum rozhodnutia odvolacieho senátu, ktorým bol do tohto rozhodnutia doplnený bod týkajúci sa opisného charakteru spornej ochrannej známky, pokiaľ ide o tovary a služby, na ktoré sa táto ochranná známka vzťahuje, sa týka samotnej podstaty korigovaného rozhodnutia. Všeobecný súd z toho vyvodil nielen to, že toto korigendum nemohlo byť prijaté na základe pravidla 53 nariadenia č. 2868/95 (teraz článok 102 ods. 1 nariadenia 2017/1001), v ktorom sa stanovuje, že „sa môžu opravovať len jazykové chyby, prepisy a zjavné chyby“, ale tiež že nemohlo byť prijaté na základe článku 80 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, a to z dôvodu, že v danom prípade neboli splnené podmienky na uplatnenie tohto článku, keďže nedošlo k žiadnej zrejmej procedurálnej chybe.
57 Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 22. novembra 2011, MPAY24 (T‑275/10, neuverejnený, EU:T:2011:683), bolo cieľom bodu, ktorý odvolací senát doplnil vo svojom korigende, doplniť odôvodnenie korigovaného rozhodnutia. Z vyššie uvedeného rozsudku tak vyplýva, že doplnenie odôvodnenia rozhodnutia má vplyv na samotnú podstatu tohto rozhodnutia a že nedostatok odôvodnenia nemožno považovať za procedurálnu chybu v zmysle článku 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, stará verzia.
58 Tento záver nie je spochybnený rozsudkom z 18. októbra 2011, Prepravky a koše (T‑53/10, EU:T:2011:601), na ktorý poukazuje EUIPO. V bode 37 uvedeného rozsudku Všeobecný súd uviedol, že porušenie práva na obranu predstavuje chybu majúcu vplyv na konanie, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia odvolacieho senátu a teda chybu, ktorá môže zneplatniť podstatu tohto rozhodnutia. Všeobecný súd z tohto tvrdenia a z judikatúry, podľa ktorej pod pojem „zrejmá chyba“ nemôže spadať chyba, ktorá môže zneplatniť podstatu rozhodnutia, vyvodil záver, že porušenie práva na obranu nepredstavuje zrejmú chybu v zmysle článku 39 nariadenia Komisie (ES) č. 2245/2002 z 21. októbra 2002, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 6/2002 o dizajnoch spoločenstva (Ú. v. ES L 341, 2002, s. 28; Mim. vyd. 13/031, s. 14), ktorú možno opraviť. Bod 37 rozsudku z 18. októbra 2011, Prepravky a koše (T‑53/10, EU:T:2011:601), teda neumožňuje vyvodiť žiaden záver týkajúci sa otázky, či nedostatok odôvodnenia predstavuje „zrejmú procedurálnu chybu“ v zmysle článku 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, stará verzia.
59 Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací senát nemohol založiť napadnuté rozhodnutie na článku 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, stará verzia.
60 V druhom rade treba preskúmať, či tak, ako tvrdí EUIPO, napadnuté rozhodnutie mohlo byť založené na všeobecnej právnej zásade, ktorú zakotvuje judikatúra a podľa ktorej je retroaktívne zrušenie nezákonného správneho aktu, ktorým boli založené subjektívne práva, prípustné pod podmienkou, že inštitúcia, ktorá akt vydala, splnila podmienky týkajúce sa dodržania primeranej lehoty a legitímnej dôvery adresáta aktu, ktorý sa mohol spoliehať na jeho zákonnosť (pozri rozsudok z 18. októbra 2011, Prepravky a koše, T‑53/10, EU:T:2011:601, bod 40 a citovanú judikatúru).
61 Predovšetkým treba pripomenúť, že keďže konanie pred odvolacími senátmi má administratívnoprávnu povahu [pozri rozsudok z 11. júla 2013, Metropolis Inmobiliarias y Restauraciones/ÚHVT – MIP Metro (METRO), T‑197/12, neuverejnený, EU:T:2013:375, bod 54 a citovanú judikatúru], rozhodnutia prijaté odvolacími senátmi majú administratívnoprávnu povahu, a že preto sa odvolacie senáty pri zrušení svojich rozhodnutí v zásade môžu oprieť o všeobecnú právnu zásadu umožňujúcu zrušenie nezákonného správneho aktu.
