ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (tretia komora)

z 8. júla 2008 (*)

„Mimozmluvná zodpovednosť – Verejná služba – Vyšetrovanie OLAF‑u – Vec ,Eurostat‘ – Postúpenie informácií o skutkoch, ktoré môžu viesť k trestnému stíhaniu, vnútroštátnym súdnym orgánom – Absencia predchádzajúceho informovania dotknutých úradníkov a dozorného výboru OLAF‑u – Úniky informácií v tlači – Zverejnenie informácií OLAF‑om a Komisiou – Porušenie zásady prezumpcie neviny – Nemajetková ujma – Príčinná súvislosť“

Vo veci T‑48/05,

Yves Franchet, bývalý úradník Komisie Európskych spoločenstiev, bydliskom v Nice (Francúzsko),

Daniel Byk, úradník Komisie Európskych spoločenstiev, bydliskom v Luxemburgu (Luxembursko),

v zastúpení: G. Vandersanden a L. Levi, advokáti,

žalobcovia,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: J.‑F. Pasquier, splnomocnený zástupca,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá údajne vznikla v dôsledku chýb, ktorých sa údajne dopustili Komisia a OLAF v rámci vyšetrovaní týkajúcich sa veci „Eurostat“,

SÚD PRVÉHO STUPŇA EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (tretia komora),

v zložení: predseda komory M. Jaeger, sudcovia V. Tiili (spravodajkyňa) a T. Tchipev,

tajomník: K. Pocheć, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. októbra 2007,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Právny rámec

1        Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) zriadený rozhodnutím Komisie 1999/352/ES, ESUO, Euratom z 28. apríla 1999 (Ú. v. ES L 136, s. 20; Mim. vyd. 01/003, s. 110) je poverený najmä vykonávaním vnútorných administratívnych vyšetrovaní zameraných na vyšetrovanie závažných skutočností spojených s vykonávaním profesijných činností, ktoré môžu predstavovať porušenie povinností úradníkov a zamestnancov Spoločenstiev a ktoré môžu viesť k disciplinárnemu konaniu, prípadne k trestnému stíhaniu.

2        Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1073/1999 z 25. mája 1999 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF) (Ú. v. ES L 136, s. 1; Mim. vyd. 01/003, s. 91) stanovuje pravidlá pre inšpekcie, kontroly a iné opatrenia uskutočňované zamestnancami OLAF-u pri plnení ich povinností. Vyšetrovania uskutočňované OLAF-om pozostávajú z „externých“ vyšetrovaní, teda vyšetrovaní mimo inštitúcií Spoločenstva a „interných“ vyšetrovaní, teda vyšetrovaní v rámci týchto inštitúcií.

3        Odôvodnenie č. 10 nariadenia č. 1073/1999 stanovuje:

„keďže vyšetrovania sa musia vykonávať v súlade so zmluvou, a najmä s Protokolom o výsadách a imunitách, pri rešpektovaní Služobného poriadku pre úradníkov a podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov… a plnom rešpektovaní ľudských práv a základných slobôd, najmä zásady nestrannosti, práva dotknutých osôb vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sa ich týkajú, zásady, že závery vyšetrovania sa môžu opierať výlučne o prvky, ktoré majú dôkaznú hodnotu; keďže orgány, inštitúcie, úrady a agentúry musia na tento účel určiť podmienky, za ktorých sa takéto interné vyšetrovania vykonávajú; keďže služobný poriadok má byť zmenený a doplnený tak, aby v ňom boli zakotvené práva a povinnosti štátnych úradníkov a iných zamestnancov, pokiaľ ide o interné vyšetrovania.“

4        Odôvodnenie č. 13 nariadenia č. 1073/1999 ustanovuje:

„keďže je na príslušných orgánoch členských štátov, prípadne orgánoch, inštitúciách, úradoch alebo agentúrach, aby sa rozhodli, aké kroky sa majú urobiť v súvislosti s dokončenými vyšetrovaniami na základe správy vypracovanej [OLAF-om]; keďže predsa len má byť povinnosťou riaditeľa [OLAF-u] priamo doručiť justičným orgánom dotknutého členského štátu informácie, ktoré [OLAF] získal v priebehu interných vyšetrovaní týkajúcich sa situácií [skutkov – neoficiálny preklad], ktoré majú [môžu – neoficiálny preklad] viesť k trestným konaniam [trestnému stíhaniu – neoficiálny preklad]“.

5        Článok 4 nariadenia č. 1073/1999 znie takto:

„Interné vyšetrovania

1.      V oblastiach uvedených v článku 1 vykonáva [OLAF] administratívne vyšetrovania v orgánoch, inštitúciách, úradoch a agentúrach…

Tieto interné vyšetrovania sa vykonávajú v súlade s ustanoveniami zmluvy, najmä Protokolu o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev, a s prihliadnutím na služobný poriadok za podmienok a v súlade s postupmi uvedenými v uvedených nariadeniach a v rozhodnutiach prijatých jednotlivými orgánmi, inštitúciami, úradmi a agentúrami. Orgány sa navzájom poradia o pravidlách, ktoré majú byť stanovené v týchto rozhodnutiach.

…

5.      Keď vyšetrovanie odhalí, že niektorý člen, riaditeľ, úradník alebo iný zamestnanec môže byť osobne angažovaný, musí byť o tom príslušný orgán, inštitúcia, úrad alebo agentúra informovaný.

V prípadoch vyžadujúcich absolútne utajenie na účely vyšetrovania alebo v prípadoch vyžadujúcich siahnutie po vyšetrovacích prostriedkoch, ktoré spadajú do právomoci národných [vnútroštátnych – neoficiálny preklad] súdnych orgánov, môže byť poskytnutie takýchto informácií odložené.

…“

6        Podľa článku 6 ods. 5 nariadenia č. 1073/1999:

„Vyšetrovania sa vykonávajú nepretržite po celé obdobie, ktoré musí byť úmerné okolnostiam a zložitosti prípadu.“

7        Článok 8 nariadenia č. 1073/1999 s názvom „Utajenie [Dôvernosť – neoficiálny preklad] a ochrana údajov“ znie takto:

„1.      Informácie získané v priebehu externých vyšetrovaní v akejkoľvek forme sú chránené príslušnými predpismi.

2.      Informácie postúpené alebo získané v priebehu interných vyšetrovaní v akejkoľvek forme sú predmetom služobného tajomstva a užívajú ochranu poskytovanú predpismi vzťahujúcimi sa na orgány Európskych spoločenstiev.

Tieto informácie nesmú byť oznamované iným osobám ako pracovníkom orgánov Európskych spoločenstiev alebo členských štátov, ktorých funkcie vyžadujú, aby boli s nimi oboznámení, a taktiež nesmú byť použité na iné účely, ako na predchádzanie podvodom, korupcii alebo akejkoľvek inej protiprávnej činnosti.

3.      Riaditeľ zabezpečí, aby zamestnanci [OLAF-u] a ďalšie osoby konajúce na základe jeho splnomocnenia dodržiavali predpisy spoločenstva a členských štátov o ochrane osobných údajov, najmä ustanovenia uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov [Ú. v. ES L 281, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 335].

4.      Riaditeľ [OLAF-u] a členovia dozorného výboru uvedeného v článku 11 zabezpečia uplatňovanie tohto článku, ako aj článkov 286 [ES] a 287 [ES].“

8        Článok 9 nariadenia č. 1073/1999 s názvom „Vyšetrovacia správa a opatrenia uskutočnené po vyšetrovaniach“ stanovuje:

„1.      [OLAF] po skončení ním vykonaného vyšetrovania vypracuje pod vedením riaditeľa správu, v ktorej sú špecifikované zistené skutočnosti, prípadná finančná strata a závery vyšetrovania, vrátane odporúčaní riaditeľa [OLAF-u] ohľadne postupov, ktoré majú byť uskutočnené.

2.      Pri vypracúvaní týchto správ treba zohľadňovať procesné požiadavky zakotvené vo vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu. Správy vypracované na takomto základe predstavujú prípustný dôkaz v správnych alebo súdnych konaniach členského štátu, v ktorých sa ich použitie ukáže ako nevyhnutné, rovnakým spôsobom a za rovnakých podmienok ako administratívne správy vypracované národnými administratívnymi inšpektormi. Vzťahujú sa na ne tie isté hodnotiace pravidlá, aké sú uplatňované na administratívne správy vypracované národnými administratívnymi inšpektormi a majú rovnakú hodnotu ako tieto správy.

3.      Správy vypracované po externom vyšetrovaní a všetky použiteľné súvisiace dokumenty sa posielajú príslušným orgánom dotknutých členských štátov v súlade s pravidlami týkajúcich sa externého vyšetrovania.

4.      Správy vypracované po internom vyšetrovaní a všetky použiteľné súvisiace dokumenty sa posielajú dotknutým orgánom, inštitúciám, úradom alebo agentúram. Orgány, inštitúcie, úrady alebo agentúry podniknú v súvislosti s interným vyšetrovaním opatrenia, najmä disciplinárne alebo súdne, ku ktorým ich oprávňujú výsledky tohto vyšetrovania, a do konečného termínu stanoveného riaditeľom [OLAF-u] v záveroch jeho správy pošlú riaditeľovi [OLAF-u] správu o prijatých opatreniach.“

9        Článok 10 nariadenia č. 1073/1999 s názvom „Postúpenie informácií [OLAF-om]“ uvádza:

„1.      Bez toho, aby boli dotknuté články 8, 9 a 11 tohto nariadenia a ustanovenia nariadenia (Euratom, ES) č. 2185/96, môže [OLAF] kedykoľvek postúpiť informácie získané v priebehu externých vyšetrovaní príslušným orgánom dotknutých členských štátov.

2.      Bez toho, aby bol dotknutý článok 8, 9 a 11 tohto nariadenia, riaditeľ [OLAF-u] postúpi informácie získané [OLAF-om] v priebehu interných vyšetrovaní záležitostí [o skutkoch – neoficiálny preklad], ktoré majú vyústiť do trestného konania [môžu viesť k trestnému stíhaniu – neoficiálny preklad], súdnym orgánom členských štátov. V súlade s požiadavkami vyšetrovania súčasne informuje dotknuté členské štáty.

3.      Bez toho, aby boli dotknuté články 8 a 9 tohto nariadenia, môže [OLAF] kedykoľvek postúpiť informácie získané v priebehu interných vyšetrovaní dotknutým orgánom, inštitúciám, úradom alebo agentúram.“

10      Článok 11 nariadenia č. 1073/1999 s názvom „Dozorný výbor“ uvádza:

„1.      Dozorný výbor posilňuje nezávislosť [OLAF-u] pravidelným monitorovaním vykonávania vyšetrovacej funkcie.

Na žiadosť riaditeľa alebo z vlastného podnetu výbor predkladá riaditeľovi stanoviská týkajúce sa činnosti [OLAF], avšak bez zasahovania do výkonu prebiehajúceho vyšetrovania.

…

7.      Riaditeľ každoročne predloží dozornému výboru program činnosti [OLAF‑u] uvedený v článku 1 tohto nariadenia. Riaditeľ pravidelne informuje výbor o činnosti [OLAF-u], o jeho vyšetrovaniach, o ich výsledkoch a o postupoch uskutočnených na ich základe. Ak vyšetrovanie prebieha po dobu dlhšiu ako deväť mesiacov, riaditeľ informuje dozorný výbor o príčinách, pre ktoré ešte nebolo možné ukončiť vyšetrovanie, ako aj o očakávanom termíne jeho uzavretia. Riaditeľ informuje výbor o prípadoch, keď dotknuté orgány, inštitúcie, úrady alebo agentúry nepostupovali na základe jeho odporúčaní. Riaditeľ informuje výbor o prípadoch vyžadujúcich postúpenie informácií súdnym orgánom členského štátu.

…“

11      Článok 12 ods. 3 druhý a tretí pododsek nariadenia č. 1073/1999 uvádza:

„Riaditeľ pravidelne predkladá Európskemu parlamentu, Rade, Komisii a Dvoru audítorov správy o záveroch vyšetrovaní vykonávaných [OLAF-om] pri zachovaní utajenosti [dôvernosti – neoficiálny preklad] týchto vyšetrovaní, zákonných práv dotknutých osôb a prípadne aj vnútroštátnych predpisov vzťahujúcich sa na súdne konania.

Vyššie zmienené inštitúcie zabezpečia, aby bola zachovávaná utajenosť [dôvernosť – neoficiálny preklad] vyšetrovaní vykonávaných [OLAF-om], [legitímne práva dotknutých osôb – neoficiálny preklad] a v prípade zavedenia súdneho konania, aby boli dodržiavané všetky vnútroštátne predpisy vzťahujúce sa na takéto konania.“

12      Rozhodnutie Komisie č. 1999/396/ES, ESUO, Euratom z 2. júna 1999 o podmienkach vnútorných vyšetrovaní pri boji proti podvodu, korupcii a ostatným protiprávnym konaniam poškodzujúcim záujmy spoločenstva (Ú. v. ES L 149, s. 57; Mim. vyd. 01/003, s. 118) stanovuje v článku 4 spôsob informovania dotknutej osoby takto:

„V prípade vzniku možnej účasti člena, úradníka alebo iného zamestnanca Komisie bude urýchlene informovaná dotknutá osoba, pokiaľ to neohrozí vyšetrovanie. V každom prípade sa nesmú robiť závery uvádzajúce meno člena, úradníka alebo zamestnanca Komisie po ukončení vyšetrovania bez toho, aby sa umožnilo dotknutej osobe vyjadriť svoje stanovisko ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa jej týkajú.

V prípadoch, ak sa vyžaduje zachovanie absolútneho utajenia na účely vyšetrovania a je potrebné zapojenie [použitie vyšetrovacích prostriedkov spadajúcich do právomoci – neoficiálny preklad] vnútroštátnych súdnych orgánov, môže sa povinnosť prizvať člena, úradníka alebo zamestnanca Komisie, aby poskytol svoje stanovisko, odložiť po dohode [so súhlasom – neoficiálny preklad] s predsedom [predsedu – neoficiálny preklad] Komisie, prípadne jej generálnym tajomníkom [generálneho tajomníka – neoficiálny preklad].“

13      Podľa článku 2 Rokovacieho poriadku dozorného výboru OLAF-u (Ú. v. ES L 41, s. 12) s názvom „Dodržiavanie zákonnosti“:

„Dozorný výbor dohliada na to, aby OLAF pri výkone svojich činností plne dodržiaval základné ľudské práva a slobody a konal v súlade so Zmluvami a sekundárnym právom, predovšetkým s protokolom o výsadách a imunitách a Služobným poriadkom úradníkov.“ [neoficiálny preklad]

14      Podľa článku 14 ods. 1 až 3 Rokovacieho poriadku dozorného výboru OLAF-u:

„1.      Zasadania dozorného výboru nie sú verejné. Ak dozorný výbor nerozhodne inak, jeho uznesenia, ako aj všetky dokumenty, na základe ktorých boli tieto uznesenia prijaté, sú dôverné.

2.      Na dokumenty a informácie predložené riaditeľom OLAF-u sa vzťahujú ustanovenia článku 287 [ES] o ochrane tajomstva.

3.      Dozorný výbor rozhoduje na základe dokumentov a návrhov stanovísk, správ a rozhodnutí.“ [neoficiálny preklad]

15      Článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“) podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme, ktorý sa týka práva na spravodlivé súdne konanie, uvádza:

„…

2.      Každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, pokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

3.      Každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:

a)      byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;

b)      mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

…“

16      Charta základných práv Európskej únie vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s. 1, ďalej len „charta“) stanovuje:

„Článok 41

Právo na dobrú [riadnu – neoficiálny preklad] správu vecí verejných

1.      Každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.

2.      Toto právo zahŕňa najmä:

–        právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať,

–        právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva,

–        povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia.

3.      Každý má právo na náhradu škody spôsobenej inštitúciami alebo zamestnancami Únie pri výkone ich funkcií v súlade so všeobecnými zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov.

…

Článok 48

Prezumpcia neviny a právo na obhajobu

1.      Každý, kto je obvinený, sa považuje za nevinného, kým jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

2.      Každý, kto je obvinený, má zaručené právo na obhajobu.“

 Skutkové okolnosti

17      Žalobca Yves Franchet je bývalý generálny riaditeľ Eurostat‑u a žalobca Daniel Byk je bývalý riaditeľ v Eurostat‑e (Štatistický úrad Európskych spoločenstiev).

18      Viaceré vnútorné kontroly Eurostat‑u nasvedčovali tomu, že v jeho finančnom hospodárení mohlo dôjsť k nezrovnalostiam. OLAF preto začal viacero vyšetrovaní, ktoré sa týkali zmlúv uzavretých Eurostat‑om so spoločnosťami Eurocost, Eurogramme a Datashop, Planistat a CESD Communautaire a dotácií, ktoré boli týmto spoločnostiam poskytnuté.

19      Dňa 4. júla 2002 zaslal OLAF luxemburským súdnym orgánom spis o vyšetrovaní týkajúcom sa spoločnosti Eurocost, ako aj druhý spis o vyšetrovaní týkajúcom sa spoločnosti Eurogramme.

20      Dňa 13. novembra 2002 pán Franchet zaslal generálnemu riaditeľovi OLAF‑u list, ktorý bol formulovaný takto:

„…

Dozvedel som sa od Cocobu, že ste im poskytli informácie týkajúce sa spisov, ktoré ste zaslali luxemburským súdnym orgánom a ktoré nemám k dispozícii; v časopise Stern som sa dočítal, že ste v Eurostat e identifikovali, celú sériu prípadov‘, o ktorých ma Vaše útvary nijakým spôsobom neinformovali.

…“

21      Dňa 13. marca 2003 prijal Parlament rezolúciu týkajúcu sa veci Eurostat.

22      Dňa 19. marca 2003 zaslal generálny riaditeľ OLAF‑u francúzskym súdnym orgánom list, ktorého predmet znel „Postúpenie informácií o skutkoch, ktoré môžu byť trestnoprávne kvalifikované CMS č. IO/2002/0510 − Eurostat/Datashop/Planistat“ (ďalej len „list z 19. marca 2003“), sprevádzaný správou dvoch vyšetrovateľov OLAF‑u, ktorá bola v ten istý deň doručená generálnemu riaditeľovi OLAF‑u s predmetom „Oznámenie skutkov, ktoré môžu byť trestnoprávne kvalifikované CMS č. IO/2002/0510 − Eurostat/Datashop/Planistat“ (ďalej len „správa z 19. marca 2003“).

23      Dňa 3. apríla 2003 zaslal generálny riaditeľ OLAF‑u stručnú správu o prebiehajúcich vyšetrovaniach v Eurostat‑e generálnemu tajomníkovi Komisie.

24      Dňa 19. mája 2003 žalobcovia požiadali Komisiu o „pomoc podľa článku 24 služobného poriadku na účely ochrany [ich] dobrej povesti a [ich] práva na obhajobu proti autorom lživých informácií a tým, ktorí ich šíria“ a o uvoľnenie z funkcií, aby mohli zaistiť svoju obhajobu.

25      Dňa 21. mája 2003 boli žalobcovia na vlastnú žiadosť preradení.

26      Dňa 26. mája 2003 zaslali žalobcovia dva listy generálnemu riaditeľovi OLAF‑u, v ktorých ho predovšetkým žiadali, aby ich „čo najrýchlejšie informoval o výhradách a obvineniach vznesených [proti nim] OLAF‑om“, aby sa zabezpečilo dodržanie ich práva na obhajobu v rámci výsluchov naplánovaných na koniec júna 2003. Požiadali o prístup k celému spisu. Zdôraznili, že pred postúpením spisov vnútroštátnym súdnym orgánom neboli ani informovaní, ani vypočutí. Okrem iného uviedli, že „tiež sa zdá byť zrejmé, že nastali úniky dôverných informácií z OLAF‑u do tlače, pričom je možné, že tieto úniky informácií boli úmyselne organizované v rámci hanoblivej kampane a spochybňovaní Eurostat‑u, či dokonca ďalších vysokopostavených osôb v rámci Komisie“.

27      V ten istý deň tiež žalobcovia zaslali dozornej rade OLAF‑u dva listy a informovali ju, že sa prostredníctvom tlače dozvedeli, že OLAF zaslal na vnútroštátne súdne orgány spis obsahujúci obvinenia týkajúce sa „trestných činov sprenevery, zastierania sprenevery a založenia zločineckej skupiny“, že nikdy neboli vypočutí OLAF‑om a že došlo k úniku informácií. Požiadali dozorný výbor, aby sa „vyjadril k neprípustnému správaniu OLAF‑u, ktorý buď úniky informácií organizoval, alebo neprijal všetky nevyhnutné opatrenia, aby im zabránil, v dôsledku čoho za ne nesie plnú zodpovednosť… a uložil OLAF‑u povinnosť zaistiť, aby ich základné práva boli plne dodržiavané“.

28      Dňa 26. mája 2003 zaslali žalobcovia dva listy, prvý generálnemu tajomníkovi Komisie a druhý jej generálnemu riaditeľovi a požiadali Komisiu, aby spresnila obsah pomoci, ktorú im schválila poskytnúť. Tiež požiadali o možnosť oboznámiť sa so skutočnosťami týkajúcimi sa spisu OLAF‑u, ktoré má Komisia prípadne k dispozícii.

29      Dňa 5. júna 2003 sa žalobcovia obrátili na generálneho riaditeľa OLAF‑u a požiadali ho o prístup k spisu pred výsluchmi naplánovanými na koniec júna 2003.

30      Dňa 11. júna 2003 Komisia poverila útvar pre vnútorný audit (IAS) preskúmaním zmlúv, ktoré uzavrel Eurostat, ako aj dotácií, ktoré poskytol v nadväznosti na postup udelenia absolutória. IAS vypracoval tri správy, z toho prvú 7. júla, druhú 24. septembra a tretiu 22. októbra 2003.

31      V priebehu júna a júla 2003 sa zišiel výbor pre kontrolu rozpočtu Parlamentu (Cocobu), v rámci ktorého prebehla výmena stanovísk o spise Eurostat najmä s niektorými členmi Komisie.

32      Dňa 18. júna 2003 sa žalobcovia znovu obrátili na generálneho riaditeľa OLAF‑u a zdôraznili, že „právo byť vypočutý predpokladá, že dotknutá osoba bude informovaná o výhradách, ktoré sú jej vytýkané, a že bude mať prístup k spisu“, pričom uviedli, že výsluchy naplánované na koniec júna sa teda nemôžu riadne uskutočniť. Skonštatovali, že „výsluchy sa budú môcť uskutočniť, ak bude umožnený prístup k spisu a ak poradcovia a ich klienti budú disponovať dostatočným časom na preštudovanie písomností“.

33      Dňa 23. júna 2003, počas prvého výsluchu OLAF-u, predložil pán Franchet predbežné vyhlásenie s právnym stanoviskom týkajúcim sa práva na obhajobu. Dňa 25. a 26. júna 2003 bol OLAF-om vypočutý v súvislosti so spisom Eurocost. Dňa 26. a 27. júna 2003 bol vypočutý, čo sa týka spisov Datashop a Planistat a dňa 2. júla 2003, čo sa týka spisu CESD Communautaire.

34      Dňa 1. júla 2003 pán P., vedúci útvaru generálneho sekretariátu Komisie, zaslal členom Komisie oznámenie týkajúce sa stretnutia Cocobu a výmeny stanovísk s generálnym riaditeľom Komisie a generálnym riaditeľom OLAF‑u z 30. júna 2003.

35      Dňa 3. a 4. júla 2003 bol pán Byk vypočutý OLAF-om, pokiaľ ide o spisy Datashop a Planistat. Tiež predložil predbežné vyhlásenie s právnym stanoviskom týkajúcim sa práva na obhajobu.

36      Dňa 9. júla 2003 Komisia rozhodla o začatí disciplinárneho konania proti žalobcom. Toto konanie však bolo ihneď prerušené z dôvodu, že ešte stále prebiehalo vyšetrovanie OLAF‑u. Komisia tiež vytvorila multidisciplinárnu pracovnú skupinu „task-force“ (ďalej len „task-force“).

37      V ten istý deň Komisia zverejnila tlačové vyhlásenie s názvom „Komisia prijíma opatrenia v dôsledku finančnej sprenevery v Eurostat‑e“ (IP/03/979).

38      Dňa 17. júla 2003 žalobcovia zaslali listy prezidentovi Komisie, ktorými ho informovali o svojej situácii.

39      Dňa 22. júla 2003 zaslali žalobcovia Komisii list, v ktorom poukázali na chyby, ktorých sa údajne dopustila a ktoré zakladajú jej zodpovednosť. Tiež Komisiu požiadali, aby im sprístupnila dokumenty citované v rozhodnutí o začatí disciplinárneho konania.

40      Zápisnice z výsluchov žalobcov z konca júna a začiatku júla boli vyhotovené 11. augusta 2003.

41      Dňa 24. septembra 2003 generálny riaditeľ OLAF-u odovzdal predsedovi Komisie „zhrnutie už uzavretých vecí Eurostat-u“. Podľa sprievodnej poznámky „toto zhrnutie nemôže byť v žiadnom prípade považované za záverečnú správu o vyšetrovaní v zmysle nariadenia č. 1073/1999“ a „ich jediným cieľom bolo upozorniť na najdôležitejšie závery, ktoré vyplynuli z vykonaných vyšetrovaní“.

42      Toto zhrnutie, ktoré sprevádzala správa s názvom „Správa task‑force Eurostat (TFES) – Zhrnutie a závery“ a informatívna poznámka týkajúca sa Eurostat-u, opierajúca sa o druhú priebežnú správu vypracovanú IAS, bolo v ten istý deň odovzdané Parlamentu.

43      Dňa 25. septembra 2003 vypracoval OLAF záverečné vyšetrovacie správy v zmysle článku 9 nariadenia č. 1073/1999 vo veciach Eurocost, Datashop, Planistat a CESD Communautaire.

44      V ten istý deň bol Cocobu-om vypočutý predseda Komisie a zároveň predniesol príhovor na konferencii prezidentov parlamentných skupín Parlamentu.

45      Dňa 25. septembra 2003 zaslali žalobcovia Komisii list, v ktorom sa odvolali na dokumenty odovzdané 24. septembra 2003 Parlamentu. V tomto liste uviedli, že „je neakceptovateľné, aby boli verejne spochybňovaní bez toho, aby mali prístup k dokumentom, ktoré ich obviňujú“ a položili si otázku, či „je obvyklé, aby sa opätovne dozvedali z tlače, že sú obvinení z rôznych prípadov sprenevery“. Prostredníctvom tohto listu tiež požiadali Komisiu, aby im poskytla uvedené správy, ako aj dokumenty vyžiadané listom z 22. júla 2003, konkrétne:

„–      oznámenie z 3. apríla 2003 (004201) a oznámenia z 19. marca 2003 (003441 a 003440) vypracované OLAF-om,

–        správu GR [,]Rozpočet[‘] zo 4. júla 2003 (,DGBUDG Report – Analysis of audit reports on Eurostat systems for grants and procurement‘),

–        správu [IAS] Komisie zo 7. júla 2003 (,First Interim Report – IAS examination of Eurostat contracts and grants: reportable events‘),

–        tri správy pripravené [IAS], task-force a OLAF-om na účely výsluchu [predsedu Komisie] dňa 25. septembra 2003“.

46      Dňa 1. októbra 2003 prijala Komisia rozhodnutie o reorganizácii Eurostat‑u s účinnosťou k 1. novembru 2003. Rozhodlo sa o zrušení jedného riaditeľstva a funkcie riaditeľa.

47      Dňa 10. októbra 2003 žalobcovia dostali kópiu záverečných správ z 25. septembra 2003 vo veciach Eurocost, Datashop a CESD Communautaire, ako aj kópiu troch dokumentov odovzdaných Parlamentu 24. septembra 2003, uvedených v bode 42 vyššie. V ten istý deň dostali dokumenty uvedené v rozhodnutiach o začatí disciplinárnych konaní, vyžiadaných listami z 22. júla a 25. septembra 2003 s výnimkou listu a oznámenia z 19. marca 2003 z dôvodu, že „išlo o zásielku, ktorú OLAF zaslal francúzskym súdnym orgánom v Paríži, a teda tvorila neoddeliteľnú súčasť vyšetrovania na vnútroštátnej úrovni“.

48      Dňa 23. októbra 2003 žalobcovia podali návrh na základe článku 90 ods. 1 Služobného poriadku zamestnancov Európskych spoločenstiev v jeho znení uplatniteľnom na prejednávaný prípad (ďalej len „služobný poriadok“) smerujúci k náhrade škody spôsobenej v dôsledku chýb Komisie vrátane chýb pripísateľných OLAF-u.

49      Rozhodnutím z 10. mája 2004, ktoré žalobcovia dostali 17. mája 2004, menovací orgán tento návrh zamietol.

50      Dňa 19. mája 2004 podali žalobcovia proti rozhodnutiu z 10. mája 2004 sťažnosť na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku. Dňa 5. augusta 2004 podali žalobcovia doplnenie k svojej sťažnosti.

51      Rozhodnutím z 27. októbra 2004, ktoré bolo žalobcom oznámené listom z 3. novembra 2004, menovací orgán výslovne túto sťažnosť zamietol.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

52      Žalobcovia návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 28. januára 2004 podali žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

53      Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (tretia komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa vyzval účastníkov konania, aby predložili niektoré dokumenty a odpovedali na niektoré písomné otázky. Účastníci konania čiastočne vyhoveli týmto žiadostiam v stanovenej lehote.

