Spojené veci T‑407/06 a T‑408/06

Zhejiang Aokang Shoes Co., Ltd,
a Wenzhou Taima Shoes Co., Ltd,

proti

Rade Európskej únie

„Dumping – Dovoz obuvi so zvrškom z usne s pôvodom v Číne a vo Vietname – Štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve – Individuálny prístup – Výber vzorky – Právo na obhajobu – Rovnosť zaobchádzania – Ujma – Legitímna dôvera – Povinnosť odôvodnenia“

Abstrakt rozsudku

1.      Spoločná obchodná politika – Obrana proti dumpingovým praktikám – Dumpingové rozpätie – Určenie normálnej hodnoty – Výber vzorky

(Nariadenie Rady č. 384/96, článok 9 ods. 6 a článok 17 ods. 1, 2 a 3)

2.      Spoločná obchodná politika – Obrana proti dumpingovým praktikám – Dumpingové rozpätie – Určenie normálnej hodnoty – Dovozy z krajín s iným ako trhovým hospodárstvom uvedené v článku 2 ods. 7 písm. b) nariadenia č. 384/96 – Výber vzorky

[Nariadenie Rady č. 384/96, článok 2 ods. 7 písm. b), článok 9 ods. 6 a článok 17 ods. 1 a 3]

3.      Spoločná obchodná politika – Obrana proti dumpingovým praktikám – Antidumpingové konanie – Právo na obhajobu – Poskytnutie konečných informácií Komisiou podnikom

(Nariadenie Rady č. 384/96, článok 20 ods. 2 a 4)

4.      Právo Spoločenstva – Zásady – Právo na obhajobu – Dodržiavanie v rámci správnych konaní – Antidumping – Povinnosť inštitúcií zabezpečiť informovanie dotknutých podnikov – Dodatočný dokument o konečných informáciách

(Nariadenie Rady č. 384/96, článok 20 ods. 5)

5.      Spoločná obchodná politika – Obrana proti dumpingovým praktikám – Ujma – Doba, ktorá sa má zohľadniť

(Nariadenie Rady č. 384/96, článok 3 ods. 2)

1.      Podľa znenia článku 17 ods. 1 a 3 základného antidumpingového nariadenia č. 384/96 je použitie výberu vzorky ako techniky umožňujúcej zvládnuť značné množstvo sťažovateľov, vývozcov, dovozcov, druhov výrobkov alebo transakcií obmedzením prešetrovania. Takýto prístup potvrdzuje aj článok 9 ods. 6 tohto základného nariadenia, podľa ktorého výrobcovia, ktorí nie sú súčasťou vzorky, nie sú zahrnutí do prešetrovania.

Základné nariadenie však stanovuje, že ak sa uplatní takéto obmedzenie, inštitúcie Spoločenstva musia splniť dve povinnosti. Najskôr musí byť vzorka reprezentatívna v zmysle článku 17 ods. 1 a 2 uvedeného základného nariadenia. Následne článok 9 ods. 6 tohto nariadenia stanovuje, že dumpingové rozpätie stanovené pre výrobcov, ktorí nie sú súčasťou vzorky, nesmie presahovať vážené priemerné dumpingové rozpätie stanovené pre subjekty, ktoré sú súčasťou vzorky.

(pozri body 83, 84)

2.      V prípade uplatnenia techniky výberu vzorky, ako je upravená v článku 17 základného antidumpingového nariadenia č. 384/96, výrobcovia, ktorí nie sú súčasťou vzorky, nemôžu žiadať o výpočet individuálneho dumpingového rozpätia, ktoré predpokladá prijatie žiadosti o štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve alebo o individuálne zaobchádzanie, pokiaľ ide o krajiny dotknuté článkom 2 ods. 7 písm. b) uvedeného základného nariadenia, alebo na základe článku 17 ods. 3 tohto nariadenia. Toto posledné ustanovenie však dáva Komisii právomoc posúdiť, či vzhľadom na počet takýchto žiadostí ich preskúmanie nenáležite sťažuje jej úlohu a bráni včasnému skončeniu prešetrovania.

Z toho vyplýva, že základné antidumpingové nariadenie nepriznáva subjektom, ktoré nie sú súčasťou vzorky, bezpodmienečné právo na prospech z výpočtu individuálneho dumpingového rozpätia. Prijatie takejto žiadosti totiž závisí od rozhodnutia Komisie týkajúceho sa uplatnenia článku 17 ods. 3 tohto základného nariadenia. Okrem toho priznanie takého štatútu alebo zaobchádzania slúži podľa článku 2 ods. 7 písm. b) tohto nariadenia len na stanovenie metódy výpočtu normálnej hodnoty na účely výpočtu individuálnych dumpingových rozpätí, pričom Komisia nie je povinná skúmať žiadosti pochádzajúce od subjektov, ktoré nie sú súčasťou vzorky, pokiaľ v rámci uplatnenia článku 17 ods. 3 základného nariadenia dospeje k záveru, že výpočet takýchto rozpätí by nenáležite sťažil jej úlohu a zabránil včasnému skončeniu prešetrovania.

Uplatnenie týchto pravidiel nie je porušením zásady rovnosti zaobchádzania medzi spoločnosťami, ktoré sú súčasťou vzorky, a tými, ktoré netvoria jej súčasť, lebo tieto dve kategórie sa nachádzajú v rôznych situáciách, pretože pre prvú kategóriu spoločností Komisia musí nevyhnutne vypočítavať individuálne dumpingové rozpätie, čo predpokladá preskúmanie a akceptáciu takejto žiadosti o štatút alebo zaobchádzanie, kým v prípade druhej kategórie spoločností nie je povinná stanoviť individuálne rozpätie.

