ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora)
z 15. marca 2007
Vec F‑111/05
Carlos Sanchez Ferriz
proti
Komisii Európskych spoločenstiev
„Úradníci – Hodnotenie – Správa o služobnom postupe – Hodnotené obdobie 2001 – 2002“
Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou C. Sanchez Ferriz navrhuje zrušenie správy o jeho služobnom postupe za obdobie od 1. júla 2001 do 31. decembra 2002
Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta. Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.
Abstrakt
1. Úradníci – Žaloba – Žaloba proti správe o služobnom postupe
(Rokovací poriadok Súdu prvého stupňa, články 64 a 65; Služobný poriadok úradníkov, článok 26 siedmy odsek a článok 43)
2. Úradníci – Hodnotenie – Správa o služobnom postupe
(Služobný poriadok úradníkov, článok 43)
3. Úradníci – Hodnotenie – Správa o služobnom postupe
(Služobný poriadok úradníkov, článok 43)
4. Úradníci – Hodnotenie – Správa o služobnom postupe
(Služobný poriadok úradníkov, článok 43)
5. Námietka nezákonnosti – Rozsah – Akty, ktorých protiprávnosti sa možno dovolávať
(Článok 241 ES)
1. V rámci žaloby podanej úradníkom proti jeho správe o služobnom postupe žalobný dôvod založený na skutočnosti, že existencia elektronického spisu porušuje článok 26 posledný odsek služobného poriadku tým, že bráni odovzdaniu celého osobného spisu uvedeného úradníka súdu Spoločenstva, aj keď je dôvodný, nie je spôsobilý spochybniť zákonnosť spornej správy o služobnom postupe. Navyše tento argument by umožňoval tvrdiť, že súd Spoločenstva v konaní v prejednávanej veci nemal k dispozícii informačné podklady stanovené v služobnom poriadkom. Zákonnosť posúdenia žaloby úradníka súdom Spoločenstva však nie je vôbec podmienená dodržaním povinnosti žalovanej inštitúcie sprostredkovať osobný spis uvedeného úradníka podľa článku 26 služobného poriadku. Jedine súdu Spoločenstva prislúcha možnosť zvážiť prijatie prípadných opatrení na zabezpečenie priebehu konania a nariadiť prípadné opatrenia na zabezpečenie dôkazov.
(pozri bod 31)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: 28. novembra 2006, Milbert a i./Komisia, T‑47/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑281, II‑A‑2‑1455, bod 83
2. Skutočnosť, že hodnotitelia v rámci vypracovania správ o služobnom postupe prihliadajú na cieľový priemer, ktorý je im oznámený, vôbec neznamená, že ich sloboda posudzovania je obmedzená v rozsahu, ktorý je v rozpore s článkom 43 služobného poriadku. Naopak, systém cieľového priemeru v podobe, ktorý bol zavedený všeobecnými vykonávacími ustanoveniami k článku 43 služobného poriadku prijatými Komisiou môže podporovať slobodu hodnotiteľov pri hodnotení hodnotených úradníkov a vyjadrovať hodnotenie, ktoré zodpovedá zásluhám týchto úradníkov.
V prvom rade totiž tento priemer, ktorý matematicky vyjadruje posúdenie výkonu priemerného úradníka, neobmedzuje možnosť hodnotiteľov, aby v individuálnych posúdeniach výkonu každého úradníka rozlišovali podľa miery, do akej sa tento výkon odchyľoval od tohto priemeru smerom nahor alebo nadol.
V druhom rade stanovenie cieľového priemeru na úroveň 14 na stupnici bodov od 0 do 20 umožňuje zabrániť riziku zvýšenia priemerného hodnotenia, ktoré by malo za následok zníženie rozpätia bodov skutočne využívaných hodnotiteľmi, a teda by narušilo funkciu hodnotenia, ktorou je čo najvernejšie odrážať zásluhy hodnotených úradníkov a umožniť ich skutočné porovnanie.
V treťom rade stanovenie cieľového priemeru umožňuje tiež znížiť riziko rozdielov v priemeroch hodnotení uplatňovaných rôznymi generálnymi riaditeľstvami, ktoré by neboli odôvodnené objektívnymi úvahami súvisiacimi so zásluhami hodnotených úradníkov.
