ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)

zo 14. júla 2016 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Európsky trh s morskými palivovými hadicami – Dohody o určení cien, rozdelení trhov a výmene citlivých obchodných informácií – Pripísateľnosť protiprávneho správania – Zásada hospodárskej kontinuity – Zásada osobnej zodpovednosti – Pokuty – Priťažujúce okolnosti – Úloha vodcu – Horná hranica 10 % – Neobmedzená právomoc“

Vo veci T‑146/09 RENV,

Parker Hannifin Manufacturing Srl, predtým Parker ITR Srl, so sídlom v Corsico (Taliansko),

Parker‑Hannifin Corp., so sídlom v Mayfield Heights, Ohio (Spojené štáty),

v zastúpení: B. Amory, F. Marchini Camia a É. Barbier de La Serre, advokáti,

žalobkyne

proti

Európskej komisii, v zastúpení: V. Bottka, S. Noë a R. Sauer, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je v prvom rade návrh na základe článku 263 ZFEÚ, smerujúci k zrušeniu rozhodnutia Komisie K(2009) 428 v konečnom znení z 28. januára 2009 v konaní podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39406 – Morské palivové hadice) v rozsahu, v akom sa toto rozhodnutie týka žalobcov, a subsidiárne návrh na základe článku 263 ZFEÚ smerujúci k zrušeniu alebo podstatnému zníženiu výšky pokuty, ktorá im bola v uvedenom rozhodnutí uložená,

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),

v zložení: predseda komory S. Frimodt Nielsen (spravodajca), sudcovia J. Schwarcz a A. M. Collins,

tajomník: M. Junius, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 24. februára 2016,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Táto vec spadá do kontextu týkajúceho sa kartelu v oblasti morských palivových hadíc, ktorý Komisia sankcionovala v rozhodnutí K(2009) 428 v konečnom znení z 28. januára 2009 v konaní podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39406 – Morské palivové hadice) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2        Jedenásť spoločností boli adresátmi napadnutého rozhodnutia, medzi ktorými sa nachádzali Bridgestone Corporation a Bridgestone Industrial Limited (ďalej spoločne len „Bridgestone“), The Yokohama Rubber Company Limited (ďalej len „Yokohama“), Dunlop Oil & Marine Limited (ďalej len „DOM“), ako aj Parker ITR Srl (teraz Parker Hannifin Manufacturing Srl, ďalej len „Parker ITR“), žalobkyňa v prvom rade, Parker‑Hannifin Corp (ďalej len „Parker‑Hannifin“), žalobkyňa v druhom rade, a Manuli Rubber Industries SpA (ďalej len „Manuli“).

3        Komisia sa v napadnutom rozhodnutí domnievala, že od roku 1986 do roku 2007 sa skupina podnikov pôsobiacich v odvetví morských palivových hadíc zúčastnila na karteli na celosvetovej úrovni a uložila im pokuty v celkovej výške 131 000 000 eur.

4        Spoločnosť ITR Rubber (teraz spoločnosť Parker ITR), založená 27. júna 2001 svojou materskou spoločnosťou ITR SpA v rámci skupiny Saiag, pôsobila v odvetví morských palivových hadíc od 1. januára 2002, t. j. momentu, keď na ňu ITR previedla svoje aktíva v tomto odvetví s cieľom predať ich spoločnosti Parker‑Hannifin patriacej do skupiny Parker. K predaju ITR Rubber spoločnosti Parker‑Hannifin došlo 31. januára 2002.

5        V napadnutom rozhodnutí sa Komisia domnievala, že bolo nevyhnutné neuplatniť zásadu osobnej zodpovednosti a uplatniť v danom prípade zásadu hospodárskej kontinuity, pretože spoločnosť Parker ITR bola hospodárskym nástupcom v oblasti činnosti spojenej s morskými palivovými hadicami po spoločnostiach ITR a Saiag SpA, a teda mala byť zodpovedná za porušenie, ktorého sa dopustili ITR a Saiag pred 1. januárom 2002, t. j. momentom, keď na ňu boli prevedené aktíva v odvetví morských palivových hadíc. Parker‑Hannifin bola solidárne zodpovedná za konanie spoločnosti Parker ITR od momentu nadobudnutia tejto druhej spoločnosti, t. j. od 31. januára 2002. Komisia dospela k záveru, že Parker ITR bola zodpovedná za porušenie v období od 1. apríla 1986 do 2. mája 2007 a uložila jej pokutu vo výške 25 610 000 eur, za ktorej zaplatenie bola Parker‑Hannifin spoločne a nerozdielne zodpovedná do výšky 8 320 000 eur.

6        Dňa 9. apríla 2009 Parker ITR a Parker‑Hannifin podali na Všeobecný súd žalobu, ktorou sa v prvom rade domáhali zrušenia napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ich týkalo, a subsidiárne zníženia výšky uloženej pokuty.

7        V rozsudku zo 17. mája 2013, Parker ITR a Parker‑Hannifin/Komisia (T‑146/09, ďalej len „rozsudok Všeobecného súdu“, EU:T:2013:258), Všeobecný súd dospel k záveru, že zásada hospodárskej kontinuity sa neuplatní v situáciách, ako je tá v prejednávanej veci, a že bolo treba uplatniť zásadu osobnej zodpovednosti. Všeobecný súd teda dospel k záveru, že v prejednávanej veci došlo k prevodu zo spoločnosti zapojenej do kartelu, t. j. Saiag a jej dcérskej spoločnosti ITR, časti aktív tejto druhej spoločnosti na tretiu nezávislú osobu, t. j. spoločnosť Parker‑Hannifin, pričom založenie ITR Rubber a prevod aktív na túto spoločnosť zo spoločnosti ITR v podstate predstavoval úkon odčlenenia dcérskej spoločnosti pre časť aktív týkajúcich sa kaučukových hadíc, ktoré mali byť predmetom prevodu na Parker‑Hannifin (bod 115 rozsudku Všeobecného súdu). Pritom neexistovala žiadna väzba medzi prevádzateľom Saiag alebo ITR na jednej strane a nadobúdateľom Parker‑Hannifin na druhej strane (bod 116 rozsudku Všeobecného súdu). Uplatnením zásady osobnej zodpovednosti prináležalo Komisii naopak konštatovať, že ITR a Saiag boli zodpovedné za porušenie až do 1. januára 2002, a že sa teda nemohla uplatniť zodpovednosť ITR Rubber (teraz Parker ITR) za obdobie predchádzajúce tomuto dátumu (body 118 a 119 rozsudku Všeobecného súdu). Všeobecný súd teda zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa ním konštatovala účasť Parker ITR na porušení za obdobie pred 1. januárom 2002, a stanovil výšku pokuty uloženej spoločnosti Parker ITR na 6 400 000 eur, na ktorej zaplatenie bola Parker‑Hannifin spoločne a nerozdielne zodpovedná do výšky 6 300 000 eur.

8        Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 1. augusta 2013 Komisia podala proti rozsudku Všeobecného súdu odvolanie.

9        Súdny dvor v rozsudku z 18. decembra 2014, Komisia/Parker Hannifin Manufacturing a Parker‑Hannifin (C‑434/13 P, ďalej len „rozsudok o odvolaní“, EU:C:2014:2456), v podstate rozhodol, že Všeobecný súd nesprávne zlúčil dve odlišné transakcie, keď zohľadnil len prevod ITR Rubber na Parker‑Hannifin, hoci predtým došlo k prevodu v rámci tej istej skupiny aktív z ITR na ITR Rubber, ktorý bol relevantný na účely posúdenia zásady hospodárskej kontinuity (body 46, 49 a 54 rozsudku o odvolaní). Táto zásada sa mala podľa Súdneho dvora uplatniť z dôvodu štrukturálnych väzieb medzi ITR a jej dcérskou spoločnosťou ITR Rubber, v ktorej mala ITR v momente prevodu aktív na túto druhú spoločnosť 100 % podiel (bod 55 rozsudku o odvolaní). Súdny dvor spresnil, že situáciu hospodárskej kontinuity možno v prípade chýbajúcich skutočných väzieb v podobe skutočného výkonu rozhodujúceho vplyvu zo strany spoločnosti ITR na spoločnosť ITR Rubber vylúčiť, čo nebolo v prvostupňovom konaní preskúmané (body 56 a 65 rozsudku o odvolaní). Súdny dvor teda zrušil body 1 až 3 výroku rozsudku Všeobecného súdu a vrátil mu vec, aby opätovne rozhodol o žalobe.

10      Podrobný opis skutkových okolností, najmä pokiaľ ide o oblasť morských palivových hadíc, historický vývoj žalobkýň, postup v správnom konaní a napadnuté rozhodnutie sa nachádzajú v bodoch 1 až 34 rozsudku Všeobecného súdu a v bodoch 6 až 17 rozsudku o odvolaní.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

11      Po vydaní rozsudku o odvolaní a v súlade s článkom 118 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu bola táto vec pridelená šiestej komore Všeobecného súdu.

12      Z dôvodu prekážky v pojednávaní u člena šiestej komory predseda Všeobecného súdu určil ďalšieho sudcu na doplnenie komory.

13      Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (šiesta komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení prijatých na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 svojho rokovacieho poriadku vyzval Komisiu na predloženie niektorých dokumentov. Komisia tejto výzve vyhovela v stanovenej lehote.

14      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 24. februára 2016.

15      Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom označuje Parker ITR za zodpovednú za porušenie od 1. apríla 1986 do 31. januára 2002,

–        podstatne znížil výšku pokuty, ktorá im bola uložená,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

16      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu o neplatnosť v celom rozsahu,

–        zaviazal žalobkyne na náhradu trov konania v konaniach T‑146/09, C‑434/13 P a T‑146/09 RENV.

 Právny stav

 O rozsahu žaloby po vrátení veci

 Tvrdenia účastníkov konania

17      Žalobkyne tvrdia, že keď Všeobecný súd rozhoduje o odvolaní, musí rozhodnúť o všetkých žalobných dôvodoch smerujúcich k zrušeniu rozhodnutia, ktoré predložili, pretože na ne odkazuje jedna z častí výroku zrušeného rozsudku Súdneho dvora, a to vrátane tých, ktoré boli v prvostupňovom konaní zamietnuté ako neúčinné alebo ktorým sa nevyhovelo len z dôvodu vyhovenia žalobnému dôvodu, ktorý treba v dôsledku vrátenia veci opätovne preskúmať.

18      Okrem toho žalobkyne vo svojich pripomienkach uvádzajú, že berú späť svoj druhý, tretí, štvrtý, siedmy a deviaty žalobný dôvod.

19      Komisia tvrdí, že Všeobecný súd nemá v rámci prejednania veci po jej vrátení vykonať opätovné preskúmanie tvrdení, ktoré neboli predložené v rámci pôvodnej žaloby alebo ktoré neboli po ich zamietnutí z meritórneho hľadiska Všeobecným súdom v odvolaní napadnuté, a to najmä tých, ktoré sa týkajú hornej hranice 10 % obratu v rámci ôsmeho žalobného dôvodu. Okrem toho tvrdí, že nové preskúmanie v rámci opätovného prejednania veci po jej vrátení je vylúčené v rozsahu, v akom sa týka bodov, o ktorých Súdny dvor rozhodol s konečnou platnosťou v rozsudku o odvolaní.

 Posúdenie Všeobecným súdom

20      Predovšetkým treba poznamenať – ako bolo uvedené v bode 18 vyššie –, že žalobkyne vzali svoj druhý, tretí, štvrtý, siedmy a deviaty žalobný dôvod späť.

21      Navyše treba pripomenúť, že podľa článku 61 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uplatniteľného na Všeobecný súd podľa článku 53 prvého odseku uvedeného štatútu, ak je odvolanie dôvodné, a vec sa vráti na rozhodnutie Všeobecnému súdu, tento súd je v právnych otázkach viazaný rozhodnutím Súdneho dvora.

22      V dôsledku zrušenia veci Súdnym dvorom a jej vrátenia Všeobecnému súdu je tomuto súdu predložená vec v súlade s článkom 215 rokovacieho poriadku prostredníctvom rozsudku Súdneho dvora a má rozhodovať o všetkých dôvodoch neplatnosti predložených žalobkyňou okrem tých častí výroku, ktoré neboli Súdnym dvorom zrušené, ako aj odôvodnenia, ktoré predstavuje nevyhnutný základ týchto častí, pričom tieto časti nadobudli právoplatnosť rozhodnutej veci (rozsudok zo 14. septembra 2011, Marcuccio/Komisia, T‑236/02, EU:T:2011:465, bod 83).

