ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA
z 10. mája 1995 (*)
„Slobodné poskytovanie služieb – Článok 59 Zmluvy EHS – Zákaz telefonického podomového predaja finančných služieb“
Vo veci C‑384/93,
ktorej predmetom je návrh podľa článku 177 Zmluvy EHS, podaný rozhodnutím College van Beroep voor het Bedrijfsleven, ktorý súvisí s konaním:
Alpine Investments BV
a
Minister van Financiën,
na začatie prejudiciálneho konania o výklade článku 59 Zmluvy EHS,
SÚDNY DVOR,
v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr F. A. Schockweiler, P. J. G. Kapteyn a C. Gulmann, sudcovia G. F. Mancini, J. C. Moitinho de Almeida, J. L. Murray, D. A. O. Edward (spravodajca) a J.‑P. Puissochet,
generálny advokát: F. G. Jacobs,
tajomník: L. Hewlett, referentka,
so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:
– Alpine Investments, BV, v zastúpení: G. van der Wal a W. B. J. van Overbeek, advokáti pôsobiaci pri Hoge Raad der Nederlanden,
– holandská vláda, v zastúpení: A. Bos, právny poradca na Ministerstve zahraničných vecí, splnomocnený zástupca,
– grécka vláda, v zastúpení: V. Kontolaimos, zástupca právneho poradcu pri Štátnej právnej službe, a V. Pelekou, zástupkyňa pre súdne konania pri Štátnej právnej službe, splnomocnení zástupcovia,
– vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: J. D. Colahan z Treasury Solicitor's Department, splnomocnený zástupca, a P. Duffy, barrister,
– Komisia Európskych spoločenstiev, B. Smulders a P. van Nuffel, členovia právneho servisu, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na správu pre pojednávanie,
po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli Alpine Investments BV, holandská vláda, v zastúpení: J. S. van den Oosterkamp, právny poradca na Ministerstve zahraničných vecí, splnomocnený zástupca, belgická vláda, v zastúpení: J. Devadder, vedúci úradu Ministerstva zahraničných vecí, splnomocnený zástupca, grécka vláda, vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: C. Vajda, barrister, a Komisia Európskych spoločenstiev na pojednávaní 29. novembra 1994,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 26. januára 1995,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Uznesením z 28. apríla 1993 doručeným Súdnemu dvoru 6. augusta 1993 predložil College van Beroep voor het Bedrijfsleven (ďalej len „College van Beroep“) v zmysle článku 177 Zmluvy EHS viaceré prejudiciálne otázky o výklade článku 59 tejto Zmluvy.
2 Tieto otázky boli predložené v súvislosti so žalobou, ktorú podal Alpine Investments BV proti zákazu, ktorý mu uložilo holandské ministerstvo financií a podľa ktorého nesmel telefonicky kontaktovať jednotlivcov s cieľom ponúknuť im rôzne finančné služby (činnosť nazývaná „cold calling“) bez ich predchádzajúceho písomného súhlasu.
3 Alpine Investments BV, žalobca v konaní o veci samej (ďalej len „Alpine Investments“), je spoločnosť podľa holandského práva usadená v Holandsku, ktorá sa špecializuje na termínované obchody s tovarom.
4 Strany termínovaného obchodu s tovarom sa zaväzujú, že kúpia alebo predajú určité množstvo tovaru stanovenej kvality za cenu a ku dňu, ktoré sú stanovené pri uzavretí obchodu. Nemajú však v úmysle skutočne prevziať alebo dodať tovar a obchod uzatvárajú výlučne v nádeji, že zarobia na pohybe cien medzi časom uzavretia obchodu a mesiacom dodania, čo je možné vtedy, ak sa pred začiatkom mesiaca dodania uskutoční na trhu termínovaných obchodov operácia opačná k prvej transakcii.
