ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)
z 12. mája 2010 (*)
„Odvolanie – Verejná služba – Prijímanie do zamestnania – Verejné výberové konanie – Rozhodnutie konštatujúce, že uchádzač neuspel na ústnej skúške – Odmietnutie Komisie vyhovieť opatreniu na zabezpečenie priebehu konania“
Vo veci T‑560/08 P,
ktorej predmetom je odvolanie podané proti rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) zo 14. októbra 2008, Meierhofer/Komisia (F‑74/07, zatiaľ neuverejnený v Zbierke), smerujúce k zrušeniu tohto rozsudku,
Európska komisia, v zastúpení: J. Currall a B. Eggers, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci B. Wägenbaur, advokát,
odvolateľka,
ďalší účastník konania:
Stefan Meierhofer, bydliskom v Mníchove (Nemecko), v zastúpení: H.‑G. Schiessl, advokát,
žalobca v prvostupňovom konaní,
VŠEOBECNÝ SÚD (odvolacia komora),
v zložení: predseda komory M. Jaeger (spravodajca), sudcovia A. W. H. Meij a M. Vilaras,
tajomník: B. Pastor, zástupkyňa tajomníka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 13. januára 2010,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojím odvolaním podaným na základe článku 9 prílohy I Štatútu Súdneho dvora Európskej únie Komisia Európskych spoločenstiev žiada zrušenie rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) zo 14. októbra 2008, Meierhofer/Komisia (F‑74/07, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Súd pre verejnú službu zrušil rozhodnutie výberovej komisie výberového konania EPSO/AD/26/05 z 19. júna 2007 potvrdzujúce, že žalobca v prvostupňovom konaní nezložil ústnu skúšku v uvedenom výberovom konaní.
Okolnosti predchádzajúce sporu a právny rámec
2 Ako vyplýva z napadnutého rozsudku (body 8 až 11), Stefan Meierhofer, žalobca v prvostupňovom konaní, ktorý je nemeckým štátnym príslušníkom, sa zúčastnil na všeobecnom výberovom konaní EPSO/AD/26/05 (ďalej len „výberové konanie“), o ktorom bolo uverejnené oznámenie v Úradnom vestníku Európskej únie 20. júla 2005 (Ú. v. EÚ C 178 A, s. 3). Po tom, ako S. Meierhofer uspel v predvýberových testoch, ako aj na písomných skúškach, sa 29. marca 2007 zúčastnil na ústnej skúške.
3 Listom z 10. mája 2007 predseda výberovej komisie výberového konania informoval S. Meierhofera, že ziskom 24,5 bodu na ústnej skúške, nedosiahol minimálny požadovaný prah 25 z 50, a nemôže byť uvedený na zoznam úspešných uchádzačov (ďalej len „rozhodnutie z 10. mája 2007“).
4 S. Meierhofer podal listom z 11. mája 2007 žiadosť o opätovné preskúmanie rozhodnutia z 10. mája 2007, pričom s odkazom na zápisnicu pripojenú k žalobe, ktorú si sám spísal po ústnej skúške, vyjadril názor, že v priebehu tejto skúšky odpovedal správne aspoň na 80 % otázok. Žalobca teda požadoval overenie hodnotenia svojej ústnej skúšky a subsidiárne vysvetlenie k hodnoteniu, ktoré získal ku každej z otázok položených počas tejto skúšky.
5 Listom z 19. júna 2007 predseda výberovej komisie výberového konania informoval S. Meierhofera, že po opätovnom preskúmaní jeho kandidatúry nenašla výberová komisia dôvod na zmenu jeho výsledkov (ďalej len „rozhodnutie z 19. júna 2007“). V tomto liste bolo tiež S. Meierhoferovi oznámené na jednej strane, že pokiaľ ide o jeho osobitné znalosti, množstvo neuspokojujúcich odpovedí prekročilo množstvo uspokojujúcich odpovedí a na druhej strane, že ústna skúška prebehla podľa kritérií uvedených v oznámení o výberovom konaní a že vzhľadom na tajnosť rokovania výberovej komisie požadovanú článkom 6 prílohy III Služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev (ďalej len „služobný poriadok“) nie je možné poskytovať kandidátom ani hodnotiacu matricu, ani rozpis ich známok získaných na ústnej skúške.
6 Oznámenie o výberovom konaní obsahuje pod nadpisom „B. Priebeh výberového konania“ tieto pravidlá týkajúce sa ústnej skúšky a zápisu do zoznamu úspešných uchádzačov:
„3. Ústna skúška – Hodnotenie
e) Pohovor pred výberovou komisiou v hlavnom jazyku kandidáta, umožňujúci zhodnotiť jeho spôsobilosť vykonávať pracovné úlohy uvedené pod nadpisom A bodom I. Tento pohovor sa týka najmä osobitných znalostí spojených s oblasťou pôsobnosti a znalostí o Európskej únii, jej inštitúciách a jej politikách. Preskúmajú sa tiež znalosti druhého jazyka. Tento pohovor smeruje tiež k zhodnoteniu schopnosti prispôsobenia kandidátov práci v multikultúrnom prostredí v rámci európskej verejnej služby.“
7 Okrem iného článok 6 prílohy III služobného poriadku stanovuje:
„Rokovanie výberovej komisie je tajné.“
Konanie v prvom stupni a napadnutý rozsudok
8 Svojím návrhom podaným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 3. júla 2007 S. Meierhofer podal žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia z 10. mája 2007 a rozhodnutia z 19. júna 2007, ako aj uloženia viacerých príkazov Komisii.
