NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 10. septembra 2019 (1)
Vec C‑263/18
Nederlands Uitgeversverbond,
Groep Algemene Uitgevers
proti
Tom Kabinet Internet BV,
Tom Kabinet Holding BV,
Tom Kabinet Uitgeverij BV
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rechtbank Den Haag (súd Haag, Holandsko)]
„Smernica 2001/29/ES – Informačná spoločnosť – Zosúladenie niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv – Elektronické knihy (,e‑books‘) – Virtuálny trh s ‚použitými‘ elektronickými knihami – Článok 2 – Rozmnožovanie – Úkony potrebné na zabezpečenie oprávneného používania – Článok 3 – Verejný prenos – Sprístupnenie – Článok 4 – Šírenie – Časovo neobmedzené sprístupnenie elektronických kníh na užívanie stiahnutím z internetu – Vyčerpanie – Článok 5 – Výnimky a obmedzenia – Pôsobnosť“
Úvod
1. Myšlienka vyčerpania práva šírenia, ktorá pôvodne pochádza z právnej náuky,(2) bola zavedená na začiatku XX. storočia prostredníctvom judikatúry.(3) Podľa tohto pravidla nositeľ autorského práva po legálnom uvedení rozmnoženiny diela chráneného autorským právom do obehu už nemôže namietať voči ďalšiemu predaju tejto rozmnoženiny jej nadobúdateľom. Dôvodom je to, že autorské právo nemôže mať prednosť pred majetkovým právom tohto nadobúdateľa k rozmnoženine dotknutého diela ako predmetu. Okrem toho keď dôjde k uvedeniu rozmnoženiny diela do obehu autorom alebo s jeho súhlasom, vychádza sa z toho, že autor za túto rozmnoženinu získal náležitú odmenu.
2. Aj do práva Únie bolo pravidlo vyčerpania práva na šírenie chránené predmety autorským právom zavedené prostredníctvom judikatúry. Toto pravidlo totiž síce už existovalo v právnych poriadkoch členských štátov, Súdny dvor však rozšíril jeho pôsobnosť na celé územie Európskej únie.(4) Dôvodom tejto judikatúry bolo najmä úsilie o zabezpečenie skutočného voľného pohybu tovarov.
3. Odvtedy bolo vyčerpanie práva šírenia uznané na úrovni medzinárodného práva, ako aj práva Únie a členských štátov.(5)
4. Digitalizácia obsahov, ktoré môžu byť chránené autorským právom, a vznik nových spôsobov dodávania takých obsahov on‑line však rozbúrili rovnováhu medzi záujmami nositeľov práv a používateľov chránených predmetov – rovnováhu, k zachovaniu ktorej prispievala zásada vyčerpania práva šírenia.
5. Na jednej strane je možné za zanedbateľnú cenu vytvárať úplne presné kópie digitálnych súborov obsahujúcich chránené predmety a bez ďalšieho úsilia a nákladov ich prenášať prostredníctvom internetu. Tento vývoj ohrozuje možnosť nositeľov autorských práv získať sa svoje výtvory primeranú odmenu a výrazne prispieva k rozvoju falšovania.
6. Na druhej strane moderné technické prostriedky umožňujú nositeľom práv výraznú kontrolu nad používaním ich diel nadobúdateľmi vrátane súkromnej sféry, ako aj rozvoj obchodných modelov, ktoré to síce často nepriznajú otvorene, ale menia plnohodnotné užívanie rozmnoženiny diela na obyčajné obmedzené a podmienečné právo na použitie.
7. Súdny dvor bude mať za úlohu rozhodnúť, či sa vzhľadom na tento vývoj dá pravidlo vyčerpania práva na šírenie zavedené v reálnom svete rozmnoženín – predmetov použiť na virtuálny svet rozmnoženín – digitálnych súborov.
Právny rámec
Medzinárodné právo
8. Článok 6 Zmluvy Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) o autorských právach prijatej v Ženeve 20. decembra 1996(6) (ďalej len „WCT“), nazvaný „Právo na šírenie“, stanovuje:
„1. Autori literárnych a umeleckých diel majú výhradné právo udeľovať súhlas na sprístupnenie originálu a rozmnoženín svojich diel verejnosti predajom alebo iným prevodom vlastníctva.
2. Žiadne ustanovenie tejto zmluvy nemá vplyv na slobodu zmluvných strán, aby určili prípadné podmienky, za ktorých sa po prvom predaji alebo prevode, alebo prechode vlastníctva k originálu alebo rozmnoženine diela so súhlasom autora vyčerpá právo podľa odseku 1.“
9. Spoločné vyhlásenie pripojené k WCT, ktoré sa týka jej článkov 6 a 7, stanovuje:
„Pokiaľ sa v týchto článkoch používajú výrazy ‚rozmnoženiny‘ a ‚originál a rozmnoženiny‘, ktoré podliehajú právu na šírenie a právu na nájom podľa uvedených článkov, vzťahujú sa výhradne na pevné rozmnoženiny, ktoré možno uviesť do obehu ako hmotné predmety.“
10. Článok 8 ods. 1 WCT stanovuje:
„… majú autori literárnych a umeleckých diel výhradné právo udeľovať súhlas na akékoľvek vysielanie svojich diel pre verejnosť drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane takého sprístupnenia svojich diel verejnosti, keď jednotlivci môžu mať prístup k týmto dielam z miesta a v čase, ktorý si individuálne zvolia.“
Právo Únie
11. Článok 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti(7) stanovuje:
„Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:
a) pre autorov k ich dielam;
…“
12. Článok 3 ods. 1 tejto smernice stanovuje:
„Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.“
13. Nakoniec článok 4 smernice stanovuje:
„1. Členské štáty poskytnú autorom vo vzťahu k originálu ich diela alebo k jeho rozmnoženinám výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akúkoľvek formu verejného šírenia predajom alebo iným spôsobom.
2. Distribučné právo sa nevyčerpá v rámci spoločenstva vo vzťahu k originálu alebo ku kópiám diela s výnimkou prípadov, keď prvý predaj alebo prevod vlastníctva k danému objektu v rámci spoločenstva uskutoční držiteľ práv alebo sa uskutoční s jeho súhlasom.“
Holandské právo
14. § 1 autorswet (zákon o autorskom práve) stanovuje:
„Autorské právo je výhradné právo autora literárneho, vedeckého alebo umeleckého diela alebo jeho právnych nástupcov uverejňovať toto dielo alebo ho rozmnožovať s výhradou zákonom stanovených obmedzení.“
15. § 12 ods. 1 bod 1 tohto zákona stanovuje:
„1. Pod verejným prenosom literárneho, vedeckého alebo umeleckého diela sa rozumie:
1°. verejný prenos rozmnoženiny celého diela alebo jeho časti,
…“
16. § 12b tohto zákona stanovuje:
„Ak autor, jeho právny nástupca alebo iná osoba s ich súhlasom uviedla rozmnoženinu literárneho, vedeckého alebo umeleckého diela do obehu prvým prevodom vlastníctva v jednom z členských štátov Európskej únie alebo v zmluvnom štáte dohody o Európskom hospodárskom priestore, iné uvedenie do obehu tejto rozmnoženiny s výnimkou nájmu alebo výpožičky nepredstavuje porušenie autorského práva.“
Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky
17. Nederlands Uitgeversverbond (ďalej len „NUV“) a Groep Algemene Uitgevers (ďalej len „GAU“), žalobkyne v spore vo veci samej, sú združenia, ktorých cieľom je obhajovať záujmy holandských vydavateľov.
