ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)
zo 6. septembra 2013 (*)
„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté voči Iránu s cieľom zabrániť šíreniu jadrových zbraní – Zmrazenie finančných prostriedkov – Povinnosť odôvodnenia – Právo na obhajobu – Právo na účinnú súdnu ochranu – Nesprávne posúdenie“
Vo veci T‑493/10,
Persia International Bank plc, so sídlom v Londýne (Spojené kráľovstvo), v zastúpení: pôvodne S. Gadhia, S. Ashley, solicitors, D. Anderson, QC, a R. Blakeley, barrister, neskôr S. Ashley, S. Jeffrey, A. Irvine, solicitors, D. Wyatt, QC, a R. Blakeley,
žalobkyňa,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: M. Bishop a A. Vitro, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporuje:
Európska komisia, v zastúpení: S. Boelaert a M. Konstantinidis, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník konania,
ktorej predmetom je jednak návrh na zrušenie rozhodnutia Rady 2010/413/SZBP z 26. júla 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP (Ú. v. EÚ L 195, s. 39), vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 668/2010 z 26. júla 2010, ktorým sa vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia (ES) č. 423/2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 195, s. 25), rozhodnutia Rady 2010/644/SZBP z 25. októbra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 281, s. 81), nariadenia Rady (EÚ) č. 961/2010 z 25. októbra 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 281, s. 1), rozhodnutia Rady 2011/783/SZBP z 1. decembra 2011, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 319, s. 71), vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 1245/2011 z 1. decembra 2011, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 319, s. 11), a nariadenia Rady (EÚ) č. 267/2012 z 23. marca 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 88, s. 1), v rozsahu, v akom sa uvedené akty týkajú žalobkyne, a jednak návrh na určenie, že článok 7 ods. 2 písm. d) nariadenia Rady (ES) č. 423/2007 z 19. apríla 2007, o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 103, s. 1), článok 16 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 961/2010 a článok 23 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 sa na žalobkyňu nebudú uplatňovať,
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora),
v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová (spravodajkyňa), sudcovia K Jürimäe a M. van der Woude,
tajomník: N. Rosner, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. júla 2012,
vyhlásil tento
Rozsudok(1)
[omissis]
Konanie a návrhy účastníkov konania
22 Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 7. októbra 2010 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
23 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 5. novembra 2010 žalobkyňa prispôsobila svoje návrhy v nadväznosti na prijatie rozhodnutia 2010/644 z 25. októbra 2010 a nariadenia č. 961/2010.
24 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 14. januára 2011 Európska komisia podala návrh na vstup vedľajšieho účastníka do tohto konania na podporu návrhov Rady. Uznesením z 8. marca 2011 predseda štvrtej komory Všeobecného súdu vyhovel tomuto návrhu.
25 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 24. januára 2012 žalobkyňa jednak prispôsobila svoje návrhy v nadväznosti na prijatie rozhodnutia 2011/783 prijatému 1. decembra 2011 a vykonávaciemu nariadeniu č. 1245/2011, a jednak požiadala, aby sa prípadne napadnuté akty zrušili s okamžitou účinnosťou.
26 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 23. apríla 2012 žalobkyňa prispôsobila svoje návrhy v nadväznosti na prijatie nariadenia č. 267/2012 prijatému 23. marca 2012.
27 Na základe správy sudkyne spravodajkyne Všeobecný súd (štvrtá komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu položil účastníkom konania písomné otázky týkajúce sa dôsledkov, ktoré sa majú pre prejednávanú vec vyvodiť z rozsudku Súdneho dvora z 13. marca 2012, Melli Bank/Rada (C‑380/09 P), počtu riaditeľov žalobkyne a spôsobu ich menovania, ako aj prípustnosti štvrtého žalobného dôvodu uvádzaného žalobkyňou. Účastníci konania na tieto otázky Všeobecného súdu odpovedali.
28 Žalobkyňa vo svojej odpovedi na otázky Všeobecného súdu podanej do kancelárie Všeobecného súdu 8. júna 2012 vzala späť tretí žalobný dôvod založený na neprimeranosti, a teda nezákonnosti článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413, článku 7 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 423/2007, článku 16 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 961/2010 a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 267/2012.