5 Alpine Investments ponúka tri druhy služieb v oblasti termínovaných obchodov s tovarom: správa portfólia, poradenstvo pri investovaní a predávanie príkazov maklérom pôsobiacim na termínovaných trhoch s tovarom tak vnútri spoločenstva, ako aj mimo neho. Má zákazníkov nielen v Holandsku, ale aj v Belgicku, Francúzsku a v Spojenom kráľovstve. Nie je však usadená mimo Holandska.
6 V čase, keď sa odohrali skutočnosti vo veci samej, spadali finančné služby v Holandsku pod Wet Effectenhandel z 30. októbra 1985 (zákon o obchode s cennými papiermi, ďalej len „WEH“). Článok 6 ods. 1 tohto zákona zakazoval každej osobe vystupovať ako sprostredkovateľ v transakciách súvisiacich s cennými papiermi bez toho, že by bola držiteľom povolenia. Článok 8 ods. 1 oprávňoval ministra financií v osobitných prípadoch udeliť výnimku z tohto zákazu. Podľa článku 8 ods. 2 však mohla táto výnimka „podliehať obmedzeniam a podmienkam, aby sa predišlo neželateľnému vývoju v obchode s cennými papiermi“.
7 Dňa 6. septembra 1991 minister financií, žalovaný v konaní vo veci samej, udelil Alpine Investments výnimku na zadávanie príkazov u určeného makléra, Merill Lynch Inc. Výnimka upresňovala, že Alpine Investments sa musí podriadiť všetkým pravidlám, ktoré prípadne vydá minister financií v blízkej budúcnosti, pokiaľ ide o jej kontakty s potenciálnymi zákazníkmi.
8 Dňa 1. októbra 1991 minister financií rozhodol všeobecne zakázať finančným sprostredkovateľom ponúkajúcim investície do termínovaných mimoburzových obchodov, aby kontaktovali potenciálnych zákazníkov prostredníctvom operácie „cold calling“.
9 Podľa holandskej vlády bolo toto rozhodnutie prijaté v dôsledku mnohých sťažností, ktoré dostal minister financií v priebehu roku 1991 zo strany investorov, ktorí neúspešne investovali v tejto oblasti. Keďže tieto sťažnosti pochádzali sčasti od investorov z iných členských štátov, rozšíril minister tento zákaz aj na služby ponúkané v iných členských štátoch z územia Holandska v snahe chrániť dobrú povesť holandského finančného sektora.
10 Za týchto podmienok minister financií 12. novembra 1991 zakázal Alpine Investments telefonicky alebo osobne kontaktovať potenciálnych zákazníkov bez toho, že by títo zákazníci dali vopred svoj výslovný písomný súhlas, ktorým jej dovoľujú týmto spôsobom ich kontaktovať.
11 Alpine Investments podala sťažnosť proti rozhodnutiu ministra, ktoré jej zakazovalo uskutočňovať „cold calling“. Po tom, čo jej výnimku nahradila 14. januára 1992 iná výnimka umožňujúca jej zadávať príkazy u iného makléra, Rodham a Renshaw Inc., ktorá tiež obsahovala zákaz uskutočňovať „cold calling“, Alpine Investments podala 13. februára 1992 novú sťažnosť.
12 Minister financií rozhodnutím z 29. apríla 1992 zamietol sťažnosť Alpine Investments. Dňa 26. mája toho istého roku Alpine Investments podala žalobu na College van Beroep.
13 Keďže Alpine Investments tvrdila najmä to, že zákaz činnosti„cold calling“ bol nezlučiteľný s článkom 59 Zmluvy do tej miery, do akej sa týkal potenciálnych zákazníkov z iných členských štátov ako z Holandska, predložil College van Beroep Súdnemu dvoru niekoľko otázok týkajúcich sa výkladu tohto ustanovenia:
„1. Má sa ustanovenie článku 59 Zmluvy EHS vykladať v tom zmysle, že sa týka aj poskytovania služieb, ktoré poskytovateľ ponúka telefonicky z členského štátu, v ktorom je usadený, (potenciálnym) zákazníkom usadeným v inom členskom štáte, a vykonáva ich takisto z tohto členského štátu?