9 Súd pre verejnú službu v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania prijatých podľa článku 55 svojho rokovacieho poriadku vyzval v prípravnej správe pre pojednávanie zaslanej účastníkom 7. februára 2008 Komisiu, aby pred pojednávaním predložila:
„a) hodnotiacu matricu a rozpis známok získaných na ústnej skúške… žalobcu, na ktoré odkazuje rozhodnutie z 19. júna 2007 nevyhovujúce jeho žiadosti o opätovné preskúmanie;
b) akékoľvek ďalšie informácie vzťahujúce sa na posudzovanie kvality výkonu žalobcu počas ústnej skúšky;
c) anonymný prehľad hodnotení ostatných kandidátov, ktorí dosiahli na ústnej skúške vylučujúcu známku;
d) výpočty vedúce k presnému výsledku 24,5 bodu z 50 pre hodnotenie žalobcu na ústnej skúške.“
10 Táto prípravná správa pre pojednávanie spresňovala, že oboznámenie žalobcu s vyššie uvedenými informáciami sa uskutoční v rozsahu, v akom bude také oboznámenie zlučiteľné so zásadou tajnosti rokovania výberovej komisie a/alebo po vynechaní určitých informácií, ktorých sprístupnenie by uvedenú zásadu narušilo.
11 V odpovedi na nariadenie týchto opatrení na zabezpečenie priebehu konania Komisia listom doručeným kancelárii Súdu pre verejnú službu 18. februára 2008 tomuto súdu odovzdala, tak ako sa to požadovalo v prípravnej správe pre pojednávanie pod písmenom c), anonymnú tabuľku vylučujúcich hodnotení kandidátov, ktorí neuspeli na ústnej skúške. Komisia však nepredložila dôkazy požadované v uvedenej správe pod písmenami a), b) a d), v zásade tvrdiac, že pri neexistencii dôkazu porušenia pravidiel riadiacich práce výberovej komisie samotný žalobný dôvod založený na povinnosti odôvodnenia neopodstatňuje vzhľadom na tajnosť rokovania výberovej komisie predloženie ďalších dôkazov a listín požadovaných Súdom pre verejnú službu.
12 V bode 16 in fine napadnutého rozsudku Súd pre verejnú službu uviedol túto pripomienku:
„Komisia okrem toho poznamenala, že nie je povinná také dôkazy a listiny predložiť, či už Súd [pre verejnú službu] postupuje prostredníctvom opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ako je to v tomto prípade, alebo dokonca prostredníctvom dokazovania.“
13 S. Meierhofer doručil 20. marca 2008 kancelárii Súdu pre verejnú službu pripomienky k opatreniam na zabezpečenie priebehu konania adresovaným Komisii, a konkrétne k reakcii Komisie na tieto opatrenia.
14 Listom z 19. mája 2008 Komisia odpovedala na tieto pripomienky, pričom ich kópiu doručila na pojednávanie, ktoré sa konalo 23. apríla 2008.
15 V napadnutom rozsudku Súd pre verejnú službu najskôr konštatoval, že žaloba mala byť považovaná za smerujúcu len proti rozhodnutiu z 19. júna 2007 z dôvodu, že ak kandidát vo výberovom konaní požaduje opätovné preskúmanie rozhodnutia prijatého výberovou komisiou, práve rozhodnutie prijaté výberovou komisiou po opätovnom preskúmaní situácie kandidáta predstavuje rozhodnutie negatívne ovplyvňujúce kandidáta (body 19 a 20 napadnutého rozsudku). Ďalej Súd pre verejnú službu po tom, ako preskúmal a vyhovel prvému žalobnému dôvodu S. Meierhofera, založenému na porušení povinnosti odôvodnenia (body 30 až 55 napadnutého rozsudku), zrušil rozhodnutie z 19. júna 2007 a zaviazal Komisiu na náhradu trov konania, pričom zamietol ostatné žalobné návrhy S. Meierhofera z dôvodu, že tento súd zjavne nemá právomoc ukladať inštitúciám príkazy.
16 Na účely daného odvolania treba po prvé uviesť, že Súd pre verejnú službu pripomenul, že každé rozhodnutie týkajúce sa konkrétneho jednotlivca prijaté v súlade so služobným poriadkom a negatívne ovplyvňujúce jednotlivca musí byť odôvodnené a cieľom povinnosti odôvodnenia je jednak umožniť súdu vykonávať preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a jednak poskytnúť dotknutej osobe informácie nevyhnutné na to, aby vedela, či je alebo nie je rozhodnutie dôvodné, a aby sa jej umožnilo posúdiť vhodnosť podania žaloby. Uviedol však, odvolávajúc sa na rozsudok Súdneho dvora zo 4. júla 1996, Parlament/Innamorati (C‑254/95 P, Zb. s. I‑3423, body 24 až 28), že pokiaľ ide o rozhodnutia prijaté výberovou komisiou výberového konania, povinnosť odôvodnenia musí byť zosúladená s dodržaním utajenia prác výberovej komisie na základe článku 6 prílohy III služobného poriadku, pričom toto utajenie je ustanovené s cieľom zaručiť nezávislosť výberových komisií výberového konania a objektivitu ich práce. Dodržiavanie tohto utajenia bráni sprístupneniu tak postojov zaujatých jednotlivými členmi výberových komisií, ako aj akýchkoľvek dôkazov vzťahujúcich sa na osobné alebo komparatívne hodnotenia týkajúce sa kandidátov a požiadavka na odôvodnenie rozhodnutí výberovej komisie výberového konania musí zohľadniť povahu predmetných prác, ktoré sú v štádiu hodnotenia spôsobilosti kandidátov predovšetkým komparatívnej povahy a vzhľadom na to sa na ne vzťahuje utajenie, ktoré vyplýva zo samotnej podstaty týchto prác (body 30 a 31 napadnutého rozsudku).