62 Treba však posúdiť, či vzhľadom na to, že v nariadení č. 207/2009 existuje ustanovenie týkajúce sa zrušenia rozhodnutí oddelení EUIPO, môže byť zrušenie rozhodnutia odvolacieho senátu založené na tejto všeobecnej právnej zásade.
63 Rozsudok z 18. októbra 2011, Prepravky a koše (T‑53/10, EU:T:2011:601), na ktorý poukazuje EUIPO, neumožňuje rozhodnúť túto otázku. Je pravda, že Všeobecný súd v tomto rozsudku po tom, ako konštatoval, že opravné rozhodnutie odvolacieho senátu nebolo možné prijať na základe článku 39 nariadenia č. 2245/2002, preskúmal, či toto rozhodnutie mohlo byť prijaté na základe všeobecnej právnej zásady umožňujúcej retroaktívne zrušenie nezákonného správneho aktu. V nariadení Rady (ES) č. 6/2002 z 12. decembra 2001 o dizajnoch spoločenstva (Ú. v. ES L 3, 2002, s. 1; Mim. vyd. 13/027, s. 142) alebo v nariadení č. 2245/2002 však neexistuje ustanovenie zodpovedajúce článku 80 nariadenia č. 207/2009, ktoré by upravovalo konanie o zrušenie rozhodnutí prijatých vo veci dizajnov.
64 V rozsudkoch z 12. septembra 2007, González y Díez/Komisia (T‑25/04, EU:T:2007:257, bod 97), a z 18. septembra 2015, Deutsche Post/Komisia (T‑421/07 RENV, EU:T:2015:654, bod 47), ktoré boli vydané vo veciach týkajúcich sa štátnej pomoci, Všeobecný súd – po tom, ako konštatoval, že Komisia nemôže zrušiť svoje rozhodnutie na základe článku 9 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 83, 1999, s. 1), t. j. článku, ktorý upravuje právomoc zrušiť rozhodnutia Komisie – zdôraznil, že možnosť Komisie zrušiť rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo o štátnej pomoci, nie je obmedzená iba na situáciu uvedenú v článku 9 tohto nariadenia, ktorá je len osobitným vyjadrením všeobecnej právnej zásady umožňujúcej retroaktívne zrušenie nezákonného správneho aktu, ktorým boli založené subjektívne práva. Všeobecný súd dodal, že takéto zrušenie sa stále môže uskutočniť, pod podmienkou, že inštitúcia, ktorá akt vydala, splnila podmienky týkajúce sa dodržania primeranej lehoty a legitímnej dôvery adresáta aktu, ktorý sa mohol spoliehať na jeho zákonnosť.
65 Z rozsudkov uvedených v bode 64 vyššie tak vyplýva, že aj v prípade, že normotvorca upravil postup zrušenia aktov určitej inštitúcie, táto inštitúcia môže zrušiť akt na základe všeobecnej právnej zásady umožňujúcej zrušenie nezákonných správnych aktov pod podmienkou dodržania určitých podmienok.
66 Hoci je navyše pravda, že tak, ako to zdôrazňuje žalobkyňa, článok 83 nariadenia č. 207/2009 stanovuje, že „ak neexistujú procesné ustanovenia v tomto nariadení, vo vykonávacom nariadení, v predpisoch o poplatkoch ani v rokovacom poriadku odvolacích senátov, úrad vezme do úvahy zásady procesného práva vo všeobecnosti uznávané v tejto oblasti v členských štátoch“, a že podľa judikatúry sa tento článok uplatňuje len v prípade medzery v procesných ustanoveniach alebo ich nejednoznačnosti [pozri rozsudok z 13. septembra 2010, Travel Service/ÚHVT – Eurowings Luftverkehrs (smartWings), T‑72/08, neuverejnený, EU:T:2010:395, bod 76 a citovanú judikatúru], predsa len uvedený článok nestanovuje, že v prípade, že ak procesné ustanovenie existuje, EUIPO tieto zásady nemôže vziať do úvahy. V každom prípade, keďže pojem zrejmá procedurálna chyba nie je vo vyššie uvedených nariadeniach vymedzený, článok 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, nie je jednoznačný, a teda nie je dostatočne jasný na to, aby vylúčil uplatnenie článku 83 nariadenia č. 207/2009.
67 Treba teda posúdiť, či podmienky uplatnenia všeobecnej právnej zásady umožňujúcej zrušenie nezákonných správnych aktov, t. j. podmienky pripomenuté v bode 60 vyššie, sú v prejednávanej veci splnené.