23      V tomto prípade Súdny dvor rozsudkom o odvolaní zrušil body 1 až 3 výroku rozsudku Všeobecného súdu a vrátil vec tomuto súdu na ďalšie konanie o dôvodnosti žaloby a trovách. V dôsledku vrátenia veci Súdnym dvorom prináleží Všeobecnému súdu, ktorý je v právnych otázkach viazaný názorom uvedeným v rozsudku o odvolaní, aby rozhodol o všetkých žalobných dôvodoch, ktoré žalobcovia predložili na podporu svojej žaloby, v rozsahu, v akom predstavujú základ bodov 1 až 3 výroku rozsudku Všeobecného súdu, ktoré Súdny dvor zrušil.

24      V tejto súvislosti z rozsudku Všeobecného súdu vyplýva, že body 1 až 3 jeho výroku sa zakladajú na tom, že Všeobecný súd vyhovel prvej časti prvého žalobného dôvodu, ako aj piatemu a šiestemu žalobnému dôvodu predložených žalobkyňami, ako aj na protiprávnostiach zistených pri preskúmaní týchto žalobných dôvodov.

25      Napokon, pokiaľ ide o ôsmy žalobný dôvod, treba uviesť, že Súdny dvor zamietol v rozsudku o odvolaní ako neprípustné tvrdenie žalobkýň spochybňujúce posúdenie Všeobecného súd vo vzťahu k ôsmemu žalobnému dôvodu ich žaloby z dôvodu, že proti tomuto posúdeniu nepodali vzájomné odvolanie samostatným podaním, odlišným od ich vyjadrenia k odvolaniu.

26      V bodoch 94 až 97 rozsudku o odvolaní bolo totiž rozhodnuté:

„94.      V bode 228 napadnutého rozsudku Všeobecný súd… rozhodol, že ôsmy odvolací dôvod je nedôvodný, pokiaľ ide o obdobie porušenia po 1. januári 2002, čo zahŕňa obdobie od 1. do 31. januára 2002, počas ktorého ITR Rubber ešte nepatrila do skupiny Parker‑Hannifin.

95.      Posúdenie vykonané Všeobecným súdom sa odráža v metóde výpočtu, ktorú použil na prepočítanie sumy pokuty uloženej spoločnosti Parker ITR, ako aj v bode 3 výroku napadnutého rozsudku, kde nerozlišoval medzi obdobím od 1. do 31. januára 2002 a obdobím po tomto dátume.

96.      Preto treba konštatovať, že Všeobecný súd riadne preskúmal a rozhodol v rámci ôsmeho žalobného dôvodu právnu otázku vznesenú spoločnosťami Parker ITR a Parker‑Hannifin a ich argumentáciu zamietol.

97.      Za týchto podmienok, keďže odporkyne v odvolacom konaní nepodali, tak ako to vyžaduje článok 176 ods. 2 rokovacieho poriadku, vzájomné odvolanie samostatným podaním, odlišným od ich vyjadrenia k žalobe, proti posúdeniu vykonanému Všeobecným súdom vo vzťahu k ôsmemu žalobnému dôvodu, ich argumentácia týkajúca sa uplatnenia článku 23 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 sa musí zamietnuť ako neprípustná.“

27      Vzhľadom na tieto posúdenia Súdneho dvora, najmä na bod 97 rozsudku o odvolaní, keďže osmy žalobný dôvod bol v rozsudku Všeobecného súdu s ohľadom na obdobie po 1. januári 2002 zamietnutý a keďže toto rozhodnutie uvedeného rozsudku nebolo predmetom samostatného odvolania, a nebolo teda zrušené Súdnym dvorom, táto skutočnosť sa musí považovať za právoplatne rozhodnutú.

28      V bode 228 rozsudku Všeobecného súdu tento súd zamietol ôsmy žalobný dôvod ako neúčinný z dôvodu prijatia prvého žalobného dôvodu, a to v rozsahu, v akom sa vzťahoval na obdobie predchádzajúce 1. januáru 2002 a nepreskúmal výhrady založené na porušení zásad osobnej zodpovednosti a proporcionality a nedostatku odôvodnenia v rozsahu, v akom sa vzťahovali na uvedené obdobie.

29      Okrem toho treba konštatovať, že posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa ôsmeho žalobného dôvodu sa v jeho rozsudku zakladalo – pokiaľ ide o obdobie porušenia pred 1. januárom 2002 – na vyhovení prvému žalobnému dôvodu a že toto vyhovenie predstavuje, ako vyplýva najmä z bodov 253 a 255 uvedeného rozsudku, nevyhnutný základ pre body 1 až 3 jeho výroku, ktoré boli zrušené Súdnym dvorom.

30      Nemožno sa teda domnievať, že Všeobecný súd meritórne rozhodol o ôsmom žalobnom dôvod v rozsahu, v akom sa týkal obdobia pred 1. januárom 2002.

31      Treba preto preskúmať aj ôsmy žalobný dôvod predložený žalobkyňami s ohľadom na obdobie pred 1. januárom 2002.

32      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy má Všeobecný súd rozhodnúť o dôvodnosti žaloby po vrátení veci na ďalšie konanie rozhodnutím o prvom, piatom, šiestom žalobnom dôvode, a za podmienok opísaných v bode 31 vyššie, aj o ôsmom žalobnom dôvode.

 O prvom žalobnom dôvode, ktorý sa týka nesprávneho pripísania zodpovednosti spoločnosti Parker ITR počas obdobia porušenia pred 1. januárom 2002

33      Prvý žalobný dôvod predložený žalobkyňami sa delí na tri časti, pričom prvá sa týka porušenia zásady osobnej zodpovednosti, druhá zneužitia právomoci a obchádzania článku 25 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) a tretia porušenia zásady rovnosti zaobchádzania a povinnosti odôvodnenia.

34      Komisia namieta proti argumentácii predloženej žalobkyňami na podporu ich prvého žalobného dôvodu.

 O prípustnosti tvrdení týkajúcich sa odôvodnenia zaoberajúceho sa väzbami medzi spoločnosťami ITR a ITR Rubber

35      V rámci prvej časti prvého žalobného dôvodu týkajúcej sa porušenia zásady osobnej zodpovednosti žalobcovia poukazujú najmä na nedostatok odôvodnenia v napadnutom rozhodnutí, pokiaľ ide o uplatnenie zásady hospodárskej kontinuity na základe väzieb medzi spo ločnosťami ITR a ITR Rubber, na ktoré sa prvýkrát poukazovalo v napadnutom rozhodnutí, a to tým skôr, že uplatnenie tejto zásady sa odkláňa od predchádzajúcej rozhodovacej praxe Komisie, ktorá uplatňovala zásadu osobnej zodpovednosti.

36      Komisia uvádza, že žalobkyne predložili v rámci svojich pripomienok ku konaniu po vrátení veci takú argumentáciu, ktorá predstavuje nový žalobný dôvod vložený do pôvodného žalobného dôvodu, čím mení jeho obsah, a preto nie je prípustná.

37      Isteže, prvý žalobný dôvod, ako bol uvedený v žalobe, neobsahoval žiadny odkaz na nedostatok odôvodnenia, konkrétne pokiaľ ide o uplatnenie zásady hospodárskej kontinuity Komisiou z dôvodu existencie väzieb medzi spoločnosťami ITR a ITR Rubber.

38      Treba však na jednej strane pripomenúť, že porušenie povinnosti odôvodnenia predstavuje dôvod týkajúci sa verejného poriadku, ktorý musí byť preskúmaný ex offo a môže byť preskúmaný v každom štádiu konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a i., C‑341/06 P a C‑342/06 P, EU:C:2008:375, body 48 až 50).

39      Na druhej strane treba uviesť, že žalobkyne v rámci tretej časti prvého žalobného dôvodu poukázali na porušenie povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o pripísanie zodpovednosti za obdobie porušenia pred 1. januárom 2002 spoločnosti ITR Rubber v súlade so zásadou hospodárskej kontinuity, pretože Komisia sa odchýlila od svojej skoršej rozhodovacej praxe, ktorá vychádza zo zásady osobnej zodpovednosti. Tvrdenia predložené žalobkyňami v ich pripomienkach v dôsledku rozsudku o odvolaní týkajúce sa nedostatku odôvodnenia, pokiaľ ide o uplatnenie zásady hospodárskej kontinuity na základe väzieb medzi ITR a ITR Rubber, možno považovať za úzko spojené s tými, ktoré boli predložené v rámci tretej časti prvého žalobného dôvodu založeného na porušení povinnosti odôvodnenia, a ako rozširujúce tieto tvrdenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. apríla 2010, Gütermann a Zwicky/Komisia, T‑456/05 a T‑457/05, EU:T:2010:168, bod 199).

40      Za týchto okolností treba považovať tieto tvrdenia za prípustné v rozsahu, v akom sa vzťahujú na tretiu časť prvého žalobného dôvodu, v rámci ktorej ich treba preskúmať.

 O pripísaní zodpovednosti za porušenie spáchané spoločnosťou ITR počas obdobia predchádzajúceho 1. januáru 2002 spoločnosti Parker ITR

41      V rámci prvej časti prvého žalobného dôvodu žalobkyne v podstate tvrdia, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď pripísala spoločnosti Parker ITR zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila ITR v období pred 1. januárom 2002, t. j. do momentu, keď Parker ITR začala pôsobiť v odvetví morských palivových hadíc, a to v súlade so zásadou hospodárskej kontinuity a v rozpore so zásadou osobnej zodpovednosti.

–       O uplatnení zásady hospodárskej kontinuity

42      Treba pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol v bode 46 rozsudku o odvolaní takto:

„46      … Treba skonštatovať, že Všeobecný súd tým, že v bode 116 napadnutého rozsudku vylúčil, že zásada hospodárskej kontinuity by sa mohla uplatniť v prípade, keď, tak ako v prejednávanej veci, neexistuje nijaká štrukturálna väzba medzi prevádzajúcim, teda spoločnosti Saiag…, resp. jeho dcérskou spoločnosťou ITR…, a nadobúdateľom, identifikovaným ako Parker‑Hannifin, vo svojom posúdení zlúčil odlišné transakcie. Všeobecný súd opomenul zohľadniť skutočnosť, že ITR… najprv previedla svoje činnosti v odvetví morských palivových hadíc na jednu zo svojich dcérskych spoločností predtým, ako potom túto dcérsku spoločnosť postúpila Parker‑Hannifin.“

43      Pokiaľ ide o uplatnenie zásady hospodárskej kontinuity, Súdny dvor v bodoch 50 až 53 rozsudku o odvolaní rozhodol:

„50      … Na účely preukázania existencie situácie hospodárskej kontinuity musí byť relevantným dátumom na posúdenie, či ide o prevod aktív v rámci skupiny alebo medzi nezávislými podnikmi, dátum samotného prevodu aktív.

51      Hoci je potrebné, aby k tomuto dátumu existovali medzi prevádzajúcim a nadobúdateľom štrukturálne väzby umožňujúce domnievať sa v súlade so zásadou osobnej zodpovednosti, že dva subjekty tvoria jediný podnik, vzhľadom na účel sledovaný zásadou hospodárskej kontinuity sa však nevyžaduje, aby tieto väzby pretrvávali počas celého zvyšného obdobia porušovania, resp. až do prijatia rozhodnutia, ktorým sa sankcionuje porušenie…

52      Rovnako a z tých istých dôvodov nie je potrebné, aby štrukturálne väzby umožňovali preukázať existenciu situácie hospodárskej kontinuity pretrvávajúcej počas minimálneho obdobia, ktoré však môže byť definované len v jednotlivých prípadoch a retroaktívne.

53      Pokiaľ ide… na účely vyvodenia záveru o existencii hospodárskej kontinuity, o zohľadnenie cieľa sledovaného prevodom činností, zásada právnej istoty vedie aj k vylúčeniu okolnosti uvedenej v bode 115 napadnutého rozsudku, že nadobúdateľ bol založený a nadobudol aktíva na účely následného prevodu na nezávislý tretí subjekt, ako irelevantnej. Zohľadnením hospodárskej motivácie pri vytvorení dcérskej spoločnosti ako cieľa prevodu tejto dcérskej spoločnosti na tretí podnik sledovaného viac menej dlhodobo, by sa totiž do vykonávania zásady hospodárskej kontinuity zaviedli subjektívne faktory nezlučiteľné s transparentným a predvídateľným uplatnením tejto zásady.“

44      Súdny dvor v bodoch 54 až 56 rozsudku o odvolaní dospel k záveru, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď neprihliadol na uplatnenie zásady hospodárskej kontinuity:

„54      Pokiaľ ide… o tvrdenie uvedené v bode 116 napadnutého rozsudku, podľa ktorého mala Komisia vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci pripísať bývalým prevádzkovateľom zodpovednosť za porušenie, ku ktorému došlo pred prevodom činností, treba uviesť, že patrí do rámca nesprávneho odôvodnenia, ktorým Všeobecný súd hneď na úvod vylúčil existenciu hospodárskej kontinuity. To však nič nemení na tom, že platí ustálená judikatúra, podľa ktorej ak sa takáto situácia preukáže, skutočnosť, že subjekt, ktorý sa dopustil porušenia, ešte existuje, sama osebe nebráni tomu, aby bol sankcionovaný subjekt, na ktorý previedol svoje hospodárske činnosti…

55      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba skonštatovať, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bodoch 115 a 116 napadnutého rozsudku bez toho, aby zohľadnil väzby existujúce medzi spoločnosťami ITR… a ITR Rubber k dátumu prevodu činností, ku ktorému došlo medzi týmito dvoma subjektmi, rozhodol, že situácia hospodárskej kontinuity je v prejednávanej veci vylúčená z dôvodu chýbajúcich štrukturálnych väzieb medzi prevádzajúcim a nadobúdateľom, ktorí boli identifikovaní ako Saiag…, resp. ITR… a Parker‑Hannifin.

