Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 11. júla 2024(1)
Vec C‑419/23
CN
proti
Nemzeti Földügyi Központ
za účasti
GW
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Győri Törvényszék (Župný súd Győr, Maďarsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 63 ZFEÚ – Voľný pohyb kapitálu – Článok 17 Charty základných práv Európskej únie – Vlastnícke právo – Právo na užívanie poľnohospodárskych pozemkov – Opätovný zápis práva na užívanie, ktoré bolo vymazané v rozpore s právom Únie – Povinnosti členského štátu vyplývajúce z rozsudku o nesplnení povinnosti – Právoplatnosť pôvodného zápisu práva na užívanie – Konflikt medzi základnými slobodami a základnými právami rôznych subjektov“
I. Úvod
1. Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Győri Törvényszék (Župný súd Győr, Maďarsko), nadväzuje na viaceré rozsudky Súdneho dvora, ktorých predmetom bol súlad maďarských predpisov o výmaze práv nerezidentov na užívanie poľnohospodárskych pozemkov zapísaných v katastri nehnuteľností so slobodou pohybu kapitálu podľa článku 63 ZFEÚ a zárukou vlastníckeho práva podľa článku 17 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).(2)
2. Podľa tejto judikatúry vnútroštátna právna úprava porušuje článok 63 ZFEÚ v spojení s článkom 17 Charty, pokiaľ k výmazu takého práva na užívanie – chráneného zárukou vlastníckeho práva –, ktorý sa podľa nej má vykonať, dochádza na úkor štátnych príslušníkov iných členských štátov. V nadväznosti na zodpovedajúce konštatovanie uvedené v rozsudku o nesplnení povinnosti(3) sa Súdny dvor musel zaoberať otázkou, za akých podmienok môžu držitelia, ktorých sa týka právoplatný výmaz týchto práv na užívanie, na príslušných orgánoch dosiahnuť ich opätovný zápis.(4)
3. Spor vo veci samej sa týka presne opačnej situácie. Držiteľovi práva na užívanie, ktorého sa týkal výmaz – vedľajšiemu účastníkovi, ktorý vstúpil do konania na podporu návrhov žalovaného orgánu (ďalej len „vedľajší účastník“) –, sa totiž podarilo na základe maďarskej právnej úpravy, ktorá sa medzičasom zmenila v dôsledku rozsudku o nesplnení povinnosti, dosiahnuť, aby tento orgán vykonal opätovný zápis jeho práva, a tým dosiahnuť presne taký stav, ktorý vyžaduje judikatúra Súdneho dvora. Vlastníčka pozemku a žalobkyňa – ktorá má sídlo v Nemecku – proti tomu namieta, pričom sa odvoláva na slobodu pohybu kapitálu a záruku vlastníckeho práva. Tvrdí, že žalovaný orgán mal pred opätovným zápisom práva vedľajšieho účastníka na užívanie do katastra nehnuteľností preskúmať, či jeho pôvodný – neskôr vymazaný – zápis bol vzhľadom na maďarské predpisy účinné v tom čase protiprávny. Podľa nej to platí bez ohľadu na skutočnosť, že tento zápis bol právoplatný a Súdny dvor neskôr určil, že ustanovenia týkajúce sa jeho výmazu sú v rozpore s právom Únie. Žalobkyňa sa domnieva, že opätovný zápis práva na užívanie sa mal odmietnuť v záujme ochrany jej slobody pohybu kapitálu a jej vlastníctva.
4. Prejednávaný prípad sa teda týka „konfliktu“ medzi rovnakými základnými slobodami (voľný pohyb kapitálu) a základnými právami (záruka vlastníckeho práva) rôznych subjektov. Je však otázne, či sa žalobkyňa môže odvolávať na voľný pohyb kapitálu podľa článku 63 ZFEÚ a na vlastnícke právo podľa článku 17 Charty s cieľom dosiahnuť opätovný výmaz práva na užívanie. Jej postup totiž smeruje k dosiahnutiu výsledku, ktorý je podľa judikatúry Súdneho dvora práve nezlučiteľný s článkom 63 ZFEÚ a článkom 17 Charty, pokiaľ tieto ustanovenia chránia držiteľa práva na užívanie, ktorého sa týka zákonom nariadený výmaz, a nie vlastníka pozemku, ktorý má z tohto výmazu prospech.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
5. Článok 63 ods. 1 ZFEÚ znie:
„V rámci ustanovení tejto kapitoly sú zakázané všetky obmedzenia pohybu kapitálu medzi členskými štátmi navzájom a členskými štátmi a tretími krajinami.“
6. Článok 17 ods. 1 Charty stanovuje:
„Každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Užívanie majetku môže byť upravené zákonom v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom.“
B. Vnútroštátne právo
7. § 38 ods. 1 földről szóló 1987. évi I. törvény (zákon č. I z roku 1987 o pozemkoch) stanovoval, že fyzické osoby, ktoré nemajú maďarskú štátnu príslušnosť alebo túto príslušnosť majú, ale trvalo bývajú mimo územia Maďarska, ako aj právnické osoby so sídlom mimo územia Maďarska alebo právnické osoby so sídlom v Maďarsku, ktorých kapitál je v rukách fyzických alebo právnických osôb bývajúcich, resp. sídliacich mimo územia Maďarska, môžu nadobudnúť vlastníctvo poľnohospodárskych pozemkov kúpou, výmenou alebo darovaním iba s predchádzajúcim súhlasom ministerstva financií.
8. § 1 ods. 5 171/1991 Korm. rendelet (vládny dekrét č. 171/1991) z 27. decembra 1991, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 1992, vylúčil možnosť osôb bez maďarskej štátnej príslušnosti s výnimkou osôb majúcich povolenie na trvalý pobyt a osôb, ktorým bolo priznané postavenie utečenca, nadobudnúť poľnohospodárske pozemky.
9. Termőföldről szóló 1994. évi LV. törvény (zákon č. LV z roku 1994 o poľnohospodárskych pozemkoch, ďalej len „zákon z roku 1994 o poľnohospodárskych pozemkoch“) ponechal v platnosti uvedený zákaz nadobúdania pozemkov, pričom ho rozšíril na právnické osoby bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú sídlo v Maďarsku.