18. Tom Kabinet Internet BV (ďalej len „Tom Kabinet“), žalovaná v spore vo veci samej,(8) je spoločnosť založená podľa holandského práva. Spoločnosť Tom Kabinet prevádzkuje internetovú stránku s on‑line obchodom s použitými elektronickými knihami. Spôsob fungovania tohto obchodu sa v priebehu konania vo veci samej menil. V súčasnosti spoločnosť Tom Kabinet v rámci tejto služby nazvanej „čitateľský klub“ („leesclub“) ďalej predáva jednotlivcom zaregistrovaným na stránke elektronické knihy, ktoré kúpila buď od oficiálnych distribútorov, alebo od iných jednotlivcov. Ceny spoločnosti Tom Kabinet sú nižšie ako ceny oficiálnych distribútorov. Spoločnosť Tom Kabinet na svojej stránke vyzýva jednotlivcov, ktorí si od nej kúpili elektronické knihy, aby jej ich po prečítaní spätne odpredali, čím získajú nárok na „kredity“, ktoré môžu následne použiť na nákup ďalších kníh. Spoločnosť Tom Kabinet pri nákupe elektronických kníh od jednotlivcov požaduje, aby vymazali svoju kópiu,(9) a na kópie, ktoré ďalej predáva, umiestňuje digitálny vodoznak (digital watermark) s cieľom zabezpečiť legálnosť kópie.
19. Združenia NUV a GAU 1. júla 2014 podali žalobu na spoločnosť Tom Kabinet sudcovi rozhodujúcemu v konaní o nariadení predbežného opatrenia na Rechtbank Amsterdam (súd Amsterdam, Holandsko), ktorý ich návrh zamietol vzhľadom na to, že existencia porušenia autorského práva nebola na prvý pohľad dostatočne pravdepodobná.(10) Združenia NUV a GAU sa proti tomuto rozsudku odvolali na Gerechtshof te Amsterdam (Odvolací súd Amsterdam, Holandsko), ktorý potvrdil rozhodnutie sudcu rozhodujúceho v konaní o nariadení predbežného opatrenia, zároveň však spoločnosti Tom Kabinet zakázal ponúkať službu on‑line, ktorá umožňuje predaj nelegálne stiahnutých elektronických kníh. Proti rozsudku Gerechtshof te Amsterdam (Odvolací súd Amsterdam) nebol podaný kasačný opravný prostriedok.
20. Vnútroštátny súd vo svojom medzitýmnom rozsudku konštatoval, že predmetné knihy treba považovať za „diela“ v zmysle smernice 2001/29 a že ponuka elektronických kníh na stiahnutie za takých okolností ako v spore vo veci samej nepredstavuje verejný prenos týchto diel v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice. Poukazuje však na to, že odpoveď na otázku, či na jednej strane sprístupnenie elektronickej knihy na diaľku stiahnutím na časovo neobmedzené užívanie môže predstavovať úkon šírenia v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2001/29 a na druhej strane či právo na šírenie môže byť takto vyčerpané v zmysle článku 4 ods. 2 tejto smernice, nie je jasná. Okrem toho sa pýta, či nositeľ autorského práva môže v prípade ďalšieho predaja namietať voči úkonom rozmnožovania potrebným na prenos exemplára, pre ktorý je právo na šírenie prípadne vyčerpané, medzi neskoršími nadobúdateľmi.
21. Za týchto okolností sa vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 4 ods. 1 smernice [2001/29] vykladať v tom zmysle, že pod formuláciou vo vzťahu k originálu ich diela alebo k jeho rozmnoženinám… akúkoľvek formu verejného šírenia predajom alebo iným spôsobom‘ v zmysle tohto ustanovenia sa má rozumieť aj časovo neobmedzené sprístupnenie elektronických kníh (t. j. digitálnych rozmnoženín kníh chránených autorským právom) na užívanie, ktoré sa uskutočňuje stiahnutím on‑line za cenu, ktorou nositeľ autorského práva získa odplatu, ktorá zodpovedá hospodárskej hodnote rozmnoženiny diela, ktoré mu patrí?
2. Je v prípade kladnej odpovede na prvú otázku právo šírenia diela vo vzťahu k originálu alebo k rozmnoženinám diela v zmysle článku 4 ods. 2 smernice [2001/29] v Únii vyčerpané, ak prvý predaj alebo iný prevod – pod ktorým sa tu má rozumieť časovo neobmedzené sprístupnenie elektronických kníh (t. j. digitálnych rozmnoženín kníh chránených autorským právom) na užívanie, ktoré sa uskutočňuje stiahnutím on‑line za cenu, ktorou nositeľ autorského práva získa odplatu, ktorá zodpovedá hospodárskej hodnote rozmnoženiny diela, ktoré mu patrí, – v Únii uskutoční nositeľ práv alebo s jeho súhlasom iná osoba?
3. Má sa článok 2 smernice [2001/29] vykladať tak, že prevod medzi neskoršími nadobúdateľmi zákonne nadobudnutej rozmnoženiny, pre ktorú je právo šírenia vyčerpané, obsahuje povolenie na rozmnožovacie úkony uvedené v tomto ustanovení, pokiaľ sú tieto rozmnožovacie úkony nevyhnutné na riadne užívanie rozmnoženiny, a ak áno, za akých podmienok?
4. Má sa článok 5 smernice [2001/29] vykladať v tom zmysle, že nositeľ autorských práv už nemôže namietať proti rozmnožovacím úkonom nevyhnutným na prevod medzi neskoršími nadobúdateľmi vo vzťahu k zákonne nadobudnutej rozmnoženine, pre ktorú je právo šírenia vyčerpané, a ak áno, za akých podmienok?“
22. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol Súdnemu dvoru doručený 16. apríla 2018. Písomné pripomienky predložili účastníci sporu vo veci samej, česká, dánska, nemecká, španielska, francúzska, talianska, portugalská vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Európska komisia. Účastníci sporu vo veci samej, belgická, česká, dánska, nemecká a španielska vláda, ako aj Komisia boli zastúpení na pojednávaní, ktoré sa konalo 2. apríla 2019.
Analýza
Úvodné poznámky
23. Vnútroštátny súd kladie Súdnemu dvoru štyri prejudiciálne otázky týkajúce sa toho, či sa na dodanie elektronických kníh stiahnutím on‑line na trvalé užívanie vzťahuje právo na šírenie v zmysle článku 4 smernice 2001/29, či sa toto právo vyčerpá uskutočnením takého dodania so súhlasom autora a či sú úkony rozmnožovania potrebné na prípadný neskorší prenos takto nadobudnutej elektronickej knihy oprávnené. Okrem toho sa viacerí účastníci, ktorí v prejednávanej veci predložili pripomienky, najmä združenia NUV a GAU, dánska a nemecká vláda, ako aj Komisia, domnievajú, že pôsobnosť otázok treba rozšíriť a zahrnúť do nich otázku, či sa na predmetné úkony vzťahuje právo na verejný prenos upravené v článku 3 smernice 2001/29.
24. Ja si však myslím, že všetky tieto otázky treba skúmať spolu, lebo ide o neoddeliteľné súčasti jedinej komplexnej otázky: má sa vychádzať z toho, že na dodanie chránených diel používateľom stiahnutím on‑line sa vzťahuje právo šírenia, v dôsledku čoho sa uvedené právo pôvodným dodaním uskutočneným so súhlasom autora vyčerpá? Predovšetkým ak sa uvedené úkony považujú za patriace do pôsobnosti práva na verejný prenos, vylučuje sa tým uplatnenie práva šírenia a naopak. Okrem toho rozlišovanie medzi právom na šírenie a vyčerpaním tohto práva sa mi nezdá byť logické ani vhodné, lebo tieto dva pojmy označujú rovnaké úkony.(11) Nakoniec v rozsahu, v akom je rozmnoženie diela nevyhnutné na každý prenos elektronického súboru na diaľku, otázka práva na rozmnožovanie je súčasťou každej analýzy prípadného vyčerpania práva na šírenie on‑line.
25. V týchto návrhoch sa budem zaoberať tvrdeniami z oblasti legislatívy, judikatúry a teleológie, ktorými by sa mal Súdny dvor riadiť pri odpovedi na prejudiciálne otázky.