54      Uznesením zo 6. júna 2007 v súlade s článkom 65 písm. b), článkom 66 ods. 1 a článkom 67 ods. 3 druhým pododsekom rokovacieho poriadku Súd prvého stupňa nariadil Komisii predložiť všetky dokumenty postúpené francúzskym súdnym orgánom v rámci veci Eurostat, pričom stanovil, že uvedené dokumenty v tomto štádiu nebudú žalobcom predložené. Tejto žiadosti sa vyhovelo.

55      Dňa 11. júna 2007 Komisia predložila svoje pripomienky k odpovediam žalobcov na otázky a výzvam Súdu prvého stupňa na predloženie dokumentov. V ten istý deň predložili žalobcovia svoje pripomienky k odpovediam Komisie na tieto otázky a výzvy.

56      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté na pojednávaní 3. októbra 2007.

57      Počas pojednávania účastníci konania potvrdili, že z dokumentov predložených Komisiou v nadväznosti na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktoré nariadil Súd prvého stupňa, žalobcovia nedisponovali iba prílohami k oznámeniu z 19. marca 2003, sťažnosťou z 10. júla 2003 a záverečnou správou Planistat. Žalobcovia dali svoj súhlas na prípadné použitie informácií obsiahnutých v týchto dokumentoch, ktoré im neboli sprístupnené, Súdom prvého stupňa, čo bolo zaznamenané do zápisnice. Súd prvého stupňa považoval za nevyhnutné použiť iba dokumenty, ktorými žalobcovia disponovali.

58      V nadväznosti na výzvu Súdu prvého stupňa predložila Komisia na pojednávaní oznámenie OLAF-u zo 16. mája 2003. Žalobcovia proti podaniu nemali námietky, čo bolo zaznamenané do zápisnice.

59      Žalobcovia navrhujú, aby Súd prvého stupňa:

–        zaviazal Komisiu, aby im zaplatila predbežne stanovenú sumu vo výške 1 milión eur ako náhradu ich majetkovej a nemajetkovej ujmy,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

60      Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.

 Právny stav

61      Žalobcovia na podporu svojej žaloby na náhradu škody uvádzajú existenciu chýb spôsobených zo strany OLAF-u a Komisie, vznik závažnej majetkovej a nemajetkovej ujmy, ako aj na priamu príčinnú súvislosť medzi údajnými chybami a ujmou, ktorá nimi bola spôsobená.

62      Komisia na úvod spochybňuje predloženie niektorých dokumentov dozorného výboru OLAF-u priložených v prílohe žaloby žalobcami.

63      Komisia sa tiež domnieva, že žaloba na náhradu škody je sčasti predčasná.

I –  K návrhu na vyradenie niektorých príloh žaloby

A –  Tvrdenia účastníkov konania

64      Komisia navrhuje, aby boli zo spisu vyňaté niektoré dokumenty dozorného výboru OLAF-u predložené žalobcami na podporu ich žaloby.

65      Komisia na jednej strane tvrdí, že tieto dokumenty majú internú povahu a nemajú byť zverejnené. Na druhej strane žalobcovia ich získali nezákonnými prostriedkami, a preto by mali byť vyňaté zo spisu vrátane odkazov a citácií prevzatých v žalobe (rozsudok Súdneho dvora zo 17. decembra 1981, Ludwigshafener Walzmühle Erling a i./Rada a Komisia, 197/80 až 200/80, 243/80, 245/80 a 247/80, Zb. s. 3211, body 13 až 16).

66      Komisia zdôrazňuje, že dôverné interné dokumenty môžu žalobcovia predložiť na podporu svojej žaloby iba vtedy, ak sú schopní preukázať, že ich získali zákonnými prostriedkami.

67      V prejednávanej veci sú dotknuté dokumenty internými dokumentmi dozorného výboru OLAF-u a na základe článku 14 jeho rokovacieho poriadku sú dôverné. Dozorný výbor by nikdy nerozhodol o zrušení dôverného charakteru týchto dokumentov a nezverejnil by ich, ani by ich nesprístupnil žalobcom v rámci ich obhajoby. Vzhľadom na to, že ide o dokumenty, ktoré majú zostať výlučne interné, skutočnosť, že tieto dokumenty neboli označené poznámkou „dôverné“, nemôže spôsobiť stratu ich dôverného charakteru.

68      Podľa Komisie však prináleží v každom prípade žalobcom, aby uviedli, akými zákonnými prostriedkami mohli tieto dokumenty získať, napríklad prostredníctvom žiadosti o prístup k informáciám, ktorej by dozorný výbor OLAF-u vyhovel. Potvrdenia predložené žalobcami, podľa ktorých ani nevyniesli, ani neukradli, ani nezadržali žiaden interný dokument vypracovaný sekretariátom dozorného výboru OLAF-u, z čoho ich Komisia nikdy neobvinila, nepredstavujú odôvodnenie zákonného získania týchto dokumentov.

69      Nakoniec podľa Komisie žiaden z týchto dokumentov nie je spôsobilý akýmkoľvek spôsobom preukázať údajné chyby OLAF-u alebo Komisie.

70      Žalobcovia spochybňujú dôvernú povahu týchto dokumentov, ako aj skutočnosť, že ich získali nezákonnými prostriedkami.

71      Žalobcovia zdôrazňujú, že ak v prípade, akým je prejednávaná vec, ktorej predmetom je náhrada škody, nie je možné mať prístup ani sa vyjadriť k dokumentom, ktoré skutočne preukazujú chyby OLAF-u a Komisie a ktoré predstavujú podstatné prvky na založenie zodpovednosti, potom je zrejmé, že ide o skutočné a závažné porušenie práva na obhajobu a účinnú súdnu ochranu.

72      Žalobcovia zdôrazňujú, že dotknuté dokumenty posilňujú ich postavenie, pokiaľ ide o kritiku fungovania OLAF-u, čo je skutočný dôvod, pre ktorý Komisia spochybňuje ich predloženie.

B –  Posúdenie Súdom prvého stupňa

73      Komisia tvrdí, že niektoré prílohy žaloby sú dôverné interné dokumenty dozorného výboru OLAF-u, ktoré žalobcovia nezískali oprávnene. Ide o tieto dokumenty:

–        prepis vystúpenia generálneho tajomníka Komisie pred dozorným výborom OLAF-u z 3. septembra 2003; generálny tajomník nebol v okamihu svojho vystúpenia upozornený na nahrávanie a prezident dozorného výboru ho neskôr ubezpečil, že uvedený dokument zostane výlučne interným dokumentom výboru a jeho sekretariátu,

–        oznámenie sekretariátu dozorného výboru určené jeho predsedovi a jednému členovi tohto výboru z 5. marca 2003,

–        oznámenie sekretariátu dozorného výboru určené jeho predsedovi z 27. mája 2003,

–        zápisnica zo stretnutia dozorného výboru z 2. a 3. septembra 2003,

–        správa dozorného výboru z 15. januára 2004 vydaná na žiadosť Parlamentu vo veci procedurálnych otázok, ktoré vyvolali vyšetrovania vedené vo veci Eurostat,

–        informatívna poznámka sekretariátu dozorného výboru z 10. októbra 2003 o priebehu vyšetrovaní OLAF-u vo veci Eurostat a ich následkov na situáciu OLAF-u.

74      Treba zdôrazniť, že ani prípadný dôverný charakter dotknutých dokumentov, ani skutočnosť, že tieto dokumenty boli prípadne získané nezákonne, nebráni ich prítomnosti v spise.

75      Neexistuje totiž ustanovenie, ktoré by výslovne zakazovalo zobrať do úvahy nezákonne získané dôkazy, napríklad v rozpore so základnými právami.

76      Je nesporné, že v rozsudku Ludwigshafener Walzmühle Erling a i./Rada a Komisia, už citovaný v bode 65 vyššie, na ktorý sa odvoláva Komisia, Súdny dvor skonštatoval, že vzhľadom na to, že existuje pochybnosť tak o charaktere spochybneného dokumentu, ako aj o otázke, či ho účastníci konania získali zákonnými prostriedkami, dokument musí byť vyňatý zo spisu (bod 16).

77      Vo všeobecnosti je teda inštitúcia oprávnená požadovať vyradenie interného dokumentu zo spisu, ak ho osoba, ktorá sa ho dovoláva, nezískala zákonnými prostriedkami. Interný dokument má totiž dôverný charakter, iba ak by inštitúcia, od ktorej pochádza, súhlasila s jeho zverejnením.

78      V neskoršej judikatúre však Súdny dvor nevylúčil, že aj interné dokumenty môžu v určitých prípadoch byť legitímne prítomné v spise k určitej veci (uznesenie Súdneho dvora z 19. marca 1985, Tordeur a i., 232/84, neuverejnené v Zbierke, bod 8, a z 15. októbra 1986, LAISA/Rada, 31/86, neuverejnené v Zbierke, bod 5). Okrem toho Súd prvého stupňa v niektorých prípadoch prihliadol na dokumenty napriek tomu, že v súvislosti s nimi nebolo preukázané, že boli získané zákonnými prostriedkami.

79      V niektorých situáciách teda nebolo nevyhnutné, aby žalobca preukázal, že získal zákonným spôsobom dôverný dokument, ktorého sa dovoláva na podporu svojho tvrdenia. Súd prvého stupňa zvážil záujmy, ktoré je potrebné chrániť, a dospel k záveru, že treba posúdiť, či osobitné okolnosti, ako napríklad zásadný význam predloženia určitého dokumentu na zabezpečenie kontroly zákonnosti postupu pri prijatí napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. marca 2001, Dunnett a i./BEI, T‑192/99, Zb. s. II‑813, body 33 a 34) alebo preukázanie existencie zneužitia právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. februára 1996, Lopes/Súdny dvor, T‑280/94, Zb. VS s. I‑A‑77 a II‑239, bod 59), odôvodňujú nevyradenie dokumentu zo spisu.

80      V prejednávanom prípade treba zdôrazniť, že špecifický rámec tejto žaloby umožňuje vyvodiť záver, že dotknuté dokumenty majú byť zachované v spise. Tieto dokumenty sú totiž nevyhnutné na posúdenie konania OLAF‑u v rámci vyšetrovaní týkajúcich sa Eurostat-u. Osobitná povaha tejto žaloby, v rámci ktorej sa žalobcovia snažia preukázať nezákonnosť konania OLAF‑u, preto odôvodňuje nevyradenie týchto dokumentov zo spisu (pozri v tomto zmysle rozsudok Dunnett a i./EIB, už citovaný v bode 79 vyššie, body 33 a 34).

81      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ide o prípravné dokumenty dozorného výboru OLAF-u, ktorého úlohou je podľa článku 2 jeho rokovacieho poriadku dohliadať „na to, aby OLAF pri výkone svojich činností plne dodržiaval základné ľudské práva a slobody a konal v súlade so Zmluvami a sekundárnym právom, predovšetkým s protokolom o výsadách a imunitách a Služobným poriadkom úradníkov“, a o prepis vystúpenia generálneho tajomníka Komisie pred výborom. Treba okrem iného skonštatovať, že žalobcovia sa nachádzajú v zložitom postavení pri preukazovaní prípadnej nezákonnej povahy konania OLAF‑u. Treba nakoniec zdôrazniť, že tieto dokumenty sú spôsobilé preukázať skutočnosti, ktoré žalobcovia vytýkajú OLAF‑u, a teda môžu mať určitý význam pre vyriešenie tohto sporu.

82      V dôsledku toho a vzhľadom na povahu dotknutých dokumentov a osobitné okolnosti sporu treba zamietnuť žiadosť o vyradenie týchto dokumentov zo spisu.

II –  O predčasnosti žaloby

A –  Tvrdenia účastníkov konania

83      Komisia tvrdí, že väčšina tvrdení žalobcov o údajných nezrovnalostiach vykonaných počas vyšetrovania je predčasná.

84      Komisia upresňuje, že nenamietala neprípustnosť žaloby, ale že poukazuje na predčasnosť žaloby, pretože sa domnieva, že jednak niektoré žalobné dôvody žalobcov týkajúce sa procesných pochybení OLAF-u môžu byť posúdené iba s ohľadom na dôsledky, ktoré by tieto pochybenia mohli mať na prípadné konečné rozhodnutie v trestných a disciplinárnych konaniach (rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. decembra 1992, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑10/92 až T‑12/92 a T‑15/92, Zb. s. II‑2667, bod 48), a jednak že aj za predpokladu, že jej alebo OLAF-u by mohli byť vytýkané chyby, posúdenie spôsobenej škody by záviselo od znenia trestných a/alebo disciplinárnych rozhodnutí, ktoré by sa ich týkali. Posúdenie údajnej nemajetkovej ujmy teda zodpovedá ich miere „viny“ a dôsledky chýb OLAF-u alebo Komisie, ak by sa preukázali, nemôžu byť posúdené bez toho, aby sa zohľadnili prípadné chyby žalobcov.

85      Komisia sa odvoláva na rozsudok Súdneho dvora z 28. marca 1979, Granaria/Rada a Komisia (90/78, Zb. s. 1081, bod 6) a odkazuje na možnosť Súdu prvého stupňa rozhodnúť v prvej fáze konania o otázke, či správanie OLAF‑u, alebo Komisie môže viesť k vzniku zodpovednosti Spoločenstva a zároveň si prípadne ponechať možnosť rozhodnúť o rozsahu nemajetkovej ujmy v neskoršej fáze v závislosti od povahy zistených chýb.

86      Žalobcovia spochybňujú údajnú predčasnosť žaloby a konštatujú, že závery Komisie nie sú v tejto súvislosti jasné.

87      Žalobcovia tvrdia, že žaloba spĺňa všetky podmienky prípustnosti a hmotnoprávne podmienky, ktoré sú nevyhnutné na vznik zodpovednosti Spoločenstva a na to, aby Súd prvého stupňa mohol vykonať súdne preskúmanie.

88      Nič neumožňuje vyvodiť záver, že žaloba o náhradu škody má subsidiárnu povahu vo vzťahu k začatiu disciplinárneho konania a/alebo vyšetrovaniam, ktoré vedú súdne orgány členského štátu. Bolo by v rozpore so základnou zásadou práva na účinnú súdnu ochranu a na riadny výkon spravodlivosti, ak by budúca a neistá udalosť sama osebe mohla podmieniť a paralyzovať žalobu o náhradu škody s následkom, že škoda by naďalej narastala a dotknuté osoby by boli pozbavené práva získať jej náhradu.

89      Podľa žalobcov ich ujma vznikla a trvá od okamihu, kedy sa Komisia dopustila chýb, a postupom času odvtedy iba narastá.

B –  Posúdenie Súdom prvého stupňa

90      Je nesporné, že vnútroštátne súdne konania ešte prebiehajú. Prípadné výsledky týchto konaní však nie sú spôsobilé ovplyvniť toto konanie. Cieľom tohto konania totiž nie je zistiť, či sú, alebo nie sú preukázané skutočnosti vytýkané žalobcom, pretože táto otázka nespadá do právomoci Súdu prvého stupňa. V prejednávanej veci teda nejde o to, či sa žalobcovia v rámci svojej profesijnej činnosti dopustili chýb, alebo nie, ale o preskúmanie spôsobu, akým OLAF viedol a uzatvoril vyšetrovanie, ktoré na nich menovite poukazuje a prípadne im pripisuje zodpovednosť za nezrovnalosti zverejnené ešte pred konečným rozhodnutím, ako aj spôsob, akým konala Komisia v kontexte tohto vyšetrovania. Aj keby žalobcovia boli považovaní vnútroštátnymi súdnymi orgánmi za nevinných, táto skutočnosť by takisto nevyhnutne nenapravila prípadnú ujmu, ktorú by napriek tomu utrpeli.

91      V dôsledku toho, keďže údajná ujma namietaná v rámci tejto žaloby sa odlišuje od ujmy, ktorú by mohlo potvrdiť vyhlásenie neviny žalobcov vnútroštátnymi súdnymi orgánmi, návrhy na odškodnenie nemôžu byť zamietnuté z dôvodu predčasnosti, pričom žalobcovia by tak mohli vzniesť takúto požiadavku iba po prípadných konečných rozhodnutiach vnútroštátnych súdnych orgánov.

92      Keďže žaloba nie je predčasná, nie je teda namieste ponechať preskúmanie otázok týkajúcich sa povahy a rozsahu ujmy na prípadnú neskoršiu fázu konania.

III –  O vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva

93      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že záväzok mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva za protiprávne konanie jeho orgánov v zmysle článku 288 druhého odseku ES podliehal splneniu súboru podmienok, t. j.: protiprávnosti konania vytýkaného inštitúciám, existencie škody a existencie príčinnej súvislosti medzi údajným konaním a uplatňovanou škodou (rozsudok Súdneho dvora z 29. septembra 1982, Oleifici Mediterranei/EHS, 26/81, Zb. s. 3057, bod 16; rozsudky Súdu prvého stupňa z 11. júla 1996, International Procurement Services/Komisia, T‑175/94, Zb. s. II‑729, bod 44; zo 16. októbra 1996, Efisol/Komisia, T‑336/94, Zb. s. II‑1343, bod 30, a z 11. júla 1997, Oleifici Italiani/Komisia, T‑267/94, Zb. s. II‑1239, bod 20).

94      Vzhľadom na to, že jedna z týchto podmienok nie je splnená, musí byť žaloba ako celok zamietnutá bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné podmienky (rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. februára 2002, Förde‑Reederei/Rada a Komisia, T‑170/00, Zb. s. II‑515, bod 37; pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 15. septembra 1994, KYDEP/Rada a Komisia, C‑146/91, Zb. s. I‑4199, bod 81).

95      Pokiaľ ide o prvú z podmienok, z judikatúry vyplýva, že sa musí preukázať dostatočne závažné porušenie právneho predpisu priznávajúceho práva jednotlivcom (rozsudok Súdneho dvora zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, C‑352/98 P, Zb. s. I‑5291, bod 42). Pokiaľ ide o požiadavku, podľa ktorej musí byť porušenie dostatočne závažné, rozhodujúcim kritériom umožňujúcim posúdiť, či je splnená, je zjavné a závažné porušenie, ktorého sa dopustila príslušná inštitúcia Spoločenstva vo vzťahu k hraniciam jej voľnej úvahy. Keďže táto inštitúcia disponuje iba značne zníženou alebo dokonca žiadnou mierou voľnej úvahy, na preukázanie existencie dostatočne závažného porušenia môže postačovať jednoduché porušenie práva Spoločenstva (rozsudok Súdneho dvora z 10. decembra 2002, Komisia/Camar a Tico, C‑312/00 P, Zb. s. I‑11355, bod 54, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. júla 2001, Comafrica a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, T‑198/95, T‑171/96, T‑230/97, T‑174/98 a T‑225/99, Zb. s. II‑1975, bod 134).

96      Žalobcovia tvrdia, že chýb sa dopustil tak OLAF, ako aj Komisia a že za všetky tieto chyby môže byť braná na zodpovednosť jedine Komisia.

97      Súd prvého stupňa preto zastáva názor, že najskôr treba preskúmať otázku, či sa OLAF a/alebo Komisia dopustili dostatočne závažných porušení právneho predpisu priznávajúceho práva jednotlivcom.

A –  O nezákonnosti konania OLAF-u

1.     O chybách vykonaných pri postúpení spisov týkajúcich sa veci Eurostat francúzskym a luxemburským súdnym orgánom OLAF-om

a)     Tvrdenia účastníkov konania

98      Žalobcovia predovšetkým zdôrazňujú, že pokiaľ ide o postúpenie informácií OLAF-om, existuje jasný rozdiel medzi externými a internými vyšetrovaniami. Poukazujú na nejasnosť, čo sa týka povahy vyšetrovania a povahy zásielky z 19. marca 2003 adresovanej francúzskym súdnym orgánom. Podľa prehlásenia generálneho riaditeľa OLAF-u vykonaného pred Cocobu 30. júna 2003 išlo o „externý spis“, ktorý napriek tomu uvádzal mená žalobcov. Vyšetrovanie však bolo čisto interné, čo si vyžadovalo, aby dotknutá inštitúcia o ňom bola informovaná pred akýmkoľvek jeho externým postúpením.

99      Podľa žalobcov teda OLAF kvalifikoval svoje interné vyšetrovania na vyšetrovania externé, aby tak zakryl procesné pochybenia spočívajúce v tom, že ani Komisia, ani jeho dozorný výbor neboli vopred informovaní o postúpení spisu Eurostat-u francúzskym a luxemburským súdnym orgánom OLAF-om.

100    Žalobcovia ďalej tvrdia, že tiež neboli vopred informovaní o postúpení spisov Datashop a Planistat francúzskym súdnym orgánom OLAF-om a že pán Franchet nebol informovaný o postúpení spisu Eurocost-u, ktorý sa netýka pána Byk, luxemburským súdnym orgánom.

101    OLAF teda úmyselne porušil zásadu riadnej správy vecí verejných, zásadu kontradiktórnosti, právo na obhajobu a požiadavku zhromažďovania dôkazov v prospech aj v neprospech dotknutej osoby, zakotvené predovšetkým v EDĽP a v charte.

102    Žalobcovia tiež uvádzajú článok 4 rozhodnutia 1999/396 a odvolávajú sa v tejto súvislosti na rozhodnutie európskeho ombudsmana z 26. apríla 2002 o sťažnosti zapísanej pod registračným číslom 781/2001/IJH, ktoré sa týka OLAF-u a podľa ktorého „toto ustanovenie zakazuje OLAF-u vyvodiť nepriaznivé závery o osobe, v súvislosti s ktorou vedie vyšetrovanie dovtedy, pokiaľ neinformuje dotknutú osobu o obvineniach, ktoré proti nej smerujú a o skutkoch, ktoré ich zakladajú, a pokiaľ jej nedá príležitosť vyjadriť svoje stanovisko“ [neoficiálny preklad], ombudsman sa okrem toho domnieval, že „ide tu o bežný prvok každého účinného a spravodlivého vyšetrovania“ [neoficiálny preklad] a že „navyše svedectvo, ktorému nebolo možné oponovať, nemá obvykle dôkaznú hodnotu“. [neoficiálny preklad]

103    Podľa žalobcov Komisia vykladá články 4 a 10 nariadenia č. 1073/1999 a článok 4 rozhodnutia 1999/396 príliš reštriktívne a porušuje tak základné práva. Podľa takéhoto výkladu by rozhodnutie OLAF-u odložiť poskytnutie informácie určenej inštitúcii z princípu nemohlo byť preskúmané a OLAF by teda mohol prijať takéto rozhodnutie, aby sa oslobodil od akejkoľvek informačnej povinnosti bez skutočného časového limitu.

104    Ani OLAF, ani Komisia totiž nikdy nevysvetlili, prečo sa požadovalo absolútne utajenie alebo aké je odôvodnenie údajnej potreby odložiť poskytnutie informácie Komisii s výnimkou stručnej správy o prebiehajúcich vyšetrovaniach v Eurostat-e, ktoré zaslal generálny riaditeľ OLAF‑u generálnemu tajomníkovi Komisie 3. apríla 2003 (pozri bod 23 vyššie). Pokiaľ ide o potrebu odložiť poskytnutie informácie dotknutému úradníkovi, generálny tajomník, podľa vedomosti žalobcov, nikdy neprejavil súhlas vyžadovaný článkom 4 druhým odsekom rozhodnutia 1999/396.

105    Žalobcovia tiež poukazujú na návrh nariadenia Parlamentu a Rady z 10. februára 2004, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 1073/1999 [KOM (2004) 103 v konečnom znení], ako aj na návrh medziinštitucionálnej dohody zo 14. augusta 2003 o zavedení kódexu správania na účely zabezpečenia rýchlej výmeny informácií medzi OLAF-om a Komisiou v rámci interných vyšetrovaní [SEK(2003) 871 v úplnom znení], ktorý predovšetkým stanovuje povinnosť obsažnosti informácie OLAF-u. Takisto podľa návrhu nariadenia, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 1073/1999, dotknutý úradník by mal byť vypočutý v okamihu, kedy sa poskytne informácia vnútroštátnym súdnym orgánom, čo nepredstavuje zmenu existujúceho nariadenia, pretože, ako pripomenula Komisia, ide iba o zakotvenie základných zásad obsiahnutých predovšetkým v charte. Žalobcovia poznamenávajú, že OLAF ich vypočul preto, že takýto výsluch požadovali a nie preto, že ich OLAF na výsluch vyzval.

106    Nakoniec OLAF podľa žalobcov „usmernil“ francúzske súdne orgány tým, že im už poskytol trestnoprávnu kvalifikáciu skutkov, ktoré, ako sa domnieval, zistil vo veci Eurostat, čo je v rozpore s jeho rolou spočívajúcou vo vedení administratívnych vyšetrovaní. Oznámenie z 19. marca 2003, zaslané francúzskym súdnym orgánom, obsahovalo skutočnú právnu analýzu oznamovaných skutkov z pohľadu francúzskeho práva a priznávalo im trestnoprávnu kvalifikáciu podľa francúzskeho práva, čo prekračuje rámec oznámenia informácií podľa nariadenia č. 1073/1999.

107    Po prvé Komisia tvrdí, že žalobcovia sa nemôžu dovolávať povinnosti OLAF-u informovať ju, ani povinnosti vypočuť ich alebo ich informovať pred postúpením informácií vnútroštátnym súdnym orgánom bez ohľadu na kvalifikáciu vyšetrovania (interné alebo externé).

108    Komisia tvrdí, že podľa článku 10 nariadenia č. 1073/1999 je OLAF povinný postúpiť súdnym orgánom dotknutého členského štátu informácie získané v priebehu interných vyšetrovaní o skutkoch, ktoré môžu viesť k trestnému stíhaniu, zatiaľ čo v rámci externých vyšetrovaní je takéto postúpenie iba možnosťou. Žiadne ustanovenie tohto článku nestanovuje, že takémuto postúpeniu musí predchádzať alebo ho sprevádzať informovanie dotknutej inštitúcie alebo informovanie prípadne dotknutých úradníkov.

109    Komisia sa odvoláva na článok 4 ods. 5 nariadenia č. 1073/1999 a konštatuje, že neinformovanie inštitúcie, ku ktorej prináležia úradníci, ktorí by mohli byť osobne angažovaní, môže byť odôvodnené potrebou odložiť poskytnutie tejto informácie. Aj za predpokladu, že by v prejednávanej veci takýto odklad nebolo možné odôvodniť, prípadné neinformovanie Komisie by nemalo vplyv na zákonný priebeh konania týkajúceho sa žalobcov, pretože neboli absenciou tejto informácie žiadnym spôsobom poškodení.

110    Pokiaľ ide o právo žalobcov byť vypočutí alebo informovaní, Komisia tvrdí, že podľa článku 4 rozhodnutia 1999/396 informovanie úradníka, ktorý by mohol byť osobne účastný, podlieha podmienke, že takéto informovanie neohrozí vyšetrovanie, pričom posúdenie tejto podmienky prináleží OLAF. Povinnosť umožniť dotknutej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa jej vytýkajú, je rozhodujúca v čase, kedy OLAF robí závery na základe vyšetrovania, pričom poskytnutie tejto informácie môže byť v niektorých špecifických prípadoch odložené so súhlasom predsedu Komisie alebo jej generálneho tajomníka, avšak nie v okamihu, kedy OLAF na základe článku 10 nariadenia č. 1073/1999 postupuje informácie súdnym orgánom členského štátu.

111    Navyše žalobcom bolo v súlade s článkom 4 rozhodnutia 1999/396 umožnené vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa im vytýkajú, pred tým, ako OLAF urobil závery z vyšetrovaní, ktoré sa ich týkali.

112    V rozpore s tým, čo tvrdia žalobcovia, je nesprávne tvrdiť, že rozhodnutie OLAF‑u odložiť poskytnutie informácie určenej inštitúcii by z princípu nemohlo byť preskúmané, toto preskúmanie by sa totiž mohlo vykonať iba na základe vyšetrovania, ak by po tomto vyšetrovaní nenasledovali ďalšie kroky alebo na základe trestných a/alebo disciplinárnych konaní. Podľa Komisie je preto absencia informovania odôvodnená potrebou absolútneho utajenia na účely vyšetrovania alebo požiadavkou použitia vyšetrovacích prostriedkov spadajúcich do právomoci vnútroštátnych súdnych orgánov a snahou vykonať preskúmanie tohto odôvodnenia v skoršom štádiu konania by toto odôvodnenie „dostalo na zuby“.

113    Komisia okrem iného zdôrazňuje, že chyba môže vyplynúť iba z porušenia právneho rámca existujúceho v čase skutkového stavu a nie z porušenia ustanovenia obsiahnutého v návrhu nového právneho rámca predloženého až následne.

114    Po druhé Komisia tvrdí, že trestnoprávna kvalifikácia, ktorú OLAF priradil protiprávnym skutkom, ktoré postúpil vnútroštátnemu súdnemu orgánu, je iba indikáciou, ktorá ho nijakým spôsobom nezaväzuje. Išlo iba o úvahu pracovníkov OLAF-u poverených týmto spisom, pretože postúpenie súdnemu orgánu je odôvodnené iba vtedy, ak sa OLAF domnieva, že dotknuté skutky možno trestnoprávne kvalifikovať. Komisia zdôrazňuje, že vnútroštátne súdne orgány, na ktoré sa OLAF obráti, majú naďalej úplnú voľnosť prijať a/alebo obmedziť takéto podanie a že OLAF-u neprináleží dávať týmto orgánom akékoľvek pokyny.

115    Okrem toho žalobcovia nesprávne vykladajú bod 3.4.3 správy Komisie z 2. apríla 2003 o hodnotení činností OLAF-u [KOM (2003) 154 v konečnom znení]. Komisia nemala nikdy v úmysle tvrdiť, že podanie na vnútroštátny súdny orgán má za následok, že tento orgán je viazaný výsledkami OLAF-u, práve naopak.

b)     Posúdenie Súdom prvého stupňa

 O kvalifikácii vyšetrovaní

116    Treba pripomenúť, že podľa nariadenia č. 1073/1999 vyšetrovania uskutočňované OLAF-om pozostávajú z externých vyšetrovaní, teda vyšetrovaní mimo inštitúcií Spoločenstva a interných vyšetrovaní, teda vyšetrovaní v rámci týchto inštitúcií. Procesné pravidlá, ktoré má OLAF dodržiavať, sa odlišujú v závislosti od povahy vyšetrovania.