56      Takéto pochybenie by však mohlo byť neúčinné v prípade, ak by sa mala situácia hospodárskej kontinuity v každom prípade vylúčiť z dôvodu chýbajúcich skutočných väzieb medzi spoločnosťami ITR… a ITR Rubber. Práve z tohto pohľadu treba analyzovať tvrdenie odporkýň v odvolacom konaní, podľa ktorého Všeobecný súd správne vylúčil existenciu situácie hospodárskej kontinuity, keďže Komisia v spornom rozhodnutí opomenula overiť, či ITR Rubber bola naozaj ovládaná spoločnosťou ITR…“

45      Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že na účely preskúmania pripísania zodpovednosti za porušenie, ktorého sa dopustila ITR počas obdobia pred 1. januárom 2002, treba zohľadniť prevod v rámci jednej skupiny činností v odvetví morských palivových hadíc medzi ITR a ITR Rubber.

46      Po druhé z rozsudku o odvolaní vyplýva, že relevantný dátum na posúdenie, či sa má uplatniť zásada hospodárskej kontinuity, je dátum prevodu dotknutých činností.

47      Po tretie z rozhodnutia Súdneho dvora v rozsudku o odvolaní vyplýva, že nie je nevyhnutné zohľadniť cieľ, aký sledoval prevod činností v oblasti morských palivových hadíc zo skupiny Saiag a jej dcérskej spoločnosti ITR na spoločnosť Parker‑Hannifin, ktorá je spoločnosťou v skupine Parker, prostredníctvom odčlenenia na dcérsku spoločnosť jej činností, t. j. vytvorením spoločnosti ITR Rubber. Podľa Súdneho dvora sú totiž cieľ a hospodárske dôvody takej transakcie nerelevantné.

48      Po štvrté z uvedeného vyplýva, že po prevode činností v rámci jednej skupiny medzi ITR a jej dcérskou spoločnosťou ITR Rubber, v ktorej má 100 % vlastnícky podiel, nemožno – vzhľadom na štrukturálne väzby existujúce medzi týmito dvoma spoločnosťami v momente predmetného prevodu, t. j. 1. januára 2002, – uplatnenie zásady hospodárskej kontinuity v prejednávanej veci vylúčiť.

49      Napokon z úvah Súdneho dvora vyplýva, že napriek štrukturálnym väzbám medzi ITR a ITR Rubber možno uplatnenie zásady hospodárskej kontinuity v prejednávanej veci vylúčiť z dôvodu neexistencie skutočnej kontroly spoločnosti ITR Rubber spoločnosťou ITR vo forme skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, pričom takú kontrolu treba považovať ako preukázanú okrem prípadu, ak Parker ITR a Parker‑Hannifin vyvrátia domnienku skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu spoločnosťou ITR na ITR Rubber v momente predmetného prevodu v rámci skupiny Saiag 1. januára 2002.

–       O domnienke skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu

50      V odôvodnení 370 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že ku dňu prevodu činností medzi spoločnosťami ITR a ITR Rubber boli tieto spoločnosti hospodársky prepojené väzbou materskej spoločnosti k dcérskej spoločnosti, ktorú vlastní na 100 %, a patrili do toho istého podniku. Žalobkyne nespochybňujú existenciu štrukturálnych väzieb.

51      V tejto súvislosti Súdny dvor v bode 62 rozsudku o odvolaní zdôraznil, že prináleží žalobkyniam, aby vyvrátili domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu spoločnosti ITR na ITR Rubber predložením dostatočných dôkazov, ktoré preukazujú, že dcérska spoločnosť sa správa na trhu nezávisle.

52      Súdny dvor totiž v bodoch 65 a 66 rozsudku o odvolaní uviedol, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď na účely overenia, či Komisia správne uplatnila zásadu hospodárskej kontinuity, opomenul preskúmať dôkazy, ktoré mu predložili žalobkyne, pokiaľ ide o existenciu alebo neexistenciu skutočných väzieb vo forme rozhodujúceho vplyvu spoločnosti ITR na ITR Rubber.

53      V rámci tejto žaloby po jej vrátení Všeobecnému súdu treba však preskúmať, či žalobkyňami predložené skutočnosti sú dostatočné na preukázanie, že dcérska spoločnosť ITR Rubber sa správala na trhu nezávisle.

54      Všeobecný súd je povinný vykonať toto preskúmanie, aby mohla byť pripísaná zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila materská spoločnosť, t. j. ITR, jej dcérskej spoločnosti ITR Rubber, a to s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora uvedenú v bode 58 rozsudku o odvolaní. Z tejto judikatúry však vyplýva, že v osobitnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní celé alebo takmer celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Európskej únie v oblasti hospodárskej súťaže, existuje vyvrátiteľná domnienka, podľa ktorej táto materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na svoju dcérsku spoločnosť. Na to, aby sa uvedená domnienka považovala za splnenú, v takej situácii stačí, aby Komisia preukázala, že celé alebo takmer celé základné imanie dcérskej spoločnosti vlastní jej materská spoločnosť. Dotknutá domnienka je však vyvrátiteľná a subjekty, ktoré ju chcú vyvrátiť, môžu predložiť akýkoľvek dôkaz týkajúci sa ekonomických, organizačných a právnych vzťahov, ktoré spájajú dotknutú dcérsku spoločnosť s jej materskou spoločnosťou, teda dôkaz, o ktorom si tieto subjekty myslia, že môže preukázať, že dcérska spoločnosť a materská spoločnosť nepredstavujú jeden hospodársky subjekt, ale že dcérska spoločnosť sa na trhu správa samostatne (pozri rozsudky z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, EU:C:2009:536, bod 60 a citovanú judikatúru; z 8. mája 2013, Eni/Komisia, C‑508/11 P, EU:C:2013:289, bod 47 a citovanú judikatúru, a z 18. júla 2013, Schindler Holding a i./Komisia, C‑501/11 P, EU:C:2013:522, body 105 až 111).

–       O vyvrátení domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu

55      Žalobkyne tvrdia, že neexistuje rozhodujúci vplyv spoločnosti ITR na ITR Rubber s ohľadom na nasledujúce skutočnosti.

56      Žalobkyne po prvé tvrdia, že od založenia spoločnosti ITR Rubber ako samostatnej spoločnosti, t. j. 27. júna 2001, až do 1. januára 2002 nevykonávala táto spoločnosť žiadnu hospodársku činnosť, takže počas tohto obdobia ITR nemohla vykonávať nijaký rozhodujúci vplyv alebo dávať obchodné pokyny svojej dcérskej spoločnosti.

57      V tejto súvislosti stačí uviesť, že ako vyplýva najmä z bodov 56 a nasl. rozsudku o odvolaní a ako to samotné žalobkyne uznali na pojednávaní, dátum, ktorý sa má vziať do úvahy na posúdenie existencie situácie hospodárskej kontinuity, je dátum prevodu činností z ITR na ITR Rubber. Tvrdenia týkajúce sa obdobia pred týmto prevodom, ktoré uviedli žalobkyne, sú teda neúčinné.

58      Žalobkyne pripúšťajú, že od prevodu činností zo spoločnosti ITR na spoločnosť ITR Rubber, ku ktorému došlo 1. januára 2002, táto posledná spoločnosť vykonávala bežnú hospodársku činnosť, a teda vykonávala činnosti, ktoré na ňu boli prevedené.

59      Po druhé žalobkyne tvrdia, že podľa článku 7.21 zmluvy o prevode podniku na spoločnosť Parker‑Hannifin nemohla ITR ani ITR Rubber prijať od 1. januára 2002 do 31. januára 2002 nijaké rozhodnutie týkajúce sa činností v gumárskom odvetví, ktoré by mohlo mať vplyv na záujmy spoločnosti Parker‑Hannifin ako budúceho nadobúdateľa, bez predchádzajúceho súhlasu tejto spoločnosti. Nielen že to bránilo Saiag a ITR vykonávať akýkoľvek vplyv – a teda tým skôr rozhodujúci vplyv – na spoločnosť ITR Rubber, ale vyplývalo z toho aj právo spoločnosti Parker‑Hannifin vykonávať kontrolu nad ITR Rubber spoločne so spoločnosťou ITR.

60      V tejto súvislosti treba uviesť, že v súlade s článkom 7.21 zmluvy o prevode sa ITR ako prevádzajúca spoločnosť zaviazala najmä na to, že spoločnosť ITR Rubber bude vykonávať bežné hospodárske činnosti, v rámci ktorých bude aj spravovaná, pričom súhlas nadobúdateľa bude vyžadovať v prípade akýchkoľvek rozhodnutí prekračujúcich uvedený výkon bežných hospodárskych činností. Predchádzajúci súhlas nadobúdateľa sa vyžadoval najmä s ohľadom na zmeny týkajúce sa režimu miezd zamestnancov, rozdelenie dividend, peňažné výdavky prekračujúce 100 000 eur alebo predaj aktív okrem prípadov bežných obchodných činností.

61      Predovšetkým je nesporné, že k prevodu spoločnosti ITR Rubber na spoločnosť Parker‑Hannifin došlo 31. januára 2002. Skutočnosť, že v zmluve o prevode z 5. decembra 2001 bol uvedený spôsob, akým sa má spoločnosť ITR Rubber spravovať od uzavretia tejto zmluvy do skutočného uzavretie transakcie prevodu, nemožno považovať za prevod kontroly tejto spoločnosti z prevádzajúceho na kupujúceho. Ako totiž uznávajú samotné žalobkyne, cieľom týchto ustanovení bolo chrániť záujmy nadobúdateľa, aby až do uzavretia transakcie bola spoločnosť alebo predmetné aktíva zachované v stave, v akom sa spoločnosť nachádzala v momente podpísania zmluvy o prevode.

62      Okrem toho, hoci povinnosti prevádzajúceho voči nadobúdateľovi počas tzv. prechodného obdobia do uzavretia transakcie prevodu predstavujú pre nadobúdateľa práva, najmä pokiaľ ide o predchádzajúce schválenie činností presahujúcich bežné obchodné činnosti, boli svojou povahou dočasné a v každom prípade podmienené skutočným uzavretím transakcie.

63      Napokon treba konštatovať, že v súlade s článkom 7.21 zmluvy o prevode sa ITR zaviazala, že ITR Rubber bude vykonávať bežné hospodárske činnosti, v rámci ktorých bude aj spravovaná, počas tzv. prechodného obdobia plynúceho od podpísania zmluvy do uzavretia transakcie. Takýto záväzok si pritom vyžadoval, aby ITR mohla efektívne prijímať rozhodnutia týkajúce sa správy spoločnosti ITR Rubber. Isteže, na tieto účely ITR potrebovala súhlas spoločnosti Parker‑Hannifin v prípade rozhodnutí nad rámec bežných hospodárskych činností. Právom a povinnosťou spoločnosti ITR z dôvodu tohto prevodu však bolo zabezpečiť výkon bežných hospodárskych činností spoločnosti ITR Rubber. Na rozdiel od tvrdenia žalobkýň táto povinnosť, ktorú na seba prevzala ITR v zmluve o prevode, predstavuje skôr nepriamy dôkaz o tej skutočnosti, že dcérska spoločnosť ITR Rubber nepôsobila na trhu samostatne.

64      Hoci počas tohto tzv. prechodného obdobia nemožno ITR Rubber považovať za spoločnosť kontrolovanú spoločnosťou Parker‑Hannifin, nemožno sa ani domnievať, že by predstavovala samostatný subjekt, ktorý by mohol rozhodovať o svojej činnosti úplne nezávisle, pretože ITR zabezpečovala, aby sa nezhoršil výkon bežných hospodárskych činností spoločnosti ITR najmä v oblasti obchodnej politiky. V dôsledku záväzku svojej materskej spoločnosti sa teda ITR Rubber nemohla samostatne rozhodnúť, že napríklad zmení svoju obchodnú politiku alebo že zastaví svoje činnosti, čo by však mohla spraviť, keby bola úplne samostatná.

