ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)

z 12. júla 2018 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Európsky trh elektrických káblov – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 101 ZFEÚ – Jediné a pokračujúce porušenie – Protiprávnosť rozhodnutia o inšpekcii – Primeraná lehota – Zásada riadnej správy vecí verejných – Zásada osobnej zodpovednosti – Solidárna zodpovednosť za zaplatenie pokuty – Dostatočný dôkaz o porušení – Dĺžka trvania porušenia – Pokuty – Proporcionalita – Rovnosť zaobchádzania – Neobmedzená právomoc“

Vo veci T‑475/14,

Prysmian SpA, so sídlom v Miláne (Taliansko),

Prysmian Cavi e Sistemi Srl, so sídlom v Miláne,

v zastúpení: C. Tesauro, F. Russo, L. Armati a C. Toniolo, advokáti,

žalobkyne,

ktoré v konaní podporuje:

The Goldman Sachs Group, Inc., so sídlom v New Yorku (Spojené štáty), v zastúpení: W. Deselaers, J. Koponen a A. Mangiaracina, avocats,

vedľajší účastník konania,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne C. Giolito, L. Malferrari, P. Rossi a H. van Vliet, neskôr C. Giolito, P. Rossi a H. van Vliet, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci S. Kingston, barrister,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Pirelli & C. SpA, so sídlom v Miláne, v zastúpení: M. Siragusa, G. Rizza, P. Ferrari, F. Moretti a A. Fava, advokáti,

vedľajší účastník konania,

ktorej predmetom je návrh podľa článku 263 ZFEÚ v prvom rade na zrušenie rozhodnutia Komisie C(2014) 2139 final z 2. apríla 2014 týkajúceho sa konania o uplatnení článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP (vec AT.39610 – Elektrické káble) v rozsahu, v akom sa týka žalobkýň, a subsidiárne na zníženie pokuty uloženej žalobkyniam,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

v zložení: predseda komory A. M. Collins, sudcovia M. Kănčeva (spravodajkyňa) a R. Barents,

tajomník: C. Heeren, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 20. marca 2017,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

 Žalobkyne a dotknuté odvetvie

1        Žalobkyne, Prysmian SpA a Prysmian Cavi e Sistemi Srl (ďalej len „PrysmianCS“), sú dve talianske spoločnosti, ktoré spoločne tvoria skupinu Prysmian. Druhá z nich, ktorá je v 100 % vlastníctve prvej, je globálnym aktérom v odvetví podmorských a podzemných elektrických káblov. Od 18. februára 1999 do 28. júla 2005 bola PrysmianCS vo vlastníctve spoločnosti Pirelli & C. SpA (ďalej len „Pirelli“), predtým Pirelli SpA, najskôr s inými činnosťami v rámci spoločnosti Pirelli Cavi e Sistemi SpA (ďalej len „PirelliCS“) a neskôr po jej rozdelení samostatne ako Pirelli Cavi e Sistemi Energia SpA (ďalej len „PirelliCSE“). V júli 2005 došlo k prevodu tejto spoločnosti na dcérsku spoločnosť spoločnosti The Goldman Sachs Group, Inc. (ďalej len „Goldman Sachs“), pričom najskôr sa zmenila na Prysmian Cavi e Sistemi Energia Srl (ďalej len „PrysmianCSE“) a napokon na spoločnosť PrysmianCS.

2        Podmorské a podzemné elektrické káble sa používajú pod morom a pod zemou na prenos a distribúciu elektrickej energie. Zaraďujú sa do troch kategórií: kategória nízkeho napätia, kategória stredného napätia a kategórie vysokého a veľmi vysokého napätia. Elektrické káble vysokého a veľmi vysokého napätia sa vo väčšine prípadov predávajú v rámci projektov. Tieto projekty pozostávajú z kombinácie elektrického kábla a zariadení, inštalácií a dodatočných potrebných služieb. Elektrické káble vysokého a veľmi vysokého napätia sa predávajú na celom svete veľkým prevádzkovateľom celoštátnych sietí a iným elektrárenským podnikom, najmä v rámci verejných obchodných súťaží.

 Správne konanie

3        Listom zo 17. októbra 2008 švédska spoločnosť ABB AB predložila Komisii Európskych spoločenstiev rad vyhlásení a dokumentov týkajúcich sa obmedzujúcich obchodných praktík v oblasti výroby a dodávok podzemných a podmorských elektrických káblov. Tieto vyhlásenia a dokumenty boli predložené v rámci žiadosti o oslobodenie od pokuty v zmysle oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v kartelových prípadoch (Ú. v. EÚ C 298, 2006, s. 17, ďalej len „oznámenie o zhovievavosti“).

4        Od 28. januára do 3. februára 2009 v nadväznosti na vyhlásenia spoločnosti ABB Komisia vykonala inšpekcie v priestoroch spoločností Prysmian a PrysmianCSE, ako aj iných dotknutých európskych spoločností, konkrétne spoločností Nexans SA a Nexans France SAS.

5        Dňa 2. februára 2009 japonské spoločnosti Sumitomo Electric Industries Ltd, Hitachi Cable Ltd a J‑Power Systems Corp. podali spoločnú žiadosť o oslobodenie od pokút v súlade s bodom 14 oznámenia o zhovievavosti alebo subsidiárne o zníženie ich výšky podľa bodu 27 tohto oznámenia. V nadväznosti na to predložili Komisii ďalšie ústne vyhlásenia a iné dokumenty.

6        V priebehu vyšetrovania Komisia zaslala viacero žiadostí o informácie podľa článku 18 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) a bodu 12 oznámenia o zhovievavosti adresovaných podnikom v odvetví výroby a dodávok podzemných a podmorských elektrických káblov.

7        Dňa 30. júna 2011 Komisia začala konanie a prijala oznámenie o výhradách voči týmto právnickým osobám: Nexans France, Nexans, Pirelli, Goldman Sachs, Sumitomo Electric Industries, Hitachi Cable, J‑Power Systems, Furukawa Electric Co. Ltd, Fujikura Ltd, Viscas Corp., SWCC Showa Holdings Co. Ltd, Mitsubishi Cable Industries Ltd, Exsym Corp., ABB, ABB Ltd, Brugg Kabel AG, Kabelwerke Brugg AG Holding, nkt cables GmbH, NKT Holding A/S, Silec Cable SAS, Grupo General Cable Sistemas, SA, Safran SA, General Cable Corp., LS Cable & System Ltd, Taihan Electric Wire Co. Ltd a žalobkyniam.

8        Od 11. do 18. júna 2012 sa všetci adresáti oznámenia o výhradách s výnimkou spoločnosti Furukawa Electric zúčastnili na správnom pojednávaní pred Komisiou.

9        Rozsudkami zo 14. novembra 2012, Nexans France a Nexans/Komisia (T‑135/09, EU:T:2012:596) a zo 14. novembra 2012, Prysmian a Prysmian Cavi e Sistemi Energia/Komisia (T‑140/09, neuverejnený, EU:T:2012:597), Všeobecný súd čiastočne zrušil rozhodnutia o inšpekcii adresované na jednej strane spoločnostiam Nexans a Nexans France a na druhej strane spoločnostiam Prysmian a PrysmianCSE v rozsahu, v akom sa týkali iných elektrických káblov ako podmorských a podzemných káblov vysokého napätia a materiálu spojeného s týmito inými káblami, a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Dňa 24. januára 2013 Nexans a Nexans France podali odvolanie proti prvému z týchto rozsudkov. Súdny dvor rozsudkom z 25. júna 2014, Nexans a Nexans France/Komisia (C‑37/13 P, EU:C:2014:2030), toto odvolanie zamietol.

10      Dňa 2. apríla 2014 Komisia prijala rozhodnutie C(2014) 2139 final týkajúce sa konania podľa článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o [EHP] (vec AT.39610 – Elektrické káble) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

 Napadnuté rozhodnutie

 Predmetné porušenie

11      Článok 1 napadnutého rozhodnutia stanovuje, že viaceré podniky sa počas rôznych období zúčastňovali na jedinom a pokračujúcom porušovaní článku 101 ZFEÚ v „odvetví podzemných a/alebo podmorských elektrických káblov (veľmi) vysokého napätia“. Komisia v podstate konštatovala, že od februára 1999 do konca januára 2009 sa hlavní európski, japonskí a juhokórejskí výrobcovia podmorských a podzemných elektrických káblov zúčastňovali na sieti multilaterálnych a bilaterálnych stretnutí a na kontaktoch smerujúcich k obmedzeniu konkurencie pre projekty podzemných a podmorských elektrických káblov (veľmi) vysokého napätia na špecifických územiach rozdelením si trhov a klientov, a tým skresľovaním normálneho postupu hospodárskej súťaže (odôvodnenia 10 až 13 a 66 uvedeného rozhodnutia).

12      V napadnutom rozhodnutí Komisia zastávala názor, že kartel zahŕňal dve hlavné vetvy, ktoré predstavovali zložený celok. Konkrétnejšie sa podľa nej kartel skladal z dvoch častí, a to:

–        „vetva A/R kartelu“, ktorá spájala európske podniky, všeobecne nazývané „členovia R“, vrátane žalobkýň, japonské podniky označené ako „členovia A“ a napokon juhokórejské podniky označené ako „členovia K“. Uvedená vetva umožnila realizovať cieľ rozdelenia území a klientely medzi európskych, japonských a juhokórejských výrobcov. Toto rozdelenie sa uskutočňovalo podľa dohody o „domácom území“, podľa ktorej sa japonskí a juhokórejskí výrobcovia zdržali vstúpiť do konkurencie pri projektoch realizovaných na „domácom území“ európskych výrobcov, zatiaľ čo európski výrobcovia sa zaviazali zotrvať mimo trhov Japonska a Južnej Kórey. S tým sa spájalo rozdelenie projektov vo „vývozných územiach“, teda vo zvyšku sveta s výnimkou najmä Spojených štátov, ktoré počas určitého obdobia rešpektovalo „kvótu 60/40“, ktorá znamenala, že 60 % projektov bolo vyhradených pre európskych výrobcov a 40 % zostávalo pre ázijských výrobcov;

–        „európska vetva kartelu“, ktorá predpokladala rozdelenie území a klientov európskymi výrobcami pre projekty, ktoré sa mali realizovať na európskom „domácom území“ alebo ktoré boli zadané európskym výrobcom (pozri bod 3.3 napadnutého rozhodnutia a osobitne odôvodnenia 73 a 74 tohto rozhodnutia).

13      Komisia konštatovala, že účastníci kartelu zaviedli povinnosť oznamovania údajov s cieľom umožniť sledovanie dohôd o rozdelení (odôvodnenia 94 až 106 a 111 až 115 napadnutého rozhodnutia).

14      Vzhľadom na úlohu, ktorú zohrávali rôzni účastníci kartelu pri jeho zavádzaní, ich Komisia rozdelila do troch skupín. Na úvod definovala tvrdé jadro kartelu, ku ktorému patrili na jednej strane európske podniky Nexans France, dcérske podniky spoločnosti Pirelli, ktoré sa postupne zúčastnili na karteli, a PrysmianCSE, a na druhej strane japonské podniky Furukawa Electric, Fujikura a ich spoločný podnik Viscas, ako aj Sumitomo Electric Industries, Hitachi Cable a ich spoločný podnik J‑Power Systems (odôvodnenia 545 až 561 napadnutého rozhodnutia). Ďalej odlíšila skupinu podnikov, ktoré neboli súčasťou tvrdého jadra, ale ktoré napriek tomu nebolo možné považovať za marginálnych účastníkov kartelu a do tejto skupiny zaradila spoločnosti ABB, Exsym, Brugg Kabel a subjekt, ktorý tvorili Sagem SA, Safran a Silec Cable (odôvodnenia 562 až 575 uvedeného rozhodnutia). Napokon sa domnievala, že Mitsubishi Cable Industries, SWCC Showa Holdings, LS Cable & System, Taihan Electric Wire a nkt cables boli marginálni účastníci kartelu (odôvodnenia 576 až 594 tohto rozhodnutia).

 Zodpovednosť žalobkýň

15      Zodpovednosť žalobkýň sa konštatovala z dôvodu priamej účasti na karteli zo strany spoločnosti PrysmianCS od 18. februára 1999 do 28. januára 2009, ako aj z dôvodu uplatňovania rozhodujúceho vplyvu zo strany spoločnosti Prysmian na správanie spoločnosti PrysmianCS od 29. júla 2005 do 28. januára 2009 (odôvodnenia 782 až 785 napadnutého rozhodnutia).

 Uložené pokuty

16      Článok 2 písm. f) a g) napadnutého rozhodnutia ukladá na jednej strane spoločnosti PrysmianCS pokutu vo výške 37 303 000 eur „spoločne a solidárne“ so spoločnosťami Prysmian a Goldman Sachs a na druhej strane pokutu vo výške 67 310 000 eur spoločnosti PrysmianCS „spoločne a solidárne“ so spoločnosťou Pirelli.

17      Na účely výpočtu výšky pokút Komisia uplatnila článok 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 a metodiku uvedenú v usmerneniach k metóde stanovenia pokút uložených podľa [uvedeného článku] (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia pre stanovenie pokút z roku 2006“).

18      Po prvé, pokiaľ ide o základnú sumu pokút, po určení príslušnej hodnoty predajov v súlade s bodom 18 usmernení pre stanovenie pokút z roku 2006 (odôvodnenia 963 až 994 napadnutého rozhodnutia) Komisia stanovila časť tejto hodnoty predaja odrážajúcu závažnosť porušenia v súlade s bodmi 22 a 23 uvedených usmernení. V tejto súvislosti sa domnievala, že porušenie svojou povahou predstavovalo jedno z najzávažnejších obmedzení hospodárskej súťaže, čo odôvodňovalo sadzbu závažnosti 15 %. Rovnako uplatnila zvýšenie koeficientu závažnosti o 2 % pre všetkých adresátov z dôvodu kumulovaného podielu na trhu, ako aj prakticky celosvetového rozsahu kartelu, ktorý pokrýval celé územie Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP). Okrem iného zastávala najmä názor, že správanie európskych podnikov poškodzovalo hospodársku súťaž viac než správanie iných podnikov, keďže okrem ich účasti na „vetve A/R kartelu“ si európske podniky medzi sebou rozdeľovali projekty v odvetví elektrických káblov v rámci „európskej vetvy kartelu“. Z tohto dôvodu Komisia stanovila časť hodnoty predaja, ktorú treba zohľadniť, pokiaľ ide o závažnosť porušenia, na 19 % pre európske podniky a na 17 % pre ostatné podniky (odôvodnenia 997 až 1010 uvedeného rozhodnutia).

19      Pokiaľ ide o násobný koeficient týkajúci sa dĺžky trvania porušovania, Komisia vo vzťahu k spoločnosti PrysmianCS stanovila koeficient 9,91 za obdobie od 18. februára 1999 do 28. januára 2009 a vo vzťahu k spoločnosti Prysmian koeficient 3,5 za obdobie od 29. júla 2005 do 28. januára 2009. Okrem toho vo vzťahu k spoločnosti PrysmianCS zahrnula do základnej sumy pokuty dodatočnú sumu, konkrétne vstupný poplatok, zodpovedajúcu 19 % hodnoty predajov. Uvedená základná suma, ktorá bola takto určená, dosahovala 104 613 000 eur (odôvodnenia 1011 až 1016 napadnutého rozhodnutia).

20      Po druhé, pokiaľ ide o úpravy základnej sumy pokuty, Komisia nekonštatovala priťažujúce okolnosti, ktoré by mohli ovplyvniť základnú sumu pokuty stanovenú vo vzťahu ku každému z účastníkov kartelu, s výnimkou spoločnosti ABB. Naproti tomu, pokiaľ ide o poľahčujúce okolnosti, vo výške pokút sa rozhodla odzrkadliť úroveň účasti jednotlivých podnikov pri vykonávaní kartelu. Znížila preto o 10 % základnú sumu pokuty, ktorá sa mala uložiť marginálnym účastníkom kartelu, a o 5 % základnú sumu pokuty, ktorá sa mala uložiť podnikom, ktorých zapojenie do kartelu bolo priemerné. Okrem toho poskytla spoločnostiam Mitsubishi Cable Industries a SWCC Showa Holdings za obdobie predchádzajúce vytvoreniu spoločnosti Exsym, ako aj spoločnostiam LS Cable & System a Taihan Electric Wire dodatočné zníženie pokuty o 1 % za to, že nemali vedomosť o určitých aspektoch jediného a pokračujúceho porušovania, a za absenciu ich zodpovednosti za ne. Naopak žiadne zníženie základnej sumy pokuty nebolo poskytnuté podnikom patriacim k tvrdému jadru kartelu, vrátane žalobkýň (odôvodnenia 1017 až 1020 a 1033 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho Komisia na základe uplatnenia usmernení pre stanovenie pokút z roku 2006 poskytla dodatočné zníženie 3 % zo sumy uloženej pokuty spoločnosti Mitsubishi Cable Industries z dôvodu jej účinnej spolupráce nad rámec oznámenia o zhovievavosti (odôvodnenie 1041 uvedeného rozhodnutia).

 Konanie a návrhy účastníkov konania

21      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 17. júna 2014 žalobkyne podali žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

22      Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 27. októbra 2014 a 4. novembra 2014 podali Pirelli a Goldman Sachs návrhy na vstup vedľajšieho účastníka do tohto konania, Pirelli na podporu návrhov Komisie a Goldman Sachs na podporu návrhov žalobkýň.

23      Dvoma uzneseniami z 25. júna 2015 predseda ôsmej komory Všeobecného súdu (v predchádzajúcom zložení) povolil vstup vedľajších účastníkov spoločnosti Pirelli a spoločnosti Goldman Sachs do tohto konania.

24      Pirelli a Goldman Sachs predložili svoje vyjadrenia vedľajšieho účastníka konania 24. septembra 2015. Komisia predložila pripomienky k vyjadreniam vedľajších účastníkov konania spoločnosti Pirelli a spoločnosti Goldman Sachs podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 27. novembra 2015. Dňa 30. novembra 2015 predložili aj žalobkyne pripomienky k vyjadreniam vedľajších účastníkov konania spoločnosti Pirelli a spoločnosti Goldman Sachs.

25      Uznesením zo 14. septembra 2016 predseda ôsmej komory Všeobecného súdu vyhovel žiadosti o dôverné zaobchádzanie, ktorú Komisia podala 10. a 23. decembra 2014 vo vzťahu k vedľajším účastníkom konania. Naopak zamietol žiadosti o dôverné zaobchádzanie podané žalobkyňami 7. januára 2015 vo vzťahu k spoločnosti Pirelli a 8. decembra 2015 vo vzťahu k spoločnosti Goldman Sachs v rozsahu, v akom boli týmito spoločnosťami spochybnené.

26      Všeobecný súd (ôsma komora) v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 89 jeho rokovacieho poriadku položil účastníkom konania otázky, na ktoré mali odpovedať písomne. Účastníci konania na tieto otázky odpovedali v stanovenej lehote.

27      Keďže sa zmenilo zloženie komôr Všeobecného súdu, podľa článku 27 ods. 5 rokovacieho poriadku bol sudca spravodajca pridelený k ôsmej komore (novému zloženiu), ktorej bola z tohto dôvodu predmetná vec pridelená.

28      V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 89 rokovacieho poriadku Všeobecný súd (ôsma komora) vyzval Komisiu, aby poskytla dokumenty. Komisia predložila niektoré z požadovaných dokumentov a požiadala o nariadenie vykonania dokazovania s cieľom predložiť ostatné dokumenty, ktorých predloženie Všeobecný súd žiadal, a to prepis ústnych vyhlásení poskytnutých spoločnosťou ABB v rámci jej žiadosti o oslobodenie od pokuty, ako aj spoločnosťou J‑Power Systems v rámci jej spoločnej žiadosti o oslobodenie od pokuty so spoločnosťami Sumitomo Electric Industries a Hitachi Cable. Uzneseniami z 9. februára a 2. marca 2017 predseda ôsmej komory Všeobecného súdu nariadil vykonanie dokazovania s cieľom dosiahnuť, aby Komisia predložila predmetné prepisy. Komisia vyhovela tomuto opatreniu týkajúcemu sa dokazovania 20. februára a 9. marca 2017.

29      Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (ôsma komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania. Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 20. marca 2017.

30      Žalobkyne, ktoré v konaní podporuje Goldman Sachs, navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        v prvom rade zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa ich týka,

–        subsidiárne:

–        zrušil článok 1 ods. 5 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom Komisia konštatuje účasť spoločnosti PrysmianCS na citovanom porušovaní v období od 18. februára 1999 do 27. novembra 2001,

–        zrušil článok 2 písm. f) a g) napadnutého rozhodnutia, ktorým sa stanovuje výška pokút uložených „spoločne a solidárne“ na jednej strane spoločnosti Goldman Sachs a samotným žalobkyniam a na druhej strane spoločnostiam PrysmianCS a Pirelli,

–        znížil pokuty, ktoré im boli uložené,

–        zrušil prílohy I a II v rozsahu, v akom sa týkajú pána R.,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

31      Komisia podporovaná spoločnosťou Pirelli navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        žalobu zamietol,

–        uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

32      V rámci žaloby žalobkyne uvádzajú tak návrhy na čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia, ako aj návrhy na zníženie sumy pokút, ktoré im boli uložené.

