Vec T‑727/16
Repower AG
proti
Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo
„Ochranná známka Európskej únie – Rozhodnutie odvolacieho senátu, ktorým bolo predchádzajúce rozhodnutie zrušené – Článok 80 nariadenia (ES) č. 207/2009 [teraz článok 103 nariadenia (EÚ) 2017/1001] – Všeobecná právna zásada umožňujúca zrušenie nezákonného správneho aktu“
Abstrakt – Rozsudok Všeobecného súdu (piata komora) z 21. februára 2018
1. Ochranná známka Európskej únie – Procesné ustanovenia – Výmaz alebo zrušenie – Právomoc odvolacích senátov
(Nariadenie Rady č. 207/2009, článok 65 a článok 80 ods. 1 a 3)
2. Ochranná známka Európskej únie – Procesné ustanovenia – Výmaz alebo zrušenie – Podmienka – Zrejmá procesná chyba – Nedostatok odôvodnenia – Vylúčenie
(Nariadenie Rady č. 207/2009, článok 80)
3. Ochranná známka Európskej únie – Procesné ustanovenia – Odkaz na všeobecné zásady – Všeobecná zásady umožňujúca retroaktívne zrušenie nezákonných správnych aktov
(Nariadenie Rady č. 207/2009)
4. Ochranná známka Európskej únie – Procesné ustanovenia – Odkaz na všeobecné zásady – Všeobecná zásady umožňujúca retroaktívne zrušenie nezákonných správnych aktov – Zlučiteľnosť so zásadou riadnej správy vecí verejných
(Nariadenie Rady č. 207/2009)
5. Akty inštitúcií – Zrušenie – Protiprávne akty – Podmienky
6. Ochranná známka Európskej únie – Procesné ustanovenia – Odôvodnenie rozhodnutí – Článok 75 prvá veta nariadenia č. 207/2009 – Rovnaký význam ako článok 296 ZFEÚ
(Článok 296 ZFEÚ; nariadenie Rady č. 207/2009, článok 75 prvá veta)
7. Akty inštitúcií – Voľba právneho základu – Nesprávne posúdenie – Zrušenie aktu – Podmienky
1. V časti A oddiele 6 bode 1.2 pokynov Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) na preskúmavanie sa uvádza, že „rozhodnutia o zrušení/výmaze sa prijímajú odborom alebo oddelením, ktoré vykonalo zápis alebo vydalo rozhodnutie a možno ich napadnúť odvolaním v súlade s článkom 58 ods. 2 nariadenia č. 207/2009“.
Je pravda, že ustanovenia pokynov Úradu na preskúmavanie, ktoré sa týkajú právomoci zrušenia, nespomínajú odvolacie senáty. Takéto pokyny však predstavujú len kodifikáciu postupov, ktoré si samotný Úrad navrhuje uplatňovať. Obsah týchto pokynov tak nemôže mať ako taký ani prednosť pred ustanoveniami nariadení č. 207/2009 ochrannej známke Európskej únie a 2868/95, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 40/94 o ochrannej známke spoločenstva, ani nemôže zmeniť výklad týchto ustanovení zo strany súdu Únie. Tieto pokyny sa majú práve naopak vykladať v súlade s ustanoveniami nariadení č. 207/2009 a 2868/95.
V dôsledku uvedeného z ustanovení pokynov Úradu na preskúmavanie nemožno vyvodiť, že odvolacie senáty nemajú právomoc zrušiť svoje rozhodnutia, keďže z článku 80 ods. 3 nariadenia č. 207/2009 v starom znení, v spojení s článkom 65 uvedeného nariadenia, vyplýva, že právomoc zrušenia, uvedená v odseku 1 článku 80 nariadenia č. 207/2009 v starom znení je zverená aj odvolacím senátom.
Navyše treba zdôrazniť, že Všeobecný súd už rozhodol, že skutočnosť, že pred ním prebieha konanie o žalobe proti rozhodnutiu Komisie v čase, kedy bolo toto rozhodnutie zrušené, nebráni jeho zrušeniu. Nič nenaznačuje, že by sa malo zvoliť odlišné riešenie, pokiaľ ide o rozhodnutie odvolacieho senátu. Je potrebné naopak usudzovať, že ak Všeobecný súd rozhodne o zastavení konania v dôsledku zrušenia rozhodnutia odvolacieho senátu, ktoré je pred ním napadnuté, implicitne uznáva, že odvolacie senáty majú právomoc zrušiť svoje rozhodnutia a že tak môžu urobiť aj v prípade, že sú tieto rozhodnutia predmetom žaloby na Všeobecnom súde
(pozri body 39 – 41, 44)
2. Všeobecný súd uviedol, že procedurálna chyba v zmysle článku 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 v starom znení je chybou, ktorá má procesné dôsledky. Všeobecný súd rovnako zdôraznil, že preskúmanie z vecného hľadiska, či dokonca zmena rozhodnutia prijatého odvolacím senátom, nemôže byť vykonaná v rámci článku 80 nariadenia č. 207/2009 v starom znení.