68 Čo sa týka dodržania primeranej lehoty, treba uviesť, že primeranosť lehoty na zrušenie sa musí posúdiť vzhľadom na okolnosti každej danej situácie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. mája 2010, Bui Van/Komisia, T‑491/08 P, EU:T:2010:191, body 58 až 63).
69 V prejednávanej veci boli účastníci konania už 22. júna 2016, to znamená štyri mesiace a pätnásť dní po prijatí rozhodnutia z 8. februára 2016, oboznámení so zámerom odvolacieho senátu zrušiť toto rozhodnutie. Okrem toho napadnuté rozhodnutie, ktorým sa zrušuje rozhodnutie z 8. februára 2016, bolo prijaté 3. augusta 2016, to znamená o niečo menej než šesť mesiacov po prijatí rozhodnutia z 8. februára 2016.
70 Je preto potrebné dospieť k záveru, že rozhodnutie z 8. februára 2016 bolo zrušené v primeranej lehote.
71 Čo sa týka dodržania zásady ochrany legitímnej dôvery v zákonnosť rozhodnutia z 8. februára 2016, treba uviesť, že v prípade, že bola proti rozhodnutiu podaná žaloba o zrušenie, osoba, ktorá je príjemcom tohto rozhodnutia, nemôže mať legitímnu dôveru v zákonnosť tohto rozhodnutia, kým súd Únie nerozhodne s konečnou platnosťou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. februára 2008, CELF a ministre de la Culture et de la Communication, C‑199/06, EU:C:2008:79, bod 68).
72 Z judikatúry navyše vyplýva, že ak je zrušený akt zjavne nezákonný, osoba, ktorá je príjemcom tohto aktu, mala mať ako obozretný hospodársky subjekt pochybnosti, pokiaľ ide o jeho zákonnosť, a nemôže sa odvolávať na legitímnu dôveru v jeho zákonnosť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. júna 1991, Cargill/Komisia, C‑248/89, EU:C:1991:264, bod 22, a z 20. novembra 2002, Lagardère a Canal+/Komisia, T‑251/00, EU:T:2002:278, body 147 až 149).
73 EUIPO tvrdí, že tak ako uviedol vedľajší účastník konania vo svojej žalobe o zrušenie vo veci T‑188/16, repowermap/EUIPO – Repower (REPOWER), podanej proti rozhodnutiu z 8. februára 2016, toto rozhodnutie nebolo odôvodnené, pokiaľ ide o vzťah medzi spornou ochrannou známkou a tovarmi a službami, na ktoré sa táto ochranná známka vzťahuje, takže žalobkyňa nemohla mať legitímnu dôveru v jeho zákonnosť.
74 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že povinnosť odôvodnenia, uvedená v článku 75 prvej vete nariadenia č. 207/2009, má rovnaký rozsah ako povinnosť zakotvená v článku 296 druhom odseku ZFEÚ, a že jej cieľom je umožniť jednak dotknutým osobám poznať odôvodnenie prijatého opatrenia na účel ochrany ich práv a jednak súdu Únie vykonať jeho preskúmanie zákonnosti rozhodnutia [pozri rozsudok z 8. októbra 2015, Société des produits Nestlé/ÚHVT (NOURISHING PERSONAL HEALTH), T‑336/14, neuverejnený, EU:T:2015:770, bod 11 a citovanú judikatúru].
75 Okrem toho odvolací senát nie je povinný sa vyjadriť ku všetkým tvrdeniam uvádzaným účastníkmi konania. Stačí, aby uviedol skutočnosti a právne úvahy, ktoré majú v štruktúre rozhodnutia zásadný význam (pozri rozsudok z 8. októbra 2015, NOURISHING PERSONAL HEALTH, T‑336/14, neuverejnený, EU:T:2015:770, bod 15 a citovanú judikatúru).
76 Napokon treba tiež pripomenúť, že opisný charakter ochrannej známky sa musí posúdiť jednak vo vzťahu k výrobkom alebo službám, pre ktoré sa zápis označenia navrhuje, a jednak vo vzťahu k tomu, ako ho vníma príslušná skupina verejnosti, ktorú tvoria spotrebitelia týchto tovarov alebo týchto služieb [pozri rozsudok z 9. novembra 2016, Smarter Travel Media/EUIPO (SMARTER TRAVEL), T‑290/15, neuverejnený, EU:T:2016:651, bod 25 a citovanú judikatúru].