 O návrhoch na zrušenie

33      Na podporu návrhov na zrušenie žalobkyne uvádzajú deväť žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod je založený na protiprávnej povahe inšpekcií vykonaných Komisiou, druhý na porušení zásady primeranej lehoty v konaniach vo veci hospodárskej súťaže, tretí na porušení zásady riadnej správy vecí verejných; štvrtý na nesprávnom pripísaní zodpovednosti spoločnosti PrysmianCS za obdobie pred 27. novembrom 2001, piaty na porušení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 v rozsahu, v akom Komisia neurčila podiely solidárnych spoludlžníkov v rámci ich vnútorného vzťahu, šiesty na nedostatočnosti dôkazov o existencii porušenia článku 101 ZFEÚ, siedmy na nesprávnom určení dĺžky trvania porušenia, ôsmy na porušení článku 23 ods. 2 uvedeného nariadenia, usmernení pre stanovenie pokút z roku 2006 a zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality, pokiaľ ide o výpočet uložených pokút, a deviaty na nesprávnom posúdení skutkových okolností, keďže pán R. je uvedený na zozname osôb, ktoré sú relevantné pre napadnuté rozhodnutie.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na protiprávnej povahe inšpekcií Komisie

34      Žalobkyne tvrdia, že opatrenia prijaté Komisiou v rámci neohlásenej inšpekcie, ktorej sa museli podrobiť od 28. do 30. januára 2009 v súlade s jej rozhodnutím z 9. januára 2009 (ďalej len „rozhodnutie o inšpekcii“), sú protiprávne najmä z dôvodu presných kópií pevných diskov niektorých prenosných počítačov troch zamestnancov. V podstate zastávajú názor, že informácie získané z uvedených presných kópií nemali byť v správnom konaní prípustné a ani v napadnutom rozhodnutí sa na ne nemalo prihliadať.

35      Na jednej strane žalobkyne tvrdia, že vyhotovením kópií všetkých dokumentov, ktoré sa nachádzali na počítačoch zamestnancov spoločnosti Prysmian bez toho, aby Komisia poznala ich povahu alebo relevantnosť, Komisia na jednej strane prekročila právomoci, ktoré sú jej zverené podľa článku 20 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, a na druhej strane porušila podmienky rozhodnutia o inšpekcii, keď prekročila jeho geografický a časový rozsah. Podľa nich sa podľa uvedeného nariadenia vyžaduje, aby sa každé opatrenie prijaté Komisiou v súvislosti s inšpekciou uskutočnilo na mieste uvedenom v tomto rozhodnutí, v prejednávanej veci konkrétne v priestoroch žalobkýň v Miláne (Taliansko), a nie v priestoroch Komisie. Dodávajú, že takéto konanie Komisie nemožno odôvodniť ustanoveniami uvedenými vo vysvetľujúcej poznámke, ktorú dostali v súvislosti s inšpekciami vykonávanými podľa článku 20 ods. 4 tohto nariadenia.

36      Žalobkyne na druhej strane tvrdia, že predĺženie inšpekcie o jeden mesiac bránilo ich možnosti vykonať vážne posúdenie vhodnosti podania žiadosti o oslobodenie od pokuty, lebo počas tohto obdobia nebolo možné posúdiť, akú významnú pridanú hodnotu bolo možné priznať dôkazom, ktoré Komisia už zhromaždila.

37      Komisia nesúhlasí s tvrdeniami žalobkýň.

38      Pred odpovedaním na tvrdenia účastníkov konania je potrebné vrátiť sa krátko k priebehu inšpekcie, ktorú v priestoroch žalobkýň vykonali úradníci Komisie.

–       O priebehu inšpekcie

39      Ako vyplýva z opisu skutkových okolností, uvedeného v rozsudku zo 14. novembra 2012, Prysmian a Prysmian Cavi e Sistemi Energia/Komisia (T‑140/09, neuverejnený, EU:T:2012:597), ktorý žalobkyne na pojednávaní 28. januára 2009 nespochybnili, inšpektori Komisie sprevádzaní zástupcom úradu Autorità Garante della Concorrenza e del Mercato (Úrad poverený dohľadom nad hospodárskou súťažou a trhom, Taliansko) navštívili priestory žalobkýň v Miláne na účely vykonania inšpekcie na základe článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003. Podniku predložili rozhodnutie o inšpekcii vzťahujúce sa na spoločnosť „Prysmian…, ako aj podniky, ktoré sú pod priamou alebo nepriamou kontrolou tejto spoločnosti [vrátane spoločnosti PrysmianCS]“, a vysvetľujúcu poznámku týkajúcu sa inšpekcií.

40      Ďalej za prítomnosti zástupcov a advokátov žalobkýň inšpektori skontrolovali počítače piatich zamestnancov. Na druhý deň inšpekcie, teda 29. januára 2009, informovali žalobkyne, že inšpekcia potrvá dlhšie ako pôvodne plánované tri dni. Žalobkyne vyhlásili, že sú pripravené umožniť prístup do svojich priestorov počas víkendu, alebo na to, aby došlo k umiestneniu pečatí tak, aby inšpekcia pokračovala nasledujúci týždeň. Na tretí deň inšpekcie, teda 30. januára 2009, sa však inšpektori rozhodli vyhotoviť presnú kópiu pevných diskov počítačov troch z piatich pôvodne cielených zamestnancov s cieľom preskúmať informácie, ktoré obsahujú, a to v priestoroch Komisie v Bruseli (Belgicko).

41      Žalobkyne poznamenali, že inšpektormi navrhovaná metóda kontroly je protiprávna. Na jednej strane článok 20 nariadenia č. 1/2003 podľa nich stanovuje, že overenie možno vykonať „[v rámci] podnikov“. Na druhej strane získanie predmetnej presnej kópie pevných diskov počítačov je v rozpore so „zásadou relevantnosti“, ktorá má charakterizovať vyšetrovacie činnosti Komisie a podľa ktorej materiál zaistený počas inšpekcie musí byť relevantný pre predmet vyšetrovania.

42      Inšpektori informovali žalobkyne, že akákoľvek námietka voči plánovanému postupu kontroly sa bude považovať za „absenciu spolupráce“. Žalobkyne sa teda podrobili tomuto postupu, ale vyhotovili vyhlásenie podpísané inšpektormi, v zmysle ktorého si vyhradzujú právo spochybniť jeho legalitu na súde.

43      Inšpektori vyhotovili predmetné tri presné kópie pevných diskov počítačov. Presné kópie pevných diskov dvoch počítačov boli uložené na informatickom nosiči pre zápis dát. Presná kópia pevného disku tretieho počítača bola uložená na pevný disk v počítači Komisie. Predmetný informatický nosič pre zápis dát a uvedený pevný disk boli uložené do zapečatených obálok, ktoré inšpektori odniesli do Bruselu. Inšpektori vyzvali zástupcov žalobkýň, aby sa v lehote dvoch mesiacov dostavili do priestorov Komisie tak, aby mohlo dôjsť k preskúmaniu skopírovaných informácií v ich prítomnosti.

44      Dňa 26. februára 2009 boli zapečatené obálky uvedené v bode 43 vyššie otvorené v prítomnosti advokátov žalobkýň v priestoroch Komisie. Inšpektori preskúmali predmetné presné kópie pevných diskov počítačov, ktoré boli uložené v týchto obálkach, a na papier vytlačili dokumenty, ktoré považovali za relevantné pre vyšetrovanie. Druhá papierová kópia a zoznam týchto dokumentov boli odovzdané advokátom žalobkýň. Tieto operácie pokračovali 27. februára 2009 a boli ukončené 2. marca 2009. Kancelária, v ktorej sa operácie uskutočňovali, bola zapečatená na konci každého pracovného dňa za prítomnosti advokátov žalobkýň a znovu otvorená na druhý deň, a to tiež za ich prítomnosti. Po ukončení týchto operácií Komisia za prítomnosti zástupcov žalobkýň vymazala predmetné presné kópie pevných diskov počítačov, ktoré si vyhotovila.

–       O údajnej neexistencii právneho základu

45      Žalobkyne Komisii v podstate vytýkajú, že vyhotovila presnú kópiu pevných diskov počítačov určitých zamestnancov spoločnosti Prysmian s cieľom ich neskoršieho použitia na účely vyšetrovania v priestoroch Komisie v Bruseli, a to bez toho, aby vopred overila, či sú dokumenty, ktoré tieto kópie obsahujú, relevantné vzhľadom na predmet vyšetrovania. Podľa nich ide táto prax nad rámec právomocí, ktoré Komisii priznáva článok 20 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1/2003.

46      Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa znenia článku 4 nariadenia č. 1/2003 „na účely uplatňovania článkov [101] a [102] Zmluvy má Komisia právomoci stanovené [uvedeným] nariadením“.

47      Článok 20 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 stanovuje, že na to, aby mohla Komisia plniť povinnosti, ktoré sú jej určené uvedeným nariadením, môže vykonávať všetky nevyhnutné inšpekcie podnikov a združení podnikov.

48      Pokiaľ ide o právomoci, ktorými disponuje Komisia, článok 20 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 stanovuje najmä toto:

„Úradníci a iné sprevádzajúce osoby určené Komisiou na vykonávanie inšpekcie sú oprávnené:

…

b)      prekontrolovať všetky obchodné knihy a záznamy bez ohľadu na formu v akej sú uchovávané;

c)      vyhotoviť alebo získať akékoľvek kópie formulárov alebo výťahov z obchodných kníh a záznamov;

d)      zapečatiť prevádzkové priestory a obchodné knihy alebo záznamy na takú dobu trvania a v takom rozsahu, v akom sú potrebné pre inšpekciu;

…“

49      V prejednávanej veci je potrebné spresniť, že prax spočívajúca vo vyhotovení presnej kópie pevného disku počítača alebo kópie údajov uložených na dátovom nosiči sa uplatňuje v rámci využívania technológie pre forenzné informačno‑technologické vyšetrovanie („forensic information technology“, ďalej len „FIT“), ktorú pri inšpekciách používajú úradníci Komisie. Ako to totiž Komisia opísala vo svojich písomných podaniach bez toho, aby to žalobkyne spochybnili, používanie tejto technológie spočíva v tom, že na pevnom disku počítača alebo na akomkoľvek inom dátovom nosiči sa s pomocou špecifického softvéru vyhľadávajú informácie, ktoré sú relevantné vzhľadom na predmet inšpekcie, a to prostredníctvom použitia kľúčových slov. Toto vyhľadávanie si vyžaduje predchádzajúcu etapu nazývanú „indexácia“, počas ktorej softvér umiestňuje do katalógu všetky písmená a slová nachádzajúce sa na pevnom disku počítača alebo na akomkoľvek inom dátovom nosiči, ktoré podliehajú inšpekcii. Trvanie tejto indexácie závisí od veľkosti elektronického nosiča, ale vo všeobecnosti zaberá značný čas. Za týchto podmienok úradníci Komisie spravidla vyhotovujú kópiu údajov podniku nachádzajúcich sa na dátovom nosiči, ktorý je predmetom inšpekcie, s cieľom uskutočniť indexáciu údajov, ktoré sú na tomto nosiči uložené. V prípade pevného disku počítača môže mať táto kópia podobu presnej kópie. Táto presná kópia umožňuje získať exaktnú kópiu pevného disku podliehajúceho inšpekcii, ktorá obsahuje všetky údaje nachádzajúce sa na tomto pevnom disku v konkrétnom okamihu, keď bola kópia vyhotovená, a to vrátane súborov, ktoré boli zjavne vymazané.

50      V tejto súvislosti je po prvé potrebné konštatovať, že vzhľadom na to, že na jednej strane, ako to bolo vysvetlené v bode 49 vyššie, kópia údajov podniku uložených na dátovom nosiči, ktorý je predmetom inšpekcie, je vyhotovená na účely vykonania indexácie, a že na druhej strane je cieľom tejto indexácie následne umožniť vyhľadanie dokumentov relevantných pre vyšetrovanie, patrí vyhotovenie takej kópie do právomocí, ktoré boli Komisii zverené článkom 20 ods. 2 písm. b) a c) nariadenia č. 1/2003.

51      V rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, totiž z článku 20 ods. 2 písm. b) a c) nariadenia č. 1/2003 nevyplýva, že právomoc Komisie vyhotoviť alebo získať kópiu alebo výňatok obchodných kníh a záznamov kontrolovaného podniku sa obmedzuje na obchodné knihy a záznamy, ktoré už skontrolovala.

52      Okrem toho je potrebné poznamenať, že taký výklad by mohol ohroziť potrebný účinok článku 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003, keďže za určitých okolností si kontrola obchodných kníh a záznamov kontrolovaného podniku môže vyžadovať predchádzajúce vyhotovenie kópií uvedených obchodných kníh alebo záznamov, alebo aby bola tak ako v prejednávanej veci týmto vyhotovením zjednodušená.

53      Keďže teda vyhotovenie predmetnej presnej kópie pevného disku počítačov patrí do rámca toho, že Komisia využíva technológiu FIT, ktorej cieľom je vyhľadať informácie relevantné pre vyšetrovanie, vyhotovenie týchto kópií patrí do právomocí stanovených článkom 20 ods. 2 písm. b) a c) nariadenia č. 1/2003.

54      Po druhé, pokiaľ argumentáciu žalobkýň treba chápať v tom zmysle, že Komisii vytýkajú skutočnosť, že do vyšetrovacieho spisu zaradila obsah predmetných presných kópií pevných diskov počítačov bez toho, aby vopred overila, či sú všetky dokumenty, ktoré uvedené presné kópie obsahujú, relevantné vzhľadom na predmet inšpekcie, uvedenú argumentáciu nemožno prijať.

55      Ako totiž vyplýva z bodu 44 vyššie, až po tom, čo sa pri kontrole dokumentov obsiahnutých v predmetných presných kópiách pevných diskov počítačov v priestoroch Komisie v Bruseli a za prítomnosti zástupcov žalobkýň zistilo, že niektoré z týchto dokumentov boli relevantné prima facie vo vzťahu k predmetu inšpekcie, napokon Komisia založila do vyšetrovacieho spisu papierovú verziu predmetných dokumentov.

56      Je teda potrebné konštatovať, že v rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, úradníci Komisie nezaradili priamo do vyšetrovacieho spisu dokumenty obsiahnuté v predmetných presných kópiách pevných diskov počítačov bez toho, aby najprv overili ich relevantnosť vo vzťahu k predmetu inšpekcie.

57      Po tretie žalobkyne na pojednávaní v nadväznosti na otázku položenú v tejto súvislosti Všeobecným súdom spresnili, že nenapádajú samotnú skutočnosť, že počas inšpekcií došlo k vyhotoveniu predmetných presných kópií pevných diskov počítačov v rámci využitia technológie FIT, ale skutočnosť, že došlo k preneseniu týchto presných kópií do priestorov Komisie v Bruseli s cieľom následne vyhľadávať skutočnosti relevantné pre vyšetrovanie.

58      V tomto ohľade je potrebné uviesť, že článok 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003 nestanovuje, ako to tvrdia žalobkyne, že kontrola obchodných kníh alebo záznamov podnikov podliehajúcich inšpekcii sa uskutočňuje výlučne v ich priestoroch, aj keď tak ako v prejednávanej veci nebolo možné uvedenú inšpekciu dokončiť v pôvodne stanovenej lehote. Komisiu len zaväzuje dodržiavať pri kontrole dokumentov vo svojich priestoroch rovnaké záruky vo vzťahu ku kontrolovaným podnikom, ako sú záruky, ktoré má dodržiavať pri kontrole na mieste.

59      V prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že žalobkyne vo svojich písomných podaniach Komisii nevytýkajú, že pri kontrole predmetných presných kópií pevných diskov počítačov konala odlišným spôsobom, než ako by konala, ak by sa táto kontrola uskutočňovala v ich priestoroch. V každom prípade je potrebné pripomenúť, ako to vyplýva z opisu skutkového stavu v bodoch 43 a 44 vyššie, že uvedené presné kópie boli prepravené do Bruselu v zapečatených obálkach, že Komisia žalobkyniam odovzdala jedno vyhotovenie týchto údajov, že otvorenie obálok obsahujúcich tieto presné kópie a ich preskúmanie boli vykonané v deň, ktorý bol dohodnutý so žalobkyňami a za prítomnosti ich zástupcov, že priestory Komisie, v ktorých sa toto preskúmanie vykonávalo, boli náležite chránené zapečatením, že dokumenty vybraté z týchto údajov, ktoré sa Komisia rozhodla pripojiť k vyšetrovaciemu spisu, boli vytlačené a zapísané na zoznam, že ich kópia bola poskytnutá žalobkyniam a že na konci preskúmania boli predmetné presné kópie s konečnou platnosťou vymazané.

60      Vzhľadom na uvedené je potrebné dospieť k záveru, že pri inšpekcii Komisia nekonala nad rámec právomocí, ktoré jej priznáva článok 20 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Preto treba výhradu žalobkýň v tejto súvislosti odmietnuť.

–       O údajnom porušení rozhodnutia o inšpekcii

61      Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého vyhľadávaním informácií relevantných pre vyšetrovanie v predmetných presných kópiách pevných diskov počítačov v priestoroch Komisie v Bruseli Komisia prekročila geografický a časový rozsah rozhodnutia o inšpekcii, je potrebné pripomenúť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora odôvodnenie uvedeného rozhodnutia ohraničuje rozsah právomocí zverených úradníkom Komisie článkom 20 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 (rozsudok z 18. júna 2015, Deutsche Bahn a i./Komisia, C‑583/13 P, EU:C:2015:404, bod 60).

62      Pokiaľ ide v prejednávanej veci na jednej strane o geografický rozsah rozhodnutia o inšpekcii, je potrebné konštatovať, že v článku 1 druhom odseku uvedeného rozhodnutia bolo uvedené toto:

„Inšpekcia sa môže vykonať vo všetkých priestoroch spoločnosti [Prysmian] alebo podnikov pod jej kontrolou a najmä v kanceláriách na adrese Viale Scarca 222, 20126 Miláno, Taliansko.“

63      Z rozhodnutia o inšpekcii teda vyplýva, že hoci inšpekcia „môže“ prebiehať vo „všetkých priestoroch“ skupiny Prysmian a osobitne v ich kanceláriách, ktoré sa nachádzajú v Miláne, nemá sa, ako to uvádzajú žalobkyne, vykonať len v ich priestoroch. Rozhodnutie o inšpekcii preto nevylúčilo možnosť, aby Komisia pokračovala v inšpekcii v Bruseli.

64      Pokiaľ ide na druhej strane o časový rozsah rozhodnutia o inšpekcii, je potrebné zdôrazniť, že článok 2 tohto rozhodnutia stanovil dátum, od ktorého sa inšpekcia mohla uskutočniť, ale neuvádzal dátum, ku ktorému mala skončiť.

65      Je pravda, že neexistencia dátumu ukončenia inšpekcie ako taká neznamená, že sa mohla vykonávať neobmedzený čas, keďže Komisia je v tejto súvislosti povinná dodržať primeranú lehotu v súlade s článkom 41 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

66      V prejednávanej veci však treba konštatovať, že v rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyne netvrdia, že jednomesačná lehota, ktorá uplynula medzi inšpekciou uskutočnenou v priestoroch žalobkýň na jednej strane a pokračovaním tejto inšpekcie v Bruseli na druhej strane, bola neprimeraná.

67      Z toho vyplýva, že v rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, rozhodnutie o inšpekcii nebránilo tomu, aby úradníci Komisie pokračovali v priestoroch Komisie v Bruseli vo vyhľadávaní informácií relevantných pre vyšetrovanie v presných kópiách pevných diskov počítačov niektorých zamestnancov spoločnosti Prysmian.

68      Vzhľadom na uvedené je potrebné prijať záver, že Komisia prijatím sporných opatrení počas vykonávania inšpekcie neporušila ani rozsah pôsobnosti rozhodnutia o inšpekcii. Preto treba výhrady žalobkýň v tejto súvislosti odmietnuť.

–       O nemožnosti podať žiadosť o oslobodenie od pokuty

69      Žalobkyne tvrdia, že predĺženie inšpekcie o čas medzi 28. januárom 2009 a 26. februárom 2009, teda dátumom, keď boli otvorené zapečatené obálky obsahujúce presné kópie pevných diskov počítačov niektorých zamestnancov spoločnosti Prysmian, ich pripravilo o možnosť vykonať posúdenie rizík na účely podania žiadosti o oslobodenie od pokuty. Konkrétne tvrdia, že keďže už nemali k dispozícii informácie predstavujúce pridanú hodnotu k dôkazom, ktoré už Komisia zhromaždila, v rámci uplatnenia programu zhovievavosti sa oproti iným podnikom nachádzali v nevýhodnej pozícii.

70      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v súlade s bodom 10 oznámenia o zhovievavosti oslobodenie od pokuty nebude možné, „ak v čase predloženia [informácií a dôkazov] Komisia už disponovala dostatočnými dôkazmi na to, aby mohla prijať rozhodnutie vykonať inšpekciu v súvislosti s údajným kartelom, alebo už vykonala takúto inšpekciu“.