117    Žalobcovia tvrdia, že OLAF kvalifikoval tieto interné vyšetrovania za vyšetrovania externé, aby tak zakryl procesné pochybenia. Vyšetrovanie bolo čisto internej povahy, čo si vyžadovalo, aby dotknutá inštitúcia, dozorný výbor OLAF-u a dotknutí úradníci boli informovaní pred akýmkoľvek externým postúpením.

118    Súd prvého stupňa zdôrazňuje, že počas priebehu jednotlivých vyšetrovaní skutočne nastali nejasnosti, čo sa týka ich povahy.

119    Z tohto pohľadu zo stručnej správy z 3. apríla 2003 (pozri bod 23 vyššie) vyplýva, že OLAF kvalifikoval ako interné tie vyšetrovania, ktoré sa týkali spisov Eurocost (postúpené luxemburským súdnym orgánom) a Datashop (postúpené francúzskym súdnym orgánom). V „zhrnutí už uzavretých vecí Eurostat-u“, bolo vyšetrovanie vykonané v rámci spisu Eurocost kvalifikované ako interné vyšetrovanie, vyšetrovanie vykonané v rámci spisu Eurogramme ako externé vyšetrovanie, vyšetrovanie vykonané v rámci spisu CESD Communautaire ako interné vyšetrovanie a vyšetrovanie týkajúce sa spisu Datashop ako interné vyšetrovanie. Tiež sa tam konštatuje, že interné vyšetrovanie týkajúce sa siete Datashop ukázalo ústrednú rolu spoločnosti Planistat, v dôsledku čoho OLAF začal 18. marca 2003 externé vyšetrovanie tejto spoločnosti.

120    Z oznámenia z 1. júla 2003 (pozri bod 34 vyššie) týkajúceho sa stretnutia Cocobu a výmeny stanovísk s generálnym tajomníkom Komisie a generálnym riaditeľom OLAF-u z 30. júna 2003 vyplýva, že táto kvalifikácia nie je jasná. Podľa tohto oznámenia totiž generálny riaditeľ OLAF-u zdôraznil, že interné a externé zložky sa v spise Eurostat prelínajú a konkrétne v spisoch Eurocost a Eurogramme je externá zložka takmer uzavretá a postúpená luxemburským orgánom a že v spisoch Datashop a Planistat sa interné a externé zložky takisto prelínajú.

121    Okrem toho v správe dozorného výboru OLAF-u z 15. januára 2004 vypracovanej na základe požiadavky Parlamentu vo veci procesných otázok, ktoré vyvolávajú vyšetrovania týkajúce sa Eurostat-u, tento výbor konštatoval:

„OLAF sa tiež stretol s ťažkosťami pri uplatňovaní ustanovení nariadenia týkajúcich sa tak interných, ako aj externých vyšetrovaní. Pôvodne OLAF začal externé vyšetrovania a až potom, ako vyšlo najavo, že by mohli byť obvinení úradníci, sa začali interné vyšetrovania. Toto čisto administratívne rozdelenie tých istých spisov bolo zdrojom nejasností.“

122    Zo spisu vyplýva, že prinajmenšom na záver vyšetrovaní boli spisy Eurocost, Datashop a CESD Communautaire internými spismi, zatiaľ čo spisy Eurogramme a Planistat boli externými spismi. Z uvedeného však tiež vyplýva, že spisy Datashop a Planistat boli úzko spojené.

123    Je dôležité vymedziť povahu postúpenia z 19. marca 2003 francúzskym súdnym orgánom. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že skutočnosť, že v liste a v oznámení z 19. marca 2003 je odkaz iba na externý spis Planistat (založený predchádzajúci deň) a nie na interný spis Datashop, nie je relevantná. Takáto skutočnosť nemôže mať za následok oslobodenie od splnenia procesných povinností spojených s internými vyšetrovaniami, hneď ako sa tieto týkajú úradníkov. Okrem iného, napriek odkazu na externý spis, sa vyšetrovatelia v oznámení z 19. marca 2003 odvolávajú na relevantné ustanovenie nariadenia č. 1073/1999 týkajúceho sa postúpenia informácií získaných OLAF-om v priebehu interných vyšetrovaní. V liste z 19. marca 2003 nie je výslovne špecifikované, či ide o interné, alebo externé vyšetrovanie. Podľa jeho predmetu však ide o „postúpenie informácií o skutkoch, ktoré môžu byť trestnoprávne kvalifikované“, čo zodpovedá obsahu článku 10 ods. 2 nariadenia č. 1073/1999 týkajúceho sa postúpenia informácií získaných v priebehu interných vyšetrovaní o skutkoch, ktoré môžu viesť k trestnému stíhaniu. Skutočnosť, že nebol uvedený odkaz na interný spis preto nemôže mať za následok umožnenie nezohľadnenia práva na obhajobu v ňom uvedených osôb. V každom prípade je pod spisovou značkou uvedené „Eurostat/Datashop/Planistat“. Okrem iného generálny riaditeľ OLAF-u sám skonštatoval vo svojom oznámení z 3. apríla 2003 (pozri bod 23 vyššie), že interný spis Datashop, ktorý sa dotýkal úradníkov, bol postúpený prokuratúre v Paríži (Francúzsko).

124    V dôsledku toho treba na účely tohto konania zastávať názor, že postúpenie spisu Eurocost luxemburským súdnym orgánom 4. júla 2002 sa týkalo interného vyšetrovania, takisto ako postúpenie spisu Datashop – Planistat francúzskym súdnym orgánom 19. marca 2003.

125    Treba teda preskúmať, či OLAF pri postúpení spisov o internom vyšetrovaní vnútroštátnym súdnym orgánom porušil právny predpis priznávajúci práva jednotlivcom.

 Informovanie žalobcov, Komisie a dozorného výboru OLAF-u

–       Informovanie žalobcov

126    Žalobcovia tvrdia, že neboli vopred informovaní o postúpení spisu Datashop – Planistat francúzskym súdnym orgánom a že pán Franchet tiež nebol informovaný o postúpení spisu Eurocost, ktorý sa netýka pána Byk, luxemburským súdnym orgánom. OLAF teda úmyselne porušil zásadu riadnej správy vecí verejných, zásadu kontradiktórnosti, právo na obhajobu a požiadavku zhromažďovania dôkazov v prospech aj v neprospech dotknutej osoby, zakotvené predovšetkým v EDĽP a v charte. Tiež sa odvolávajú na článok 4 rozhodnutia 1999/396.

127    Súd prvého stupňa pripomína, že informovanie dotknutých úradníkov je ustanovené iba v rámci interných vyšetrovaní v článku 4 rozhodnutia 1999/396, ktorým Komisia vymedzila podmienky interných vyšetrovaní.

128    Z ustanovení článku 4 prvého odseku rozhodnutia 1999/396 vyplýva, že pokiaľ to neohrozí vyšetrovanie, dotknutý úradník musí byť urýchlene informovaný o svojej možnej účasti, a že v každom prípade sa nesmú robiť závery uvádzajúce meno úradníka Komisie po ukončení vyšetrovania bez toho, aby sa umožnilo dotknutej osobe vyjadriť svoje stanovisko ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa jej týkajú [uznesenie predsedu Súdneho dvora z 8. apríla 2003, Gómez-Reino/Komisia, C‑471/02 P(R), Zb. s. I‑3207, bod 63].

129    Nedodržanie týchto ustanovení, ktoré stanovujú podmienky, pri ktorých je dodržiavanie práv na obhajobu dotknutého úradníka možné zosúladiť s požiadavkou dôvernosti, ktorá sa vzťahuje na vyšetrovanie tohto druhu, by predstavovalo porušenie podstatných formálnych náležitostí uplatniteľných na vyšetrovania (uznesenie Gómez-Reino/Komisia, už citované v bode 128 vyššie, bod 64).

130    Článok 4 rozhodnutia 1999/396 sa však netýka výslovne postúpenia informácií vnútroštátnym súdnym orgánom, a teda nestanovuje povinnosť informovať dotknutého úradníka pred takýmto postúpením. Podľa článku 10 nariadenia č. 1073/1999 totiž OLAF môže (externé vyšetrovania) alebo musí (interné vyšetrovania) postúpiť informácie vnútroštátnym súdnym orgánom. Takéto postúpenie informácií sa teda môže vykonať pred „závermi urobenými po ukončení vyšetrovania“, ktoré sú obvykle zahrnuté do vyšetrovacej správy.

131    Navyše, podľa uznesenia Gómez-Reino/Komisia, už citovaného v bode 128 vyššie (bod 68), závery urobené OLAF-om po ukončení vyšetrovania, ktoré uvádzajú meno úradníka v zmysle článku 4 rozhodnutia 1999/396, sú nevyhnutne závermi obsiahnutými v správe vypracovanej pod vedením riaditeľa tohto úradu, ako to stanovuje článok 9 nariadenia č. 1073/1999 a opatrenia prijaté dotknutou inštitúciou po internom vyšetrovaní môžu byť najmä disciplinárnej alebo súdnej povahy.

132    Je preto úplne možné domnievať sa, že v okamihu postúpenia informácií vnútroštátnym súdnym orgánom neexistovala ešte žiadna správa v zmysle článku 9 nariadenia č. 1073/1999, ktorú by mal OLAF odovzdať Komisii a ktorá by sa osobne týkala žalobcov.

133    Treba však ešte preskúmať, či prípadne „informácie“ postúpené luxemburským a francúzskym súdnym orgánom treba vnímať v tom zmysle, že obsahujú „závery uvádzajúce meno“ žalobcov.

134    Po prvé, pokiaľ ide o postúpenie spisu Eurocost luxemburským súdnym orgánom 4. júla 2002, v sprievodnej poznámke sa uvádza, že ani pán Franchet, ani zástupcovia Eurocost neboli OLAF-om vypočutí, a to zámerne, aby tým neboli ohrozené výsledky súdneho vyšetrovania. Je preto nepochybné, že pán Franchet nebol vypočutý v súvislosti s týmto spisom pred jeho postúpením luxemburským súdnym orgánom.

135    V tejto poznámke sa uvádza, že pán Franchet je jedným zo zakladateľov Eurocost-u a tiež bol jeho predsedom, podpredsedom a členom, že bol pravidelne prítomný na valných zhromaždeniach Eurocost-u a že podpísal pracovnú zmluvu na post riaditeľa Eurocost-u v čase, kedy bol predsedom. Generálny riaditeľ OLAF‑u zdôrazňuje, že tu existuje potenciálny konflikt záujmov a že závery interného auditu poukazujú na množstvo nezrovnalostí a prípadov podvodov spáchaných zodpovednými osobami v Eurocost-e na ujmu Eurostat-u. V súvislosti s „účtovnými manipuláciami, ktorých cieľom bolo zamaskovať podvody na ujmu Eurostat-u“ sa uvádza, že v tejto veci sa spomínala existencia konkludentných dohôd. Tiež sa spomína „dvojnásobné či dokonca trojnásobné financovanie určitých nákladov“.

136    Treba zdôrazniť, že túto sprievodnú poznámku, ktorá výslovne poukazuje na pána Franchet v súvislosti s potenciálnym konfliktom záujmov, treba považovať za poznámku obsahujúcu „závery uvádzajúce meno“ pána Franchet. V tejto súvislosti treba tiež zdôrazniť, že v poznámke z 3. apríla 2003 (pozri bod 23 vyššie) generálny riaditeľ OLAF-u uviedol, že „prokurátor Luxemburgu listom z 10. júla 2002 nenamietal voči výsluchu úradníkov obvinených vyšetrovateľmi OLAF-u“ a že „vo veci mohol byť zaangažovaný aj generálny riaditeľ [Eurostat‑u]“.

137    Po druhé, pokiaľ ide o postúpenie spisu Datashop – Planistat francúzskym súdnym orgánom 19. marca 2003, je nesporné, že žalobcovia o tom neboli ani informovaní, ani im nebolo umožnené sa vyjadriť k spisu pred jeho postúpením. Ďalej treba pripomenúť, že predmetom listu z 19. marca 2003 bolo „postúpenie informácií o skutkoch, ktoré môžu byť trestnoprávne kvalifikované“ a sprievodnej poznámky „oznámenie skutkov, ktoré môžu byť trestnoprávne kvalifikované“.

138    V liste z 19. marca 2003 generálny riaditeľ OLAF-u uvádza, že bez toho, aby bolo dotknuté posúdenie francúzskymi súdnymi orgánmi „sa zdá, že OLAF odhalil podvodné konania, ktoré spôsobili ujmu rozpočtu Spoločenstva a ktoré môžu byť trestnoprávne kvalifikované“, a spresnil, že „vyšetrovanie preukázalo, že tieto skutky boli dielom vedúcich predstaviteľov spoločnosti Planistat Europe SA so sídlom v Paríži za aktívnej spoluúčasti európskych úradníkov“.

139    V oznámení z 19. marca 2003 sa uvádza v „prehľade skutkov, ktoré sú predmetom vyšetrovania“ v bode 2.3 s názvom „zistenia urobené v priebehu vyšetrovania“, že správa z interného auditu Eurostat-u zo septembra 1999 týkajúca sa Datashops nachádzajúcich sa v Bruseli (Belgicko), v Luxemburgu (Luxembursko) a v Madride (Španielsko), na základe ktorých začalo vyšetrovanie OLAF-om, „poukázala na množstvo nezrovnalostí vykonaných v rámci riadenia týchto troch Datashops v priebehu rokov 1996 až 1999“ a že „v danom prípade významná časť obratu ‛priznaného’ týmito troma Datashops – medzi 50 až 55 % – financovala čierny fond, ktorého použitie podliehalo súhlasu úradníka [Eurostat-u]“.

140    Tiež sa v nej uvádza, že „celkový prehľad o celej záležitosti mali jedine vedúci pracovníci Groupe Planistat a pravdepodobne pán Byk, vedúci úradu v Eurostat‑e, s francúzskou štátnou príslušnosťou“, že falošné faktúry „boli vyplácané čiernym fondom… po schválení pánom Daniel Byk, riaditeľom Eurostat-u, s francúzskou štátnou príslušnosťou“, a že „takto bolo fakturovaných a vyplatených približne 922 5000 [eur]“ a že „Eurostat takto prostredníctvom čierneho fondu uhradil významnú stratu Planistat Europe SA, ktorá by za normálnych okolností mala zostať na ťarchu zmluvného partnera Komisie“ pričom upresňuje, že „čierny fond tiež slúžil na úhradu nákladov na reštaurácie, hotely, cesty… uskutočňované niektorými úradníkmi Eurostat-u, vrátane pána Byk“.

141    V rámci popisu daných trestných činov v bode 3.1 s názvom „Sprenevera“ sa konštatuje:

„Vytvorenie siete ekonomických operátorov niektorými úradníkmi Spoločenstva, ktorej jedným z cieľov je utajiť pred Komisiou časť príjmov z predaja štatistických produktov alebo služieb Spoločenstva môže predstavovať spreneverenie ‛zdrojov, hodnôt alebo ktorýchkoľvek iných vecí’, tak ako sú uvedené v článku 314‑1 Trestného zákona definujúceho spreneveru. Skutková podstata trestného činu bola naplnená súčinnosťou úradníkov Spoločenstva, vedúcich pracovníkov skupiny Planistat a vedúcich pracovníkov dotknutých Datashops. Úradníci Spoločenstva nemohli nevedieť o platnom finančnom nariadení, ktoré ich zaväzuje priznať všetky príjmy.

Navyše, tí istí úradníci Spoločenstva použili dotknuté čiastky na účely, ktoré nesúvisia so záujmom Spoločenstva, pretože tieto peniaze zjavne slúžili na úhradu nákladov, ktoré neboli upravené v zmluve spoločnosti Planistat Europe SA s Komisiou alebo osobných výdavkov týchto úradníkov. Podvodný úmysel vplýva z takéhoto použitia na iné účely ako účely Spoločenstva.“

142    Po tom, ako sa správa zaoberá otázkou zastierania sprenevery v súvislosti so spoločnosťou Planistat, v bode 3.3 s názvom „Založenie zločineckej skupiny“ uvádza toto:

„Podľa článku 450‑1 Trestného zákona ‘zločineckou skupinou sa rozumie každá skupina vytvorená alebo dohoda uzatvorená s cieľom prípravy, napĺňajúcej jeden alebo viacej materiálnych znakov jedného alebo viacej zločinov alebo jedného alebo viacej trestných činov, za ktoré je možné uložiť trest odňatia slobody aspoň na päť rokov…’

Zostáva otázkou, či túto kvalifikáciu možno uplatniť aj tomto prípade, keďže na úspešné rozkrádanie zdrojov Spoločenstva bola potrebná skupina úradníkov, vedúcich pracovníkov Planistat a Datashops, ktorí sa dopustili sprenevery.

…“

143    Nakoniec v bode 3.5 s názvom „Uplatnenie francúzskeho zákona na trestné činy spáchané v cudzine Francúzmi“ sa uvádza:

„…

V tomto prípade pán Yves Franchet, riaditeľ Eurostat-u a pán Daniel Byk, riaditeľ útvaru v Eurostat-e, obidvaja úradníci Európskej Komisie, s miestom výkonu práce v Luxembursku, ktorí možno vytvorili časť alebo celý systém, majú francúzsku štátnu príslušnosť.

Skutkové okolnosti uvedené vyššie umožňujú tvrdiť, že OLAF čelí rozsiahlemu rozkrádaniu zdrojov Spoločenstva, na ktorého začiatku bola séria skutkov, ktoré, bez toho, aby bolo dotknuté posúdenie príslušnými súdnymi orgánmi, môžu byť trestnoprávne kvalifikované.

V dôsledku toho treba oznámenie a priložené dokumenty odovzdať štátnemu prokurátorovi v Paríži.“

144    Z oznámenia z 19. marca 2003 jasne vyplýva, že obsahuje „závery uvádzajúce meno“ žalobcov.

145    Pred postúpením spisu Eurocost luxemburským súdnym orgánom, pokiaľ ide o pána Franchet a pred postúpením spisu Datashop – Planistat francúzskym súdnym orgánom, pokiaľ ide o pánov Franchet a Byk, mali byť títo páni v zásade informovaní a vypočutí o okolnostiach, ktoré sa ich týkajú na základe článku 4 rozhodnutia 1999/396.

146    Tento článok však ustanovuje výnimku týkajúcu sa prípadov, ktoré vyžadujú zachovanie absolútneho utajenia na účely vyšetrovania a ak je potrebné použitie vyšetrovacích prostriedkov spadajúcich do právomoci vnútroštátnych súdnych orgánov. V týchto prípadoch sa môže povinnosť prizvať úradníka, aby poskytol svoje stanovisko, odložiť so súhlasom generálneho tajomníka Komisie. Aby sa teda mohla povinnosť informovať odložiť, je potrebné súčasne splniť podmienku zachovania absolútneho utajenia na účely vyšetrovania a podmienku potreby použitia vyšetrovacích prostriedkov spadajúcich do právomoci vnútroštátnych súdnych orgánov. Okrem toho treba získať predchádzajúci súhlas generálneho tajomníka Komisie.

147    Pokiaľ ide o postúpenie spisu Eurocost luxemburským súdnym orgánom, z listu z 2. augusta 2002 adresovaného generálnym tajomníkom Komisie generálnemu riaditeľovi OLAF-u vyplýva, že generálny tajomník súhlasil s neinformovaním dotknutých osôb. Odôvodnil to tým, že uviedol, že „pokiaľ nebude známy výsledok diskusií medzi [ich] útvarmi, čo sa týka spôsobu zlepšenia existujúcich postupov, [môže] súhlasiť s návrhom [generálneho riaditeľa OLAF-u] neinformovať dotknuté osoby v súvislosti s vecami uvedenými v predmete“. Generálny tajomník Komisie teda nespomenul žiadnu z vyššie uvedených podmienok. V každom prípade bol tento súhlas udelený po postúpení dotknutého spisu.

148    Pokiaľ ide o postúpenie spisu Datashop – Planistat francúzskym súdnym orgánom, z oznámenia z 3. apríla 2003, ktoré teda nasledovalo po postúpení spisu 19. marca 2003, vyplýva, že generálny riaditeľ OLAF-u v ňom skonštatoval, že úradníci Eurostat-u a Úradu pre vydávanie úradných publikácií Európskych spoločenstiev sú angažovaní vo veci, že táto časť bola postúpená francúzskym súdnym orgánom a že bolo potrebné odložiť informovanie úradníkov v súlade s článkom 4 rozhodnutia 1999/396 z dôvodu potreby zachovania absolútneho utajenia na účely vyšetrovania. Žiadnym spôsobom však nie je spomenutá druhá vyššie uvedená podmienka.

149    Komisia okrem toho v odpovedi na písomnú otázku Súdu prvého stupňa potvrdila, že jej generálny tajomník „nemal príležitosť dať svoj súhlas na odloženie povinnosti prizvať žalobcov, aby poskytli svoje stanovisko“.

150    V dôsledku toho v prejednávanom prípade neboli splnené podmienky na uplatnenie výnimky umožňujúcej odložiť informovanie, ktorú stanovuje článok 4 rozhodnutia 1999/396.

151    Treba zdôrazniť, že povinnosť požiadať a získať súhlas generálneho tajomníka Komisie nie je jednoduchá formalita, ktorá by prípadne mohla byť splnená v neskoršej fáze. Požiadavka získať takýto súhlas by totiž stratila svoje opodstatnenie, teda zabezpečiť, aby sa dodržalo právo dotknutých úradníkov na obhajobu, aby ich informovanie bolo odložené iba v naozaj výnimočných prípadoch a aby posúdenie tejto výnimočnej situácie neprináležalo iba OLAF‑u, ale vyžadovalo sa tiež posúdenie generálnym tajomníkom Komisie.

152    Za týchto okolností OLAF porušil článok 4 rozhodnutia 1999/396 a právo žalobcov na obhajobu pri postúpení spisu Datashop – Planistat francúzskym súdnym orgánom a takisto porušil tento článok a právo na obhajobu pána Franchet pri postúpení spisu Eurocost luxemburským súdnym orgánom.

153    Nemožno spochybňovať, že právny predpis porušený v prejednávanej veci, podľa ktorého osoby, proti ktorým sa vedie vyšetrovanie, musia byť o tom informované a musí sa im umožniť vyjadriť svoje stanovisko ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa ich týkajú, priznáva práva jednotlivcom (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, Nikolaou/Komisia, T‑259/03, Zb. s. II‑99, bod 263).

154    Je nesporné, že článok 4 rozhodnutia 1999/396 priznáva OLAF-u voľnú úvahu v prípadoch, ktoré vyžadujú zachovanie absolútneho utajenia na účely vyšetrovania a použitie vyšetrovacích prostriedkov spadajúcich do právomoci vnútroštátnych súdnych orgánov (pozri analogicky rozsudok Nikolaou/Komisia, už citovaný v bode 153 vyššie, bod 264). Pokiaľ však ide o podmienky prijatia rozhodnutia odložiť informovanie dotknutých úradníkov, OLAF nedisponuje žiadnou voľnou úvahou. Takisto OLAF nedisponuje žiadnou voľnou úvahou, pokiaľ ide o overenie podmienok uplatnenia článku 4 rozhodnutia 1999/396.

155    Ako bolo skonštatované vyššie, podmienky uplatnenia tejto výnimky neboli v prejednávanej veci dodržané, pretože OLAF sa nezmienil o uplatnení takých vyšetrovacích prostriedkov a nepožiadal, a tým skôr včas nezískal, súhlas generálneho tajomníka Komisie na to, aby odložil povinné prizvanie úradníka, ktorého sa týka vyšetrovanie, aby poskytol svoje stanovisko.

156    Za týchto okolností sa OLAF tým, že nedodržal informačnú povinnosť, ktorá mu prináleží, dopustil dostatočne závažného porušenia právneho predpisu priznávajúceho práva jednotlivcom.

–       Informovanie Komisie

157    Žalobcovia tvrdia, že Komisia nebola vopred informovaná o postúpeniach spisov týkajúcich sa Eurostat-u luxemburským a francúzskym súdnym orgánom OLAF‑om. Súd prvého stupňa sa domnieva, že toto tvrdenie treba chápať tak, že ide o stanovenie, či Komisia mala byť informovaná iným spôsobom ako spôsobom podľa článku 4 rozhodnutia 1999/396 na to, aby generálny tajomník Komisie udelil svoj súhlas, čo už bolo skúmané vyššie.

158    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 10 ods. 2 nariadenia 1073/1999 je OLAF povinný postúpiť súdnym orgánom dotknutého členského štátu informácie získané v priebehu interných vyšetrovaní o skutkoch, ktoré môžu viesť k trestnému stíhaniu, zatiaľ čo v rámci externých vyšetrovaní je takéto postúpenie iba možnosťou. Treba poznamenať, že v prejednávanom prípade vyšetrovacie správy ešte neboli vypracované, a teda postúpenie spisov a priori spočívalo v postúpení informácií, aj keď sa týkali záverov uvádzajúcich meno žalobcov a nie v postúpení vyšetrovacích správ, ktoré upravuje článok 9 nariadenia č. 1073/1999. Podľa článku 10 ods. 3 je postúpenie informácií získaných v priebehu interných vyšetrovaní dotknutej inštitúcii tiež iba možnosťou. Žiadne ustanovenie tohto článku nestanovuje, že postúpeniu informácií vnútroštátnym súdnym orgánom musí predchádzať alebo že ho musí sprevádzať informovanie dotknutej inštitúcie.

159    Informovanie dotknutej inštitúcie v priebehu interných vyšetrovaní ustanovuje článok 4 ods. 5 nariadenia č. 1073/1999. Toto ustanovenie však nestanovuje žiadnu lehotu na poskytnutie tejto informácie. Nestanovuje napríklad, že dotknutá inštitúcia musí byť informovaná pred postúpením informácií vnútroštátnym súdnym orgánom. Okrem toho obsahuje výnimku v prípade, ak sa vyžaduje zachovanie absolútneho utajenia na účely vyšetrovania. V takom prípade môže OLAF odložiť informovanie. Zo spisu vyplýva, že OLAF sa domnieval, že prinajmenšom pokiaľ ide o spis Datashop – Planistat, ide o prípad vyžadujúci zachovanie absolútneho utajenia na účely vyšetrovania (pozri správu z 3. apríla 2003, už citovanú v bode 23 vyššie). Treba zdôrazniť, že je na voľnej úvahe OLAF-u rozhodnúť, či sa táto výnimka má uplatniť.

160    V prejednávanej veci treba zdôrazniť, že OLAF nebol povinný informovať Komisiu pred postúpením informácií vnútroštátnym súdnym orgánom na základe článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1073/1999.

161    OLAF preto neporušil články 4 a 10 nariadenia č. 1073/1999 tým, že neinformoval Komisiu pred postúpením informácií vnútroštátnym súdnym orgánom.

162    Žalobcovia v každom prípade nepreukázali, v čom skutočnosť, že Komisia nebola informovaná pred postúpením informácií vnútroštátnym súdnym orgánom porušila ich práva, s výhradou záverov urobených v rámci uplatnenia článku 4 rozhodnutia 1999/396. Treba totiž zdôrazniť, že ustanovenia spomenuté v predchádzajúcom bode neobsahujú právne predpisy priznávajúce práva jednotlivcom, ktorých dodržiavanie zabezpečujú súdy Spoločenstva.

–       Informovanie dozorného výboru OLAF-u

163    Žalobcovia tvrdia, že dozorný výbor OLAF-u tiež nebol informovaný pred postúpením informácií luxemburským a francúzskym súdnym orgánom.

164    V tejto súvislosti Súd prvého stupňa pripomína, že podľa článku 11 ods. 7 nariadenia č. 1073/1999 v rámci pravidelnej kontroly výkonu vyšetrovacej funkcie, ktorú uskutočňuje dozorný výbor „riaditeľ [OLAF-u] informuje výbor o prípadoch vyžadujúcich postúpenie informácií súdnym orgánom členského štátu“. Treba zdôrazniť, že znenie tohto ustanovenia naznačuje, že informovanie výboru sa musí uskutočniť pred postúpením. V opačnom prípade by sa totiž neodvolávalo na „prípady vyžadujúce postúpenie informácií“, teda slovné spojenie odkazujúce na budúcu udalosť. Tento výklad tiež podporuje vyhlásenie predsedu dozorného výboru OLAF-u pred House of Lords Select Committee on the European Union (Osobitná komisia pre Európsku úniu v Snemovni lordov, Spojené kráľovstvo) z 19. mája 2004, v rámci ktorého potvrdil, že „OLAF je povinný informovať [dozorný] výbor pred tým, ako sa s čímkoľvek obráti na súdny orgán“.

165    Z odpovede Komisie na písomnú otázku Súdu prvého stupňa vyplýva, že 25. októbra 2002 generálny riaditeľ OLAF-u informoval dozorný výbor o postúpení spisov Eurocost a Eurogramme luxemburským súdnym orgánom, teda po postúpení uskutočnenom 4. júla 2002. Dňa 24. marca 2003 bol tiež dozorný výbor informovaný o postúpení spisu Datashop – Planistat francúzskym súdnym orgánom, teda tiež po postúpení uskutočnenom 19. marca 2003.

166    OLAF teda porušil článok 11 ods. 7 nariadenia č. 1073/1999. Treba však ešte preskúmať, či ide o právny predpis priznávajúci práva jednotlivcom, ktorých dodržiavanie zabezpečujú súdy Spoločenstva.