17 Súd pre verejnú službu zdôraznil, že podľa judikatúry „oboznámenie s hodnoteniami získanými na rozličných skúškach“ predstavuje dostatočné odôvodnenie rozhodnutí výberovej komisie (rozsudok Parlament/Innamorati, už citovaný v bode 16 vyššie, bod 31; rozsudky Súdu prvého stupňa z 21. mája 1996, Kaps/Súdny dvor, T‑153/95, Zb. VS s. I‑A‑233 a II‑663, bod 81; z 2. mája 2001, Giulietti a i./Komisia, T‑167/99 a T‑174/99, Zb. VS s. I‑A‑93 a II‑441, bod 81; z 23. januára 2003, Angioli/Komisia, T‑53/00, Zb. VS s. I‑A‑13 a II‑73, bod 69, a z 31. mája 2005, Gibault/Komisia, T‑294/03, Zb. VS s. I‑A‑141 a II‑635, bod 39) (bod 32 napadnutého rozsudku).
18 Po druhé, Súd pre verejnú službu spresnil rozsah judikatúry v tejto oblasti (bod 34 napadnutého rozsudku).
19 Súd pre verejnú službu sa odvoláva na judikatúru existujúcu v záležitosti neúspechu v písomnej fáze výberového konania, podľa ktorej kandidát zvyčajne dostáva pomerne úplné vysvetlenie svojho neúspechu, keď získava nielen rozličné individuálne hodnotenia, ale aj odôvodnenie individuálneho vylučujúceho hodnotenia, ktoré viedlo k jeho vylúčeniu z pokračovania výberového konania, ako aj ďalšie informácie (rozsudky Súdu prvého stupňa z 25. júna 2003, Pyres/Komisia, T‑72/01, Zb. VS s. I‑A‑169 a II‑861, bod 70; zo 17. septembra 2003, Alexandratos a Panagiotou/Rada, T‑233/02, Zb. VS s. I‑A‑201 a II‑989, bod 31, a zo 14. júla 2005, Le Voci/Rada, T‑371/03, Zb. VS s. I‑A‑209 a II‑957, body 115 až 117; rozsudky Súdu pre verejnú službu z 13. decembra 2007, Van Neyghem/Komisia, F‑73/06, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 72, 79 a 80, a zo 4. septembra 2008, Dragoman/Komisia, F‑147/06, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 21, 82 a 83) (bod 39 napadnutého rozsudku).
20 V tomto ohľade Súd pre verejnú službu zdôraznil skutočnosť, že hoci osoby, ktoré opravujú písomné skúšky, nemusia dotknuté osoby poznať, a sú teda chránené pred zasahovaním a tlakmi, na ktoré poukazuje rozsudok Parlament/Innamorati, už citovaný v bode 16 vyššie, na rozdiel od členov výberovej komisie zasadajúcej počas ústnej fázy táto okolnosť objektívne neodôvodňuje existenciu podstatných rozdielov medzi požiadavkami na odôvodnenie v prípade neúspechu v písomnej fáze, tak ako tieto požiadavky vyplývajú z judikatúry uvedenej v bode 39 napadnutého rozsudku, a požiadavkami na odôvodnenie, ktoré obhajuje Komisia v prípade nezloženia ústnej skúšky a ktoré by konkrétne v tejto veci pozostávali z poskytnutia žalobcovi iba individuálneho vylučujúceho hodnotenia.
21 Po tretie Súd pre verejnú službu pripomenul, že hoci sa otázka zosúladenia povinnosti odôvodnenia s dodržaním zásady tajnosti rokovania výberovej komisie, najmä pokiaľ ide o otázku, či oznámenie iba individuálneho vylučujúceho hodnotenia vylúčenému počas ústnej fázy spĺňa uvedenú povinnosť, prikláňa najčastejšie v prospech zásady tajnosti rokovania výberovej komisie, za osobitných okolností to môže byť inak, a to tým viac, že nedávna judikatúra týkajúca sa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331) preukazuje vývoj v prospech transparentnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 18. decembra 2007, Švédsko/Komisia, C‑64/05 P, Zb. s. I‑11389, a z 1. júla 2008, Švédsko a Turco/Rada, C‑39/05 P a C‑52/05 P, Zb. s. I‑4723) (bod 40 napadnutého rozsudku).
22 Po štvrté Súd pre verejnú službu vysvetlil viaceré dôvody, pre ktoré musela byť prejednávaná vec považovaná za vykazujúcu osobitné okolnosti v zmysle bodu 21 vyššie (body 42 až 48 napadnutého rozsudku).
23 Po piate Súd pre verejnú službu vyvodil dôsledky z existencie osobitných okolností a rozhodol, že aj keď oboznámenie žalobcu s individuálnym vylučujúcim hodnotením, ktoré získal na ústnej skúške, konkrétne známkou 24,5 z 50, predstavuje viac ako len jednoduché východisko odôvodnenia, ku ktorému mohli byť podľa judikatúry (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. novembra 1997, Berlingieri Vinzek/Komisia, T‑71/96, Zb. VS s. I‑A‑339 a II‑921, bod 79) v priebehu konania predložené dodatočné spresnenia, naopak, táto známka samotná nie je za okolností tejto veci dostatočná na to, aby úplne splnila povinnosť odôvodnenia. Preto odmietnutie Komisie poskytnúť akékoľvek doplňujúce informácie malo podľa Súdu pre verejnú službu za následok porušenie tejto povinnosti (bod 49 napadnutého rozsudku).
24 V tomto ohľade Súd pre verejnú službu, uznávajúc, že mu neprináleží určovať informácie, ktoré má Komisia oznamovať účastníkovi na účely splnenia svojej povinnosti odôvodnenia, najmä pripomenul, že určité dodatočné informácie, ako sú čiastkové hodnotenia pre každé z kritérií hodnotenia určených v oznámení o výberovom konaní a hodnotiaca dokumentácia s vymazaním informácií, na ktoré sa vzťahuje dôvernosť rokovania výberovej komisie, mohli byť oznámené S. Meierhoferovi bez sprístupnenia či už postojov zaujatých jednotlivými členmi výberovej komisie, alebo informácií osobného alebo komparatívneho charakteru súvisiacich s posudzovaním kandidátov (body 50 a 51 napadnutého rozsudku).