71      V prejednávanej veci, ako to vyplýva z opisu skutkových okolností uvedeného v bodoch 1 až 11 rozsudku zo 14. novembra 2012, Prysmian a Prysmian Cavi e Sistemi Energia/Komisia (T‑140/09, neuverejnený, EU:T:2012:597), ktorý žalobkyne nespochybnili, mala Komisia dostatočné dôkazy, pokiaľ ide o podmorské a podzemné elektrické káble vysokého napätia, na nariadenie inšpekcie, ktorá bola vykonaná v priestoroch spoločnosti Prysmian. Z toho vyplýva, že žalobkyne nemohli využiť oslobodenie od pokuty podľa oznámenia o zhovievavosti.

72      Je pravda, že v súlade s bodom 23 oznámenia o zhovievavosti podniky, ktoré odhalili svoju účasť na údajnom karteli ovplyvňujúcom Európsku úniu, ale ktoré nespĺňajú podmienky stanovené na priznanie oslobodenia od pokuty, môžu mať nárok na zníženie výšky pokuty, ktorá by im bola v opačnom prípade uložená. Podľa bodu 24 uvedeného oznámenia na splnenie podmienok na takéto zníženie musí podnik poskytnúť Komisii také dôkazy o údajnom porušovaní práva, ktoré predstavujú značnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktorými Komisia už disponuje.

73      Je však potrebné zdôrazniť, že na základe vyhotovenia presných kópií pevných diskov počítačov niektorých zamestnancov spoločnosti Prysmian neboli žalobkyne pozbavené informácií uvedených na týchto pevných diskoch, pretože tieto pevné disky zostali v tom istom pôvodnom stave v ich držbe. Preto mohli bez problémov určiť informácie, ktoré neboli uvedené v rámci týchto elektronických kópií a ktoré mohli vzhľadom na predmet inšpekcie predstavovať značnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktorými Komisia už disponovala.

74      Navyše, ako to v podstate tvrdia žalobkyne, aj keď Komisia už mala k dispozícii pevné disky počítačov obsahujúce informácie, ktoré mohli byť predložené v ich žiadosti o čiastočné oslobodenie od pokuty, je potrebné opätovne pripomenúť, že skutočnosť, že Komisia vyhotovila presné kópie diskov niektorých zamestnancov spoločnosti Prysmian, neznamená, že ich preskúmala a že už mala prístup k informáciám, ktoré boli v rámci nich uvedené. K takémuto preskúmaniu totiž došlo až potom, ako boli uvedené presné kópie vybraté zo zapečatených obálok v Bruseli. V tomto kontexte žalobkyne ešte mali možnosť preskúmať obsah uvedených pevných diskov a informovať Komisiu o dokumentoch alebo dôkazoch obsiahnutých v týchto pevných diskoch, ktoré mohli predstavovať pridanú hodnotu vo vzťahu k ostatným dôkazom, ktoré už Komisia zhromaždila v rámci vyšetrovania.

75      Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, Komisia nebránila ich možnosti vykonať posúdenie vhodnosti podania žiadosti o čiastočné oslobodenie od pokuty.

76      Zo všetkých uvedených úvah vyplýva, že predmetné kópie elektronických údajov neboli získané protiprávne, a že preto na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, Komisia mohla oprávnene použiť tieto údaje ako základ pre svoje závery týkajúce sa existencie porušenia konštatovaného v napadnutom rozhodnutí.

77      Prvý žalobný dôvod musí byť preto zamietnutý.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady primeranej lehoty

78      Žalobkyne tvrdia, že napadnuté rozhodnutie treba zrušiť, keďže celková dĺžka konania, konkrétne 62 mesiacov, ako aj dĺžka každej etapy, z ktorej pozostáva, výrazne prekročili lehotu, ktorú možno považovať za primeranú. Konkrétne tvrdia, že si nemohli pripraviť svoju obhajobu, pretože v období predchádzajúcom prijatiu oznámenia o výhradách nebol presný predmet vyšetrovania jasný. Tiež zdôrazňujú, že v dôsledku plynutia rokov došlo k oslabeniu pamäte, pokiaľ ide o skutky vytýkané Komisiou. Napokon sa domnievajú, že Komisia mala v súlade s judikatúrou uplatniť spravodlivé zníženie sumy pokuty s cieľom kompenzovať neprimeranú dĺžku správneho konania.

79      Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkýň.

80      Podľa ustálenej judikatúry predstavuje dodržanie primeranej lehoty pri vedení správnych konaní vo veciach politiky v oblasti hospodárskej súťaže všeobecnú zásadu práva Únie, ktorej dodržiavanie zabezpečujú súdy Únie (pozri rozsudok z 19. decembra 2012, Heineken Nederland a Heineken/Komisia, C‑452/11 P, neuverejnený, EU:C:2012:829, bod 97 a citovanú judikatúru).

81      Zásada primeranej lehoty v rámci správneho konania bola potvrdená článkom 41 ods. 1 Charty, podľa ktorého „každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote“ (pozri rozsudok z 5. júna 2012, Imperial Chemical Industries/Komisia, T‑214/06, EU:T:2012:275, bod 284 a citovanú judikatúru).

82      Primeranosť každej etapy konania sa musí posúdiť v závislosti od okolností každej veci, najmä od jej kontextu, správania účastníkov konania počas konania, významu veci pre jednotlivé dotknuté podniky a stupňa jej zložitosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, T‑305/94 až T‑307/94, T‑313/94 až T‑316/94, T‑318/94, T‑325/94, T‑328/94, T‑329/94 a T‑335/94, EU:T:1999:80, bod 126).

83      Súdny dvor tiež rozhodol, že v oblasti politiky hospodárskej súťaže pred Komisiou môže správne konanie viesť k preskúmaniu dvoch po sebe idúcich období, pričom každé z nich má vlastnú vnútornú logiku. Prvé obdobie, ktoré trvá až do oznámenia o výhradách, sa začína dňom, keď Komisia využije právomoci, ktoré je priznal normotvorca Únie, a prijme opatrenia zahrňujúce výhradu, že došlo k porušeniu, a musí Komisii umožniť zaujať stanovisko k ďalšiemu smerovaniu konania. Druhé obdobie samo osebe trvá od oznámenia výhrad až do prijatia konečného rozhodnutia. Komisii musí umožniť s konečnou platnosťou rozhodnúť o vytýkanom porušení (rozsudok z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, C‑105/04 P, EU:C:2006:592, bod 38).

84      Navyše z judikatúry vyplýva, že ak mohlo mať porušenie zásady primeranej lehoty vplyv na výsledok konania, také porušenie môže viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2006, Technische Unie/Komisia, C‑113/04 P, EU:C:2006:593, bod 48 a citovanú judikatúru).

85      Je však potrebné spresniť, že pokiaľ ide o uplatnenie pravidiel hospodárskej súťaže, prekročenie primeranej lehoty môže predstavovať dôvod na zrušenie len v prípade rozhodnutí, ktorými sa konštatujú porušenia, pokiaľ bolo preukázané, že porušením zásady primeranej lehoty došlo k zásahu do práva dotknutých podnikov na obhajobu. Okrem tohto osobitného prípadu nemá nedodržanie povinnosti rozhodnúť v primeranej lehote vplyv na platnosť správneho konania podľa nariadenia č. 1/2003 (rozsudok z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, C‑105/04 P, EU:C:2006:592, bod 42).

86      Napokon keďže rešpektovanie práv na obhajobu, teda základnej zásady, ktorej povaha bola opätovne zdôraznená v judikatúre Súdneho dvora, má zásadnú dôležitosť v takých konaniach, akým je konanie v prejednávanej veci, je potrebné zabrániť tomu, aby mohlo dôjsť k nenapraviteľnému porušeniu týchto práv z dôvodu neprimeranej dĺžky fázy vyšetrovania a tomu, aby táto dĺžka mohla brániť zabezpečeniu dôkazov, ktorými sa má vyvrátiť existencia takých konaní, pre ktoré by voči dotknutým podnikom mohla byť vyvodzovaná zodpovednosť. Z tohto dôvodu sa preskúmanie prípadnej prekážky výkonu práv na obhajobu nesmie obmedzovať na samotnú fázu, v ktorej dochádza k plnému uplatneniu týchto práv, teda na druhú fázu správneho konania. Posúdenie zdroja prípadného oslabenia účinnosti práv na obhajobu sa musí vzťahovať na celé toto konanie, opierajúc sa o celkovú dĺžku tohto konania (pozri rozsudok z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, C‑105/04 P, EU:C:2006:592, bod 50 a citovanú judikatúru).

87      V prejednávanej veci je totiž potrebné konštatovať, že pokiaľ ide o prvú fázu správneho konania, teda o fázu trvajúcu od doručenia rozhodnutia o inšpekcii žalobkyniam v januári 2009 do obdržania oznámenia o výhradách v júni 2011, uplynulo obdobie 29 mesiacov. Druhá fáza správneho konania, ktorá plynula od obdržania oznámenia o výhradách do prijatia napadnutého rozhodnutia v apríli 2014, trvala 33 mesiacov.

88      V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že dĺžka prvej fázy správneho konania a dĺžka druhej fázy uvedeného konania nie sú neprimerané, a to vzhľadom na kroky, ktoré Komisia uskutočnila s cieľom dokončiť vyšetrovanie a prijať napadnuté rozhodnutie.

89      V prvom rade totiž treba uviesť, ako to urobila Komisia, že vyšetrovanie sa vzťahovalo na kartel na celosvetovej úrovni s vysokým celkovým počtom účastníkov, ktorý trval približne desať rokov a v priebehu ktorého bola Komisia povinná aktualizovať značné množstvo dôkazov zahrnutých v spise vrátane všetkých informácií zhromaždených počas inšpekcií a prijatých od žiadateliek o zhovievavosť. Navyše v priebehu uvedeného vyšetrovania Komisia zaslala subjektom z dotknutého odvetvia viacero žiadostí o informácie v súlade s článkom 18 nariadenia č. 1/2003 a bodom 12 oznámenia o zhovievavosti.

90      Ďalej je potrebné zdôrazniť, že množstvo dôkazov viedlo Komisiu k tomu, že prijala rozhodnutie, ktoré má v anglickej verzii 287 strán, pričom jeho príloha 1 obsahuje okrem iného všetky úplné odkazy na všetky dôkazy zhromaždené počas fázy vyšetrovania, a že rozsah kartelu, ako aj jazykové ťažkosti sú tiež pozoruhodné. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie malo 26 adresátov zo širokej palety krajín, z ktorých sa veľká časť zúčastňovala na karteli v rôznych právnych formách a počas a po skončení obdobia kartelu bola zreorganizovaná. Navyše je potrebné uviesť, že uvedené rozhodnutie, ktoré bolo napísané v anglickom jazyku, muselo byť v celom rozsahu preložené do nemčiny, francúzštiny a taliančiny.

91      Napokon z okolností predchádzajúcich sporu uvedených v bodoch 3 až 10 vyššie vyplýva, že v rámci správneho konania Komisia prijala sériu opatrení, ktoré odôvodňujú dĺžku každej fázy uvedeného konania, ktorej primeranosť na účely vyšetrovania žalobkyne konkrétnym spôsobom nespochybnili, hoci boli k tejto otázke na pojednávaní vypočuté.

92      Dĺžka oboch fáz správneho konania bola teda primeraná na to, aby Komisii umožnila dôkladne posúdiť dôkazy a tvrdenia predložené účastníkmi konania, ktorých sa týka vyšetrovanie.

93      Z toho vyplýva, že žalobkyne nemôžu oprávnene tvrdiť, že dĺžka správneho konania pred Komisiou bola neprimeraná a že Komisia porušila zásadu primeranej lehoty.

94      V každom prípade, aj keby sa konštatovala prípadná neprimeranosť celkovej dĺžky správneho konania a porušenie zásady primeranej lehoty, takéto konštatovanie by vzhľadom na judikatúru citovanú v bodoch 84 až 86 vyššie nebolo samo osebe dostatočné na to, aby viedlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia.

95      Po prvé je potrebné pripomenúť, že podľa žalobkýň boli ich práva na obhajobu porušené, keďže až do prijatia oznámenia o výhradách nemohli presne identifikovať predmet vyšetrovania vedeného Komisiou.

96      V tomto ohľade je potrebné konštatovať, že vzhľadom na skutočnosť, že inšpekcie sa vykonávajú na začiatku vyšetrovania, Komisia ešte nemá k dispozícii presné informácie na to, aby vydala špecifické právne stanovisko, a musí najprv preveriť dôvodnosť svojich podozrení, ako aj rozsah skutočností, ktoré nastali, keďže cieľom inšpekcie je práve zhromaždenie dôkazov týkajúcich sa porušenia, o existencii ktorého má podozrenie (pozri rozsudok z 25. júna 2014, Nexans a Nexans France/Komisia, C‑37/13 P, EU:C:2014:2030, bod 37 a citovanú judikatúru).

97      Najskôr je však potrebné konštatovať, že v rozhodnutí o inšpekcii adresovanom žalobkyniam v januári 2009 sa uvádzalo, že vyšetrovanie Komisie sa týka konkrétnych protisúťažných postupov ako rozdelenie trhov alebo výmena informácií v odvetví podzemných a podmorských elektrických káblov. Bez ohľadu na čiastočné zrušenie tohto rozhodnutia, pokiaľ ide o elektrické káble iné ako podmorské a podzemné káble vysokého napätia, a v rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, táto formulácia umožňuje s presnosťou určiť predmet vyšetrovania, identifikovať porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ, ktoré možno pripísať žalobkyniam, a určiť trhy, na ktorých došlo k uvedeným porušeniam.

98      Ďalej je potrebné zdôrazniť, že žiadosti o informácie adresované žalobkyniam konkretizovali typy stretnutí, dátumy, ako aj miesta, ktoré sú predmetom vyšetrovania vedeného Komisiou. Žalobkyne teda mohli z týchto žiadostí vyvodiť, s akými udalosťami a stretnutiami súvisia podozrenia Komisie. Za týchto okolností nemôžu oprávnene tvrdiť, že od začiatku vyšetrovania neboli informované o jeho predmete a prípadných výhradách Komisie. Mohli si teda pripraviť svoju obhajobu od tohto okamihu a zhromaždiť dokumenty vo svoj prospech, ktoré mali k dispozícii, ako aj vypočuť zainteresovaných zamestnancov.

99      Žalobkyne po druhé tvrdia, že význam obsahu a kontextu rukou písaných poznámok, ktoré Komisia použila ako dôkazy o protisúťažných stretnutiach, nie je možné stanoviť z dôvodu vymiznutia spomienok účastníkov uvedených stretnutí.

100    Toto tvrdenie nemožno prijať. Hoci možno pripustiť, že čím dávnejšie došlo k udalosti, tým ťažšie je spomenúť si na ňu, čo ešte viac sťažuje obhajobu, žalobcovia neuviedli konkrétne ťažkosti, ktoré mali.

101    Z ustálenej judikatúry navyše vyplýva, že žalobkyne sú na základe všeobecnej povinnosti obozretnosti, ktorá je uložená každému podniku alebo združeniu podnikov, povinné zabezpečiť, aby sa v ich obchodných knihách alebo archívoch riadne uchovávali informácie umožňujúce spätne vysledovať ich činnosti najmä s cieľom disponovať potrebnými dôkazmi v prípade súdnych alebo správnych konaní (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júna 2011, Heineken Nederland a Heineken/Komisia, T‑240/07, EU:T:2011:284, bod 301 a citovanú judikatúru). Ako to uznali žalobkyne vo svojej žalobe, keďže im boli adresované žiadosti o informácie zo strany Komisie podľa článku 18 nariadenia č. 1/2003, a fortiori im prináležalo konať so zvýšenou starostlivosťou a prijať všetky opatrenia potrebné na zachovanie dôkazov, ktorými rozumne mohli disponovať.

102    Vzhľadom na uvedené je potrebné dospieť k záveru, že aj keby sa v prejednávanej veci konštatovalo prekročenie primeranej lehoty, žalobkyniam sa nepodarilo preukázať, že v dôsledku uvedeného prekročenia skutočne došlo k porušeniu ich práv na obhajobu.

103    Druhý žalobný dôvod musí byť preto zamietnutý.

104    Pokiaľ ide o argumentáciu žalobkýň predloženú v rámci tohto žalobného dôvodu, podľa ktorej „Komisia neuplatnila primerané zníženie výšky pokút, [ktoré im boli uložené,] vzhľadom na dĺžku správneho konania“ a „primeranú kompenzáciu“, ktoré v dôsledku toho požadujú, je potrebné ju považovať za argumentáciu uvedenú na podporu ich návrhov na zníženie uvedenej sumy, ktoré budú preskúmané v bode 271 nižšie.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady riadnej správy vecí verejných

105    Žalobkyne tvrdia, že napadnuté rozhodnutie spočíva na ústnych tvrdeniach, ktoré sú vágne, nepresné a svojvoľné a ktoré sú uvedené v žiadostiach o zhovievavosť. Okrem toho Komisii vytýkajú, že k týmto vyhláseniam neuviedla priame dôkazy a že ich nevykladala opatrne a obozretne, ako to vyžaduje judikatúra. Z tohto dôvodu podľa nich Komisia porušila zásadu riadnej správy vecí verejných.

106    Žalobkyne okrem toho spochybňujú hodnovernosť vyhlásení žiadateľov o zhovievavosť, keďže uvedené vyhlásenia nepochádzajú od priamych svedkov tvrdených skutočností, ale od externých advokátov. Pokiaľ ide konkrétne o druhého žiadateľa o zhovievavosť, tvrdia, že tieto vyhlásenia formuloval advokát nachádzajúci sa v konflikte záujmov.

107    Komisia s týmito tvrdeniami nesúhlasí.

108    Podľa článku 41 ods. 1 Charty s názvom „Právo na dobrú správu vecí verejných“ „každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote“.

109    Navyše článok 48 ods. 1 Charty s názvom „Prezumpcia neviny a právo na obhajobu“ stanovuje, že „každý, kto je obvinený, sa považuje za nevinného, kým jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom“.

110    Podľa judikatúry sa v rámci konania, ktorého cieľom je uloženie pokuty podnikom za porušenie článku 101 ZFEÚ, Komisia nemôže obmedziť na preskúmanie dôkazov predložených podnikmi, ale musí v záujme riadnej správy vecí verejných prispieť svojimi vlastnými prostriedkami k zisteniu relevantných skutočností a okolností (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 1966, Consten a Grundig/Komisia, 56/64 a 58/64, EU:C:1966:41, s. 501).

111    V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že v rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyne spochybňujú dôveryhodnosť a správnosť dôkazov, ktoré Komisia použila na to, aby im pripísala zodpovednosť za porušenie článku 101 ZFEÚ. V tejto súvislosti je potrebné po prvé uviesť, pokiaľ ide o ich argumentáciu týkajúcu sa porušenia článku 101 ZFEÚ a neexistencie dostatočných dôkazov na konštatovanie, že sa zúčastnili na jedinom a pokračujúcom porušení uvedeného článku, že táto argumentácia bude preskúmaná spoločne s podobnými tvrdeniami, ktoré sú uvedené v rámci šiesteho žalobného dôvodu (pozri body 168 až 186 nižšie).

112    Pokiaľ ide po druhé o argumentáciu žalobkýň týkajúcu sa nejasnosti a nepresnosti ústnych vyhlásení žiadateľov o zhovievavosť, je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že aj keď text žaloby možno v konkrétnych bodoch podložiť a doplniť odkazmi na určité časti dokumentov, ktoré sú k nej priložené, všeobecným odkazom na iné písomnosti, aj keď tvoria prílohu žaloby, nemožno kompenzovať neexistenciu podstatných častí právnej argumentácie, ktoré musia byť uvedené v žalobe (pozri rozsudok zo 17. septembra 2007, Microsoft/Komisia, T‑201/04, EU:T:2007:289, bod 94 a citovanú judikatúru). V prejednávanej veci je uvedená argumentácia len predmetom odkazu na prílohy žaloby. Za týchto okolností je potrebné dospieť k záveru, že táto argumentácia je neprípustná.

113    Po tretie žalobkyne nemôžu oprávnene spochybňovať výlučný charakter postupu vyšetrovania s cieľom dovolávať sa porušenia zásady riadnej správy vecí verejných Komisiou.

114    Je totiž potrebné konštatovať, ako to urobila Komisia, že okrem toho, že v rámci vyšetrovacieho konania boli získané informácie prostredníctvom vyhlásení týkajúcich sa zhovievavosti, toto vyšetrovacie konanie viedlo k neohláseným inšpekciám v priestoroch spoločností Nexans a Nexans France, ako aj v priestoroch žalobkýň, k viacerým žiadostiam o informácie a listom týkajúcim sa opisu skutkových okolností, ktoré boli adresované každému adresátovi, ako aj k písomnej a ústnej argumentácii zo strany účastníkov konania, ktoré tvoria spis skladajúci sa z veľkej časti z e‑mailov, poznámok, rozvrhov pozícií atď. Tieto dôkazy, ktoré sú uvedené v bode 3 napadnutého rozhodnutia s názvom „Opis skutkového stavu“, ktorý obsahuje 398 odôvodnení a 784 poznámok pod čiarou, ako aj iné dodatočné informácie, sú priložené v prílohe I tohto rozhodnutia.