65      Navyše práve ITR previedla 1. januára 2002 na spoločnosť ITR Rubber jediné aktíva, ktoré mala, hoci predtým, ako to tvrdia žalobkyne, ITR Rubber bola spoločnosťou, ktorá nemala žiadne aktíva ani činnosť.

66      Okrem toho treba konštatovať, že až do uzavretia transakcie nebol prevod spoločnosti ITR Rubber na spoločnosť Parker‑Hannifin definitívny. V dôsledku toho, ako správne uviedla Komisia, počas tzv. prechodného obdobia mala ITR právo ako 100 % vlastníčka spoločnosti ITR Rubber – napriek povinnosti nahradiť budúcemu nadobúdateľovi ujmu, najmä prostredníctvom mechanizmu náhrady škody, ktoré vyplývali zo samotnej zmluvy, – odstúpiť od prevodu.

67      Po tretie žalobkyne tvrdia, že obdobie jedného mesiaca, počas ktorého ITR vlastnila 100 % podiel v ITR Rubber po prevode činností v oblasti morských palivových hadíc a predtým, než prevod na Parker‑Hannifin nadobudol účinnosť, bolo príliš krátke na to, aby spoločnosti ITR alebo Saiag mohli vykonávať rozhodujúci vplyv na ITR Rubber, aj keby im také právo bolo priznané.

68      Treba uviesť, že dĺžka obdobia, počas ktorého ITR vlastnila 100 % podiel v ITR Rubber po prevode činností v oblasti morských palivových hadíc, nemôže sama osebe predstavovať prvok, ktorý by mohol preukázať, že počas tohto obdobia sa ITR Rubber správala na trhu samostatne.

69      Treba totiž konštatovať, že otázka momentu, kedy došlo k skutočnému prevodu predmetných činností na ITR Rubber, t. j. 1. januára 2002, ITR vlastnila 100 % podiel vo svojej dcérskej spoločnosti, a že ako bolo uvedené v bode 63 vyššie, v súlade so zmluvou o prevode na Parker‑Hannifin podpísanou 5. decembra 2001 bola ITR povinná zabezpečiť – hoci len na krátke obdobie –, že ITR Rubber bude vykonávať bežné hospodárske činnosti, v rámci ktorých bude aj spravovaná.

70      Navyše, ako bolo uvedené v bode 66 vyššie, až do momentu nadobudnutia účinnosti prevodu na spoločnosť Parker‑Hannifin mala ITR právo rozhodnúť o prevode spoločnosti ITR Rubber, ktoré mohla vykonať kedykoľvek pred uzavretím transakcie. Okrem iného dátum uzavretia operácie nebol vopred stanovený zmluvou o prevode, keďže podliehal splneniu viacerých podmienok. Takže hoci k nadobudnutiu spoločnosti ITR Rubber spoločnosťou Parker‑Hannifin došlo 31. januára 2002, mohlo k nemu dôjsť v iný, predovšetkým neskorší dátum.

71      Skutočnosť, že napokon obdobie od prevodu činností v oblasti morských palivových hadíc na ITR Rubber a prevod tejto spoločnosti na Parker‑Hannifin trvalo len jeden mesiac, sa nemôže teda považovať za skutočnosť, ktorá preukazuje, že ITR Rubber ako dcérska spoločnosť v 100 % vlastníctve spoločnosti ITR sa na trhu správala samostatne.

72      Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že skutočnosti predložené žalobkyňami nemožno považovať za dostatočné na preukázanie, že ITR Rubber sa počas obdobia od 1. do 31. januára 2002 na trhu správala samostatne. Žalobkyne teda nevyvrátili domnienku skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu spoločnosťou ITR na svoju dcérsku spoločnosť ITR Rubber, v ktorej má 100 % podiel.

73      Za týchto okolností treba konštatovať, že Komisia sa nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď dospela k záveru, že v súlade so zásadou hospodárskej kontinuity možno spoločnosť Parker ITR považovať za zodpovednú za správanie ITR, jej právnej predchodkyne, a to z dôvodu prevodu aktív, ktorými došlo k porušeniu, na spoločnosť ITR Rubber, vzhľadom na väzby existujúce pri uvedenom prevode medzi ITR a ITR Rubber, najmä vlastnenie 100 % podielu na jej základom imaní, na základe čoho možno predpokladať skutočný výkon rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na jej dcérsku spoločnosť.

74      Prvú časť prvého žalobného dôvodu treba preto zamietnuť.

 O uplatnení článku 25 nariadenia č. 1/2003

75      V súlade s článkom 25 nariadenia č. 1/2003 podlieha právomoc priznaná Komisii v oblasti ukladania pokút alebo penále päťročnej premlčacej lehote, ktorá v prípade, že ide o pokračujúce alebo opakované porušenia, začína plynúť až dňom skončenia porušenia. Každý úkon Komisie alebo orgánu hospodárskej súťaže členského štátu vykonaný s cieľom vyšetrovania alebo konania vzhľadom na porušovanie preruší plynutie tejto lehoty.

76      Žalobkyne tvrdia, že v prejednávanej veci existujú objektívne, relevantné a súhlasné nepriame dôkazy, ktoré preukazujú, že jediným účelom považovania Parker ITR za zodpovednú za porušenie, ktorého sa dopustili jej predchodkyne, bolo predísť premlčaniu upravenému v článku 25 nariadenia č. 1/2003.

77      Komisia tvrdí, že ako vyplýva z ustálenej judikatúry, má voľnú úvahu, pokiaľ ide o určenie adresátov rozhodnutia v prípade hospodárskeho nástupníctva, ktorú vykonala správne.

78      V prejednávanej veci bolo konštatované, že zásada hospodárskej kontinuity sa uplatní z dôvodu väzieb medzi spoločnosťami ITR a ITR Rubber pri prevode činností v oblasti morských palivových hadíc, pretože domnienka skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu spoločnosťou ITR na ITR Rubber nebola vyvrátená. Pripísanie zodpovednosti za jediné a pokračujúce porušenie od 1. apríla 1986 do 2. mája 2007 spoločnosti ITR Rubber vychádza, pokiaľ ide o obdobie pred 1. januárom 2002, počas ktorého sa ITR, jej predchodkyňa, zúčastnila na porušení, z uplatnenia zásady hospodárskej kontinuity, ktorá bola konštatovaná v bode 73 vyššie, ako správne vykonané. Na rozdiel od tvrdenia žalobkýň toto pripísanie nemôže preto vyplývať zo zneužitia právomoci a z obchádzania článku 25 nariadenia č. 1/2003.

79      Z uvedeného vyplýva, že premlčacia lehota týkajúca sa tohto jediného a pokračujúceho porušenia pripísaného Parker ITR začala plynúť až 2. mája 2007, t. j. od momentu, keď Komisia začala vyšetrovanie a vykonala niekoľko šetrení najmä v spoločnosti Parker ITR. Právomoc Komisie sankcionovať Parker ITR za toto porušenie nebola teda v prejednávanej veci premlčaná.

80      Za týchto okolností treba zamietnuť druhú časť prvého žalobného dôvodu uvedenú žalobkyňami a týkajúcu sa zneužitia právomoci a obchádzania článku 25 nariadenia č. 1/2003.

 O povinnosti odôvodnenia a zásade rovnosti zaobchádzania

81      Pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa porušenia povinnosti odôvodnenia, treba preskúmať, či napadnuté rozhodnutie bolo dostatočne odôvodnené s ohľadom na uplatnenie zásady hospodárskej kontinuity, aby mohla byť Parker ITR pripísaná zodpovednosť za obdobie predchádzajúce 1. januáru 2002, vrátane čo sa týka väzieb existujúcich medzi spoločnosťami ITR a ITR Rubber.

82      Podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho. Požiadavka odôvodnenia sa musí posudzovať vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, charakter uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa má posudzovať nielen s prihliadnutím na jeho znenie, ale tiež s prihliadnutím na jeho kontext, ako aj na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (rozsudky z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, EU:C:1998:154, bod 63; z 30. septembra 2003, Nemecko/Komisia, C‑301/96, EU:C:2003:509, bod 87, a z 22. júna 2004, Portugalsko/Komisia, C‑42/01, EU:C:2004:379, bod 66).

83      Komisia v odôvodneniach 327 až 329 napadnutého rozhodnutia uviedla dôvody, ktoré ju viedli k neuplatneniu zásady osobnej zodpovednosti a uplatneniu v prejednávanej veci zásady hospodárskej kontinuity. Po tom, ako uviedla situácie, za akých sa domnieva, že sa uplatní zásada osobnej zodpovednosti, uviedla, že naopak, ak osoba zodpovedná za porušenie zanikne zlúčením s iným právnym subjektom, tento právny subjekt treba považovať za zodpovedný. Okrem toho v odôvodnení 328 Komisia uviedla zásadu, podľa ktorej keď spoločnosť prevedie časť svojich činností na inú spoločnosť, ak prevádzajúci a nadobúdateľ mali medzi sebou ekonomické väzby, zodpovednosť za predchádzajúce správanie prevádzajúceho sa môže previesť na nadobúdateľa, a to aj v prípade, že prevádzajúci nezanikol.

84      Konkrétne v odôvodnení 370 napadnutého rozhodnutia, ktoré odkazuje na dôvody uvedené v odôvodnení 328, Komisia predložila skutočnosti, ktoré ju v súlade so zásadou hospodárskej kontinuity viedli k pripísaniu zodpovednosti za porušenie za obdobie predchádzajúce 31. januáru 2002 spoločnosti ITR Rubber, teraz Parker ITR, a to existencia ekonomických väzieb medzi materskou spoločnosťou a dcérskou spoločnosťou, v ktorej materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania.

85      Okrem toho treba uviesť, že v odôvodnení 369 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla tvrdenia predložené žalobkyňami v odpovedi na oznámenie o výhradách, ktorými spochybňovali uplatnenie zásady hospodárskej kontinuity a tvrdili najmä neexistenciu väzieb jednak medzi spoločnosťami Parker ITR, predtým ITR Rubber, a ITR a jednak medzi prvou spoločnosťou a skupinou Saiag.

86      V odôvodneniach 370 až 373 napadnutého rozhodnutia Komisia odpovedala na tieto tvrdenia najmä uvedením toho, že aj keby sa prevod aktív zo spoločnosti ITR na spoločnosť ITR Rubber uskutočnil s cieľom ich budúceho predaja spoločnosti Parker‑Hannifin, tento prevod sa uskutočnil v momente, keď tieto dve spoločnosti patrili do tej istej skupiny, čo v súlade s judikatúrou vyplývajúcou z rozsudku z 11. decembra 2007, ETI a i. (C‑280/06, EU:C:2007:775), znamenalo, že v súlade so zásadou hospodárskej kontinuity sa zodpovednosť spoločnosti ITR mala pripísať spoločnosti ITR Rubber. Komisia tiež spresnila, že neskoršie prerušenie väzieb medzi spoločnosťami ITR a ITR Rubber nemôže tento záver vyvrátiť.

87      Treba preto konštatovať, že z napadnutého rozhodnutia jasným a jednoznačným spôsobom vyplývajú skutočnosti, z ktorých Komisia vychádzala, keď rozhodla, že sa v prejednávanej veci uplatní zásada hospodárskej kontinuity, a to aj pokiaľ ide o väzby existujúce medzi ITR a ITR Rubber, pričom tak odpovedala na tvrdenia predložené žalobkyňami počas správneho konania.

88      Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady rovnosti zaobchádzania z dôvodu uplatnenia zásady hospodárskej kontinuity s ohľadom na spoločnosť ITR Rubber, no nie už v prípade spoločnosti DOM, hoci táto druhá spoločnosť sa podľa žalobkýň nachádzala vo veľmi podobnej situácii, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry táto zásada vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudok zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia, C‑550/07 P, EU:C:2010:512, bod 55 a citovanú judikatúru).

89      V prejednávanej veci z odôvodnenia 19 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že DOM, ktorá bola založená spoločnosťou Unipoly, nadobudla aktíva v oblasti morských palivových hadíc od skupiny BTR. V prípade spoločnosti DOM sa prevod predmetných aktív vykonal medzi spoločnosťami, ktoré nemali medzi sebou štrukturálne väzby, t. j. jednak spoločnosťou BTR a jednak spoločnosťou DOM, ktorá patrí do skupiny Unipoly.

90      V prípade spoločnosti ITR Rubber, ako sa konštatovalo v bode 45 vyššie, z rozsudku o odvolaní vyplýva, že do úvahy treba vziať prevod činností v odvetví morských palivových hadíc z ITR na ITR Rubber, t. j. z materskej spoločnosti na dcérsku spoločnosť v rámci skupiny Saiag, pričom cieľ a ekonomické dôvody takého prevodu boli, ako vyplýva z bodu 53 tohto rozsudku, nerelevantné.