2. Týkajú sa ustanovenia vyššie uvedeného článku aj predpisov a/alebo obmedzení, ktoré upravujú v členskom štáte, v ktorom je usadený poskytovateľ služieb, legálny výkon predmetnej odbornej činnosti, ale ktoré sa neuplatňujú, alebo aspoň nie rovnakým spôsobom a v rovnakej miere, na výkon uvedenej odbornej činnosti alebo na uvedené prevádzkovanie podniku v členskom štáte, v ktorom sú usadení (potenciálni) príjemcovia predmetných služieb, a ktoré sú v dôsledku toho spôsobilé vytvoriť pre poskytovateľa služieb ponúkajúceho služby (potenciálnym) zákazníkom v inom členskom štáte prekážky, aké sa neuplatňujú na tých, ktorí zabezpečujú poskytovanie podobných služieb a sú usadení v inom členskom štáte?
V prípade kladnej odpovede na otázku 2):
3. a) Môžu sa záujmy ochrany spotrebiteľa a ochrany dobrej povesti poskytovania finančných služieb v Holandsku, ktoré sú základom ustanovenia majúceho za cieľ boj proti nežiadúcemu vývoju v obchode s cennými papiermi, považovať za naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý odôvodňuje prekážku, aká je uvedená v predchádzajúcej otázke?
b) Má sa ustanovenie o výnimke zakazujúcej takzvaný „cold calling“, považovať za objektívne potrebné na ochranu vyššie uvedených záujmov a za primerané sledovanému cieľu?“
14 Na úvod treba poznamenať, že smernica Rady 93/22/EHS z 10. mája 1993 o investičných službách v oblasti cenných papierov (Ú. v. ES L 141, s. 27; Mim. vyd. 06/002, s. 43), najmä ak sa má uplatniť na transakcie na termínovaných trhoch s tovarom, bola vydaná až po udalostiach vedúcich k sporu vo veci samej. Okrem toho smernica Rady 85/577/EHS z 20. septembra 1985 na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov (Ú. v. ES L 372, s. 31; Mim. vyd. 15/001, s. 262) sa nevzťahuje ani na zmluvy uzavreté telefonicky, ani na zmluvy týkajúce sa cenných papierov [článok 3 ods. 2 písm. e)].
15 Otázky predložené Súdnemu dvoru preto treba skúmať výlučne z hľadiska ustanovení zmluvy o slobode poskytovania služieb. V tejto súvislosti je nesporné, že služby poskytované spoločnosťou Alpine Investments sú službami uvedenými v článku 60 Zmluvy EHS, pretože boli poskytnuté za odplatu.
16 Vnútroštátny súd sa svojou prvou a druhou otázkou v podstate pýta, či zákaz operácie „cold calling“ spadá do pôsobnosti článku 59 Zmluvy. V prípade kladnej odpovede sa treťou otázkou pýta, či môže byť tento zákaz napriek všetkému odôvodnený.
O prvej otázke
17 Prvá otázka predložená vnútroštátnym súdom má dve časti.
18 V prvom rade treba zistiť, či skutočnosť, že predmetné služby predstavujú iba ponuky a nemajú ešte určeného príjemcu, je prekážkou uplatnenia článku 59 Zmluvy.
19 V tomto smere treba konštatovať, že slobodné poskytovanie služieb by bolo iluzórne, keby vnútroštátne predpisy mohli voľne brániť ponúkaniu služieb. Uplatniteľnosť ustanovení o slobodnom poskytovaní služieb v tom prípade nemôže byť závislá od predchádzajúcej existencie určeného príjemcu.