29 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 3. júla 2012.
30 Uznesením Všeobecného súdu (štvrtá komora) zo 4. septembra 2012 bola opätovne otvorená ústna časť konania s cieľom doplniť spis o pripomienky žalobkyne k uzneseniu predsedu Súdneho dvora z 19. júla 2012, Akhras/Rada [C‑110/12 P(R)], ako aj o pripomienky ostatných účastníkov konania. Ústna časť konania bola znovu ukončená 4. októbra 2012.
31 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– s okamžitou účinnosťou zrušil bod 4 tabuľky B prílohy II rozhodnutia 2010/413, bod 2 tabuľky B prílohy vykonávacieho nariadenia č. 668/2010, bod 4 tabuľky B oddielu I prílohy rozhodnutia 2010/644, bod 4 tabuľky B prílohy VIII nariadenia č. 961/2010, rozhodnutie 2011/783, vykonávacie nariadenie č. 1245/2011 a bod 4 tabuľky B oddielu I prílohy IX nariadenia č. 267/2012, a to v rozsahu, v akom sa jej uvedené akty týkajú,
– určil, že článok 7 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 423/2007, článok 16 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 961/2010 a článok 23 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 sa na ňu neuplatňujú, a
– zaviazal Radu na náhradu trov konania.
32 Rada a Komisia navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
Právny stav
[omissis]
O veci samej
[omissis]
O prvom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia, zásady dodržiavania práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu
[omissis]
– O porušení práva žalobkyne na obhajobu a jej práva na účinnú súdnu ochranu z dôvodu, že žalobkyňa údajne nebola dostatočne informovaná o prijatí reštriktívnych opatrení voči nej
78 Žalobkyňa uvádza, že napriek opakovaným žiadostiam o poskytnutie informácií nedostala dostatočné informácie týkajúce sa prijatia reštriktívnych opatrení voči nej a voči Bank Mellat a že jej najmä nebol poskytnutý žiaden dôkaz o údajnej účasti Bank Mellat na šírení jadrových zbraní. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukazuje na neprimeranosť návrhov na prijatie reštriktívnych opatrení, ktoré jej boli oznámené listom z 13. septembra 2010, a návrhu oznámeného v prílohe dupliky, ako aj na jeho oneskorené zverejnenie.
79 Žalobkyňa z toho vyvodzuje, že oznámenie týchto informácií jej neumožnilo formulovať užitočné pripomienky k prijatiu reštriktívnych opatrení voči nej a voči Bank Mellat a nemohlo jej zaručiť spravodlivý súdny proces.
80 Rada podporovaná v konaní Komisiou spochybňuje dôvodnosť tvrdení žalobkyne. Predovšetkým tvrdí, že návrhy na prijatie reštriktívnych opatrení oznámila žalobkyni hneď, ako získala súhlas členských štátov, od ktorých pochádzali.
81 Po prvé zo skúmania uskutočneného v bodoch 62 až 77 tohto rozsudku vyplýva, že prvý, štvrtý a piaty dôvod, ktoré uviedla Rada v súvislosti s Bank Mellat, ako aj odôvodnenie týkajúce sa samotnej žalobkyne, tak ako vyplývajú z napadnutých aktov a z návrhov na prijatie reštriktívnych opatrení oznámených žalobkyni, sú dostatočne presné. Naopak, neurčitosť druhého, tretieho, šiesteho a siedmeho dôvodu uvedeného Radou v súvislosti s Bank Mellat predstavuje porušenie práva žalobkyne na obhajobu, ako aj jej práva na účinnú súdnu ochranu.
82 Po druhé treba poznamenať, že návrhy na prijatie reštriktívnych opatrení boli oznámené 13. septembra 2010, a teda pred 25. septembrom 2010, keď uplynula lehota, ktorú Rada stanovila žalobkyni na predloženie vyjadrení, a teda nebolo zistené žiadne porušenie práva na obhajobu v tejto súvislosti.