10. Uvedený zákon bol zmenený s účinnosťou od 1. januára 2002 na základe termőföldről szóló 1994. évi LV. törvény módosításáról szóló 2001. évi CXVII. törvény (zákon č. CXVII z roku 2001 o zmene a doplnení zákona č. LV z roku 1994 o poľnohospodárskych pozemkoch) tak, že sa vylúčila aj možnosť zmluvne zriadiť právo na užívanie poľnohospodárskych pozemkov v prospech fyzických osôb bez maďarskej štátnej príslušnosti alebo právnických osôb. V dôsledku týchto zmien § 11 ods. 1 zákona z roku 1994 o poľnohospodárskych pozemkoch stanovoval:
„Na účely zriadenia práva na užívanie poľnohospodárskych pozemkov a práva na požívanie ich plodov a úžitkov zmluvou sa uplatnia ustanovenia kapitoly II týkajúce sa obmedzenia nadobúdania vlastníctva…“
11. § 11 ods. 1 zákona z roku 1994 o poľnohospodárskych pozemkoch bol následne zmenený na základe egyes agrár tárgyú törvények módosításáról szóló 2012. évi CCXIII. törvény (zákon č. CCXIII z roku 2012 o zmene a doplnení niektorých zákonov o poľnohospodárstve). Vo svojej novej verzii po tejto modifikácii, ktorá nadobudla účinnosť 1. januára 2013, tento § 11 ods. 1 stanovoval, že
„právo na užívanie zriadené zmluvou je neplatné okrem prípadu, keď bolo zriadené v prospech blízkeho príbuzného“. Zákon č. CCXIII z roku 2012 takisto doplnil do tohto zákona z roku 1994 nový § 91 ods. 1, podľa ktorého „všetky práva na užívanie nehnuteľnosti existujúce k 1. januáru 2013 a zriadené na dobu neurčitú alebo na dobu určitú, ktorá uplynie po 30. decembri 2032, na základe zmluvy medzi osobami, ktoré nie sú v blízkom príbuzenskom vzťahu, zaniknú ex lege 1. januára 2033“.
12. Mező ‑ és erdőgazdasági földek forgalmáról szóló 2013. évi CXXII. törvény (zákon č. CXXII z roku 2013 o predaji poľnohospodárskych a lesných pozemkov, ďalej len „zákon z roku 2013 o poľnohospodárskych pozemkoch“) bol prijatý 21. júna 2013 a nadobudol účinnosť 15. decembra 2013.
13. § 37 ods. 1 zákona z roku 2013 o poľnohospodárskych pozemkoch zachoval pravidlo, podľa ktorého je právo na užívanie týchto pozemkov alebo na požívanie ich plodov a úžitkov zriadené zmluvou neplatné okrem prípadu, že bolo zriadené v prospech osoby v blízkom príbuzenskom vzťahu.
14. Mező ‑ és erdőgazdasági földek forgalmáról szóló 2013. évi CXXII. törvénnyel összefüggő egyes rendelkezésekről és átmeneti szabályokról szóló 2013. évi CCXII. törvény (zákon č. CCXII z roku 2013, ktorým sa stanovujú niektoré ustanovenia a prechodné opatrenia týkajúce sa zákona č. CCXII z roku 2013 o predaji poľnohospodárskych a lesných pozemkov; ďalej len „zákon z roku 2013 o prechodných opatreniach“), bol prijatý 12. decembra 2013 a nadobudol účinnosť 15. decembra 2013.
15. § 108 ods. 1 tohto zákona, ktorým bol zrušený § 91 ods. 1 zákona z roku 1994 o poľnohospodárskych pozemkoch, stanovuje:
„Všetky práva na užívanie a na požívanie plodov a úžitkov existujúce k 30. aprílu 2014, zriadené na dobu neurčitú alebo na dobu určitú, ktorá uplynie po 30. apríli 2014, na základe zmluvy medzi osobami, ktoré nie sú v blízkom príbuzenskom vzťahu, zaniknú ex lege 1. mája 2014.“
16. Po vyhlásení rozsudku zo 6. marca 2018, SEGRO a Horváth (C‑52/16 a C‑113/16, EU:C:2018:157), bol § 108 zákona z roku 2013 o prechodných opatreniach zmenený a doplnený o dva nové odseky 4 a 5 s účinnosťou od 11. januára 2019 v tomto znení:
„4. Ak je na základe súdneho rozhodnutia potrebné obnoviť právo zaniknuté na základe odseku 1, ale z dôvodu formálnej alebo hmotnoprávnej vady by toto právo ani nemalo byť zapísané v súlade s právnou úpravou platnou v čase jeho prvého zápisu, orgán poverený správou katastra nehnuteľností informuje prokuratúru a preruší konanie až do ukončenia vyšetrovania prokuratúry a následného súdneho konania.
5. Za vadu na účely odseku 4 sa považuje prípad, ak:
a) držiteľom práva na požívanie plodov a úžitkov je právnická osoba;
b) právo na užívanie alebo na požívanie plodov a úžitkov bolo zapísané do katastra nehnuteľností po 31. decembri 2001 v prospech držiteľa práva, ktorý je právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá nie je maďarským štátnym príslušníkom;
c) v čase podania návrhu na zápis práva na užívanie alebo na požívanie plodov a úžitkov si nadobudnutie práva vyžadovalo v súlade s vtedy platnou právnou úpravou osvedčenie alebo povolenie vydané iným orgánom a dotknutá osoba tento dokument nepredložila.“
17. V súlade s § 94 ingatlan‑nyilvántartásról szóló 1997. évi CXLI. törvény (zákon č. CXLI z roku 1997 o katastri nehnuteľností, ďalej len „zákon o katastri nehnuteľností“):
„1. Na účely výmazu práv na užívanie a požívanie plodov a úžitkov, ktoré zaniknú na základe § 108 ods. 1 [zákona z roku 2013 o prechodných opatreniach] (na účely tohto ustanovenia ďalej spoločne len ako ‚práva na užívanie‘), z katastra nehnuteľností, zašle orgán poverený správou tohto katastra najneskôr do 31. októbra 2014 výzvu fyzickej osobe, ktorá je držiteľom práv na užívanie, aby do pätnástich dní od doručenia tejto výzvy prostredníctvom tlačiva schváleného ministrom vyhlásila, že medzi ňou a osobou, ktorá zriadila práva na užívanie a ktorá je podľa listín, na základe ktorých bol vykonaný zápis do katastra nehnuteľností, vlastníkom nehnuteľnosti, existuje blízky príbuzenský vzťah. V prípade nepredloženia vyhlásenia v stanovenej lehote sa žiadosti o osvedčenie po 31. decembri 2014 nevyhovie.
…
3. Ak z vyhlásenia vyplynie, že neexistuje nijaký blízky príbuzenský vzťah, alebo ak držiteľ práva nepredloží vyhlásenie včas, orgán poverený správou katastra nehnuteľností z úradnej moci do šiestich mesiacov od uplynutia lehoty určenej na predloženie vyhlásenia a najneskôr do 31. júla 2015 vymaže práva na užívanie pozemkov z katastra nehnuteľností.
