Language of document : ECLI:EU:T:2013:200

Spojené veci T‑99/09 a T‑308/09

Talianska republika

proti

Európskej komisii

„EFRR – Regionálny operačný program (ROP) na roky 2000 až 2006 pre región Kampánia – Nariadenie (ES) č. 1260/1999 – Článok 32 ods. 3 písm. f) – Rozhodnutie neuskutočniť priebežné platby súvisiace s opatrením ROP týkajúcim sa správy a likvidácie odpadov – Konanie o porušení proti Taliansku“

Abstrakt – Rozsudok Všeobecného súdu (prvá komora) z 19. apríla 2013

1.      Hospodárska, sociálna a územná súdržnosť – Štrukturálna pomoc – Financovanie Úniou – Nariadenie č. 1260/1999 – Žiadosti o priebežné platby – Konanie o porušení – Dôsledok – Predbežná neprípustnosť žiadostí o priebežné platby – Kritériá uplatnenia – Pojem „opatrenia“, ktoré sú predmetom žiadostí o platby – Vzťah medzi predmetom konania o porušení a uvedenými opatreniami – Priama súvislosť – Rozsah

[Nariadenie Rady č. 1260/1999, článok 32 ods. 3 prvý pododsek písm. f) a článok 39 ods. 2 a 3]

2.      Súdne konanie – Predloženie nových dôvodov počas súdneho konania – Dôvod predložený prvýkrát v štádiu repliky – Neprípustnosť

(Rokovací poriadok Všeobecného súdu, článok 48 ods. 2)

3.      Akty inštitúcií – Odôvodnenie – Povinnosť – Rozsah – Rozhodnutie Komisie o predbežnej neprípustnosti žiadostí o priebežné platby v rámci vykonania EFRR – Odkaz na kontext uvedeného rozhodnutia – Prípustnosť

(Článok 253 ES)

1.      V zmysle druhej domnienky uvedenej v článku 32 ods. 3 prvom pododseku písm. f) nariadenia č. 1260/1999 o všeobecných ustanoveniach o štrukturálnych fondoch pojem „opatrenie“ má všeobecný rozsah súvisiaci so strategickou prioritou definovanou ako priorita, v rámci ktorej predstavuje viacročný realizačný prostriedok umožňujúci financovať „operácie“. Keďže sa teda takéto opatrenie môže vzťahovať na viacero operácií, pojem opatrenie má širší rozsah než pojem operácia, ktorý odráža projekty a činnosti, na ktorých realizáciu možno poskytnúť pomoc poskytovanú fondmi.

Z toho dôvodu na to, aby bolo možné dospieť k záveru o neprípustnosti žiadosti o platbu, druhá domnienka uvedená v článku 32 ods. 3 prvom pododseku písm. f) nariadenia č. 1260/1999 vyžaduje porovnanie predmetu konania o porušení začatého Komisiou s predmetom „opatrenia alebo opatrení“ – a nie „operácií“ –, „ktoré sú predmetom [uvedenej] žiadosti“. Samotná skutočnosť, že žiadosť o platbu by sa mohla vzťahovať na viacero konkrétnych operácií uskutočnených v rámci (viacročného) opatrenia, totiž neumožňuje vykladať contra legem jasné a presné znenie druhej domnienky uvedenej v článku 32 ods. 3 prvom pododseku písm. f) nariadenia č. 1260/1999, a to v tom zmysle, že by bolo nevyhnutné uskutočniť takéto porovnanie skôr vo vzťahu k predmetu každej z rôznych operácií ako takých, než vo vzťahu k dotknutému „opatreniu“ alebo „opatreniam“. Nič to však nemení na skutočnosti, že Komisia musí preukázať dostatočne priamu súvislosť medzi dotknutým opatrením na jednej strane a predmetom konania o porušení na druhej strane.