167    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že hoci podľa článku 11 ods. 1 nariadenia č. 1073/1999 dozorný výbor OLAF-u nezasahuje do výkonu prebiehajúceho vyšetrovania, podľa článku 2 svojho rokovacieho poriadku „dohliada na to, aby OLAF pri výkone svojich činností plne dodržiaval základné ľudské práva a slobody a konal v súlade so Zmluvami a sekundárnym právom, predovšetkým s protokolom o výsadách a imunitách a Služobným poriadkom úradníkov“. [neoficiálny preklad]

168    Úlohou tohto výboru je teda chrániť práva osôb, ktoré sú predmetom vyšetrovania OLAF-u. Nemožno preto spochybňovať, že cieľom požiadavky konzultovať dozorný výbor pred postúpením informácií vnútroštátnym súdnym orgánom je priznať práva dotknutým osobám.

169    Treba preto vyvodiť záver, že porušením článku 11 ods. 7 nariadenia č. 1073/1999 OLAF porušil právny predpis priznávajúci jednotlivcom práva.

170    Okrem iného, keďže článok 11 ods. 7 nariadenia č. 1073/1999 stanovuje, že informovanie dozorného výboru je nepodmienečná povinnosť a neponecháva žiadnu voľnú úvahu, ide o dostatočne závažné porušenie.

 Ovplyvňovanie vnútroštátnych súdnych orgánov

171    Žalobcovia tvrdia, že OLAF „usmernil“ francúzske súdne orgány tým, že im už poskytol trestnoprávnu kvalifikáciu skutkov, ktoré, ako sa domnieval, zistil vo veci Eurostat, čo je v rozpore s jeho rolou spočívajúcou vo vedení administratívnych vyšetrovaní.

172    Súd prvého stupňa pripomína, že následné rozhodnutie vnútroštátnych orgánov o informáciách, ktoré sú im postúpené OLAF-om, patrí výlučne a v celom rozsahu do ich zodpovednosti. Patrí preto do právomoci týchto orgánov, aby zistili, či tieto informácie odôvodňujú alebo vyžadujú, aby sa začalo trestné konanie. V dôsledku toho musí byť súdna ochrana v týchto konaniach zabezpečená na vnútroštátnej úrovni, so všetkými zárukami, ustanovenými vnútroštátnym právom, vrátane tých, ktoré vyplývajú zo základných práv a sú neoddeliteľnou súčasťou všeobecných právnych zásad Spoločenstva, preto musia byť členskými štátmi pri výkone právnych predpisov Spoločenstva dodržiavané (rozsudky Súdneho dvora z 13. júla 1989, Wachauf, 5/88, Zb. s. 2609, bod 19, z 10. júla 2003, Booker Aquaculture a Hydro Seafood, C‑20/00 a C‑64/00, Zb. s. I‑7411, bod 88, a uznesenie predsedu Súdneho dvora z 19. apríla 2005, Tillack/Komisia, C‑521/04 P(R), Zb. s. I‑3103, bod 38).

173    V dôsledku toho nie je tvrdenie žalobcov týkajúce sa ovplyvňovania vnútroštátnych súdnych orgánov relevantné.

2.     O zverejnení informácií OLAF-om

a)     Tvrdenia účastníkov konania

174    Žalobcovia vytýkajú OLAF-u, že porušil povinnosť dôvernosti ustanovenú najmä v článkoch 8 a 12 nariadenia č. 1073/1999, zásadu riadnej správy vecí verejných a zásadu prezumpcie neviny. Na jednej strane nastal totiž únik informácií pri postúpení spisu Datashop – Planistat francúzskym súdnym orgánom. Žalobcovia sa v máji 2003 dozvedeli prostredníctvom tlače o obvineniach, ktoré boli voči nim vznesené a o skutočnosti, že vec bola postúpená francúzskym súdnym orgánom.

175    Na druhej strane tieto úniky informácií sa opakovali. Podľa žalobcov pochádzali buď zo správy a informácií poskytnutých vnútroštátnym súdnym orgánom, alebo priamo z rozhovorov, ktoré žalobcovia viedli s vyšetrovateľmi OLAF-u medzi 23. júnom a 4. júlom 2003. Ich pôvod je teda riadne preukázaný. Vysvetlenia poskytnuté vyšetrovateľom OLAF-u sa nasledujúci deň alebo o niekoľko dní neskôr objavili takmer doslovne prepísané v tlači.

176    Skutočnosť, že OLAF 24. septembra 2003 poskytol predsedovi Komisie „zhrnutie už uzavretých vecí Eurostat-u“, tiež predstavuje porušenie povinnosti dôvernosti. Tento dokument žalobcom nebol poskytnutý a generálny riaditeľ OLAF-u musel vedieť, že bude na druhý deň verejne použitý predsedom Komisie a deň predtým bol zverejnený v Parlamente.

177    Navyše OLAF žalobcov verejne označil – a to aj prostredníctvom únikov informácií v tlači – za páchateľov viacerých trestných činov, čo podnietilo presvedčenie o ich vine a ovplyvnilo posúdenie skutkov francúzskym súdom, takže sa porušila zásada prezumpcie neviny. Generálny riaditeľ OLAF-u vykonal prehlásenia v tlači a pred Cocobu, v ktorých kvalifikoval spis za závažný a vážny, a teda prehlásenia už obsahovali úsudok o veci, hoci vyšetrovania stále prebiehali. OLAF preto tiež porušil povinnosť dôvernosti.

178    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobcov a konštatuje, že je na nich, aby preukázali pravdivosť svojho obvinenia alebo tvrdenia, ktoré vážne poškodzuje dobrú povesť OLAF-u.

179    Pokiaľ ide o poskytnutie „zhrnutia už uzavretých vecí Eurostat‑u“ z 24. septembra 2003, Komisia sa odvoláva na článok 10 nariadenia č. 1073/1999 a konštatuje, že hoci išlo o externé vyšetrovanie, OLAF mohol postúpiť tieto informácie aj Komisii, pretože bola dotknutá z hľadiska ochrany finančných záujmov Spoločenstva.

180    Na záver sa Komisia domnieva, že výhrada týkajúca sa porušenia prezumpcie neviny nie je dôvodná. OLAF totiž nemôže prijať voči žalobcom žiadne súdne alebo disciplinárne rozhodnutie, pretože nie je súdny ani disciplinárny orgán. Hoci porušenie prezumpcie neviny môže pochádzať tiež od iných verejných orgánov, žalobcovia nepreukázali, za akých okolností ich OLAF verejne označil za páchateľov viacerých trestných činov.

b)     Posúdenie Súdom prvého stupňa

 O únikoch informácií

181    Podľa žalobcov na jednej strane úniky informácií nastali v súvislosti s postúpením spisu Datashop – Planistat francúzskym súdnym orgánom. Na druhej strane tieto úniky informácií sa opakovali.

182    Súd prvého stupňa pripomína, že podľa judikatúry žalobcovi prináleží v rámci žaloby o náhradu škody preukázať, že sú splnené podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva v zmysle článku 288 druhého odseku ES (rozsudky Súdu prvého stupňa z 19. marca 2003, Innova Privat-Akademie/Komisia, T‑273/01, Zb. s. II‑1093, bod 23, a zo 17. decembra 2003, DLD Trading/Rada, T‑146/01, Zb. s. II‑6005, bod 71). Ak teda žalobcovia nepreukázali, že uverejnenie informácií týkajúcich sa vyšetrovania, ktoré sa proti nim viedlo, bolo výsledkom ich zverejnenia OLAF-om, takéto uverejnenie v zásade nemôže byť OLAF-u vytýkané. (pozri v tomto zmysle rozsudok Nikolaou/Komisia, už citovaný v bode 153 vyššie, bod 141).

183    Existuje však obmedzenie tohto pravidla, ak skutočnosť zakladajúca nárok na náhradu škody mohla nastať v dôsledku viacerých rôznych príčin a ak inštitúcia Spoločenstva nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by umožňoval zistiť, ktorá z nich spôsobila túto skutočnosť, hoci práve inštitúcia Spoločenstva si mohla najlepšie zadovážiť príslušné dôkazy, takže pretrvávajúca neistota musí ísť na jeho ťarchu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 8. októbra 1986, Leussink‑Brummelhuis/Komisia, 169/83 a 136/84, Zb. s. 2801, body 16 a 17). Práve tento prístup treba zvoliť pri skúmaní, či žalobcovia preukázali, že určité informácie boli zverejnené OLAF-om alebo niektorým z jeho zamestnancov bez toho, aby tým bolo v tomto štádiu dotknuté posúdenie otázky Súdom prvého stupňa, či takéto prípadné zverejnenie informácií predstavuje protiprávne konanie OLAF-u (pozri v tomto zmysle rozsudok Nikolaou/Komisia, už citovaný v bode 153 vyššie, bod 142).

–        O existencii a obsahu únikov informácií

184    Treba zdôrazniť, že existenciu únikov informácií treba považovať v prejednávanej veci za všeobecne známu skutočnosť. Komisia totiž sama pripustila, že „došlo k postúpeniu informácií vnútroštátnym súdnym orgánom, že určite došlo v určitom okamihu k únikom informácií, ktoré sa niekoľko týždňov potom objavili v tlači.“ Napriek tomu, že Komisia všeobecne pripustila existenciu únikov informácií, trvá na skutočnosti, že žalobcom prináleží preukázať, že úniky informácií z OLAF-u nastali. Žalobcovia pripúšťajú, že nemajú písomné dôkazy o tom, že nejaká konkrétna osoba zapríčinila úniky informácií, ale že ide o súbor indícií a domnienok naznačujúcich, že pochádzali z OLAF-u.

185    V tejto súvislosti treba skonštatovať, že prepis vystúpenia generálneho tajomníka Komisie pred dozorným výborom OLAF-u z 3. septembra 2003 spomína existenciu únikov informácií. Treba citovať jednu časť z tohto prepisu, ktorú Komisia požadovala vyradiť zo spisu, ktorá preukazuje existenciu ťažkostí:

„Pokiaľ ide o výsluchy osôb, plne súhlasím s tým, že je to skutočný problém. Všetko môže fungovať, ak sa zachová dôvernosť. Ak naozaj existuje dôvernosť, spis pripravený OLAF-om sa postúpi prokuratúre a prokuratúra posúdi, či osoby treba, alebo netreba vypočuť. To všetko je v poriadku, ak nedochádza k únikom informácií. Bohužiaľ, v súčasnosti z OLAF-u všetko [uniká]. Teda takzvaná dôvernosť – ja som [pán Franchet alebo pán Byk], [čítam] vo Financial Times, že som obvinený z rozkrádania zdrojov Spoločenstva. Prepáčte, ale vaša povesť je zničená. Inak to nejde, títo ľudia sú aj po úplnom očistení mena profesijne a aj osobne zničení. Ide teda o závažnú vec. Zahrávame sa s kariérou osôb, s ich osobným životom, integritou. Podľa môjho názoru, ak sa nám teda nepodarí zabrániť únikom informácií, treba dávať veľký pozor na to, čo píšeme a čo hovoríme; skôr treba byť opatrnejší.“

186    Okrem iného, podľa oznámenia sekretariátu dozorného výboru OLAF‑u predsedovi dozorného výboru z 27. mája 2003:

„Rôzne články, ktoré vyšli predovšetkým v nemeckej a neskôr francúzskej tlači spomínali postúpenie informácií OLAF-om štátnemu prokurátorovi v Paríži.

Zdá sa, že úniky informácií do nemeckej tlače sú synchronizované jednak s cestami niektorých vedúcich pracovníkov OLAF-u do Nemecka a jednak s oslavami päťdesiateho výročia Eurostat-u.

Priložený článok z denníka Libération, ktorý vyšiel 22. mája 2003, bol, zdá sa, napísaný výlučne na základe postúpenia informácií OLAF-om štátnemu prokurátorovi v Paríži. Článok je napísaný dvoma novinármi pôsobiacimi v Bruseli, čo poukazuje na to, že k úniku informácií došlo v Bruseli a nie v Paríži.“

187    Takisto podľa správy dozorného výboru OLAF-u z 15. januára 2004 vypracovanej na základe požiadavky Parlamentu vo veci procesných otázok, ktoré vyvolávajú vyšetrovania týkajúce sa Eurostat-u:

„Vývoj tohto prípadu bol poznamenaný tým, že OLAF úmyselne alebo neúmyselne poskytol tlači a inštitúciám informácie a vyhlásenia, s ktorými by vzhľadom na to, že ohrozujú individuálne práva vyšetrovaných osôb, ale tiež riadny priebeh vyšetrovania, malo byť zachádzané ako s dôvernými.“

188    Z oznámenia z 1. júla 2003 (pozri bod 34 vyššie) tiež vyplýva, že úniky informácií boli pre generálneho riaditeľa OLAF-u známou skutočnosťou vzhľadom na to, že uviedol: „Pokiaľ ide o úniky informácií, bezpečnostné útvary Komisie vedú v tejto veci vyšetrovanie.“

189    Za týchto okolností treba zdôrazniť, že existencia únikov informácií je už dostatočne preukázaná na základe vyššie citovaných dokumentov.

190    V odpovedi na písomnú otázku Súdu prvého stupňa žalobcovia spresnili, že informácie a výrazy použité v liste a v oznámení OLAF-u z 19. marca 2003 boli základom pre prvú sériu článkov alebo verejný postoj médií a európskych poslancov, ktorí mali k týmto dokumentov zjavne prístup. V tejto súvislosti citujú viacero novinových článkov.

191    Komisia v pripomienkach k odpovedi žalobcov spochybňuje skutočnosť, že predložené novinové články dokazujú existenciu únikov informácií pochádzajúcich predovšetkým z OLAF-u a konštatuje, že ide o tvrdenie bez dôkazu. Tvrdí, že v týchto článkoch nič neumožňuje tvrdiť, že OLAF stojí za únikmi informácií v súvislosti s postúpením z 19. marca 2003 francúzskym súdnym orgánom alebo akoukoľvek inou udalosťou.

192    V tejto súvislosti Súd prvého stupňa zdôrazňuje, že novinové články, ktoré žalobcovia predložili, potvrdzujú existenciu únikov informácií. Obsahujú najmä odkazy na „dobre informovaný zdroj“ a tiež priame citácie z listu a oznámenia z 19. marca 2003, ktoré boli zaslané francúzskym súdnym orgánom.

193    Je ešte potrebné citovať niektoré z týchto článkov na účely detailnejšieho preskúmania obsahu únikov informácií.

194    Podľa článku, ktorý vyšiel v Süddeutsche Zeitung 26. apríla 2003:

„Mal to byť sviatočný deň. 16. mája oslávi Štatistický úrad Európskych spoločenstiev 50 rokov svojej existencie…

Je však možné, že oslava bude menej veľkolepá ako sa očakávalo. Vedenie Eurostat-u čelí tesne pred týmto významným výročím ostrej kritike. Podľa informácií Süddeutsche Zeitung priniesli interné audity závažné obvinenia. Hovorí sa o ,čiernych fondoch‘, ktoré odčerpávali zdroje pochádzajúce z organizácií financovaných Európskou úniou. OLAF… túto záležitosť niekoľko mesiacov aktívne vyšetruje.

… Najneskôr od roku 1999 bolo z oficiálnych účtov spreneverených najmenej 900 000 eur – čiastka zodpovedajúca príjmom získaným z týchto ,Data Shops‘. Existuje podozrenie, že sa vysoko postavení úradníci obohatili zo zdrojov pochádzajúcich z čiernych fondov.

Zatiaľ je známych iba veľmi málo podrobností. Pokiaľ nebude preukázaný opak, treba zachovávať prezumpciu neviny všetkých zúčastnených osôb. Ak sa obvinenia potvrdia, pôjde o mimoriadne trúfalý podvod…

Medzi podozrivými je aj manažment na čele s Francúzom Yves Franchet. Franchet je jedným zo zakladateľov spoločnosti Eurocost, ktorá dlhodobo získavala finančnú pomoc od Štatistického úradu. Ako v marci uviedol Európsky parlament, Eurocost je obvinený predovšetkým z manipulácie svojej účtovnej závierky…

Vďaka tomuto novému obvineniu ohľadne čiernych fondov by sa aféra Eurostat mohla znovu obnoviť. Ako uviedla európska poslankyňa pani S.: ,Ak sa toto závažné obvinenie potvrdí, nadobudne táto aféra novú dimenziu‘…“

195    Dňa 16. mája 2003 bol vo Financial Times uverejnený ďalší článok, podľa ktorého:

„Prokuratúra vo Francúzsku začala trestné stíhanie týkajúce sa údajného ,rozsiahleho rozkrádania‘ zdrojov patriacich Európskej únii, v ktorom sú zainteresovaní dvaja hlavní predstavitelia Eurostat-u…

…

Informácia o trestnom stíhaní vyšla najavo uprostred päťdenných osláv 50-teho výročia Eurostat-u…

V tejto chvíli ide o trestné stíhanie vedené proti neznámemu páchateľovi, ktoré začal tribunal de grande instance v Paríži. Trestné stíhanie bolo zahájené ako reakcia na vyšetrovanie OLAF-u… vedené proti dvom vysokopostaveným francúzskym úradníkom, pánovi Yves Franchet, dlhodobému generálnemu riaditeľovi Eurostat-u, a pánovi Daniel Byk, riaditeľovi jedného zo šiestich riaditeľstiev Eurostat-u.

Podľa spisu, ktorý OLAF postúpil francúzskym orgánom 1[9]. marca, sú títo dvaja muži podozriví z otvorenia účtu v depozitnej banke v Luxemburgu, ktorý slúžil na nahromadenie až 900 000 eur zo zdrojov, ktoré mal získať Eurostat.

…“

196    Iný článok napísaný tým istým bruselským novinárom odkazuje na „trestné stíhanie vedené francúzskou prokuratúrou v súvislosti s obvineniami vznesenými proti pánovi Yves Franchet, generálnemu riaditeľovi, a pánovi Daniel Byk, jednému z riaditeľov inštitúcie“, ktorí sú „obvinení z toho, že sa podieľali na otvorení bankového účtu v depozitnej banke v Luxemburgu, ktorý unikol dohľadu finančných kontrolórov“. Tento článok sa tiež odvoláva na spisy Eurocost, Eurogramme a CESD Communautaire.

197    Navyše v článku, ktorý vyšiel v La Voix du Luxembourg 16. mája 2003, sa uvádza, že „na základe podrobného vyšetrovania a dobre informovaného zdroja sa zdá, že tento prípad je ďaleko závažnejší“ a že „sa preukázalo, že v liste z 19. marca adresovanom prokurátorovi pri Tribunal de grande instance v Paríži, generálny riaditeľ OLAF-u oznámil, že bolo odhalené ,podvodné konanie, ktoré spôsobilo ujmu rozpočtu Spoločenstva, ktoré môže byť trestnoprávne kvalifikované‘“. Treba zdôrazniť, že tento článok obsahuje priame citácie z listu a oznámenia z 19. marca 2003, ktoré boli zaslané francúzskym súdnym orgánom.

198    Z týchto článkov preto vyplýva, že tlač mala s vysokou pravdepodobnosťou k dispozícii niektoré údaje týkajúce sa postúpenia informácií francúzskym súdnym orgánom. V týchto článkoch je odkaz na „čierne fondy“ a žalobcovia sú menovite citovaní ako osoby, ktoré možno vytvorili časť alebo celý systém.

199    Okrem iného 14. mája 2003 pán Franchet zaslal generálnemu tajomníkovi Komisie anonymný list, ktorý dostal a ktorý bol podľa jeho názoru zaslaný jednému luxemburskému denníku. Treba zdôrazniť, že tento anonymný list, ktorého predmet má názov „50-te výročie Eurostat-u“, obsahuje úryvky z listu a oznámenia z 19. marca 2003, zaslaných francúzskym súdnym orgánom a výslovne uvádza mená žalobcov. Treba tiež zdôrazniť, že tieto úryvky sú totožné s úryvkami, ktoré sú obsiahnuté v článku, ktorý vyšiel v La Voix du Luxembourg, citovanom v bode 197 vyššie.

200    Z vyhlásenia zo 16. mája 2003 týkajúceho sa Eurostat-u, ktoré bolo uverejnené v tlačovom oznámení z 19. mája 2003 (IP/03/709) a ktoré žalobcovia predložili ako odpoveď na písomnú otázku Súdu prvého stupňa vyplýva, že Komisia „ľutuje porušenie dôvernej povahy tohto vyšetrovania OLAF-u, ktoré dostalo do zložitej situácie predovšetkým úradníkov spomínaných v médiách, ale aj Komisiu, ktorá nemôže rozhodnúť o ďalších prípadných krokoch dovtedy, kým nebude disponovať príslušnými informáciami pochádzajúcimi z vyšetrovania OLAF-u“. Tiež v ňom skonštatovala, že „v médiách kolujú informácie… týkajúce sa údajne protiprávnych činností spojených s ,datashops‘ Eurostat-u a o možnej účasti [niektorých z jej] úradníkov na týchto činnostiach“ a že „tieto tvrdenia… boli… predmetom vyšetrovania OLAF-u, pričom niektoré aspekty tohto vyšetrovania OLAF postúpil francúzskej prokuratúre“.

201    Na základe všetkých týchto dokumentov treba teda skonštatovať, že vo všeobecnosti tu došlo k únikom informácií a že žalobcovia sa dozvedeli z tlače o postúpení spisu Datashop – Planistat francúzskym súdnym orgánom, čo Komisia nespochybňuje.

202    Pokiaľ ide o skutočnosť, či tieto úniky informácií možno pripísať OLAF‑u, Komisia v odpovedi na otázku Súdu prvého stupňa na pojednávaní uviedla, že keďže informácie obsiahnuté v postúpení informácií francúzskym súdnym orgánom boli oznámené dozornému výboru OLAF-u a jeho právnemu útvaru predtým, ako sa tieto informácie objavili v tlači, nie je možné s určitosťou preukázať, že úniky informácií mohli pochádzať od OLAF-u. V tejto súvislosti Súd prvého stupňa zastáva názor, že stačí skonštatovať, že prípadný únik informácií z dozorného výboru OLAF-u možno pripísať OLAF-u a že v každom prípade, ak aj úniky informácií spôsobil právny útvar Komisie, Spoločenstvo bude každopádne zodpovedné.

203    Za týchto okolností a vzhľadom na to, že Komisia ani len nepripustila možnosť, že zdroj úniku informácií by mohol pochádzať aj z inštitúcie mimo Spoločenstva, ako napríklad francúzskych súdnych orgánov, skutočnosť, že informácia mohla byť oznámená touto inštitúciou mimo Spoločenstva, nebráni domnienke, že zdrojom takejto informácie bol OLAF alebo iný zdroj, za ktorý Spoločenstvo musí niesť zodpovednosť.

204    Treba preto zastávať názor, že existencia únikov informácií je preukázaná, pokiaľ ide o postúpenie spisu Datashop – Planistat francúzskym súdnym orgánom. Okrem toho všetky indície uvedené v spise dotvárajúce jeho kontext (pozri analýzu jednotlivých dokumentov uskutočnenú vyššie) umožňujú vyvodiť záver, že zdrojom únikov informácií je OLAF a vzhľadom na absenciu indícií preukazujúcich, že zdrojom únikov informácií je skôr právny útvar Komisie, treba predpokladať, že zdrojom týchto únikov informácií je práve OLAF.

205    Pokiaľ ide o údajné úniky informácií týkajúcich sa rozhovorov žalobcov s vyšetrovateľmi OLAF-u v období medzi 23. júnom a 4. júlom 2003 alebo týkajúcich sa správ, treba zdôrazniť, že dokumenty preskúmavané vyššie výslovne nepreukazujú, že došlo k únikom informácií, pokiaľ ide o tieto rozhovory alebo správy. Žalobcom sa to nepodarilo preukázať ani prostredníctvom novinových článkov, ktoré predložili. Existencia týchto prípadných únikov informácií preto nie je dostatočne preukázaná.

206    Vzhľadom na vyššie uvedené treba vyvodiť záver, že vzhľadom na to, že Komisia nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval, že úniky informácií mohli pochádzať z iného zdroja, OLAF je zodpovedný za úniky informácií obsiahnutých v liste a v oznámení z 19. marca 2003, ktoré sa týkajú postúpenia spisu Datashop – Planistat francúzskym súdnym orgánom a za to, že tieto informácie sa objavili v tlači po tomto úniku informácií.

207    Treba preto preskúmať, či OLAF porušil právny predpis priznávajúci práva jednotlivcom.

–       Analýza namietaných porušení právnych predpisov priznávajúcich práva jednotlivcom, ktoré mohli vyplynúť z toho, že OLAF prezradil informácie

208    Žalobcovia poukazujú najmä na porušenie povinnosti dôvernosti vyšetrovaní OLAF-u, porušenie zásady riadnej správy vecí verejných a zásady prezumpcie neviny.

209    Pokiaľ ide o zásadu prezumpcie neviny, Súd prvého stupňa pripomína, že táto zásada, ktorá predstavuje základné právo uvedené v článku 6 ods. 2 EDĽP a článku 48 ods. 1 charty, priznáva jednotlivcom práva, ktorých dodržiavanie zabezpečujú súdy Spoločenstva (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. októbra 2006, Tillack/Komisia, T‑193/04, Zb. s. II‑3995, bod 121).

210    Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), sa článok 6 ods. 2 EDĽP vzťahuje na celé trestné konanie, nezávisle od výsledkov trestného stíhania, a nie iba na preskúmanie dôvodnosti obvinenia. Toto ustanovenie každému zaručuje, že nebude označený za páchateľa trestného činu ani že sa s ním nebude zaobchádzať ako s páchateľom trestného činu, dokiaľ súd jeho vinu nepreukáže. Toto ustanovenie preto predovšetkým vyžaduje, aby členovia súdu pri výkone ich funkcie nepristupovali k obvinenému s presvedčením, že spáchal trestný čin. Prezumpcia neviny je porušená vyhláseniami alebo rozhodnutiami, ktoré vyvolávajú dojem, že osoba je vinná, ktoré podnecujú verejnosť k presvedčeniu o jej vine, alebo ktoré predvídajú posúdenie skutkov príslušným súdom (pozri rozsudok ESĽP Pandy/Belgicko z 21. septembra 2006, § 41 a § 42).

211    ESĽP okrem iného rozhodol, že hoci zásada prezumpcie neviny zakotvená v článku 6 ods. 2 EDĽP patrí medzi prvky spravodlivého trestného procesu, ktorý vyžaduje článok 6 ods. 1 EDĽP, nie je v trestnej oblasti obmedzená iba na procesnú záruku: jej význam je širší a požaduje, aby žiaden zástupca štátu neprehlásil, že osoba je vinná zo spáchania trestného činu, dokiaľ súd nedokáže jej vinu (pozri rozsudok ESĽP Y. B. a i. v. Turecko z 28. októbra 2004, § 43). ESĽP už totiž vo svojom rozsudku Allenet de Ribemont v. Francúzsko z 10. februára 1995 (séria A, č. 308, § 35 a § 36), na ktorý poukazujú žalobcovia, uviedol, že porušenie prezumpcie neviny môže spôsobiť nie len sudca alebo súd, ale tiež iné verejné orgány, pričom pripomenul, že EDĽP musí byť vykladaný spôsobom zaručujúcim konkréte a účinné práva a nie teoretické a iluzórne. V tejto súvislosti ESĽP zdôraznil význam výberu slov štátnymi zástupcami vo vyhláseniach, ktoré formulujú predtým, ako bola osoba súdená a uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu. Na účely uplatnenia článku 6 ods. 2 EDĽP je rozhodujúci skutočný význam dotknutých vyhlásení a nie ich doslovné znenie. O otázke, či vyhlásenie verejného orgánu predstavuje porušenie zásady prezumpcie neviny, musí byť rozhodnuté v kontexte osobitných okolností, za ktorých sa sporné vyhlásenie formulovalo (Y. B. a i. v. Turecko, už citovaný, § 44).

212    Európsky súd pre ľudské práva ďalej uznal, že článok 6 ods. 2 EDĽP nemôže, s ohľadom na článok 10 EDĽP zaručujúci slobodu prejavu, zabrániť verejným orgánom informovať verejnosť o prebiehajúcich trestných stíhaniach, vyžaduje však, aby tak robili so všetkou diskrétnosťou a zdržanlivosťou, ktorú vyžaduje dodržanie prezumpcie neviny (Allenet de Ribemont v. Francúzsko, už citovaný v bode 211 vyššie, § 38, a Y. B. a i. v. Turecko, už citovaný v bode 211 vyššie, § 47).

213    Tejto zásade zodpovedá povinnosť dôvernosti, ktorú je povinný dodržiavať OLAF v súlade s článkom 8 ods. 2 nariadenia č. 1073/1999.

214    Tiež bolo judikované, že verejná správa, na základe svojej povinnosti starostlivosti a zásady riadnej správy vecí verejných, sa jednak musí vyhnúť tomu, aby poskytla tlači informácie, ktoré by mohli spôsobiť dotknutému úradníkovi ujmu, a jednak prijať všetky potrebné opatrenia, aby v rámci inštitúcie zabránila akejkoľvek forme šírenia informácií, ktoré by mohli ohrozovať jeho dobrú povesť (pozri uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1995, Connolly/Komisia, T‑203/95 R, Zb. s. II‑2919, bod 35).

215    V prejednávanom prípade žalobcovia tvrdia, že OLAF ich verejne označil – vrátane únikov informácií v tlači – za páchateľov viacerých trestných činov, čo podnietilo presvedčenie o ich vine a predchádzalo posúdeniu skutkov francúzskym súdom, čím porušil zásadu prezumpcie neviny.