…
5. Správa katastra najneskôr do 31. decembra 2014 z úradnej moci vymaže z katastra nehnuteľností práva na užívanie, ktoré boli zapísané v prospech právnických osôb alebo organizácií, ktoré nemajú právnu subjektivitu, ale majú spôsobilosť nadobúdať práva, ktoré možno zapísať do katastra a ktoré boli zrušené na základe § 108 ods. 1 [zákona z roku 2013 o prechodných opatreniach].“
18. V nadväznosti na žalobu Komisie Súdny dvor rozsudkom o nesplnení povinnosti z 21. mája 2019(5) rozhodol, že Maďarsko si tým, že prijalo § 108 ods. 1 zákona z roku 2013 o prechodných opatreniach a v dôsledku toho zrušilo ex lege práva na užívanie poľnohospodárskych a lesných pozemkov nachádzajúcich sa v Maďarsku, ktorých priamymi alebo nepriamymi držiteľmi sú štátni príslušníci iných členských štátov, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z ustanovení článku 63 ZFEÚ v spojení s článkom 17 Charty.
19. Následne maďarský zákonodarca zmenil zákon z roku 2013 o prechodných opatreniach s účinnosťou od 1. januára 2022 a vložil okrem iného do kapitoly 20/F („Osobitné pravidlá na vykonanie rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C‑235/17, Európska komisia/Maďarsko, týkajúceho sa zániku práv na užívanie poľnohospodárskych pozemkov, ku ktorému dochádza ex lege“) nasledujúce ustanovenia:
20. Podľa § 108/B ods. 1 zákona z roku 2013 o prechodných opatreniach môže „každá fyzická alebo právnická osoba, ktorej právo na užívanie bolo vymazané z katastra nehnuteľností na základe § 108 ods. 1 tohto zákona účinného k 30. aprílu 2014 (ďalej len ‚držiteľ vymazaného práva na užívanie‘), alebo jej právny nástupca… požiadať o opätovný zápis vymazaného práva na užívanie do katastra nehnuteľností, ako aj o náhradu, ktorá jej prináleží podľa tejto kapitoly“.
21. § 108/F ods. 6 zákona z roku 2013 o prechodných opatreniach stanovuje:
„Vymazané právo na užívanie môže byť predmetom opätovného zápisu, ak:
a) ktorákoľvek z osôb uvedených v odseku 7 sa nepovažuje za osobu konajúcu v dobrej viere a
b) neexistuje žiadna právna prekážka v zmysle odseku 8.“
22. § 108/F ods. 7 zákona z roku 2013 o prechodných opatreniach znie:
„Pokiaľ ide o obchodných partnerov, za osoby konajúce v dobrej viere sa nepovažujú:
a) vlastník sporného pozemku, ak jeho vlastnícke právo existovalo aj v čase výmazu práva na užívanie,
b) vlastník dotknutého pozemku, ak jeho vlastnícke právo vzniklo na základe zmluvy uzavretej po 6. marci 2018[(6)] alebo na základe zmluvy, ktorá bola uzavretá pred týmto dátumom, ale príslušnému orgánu v konaní podľa zákona o predaji pozemkov vrátane konania o zápise práv bola predložená po 6. marci 2018, alebo vzniklo na základe právneho úkonu nakladania s majetkom pre prípad smrti po 6. marci 2018,
c) vlastník dotknutého pozemku, ak jeho vlastnícke právo vzniklo po 6. marci 2018 na základe iného titulu, než je zmluva alebo dedenie,
d) vlastník dotknutého pozemku, ak napriek tomu, že sa považuje za dobromyseľného v zmysle písmena b) alebo c), po 6. marci 2018 zriadil k tomuto pozemku právo na užívanie,
e) užívateľ dotknutého pozemku, ak toto právo bolo zriadené na základe zmluvy alebo právneho úkonu nakladania s majetkom pre prípad smrti po 6. marci 2018 alebo bolo súbežne s prevodom vlastníckeho práva zachované v jeho prospech,
f) vlastník dotknutého pozemku, ak nadobudol svoje vlastnícke právo dedením od jedného z vlastníkov uvedených v písmenách a) až d).“
23. § 108/F ods. 8 zákona z roku 2013 o prechodných opatreniach stanovuje:
„Za právnu prekážku opätovného zápisu sa považuje skutočnosť, že dotknutý pozemok bol vyvlastnený alebo že vlastnícke právo k nemu bolo prevedené kúpnou zmluvou nahrádzajúcou vyvlastnenie.“
III. Skutkový stav
24. Žalobkyňa v konaní vo veci samej má sídlo v Nemecku a je vlastníčkou pozemku v obvode Kőszeg s parcelným číslom 0380/1, spôsob využitia pozemku „orná pôda“. Jej vlastnícke právo bolo zapísané do katastra nehnuteľností 18. mája 2012. V tom čase bol tento pozemok zaťažený právom vedľajšieho účastníka na užívanie. Aj keď to v rozhodnutí o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je výslovne spomenuté, na základe predmetného skutkového stavu a vnútroštátnych predpisov, ktoré naň boli uplatnené, treba vychádzať z toho, že vedľajší účastník je tiež investor nerezident.
25. Toto právo na užívanie zmluvou zriadila v prospech vedľajšieho účastníka predchádzajúca vlastníčka pozemku s účinnosťou od 30. decembra 2001 a do katastra nehnuteľností bolo zapísané 29. januára 2002. Rozhodnutie o zápise nebolo napadnuté opravným prostriedkom v správnom ani súdnom konaní.
26. Rozhodnutím Vas Megyei Kormányhivatal Szombathelyi Járási Hivatal (Miestny úrad Vašskej župy, Okresný úrad Szombathely, Maďarsko) z 27. júla 2015 bolo právo vedľajšieho účastníka na užívanie na základe § 108 ods. 1 zákona z roku 2013 o prechodných opatreniach a § 94 ods. 1 a 3 zákona o katastri nehnuteľností vymazané.
27. V nadväznosti na rozsudok o nesplnení povinnosti(7) (bod 18 vyššie) vedľajší účastník podľa § 108/B ods. 1 zákona z roku 2013 o prechodných opatreniach podal na žalovanom orgáne žiadosť o opätovný zápis svojho práva na užívanie.
28. Rozhodnutím z 30. novembra 2022 žalovaný orgán nariadil opätovný zápis vymazaného práva vedľajšieho účastníka na užívanie predmetného pozemku. V tomto rozhodnutí uviedol, že žalobkyňa podľa § 108/B ods. 7 zákona z roku 2013 o prechodných opatreniach nekonala v dobrej viere, keďže bola vlastníčkou pozemku už v čase výmazu práva na užívanie.