Okrem toho Všeobecný súd v rozsudku z 22. novembra 2011, mPAY24/OHMI – Ultra, T‑275/10, usúdil, že korigendum rozhodnutia odvolacieho senátu, ktorým bol do tohto rozhodnutia doplnený bod týkajúci sa opisného charakteru spornej ochrannej známky, pokiaľ ide o tovary a služby, na ktoré sa táto ochranná známka vzťahuje, sa týka samotnej podstaty korigovaného rozhodnutia. Všeobecný súd z toho vyvodil nielen to, že toto korigendum nemohlo byť prijaté na základe pravidla 53 nariadenia č. 2868/95 (teraz článok 102 ods. 1 nariadenia 2017/1001), ktorým sa vykonáva nariadenie č. 40/94 o ochrannej známke spoločenstva, v ktorom sa stanovuje, že „sa môžu opravovať len jazykové chyby, prepisy a zjavné chyby“, ale tiež že nemohlo byť prijaté na základe článku 80 nariadenia č. 207/2009 v starom znení, a to z dôvodu, že v danom prípade neboli splnené podmienky na uplatnenie tohto článku, keďže nedošlo k žiadnej zrejmej procedurálnej chybe.
Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 22. novembra 2011, MPAY24, T‑275/10, bolo cieľom bodu, ktorý odvolací senát doplnil vo svojom korigende, doplniť odôvodnenie korigovaného rozhodnutia. Z vyššie uvedeného rozsudku tak vyplýva, že doplnenie odôvodnenia rozhodnutia má vplyv na samotnú podstatu tohto rozhodnutia a že nedostatok odôvodnenia nemožno považovať za procedurálnu chybu v zmysle článku 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 v starom znení.
Tento záver nie je spochybnený rozsudkom z 18. októbra 2011, Prepravky a koše, T‑53/10, na ktorý poukazuje Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO). V bode 37 uvedeného rozsudku Všeobecný súd uviedol, že porušenie práva na obranu predstavuje chybu majúcu vplyv na konanie, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia odvolacieho senátu, a teda chybu, ktorá môže zneplatniť podstatu tohto rozhodnutia. Všeobecný súd z tohto tvrdenia a z judikatúry, podľa ktorej pod pojem „zrejmá chyba“ nemôže spadať chyba, ktorá môže zneplatniť podstatu rozhodnutia, vyvodil záver, že porušenie práva na obranu nepredstavuje zrejmú chybu v zmysle článku 39 nariadenia č. 2245/2002, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 6/2002 o dizajnoch spoločenstva, ktorú možno opraviť. Bod 37 rozsudku z 18. októbra 2011, Prepravky a koše, T‑53/10, teda neumožňuje vyvodiť žiaden záver týkajúci sa otázky, či nedostatok odôvodnenia predstavuje „zrejmú procedurálnu chybu“ v zmysle článku 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 v starom znení.
(pozri body 55 – 58)
3. Keďže konanie pred odvolacími senátmi má administratívnoprávnu povahu, rozhodnutia prijaté odvolacími senátmi majú administratívnoprávnu povahu, a preto sa odvolacie senáty pri zrušení svojich rozhodnutí v zásade môžu oprieť o všeobecnú právnu zásadu umožňujúcu zrušenie nezákonného správneho aktu.
Treba však posúdiť, či vzhľadom na to, že v nariadení č. 207/2009 o ochrannej známke Európskej únie existuje ustanovenie týkajúce sa zrušenia rozhodnutí oddelení Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO), môže byť zrušenie rozhodnutia odvolacieho senátu založené na tejto všeobecnej právnej zásade.