V štvrtom rade systém cieľového priemeru prihliada na všeobecne pozorovanú skutočnosť, a to rovnomerné rozdelenie hodnotených úradníkov okolo priemernej úrovne zásluh, ktorú predstavuje cieľový priemer. Okrem toho systém zavedený všeobecnými vykonávacími ustanoveniami k článku 45 služobného poriadku, prijatými Komisiou, umožňuje hodnotiteľom odchýliť sa od cieľového priemeru, ak sa konkrétna situácia tohto útvaru odchyľuje od tejto bežnej skutočnosti. Z článku 6 ods. 1 všeobecných vykonávacích ustanovení totiž vyplýva, že s prekročením bodu cieľového priemeru sa nespájajú žiadne následky.
(pozri body 40 – 45)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: 25. októbra 2005, Fardoom a Reinard/Komisia, T‑43/04, Zb. VS s. I‑A‑329, II‑1465, body 52, 54 a 55
Súd pre verejnú službu, 28. júna 2006, Sanchez Ferriz/Komisia, F‑19/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑41, II‑A‑1‑135, bod 42
3. Interné predpisy o vypracovaní správ o služobnom postupe stanovujúce tri referenčné rozpätia, ktoré orientačne zodpovedajú percentám zamestnancov a ktoré umožňujú rôznu rýchlosť služobného postupu, konkrétne rozpätie od 17 do 20 bodov (rýchly služobný postup) najviac pre 15 % úradníkov, rozpätie od 12 do 16 bodov (normálny služobný postup) približne pre 75 % úradníkov a rozpätie od 10 do 11 bodov (pomalý služobný postup) najviac pre 10 % úradníkov, neobmedzujú slobodu posudzovania hodnotiteľov spôsobom, ktorý je v rozpore s článkom 43 služobného poriadku.
Referenčné rozpätia, ktoré sa uvádzajú len orientačne, vyplývajú z pozorovania uplynulých hodnotení a s ich nedodržaním sa nespája nijaká sankcia. Stanovenie referenčných rozpätí len prihliada na najbežnejšie pozorovanú skutočnosť bez ujmy na slobode hodnotiteľa odchýliť sa od nich, ak to odôvodňuje konkrétna situácia hodnotených úradníkov.
(pozri body 47 – 50)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: Fardoom a Reinard/Komisia, už citovaný, bod 61
Súd pre verejnú službu: Sanchez Ferriz/Komisia, už citovaný, bod 49
4. Sloboda posudzovania hodnotiteľa v rámci vypracovania správy o služobnom postupe nie je obmedzená činnosťou overovateľa pri postupe hodnotenia. Overovateľ je hodnotiteľ v pravom zmysle slova. Podľa článku 7 ods. 4 všeobecných vykonávacích ustanovení článku 43 služobného poriadku prijatých Komisiou sú hodnotiteľ a overovateľ osobami, ktoré vypracúvajú správu o služobnom postupe. Okrem toho v prípade, ak úradník požiada o pohovor s overovateľom, má overovateľ možnosť podľa článku 7 ods. 5 uvedených všeobecných vykonávacích ustanovení túto správu o služobnom postupe zmeniť alebo potvrdiť. Z toho vyplýva, že pri hodnotiacej metóde, ktorú Komisia považuje za najvhodnejšiu, nie je sloboda posudzovania hodnotiteľov s cieľom skutočne ohodnotiť úradníkov na základe troch hodnotiacich kritérií nijako obmedzená. Možnosť overovateľa zmeniť posúdenie hodnotiteľa – napokon ako posúdenie každého hodnotiteľa v druhom stupni zmeniť posúdenie hodnotiteľa – preto nepredstavuje porušenie článku 43 služobného poriadku.
(pozri body 52, 53)
5. Rozsah námietky nezákonnosti musí byť teda obmedzený na to, čo je nevyhnutné na vyriešenie sporu. Účelom článku 241 ES totiž nie je umožniť jednému účastníkovi konania, aby napadol uplatniteľnosť akéhokoľvek všeobecne platného aktu na podporu akejkoľvek žaloby. Všeobecný akt, ktorého nezákonnosť je namietaná, musí byť priamo alebo nepriamo uplatniteľný na prejednávanú vec, ktorá je predmetom žaloby, a medzi napadnutým individuálnym rozhodnutím a predmetným všeobecným aktom musí byť priama právna súvislosť.
(pozri bod 59)
Odkaz:
Súdny dvor: 31. marca 1965, Macchiorlati Dalmas e Figli/Vysoký úrad, 21/64, Zb. s. 227, 245; 13. júla 1966, Taliansko/Rada a Komisia, 32/65, Zb. s. 563, 594
Súd prvého stupňa: 26. októbra 1993, Reinarz/Komisia, T‑6/92 a T‑52/92, Zb. s. II‑1047, bod 57; 3. februára 2000, Townsend/Komisia, T‑60/99, Zb. VS s. I‑A‑11, II‑45, bod 53