Odvolanie podané 3. augusta 2011: Carlo De Nicola proti rozsudku Súdu pre verejnú službu z 28. júna 2011 vo veci F-49/10, De Nicola/EIB
(vec T-418/11 P)
Jazyk konania: taliančina
Účastníci konania
Odvolateľ: Carlo De Nicola (Strassen, Luxembursko) (v zastúpení: L. Isola, avvocato)
Ďalší účastník konania: Európska investičná banka
Návrhy
Odvolateľ navrhuje, aby Všeobecný súd:
zmenil rozsudok vyhlásený Súdom pre verejnú službu 28. júna 2011 vo veci F-49/10 týkajúcej sa:
zrušenia rozhodnutia z 11. mája 2010 oznámeného elektronickou poštou v časti, v ktorej EIB nesúhlasila s uskutočnením správneho konania a zabránila pokusu o vyriešenie sporu zmierom, keď implicitne odmietla nahradiť lekárske výdavky vo výške 3 000 eur,
zaviazania EIB na zaplatenie sumy 3 000 eur vynaloženej odvolateľom na laserovú terapiu, ktorá mu bola predpísaná a vykonaná v Taliansku, zvýšenej o úroky, valorizáciu a trovy konania.
Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia
Na podporu svojho odvolania odvolateľ uvádza tieto odvolacie dôvody.
A) O skutkových okolnostiach
Odvolateľ tvrdí, že jeden jeho žalobný dôvod bol skreslený a že k druhému žalobnému dôvodu sa Súd pre verejnú službu nevyjadril.
Namieta tiež proti privilegovanému postaveniu vyhradenému inštitúcii, ktorá sa opäť obmedzila na tvrdenie určitých skutočností, ktoré Súd pre verejnú službu následne považoval za preukázané.
B) O návrhu na zrušenie
Odvolateľ navrhoval zrušenie rozhodnutia z 11. mája 2010 oznámeného elektronickou poštou v časti, v ktorej EIB odmietla pristúpiť k vymenovaniu tretieho lekára, k začatiu zmierovacieho konania podľa článku 41 zamestnaneckého poriadku a k nahradeniu sumy 3 000 eur vynaloženej žalobcom na laserovú terapiu, ktorá mu bola predpísaná a vykonaná v Taliansku.
Súd pre verejnú službu rozhodol o neprípustnosti časti žaloby týkajúcej odmietnutia vymenovania tretieho lekára, keďže odvolateľ mal napadnúť neexistujúce rozhodnutie z 24. marca 2008, pričom nevysvetlil vzťah medzi napadnutým rozhodnutím a rozhodnutím, o ktorom sa domnieva, že mu spôsobuje ujmu, a ani nespresnil, na základe akých predpisov je názor revízneho lekára EIB považovaný za odmietavé rozhodnutie EIB.
Odvolateľ tvrdí, že opatrenie internej povahy nie je aktom spôsobujúcim ujmu a teda ho nemožno samostatne napadnúť.
Súd pre verejnú službu sa namiesto toho odchýlil od ustálenej judikatúry a zaviedol trojmesačnú lehotu pre napadnutie akéhokoľvek interného aktu, keď rozhodol, že lehota, v ktorej sa možno obrátiť na súd, začína plynúť v deň, keď zamestnanec podá žiadosť, a to nezávisle od prijatia rozhodnutia a bez toho, aby poznal jeho odôvodnenie.
Odvolateľ napáda celý systém pravidiel stanovených pre verejné inštitúcie, ktoré sa Súd pre verejnú službu snaží uplatniť na EIB, ktorá je organizovaná ako súkromná banka, ktorej zamestnanci majú pracovné zmluvy podľa súkromného práva. Keďže akty, ktoré sa týkajú zamestnancov, nie sú správnymi aktmi, nepredstavujú výkon verejnej moci, nie sú aktmi verejnej moci a neprináleží im nijaká prezumpcia zákonnosti, a teda neexistuje žiadna analógia s úradníkmi a nie je nevyhnutné okamžite priznávať stabilitu organizačným aktom prijímaným rovnako, ako sa to deje v rámci akejkoľvek súkromnej banky.
Odvolateľ navyše poukazuje na nelogickosť odôvodnenia napadnutého rozsudku v časti, v ktorej vylúčil existenciu ospravedlniteľnej chyby na jeho strane a považuje ho za oboznámeného s aktom, ktorý bol doručený len jeho advokátovi.
Nakoniec tvrdí, že v celom právnom poriadku možno takýto absolútne neplatný akt napadnúť kedykoľvek, a nie len v krátkej premlčacej lehote stanovenej pre relatívne neplatné akty.
Čo sa týka zmierovacieho konania podľa článku 41 zamestnaneckého poriadku, odvolateľ tvrdí, že nejde o procesnú podmienku a že Súd pre verejnú službu ho teda nesprávne považuje za správnu sťažnosť, ktorú musia predložiť úradníci Európskej únie, teda za správnu sťažnosť, ktorá je povinná a vymedzuje rozsah neskoršieho súdneho sporu.
Pokiaľ ide o návrhy proti odmietnutiu začatia zmierovacieho konania, odvolateľ sa domnieva, že rozsudok Súdu pre verejnú službu je nezákonný, keďže banka nikdy nemôže odmietnuť uskutočniť toto konanie.
Z toho vyplýva, že jednak žiadne odôvodnenie nemôže zákonne podoprieť toto odmietnutie a jednak, že ak sa žalobe zamestnanca vyhovie, prehĺbi sa zodpovednosť banky a banka musí byť bezpochyby zaviazaná na náhradu trov konania.
Pokiaľ ide o implicitné odmietnutie nahradenia nákladov na laserovú terapiu, C. De Nicola tvrdí, že nedostatok odôvodnenia je určite znakom prekročenia právomoci, keďže náhradu možno zákonne odmietnuť len v troch prípadoch, pričom neexistencia formálneho aktu predstavuje absolútnu neplatnosť, ktorú ako takú možno napadnúť kedykoľvek.
Nakoniec je určite potrebné považovať za nezákonnú časť rozsudku, v ktorej Súd pre verejnú službu opomenul rozhodnúť, pretože sa domnieval, že nemá k dispozícii potrebné dôkazy.
C) O návrhu na zaplatenie
Súd pre verejnú službu rozhodol, že tento návrh je neprípustný z dôvodu litispendencie, hoci výhrada litispendencie nie je upravená rokovacím poriadkom. Navyše nevysvetlil, ako by mohlo ísť o rovnaké návrhy v prípade veci, v ktorej sa koná na prvom stupni, a veci, ktorá sa prerokúva v odvolacom konaní, ani nevysvetlil, ako a kým boli preukázané skutočnosti, na ktorých sa zakladá toto rozhodnutie.
Nakoniec sa odvolateľ domnieva, že vyhovenie odvolacím návrhom a zmena napadnutého rozsudku musia viesť k novému rozhodnutiu o trovách konania, ako aj trovách konania týkajúcich sa prvostupňového konania.
____________