Vec C‑173/22
MG
proti
Európskej investičnej banke
Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 30. novembra 2023
„Odvolanie – Verejná služba – Zamestnanci Európskej investičnej banky(EIB) – Administratívne predpisy uplatniteľné na zamestnancov EIB – Odmeňovanie – Rodinné prídavky – Vyplácanie len rodičovi, ktorý má dieťa zverené do výlučnej starostlivosti – Charta základných práv Európskej únie – Článok 41 ods. 2 – Právo byť vypočutý – Námietka nezákonnosti administratívnych predpisov – Zásada rovnosti zaobchádzania – Zásada proporcionality – Žaloba o neplatnosť a o náhradu škody“
1. Úradníci – Zásady – Právo na obhajobu – Povinnosť vypočuť dotknutú osobu pred prijatím aktu spôsobujúceho ujmu – Rozsah
[Charta základných práv Európskej únie, článok 41 ods. 2 písm. a)]
(pozri body 21 – 24, 32)
2. Úradníci – Zamestnanci Európskej investičnej banky – Odmeňovanie – Rodinné prídavky – Rozhodnutie správneho orgánu o prevode prídavkov z jedného rodiča na druhého – Prijatie rozhodnutia bez toho, aby rodič, ktorému boli prídavky odňaté, mal možnosť predložiť svoje pripomienky – Porušenie práva byť vypočutý – Dôsledky
[Charta základných práv Európskej únie, článok 41 ods. 2 písm. a); služobný poriadok zamestnancov Európskej investičnej banky, článok 41]
(pozri body 28, 31, 33 – 41)
3. Úradníci – Zamestnanci Európskej investičnej banky – Odmeňovanie – Rodinné prídavky – Príspevok na nezaopatrené dieťa – Podmienky priznania – Skutočná starostlivosť – Vnútorné predpisy Banky, ktoré stanovujú poskytovanie príspevkov na nezaopatrené dieťa výlučne rodičovi, ktorý má dieťa v starostlivosti – Porušenie zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality
[Charta základných práv Európskej únie, článok 20; služobný poriadok zamestnancov Európskej investičnej banky, príloha I]
(pozri body 45 – 56)
4. Žaloby úradníkov – Žaloby o náhradu škody – Zrušenie napadnutého nezákonného aktu – Nemajetková ujma oddeliteľná od nezákonnosti, ktorú nemožno v celom rozsahu nahradiť zrušením – Dôkazné bremeno
(Služobný poriadok úradníkov, článok 91)
(pozri bod 64)
Zhrnutie
Odvolateľ, MG, je zamestnancom Európskej investičnej banky (EIB) od roku 1998. V roku 2003 sa oženil s A, ktorá je tiež zamestnankyňou EIB. Majú päť detí.
V roku 2017 podala A na Tribunal d’arrondissement de Luxembourg (Oblastný súd Luxemburg, Luxembursko) návrh na rozvod. Tento súd stanovil bydlisko detí na adrese A. Odvolateľovi priznal právo na styk s deťmi a pobyt u neho každý druhý víkend a počas polovice školských prázdnin. Uznesením z 20. júla 2018 luxemburský sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení nariadil, aby odvolateľ platil A výživné vo výške 300 eur mesačne za každé z ich detí, ako aj niektoré ďalšie výdavky.
Listom z 11. októbra 2018 (ďalej len „list z 11. októbra 2018“) EIB informovala odvolateľa, že už nebude poberať rodinné prídavky, príspevky na nezaopatrené dieťa ani príspevky na vzdelanie (ďalej spoločne len „rodinné prídavky“) a odvodené finančné nároky, keďže boli priznané A. Tento list nasledoval po zmierovacom konaní začatom na návrh A podľa článku 41 služobného poriadku EIB(1), bez toho, aby o tom bol odvolateľ informovaný.
Odvolateľ podal žalobu, ktorou sa v podstate domáhal zrušenia listu z 11. októbra 2018. Všeobecný súd túto žalobu zamietol vo svojom rozsudku z 21. decembra 2021, MG/EIB(2).
Súdny dvor rozhodujúci o odvolaní zrušil rozsudok Všeobecného súdu z dôvodu, že sa tento neskôr uvedený súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že právo odvolateľa byť vypočutý nebolo porušené a že administratívne predpisy uplatniteľné na zamestnancov EIB, ktoré stanovujú, že na to, aby bolo dieťa považované za nezaopatrené dieťa zamestnanca, musí byť týmto zamestnancom skutočne vyživované, pričom takéto skutočné vyživovanie vyžaduje okrem iného dôkaz, že dieťa s ním žije v spoločnej domácnosti, neporušujú zásady rovnosti zaobchádzania a proporcionality.
Posúdenie Súdnym dvorom
Na úvod Súdny dvor pripomenul, že podľa článku 41 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) právo na riadnu správu vecí verejných zahŕňa najmä právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať.