115    V dôsledku toho je potrebné odmietnuť výhrady žalobkýň, ktoré sú navyše uvedené všeobecným spôsobom a bez podrobností, podľa ktorých na jednej strane Komisia v celom rozsahu vychádzala z ústnych vyhlásení zhromaždených na základe programu zhovievavosti bez toho, aby viedla samostatné vyšetrovanie, a na druhej strane Komisia porušila zásadu riadnej správy vecí verejných pri skúmaní dôkazov zhromaždených v rámci vyšetrovacieho konania.

116    Pokiaľ ide o údajný konflikt záujmov, ktorý má podľa žalobkýň jeden z advokátov, ktorý uskutočnil vyhlásenia v rámci spoločnej žiadosti o oslobodenie od pokuty podanej 2. februára 2009 spoločnosťami Sumitomo Electric Industries, Hitachi Cable a J‑Power Systems, postačuje uviesť, že toto tvrdenie nie je podložené konkrétnymi dôkazmi, takže musí byť odmietnuté.

117    Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že Komisia neporušila zásadu riadnej správy vecí verejných.

118    Tretí žalobný dôvod preto treba zamietnuť.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom pripísaní zodpovednosti spoločnosti PrysmianCS za obdobie pred 27. novembrom 2001

119    Žalobkyne sa domnievajú, že Komisia nesprávne považovala PrysmianCS zodpovednú za obdobie, počas ktorého táto spoločnosť ani neexistovala, teda počas obdobia pred 27. novembrom 2001. Tento žalobný dôvod sa delí na dve časti, ktoré sú založené jednak na porušení zásady osobnej zodpovednosti a jednak na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a povinnosti odôvodnenia.

–       O prvej časti založenej na porušení zásady osobnej zodpovednosti

120    Žalobkyne kritizujú záver, ku ktorému dospela Komisia v odôvodnení 730 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého je PirelliCSE, neskôr PrysmianCSE a potom PrysmianCS, „právnym a hospodárskym nástupcom“ spoločnosti PirelliCS, a preto musí zodpovedať za protisúťažné správanie tejto spoločnosti pred 27. novembrom 2001.

121    Žalobkyne konkrétne uvádzajú, pokiaľ ide o konštatovanie týkajúce sa právneho nástupníctva, že 27. novembra 2001 boli hlavné aktíva týkajúce sa činnosti spoločnosti PirelliCS v oblasti energetiky prevedené na PirelliCSE v rámci čiastočného rozdelenia prvej z týchto dvoch spoločností. PirelliCSE neprevzala práva ani povinnosti spoločnosti PirelliCS, takže ju nemožno považovať za jej právneho nástupcu. Naproti tomu, keďže PirelliCS bola absorbovaná spoločnosťou Pirelli 30. decembra 2002, právnym nástupcom spoločnosti PirelliCS sa stala Pirelli, ktorá teda musí zodpovedať za údajné porušenie za obdobie do 27. novembra 2001.

122    Pokiaľ ide o konštatovanie týkajúce sa hospodárskeho nástupníctva, žalobkyne sa domnievajú, že Komisia nesprávne dospela k záveru, že PirelliCSE je nástupkyňou spoločnosti PirelliCS. V tomto ohľade uvádzajú, že zásada hospodárskej kontinuity je výnimkou zo zásady osobnej zodpovednosti, ktorá sa uplatňuje za prísnych podmienok, keďže uvedená zásada nezaručuje účinnosť a odstrašujúci účinok pravidiel hospodárskej súťaže. Dodávajú, že podľa judikatúry sa teória hospodárskeho nástupníctva uplatňuje iba vtedy, keď štrukturálne vzťahy spájajúce prevodcu a nadobúdateľa aktív existujú v čase, keď Komisia prijíma svoje rozhodnutie. Podľa nich v prejednávanej veci právne subjekty, ktoré tvorili podnik zodpovedný za výkon činností v odvetví elektrických káblov do 27. novembra 2001, teda PirelliCS a Pirelli, tvoria v súčasnosti jediný subjekt, ktorému treba pripísať zodpovednosť za protiprávne správanie pred týmto dátumom.

123    Komisia a Pirelli spochybňujú tvrdenia žalobkýň.

124    Na úvod je potrebné zdôrazniť, že ako vyplýva z bodu 5.2.2 napadnutého rozhodnutia a osobitne z odôvodnenia 729 uvedeného rozhodnutia, Komisia zastávala názor, že PrysmianCS je zodpovedná za jediné a pokračujúce porušenie, ktorého sa dopustila jej zložka prevádzkujúca činnosti v odvetví elektrických káblov, a to za celé obdobie porušenia, to znamená od 18. februára 1999 do 28. januára 2009.

125    Konkrétnejšie podľa odôvodnenia 730 napadnutého rozhodnutia činnosti spoločnosti Pirelli týkajúce sa elektrických káblov pôvodne zabezpečovala PirelliCS, potom od 1. júla 2001 PirelliCSE Italia SpA a napokon od 27. novembra 2001 PirelliCSE. Navyše podľa odôvodnení 739 až 741 uvedeného rozhodnutia po akvizícii spoločnosti PirelliCSE dcérskou spoločnosťou spoločnosti Goldman Sachs 28. júla 2005 sa zo spoločnosti PirelliCSE stala PrysmianCSE a následne PrysmianCS.

126    V tomto kontexte Komisia považovala spoločnosť PirelliCSE a v dôsledku toho aj spoločnosť PrysmianCS za „hospodárskych a právnych nástupcov“ spoločnosti PirelliCS, za subjekty zodpovedné za porušenie v období pred 27. novembrom 2001, čo žalobkyne spochybňujú. Tiež je potrebné poznamenať, ako to účastníci konania spresnili vo svojich písomných podaniach 30. decembra 2002, že PirelliCS sa zlúčila formou fúzie absorpciou so spoločnosťou Pirelli SpA, ktorá sa následne zlúčila so spoločnosťou Pirelli 4. augusta 2003. Podľa žalobkýň je to teda Pirelli ako právny nástupca spoločnosti PirelliCS, a nie PirelliCSE, ktorú treba považovať za jedinú zodpovednú za porušujúce správanie vytýkané za obdobie pred 27. novembrom 2001.

127    Podľa ustálenej judikatúry sa právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže týka činností podnikov a pojem podnik zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť nezávisle od jeho právneho postavenia a spôsobu jeho financovania. Ak takýto subjekt porušuje pravidlá hospodárskej súťaže, podľa zásady osobnej zodpovednosti za toto porušovanie zodpovedá (pozri rozsudok z 18. decembra 2014, Komisia/Parker Hannifin Manufacturing a Parker‑Hannifin, C‑434/13 P, EU:C:2014:2456, bod 39 a citovanú judikatúru).

128    Súdny dvor spresnil, že pokiaľ subjekt, ktorý sa dopustil porušovania pravidiel hospodárskej súťaže, je predmetom právnej alebo organizačnej zmeny, táto zmena nemá nevyhnutne za účinok vytvorenie nového podniku zbaveného zodpovednosti za správanie subjektu – predchodcu, ktoré bolo v rozpore s uvedenými pravidlami, ak z hospodárskeho hľadiska existuje totožnosť medzi oboma subjektmi. Ak by sa totiž podniky mohli vyhýbať sankciám jednoduchou zmenou totožnosti v dôsledku reštrukturalizácií, prevodov alebo iných právnych alebo organizačných zmien, cieľ potlačenia správaní, ktoré sú v rozpore s týmito pravidlami, a predchádzania ich obnovovania prostredníctvom odrádzajúcich sankcií by tak bol ohrozený (pozri rozsudok z 18. decembra 2014, Komisia/Parker Hannifin Manufacturing a Parker‑Hannifin, C‑434/13 P, EU:C:2014:2456, bod 40 a citovanú judikatúru).

129    Súdny dvor tak už rozhodol, že ak dva subjekty tvoria ten istý hospodársky subjekt, skutočnosť, že subjekt, ktorý sa dopustil porušenia, ešte existuje, sama osebe nebráni tomu, aby bol sankcionovaný subjekt, na ktorý previedol svoje hospodárske činnosti. Takéto uplatnenie sankcie je prípustné najmä vtedy, ak tieto subjekty boli pod kontrolou tej istej osoby a vzhľadom na tesné väzby, ktoré ich spájajú z hospodárskeho a organizačného hľadiska, uplatňovali v podstate rovnaké obchodné pokyny (pozri rozsudok z 18. decembra 2014, Komisia/Parker Hannifin Manufacturing a Parker‑Hannifin, C‑434/13 P, EU:C:2014:2456, bod 41 a citovanú judikatúru).

130    V prejednávanej veci, ako to bolo vysvetlené v bode 125 vyššie, zabezpečoval činnosť v oblasti elektrických káblov v rámci skupiny Pirelli subjekt, ktorý sa priamo podieľal na predmetnom porušení, a ktorý bol od 18. februára 1999 do 28. júla 2005 predmetom viacerých interných organizačných zmien a prevodov. Ide však o transakcie, ktoré Komisii nebránia predovšetkým dospieť k záveru, že PirelliCSE sa stala hospodárskym nástupcom spoločnosti PirelliCS od 27. novembra 2001 a že z tohto dôvodu sa musí prvá z uvedených spoločností považovať za zodpovednú za účasť na predmetnom porušení v období až do uvedeného dátumu.

131    Na jednej strane je totiž potrebné zdôrazniť, ako to je uvedené v napadnutom rozhodnutí, že od 18. februára 1999 do 1. júla 2001 patril subjekt zabezpečujúci činnosť v odvetví elektrických káblov v rámci skupiny Pirelli a priamo sa podieľajúci na predmetnom porušení do spoločnosti PirelliCS vo forme osobitnej divízie. Následne 1. júla 2001 PirelliCS previedla časť prevádzkových činností v odvetví elektrických káblov na svoju dcérsku spoločnosť PirelliCSE Italia. Prevod sa týkal talianskych aktív a zariadení na výrobu elektrických káblov. Navyše 27. novembra 2001 PirelliCS previedla zvyšnú časť svojich činností v odvetví elektrických káblov, ako aj podiel v spoločnosti PirelliCSE Italia vrátane subjektu, ktorý sa podieľal na predmetnom porušení, na spoločnosť PirelliCSE. V tomto ohľade je potrebné spresniť, že hoci žalobkyne vo svojich písomných podaniach tvrdili, že na PirelliCSE neboli prevedené všetky aktíva spoločnosti PirelliCS, takémuto tvrdeniu odporuje bod 37 vyjadrenia žalobkýň k oznámeniu výhrad z 24. októbra 2011, ktoré bolo priložené k žalobe. Všeobecný súd mohol navyše v nadväznosti na otázku položenú v tejto súvislosti na pojednávaní konštatovať, že aktíva, ktoré neboli na spoločnosť PirelliCSE prevedené, mali v prejednávanej veci len okrajový a nevýrobný charakter. Z uvedeného napokon vyplýva, že od 27. novembra 2001 sa PirelliCSE stala v rámci uvedenej skupiny jediným podnikom s úplnou kontrolou nad činnosťami v odvetví podzemných a podmorských elektrických káblov.

132    Na druhej strane je dôležité poznamenať, že v okamihu, keď došlo k prvému prevodu aktív medzi spoločnosťami PirelliCS a PirelliCSE Italia, tieto dva subjekty spájali tesné väzby v zmysle judikatúry citovanej v bode 129 vyššie, keďže PirelliCSE Italia bola 100 % dcérskou spoločnosťou spoločnosti PirelliCS a keďže, ako to vyplýva z odôvodnenia 730 napadnutého rozhodnutia, obe spoločnosti patrili do tej istej skupiny Pirelli. Navyše je potrebné domnievať sa, že pri druhom prevode aktív PirelliCS a PirelliCSE vzhľadom na tesné väzby, ktoré ich spájajú z hospodárskeho a organizačného hľadiska, uplatňovali v podstate rovnaké obchodné pokyny. V tejto súvislosti je na jednej strane potrebné pripomenúť, že uvedené dva subjekty boli pod kontrolou tej istej právnickej osoby, a to spoločnosti Pirelli SpA, neskôr Pirelli, a na druhej strane, že v odôvodneniach 737 a 738 uvedeného rozhodnutia Komisia konštatovala, že v období od 18. februára 1999 do 28. júla 2005 Pirelli vykonávala rozhodujúci vplyv na prevádzkovú divíziu elektrických káblov zapojenú do predmetného kartelu, čo žalobkyne nespochybnili.

133    Z toho vyplýva, že podľa zásady hospodárskej kontinuity, ako ju definuje judikatúra Súdneho dvora, sa Komisia správne domnievala, že zodpovednosť za protiprávne správanie spoločnosti PirelliCS do 27. novembra 2001 prešla na spoločnosť PirelliCSE.

134    Uvedený záver nemožno oprávnene spochybniť inými tvrdeniami uvádzanými žalobkyňami.

135    Po prvé je potrebné odmietnuť tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého tesné väzby spájajúce spoločnosť prevodcu a spoločnosť nadobúdateľa musia existovať v čase, keď Komisia prijíma svoje rozhodnutie, ktorým sa konštatuje, že došlo k porušeniu. Hoci je potrebné, aby k dátumu prevodu existovali medzi prevádzajúcim a nadobúdateľom štrukturálne väzby umožňujúce domnievať sa v súlade so zásadou osobnej zodpovednosti, že oba subjekty tvoria jediný podnik, vzhľadom na účel sledovaný zásadou hospodárskej kontinuity sa však nevyžaduje, aby tieto väzby pretrvávali počas celého zvyšného obdobia porušovania alebo až do prijatia rozhodnutia, ktorým sa sankcionuje porušenie (rozsudok z 18. decembra 2014, Komisia/Parker Hannifin Manufacturing a Parker‑Hannifin, C‑434/13 P, EU:C:2014:2456, bod 51).

136    Po druhé tvrdeniu žalobkýň, podľa ktorého PrysmianCS nemožno považovať za zodpovednú za obdobie, počas ktorého ešte ani neexistovala, nemožno vyhovieť. V tejto súvislosti postačuje uviesť, že nemožno vylúčiť situáciu hospodárskej kontinuity novozaloženého podniku ako v prejednávanej veci, na ktorý sú prevedené aktíva určitej ekonomickej činnosti a ktorá je následne prevedená na samostatnú tretiu osobu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2014, Komisia/Parker Hannifin Manufacturing a Parker‑Hannifin, C‑434/13 P, EU:C:2014:2456, bod 53).

137    Po tretie je potrebné odmietnuť tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého vzhľadom na skutočnosť, že PirelliCS existovala až do fúzie so spoločnosťou Pirelli SpA 30. decembra 2002, Pirelli by mala byť zodpovedná za časť porušenia až do úplného prevodu činností v odvetví káblov na spoločnosť PirelliCSE. V tomto ohľade z judikatúry vyplýva, že ak dva subjekty tvoria ten istý hospodársky subjekt, skutočnosť, že subjekt, ktorý sa dopustil porušenia, ešte existuje, sama osebe nebráni tomu, aby bol sankcionovaný subjekt, na ktorý previedol svoje hospodárske činnosti (rozsudok z 18. decembra 2014, Komisia/Parker Hannifin Manufacturing a Parker‑Hannifin, C‑434/13 P, EU:C:2014:2456, bod 54).

138    Po štvrté skutočnosť, že Pirelli bola naďalej životaschopnou spoločnosťou v čase, keď Komisia prijala napadnuté rozhodnutie, nemôže odôvodňovať, ako to tvrdia žalobkyne, pripísanie zodpovednosti za priamu účasť na predmetnom karteli, konkrétne do 27. novembra 2001. Postačuje totiž uviesť, že ekonomická životaschopnosť ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia bývalej materskej spoločnosti dotknutého podniku nie je jedným z kritérií, ktoré musí byť podľa judikatúry Súdneho dvora citovanej v bodoch 128 a 129 vyššie zohľadnené na účely uplatnenia zásady hospodárskej kontinuity. Navyše je potrebné pripomenúť, že zodpovednosť spoločnosti Pirelli ako materskej spoločnosti do 28. júla 2005 bola v uvedenom rozhodnutí uznaná, keďže podľa článku 2 písm. g) tohto rozhodnutia sa považuje za „spoločne a solidárne“ zodpovednú za zaplatenie časti pokuty.

139    Vzhľadom na uvedené je potrebné dospieť k záveru, že Komisia neporušila zásadu osobnej zodpovednosti, keď spoločnosti PirelliCSE pripísala zodpovednosť za priamu účasť na porušení za obdobie pred 27. novembrom 2001.

140    Vo zvyšnej časti aj za predpokladu, ako to tvrdia žalobkyne, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď považovala PirelliCSE za právneho nástupcu spoločnosti PirelliCS, toto konštatovanie nemá vplyv na účely pripísania zodpovednosti prvej z týchto spoločností za priamu účasť na porušení pred 27. novembrom 2001, keďže Komisia v každom prípade správne konštatovala, že PirelliCSE je hospodárskym nástupcom spoločnosti PirelliCS, a teda je zodpovedná za uvedené obdobie.

141    Prvú časť tohto žalobného dôvodu je potrebné zamietnuť.

–       O druhej časti založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a povinnosti odôvodnenia

142    Žalobkyne tvrdia, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania a povinnosť odôvodnenia v podstate z dôvodu, že PrysmianCS je jediným subjektom, ktorý bol považovaný za zodpovedný z titulu jeho postavenia nástupcu iného podniku. Podľa nich sa Nexans France a Silec Cable vyhli pripísaniu tejto zodpovednosti, hoci ich situácia bola podobná.

143    Komisia a Pirelli vyvracajú tvrdenia žalobkýň.

144    Podľa ustálenej judikatúry zásada rovnosti zaobchádzania alebo zákazu diskriminácie vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rôznymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudky z 27. júna 2012, Bolloré/Komisia, T‑372/10, EU:T:2012:325, bod 85 a citovanú judikatúru, a z 19. januára 2016, Mitsubishi Electric/Komisia, T‑409/12, EU:T:2016:17, bod 108 a citovanú judikatúru).

145    Navyše Súdny dvor nedávno pripomenul, že pokiaľ podnik svojím správaním porušil článok 101 ZFEÚ, nemôže sa úplne vyhnúť sankcii z dôvodu, že inému hospodárskemu subjektu nebola uložená pokuta. Podnik, ktorému bola uložená pokuta z dôvodu jeho účasti na karteli v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, totiž nemôže požiadať o zrušenie tejto pokuty alebo zníženie jej výšky z dôvodu, že iný účastník toho istého kartelu nebol sankcionovaný za časť alebo celý rozsah svojej účasti na uvedenom karteli [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júna 2016, Evonik Degussa a AlzChem/Komisia, C‑155/14 P, EU:C:2016:446, body 58 a 59, a z 9. marca 2017, Samsung SDI a Samsung SDI (Malaysia)/Komisia, C‑615/15 P, neuverejnený, EU:C:2017:190, body 37 a 38 a citovanú judikatúru].

146    Dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania musí byť v súlade s dodržaním zásady zákonnosti, čo znamená, že nikto nemôže vo svoj prospech uplatňovať protiprávnosť, z ktorej má prospech iná osoba. Prípadná protiprávnosť, ku ktorej došlo voči inému podniku, ktorý nie je účastníkom tohto konania, totiž nemôže súd Únie priviesť k tomu, aby konštatoval diskrimináciu, a teda protiprávnosť vo vzťahu k žalobkyniam. Takýto prístup by znamenal uznanie zásady „rovnosti zaobchádzania v rámci protiprávnosti“ a viedol by k tomu, že v prejednávanej veci by sa Komisii uložila povinnosť nezohľadniť dôkazy, ktoré má k dispozícii na účely sankcionovania podniku, ktorý sa dopustil sankcionovateľného porušenia, výlučne z dôvodu, že iný podnik, ktorý sa prípadne nachádza v porovnateľnej situácii, sa takejto sankcii protiprávne vyhol. Navyše ako okrem toho jasne vyplýva z judikatúry týkajúcej sa zásady rovnosti zaobchádzania, v prípade, že podnik svojím vlastným konaním porušil článok 101 ods. 1 ZFEÚ, nemôže sa vyhnúť akejkoľvek sankcii z dôvodu, že iným hospodárskym subjektom nebola uložená pokuta, pokiaľ tak, ako v prejednávanej veci, súd Únie neposudzoval situáciu týchto hospodárskych subjektov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2006, Peróxidos Orgánicos/Komisia, T‑120/04, EU:T:2006:350, bod 77).

147    V prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, ako to vyplýva z bodu 139 vyššie, že Komisia sa nedopustila žiadneho porušenia zásady osobnej zodpovednosti, keď pripísala spoločnosti PirelliCSE a v dôsledku toho spoločnosti PrysmianCS zodpovednosť za účasť na porušení za obdobie do 27. novembra 2001. Preto aj za predpokladu, že by sa Komisia dopustila prípadnej protiprávnosti tým, že nezohľadnila zodpovednosť spoločností Nexans France a Silec Cable v zmysle, ako to tvrdia žalobkyne, Všeobecný súd sa na základe judikatúry citovanej v bodoch 145 a 146 vyššie domnieva, že takáto prípadná protiprávnosť, o ktorej v rámci konania o predmetnej žalobe nekoná, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby konštatoval diskrimináciu, a teda protiprávnosť vo vzťahu k žalobkyniam.