25 Ďalej potvrdil, že odmietnutie Komisie oznámiť, dokonca samotnému Súdu pre verejnú službu, tieto informácie malo za následok to, že tomuto súdu nebolo umožnené úplne vykonať svoje preskúmanie (bod 51 napadnutého rozsudku).
26 Okrem toho Súd pre verejnú službu zdôraznil, že vyhovenie argumentácii Komisie, podľa ktorej informácie, ako sú uvedené v bode 25 vyššie, nie sú relevantné, by viedlo k tomu, že by Súd pre verejnú službu bol zbavený každej možnosti preskúmania hodnotenia ústnej fázy. Podľa Súdu pre verejnú službu hoci tento súd nemôže účinne nahradiť posúdenie členov výberovej komisie svojím posúdením, musí byť schopný overiť, pokiaľ ide o povinnosť odôvodnenia, že členovia výberovej komisie ohodnotili žalobcu na základe hodnotiacich kritérií uvedených v oznámení o výberovom konaní a že pri výpočte známky účastníka nedošlo k žiadnej chybe; rovnako musí byť schopný vykonávať obmedzené preskúmanie vzťahu medzi posúdeniami členov výberovej komisie a ich vypočítanými hodnoteniami (rozsudok Súdneho dvora zo 16. júna 1987, Kolivas/Komisia, 40/86, Zb. s. 2643, bod 11; rozsudky Súdu pre verejnú službu Van Neyghem/Komisia, už citovaný v bode 19 vyššie, bod 86, a z 11. septembra 2008, Coto Moreno/Komisia, F‑127/07, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 34 a 36). Na tieto účely musí pristúpiť k nariadeniu opatrení na zabezpečenie priebehu konania, ktoré sa mu vzhľadom na okolnosti konkrétnej veci zdajú vhodné, a žalovanej inštitúcii prípadne uviesť, že odpovede budú postúpené účastníkovi iba v rozsahu, v akom to bude zlučiteľné so zásadou tajnosti rokovania výberovej komisie (bod 52 napadnutého rozsudku).
27 Napokon po šieste Súd pre verejnú službu vzal na vedomie odmietnutie Komisie poskytnúť mu informácie, ktoré žiadal v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania, a zastávajúc názor, že dôvody, ktoré Komisia uviedla na odôvodnenie tohto zamietnutia, neboli presvedčivé, dospel k záveru, že rozhodnutie z 19. júna 2007 treba zrušiť, a to z dôvodu porušenia povinnosti odôvodnenia (body 53 až 55 napadnutého rozsudku).
O odvolaní
Konanie a návrhy účastníkov konania
28 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 19. decembra 2008 Komisia podala toto odvolanie.
29 Na základe vyjadrenia k odvolaniu, ktoré predložil S. Meierhofer 17. marca 2009 Komisia listom zo 6. apríla 2009 požiadala o to, by mohla podľa článku 143 ods. 1 rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa predložiť repliku.
30 Vzhľadom na to, že predseda odvolacej komory Súdu prvého stupňa vyhovel tejto žiadosti rozhodnutím z 15. apríla 2009, uskutočnila sa druhá výmena vyjadrení, pričom písomná časť konania bola ukončená 20. júla 2009.
31 Listom z 18. augusta 2009 Komisia podľa článku 146 rokovacieho poriadku podala odôvodnený návrh, aby bola vypočutá v rámci ústnej časti konania.
32 Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (odvolacia komora) vyhovel tomuto návrhu a otvoril ústnu časť konania.
33 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté na pojednávaní 13. januára 2010.
34 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnutý rozsudok,
– zaviazal každého z účastníkov konania znášať vlastné trovy konania.
35 S. Meierhofer navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol odvolanie ako neprípustné,
– subsidiárne, zamietol odvolanie ako nedôvodné,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania všetkých účastníkov konaní na oboch stupňoch.
36 Počas pojednávania sa S. Meierhofer vzdal svojej námietky neprípustnosti založenej na neskorom podaní odvolania, čo bolo zaznamenané v zápisnici z pojednávania.
Právny stav
O prípustnosti
37 V prvom rade, hoci S. Meierhofer už neuvádza, že toto odvolanie bolo podané oneskorene, treba pripomenúť, že odvolacie lehoty majú kogentnú povahu a nemôžu ich meniť ani účastníci konania, ani súd, a že tieto lehoty boli zavedené na účely zaručenia jasnosti a bezpečnosti právnych situácií. Preto je úlohou Všeobecného súdu preskúmať aj bez návrhu, či odvolanie bolo podané v stanovených lehotách (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. januára 2004, OPTUC/Komisia, T‑142/01 a T‑283/01, Zb. s. II‑329, bod 30 a tam citovanú judikatúru).
38 Lehota dvoch mesiacov, ktorou Komisia disponuje na účely podania odvolania proti napadnutému rozsudku, začala plynúť odo dňa doručenia tohto rozsudku, teda 16. októbra 2008. Po jej predĺžení, podľa článku 102 ods. 2 rokovacieho poriadku, o 10-dňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť, uplynula 26. decembra 2008 o polnoci. Je preto potrebné konštatovať, že odvolanie, doručené do kancelárie Súdu prvého stupňa 19. decembra 2008, bolo podané včas.
39 Okrem toho sa S. Meierhofer vo svojom vyjadrení k odvolaniu dovoláva neprípustnosti odvolania z dôvodu, že Komisia už nemala záujem na konaní, keďže uvedená inštitúcia si už splnila povinnosti, ktoré jej vyplývali z napadnutého rozsudku tým, že S. Meierhoferovi oznámila čiastkové výsledky hodnotenia z jeho ústnej skúšky.