Právne predpisy
26. Existujú dva hlavné spôsoby prístupu verejnosti k dielam chráneným autorským právom. Prvým je predstavenie diela otvorené verejnosti. Ide o najstarší spôsob, ktorý existoval dávno predtým, než sa objavilo autorské právo ako také. Ide o predstavenia divadelných hier alebo opery, výstavy výtvarných diel alebo premietania v kinách. Nositeľ autorského práva usporiada predstavenie, a ak chce mať verejnosť k nemu prístup, musí prísť v určitom čase na ním vybraté miesto.
27. Vznik rozhlasového a televízneho prenosu umožnil predstavenia na diaľku, čím bola verejnosť oslobodená od povinnosti dostaviť sa na miesto, kde sa predstavenie odohráva, časové obmedzenie však zostalo. To bolo odstránené až príchodom najprv služieb televízie na požiadanie a neskôr internetu. Tieto technické prostriedky umožňujú nielen sledovať predstavenie na diaľku, ale aj v čase, ktorý si divák zvolí.
28. Spoločným menovateľom týchto spôsobov prístupu k dielam je to, že prístup verejnosti k nim je podmienený ich sprístupnením nositeľmi autorských práv k týmto dielam. Inými slovami, nositelia práv rozhodujú o tom, či a akým technickým prostriedkom sa dielo sprístupní verejnosti. Táto rozhodovacia právomoc je kľúčová z hľadiska toho, aby mohol nositeľ práv mať zo svojho diela zisk. Za každé predstavenie alebo každé sprístupnenie diela verejnosti má totiž nositeľ práv za normálnych okolností získať odmenu.
29. Druhým spôsobom je trvalé alebo dočasné nadobudnutie exemplárov (originálov alebo rozmnoženín) diela členmi verejnosti. Je to bežná forma sprístupnenia literárnych diel, ale aj hudobných a audiovizuálnych diel (v podobe fonogramov alebo videogramov), ako aj niektorých výtvarných diel.
30. V tomto prípade síce prvé sprístupnenie diela verejnosti samozrejme závisí od vôle nositeľa autorského práva, člen verejnosti však môže nadobudnutý exemplár diela používať nezávisle od tejto vôle. Odmena nositeľa autorského práva teda musí byť upravená inak. Keďže totiž nie je schopný kontrolovať, a teda speňažiť každý prístup k dielu zo strany daného člena verejnosti, musí sa uspokojiť s cenou získanou za predaj každého exemplára diela.(12)
31. Na tieto dva spôsoby sprístupnenia diel verejnosti sa vzťahujú dve výhradné práva nositeľov autorských práv, ktoré sa v aktoch týkajúcich sa prejednávanej veci nazývajú právo verejného prenosu(13) a právo šírenia.(14) Treba nájsť odpoveď na otázku, ktorým z týchto práv sa riadi dodanie diel chránených autorským právom verejnosti stiahnutím on‑line.(15)
32. Odpoveď nie je a priori jednoznačná, lebo v tomto spôsobe dodania sú spojené dve formy sprístupnenia diel verejnosti. Najprv je dielo sprístupnené verejnosti on‑line a každý k nemu môže mať prístup. Následne si používateľ namiesto diaľkového užívania diela, ako je to v prípade „klasického“ verejného prenosu, s povolením nositeľa autorského práva sám vyhotoví kópiu tohto diela, ktorú uloží do svojho počítača(16) a ku ktorej má potom prístup v zásade nezávisle od sprístupnenia uskutočneného nositeľom práv. Vzhľadom na to, že rozmnožovanie uskutoční používateľ, sa teda stiahnutie diela podobá na úkon šírenia.
33. Autori WCT si boli vedomí zmiešanej povahy stiahnutia. Podľa výkladovej príručky k WCT, ktorú vydala WIPO,(17) vzhľadom na „hybridnú povahu“ sprístupňovania diel on‑line nebolo možné zvoliť si pre tento spôsob prenosu ochranu „právom spojeným s rozmnoženinou“ alebo právom „nespojeným s rozmnoženinou“. Bolo teda dohodnuté prijatie „rámcového riešenia“, ktoré síce uprednostňuje právo na verejný prenos, nevylučuje však uplatnenie práva šírenia.
34. Keďže však WCT upravuje minimálnu úroveň ochrany, zmluvné strany majú zakázané stanoviť nižšiu úroveň tejto ochrany. Uplatnenie práva na šírenie, ktoré je obmedzené pravidlom vyčerpania, namiesto práva na verejný prenos, pri ktorom také pravidlo neplatí, by však znamenalo zníženie úrovne ochrany pod prahovú hodnotu predpísanú vo WCT.
35. Navyše spoločné vyhlásenie k článkom 6 a 7 WCT obmedzuje uplatnenie týchto ustanovení na „pevné rozmnoženiny, ktoré možno uviesť do obehu ako hmotné predmety“. Iste, toto vyhlásenie má len výkladovú povahu a odzrkadľuje spôsob chápania týchto článkov zmluvnými stranami v čase podpisu WCT. Dalo by sa teda tvrdiť, že realita trhov sa výrazne zmenila od roku 1996, v ktorom bola WCT podpísaná, čo opodstatňuje odlišný prístup.
36. Keďže však Európska únia podpísala WCT, táto zmluva bola zahrnutá do jej právneho poriadku najmä prostredníctvom smernice 2001/29.(18) Zdá sa ale, že normotvorca Únie sa prijatím tejto smernice jasne zasadil za uplatnenie práva na verejný prenos na dodanie diel stiahnutím on‑line, ako aj za obmedzenie práva na šírenie, a teda jeho vyčerpania, len na hmotné rozmnoženiny. Konkrétne sa na sťahovanie diel vzťahuje právo na sprístupňovanie diel verejnosti upravené v článku 3 ods. 2 tejto smernice.
37. Jasne to vyplýva z odôvodnení 24, 25, 28 a 29 smernice 2001/29. Tieto odôvodnenia stanovujú:
„(24) Po právom sprístupňovať verejnosti predmetov ochrany uvedené v článku 3 ods. 2 sa chápu všetky činnosti, pri ktorých sa predmetov ochrany sprístupňuje verejnosti, ktorá nie je prítomná na mieste, kde činnosť sprístupnenia vzniká a netýka sa žiadnych iných činností.
(25) … Musí byť jasné, že všetci nositelia práv, ktoré uznáva táto smernica, musia mať výlučné právo sprístupniť verejnosti diela chránené autorským právom alebo akýkoľvek iný predmet ochrany prostredníctvom interaktívnych transmisií na požiadanie. Tieto interaktívne transmisie na požiadanie sú charakterizované tým, že členovia verejnosti môžu do nich vstúpiť z miesta a v čase, ktoré si sami individuálne zvolia.
…
(28) Podľa tejto smernice do ochrany autorských práv patrí aj výlučné právo kontrolovať šírenie diela obsiahnutého v hmotnom článku. Prvým predajom originálu diela alebo jeho rozmnoženín v spoločenstve zo strany nositeľa práv, alebo s jeho súhlasom zaniká právo kontrolovať ďalší predaj tohto predmetu v spoločenstve…
(29) Otázka zániku práv nevzniká v prípade služieb a najmä on‑line služieb. To isté platí aj vo vzťahu k hmotným rozmnoženinám diela alebo iného predmetu ochrany, ktoré vyhotoví používateľ tejto služby so súhlasom nositeľa práv… Na rozdiel od CD‑ROMu alebo CD‑I, pri ktorých je duševné vlastníctvo obsiahnuté v hmotnom médiu – nosiči, teda v tovare, každá on‑line služba je v podstate činnosťou, ktorá musí podliehať povoleniu, keď to vyžaduje autorské právo alebo s ním súvisiace práva.“(19)
38. Je pravda, že tieto odôvodnenia obsahujú isté nejednoznačnosti. Najmä odkaz na služby v odôvodnení 29 sa môže zdať nenáležitý. Obchod on‑line totiž trochu zahmlil rozdiel medzi tovarmi a službami. Smernica 2000/31/ES(20) tak označuje za „službu informačnej spoločnosti“ okrem iného predaj tovaru on‑line.(21) V doslovnom ponímaní by táto klasifikácia mohla viesť k absurdnému výsledku, že predajom CD alebo papierovej knihy on‑line by sa nevyčerpalo právo šírenia.