148    Druhú časť tohto žalobného dôvodu je teda potrebné zamietnuť, a preto sa zamieta aj uvedený žalobný dôvod v celom jeho rozsahu.

 O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 v rozsahu, v akom Komisia neurčila podiely solidárnych spoludlžníkov v rámci ich vnútorného vzťahu

149    Žalobkyne, ako aj Goldman Sachs, tvrdia, že Komisia mala určiť podiely solidárnych spoludlžníkov v rámci ich vnútorného vzťahu. Podľa nich nie je takéto určenie nevyhnutné v prípade, keď spoločnosti v čase prijatia napadnutého rozhodnutia patria do tej istej skupiny. Naproti tomu v prípade, že hospodárska jednotka vytvorená týmito spoločnosťami už neexistuje, ako to je v prejednávanej veci, Komisia mala povinnosť vykonať toto určenie v uvedenom rozhodnutí.

150    Komisia a Pirelli tieto tvrdenia spochybňujú.

151    Podľa judikatúry Súdneho dvora sa pojem práva Únie solidárna zodpovednosť za zaplatenie pokuty v rozsahu, v akom je iba prejavom právneho účinku pojmu podnik, týka iba podniku, a nie spoločností, ktoré ho tvoria (pozri rozsudok z 26. januára 2017, Villeroy & Boch/Komisia, C‑625/13 P, EU:C:2017:52, bod 150 a citovanú judikatúru).

152    Hoci z článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 vyplýva, že Komisia môže solidárne uložiť pokutu viacerým spoločnostiam, pokiaľ sú súčasťou toho istého podniku, ani znenie tohto ustanovenia, ani cieľ mechanizmu solidarity neumožňujú domnievať sa, že táto sankčná právomoc je nad rámec určenia vonkajšieho vzťahu solidarity aj právomocou určiť podiely solidárnych spoludlžníkov v rámci ich vnútorného vzťahu (pozri rozsudok z 26. januára 2017, Villeroy & Boch/Komisia, C‑625/13 P, EU:C:2017:52, bod 151 a citovanú judikatúru).

153    Naopak cieľ mechanizmu solidarity spočíva v skutočnosti, že predstavuje doplňujúci právny nástroj, ktorým disponuje Komisia na posilnenie účinnosti jej konania v oblasti vymáhania pokút uložených za porušenia práva hospodárskej súťaže, keďže tento mechanizmus znižuje riziko insolventnosti pre Komisiu ako veriteľa dlhu, ktorý predstavujú tieto pokuty, čo sa podieľa na cieli odstrašenia, ktorý všeobecne sleduje právo hospodárskej súťaže (pozri rozsudok z 26. januára 2017, Villeroy & Boch/Komisia, C‑625/13 P, EU:C:2017:52, bod 152 a citovanú judikatúru).

154    Určenie podielov v rámci vnútorného vzťahu existujúceho medzi solidárnymi spoludlžníkmi sa netýka tohto dvojitého cieľa. Ide totiž o spor, ktorý nastane neskôr a na ktorom Komisia už v zásade nemá záujem, keďže celá pokuta jej bola zaplatená jedným alebo viacerými uvedenými spoludlžníkmi (pozri rozsudok z 26. januára 2017, Villeroy & Boch/Komisia, C‑625/13 P, EU:C:2017:52, bod 153 a citovanú judikatúru).

155    V prejednávanej veci postačuje vzhľadom na judikatúru citovanú v bodoch 151 až 154 vyššie konštatovať, že Komisia nebola v prejednávanej veci povinná určiť podiely žalobkýň a vedľajších účastníkov konania v rámci ich vnútorného vzťahu. Keďže totiž Komisia dospela k záveru, že počas celého obdobia porušovania žalobkyne a vedľajší účastníci konania tvorili jeden podnik v zmysle práva hospodárskej súťaže, čo žalobcovia nespochybňujú, mohla sa obmedziť na určenie výšky pokuty, ktorú boli tieto spoločnosti solidárne povinné zaplatiť.

156    Okrem toho tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého v čase prijatia napadnutého rozhodnutia vedľajší účastníci konania s nimi už netvorili jeden subjekt, nemôže spochybniť záver uvedený v bode 155 vyššie.

157    Na jednej strane je potrebné zdôrazniť, že prijatie predmetného tvrdenia by bolo v rozpore so samotným pojmom solidárnej zodpovednosti. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že z mechanizmu solidarity z definície vyplýva, že Komisia sa môže obrátiť buď na materskú spoločnosť alebo dcérsku spoločnosť bez stanovenia podielov v zmysle uvádzanom žalobkyňami. Ako už totiž Súdny dvor rozhodol, neexistuje „prednosť“, pokiaľ ide o uloženie pokuty jednej alebo druhej z týchto spoločností (pozri rozsudok z 18. júla 2013, Dow Chemical a i./Komisia, C‑499/11 P, EU:C:2013:482, bod 49 a citovanú judikatúru).

158    Na druhej strane je potrebné sa domnievať, že prijatie takéhoto tvrdenia by mohlo ohroziť cieľ mechanizmu solidarity, ktorý podľa judikatúry citovanej v bode 153 vyššie spočíva v skutočnosti, že predstavuje dodatočný právny nástroj, ktorým disponuje Komisia na posilnenie účinnosti vymáhania uložených pokút, ako aj cieľa odstrašenia, ktorý všeobecne sleduje právo hospodárskej súťaže.

159    Vzhľadom na uvedené je potrebné sa domnievať, že Komisia v prejednávanej veci neporušila ustanovenia článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, keď neurčila podiely žalobkýň a vedľajších účastníkov konania v rámci ich vnútorného vzťahu.

160    Piaty žalobný dôvod preto musí byť zamietnutý.

 O šiestom žalobnom dôvode založenom na nedostatočnosti dôkazov o existencii porušenia článku 101 ZFEÚ

161    Žalobkyne v podstate tvrdia, že Komisia z právneho hľadiska dostatočným spôsobom nepreukázala existenciu protisúťažnej dohody v rozpore s článkom 101 ZFEÚ, a v dôsledku toho ich účasť na nej. Podľa nich existencia dohody o „domácom území“ nie je podložená dostatočnými dôkazmi a z tohto dôvodu nie je podložená ani „európska vetva kartelu“, ako ju opisuje Komisia.

162    Žalobkyne po prvé zastávajú názor, že návrhy Komisie týkajúce sa existencie dohody na „domácom území“ spočívajú na tautologickom odôvodnení, ktoré im nenecháva žiadny priestor na obhajobu. V tejto súvislosti tvrdia, že Komisia nepredložila priamy dôkaz o existencii uvedeného princípu. Okrem toho kritizujú skutočnosť, že neexistencia diskusií o európskych projektoch sa vykladá ako znak existencie protisúťažnej dohody a pokusy japonských a juhokórejských spoločností „vstúpiť“ do EHP sa nevykladajú ako znak hospodárskej súťaže, ale ako porušenie tohto princípu.

163    Žalobkyne po druhé tvrdia, že v priebehu správneho konania predložili viacero alternatívnych vysvetlení udalostí uvádzaných v napadnutom rozhodnutí, ako aj vysvetlenia skutočnosti, že japonskí a juhokórejskí výrobcovia boli odrádzaní od uplatňovania hospodárskej súťaže v EHP.

164    Žalobkyne na jednej strane poznamenávajú, že k trojstranným stretnutiam „A/R/K“ v oblasti vývoznej spolupráce došlo medzi rokmi 1998 a 2005 v nadväznosti na uzatvorenie Super Tension Cables Export Agreement (dohoda o vývoze káblov veľmi vysokého napätia, ďalej len „STEA“) a vytvorenie Sub‑marine Cable Export Association (Združenie pre vývoz podmorských káblov, ďalej len „SMEA“) týkajúce sa projektov, ktoré boli uskutočnené alebo ktoré sa mali uskutočniť mimo EHP, ale bez toho, aby vyústili do akejkoľvek dohody.

165    Na druhej strane žalobkyne tvrdia, že japonským a juhokórejským spoločnostiam bráni viacero prekážok vykonávať činnosť v EHP a európskym spoločnostiam bráni viacero prekážok vykonávať činnosť v Japonsku a Južnej Kórei. Tieto prekážky sa konkrétne týkajú značného rozdielu medzi jednotlivými krajinami, pokiaľ ide o charakteristiky projektov, kultúrne a jazykové odlišnosti, skutočnosť, že niektorí prevádzkovatelia sietí odmietajú obchodovať s dodávateľmi, ktorí nemajú aspoň zástupcu, ktorý je fyzicky prítomný v predmetnej krajine, a náklady na dopravu. Žalobkyne napokon tvrdia, že skutočnosť, že od začatia vyšetrovania viacero japonských a juhokórejských subjektov podniklo kroky s cieľom „vstúpiť“ do EHP, nemôže postačovať na vylúčenie týchto tvrdení.

166    Po tretie žalobkyne zdôrazňujú, že v rozsahu, v akom Komisia nepreukázala existenciu dohody o „domácom území“, nemôže im vytýkať ani existenciu kartelu týkajúceho sa prideľovania projektov na európskej úrovni.

167    Komisia tieto tvrdenia spochybňuje.

168    Na úvod je potrebné zdôrazniť, že v rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyne opätovne opakujú tvrdenia, ktorých cieľom je preukázať, že Komisia na účely svojich konštatovaní vychádzala výlučne zo žiadostí o zhovievavosť, čím sa zdôrazňuje slabé odhodlanie vyšetrovať. Ako však vyplýva z preskúmania uskutočneného v rámci tretieho žalobného dôvodu založeného na porušení zásady riadnej správy vecí verejných zo strany Komisie, naopak je potrebné konštatovať, že tvrdenie, podľa ktorého Komisia v celom rozsahu vychádzala z ústnych vyhlásení zhromaždených na základe programu zhovievavosti bez toho, aby vykonala samostatné vyšetrovanie, nie je podložené informáciami vyplývajúcimi z napadnutého rozhodnutia a najmä obsahom bodu 3 tohto rozhodnutia, v ktorom tak, ako to vyplýva z bodu 114 vyššie, Komisia uvádza rôzne dôkazy, ktoré použila na podporu svojich záverov, pokiaľ ide o predmetný kartel.

169    Pokiaľ ide o tvrdenia žalobkýň, podľa ktorých sa Komisii nepodarilo preukázať existenciu dohody o „domácom území“, je potrebné pripomenúť, ako to vyplýva z bodu 12 vyššie, ako aj z odôvodnenia 76 a nasl. napadnutého rozhodnutia, že v súlade s uvedenou dohodou sa juhokórejskí a japonskí výrobcovia považovali za subjekty, ktoré nekonkurujú európskym výrobcom na európskom „domácom území“, ako ho definujú účastníci kartelu, a to výmenou za záväzok európskych výrobcov, že im nebudú konkurovať na „domácich územiach“ najmä v Japonsku a Južnej Kórei. Táto dohoda sa podľa Komisie spája s dohodou o „vývozných územiach“, ktorá spočíva v tom, že medzi európskych výrobcov na jednej strane a japonských a juhokórejských výrobcov na druhej strane sa rozdelia projekty, ktoré sa nachádzajú mimo „domácich území“, v súlade s „kvótou 60/40“. V tejto súvislosti z odôvodnení 79 a 247 uvedeného rozhodnutia vyplýva, že Grécko dlho nebolo súčasťou európskeho „domáceho územia“ v zmysle predmetnej dohody a že projekty umiestnené v Grécku patrili do prideľovania „vývozných území“.

170    V prejednávanej veci nemožno existenciu dohody o „domácom území“ ani „európskej vetvy kartelu“ oprávnene spochybniť tvrdeniami, ktoré v tomto ohľade uvádzajú žalobkyne.

171    V prvom rade je totiž potrebné zdôrazniť, že dohoda o „domácom území“ je opísaná v odôvodneniach 76 až 86 napadnutého rozhodnutia na základe skutočností, ktoré žalobkyne osobitne nespochybňujú. Existenciu dohody navyše dokladajú dôkazy uvedené v bode 3 uvedeného rozhodnutia s názvom „Opis skutkového stavu“, ktoré žalobkyne opäť nespochybnili konkrétnymi dôkazmi. V odôvodneniach 107 až 115 tohto rozhodnutia Komisia navyše zhrnula bez toho, aby sa žalobkyne pokúsili preukázať opak, dôkazy o existencii „európskej vetvy kartelu“.

172    Okrem toho v odôvodnení 493 napadnutého rozhodnutia Komisia zhrnula všetky dôkazy zhromaždené počas vyšetrovania vrátane dôkazov týkajúcich sa dohody o „domácom území“ a „európskej vetvy kartelu“, ktoré žalobkyne nespochybňujú osobitnými tvrdeniami s výnimkou tvrdení uvedených v odôvodnení 234 uvedeného rozhodnutia bez podporných dôkazov. Z preskúmania skutočností citovaných v odôvodnení 493 tohto rozhodnutia konkrétne vyplýva toto:

–        po prvé účastníci kartelu implicitne alebo explicitne prijali dohodu alebo zosúladený postup, podľa ktorých bolo európske „domáce územie“ chránené pred hospodárskou súťažou japonských a juhokórejských dodávateľov elektrických káblov, a naopak [odôvodnenie 493 písm. a) napadnutého rozhodnutia],

–        po druhé „členovia R“ kartelu sa zúčastňovali na „európskej vetve kartelu“, ktorá rozdeľovala územia a klientov v rámci EHP [odôvodnenie 493 písm. b) napadnutého rozhodnutia],

–        po tretie viacero účastníkov vrátane žalobkýň sa dohodlo na cenách ponúkaných za podmorské a podzemné elektrické káble vrátane káblov pre projekty v EHP [odôvodnenie 493 písm. d) napadnutého rozhodnutia],

–        po štvrté viacero účastníkov vrátane žalobkýň sa zapojilo do predkladania krycích ponúk s cieľom zabezpečiť dohodnuté rozdelenie projektov podmorských a podzemných elektrických káblov vrátane káblov pre projekty v EHP [odôvodnenie 493 písm. e) napadnutého rozhodnutia],

–        po piate viacero účastníkov vrátane žalobkýň sa zapojilo do výmeny citlivých a strategických obchodných informácií, ako sú ich disponibilná kapacita alebo ich záujem o konkrétne verejné obchodné súťaže vrátane záujmu o projekty v EHP [odôvodnenie 493 písm. f) napadnutého rozhodnutia],

–        po šieste niektorí účastníci vrátane žalobkýň sa zapojili do praktík, ktorých cieľom bolo posilniť kartel, vrátane kolektívneho odmietnutia poskytnúť príslušenstvo alebo technickú podporu niektorým konkurentom [odôvodnenie 493 písm. g) napadnutého rozhodnutia],

–        po siedme viacero účastníkov vrátane žalobkýň monitorovalo vykonávanie dohôd o rozdelení a určení cien na základe vzájomnej výmeny rozvrhov pozícií a informácií týkajúcich sa trhu a zavedenie informačných povinností vrátane takýchto povinností týkajúcich sa projektov v EHP [odôvodnenie 493 písm. h) napadnutého rozhodnutia].

173    Napokon je potrebné zdôrazniť, že okrem zistení Komisie, ktoré sa vzťahujú najmä na dohodu o „domácom území“ a „európsku vetvu kartelu“, odôvodnenie 493 napadnutého rozhodnutia tiež odkazuje na všetky dôkazy spájajúce sa s pravidlom, ktoré sa týka „vývozných území“, do ktorého sa žalobkyne tiež zapojili.

174    V dôsledku toho dôkazy zhromaždené Komisiou, ktorých predloženie si vyžiadal Všeobecný súd v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania a vykonanie dokazovania počas písomnej časti konania v tejto veci (pozri bod 28 vyššie), potvrdzujú existenciu dohody o „domácom území“ a existenciu „európskej vetvy kartelu“, ako aj účasť žalobkýň na uvedenom karteli bez toho, aby žalobkyne predložili konkrétne dôkazy, ktoré by mohli spochybniť, ako to tvrdia, zhodu vôle na vykonávaní dohody týkajúcej sa EHP.

175    Po druhé je potrebné zdôrazniť, ako to tvrdí Komisia, že žalobkyne vo svojich písomných podaniach nespochybňujú dôkazy uvedené v napadnutom rozhodnutí, ale obmedzujú sa len na citáciu izolovaných výňatkov uvedeného rozhodnutia, najmä odôvodnení 78, 501 a 626 tohto rozhodnutia, s cieľom spochybniť dôveryhodnosť konštatovaní, pokiaľ ide o existenciu dohody o „domácom území“. V tejto súvislosti je okrem toho potrebné konštatovať, že v tom istom rozhodnutí sa uvádza viacero skutočností, ktoré podporujú usvedčujúce dôkazy uvedené žiadateľkami o zhovievavosť, ústne vyhlásenia a odpovede na žiadosti o informácie, a to nad rámec dokumentov zhromaždených v priebehu inšpekcií, ktoré preukazujú uvedenú existenciu.

176    Osobitne je potrebné zdôrazniť, že odôvodnenie 626 napadnutého rozhodnutia sa odvoláva na viacero ďalších odôvodnení uvedeného rozhodnutia, ktoré obsahujú dôkazy o existencii dohody o „domácom území“, konkrétne odôvodnenia 306, 329, 353, 355, 357, 358, 380, 384, 386, 393, 428 a 437 tohto rozhodnutia, ktoré žalobkyne podrobne nespochybnili. Navyše v odôvodneniach 80 až 86 toho istého rozhodnutia sa uvádza, že takáto dohoda sa uplatňuje na európske projekty, ktoré sú predmetom diskusií medzi európskymi, japonskými a juhokórejskými prevádzkovateľmi. Ako navyše uvádza Komisia, tieto dôkazy sú v rozpore s výňatkom ústneho vyhlásenia spoločnosti J‑Power Systems, ktorý žalobkyne citujú s cieľom podporiť svoje tvrdenie, podľa ktorého sa kontakty, ktoré existovali medzi výrobcami elektrických káblov a ktoré sa vzťahujú na „vývozné územia“, prerušili na konci roka 2004. Sú tiež dostatočné na vyvrátenie vysvetlenia uvádzaného žalobkyňami, podľa ktorého sa stretnutia, na ktorých sa uvedení výrobcovia rozhodli spolupracovať na trhu, týkali len projektov mimo EHP.

177    Po tretie v odôvodneniach 502 až 509 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza dôkazy s cieľom preukázať, že dohoda o „domácom území“ a „európska vetva kartelu“ sa vykonávali. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyne citujú fragmenty uvedených dôkazov, ale konkrétne nespochybňujú pokyny dané ázijským výrobcom s cieľom zabezpečiť vykonávanie uvedenej dohody. Ako to navyše zdôrazňuje Komisia a ako to vyplýva z citovaných odôvodnení, žalobkyne nespochybňujú ani dôkazy týkajúce sa skutočností, že účastníci si boli vedomí protiprávnej povahy svojich činností a že prijali niekoľko organizačných a technických opatrení, aby neboli odhalení.

178    Pokiaľ ide po štvrté o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého Komisia mala analyzovať účinky kartelu, postačuje uviesť, že takáto povinnosť nevznikne, pokiaľ ide o porušenia na základe cieľa, ako je to v prípade rozdelenia trhu konštatovaného v napadnutom rozhodnutí (pozri rozsudok zo 16. júna 2015, FSL a i./Komisia, T‑655/11, EU:T:2015:383, bod 420 a citovanú judikatúru). V každom prípade je potrebné poukázať na to, že v bode 3.3 napadnutého rozhodnutia sa uvádzajú dôkazy, ktoré žalobkyne konkrétnym spôsobom nespochybnili a ktorých cieľom je preukázať, že kartel sa realizoval, a najmä sa v ňom uvádzajú príklady, a to vrátane odôvodnení 113 a 114 uvedeného rozhodnutia. Okrem toho je potrebné dodať, že aj keď, ako to uvádzajú žalobkyne, niektoré projekty rozdelené medzi účastníkov kartelu uvedené najmä v odôvodnení 192, odôvodnení 234 písm. a) a odôvodnení 151 tohto rozhodnutia neboli vykonané, z judikatúry citovanej v odôvodnení 645 toho istého rozhodnutia vyplýva, že hoci aj čiastočné plnenie dohody, ktorej predmet je protisúťažný, postačuje na vylúčenie možnosti prijať záver o neexistencii dopadu uvedenej dohody na trh (rozsudok z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, EU:T:2005:367, bod 148). Je potrebné dodať, že tieto projekty nie sú v žiadnom prípade spôsobilé spochybniť všetky ostatné dôkazy citované Komisiou.

179    Po piate žalobkyne v podstate tvrdia, že z technických, obchodných a historických dôvodov nemali japonskí a juhokórejskí výrobcovia dôvod súťažiť o „európske projekty“. Podľa nich tieto dôvody predstavujú prijateľné vysvetlenie dôkazov predložených v napadnutom rozhodnutí.