216    Treba pripomenúť, že napríklad v novinovom článku citovanom v bode 195 vyššie zo 16. mája 2003, ktorý vyšiel vo Financial Times, sa na základe informácií pochádzajúcich s najväčšou pravdepodobnosťou od OLAF‑u prostredníctvom únikov informácií jasne uvádza, že žalobcovia sa mohli dopustiť „rozsiahleho rozkrádania zdrojov Spoločenstva“. Je zrejmé, že toto vyhlásenie porušuje zásadu prezumpcie neviny tým, že vzbudzuje dojem, že žalobcovia spáchali trestný čin a podnecuje verejnosť k presvedčeniu o ich vine.

217    Tým, že OLAF nechal uniknúť informácie, ktoré už ako také v sebe obsahovali takéto vyhlásenie, porušil zásadu prezumpcie neviny. Týmito únikmi informácií tiež porušil zásadu dôvernosti vyšetrovaní a tým, že zapríčinil prezradenie citlivých informácií z vyšetrovania tlači, porušil záujem na riadnej správe vecí verejných, pretože počas vyšetrovania umožnil verejnosti prístup k dôverným informáciám, ktorými disponoval.

218    Ako už bolo skonštatované vyššie, zásada prezumpcie neviny priznáva práva jednotlivcom. Treba zdôrazniť, že povinnosť dôvernosti tiež priznáva práva jednotlivcom, ktorí sú dotknutí vyšetrovaním OLAF-u, pretože môžu očakávať, že vyšetrovania, ktoré sa ich týkajú, sa budú viesť v súlade s ich základnými právami. Žalobcovia majú rovnako právo dovolávať sa v prejednávanej veci zásady riadnej správy vecí verejných, pretože implikuje právo, aby ich záležitosti boli vybavované za zachovávania dôvernosti.

219    Treba zdôrazniť, že ide o dostatočne závažné porušenie týchto právnych predpisov, pretože OLAF je povinný dbať na to, aby nedochádzalo k takým únikom informácií, ktoré porušujú základné práva dotknutých osôb, akým je prezumpcia neviny, pričom úrad nedisponuje žiadnou voľnou úvahou, pokiaľ ide o dodržiavanie tejto povinnosti.

 O postúpení z 24. septembra 2003

220    Žalobcovia tvrdia, že OLAF porušil povinnosť dôvernosti tým, že poskytol predsedovi Komisie 24. septembra 2003 „zhrnutie už uzavretých vecí Eurostat-u“.

221    Toto zhrnutie zaslal generálny riaditeľ OLAF-u predsedovi Komisie. Podľa sprievodnej poznámky mu generálny riaditeľ zaslal „stručné zhrnutie už uzavretých vecí Eurostat-u, ktoré prípadne môže byť zverejnené“. Generálny riaditeľ okrem iného spresnil, že „toto zhrnutie nemôže byť v žiadnom prípade považované za záverečnú správu o vyšetrovaní v zmysle nariadenia č. 1073/1999“. Nakoniec uviedol, že „jediným cieľom tohto pracovného dokumentu všeobecnej povahy je upozorniť na najdôležitejšie závery, ktoré vyplynuli z vykonaných vyšetrovaní“. Zhrnutie pre každý spis (Eurocost, Eurogramme, Datashop, Planistat a CESD Communautaire) uvádza predmet vyšetrovania, jeho výsledky a závery.

222    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 10 ods. 3 nariadenia č. 1073/1999 môže OLAF kedykoľvek postúpiť informácie získané v priebehu interných vyšetrovaní dotknutým inštitúciám. Žalobcovia si navyše vo svojich tvrdeniach mierne protirečia, pretože na jednej strane vytýkajú OLAF-u, že neposkytol niektoré informácie Komisii, a na druhej strane mu vytýkajú, že tak urobil, pokiaľ ide o iné informácie. Treba tiež pripomenúť, že žalobcovia už boli vypočutí v súvislosti s týmito spismi počas výsluchov v júni a v júli 2003, a teda nemôžu tvrdiť, že neboli vypočutí pred uvedeným postúpením informácií.

223    V každom prípade, keďže OLAF mal právo predložiť tento dokument Komisii, treba zdôrazniť, že nemôže byť zodpovedný za prípadnú skutočnosť, že predseda Komisie verejne použil tento dokument a že ho zverejnil v Parlamente. Tento aspekt bude ešte preskúmaný ďalej v rámci posúdenia prípadného nezákonného konania Komisie.

 O postojoch generálneho riaditeľa OLAF-u

224    Žalobcovia tvrdia, že generálny riaditeľ OLAF-u zaujal k spisu postoj tým, že ho kvalifikoval ako závažný a vážny, tak v tlači, ako aj pri príležitosti svojich vyhlásení pred Cocobu.

225    Pokiaľ ide o údajné vyhlásenia generálneho riaditeľa OLAF-u v tlači, Súd prvého stupňa konštatuje, že žalobcovia o tom nepredložili žiadne dôkazy. Navyše nepreukázali, v čom skutočnosť, že generálny riaditeľ OLAF‑u vyhlásil v televíznom rozhovore 30. júna 2003, že prípad Eurostat je „závažný prípad“, narušila dôvernosť prípadu. V každom prípade žalobcovia nepredložili žiadny dôkaz, ktorý by umožnil overiť obsah týchto vyhlásení v televíznom vysielaní.

226    Pokiaľ ide o vyhlásenia generálneho riaditeľa OLAF-u pred Cocobu 30. júna a 16. júla 2003, žalobcovia takisto nepreukázali, v čom skutočnosť, že kvalifikoval spis Eurostat ako „nie bežný“ a „nie klasický“, narušila dôvernosť prípadu.

227    Žalobcovia však v tejto súvislosti tiež poukazujú na porušenie zásady prezumpcie neviny.

228    V tejto súvislosti treba preskúmať, čo povedal generálny riaditeľ OLAF-u vo svojich vyhláseniach pred Cocobu. Podľa oznámenia z 1. júla 2003 generálny riaditeľ OLAF-u skonštatoval vo vystúpení z 30. júna 2003 pred Cocobu, že „OLAF bude v internom vyšetrovaní pokračovať a že páni Franchet a Byk budú vypočutí, vyšetrovanie však nebude môcť byť ukončené do konca júna“. Ďalej tvrdil, že „pokiaľ ide o otázku, prečo neboli prijaté disciplinárne opatrenia, ako napríklad pozastavenie výkonu služby, poukazuje na váhanie OLAF-u, ale predovšetkým zdôrazňuje, že OLAF nechcel ohroziť interné vyšetrovanie tým, že by okamžite spustil poplach“. Tiež zdôraznil, že „páni Franchet a Byk sa ani na okamih nepokúsili zmeniť smer vyšetrovania“. Vo svojom vystúpení pred Cocobu zo 16. júla 2003 generálny riaditeľ OLAF-u zdôraznil, že „situácia, kedy je generálny riaditeľ angažovaný vo veci, je úplne výnimočná“ a že „na začiatku táto skutočnosť nebola zrejmá“. Ešte poznamenal, „že správa z auditu nevyhnutne neznamenala, že existujú dôkazy“. Tiež skonštatoval, že pán Franchet bol informovaný o začatí vyšetrovania, ako aj o postúpení výsledkov luxemburským súdnym orgánom.

229    Treba zdôrazniť, že napriek skutočnosti, že generálny riaditeľ OLAF‑u osobne spomenul žalobcov vo svojich vystúpeniach pred Cocobu, nemožno zastávať názor, že porušil zásadu prezumpcie neviny. Jeho vystúpenia mali skôr informatívnu povahu, predovšetkým ako odpoveď na otázky členov Cocobu, ako povahu, ktorá by podnecovala presvedčenie o vine žalobcov.

230    Za týchto okolností OLAF neporušil v tejto súvislosti zásadu prezumpcie neviny.

3.     O údajných chybách týkajúcich sa vypracovania a zverejnenia oznámení a záverečných správ

a)     Tvrdenia účastníkov konania

231    Žalobcovia sa odvolávajú na rozhodnutie ombudsmana z 3. júla 2003 o sťažnosti proti OLAF-u zapísanom pod registračným číslom 1625/2002/IJH, podľa ktorého zásada riadnej správy vecí verejných požaduje, aby boli správne vyšetrovania OLAF-u vedené „obozretne, nestranne a objektívne“. V prejednávanej veci to tak totiž nebolo.

232    OLAF totiž vyvodil závery už v oznámení z 1. júla 2002 o spise Eurocost, hoci ani zďaleka tento prípad nedoriešil a nevypočul pána Franchet, ktorý bol napriek tomu spomenutý v postúpení informácií zo 4. júla 2002 luxemburským súdnym orgánom.

233    Okrem toho ani „zhrnutie už uzavretých vecí Eurostat-u“ z 24. septembra 2003, ani záverečné správy OLAF-u nezohľadňovali skutočnosti, ktoré žalobcovia uviedli počas výsluchov v júni a v júli 2003 o spisoch Eurocost, Datashop – Planistat a CESD Communautaire. OLAF tiež neuviedol dôvody, pre ktoré ich nezohľadnil. Samotná poznámka o tom, že dotknuté osoby spochybňujú svoju zodpovednosť neznamená, že boli riadne vypočuté vyšetrovateľmi OLAF‑u.

234    OLAF navyše nepredložil svoje závery žalobcom pred vypracovaním svojich záverečných správ, čím znovu porušil ich právo byť vypočutý.

235    Žalobcovia zdôrazňujú, že podľa odôvodnenia č. 10 nariadenia č. 1073/1999, sa závery vyšetrovania môžu opierať výlučne o prvky, ktoré majú dôkaznú hodnotu. OLAF mal preto pri vytváraní svojich záverov zohľadniť všetky zistené skutočnosti a nemal ich vykladať v závislosti od dôvodu alebo cieľa, ktorý si dopredu stanovil.

236    OLAF tiež vykonával veľký nátlak na vnútroštátne súdne orgány, aby žalobcov trestne stíhali. Postúpenie záverečných správ o spisoch CESD Communautaire a Datashop – Planistat OLAF-om francúzskym súdnym orgánom je v rozpore s článkom 9 ods. 4 nariadenia č. 1073/1999, pretože vykonať ďalšie opatrenia v nadväznosti na tieto záverečné správy, disciplinárne a súdne, prináleží dotknutej inštitúcii a nie OLAF-u.

237    Komisia zdôrazňuje, pokiaľ ide o povinnosť viesť vyšetrovania obozretne a nestranne, že OLAF môže sám rozhodnúť o tom, v akom okamihu považuje za nutné postúpiť informácie získané počas vyšetrovania. Komisia spochybňuje skutočnosť, že by vyšetrovatelia uviedli, že postúpili informácie bez presnej a úplnej znalosti skutočností, ktorých sa týkajú. Žalobcovia sami uznali, že boli vypočutí vyšetrovateľmi OLAF‑u. Vyšetrovatelia ich však mohli vypočuť iba od okamihu, kedy to umožnil stav vyšetrovania, čo relativizuje tvrdenie žalobcov, podľa ktorého boli vypočutí až na svoju žiadosť.

238    Pokiaľ ide o nezohľadnenie skutočností, ktoré žalobcovia poskytli OLAF‑u počas výsluchov v júni a v júli 2003, Komisia konštatuje, že dotknuté spisy teraz patria do právomoci francúzskych a luxemburských súdnych orgánov a že v dôsledku toho sa nepovažuje za príslušnú rozhodovať o merite týchto spisov v rámci prejednávanej veci. OLAF v každom prípade nie je povinný zdieľať stanovisko žalobcov. Navyše „zhrnutie už uzavretých vecí Eurostat‑u“ upresňovalo, že dotknutí úradníci boli vypočutí a že spochybnili svoju zodpovednosť.

239    Pokiaľ ide o údajný nátlak OLAF-u na francúzske súdne orgány spočívajúci v tom, že postúpenie vyšetrovacích správ by na základe článku 9 ods. 4 nariadenia č. 1073/1999iť malo prináležať Komisii a nie OLAF-u, Komisia zdôrazňuje, že toto ustanovenie nijakým spôsobom nebráni OLAF‑u adresovať vnútroštátnemu súdnemu orgánu pre informáciu záverečnú správu z interného vyšetrovania, najmä v prípade, ak už bol tento orgán informovaný v priebehu vyšetrovania. Uvedené ustanovenie zveruje dotknutej inštitúcii zodpovednosť za to, že vyvodí z výsledkov interného vyšetrovania disciplinárne a súdne dôsledky, ktoré bude považovať za vhodné.

b)     Posúdenie Súdom prvého stupňa

240    Po prvé, pokiaľ ide o oznámenie z 1. júla 2002, treba zdôrazniť, že toto oznámenie neobsahuje žiaden, ani len implicitný odkaz na pána Franchet. V každom prípade, vzhľadom na to, že Súd prvého stupňa už skonštatoval vyššie, že pán Franchet mal byť vypočutý v súvislosti s postúpením spisu Eurocost luxemburským súdnym orgánom, netreba skúmať otázku, či mal byť vypočutý v súvislosti s týmto oznámením, ktoré je súčasťou spisu zaslaného týmto orgánom.

241    Po druhé, pokiaľ ide o údajné nezohľadnenie informácií poskytnutých žalobcami pri vypracovaní záverečných správ, stačí skonštatovať, že žalobcovia sa obmedzili na ďalekosiahly opis skutkových okolností bez toho, aby predložili akýkoľvek dôkaz na podporu svojich tvrdení. Okrem toho Súdu prvého stupňa neprináleží znovu preskúmať tieto spisy. Navyše, ako konštatuje Komisia, OLAF a jeho vyšetrovatelia nie sú v žiadnom prípade povinní zdieľať stanovisko žalobcov. V „zhrnutí už uzavretých vecí Eurostat-u“ z 24. septembra 2003 sa ďalej zdôrazňuje, že dotknutí úradníci, ktorých vypočuli útvary OLAF-u, spochybňujú svoju zodpovednosť, pokiaľ ide o skutky, ktoré sú im kladené za vinu, pričom sa domnievajú, že vždy konali v záujme Spoločenstva.

242    Okrem iného, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov, podľa ktorého sa o závery vyšetrovania môžu opierať jedine prvky, ktoré majú dôkaznú hodnotu, a preto by mal OLAF zohľadniť všetky zistené skutočnosti bez toho, aby ich vykladal v závislosti od dôvodu alebo cieľa, ktorý si dopredu stanovil, stačí skonštatovať, že žalobcovia nijakým spôsobom nedokázali, že OLAF oprel svoje závery o dôkazy, ktoré nemajú dôkaznú hodnotu, alebo že si niektorý cieľ stanovil dopredu.

243    Pokiaľ ide o údajné porušenie povinnosti odôvodnenia tým, že OLAF nevysvetlil dôvody, pre ktoré nezohľadnil pripomienky žalobcov, stačí skonštatovať, že podľa ustálenej judikatúry porušenie povinnosti odôvodnenia, ktorá je zakotvená v článku 253 ES, nemôže samo osebe založiť zodpovednosť Spoločenstva (rozsudky Súdneho dvora z 15. septembra 1982, Kind/EHS, 106/81, Zb. s. 2885, bod 14; zo 6. júna 1990, AERPO a i./Komisia, C‑119/88, Zb. s. I‑2189, bod 20, a z 30. septembra 2003, Eurocoton a i./Rada, C‑76/01 P, Zb. s. I‑10091, bod 98; rozsudky Súdu prvého stupňa z 18. septembra 1995, Nölle/Rada a Komisia, T‑167/94, Zb. s. II‑2589, bod 57; z 13. decembra 1995, Exporteurs in Levende Varkens a i./Komisia, T‑481/93 a T‑484/93, Zb. s. II‑2941, bod 104; z 20. marca 2001, Cordis/Komisia, T‑18/99, Zb. s. II‑913, bod 79, a zo 6. decembra 2001, Emesa Sugar/Rada, T‑43/98, Zb. s. II‑3519, bod 63). Toto tvrdenie teda musí byť zamietnuté.

244    V každom prípade povinnosť odôvodnenia neznamená, že sa vyžaduje, aby sa zohľadnili všetky skutkové a právne okolnosti uvádzané dotknutými osobami v priebehu konania (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. januára 1984, VBVB a VBBB/Komisia, 43/82 a 63/82, Zb. s. 19, bod 22; rozsudky Súdu prvého stupňa z 5. decembra 2002, Stevens/Komisia, T‑277/01, Zb. VS s. I‑A‑253 a II‑1273, bod 71, a z 1. apríla 2004, N/Komisia, T‑198/02, Zb. VS s. I‑A‑115 a II‑507, bod 109).

245    Žalobcovia sa preto nemôžu dovolávať toho, že OLAF nezohľadnil všetky okolnosti a pripomienky, ktoré mu poskytli.

246    Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov, podľa ktorého OLAF nepredložil svoje závery žalobcom pred vypracovaním svojich záverečných správ a porušil tak ich právo byť vypočutý, stačí skonštatovať, že žalobcovia boli vypočutí koncom júna a začiatkom júla 2003 v súvislosti s dotknutými spismi, teda pred tým, ako OLAF vypracoval tieto správy v septembri 2003. Právo byť vypočutý nevyžaduje, aby OLAF predložil svoje závery žalobcom.

247    Po štvrté, pokiaľ ide o postúpenie záverečných správ vnútroštátnym súdnym orgánom a údajný nátlak, ktorý bol na ne vykonávaný, treba pripomenúť, že podľa článku 9 ods. 4 nariadenia č. 1073/1999 správy vypracované po internom vyšetrovaní a všetky použiteľné súvisiace dokumenty sa posielajú dotknutým orgánom, inštitúciám, úradom alebo agentúram, ktoré podniknú v súvislosti s interným vyšetrovaním opatrenia, najmä disciplinárne alebo súdne, ku ktorým ich oprávňujú výsledky tohto vyšetrovania a informujú o tom riaditeľa OLAF-u.

248    Treba tiež pripomenúť, že podľa článku 10 ods. 2 nariadenia č. 1073/1999 riaditeľ OLAF-u postúpi informácie získané v priebehu interných vyšetrovaní o skutkoch, ktoré môžu viesť k trestnému stíhaniu, súdnym orgánom členských štátov.

249    V prejednávanom prípade OLAF už postúpil informácie podľa článku 10 ods. 2 nariadenia č. 1073/1999 francúzskym súdnym orgánom. Treba zdôrazniť, že článok 9 ods. 4 nariadenia č. 1073/1999 nebráni OLAF‑u adresovať vnútroštátnemu súdnemu orgánu pre informáciu záverečnú správu z interného vyšetrovania, najmä v prípade, ak už bol tento orgán informovaný v priebehu vyšetrovania. Článok 9 ods. 4 tohto nariadenia zveruje dotknutej inštitúcii zodpovednosť za to, že podnikne v nadväznosti na výsledky interného vyšetrovania disciplinárne a súdne opatrenia a bude o nich informovať riaditeľa OLAF-u.

250    V každom prípade sa žalobcom nepodarilo preukázať, že OLAF skutočne vykonával veľký nátlak na francúzske súdne orgány.

251    Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobcom sa nepodarilo preukázať, že konanie OLAF-u bolo protiprávne, pokiaľ ide o vypracovanie a poskytnutie oznámení a záverečných správ, s výnimkou protiprávneho konania už konštatovaného pri preskúmaní postúpenia informácií luxemburským a francúzskym súdnym orgánom.

4.     O zamietnutí prístupu k určitým dokumentom

a)     Tvrdenia účastníkov konania

252    Žalobcovia zdôrazňujú, že tým, že OLAF im zamietol poskytnúť celý spis, nielenže porušil ich základné práva, ale dopustil sa aj nesprávneho úradného postupu. Nič v relevantnej právnej úprave totiž neodôvodňuje zamietnutie poskytnutia vyšetrovacieho spisu a a fortiori vyšetrovacej správy (o externom alebo internom vyšetrovaní) osobe, ktorú OLAF podozrieva, bez ohľadu na otázku, či sa podozrenie úplne alebo čiastočne potvrdí.

253    OLAF-u nemožno priznať právo zamietnuť prístup k týmto dokumentom zo všeobecného dôvodu, ktorý spočíva v zabezpečení efektívnosti a dôvernosti úlohy, ktorá je mu zverená, ako aj v zabezpečení jeho nezávislosti. Keďže prístup k dokumentom predstavuje základné právo, každé prípadné obmedzenie musí byť posúdené reštriktívne.

254    Komisia pripomína, že OLAF nijakým spôsobom nebránil takémuto prístupu k spisu protiprávne, pretože v tomto smere nemá v predbežnom štádiu, ktoré predstavuje jeho vyšetrovanie, žiadnu povinnosť. Prístup k spisu je možný až v neskoršom štádiu, ak sa na základe správ OLAF-u podniknú opatrenia v rámci disciplinárneho a/alebo súdneho konania. Navyše relevantné dokumenty boli žalobcom predložené počas ich výsluchov v závislosti od otázok, ktoré im boli položené.

b)     Posúdenie Súdom prvého stupňa

255    Treba pripomenúť, že OLAF nie je povinný umožniť úradníkovi Spoločenstva, ktorý je údajne dotknutý interným vyšetrovaním – pred prijatím konečného rozhodnutia menovacieho orgánu, ktoré mu spôsobuje ujmu – prístup k dokumentom, ktoré sú predmetom takéhoto vyšetrovania alebo k dokumentom vypracovaným pri tejto príležitosti samotným OLAF‑om; v opačnom prípade by mohla byť narušená efektívnosť a dôvernosť úlohy zverenej OLAF-u, ako aj jeho nezávislosť. Konkrétne skutočnosť, že sa zdá, že časť dôverného vyšetrovacieho spisu bola protiprávne poskytnutá tlači, neodôvodňuje sama osebe odchýlenie sa od dôvernosti tohto spisu a vyšetrovania vedeného OLAF-om v prospech údajne dotknutého úradníka. Dodržanie práva na obhajobu dotknutého úradníka je dostatočne zaručené článkom 4 rozhodnutia 1999/396 (uznesenie Súdu prvého stupňa z 18. decembra 2003, Gómez-Reino/Komisia T‑215/02, Zb. VS s. I‑A‑345 a II‑1685, bod 65; rozsudok Nikolaou/Komisia, už citovaný v bode 153 vyššie, bod 241).

256    Článok 4 rozhodnutia 1999/396 nezaväzuje OLAF, aby umožnil prístup k dokumentom, ktoré sú predmetom interného vyšetrovania alebo k dokumentom vypracovaným samotným OLAF-om, a to najmä preto, že taký výklad uvedeného ustanovenia, ktorý by ho k tomu zaväzoval, by narúšal činnosť tejto inštitúcie (rozsudok Nikolaou/Komisia, už citovaný v bode 153 vyššie, bod 242).

257    Uvedený prístup nie je v rozpore s dodržiavaním práva na riadnu správu vecí verejných ustanovenú článkom 41 charty, podľa ktorej toto právo zahŕňa právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva. Podľa tejto zásady teda môže byť prístup k spisu zamietnutý, ak je to nutné z dôvodu ochrany dôvernosti.

258    Vzhľadom na to, že takýto výklad vylučuje akúkoľvek povinnosť OLAF‑u umožniť prístup k spisu pred prijatím jeho záverečnej správy, argumentáciu žalobcov týkajúcu sa prístupu k vyšetrovaciemu spisu treba zamietnuť.

259    Pokiaľ ide o prístup k záverečnej správe, treba skonštatovať, že tejto otázky sa netýka žiadna z povinností vyplývajúcich z článku 4 rozhodnutia 1999/396. Pokiaľ ide o zásadu kontradiktórnosti, existencia protiprávneho konania OLAF‑u môže byť preukázaná iba za predpokladu, že by sa zverejnila záverečná správa, alebo by bol v nadväznosti na ňu prijatý akt spôsobujúci ujmu (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Nikolaou/Komisia, už citovaný v bode 153 vyššie, body 267 a 268).

260    V prejednávanej veci nezaznelo tvrdenie, že správy boli zverejnené pred tým, ako boli poskytnuté žalobcom. Ak by adresáti záverečných správ, teda Komisia, francúzske súdne orgány alebo luxemburské súdne orgány, mali v úmysle prijať voči žalobcom takýto akt založený na záverečných správach, práve týmto orgánom a nie OLAF-u by prináležalo, aby prípadne umožnili žalobcom prístup k týmto záverečným správam v súlade s ich vlastnými procesnými pravidlami (pozri v tomto zmysle rozsudok Nikolaou/Komisia, už citovaný v bode 153 vyššie, bod 269).

261    Treba preto prijať názor, že OLAF sa v prejednávanej veci nedopustil žiadneho protiprávneho konania, pokiaľ ide o prístup k záverečným správam.

262    V každom prípade, ako vyplýva z bodu 47 vyššie, žalobcovia mali v nadväznosti na ich žiadosti prístup k záverečným správam, s výnimkou záverečnej vyšetrovacej správy o spise Planistat, ktorá sa týka externej časti spisu Datashop – Planistat.

5.     O prejednaní veci Eurostat v neprimeranej lehote a o porušení článkov 6 a 11 nariadenia č. 1073/1999

a)     Tvrdenia účastníkov konania

263    Žalobcovia vytýkajú OLAF-u skutočnosť, že vyšetrovania vyústili do vypracovania záverečných správ až 25. septembra 2003, teda takmer tri roky po začatí vyšetrovaní alebo tri a pol roka po podaní podnetu na OLAF, pokiaľ ide o spisy Eurocost a Datashop – Planistat a osemnásť mesiacov po začatí vyšetrovania alebo takmer dva roky po podaní podnetu na OLAF, pokiaľ ide o spis CESD Communautaire. Uvedené lehoty sú teda neprimerané a neodôvodnené vzhľadom na lehotu deviatich mesiacov stanovenú článkom 11 ods. 7 nariadenia č. 1073/1999 a povinnosť stanovenú v článku 6 ods. 5 tohto nariadenia vykonávať vyšetrovania nepretržite po celé obdobie, ktoré musí byť úmerné okolnostiam a zložitosti prípadu.

264    Pán Franchet totiž odovzdal OLAF-u správy z auditu tvoriace podklad pre vyšetrovania už v marci 2000 (vec Eurocost) a v novembri 2001 (vec CESD Communautaire). Finančný kontrolór disponoval správou z auditu týkajúcou sa spisu Datashop – Planistat od februára 2000 a odovzdal ju OLAF‑u v marci 2000. OLAF začal vyšetrovania až 6. októbra 2000, pokiaľ ide o spisy Eurocost a Datashop – Planistat, a 18. marca 2002, pokiaľ ide o spis CESD Communautaire, takže mu trvalo osem mesiacov (veci Eurocost a Datashop – Planistat) a štyri mesiace (vec CESD Communautaire), kým rozhodol o začatí vyšetrovania bez toho, aby si však našiel čas na vypočutie žalobcov.

265    Podľa žalobcov OLAF nikdy neinformoval svoj dozorný výbor o dôvodoch, pre ktoré sa vyšetrovanie nemohlo ukončiť v lehote deväť mesiacov, ani o očakávanom termíne uzavretia vyšetrovania.

266    OLAF preto tým, že mu predovšetkým dlho trvalo, kým začal, viedol a ukončil vyšetrovania, pričom sa obrátil na súdne orgány za pomerne nekoherentných podmienok a na základe neúplných a neukončených vyšetrovaní, konal spôsobom, ktorý porušuje požiadavku primeranej lehoty a zásady správneho úradného postupu a riadnej správy.

267    Žalobcovia utrpeli v dôsledku tejto lehoty ujmu a sú oprávnení sťažovať sa na neprimeranú dĺžku vyšetrovania, a to aj pred tým, ako boli skutočne takému vyšetrovaniu podrobení alebo ako sa zistilo, že sa ich vyšetrovanie týka.

268    Komisia priznáva, že medzi okamihom, kedy OLAF dostal jednotlivé spisy, okamihom, kedy začal svoje vyšetrovania a okamihom, kedy boli tieto vyšetrovania ukončené, uplynula dlhá lehota. Túto lehotu možno čiastočne vysvetliť vznikom samotného OLAF-u, ktorý začal svoju činnosť 1. júna 1999 s personálnym obsadením bývalej task-force „Koordinácia boja proti podvodom“, ktorú nahradil. Príchod nových zamestnancov prebiehal od polovice roku 2001 do polovice roku 2002, pričom táto personálna obmena viedla ku kompletnej reorganizácii útvaru a zmenám v začlenení a prerozdelení spisov.

269    Dĺžka lehoty však sama osebe nie je neprimeraná, ak sa zohľadní miera zložitosti veci. OLAF-u boli totiž jednotlivé spisy týkajúce sa tejto veci predložené samostatne a až po porovnaní týchto jednotlivých spisov, ktoré bolo možné až po určitej dobe, vyšla najavo závažnosť problému.

b)     Posúdenie Súdom prvého stupňa

270    Treba pripomenúť, že podľa článku 6 ods. 5 nariadenia č. 1073/1999 sa vyšetrovania vykonávajú nepretržite po celé obdobie, ktoré musí byť úmerné okolnostiam a zložitosti prípadu.

271    Okrem iného článok 11 ods. 7 nariadenia č. 1073/1999 ustanovuje, že ak vyšetrovanie prebieha po dobu dlhšiu ako deväť mesiacov, riaditeľ OLAF‑u informuje dozorný výbor o príčinách, pre ktoré ešte nebolo možné ukončiť vyšetrovanie, ako aj o očakávanom termíne jeho uzavretia.

272    Treba teda skonštatovať, že nariadenie č. 1073/1999 nestanovuje presnú a záväznú lehotu, v ktorej musia byť ukončené vyšetrovania OLAF-u.

273    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že povinnosť dodržiavať primeranú lehotu pri vedení administratívnych konaní predstavuje všeobecnú zásadu práva Spoločenstva, ktorej dodržiavanie zabezpečujú súdy Spoločenstva a ktorá je tiež prevzatá v článku 41 ods. 1 charty ako súčasť práva na riadnu správu vecí verejných (rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. apríla 2006, Angeletti/Komisia, T‑394/03, Zb. VS s. I‑A‑2‑95, II‑A‑2‑441, bod 162).