39. Tieto odôvodnenia však jasne ukazujú demarkačnú líniu, ktorú chcel normotvorca Únie umiestniť medzi právo na verejný prenos (v podobe sprístupnenia verejnosti) a právo na šírenie. Právo na verejný prenos sa tak vzťahuje na všetky formy využívania diel on‑line, či už nie sú spojené s vytvorením rozmnoženiny alebo sú na vytvorení takej rozmnoženiny založené. Najmä odôvodnenie 29 je v tomto smere explicitné. Ak sa v tomto odôvodnení spomínajú len hmotné rozmnoženiny vytvorené používateľom s povolením nositeľa práv, je to preto, že stanovuje vyčerpanie práva na šírenie len pre rozmnoženiny na hmotnom nosiči. Ide však jednoznačne o rozmnoženiny vzniknuté stiahnutím.
40. Treba tiež poukázať na to, že uplatnenie práva na verejný prenos na také úkony, aké vykonáva spoločnosť Tom Kabinet, môže vyvolať pochybnosti z dôvodu vymedzenia pojmu verejný prenos v judikatúre Súdneho dvora. Podľa tejto judikatúry verejný prenos zahŕňa, a nie je to vôbec prekvapivé, prenos a verejnosť, pričom verejnosť tvorí pomerne veľký počet osôb.(22)
41. V prípade pôvodného sprístupnenia stiahnutím, ktoré uskutoční nositeľ autorského práva, to nepredstavuje problém, lebo je možné vytvoriť toľko rozmnoženín, koľko členov verejnosti by si ich chcelo kúpiť. Inak je to v prípade následného dodania rozmnoženiny používateľom, ktorý ju nadobudol. Na základe modelu, ktorý by mal vyplývať z uplatnenia pravidla vyčerpania práva na šírenie, by totiž tento používateľ mal byť schopný dodať len jedinú kópiu jedinému nadobúdateľovi. Je teda namieste otázka, či by išlo o verejný prenos, keďže dielo je možné sprístupniť len jedinej osobe.
42. V tejto súvislosti nesúhlasím so stanoviskom Komisie, podľa ktorej jedine sprístupnenie, t. j. ponúknutie rozmnoženiny na ďalší predaj, predstavuje prenos. Platí to v situácii, keď má používateľ priamy prístup k dielu sprístupnenému verejnosti, napríklad na internetovej stránke. Naopak, keď je na prístup potrebné nadobudnutie rozmnoženiny, k prenosu dochádza v okamihu jej stiahnutia. Prístup navrhnutý Komisiou by znamenal, že každá ponuka na nákup rozmnoženín diela vrátane hmotných rozmnoženín by predstavovala verejný prenos a právo na šírenie by stratilo svoj obsah. Je teda pravdepodobne potrebné spresniť definíciu „verejného prenosu“ v prípade sprístupnenia stiahnutím. Dôležitý totiž nie je počet osôb, vo vzťahu ku ktorým sa prenos uskutočňuje, ale to, že osoba uskutočňujúca prenos adresuje svoju ponuku osobám, ktoré nepatria do jej súkromnej sféry. V takom prípade teda môže verejnosť predstavovať jediný nadobúdateľ.
43. Okrem vôle normotvorcu, ktorá pomerne jasne vyplýva z odôvodnení smernice 2001/29, znenie článku 4 tejto smernice bráni jej uplatneniu na diela sprístupnené verejnosti stiahnutím on‑line. Tento článok zavádza v prospech autorov právo udeliť súhlas alebo zakázať šírenie ich diel „predajom alebo iným spôsobom“. Súdny dvor mal príležitosť spresniť, že pod výrazom „iným spôsobom“ treba chápať výlučne prevod vlastníctva.(23) Šírenie teda znamená prevod vlastníctva k predmetnému exempláru diela buď predajom, alebo iným spôsobom. V súvislosti s digitálnym súborom je však ťažké hovoriť o vlastníctve.(24) Tento súbor je nehmotný, a teda nepredstavuje majetok v zmysle občianskeho práva. Súbor sa dá skôr pripodobniť k čistej informácii. Túto informáciu môžu chrániť rôzne práva, nie však majetkové právo.
44. Navyše na prevod vlastníctva je v každom zmluvnom prípade potrebný najmä súhlas dvoch účastníkov tohto plnenia, z ktorých jeden postupuje druhému všetky práva k predmetu vlastníctva. V realite sprístupňovania diel stiahnutím on‑line však existuje množstvo dohovorov upravujúcich práva a povinnosti zmluvných strán. Na tieto dohovory sa vzťahuje zmluvná voľnosť a nemyslím si, že prípadné uznanie pravidla vyčerpania práva na šírenie by túto voľnosť mohlo obmedziť. Na rozdiel od situácie, ktorá prevláda v prípade hmotných predmetov, tak v prípade nehmotných diel dodávaných on‑line nikdy nebude ľahké s istotou konštatovať, či došlo alebo nedošlo k prevodu vlastníctva, a teda k vyčerpaniu práva na šírenie, lebo zmluvné strany si môžu podmienky používania rozmnoženiny diela určiť rozličným spôsobom.
45. Nakoniec právo na rozmnožovanie stanovené v článku 2 smernice 2001/29 podľa môjho názoru bráni aj uznaniu pravidla vyčerpania práva na šírenie, pokiaľ ide o diela dodávané stiahnutím on‑line.
46. Každé stiahnutie digitálneho súboru totiž spočíva vo vytvorení kópie uvedeného súboru v počítači príjemcu. Vytvorenie tejto kópie však predstavuje rozmnožovanie, ktoré podlieha výhradnému právu nositeľa autorského práva k dielu obsiahnutému v dotknutom súbore. Jasne to vyplýva z veľmi širokej formulácie článku 2 smernice 2001/29, ktorý sa vzťahuje na rozmnožovanie „akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou“.(25) Tento prístup potvrdzuje druhá veta spoločného vyhlásenia k článku 1 ods. 4 WCT, podľa ktorej „… uloženie chráneného diela v digitálnej forme na elektronickom médiu predstavuje rozmnožovanie v zmysle článku 9 Bernského dohovoru[(26)]“.
47. V prípade dodania diel stiahnutím on‑line dochádza k vytvoreniu rozmnoženiny diela pôvodným nadobúdateľom so súhlasom nositeľa autorského práva, čo je nevyhnutný prvok tejto formy sprístupnenia verejnosti. Tento súhlas sa však nevzťahuje na rozmnožovanie potrebné na následný prenos v prípade ďalšieho predaja rozmnoženiny diela.
48. Takéto rozmnožovanie sa nedá chápať ani v tom zmysle, že sa naň vzťahuje pravidlo vyčerpania práva na šírenie. Taký záver by totiž znamenal uznanie vyčerpania práva na rozmnožovanie. Toto právo sa však nemôže vyčerpať. Každé rozmnoženie, ktoré sprevádza ďalší predaj diela v digitálnej podobe, tak musí byť povolené nositeľom výhradného práva na rozmnožovanie alebo sa naň musí vzťahovať výnimka z tohto výhradného práva.(27)
49. Navyše na vytváranie takýchto rozmnoženín sa nevzťahuje nijaká z výnimiek z práva na rozmnožovanie uvedených v článku 5 smernice 2001/29. Predovšetkým sa naň nevzťahuje výnimka platná pre prechodné alebo náhodné rozmnožovanie, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou technologického procesu a ktoré upravuje článok 5 ods. 1 tejto smernice. Takéto rozmnožovanie totiž po prvé nemá dočasnú ani prechodnú povahu, lebo rozmnoženiny majú zostať v počítači príjemcu, do ktorého boli stiahnuté.(28) Aj keby bola pôvodná rozmnoženina vytvorená stiahnutím následne vymazaná, prechodnú povahu nemá konečné rozmnožovanie, ale nanajvýš znásobenie rozmnoženín. Po druhé sa o týchto úkonoch rozmnožovania nedá tvrdiť, že nemajú samostatný ekonomický význam, ako si to vyžaduje toto ustanovenie. Naopak, cieľom stiahnutia je práve vytvorenie rozmnoženiny digitálneho súboru (obsahujúceho dotknuté dielo) v počítači príjemcu. Práve v úkone rozmnožovania teda spočíva základný ekonomický význam celého postupu.