180    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v súlade s judikatúrou môže dohoda, ktorej cieľom je chrániť európskych výrobcov na ich území Únie pred skutočnou alebo potenciálnou konkurenciou pochádzajúcou od iných zahraničných výrobcov, obmedzovať hospodársku súťaž, okrem prípadu, že by existovali neprekonateľné prekážky vstupu na európsky trh vylučujúce akúkoľvek potenciálnu konkurenciu zo strany týchto zahraničných výrobcov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. mája 2014, Toshiba/Komisia, T‑519/09, neuverejnený, EU:T:2014:263, bod 230).

181    V prejednávanej veci žalobkyne nemôžu tvrdiť, že japonskí a juhokórejskí výrobcovia neboli prinajmenšom potenciálnymi konkurentmi európskych výrobcov v rámci EHP.

182    Po prvé je totiž potrebné zdôrazniť, ako to vyplýva z odôvodnenia 658 napadnutého rozhodnutia, že pristúpenie k dohode bolo pravidelne potvrdzované účastníkmi a „členovia A“ a „R“ kartelu sa navzájom informovali o výzvach na predkladanie ponúk pochádzajúcich z „území“ druhého účastníka. Po druhé v súlade s odôvodnením 663 uvedeného rozhodnutia európski klienti pravidelne vyzývali japonských a juhokórejských výrobcov, aby predložili ponuku pre ich projekty. Navyše v tomto odôvodnení Komisia odkazuje na odôvodnenia 231 a 279 tohto rozhodnutia, v ktorých sú uvedené viaceré dôkazy, z ktorých vyplýva, že dvaja japonskí výrobcovia boli oslovení pre projekty, ktoré sa mali realizovať v rámci EHP, najmä v Holandsku, Spojenom kráľovstve, Španielsku a Taliansku. Po tretie skutočnosť, ako to vyplýva z odôvodnení 664 a 666 toho istého rozhodnutia, že rozdielni klienti môžu mať rôzne technické požiadavky, ako to tvrdia žalobkyne, sa uplatňuje na všetkých potenciálnych dodávateľov bez ohľadu na to, či sú európski, japonskí alebo juhokórejskí. Po štvrté, ako to bolo uvedené v odôvodnení 666 predmetného rozhodnutia, od začatia vyšetrovania Komisie podniklo viacero japonských a juhokórejských účastníkov kroky s cieľom zúčastniť sa na projektoch, ktoré sa mali realizovať v rámci EHP. Po piate je potrebné zdôrazniť, že v rokoch 2001 a 2005 sa podľa odôvodnenia 661 toho istého rozhodnutia jeden juhokórejský podnik zúčastnil na projektoch, ktoré sa realizovali v EHP a pozostávali z predaja systémov elektrických káblov. Taká účasť potvrdzuje skutočnosť, že uvedený podnik bol prinajmenšom potenciálnym konkurentom európskych výrobcov v rámci EHP a že neexistovali žiadne neprekonateľné prekážky vstupu na európsky trh.

183    Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, účasť japonských a juhokórejských výrobcov v EHP nebola technicky nemožná ani ekonomicky neudržateľná.

184    V dôsledku toho sa žalobkyniam nepodarilo spochybniť konštatovanie Komisie, podľa ktorého sa zúčastňovali na protisúťažnej dohode, ktorá upravovala predovšetkým dohodu o „domácom území“.

185    Vzhľadom na uvedené je potrebné dospieť k záveru, že žalobkyne nepreukázali, že Komisia dostatočne nepreukázala existenciu porušenia článku 101 ZFEÚ.

186    Šiesty žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.

 O siedmom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom určení trvania porušenia

187    Žalobkyne sa domnievajú, že Komisia z právneho hľadiska dostatočným spôsobom nepreukázala dátum začiatku protisúťažnej dohody, najmä pokiaľ ide o obdobie od roku 1999 do roku 2000, počas ktorého podľa nich prebiehala „len fáza rokovania“. Predovšetkým tvrdia, že neexistuje dôkaz o tom, že porušenie sa začalo na stretnutí 18. februára 1999 v Zürichu (Švajčiarsko) a že žiadny dôkaz nepreukazuje, že by sa dosiahla dohoda počas iných stretnutí, na ktorých sa Pirelli zúčastňovala v rokoch 1999 a 2000.

188    Pokiaľ ide na jednej strane o stretnutie z 18. februára 1999 v Zürichu, žalobkyne uvádzajú, že jediný dokument nachádzajúci sa v spise Komisie je interná poznámka pána Y., zamestnanca spoločnosti Sumitomo Electric Industries, predložená v rámci spoločnej žiadosti o oslobodenie od pokuty, ktorá bola považovaná za zápisnicu z uvedeného stretnutia, hoci nebol uvedený autor, a táto poznámka nebola poskytnutá ostatným osobám, ktoré sa zúčastnili na tomto stretnutí. Podľa nich ide o dôkaz s nízkou dôkaznou hodnotou, ktorý nie je potvrdený žiadnym ústnym vyhlásením spoločnosti J‑Power Systems ani širším súborom dôkazov. Tiež poznamenávajú, že samotná Komisia v odôvodnení 497 napadnutého rozhodnutia uvádza, že na predmetnom stretnutí rokovania nevyústili do dohody, pokiaľ ide o určenie „domácich území“ a pridelenie kvót na projekty umiestnené mimo týchto území. Komisia teda nemôže tvrdiť, že od daného dátumu existoval kartel alebo že účastníci odstránili alebo podstatne znížili neistotu, pokiaľ ide o ich správanie na trhu. Napokon podľa žalobkýň analýza rozhodovacej praxe Komisie preukazuje, že začiatok kartelu nebol nikdy založený na tak málo podložených dôkazoch.

189    Pokiaľ ide na druhej strane o ostatné dôkazy, žalobkyne v podstate tvrdia, že prinajmenšom v súvislosti s obdobím do konca roka 2000 napadnuté rozhodnutie nepodporuje skutočnosť, že európski a japonskí výrobcovia sa dohodli na realizácii „vetvy A/R kartelu“ alebo na vytvorení „európskej vetvy“ uvedeného kartelu. Ide konkrétne o stretnutia uskutočnené 24. mája 1999 v Kuala Lumpure (Malajzia), 3. a 4. júna 1999 v Tokiu (Japonsko), 26. júla 1999 v Londýne (Spojené kráľovstvo), 19. októbra 1999 v Kuala Lumpure, 1. a 2. marca 2000 v Tokiu, 11. mája 2000 v Paríži (Francúzsko), v priebehu júla v Miláne alebo v Londýne a 29. novembra 2000 v Kuala Lumpure.

190    Komisia tieto tvrdenia spochybňuje.

191    Na úvod je potrebné pripomenúť, že článok 101 ods. 1 ZFEÚ zakazuje dohody a zosúladené postupy, ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu, a najmä tie, ktoré spočívajú v rozdeľovaní trhov alebo zdrojov zásobovania.

192    Na to, aby išlo o dohodu v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ, postačuje, že predmetné podniky vyjadrili svoju spoločnú vôľu správať sa na trhu určeným spôsobom. Možno konštatovať, že dohoda v zmysle uvedeného ustanovenia je uzatvorená, pokiaľ existuje zhoda vôle týkajúca sa samotného princípu obmedzenia hospodárskej súťaže, aj keď konkrétne prvky zamýšľaného obmedzenia sú ešte predmetom rokovaní (pozri rozsudok zo 16. júna 2011, Solvay/Komisia, T‑186/06, EU:T:2011:276, body 85 a 86 a citovanú judikatúru). V tejto súvislosti je irelevantné skúmať, či sa podniky považovali za právne, fakticky či morálne povinné prijať správanie, na ktorom sa dohodli (rozsudky zo 14. mája 1998, Mayr‑Melnhof/Komisia, T‑347/94, EU:T:1998:101, bod 65, a z 8. júla 2008, Lafarge/Komisia, T‑54/03, neuverejnený, EU:T:2008:255, bod 219 a citovaná judikatúra).

193    Pojem zosúladený postup znamená formu koordinácie medzi podnikmi, ktorá hoci nedospela až k realizácii dohody v pravom zmysle slova, vedome nahrádza riziká hospodárskej súťaže praktickou spoluprácou medzi týmito podnikmi (pozri rozsudok zo 16. júna 2011, Solvay/Komisia, T‑186/06, EU:T:2011:276, bod 87 a citovanú judikatúru).

194    Článok 101 ods. 1 ZFEÚ bráni akémukoľvek priamemu alebo nepriamemu kontaktu medzi hospodárskymi subjektmi, ktorý môže buď ovplyvniť správanie skutočného alebo potenciálneho konkurenta na trhu, alebo odhaliť takému konkurentovi správanie, ktoré sa tieto subjekty rozhodli samy dodržiavať na trhu alebo ktoré zamýšľajú dodržiavať, pokiaľ je cieľom alebo výsledkom týchto kontaktov obmedzenie hospodárskej súťaže. Oznámenie informácií svojim konkurentom s cieľom pripraviť protisúťažnú dohodu postačuje na preukázanie existencie zosúladeného postupu v zmysle uvedeného ustanovenia (pozri rozsudok zo 16. júna 2011, Solvay/Komisia, T‑186/06, EU:T:2011:276, body 88 a 89 a citovanú judikatúru).

195    Pojmy dohoda a zosúladený postup v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ zahŕňajú zo subjektívneho hľadiska formy kolúzie, ktoré majú rovnakú podstatu a odlišujú sa len svojou intenzitou a formami, v ktorých sa prejavujú. S cieľom uplatniť toto ustanovenie preto v každom prípade postačuje, aby boli preukázané podstatné znaky jednej z týchto dvoch foriem porušenia uvedených v tomto ustanovení (rozsudok z 5. decembra 2013, Solvay/Komisia, C‑455/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:796, bod 53).

196    Navyše z judikatúry vyplýva, že prináleží Komisii, aby preukázala nielen existenciu kartelu, ale aj jeho trvanie (rozsudok zo 14. júla 2005, ThyssenKrupp/Komisia, C‑65/02 P a C‑73/02 P, EU:C:2005:454, bod 31).

197    Hoci je Komisia povinná predložiť presné a súhlasné dôkazy na preukázanie existencie porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ, každý z dôkazov, ktorý predloží, nemusí nevyhnutne zodpovedať týmto kritériám v prípade každého prvku porušenia. Postačuje, ak súbor dôkazov, o ktoré sa inštitúcia opiera, zodpovedá tejto požiadavke v celkovom posúdení. Dôkazy uvádzané Komisiou v napadnutom rozhodnutí s cieľom preukázať existenciu porušenia tohto ustanovenia podnikom sa teda nemajú posudzovať samostatne, ale ako celok (pozri rozsudok z 12. decembra 2014, Repsol Lubricantes y Especialidades a i./Komisia, T‑562/08, neuverejnený, EU:T:2014:1078, body 152 a 153 a citovanú judikatúru).

198    Vo väčšine prípadov sa existencia protisúťažného postupu alebo dohody musí vyvodiť z určitého množstva zhôd okolností a nepriamych dôkazov, ktoré posudzované ako celok môžu v prípade neexistencie iného koherentného vysvetlenia predstavovať dôkaz porušenia pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudok zo 17. septembra 2015, Total Marketing Services/Komisia, C‑634/13 P, EU:C:2015:614, bod 26).

199    Komisia v prejednávanej veci najmä v odôvodneniach 138 a 506 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že kartel, na ktorý sa vzťahuje uvedené rozhodnutie, sa začal 18. februára 1999, keď sa zástupcovia štyroch japonských dodávateľov elektrických káblov, konkrétne spoločností Furukawa Electric, Fujikura, Sumitomo Electric Industries a Hitachi Cable, ako aj zástupcovia dvoch európskych dodávateľov elektrických káblov vrátane spoločnosti Pirelli, stretli v hoteli v Zürichu. Hoci samotné žalobkyne sa na tomto stretnutí nezúčastnili, je potrebné pripomenúť, ako to vyplýva z preskúmania štvrtého žalobného dôvodu, že sú zodpovedné za účasť na tomto stretnutí ako právne nástupkyne spoločnosti Pirelli.

200    Komisia zakladá konštatovanie uvedené v bode 199 vyššie na viacerých skutkových okolnostiach, ktoré možno zhrnúť takto.

201    Komisia najskôr zdôraznila, že kartel, na ktorý sa vzťahuje napadnuté rozhodnutie, má pôvod v dvoch režimoch vývozu vyplývajúcich z dohody STEA a zo združenia SMEA, ktorých účastníkmi sa stali hlavní európski dodávatelia elektrických káblov v 70. rokoch 20. storočia v rámci International Cable Development Corporation (medzinárodná spoločnosť pre vývoj káblov). Podľa odôvodnenia 64 uvedeného rozhodnutia STEA a SMEA upravovali počiatočný rámec pre predkladanie a zadávanie zákaziek a projektov týkajúcich sa podzemných a podmorských elektrických káblov vysokého napätia mimo „domácich území“ spoločností, ktoré uzavreli uvedené dohody. Komisia v tom istom odôvodnení uvádza, a to bez toho, aby žalobkyne uvádzali opak, že prešetrovaním sa zistilo, že okrem týchto dohôd existuje nepísaný dohovor medzi európskymi, japonskými a juhokórejskými výrobcami, ktorým sa všetky tri skupiny výrobcov zaviazali, že si nebudú konkurovať na svojich jednotlivých „domácich územiach“. V ostatných regiónoch bolo cieľom výrobcov rozdeliť si projekty medzi seba, pričom európski výrobcovia získajú približne 60 % projektov a japonskí výrobcovia približne 40 % projektov. S cieľom organizovať prideľovanie boli pre každú skupinu vymenovaní predseda a tajomník (alebo koordinátor). Účastníci predmetných dohôd a uvedeného nepísaného dohovoru, ktorí dostávali žiadosti klientov týkajúce sa prípadných projektov v oblasti podzemných a podmorských elektrických káblov, boli povinní tieto žiadosti oznamovať japonskému alebo európskemu tajomníkovi, ak typ a dĺžka elektrických káblov zodpovedali určitým kritériám. Tajomníci alebo koordinátori následne diskutovali a dohodli sa na skupine výrobcov, ktorej bude projekt pridelený.

202    Je nesporné, že kartel, na ktorý sa vzťahuje napadnuté rozhodnutie, má schému opísanú v bode 201 vyššie.

203    Ďalej STEA a SMEA vrátane nepísaného dohovoru, ktorý k nim patrí, boli podľa odôvodnenia 117 napadnutého rozhodnutia koncom roka 1997 zrušené. Komisia predkladá dôkazy, ktoré žalobkyne konkrétnymi skutočnosťami nespochybňujú a z ktorých jednak vyplýva, že spoločnosti, ktoré uzavreli tieto dohody, si boli vedomé ich protiprávnosti, a jednak, že v budúcnosti plánovali reorganizáciu týchto dohôd. V odôvodneniach 119, 121 až 136 napadnutého rozhodnutia a v bodoch 3 až 15 prílohy I tohto rozhodnutia tiež uviedla dôkazy, ktorými sa potvrdzuje, že uvedené spoločnosti sa naďalej stretali a diskutovali o dôsledkoch zrušenia uvedených dohôd a o možnosti uzatvoriť novú dohodu. V tejto súvislosti žalobkyne nespochybňujú, že sa zúčastnili na jedenástich stretnutiach s ostatnými japonskými dodávateľmi, ktoré boli zorganizované počas roku 1998, a na jednom stretnutí zorganizovanom v októbri 1998 v Kuala Lumpure, na ktorom sa zúčastnili najmä Pirelli, Sumitomo Electric Industries, Hitachi Cable, Furukawa Electric, Fujikura a jedna ďalšia európska spoločnosť.

204    Je potrebné poznamenať, že počas jedného zo stretnutí uvedených v bode 203 vyššie sa uskutočnila diskusia, ktorú Komisia uvádza v odôvodnení 129 napadnutého rozhodnutia a ktorú žalobkyne nespochybnili, pričom táto diskusia sa týkala projektu v oblasti elektrických káblov, ktorý sa mal realizovať v Singapure a ktorý bol pôvodne pridelený európskym podnikom pred zrušením dohody STEA a združenia SMEA, a za ktorý bola Furukawa Electric kritizovaná, že predložila ponuku s nízkou cenou. V rámci tejto kritiky bolo tiež poznamenané, že podobné správanie môže zmariť „budúci plán diskutovaný medzi [japonskými a európskymi výrobcami]“.

205    Navyše Komisia uviedla sériu šiestich pravidelných stretnutí zorganizovaných v roku 1999 najmä medzi zástupcami spoločností Pirelli, Fujikura, Furukawa Electric, Hitachi Cable a Sumitomo Electric Industries. Po týchto stretnutiach nasledovali ďalšie stretnutia japonských a európskych dodávateľov a viacero dvojstranných stretnutí zorganizovaných v roku 2000. Z dobových poznámok z týchto stretnutí citovaných Komisiou najmä v odôvodneniach 137, 141, 143, 144 a 154 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že mali protisúťažný obsah, pretože sa týkali vytvorenia a fungovania dohody o rozdelení trhu, pričom prevzali štruktúru dohody STEA a združenia SMEA. Účastníci týchto stretnutí diskutovali o pravidlách rozdelenia trhu, o vymedzení jednotlivých „domácich území“, o kvótach, podľa ktorých by mali byť rozdelené projekty, ktoré sa nachádzajú vo „vývozných územiach“, o napätí elektrických káblov, na ktoré sa vzťahuje dohoda, o vymenovaní regionálnych koordinátorov a o nových spoločnostiach, ktoré by sa mali zapojiť do diskusií s cieľom zabezpečiť účinnejšie fungovanie novej dohody.

206    Napokon Komisia v odôvodnení 145 napadnutého rozhodnutia poznamenala, že vo svojej spoločnej žiadosti o oslobodenie od pokuty J‑Power Systems, Sumitomo Electric Industries a Hitachi Cable potvrdili, že v priebehu počiatočného obdobia kartelu prinajmenšom Sumitomo Electric Industries a Hitachi Cable dodržiavali dohodu o „domácom území“ tak, že dbali o to, aby určité projekty nachádzajúce sa na európskom „domácom území“ neboli ponúkané im, ale európskym spoločnostiam.

207    Práve v tomto kontexte sa podľa napadnutého rozhodnutia uskutočnilo stretnutie 18. februára 1999 v Zürichu, na ktorom si pán Y. ako zamestnanec spoločnosti Sumitomo Electric Industries robil poznámky, ktoré Komisia uviedla v odôvodnení 137 uvedeného rozhodnutia. Z týchto poznámok, v ktorých sa jasne uvádza dátum a miesto uvedeného stretnutia a ktorých dobový charakter preto žalobkyne nemôžu spochybniť, vyplýva, že toto stretnutie sa týkalo podmienok kartelu týkajúceho sa projektov podmorských elektrických káblov, konkrétne kvót, ktoré sa majú prideliť európskym a japonským skupinám, priraďovania „domácich území“ v závislosti od umiestnenia výrobných zariadení podnikov, ako aj monitorovania a dohľadu nad kvótami vo „vývozných územiach“ prostredníctvom rozvrhov pozícií. Účastníci tiež diskutovali o pristúpení spoločnosti ABB a japonských podnikov SWCC Showa Holdings a Mitsubishi Cable Industries k dohode, dotkli sa otázky pokuty uloženej spoločnosti ABB za účasť na karteli týkajúcom sa mestských vykurovacích potrubí a preukázali tak, že v tomto ohľade sú si vedomí určitých rizík.

208    Pokiaľ ide o stretnutie z 18. februára 1999 v Zürichu, Komisia v odôvodnení 497 napadnutého rozhodnutia uviedla, že niektoré aspekty, ktoré boli na ňom prediskutované, neboli premietnuté do dohody. Z prepisu ústneho vyhlásenia spoločnosti J‑Power Systems a písomnej poznámky z uvedeného stretnutia totiž vyplýva, že účastníci sa nedohodli na kvóte, ktorá sa má uplatňovať („kvóta 60/40“ alebo „kvóta 70/30“) na „vývozné územia“, a s konečnou platnosťou nerozhodli, či majú „domáce územia“ zahŕňať Švédsko (miesto výrobných činností spoločnosti ABB), Južnú Kóreu a Taiwan. Komisia sa však domnievala, že toto stretnutie znamenalo začiatok porušovania. V tomto ohľade v odôvodnení 506 uvedeného rozhodnutia uviedla toto:

„Vzhľadom na… správanie pred stretnutím 18. februára 1999, keď účastníci nesporne plánovali začatie uplatňovania svojich predchádzajúcich dohôd a… ich následné správanie, keď otvorene prideľovali projekty vo vývozných územiach, rešpektovali svoje príslušné domáce územia a plánovali pozvať ďalšie spoločnosti, aby pristúpili k ‚plánu‘…, je opodstatnené konštatovať, že stretnutie z 18. februára 1999 preukazuje existenciu spoločnej vôle, ktorá existovala v danom čase, rozdeľovať si zákazky a klientov a narúšať bežný proces hospodárskej súťaže v rámci projektov týkajúcich sa [podzemných] káblov, ako aj [podmorských] káblov. Prinajmenšom od tohto dátumu existuje zhoda vôle týkajúca sa samotného princípu obmedzenia hospodárskej súťaže medzi účastníkmi. Účastníci teda uzavreli dohodu alebo uplatňovali zosúladený postup v zmysle článku 101 ods. 1 [ZFEÚ], aj keď určité aspekty kartelu boli v danom čase stále predmetom diskusie.“

209    Všeobecný súd sa domnieva, že vzhľadom na judikatúru citovanú v bodoch 192 až 198 vyššie nie je záver Komisie týkajúci sa dosahu stretnutia z 18. februára 1999 v Zürichu, ktorý je uvedený v odôvodnení 506 napadnutého rozhodnutia, postihnutý nesprávnym právnym posúdením ani nesprávnym posúdením.