77 Vzťah medzi spornou ochrannou známkou a tovarmi a službami, na ktoré sa táto ochranná známka vzťahuje, je tak súčasťou právnych úvah, ktoré majú v štruktúre rozhodnutia týkajúceho sa opisného charakteru ochrannej známky zásadný význam.
78 Rozhodnutie z 8. februára 2016 obsahuje len jeden jediný bod, konkrétne bod 34, ktorý sa týka vzťahu spornej ochrannej známky so zvyšnými tovarmi a službami (pozri bod 7 vyššie). Odvolací senát neuviedol žiadny opis týchto tovarov a služieb a ich charakteristických znakov, takže sa nedá pochopiť, prečo usúdil, že sporná ochranná známka nie je opisná, pokiaľ ide o tieto tovary a služby.
79 Vedľajší účastník konania navyše vo vyjadrení, v ktorom uviedol dôvody odvolania na odvolací senát, podrobne na takmer piatich stranách vysvetlil, prečo sa sporná ochranná známka mala považovať za opisnú vo vzťahu k zvyšným tovarom a službám. Takto napríklad uviedol, že sporná ochranná známka je opisná vo vzťahu k tovarom „elektrická energia, vrátane elektrickej energie vyrobenej za pomoci bioplynu; elektrická energia vyrobená za pomoci vody, vetra a slnka“, ktoré patria do triedy 4, keďže slovo „repower“ sa dá chápať ako účel týchto tovarov, ktorým je znovu poskytnúť energiu stroju, prístroju alebo inému zariadeniu, ktoré spotrebúva energiu. Vedľajší účastník konania tiež uviedol, že jednak je sporná ochranná známka opisná vo vzťahu k službám výroby energie patriacim do triedy 40, keďže slovo „repower“ sa dá chápať ako uvedenie nových zariadení na výrobu energie do prevádzky alebo nahradenie neefektívnych energetických zariadení, a jednak že je táto ochranná známka opisná vo vzťahu k službám „distribúcia energie; profesionálne poradenstvo vo vzťahu k prenosu (distribúcii) energie; poradenstvo v oblasti vyššie uvedených služieb“, ktoré patria do triedy 39, a to z dôvodu, že tieto služby umožňujú znovu spustiť alebo obnoviť distribúciu energie a zlepšujú energetickú účinnosť alebo výkonnosť distribúcie energie. Je pravda, že z judikatúry citovanej v bode 75 vyššie vyplýva, že odvolací senát nie je povinný sa vyjadriť ku všetkým tvrdeniam uvádzaným účastníkmi konania. Bod 34 rozhodnutia z 8. februára 2016 však zjavne nie je dostatočnou odpoveďou na argumentáciu vedľajšieho účastníka konania týkajúcu sa vzťahu medzi spornou ochrannou známkou a zvyšnými tovarmi a službami.
80 Navyše je pravda, že v prípade, že odvolací senát potvrdí rozhodnutie zrušovacieho oddelenia v celom rozsahu, a vzhľadom na funkčnú kontinuitu medzi zrušovacími oddeleniami a odvolacími senátmi, o ktorej svedčí článok 64 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 (teraz článok 71 ods. 1 nariadenia 2017/1001), toto rozhodnutie, ako aj jeho odôvodnenie sú súčasťou kontextu, v ktorom bolo rozhodnutie odvolacieho senátu prijaté, t. j. kontextu, ktorý účastníci konania poznajú a ktorý umožňuje súdu v plnom rozsahu vykonať jeho preskúmanie zákonnosti, pokiaľ ide o dôvodnosť posúdenia odvolacieho senátu [pozri rozsudok z 18. marca 2015, Naazneen Investments/ÚHVT – Energy Brands (SMART WATER), T‑250/13, neuverejnený, EU:T:2015:160, bod 16 a citovanú judikatúru]. Avšak aj za predpokladu, v prejednávanej veci rozhodnutie zrušovacieho oddelenia bolo dostatočne odôvodnené, nič to nemení na skutočnosti, že odvolací senát mal aspoň sumárne odpovedať na podrobnú argumentáciu vedľajšieho účastníka konania. Navyše treba dodať, že z rozhodnutia z 8. februára 2016 jednoznačne nevyplýva, že by rozhodnutie zrušovacieho oddelenia bolo v plnom rozsahu odvolacím senátom potvrdené.