50. Na záver chcem uviesť, že jednotlivé ustanovenia smernice 2001/29 vykladané z hľadiska odôvodnení tejto smernice, ako aj príslušných ustanovení WCT, podľa môjho názoru neumožňujú výklad, podľa ktorého sa na dodávanie diel chránených autorským právom stiahnutím on‑line vzťahuje právo na šírenie stanovené v článku 4 tejto smernice a pravidlo jeho vyčerpania.
51. Toto konštatovanie podľa môjho názoru nie je spochybnené závermi vyplývajúcimi z judikatúry Súdneho dvora.
Judikatúra
52. Súdny dvor už mal príležitosť vyjadriť sa k veciam, ktorých predmetom boli právne problémy podobné tým, o ktoré ide v prejednávanej veci. Samozrejme, ako prvá napadne vec, v ktorej bol vydaný rozsudok UsedSoft.(29)
Počítačové programy
53. Táto vec sa týkala otázky, či sa dodaním rozmnoženiny počítačového programu stiahnutím on‑line, ku ktorej je pripojená časovo neobmedzená licencia na používanie tohto programu, vyčerpá právo na šírenie tejto rozmnoženiny v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice 2009/24/ES.(30)
54. Je pravda, že niektoré konštatovania, ktoré Súdny dvor uviedol v rozsudku UsedSoft,(31) by mohli svedčiť v prospech uznania uplatniteľnosti pravidla vyčerpania práva na šírenie nielen v prípade dodania počítačových programov stiahnutím, ale aj v prípade dodania všetkých kategórií diel chránených autorským právom.
55. Súdny dvor tak rozhodol, že prenos rozmnoženiny počítačového programu, či už na hmotnom nosiči alebo stiahnutím, sprevádzaný časovo neobmedzenou licenciou na používanie tohto programu, sa rovná prevodu vlastníctva tejto rozmnoženiny, a teda jej predaju v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 2009/24.(32) Podľa Súdneho dvora by akýkoľvek iný výklad umožňoval nositeľom autorských práv k počítačovým programom obchádzať pravidlo vyčerpania práva na šírenie a ohroziť jeho potrebný účinok tým, že by jednoducho zmluvu nenazvali „kúpnou“, ale „licenčnou“.(33) Navyše pokiaľ ide o právo na verejný prenos upravené v článku 3 smernice 2001/29, Súdny dvor rozhodol, že prevodom majetkového práva k rozmnoženine počítačového programu sa akt verejného prenosu zmení na akt šírenia v zmysle článku 4 tejto smernice, čo vedie k vyčerpaniu práva na šírenie podľa článku 4 ods. 2 uvedenej smernice.(34) Súdny dvor nakoniec konštatoval, že z hospodárskeho pohľadu je prenos kópie počítačového programu prostredníctvom internetu z funkčného hľadiska rovnocenný s odovzdaním hmotného nosiča.(35)
56. Treba však konštatovať, že tieto tvrdenia Súdneho dvora súvisia s osobitným právnym predpisom, ktorý predstavuje lex specialis vo vzťahu k smernici 2001/29(36) a týka sa veľmi špecifickej kategórie diel, ktorými sú počítačové programy.
57. Je pravda, že podľa článku 1 ods. 1 smernice 2009/24, ktorý odráža článok 4 WCT, sú počítačové programy chránené ako literárne diela. Podľa môjho názoru však tieto ustanovenia odrážajú skôr vôľu autorov WCT a následne normotvorcu Únie nevytvoriť samostatnú kategóriu diel než skutočnú podobnosť medzi počítačovými programami a literárnymi dielami. Počítačové programy sú totiž sekvenciami pokynov, ktoré má vykonať stroj (počítač). Počítačový program sa síce dá vyjadriť v jazyku zrozumiteľnom pre človeka, prinajmenšom pre osoby s určitou kvalifikáciou (zdrojový kód), to však nie je jeho účel. Jeho účelom je to, aby ho pochopil a vykonal stroj, pričom pre používateľa programu nemá význam čítanie programu, ale fungovanie tohto stroja. Čítanie riadkov kódu určitého programu by bolo pre používateľa rovnako užitočné, ako keby vypil pohár nafty namiesto toho, aby ju nalial do nádrže svojho auta. Počítačový program je tak skôr nástrojom ako dielom v pravom zmysle slova. Z toho vyplývajú určité osobitosti počítačového programu ako predmetu ochrany autorským právom, ktoré odôvodňujú špecifické zaobchádzanie s ním z pohľadu zákona.
58. Po prvé je tak na používanie počítačového programu potrebné jeho nahratie do počítača, v ktorom má fungovať. Z tohto pohľadu je úplne jedno, či je tento program šírený na hmotnom nosiči (napríklad CD‑ROM) alebo stiahnutím, lebo rozmnoženina programu musí byť v každom prípade nahratá do počítača bez ohľadu na to, či sa nachádza alebo nenachádza na hmotnom nosiči; nedá sa používať ako taká. Neplatí to pre iné kategórie diel, akými sú, samozrejme, knihy, ale aj diela na optických diskoch (CD alebo DVD), ktoré na rozdiel od stiahnutých diel nemusia prejsť cez počítač.
59. Po druhé keďže počítačový program je nástrojom, často si vyžaduje doplnkové služby údržby a aktualizácie, ktoré sú za normálnych okolností súčasťou používateľskej zmluvy, ktorá sa nazýva „licencia“. Existencia takej licencie je nezávislá od toho, akým spôsobom – hmotným alebo nehmotným – bol program sprístupnený. Práve z tohto dôvodu musel Súdny dvor použiť širokú definíciu pojmu „predaj“.(37) V opačnom prípade by sa dalo každé dodanie počítačového programu, či už stiahnutím alebo na hmotnom nosiči, považovať za licenciu, a teda by nikdy nedošlo k vyčerpaniu práva na šírenie, čo by ohrozilo potrebný účinok článku 4 ods. 2 smernice 2009/24. Naopak, v prípade ďalších kategórií diel sprístupnenie na hmotnom nosiči za normálnych okolností nie je sprevádzané licenciou, ako to môže byť v prípade dodania stiahnutím.
60. Na základe týchto dvoch špecifických aspektov počítačových programov Súdny dvor konštatoval, že z hospodárskeho pohľadu je dodanie stiahnutím z funkčného hľadiska rovnocenné s dodaním na hmotnom nosiči.(38) V prípade ďalších kategórií diel je síce ich prvotný účel, t. j. oboznámenie sa s dielom, rovnaký bez ohľadu na spôsob ich dodania používateľom, spôsob oboznámenia sa však môže byť odlišný v závislosti od formy uloženia diela (digitálna alebo analógová) a od dodania.
61. Po tretie v prípade literárnych, hudobných alebo kinematografických diel sa účel často takpovediac vyčerpá po jedinom prečítaní, vypočutí alebo prezretí. Používateľ je teda pripravený zbaviť sa po tomto prvotnom oboznámení svojej rozmnoženiny diela, lebo plne uspokojil svoje potreby v súvislosti s dielom. Neplatí to v prípade počítačového programu, ktorý je zvyčajne určený na dlhodobé používanie. Pri počítačových programoch je teda v porovnaní s dielami patriacimi do iných kategórií omnoho menej pravdepodobné, že budú rýchlo uvedené do obehu na trhu s použitými programami.