83 Návrh, ktorý tvorí prílohu dupliky, bol naproti tomu oznámený po uplynutí lehoty spomenutej v bode 82 tohto rozsudku.
84 V tejto súvislosti sa s tvrdením Rady týkajúcim sa nevyhnutnosti získať súhlas dotknutého členského štátu nemožno stotožniť. Ak totiž Rada pri prijatí reštriktívnych opatrení voči subjektu zamýšľa vychádzať z informácií poskytnutých členským štátom, je povinná sa pred ich prijatím ubezpečiť, že predmetné informácie môžu byť dotknutému subjektu oznámené v primeranom čase, aby subjekt mohol užitočne vyjadriť svoj názor.
85 Je však potrebné vychádzať z toho, že oneskorené oznámenie dokumentu, o ktorý sa Rada opierala pri prijatí alebo zachovaní reštriktívnych opatrení voči určitému subjektu, predstavuje porušenie práva na obhajobu, ktoré by odôvodňovalo zrušenie skôr prijatých aktov, len vtedy, ak by sa preukázalo, že dotknuté reštriktívne opatrenia by nemohli byť v súlade s právom prijaté alebo zachované, ak by oneskorene oznámený dokument bol vylúčený ako priťažujúci dôkaz.
86 Z bodov 70 a 76 tohto rozsudku pritom vyplýva, že návrh, ktorý je prílohou dupliky, neobsahuje dodatočné informácie vo vzťahu k napadnutým aktom a k návrhom oznámeným 13. septembra 2010, z čoho vyplýva, že vylúčenie priťažujúceho dôkazu nemôže mať vplyv na dôvodnosť prijatia a zachovania reštriktívnych opatrení voči žalobkyni. Za týchto okolností oneskorené oznámenie uvedeného návrhu neodôvodňuje zrušenie rozhodnutia 2010/413, vykonávacieho nariadenia č. 668/2010, rozhodnutia 2010/644 ani nariadenia č. 961/2010.
87 Po tretie, pokiaľ ide o nepredloženie dôkazov, je potrebné poznamenať, že v súlade so zásadou dodržiavania práva na obhajobu nie je Rada povinná oznámiť iné informácie, ako tie, ktoré sú súčasťou spisu. V prejednávanej veci Rada uvádza, pričom žalobkyňa to nespochybňuje, že jej spis neobsahuje dodatočné dôkazy, ktoré by sa týkali účasti Bank Mellat na šírení jadrových zbraní alebo samotnej žalobkyne. Za týchto okolností nemožno Rade vytýkať, že neoznámením týchto dôkazov porušila právo žalobkyne na obhajobu a jej právo na účinnú súdnu ochranu.
[omissis]
O druhom dôvode založenom na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o skutočnosť, že žalobkyňu vlastní alebo kontroluje Bank Mellat
101 Žalobkyňa tvrdí, že Bank Mellat nie je jej vlastníkom a že tejto banke nepatrí v zmysle článku 7 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 423/2007, článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413, článku 16 ods. 2 nariadenia č. 961/2010 a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 267/2012.
102 Na úvod treba poznamenať, že preskúmanie Všeobecného súdu sa vzťahuje iba na skutočnosť, že Banka Mellat vlastní 60 % základného imania žalobkyne. Je síce pravdou, že Bank Tejarat, ďalší akcionár žalobkyne, bola od 24. januára 2012 rovnako dotknutá reštriktívnymi opatreniami prijatými podľa rozhodnutia 2010/413, nariadenia č. 961/2010 a nariadenia č. 267/2012. Túto skutočnosť však Rada uviedla po prvýkrát na pojednávaní a hlavne sa nenachádza v odôvodnení napadnutých aktoch. Preto ju nemožno zohľadniť ani v rámci kontroly zákonnosti napadnutých aktov.
103 Z judikatúry vyplýva, že ak sú zmrazené finančné prostriedky subjektu, ktorý je označený za subjekt podieľajúci sa na šírení jadrových zbraní, existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento subjekt bude vyvíjať nátlak na subjekty, ktoré vlastní či kontroluje alebo ktoré mu patria, aby obišiel účinky opatrení, ktoré sa ho týkajú. Z toho vyplýva, že zmrazenie finančných prostriedkov týchto subjektov, ktoré je Rade uložené článkom 7 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 423/2007, článkom 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413, článkom 16 ods. 2 nariadenia č. 961/2010 a článkom 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 267/2012, je nevyhnutné a primerané na zabezpečenie účinnosti prijatých opatrení a na zaručenie toho, že sa tieto opatrenia nebudú obchádzať (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Melli Bank/Rada, už citovaný v bode 27 vyššie, body 39 a 58).
