ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)

z 8. novembra 2012

Vec T‑268/11 P

Európska komisia

proti

Guidovi Strackovi

„Odvolanie – Verejná služba – Úradníci – Dovolenky – Nemocenská dovolenka – Zrušenie rozhodnutia Komisie v prvostupňovom konaní zamietajúce prevod dní riadnej dovolenky, ktoré dotknutá osoba nevyčerpala – Článok 4 prílohy V služobného poriadku – Článok 1e ods. 2 služobného poriadku – Smernica 2003/88/ES – Dôvodné odvolanie – Stav konania dovoľujúci rozhodnúť – Zamietnutie žaloby“

Predmet:      Odvolanie podané proti rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (druhá komora) z 15. marca 2011, Strack/Komisia (F‑120/07), smerujúce k čiastočnému zrušeniu tohto rozsudku

Rozhodnutie:      Rozsudok Súdu pre verejnú službu Európskej únie z 15. marca 2011, Strack/Komisia (F‑120/07), sa zrušuje. Žaloba, ktorú podal Guido Strack na Súd pre verejnú službu vo veci F‑120/07 sa zamieta. Guido Strack a Európska komisia znášajú vlastné trovy konania tak v konaní na Súde pre verejnú službu, ako aj v tomto konaní.

Abstrakt

1.      Žaloba o neplatnosť – Dôvody – Dôvod uvádzaný súdom ex offo – Dôvod týkajúci sa materiálnej zákonnosti napadnutého aktu – Dôvod založený na porušení právnej normy týkajúcej sa uplatnenia Zmluvy – Vylúčenie

(Článok 263 ZFEÚ)

2.      Akty inštitúcií – Smernice – Priame uloženie povinnosti inštitúciám Únie v ich vzťahoch s ich zamestnancami – Vylúčenie – Možnosť odvolávať sa – Rozsah

(Článok 288 ZFEÚ; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88)

3.      Sociálna politika – Bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov – Organizácia pracovného času – Nárok na platenú riadnu dovolenku – Mimoriadne dôležitá zásada sociálneho práva Únie

(Charta základných práv Európskej únie, článok 31 ods. 2; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88, článok 7 ods. 1)

4.      Úradníci – Dovolenky – Ročná dovolenka – Prevod všetkých dní nevyčerpanej dovolenky do nasledujúceho roka – Podmienky – Súlad článku 4 prílohy V služobného poriadku s článkom 7 ods. 1 smernice 2003/88 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času – Zbavenie nároku na platenú riadnu dovolenku – Neexistencia

(Služobný poriadok úradníkov, príloha V, článok 4 prvý odsek; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88, článok 7 ods. 1)

5.      Úradníci – Bezpečnosť a ochrana zdravia – Článok 1e ods. 2 služobného poriadku – Výklad – Výklad v súlade s článkom 7 smernice 2003/88 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času – Neexistencia – Odlišný predmet

(Článok 336 ZFEÚ; služobný poriadok úradníkov, článok 1e ods. 2; príloha V, článok 4 prvý odsek; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88, článok 7 ods. 1)

6.      Právo Únie – Výklad – Texty vo viacerých jazykoch – Jednotný výklad – Zohľadnenie rôznych jazykových verzií

7.      Úradníci – Dovolenky – Ročná dovolenka – Definitívne skončenie služobného pomeru – Náhrada za nevyčerpanú dovolenku – Podmienky priznania – Nevyčerpaná dovolenka z dôvodu požiadaviek služby – Požiadavky služby – Pojem – Neprítomnosť v službe z dôvodu nemocenskej dovolenky – Vylúčenie

(Služobný poriadok úradníkov, článok 59; príloha V, článok 4 prvý a druhý odsek)

8.      Žaloby úradníkov – Žaloba o náhradu škody – Konanie pred podaním žaloby – Odlišný priebeh v prípade existencie či neexistencie aktu spôsobujúceho ujmu