62. Navyše ako nástroje patriace do odvetvia, v ktorom je technický pokrok zvlášť rýchly, majú počítačové programy tendenciu rýchlo zostarnúť napriek prípadným aktualizáciám. Ak chce teda používateľ ďalej predať svoju rozmnoženinu počítačového programu, dá sa predpokladať, že už pre neho nie je užitočná, a to často z dôvodu svojej (relatívnej) zastaranosti. Zároveň teda bude menej užitočné kúpiť si použitý program než nový program, ktorý je z technického hľadiska plne aktuálny. Dá sa povedať, že pokles hodnoty, ktorému podliehajú literárne, hudobné alebo kinematografické diela na hmotnom nosiči z dôvodu opotrebenia tohto hmotného nosiča, má svoj náprotivok pri počítačových programoch v dôsledku technickej zastaranosti. Naopak, literárne, hudobné alebo kinematografické diela bez hmotného nosiča si v plnom rozsahu zachovávajú svoju užitočnosť bez ohľadu na plynutie času a počet po sebe idúcich nadobúdateľov. Trh s použitými nehmotnými rozmnoženinami literárnych a iných diel sa tak môže záujmov nositeľov autorských práv dotknúť omnoho viac než trh s použitými počítačovými programami.
63. Súdny dvor teda skúmal otázku vyčerpania práva na šírenie počítačových programov v prípade dodania stiahnutím z hľadiska špecifických okolností súvisiacich s touto kategóriou diel, ktoré sa líšia od literárnych, hudobných alebo kinematografických diel. K týmto skutkovým odlišnostiam treba pripočítať normatívne rozdiely medzi smernicou 2009/24 a smernicou 2001/29.
64. Po prvé smernica 2009/24 neupravuje pre autorov počítačových programov výhradné právo povoliť alebo zakázať verejný prenos alebo sprístupnenie verejnosti. Jedinými právami, ktoré upravuje táto smernica, sú právo na rozmnožovanie, právo na zmenu a právo robiť alebo povoľovať „akúkoľvek formu verejného rozširovania“ originálu alebo rozmnoženiny počítačového programu.(39) Súdny dvor tak musel konštatovať, že na dodanie počítačového programu stiahnutím on‑line sa vzťahuje právo šírenia v zmysle smernice 2009/24; v opačnom prípade by musel pripustiť, že právna úprava špeciálne vytvorená pre počítačové programy nepriznáva výhradné právo v súvislosti s najrozšírenejším technickým spôsobom ich dodania, ktorým je v súčasnosti stiahnutie. Uplatnenie práva na verejný prenos upraveného v smernici 2001/29 by spochybnilo povahu smernice 2009/24 ako lex specialis(40) a jej podrobné pravidlá prispôsobené osobitostiam počítačových programov ako predmetu ochrany.(41)
65. Po druhé na rozdiel od smernice 2001/29 smernica 2009/24 neobsahuje nič, čo by naznačovalo, že vyčerpanie práva na rozširovanie výslovne upraveného v jej článku 4 ods. 2 by sa obmedzovalo na rozmnoženiny, ktoré sa nachádzajú na hmotnom nosiči.(42)
66. Nakoniec po tretie článok 5 ods. 1 smernice 2009/24 obsahuje výnimku z práva na rozmnožovanie pre úkony „potrebné na použitie počítačového programu oprávneným nadobúdateľom v súlade so zamýšľaným účelom“. Na základe tohto ustanovenia mohol Súdny dvor rozhodnúť, že nadobúdateľ použitého počítačového programu môže z neho vyhotoviť rozmnoženinu potrebnú na jeho stiahnutie bez porušenia výhradného práva autora tohto programu.(43) Smernica 2001/29 však neobsahuje nijakú obdobnú výnimku.(44)
67. V prejednávanej veci spoločnosť Tom Kabinet tvrdí, že elektronická kniha predstavuje počítačový program, v dôsledku čoho by sa na ňu mal priamo uplatniť rozsudok UsedSoft. Toto tvrdenie však nemožno prijať. Elektronická kniha nie je počítačový program, t. j. súbor pokynov na vykonávanie určitých operácií pre počítač, ale digitálny súbor obsahujúci údaje, ktoré má počítač spracovať. Nie je teda nijaký dôvod na to, aby sa na ňu uplatnila osobitná právna úprava určená pre počítačové programy v zmysle výkladu Súdneho dvora. Navyše elektronická kniha je chránená autorským právom nie ako obyčajný digitálny súbor, ale pre svoj obsah, t. j. literárne dielo, ktoré obsahuje. Na túto ochranu sa však vzťahuje smernica 2001/29.
Výpožička elektronických kníh
68. V rozsudku Vereniging Openbare Bibliotheken(45) Súdny dvor rozhodol, že právo na vypožičanie upravené v článku 3 smernice 2006/115/ES,(46) ako aj výnimka z práva na verejné vypožičanie upravená v článku 6 tejto smernice sa uplatnia na elektronické knihy. Rovnako ako článok 4 smernice 2001/29 však aj článok 3 ods. 1 písm. a) smernice 2006/115 odkazuje na originál a na rozmnoženiny diela. Dalo by sa teda tvrdiť, že existuje analógia medzi vypožičaním elektronických kníh a ich šírením, keďže oba tieto úkony vlastne spočívajú v stiahnutí digitálnej rozmnoženiny.
69. Riešenie prijaté Súdnym dvorom v rozsudku Vereniging Openbare Bibliotheken(47) však bolo vypracované v právnom prostredí, ktoré sa odlišovalo od prejednávanej veci. Právo na vypožičanie – na rozdiel od práva na nájom, ktoré je rovnako upravené v článku 3 smernice 2006/115, a tiež na rozdiel od práva na šírenie, o ktoré ide v prejednávanej veci – totiž nepatrí do pôsobnosti WCT. Súdny dvor osobitne podčiarkol tento rozdiel a konštatoval, že WCT nebráni výkladu smernice 2006/115, podľa ktorého vypožičanie elektronických kníh patrí do pôsobnosti výpožičného práva.(48) Rovnaký záver však nie je možný v súvislosti s právom na šírenie.(49)
70. Navyše cieľ výnimky z práva na verejné vypožičanie stanovenej v článku 6 smernice 2006/115 súvisí s verejnou politikou a je potrebná náhrada pre autorov. Neplatí to pre pravidlo vyčerpania práva na šírenie, ktorého odôvodnenie má úplne inú povahu a súvisí s vlastníctvom a obchodom s hmotnými predmetmi obsahujúcimi chránené diela.
71. Naopak, spoločnosť Tom Kabinet správne poukazuje na to, že Súdny dvor podľa všetkého prijal vyčerpanie práva na šírenie v súvislosti s elektronickými knihami, keď v odpovedi na druhú otázku vo veci Vereniging Openbare Bibliotheken rozhodol, že „článok 6 smernice 2006/115 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát podmienil uplatnenie článku 6 ods. 1 smernice 2006/115 splnením podmienky, aby rozmnoženina knihy v digitálnej forme sprístupnená verejnou knižnicou bola nositeľom práva verejného šírenia alebo s jeho súhlasom uvedená na trh prvým predajom alebo iným prvým prevodom vlastníctva tejto rozmnoženiny v rámci Európskej únie v zmysle článku 4 ods. 2 smernice [2001/29]“.(50)
72. Taká podmienka by totiž nemala veľký zmysel bez uznania uplatniteľnosti práva šírenia a pravidla jeho vyčerpania na nehmotné rozmnoženiny elektronických kníh. Pred dodaním do knižnice by bolo potrebné uložiť rozmnoženinu na hmotný nosič, čo by nemalo z hospodárskeho hľadiska nijaký zmysel a bolo by to v rozpore so zvyklosťami na trhu, lebo elektronické knihy sa bežne dodávajú stiahnutím. Keby Súdny dvor v prejednávanej veci rozhodol, že právo na šírenie sa nevzťahuje na dodávanie diel stiahnutím, táto podmienka by nemala nijaký zmysel. Nemyslím si však, že toto jediné tvrdenie Súdneho dvora vo veci Vereniging Openbare Bibliotheken by mohlo určovať riešenie v prejednávanej veci.