20 V druhom rade treba zistiť, či sa článok 59 týka služieb, ktoré poskytovateľ ponúka telefonicky osobám v inom členskom štáte a poskytuje ich bez opustenia členského štátu, v ktorom je usadený.
21 V tomto prípade sú ponuky služieb určené poskytovateľom usadeným v niektorom členskom štáte príjemcovi usadenému v inom členskom štáte. Zo samotného znenia článku 59 vyplýva, že v tomto prípade ide o poskytovanie služieb v zmysle tohto ustanovenia.
22 Na prvú otázku preto treba odpovedať tak, že článok 59 Zmluvy treba vykladať v tom zmysle, že sa týka služieb, ktoré poskytovateľ ponúka telefonicky potenciálnym príjemcom usadeným v iných členských štátoch a poskytuje ich bez opustenia členského štátu, v ktorom je usadený.
O druhej otázke
23 Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či predpis členského štátu zakazujúci poskytovateľovi služieb usadenému na jeho území obracať sa s nevyžiadanými telefonátmi na potenciálnych zákazníkov usadených v iných členských štátoch s cieľom ponúknuť im svoje služby je obmedzením slobodného poskytovania služieb v zmysle článku 59 Zmluvy.
24 Na úvod treba zdôrazniť, že predmetný zákaz sa vzťahuje na ponuku cezhraničných služieb.
25 Aby bolo možné odpovedať na druhú otázku vnútroštátneho súdu, treba postupne preskúmať tri body.
26 Po prvé treba zistiť, či zákaz nadväzovať kontakty s potenciálnymi zákazníkmi nachádzajúcimi sa v inom členskom štáte prostredníctvom telefónu a bez ich predchádzajúceho súhlasu môže byť obmedzením slobodného poskytovania služieb. V tomto ohľade vnútroštátny súd upozorňuje Súdny dvor na skutočnosť, že poskytovatelia usadení v členských štátoch, v ktorých majú potenciálni príjemcovia bydlisko, nepodliehajú nevyhnutne tomu istému zákazu, alebo aspoň nie za tých istých podmienok.
27 Treba pripomenúť, že zákaz, o aký ide v konaní vo veci samej, nie je obmedzením slobodného poskytovania služieb v zmysle článku 59 len preto, že iné členské štáty uplatňujú menej prísne pravidlá na poskytovateľov podobných služieb usadených na svojich územiach (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 1994, Peralta, C‑379/92, Zb. s. I‑3453, bod 48).
28 Taký zákaz však zbavuje dotknuté subjekty rýchlej a priamej techniky reklamy a nadväzovania kontaktov s potenciálnymi zákazníkmi nachádzajúcimi sa v iných členských štátoch. Môže preto predstavovať obmedzenie slobodného poskytovania cezhraničných služieb.
29 Po druhé treba preskúmať, či tento záver môže zmeniť skutočnosť, že predmetný zákaz prijal členský štát, v ktorom je usadený poskytovateľ, a nie členský štát, v ktorom je usadený potenciálny príjemca.
30 Článok 59 ods. 1 Zmluvy zakazuje vo všeobecnosti obmedzenie slobodného poskytovania služieb v Spoločenstve. V dôsledku toho sa toto ustanovenie týka nielen obmedzení ustanovených prijímajúcim štátom, ale aj obmedzení ustanovených štátom pôvodu. Ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, práva na slobodné poskytovanie služieb sa môže dovolávať podnik voči štátu, v ktorom sa usadil, ak sa služby poskytujú príjemcom usadeným v inom členskom štáte (pozri rozsudok zo 17. mája 1994, Corsica Ferries, C‑18/93, Zb. s. I‑1783, bod 30; rozsudok Peralta, už citovaný, bod 40; rozsudok z 5. októbra 1994 Komisia/Francúzsko, C‑381/93, Zb. s. I‑5145, bod 14).