91      Z odôvodnení rozsudku o odvolaní uvedených v bodoch 42 a 43 vyššie však vyplýva, že zásada hospodárskej kontinuity sa uplatní za okolností, za akých existujú štrukturálne väzby a personálne prepojenie medzi spoločnosťou, ktorá sa zúčastnila na porušení, a dcérskou spoločnosťou, na ktorú boli tieto aktíva prevedené s cieľom ich ďalšieho predaja tretej skupine. V súlade s touto judikatúrou sa však zásada hospodárskej kontinuity nemôže uplatniť v prípadoch, keď aktíva, pri ktorých došlo k porušeniu, boli prevedené na dcérsku spoločnosť, ktorá bola založená v rámci skupiny nadobúdateľa a ktorá nemá štrukturálne väzby s prevádzajúcim.

92      Tým, že Komisia uplatnila zásadu hospodárskej kontinuity voči spoločnosti ITR Rubber a neuplatnila túto zásadu s ohľadom na spoločnosť DOM, nemožno jej vytýkať, že by konala v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, pretože tieto dve situácie neboli porovnateľné.

93      Za týchto okolností treba tretiu časť prvého žalobného dôvodu zamietnuť a v dôsledku toho treba zamietnuť aj tento žalobný dôvod ako celok.

 O piatom žalobnom dôvode, ktorý sa týka protiprávneho zvýšenia pokuty uloženej Parker ITR z dôvodu, že táto spoločnosť údajne mala úlohu vodcu

94      Žalobkyne popierajú v prvom rade skutočnosť, že by ITR mala úlohu vodcu kartelu od 11. júna 1999 do 30. septembra 2001, pretože to nebolo dostatočne Komisiou preukázané, v druhom rade prenesenie úlohy vodcu na ITR Rubber, pretože ním údajne bola ITR, a napokon zvýšenie pokuty uloženej Parker ITR z dôvodu úlohy vodcu, ktorá bola pripísaná spoločnosti ITR.

95      Komisia tvrdí, že celkovo skutočnosti, z ktorých vychádzala, preukazujú, že ITR prispela k tomu, že kartel začal opätovne vykonávať svoju činnosť, a najmä zabezpečila kľúčovú úlohu priviesť spoločnosť Yokohama, aby sa do neho zapojila. To odôvodňuje zvýšenie pokuty uloženej spoločnosti Parker ITR o 30 %. Okrem toho Komisia uvádza, že uvedenie spoločnosti Parker ITR v tomto rozhodnutí je dôvodné, pretože tento subjekt bol hospodárskym nástupcom spoločnosti ITR.

 O prenesení úlohy vodcu pripísanej spoločnosti ITR na spoločnosť ITR Rubber

96      Na úvod, pokiaľ ide o odkaz v napadnutom rozhodnutí na Parker ITR a nie na spoločnosť ITR ako vodcu kartelu v období, počas ktorého Parker ITR, pôvodne nazvaná ITR Rubber, ešte neexistovala, treba pripomenúť, že ako sa konštatovalo v bode 73 vyššie, podľa zásady hospodárskej kontinuity sa musí Parker ITR považovať za zodpovednú za konanie spoločnosti ITR, a to aj pred založením spoločnosti ITR Rubber 27. júna 2001. Bez toho, aby bolo dotknuté meritórne rozhodnutie o úlohe vodcu pripísanej spoločnosti ITR, nemožno však Komisii vytýkať, že odkazovala na Parker ITR, predtým ITR Rubber, pokiaľ ide o úlohu vodcu pripísanú spoločnosti ITR v období od 11. júna 1999 do 30. septembra 2001.

 O úlohe vodcu pripísanej spoločnosti ITR

97      V odôvodnení 243 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že v období od 11. júna 1999 do 30. septembra 2001 spoločnosť ITR spolu s pánom W. koordinovali kartel.

98      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak sa porušenia dopustili viaceré podniky, musia sa v rámci určenia výšky pokút preukázať ich jednotlivé úlohy na porušení počas trvania ich účasti na ňom. Z toho najmä vyplýva, že úloha „vodcu“, ktorú zohráva jeden alebo viacero podnikov v rámci kartelu, sa musí zohľadniť na účely výpočtu pokuty, keďže podniky, ktoré takúto úlohu zohrávali, musia z tohto dôvodu niesť osobitnú zodpovednosť v porovnaní s ostatnými podnikmi (pozri rozsudok z 11. júla 2014, Sasol a i./Komisia, T‑541/08, EU:T:2014:628, bod 355 a citovanú judikatúru).

99      V súlade s týmito zásadami bod 28 usmernení k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2; ďalej len „usmernenia“) uvádza pod nadpisom „Priťažujúce okolnosti“ demonštratívny zoznam okolností, ktoré môžu viesť k zvýšeniu základnej výšky pokuty, medzi ktorými sa nachádza najmä úloha vodcu porušenia.

100    Na to, aby bolo možné podnik kvalifikovať ako vodcu kartelu, musí pre kartel predstavovať podstatnú hnaciu silu alebo niesť osobitnú a konkrétnu zodpovednosť za jeho fungovanie. Túto okolnosť možno vyvodiť najmä z toho, že podnik svojimi konkrétnymi krokmi dal sám od seba zásadný podnet ku kartelu, alebo zo súboru nepriamych dôkazov poukazujúcich na odhodlanosť podniku zabezpečiť stabilitu a úspech kartelu (rozsudky z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, EU:T:2006:74, body 299, 300, 351, 370 až 375 a 427, a z 27. septembra 2012, Shell Petroleum a i./Komisia, T‑343/06, EU:T:2012:478, bod 198).

101    Platí to v prípade, keď sa podnik zúčastnil na stretnutiach kartelu v mene iného podniku, ktorý sa na nich nezúčastnil, a informoval tento podnik o výsledkoch uvedených stretnutí (rozsudok z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, EU:T:2006:74, bod 439). Rovnako je to aj v prípade, ak sa preukáže, že uvedený podnik zohrával vedúcu úlohu pri konkrétnom fungovaní kartelu napríklad tým, že organizoval množstvo stretnutí, zhromažďoval a rozosielal informácie v rámci kartelu a najčastejšie vypracovával návrhy týkajúce sa fungovania kartelu (rozsudok z 27. septembra 2012, Koninklijke Wegenbouw Stevin/Komisia, T‑357/06, EU:T:2012:488, bod 284).

102    Napokon úlohu vodcu možno pripísať aj dvom, alebo aj viacerým spoločnostiam (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, EU:T:2006:74, body 439 a 440, a z 26. apríla 2007, Bolloré a i./Komisia, T‑109/02, T‑118/02, T‑122/02, T‑125/02, T‑126/02, T‑128/02, T‑129/02, T‑132/02 a T‑136/02, EU:T:2007:115, bod 561).

103    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné preskúmať, či Komisia mohla na základe dostatočných dôkazov správne rozhodnúť, že ITR skutočne mala úlohu vodcu kartelu od 11. júna 1999 do 30. septembra 2001.

104    Komisia sa v napadnutom rozhodnutí s cieľom preukázať úlohu vodcu spoločnosti ITR okrem tvrdení spoločnosti Yokohama opierala v tejto súvislosti o nasledujúce skutočnosti, ktoré potvrdzujú tieto vyhlásenia.

105    Po prvé sa Komisia v bode 461 napadnutého rozhodnutia opierala najmä o kópie dokumentov, ktoré ITR zaslala ďalším účastníkom kartelu. Tieto dokumenty, ktoré sú súčasťou spisu, neboli navyše spochybnené žalobkyňami, ktoré však namietajú proti výkladu, aký im dala Komisia. Tieto dokumenty pochádzajúce z obdobia od júna 1999 do júna 2001 najmä preukazujú, že ku komunikácii medzi ITR a ostatnými členmi kartelu dochádzalo s určitou pravidelnosťou, a to aj v období po januári 2000, čo samotné žalobkyne uznali na pojednávaní.

106    Na jednej strane z tejto komunikácie vyplýva, že jeden zamestnanec ITR, pán P., sa sám predstavil ako koordinátor účastníkov podskupiny kartelu, čo potvrdzujú vyhlásenia spoločnosti Yokohama.

107    Na druhej strane z tejto korešpondencie vyplýva, že počas tohto obdobia uvedený zamestnanec spoločnosti ITR sám požiadal o to, že bude získavať dôverné informácie od ostatných účastníkov, najmä spoločností Yokohama a Trelleborg, a koordinovať účasť týchto spoločností na výberových konaniach. Z dokumentov, o ktoré sa opierala Komisia, tiež vyplýva, že ITR osobitne dbala v rámci kartelu o zabezpečenie zohľadnenia podielu na trhu, ktorý bol spoločný so spoločnosťou Yokohama, a o uľahčenie účasti tejto spoločnosti na stretnutiach.

108    Po druhé, pokiaľ ide o kópie dokumentov z obdobia od 11. do 21. júna 1999, zaslané spoločnosti ITR, na ktoré sa odkazuje v odôvodnení 179 napadnutého rozhodnutia, treba uviesť, že v rozpore s tvrdením žalobkýň skutočnosť, že sa týkajú verejných obstarávaní pre neskoršie obdobia, nevyvracia to, že ITR možno považovať za koordinátora kartelu počas obdobia, v ktorom kópie boli zaslané. Spoločnosti ITR sa vytýka práve koordinácia stratégií, aké mali zaujať účastníci kartelu na účely budúcich výberových konaní.

109    Po tretie dokumenty z októbra 1999, na ktoré sa odkazuje v odôvodneniach 189 a 196 napadnutého rozhodnutia, preukazujú najmä to, že počas tohto obdobia zástupca ITR začal úzku spoluprácu so spoločnosťou Yokohama a plnil iné koordinačné úlohy medzi niektorými členmi kartelu, ktoré prispeli k jeho fungovaniu, čo žalobkyne nepopreli.

110    Po štvrté, čo sa týka komunikácie zaslanej spoločnosťou ITR v decembri 1999 po uskutočnení stretnutia 10. decembra 1999 konajúceho sa v Londýne (Spojené kráľovstvo), treba konštatovať, že nezávisle od toho, či návrhy predložené zástupcom ITR boli napokon prijaté, alebo prijaté neboli, samotná skutočnosť, ktorú žalobkyne nespochybnili, že žalobca sa zaviazal zaslať takú komunikáciu, preukazuje, že zabezpečoval rozhodujúcu úlohu pri udržiavaní a sledovaní činností kartelu po tomto stretnutí.

111    Po piate, pokiaľ ide o predsedanie tomuto stretnutiu, isteže je nesporné, že zápisnica neobsahuje výslovné odkazy týkajúce sa osoby, ktorá ho zabezpečovala. Okrem vyhlásení predložených v tejto súvislosti spoločnosťou Yokohama Komisia svoje rozhodnutie však založila – bez toho, aby to v tejto súvislosti žalobkyne vyvrátili – na dokumentoch, ktoré preukazujú, že ITR zaslala pozvánku na toto stretnutie spoločnosti Yokohama a vykonala oznámenia, ktoré nasledovali po stretnutí, a na skutočnosti, že jej účasť na stretnutí bola v zápisnici uvedená na poslednom mieste. Treba konštatovať, že tieto skutočnosti predstavujú minimálne nepriame dôkazy o rozhodujúcej úlohe pri príprave, konaní a ďalšom postupe pri konaní tohto stretnutia.

112    Po šieste treba uviesť, že žalobkyne nespochybnili skutočnosť, že ITR začala úzku spoluprácu so spoločnosťou Yokohama, čo vyplýva z viacerých dokumentov, na ktoré sa odkazuje najmä v odôvodneniach 219 a 241 napadnutého rozhodnutia a ktoré preukazujú, že ITR organizovala stretnutia so spoločnosťou Yokohama a udržiavala korešpondenciu týkajúcu sa tejto spolupráce nielen so spoločnosťou Yokohama, ale aj s ostatnými členmi kartelu, a to najmä počas obdobia od januára 2000 do júna 2001.

113    Na jednej strane skutočnosť, že sa aktívne zaviazala na zabezpečenie účasti spoločnosti Yokohama – jedného z dvoch japonských subjektov –, a že teda zabezpečila účasť na karteli dvoch spoločností predstavujúcich skoro štvrtinu svetového trhu, nemožno samu osebe považovať za rozhodujúcu skutočnosť na opätovné spustenie a posilnenie kartelu.

114    Na druhej strane skutočnosť, že oznámila informácie týkajúce sa tejto spolupráce ostatným členom kartelu, prispela k ich uisteniu o zapojení sa tejto časti kartelu, a z toho dôvodu o jeho celkovom fungovaní.