40 Komisia vo svojej replike spochybňuje túto námietku, odvolávajúc sa na povinnosť vykonať napadnutý rozsudok vyplývajúcu z článku 233 ES, ako aj na skutočnosť, že článok 9 druhý odsek prílohy I Štatútu Súdneho dvora nepodmieňuje možnosť inštitúcie Spoločenstva podať odvolanie existenciou záujmu na konaní.
41 V tomto ohľade treba najskôr pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry týkajúcej sa odvolaní podaných inštitúciou, ktorá bola žalovanou na prvom stupni, proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo v prospech úradníka, je prípustnosť odvolania podmienená existenciou záujmu na konaní, ktorá predpokladá, že výsledok odvolania môže priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý toto odvolanie podal (rozsudky Súdneho dvora z 13. júla 2000, Parlament/Richard, C‑174/99 P, Zb. s. I‑6189, bod 33, a z 3. apríla 2003, Parlament/Samper, C‑277/01 P, Zb. s. I‑3019, bod 28).
42 Komisia tak nesprávne uvádza judikatúru, podľa ktorej na základe článku 56 tretieho odseku Štatútu Súdneho dvora na jednej strane inštitúcie Spoločenstva nemusia preukázať žiaden záujem, aby mohli podať odvolanie, a na druhej strane nie je úlohou súdu Spoločenstva preskúmavať voľby, ktoré v tomto ohľade vykonávajú inštitúcie. Táto istá judikatúra totiž jasne pripomína, že uvedené ustanovenie Štatútu Súdneho dvora sa neuplatní na spory medzi Spoločenstvom a jeho zamestnancami (rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, body 171 a 172).
43 V prejednávanej veci je potrebné poznamenať, že Komisia skutočne má záujem na konaní.
44 V tomto ohľade treba pripomenúť, že napadnutým rozsudkom Súd pre verejnú službu zrušil rozhodnutie z 19. júna 2007 z dôvodu porušenia povinnosti odôvodnenia (pozri bod 27 vyššie). Z toho vyplýva, že na to, aby sa dosiahol súlad s týmto rozsudkom a aby bol tento rozsudok vykonaný v plnom rozsahu, Komisia bola povinná prijať nové rozhodnutie o zapísaní alebo nezapísaní S. Meierhofera na zoznam úspešných uchádzačov z výberového konania. Toto nové rozhodnutie malo nahradiť rozhodnutie z 19. júna 2007, ktoré bolo zrušené napadnutým rozsudkom.
45 Je opodstatnené konštatovať, že Komisia také rozhodnutie neprijala. Je pravda, že v dôsledku napadnutého rozsudku oznámila S. Meierhoferovi čiastkové výsledky hodnotenia, ktoré získal na ústnej skúške. List, v ktorom oznámila uvedené výsledky, však neobsahuje žiadne formálne rozhodnutie o zapísaní alebo nezapísaní mena dotknutej osoby na zoznam úspešných uchádzačov. V dôsledku toho, ak nedôjde k zrušeniu napadnutého rozsudku, Komisia bude musieť prijať také nové rozhodnutie, ktoré S. Meierhofer bude prípadne môcť napadnúť novou žalobou. Naopak v prípade, že odvolanie je považované za dôvodné a napadnutý rozsudok sa zruší, rozhodnutie z 19. júna 2007 znovu nadobudne všetky svoje účinky a bude musieť čeliť novému preskúmaniu s prihliadnutím na žalobné dôvody S. Meierhofera.
46 Samozrejme, keďže oznámenie čiastkových výsledkov hodnotenia už nemožno zvrátiť, v druhej hypotéze uvedenej v bode 45 vyššie nie je nevyhnutné skúmať, či má byť nariadené dokazovanie, ktorým by sa zistili uvedené výsledky. To však nevedie k tomu, že sa žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia, ktorý uvádza S. Meierhofer vo svojej žalobe, ktorá bola predmetom napadnutého rozsudku, stane bezpredmetným. Naopak, ostatné dôvody uvedené v danej žalobe, ktoré však Súd pre verejnú službu neskúmal, treba v rámci tejto hypotézy preskúmať.
47 Okrem toho zo zrušenia napadnutého rozsudku by v každom prípade Komisia mala určitý prospech, keďže v prípade, že žaloba na prvom stupni by bola napokon zamietnutá, táto inštitúcia by bola chránená pred žiadosťou o náhradu škody, ktorú by S. Meierhofer podal z dôvodu ujmy, ktorá mu údajne mohla vzniknúť z dôvodu rozhodnutia z 19. júna 2007 (pozri v tomto zmysle rozsudky Parlament/Richard, už citovaný v bode 41 vyššie, bod 34, a Parlament/Samper, už citovaný v bode 41 vyššie, bod 31).
48 S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy je potrebné zamietnuť námietku neprípustnosti, ktorú uviedol S. Meierhofer.
O veci samej
49 Na podporu svojho odvolania Komisia v podstate uvádza tri odvolacie dôvody založené po prvé na nedodržaní rozsahu povinnosti odôvodnenia, po druhé na nezlučiteľnosti kontroly posúdení vykonaných členmi výberovej komisie s právom Spoločenstva a po tretie na nedodržaní určitých procesných pravidiel v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania prijatých v prvostupňovom konaní a posúdenia dôkazov.
50 V prvom rade treba preskúmať tretí odvolací dôvod.
Tvrdenia účastníkov konania
51 Komisia tvrdí, že Súd pre verejnú službu sa nesprávne domnieval, že vo všeobecnosti odmietla poskytnúť požadované dokumenty. Naopak, Komisia podľa svojich vlastných tvrdení na jednej strane potvrdila, že tieto dokumenty neboli na účely sporu prejednávaného na Súde pre verejnú službu relevantné a na druhej strane zdôraznila, že tieto dokumenty boli mimoriadne citlivej povahy. Tak na pojednávaní, ako aj vo svojich pripomienkach z 19. mája 2008 Komisia požiadala Súd pre verejnú službu, aby požiadal o predloženie uvedených dokumentov tým, že namiesto jednoduchého opatrenia na zabezpečenie priebehu konania prijatého na základe článku 55 Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu, formou uznesenia nariadi dokazovanie.