1.      Pozri text rozhodnutia.

(pozri bod 24)

Odkaz:

Súdny dvor: 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 67; 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C‑89/08 P, Zb. s. I‑11245, bod 40

Všeobecný súd: 6. mája 2010, Kerelov/Komisia, T‑100/08 P, bod 13

2.      Smernice sú adresované členským štátom a nie inštitúciám Únie. Ustanovenia smernice 2003/88 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času nemožno v dôsledku toho považovať za ustanovenia, ktoré inštitúciám ukladajú povinnosti v ich vzťahoch s ich zamestnancami. Z toho vyplýva, že ustanovenia tejto smernice nemôžu byť samé osebe zdrojom povinností uložených Komisii v rámci výkonu jej rozhodovacej právomoci so zreteľom na upravenie vzťahov s jej zamestnancami a nemôžu ani založiť námietku nezákonnosti týkajúcu sa služobného poriadku.

Okolnosť, že smernica nie je sama osebe záväzná pre inštitúcie a že nemôže založiť námietku nezákonnosti ustanovenia služobného poriadku, však nevylučuje, že sa na normy alebo zásady stanovené v tejto smernici možno odvolávať voči inštitúciám, ak sa tieto normy alebo zásady zdajú byť osobitným vyjadrením základných noriem Zmluvy a všeobecných zásad, ktoré sa vzťahujú priamo na uvedené inštitúcie.

Smernica tiež môže zaväzovať inštitúciu, ak táto inštitúcia v rámci svojej organizačnej autonómie a v medziach služobného poriadku hodlá vykonať osobitnú povinnosť vyjadrenú smernicou alebo prípadne ak všeobecné opatrenie s internou pôsobnosťou samo výslovne odkazuje na opatrenia prijaté normotvorcom Únie na základe Zmlúv.

Inštitúcie napokon musia na základe svojej povinnosti lojálnej spolupráce vo svojej funkcii ako zamestnávateľ zohľadniť právne predpisy prijaté na úrovni Únie, ktoré stanovujú najmä minimálne požiadavky na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov v členských štátoch prostredníctvom aproximácie vnútroštátnych právnych predpisov a vnútroštátnej praxe.

(pozri body 40 – 44)

Odkaz:

Súdny dvor: 9. septembra 2003, Rinke, C‑25/02, Zb. s. I‑8349, body 25 až 28

Všeobecný súd: 21. septembra 2011, Adjemian a i./Komisia, T‑325/09 P, Zb. s. II‑6515, body 51 a 52 a tam citovaná judikatúra

Súd pre verejnú službu: 30. apríla 2009, Aayhan a i./Parlament, F‑65/07, Zb. VS s. I‑A‑1‑1054, II‑A‑1‑567, body 113, 116, 118 a 119; 4. júna 2009, Adjemian a i./Komisia, F‑134/07 a F‑8/08, Zb. VS s. I‑A‑1‑149, II‑A‑1‑841, bod 86

3.      Pozri text rozhodnutia.

(pozri body 46 – 48)

Odkaz:

Súdny dvor: 22. novembra 2011, KHS, C‑214/10, Zb. s. I‑11757, bod 37; 24. januára 2012, Dominguez, C‑282/10, bod 16 a tam citovaná judikatúra; 3. mája 2012, Neidel, C‑337/10, bod 40; 21. júna 2012, ANGED, C‑78/11, body 17 a 18 a tam citovaná judikatúra

4.      Aj za predpokladu, že nárok na riadnu dovolenku možno považovať za všeobecnú právnu zásadu, ktorá je priamo záväzná pre inštitúcie v ich vzťahoch s ich zamestnancami a na základe ktorej možno preskúmať zákonnosť jedného z ich aktov, nemožno sa však v každom prípade domnievať, že článok 4 prílohy V služobného poriadku zbavuje úradníkov možnosti uplatniť tento nárok.