210    Komisia totiž po prvé preukázala, a to z právneho hľadiska dostatočným spôsobom a pri súčasnom správnom prihliadnutí na kontext zrušenia dohody STEA a združenia SMEA, na ktorých sa Pirelli zúčastňovala, že počnúc rokom 1998 členovia týchto dohôd, konkrétne hlavní európski a japonskí dodávatelia podmorských a podzemných elektrických káblov, obnovili rokovania s cieľom uzatvoriť novú dohodu a že časom sa im podarilo túto novú dohodu uviesť do praxe. Písomná poznámka zo stretnutia uskutočneného 18. februára 1999 v Zürichu, teda prvá poznámka, ktorá v celom rozsahu pokrýva základy tejto novej dohody, potvrdzuje, že v čase, keď uvedená poznámka vznikla, sa podniky prítomné na tomto stretnutí dohodli na samotnom princípe rozdelenia trhu, pokiaľ ide tak o „vývozné územia“, ako aj „domáce územia“. Existencia tohto princípu, ako aj skutočnosť, že spoločnosti, ktoré uzatvorili dohodu STEA a pristúpili k združeniu SMEA, ho dodržiavali, je podporená diskusiou, do ktorej sa zapojili žalobkyne a ktorá je uvedená v bode 204 vyššie.

211    V tejto súvislosti je na jednej strane potrebné pripomenúť, že Komisii nič nebráni v tom, aby zohľadnila prípravné fázy pred samotným vytvorením kartelu s cieľom zistiť hospodársku situáciu, ktorá predchádzala vytvoreniu kartelu a ktorá odôvodňovala jeho vytvorenie, alebo s cieľom preukázať a posúdiť, akú úlohu zohral každý z členov kartelu pri jeho plánovaní, vytvorení a realizácii (rozsudok z 27. júna 2012, Coats Holdings/Komisia, T‑439/07, EU:T:2012:320, bod 60).

212    Na druhej strane je potrebné poznamenať, ako to správne robí Komisia v odôvodnení 498 napadnutého rozhodnutia, že rozhodujúcou otázkou pre posúdenie dosahu stretnutia uskutočneného 18. februára 1999 v Zürichu nie je, či sa v tomto čase šesť spoločností, ktoré sa zúčastnili na uvedenom stretnutí, s konečnou platnosťou dohodlo na všetkých aspektoch dohody, ale či diskusie na tomto stretnutí umožnili týmto šiestim spoločnostiam prostredníctvom ich účasti odstrániť alebo aspoň podstatne znížiť neistotu, pokiaľ ide o správanie, ktoré možno od nich očakávať na trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júla 2008, BPB/Komisia, T‑53/03, EU:T:2008:254, bod 182 a citovanú judikatúru).

213    Ani použitie podmieňovacieho spôsobu a budúceho času v poznámkach pána Y., ani skutočnosť, že pán Y. uviedol, že ani po stretnutí zorganizovanom v októbri 1999 v Kuala Lumpure nebola uzavretá žiadna dohoda, nepostačujú na konštatovanie, že k 18. februáru 1999 spoločnosti, ktoré sa zúčastnili na stretnutí v Zürichu, ešte neporušili článok 101 ods. 1 ZFEÚ. Keďže žalobkyne navyše spochybňujú dôkaznú hodnotu poznámok pána Y. na základe skutočnosti, že ide o interný dokument spoločnosti J‑Power Systems, ktorý podľa nich nepotvrdzujú iné poznámky ostatných účastníkov stretnutia, je potrebné pripomenúť, že v súlade s judikatúrou nemôže interná povaha dokumentu Komisii brániť v tom, aby sa naň odvolávala ako na usvedčujúci dôkaz na účely potvrdenia iných dôkazov, obzvlášť v rámci rozsiahlejšieho súboru súhlasných dôkazov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júla 2004, JFE Engineering/Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, EU:T:2004:221, bod 231). V tejto súvislosti je potrebné dodať, že na účely vyvodenia záveru Komisia nevychádzala len z poznámok pána Y., ale aj, ako to vyplýva z bodov 201 až 206 vyššie, zo všeobecného kontextu založeného na iných dôkazoch týkajúcich sa najmä správania účastníkov pred a po tomto stretnutí. Napokon na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, dôkaznú hodnotu predmetných poznámok neoslabuje skutočnosť, že boli vykladané niekoľko rokov neskôr ich autorom, a to podľa nich na základe „vzdialených spomienok“. V tejto súvislosti postačuje uviesť, ako to urobila Komisia, že takýto časovo vzdialený výklad nemôže mať negatívny vplyv na dôkaznú hodnotu týchto poznámok ako listinných dôkazov z relevantného obdobia.

214    Po druhé na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, jednotlivé dôkazy týkajúce sa kontextu rokovania z 18. februára 1999 v Zürichu vrátane komunikácie, ktorá sa následne uskutočnila medzi dotknutými podnikmi, potvrdzujú, že v priebehu počiatočného obdobia kartelu spájala hlavných európskych a japonských dodávateľov podmorských a podzemných elektrických káblov vrátane spoločnosti Pirelli spoločná vôľa rozdeliť si trh podľa schémy dohody STEA a združenia SMEA, a že navyše toto rozdelenie trhu zrealizovali. To sa týka najmä projektov uvedených v odôvodnení 145 napadnutého rozhodnutia, ktoré boli pridelené európskym podnikom v súlade s dohodou o „domácom území“.

215    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že Komisia sa správne domnievala, že 18. februára 1999 mali hlavní japonskí a európski dodávatelia podmorských a podzemných elektrických káblov vysokého a veľmi vysokého napätia vrátane žalobkýň spoločnú vôľu obmedziť hospodársku súťaž rozdelením trhu. Bez toho, aby sa teda dopustila nesprávneho posúdenia, konštatovala, že porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ vytýkané žalobkyniam sa začalo v tento deň.

216    Pokiaľ ide o tvrdenia žalobkýň, podľa ktorých protisúťažná povaha stretnutí, ktoré sa uskutočnili v priebehu roka 2000, nebola dostatočne podložená, je potrebné konštatovať, že vzhľadom na skutočnosť, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že začiatok porušenia je stanovený stretnutím z 18. februára 1999 v Zürichu, sú tieto tvrdenia neúčinné.

217    Siedmy žalobný dôvod je preto potrebné zamietnuť.

 O ôsmom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, usmernení pre stanovenie pokút z roku 2006 a zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality, pokiaľ ide o výpočet uložených pokút

218    V rámci svojho ôsmeho žalobného dôvodu žalobkyne na jednej strane tvrdia, že posúdenie závažnosti porušenia v napadnutom rozhodnutí, ako aj určenie práv vstupu, bolo neprimerané. Na druhej strane tvrdia, že uplatnením najvyššej časti predaja na európske podniky, ako aj na japonské podniky, Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

219    Pred preskúmaním oboch častí tohto žalobného dôvodu je potrebné pripomenúť, že podľa článku 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003 Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom, ktoré sa úmyselne alebo z nedbanlivosti dopustili porušenia ustanovení článku 101 ods. 1 ZFEÚ, pokuty, ktorých výška sa určí so zreteľom na závažnosť porušenia a jeho trvanie.

220    V súlade s bodmi 19 až 22 usmernení pre stanovenie pokút z roku 2006 je jedným z dvoch faktorov, na ktorom je založená základná suma pokút, časť hodnoty dotknutého predaja stanovená v závislosti od stupňa závažnosti porušenia. Vyhodnotenie závažnosti porušenia sa vykoná osobitne na každý typ porušenia, prihliadajúc na všetky okolnosti prípadu. S cieľom rozhodnúť o úrovni časti hodnoty predaja, ktorá sa má vziať do úvahy pre daný prípad, Komisia zohľadní určitý počet ukazovateľov, napríklad povahu porušenia, kumulovaný podiel všetkých zúčastnených strán na trhu, geografický rozsah porušenia a uskutočnenie porušenia.

221    Komisia má určitú mieru voľnej úvahy pri stanovení výšky pokút, aby mohla usmerňovať správanie podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže (pozri rozsudky z 12. decembra 2012, Novácke chemické závody/Komisia, T‑352/09, EU:T:2012:673, bod 43 a citovanú judikatúru, a zo 14. marca 2013, Dole Food a Dole Germany/Komisia, T‑588/08, EU:T:2013:130, bod 662 a citovanú judikatúru). Pri preskúmaní výšky pokuty sa však súd v snahe vyhnúť sa vykonaniu podrobného právneho a vecného preskúmania výšky pokuty nemôže opierať o túto mieru voľnej úvahy, a to ani pokiaľ ide o výber zohľadnených dôkazov pri uplatňovaní kritérií uvedených v usmerneniach pre stanovenie pokút z roku 2006, ani pokiaľ ide o hodnotenie týchto dôkazov (rozsudok z 8. decembra 2011, KME Germany a i./Komisia, C‑272/09 P, EU:C:2011:810, bod 102). Vždy keď sa Komisia rozhodne uložiť pokutu podľa práva hospodárskej súťaže, je povinná dodržiavať všeobecné právne zásady, medzi inými zásadu rovnosti zaobchádzania a proporcionality, tak ako ich vykladajú súdy Únie (rozsudok z 12. decembra 2012, Novácke chemické závody/Komisia, T‑352/09, EU:T:2012:673, bod 44).

222    V prejednávanej veci je potrebné pripomenúť, že v napadnutom rozhodnutí, konkrétne v jeho odôvodneniach 997 až 1010, sa Komisia domnievala, že pokiaľ ide o základnú sumu pokuty a určenie závažnosti, porušenie predstavuje vzhľadom na svoj charakter jedno z najzávažnejších obmedzení hospodárskej súťaže, čo podľa nej odôvodňuje uplatnenie sadzby 15 %. Rovnako uplatnila zvýšenie uvedenej sadzby o 2% pre všetkých adresátov z dôvodu kumulovaného podielu na trhu, ako aj z dôvodu prakticky celosvetového geografického rozsahu kartelu, ktorý pokrýval predovšetkým celé územie EHP. Okrem toho zastávala najmä názor, že správanie európskych podnikov vrátane žalobkýň poškodzovalo hospodársku súťaž viac než správanie iných podnikov, keďže okrem ich účasti na „vetve A/R kartelu“ si európske podniky medzi sebou rozdeľovali projekty v odvetví elektrických káblov v rámci „európskej vetvy“ uvedeného kartelu. Z tohto dôvodu stanovila časť hodnoty predaja, ktorú treba zohľadniť, pokiaľ ide o závažnosť porušenia, na 19 % pre európske podniky a na 17 % pre ostatné podniky.

223    Práve vzhľadom na tieto úvahy je potrebné preskúmať obe časti uvádzané žalobkyňami.

–       O prvej časti založenej na porušení zásady proporcionality

224    Žalobkyne Komisii v podstate vytýkajú, že v štádiu stanovenia pokuty dostatočne neprihliadla na kontext porušenia. Konkrétne sa najskôr domnievajú, že základná suma mala byť predmetom úpravy najmä vzhľadom na obmedzený rozsah porušenia alebo dokonca neexistenciu skutočných účinkov porušenia v rámci EHP. Ďalej tvrdia, že porušenie neovplyvnilo väčšinu predaja elektrických káblov uvedeného v oznámení o výhradách a že vytýkaná protisúťažná dohoda nemohla mať vplyv na koncových klientov, najmä pokiaľ ide o ceny, ktoré im boli fakturované. Navyše zastávajú názor, že Komisia mala zohľadniť postupné utlmovanie kartelu od roku 2004. Napokon tvrdia, že sa oslabil vplyv skutkových okolností, ktoré nie sú pod kontrolou kartelu, ako cena surovín.

225    Komisia tieto tvrdenia spochybňuje.

226    Pokiaľ ide po prvé o tvrdenie žalobkýň založené na obmedzenom rozsahu porušenia, je potrebné zdôrazniť, že v rozsahu, v akom je založené na neexistencii dôkazu o existencii dohody o „domácom území“,je potrebné ho odmietnuť. Ako totiž vyplýva zo záveru uvedeného v bode 184 vyššie, žalobkyniam sa nepodarilo spochybniť konštatovanie Komisie, podľa ktorého sa zúčastňovali na protisúťažnej dohode, ktorá upravovala predovšetkým dohodu o „domácom území“. Za týchto okolností je potrebné uviesť, že kartel nemal obmedzený rozsah v zmysle uvádzanom žalobkyňami.

227    Navyše je potrebné zdôrazniť, ako je to uvedené v odôvodnení 1001napadnutého rozhodnutia, že sadzba 15 % je v prejednávanej veci odôvodnená z dôvodu samotnej povahy porušenia, na ktorom sa žalobkyne podieľali, konkrétne rozdelenia trhu, pokiaľ ide o podzemné elektrické káble. Také porušenie totiž patrí medzi najzávažnejšie obmedzenia hospodárskej súťaže v zmysle bodu 23 usmernení pre stanovenie pokút z roku 2006 a sadzba 15 % zodpovedá najnižšej sadzbe na stupnici sankcií za také porušenia podľa týchto usmernení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. januára 2017, Laufen Austria/Komisia, C‑637/13 P, EU:C:2017:51, bod 65 a citovanú judikatúru).

228    Pokiaľ ide po druhé o tvrdenie o neexistencii dopadu kartelu na trh, je potrebné pripomenúť, že vzhľadom na to, že porušenie konštatované v napadnutom rozhodnutí je porušenie z hľadiska cieľa, v súlade s ustálenou judikatúrou Komisia nemusela preukázať jeho následky (pozri rozsudok z 13. decembra 2012, Expedia, C‑226/11, EU:C:2012:795, bod 35 a citovanú judikatúru). Ako už bolo navyše pripomenuté v bode 178 vyššie, z judikatúry vyplýva, že čo aj len čiastočné vykonanie dohody, ktorej predmet je protisúťažný, postačuje, aby sa vylúčila možnosť dospieť k záveru o neexistencii dopadu uvedenej dohody na trh (rozsudok z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, EU:T:2005:367, bod 148).

229    V replike však žalobkyne v podstate tvrdia, že protisúťažná dohoda, ktorá nebola v plnej miere vykonaná a ktorá v žiadnom prípade nemá nijaký vplyv na ceny, ktoré platia klienti, sa musí považovať za menej závažnú ako dohoda, ktorá sa plne vykonáva a ktorá spôsobuje ujmu klientom tým, že dvíha ceny.

230    V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že väčšina tvrdení žalobkýň súvisí s kritériom konkrétneho dopadu na trh, osobitne na ceny, ktoré platia koncoví klienti, ktorý, ak je merateľný, môže Komisia vziať do úvahy pri stanovení pokuty podľa bodu 1.A usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 [UO] (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171). Podľa samotného znenia bodu 22 usmernení pre stanovenie pokút z roku 2006, ktoré sú uplatniteľné na skutkové okolnosti prejednávanej veci, Komisia nemusí nevyhnutne zohľadniť konkrétny dopad na trh alebo jeho neexistenciu ako priťažujúcu alebo poľahčujúcu okolnosť pri posudzovaní závažnosti porušenia na účely výpočtu pokuty. Postačuje, ako to je v prejednávanej veci a ako to vyplýva z bodu 222 vyššie, aby úroveň časti hodnoty zohľadňovaného predaja stanovená Komisiou bola odôvodnená inými skutočnosťami, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť určenie závažnosti podľa tohto ustanovenia, ako sú napríklad samotná povaha porušenia, kumulovaný podiel všetkých zúčastnených strán na trhu a jeho geografický rozsah. Preto ak chcú žalobkyne svojimi tvrdeniami preukázať, že z dôvodov nezávislých od vôle členov kartelu tento kartel nemohol mať účinky alebo priniesť očakávané výsledky, tieto tvrdenia musia byť zamietnuté.

231    V rozsahu, v akom je potrebné na argumentáciu žalobkýň hľadieť v tom zmysle, že zastávajú názor, že Komisia nepreukázala realizáciu porušenia, jej však nemožno vyhovieť.

232    Konštatovanie Komisie v odôvodnení 1009 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého bol kartel vo všeobecnosti vykonávaný a jeho dodržiavanie bolo monitorované vzájomnou výmenou rozvrhov pozícií a povinnosťou podávať správy, nie je postihnuté žiadnym nesprávnym posúdením, ako to bolo uvedené v bode 178 vyššie. Navyše zo všetkých pripomienok, ktorých cieľom je preukázať existenciu porušenia, ktoré sú uvedené najmä v bodoch 3.3 a 3.4 napadnutého rozhodnutia a ktoré žalobkyne v rámci tejto časti podrobným spôsobom nespochybnili, vyplýva, že po počiatočnom období prípravy pravidiel novej dohody o rozdelení územia medzi podniky vyrábajúce podmorské a podzemné elektrické káble tieto podniky vo všeobecnosti a počas väčšej časti príslušného obdobia plnili požiadavky vyplývajúce z uvedenej dohody týkajúce sa recipročného ústupu z „domácich území“, rozdelenia „vývozných území“ a prideľovania projektov v rámci „európskej vetvy kartelu“.

233    Po tretie žalobkyne v podstate tvrdia, že Komisia mala pri určovaní stupňa závažnosti zohľadniť významné oslabenie kartelu od roku 2004. V tejto súvislosti postačuje zdôrazniť jediné a pokračujúce porušenie konštatované Komisiou, ktoré žalobkyne osobitným spôsobom nespochybnili, a skutočnosť, že dôkazy zhromaždené Komisiou neuvádzajú prerušenie kartelu v období do roku 2009.

234    Po štvrté žalobkyne poukazujú na to, že z odôvodnení 998 až 1010 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia zvýšila časť hodnoty predaja o 2 % pre všetky podniky na jednej strane z dôvodu rozsahu kumulovanej časti trhov všetkých podnikov a na druhej strane z dôvodu geografického rozsahu porušenia. Tvrdia, že uvedená argumentácia v rozsahu, v akom sa zakladá na rozsahu kumulovanej časti trhov, nie je dôvodná, keďže viacero účastníkov sa v priebehu porušenia zmenilo, a najmä keďže niektoré podniky sa pridali k porušovaniu po 18. februári 1999 a svoju účasť ukončili pred konečným dátumom 28. januára 2009.

235    V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že aj keď všetky podniky zapojené do kartelu sa na ňom nezúčastňovali počas celého dotknutého obdobia, ako to tvrdia žalobkyne, nič to nemení na skutočnosti, že na jednej strane počas väčšej časti svojej existencie kartel spájal hlavných európskych a japonských výrobcov podmorských a podzemných elektrických káblov vysokého a veľmi vysokého napätia. Navyše počas značného obdobia od konca roka 2001 do roku 2006 bol kartel posilnený účasťou menších európskych dodávateľov, ako boli Brugg Kabel, nkt cables, Safran a Silec Cable, a v období od konca roka 2002 do polovice roka 2005 účasťou juhokórejských dodávateľov. Ako to na druhej strane uvádza Komisia bez toho, aby jej žalobkyne protirečili, počet aktérov na relevantnom trhu, ktorí nie sú adresátmi napadnutého rozhodnutia, je veľmi obmedzený. Za týchto okolností je potrebné sa na základe dôkladnej kontroly domnievať, že Komisia mohla konštatovať bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia, že adresáti rozhodnutia predstavujú takmer všetkých výrobcov podmorských a podzemných elektrických káblov vysokého a veľmi vysokého napätia. Takisto sa mohla oprávnene domnievať, že táto skutočnosť, ako aj prakticky celosvetový geografický rozsahu kartelu, ktorý žalobkyne nespochybnili, zhoršujú porušenie a v dôsledku toho zvyšujú časť hodnoty predaja o 2 % s cieľom zohľadniť tieto dve skutočnosti.

236    Po piate žalobkyne tvrdia, že Komisia mala pri určovaní závažnosti vylúčiť náklady na suroviny. V podstate poznamenávajú, že na účely stanovenia najlepšej mierky hospodárskej výhody získanej každým účastníkom porušenia, a teda relatívneho podielu každého podniku na karteli, zaviedli usmernenia pre stanovenie pokút z roku 2006 v súvislosti so sporným správaním pojem „hodnota predaja“. Domnievajú sa však, že za týchto okolností je nevyhnutné ubezpečiť sa, že zohľadnená hodnota verne odráža výhody účastníkov kartelu, najmä pokiaľ ide o príjmy.

237    V tejto súvislosti stačí zdôrazniť, ako to uviedla Komisia v odôvodnení 976 napadnutého rozhodnutia, že Všeobecný súd už odmietol podobné tvrdenie predložené v rámci veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 14. mája 2014, Reagens/Komisia (T‑30/10, neuverejnený, EU:T:2014:253, bod 233). Z uvedeného rozsudku, ako aj z citovanej judikatúry, totiž vyplýva, že na základe žiadneho rozumného dôvodu nemožno vyžadovať, aby sa obrat na určitom trhu počítal s vylúčením určitých výrobných nákladov, keďže všetky priemyselné odvetvia znášajú náklady súvisiace s konečným produktom, nad ktorými výrobca nemá kontrolu, ktoré však predstavujú podstatný prvok jeho celkovej činnosti a ktoré preto nemožno vylúčiť z jeho obratu v čase stanovovania základnej sumy pokuty.