Ako vyplýva z jeho samotného znenia, toto ustanovenie má všeobecné uplatnenie. Z toho vyplýva, že právo byť vypočutý sa musí dodržať v každom konaní, ktoré môže viesť k prijatiu aktu spôsobujúcemu ujmu, aj keď príslušná právna úprava túto formálnu požiadavku výslovne nestanovuje.
V súvislosti s administratívnym postupom, právo byť vypočutý znamená, že dotknutej osobe bolo umožnené účinne vyjadriť svoj názor k návrhu rozhodnutia v rámci ústnej a/alebo písomnej komunikácie na podnet tohto orgánu, pričom mu prináleží, aby o nej poskytol dôkaz. Dotknutá osoba musí byť predovšetkým výslovne informovaná o návrhu rozhodnutia a vyzvaná, aby predložila svoje pripomienky. Len ak si je vedomá dôsledkov plánovaného rozhodnutia, bude môcť ovplyvniť predmetný rozhodovací proces.
V prejednávanej veci však EIB neposkytla odvolateľovi možnosť predložiť svoje pripomienky včas, a teda ovplyvniť predmetný rozhodovací proces.
Súdny dvor dodal, že na to aby porušenie práva byť vypočutý viedlo k zrušeniu individuálneho rozhodnutia správneho orgánu, ktoré môže byť pre dotknutú osobu nepriaznivé, musí mať tento orgán pri prijímaní predmetného rozhodnutia priestor na voľnú úvahu.
O takúto situáciu ide pritom aj v prejednávanej veci. Súdny dvor odmietol tvrdenie EIB, že rozdielne rozdelenie rodinných prídavkov medzi odvolateľa a jeho bývalú manželku nebolo možné vzhľadom na administratívne ustanovenia uplatniteľné na zamestnancov EIB. Súdny dvor totiž uvádza, že z konštatovaní Všeobecného súdu vyplýva, že EIB mohla prijať iný výklad svojich vlastných administratívnych predpisov, a teda mala priestor na voľnú úvahu, takže sporné konanie mohlo viesť k inému výsledku, ak by mal odvolateľ možnosť predložiť svoje pripomienky pred vydaním listu z 11. októbra 2018.
Súdny dvor ďalej rozhodol, že administratívne predpisy uplatniteľné na zamestnancov EIB porušujú zásady rovnosti zaobchádzania a proporcionality, keďže ich výklad v žiadnom prípade neumožňuje, aby sa rodič, ktorému nebolo dieťa zverené do výlučnej starostlivosti, považoval za toho, kto skutočne prispieva na jeho výživu.
Príspevok na nezaopatrené dieťa slúži sociálnemu účelu, ktorý je odôvodnený výdavkami vyplývajúcimi z aktuálnej a konkrétnej potreby spojenej s existenciou dieťaťa a jeho skutočným výživným. Vzhľadom na tento cieľ je relevantným kritériom pre rozhodnutie, či je rodič, ktorý má dieťa vo výlučnej starostlivosti, v porovnateľnej situácii s rodičom, ktorý dieťa v starostlivosti nemá, pokiaľ ide o vyplácanie príspevkov na nezaopatrené dieťa, to, či obaja rodičia finančne prispievajú na výživu tohto dieťaťa.
Z toho vyplýva, že rodičia, ktorí obaja skutočne prispievajú na výživu svojho dieťaťa, sú v porovnateľnej situácii, pokiaľ ide o vyplácanie príspevkov na nezaopatrené dieťa, a že vyplácanie týchto príspevkov v zásade len jednému z nich predstavuje rozdielne zaobchádzanie, ktoré musí byť objektívne odôvodnené.
V tomto ohľade skutočnosť, že jeden z rodičov má dieťa vo výlučnej starostlivosti a dieťa žije v spoločnej domácnosti s týmto rodičom, v zásade znamená, že uvedený rodič je povinný skutočne prispievať na výživu tohto dieťaťa. Takáto okolnosť však nijako nebráni tomu, aby aj druhý rodič, aj keď nemá dieťa vo výlučnej starostlivosti, skutočne prispieval na výživu dieťaťa, najmä so zreteľom na právo tohto dieťaťa, zakotvené v článku 24 ods. 3 Charty, pravidelne udržiavať osobné vzťahy a priamy styk s obidvoma svojimi rodičmi, pokiaľ to nie je v rozpore s jeho záujmom.
V tejto súvislosti je tiež dôležité, aby bola dodržaná zásada proporcionality, ktorá vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie neprekročili hranice toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných touto právnou úpravou, pričom ak existuje možnosť rozhodnúť sa medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné sa prikloniť k najmenej obmedzujúcemu a spôsobené nepriaznivé následky nesmú byť neprimerané sledovaným cieľom.
V tejto súvislosti predstavuje rozhodnutie vnútroštátneho súdu o výške príspevku na výživu dieťaťa, ktorý je rozvedený zamestnanec povinný platiť, skutočnosť, ktorá síce musí byť zohľadnená inštitúciou, ale ktorá ju nemôže zbaviť povinnosti uplatniť vlastnú diskrečnú právomoc s cieľom určiť, či tento zamestnanec skutočne prispieva na výživu dieťa.