Internetové prepojenia
73. Právo na verejný prenos sa v zásade nevyčerpá.(51) Súdny dvor však rozhodol, že v internetovom prostredí niektoré úkony, ktoré by mohli patriť do pôsobnosti tohto práva, nepodliehajú súhlasu nositeľa práva. Ide hypertextové prepojenia,(52) ako aj o prepojenia využívajúce techniku nazývanú „framing“,(53) ktoré používateľa nasmerujú k obsahom voľne prístupným na internete so súhlasom nositeľa autorského práva. Podľa Súdneho dvora si tieto úkony šírenia využívajúce rovnaký technický prostriedok ako pôvodné šírenie (internet) a určené rovnakej verejnosti (všetci používatelia internetu) nevyžadujú samostatné povolenie zo strany nositeľov autorských práv.(54) V právnej náuke sa táto judikatúra dokonca považovala za posvätenie vyčerpania práva na verejný prenos.(55)
74. Nebudem polemizovať o jej účinkoch a o dôvodnosti názorov právnej náuky, ale poukážem na to, že túto judikatúru v každom prípade nemožno analogicky uplatniť na sprístupnenie diel verejnosti stiahnutím.
75. Po prvé je totiž judikatúra týkajúca sa internetových prepojení založená na predpoklade, že keď nositeľ autorského práva voľne sprístupní obsah na internete, berie do úvahy skutočnosť, že k nemu potenciálne môže mať prístup každý používateľ internetu.(56) To však nie je prípad stiahnutia. Keďže nositeľ autorského práva spoplatňuje každé nadobudnutie digitálnej rozmnoženiny diela, ako cieľovú skupinu sprístupnenia berie do úvahy len používateľov, ktorí zaplatili cenu rozmnoženiny diela, a nie následných používateľov, ktorí túto cenu nezaplatili alebo ju zaplatili inej osobe než nositeľovi práv.(57) Každé následné dodanie takej rozmnoženiny treba preto považovať za nový verejný prenos.
76. Po druhé v prípade internetových prepojení síce ide o prenos, ale tento prenos je druhotný v tom zmysle, že závisí od pôvodného prenosu. Ak sa nositeľ autorského práva rozhodne stiahnuť svoje dielo z internetu, prepojenie prestane fungovať. Jeho fungovanie teda závisí od vôle nositeľa práv. Naopak, v prípade stiahnutia nositeľ autorského práva s výnimkou osobitných technických opatrení stráca faktickú kontrolu nad rozmnoženinou svojho diela po jej stiahnutí používateľom. Jediným prostriedkom kontroly je preňho právna kontrola vyplývajúca z jeho výhradného práva.
Záverečné poznámky
77. Vyššie uvedené úvahy zhrniem tak, že Súdny dvor síce vo svojej judikatúre urobil určité pokroky v zmysle uznania vyčerpania autorských práv v digitálnom prostredí, neplynie však z toho potreba uznať také vyčerpanie za okolností prejednávanej veci.
78. Je pravda, že táto judikatúra Súdneho dvora môže vyvolávať dojem zložitosti a nesúdržnosti a že by bolo lákavé zjednodušiť právnu situáciu uznaním pravidla vyčerpania práva na šírenie v digitálnom prostredí pre všetky kategórie diel.(58) Ja som však presvedčený, že vzhľadom na neexistenciu úplnej právnej úpravy legislatívnou cestou, čo sa týka tohto pravidla, sú rôznorodé riešenia v judikatúre opodstatnené a dokonca nevyhnutné, pokiaľ ide o rozličné skutkové situácie, na ktoré sa vzťahujú rôzne legislatívne akty sledujúce špecifické ciele. Podľa môjho názoru uznanie pravidla vyčerpania v judikatúre nemôže byť založené len na úsilí o súdržnosť.
Rovnováha dotknutých záujmov
79. Ako som uviedol v úvode týchto návrhov, digitalizácia obsahov vrátane digitalizácie diel chránených autorským právom a predovšetkým rozvoj nových spôsobov ich dodávania používateľom, ktoré umožňuje internet, rozbúrili rovnováhu, ktorá existovala v analógovom prostredí medzi záujmami nositeľov autorských práv na jednej strane a záujmami používateľov týchto diel na druhej strane. Pravidlo vyčerpania práva na šírenie je jedným z nástrojov prispievajúcich k udržaniu tejto rovnováhy. Otázka znie, či si rovnováha dotknutých záujmov vyžaduje uplatnenie tohto pravidla aj v prípade dodávania diel stiahnutím.
80. Mnohé tvrdenia uvedené v právnej náuke hovoria v prospech tohto uplatnenia.(59)
81. Po prvé existencia trhov s použitými rozmnoženinami posilňuje hospodársku súťaž, znižuje ceny a prispieva k lepšej dostupnosti tovarov, čo má pre spotrebiteľa jednoznačné výhody. Použité nehmotné digitálne rozmnoženiny sú na rozdiel od hmotných rozmnoženín dokonalou náhradou za nové exempláre, takže táto hospodárska súťaž je ešte silnejšia.
82. Po druhé dostupnosť použitých rozmnoženín diel za nízke ceny podporuje inovácie na strane nositeľov autorských práv (s cieľom konkurovať ponukám použitých rozmnoženín, pozri predchádzajúci bod) i na strane používateľov, ako aj tretích osôb, akými sú platformy obchodov on‑line.
83. Po tretie skutočnosť, že nositelia autorských práv nemôžu z dôvodu vyčerpania práva na šírenie kontrolovať používanie a osud rozmnoženiny diela, posilňuje ochranu súkromného života používateľov. Dodávanie diel stiahnutím totiž umožňuje distribútorom poznať nielen totožnosť každého nadobúdateľa, ale aj zbierať informácie o spôsobe, akým dielo používa. Distribútori elektronických kníh sa najmä môžu dozvedieť, či si čitateľ knihu prečítal až do konca alebo či si k nej urobil poznámky. Kontrola, ktorú majú distribútori nad stiahnutými rozmnoženinami, im umožňuje aj vypovedať zmluvu, v dôsledku čoho sa rozmnoženina, ktorú si používateľ údajne „kúpil“, stane nepoužiteľnou.
84. Nakoniec po štvrté by vyčerpanie práva šírenia umožnilo zabrániť protisúťažným postupom spočívajúcim v napojení používateľov na distribútorov tým, že sa zvýšia náklady na zmenu distribútora. Tieto postupy opäť vidno na trhu s elektronickými knihami najmä vtedy, keď je nadobudnutie a používanie takej knihy podmienené napríklad otvorením účtu u distribútora a držbou čítačky distribuovanej tou istou spoločnosťou.
85. Niektoré z týchto tvrdení sa však týkajú aspektov všeobecnej hospodárskej politiky (úroveň cien, hospodárska súťaž, inovácie), ktoré síce normotvorca môže vziať do úvahy, no podľa môjho názoru by sa nimi nemali riadiť rozhodnutia prijaté v judikatúre.
86. Naopak, iné tvrdenia sa netýkajú správania nositeľov autorských práv, ale distribútorov diel. Uznanie vyčerpania práva na šírenie s cieľom čeliť takému správaniu by teda znamenalo obmedzenie autorských práv z dôvodov, ktoré nesúvisia s rovnováhou medzi týmito právami a právami používateľov. Inými slovami, autorské právo by slúžilo ako faktor na nápravu údajného nesprávneho fungovania trhu s dielami.