31 Z toho vyplýva, že zákaz činnosti „cold calling“ nie je vyňatý z pôsobnosti článku 59 Zmluvy len preto, že ho vydal štát, v ktorom je usadený poskytovateľ služieb.
32 Napokon treba preskúmať niektoré argumenty predložené holandskou vládou a vládou Spojeného kráľovstva.
33 Tieto vlády tvrdia, že predmetný zákaz nepatrí do pôsobnosti článku 59 Zmluvy, pretože je všeobecne uplatňovaným opatrením, ktoré nie je diskriminačné a ktorého predmetom alebo účinkom nie je poskytnúť vnútroštátnemu trhu výhodu na úkor poskytovateľov služieb z iných členských štátov. Keďže sa dotýka len spôsobu, akým sa služby ponúkajú, zodpovedá nediskriminačným opatreniam upravujúcim podmienky predaja, ktoré podľa rozhodnutia v spojených veciach Keck a Mithouard (rozsudok z 24. novembra 1993, C‑267/91 a C‑268/91, Zb. s. I‑6097, bod 16) nespadajú do pôsobnosti článku 30 Zmluvy EHS.
34 Tieto tvrdenia nemožno prijať.
35 Hoci zákaz, aký je predmetom konania vo veci samej, má všeobecný a nediskriminačný charakter a jeho predmetom ani účinkom nie je poskytnúť výhodu vnútroštátnemu trhu na úkor poskytovateľov služieb z iných členských štátov, nemení to nič na tom, že ako bolo uvedené vyššie (pozri bod 28), môže predstavovať obmedzenie slobodného poskytovania cezhraničných služieb.
36 Takýto zákaz nie je analogický predpisom upravujúcim podmienky predaja, o ktorých bolo v rozsudku Keck a Mithouard rozhodnuté, že nespadajú do pôsobnosti článku 320 Zmluvy.
37 Podľa tohto rozsudku uplatnenie vnútroštátnych predpisov, ktoré obmedzujú alebo zakazujú na území členského štátu dovozu niektoré podmienky predaja na výrobky pochádzajúce z iných členských štátov, nezakladá prekážku obchodu medzi členskými štátmi, pokiaľ sa po prvé tieto ustanovenia uplatňujú voči všetkým hospodárskym subjektom vykonávajúcim činnosť v rámci štátu, a pokiaľ po druhé postihujú rovnakým spôsobom, právne aj fakticky, obchodovanie s domácimi výrobkami, ako aj s výrobkami pochádzajúcimi z iných členských štátov. Dôvodom pre tento záver je, že uplatnenie tohto ustanovenia nebráni prístupu týchto výrobkov na trh členského štátu dovozu, ani neobmedzuje tento prístup viac ako prístup domácich výrobkov.
38 Naopak zákaz, aký je predmetom prejednávanej veci, ukladá členský štát, v ktorom je usadený poskytovateľ služieb, a týka sa nielen ponúk, ktoré urobil príjemcom, ktorí sú usadení v tomto štáte alebo ktorí tam cestujú, aby prijali služby, ale aj ponúk určených príjemcom nachádzajúcim sa na území iného členského štátu. Tým priamo vytvára podmienku pre prístup na trh služieb v iných členských štátoch. Preto môže byť prekážkou obchodu so službami v rámci Spoločenstva.
39 Na druhú otázku teda treba odpovedať tak, že predpisy niektorého členského štátu zakazujúce poskytovateľom služieb usadeným na jeho území obracať sa s nevyžiadanými telefonátmi na potenciálnych zákazníkov v iných členských štátoch s cieľom ponúknuť im svoje služby sú obmedzením slobodného poskytovania služieb v zmysle článku 59 Zmluvy.
O tretej otázke
40 Treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či je zákaz činnosti „cold calling“ odôvodnený naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu a či sa taký zákaz môže považovať za objektívne potrebný a primeraný sledovanému cieľu.