274    Konanie pred OLAF-om preto nemôže prekročiť primeranú lehotu, ktorá má byť posúdená v závislosti od okolností konkrétneho prípadu.

275    V prejednávanom prípade zo spisu vyplýva, že OLAF disponoval od 17. marca 2000, 12. apríla 2000 a 15. novembra 2001 správami z auditu týkajúcimi sa spisov Datashop, Eurocost a CESD Communautaire.

276    Zo spisu tiež vyplýva, že OLAF začal interné vyšetrovania, pokiaľ ide o spisy Datashop a Eurocost 6. októbra 2000 a 18. marca 2002, pokiaľ ide o spis CESD Communautaire. Trvalo mu teda takmer sedem, resp. šesť mesiacov, kým začal vyšetrovania vo veciach Datashop a Eurocost a štyri mesiace vo veci CESD Communautaire.

277    Tieto vyšetrovania boli ukončené záverečnými vyšetrovacími správami 25. septembra 2003. Vyšetrovania vedené vo veciach Datashop a Eurocost boli teda ukončené približne tri a pol roka po podaní na OLAF a takmer tri roky po ich začatí; vyšetrovanie vedené vo veci CESD Communautaire bolo ukončené približne jeden rok a dva mesiace po podaní na OLAF a rok a pol po jeho začatí.

278    Treba zdôrazniť, že tieto lehoty možno považovať za relatívne dlhé.

279    Ako priznáva samotná Komisia, medzi okamihom, kedy OLAF dostal jednotlivé spisy, okamihom, kedy začal svoje vyšetrovania a okamihom, kedy boli tieto vyšetrovania ukončené, uplynula dlhá lehota. Túto lehotu možno čiastočne vysvetliť vznikom samotného OLAF-u, ktorý začal svoju činnosť 1. júna 1999 s personálnym obsadením bývalej task‑force „Koordinácia boja proti podvodom“, ktorú nahradil. Príchod nových zamestnancov prebiehal od polovice roku 2001 do polovice roku 2002, pričom táto personálna obmena viedla ku kompletnej reorganizácii útvaru a zmenám v začlenení a prerozdelení spisov.

280    Súd prvého stupňa sa domnieva, že samotné takéto vysvetlenia nemôžu odôvodniť tieto dlhé lehoty. Ako totiž žalobcovia správne konštatujú, dotknutí úradníci nesmú byť poškodení nedostatkami administratívnej organizácie útvarov Komisie. Skutočnosť, že OLAF mal ťažkosti so zahájením svojej činnosti, nemôže predstavovať dôvod na to, aby sa Komisia zbavila zodpovednosti.

281    Ako však tvrdí Komisia, treba tiež zohľadniť mieru zložitosti veci. Zložitosť veci Eurostat, prejavujúca sa v jednotlivých vyšetrovaniach, ktoré si vyžiadala, a v ich prípadnej interakcii, nie je spochybnená a vyplýva zo spisu.

282    Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu preto nemožno lehoty považovať za neprimerané.

283    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov, podľa ktorého OLAF nikdy neinformoval svoj dozorný výbor o dôvodoch, pre ktoré sa vyšetrovanie nemohlo ukončiť v lehote deväť mesiacov, ani o očakávanom termíne uzavretia vyšetrovania, stačí skonštatovať, že aj ak by to tak bolo, žalobcovia nepreukázali, že ide o dostatočne závažné porušenie právneho predpisu priznávajúceho práva jednotlivcom.

284    Za týchto okolností treba zamietnuť žalobný dôvod žalobcov týkajúci sa údajnej neprimeranej lehoty vyšetrovaní.

285    Z vyššie uvedeného vyplýva, že OLAF sa dopustil viacerých chýb spôsobilých založiť zodpovednosť Spoločenstva. Tieto chyby pozostávajú v postúpení informácií luxemburským a francúzskym súdnym orgánom bez toho, aby boli pred tým vypočutí žalobcovia a jeho dozorný výbor a v únikoch informácií týkajúcich sa postúpenia spisu Datashop – Planistat francúzskym súdnym orgánom.

B –  O protiprávnosti konania Komisie

1.     O zverejnení informácií Komisiou

a)     Tvrdenia účastníkov konania

286    Žalobcovia tvrdia, že inštitúcie sú povinné zabezpečiť, aby bola zachovaná dôvernosť vyšetrovaní OLAF-u a legitímne práva dotknutých osôb podľa článku 12 ods. 3 nariadenia č. 1073/1999, ako aj dodržiavanie základných práv, čo Komisia nevykonala.

287    V prejednávanej veci viedlo postúpenie informácií alebo správ vnútroštátnym súdnym orgánom k „viac-menej koordinovaným a pravdepodobne zámerným únikom informácií zo strany OLAF-u“, ktoré vyústili do hanlivej mediálnej kampane namierenej proti žalobcom, ktorá vážne poškodila ich legitímne práva, česť a dôstojnosť. Taktiež mala tlač počas výsluchov žalobcov vyšetrovateľmi OLAF-u veľmi konkrétne informácie o veci Eurostat. Komisia teda nezaručila zachovanie dôvernosti. Žalobcovia tiež zdôrazňujú, že Komisia tieto skutočnosti nespochybňuje.

288    Okrem toho Komisia samotná zverejnila informácie, čím porušila svoju povinnosť dôvernosti, ako aj zásadu kontradiktórnosti a prezumpcie neviny. Žalobcovia sa odvolávajú na tlačové oznámenie z 9. júla 2003, v ktorom Komisia oznámila, že začala disciplinárne konania proti trom svojim úradníkom. Hoci toto oznámenie upresňovalo, že o začatí týchto konaní sa rozhodlo bez toho, aby bola dotknutá zásada prezumpcie neviny, bolo vydané v kontexte, ktorý nevyhnutne porušoval legitímne práva žalobcov. Komisia tiež v tomto tlačovom oznámení zverejnila dôverné údaje týkajúce sa veci Eurostat, pričom sa oprela o vyšetrovania, v rámci ktorých neboli žalobcovia nikdy vopred vypočutí.

289    Komisia okrem toho nechala 24. septembra 2003 v Parlamente kolovať tri dokumenty spochybňujúce alebo kritizujúce žalobcov (pozri bod 42 vyššie), ktoré žalobcom neboli vopred poskytnuté, ku ktorým sa teda nemali možnosť vyjadriť a ktoré boli žalobcom poskytnuté až na ich žiadosť 10. októbra 2003, napriek ich rozsiahlemu šíreniu v rámci inštitúcií a v tlači od 25. septembra 2003.

290    Žalobcovia tvrdia, že hoci ich dotknuté dokumenty pochádzajúce od task‑force a IAS konkrétne a individuálne nespochybňovali, vzhľadom na to, že úlohou týchto orgánov nie je formálne rozhodnúť o existencii podvodu alebo niekoho individuálne spochybniť, samotná skutočnosť, že obsahujú otázky o regulárnosti niektorých zistených skutočností im spôsobuje ujmu.

291    Žalobcovia v replike tvrdia, že takýmto zverejnením bola porušená rámcová dohoda o vzťahoch medzi Parlamentom a Komisiou (príloha XIII k Rokovaciemu poriadku Parlamentu), podľa ktorej tieto dve inštitúcie, pokiaľ ide o akúkoľvek dôvernú informáciu, musia dodržiavať predovšetkým „základné práva jednotlivca, vrátane práva na obhajobu a ochranu súkromného života“. Navyše dôverné informácie môžu byť poskytnuté iba predsedovi Parlamentu, predsedom príslušných parlamentných výborov, predsedníctvu a konferencii predsedov. V prejednávanej veci však bolo zverejnenie rozsiahlejšie, pretože zverejnené dokumenty boli prakticky dostupné každému poslancovi a navyše ešte aj tlači. Predseda Komisie okrem toho vystúpil pred predsedami parlamentných skupín, čo je kategória, ktorá nie je uvedená v článku 1 ods. 4 tejto rámcovej dohody.

292    Predseda Komisie okrem iného vo svojom príhovore z 25. septembra 2003 pred konferenciou predsedov parlamentných skupín Parlamentu vyjadril voči žalobcom a osobitne pánovi Franchet veľmi závažné obvinenia. Hoci predseda Komisie menovite pána Franchet neobvinil zo zodpovednosti za nezrovnalosti, vytkol mu, že umožnil, aby k takým nezrovnalostiam došlo. Pán Franchet bol tiež obvinený z toho, že dezinformoval člena Komisie vykonávajúceho dohľad, ako ho uznala Komisia, a že mal záujem na „zatajovaní pravdy o skutočnostiach siahajúcich do minulosti“.

293    Predseda Komisie obvinením, ktorému nepredchádzal žiaden rozhovor s obvineným, ktorý bol takto „vydaný napospas“ členom Cocobu a tlači iba na základe správ vypracovaných v atmosfére podozrenia voči Komisii, ktorá sa preto musela ukázať ako nezlomná, nekonal s úctou a cťou, ktoré má každý občan právo od neho očakávať. Nedodržal základné práva, konkrétne právo na obhajobu a oprel svoje úsudky na chybných skutočnostiach. Podľa žalobcov je neprijateľné, aby sa rozhodol označiť vinníka výlučne z politických dôvodov, aby tak unikol akejkoľvek kritike. Táto „dáždniková stratégia“, ako ju kvalifikovala tlač, slúžila iba na získavanie času.

294    Komisia zdôrazňuje, že vzhľadom na to, že OLAF v rámci svojej vyšetrovacej úlohy koná úplne nezávisle, neprináleží jej zasahovať do jeho vyšetrovacích úkonov. Článok 12 ods. 3 nariadenia č. 1073/1999 stanovuje Komisii povinnosť zachovávať dôvernosť vyšetrovaní OLAF-u v rozsahu, v akom je s nimi oboznámená. Komisia nesie v celom rozsahu prípadnú zodpovednosť pripísateľnú OLAF-u, ale to jej nedáva žiadnu právomoc zasiahnuť do jeho vyšetrovacích úkonov s cieľom zaručiť ich dôvernosť.

295    Pokiaľ ide o tlačové oznámenie z 9. júla 2003, ako aj rozhodnutia prijaté v ten istý deň, podľa Komisie sa zdajú byť obzvlášť opatrné, primerané a dbajúce sa ochranu jednotlivcov, ak sa zoberie do úvahy kontext „poznačený vznikom zjavnej atmosféry medziinštitucionálneho napätia v nadväznosti na udeľovanie absolutória za rok 2001“.

296    Pokiaľ ide o tri dokumenty predložené Parlamentu 24. septembra 2003 (pozri bod 42 vyššie), Komisia konštatuje, že zhrnutie a závery prác task‑force neobsahujú žiadne spochybnenie žalobcov. Informatívna poznámka opierajúca sa o druhú priebežnú správu vypracovanú IAS obsahuje predbežné zistenia, ktorých úplnosť nemožno zaručiť a nezaoberá sa prípadnou priamou a individuálnou zodpovednosťou žalobcov, ktorí sa teda nemôžu sťažovať na to, že im tieto dokumenty neboli vopred poskytnuté a že nemali príležitosť vyjadriť svoje pripomienky. Tieto dokumenty sa obmedzujú iba na konštatovanie systémových nedostatkov. Pripustiť, že by správy pochádzajúce od takých štruktúr, ako je task-force alebo IAS mohli poškodiť úradníkov samotnou skutočnosťou, že obsahujú otázky, čo sa týka regulárnosti niektorých úkonov alebo konaní, by jednoducho znamenalo popretie akejkoľvek možnosti audítorskej činnosti.

297    Pokiaľ ide o prejav predsedu Komisie z 25. septembra 2003, ten sa pustil do nekompromisnej analýzy vážnej situácie, avšak bez snahy urobiť zo žalobcov „obetných baránkov“. Hoci vytýkal pánovi Franchet, že sa napriek predchádzajúcim pokynom Komisie dostatočne rýchlo nestiahol z niektorých subjektov a pokračoval v zmluvných vzťahoch s určitými spoločnosťami napriek výsledkom niektorých auditov, ktoré mal k dispozícii, čo je v rozpore so zásadou obozretnosti v jej najzákladnejšom význame, neobvinil žalobcov z týchto nezrovnalostí.

298    Podľa Komisie nespočíva základná výhrada voči pánovi Franchet v jeho prípadnej osobnej zainteresovanosti na podvodoch a nezrovnalostiach, ale v nedostatku informácií poskytnutých členovi Komisie vykonávajúcom dohľad, pretože pri svojom nástupe do funkcie nebol člen Komisie vykonávajúci dohľad informovaný o veci Eurostat. Komisia zdôrazňuje, že predseda Komisie tiež jasne identifikoval komunikačné problémy medzi OLAF-om a Komisiou a uznal potrebu skvalitniť finančné riadenie na centrálnej kontrolnej úrovni. Nikdy nespochybnil trestnú alebo disciplinárnu zodpovednosť žalobcov, ale jasne hovoril o „politicko‑administratívnej zodpovednosti“ pána Franchet.

b)     Posúdenie Súdom prvého stupňa

299    Pokiaľ ide o žalobný dôvod žalobcov, podľa ktorého Komisia nedohliadla na zachovanie dôvernosti vyšetrovaní pri postúpení informácií vnútroštátnym súdnym orgánom, stačí na úvod zdôrazniť, že je nepochybné, že podľa článku 12 ods. 3 tretieho pododseku nariadenia č. 1073/1999 inštitúcie zabezpečia, aby bola zachovávaná dôvernosť vyšetrovaní vykonávaných OLAF-om a legitímne práva dotknutých osôb. Toto ustanovenie však nemožno vykladať tak, že ukladá Komisii všeobecnú povinnosť zabezpečiť, aby OLAF, ktorý vykonáva vyšetrovania úplne nezávisle, dodržal zachovanie dôvernosti. Toto ustanovenie totiž musí byť vykladané v spojení s predchádzajúcim pododsekom, podľa ktorého generálny riaditeľ OLAF‑u pravidelne predkladá inštitúciám správy o záveroch vyšetrovaní pri zachovaní tých istých zásad. Z článku 12 nariadenia č. 1073/1999 teda vyplýva, že v prípade, ak generálny riaditeľ OLAF-u poskytol inštitúciám vrátane Komisie informácie týkajúce sa vyšetrovaní, tieto inštitúcie sú povinné zabezpečiť zachovanie dôvernosti týchto informácií a legitímne práva dotknutých osôb pri spracovávaní týchto informácií.

300    V dôsledku toho treba preskúmať, či Komisia konala protiprávne, keď samotná v rámci dotknutých vyšetrovaní zverejnila niektoré informácie.

 O tlačovom oznámení Komisie z 9. júla 2003

301    Žalobcovia tvrdia, že Komisia samotná zverejnila informácie, čím porušila svoju povinnosť dôvernosti, ako aj zásadu kontradiktórnosti a prezumpcie neviny a odvolávajú sa na tlačové oznámenie z 9. júla 2003 (IP/03/979).

302    Je opodstatnené citovať tlačové oznámenie:

„Komisia prijíma opatrenia v nadväznosti na finančnú spreneveru v Eurostat-e

V posledných týždňoch Európska komisia prikročila k vlastnému vyšetrovaniu v [Eurostat-e]. Predbežné výsledky týchto analýz jasne nasvedčujú existencii nedostatkov a nezrovnalostí v systéme riadenia v Eurostat-e. Pri plnom rešpektovaní opatrení, ktoré v súčasnosti prijal úplne nezávisle [OLAF], sa Komisia domnieva, že treba bezodkladne čeliť týmto znepokojujúcim zisteniam. Preto sa dnes Komisia dohodla na sérii opatrení na vyriešenie najnaliehavejších problémov.

Predseda Komisie… vyhlásil: ,Netrpezlivo očakávame výsledok jednotlivých prebiehajúcich vyšetrovaní. Naše vlastné analýzy nám však už dávajú dôvody konať a Komisii veľmi záleží na tom, aby sa veci urýchlili. Dnes prijímame radikálne a bolestivé, avšak nevyhnutné opatrenia. Akékoľvek skutočnosti sa v minulosti stali, budú vyšetrené a Eurostat bude fungovať podľa pravidiel a zásad, ktoré sa táto Komisia rozhodla uplatňovať.‘

Opatrenia

Komisia začala disciplinárne konanie voči trom úradníkom Komisie. V medziobdobí budú niektorí vedúci pracovníci Eurostat-u preradení a bude im zverená poradná funkcia.

Ak vyjde najavo, že sa niektorý zo súčasných alebo bývalých zamestnancov Eurostat-u dopustil porušenia finančného nariadenia a služobného poriadku, bude podrobený disciplinárnemu konaniu. Komisia zdôrazňuje, že rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania alebo o preradení úradníkov sú prijímané bez toho, aby bola dotknutá zásada prezumpcie neviny.

…

[Analýza správ z auditu vypracovaná GR ‘Rozpočet’ na základe interného auditu Eurostat-u] preukazuje, že došlo k určitému počtu závažných porušení finančného nariadenia a že kroky uskutočnené na základe niektorých významných aspektov interných správ z auditu neboli dostatočne rozsiahle ani prísne, aby viedli k prijatiu zásadných opatrení.

…

Výsledky [IAS] majú predbežný charakter a ešte musia byť potvrdené. Tieto výsledky a prvé náznaky však nasvedčujú, že došlo k závažným porušeniam.

Správa OLAF-u, plánovaná koncom júna, sa ešte očakáva.“

303    Podľa žalobcov toto tlačové oznámenie poškodzuje ich legitímne práva a porušuje zásadu prezumpcie neviny.

304    Súd prvého stupňa zdôrazňuje, že žalobcovia nie sú v tomto tlačovom oznámení výslovne menovaní. Vzhľadom na to, že ich mená už boli, najmä v máji 2003, rozsiahlym spôsobom zverejnené v súvislosti s existenciou nedostatkov a nezrovnalostí v systéme riadenia v Eurostat-e, nie je žiadna pochybnosť v tom, že tlačové oznámenie sa odvoláva na žalobcov.

305    Komisia už totiž samotná poskytla mená žalobcov verejnosti prostredníctvom vyhlásenia týkajúceho sa Eurostat-u, ktoré zverejnila tlačovým oznámením z 19. mája 2003 (IP/03/709) a ktoré žalobcovia predložili v odpovedi na písomnú otázku Súdu prvého stupňa. Podľa tohto vyhlásenia:

„Minulý piatok Komisia dostala krátku priebežnú správu OLAF-u o jeho prebiehajúcich vyšetrovaniach týkajúcich sa obvinení z nezrovnalostí, ku ktorým došlo v minulosti v Eurostat-e, ktoré potvrdzujú, že určité vyšetrované skutočnosti by mohli založiť osobnú zodpovednosť niektorých vysokopostavených úradníkov. Toto oznámenie však ešte neprináša dôkaz usvedčujúci konkrétnych úradníkov. Navyše dotknutí úradníci neboli OLAF-om vypočutí.

Komisia sa touto situáciou bude zaoberať na svojej nasledujúcej schôdzi v stredu s cieľom prijať všetky vhodné opatrenia na zabezpečenie rýchleho ukončenia prebiehajúcich vyšetrovaní a na ochranu finančných záujmov Spoločenstiev, ako aj dobrej povesti inštitúcie a jej úradníkov. V tomto kontexte sa Komisia bude zaoberať žiadosťami pána Yves Franchet, generálneho riaditeľa Eurostat-u, a pána Daniel Byk, riaditeľa Eurostat-u, o preradenie z ich súčasných pracovných miest, aby sa tak chránili záujmy inštitúcie a aby boli schopní sa obhajovať.

Komisia žiada OLAF, aby urýchlil svoje prebiehajúce vyšetrovanie a osobitne umožnil vypočutie úradníkov, o ktorých sa domnieva, že by mohli byť vo veci angažovaní.“

306    Komisia takto jasne spojila mená žalobcov s nezrovnalosťami namietanými v rámci veci Eurostat. To sa znovu opakovalo 21. mája 2003, kedy Komisia zverejnila iné tlačové oznámenie s názvom „Komisia koná s cieľom chrániť záujmy inštitúcie a svojich zamestnancov proti obvineniam týkajúcim sa Eurostat‑u“ (IP/03/723), ktoré žalobcovia predložili v odpovedi na písomnú otázku Súdu prvého stupňa a podľa ktorého:

„Komisia sa dnes zaoberala situáciou vyvolanou obvineniami týkajúcimi sa Európskeho štatistického úradu, Eurostat. V tomto kontexte prijala štyri opatrenia, ktorých cieľom je chrániť záujmy inštitúcie a svojich zamestnancov.

Po prvé Komisia na základe žiadosti generálneho riaditeľa Eurostat-u Yves Franchet a riaditeľa Eurostat-u Daniel Byk súhlasí s ich preradením na nové pracovné miesta po dobu vyšetrovania. Tieto preradenia nie sú v žiadnom prípade disciplinárnym opatrením, ale boli prijaté s cieľom chrániť záujmy inštitúcie a poskytnúť dotknutým osobám adekvátne prostriedky na obhajobu proti obvineniam. Počnúc týmto dňom sú teda tieto dve osoby menované do funkcie poradcov generálneho riaditeľstva [‘]Správa[’]. Komisia sa tiež rozhodla menovať [M. V. A.], v súčasnosti generálneho riaditeľa pre prekladateľstvo, dočasným generálnym riaditeľom Eurostat-u, aby tak bola zachovaná kontinuita manažmentu Eurostat-u.

Komisia poznamenáva, že [OLAF] má v úmysle v rámci svojich vyšetrovaní vypracovať do konca júna tohto roku správu o prípadnej účasti úradníkov Komisie vo veci.

Po druhé vzhľadom na situáciu, ktorá vznikla najmä v médiách v súvislosti s pánmi Franchet a Byk, sa Komisia rozhodla pomôcť im hájiť ich dobrú povesť a právo na obhajobu.

Po tretie poverila generálne riaditeľstvo [‘]Rozpočet[’] analyzovať správy z auditu vypracované Eurostat-om, aby sa preverilo, [či] boli skutočne dodržané podmienky stanovené finančným nariadením v prípadoch, ktoré sú predmetom vyšetrovania OLAF-om.

Nakoniec sa Komisia rozhodla vzniesť občianskoprávny nárok v rámci vyšetrovania, ktoré začal štátny prokurátor v Paríži, aby hájila tak občianskoprávne, ako aj finančné nároky inštitúcie.

Komisia zdôrazňuje, že vyšetrovania OLAF-u prebiehajú a poznamenáva, že OLAF jednak poskytne úradníkom, ktorí môžu byť vyšetrovaním potenciálne dotknutí, príležitosť byť vypočutí a jednak sa pokúsi čo najrýchlejšie svoje vyšetrovania ukončiť.

Komisia by tiež chcela zdôrazniť právo každého jednotlivca na prezumpciu neviny a pripomína, že informácia, ktorou v tomto štádiu disponuje, neumožňuje vyvodiť záver týkajúci sa zodpovednosti konkrétnych úradníkov.

OLAF bol vytvorený práve na ochranu finančných záujmov Spoločenstiev a jeho funkčná nezávislosť a nezávislosť v oblasti vyšetrovania je zaručená. Komisia rešpektuje výsady OLAF-u. V dôsledku toho sa zdrží akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo oslabiť výsledok jeho vyšetrovaní a neanticipuje ich výsledky. To však znamená, že Komisia nemôže vyvodiť svoje vlastné závery pred tým, ako OLAF ukončí svoju prácu a predloží jej správu.“

307    Toto tlačové oznámenie teda opätovne jasne spojilo mená žalobcov s obvineniami týkajúcimi sa veci Eurostat.

308    Vzhľadom na kontext a publicitu, ktorú samotná Komisia urobila žalobcom a ich prípadnej účasti na sprenevere v rámci Eurostat-u, preto treba zdôrazniť, že zverejnenie rozhodnutia Komisie z 9. júla 2003 o začatí disciplinárnych konaní voči trom jej úradníkom mohlo potvrdiť myšlienku, že žalobcovia môžu byť vinní alebo prinajmenšom podozriví zo sprenevery, ktorá je predmetom vyšetrovaní týkajúcich sa riadenia programov patriacich do právomoci Eurostat-u. Tento dojem nevyvracia poznámka, podľa ktorej „Komisia zdôrazňuje, že rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania alebo preradení úradníkov sa prijímajú bez toho, aby bola dotknutá zásada prezumpcie neviny“ (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa zo 7. februára 2007, Clotuche/Komisia, T‑339/03, Zb. VS s. I‑A‑297, II‑1423, bod 145, a Caló/Komisia, T‑118/04 a T‑134/04, Zb. s. II‑0000, bod 120).

309    Treba zdôrazniť, že forma, akou bolo verejnosti sprístupnené rozhodnutie o začatí disciplinárnych konaní z 9. júla 2003, nevyhnutne vzbudila vo verejnosti, alebo prinajmenšom v časti verejnosti, dojem, že žalobcovia sa dopustili nezrovnalostí spáchaných v Eurostat-e (pozri v tomto zmysle rozsudky Clotuche/Komisia, už citovaný v bode 308 vyššie, bod 219, a Caló/Komisia, už citovaný v bode 308 vyššie, bod 155).

310    V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako sa skonštatovalo v bodoch 210 a 211 vyššie, že zásada prezumpcie neviny vyžaduje, aby sa osoba obvinená zo spáchania trestného činu považovala za nevinnú, dokiaľ jej vina nebude preukázaná nad rámec akejkoľvek rozumnej pochybnosti v rámci konania. V okamihu uverejnenia tlačového oznámenia, tak ako k dnešnému dňu, vina žalobcov nebola a stále nie je preukázaná.

311    Treba však tiež pripomenúť, že nemožno brániť inštitúciám informovať verejnosť o prebiehajúcich vyšetrovaniach (pozri bod 212 vyššie). V prejednávanej veci sa však nemožno domnievať, že Komisia tak urobila so všetkou požadovanou diskrétnosťou a zdržanlivosťou, dodržiavajúc spravodlivú rovnováhu medzi záujmami žalobcov a inštitúcie. Vzhľadom na publicitu, ktorú sa Komisia rozhodla dať veci Eurostat, pričom naozaj dbala na spojenie žalobcov so spreneverami, prekročila medze toho, čo je odôvodnené služobným záujmom.

312    Za týchto okolností tvrdenie Komisie, podľa ktorého sa tlačové oznámenie z 9. júla 2003 zdá byť obzvlášť opatrné, primerané a dbajúce sa ochranu jednotlivcov, nemožno prijať, ak sa zoberie do úvahy kontext „poznačený vznikom zjavnej atmosféry medziinštitucionálneho napätia v nadväznosti na udeľovanie absolutória za rok 2001“.

313    V dôsledku toho Komisia zverejnením tlačového oznámenia porušila zásadu prezumpcie neviny.

314    Ako sa konštatovalo v bode 209 vyššie, táto zásada priznáva práva jednotlivcom. Okrem toho treba zdôrazniť, že vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci treba toto porušenie považovať za dostatočne závažné, keďže Komisia nedisponuje žiadnou voľnou úvahou, pokiaľ ide o dodržiavanie prezumpcie neviny.

 O dokumentoch poskytnutých Parlamentu 24. septembra 2003

315    Žalobcovia tvrdia, že 24. septembra 2003 Komisia nechala v Parlamente kolovať tri dokumenty, ktoré ich spochybňujú alebo kritizujú, ktoré im neboli vopred poskytnuté a ku ktorým sa teda nemali možnosť vyjadriť.

316    Ide o „zhrnutie už uzavretých vecí Eurostat-u“ vypracované generálnym riaditeľom OLAF-u, správu s názvom „Správa task-force Eurostat (TFES) – Zhrnutie a závery“ a informatívnu poznámku týkajúcu sa Eurostat‑u, opierajúcu sa o druhú priebežnú správu vypracovanú IAS.

317    Pokiaľ ide o „zhrnutie už uzavretých vecí Eurostat-u“, to bolo zaslané predsedovi Komisie generálnym riaditeľom OLAF-u. Treba zdôrazniť, že žalobcovia Komisii iba vytýkajú skutočnosť, že im uvedený dokument neposkytla a že ich pred postúpením informácií nevypočula. Stačí však zdôrazniť, že vzhľadom na to, že nejde o dokument vypracovaný Komisiou, Komisia nebola povinná vypočuť žalobcov pred jeho poskytnutím Parlamentu. Okrem iného, a ako vyplýva z bodov 33 a 35 vyššie, OLAF vypočul žalobcov v júni a v júli 2003, teda pred tým, ako bolo vypracované uvedené zhrnutie.

318    Ďalej, pokiaľ ide o dotknuté dokumenty task-force a IAS, žalobcovia tvrdia, že hoci ich konkrétne a individuálne nespochybňovali, vzhľadom na to, že úlohou týchto orgánov nie je formálne rozhodnúť o existencii podvodu alebo niekoho individuálne spochybniť, samotná skutočnosť, že obsahujú otázky o regulárnosti niektorých zistených skutočností, im spôsobuje ujmu.

319    V tejto súvislosti Súd prvého stupňa zdôrazňuje, že dokument obsahujúci zhrnutie a závery správy task-force neobsahuje žiadne priame spochybnenie žalobcov. Nejde preto o akt, ktorý spôsobuje ujmu, takže žalobcovia sa nemôžu účinne dovolávať zásady dodržiavania práva na obhajobu s cieľom kritizovať skutočnosť, že neboli vypočutí pred vypracovaním tejto správy. Žalobcovia sa tiež nemôžu dovolávať prípadnej ujmy vyplývajúcej z jej zaslania Parlamentu.