Rozsudok z 18. októbra 2011, Prepravky a koše, T‑53/10, na ktorý poukazuje Úrad, neumožňuje rozhodnúť túto otázku. Je pravda, že Všeobecný súd v tomto rozsudku po tom, ako konštatoval, že opravné rozhodnutie odvolacieho senátu nebolo možné prijať na základe článku 39 nariadenia č. 2245/2002, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 6/2002 o dizajnoch spoločenstva, preskúmal, či toto rozhodnutie mohlo byť prijaté na základe všeobecnej právnej zásady umožňujúcej retroaktívne zrušenie nezákonného správneho aktu. V nariadení č. 6/2002 o dizajnoch spoločenstva alebo v nariadení č. 2245/2002 však neexistuje ustanovenie zodpovedajúce článku 80 nariadenia č. 207/2009, ktoré by upravovalo konanie o zrušenie rozhodnutí prijatých vo veci dizajnov.
V rozsudkoch z 12. septembra 2007, González y Díez/Komisia, T‑25/04, bod 97, a z 18. septembra 2015, Deutsche Post/Komisia, T‑421/07 RENV, bod 47, ktoré boli vydané vo veciach týkajúcich sa štátnej pomoci, Všeobecný súd – po tom, ako konštatoval, že Komisia nemôže zrušiť svoje rozhodnutie na základe článku 9 nariadenia č. 659/1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ], t. j. článku, ktorý upravuje právomoc zrušiť rozhodnutia Komisie – zdôraznil, že možnosť Komisie zrušiť rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo o štátnej pomoci, nie je obmedzená iba na situáciu uvedenú v článku 9 tohto nariadenia, ktorá je len osobitným vyjadrením všeobecnej právnej zásady umožňujúcej retroaktívne zrušenie nezákonného správneho aktu, ktorým boli založené subjektívne práva. Všeobecný súd dodal, že takéto zrušenie sa stále môže uskutočniť, pod podmienkou, že inštitúcia, ktorá akt vydala, splnila podmienky týkajúce sa dodržania primeranej lehoty a legitímnej dôvery adresáta aktu, ktorý sa mohol spoliehať na jeho zákonnosť.
Z rozsudkov uvedených v predchádzajúcom bode tak vyplýva, že aj v prípade, že normotvorca upravil postup zrušenia aktov určitej inštitúcie, táto inštitúcia môže zrušiť akt na základe všeobecnej právnej zásady umožňujúcej zrušenie nezákonných správnych aktov pod podmienkou dodržania určitých podmienok.
Hoci je navyše pravda, že článok 83 nariadenia č. 207/2009 stanovuje, že „ak neexistujú procesné ustanovenia v tomto nariadení, vo vykonávacom nariadení, v predpisoch o poplatkoch ani v rokovacom poriadku odvolacích senátov, úrad vezme do úvahy zásady procesného práva vo všeobecnosti uznávané v tejto oblasti v členských štátoch“, a že podľa judikatúry sa tento článok uplatňuje len v prípade medzery v procesných ustanoveniach alebo ich nejednoznačnosti [pozri rozsudok z 13. septembra 2010, Travel Service/ÚHVT – Eurowings Luftverkehrs (smartWings), T‑72/08, neuverejnený, bod 76 a citovanú judikatúru], predsa len uvedený článok nestanovuje, že v prípade, že ak procesné ustanovenie existuje, Úrad tieto zásady nemôže vziať do úvahy. V každom prípade, keďže pojem zrejmá procedurálna chyba nie je vo vyššie uvedených nariadeniach vymedzený, článok 80 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 v starom znení nie je jednoznačný, a teda nie je dostatočne jasný na to, aby vylúčil uplatnenie článku 83 nariadenia č. 207/2009.
(pozri body 61 – 66)
4. Všeobecná právna zásada umožňujúca zrušenie nezákonného rozhodnutia je zlučiteľná so zásadou riadnej správy vecí verejných. Opakovane totiž bolo rozhodnuté, že je oprávnené a v záujme riadnej správy vecí verejných, aby sa chyby a opomenutia v rozhodnutí opravili.
Aj keď zásada právnej istoty a zásada legitímnej dôvery navyše vyžadujú, aby k zrušeniu nezákonného aktu došlo v primeranej lehote a aby sa prihliadlo na mieru, v akej sa dotknutá osoba prípadne mohla spoliehať na zákonnosť aktu, nič to nemení na skutočnosti, že takéto zrušenie je v zásade dovolené.
Napokon treba uviesť, že s rozhodnutiami odvolacích senátov sa nespája žiadna právna sila rozhodnutej veci, okrem iného vzhľadom na to, že konania pred Úradom Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) majú administratívnoprávnu povahu, a nie povahu súdnu.
(pozri body 84 – 86)
5. Pozri text rozhodnutia.
(pozri bod 72)
6. Pozri text rozhodnutia.
(pozri body 74, 75)
7. Pozri text rozhodnutia.
(pozri bod 89)