81 Napokon žalobkyňa nesprávne tvrdí, že odvolací senát sa mohol uspokojiť so všeobecným odôvodnením. Súdny dvor totiž spresnil, že takáto možnosť sa vzťahuje len na výrobky a služby, ktoré medzi sebou vykazujú dostatočne priamu a konkrétnu súvislosť do takej miery, že tvoria kategóriu alebo skupinu výrobkov alebo služieb s dostatočnou rovnorodosťou (rozsudok zo 17. októbra 2013, Isdin/Bial‑Portela, C‑597/12 P, EU:C:2013:672, bod 27). Z napadnutého rozhodnutie pritom ani explicitne, ani implicitne nevyplýva, že by zvyšné tovary a služby tvorili kategóriu alebo skupinu výrobkov alebo služieb s dostatočnou rovnorodosťou v zmysle rozsudku zo 17. októbra 2013, Isdin/Bial‑Portela (C‑597/12 P, EU:C:2013:672).
82 Preto neúplné odôvodnenie rozhodnutia z 8. februára 2016, čo sa týka vzťahu medzi spornou ochrannou známkou a zvyšnými tovarmi a službami, malo u žalobkyne ako u obozretného hospodárskeho subjektu vyvolať pochybnosti, pokiaľ ide o jeho zákonnosť.
83 Vzhľadom na to, že zrušenie vlastného nezákonného rozhodnutia je dovolené iba v prípade splnenia určitých podmienok, nie je možné, tak ako žalobkyňa tvrdí, že by bolo v rozpore so zásadou riadnej správy vecí verejných, zásadou právnej istoty a zásadou právnej sily rozhodnutej veci, ak by ktorékoľvek oddelenie mohlo voľne meniť predmet sporu v prebiehajúcich konaniach.
84 Okrem toho všeobecná právna zásada umožňujúca zrušenie nezákonného rozhodnutia je zlučiteľná so zásadou riadnej správy vecí verejných. Opakovane totiž bolo rozhodnuté, že je oprávnené a v záujme riadnej správy vecí verejných, aby sa chyby a opomenutia v rozhodnutí opravili (pozri rozsudok z 15. júla 2015, Socitrel a Companhia Previdente/Komisia, T‑413/10 a T‑414/10, EU:T:2015:500, bod 176 a citovanú judikatúru).
85 Aj keď zásada právnej istoty a zásada legitímnej dôvery navyše vyžadujú, aby k zrušeniu nezákonného aktu došlo v primeranej lehote a aby sa prihliadlo na mieru, v akej sa dotknutá osoba prípadne mohla spoliehať na zákonnosť aktu, nič to nemení na skutočnosti, že takéto zrušenie je v zásade dovolené (pozri rozsudok zo 4. mája 2006, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑508/03, EU:C:2006:287, bod 68 a citovanú judikatúru).
86 Napokon treba uviesť, že s rozhodnutiami odvolacích senátov sa nespája žiadna právna sila rozhodnutej veci, okrem iného vzhľadom na to, že, tak ako bolo pripomenuté v bode 61 vyššie, konania pred EUIPO majú administratívnoprávnu povahu, a nie povahu súdnu [pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 8. decembra 2015, Giand/ÚHVT – Flamagas (FLAMINAIRE), T‑583/14, neuverejnený, EU:T:2015:943, bod 21].
87 Navyše je potrebné tiež pripomenúť, že skutočnosť, že v čase, kedy bolo rozhodnutie z 8. februára 2016 zrušené, prebiehalo pred Všeobecným súdom konanie o žalobe proti tomuto rozhodnutiu, vo veci T‑188/16, repowermap/EUIPO – Repower (REPOWER), nebránila jeho zrušeniu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2015, Socitrel a Companhia Previdente/Komisia, T‑413/10 a T‑414/10, EU:T:2015:500, bod 187).
88 Z uvedeného vyplýva, že podmienky stanovené judikatúrou citovanou v bode 60 vyššie sú v prejednávanej veci splnené.
89 Bez ohľadu na existenciu iného právneho základu však chyba pri voľbe právneho základu má za následok zrušenie dotknutého aktu vtedy, ak je spôsobilá mať dôsledky na jeho obsah, predovšetkým tým, že v konaní, v ktorom sa prijíma, došlo k vadám (rozsudok z 18. októbra 2011, Prepravky a koše, T‑53/10, EU:T:2011:601, bod 41).