52 Komisia spresňuje, že hoci Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, na rozdiel od Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, nestanovuje možnosť nariadiť dokazovanie, ktorým by bolo nariadené účastníkom sporu predložiť dokumenty, článok 24 Štatútu Súdneho dvora uplatniteľného na Súd pre verejnú službu umožňuje tomuto súdu prijať také uznesenie, pričom toto ustanovenie stanovuje najmä, že súd Únie môže požiadať účastníkov konania, aby predložili všetky dokumenty a poskytli všetky informácie, ktoré považuje za potrebné.
53 Okrem toho Komisia dodáva, že Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu vo svojom článku 44 ods. 2 obsahuje ustanovenie, ktoré v prejednávanej veci umožňuje prijať uznesenie, ktoré bude reagovať na jej obavy vyplývajúce z dôvernej povahy požadovaných dokumentov. Na pojednávaní na Všeobecnom súde však priznala, že toto ustanovenie vyslovene neuviedla na Súde pre verejnú službu.
54 S. Meierhofer po prvé odpovedá, že odvolanie podané na Všeobecný súd môže byť založené len na odvolacích dôvodoch vychádzajúcich z vád konania na prvom stupni, ktoré poškodzujú záujmy dotknutého účastníka konania.
55 Bez ohľadu na otázku, či Súd pre verejnú službu má alebo nemá nariadiť dokazovanie, ako to požaduje Komisia, neexistencia takéhoto opatrenia podľa S. Meierhofera nemá žiadny vplyv na záujmy Komisie z dôvodu, že prijatie tohto opatrenia a jeho uskutočnenie by nanajvýš viedli k presvedčeniu Všeobecného súdu, že odpoveď S. Meierhofera bola posúdená správne. V každom prípade poskytnutie požadovaných dokumentov by nič nezmenilo na skutočnosti, že rozhodnutie z 19. júna 2007 neobsahovalo dostatočné odôvodnenie, ktoré by odôvodňovalo, že S. Meierhofer nebol zapísaný na zoznam úspešných uchádzačov z výberového konania.
56 Po druhé, podľa S. Meierhofera nemá prípadné procesné pochybenie, ktorého sa údajne dopustil Súd pre verejnú službu, žiadne dôsledky, keďže Komisia, ktorá sa opierala o povinnosť dôvernosti vyplývajúcu z článku 6 prílohy III služobného poriadku, nepredložila požadované dokumenty.
57 Po tretie S. Meierhofer tvrdí, že Súd pre verejnú službu nie je povinný prijať opatrenie na zabezpečenie priebehu konania alebo nariadiť dokazovanie, lebo článok 55 ods. 2 jeho rokovacieho poriadku len stanovuje, že tento súd „môže“ nariadiť opatrenia na zabezpečenie priebehu konania a článok 58 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uvádza, že o nariadení dokazovania rozhoduje Súd pre verejnú službu. Okrem toho v odpovedi na viaceré otázky Všeobecného súdu S. Meierhofer na pojednávaní spresnil, že podľa neho opatrenia na zabezpečenie priebehu konania a nariadenie dokazovania majú rovnaký cieľ, ktorým je umožniť súdu disponovať všetkými údajmi nevyhnutnými na rozhodnutie vo veci. Preto forma týchto opatrení nie je veľmi dôležitá.
58 Napokon článok 44 ods. 2 rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu nepriznáva účastníkom konania žiadne subjektívne právo, keďže len zakazuje tomuto súdu, aby predtým, ako rozhodne o dôvernosti dokumentov, oznámil jednému účastníkovi konania dokumenty, ktoré druhý účastník konania považuje za dôverné.
Posúdenie Všeobecným súdom
59 V prvom rade treba zdôrazniť, ako je uvedené v bode 49 napadnutého rozsudku, že rozhodnutie z 19. júna 2007 nie je postihnuté úplnou neexistenciou odôvodnenia v rozsahu, v akom bolo S. Meierhoferovi oznámené celkové vylučujúce hodnotenie, ale len nedostatočným odvodnením. Preto mohli byť počas konania poskytnuté doplňujúce spresnenia, ktoré by viedli k tomu, že žalobný dôvod založený na nedostatku odôvodnenia by bol bezpredmetný, je však zrejmé, že Komisia nebola oprávnená nahradiť pôvodné nesprávne odôvodnenie úplne novým odôvodnením (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa Berlingieri Vinzek/Komisia, už citovaný v bode 23 vyššie, bod 79, a z 28. apríla 2004, Pascall/Rada, T‑277/02, Zb. VS s. I‑A‑137 a II‑621, bod 31).
60 Po druhé, je pravda, že zápisnica z pojednávania na Súde pre verejnú službu neobsahuje informáciu o tom, ako by sa Komisia správala, keby Súd pre verejnú službu v rámci dokazovania nariadil poskytnutie sporných dokumentov. Preto Všeobecný súd nemôže preskúmať povahu tvrdení, ktoré Komisia uviedla na pojednávaní. Z bodov 20 až 23 pripomienok Komisie z 19. mája 2008 však jasne vyplýva, že jej odmietnutie poskytnúť sporné dokumenty vzhľadom na ich dôvernú povahu sa mohlo týkať iba opatrení, ktoré Súd pre verejnú službu skutočne prijal, a to opatrení na zabezpečenie priebehu konania bez toho, aby sa dala predpokladať reakcia Komisie na nariadenie dokazovania Súdom pre verejnú službu.