Tento článok totiž iba definuje modality prevodu a náhrady nevyčerpaných dní dovolenky, pričom automaticky povoľuje previesť 12 dní nevyčerpanej dovolenky do nasledujúceho roka a stanovuje možnosť prevodu nad rámec týchto dní, ak je nevyčerpanie riadnej dovolenky pripísateľné požiadavkám služby. Nemožno sa teda domnievať, že článok 4 prílohy V služobného poriadku podmieňuje priznanie alebo čerpanie riadnej dovolenky požiadavkou, ktorá oberá nárok na dovolenku o jeho obsah, alebo že toto ustanovenie je v rozpore so systematikou a účelom článku 7 ods. 1 smernice 2003/88 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Okrem toho sa požiadavka podriadiť prevod nevyčerpanej riadnej dovolenky a jej náhradu určitým podmienkam sa zdá byť odôvodnená jednak nevyhnutnosťou zamedziť neobmedzenej kumulácii nevyčerpanej dovolenky a jednak ochranou finančných záujmov Únie.

Nemožno ani tvrdiť, že inštitúcie pri vypracovaní relevantných ustanovení služobného poriadku nezohľadnili ustanovenia prijaté na úrovni Únie, ako sú minimálne predpisy článku 7 smernice 2003/88 záväzné pre členské štáty, pretože zo znenia článku 4 prílohy V služobného poriadku nevyplýva, že nie je v súlade s uvedenými predpismi.

(pozri body 49 – 51)

5.      Vzhľadom na znenie článku 1e ods. 2 služobného poriadku sa nemožno domnievať, že sa vzťahuje na situáciu tak, že inštitúcie jeho zavedením do služobného poriadku chceli vykonať osobitnú povinnosť uvedenú v smernici 2003/88 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času alebo že odkaz obsiahnutý v tomto článku na minimálne predpisy, ktoré platia v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia prijaté na vykonanie Zmlúv, odkazujú na článok 7 ods. 1 uvedenej smernice, pretože ich predmet sa odlišuje od predmetu článku 1e služobného poriadku.

Článok 1e služobného poriadku, ktorý patrí do všeobecných ustanovení hlavy I uvedeného služobného poriadku, sa totiž vzťahuje na zlučiteľnosť pracovných podmienok úradníkov v aktívnej služobnom pomere s „primeranými zdravotnými a bezpečnostnými normami“, čo pravdepodobne smeruje k technickým minimálnym predpisom v oblasti ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov na pracovisku, ktoré nie sú upravené v ostatných ustanoveniach služobného poriadku, a nesmeruje k minimálnym predpisom na ochranu zdravia a bezpečnosti vo všeobecnosti, ktoré zahŕňajú aj ustanovenia týkajúce sa organizácie pracovného času zahrnuté v smernici 2003/88, ku ktorým patrí predovšetkým riadna dovolenka. Tak široký výklad článku 1e ods. 2 služobného poriadku by totiž bol v rozpore s autonómiou normotvorcu Únie v oblasti verejnej služby zakotvenou v článku 336 ZFEÚ.

Služobný poriadok navyše v hlave IV a v prílohe V obsahuje osobitné ustanovenia týkajúce sa organizácie pracovného času a dovolenky. Modality prevodu nevyčerpaných dní dovolenky do nasledujúceho roku alebo ich náhrady je upravené osobitne v článku 4 prílohy V služobného poriadku. Vzhľadom na to, že toto ustanovenie stanovuje jednoznačné a presné pravidlo, ktoré obmedzuje právo na prevod a náhradu za riadnu dovolenku počtom dní nevyčerpanej dovolenky, nemožno uplatniť ustanovenia smernice 2003/88 tým, že sa odkáže na iné ustanovenie služobného poriadku, akým je článok 1e, ako na všeobecne platné pravidlo umožňujúce odchýliť sa v tejto oblasti od osobitných ustanovení služobného poriadku. Viedlo by to k výkladu služobného poriadku, ktorý by bol contra legem.