320    Pokiaľ ide o informatívnu poznámku týkajúcu sa Eurostat-u, opierajúcu sa o druhú priebežnú správu vypracovanú IAS, tá tiež neobsahuje žiadne spochybnenie žalobcov. Podľa žalobcov uvedený dokument obsahuje informácie, ktoré spôsobujú ujmu predovšetkým pánovi Franchet v tom, že hovorí o nedostatku transparentnosti a komunikácie medzi bývalým generálnym riaditeľom Eurostat-u a členom Komisie vykonávajúcim dohľad. Navyše zdôrazňujú, že v dokumente sa konštatuje, že „neexistencia kontrol v správe týchto fondov vyvoláva riziko vystavenia sa podvodu a nezrovnalostiam v neprijateľnej miere“. Súd prvého stupňa však zdôrazňuje, že žalobcovia opomenuli citovať ďalšiu vetu, podľa ktorej „vzhľadom na povahu mandátu IAS, [nie je možné sa] vyjadriť k možnosti podvodu, pri ktorom dochádza k osobnému obohateniu“. Treba zdôrazniť, že tieto skutočnosti neumožňujú preukázať, že žalobcovia mali byť v tejto súvislosti vypočutí pred vypracovaním uvedenej správy, ani že poskytnutie tejto správy Parlamentu im spôsobilo ujmu. V každom prípade správa IAS, o ktorú sa táto poznámka opierala, nebola ešte konečnou správou. Navyše sa nemožno domnievať, že išlo o akt spôsobujúci ujmu.

321    Nakoniec žalobcovia v replike tvrdia, že zverejnením troch dotknutých dokumentov bola porušená rámcová dohoda o vzťahoch medzi Parlamentom a Komisiou (príloha XIII k Rokovaciemu poriadku Parlamentu), podľa ktorej tieto dve inštitúcie, pokiaľ ide o akúkoľvek dôvernú informáciu, musia dodržiavať predovšetkým „základné práva jednotlivca, vrátane práva na obhajobu a ochranu súkromného života“.

322    Súd prvého stupňa v tejto súvislosti zastáva názor, že stačí skonštatovať, že ide o nový žalobný dôvod predložený na pojednávaní, ktorý sa neopiera o právne ani skutkové okolnosti, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. V dôsledku toho musí byť zamietnutý ako neprípustný v súlade s článkom 48 ods. 2 rokovacieho poriadku.

323    Pre úplnosť treba zdôrazniť, že žalobcovia nijakým spôsobom nepreukázali, že Komisia poskytla dôverné informácie iným adresátom, ako sú tí, ktorí sú uvedení v rámcovej dohode, a že zverejnené dokumenty boli prakticky dostupné každému poslancovi a navyše ešte aj tlači.

324    Keďže Komisia nebola povinná vypočuť žalobcov pred postúpením troch dotknutých dokumentov Parlamentu alebo im ich poskytnúť pred týmto postúpením, treba teda túto výhradu žalobcov zamietnuť.

 O príhovore predsedu Komisie z 25. septembra 2003

325    Žalobcovia tvrdia, že predseda Komisie vo svojom príhovore z 25. septembra 2003 pred konferenciou prezidentov parlamentných skupín Parlamentu vyjadril voči žalobcom a osobitne pánovi Franchet veľmi závažné obvinenia a že tak nedodržal ich základné práva.

326    Komisia zastáva názor, že v tomto príhovore jej predseda neobvinil žalobcov z nezrovnalostí. Súd prvého stupňa však zdôrazňuje, že Komisia tento príhovor vykladá spôsobom (pozri body 297 a 298 vyššie), ktorý nezodpovedá realite. Je nesporné, že v tomto príhovore predseda Komisie poukazuje na nedostatok transparentnosti a komunikácie medzi generálnym riaditeľom Eurostat-u a členom Komisie vykonávajúcim dohľad. Naznačuje však, že neexistujú pochybnosti o účasti generálneho riaditeľa Eurostat‑u a ďalšieho vysokopostaveného úradníka na nezrovnalostiach.

327    Konštatuje napríklad, že „napriek predchádzajúcim pokynom Komisie, aby sa stiahol z týchto orgánov…, generálny riaditeľ naďalej pokračuje v spolupráci s týmito subjektmi v inej forme a za iných podmienok“, že „došlo k prekročeniu medzí“ a že „niekoľko správ z auditu… poukázalo na niekedy závažné alebo veľmi závažné nezrovnalosti vo vzťahu k platným právnym predpisom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie“. Ďalej zdôrazňuje, že Komisii sa tieto skutočnosti ukázali „v celej ich závažnosti a rozsahu v máji 2003 v prvej správe, ktorú OLAF odovzdal generálnemu tajomníkovi“, že „popri závažnosti skutkov bolo ďalšou bezprecedentnou a zdrvujúcou skutočnosťou podozrenie, že samotný generálny riaditeľ Eurostat-u a ďalší vysokopostavený úradník sú účastní vo veci Datashops“ a že „došlo k zlyhaniu jedného podstatného článku“, konkrétne „politicky danej legitímnej dôvery v generálneho riaditeľa, čo vrhá úplne iné svetlo na celý prípad Eurostat a vyžaduje podrobné preštudovanie časovej postupnosti jednotlivých udalostí“.

328    Dospel predovšetkým k poznaniu, že dotknuté skutočnosti „predstavujú, popri ich prípadnej trestnoprávnej kvalifikácii, výkladnú skriňu nesprávnych praktík, laxného prístupu… či dokonca amaterizmu v správe a kontrole, zjavných nezrovnalostí a hroziacich podvodov, ak nie podvodov v pravom slova zmysle“ a že „toto všetko sa dialo s vedomím najvyššej úrovne hierarchie v Eurostat-e“.

329    Pokiaľ ide o nedostatok komunikácie medzi generálnym riaditeľom Eurostat‑u a členom Komisie vykonávajúcim dohľad, predseda Komisie okrem iného konštatuje, že od okamihu, kedy jeho kabinet na základe svojej žiadosti dostal v júli 2002 „správu z porady“ v nadväznosti na oznámenie OLAF-u informujúce o postúpení spisov týkajúcich sa Eurostat‑u luxemburským súdnym orgánom „mal kabinet k dispozícii niekoľko dielov skladačky puzzle, dielov, ktoré samy osebe nestačili na vyvolanie reakcie, pretože stále chýbal najdôležitejší prvok“ konkrétne „obvinenie samotného generálneho riaditeľa“. Ďalej pripúšťa, že „každý môže posudzovať tento zjavný nedostatok komunikácie, a teda aj nedostatok reakcie vzhľadom na vlastnú administratívnu kultúru“ či dokonca „niektorí môžu zastávať názor, že práve kabinetu prináleží byť nanajvýš obozretný a dožadovať sa informácie, ktorú mu generálny riaditeľ neposkytol z vlastnej iniciatívy“. Domnieva sa však, že treba stanoviť „kto mal záujem na zatajovaní pravdy o skutočnostiach siahajúcich do minulosti“ a že to „rozhodne nebol [člen Komisie]“.

330    Treba zdôrazniť, že z týchto úryvkov jasne vyplýva, že hoci predseda Komisie menovite pána Franchet neobvinil zo zodpovednosti za nezrovnalosti, vytkol mu, že umožnil, aby k takým nezrovnalostiam došlo a že podľa neho neexistujú o jeho zodpovednosti žiadne pochybnosti. Navyše ho pomerne priamo obviňuje z toho, že zatajoval pravdu o dotknutých skutočnostiach. Tiež v súvislosti s vecou Datashop spomína „ďalšieho vysokopostaveného úradníka“, pričom nie sú žiadne pochybnosti o tom, že ide o pána Byk, ktorého meno už zverejnila samotná Komisia.

331    Za týchto okolností treba prijať názor, že predseda Komisie uvedeným príhovorom nedodržal základné práva žalobcov a predovšetkým zásadu prezumpcie neviny, pretože také vyhlásenia ako „toto všetko sa dialo s vedomím najvyššej úrovne hierarchie v Eurostat-e“ a „samotný generálny riaditeľ Eurostat-u a ďalší vysokopostavený úradník sú účastní vo veci“ obsiahnuté v tomto príhovore odrážajú pocit, že žalobcovia sú páchateľmi sprenevery, o ktorej sa v ňom hovorí. Takéto konanie je dostatočne závažným porušením uvedenej zásady, ktoré priznáva práva jednotlivcom.

332    Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia sa svojim tlačovým oznámením z 9. júla 2003 a príhovorom svojho predsedu z 25. septembra 2003 dopustila dostatočne závažných porušení zásady prezumpcie neviny na to, aby vznikla zodpovednosť Spoločenstva.

2.     O disciplinárnych konaniach

a)     Tvrdenia účastníkov konania

333    Žalobcovia tvrdia, že Komisia konala rozporuplne. Rozhodla totiž o začatí disciplinárnych konaní, pričom ich vzápätí prerušila s tým, že treba počkať na výsledky administratívnych vyšetrovaní, ktoré zahájila, čo je o to nepochopiteľnejšie, že začatie týchto disciplinárnych konaní sa opieralo o skutočnosti, ktoré sa neodlišujú od kontextu, v ktorom sa Komisia rozhodla poskytnúť žalobcom pomoc. Žalobcovia zdôrazňujú, že skutočnosť, že bolo podané trestné oznámenie, nebráni tomu, aby inštitúcia pokračovala v disciplinárnom konaní, pretože prípadná sankcia môže byť na disciplinárnej úrovni udelená až po ukončení trestného konania vedeného na vnútroštátnych súdnych orgánoch.

334    Podľa žalobcov nemá začatie disciplinárneho konania pred ukončením interného vyšetrovania žiaden zmysel a je v rozpore so zásadou riadneho riadenia a výkonu správy. Podľa všeobecných vykonávajúcich ustanovení týkajúcich sa vedenia administratívnych vyšetrovaní a disciplinárnych konaní uverejnených v Správnych oznámeniach č. 86-2004 z 30. júna 2004, začne generálny riaditeľ administratívy a personálu disciplinárne konanie po správe Vyšetrovacieho a disciplinárneho úradu Komisie (IDOC) alebo prípadne po správe OLAF.

335    V prejednávanej veci však Komisia tým, že 9. júla 2003 zahájila niekoľko súbežných vyšetrovaní a začala disciplinárne konania, konala v panike s cieľom „upokojiť emócie“, čo vyplýva z výrokov predsedu dozorného výboru OLAF‑u počas príhovoru generálneho tajomníka Komisie pri príležitosti stretnutia dozorného výboru 3. septembra 2003. Komisia mala pred rozhodnutím o začatí disciplinárneho konania proti žalobcom počkať na výsledok interných vyšetrovaní, ktoré zadala, a výsledok práce OLAF‑u ako aj na začiatok doteraz nezahájenej práce IDOC a jej výsledky.

336    Žalobcovia tvrdia, že hoci rozhodnutie o začatí disciplinárnych konaní nepredstavuje akt spôsobujúci ujmu, môže spôsobiť ujmu v dôsledku hanlivej povahy, ktorú také rozhodnutie nevyhnutne má.

337    Komisia zdôrazňuje, že rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania je iba prípravnou procesnou etapou, ktorá nepredurčuje konečné stanovisko správneho orgánu, a že preto ho nemožno považovať za akt spôsobujúci ujmu. Navyše žalobcovia nepreukázali, že úkony vykonané menovacím orgánom sú v plnom rozsahu protiprávne, zatiaľ čo dôvody formulované menovacím orgánom na podporu začatia disciplinárnych konaní boli podporené viacerými správami a informáciami uvedenými OLAF-om v jeho oznámeniach z 3. a 19. apríla 2003.

338    Podľa Komisie bolo vhodné prerušiť disciplinárne konania proti žalobcom, aby sa predišlo prípadným interferenciám medzi týmito konaniami a už začatými trestnými konaniami, čo sa týka rovnakých skutkov, a to tým skôr, že vnútroštátne súdny orgány disponujú vyšetrovacími prostriedkami, ktorými správne orgány nedisponujú.

b)     Posúdenie Súdom prvého stupňa

339    Žalobcovia Komisii vytýkajú, že jednak rozhodla o začatí disciplinárnych konaní, pričom ich vzápätí prerušila s tým, že treba počkať na výsledky vyšetrovaní, a jednak že začala disciplinárne konania pred tým, ako boli ukončené interné vyšetrovania.

340    Súd prvého stupňa na úvod pripomína, že rozhodnutie menovacieho orgánu začať disciplinárne konanie je iba prípravná procesná etapa. Nepredurčuje konečné stanovisko správneho orgánu, a preto ho nemožno považovať za akt spôsobujúci ujmu v zmysle článku 91 služobného poriadku. V dôsledku toho ho možno napadnúť iba incidenčným spôsobom v rámci žaloby proti konečnému disciplinárnemu rozhodnutiu, ktoré spôsobuje úradníkovi ujmu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. marca 2003, Pessoa e Costa/Komisia, T‑166/02, Zb. VS s. I‑A‑89 a II‑471, bod 37).

341    Pokiaľ ide predovšetkým o skutočnosť, že disciplinárne konania boli prerušené, treba pripomenúť, že článok 88 piaty odsek služobného poriadku uvádza, že „ak je úradník trestne stíhaný pre rovnaké činy, konečné rozhodnutie sa prijme, až keď súd prejednávajúci prípad dospeje ku konečnému rozsudku“. Z tohto ustanovenia vyplýva, že sa orgánu poverenému menovaním zakazuje, s konečnou platnosťou, disciplinárne prejednať skutočnosti týkajúce sa právneho postavenia úradníka, ak sú tieto skutočnosti súčasne predmetom trestného konania, a to až kým rozhodnutie vydané vo veci príslušným trestným súdom nenadobudne právoplatnosť (rozsudok Pessoa e Costa/Komisia, už citovaný v bode 340 vyššie, bod 45). Na rozdiel od článku 7 druhého odseku prílohy IX služobného poriadku, ktorý poskytuje disciplinárnej komisii možnosť, v prípade trestného konania, rozhodnúť, či stanovisko k disciplinárnemu opatreniu vydá až po rozhodnutí súdu, neposkytuje teda článok 88 piaty odsek služobného poriadku disciplinárnej komisii pri rozhodovaní o právnom postavení úradníka žiadnu diskrečnú právomoc (rozsudky Súdu prvého stupňa z 19. marca 1998, Tzoanos/Komisia, T‑74/96, Zb. VS s. I‑A‑129, a II‑343, body 32 a 33, a z 10. júna 2004, François/Komisia, T‑307/01, Zb. s. II‑1669, bod 59).

342    Treba spresniť, že článok 88 piaty odsek služobného poriadku sleduje dva ciele. Po prvé má zabrániť zhoršeniu postavenia úradníka v trestnom konaní vedenom pre skutky, ktoré sú tiež predmetom disciplinárneho konania, ktoré sa voči nemu vedie v rámci inštitúcie Spoločenstva (rozsudok Tzoanos/Komisia, už citovaný v bode 341 vyššie, bod 34). Po druhé prerušenie disciplinárneho konania až do právoplatného ukončenia trestného konania umožňuje zohľadniť zistenia trestného súdu v disciplinárnom konaní. Článok 88 piaty odsek služobného poriadku zakotvuje zásadu, podľa ktorej prebiehajúce trestné konanie bráni pokračovaniu disciplinárneho konania, čo je odôvodnené skutočnosťou, že vnútroštátne trestné súdy disponujú ďaleko širšími vyšetrovacími právomocami ako menovacie orgány (rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. novembra 2000, A/Komisia, T‑23/00, Zb. VS s. I‑A‑263 a II‑1211, bod 37). Preto je správny orgán v prípadoch, v ktorých ten istý skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu, ako aj predstavuje porušenie služobných povinností úradníka, viazaný závermi trestného súdu v trestnom konaní. Ak trestný súd tieto skutočnosti konštatoval, môže ich následne správny orgán kvalifikovať ako disciplinárne porušenie povinností a predovšetkým overiť, či zakladajú porušenie služobných povinností (rozsudok François/Komisia, už citovaný v bode 341 vyššie, bod 75).

343    Keďže je v prejednávanej veci nesporné, že disciplinárne konania voči žalobcom sa vzťahovali prinajmenšom čiastočne na rovnaké skutky ako trestné konanie, nebolo Komisii dovolené disciplinárne rozhodnúť s konečnou platnosťou o právnom postavení úradníkov pred vyhlásením konečného rozsudku trestnými súdmi (pozri v tomto zmysle rozsudok François/Komisia, už citovaný v bode 341 vyššie, bod 73).

344    Za týchto okolností preto nemožno Komisii vytýkať, že prerušila disciplinárne konania začaté voči žalobcom; naopak, bola povinná ich prerušiť.

345    Ďalej, pokiaľ ide o skutočnosť, že Komisia začala disciplinárne konania pred tým, ako boli ukončené interné vyšetrovania, je pravda, že podľa článku 4 ods. 2 všeobecných vykonávajúcich ustanovení týkajúcich sa vedenia administratívnych vyšetrovaní a disciplinárnych konaní, na ktoré sa žalobcovia odvolávajú:

„Generálny riaditeľ administratívy a personálu je pred začatím vyšetrovania povinný konzultovať [OLAF], aby sa ubezpečil, že OLAF nevedie vyšetrovanie a nemá v úmysle tak urobiť. Ak OLAF vedie vyšetrovanie v zmysle nariadenia č. 1073/1999, nie je možné začať žiadne administratívne vyšetrovanie týkajúce sa rovnakých skutkov v zmysle predchádzajúceho odseku.“ [neoficiálny preklad]

346    Podľa tohto ustanovenia teda nie je možné začať disciplinárne konanie, ak ešte stále prebieha vyšetrovanie OLAF-u týkajúce sa tých istých skutkov. Toto rozhodnutie sa však ešte neuplatňovalo v čase prijatia rozhodnutí o začatí disciplinárnych konaní 9. júla 2003. V tomto období bolo relevantné ustanovenie článku 5 ods. 2 rozhodnutia Komisie K(2002) 540 z 19. februára 2002 týkajúce sa vedenia administratívnych vyšetrovaní a disciplinárnych konaní, podľa ktorého:

„Generálny riaditeľ personálu a administratívy je pred začatím vyšetrovania povinný najprv konzultovať [OLAF], aby sa ubezpečil, že OLAF nevedie vyšetrovanie a nemá v úmysle tak urobiť.“ [neoficiálny preklad]

347    Hoci toto ustanovenie neobsahovalo explicitný zákaz začať disciplinárne konanie pred tým, ako sa ukončí vyšetrovanie OLAF-u o rovnakých skutkoch, treba si položiť otázku o účelnosti tohto ustanovenia, ak by nemalo byť vykladané v tomto zmysle. Ak sa totiž stanovilo, že generálny riaditeľ personálu a administratívy je povinný ubezpečiť sa, či OLAF nevedie vyšetrovanie a nemá v úmysle tak urobiť, znamená to, že keby to tak bolo, disciplinárne vyšetrovanie by sa nemohlo začať.

348    Navyše článok 5 ods. 7 rozhodnutia K(2002) 540 stanovoval, že „ak menovací orgán dostane vyšetrovaciu správu OLAF-u, má v prípade potreby aspoň dva týždne na jej preskúmanie a ak to považuje za užitočné, požiada OLAF o doplnenie správy alebo vykoná ďalšie administratívne vyšetrovanie“. [neoficiálny preklad] Menovací orgán teda prijímal rozhodnutie o prípadnom vykonaní administratívneho vyšetrovania a začatí disciplinárneho konania práve na základe vyšetrovacej správy OLAF-u.

349    Okrem iného treba pripomenúť, že podľa článku 9 ods. 4 nariadenia č. 1073/1999 inštitúcie podniknú v súvislosti s interným vyšetrovaním OLAF-u opatrenia, najmä disciplinárne alebo súdne, ku ktorým ich oprávňujú výsledky tohto vyšetrovania.

350    Za týchto okolností treba prijať názor, že Komisia nemala rozhodnúť o začatí disciplinárnych konaní 9. júla 2003, ak vyšetrovania OLAF-u týkajúce sa tých istých skutkov ešte neboli ukončené. Mala prijať takéto rozhodnutie až po 25. septembri 2003 po tom, ako dostala záverečné vyšetrovacie správy.

351    Komisia teda porušila pravidlá upravujúce disciplinárne konanie a zakazujúce začať disciplinárne konanie pred tým, ako sú ukončené vyšetrovania OLAF-u.

352    Treba zdôrazniť, že cieľom týchto pravidiel je predovšetkým ochrana dotknutého úradníka tým, že zaručujú, aby menovací orgán disponoval pred začatím disciplinárneho konania presnými a relevantnými zisteniami, predovšetkým v prospech úradníka, preukázanými pri vyšetrovaní vedenom OLAF-om, ktorý disponuje širokými vyšetrovacími prostriedkami. Z uvedeného vyplýva, že vyššie spomínané pravidlá upravujúce disciplinárne konanie predstavujú právne predpisy priznávajúce práva jednotlivcom.

353    Okrem toho treba zdôrazniť, že ide o dostatočne závažné porušenie týchto predpisov, pretože Komisia nedisponuje žiadnou voľnou úvahou, pokiaľ ide o povinnosť dodržiavať pravidlá týkajúce sa disciplinárneho konania. Zo spisu ďalej vyplýva, že nie je úplne vylúčené, že Komisia začala tieto disciplinárne konania, ako tvrdia žalobcovia, aby „upokojila emócie“. Komisia teda tým, že začala disciplinárne konania pred ukončením vyšetrovaní, nezohľadnila dostatočne záujmy žalobcov.

3.     O jednotlivých vyšetrovaniach Komisie a ich priebehu

a)     Tvrdenia účastníkov konania

354    Žalobcovia tvrdia, že ich základné práva mohli byť porušené vytvorením task-force, pretože task-force bola zložená z úradníkov nepatriacich k OLAF‑u a nepodliehajúcich preto prísnym pravidlám, ktoré platia pre úradníkov OLAF‑u a týkajú sa ich splnomocnenia, mandátu a dôvernosti v súlade s článkom 6 nariadenia č. 1073/1999, a to aj napriek tomu, že task‑force bola od 23. júla 2003 priamo podriadená generálnemu riaditeľovi OLAF-u. Navyše Komisia rozhodla o posilnení počtu zamestnancov OLAF‑u o 20 oddelení pre spis Eurostat, pričom neboli známe vzájomné vzťahy medzi týmito dvoma skupinami.

355    Podľa žalobcov je neprehľadnosť spôsobená konaniami dôsledkom množstva administratívnych vyšetrovaní. Súbežne sa totiž viedlo najmenej osem vyšetrovaní v rámci spisu Eurostat: najmenej päť vyšetrovaní viedol OLAF, jedno vyšetrovanie IAS, jedno vyšetrovanie task-force a jedno vyšetrovanie viedlo generálne riaditeľstvo (GR) „Rozpočet“ Komisie. Navyše bola vec predložená dvom vnútroštátnym súdnym orgánom. Existencia jednotlivých vyšetrovaní, ich priebeh a prekrývania vyvolali viacero otázok, ako napríklad primeranosť týchto vyšetrovaní vo vzťahu k nákladom.

356    List generálneho riaditeľa Komisie z 10. októbra 2003 na ich otázky v tejto súvislosti neodpovedal. Poznamenávajú, že úlohou task-force do 23. júla 2003 bolo zaoberať sa internými a externými aspektmi vyšetrovaní vedených OLAF‑om a vykonávať administratívne vyšetrovanie s cieľom posúdiť zodpovednosť zamestnancov za finančné nezrovnalosti. Vo svojej správe z 24. septembra 2003 s názvom „Správa task-force Eurostat (TFES) – Zhrnutie a závery“ task-force poukázala na sériu problémov a otázok týkajúcich sa práve žalobcov a v každom prípade pána Franchet.

357    Žalobcovia tvrdia, že skutočnosť, že zamestnanci IDOC boli daní k dispozícii task-force nie je úplne nevinná a bez dôsledkov na administratívne vyšetrovanie, na ktorého vykonanie mohol byť IDOC vyzvaný v rámci spisu Eurostat. Keďže task-force nevyhnutne skúmala otázky týkajúce sa žalobcov, ktoré sa mohli týkať ich osobnej účasti na veci, zdá sa, že IDOC vykonával vyšetrovanie nad rámec svojho organického rámca.

358    Žalobcovia okrem iného tvrdia, že Komisia porušila zásadu riadnej správy vecí verejných. V rámci množstva vyšetrovaní začatých Komisiou neboli totiž nikdy vypočutí. Bola im jedine ponúknutá možnosť vyjadriť pripomienky k správe GR „Rozpočet“ z júna 2003.

359    Uvedené konanie dokazuje chronický nedostatok komunikácie a transparentnosti v súvislosti s Eurostat-om. Žalobcovia sa pýtajú, prečo sa finančný kontrolór nikdy neobrátil na Eurostat so žiadosťou o podanie vysvetlenia alebo výmenu názorov po postúpení správy z auditu Datashop a prečo sa obrátil priamo na OLAF osobitne alarmujúcim spôsobom. Finančný kontrolór nezachoval pre Eurostat žiadnu kópiu oznámenia z 2. marca 2000 určeného pre OLAF, a to v rozpore s odporúčaniami obsiahnutými v tomto oznámení. Nikdy sa tiež Eurostat-u neopýtal na prípadné nedostatky v jeho mechanizmoch riadenia alebo kontroly, zatiaľ čo on sám, IAS a GR „Rozpočet“ formuloval také výhrady v roku 2003. Ak boli takéto výhrady dôvodné a ak existoval podklad pre vážne obvinenia formulované a zverejnené predsedom Komisie, mali sa tieto útvary obrátiť na dotknutého člena Komisie. Zostali však niekoľko rokov nečinné. Podľa žalobcov nič nemôže odôvodniť opakovanú nečinnosť Komisie.

360    Žalobcovia sa okrem iného odvolávajú na dve parlamentné otázky položené Komisii v júli a v októbri 2003, z ktorých sú zrejmé rozpaky nad správaním sa Komisie a OLAF-u vo veci Eurostat, ako aj zákonnosťou prijatých rozhodnutí. Uvádzajú tiež, že tlač mohla zvážiť „škody“ spôsobené Komisiou a OLAF-om.

361    Pokiaľ ide o vytvorenie task-force Komisia tvrdí, že jej generálny tajomník túto otázku žalobcom obšírne vysvetlil vo svojom liste z 10. októbra 2003. Zo správy task-force z 24. septembra 2003 okrem iného jasne vyplýva, že task-force zamerala svoju prácu na systémové nedostatky a neformulovala závery týkajúce sa konkrétnych osôb. Menovanie členov IDOC do task-force sa uskutočnilo ad hoc, aby sa tak rozšírila škála kompetencií task-force. Podľa Komisie bolo takéto menovanie možné, pretože na činnosť task-force sa nevzťahovala pôsobnosť rozhodnutia K(2002) 540 a táto činnosť sa vykonávala s odlišným cieľom, ako je cieľ administratívnych vyšetrovaní a disciplinárnych konaní, konkrétne s cieľom odhaľovať systémové nedostatky.

362    V každom prípade žalobcovia nemôžu posudzovať vhodnosť spôsobu, akým sa Komisia rozhodla uskutočniť interné vyšetrovania na účely objasnenia celkovej činnosti Eurostat-u, pretože tieto jednotlivé vyšetrovania nezasiahli do ich subjektívnych práv.

363    Pokiaľ ide o právo byť vypočutý, žalobcovia samotní uznali, že mali možnosť vyjadriť svoje pripomienky k správe GR „Rozpočet“ z júna 2003.

364    Komisia nakoniec uvádza, že v tomto štádiu jej neprináleží reagovať na tvrdenia vzťahujúce sa predovšetkým na obsah obvinení, ktoré ju viedli k začatiu disciplinárnych konaní proti žalobcom. Až v rámci týchto konaní budú totiž preskúmané tvrdenia žalobcov, ktoré smerujú k preukázaniu neopodstatnenosti výhrad uvedených na ich adresu, a to pri zachovaní práv na obhajobu.

b)     Posúdenie Súdom prvého stupňa

365    Po prvé, pokiaľ ide o vytvorenie task-force, stačí skonštatovať, že žalobcovia nepreukázali, v čom konkrétne samotné vytvorenie task-force porušilo ich základné práva a v čom prípadná nevhodnosť jej vytvorenia bezprostredne zasiahla do ich práv. Je preto namieste toto tvrdenie zamietnuť.

366    Po druhé, pokiaľ ide o množstvo vyšetrovaní, stačí takisto skonštatovať, že žalobcom sa zase nepodarilo preukázať, v čom konkrétne samotné začatie a existencia týchto jednotlivých vyšetrovaní predstavovalo dostatočne závažné porušenie právneho predpisu, ktorý im priznáva práva. Ak by aj skutočne takáto neprehľadnosť existovala, ako konštatuje Komisia, žalobcom neprináleží posudzovať vhodnosť spôsobu, akým sa Komisia rozhodla uskutočniť interné vyšetrovania na účely objasnenia celkovej činnosti Eurostat-u. Okrem toho otázka primeranosti týchto vyšetrovaní vo vzťahu k nákladom v žiadnom prípade nesúvisí s právnym predpisom priznávajúcim práva jednotlivcom. V dôsledku toho treba tvrdenia týkajúce sa množstva vyšetrovaní zamietnuť.

367    Po tretie, pokiaľ ide o údajné porušenie zásady riadnej správy vecí verejných spočívajúce v tom, že Komisia nikdy žalobcov nevypočula v rámci množstva vyšetrovaní, ktoré začala, stačí skonštatovať, že právo žalobcov byť vypočutý už bolo preskúmané vyššie v rámci preskúmania konkrétnych tvrdení uvádzaných v tejto súvislosti. Treba iba pripomenúť, že vzhľadom na to, že zo strany Komisie nešlo o akt spôsobujúci žalobcom ujmu, žalobcovia sa nemôžu účinne dovolávať zásady dodržiavania práva na obhajobu s cieľom kritizovať skutočnosť, že neboli vypočutí pred vypracovaním správ alebo oznámení v rámci jednotlivých vyšetrovaní.

