ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá rozšírená komora)

z 25. januára 2017 (*)

„Dumping – Dovoz určitých hliníkových fólií s pôvodom v Arménsku, Brazílii a Číne – Konečné antidumpingové clo – Trhovohospodárske zaobchádzanie – Článok 2 ods. 7 písm. b) a c) druhá zarážka nariadenia (ES) č. 384/96 – Súhrnné hodnotenie dovozov, ktoré sú predmetom antidumpingových prešetrovaní – Článok 3 ods. 4 písm. a) a b) nariadenia č. 384/96 – Ponuka záväzku – Článok 8 ods. 3 nariadenia č. 384/96“

Vo veci T‑512/09 RENV,

Rusal Armenal ZAO, so sídlom v Jerevane (Arménsko), v zastúpení: B. Jevtimov, E. Borovikov, advokáti, a D. O’Keeffe, solicitor,

žalobkyňa,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: pôvodne S. Boelaert a J.‑P. Hix, splnomocnení zástupcovia, neskôr J.‑P. Hix, za právnej pomoci B. O’Connor, solicitor, a S. Gubel, advokát,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Európsky parlament, v zastúpení: D. Warin a A. Auersperger Matić, splnomocnení zástupcovia,

a

Európska komisia, v zastúpení: J.‑F. Brakeland, M. França a A. Demeneix, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastníci konania,

ktorej predmetom je návrh založený na článku 263 ZFEÚ na zrušenie nariadenia Rady (ES) č. 925/2009 z 24. septembra 2009, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo a s konečnou platnosťou sa vyberá dočasné clo uložené na dovoz určitých hliníkových fólií s pôvodom v Arménsku, Brazílii a Čínskej ľudovej republike (Ú. v. EÚ L 262, 2009, s. 1),

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora),

v zložení: predseda komory M. Prek (spravodajca), sudcovia I. Labucka, J. Schwarcz, V. Tomljenović a V. Kreuschitz,

tajomník: C. Heeren, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní 1. júna 2016,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobkyňa, Rusal Armenal ZAO, je spoločnosť založená v roku 2000 v Arménsku, ktorá vyrába a vyváža hliníkové výrobky. Dňa 5. februára 2003 Arménska republika pristúpila k Dohode o založení Svetovej obchodnej organizácie (WTO) (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 3).

2        V nadväznosti na sťažnosť, ktorú 28. mája 2008 podala organizácia Eurométaux, začala Komisia Európskych spoločenstiev antidumpingové konanie týkajúce sa dovozu určitých hliníkových fólií s pôvodom v Arménsku, Brazílii a Čínskej ľudovej republike (ďalej len „ČĽR“). Oznámenie o začatí tohto konania bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 12. júla 2008 (Ú. v. EÚ C 177, 2008, s. 13).

3        Listami z 25. júla a 1. septembra 2008 žalobkyňa spochybnila najmä označenie Arménska za krajinu s iným ako trhovým hospodárstvom podľa článku 2 ods. 7 nariadenia Rady (ES) č. 384/96 z 22. decembra 1995 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 56, 1996, s. 1; Mim. vyd. 11/010, s. 45, ďalej len „základné nariadenie“) v znení platnom v tej dobe. Okrem toho v rámci analýzy predajov pod cenu/predajov pod referenčnú cenu žalobkyňa poukázala na nedostatky svojich výrobkov, o čom poskytla dodatočné informácie v liste zo 7. októbra 2008.

4        Žalobkyňa okrem toho požiadala, aby jej bolo priznané trhovohospodárske zaobchádzanie, alebo v prípade nepriznania, aby s ňou bolo zaobchádzané individuálne (ďalej len „žiadosť o THZ“). V tejto súvislosti Komisia listom z 19. decembra 2008 informovala žalobkyňu o svojich úvahách, na základe ktorých dospela k záveru, že kritériá týkajúce sa účtovníctva a výrobných nákladov, ktoré sú spomenuté v článku 2 ods. 7 písm. c) druhej a tretej zarážke základného nariadenia, neboli splnené. Listom z 5. januára 2009 žalobkyňa zopakovala svoje výhrady voči uplatniteľnosti článku 2 ods. 7 základného nariadenia na Arménsko a spochybnila závery Komisie týkajúce sa kritérií, ktoré Komisia považovala za nesplnené. Listom z 13. marca 2009 žalobkyňa zaslala Komisii dodatočné informácie týkajúce sa žiadosti o THZ.

5        Dňa 7. apríla 2009 Komisia prijala nariadenie (ES) č. 287/2009, ktorým sa ukladá dočasné antidumpingové clo na dovoz určitých hliníkových fólií s pôvodom v Arménsku, Brazílii a [ČĽR] (Ú. v. EÚ L 94, 2009, s. 17, ďalej len „dočasné nariadenie“). Listom z 8. apríla 2009 Komisia v súlade s článkom 14 ods. 2 a článkom 20 ods. 1 základného nariadenia oboznámila žalobkyňu s dočasným nariadením, ako aj s úvahami týkajúcimi sa výpočtu dumpingového rozpätia a ujmy vo vzťahu k žalobkyni.

6        Turecko bolo určené ako analogická krajina na účely stanovenia normálnej hodnoty pre vyvážajúcich výrobcov, ktorým nebolo priznané trhovohospodárske zaobchádzanie. Turecký výrobca podobných výrobkov odpovedal na dotazník zaslaný Komisiou (odôvodnenia 10, 12 a 52 dočasného nariadenia).

7        Podľa odôvodnenia 13 dočasného nariadenia prešetrovanie dumpingu a ujmy sa vzťahovalo na obdobie od 1. júla 2007 do 30. júna 2008 (ďalej len „obdobie prešetrovania“). Preskúmanie trendov relevantných na posúdenie ujmy sa vzťahovalo na obdobie od 1. januára 2005 do 30. júna 2008 (ďalej len „posudzované obdobie“).