61 Po tretie treba uviesť, že posúdenie možnosti prijať opatrenie na zabezpečenie priebehu konania alebo nariadiť dokazovanie patrí súdu, a nie účastníkom konania, pričom tí môžu v rámci odvolania prípadne spochybniť výber uskutočnený v prvostupňovom konaní.
62 Túto úvahu nevyvracia rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. októbra 1994, Fiatagri a New Holland Ford/Komisia (T‑34/92, Zb. s. II‑905), na ktorý sa odvoláva Komisia. Je totiž pravda, že v bode 27 uvedeného rozsudku Súd prvého stupňa zastával názor, že vzhľadom na to, že žalobkyne neposkytli žiadnu informáciu, ktorá by spochybňovala predpoklad platnosti aktov inštitúcií, nebolo jeho úlohou nariadiť dokazovanie. Tým sa však Súd prvého stupňa vyjadril k možnosti nariadiť dokazovanie požadované žalobkyňami. Tento rozsudok tak síce nepriamo, ale zato účinne potvrdzuje, že je úlohou súdu, a nie účastníkov konania posúdiť, či nariadenie dokazovania je nevyhnutné na účely rozhodnutia, ktoré má súd prijať, čo Komisia v tejto veci zjavne popiera. Hoci je však pravda, že účastník konania nemá právo vyžadovať, aby súd Únie nariadil dokazovanie, stále platí, že súd nemôže vyvodiť dôsledky pri nedostatku určitých dôkazov v spise, pokiaľ nevyčerpá všetky prostriedky stanovené vo svojom rokovacom poriadku na to, aby získal ich vydanie od uvedeného účastníka konania.
63 Po štvrté treba konštatovať, ako pripomenula Komisia na pojednávaní na Všeobecnom súde, že žaloba v prvostupňovom konaní bola podaná 1. novembra 2007, teda v deň nadobudnutia účinnosti Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu podľa článku 121 tohto poriadku. V každom prípade, keďže preskúmavanie spisu začalo prípravnou správou pre pojednávanie 7. februára 2008, je nesporné, že prebehlo v súlade s týmto rokovacím poriadkom. Preto je opodstatnené stručne pripomenúť rozdiely, ktoré existujú medzi rokovacím poriadkom Súdu pre verejnú službu a rokovacím poriadkom Súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o opatrenia na zabezpečenie priebehu konania a dokazovanie.
64 Jedno z kritérií na rozlíšenie týchto dvoch opatrení stanovených v rokovacom poriadku Súdu pre verejnú službu spočíva zjavne v tom, že opatrenia na zabezpečenie priebehu konania (uvedené v článkoch 55 a 56 tohto rokovacieho poriadku) sú vždy určené účastníkom konania, zatiaľ čo nariadenie dokazovania (stanovené v článkoch 57 a 58 uvedeného rokovacieho poriadku) môže byť určené aj tretím osobám. Ide o odlišné kritérium od toho, ktoré Všeobecný súd vytvoril vo svojej judikatúre, podľa ktorého účelom opatrení na zabezpečenie priebehu konania (uvedených v článku 64 rokovacieho poriadku) je zabezpečiť účelný priebeh písomnej a ústnej časti konania a uľahčenie dokazovania, ako aj stanoviť body, ku ktorým majú účastníci konania doplniť svoje tvrdenia, alebo ktoré si vyžadujú vykonanie dokazovania, zatiaľ čo dokazovanie (uvedené v článkoch 65 až 67 rokovacieho poriadku) má za cieľ umožniť dokázať hodnovernosť skutkových tvrdení, ktoré účastník konania uvádza na podporu svojich dôvodov (rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. januára 2005, Entorn/Komisia, T‑141/01, Zb. s. II‑95, body 129 a 130).
65 Okrem toho, pokiaľ ide o formu opatrení, článok 56 Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu spresňuje, že opatrenia na zabezpečenie priebehu konania sa oznamujú účastníkom konania prostredníctvom tajomníka. Podľa článku 58 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu je to tak aj v prípade dokazovania, okrem opatrení týkajúcich sa svedeckých výpovedí, znaleckých posudkov a obhliadky miesta, ktoré musia byť prijaté formou uznesenia.
66 Z toho vyplýva, že tretia kapitola hlavy II Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu na rozdiel od tretej kapitoly hlavy II Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu neobsahuje výslovný právny základ umožňujúci prijať uznesenie, ktoré ukladá jednému z účastníkov konania povinnosť poskytnúť dokumenty z titulu dokazovania.
67 Bez toho, aby bolo potrebné vyjadrovať sa k otázke, či Súd pre verejnú službu má v každom prípade možnosť prijať takéto uznesenie na základe článku 24 Štatútu Súdneho dvora, treba konštatovať, že táto možnosť je stanovená, aspoň za určitých okolností, v článku 44 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu, pričom článok 56 rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu na ustanovenie tohto článku odkazuje slovami „bez toho, aby tým bol dotknutý“.
68 Podľa článku 44 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu:
„Ak má Súd [pre verejnú službu] preskúmať vo vzťahu k jednému alebo viacerým účastníkom konania dôvernosť dokumentu, ktorý môže byť významný pre rozhodovanie o veci, tento dokument nedoručí pred skončením tohto preskúmania ostatným účastníkom konania. Súd [pre verejnú službu] môže uznesením nariadiť predloženie tohto dokumentu.“
69 Analogické ustanovenie sa nachádza v článku 67 ods. 3 druhom pododseku Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, s výnimkou ustanovenia o „uznesení“, ktoré by bolo nadbytočné, keďže tento rokovací poriadok už v článku 66 ods. 1 druhom pododseku upravuje, že tieto opatrenia sa prijímajú prostredníctvom uznesenia.