87. Rovnako mám pochybnosti o tom, že pravidlo vyčerpania práva na šírenie je samo osebe schopné vyriešiť vyššie uvedené problémy. Ak by totiž na základe tohto pravidla nadobúdateľ nehmotnej rozmnoženiny diela mohol túto rozmnoženinu ďalej predať, nemalo by to automaticky za následok neplatnosť všetkých zmluvných podmienok používania rozmnoženiny.(60) Napokon nie je vôbec isté, že používatelia by sa ich chceli vždy zbaviť. Distribútori totiž k týmto obmedzeniam a zásahom do súkromného života pridávajú aj výhody pre používateľov, ktorí si môžu zvoliť, či strpia jedny, aby mohli profitovať z druhých.
88. Navyše existujú aj dôležité tvrdenia proti uplatneniu pravidla vyčerpania práva na šírenie na dodávanie diel stiahnutím.
89. Po prvé ako som už uviedol, nehmotné digitálne rozmnoženiny sa používaním neopotrebujú, takže použité rozmnoženiny sú dokonalou náhradou za nové rozmnoženiny. K tomu treba pripočítať jednoduchú výmenu takých rozmnoženín, ktorá si nevyžaduje dodatočné úsilie ani náklady. Súbežný trh s použitými rozmnoženinami teda môže mať na záujmy nositeľov autorských práv omnoho významnejší vplyv ako trh s použitými hmotnými predmetmi.
90. Spor vo veci samej to výborne ilustruje. Ako pripustil zástupca spoločnosti Tom Kabinet na pojednávaní, stáva sa, že spoločnosť ďalej predáva elektronické knihy za cenu nižšiu, než je nadobúdacia cena. Rentabilnosť takého postupu spočíva v tom, že používatelia jej internetovej stránky sú vyzývaní k tomu, aby spoločnosti Tom Kabinet po prečítaní spätne odpredali elektronické knihy, ktoré si od nej kúpili a ktoré môže následne ponúknuť ďalším zákazníkom. Niekoľko po sebe uskutočnených spätných predajov a kúp tak spoločnosti Tom Kabinet umožňuje udržať si rentabilitu svojej činnosti, ktorej jediný náklad predstavuje prvé nadobudnutie elektronickej knihy.
91. Pre nositeľov autorských práv z toho plynú dve riziká. Prvým je konkurencia rozmnoženín rovnakej kvality ponúkaných za zlomok ceny v porovnaní s pôvodným trhom a druhým je nekontrolované znásobovanie počtu rozmnoženín v obehu. Viacnásobné transakcie s jednou digitálnou rozmnoženinou diela v priebehu krátkeho obdobia sa totiž v praxi rovnajú znásobeniu počtu rozmnoženín. Platí to najmä vtedy, keď sú potreby používateľov, ako je to často v prípade kníh, uspokojené po jedinom prečítaní.(61)
92. Po druhé existuje tentoraz reálne riziko znásobovania v dôsledku toho, že stiahnutie spočíva v uložení kópie v počítači príjemcu. Predávajúci je síce v zásade po stiahnutí povinný vymazať svoju kópiu, dodržiavanie tejto povinnosti sa však ťažko kontroluje najmä v prípade súkromných osôb.(62)
93. Iste, tento problém súvisí skôr s digitalizáciou než so sťahovaním on‑line. Majiteľ totiž môže rozmnožiť svoju digitálnu rozmnoženinu na hmotnom nosiči (čo je úplne legálny úkon podliehajúci výnimke súkromnej rozmnoženiny), pričom tento používateľ následne ďalej predá hmotnú rozmnoženinu v súlade s pravidlom vyčerpania. Také konanie síce nie je veľmi čestné, bolo by však ťažké označiť ho za protizákonné. Jeho zákaz by bolo navyše ťažké uplatniť bez zásahu do súkromnej sféry používateľa. Neplatí to však pre všetky kategórie diel, najmä nie pre knihy,(63) a ďalší predaj hmotnej rozmnoženiny si vyžaduje znášanie istých nákladov (napríklad na poštovné), ktoré v prípade výmeny nehmotných tovarov neexistujú.
94. Po tretie nie je isté, či by po povolení obchodovania s použitými digitálnymi rozmnoženinami bolo vždy ľahké alebo možné rozlišovať medzi legálnymi rozmnoženinami, t. j. nadobudnutými v súlade so zákonom a následne predanými v súlade s pravidlami, a nelegálnymi rozmnoženinami. Iste, profesionálne platformy môžu používať technické prostriedky na to, aby si to overili, ako to podľa informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania robí aj spoločnosť Tom Kabinet. Dá sa však pochybovať o tom, že rovnaké úsilie by vynaložili aj jednotlivci. Uznanie pravidla vyčerpania práva na šírenie nehmotných rozmnožením by tak mohlo prispieť k rozvoju pirátskych kópií a sťažiť uplatňovanie opatrení určených na boj proti takým kópiám.
95. Nakoniec treba pamätať na to, že stiahnutie s právom na trvalé užívanie ako spôsob dodávania obsahov on‑line sa stáva minulosťou. Objavili sa nové spôsoby prístupu, akým je „streaming“ alebo predplatený prístup, a majú ich vo veľkej obľube nielen nositelia autorských práv a distribútori, ale aj používatelia. Tieto nové formy prístupu totiž na jednej strane zabezpečujú nositeľom autorských práv a distribútorom vyššie príjmy a na druhej strane poskytujú používateľom flexibilnejší prístup k omnoho vyššiemu množstvu obsahov. Je pravda, že tieto nové formy prístupu sa v prvom rade netýkajú elektronických kníh: je ťažké predstaviť si streaming knihy. Riešenia, v rámci ktorých používateľ za cenu mesačného alebo ročného predplatného získa prístup k celej knižnici elektronických kníh, však už existujú. Tento prístup si síce stále vyžaduje stiahnutie knihy, neplatí sa však za každý stiahnutý predmet, a teda sa v tomto prípade dá sotva hovoriť o „predaji“. Predaj rozmnoženiny diela je však podmienkou vyčerpania práva na šírenie.
96. Súdny dvor by teda uznaním pravidla vyčerpania práva na šírenie v prostredí internetu vyriešil problém, ktorý si vlastne riešenie nevyžaduje a vo veľkej miere patrí do minulosti.
97. Na základe týchto úvah konštatujem, že síce existujú pádne dôvody na uznanie pravidla vyčerpania práva na šírenie v prípade stiahnutia, iné, prinajmenšom rovnako pádne dôvody mu však bránia. Rovnováha jednotlivých dotknutých záujmov teda nespôsobuje naklonenie ručičky váh v inom smere, než vyplýva zo znenia platných ustanovení.
Návrh
98. Na základe predchádzajúcich úvah konštatujem, že tvrdenia právnej i teleologickej povahy svedčia v prospech uznania pravidla vyčerpania práva na šírenie, pokiaľ ide o diela dodané na trvalé užívanie stiahnutím on‑line.(64) Predovšetkým trvalá držba rozmnoženiny takého diela používateľom preukazuje podobnosť tohto spôsobu dodania so šírením hmotných rozmnoženín. Napriek tomu sa domnievam, že vzhľadom na súčasný stav práva Únie by mali prevládať tvrdenia v opačnom zmysle. Ide najmä o tvrdenia uvedené v bodoch 36 až 49 vyššie, ktoré sa týkajú jasnej vôle normotvorcu Únie, aby sa na sťahovanie vzťahovalo právo na verejný prenos, obmedzenia práva šírenia na úkony prevodu vlastníctva k rozmnoženine a práva na rozmnožovanie. Tieto právne argumenty sú podporené úvahami teleologickej povahy uvedenými v bodoch 89 až 96 vyššie.
99. Z tohto dôvodu navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Rechtbank Den Haag (súd Haag, Holandsko), takto:
Článok 3 ods. 1 a článok 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti sa majú vykladať v tom zmysle, že na dodanie elektronických kníh na trvalé užívanie stiahnutím on‑line sa nevzťahuje právo na šírenie v zmysle článku 4 tejto smernice, ale právo na verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 uvedenej smernice.