29. Svojou žalobou podanou na vnútroštátnom súde žalobkyňa navrhla vymazať opätovný zápis práva na užívanie s odôvodnením, že jeho pôvodný zápis bol protiprávny. Domnieva sa totiž, že tento zápis sa podľa § 11 ods. 1 zákona z roku 1994 o poľnohospodárskych pozemkoch po 1. januári 2002 už nemohol vykonať.
30. Žalovaný orgán a vedľajší účastník navrhli zamietnuť žalobu s odôvodnením, že nariadeniu opätovného zápisu nebránila žiadna právna prekážka a že zákon z roku 2013 o prechodných opatreniach nevyžaduje žiadne preskúmanie zákonnosti zápisu práva na užívanie v súvislosti s týmto nariadením.
31. Vnútroštátny súd poukazuje na to, že podľa zákona z roku 1994 o poľnohospodárskych pozemkoch od 1. januára 2002 už nebolo možné zriadiť práva na užívanie poľnohospodárskych pozemkov v prospech zahraničných osôb. Tento súd uvádza, že § 11 ods. 1 zákona z roku 1994 o poľnohospodárskych pozemkoch bol vyložený v judikatúre rovnako.(8) V prejednávanom prípade bol zápis práva na užívanie, ku ktorému došlo až v roku 2002, tiež protiprávny. Rozhodnutie o zápise však nadobudlo právoplatnosť, keďže nebol podaný opravný prostriedok.
32. Vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či je opätovný zápis – pôvodne protiprávne zapísaného – práva na užívanie v súlade s článkom 63 ZFEÚ a článkom 17 Charty, lebo aj žalobkyňa sa môže odvolávať na voľný pohyb kapitálu a toto právo na užívanie predstavuje neodôvodnený zásah do jej základného práva vlastniť predmetný pozemok. Domnieva sa, že na základe týchto ustanovení môže byť žalovaný orgán povinný konštatovať protiprávnosť zápisu práva na užívanie a odmietnuť jeho opätovný zápis. Vnútroštátny súd preto podľa článku 267 ZFEÚ požiadal Súdny dvor, aby odpovedal na nasledujúcu prejudiciálnu otázku:
Majú sa článok 63 [ZFEÚ] a článok 17 Charty… vykladať v tom zmysle, že právna úprava členského štátu, ktorá v čase opätovného zápisu práva na užívanie do katastra nehnuteľností nariadeného v dôsledku konania o nesplnení povinnosti zo strany štátu – po výmaze tohto protiprávne, ale právoplatne zapísaného práva na užívanie – nestanovuje povinnosť preskúmať, či bol zápis práva na užívanie vykonaný v súlade so zákonom, je v súlade s týmito ustanoveniami?
33. K tejto otázke sa v konaní na Súdnom dvore vyjadrila maďarská vláda a Európska komisia. Súdny dvor podľa článku 76 ods. 2 rokovacieho poriadku nenariadil vo veci pojednávanie.
IV. Posúdenie
A. Prípustnosť
34. Maďarská vláda považuje prejudiciálnu otázku za neprípustnú, lebo predmet sporu v konaní vo veci samej a vnútroštátne ustanovenia, ktoré sa uplatnia v súvislosti s ním, nijako nesúvisia s požadovaným výkladom článku 63 ZFEÚ a článku 17 Charty. Podľa jej názoru je predovšetkým opätovný zápis práva na užívanie opatrením, ktoré podporuje voľný pohyb kapitálu, keďže v prospech občanov Únie z iných členských štátov odstraňuje porušenie týchto ustanovení, ktoré kritizoval Súdny dvor. Tomu by odporovala kontrola zákonnosti pôvodného zápisu práva na užívanie, ktorá by sa vyžadovala pri uvedenom opätovnom zápise. Naopak nemožnosť vykonať takú kontrolu zákonnosti, ktorá platí (pre všetkých občanov Únie) bez rozdielu, nijako nesúvisí s voľným pohybom kapitálu.
35. Predmetom prejudiciálnej otázky je výklad článku 63 ZFEÚ a článku 17 Charty v súvislosti s cezhraničným nadobudnutím pozemku a ochranou vlastníckeho práva, ktoré s ním súvisí. Vnútroštátny súd sa v tomto prípade správne domnieva, že vec patrí do pôsobnosti voľného pohybu kapitálu podľa článku 63 ZFEÚ, lebo žalobkyňa a vlastníčka pozemku je právnická osoba so sídlom v Nemecku.(9)
36. Spor vo veci samej sa tiež týka vykonávania práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. V dôsledku rozsudku o nesplnení povinnosti je totiž v zásade potrebné opätovne zapísať ex lege vymazané práva na užívanie poľnohospodárskych pozemkov v Maďarsku, ktoré mali štátni príslušníci iných členských štátov, aby sa napravilo konštatované porušenie článku 63 ZFEÚ v spojení s článkom 17 Charty.(10) To vyplýva aj z priameho účinku článku 63 ZFEÚ v spojení so zásadou prednosti.(11)
37. Preto sa domnievam, že existuje dostatočná súvislosť medzi predmetom sporu a právom Únie, resp. že právo Únie je relevantné pre rozhodnutie v konaní vo veci samej.
38. Návrh na začatie prejudiciálneho konania je teda prípustný.
B. Dôvodnosť
1. Úvodné poznámky
39. Vnútroštátny súd chce v podstate zistiť, či je vnútroštátny orgán, ktorý rozhoduje o žiadosti o opätovný zápis práva na užívanie, ktoré bolo (v rozpore s právom Únie) vymazané, na základe článku 63 ZFEÚ a článku 17 Charty povinný v záujme vlastníka pozemku preskúmať zákonnosť pôvodného zápisu tohto práva, ktorý sa stal právoplatným, na základe vnútroštátnych predpisov platných v tom čase, aj keď tieto predpisy odporovali uvedeným ustanoveniam práva Únie.
40. Podľa môjho názoru odpoveď na túto otázku môže byť sotva sporná. Pri „konflikte“, ktorý vzniká v konaní vo veci samej, medzi základnými slobodami a základnými právami oboch subjektov – ktoré sledujú protichodné záujmy –, t. j. žalobkyne a vlastníčky dotknutého pozemku na jednej strane a vedľajšieho účastníka a držiteľa opätovne zapísaného práva na užívanie na druhej strane, treba uprednostniť slobody a práva druhého uvedeného subjektu. Ako ukážem, na tomto riešení je založená aj doterajšia judikatúra Súdneho dvora.