70 Z toho vyplýva, že Súd pre verejnú službu v článku 44 ods. 2 svojho rokovacieho poriadku disponuje prostriedkom, ktorým reaguje v situáciách, ako je tá vo veci samej, v ktorej si jeden z účastníkov konania neželá, aby dôverné informácie obsiahnuté v dokumentoch, ktoré boli od neho vyžiadané, boli na základe zásady kontradiktórnosti poskytnuté ostatným účastníkom konania.
71 Toto ustanovenie totiž umožňuje uznesením požiadať o vydanie dokumentov, ktoré sú údajne dôverné, pričom Súd pre verejnú službu je povinný preskúmať, či účastník konania, ktorý sa odvoláva na dôverný charakter týchto dokumentov, má právo brániť tomu, aby boli poskytnuté druhému účastníkovi konania, konečné rozhodnutie však prijme súd.
72 Z toho vyplýva, že napriek rozdielom medzi Rokovacím poriadkom Všeobecného súdu a Rokovacím poriadkom Súdu pre verejnú službu má tento druhý súd možnosť prijať rovnaký postup, ako je postup stanovený pre Všeobecný súd, podľa ktorého, ak jeden z účastníkov konania súdu oznámi, že sa domnieva, že nemôže vyhovieť opatreniam na zabezpečenie priebehu konania, lebo niektoré z požadovaných dokumentov sú dôverné, tento súd môže prijať uznesenie, ktorým tomuto účastníkovi konania nariadi poskytnúť sporné dokumenty, pričom stanoví, že tieto dokumenty nebudú v tomto štádiu sprístupnené druhému účastníkovi konania (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia, T‑48/05, Zb. s. II‑1585, body 54 a 55, a z 18. marca 2009, Shanghai Excell M & E Enterprise a Shanghai Adeptech Precision/Rada, T‑299/05, Zb. s. II‑573, body 24 až 26).
73 V tomto ohľade však treba poznamenať, že ani Štatút Súdneho dvora, ani Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, rovnako ako rokovacie poriadky Súdneho dvora a Všeobecného súdu, nestanovujú možnosť uložiť sankciu v prípade odmietnutia podrobiť sa tomuto uzneseniu, pričom jediná možná reakcia na odmietnutie je, že súd z neho vyvodí dôsledky v konečnom rozhodnutí (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 10. júna 1980, M./Komisia, 155/78, Zb. s. 1797, body 20 a 21), čo Súd pre verejnú službu urobil v napadnutom rozsudku.
74 Stále však platí, že Súd pre verejnú službu predtým, ako mohol takto postupovať, musel vyčerpať všetky prostriedky, ktoré mal k dispozícii na získanie sporných dokumentov. Platí to o to viac, že Komisia, okrem tvrdení týkajúcich sa údajnej nerelevantnosti týchto dokumentov, jasne odôvodnila svoje odmietnutie poskytnúť tieto dokumenty odvolaním sa na ich dôvernú povahu.
75 Hoci nie je úlohou Komisie, ale Súdu pre verejnú službu, aby preskúmal, či dôverný charakter skutočne bráni tomu, aby boli sporné dokumenty zahrnuté do spisu a poskytnuté druhému účastníkovi konania, pravdou zostáva, že Súd pre verejnú službu mal využiť ustanovenie svojho rokovacieho poriadku vytvorené na tieto účely.
76 Komisia bola oprávnená tvrdiť pred Súdom pre verejnú službu, že dokumenty, ktoré od nej boli požadované, majú dôverný charakter. Za podobných okolností Súd pre verejnú službu mal využiť ustanovenie svojho rokovacieho poriadku, ktoré mu umožňuje, aby zohľadnil uvedený dôverný charakter, a pokiaľ je to potrebné, prijal primerané opatrenia na zabezpečenie jeho ochrany.
77 Okrem toho skutočnosť, že Komisia, ako to sama pripustila na pojednávaní na Všeobecnom súde v odpovedi na otázku tohto súdu, sa v prvostupňovom konaní nikdy výslovne neodvolávala na článok 44 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu, nemá žiadny význam, keďže Súd pre verejnú službu si mal z vlastného podnetu zvoliť vhodný procesný nástroj na primerané doplnenie dôkazov v danom spise. V prejednávanej veci, ako to Komisia potvrdila na uvedenom pojednávaní bez toho, aby to S. Meierhofer spochybnil, však daný článok Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu umožňuje prijatie uznesenia, ktorým sa nariaďuje poskytnutie údajne dôverného dokumentu.
78 S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy treba vyhovieť tretiemu odvolaciemu dôvodu a na základe toho zrušiť napadnutý rozsudok bez toho, aby bolo potrebné skúmať zvyšné dva odvolacie dôvody.
O vrátení veci Súdu pre verejnú službu
79 V súlade s článkom 13 ods. 1 prílohy I Štatútu Súdneho dvora, ak je odvolanie odôvodnené, Všeobecný súd zruší rozhodnutie Súdu pre verejnú službu a sám rozhodne vo veci. Ak stav konania nedovoľuje rozhodnúť vo veci, vráti prípad na rozhodnutie Súdu pre verejnú službu.
80 Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci Súd pre verejnú službu meritórne rozhodol len o jednom zo žalobných dôvodov, ktoré uviedol S. Meierhofer, Všeobecný súd zastáva názor, že stav konania mu nedovoľuje rozhodnúť vo veci. Preto je potrebné vrátiť vec na rozhodnutie Súdu pre verejnú službu.
81 Keďže vec sa vracia na rozhodnutie Súdu pre verejnú službu, o trovách predmetného konania o odvolaní sa rozhodne v konaní o veci samej.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (odvolacia komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozsudok Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) zo 14. októbra 2008, Meierhofer/Komisia (F‑74/07, zatiaľ neuverejnený v Zbierke), sa zrušuje.
2. Vec sa vracia Súdu pre verejnú službu.
3. O trovách konania sa rozhodne v konaní o veci samej.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. mája 2010.
Podpisy