90 Judikatúra týkajúca sa všeobecnej právnej zásady umožňujúcej retroaktívne zrušenie nezákonných správnych aktov pritom nestanovuje osobitný postup na zrušenie takýchto aktov (rozsudok z 18. októbra 2011, Prepravky a koše, T‑53/10, EU:T:2011:601, bod 42).
91 Treba tak dospieť k záveru, že na základe chyby odvolacieho senátu, pokiaľ ide o voľbu uplatniteľného právneho základu, neodôvodňuje zrušenie napadnutého rozhodnutia. Každé iné riešenie by napokon bolo ťažko zlučiteľné so zásadou riadneho výkonu spravodlivosti. Ak by totiž napadnuté rozhodnutie bolo zrušené z dôvodu chyby, pokiaľ ide voľbu právneho základu, Všeobecný súd by mal zrušiť aj rozhodnutie z 8. februára 2016, ktoré má vadu spočívajúcu v nedostatku odôvodnenia. Na základe uvedeného by jednak odvolací senát musel prijať nové rozhodnutie, ktoré by sa vzťahovalo na konanie o neplatnosť medzi repowermap.org a spoločnosťou Repower, týkajúce sa spornej ochrannej známky, a ktoré by pravdepodobne bolo totožné s rozhodnutím, ktoré prijal 26. septembra 2016 v nadväznosti na zrušenie rozhodnutia z 8. februára 2016, a jednak by žalobkyňa musela podať novú žalobu proti tomuto novému rozhodnutiu.
92 Ani ostatné tvrdenia žalobkyne nie sú presvedčivé.
93 Pokiaľ ide po prvé o argumentáciu, podľa ktorej jednak článok 83 nariadenia č. 207/2009 odkazuje na všeobecné zásady procesného práva v členských štátoch, a nie na všeobecné zásady práva Únie, a ďalej EUIPO mal byť povinný vyjadriť všeobecné zásady vnútroštátneho práva, opierajúc sa o zásady uplatniteľné vo všetkých členských štátoch bez výnimky, treba uviesť, že všeobecná právna zásada, podľa ktorej má správny orgán možnosť opätovne preskúmať, a prípadne zrušiť nezákonný správny akt, je založená na právnych poriadkoch členských štátov a bola uznaná už v úplne prvých rozsudkoch Súdneho dvora (rozsudky z 12. júla 1957, Algera a i./Spoločné zhromaždenie, 7/56 a 3/57 až 7/57, EU:C:1957:7, s. 115 a 116; z 22. marca 1961, Snupat/Vysoký úrad, 42/59 a 49/59, EU:C:1961:5, s. 160, a z 13. júla 1965, Lemmerz‑Werke/Vysoký úrad, 111/63, EU:C:1965:76, s. 852). Od svojho uznania bola existencia tejto zásady, založenej na právnych poriadkoch členských štátov, mnohokrát pripomenutá Súdnym dvorom a Všeobecným súdom (rozsudky z 3. marca 1982, Alpha Steel/Komisia, 14/81, EU:C:1982:76, bod 10; z 5. decembra 2000, Gooch/Komisia, T‑197/99, EU:T:2000:282, bod 53; z 12. septembra 2007, González y Díez/Komisia, T‑25/04, EU:T:2007:257, bod 97, a z 11. júla 2013, BVGD/Komisia, T‑104/07 a T‑339/08, neuverejnený, EU:T:2013:366, bod 63). Súdy Únie teda ustálene usudzovali, že táto zásada je uznávaná vo vnútroštátnych právnych poriadkoch členských štátov. Žalobkyňa neuvádza príklad žiadneho členského štátu, v ktorom by táto zásada nebola uznávaná. Tvrdí len to, že napríklad v Nemecku zo zásady devolutívneho účinku vyplýva, že v prípade súdnej žaloby zaniká právomoc predchádzajúceho orgánu. Toto tvrdenie sa však netýka existencie zásady, podľa ktorej má správny orgán možnosť opätovne preskúmať, a prípadne zrušiť individuálny správny akt, ale len spôsobu uplatnenia tejto možnosti.