104 Rovnako v prípade, ak je subjekt v 100 % vlastníctve subjektu označeného za podieľajúci sa na šírení jadrových zbraní, podmienka vlastnenia stanovená v článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413 a v článku 16 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 961/2010 je splnená (pozri analogicky rozsudok Melli Bank/Rada, už citovaný v bode 27 vyššie, bod 79). Rovnaký záver sa musí vzťahovať aj na výraz subjekty, „ktoré sú vo vlastníctve“ subjektu označeného za podieľajúci sa na šírení jadrových zbraní, ktorý bol použitý v článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 267/2012.
105 Napriek tomu je nesporné, že Bank Mellat vlastní iba 60 % základného imania žalobkyne.
106 Za týchto okolností judikatúrou stanovené pravidlo uvedené v bode 104 tohto rozsudku nie je napriek opačnému názoru Rady a Komisie uplatniteľné, keďže samotná skutočnosť, že Bank Mellat vlastní 60 % základného imania žalobkyne, ešte neznamená splnenie podmienky „byť vo vlastníctve“ stanovenej v ustanoveniach uvedených v bode 104 tohto rozsudku.
107 V dôsledku toho je potrebné preskúmať, či s ohľadom na okolnosti prejednávanej veci a najmä na vlastnícky podiel Bank Mellat existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že žalobkyňa bude obchádzať účinky reštriktívnych opatrení, ktoré jej boli určené (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Melli Bank/Rada, už citovaný v bode 27 vyššie, bod 40).
108 Rada podporovaná v konaní Komisiou uvádza, že ide o tento prípad, keďže Bank Mellat ako väčšinový akcionár so 60 % podielom na základnom imaní žalobkyne môže menovať a odvolávať jej riaditeľov.
109 V tejto súvislosti z informácií obsiahnutých v spise vyplýva, že žalobkyňa má sedem riaditeľov, pričom dvaja z nich sú nezávislí a nevykonávajú žiadne výkonné právomoci.
110 Je síce pravda, že tak podľa platnej právnej úpravy Spojeného kráľovstva, ako aj podľa stanov žalobkyne sa jej riaditelia menujú jednoduchým rozhodnutím valného zhromaždenia prijatým jednoduchou väčšinou hlasov.
111 Z údajov poskytnutých žalobkyňou, ktorých správnosť nebola spochybnená ostatnými účastníkmi konania, však jednak vyplýva, že na základe dohody jej akcionárov iba štyroch z jej súčasných riaditeľov vybrala Bank Mellat, pričom zvyšných troch riaditeľov vybrala Bank Tejarat.
112 Navyše jeden zo štyroch riaditeľov vybraných Bank Mellat je nevýkonným nezávislým riaditeľom. Z údajov poskytnutých žalobkyňou teda vyplýva, že podmienka nezávislosti, ktorej dodržiavanie overuje FSA v rámci postupu schvaľovania riaditeľov spoločnosti, najmä vyžaduje, aby uvedený riaditeľ nebol nijakým spôsobom spojený s akcionármi žalobkyne, ku ktorým patrí aj Bank Mellat.
113 Za týchto okolností je potrebné vychádzať z toho, že Bank Mellat môže vykonávať vplyv nanajvýš na troch zo siedmich súčasných riaditeľov žalobkyne, teda na menej ako polovicu z nich.
114 Rada v tejto súvislosti navyše na pojednávaní uviedla, že nezávislí riaditelia sa nezúčastňovali na bežnom riadení žalobkyne, keďže nevykonávali riadiace právomoci.
115 Treba však poznamenať, že pokiaľ ide o kolektívne rozhodnutia spoločne prijaté riaditeľmi, stanovy žalobkyne nerozlišujú medzi výkonnými a nevýkonnými riaditeľmi vo vzťahu k požiadavkám na kvórum alebo k hlasovaciemu právu. V tomto smere je preto postavenie nevýkonných riaditeľov rovnocenné s postavením výkonných riaditeľov.