368    Nakoniec, pokiaľ ide o všeobecnú kritiku formulovanú v súvislosti s konaním Komisie, stačí skonštatovať, že žalobcom sa opäť nepodarilo preukázať existenciu dostatočne závažného porušenia právneho predpisu, ktorý by im priznával práva.

4.     O zamietnutí prístupu k dokumentom

a)     Tvrdenia účastníkov konania

369    Žalobcovia tvrdia, že Komisia im odmietla poskytnúť dokumenty, ktorými disponuje a ktoré pochádzajú od OLAF-u, čím je porušené ich základné právo na prístup k dokumentom zakotvené v článku 255 ES, v článku 41 charty a v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331).

370    Žalobcovia sa odvolávajú na svoju žalobu podanú na základe nariadenia č. 1049/2001 v rámci spojených vecí T‑391/03 a T‑70/04. Zdôrazňujú však, že ich výhrada v rámci tejto žaloby je nezávislá od nariadenia č. 1049/2001, pretože sleduje ich vlastný záujem bez ohľadu na právo na prístup každého občana k dokumentom Komisie. Žalobcovia mali veľmi osobitný záujem na získaní prístupu k dokumentom, ktorými disponuje Komisia a ktoré pochádzajú od OLAF-u, vzhľadom na ich osobnú situáciu v rámci veci Eurostat.

371    Komisia im predovšetkým odmietla poskytnúť list a oznámenie z 19. marca 2003 adresované francúzskym súdnym orgánom, pričom svoje konanie odôvodnila v liste z 10. októbra 2003 skutočnosťou, že boli integrálnou súčasťou vyšetrovania na vnútroštátnej úrovni. Išlo však o podstatné dokumenty v rámci tohto spisu, ktoré mohli žalobcom umožniť posúdiť a kriticky sa vyjadriť k regulárnosti konania Komisie, jej administratívneho útvaru a OLAF-u, ako aj brániť svoje práva.

372    Komisia iba poukazuje na skutočnosť, že žalobcovia podali žalobu v rámci spojených vecí T‑391/03 a T‑70/04 na základe nariadenia č. 1049/2001 a zdôrazňuje, že na ich žiadosť o prístup k informáciám a jej zamietnutie sa vzťahuje toto nariadenie.

b)     Posúdenie Súdom prvého stupňa

373    Prebiehajúce konanie sa nevzťahuje na žiadosť žalobcov v rozsahu, v akom sa dovolávajú prístupu k dokumentom na základe nariadenia č. 1049/2001, pretože táto žiadosť už bola posúdená v rámci rozsudku Súdu prvého stupňa zo 6. júla 2006, Franchet a Byk/Komisia (T‑391/03 a T‑70/04, Zb. s. II‑2023).

374    Okrem toho, pokiaľ ide o osobitný záujem, na ktorý sa odvolávajú žalobcovia, stačí skonštatovať, že v priebehu tohto konania získali prístup k listu a oznámeniu z 19. marca 2003, ktoré boli poskytnuté francúzskym súdnym orgánom, a teda mohli účinne brániť svoje práva. Takisto v priebehu pojednávania získali prístup k oznámeniu OLAF-u zo 16. mája 2003, na ktoré sa odvoláva tlačové oznámenie z 19. mája 2003, a mohli účinne brániť svoje práva.

375    Nie je už preto potrebné rozhodovať o žiadosti o prístup k dokumentom OLAF‑u, ktorými disponuje Komisia.

376    Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že Komisia sa dopustila viacerých chýb spôsobilých založiť zodpovednosť Spoločenstva. Tieto chyby spočívajú v uverejnení tlačového oznámenia z 9. júla 2003, v príhovore jej predsedu z 25. septembra 2003 a v začatí disciplinárnych konaní pred ukončením vyšetrovaní.

377    Treba preto preskúmať, či skutočne nastala namietaná ujma a či existuje príčinná súvislosť medzi chybami skonštatovanými Súdom prvého stupňa a spôsobenou ujmou.

C –  O ujme a príčinnej súvislosti

378    Vzhľadom na to, že za okolností prejednávanej veci existuje mimoriadne úzky vzťah medzi tým, či žalobcovia utrpeli napraviteľnú ujmu a príčinnou súvislosťou medzi zisteným protiprávnym konaním a namietanou ujmou, treba tieto dve otázky posudzovať spoločne.

1.     Tvrdenia účastníkov konania

a)     O nemajetkovej ujme

379    Žalobcovia predovšetkým tvrdia, že ich odborná povesť, ktorá bola všeobecne uznávaná a oceňovaná, a to tak v Eurostat-e a v Komisii, ako aj mimo tejto inštitúcie „bola verejne a závažne pošpinená“. Žalobcovia boli bez predchádzajúceho upozornenia a bez toho, aby boli vypočutí „hanobení vo víre unáhlenej obrannej reakcie“, ktorá je nedôstojná pre celú hierarchiu. Okrem toho nebezpečné útoky vedené proti žalobcom určitou časťou nemeckej tlače, opakujúce sa výroky vyjadrené v Parlamente a niektorými úradníkmi, ktoré nemajú nič spoločné so skutočnosťou, prinútili žalobcov podať sťažnosti pre ohováranie 21. mája 2003.

380    Žalobcovia tiež poukazujú na to, že boli zavrhnutí odbornými kruhmi a na nenapraviteľné poškodenie ich dobrej povesti. Utrpeli skutočné „profesijné lynčovanie“. V tejto súvislosti sa žalobcovia odvolávajú na vystúpenie generálneho tajomníka Komisie pred dozorným výborom OLAF‑u z 3. septembra 2003.

381    Pán Franchet, ktorý odišiel do dôchodku v marci 2004, čelil úplnému a drastickému popretŕhaniu všetkých vzťahov so svojimi spolupracovníkmi, svojimi partnermi a s odbornými kruhmi. „Klebety“ boli na jeho adresu šírené agresívnym a nespravodlivým spôsobom.

382    Pokiaľ ide o pána Byk, hoci bol výberovou komisiou považovaný za najlepšieho uchádzača na obsadenie miesta riaditeľa Eurostat-u, o ktoré sa uchádzal v nadväznosti na jeho reorganizáciu, nemohol byť vymenovaný kvôli konaniu, ktoré sa proti nemu začalo. Tým, že bol preložený na GR „Personál a administratíva“, sa musel vzdať akejkoľvek perspektívy a nádeje, že raz bude môcť znovu vykonávať prácu zodpovedajúcu jeho špecializácii a jeho skúsenostiam. Nepodložené obvinenia šírené v tlači mu spôsobili obrovské utrpenie a zjavnú úzkosť.

383    Žalobcovia ďalej poukazujú na vážne dôsledky na ich súkromný a spoločenský život. Ich blízki si kládli otázky, čo sa týka tejto veci. Navyše utrpel zdravotný stav žalobcov; pán Byk bol obeťou mozgovej príhody, ktorá mohla byť spojená s úzkosťou a rozčúlením v súvislosti s vecou Eurostat. Domnievajú sa, že sa stali obetnými baránkami politickej hry, ktorá sa okolo nich rozohrala a ktorú do veľkej miery trpeli, pretože dodržiavali svoju povinnosť zdržanlivosti.

384    Pokiaľ ide o ocenenie nemajetkovej ujmy, žalobcovia ju predbežne vyčísľujú na 800 000 eur, čo zodpovedá závažnosti chýb, ktorých sa dopustili Komisia a OLAF a následkom, ktoré mali tieto chyby na ich telesné a duševné zdravie. Uvedená suma by mala byť rozdelená rovnakým dielom medzi žalobcov, pretože boli postihnutí rovnakými chybami a dôsledky na ich zdravotný stav, hoci sa mierne odlišujú, by mali byť posúdené rovnakým spôsobom.

385    Podľa žalobcov, ak by Komisia a OLAF zareagovali ihneď, ako pán Franchet odovzdal správy z interného auditu týkajúce sa dotknutých spisov, už v roku 2000, a ak by bol v tejto dobe zahájený dialóg, prípad Eurostat by nikdy nevznikol a nikto by nebol nespravodlivo dotknutý. Absencia reakcie Komisie a OLAF-u je vo veľkej miere príčinou toho, aký smer nabrali udalosti, ktoré nasledovali, a nespravodlivých obvinení žalobcov.

386    Žalobcovia zdôrazňujú, že všetci ich považujú za vinných, hoci trestné stíhanie týkajúce sa pána Byk stále prebieha v Paríži a disciplinárne konania zatiaľ neboli ukončené. Verejné odsúdenie bez rozsudku a skutočného predchádzajúceho vyšetrovania je závažnou chybou a zdrojom značnej a narastajúcej nemajetkovej ujmy, pretože utrpenie pretrváva. Toto verejné odsúdenie by tiež mohlo mať vplyv na výsledky vyšetrovania pred francúzskymi súdnymi orgánmi.

387    Komisia nespochybňuje, že situácia, ktorú žalobcovia prežili, môže predstavovať nemajetkovú ujmu. Nerozumie však, ako bola prípadná ujma vyčíslená na 800 000 eur, ani aká časť z tejto sumy prináleží každému z nich a na akom základe.

b)     O majetkovej ujme

388    Žalobcovia tvrdia, že ich majetková ujma spočíva hlavne v značných nákladoch, ktoré vynaložili na obhajobu svojich práv od okamihu (máj 2003), kedy sa po prvýkrát dozvedeli o obvineniach vznesených na ich adresu.

389    Majetkovú ujmu ohodnocujú predbežne na 200 000 eur, pričom táto suma môže byť zvýšená. Uvedená ujma by mohla byť znížená v prípade, ak Súd prvého stupňa zaviaže Komisiu na zaplatenie všetkých trov konania.

390    Žalobcovia v replike upresňujú, že majetková ujma nespočíva iba v náhrade nákladov a honorárov advokátov z dôvodu náhrady trov konania. Na ich ťarchu totiž zostávajú aj veľké výdavky, ktoré trovy konania nepokrývajú, ako napríklad cestovné náklady vyplývajúce z množstva presunov, ktoré sa museli vykonať medzi Nice a Luxemburgom, či dokonca Bruselom od začatia tohto konania v máji 2003. Okrem toho sa žalobcovia museli od tohto okamihu brániť a požiadať o pomoc svojich advokátov pred OLAF‑om a počas celého konania pred podaním návrhu a sťažnosti, pričom tieto náklady nie sú pokryté trovami konania. Navyše ďalšie výdavky a náklady boli vynaložené v dôsledku vyšetrovaní vedených vo Francúzsku, ide o náklady na presuny a honoráre francúzskych advokátov. Žalobcovia sa tiež odvolávajú na ich žalobu v rámci nariadenia č. 1049/2001.

391    Na žiadosť Súdu prvého stupňa sú žalobcovia pripravení podrobne popísať základné položky ich majetkovej ujmy s výnimkou trov týkajúcich sa tohto konania.

392    Komisia tvrdí, že žalobcovia nijakým spôsobom nepreukázali akúkoľvek majetkovú ujmu. Náklady, ktoré žalobcovia vynaložili na svoju obhajobu, nemožno považovať za majetkovú ujmu, ale za trovy konania. Nemôžu získať náhradu tej časti trov konania, ktorú nie je možné nahradiť, pretože vyplýva z nákladov vynaložených počas konania pred podaním žaloby tým, že ju kvalifikujú ako majetkovú ujmu.

c)     O príčinnej súvislosti

393    Žalobcovia tvrdia, že všetky ujmy, ktoré utrpeli, majú priamu príčinu v chybnom konaní Komisie a OLAF-u a iných útvarov. Boli napríklad hlboko zasiahnutí neočakávanou povahou útokov, ktorých boli objektom, ich obvinením francúzskymi súdnymi orgánmi bez predchádzajúceho vyšetrovania a dodržania ich práva na obhajobu, absenciou predchádzajúceho vypočutia, úmyselne organizovanými únikmi informácií, ktorých cieľom bolo škodiť, ako aj začatím disciplinárnych konaní, ktoré boli okamžite prerušené, len aby umožnili Komisii „zachovať si tvár“ pred Parlamentom.

394    Žalobcovia zdôrazňujú, že ak by Komisia konala bezchybným spôsobom, nedošlo by k spochybneniu žalobcov a ich dobrá povesť by nebola verejne zničená. Neboli by zostali „zavrhnutí“ svojimi kolegami a vyhlásení predsedom Komisie za zodpovedných za najhoršie podlosti. Neexistoval by totiž prípad Eurostat. „Inštitucionálny chaos“, ktorý by musel vyústiť do odsúdenia Komisie, mohol byť totiž odvrátený iba takýmto manévrom, spočívajúcim v obvinení žalobcov. Navyše verejné obvinenia môžu podmieniť vyšetrovania vedené v prípade pána Byk francúzskymi súdnymi orgánmi.

395    Napokon si žalobcovia kladú otázku, aký by mal byť pôvod ich ujmy, ak to nebol spôsob, akým s nimi zaobchádzala Komisia a OLAF. Pýtajú sa, ako Komisia na jednej strane môže uznať existenciu ich reálnej nemajetkovej ujmy a na druhej strane popierať príčinnú súvislosť medzi vznikom tejto ujmy a chybami, ktorých sa dopustila.

396    Komisia tvrdí, že žalobcovia nepreukázali príčinnú súvislosť. Priamy dôvod ujmy, ktorú žalobcovia utrpeli, spočíva v úniku informácií v tlači, ale nepredložili žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval, že za tieto úniky informácií nesie zodpovednosť Komisia alebo OLAF.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

397    Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry škoda, aby mohla byť nahradená, musí vyplývať dostatočne priamo z vytýkaného správania. (rozsudok Súdneho dvora zo 4. októbra 1979, Dumortier Frères a i./Rada, 64/76, 113/76, 167/78, 239/78, 27/79, 28/79 a 45/79, Zb. s. 3091, bod 21; rozsudky Tribunal International Procurement Services/Komisia, už citovaný v bode 93 vyššie, bod 55; z 25. júna 1997, Perillo/Komisia, T‑7/96, Zb. s. II‑1061, bod 41, a z 27. júna 2000, Meyer/Komisia, T‑72/99, Zb. s. II‑2521, bod 49). Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že žalobcovi prináleží predložiť dôkaz príčinnej súvislosti v zmysle článku 288 druhého odseku ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 30. januára 1992, Finsider a i./Komisia, C‑363/88 a C‑364/88, Zb. s. I‑359, bod 25; rozsudky Súdu prvého stupňa z 18. septembra 1995, Blackspur a i./Rada a Komisia, T‑168/94, Zb. s. II‑2627, bod 40, a z 30. septembra 1998, Coldiretti a i./Rada a Komisia, T‑149/96, Zb. s. II‑3841, bod 101).

398    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že chyby OLAF-u spôsobilé založiť zodpovednosť Spoločenstva spočívajú v postúpení informácií luxemburským a francúzskym súdnym orgánom bez vypočutia žalobcov a jeho dozorného výboru a v únikoch informácií týkajúcich sa postúpenia spisu Datashop – Planistat francúzskym súdnym orgánom (pozri bod 285 vyššie); chyby Komisie spôsobilé založiť zodpovednosť Spoločenstva spočívajú v uverejnení tlačového oznámenia z 9. júla 2003, v príhovore jej predsedu z 25. septembra 2003 a v začatí disciplinárnych konaní pred tým, ako boli ukončené vyšetrovania (pozri bod 376 vyššie).

399    Žalobcovia v prejednávanej veci uviedli dve odlišné ujmy, konkrétne nemajetkovú ujmu a majetkovú ujmu. Súd prvého stupňa sa domnieva, že treba posúdiť jednotlivo každý typ tejto ujmy, aby mohol posúdiť, do akej miery je preukázaná jednak ich existencia a jednak príčinná súvislosť, ktorá existuje medzi každou z nich a protiprávnym konaním OLAF-u alebo Komisie.

a)     O nemajetkovej ujme

400    Treba zdôrazniť, že tým, že OLAF postúpil spisy Eurocost a Datashop – Planistat vnútroštátnym súdnym orgánom bez toho, aby žalobcov vypočul, im spôsobil ujmu. Skutočnosť, že žalobcovia sa nemohli vyjadriť ku skutočnostiam, ktoré sa ich priamo dotýkajú a brániť sa, u nich totiž nevyhnutne vyvolala pocity nespravodlivosti a frustrácie. Treba skonštatovať, že táto ujma priamo vyplýva z protiprávneho konania OLAF‑u a že teda existuje príčinná súvislosť medzi týmto konaním a ujmou.

401    Pokiaľ ide o skutočnosť, že OLAF neinformoval svoj dozorný výbor pred týmito postúpeniami, stačí zdôrazniť, že takáto skutočnosť nespôsobila žalobcom žiadnu ďalšiu ujmu. Dôsledky tohto protiprávneho konania sú totiž rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú zo skutočnosti, že žalobcovia neboli vypočutí, a teda nemôžu spôsobiť odlišnú ujmu.

402    Pokiaľ ide o úniky informácií týkajúce sa postúpenia spisu Datashop – Planistat francúzskym súdnym orgánom, aj Komisia pripúšťa, že vzhľadom na informácie, ktoré boli zverejnené v tlači, došlo k zásahu do cti a odbornej povesti žalobcov. Treba tiež skonštatovať, že nie sú pochybnosti o priamosti príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním OLAF-u a nemajetkovej ujmy žalobcov. Ak totiž unikne dôverná informácia, jej zverejnenie je predvídateľným a prirodzeným dôsledkom takéhoto protiprávneho konania, takže príčinná súvislosť je dostatočne priama.

403    Pokiaľ ide o uverejnenie tlačového oznámenia z 9. júla 2003 (pozri bod 302 vyššie), treba zdôrazniť, že tým, že sa prostredníctvom tohto tlačového oznámenia, ktoré je voľne prístupné verejnosti, vyvolal dojem, že žalobcovia boli spojení s dotknutými spreneverami, Komisia poškodila ich dobrú povesť a česť (pozri body 308 až 310 vyššie). Vzhľadom na to, že toto tlačové oznámenie bolo uverejnené samotnou Komisiou, je nepochybná existencia priamej príčinnej súvislosti medzi týmto protiprávnym konaním Komisie a nemajetkovou ujmou.

404    Takisto pokiaľ ide o príhovor predsedu Komisie, nemožno poprieť, že svojimi vyhláseniami pred Parlamentom poškodil dobrú povesť a česť žalobcov (pozri body 326 až 331 vyššie) a že preto existuje priama príčinná súvislosť medzi týmito vyhláseniami a ujmou.

405    Pokiaľ ide o skutočnosť, že Komisia začala disciplinárne konania proti žalobcom pred tým, ako skončili vyšetrovania OLAF-u, treba zdôrazniť, že táto okolnosť spôsobila poškodenie dobrej povesti žalobcov a zmätky v ich súkromnom živote a uvrhla ich do neistoty, čím spôsobila nemajetkovú ujmu, ktorá musí byť nahradená (pozri v tomto zmysle rozsudok François/Komisia, už citovaný v bode 341 vyššie, bod 110). Okrem toho, hoci ich Komisia ihneď prerušila, toto prerušenie nemalo voči verejnosti žiaden účinok, pretože tlačové oznámenie z 9. júla 2003 hovorí iba o rozhodnutiach o začatí disciplinárnych konaní, ale nie o ich prerušení. Tento stav neistoty však netrval dlho vzhľadom na to, že vyšetrovania OLAF-u sa skončili dva mesiace po začatí disciplinárnych konaní, čo bol okamih, kedy mohla Komisia právoplatne začať uvedené disciplinárne konania.

406    Žalobcovia tiež tvrdia, že pán Byk, hoci bol výberovou komisiou považovaný za najlepšieho uchádzača na obsadenie miesta riaditeľa Eurostat-u, o ktoré sa uchádzal v nadväznosti na jeho reorganizáciu na jeseň 2003, nemohol byť vymenovaný kvôli konaniu, ktoré sa proti nemu začalo. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti konštatuje, že žalobcovia svoje tvrdenie nepreukázali. Z oznámenia z 5. marca 2004, ktoré žalobcovia predložili v odpovedi na písomnú otázku Súdu prvého stupňa, naopak vyplýva, že kvalifikáciu na dotknuté pracovné miesto spĺňali tri kandidatúry, z ktorých jedna bola kandidatúra pána Byk. Z tohto oznámenia tiež vyplýva, že poradný výbor si všimol vhodnú kvalifikáciu dvoch ďalších kandidatúr. Toto tvrdenie musí byť preto zamietnuté.

407    V každom prípade mohol pán Byk požiadať o zrušenie tohto údajného zamietnutia kandidatúry, ak sa domnieval, že bolo neoprávnene založené na existencii prebiehajúceho disciplinárneho konania vedeného proti nemu. (pozri v tomto zmysle rozsudok Pessoa e Costa/Komisia, už citovaný v bode 340 vyššie, bod 69).

408    Žalobcovia ďalej uvádzajú ujmu spojenú s ich zdravotným stavom. Súd prvého stupňa predovšetkým zdôrazňuje, že žalobcovia nepodopreli svoje tvrdenia dokladmi, ako napríklad lekárskymi správami, a teda táto ujma nie je preukázaná.

409    V každom prípade treba zdôrazniť, že žalobcovia nedokázali preukázať, že vyššie identifikované protiprávne konania boli priamou príčinou prípadného poškodenia ich telesného alebo duševného zdravia v zmysle judikatúry citovanej v bode 397 vyššie. Navyše oni samotní sa odvolávali na „nebezpečné útoky vedené určitou časťou nemeckej tlače“ proti nim, čo tiež mohlo byť príčinou.

410    Na záver, pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa nemajetkovej ujmy spojenej so závažnými dôsledkami na ich blízkych, treba povedať, že tvrdenia žalobcov nie sú podopreté žiadnym konkrétnym dôkazom preukazujúcim existenciu uvádzanej ujmy, ako aj príčinnej súvislosti medzi údajnou ujmou a vyšetrovacími a disciplinárnymi konaniami, ktoré boli proti nim vedené (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2002, Zavvos/Komisia, T‑21/01, Zb. VS s. I‑A‑101 a II‑483, bod 334).

411    Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobcovia museli v dôsledku protiprávneho konania OLAF-u a Komisie znášať pocity nespravodlivosti a frustrácie a že utrpeli zásah na cti a odbornej povesti. Vzhľadom na osobitné okolnosti tejto veci a skutočnosť, že dobrá povesť žalobcov bola veľmi vážne poškodená, treba oceniť výšku tejto ujmy ex aequo et bono na 56 000 eur.

b)     O majetkovej ujme

412    Žalobcovia tvrdia, že ich majetková ujma spočíva hlavne vo vysokých nákladoch, ktoré museli vynaložiť na obranu svojich práv od okamihu (máj 2003), kedy sa po prvýkrát dozvedeli o obvineniach, ktoré boli proti nim vznesené.

413    Súd prvého stupňa konštatuje, že návrh na náhradu majetkovej ujmy nemožno považovať za prijateľný. Napriek tomu, že žalobcovia ohodnotili túto ujmu celkovo na 200 000 eur, nevyčíslili jednotlivé zložky tejto údajnej ujmy a nepreukázali, a dokonca ani neuviedli, vo svojej žalobe existenciu osobitných okolností, ktoré by odôvodňovali nevyčíslenie tejto ujmy. V tejto súvislosti nestačí uviesť, že „na žiadosť Súdu prvého stupňa“ sú „pripravení podrobne popísať základné položky ich [údajnej] majetkovej ujmy s výnimkou trov týkajúcich sa tohto konania“. Treba preto zdôrazniť, že predmetný návrh na náhradu majetkovej ujmy nespĺňa požiadavky článku 44 ods. 1 rokovacieho poriadku a musí byť preto zamietnutý ako neprípustný (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora 23. septembra 2004, Hectors/Parlament, C‑150/03 P, Zb. s. I‑8691, bod 62; rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. septembra 1990, Hanning/Parlament, T‑37/89, Zb. s. II‑463, bod 82, a zo 6. apríla 2006, Camós Grau/Komisia, T‑309/03, Zb. s. II‑1173, bod 166).

414    Pre úplnosť treba dodať, ako správne konštatuje Komisia, že náklady, ktoré žalobcovia vynaložili na svoju obhajobu nepredstavujú majetkovú ujmu, ale trovy konania. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že náklady vynaložené účastníkmi konania na súdne konanie nemožno ako také považovať za náklady, ktoré predstavujú škodu odlišnú od trov konania (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 10. júna 1999, Komisia/Montorio, C‑334/97, Zb. s. I‑3387, bod 54).

415    Pokiaľ ide o náklady advokátov vynaložené pred začatím súdneho konania, ujma, ktorej sa žalobcovia dovolávajú, v skutočnosti vyplýva z ich slobodného rozhodnutia, a preto nemôže byť priamo pripísateľná Komisii (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2007, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, C‑331/05 P, Zb. s. I‑5475, bod 27).

416    Z toho vyplýva, že žalobcovia nie sú oprávnení žiadať v rámci žaloby na náhradu škody náhradu ujmy spočívajúcej v nákladoch, ktoré boli údajne vynaložené počas správneho konania pred Komisiou. Treba zdôrazniť, že to isté platí aj vtedy, pokiaľ ide o náklady advokátov spojených s konaním pred OLAF-om.

417    Pokiaľ ide o prípadné náklady spojené s priebehom konaní na vnútroštátnych súdoch, treba prijať názor, že nemôžu byť nahradené v rámci tohto konania v dôsledku neexistencie príčinnej súvislosti medzi údajnou škodou a chybami spôsobenými OLAF-om a Komisiou (pozri v tomto zmysle rozsudok François/Komisia, už citovaný v bode 341 vyššie, bod 109). V každom prípade patrí otázka náhrady trov konania vynaložených na vnútroštátnej úrovni do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, ktorý musí, ak neexistuje v tejto oblasti harmonizačné opatrenie, rozhodnúť o tejto otázke podľa príslušných vnútroštátnych ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudok Nölle/Rada a Komisia, už citovaný v bode 243 vyššie, bod 37).

418    Za týchto okolností treba skonštatovať, že návrh žalobcov na náhradu majetkovej ujmy je neprípustný a v každom prípade nedôvodný.

 O trovách

419    Podľa článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Súd prvého stupňa rozdeliť náhradu trov konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania, pričom podľa článku 88 toho istého rokovacieho poriadku v sporoch medzi Spoločenstvami a ich zamestnancami, znášajú inštitúcie vlastné trovy konania.

420    Keďže v prejednávanej veci sa žalobe čiastočne vyhovelo, s ohľadom na osobitný kontext veci sa vec správne posúdi, keď sa rozhodne, že Komisia bude znášať okrem svojich vlastných nákladov celé trovy konania žalobcov.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (tretia komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Komisia je povinná zaplatiť pánovi Yves Franchet a pánovi Daniel Byk sumu 56 000 eur.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3.      Komisia je povinná nahradiť trovy konania.

Jaeger Tiili Tchipev

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 8. júla 2008.

Tajomník       Predseda komory

E. Coulon       M. Jaeger

Obsah

Právny rámec

Skutkové okolnosti

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

I –  K návrhu na vyradenie niektorých príloh žaloby

A –  Tvrdenia účastníkov konania

B –  Posúdenie Súdom prvého stupňa

II –  O predčasnosti žaloby

A –  Tvrdenia účastníkov konania

B –  Posúdenie Súdom prvého stupňa

III –  O vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva

A –  O nezákonnosti konania OLAF-u

1.  O chybách vykonaných pri postúpení spisov týkajúcich sa veci Eurostat francúzskym a luxemburským súdnym orgánom OLAF-om

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Súdom prvého stupňa

O kvalifikácii vyšetrovaní

Informovanie žalobcov, Komisie a dozorného výboru OLAF-u

–  Informovanie žalobcov

–  Informovanie Komisie

–  Informovanie dozorného výboru OLAF-u

Ovplyvňovanie vnútroštátnych súdnych orgánov

2.  O zverejnení informácií OLAF-om

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Súdom prvého stupňa

O únikoch informácií

–  O existencii a obsahu únikov informácií

–  Analýza namietaných porušení právnych predpisov priznávajúcich práva jednotlivcom, ktoré mohli vyplynúť z toho, že OLAF prezradil informácie

O postúpení z 24. septembra 2003

O postojoch generálneho riaditeľa OLAF-u

3.  O údajných chybách týkajúcich sa vypracovania a zverejnenia oznámení a záverečných správ

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Súdom prvého stupňa

4.  O zamietnutí prístupu k určitým dokumentom

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Súdom prvého stupňa

5.  O prejednaní veci Eurostat v neprimeranej lehote a o porušení článkov 6 a 11 nariadenia č. 1073/1999

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Súdom prvého stupňa

B –  O protiprávnosti konania Komisie

1.  O zverejnení informácií Komisiou

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Súdom prvého stupňa

O tlačovom oznámení Komisie z 9. júla 2003

O dokumentoch poskytnutých Parlamentu 24. septembra 2003

O príhovore predsedu Komisie z 25. septembra 2003

2.  O disciplinárnych konaniach

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Súdom prvého stupňa

3.  O jednotlivých vyšetrovaniach Komisie a ich priebehu

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Súdom prvého stupňa

4.  O zamietnutí prístupu k dokumentom

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Súdom prvého stupňa

C –  O ujme a príčinnej súvislosti

1.  Tvrdenia účastníkov konania

a)  O nemajetkovej ujme

b)  O majetkovej ujme

c)  O príčinnej súvislosti

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

a)  O nemajetkovej ujme

b)  O majetkovej ujme

O trovách

* Jazyk konania: francúzština.