41. Najprv preskúmam, či sa vlastníčka pozemku môže odvolávať na slobody a práva podľa článku 63 ZFEÚ a článku 17 Charty (oddiel 2). Potom vysvetlím, či a do akej miery z rozsudku o nesplnení povinnosti, ktorého právoplatné konštatovania sú pre vnútroštátny súd podľa článku 260 ods. 1 ZFEÚ záväzné, v zásade vyplýva, že slobody a práva držiteľov práv na užívanie predmetných pozemkov prípustným spôsobom obmedzujú slobody a práva vlastníkov pozemkov (oddiel 3). Napokon preskúmam, či je také obmedzenie slobôd a práv vlastníka pozemku odôvodnené aj v prípade, ako je prejednávaný prípad, resp. či aj v tomto prípade prevažujú zodpovedajúce slobody a práva držiteľa práva na užívanie (oddiel 4).
2. Ochrana vlastníka pozemku, ktorý nie je rezidentom, podľa článku 63 ZFEÚ a článku 17 Charty
42. Žalobkyňa ako právnická osoba so sídlom v Nemecku nadobudla pozemok, ktorý je predmetom sporu, nachádzajúci sa v Maďarsku. Preto sa v zásade môže odvolávať na voľný pohyb kapitálu podľa článku 63 ZFEÚ.(12)
43. Okrem toho aj bez rozdielu uplatniteľná vnútroštátna právna úprava, ktorá umožňuje opäť zapísať predtým vymazané právo na užívanie bez preskúmania zákonnosti jeho pôvodného zápisu, by mohla odrádzať zahraničných investorov od toho, aby nadobudli pozemky v Maďarsku alebo s nimi neskôr nakladali. Nemôžu si byť totiž istí, že ide o vlastníctvo pozemkov bez tiarch. S tým by mohlo byť spojené neprípustné obmedzenie voľného pohybu kapitálu podľa článku 63 ZFEÚ na úkor týchto investorov.(13)
44. Keďže spor vo veci samej súvisí s vykonávaním práva Únie (bod 36 vyššie), žalobkyňa v súvislosti s vlastníctvom pozemku, ktoré je predmetom sporu, rovnako požíva ochranu, ktorú poskytuje záruka vlastníckeho práva podľa článku 17 ods. 1 Charty.
45. Ochrana vlastníka pozemku podľa článku 63 ZFEÚ a článku 17 ods. 1 Charty však nie je neobmedzená. Obmedzuje ju najmä ochrana držiteľa práva na užívanie predmetného pozemku na základe tých istých ustanovení. Z tejto základnej myšlienky vychádza aj rozsudok o nesplnení povinnosti a § 108/B ods. 1 zákona z roku 2013 o prechodných opatreniach, ktorý bol prijatý na účely jeho vykonania a ktorý žalovaný orgán použil na účely opätovného zápisu vymazaného práva vedľajšieho účastníka na užívanie.
46. Preto nižšie preskúmam, či a do akej miery Súdny dvor v rozsudku o nesplnení povinnosti už právoplatne preskúmal takéto obmedzenie v zmysle článku 260 ods. 1 ZFEÚ a záväzne navzájom zvážil protichodné slobody a práva vlastníkov predmetných pozemkov, ako aj držiteľov práv na ich užívanie, ktoré boli najprv zapísané, ale potom opäť (v rozpore s právom Únie) vymazané.
3. Povinnosť dodržať záväzný výklad článku 63 ZFEÚ a článku 17 Charty najmä v rozsudku o nesplnení povinnosti
a) Právna sila rozhodnutej veci a povinnosť vyhovieť rozsudku podľa článku 260 ods. 1 ZFEÚ
47. Podľa článku 260 ods. 1 ZFEÚ je Maďarsko povinné prijať všetky opatrenia, aby vyhovelo rozsudku o nesplnení povinnosti, s cieľom ukončiť neplnenia povinností, ktoré mu vyplývajú zo Zmlúv, konštatované v tomto rozsudku, pokiaľ má právnu silu rozhodnutej veci v skutkových a právnych bodoch, o ktorých sa skutočne alebo nevyhnutne rozhodlo týmto rozsudkom.(14)
48. Konštatovania uvedené v rozsudku o nesplnení povinnosti sa v zásade vzťahujú na situáciu žalobkyne (vlastníčky pozemku) a vedľajšieho účastníka (držiteľa pôvodne zapísaného, ale vymazaného práva na užívanie). K výmazu práva vedľajšieho účastníka na užívanie ex lege totiž došlo na základe § 108 ods. 1 zákona z roku 2013 o prechodných opatreniach, o ktorom sa v tomto rozsudku rozhodlo, že je v rozpore s právom Únie. Okrem toho je nesporné, že žalovaný orgán opäť zapísal toto právo na užívanie do katastra nehnuteľností v nadväznosti na žiadosť vedľajšieho účastníka na základe § 108/F ods. 6 a 7 zákona z roku 2013 o prechodných opatreniach, ktorý bol – v dôsledku rozsudku o nesplnení povinnosti – zmenený. V dôsledku toho bolo vlastníctvo pozemku žalobkyne opäť zaťažené právom vedľajšieho účastníka na užívanie, ktoré bolo v minulosti v rozpore s právom Únie vymazané, a porušenie článku 63 ZFEÚ a článku 17 Charty na úkor nej, ktoré konštatoval Súdny dvor, bolo aspoň s účinnosťou do budúcnosti odstránené.(15)
49. Vnútroštátny súd v zásade nemôže vydať žiadne rozhodnutie, ktoré odporuje konštatovaniam uvedeným v rozsudku o nesplnení povinnosti, ktoré sú v tomto smere záväzné, okrem prípadu, keď v súvislosti so žalobkyňou a vedľajším účastníkom existujú osobitné okolnosti, na ktoré sa nevzťahuje jeho právna sila rozhodnutej veci. Vnútroštátne súdy totiž majú povinnosť zohľadniť pri výkone svojho poslania právne poznatky uvedené v tomto rozsudku s cieľom určiť dosah ustanovení práva Únie, ktoré sú povinné uplatniť.(16) To isté platí pre záväzný výklad práva Únie podaný v rozsudku Súdneho dvora vydanom v konaní o prejudiciálnej otázke.(17)
50. Preto treba bližšie preskúmať, či a do akej miery záväzné konštatovania uvedené v rozsudku o nesplnení povinnosti – aspoň implicitne – zohľadňujú protichodné slobody a práva podľa článku 63 ZFEÚ a článku 17 Charty, ktoré sú sporné v konaní vo veci samej, ako aj ich potrebné zváženie.
b) Záväzné konštatovania o ochrane držiteľa práva na užívanie podľa článku 63 ZFEÚ a článku 17 Charty uvedené v rozsudku o nesplnení povinnosti
51. Súdny dvor sa v rozsudku o nesplnení povinnosti síce nemusel zaoberať otázkou, či a do akej miery slobody a práva podľa článku 63 ZFEÚ a článku 17 Charty chránia vlastníka pozemku, ktorý nie je rezidentom. Uznal však požiadavku ochrany zodpovedajúcich slobôd a práv držiteľa práva na užívanie, ktoré bolo vymazané v rozpore s právom Únie, nielen zo strany štátnych orgánov, ale aj voči každému vlastníkovi pozemku, teda nezávisle od jeho pôvodu.