94 Pokiaľ ide po druhé o argumentáciu, podľa ktorej zásady, akou je zásada ochrany legitímnej dôvery, zásada riadnej správy vecí verejných a zásada právnej istoty bránia zrušeniu rozhodnutia, ktoré je predmetom žaloby pred Všeobecným súdom, keďže existuje riziko, že tieto dva orgány dospejú k opačným záverom, treba uviesť, že v prípade, že sa rozhodnutie odvolacieho senátu zruší v čase, kedy bola proti tomuto rozhodnutiu podaná žaloba na Všeobecný súd, a vo veci tejto žaloby teda prebieha konanie, Všeobecný súd konanie týkajúce sa tejto žaloby zastaví. Neexistuje teda žiadne riziko, že by Všeobecný súd dospel k opačnému záveru než odvolací senát.
95 Vzhľadom na vyššie uvedené sa tento žalobný dôvod musí zamietnuť.
O štvrtom žalobnom dôvode založenom na nedostatku odôvodnenia
96 Žalobkyňa tvrdí, že odvolací senát porušil svoju povinnosť odôvodnenia, keďže nepreskúmal tvrdenia, ktoré sa pred ním uviedli. Žalobkyňa tvrdí, že ona už všetky tvrdenia, na ktoré poukazuje pred Všeobecným súdom, uviedla vo svojich pripomienkach pred odvolacím senátom. Odvolací senát pritom v napadnutom rozhodnutí nepreskúmal rozhodnutie veľkého odvolacieho senátu. Uviedol iba toľko, že článok 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, je stále uplatniteľný, a že rozhodnutie z 8. februára 2016 obsahuje procedurálnu chybu, a na ostatné tvrdenia neodpovedal.
97 EUIPO a vedľajší účastník konania sa k tomuto žalobnému dôvodu nevyjadrili.
98 Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací senát uviedol skutočnosti a právne úvahy, ktoré majú v štruktúre napadnutého rozhodnutia zásadný význam, v zmysle judikatúry citovanej v bode 75 vyššie. Uviedol totiž, že článok 80 nariadenia č. 207/2009, stará verzia, je stále účinný, že EUIPO má povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, a predovšetkým zanalyzovať dôvody zamietnutia s ohľadom na tovary a služby, ktorých sa ochranná známka týka, a že rozhodnutie z 8. februára 2016 bolo zrušené z dôvodu, že má vadu spočívajúcu v nedostatku odôvodnenia, ktoré predstavuje zrejmú procedurálnu chybu.
99 Odvolací senát nebol povinný odpovedať na tvrdenie založené na rozhodnutí veľkého odvolacieho senátu, ktoré v prejednávanej veci nebolo relevantné.
100 Štvrtý žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.
101 Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobu treba zamietnuť v celom rozsahu.
O trovách
102 Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu je účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
103 V zmysle článku 135 ods. 1 rokovacieho poriadku však platí, že ak si to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, Všeobecný súd môže rozhodnúť, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť iba časť trov konania druhého účastníka, resp. vôbec mu nemusí uložiť povinnosť nahradiť trovy konania. Okrem toho podľa článku 135 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd účastníkovi konania uložiť povinnosť nahradiť časť alebo celé trovy konania, aj keď mal vo veci úspech, pokiaľ to odôvodňuje jeho správanie, vrátane správania pred podaním žaloby.
104 Navyše je potrebné uviesť, že Všeobecný súd má možnosť uložiť povinnosť nahradiť trovy konania inštitúcii, ktorej rozhodnutie nebolo zrušené, z dôvodu nedostatkov tohto rozhodnutia, ktoré mohli žalobcu viesť k tomu, aby podal žalobu (pozri rozsudok z 9. septembra 2010, Evropaïki Dynamiki/Komisia, T‑387/08, neuverejnený, EU:T:2010:377, bod 177 a citovanú judikatúru).
105 V prejednávanej veci žalobkyňa nemala úspech. Žalobkyňa by však nemusela podať žalobu v prejednávanej veci a vedľajší účastník konania by nebol nútený vstúpiť do konania, ak by EUIPO nemusel prijať napadnuté rozhodnutie s cieľom zrušenia rozhodnutia z 8. februára 2016, ktoré malo vadu spočívajúcu v nedostatku odôvodnenia. Okrem toho je napadnuté rozhodnutie nesprávne založené na článku 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, čo mohlo žalobkyňu viesť k tomu, aby podala žalobu v prejednávanej veci.
106 Všeobecný súd sa preto domnieva, že okolnosti prejednávanej veci odôvodňujú rozhodnutie, že EUIPO musí znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vynaložené tak žalobkyňou, ako aj vedľajším účastníkom konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) znáša svoje vlastné náklady a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vynaložili Repower AG a repowermap.org.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 21. februára 2018.
Podpisy