(pozri body 52 – 54)

6.      Pozri text rozhodnutia.

(pozri bod 58)

Odkaz:

Všeobecný súd: 13. septembra 2011, Zangerl‑Posselt/Komisia, T‑62/10 P, bod 42 a tam citovaná judikatúra

7.      Z článku 4 prvého odseku prílohy V služobného poriadku vyplýva, že len v prípade, že úradník nemohol vyčerpať svoju riadnu dovolenku počas kalendárneho roka z dôvodov požiadaviek služby, môže prevod nevyčerpanej dovolenky presiahnuť dvanásť dní. Rovnako článok 4 druhý odsek prílohy V služobného poriadku priznáva úradníkovi v čase jeho odchodu zo služby náhradu stanovenú týmto ustanovením len v rozsahu dní riadnej dovolenky nevyčerpaných z dôvodu požiadaviek služby.

Pojmy „požiadavky služby“ použité v článku 4 prvom odseku prílohy V služobného poriadku treba vykladať tak, že sa vzťahujú na pracovné činnosti, ktoré úradníkovi z dôvodu jemu pridelených úloh bránia v tom, aby čerpal riadnu dovolenku, na ktorú má nárok. Z článku 59 ods. 1 prvého pododseku služobného poriadku vyplýva, že úradník má nárok na nemocenskú dovolenku, len ak „predloží doklad o svojej neschopnosti plniť svoje povinnosti“. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ úradník čerpá nemocenskú dovolenku, je podľa definície oslobodený od výkonu svojej služby, a teda nie je v službe v zmysle článku 4 prvého odseku prílohy V služobného poriadku.

Požiadavky služby uvedené v článku 4 prílohy V služobného poriadku totiž zodpovedajú dôvodom, ktoré úradníkovi môžu brániť v čerpaní dovolenky, pretože musí ostať v službe, aby mohol splniť úlohy, ktoré mu pridelila inštitúcia, s ktorou je v služobnom pomere. Tieto požiadavky môžu byť dočasné alebo trvalé, musia však byť nevyhnutne prepojené s činnosťou v službách inštitúcie. Naopak nemocenská dovolenka môže ospravedlniť neprítomnosť úradníka z platného dôvodu. Vzhľadom na jeho zdravotnú situáciu nie je ďalej povinný pracovať pre inštitúciu. Pojem „požiadavky služby“ sa v dôsledku toho nemôže vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na neprítomnosť v službe odôvodnenú nemocenskou dovolenkou, to platí aj v prípade dlhotrvajúcej dovolenky. Od úradníka na nemocenskej dovolenke nemožno očakávať prácu v službách inštitúcie, pretože práve od nej je oslobodený.

V dôsledku toho musí nárok na prevod riadnej dovolenky nad rámec dvanástich dní nevyhnutne vyplývať z prekážky v súvislosti s činnosťou úradníka pri výkone služby a nemôže byť priznaný z dôvodu choroby, ktorá mu bránila v jej výkone, aj za predpokladu, že bola preukázaná súvislosť tejto choroby so službou.

(pozri body 64 – 67)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 9. júna 2005, Castets/Komisia, T‑80/04, Zb. VS s. I‑A‑161, II‑729, body 28, 29 a 33; 29. marca 2007, Verheyden/Komisia, T‑368/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑93, II‑A‑2‑665, body 61 až 63 a tam citovaná judikatúra

8.      Pozri text rozhodnutia.

(pozri body 70 a 72)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 5. decembra 2006, Angelidis/Parlament, T‑416/03, Zb. VS s. I‑A‑2‑317, II‑A‑2‑1607, bod 127 a tam citovaná judikatúra

Súd pre verejnú službu 2. mája 2007, Giraudy/Komisia, F‑23/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑12, II‑A‑1‑657, bod 69 a tam citovaná judikatúra