52. Súdny dvor po prvé rozhodol, že výmaz práv investorov nerezidentov na užívanie, ku ktorému došlo ex lege, viedol k neprípustnému obmedzeniu ich práva na voľný pohyb kapitálu podľa článku 63 ZFEÚ. Tým sa im totiž znemožnilo naďalej požívať ich právo na užívanie, napr. obhospodarovaním, poskytnutí na prenájom, prevodom (prípadne aj na vlastníka pozemku) alebo iným využívaním predmetných pozemkov, ktoré umožňuje dosiahnutie zisku. Okrem toho zákonné nariadenie výmazu podľa Súdneho dvora mohlo odrádzať nerezidentov od investovania v Maďarsku v budúcnosti.(18)
53. Po druhé Súdny dvor považoval výmaz práv investorov nerezidentov na užívanie, ku ktorému došlo ex lege, za zbavenie ich majetku chráneného článkom 17 Charty.(19) Právo na užívanie je totiž časťou vlastníckeho práva. Priznáva jeho držiteľovi – práve aj voči vlastníkovi pozemku – právo užívať pozemok a požívať jeho úžitky. S týmto právom je teda neoddeliteľne spojené zodpovedajúce obmedzenie práva na požívanie úžitkov, ktoré vyplýva z vlastníckeho práva vlastníka pozemku. Výmaz existujúcich práv na užívanie, ku ktorému dochádza ex lege, podľa Súdneho dvora preto spôsobuje nútené, úplné a definitívne zbavenie týchto práv na úkor ich držiteľov, ale s účinnosťou v prospech vlastníkov pozemkov.(20) To platí bez ohľadu na to, či vlastník pozemku je alebo nie je nerezidentom.
54. Súdny dvor navyše v tejto súvislosti kvalifikoval zaniknuté práva na užívanie, ktoré však boli zriadené zmluvou pred 1. januárom 2002, ako „oprávnene nadobudnuté“ podľa platného vnútroštátneho práva v zmysle článku 17 ods. 1 Charty.(21) To platí aj pre nadobudnutie práva vedľajšieho účastníka na užívanie, o ktoré ide v spore vo veci samej. Toto právo bolo zriadené pred 1. januárom 2002, ale zapísané až po tomto dátume. Okolnosť, že toto právo bolo údajne protiprávne zapísané do katastra nehnuteľností po tomto dátume, ktorú uvádza žalobkyňa a vnútroštátny súd, preto nemôže spochybniť záver, že na situáciu vedľajšieho účastníka sa v zásade vzťahujú konštatovania uvedené v rozsudku o nesplnení povinnosti.
55. Súdny dvor z toho v neskoršom rozsudku vydanom v prejudiciálnom konaní dokonca vyvodil záver, že vnútroštátna právna úprava, ktorá nariaďuje taký výmaz, a opatrenia, ktorými sa vykonáva, predstavujú zjavné a závažné porušenie ako základnej slobody stanovenej v článku 63 ZFEÚ, tak aj práva vlastniť majetok zaručeného v článku 17 ods. 1 Charty, a to na úkor držiteľov práv na užívanie.(22)
56. Tieto záväzné konštatovania o ochrane držiteľov práv na užívanie, ktorí nie sú rezidentmi, sa síce v zásade vzťahujú na konflikt s vlastníkmi pozemkov zaťažených týmito právami, aký vzniká aj v konaní vo veci samej. Nezohľadňujú však žiadnu situáciu, v ktorej je – tak ako v tomto prípade – nielen držiteľ práva na užívanie, ale aj vlastník pozemku zahraničným investorom. Tento investor sa totiž v zásade môže rovnako odvolávať na článok 63 ZFEÚ a článok 17 Charty, aby mohol úplne využívať svoju investíciu a ochranu svojho vlastníctva (body 42 až 44 vyššie).
57. Taký postup vlastníka pozemku tiež nemožno považovať za zneužitie práva. V tomto prípade zjavne nie sú splnené podmienky všeobecnej zásady alebo zákazu zneužitia práva podľa práva Únie, ktoré sa v judikatúre často stotožňuje s podvodným konaním.(23) Nejde totiž o získanie výhody stanovenej právom Únie, hoci objektívne podmienky na jej získanie, ktoré sú stanovené právom Únie, sú splnené len formálne.(24) Naopak v prípade, akým je prejednávaný prípad, treba – nad rámec záväzných konštatovaní uvedených v rozsudku o nesplnení povinnosti – presne preskúmať, či je obmedzenie zodpovedajúcich slobôd a práv vlastníka pozemku podľa článku 63 ZFEÚ a článku 17 Charty, ktoré je spojené s ochranou slobôd a práv držiteľa práv na užívanie, tiež odôvodnené a primerané.