41 Holandská vláda tvrdí, že zákaz operácie „cold calling“ v termínovanom mimoburzovom obchode sleduje na jednej strane ochranu dobrej povesti holandských finančných trhov a na druhej strane ochranu investorov.
42 Najprv treba uviesť, že finančné trhy hrajú dôležitú úlohu pri financovaní hospodárskych subjektov a že vzhľadom na špekulatívny charakter a zložitosť termínovaných obchodov s tovarom je ich dobré fungovanie vo veľkej miere závislé na dôvere, ktorú vzbudzujú u investorov. Táto dôvera je podmienená najmä existenciou profesijných predpisov sledujúcich zabezpečenie odbornej spôsobilosti a spoľahlivosti finančných sprostredkovateľov, od ktorých sú investori mimoriadne závislí.
43 Hoci ochrana spotrebiteľov na území iných členských štátov ako taká nie je úlohou holandských orgánov, nemení to nič na tom, že povaha a rozsah tejto ochrany má priamy dopad na dobrú povesť holandských finančných služieb.
44 Zachovanie dobrého mena vnútroštátneho finančného sektora môže teda predstavovať naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý môže odôvodniť obmedzenia slobodného poskytovania služieb.
45 Pokiaľ ide o primeranosť predmetného obmedzenia, treba povedať, že podľa ustálenej judikatúry musia byť požiadavky uložené poskytovateľom služieb vhodné na zabezpečenie dosiahnutia sledovaného cieľa a nesmú prekračovať medze potrebné na jeho splnenie (pozri rozsudok z 25. júla 1991, Collectieve Antennevoorziening Gouda a i., C‑288/89, Zb. s. I‑4007, bod 15).
46 Ako správne uviedla holandská vláda, v prípade operácie „cold calling“ nie je jednotlivec, zvyčajne pod vplyvom prekvapenia, schopný informovať sa o rizikách, ktoré vyplývajú z druhu transakcií, ktoré sú mu ponúknuté, ani porovnať kvalitu a cenu služieb volajúceho s ponukami konkurentov. Keďže termínovaný trh s tovarom je vysoko špekulatívny a ťažko zrozumiteľný pre málo skúsených investorov, bolo potrebné ochrániť ich pred najagresívnejšími spôsobmi získavania zákazníkov.
47 Alpine Investments však tvrdí, že zákaz činnosti „cold calling“ uložený holandskou vládou nie je potrebný, pretože členský štát poskytovateľa služieb by sa mal spoľahnúť na kontrolu vykonávanú členským štátom príjemcu.
48 Toto tvrdenie treba zamietnuť. Členský štát, z ktorého sa uskutočňuje telefonát, je v najlepšom postavení na úpravu činnosti „cold calling“. Aj keby prijímajúci štát chcel zakázať operáciu „cold calling“ alebo ho podriadiť určitým podmienkam, nie je schopný zabrániť alebo kontrolovať telefonáty z iného členského štátu bez spolupráce s príslušnými úradmi tohto štátu.
49 Z toho dôvodu zákaz činnosti „cold calling“ v členskom štáte, z ktorého je uskutočnený telefonát, sledujúci ochranu dôvery investorov vo finančné trhy tohto štátu, nemožno považovať za nevhodný na dosiahnutie cieľa zachovania nenarušenosti týchto trhov.
50 Alpine Investments ďalej tvrdí, že všeobecný zákaz vyhľadávania potenciálnych zákazníkov cez telefón nie je potrebný na uskutočnenie cieľov sledovaných holandskými úradmi. Na účinnú ochranu spotrebiteľov by postačilo povinné zaznamenávanie nevyžiadaných telefonátov týmito sprostredkovateľskými spoločnosťami. Takéto pravidlá mimochodom prijal v Spojenom kráľovstve Securities and Futures Authority (úrad na kontrolu cenných papierov a termínovaných obchodov).