115    V tejto súvislosti zápisnica z 11. a 12. júna 2001 potvrdzuje, že v tomto období boli Yokohama a ITR vnímané v rámci kartelu ako subjekty majúce takú úzku spoluprácu na trhu, že im bola priznaná spoločná kvóta.

116    Tieto dôkazy o úzkej spolupráci so spoločnosťou Yokohama a jej účasti na karteli, ktorú zabezpečila ITR, možno platne považovať za podporujúce konštatovanie Komisie týkajúce sa úlohy vodcu kartelu, ktorá bola pripísaná spoločnosti ITR.

117    Po siedme treba konštatovať, že na rozdiel od tvrdenia žalobkýň dôkazy použité Komisiou vrátane tých, ktoré sa týkajú úzkej spolupráce medzi spoločnosťami Yokohama a ITR, odkazujú na obdobie od 11. júna 1999 do júna 2001. Okrem toho zo spisu vyplýva, že od októbra 2001 už nebola spoločnosť ITR zodpovedná za koordináciu účasti spoločnosti Yokohama na karteli, čo navyše žalobkyne ani nespochybnili. Komisia teda uplatnila dátum 30. septembra 2001 ako dátum, kedy sa skončila činnosť spoločnosti ITR ako vodcu kartelu.

118    S ohľadom na všetky skutočnosti, ktoré boli preskúmané, treba dospieť k záveru že Komisia mohla správne kvalifikovať spoločnosť ITR ako vodcu kartelu v období od 11. júna 1999 do 30. septembra 2001.

119    Toto tvrdenie nemožno vyvrátiť tvrdeniami žalobkýň vzťahujúcimi sa na dôkazy, o ktorých sa domnievajú, že vyvracajú tvrdenie, podľa ktorého ITR mala úlohu vodcu kartelu.

120    Predovšetkým skutočnosť, že Yokohama a ITR boli z obchodného hľadiska dotknuté cieľmi kartelu, nevyvracia tú skutočnosť, že účasť spoločnosti Yokohama na karteli bola jednoduchšia z dôvodu pomoci spoločnosti ITR ako koordinátora počas obdobia uplatneného Komisiou.

121    Ďalej úloha zabezpečená ostatnými členmi kartelu, akými boli Bridgestone a DOM, ako aj pánom W. alebo jeho spoločnosťami, ktoré zabezpečovali správu a celkovú koordináciu kartelu počas dlhých období v rámci jeho existencie, a skutočnosť, že tieto spoločnosti boli chápané ostatnými členmi ako hlavní koordinátori kartelu, nie je nezlučiteľná s úlohou vodcu, aká bola pripísaná Komisiou spoločnosti ITR. Presnejšie, pokiaľ ide o obdobie od 11. júna 1999 do 30. septembra 2001, skutočnosti predložené žalobkyňami nepreukazujú, že pán W. bol prostredníctvom svojich spoločností jediným koordinátorom kartelu. Koordinačné úlohy zabezpečené spoločnosťou ITR počas tohto obdobia totiž nie sú takej povahy, ktorá by vylučovala, že hlavný koordinátor zabezpečoval celkové riadenie kartelu. Táto súbežná existencia by vysvetľovala najmä tú skutočnosť, že ITR sa nezúčastnila na všetkých stretnutiach kartelu.

122    Napokon skutočnosť, že ostatní členovia pochybovali o tom, či ITR zabezpečovala úlohu ako koordinátor kartelu, a že táto úloha jej nebola formálne stanovená, nevyvracia konštatovanie Komisie, podľa ktorého ITR konala prinajmenšom ako koordinátor bloku ITR/Yokohama a zabezpečovala určitú koordináciu s ostatnými členmi kartelu, najmä po stretnutí z 10. decembra 1999. Pochybnosti vyjadrené najmä spoločnosťou Manuli v júni 1999 s ohľadom na európskeho koordinátora kartelu nemôžu totiž spochybniť rôzne dokumenty, ktoré predložila Komisia a ktoré preukazujú, že ITR skutočne viedla koordinačné činnosti medzi ostatnými účastníkmi kartelu, a to bez ohľadu na otázku, či a počas akého obdobia boli formálne založené fixné podskupiny v rámci kartelu.

 O zvýšení pokuty z dôvodu úlohy vodcu pripísanej spoločnosti ITR

123    Žalobkyne namietajú proti zvýšeniu o 30 % uplatnenému na výšku pokuty uloženej spoločnosti Parker ITR z dôvodu vodcu kartelu pripísanej spoločnosti ITR, ktorá nie je odôvodnená najmä v porovnaní s výškou zvýšenia uplatnenou na pokutu uloženú spoločnosti Bridgestone, ktorá zabezpečovala koordináciu kartelu počas 11 rokov.

124    Bod 28 usmernení stanovuje, že základná výška pokuty môže byť zvýšená, ak Komisia zistí existenciu priťažujúcich okolností, akými sú vedúca úloha pri porušovaní.

125    V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že skutočnosť, že podnik konal ako vodca kartelu, preň znamená, že musí v porovnaní s ostatnými podnikmi niesť osobitnú zodpovednosť (rozsudok z 3. marca 2011, Siemens/Komisia, T‑110/07, EU:T:2011:68, bod 367).

126    Z ustálenej judikatúry okrem toho vyplýva, že pri stanovení sumy akejkoľvek pokuty Komisia disponuje voľnou úvahou a nie je na tento účel povinná použiť presný matematický vzorec (rozsudky zo 6. apríla 1995, Martinelli/Komisia, T‑150/89, EU:T:1995:70, bod 59; zo 14. mája 1998, Mo och Domsjö/Komisia, T‑352/94, EU:T:1998:103, bod 268, a z 13. júla 2011, Polimeri Europa/Komisia, T‑59/07, EU:T:2011:361, bod 251).

127    V prejednávanej veci, ako sa konštatovalo v bodoch 118 a 119 vyššie, Komisia správne dospela k záveru, že ITR mala úlohu vodcu kartelu od 11. júna 1999 do 30. septembra 2001.

128    Osobitne v odôvodneniach 457 až 463 napadnutého rozhodnutia týkajúcich sa priťažujúcich okolností, pokiaľ ide o ITR, Komisia odkázala najmä na konštatovania týkajúce sa úlohy, akú mal zástupca ITR v období od júna 1999 do septembra 2001. Komisia v nich spresnila, že ITR zabezpečovala koordináciu časti kartelu paralelne s koordinačnými úlohami, ktoré zabezpečoval pán W., pričom uviedla, že práve v tomto období došlo k obnove kartelu po tom, ako kartel prešiel obdobím nestability.

129    Nebolo totiž spochybnené, že kartel bol relatívne nečinný v období od mája 1997 do júna 1999. Ako bolo uvedené najmä v bodoch 105 a 108 vyššie, práve od júna 1999 vykonávala ITR koordinačné činnosti v rámci skupiny účastníkov kartelu.

130    Okrem toho Komisia tiež v bode 458 napadnutého rozhodnutia uviedla, že prínos spoločnosti ITR bol rozhodujúci na odstránenie zdržanlivosti medzi niektorými členmi kartelu a jeho opätovným nastolením.

131    Ako to samotné žalobkyne uznávajú, ITR začala užšiu spoluprácu so spoločnosťou Yokohama tým, že koordinovala účasť dvoch spoločností v rámci kartelu, napriek tomu, že táto spoločnosť bola zdržanlivá pri vstúpení do kartelu z dôvodu zlých vzťahov s jej japonským konkurentom, spoločnosťou Bridgestone. Existenciu tohto konkurenčného boja pred opätovným zavedením kartelu v roku 1999, ku ktorému prispelo zapojenie sa ITR, uznali aj samotné žalobkyne.

132    Zvýšenie o 30 % uplatnené na výšku pokuty uloženej spoločnosti Parker ITR z dôvodu úlohy vodcu sa teda vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci zdá byť odôvodnené.

133    V rozsahu, v akom tvrdenia žalobkýň, ktoré sú založené na tej skutočnosti, že rovnaké zvýšenie o 30 % bolo uplatnené na pokutu uloženú spoločnosti Bridgestone, hoci tá zabezpečovala koordináciu kartelu počas 11 rokov, treba chápať ako smerujúce k tvrdeniu porušenia zásady rovnosti zaobchádzania, treba v súlade s judikatúrou citovanou v bode 88 vyššie preskúmať, či sú tieto dve situácie porovnateľné.

134    Pokiaľ ide o zvýšenie pokuty uloženej spoločnosti Bridgestone o 30 %, Komisia v bodoch 458 a 462 napadnutého rozhodnutia odkázala na konštatovania, podľa ktorých Bridgestone počas 11 rokov, t. j. od roku 1986 do roku 1997, zabezpečovala koordináciu kartelu najmä pre japonských účastníkov, zatiaľ čo Dunlop/DOM koordinovala kartel pre európskych účastníkov.

135    Zo skutočností zohľadnených Komisiou v rámci konštatovaní týkajúcich sa priťažujúcich okolností teda vyplýva, že hoci Bridgestone zabezpečovala koordináciu kartelu pre niektorých účastníkov v období trvajúcom 11 rokov, spoločnosť ITR zabezpečovala koordináciu časti účastníkov kartelu počas dvoch rokov.

136    Treba konštatovať, že tieto dve situácie nie sú z faktického hľadiska podobné. Vhodné je však uviesť, že podľa judikatúry citovanej v bode 88 vyššie sa rovnaké nakladanie s dvoma situáciami zdá byť objektívne odôvodnené vzhľadom na to, že hoci spoločnosť ITR vykonávala koordinačné činnosti len dva roky, tieto činnosti prispeli významným spôsobom k opätovnému úspešnému zavedeniu kartelu. S ohľadom na závažnosť porušenia a zodpovednosť za toto porušenie sa totiž zdá odôvodnené, že zvýšenie pokuty uloženej spoločnosti Parker ITR v rámci koordinačných činností ITR v kritickom momente kartelu bolo rovnako vysoké ako zvýšenie, ktoré sa uplatnilo na pokutu uloženú spoločnosti Bridgestone z dôvodu jej činnosti koordinácie, ktorá bola časovo dlhšia.

137    Za týchto okolností nemožno Komisii vytýkať, že pri výkone svojej voľnej úvahy uplatnila rovnakú mieru zvýšenia na pokuty uložené spoločnosti Parker ITR ako na pokuty uložené spoločnosti Bridgestone

138    V každom prípade, aj keby Komisia nesprávne uplatnila zvýšenie iba o 30 % na pokutu uloženú spoločnosti Bridgestone, a to napriek dlhému obdobiu, počas ktorého táto spoločnosť plnila úlohu vodcu kartelu, taká nezákonnosť v prospech tretieho subjektu nie je dôvodom na to, aby sa vyhovelo žalobnému dôvodu na zrušenie rozhodnutia, ktorý predložili žalobkyne. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania alebo zákazu diskriminácie musí byť v súlade s dodržiavaním zásady zákonnosti, čo znamená, že nikto sa nemôže dovolávať vo svoj prospech nezákonnosti spôsobenej v prospech iného (pozri rozsudok z 3. marca 2011, Siemens/Komisia, T‑110/07, EU:T:2011:68, bod 358 a citovanú judikatúru).

139    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba zamietnuť piaty žalobný dôvod predložený žalobkyňami.

 O šiestom žalobnom dôvode, ktorý sa týka porušenia zásady osobnej zodpovednosti a nedostatku odôvodnenia, pokiaľ ide o zvýšenie pokuty uloženej spoločnosti Parker‑Hannifin z dôvodu úlohy vodcu, ktorú údajne mala spoločnosti Parker ITR

140    Žalobkyne v podstate tvrdia, že Komisia porušila zásadu osobnej zodpovednosti, keď zohľadnila úlohu vodcu pripísanú spoločnosti ITR od 11. júna 1999 do 30. septembra 2001 na zvýšenie výšky tej časti pokuty, za ktorej zaplatenie bola spoločne a nerozdielne zodpovedná Parker‑Hannifin. Okrem toho sa odvolávajú na porušenie povinnosti odôvodnenia v rozsahu, v akom napadnuté rozhodnutie neobsahuje dôvody, pre ktoré sa uplatnilo zvýšenie o 30 % na výšku pokuty, za ktorej zaplatenie bola zodpovedná Parker‑Hannifin.

141    Pokiaľ ide o porušenie zásady osobnej zodpovednosti, treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak možno protiprávne správanie dcérskej spoločnosti pripísať jej materskej spoločnosti, možno sa aj domnievať, že tieto spoločnosti sú počas obdobia porušovania súčasťou tej istej hospodárskej jednotky a tvoria tak jeden podnik v zmysle práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže. Za týchto podmienok tak môže Komisia voči materskej spoločnosti vyvodiť solidárnu zodpovednosť za protiprávne správanie jej dcérskej spoločnosti počas uvedeného obdobia a následne za zaplatenie pokuty, ktorú tejto dcérskej spoločnosti uložila (pozri rozsudok z 10. apríla 2014, Areva a i./Komisia, C‑247/11 P a C‑253/11 P, EU:C:2014:257, bod 49 a citovanú judikatúru).