4. Odôvodnenie a proporcionalita obmedzenia slobôd a práv vlastníka pozemku podľa článku 63 ZFEÚ a článku 17 Charty
a) Naliehavé dôvody všeobecného záujmu, ako aj základné slobody a práva tretích osôb
58. Obmedzenie voľného pohybu kapitálu podľa článku 63 ZFEÚ je prípustné, ak je odôvodnené naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu a je v súlade so zásadou proporcionality. Musí byť teda vhodné na zabezpečenie dosiahnutia cieľa, ktorý legitímne sleduje, a nesmie ísť nad rámec toho, čo je potrebné na jeho dosiahnutie. Okrem toho takéto obmedzenie môže byť odôvodnené dôvodmi uvedenými v článku 65 ZFEÚ za predpokladu, že dodržiava zásadu proporcionality.(25)
59. Zásah do základného práva vlastniť majetok v zmysle článku 17 ods. 1 Charty rovnako môže byť odôvodnený podľa článku 52 ods. 1 Charty na základe verejného záujmu za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality.(26) To sa síce týka len zbavenia v zmysle článku 17 ods. 1 druhej vety Charty, ale platí – ako vyplýva aj zo všeobecného pravidla týkajúceho sa obmedzenia, ktoré sa nachádza v článku 52 ods. 1 Charty – aj v prípade samotného obmedzenia vlastníctva. Pokiaľ také obmedzenie, o aké ide v tomto prípade (body 52 a 53 vyššie), predstavuje úpravu užívania majetku v zmysle článku 17 ods. 1 tretej vety Charty, navyše postačuje, aby taká úprava bola v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom a primeraná.(27)
60. V prípade konfliktu medzi základnými slobodami a právami, o aký ide v prejedávanej veci, môže byť také odôvodnenie založené aj na základnej slobode alebo základnom práve inej osoby. Slobody a práva, medzi ktorými existuje konflikt, sa potom musia v rámci skúmania proporcionality – v zmysle „praktickej zhody“ – primerane vyvážiť.(28) To vyplýva aj z ustálenej judikatúry, podľa ktorej sa prípustnosť obmedzení základných slobôd na základe naliehavého všeobecného záujmu a ich proporcionalita musí preskúmať z hľadiska základných práv Únie.(29) K týmto právam zasa patrí ochrana, ktorú článok 17 ods. 1 Charty poskytuje inému nositeľovi základných práv.(30)
61. Nižšie preskúmam, ktoré naliehavé dôvody všeobecného záujmu môžu odôvodniť obmedzenie slobôd a práv vlastníkov pozemku, ktorí nie sú rezidentmi, ako je žalobkyňa, podľa článku 63 ZFEÚ a článku 17 ods. 1 Charty. Také dôvody nemusia vyplývať len z právoplatných a záväzných konštatovaní uvedených v rozsudku o nesplnení povinnosti, ale aj zo základných slobôd a práv tretích osôb, napríklad v tomto prípade vedľajšieho účastníka. Tieto protichodné slobody a práva sa musia v zmysle proporcionality navzájom zvážiť.
b) Zváženie základných slobôd a práv vlastníka pozemku a držiteľa práva na užívanie
1) Odlíšenie predmetného konfliktu práv od situácie v doterajšej judikatúre
62. Rozsudok o nesplnení povinnosti v podstate spočíva na konštatovaní, že výmaz práv držiteľov‑nerezidentov na užívanie, ku ktorému došlo ex lege a ktorý v tomto prípade opravil žalovaný orgán, nielenže porušil na ich úkor voľný pohyb kapitálu podľa článku 63 ZFEÚ, ale vo vzťahu k nim tiež predstavoval neprípustné zbavenie majetku v zmysle článku 17 ods. 1 Charty (pozri body 52 až 56 vyššie).(31) Z toho analogicky vyplýva, že prinajmenšom vlastníci pozemkov, ktorí sú rezidentmi, v zásade musia strpieť obnovenie pôvodného právneho stavu v prospech držiteľov práv na užívanie, ktorí nie sú rezidentmi.(32)
63. Predmetom prejednávaného prípadu je však na rozdiel od situácií, na ktorých bola založená doterajšia judikatúra, konflikt medzi základnými slobodami a právami vlastníka, ktorý nie je rezidentom, pozemku zaťaženého právom na užívanie na jednej strane a základnými slobodami a právami držiteľa tohto práva, ktorý nie je rezidentom, na druhej strane.
64. Napriek tomu podľa môjho názoru v situácii, o akú ide v prejednávanej veci, najmä v súvislosti s osobou vlastníka pozemku, ktorý nie je rezidentom, neexistujú osobitné okolnosti, ktoré by si vyžadovali odlišné posúdenie v porovnaní s okolnosťami, na ktorých je založený rozsudok o nesplnení povinnosti.
2) Prípustné obmedzenie práva vlastníka pozemku, ktorý nie je rezidentom, na voľný pohyb kapitálu
65. To sa týka v prvom rade odôvodnenia prípadného obmedzenia práva vlastníkov pozemkov, ktorí nie sú rezidentmi, na voľný pohyb kapitálu podľa článku 63 ZFEÚ. Pokiaľ totiž títo vlastníci – ako v prejednávanej veci žalobkyňa – nadobudli predmetný pozemok s tým, že vedeli o už zapísanom práve na užívanie, vôbec neboli obmedzení pri výkone svojej slobody pohybu kapitálu. To platí tým skôr, ak v čase nadobudnutia pozemku právo na užívanie – ako v tomto prípade – už bolo právoplatne zapísané. V takom prípade ťarcha na pozemku, ktorá je spojená s týmto právom, v zásade nemôže mať nepriaznivý vplyv na rozhodnutie o jeho nadobudnutí. Naopak taká ťarcha umožňuje – ako uvádza aj Komisia – nadobudnúť pozemok za lepších podmienok, najmä za výhodnejšiu cenu než v prípade, ak taká ťarcha neexistuje.
66. Obmedzenie slobodného dispozičného oprávnenia vlastníka pozemku, ktorý nie je rezidentom, prostredníctvom neskoršieho opätovného zápisu práva na užívanie, ktoré bolo ex lege vymazané, ale predtým právoplatne zapísané, bez preskúmania zákonnosti jeho pôvodného zápisu, ktoré uvádza vnútroštátny súd, nemožno posúdiť inak. Pokiaľ ho vôbec možno považovať za obmedzenie slobody pohybu kapitálu, toto obmedzenie je vzhľadom na právoplatný zápis práva na užívanie v čase nadobudnutia pozemku prípustné a odôvodnené.
67. Podľa vnútroštátneho súdu (bod 31 vyššie) má totiž táto právoplatnosť za následok, že právo na užívanie napriek protiprávnosti jeho zápisu podľa vnútroštátnych predpisov uplatniteľných v tom čase v zásade už nebolo možné spochybniť. Vzhľadom na to by sa vlastník pozemku, ktorý nie je rezidentom, ako je žalobkyňa, nemohol spoliehať na to, že výmaz právoplatne zapísaného práva na užívanie, ku ktorému došlo po tom, čo nadobudol pozemok, ex lege a o ktorom sa v rozsudku o nesplnení povinnosti neskôr rozhodlo, že je v rozpore s právom Únie, by viedol k tomu, že pozemok zostane trvale bez tiarch. To platí tým menej, ak prekážka jeho opätovného zápisu uvádzaná v prejednávanej veci spočíva na vnútroštátnych predpisoch, ktorých výsledok Súdny dvor kritizoval z dôvodu, že nie je v súlade s článkom 63 ZFEÚ a článkom 17 Charty, takže tieto predpisy sa už nemôžu uplatniť (bod 36 vyššie). V podstate z týchto dôvodov žalovaný orgán tiež odmietol uznať, že žalobkyňa konala v dobrej viere v zmysle § 108/F ods. 7 zákona z roku 2013 o prechodných opatreniach.