116 Okrem toho argumentáciu Rady, ktorá sa má chápať ako argumentácia týkajúca sa vplyvu, ktorý môžu individuálne vykonávať určití riaditelia žalobkyne vybraní bankou Bank Mellat v rámci svojich výkonných právomocí, nemožno zohľadniť z dvoch dôvodov. Na jednej strane totiž táto argumentácia nebola uvedená v odôvodnení napadnutých aktov. Na druhej strane dotknutá argumentácia nie je dostatočne presná, keďže Rada neuviedla totožnosť dotknutých riaditeľov ani konkrétne právomoci, ktoré vykonávajú, a ani konkrétne nebezpečenstvo, ktoré táto okolnosť predstavuje pre účinnosť reštriktívnych opatrení smerujúcich voči Bank Mellat.
117 Po druhé treba poznamenať, že z údajov v spise vyplýva, že menovanie akéhokoľvek nového riaditeľa žalobkyne podlieha schváleniu zo strany FSA. Bank Mellat teda nemôže svojvoľne meniť počet a povahu riaditeľov žalobkyne najmä tým, že zruší miesta nezávislých riaditeľov.
118 Vzhľadom na vyššie uvedené je preto potrebné dôjsť k záveru, že za osobitných okolností prejednávanej veci skutočnosť, že Bank Mellat vlastní 60 % základného imania žalobkyne, neumožňuje domnievať sa, že podmienka „byť vo vlastníctve“ stanovená v článku 7 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 423/2007, v článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413, v článku 16 ods. 2 nariadenia č. 961/2010 a v článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 267/2012 je splnená.
119 V dôsledku toho skutočnosť, že 60 % základného imania žalobkyne vlastní Bank Mellat, sama osebe neodôvodňuje prijatie ani zachovanie reštriktívnych opatrení smerujúcich voči žalobkyni.
120 Keďže skutočnosť, že 60 % základného imania žalobkyne vlastní Bank Mellat, je jedinou skutočnosťou, ktorú Všeobecný súd môže zohľadniť (pozri bod 102 tohto rozsudku), treba prijať druhý žalobný dôvod a v dôsledku toho zrušiť rozhodnutie 2010/644, nariadenie č. 961/2010, rozhodnutie 2011/783, vykonávacie nariadenie č. 1245/2011 a nariadenie č. 267/2012 v rozsahu, v akom sa týkajú žalobkyne, a to bez toho, aby bolo potrebné skúmať jednak ostatné tvrdenia žalobkyne uvedené v rámci druhého žalobného dôvodu a jednak piaty žalobný dôvod.
[omissis]
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. V rozsahu, v akom sa týkajú spoločnosti Persia International Bank plc, sa zrušujú:
– bod 4 tabuľky B prílohy II rozhodnutia Rady 2010/413/SZBP z 26. júla 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP,
– bod 2 tabuľky B prílohy vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 668/2010 z 26. júla 2010, ktorým sa vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia (ES) č. 423/2007, o reštriktívnych opatreniach voči Iránu,
– bod 4 tabuľky B oddielu I prílohy rozhodnutia Rady 2010/644/SZBP z 25. októbra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413,
– bod 4 tabuľky B prílohy VIII nariadenia Rady (EÚ) č. 961/2010 z 25. októbra 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 423/2007,
– rozhodnutie Rady 2011/783/SZBP z 1. decembra 2011, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413,
– vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 1245/2011 z 1. decembra 2011, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 961/2010, a
– bod 4 tabuľky B oddiel I prílohy IX nariadenia Rady (EÚ) č. 267/2012 z 23. marca 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 961/2010.
2. Účinky rozhodnutia 2010/413, zmeneného a doplneného rozhodnutím 2010/644 a rozhodnutím 2011/783, pretrvávajú vo vzťahu k spoločnosti Persia International Bank až do okamihu, keď zrušenie nariadenia č. 267/2012 nadobudne účinnosť.
3. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
4. Rada Európskej únie znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania spoločnosti Persia International Bank.
5. Európska komisia znáša vlastné trovy konania.
Pelikánová | Jürimäe | van der Woude |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 6. septembra 2013.
Podpisy