142    Okrem toho sa už rozhodlo, že v rámci určovania vonkajšieho vzťahu solidarity, teda vzťahu medzi Komisiou a rôznymi osobami predstavujúcimi podnik, ktoré môžu byť označené za povinné zaplatiť pokutu uloženú tomuto podniku v celom rozsahu, sú Komisii uložené určité prekážky, najmä že Komisia je povinná dodržiavať zásadu individualizácie trestov a sankcií, podľa ktorej sa v súlade s článkom 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 vyžaduje, aby bola suma pokuty, ktorú treba solidárne zaplatiť, určená vzhľadom na závažnosť porušenia individuálne vytýkaného dotknutému podniku a dĺžku tohto porušenia (rozsudok z 10. apríla 2014, Komisia a i./Siemens Österreich a i., C‑231/11 P až C‑233/11 P, EU:C:2014:256, bod 52).

143    Situácia solidarity, umožňujúca Komisii požadovať, aby jedna z materských spoločností zaplatila pokutu uloženú ako sankciu za porušenia, ktoré sú vytýkané za inú časť obdobia porušenia, spoločnosti, ktorá nikdy nebola jej súčasťou, je v rozpore so zásadou individualizácie trestov a sankcií (rozsudok z 10. apríla 2014, Areva a i./Komisia, C‑247/11 P a C‑253/11 P, EU:C:2014:257, body 126 až 133).

144    Presnejšie spoločnosť nemôže byť zodpovedná za porušenia, ktorých sa nezávisle od seba dopustili jej dcérske spoločnosti pred ich nadobudnutím, pričom tieto dcérske spoločnosti samotné nesú zodpovedať za svoje protiprávne správanie, ktorého sa dopustili pred ich nadobudnutím nástupníckou spoločnosťou, ktorá zaň nemôže niesť zodpovednosť (rozsudky zo 16. novembra 2000, Cascades/Komisia, C‑279/98 P, EU:C:2000:626, body 77 až 79, a zo 4. septembra 2014, YKK a i./Komisia, C‑408/12 P, EU:C:2014:2153, bod 65).

145    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba preskúmať, či sa Komisia dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď uplatnila zvýšenie o 30 % na výšku pokuty, ktorá má byť zaplatená solidárne so spoločnosťou Parker‑Hannifin.

146    V tejto súvislosti treba pripomenúť konštatovanie uvedené v bode 118 vyššie, podľa ktorého sa Komisia správne domnievala, že ITR bola vodcom kartelu v období od 11. júna 1999 do 30. septembra 2001. Žiadna činnosť spoločnosti ITR alebo jej nástupníckej spoločnosti ITR Rubber sa okrem tohto obdobia neuplatnila voči nim v postavení úlohy vodcu, čo navyše aj Komisia na pojednávaní potvrdila.

147    Okrem toho je nesporné, že ITR Rubber, na ktorú jej vtedajšia materská spoločnosť ITR previedla svoje aktíva v odvetví morských palivových hadíc, bola 31. januára 2002 predaná spoločnosti Parker‑Hannifin patriacej do skupiny Parker. Komisia v odôvodnení 389 napadnutého rozhodnutia rozhodla, že spoločnosť Parker‑Hannifin bola solidárne zodpovedná za konanie spoločnosti Parker ITR od momentu nadobudnutia tejto druhej spoločnosti, t. j. od 31. januára 2002.

148    Okrem toho treba pripomenúť metódu použitú Komisiou v napadnutom rozhodnutí na účely výpočtu výšky pokuty.

149    Komisia v prvom rade pristúpila k výpočtu základnej výšky pokuty, a to tak, že:

–        v odôvodneniach 420 až 428 napadnutého rozhodnutia Komisia spresnila, že dotknuté predaje sa mali vypočítať z priemernej ročnej hodnoty predajov uskutočnených hlavnými výrobcami morských palivových hadíc v Európskom hospodárskom priestore (EHP) počas troch posledných obchodných rokov pred skončením porušenia, t. j. 32 710 069 eur,

–        vzhľadom na celosvetový dosah porušenia sa Komisia v odôvodneniach 429 až 433 napadnutého rozhodnutia domnievala, že bolo potrebné vynásobiť toto číslo podielom na celosvetovom trhu, aký mal každý účastník, a že v prípade Parker ITR bol výška jeho podielu 12,1 %,

–        po tomto vynásobení Komisia v odôvodnení 436 napadnutého rozhodnutia použila sumu 3 955 777 eur ako predaje týkajúce sa Parker ITR,

–        v rámci závažnosti porušenia Komisia v odôvodnení 445 dospela k záveru, že vzhľadom na okolnosti danej veci, povahu porušenia, geografický rozsah a kumulovaný podiel na dotknutom trhu bolo potrebné zohľadniť 25 % hodnoty dotknutých predajov,

–        pokiaľ ide o dĺžku trvania porušenia, Komisia v odôvodnení 448 napadnutého rozhodnutia uplatnila dĺžku trvania 19 rokov a 5 dní pre Parker ITR a 5 rokov, 3 mesiace a 3 dni pre Parker‑Hannifin, čo viedlo ku koeficientom 19, resp. 5,5,

–        v odôvodnení 449 Komisia uviedla, že bolo treba pripočítať dodatočnú sumu vo výške 25 % hodnoty predaja ako dodatočnej sumy na účely odstrašenia,

–        v odôvodnení 455 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že vyššie uvedené transakcie viedli k stanoveniu základnej výšky pokuty na 19 700 000 eur pre Parker ITR a 6 400 000 eur pre Parker‑Hannifin.

150    Po dosiahnutí dvoch základných výšok pokuty, t. j. jednej pre Parker ITR a druhej pre Parker‑Hannifin, Komisia v odôvodnení 463 napadnutého rozhodnutia uviedla, že bolo potrebné zvýšiť základnú výšku pokuty uloženej spoločnosti Parker ITR o 30 % na zohľadnenie priťažujúcich okolností.

151    V odôvodnení 471 napadnutého rozhodnutia Komisia zvýšila o 30 % základné výšky pokút jednak spoločnosti Parker ITR, čo viedlo k sume 25 610 000 eur, ako aj spoločnosti Parker‑Hannifin, čo viedlo k sume 8 320 000 eur.

152    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že hoci Komisia uplatnila spoločnú zodpovednosť spoločnosti Parker‑Hannifin až od 31. januára 2002, základná výška pokuty, ktorú mala spoločne a nerozdielne táto spoločnosť zaplatiť v zmysle tejto zodpovednosti, bola zvýšená o 30 % z dôvodu priťažujúcej okolnosti založenej na úlohe vodcu, ktorú mala ITR od 11. júna 1999 do 30. septembra 2001, čo je obdobie, počas ktorého Parker‑Hannifin nemala nijakú väzbu so spoločnosťou ITR ani s jej nástupkyňou ITR Rubber.

153    Z vyššie uvedeného vyplýva, že výška pokuty, ktorú mala Parker‑Hannifin zaplatiť spoločne a nerozdielne, nebola stanovená v závislosti od závažnosti porušenia, ktorého sa individuálne dopustila jej dcérska spoločnosť ITR Rubber, ku ktorému došlo po jej nadobudnutí materskou spoločnosťou 31. januára 2002.

154    Komisia sa teda dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď uplatnila zvýšenie o 30 % pokuty, ktorú má spoločne a nerozdielne zaplatiť Parker‑Hannifin v zmysle priťažujúcej okolnosti založenej na úlohe vodcu, ktorú mala ITR od 11. júna 1999 do 30. septembra 2001.

155    Za týchto okolností treba vyhovieť šiestemu žalobnému dôvodu predloženému žalobkyňami bez toho, aby bolo nevyhnutné preskúmať argumenty týkajúce sa povinnosti odôvodnenia, ktoré uviedli v rámci daného žalobného dôvodu.

156    Z tohto dôvodu treba v článku 2 prvom odseku napadnutého rozhodnutia zrušiť písmeno e) v rozsahu, v akom sa zvýšenie o 30 % uplatnilo na výšku pokuty, ktorú má spoločne a nerozdielne zaplatiť Parker‑Hannifin z dôvodu priťažujúcej okolnosti založenej na úlohe vodcu, ktorú mala ITR od 11. júna 1999 do 30. septembra 2001.

 O ôsmom žalobnom dôvode, ktorý sa týka výpočtu hornej hranice 10 % obratu

157    Ako bolo uvedené v bode 31 vyššie, ôsmy žalobný dôvod predložený žalobkyňami treba preskúmať s ohľadom na obdobie pred 1. januárom 2002.

158    V rámci ôsmeho žalobného dôvodu žalobkyne predložili tri výhrady založené po prvé na porušení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, po druhé na porušení zásady osobnej zodpovednosti a po tretie na porušení povinnosti odôvodnenia.

159    Pokiaľ ide o výhradu týkajúcu sa porušenia článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, treba pripomenúť, že podľa toho ustanovenia:

„Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti:

a)      porušujú článok [81 ES] alebo článok [82 ES]…

Pokuta uložená každému podniku a združeniu podnikov nepresiahne 10 % jeho celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku.

…“

160    Navyše treba pripomenúť najmä judikatúru vyplývajúcu z rozsudku zo 4. septembra 2014, YKK a i./Komisia (C‑408/12 P, EU:C:2014:2153). V bode 60 tohto rozsudku Súdny dvor uviedol:

„Pokiaľ… podnik, ktorý Komisia považuje za zodpovedný za porušenie článku 81 ES,… kúpil iný podnik, v rámci ktorého si ako dcérska spoločnosť zachováva postavenie samostatného hospodárskeho subjektu, Komisia musí zohľadniť vlastný obrat každého z týchto hospodárskych subjektov, aby na ne mohla uplatniť podľa potreby 10 % hornú hranicu.“

161    Okrem toho v bodoch 63 a 64 rozsudku zo 4. septembra 2014, YKK a i./Komisia (C‑408/12 P, EU:C:2014:2153), sa rozhodlo:

„63      V tejto súvislosti treba uviesť, že cieľ, ktorý sleduje zavedenie 10 % hornej hranice obratu každého podniku, ktorý sa podieľal na porušení, v článku 23 ods. 2, je najmä zamedziť, aby uloženie pokuty vo vyššej výške ako táto horná hranica prekročilo platobnú schopnosť podniku v čase, kedy je rozhodnuté o jej zodpovednosti za porušenie a kedy mu Komisia uložila peňažnú sankciu.

64      Konštatovanie v predchádzajúcom bode podporuje článok 23 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 1/2003, ktorý pri 10 % hornej hranici vyžaduje, aby bola vypočítaná na základe obratu v obchodnom roku predchádzajúcom rozhodnutie Komisie o uložení sankcie za porušenie. Takáto požiadavka je tak riadne splnená, pokiaľ, ako v prejednávanej veci, je táto horná hranica určená na základe samotného obratu dcérskej spoločnosti, pokiaľ ide o pokutu, ktorá jej je uložená výlučne s ohľadom na obdobie predchádzajúce jej nadobudnutiu materskou spoločnosťou… Z toho vyplýva, že za týchto okolností štrukturálny vývoj podniku zodpovedného ako hospodársky subjekt je v skutočnosti zohľadnený vo výpočte pokuty.“

162    Z článku 2 prvého odseku písm. e) napadnutého rozhodnutia vyplýva, že pokiaľ ide o výšku pokuty 25 610 000 eur uloženú spoločnosti Parker ITR, Parker‑Hannifin bola za jej zaplatenie zodpovedná spoločne a nerozdielne do výšky 8 320 000 eur. To znamená, že tá časť pokuty, ktorú treba považovať za uloženú samostatne spoločnosti Parker ITR, bola vo výške 17 290 000 eur. Vzhľadom na nesprávne posúdenie, ktoré bolo konštatované v bode 154 vyššie, a rozhodnutie uvedené v bode 156 vyššie, zvýšenie o 30 % sa nemá uplatniť na základnú výšku pokuty 6 400 000 eur, ktorú má spoločne a nerozdielne zaplatiť Parker‑Hannifin. Na základe vyššie uvedeného tá časť pokuty, ktorú treba považovať za uloženú samostatne spoločnosti Parker ITR, je vo výške 19 210 000 eur.