Tieto úvahy zodpovedajú účelu príslušných ustanovení nariadenia č. 1260/1999. Hoci druhá domnienka uvedená v článku 32 ods. 3 prvom pododseku písm. f) nariadenia č. 1260/1999 má s určitosťou za cieľ zabrániť tomu, aby štrukturálne fondy financovali operácie členských štátov v rozpore s právom Únie, nič to nemení na tom, že nebezpečenstvo vedúce k neprijateľnej strate fondov Spoločenstva by malo byť osobitne pripísané nezákonnosti alebo nezákonnej realizácii konkrétnych operácií (projektov alebo činností), ktoré sú predmetom žiadostí o platbu, ani na to, že Komisia by bola povinná preukázať, že toto nebezpečenstvo vyplýva konkrétne a priamo z takýchto nezákonných operácií napadnutých v rámci konania o porušení. Takýto zúžený výklad by totiž oslabil potrebný účinok dotknutých ustanovení, ktoré Komisii len dočasne priznávajú právomoc pozastaviť platby na základe finančných záväzkov štrukturálnych fondov prijatých v rámci operačného programu, ak sa jednak domnieva, že prijímajúci členský štát si údajne nesplnil povinnosť vyplývajúcu z práva Únie, ktorá priamo súvisí s opatrením, ktoré je predmetom plánovaného financovania, až pokým Súdny dvor s konečnou platnosťou rozsudkom nerozhodne, že došlo k uvedenému nesplneniu povinnosti, alebo takýto návrh zamietne.

Toto posúdenie nemôže spochybniť ani druhá domnienka uvedená v článku 32 ods. 3 prvom pododseku písm. f) nariadenia č. 1260/1999, ktorá analogicky stanovuje pre Komisiu možnosť spustiť pozastavujúci účinok v prípade priebežných platieb na základe konania o pozastavení podľa článku 39 ods. 2 toho istého nariadenia., t. j. mimo rámca konania o porušení. Okrem skutočnosti, že toto posledné uvedené ustanovenie sa netýka ani pojmu „operácia“, prvá domnienka uvedená v článku 32 ods. 3 prvom pododseku písm. f) nariadenia č. 1260/1999 podobne ako druhá domnienka stanovuje, že skutočnosť, že „nerozhodla o žiadnom pozastavení platieb“ sa musí vzťahovať na „opatrenie, ktorého alebo ktorých sa týka… žiadosť [o platbu]“. Nakoniec zo znenia oboch domnienok uvedených v článku 32 ods. 3 prvom pododseku písm. f) nariadenia č. 1260/1999 jasne vyplýva, že Komisii sa na dočasné odmietnutie priebežnej platby stačí odvolať len na jeden z týchto prípadov.

Na odôvodnenie prípustnosti priebežných platieb vzhľadom na prebiehajúce konanie o porušení teda Komisii postačuje preukázať, že predmet tohto konania vykazuje dostatočne priamu súvislosť s opatrením, pod ktoré spadajú operácie uvedené v príslušných žiadostiach o platbu.

Komisia teda mohla po prvé oprávnene založiť rozhodnutie o neprípustnosti priebežných platieb na druhej domnienke uvedenej v článku 3 ods. 3 prvom pododseku písm. f) nariadenia č. 1260/1999 a po druhé vzhľadom na právomoc, ktorá jej bola takto priznaná, dočasne odmietnuť uvedené platby, nemusela uplatniť postup stanovený v prvej domnienke uvedenej v článku 32 ods. 3 prvom pododseku písm. f) nariadenia č. 1260/1999 v spojení s článkom 39 ods. 2 a 3 toho istého nariadenia.

(pozri body 45, 46, 49 – 51, 53, 54)

2.      Pozri text rozhodnutia.

(pozri bod 63)

3.      Povinnosť odôvodniť individuálne rozhodnutie má za cieľ poskytnúť dotknutej osobe dostatočné údaje o tom, či je rozhodnutie dôvodné, alebo či prípadne neobsahuje vady umožňujúce napadnúť jeho zákonnosť a umožniť súdu Únie vykonať preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. Rozsah tejto povinnosti závisí od povahy predmetného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Keďže rozhodnutie Komisie, ktoré bolo prijaté v rámci realizácie EFRR a ktoré sa týkalo dočasnej neprípustnosti priebežných žiadostí o platby, má negatívne finančné dôsledky tak pre členské štáty – žiadateľov, ako aj konečných príjemcov uvedených platieb, odôvodnenie tohto rozhodnutia musí jasne uvádzať dôvody, ktoré odôvodňujú vyhlásenie neprípustnosti. Nevyžaduje sa pritom, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj s ohľadom na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť.

(pozri bod 71)