Okrem toho zásada rovnosti zaobchádzania so spoločnosťami, ktoré nie sú súčasťou vzorky, neukladá Komisii, aby sa vyjadrila ku všetkým žiadostiam, ktoré jej boli predložené, a teda aby sa na výrobcov alebo vývozcov, ktorí síce nie sú súčasťou vzorky, ale ktorým by sa taký štatút alebo také zaobchádzanie priznali, mohlo uplatniť priemerné dumpingové rozpätie tých spoločností zo vzorky, ktorým bol taký štatút alebo také zaobchádzanie priznané.

Za predpokladu, že je počet žiadostí taký veľký, že ich preskúmanie by bránilo inštitúciám Spoločenstva skončiť prešetrovanie včas, totiž inštitúcie nie sú podľa článku 17 ods. 3 základného nariadenia povinné vyjadriť sa ku všetkým žiadostiam, a to dokonca ani len na účely toho, aby v rámci spoločností neuvedených vo vzorke rozlíšili medzi tými, ktorým by sa mohol priznať taký štatút alebo také zaobchádzanie, a tými, ktorým by sa priznať nemohli, s cieľom uplatniť na ne priemerné dumpingové rozpätie spoločností zo vzorky, ktorým sa taký štatút alebo také zaobchádzanie priznali bez toho, aby bolo potrebné vypočítavať individuálne dumpingové rozpätie.

(pozri body 87 – 89, 92 – 94)

3.      Podnikom, ktorých sa týka prešetrovanie predchádzajúce prijatiu antidumpingového nariadenia, musí byť v priebehu správneho konania umožnené vyjadriť svoje stanovisko k existencii a relevantnosti uvádzaných skutočností a okolností, ako aj k dôkazom uvádzaným Komisiou na podporu svojho tvrdenia o existencii dumpingových praktík a ujmy, ktorá z nich vyplýva.

V tomto kontexte neúplnosť konečnej informácie, ktorú si vyžiadali účastníci konania podľa článku 20 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia č. 384/96, spôsobuje nezákonnosť nariadenia ukladajúceho konečné antidumpingové clá iba vtedy, ak v dôsledku tohto opomenutia zúčastnené strany nemohli účinne obhajovať svoje záujmy. O taký prípad by išlo najmä vtedy, keby sa opomenutie týkalo skutočností alebo úvah odlišných od skutočností alebo úvah použitých v prechodných opatreniach, ktorým sa musí venovať osobitná pozornosť v rámci poskytovania konečnej informácie podľa uvedeného ustanovenia. O taký prípad ide aj vtedy, keď sa opomenutie týka skutočností alebo úvah odlišných od tých, na ktorých sa zakladá rozhodnutie Komisie alebo Rady prijaté po doručení dokumentu o konečných informáciách, ako to vyplýva z článku 20 ods. 4 poslednej vety tohto základného nariadenia.

Skutočnosť, že Komisia zmenila svoju analýzu po vyjadreniach zúčastnených strán k dokumentu o konečných informáciách, však sama osebe nepredstavuje porušenie práva na obhajobu. Ako totiž vyplýva z článku 20 ods. 4 poslednej vety základného nariadenia, dokument o konečných informáciách nebráni akémukoľvek neskoršiemu rozhodnutiu Komisie alebo Rady. Toto ustanovenie len ukladá Komisii povinnosť oznámiť čo najskôr skutočnosti a úvahy odlišné od tých, o ktoré sa opieral jej pôvodný postup obsiahnutý v dokumente o konečných informáciách. V dôsledku toho treba na určenie, či Komisia dodržala práva zúčastnených strán vyplývajúce z článku 20 ods. 4 poslednej vety základného nariadenia, ešte overiť, či im Komisia oznámila skutočnosti a úvahy prijaté na účely novej analýzy ujmy a opatrení na jej odstránenie v rozsahu, v akom sa odlišujú od skutočností a úvah stanovených v dokumente o konečných informáciách.

(pozri body 108, 132, 133, 138, 139)

4.      Komisia tým, že výrobcovi, ktorého sa týka antidumpingové prešetrovanie, stanovila lehotu na vyjadrenie sa k dodatočnému dokumentu o konečných informáciách kratšiu ako desať dní, porušila článok 20 ods. 5 základného antidumpingového nariadenia č. 384/96. Táto okolnosť však sama osebe nemôže viesť k zrušeniu napadnutého nariadenia. Treba totiž ešte preukázať, že skutočnosť, že bola poskytnutá kratšia lehota ako zákonná, mohla konkrétnym spôsobom ovplyvniť jeho právo na obhajobu v rámci dotknutého konania.

(pozri bod 145)

5.      Uloženie antidumpingových ciel nepredstavuje sankciu za predchádzajúce správanie, ale obranné a ochranné opatrenie proti nekalej súťaži vyplývajúcej z dumpingových praktík. Je preto nutné viesť prešetrovanie na základe natoľko aktuálnych informácií, ako je to len možné, s cieľom stanoviť antidumpingové clá, ktoré budú vhodné na ochranu výrobného odvetvia Spoločenstva proti dumpingovým praktikám.

Ak inštitúcie Spoločenstva konštatujú, že dovozy výrobku, ktorý dovtedy podliehal kvantitatívnym obmedzeniam, narastajú po uplynutí uvedených obmedzení, môžu tento nárast zohľadniť na účely posúdenia ujmy spôsobenej výrobnému odvetviu Spoločenstva.

(pozri body 155, 156)