68. Naproti tomu výmaz práva na užívanie, ku ktorému došlo ex lege a ktorý bol zrušený opätovným zápisom, ktorý je predmetom sporu v prejednávanej veci, predstavuje závažné obmedzenie voľného pohybu kapitálu držiteľa tohto práva, ktorý nie je rezidentom (pozri body 52 a 55 vyššie). V tejto veci netreba rozhodnúť o tom, či by sa situácia mala posúdiť inak, ak by vlastník pozemku sám nepriznal právo na užívanie alebo získal vlastníctvo pozemku, ktoré bolo pôvodne bez tiarch. Bez ohľadu na to považujem – aj so zreteľom na priamu uplatniteľnosť článku 63 ZFEÚ – všeobecne za prijateľné, aby sa nadobúdatelia pozemkov, ktorí nie sú rezidentmi, vopred na základe katastra nehnuteľností informovali o tom, či pozemok je alebo bol zaťažený právom investora nerezidenta na užívanie, ktoré bolo prípadne vymazané ex lege a (ešte) nebolo opäť zapísané.
69. Právo vlastníkov pozemkov, ktorí nie sú rezidentmi, podľa článku 63 ZFEÚ je teda prípustne obmedzené zodpovedajúcim právom držiteľa práva na užívanie, ktorý nie je rezidentom. Ako ukážem nižšie, toto obmedzenie je – aj v dôsledku potrebnej ochrany vlastníctva držiteľa tohto práva podľa článku 17 ods. 1 Charty – prípustné.
3) Prípustné obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku, ktorý nie je rezidentom
70. V súlade s konštatovaniami uvedenými v rozsudku o nesplnení povinnosti ďalej považujem zásah do vlastníctva držiteľa práva na užívanie chráneného článkom 17 ods. 1 Charty prostredníctvom jeho výmazu, ku ktorému došlo ex lege, za závažnejší než zásah do vlastníckeho práva vlastníka pozemku, ktorý nie je rezidentom, podmienený sporným opätovným zápisom práva na užívanie, ktoré bolo vymazané ex lege.
71. Ako Súdny dvor správne konštatoval, právo na užívanie, ktoré bolo pôvodne zriadené so súhlasom vlastníka pozemku a právoplatne zapísané, totiž obmedzuje vlastnícke právo k pozemku a len stanovuje iné pravidlá jeho využívania. Na rozdiel od výmazu práva na užívanie, ku ktorému došlo ex lege a ktorý bol kritizovaný v rozsudku o nesplnení povinnosti, s tým teda nie je spojené žiadne úplné zbavenie majetku.(33) Opätovné obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku v dôsledku sporného opätovného zápisu vymazaného práva na užívanie – dokonca proti jeho vôli – je tiež oveľa menej závažné než nútené, úplné a definitívne zbavenie vlastníckeho práva držiteľa práva na užívanie (ako časti vlastníctva pozemku, pozri bod 53 vyššie).
72. Vlastník pozemku, ktorý nie je rezidentom, sa teda v takom prípade nemôže odvolávať na ochranu svojho vlastníctva s cieľom dosiahnuť vo svoj prospech obnovenie výmazu tohto práva na užívanie (ktorý bol v rozpore s právom Únie) a zrušenie ťarchy pre jeho vlastníctvo, ktorá je s ním spojená. To platí tým skôr v prípade, v ktorom – ako v prejednávanej veci – k nadobudnutiu pozemku došlo v čase, keď už bol zaťažený právoplatne zapísaným právom na užívanie (bod 67 vyššie).
73. Odvolávanie sa vlastníka pozemku, ktorý nie je rezidentom, na článok 63 ZFEÚ a článok 17 Charty preto nemôže viesť k opätovnému výmazu opätovne zapísaného práva na užívanie. Maďarská vláda v tejto súvislosti správne tvrdí, že vnútroštátne predpisy zmenené v nadväznosti na rozsudok o nesplnení povinnosti a ich vykonávanie sú práve potrebné na vyhovenie tomuto rozsudku podľa článku 260 ods. 1 ZFEÚ a vytvorenie stavu, ktorý je v súlade s týmito ustanoveniami práva Únie.
74. V rozpore s argumentáciou vnútroštátneho súdu preto neprichádza do úvahy ani uplatnenie výnimky z právoplatnosti pôvodného zápisu práva na užívanie podľa zásad ekvivalencie a efektivity. Táto otázka by vznikla len v prípade nedostatočného vykonania rozsudku o nesplnení povinnosti, o ktoré v tomto prípade práve nejde. Naopak zo zásady právnej istoty vyplýva, že právoplatné správne akty, ktoré vyvolávajú právne účinky, v zásade už nemožno spochybniť.(34) K takému uplatneniu výnimky z právoplatnosti by navyše došlo na úkor ochrany práv držiteľa práva na užívanie zaručených článkom 63 ZFEÚ a článkom 17 Charty a jej uplatnenie by spočívalo práve na tých vnútroštátnych ustanoveniach, o ktorých Súdny dvor na účely tejto ochrany rozhodol, že sú v rozpore s právom Únie.
75. Napokon nie sú zrejmé žiadne iné okolnosti, ktoré by mohli spochybniť vhodnosť a proporcionalitu sporného opätovného zápisu predmetného práva na užívanie na účely prípustného obmedzenia práv vlastníka pozemku podľa článku 63 ZFEÚ a článku 17 Charty. Tento opätovný zápis v každom prípade nejde nad rámec toho, čo bolo potrebné na dosiahnutie uvedených cieľov, vrátane ochrany základných slobôd a práv držiteľa práva na užívanie.
5. Predbežný záver
76. Vlastník pozemku, ktorého vlastníctvo je zaťažené právom na užívanie, ktoré bolo najprv právoplatne zapísané a potom v rozpore s právom Únie vymazané, ale neskôr zasa opätovne zapísané, sa preto nemôže úspešne odvolávať na svoje práva podľa článku 63 ZFEÚ a článku 17 Charty s cieľom dosiahnuť, aby bol príslušný orgán povinný opäť vymazať toto právo na užívanie s odôvodnením, že jeho pôvodný zápis odporoval maďarským predpisom, ktoré platili v tom čase.
V. Návrh
77. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Győri Törvényszék (Župný súd Győr, Maďarsko), takto:
Právna úprava členského štátu, ktorá nariaďuje opätovný zápis pôvodne právoplatne zapísaného práva na užívanie, ktoré bolo vymazané v rozpore s právom Únie, je v súlade s článkom 63 ZFEÚ a článkom 17 Charty základných práv Európskej únie, ak príslušným orgánom neukladá povinnosť pred opätovným zápisom tohto práva preskúmať, či bol jeho pôvodný zápis z hľadiska vnútroštátnych predpisov, ktoré platili v tom čase, vykonaný v súlade so zákonom.