51 Tento názor nemožno prijať. Ako generálny advokát správne uviedol v bode 88 svojich návrhov, skutočnosť, že niektorý členský štát vydá menej prísne pravidlá, ako platia v inom členskom štáte, neznamená, že posledne uvedené pravidlá sú neprimerané, a tým nezlučiteľné s právom Spoločenstva.
52 Alpine Investments napokon tvrdí, že hoci má zákaz činnosti „cold calling“ všeobecný charakter, neberie do úvahy správanie jednotlivých podnikov a v dôsledku toho nepotrebne zaťažuje podniky, ktoré nikdy nemali sťažnosti zo strany spotrebiteľov.
53 Toto tvrdenie treba tiež zamietnuť. Obmedzenie zákazu operácie „cold calling“ na niektoré podniky z dôvodu ich minulého správania by nemuselo postačovať na dosiahnutie cieľa obnoviť a udržať dôveru investorov vo vnútroštátne trhy s cennými papiermi vo všeobecnosti.
54 V každom prípade má úprava, o ktorú ide, obmedzenú pôsobnosť. V prvom rade zakazuje iba telefonicky alebo osobne kontaktovať potenciálnych zákazníkov bez ich predchádzajúceho písomného súhlasu, pričom ostatné techniky nadväzovania kontaktu zostávajú povolené. Ďalej treba konštatovať, že toto opatrenie sa týka vzťahov s potenciálnymi zákazníkmi, ale nie s existujúcimi zákazníkmi, ktorí stále majú možnosť dať svoj písomný súhlas na ďalšie telefonáty. Napokon, zákaz nevyžiadaných telefonátov je obmedzený na trh, na ktorom boli zistené zneužitia, v tomto prípade na trh s termínovanými obchodmi s tovarom.
55 Z vyššie uvedeného vyplýva, že zákaz činnosti „cold calling“ nie je neprimeraný vo vzťahu k cieľom, ktoré sleduje.
56 Na tretiu otázku teda treba odpovedať tak, že článok 59 Zmluvy nevylučuje vnútroštátnu úpravu, ktorá v záujme ochrany dôvery investorov vo vnútroštátne finančné trhy zakazuje prax spočívajúcu v nevyžiadaných telefonátoch potencionálnym zákazníkom s bydliskom v iných členských štátoch s cieľom ponúknuť im služby spojené s investovaním do termínovaných obchodov s tovarom.
O trovách
57 Belgická, holandská, grécka vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako ani Komisia Európskych spoločenstiev nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd..
Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodujúc o otázkach, ktoré mu predložil College van Beroep voor het Bedrijfsleven uznesením z 28. apríla 1993 rozhodol a vyhlásil:
1. Článok 59 Zmluvy EHS treba vykladať v tom zmysle, že sa týka služieb, ktoré poskytovateľ ponúka telefonicky potenciálnym príjemcom usadeným v iných členských štátoch a poskytuje ich bez opustenia členského štátu, v ktorom je usadený.
2. Predpisy niektorého členského štátu zakazujúce poskytovateľom služieb usadeným na jeho území obracať sa s nevyžiadanými telefonátmi na potenciálnych zákazníkov v iných členských štátoch s cieľom ponúknuť im svoje služby sú obmedzením slobodného poskytovania služieb v zmysle článku 59 Zmluvy.
3. Článok 59 Zmluvy nebráni vnútroštátnej úprave, ktorá v záujme ochrany dôvery investorov vo vnútroštátne finančné trhy zakazuje prax spočívajúcu v nevyžiadaných telefonátoch potencionálnym zákazníkom s bydliskom v iných členských štátoch s cieľom ponúknuť im služby spojené s investovaním do termínovaných obchodov s tovarom.
Rodríguez Iglesias | Schockweiler | Kapteyn |
Gulmann | Mancini | Moitinho de Almeida |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 10. mája 1995.
R. Grass | | G. C. Rodríguez Iglesias |