238    Navyše je potrebné zdôrazniť, ako to Súdny dvor uviedol v rozsudku z 8. decembra 2011, KME Germany a i./Komisia (C‑272/09 P, EU:C:2011:810, bod 53), že zohľadnenie hrubého obratu v určitých prípadoch a jeho nezohľadnenie v iných by si vyžadovalo stanovenie hranice vo forme pomeru medzi čistým obratom a hrubým obratom, ktorá by sa ťažko uplatňovala a viedla by k nekonečným a neriešiteľným sporom, vrátane uplatňovania tvrdení, že došlo k diskriminácii. Žiadne z tvrdení uvádzaných žalobkyňami voči takejto úvahe vrátane skutočnosti, že usmernenia pre stanovenie pokút z roku 2006 zohľadňujú „hodnotu predaja“ dotknutých podnikov, a nie „obrat“, ako to robia usmernenia pre stanovenie pokút z roku 1998, nemôže v prejednávanej veci odôvodniť prijatie odlišného kritéria vyplývajúceho z judikatúry.

239    Vzhľadom na uvedené je potrebné dospieť k záveru, že Komisia neporušila zásadu proporcionality pri stanovení základnej sumy pokuty v zmysle uvádzanom žalobkyňami.

240    Prvú časť tohto žalobného dôvodu je preto potrebné zamietnuť.

–       O druhej časti založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania

241    Žalobkyne tvrdia, že rozlišovanie, ktoré Komisia robí medzi európskymi podnikmi a japonskými podnikmi, pokiaľ ide o časť hodnoty predaja, ktorá sa zohľadňuje na účely zohľadnenia závažnosti porušenia, je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania.

242    Žalobkyne pripomínajú, že časť hodnoty predaja, ktorú Komisia uplatnila na európske podniky, bola o 2 % vyššia ako časť hodnoty predaja uplatnená na iné podniky. Na odôvodnenie tohto rozlišovania Komisia v odôvodnení 999 napadnutého rozhodnutia uviedla, že okrem mechanizmov prideľovania v rámci „vetvy A/R kartelu“ „[boli] niektoré projekty týkajúce sa EHP predmetom dodatočného rozdelenia medzi európskych výrobcov v rámci európskej vetvy [uvedeného] kartelu“. Zdôrazňujú, že podľa Komisie „tieto ďalšie praktiky, ktoré [sa týkali] len európskych výrobcov, [zintenzívnili] narušenie hospodárskej súťaže, ktoré už bolo spôsobené dohodou o rozdelení trhu medzi európskych, japonských a [juho]kórejských výrobcov, a teda stupeň závažnosti porušenia“, a že „dodatočné narušenie spôsobené európskou vetvou kartelu [odôvodňuje] zvýšenie stupňa závažnosti o 2 % pre podniky, ktoré sa zúčastnili na tomto aspekte kartelu“.

243    Žalobkyne spochybňujú toto rozlišovanie tým, že na jednej strane tvrdia, že „európska vetva kartelu“ nebola realizovaná výlučne európskymi podnikmi. Z napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že japonské a juhokórejské podniky sa zúčastnili na karteli na rovnakej úrovni ako európske podniky. Na druhej strane sa domnievajú, že Komisia nepreukázala, ako uvedená vetva „zintenzívnila už spôsobené narušenie hospodárskej súťaže“, ani aké bolo „dodatočné narušenie“ spôsobené touto vetvou.

244    Komisia tieto tvrdenia spochybňuje.

245    Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je Komisia vždy, keď sa rozhodne uložiť pokuty na základe práva hospodárskej súťaže, povinná dodržiavať všeobecné zásady práva Únie, medzi ktoré patrí zásada rovnosti zaobchádzania, ako ju vykladajú súdy Únie. Tato zásada vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ také zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudky z 27. júna 2012, Bolloré/Komisia, T‑372/10, EU:T:2012:325, bod 85 a citovanú judikatúru, a z 19. januára 2016, Mitsubishi Electric/Komisia, T‑409/12, EU:T:2016:17, bod 108 a citovanú judikatúru).

246    Pokiaľ ide o posúdenie závažnosti správania európskych podnikov v porovnaní so správaním ázijských podnikov, osobitne japonských podnikov, je potrebné pripomenúť, že Komisia kvalifikovala porušenie uvedené v napadnutom rozhodnutí ako jediné a pokračujúce porušenie, ktoré sa skladá z dvoch vetiev, a to „vetvy A/R kartelu“ a „európskej vetvy“ uvedeného kartelu. Prvá z týchto vetiev obsahuje na jednej strane dohodu o „domácom území“, podľa ktorej sa japonské a juhokórejské podniky zaviazali opustiť európske „domáce územie“ vyhradené „členom R“ kartelu výmenou za recipročný záväzok týchto členov opustiť japonské a juhokórejské „domáce územie“, a na druhej strane rozdelenie projektov umiestnených vo väčšej časti zvyšku sveta nazývanej „vývozné územia“. Druhá z týchto vetiev, ako to vyplýva z bodu 12 vyššie, bola zameraná na to, aby medzi európske podniky rozdeľovala projekty umiestnené na európskom „domácom území“ a projekty zadané z európskej strany vo „vývozných územiach“.

247    Dôvody, na základe ktorých sa Komisia domnievala, že obidve vetvy kartelu sú súčasťou jediného porušenia, sú uvedené v odôvodneniach 527 až 619 napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti, pokiaľ ide o podmienku existencie toho istého jediného cieľa spájajúceho uvedené vetvy, Komisia v odôvodnení 534 uvedeného rozhodnutia konštatovala toto:

„Európska vetva kartelu (ako aj pridelenie medzi ázijské podniky) je podriadená globálnej dohode a vykonáva ju. Pri týchto európskych stretnutiach R totiž európsky koordinátor prevzal diskusie, ktoré sa uskutočňovali na stretnutiach A/R… Na tento účel účastníci často organizovali stretnutia R krátko po stretnutiach A/R… Navyše na stretnutiach R účastníci vyjadrovali svoj záujem o projekty na vývozných územiach, teda projekty, o ktorých sa malo diskutovať na stretnutiach A/R. Rovnako účastníci stretnutí A/R boli informovaní o hlavných diskusiách v [uvedenej vetve]. [Táto vetva] tak bola neoddeliteľnou súčasťou celkového plánu.“

248    Komisia považovala väčšinu japonských a juhokórejských podnikov za zodpovedné za účasť na karteli v celom rozsahu vrátane jeho „európskej vetvy“. Za zodpovedné za uvedený kartel v celom rozsahu uznala konkrétne japonské podniky zoskupené v tvrdom jadre kartelu, teda spoločnosti Sumitomo Electric Industries, Hitachi Cable a ich spoločný podnik J‑Power Systems, ako aj spoločnosti Furukawa Electric, Fujikura a ich spoločný podnik Viscas.

249    V odôvodnení 537 napadnutého rozhodnutia však Komisia spresnila úroveň účasti jednotlivých podnikov na karteli. Konštatovala totiž toto:

„Tvrdé jadro účastníkov kartelu (Nexans, Pirelli/Prysmian, Furukawa [Electric], Fujikura a Viscas, [Sumitomo Electric Industries], [Hitachi Cable] a [J‑Power Systems]) bolo rovnaké pre [podzemné a podmorské elektrické] káble a uplatňovalo princíp domáceho územia a zároveň dohodu o prideľovaní projektov na vývozných územiach. Zatiaľ čo z objektívnych dôvodov neboli japonské a [juhokórejské] podniky zapojené do európskej vetvy kartelu, Nexans a Pirelli/Prysmian pôsobili v oboch.“

250    Na základe tohto konštatovania Komisia dospela v odôvodnení 999 napadnutého rozhodnutia, na ktoré sa vzťahujú tvrdenia žalobkýň, k záveru, že porušenie, ktorého sa dopustili európske podniky, treba považovať za závažnejšie ako porušenie, ktorého sa dopustili japonské podniky, a že preto sa z dôvodu ich zapojenia do „európskej vetvy kartelu“ musí časť hodnoty predaja európskych podnikov zohľadňovaná na účel výpočtu základnej sumy pokuty zvýšiť o 2 %.

251    V tomto ohľade je potrebné sa domnievať, že skutočnosť, že účasť japonských podnikov bola porovnateľná s účasťou európskych podnikov, pokiaľ ide o účasť na „európskej vetve kartelu“, ako to tvrdia žalobkyne, aj keby bola preukázaná, nemôže spochybniť záver Komisie, podľa ktorého rozdeľovanie projektov v rámci EHP predstavuje dodatočný faktor, ktorý je zaslúžene sankcionovaný dodatočnou sadzbou na základe závažnosti porušenia.

252    Na jednej strane je totiž potrebné uviesť, že okrem „vetvy A/R kartelu“, v rámci ktorej sa európske a ázijské podniky dohodli najmä na tom, že nebudú vstupovať na svoje jednotlivé „domáce územia“, si európski výrobcovia vrátane žalobkýň rozdeľovali rôzne projekty v odvetví elektrických káblov, ktoré boli pridelené „členom R“ kartelu. Ako konkrétne vyplýva z odôvodnenia 73 napadnutého rozhodnutia, takéto rozdeľovanie sa týkalo tak priraďovania projektov vo „vývozných územiach“, ktoré sa uskutočňovalo v rámci uvedenej vetvy, ako aj priraďovania projektov pripadajúcich uvedeným členom v súlade s dohodou o „domácom území“, to znamená projektov situovaných na európskom „domácom území“. Na druhej strane je potrebné uviesť, že hoci rozdelenie v rámci tejto vetvy a rozdelenie projektov v rámci „európskej vetvy kartelu“ boli úzko prepojené, ako to vysvetľuje Komisia v odôvodnení 534 uvedeného rozhodnutia, táto vetva viedla k dodatočnému záväzku rozdeľovania projektov, ktorý bol nad rámec pravidiel prideľovania existujúcich vo „vetve A/R kartelu“.

253    Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, je nepochybné, že rozdeľovanie projektov v odvetví podzemných a podmorských elektrických káblov vysokého napätia v rámci „európskej vetvy kartelu“ zvýšilo narušenie hospodárskej súťaže, ktoré v EHP spôsobila „vetva A/R uvedeného kartelu“.

254    Je preto odôvodnené, ako to uvádza Komisia, aby posúdenie závažnosti správania výrobcov zúčastňujúcich sa na „európskej vetve kartelu“, predovšetkým európskych výrobcov, odrážalo dodatočnú ujmu spôsobenú hospodárskej súťaži v rámci EHP.

255    Z toho vyplýva, že tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého sa Komisia v podstate dopustila nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že japonské podniky sa nezúčastnili na „európskej vetve kartelu“ na rovnakej úrovni ako európske podniky, nemá žiadny vplyv, pokiaľ ide o existenciu porušenia zásady rovnosti zaobchádzania vo vzťahu k žalobkyniam.

256    Takéto tvrdenie, ak by bolo dôvodné, by mohlo odôvodniť zvýšenie percenta hodnoty predaja stanoveného na účely výpočtu pokuty uloženej japonským podnikom.

257    Naproti tomu táto okolnosť nie je relevantná, pokiaľ ide o percento hodnoty predaja stanovené vo vzťahu k žalobkyniam na účely zohľadnenia závažnosti ich správania, pretože zásada rovnosti zaobchádzania nemôže zakladať žiadne právo na nediskriminačné uplatňovanie protiprávneho zaobchádzania (rozsudok z 11. septembra 2002, Pfizer Animal Health/Rada, T‑13/99, EU:T:2002:209, bod 479).

258    Z uvedeného vyplýva, že druhú časť tohto žalobného dôvodu, ako aj ôsmy žalobný dôvod ako celok je potrebné zamietnuť.

 O deviatom žalobnom dôvode založenom na údajnom nesprávnom posúdení, keď bol pán R. uvedený na zozname osôb dotknutých napadnutým rozhodnutím

259    Žalobkyne uvádzajú, že do prílohy II napadnutého rozhodnutia s názvom „Mená a prehľad o kariére osôb dotknutých týmto rozhodnutím“ Komisia nesprávne zaradila meno pána R., ktorý je členom predstavenstva spoločnosti Prysmian a riaditeľom stratégie v rámci skupiny Prysmian. Konkrétne tvrdia, že akákoľvek zmienka o pánovi R. ako osobe, ktorá má nejaký vzťah k porušeniu, je nesprávna a nedôvodná a v dôsledku toho musí byť odstránená z príloh uvedeného rozhodnutia.

260    Komisia tieto tvrdenia spochybňuje.

261    V tejto súvislosti postačuje na jednej strane konštatovať, že v odôvodnení 759 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že pán R. je jedným z členov predstavenstva spoločnosti Prysmian vymenovaným spoločnosťou Goldman Sachs. Na druhej strane je v prílohách I a II napadnutého rozhodnutia meno pána R. uvedené ako meno osoby dotknutej uvedeným rozhodnutím.

262    Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, zo žiadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ani z príloh uvedeného rozhodnutia nevyplýva, že Komisia pripisuje osobne pánovi R. účasť na predmetnom karteli. Komisia totiž v uvedenom rozhodnutí nezastávala názor, že by bol pán R. osobne zapojený do uvedeného kartelu, ale spomenula ho len ako zamestnanca jednej zo žalobkýň. Za týchto okolností je potrebné sa domnievať, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď najmä do prílohy II toho istého rozhodnutia zahrnula meno pána R.

263    Navyše je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry v zásade nie je cieľom vyšetrovaní a rozhodnutí Komisie preukázať, že na karteli sa zúčastnili určité fyzické osoby, ale majú preukázať, že na karteli sa v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ zúčastnili podniky. V napadnutom rozhodnutí Komisia zistila, že sú to predovšetkým žalobkyne, ktoré porušili uvedené ustanovenie tým, že sa zúčastnili na jedinej a pokračujúcej dohode a zosúladených postupoch v odvetví elektrických káblov. Pán R. nie je v článku 1 napadnutého rozhodnutia uvedený ako jeden z účastníkov kartelu (pozri analogicky rozsudok z 2. februára 2012, EI du Pont de Nemours a i./Komisia, T‑76/08, neuverejnený, EU:T:2012:46, bod 159).

264    Z toho vyplýva, že tento žalobný dôvod v rozsahu, v akom je jeho cieľom spochybniť dôvodnosť záveru Komisie o účasti pána R. na karteli, treba zamietnuť.

265    Deviaty žalobný dôvod musí byť preto zamietnutý.

266    Vzhľadom na uvedené je potrebné dospieť k záveru, že žalobkyniam sa nepodarilo preukázať existenciu nezrovnalostí, ktorých sa dopustila Komisia pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ich týka.

267    Návrhy na zrušenie uvádzané žalobkyňami je preto potrebné zamietnuť.

 O návrhoch na zníženie výšky pokút uložených žalobkyniam

268    Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd znížil výšku pokút, ktoré im boli uložené, s cieľom zohľadniť chyby, ktorých sa pri výpočte uvedených súm dopustila Komisia. Tiež navrhujú, aby Všeobecný súd „spravodlivo zmenil pokutu“ z dôvodu neprimeranej dĺžky správneho konania.

269    Pred preskúmaním jednotlivých návrhov žalobkýň, ktorých cieľom je dosiahnuť zníženie výšky pokút, ktoré im boli uložené, je potrebné pripomenúť, že preskúmanie zákonnosti je doplnené neobmedzenou právomocou, ktorá bola priznaná súdu Únie článkom 31 nariadenia č. 1/2003 v súlade s článkom 261 ZFEÚ. Táto právomoc oprávňuje súd, aby nad rámec jednoduchého preskúmania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrušil, znížil alebo zvýšil uloženú pokutu alebo penále. Treba však zdôrazniť, že výkon neobmedzenej právomoci neznamená preskúmanie ex offo, a tiež pripomenúť, že konanie pred súdmi Únie je kontradiktórne. S výnimkou dôvodov verejného poriadku, ktoré je súd povinný preskúmavať ex offo, medzi ktoré patrí neexistencia odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, prináleží žalobcovi, aby uviedol žalobné dôvody proti dotknutému rozhodnutiu a predložil dôkazy na podporu týchto dôvodov (rozsudok z 8. decembra 2011, KME Germany a i./Komisia, C‑389/10 P, EU:C:2011:816, body 130 a 131).

 O návrhu na zníženie výšky pokút uložených z dôvodu chýb, ktorých sa dopustila Komisia pri výpočte uvedenej sumy

270    Pokiaľ ide po prvé o návrh žalobkýň na zníženie výšky pokút, ktoré im boli uložené, s cieľom zohľadniť chyby, ktorých sa dopustila Komisia pri výpočte uvedenej výšky, treba na jednej strane uviesť, že dôvody uvádzané žalobkyňami na podporu návrhov na zrušenie boli zamietnuté, a na druhej strane, že neexistujú žiadne skutočnosti, ktoré by v prejednávanej veci mohli odôvodniť zníženie týchto súm. Z toho vyplýva, že tento návrh sa musí zamietnuť.

 O návrhu na zníženie výšky pokút uložených z dôvodu neprimeranej dĺžky správneho konania

271    Pokiaľ ide po druhé o návrh žalobkýň na spravodlivé zníženie výšky pokút, ktoré im boli uložené z dôvodu neprimeranej dĺžky správneho konania, postačuje pripomenúť, že hoci porušenie zásady primeranej lehoty zo strany Komisie môže odôvodniť zrušenie rozhodnutia prijatého Komisiou v správnom konaní na základe článkov 101 a 102 ZFEÚ, pokiaľ zahŕňa aj porušenie práv dotknutého podniku na obhajobu, takéto porušenie uvedenej zásady aj za predpokladu, že je preukázané, nemôže viesť k zníženiu uloženej pokuty (pozri rozsudok z 26. januára 2017, Villeroy & Boch/Komisia, C‑644/13 P, EU:C:2017:59, bod 79 a citovanú judikatúru).

272    V každom prípade, ako to vyplýva z bodu 93 vyššie, v prejednávanej veci nemohla byť konštatovaná neprimeraná dĺžka správneho konania. Z toho vyplýva, že tomuto návrhu nemožno vyhovieť, a teda je potrebné zamietnuť ako celok návrhy na zníženie výšky pokút, ktoré boli uložené žalobkyniam.

 O trovách

273    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

274    Keďže žalobkyne nemali úspech ani v jednom zo svojich návrhov a žalobných dôvodov, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom Komisie.

275    Podľa článku 138 ods. 3 rokovacieho poriadku Všeobecný súd môže rozhodnúť, že vlastné trovy konania znášajú aj iní vedľajší účastníci konania než vedľajší účastníci uvedení v odsekoch 1 a 2 uvedeného článku. Za okolností prejednávaného sporu je opodstatnené rozhodnúť, že Goldman Sachs a Pirelli znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Prysmian SpA a Prysmian Cavi e Sistemi Srl znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Európska komisia.

3.      The Goldman Sachs Group, Inc. a Pirelli & C. SpA znášajú svoje vlastné trovy konania.

CollinsKănčevaBarents

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. júla 2018.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

Žalobkyne a dotknuté odvetvie

Správne konanie

Napadnuté rozhodnutie

Predmetné porušenie

Zodpovednosť žalobkýň

Uložené pokuty

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

O návrhoch na zrušenie

O prvom žalobnom dôvode založenom na protiprávnej povahe inšpekcií Komisie

– O priebehu inšpekcie

– O údajnej neexistencii právneho základu

– O údajnom porušení rozhodnutia o inšpekcii

– O nemožnosti podať žiadosť o oslobodenie od pokuty

O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady primeranej lehoty

O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady riadnej správy vecí verejných

O štvrtom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom pripísaní zodpovednosti spoločnosti PrysmianCS za obdobie pred 27. novembrom 2001

– O prvej časti založenej na porušení zásady osobnej zodpovednosti

– O druhej časti založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a povinnosti odôvodnenia

O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 v rozsahu, v akom Komisia neurčila podiely solidárnych spoludlžníkov v rámci ich vnútorného vzťahu

O šiestom žalobnom dôvode založenom na nedostatočnosti dôkazov o existencii porušenia článku 101 ZFEÚ

O siedmom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom určení trvania porušenia

O ôsmom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, usmernení pre stanovenie pokút z roku 2006 a zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality, pokiaľ ide o výpočet uložených pokút

– O prvej časti založenej na porušení zásady proporcionality

– O druhej časti založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania

O deviatom žalobnom dôvode založenom na údajnom nesprávnom posúdení, keď bol pán R. uvedený na zozname osôb dotknutých napadnutým rozhodnutím

O návrhoch na zníženie výšky pokút uložených žalobkyniam

O návrhu na zníženie výšky pokút uložených z dôvodu chýb, ktorých sa dopustila Komisia pri výpočte uvedenej sumy

O návrhu na zníženie výšky pokút uložených z dôvodu neprimeranej dĺžky správneho konania

O trovách

* Jazyk konania: angličtina.