163    Pokiaľ ide o rozdelenie zodpovednosti medzi spoločnosti Parker ITR a Parker‑Hannifin, ako ju uplatnila Komisia a ako bola opísaná najmä v odôvodnení 389 napadnutého rozhodnutia, treba sa domnievať, že časť pokuty, ktorú bola zaviazaná samostatne zaplatiť Parker ITR, spadá do účasti na porušení jej hospodárskeho predchodcu, spoločnosti ITR, za obdobie od 1. apríla 1986 do 31. decembra 2001, ako aj za jej vlastnú účasť v období medzi 1. a 31. januárom 2002. Zodpovednosť spoločnosti Parker‑Hannifin ako materskej spoločnosti spoločnosti Parker ITR sa mala uplatniť až od 31. januára 2002, pričom na základe toho bola Parker‑Hannifin spoločne a nerozdielne zodpovedná so spoločnosťou Parker‑Hannifin za zaplatenie jednej časti pokuty.

164    V odôvodnení 474 napadnutého rozhodnutia Komisia na základe obratu uvedeného v časti rozhodnutia týkajúcej sa spoločností, ktorých sa konanie týka, uviedla, že výšky pokút uložených týmto spoločnostiam neprekračujú hornú hranicu 10 % obratu stanovenú v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Pokiaľ ide o žalobkyne, v odôvodnení 36 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že celkový obrat na celosvetovej úrovni dosiahnutý spoločnosťou Parker‑Hannifin za obchodný rok 2006 plynúci do 30. júna bol vo výške 7 410 miliónov eur.

165    Z napadnutého rozhodnutia teda vyplýva, že Komisia použila na účely výpočtu hornej hranice 10 % obratu stanoveného v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 len celkový obrat dosiahnutý spoločnosťou Parker‑Hannifin, a to aj pokiaľ ide o časť pokuty, na ktorej zaplatenie bola zaviazaná samostatne Parker ITR, najmä za obdobie pred 1. januárom 2002.

166    Ako však správne tvrdia žalobkyne, keďže táto horná hranica nebola stanovená len na základe obratu samotnej Parker ITR s ohľadom na časť pokuty, ktorá jej samotnej bola uložená, a to vrátane, pokiaľ ide o obdobie predchádzajúce 1. januáru 2002, Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia pri uplatnení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. septembra 2014, YKK a i./Komisia, C‑408/12 P, EU:C:2014:2153, bod 64).

167    Vzhľadom na predchádzajúce treba vyhovieť ôsmemu žalobnému dôvodu, ako bol stanovený v bode 31 vyššie, bez toho, aby bolo potrebné skúmať druhú a tretiu výhradu, ktoré predložili žalobkyne v rámci tohto dôvodu.

168    Z tohto dôvodu treba tiež zrušiť článok 2 prvý odsek písm. e) napadnutého rozhodnutia, pretože Komisia na účely výpočtu hornej hranice 10 % obratu stanoveného v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 nepoužila výhradne len celkový obrat dosiahnutý spoločnosťou Parker ITR, pokiaľ ide o časť pokuty, na ktorej zaplatenie bola zaviazaná samostatne Parker ITR, čo sa týka obdobia pred 1. januárom 2002.

 O výkone neobmedzenej právomoci

169    Neobmedzená právomoc priznaná v súlade s článkom 229 ES Všeobecnému súdu podľa článku 31 nariadenia č. 1/2003 oprávňuje tento súd, aby nad rámec jednoduchého preskúmania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrušil, znížil alebo zvýšil sumu uloženej pokuty alebo penále. Z toho vyplýva, že pokiaľ je súdu Únie predložená na posúdenie otázka výšky pokuty, tento súd je oprávnený vykonať svoju neobmedzenú právomoc a môže ju vykonať tak na zníženie tejto sumy, ako aj na jej zvýšenie (rozsudok z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C‑3/06 P, EU:C:2007:88, body 61 a 62).

170    Treba uviesť, že stanovenie výšky pokuty Všeobecným súdom nie je zo svojej podstaty presným aritmetickým výpočtom. Navyše Všeobecný súd, ktorý rozhoduje v rámci svojej neobmedzenej právomoci, nie je viazaný výpočtami Komisie ani jej usmerneniami. Musí však vykonať svoje vlastné posúdenie s prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti prípadu (pozri rozsudok z 5. októbra 2011, Romana Tabacchi/Komisia, T‑11/06, EU:T:2011:560, bod 266 a citovanú judikatúru).

171    Okrem toho podľa článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 sa pri stanovení výšky pokuty okrem závažnosti porušenia zohľadní aj dĺžka jeho trvania.

172    Navyše, ako sa pripomína v článku 49 Charty základných práv Európskej únie, prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu.

173    Podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 výška pokuty nesmie navyše prekročiť 10 % celkového obratu spoločnosti dosiahnutého počas predchádzajúceho účtovného obdobia.

174    V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, najmä z tej, ktorá vyplýva z rozsudku zo 4. septembra 2014, YKK a i./Komisia (C‑408/12 P, EU:C:2014:2153), že na účely uplatnenia hornej hranice stanovenej v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 treba zohľadniť obrat príslušnej dcérskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. septembra 2014, YKK a i./Komisia, C‑408/12 P, EU:C:2014:2153, bod 97). Za týchto okolností, keďže na úpravu výšky pokuty vzhľadom na platobnú schopnosť spoločnosti Parker ITR sa nemá zohľadniť konsolidovaný obrat skupiny Parker, ale len jej dcérskej spoločnosti Parker ITR, treba na účely výpočtu hornej hranice 10 % vychádzať len z celkového obratu spoločnosti Parker ITR vrátane vnútorného predaja v rámci skupiny.

175    Súdny dvor tiež už rozhodol, že na určenie výšky pokuty treba zohľadniť trvanie porušení a všetky faktory, ktoré môžu ovplyvniť posúdenie ich závažnosti, akými sú konanie každého z podnikov a úloha, ktorú každý z nich mal pri zavedení zosúladených postupov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 56 a citovanú judikatúru).

176    V rozsudku o odvolaní Súdny dvor najmä zrušil body 2 a 3 výroku rozsudku Všeobecného súdu, ktorými pokuta uložená Komisiou spoločnostiam Parker ITR a Parker‑Hannifin bola zrušená a ktorými Všeobecný súd na základe svojich úvah v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci stanovil výšku pokuty uloženej spoločnosti Parker ITR na 6 400 000 eur, t. j. sumu, za ktorej zaplatenie bola Parker‑Hannifin spoločne a nerozdielne zodpovedná do výšky 6 300 000 eur.

177    V dôsledku vrátenia veci Všeobecnému súdu žalobkyne tvrdia, že žalobné dôvody, ktoré uviedli, odôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia a v dôsledku toho odôvodňujú aj vykonanie Všeobecným súdom jeho neobmedzenej právomoci na zníženie pokuty, ktorá im bola uložená.

178    Všeobecný súd považuje vzhľadom na posúdenie, ktoré vykonal v rámci posúdenia šiesteho a ôsmeho žalobného dôvodu, ako aj konštatovania nesprávneho posúdenia, ktoré boli uvedené v bodoch 154 a 166 vyššie, za vhodné vykonať v prejednávanej veci svoju neobmedzenú právomoc, ktorá je mu zverená článkom 31 nariadenia č. 1/2003, a nahradiť posúdenie Komisie svojím vlastným posúdením, pokiaľ ide o výšku pokuty, ktorú treba žalobkyniam uložiť.

179    Všeobecný súd sa domnieva, že je vhodné zohľadniť nasledujúce okolnosti.

180    Po prvé zo spisu dostatočným spôsobom vyplýva, že kartel predstavoval závažné porušenie vzhľadom na skutočnosť, že jeho predmetom bolo prideľovanie zákaziek vo verejných súťažiach, určenie cien, určovanie kvót, stanovovanie podmienok predaja, geografické rozdelenie trhov a výmena citlivých informácií týkajúcich sa cien, objemov predaja a verejných zákaziek. Navyše išlo o kartel celosvetového rozmeru.

181    Po druhé, presnejšie pokiaľ ide o dĺžku trvania porušenia, na jednej strane treba pripomenúť, že ITR Rubber (teraz Parker ITR) bola správne považovaná za zodpovednú za účasť na porušení jej hospodárskeho predchodcu, spoločnosti ITR, v období od 1. apríla 1986 do 31. decembra 2001, ako aj za svoju vlastnú účasť v období od 1. januára 2002 do 2. mája 2007. Na druhej strane solidárna zodpovednosť Parker‑Hannifin ako materskej spoločnosti Parker ITR bola správne uplatnená za obdobie od 31. januára 2002 do 2. mája 2007.

182    Po tretie bolo preukázané, že ITR mala úlohu vodcu od 11. júna 1999 do 30. septembra 2001, t. j. počas jeho kritického obdobia v dôsledku obdobia relatívnej nečinnosti, a prispela významným spôsobom k jeho opätovnému úspešnému zavedeniu. Žiadna činnosť spoločnosti ITR alebo jej nástupníckej spoločnosti ITR Rubber sa okrem tohto obdobia však neuplatnila voči nim v postavení úlohy vodcu.

183    Vzhľadom na tieto okolnosti sa Všeobecný súd domnieva, že pokuta vo výške 19 210 000 eur, ktorú Komisia uložila samostatne spoločnosti Parker ITR, umožňuje účinne postihnúť konštatované protiprávne správanie, pretože nie je zanedbateľná a má dostatočný odstrašujúci účinok. Akákoľvek vyššia pokuta by bola vzhľadom na toto porušenie neprimeraná.

184    Z dôvodu hornej hranice 10 % celkového obratu stanovenej v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 však treba na účely uplatnenia tohto článku zobrať do úvahy celkový obrat spoločnosti, t. j. Parker ITR, dosiahnutý počas obchodného roka predchádzajúceho rozhodnutiu, v ktorom došlo k uloženiu danej pokuty, čiže v prípade Parker ITR obchodného roka 2008, ktorý sa skončil 30. júna daného roka. Z účtovnej závierky spoločnosti Parker ITR z 30. júna 2008, ktorá bola pripojená k pripomienkam predloženým žalobkyňami v dôsledku rozsudku o odvolaní, najmä strany 18, vyplýva, že celkový obrat vrátane vnútorného predaja za účtovný rok 2008 bol vo výške 135 457 283 eur.

185    Všeobecný súd sa preto domnieva, že výška pokuty, za ktorej zaplatenie musí byť samostatne zodpovedná spoločnosť Parker ITR v prejednávanej veci, nesmie presiahnuť 10 % obratu uvedeného v bode 184 vyššie, t. j. 13 545 728 eur.

186    Napokon sa Všeobecný súd domnieva, že treba znížiť pokutu, za ktorej zaplatenie je spoločne a nerozdielne zodpovedná Parker‑Hannifin, a to konkrétne najmä vzhľadom na závažnosť porušenia a na skutočnosť, že jej účasť na porušení ako materskej spoločnosti spoločnosti Parker ITR sa začala až momentom nadobudnutia tejto poslednej spoločnosti, a to 31. januára 2002, keď už nevykonávala úlohu vodcu kartelu, a stanoviť výšku tejto pokuty na 6 400 000 eur.

187    Všeobecný súd sa teda domnieva, že celková výška pokuty uloženej spoločnosti Parker ITR sa musí stanoviť na 19 945 728 eur, za ktorej zaplatenie je Parker‑Hannifin solidárne zodpovedná do výšky 6 400 000 eur.

188    V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

 O trovách

189    Podľa článku 134 ods. 3 rokovacieho poriadku, ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania.

190    Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci treba rozhodnúť, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Článok 2 prvý odsek písm. e) rozhodnutia Komisie K(2009) 428 v konečnom znení z 28. januára 2009 v konaní podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39406 – Morské palivové hadice) sa zrušuje v rozsahu, v akom sa zvýšenie o 30 % uplatnilo na výšku pokuty, ktorú má spoločne a nerozdielne zaplatiť Parker‑Hannifin Corp. z dôvodu priťažujúcej okolnosti založenej na úlohe vodcu, ktorú mala ITR SpA od 11. júna 1999 do 30. septembra 2001, pretože na účely výpočtu hornej hranice 10 % obratu stanoveného v článku 23 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] Európska komisia nepoužila výhradne len celkový obrat dosiahnutý spoločnosťou Parker ITR, pokiaľ ide o časť pokuty, na ktorej zaplatenie bola zaviazaná samostatne Parker ITR, čo sa týka obdobia pred 1. januárom 2002.

2.      Výška pokuty uloženej spoločnosti Parker Hannifin Manufacturing Srl, predtým Parker ITR, sa stanovuje na 19 945 728 eur, za ktorej zaplatenie je Parker‑Hannifin solidárne zodpovedná do výšky 6 400 000 eur.

3.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

4.      Parker Hannifin Manufacturing, Parker‑Hannifin a Komisia znášajú svoje vlastné trovy konania.

Frimodt Nielsen Schwarcz Collins

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 14. júla 2016.

Podpisy

* Jazyk konania: angličtina.