8        Podľa odôvodnenia 19 dočasného nariadenia je príslušným výrobkom hliníková fólia s hrúbkou minimálne 0,008 mm, ale nepresahujúcou 0,018 mm, bez podložky, valcovaná, ale ďalej už neupravená, dodávaná v rolkách so šírkou maximálne 650 mm a s hmotnosťou viac ako 10 kg, s pôvodom v Arménsku, Brazílii a ČĽR, zaradená pod kód KN ex 7607 11 19. Pokiaľ ide o podobný výrobok, odôvodnenie 20 dočasného nariadenia stanovuje, že hliníkové fólie vyrábané a predávané v Únii výrobným odvetvím Únie, hliníkové fólie vyrábané a predávané na domácom trhu v Arménsku, Brazílii a ČĽR a hliníkové fólie dovážané do Únie z týchto krajín, ako aj hliníkové fólie vyrábané a predávané v Turecku majú v zásade tie isté základné fyzikálne a technické vlastnosti a sú určené na to isté základné konečné použitie.

9        Pokiaľ ide o priznanie trhovohospodárskeho zaobchádzania, Komisia dospela k záveru, že Arménsko nemožno považovať za krajinu s trhovým hospodárstvom, keďže je uvedené v poznámke pod čiarou k článku 2 ods. 7 písm. a) základného nariadenia. Okrem toho Komisia uviedla, že žalobkyňa nesplnila kritériá týkajúce sa účtovníctva a výrobných nákladov, ktoré sú spomenuté v článku 2 ods. 7 písm. c) druhej a tretej zarážke základného nariadenia. Komisia v tejto súvislosti uviedla po prvé, že účtovníctvo žalobkyne za rok 2006 obsahovalo nepriaznivé stanovisko audítorov, zatiaľ čo za rok 2007 žalobkyňa neposkytla auditované účtovné záznamy, a po druhé, že cena zaplatená arménskemu štátu za nadobudnutie akcií podniku, ktorý využíval pôvodné výrobné centrum, predstavovala približne tretinu ich nominálnej hodnoty a spoločnosť dostala pozemok od štátu zdarma (odôvodnenia 24 a 25 a 27 až 31 dočasného nariadenia).

10      Pokiaľ ide o výpočet dumpingového rozpätia, Komisia v prílohe listu z 8. apríla 2009 (pozri bod 5 vyššie) uviedla, že žalobkyňa splnila podmienky na individuálne zaobchádzanie. Okrem toho porovnaním vážených priemerných normálnych hodnôt každého typu dotknutého výrobku vyvážaného do Únie a pochádzajúceho od tureckého výrobcu, ktorý vyplnil dotazník a oznámil tieto hodnoty, so zodpovedajúcimi váženými priemernými vývoznými cenami žalobkyne sa dospelo k dumpingovému rozpätiu 37 %. Tieto skutočnosti boli uvedené v odôvodneniach 42, 74 a 77 dočasného nariadenia.

11      Komisia sa navyše domnievala, že je možné súhrnne hodnotiť vplyv príslušného dovozu, keďže sú splnené kritériá takéhoto hodnotenia stanovené v článku 3 ods. 4 základného nariadenia (odôvodnenia 91 až 94 dočasného nariadenia).

12      Okrem toho podľa Komisie analýza týkajúca sa spotreby v Únii, objemu a cien dovozov z dotknutých krajín a situácie výrobného odvetvia Únie preukázala, že výrobné odvetvie Únie utrpelo značnú ujmu v zmysle článku 3 ods. 5 základného nariadenia (odôvodnenia 88 až 90 a 95 až 118 dočasného nariadenia). Navyše po vykonaní analýzy týkajúcej sa vplyvu dumpingového dovozu a vplyvu ostatných faktorov Komisia dospela k záveru, že ujmu treba pripísať nárastu dumpingového dovozu z tretích krajín dotknutých prešetrovaním (odôvodnenia 119 až 138 dočasného nariadenia).

13      Keďže Komisia nezistila naliehavé dôvody na neuloženie dočasných opatrení, uložila dočasné antidumpingové clo na takej úrovni, aby sa odstránila ujma, a to so zreteľom na cenu výrobkov, ktorá nespôsobuje ujmu a ktorú má dosiahnuť výrobné odvetvie Únie. Dočasné antidumpingové clo bolo teda pre výrobky vyrábané žalobkyňou stanovené na 20 % (odôvodnenia 164 až 170 dočasného nariadenia).

14      Listom z 15. júla 2009 Komisia poskytla podľa článku 20 ods. 2 až 4 základného nariadenia žalobkyni konečný informačný dokument o podstatných skutočnostiach a úvahách, na ktorých sa zakladá návrh na uloženie konečných antidumpingových ciel. Komisia vyzvala žalobkyňu, aby jej zaslala vyjadrenia ku konečnému informačnému dokumentu do 30. júla 2009.

15      Listom z 22. júla 2009 žalobkyňa predložila svoje pripomienky ku konečnému informačnému dokumentu a ponúkla prevziať záväzok v zmysle článku 8 ods. 1 základného nariadenia, pričom zároveň požiadala o stretnutie na účely analýzy uvedeného záväzku. E‑mailom z 27. júla 2009 Komisia zaslala žalobkyni záväzkový formulár a navrhla, aby sa stretnutie konalo 29. júla, pričom pripomenula, že lehota na konečné predloženie záväzku uplynie 30. júla. Listom z 30. júla žalobkyňa predložila Komisii svoj záväzok.

16      Listom zo 7. augusta 2009 Komisia predložila žalobkyni dôvody, na základe ktorých sa domnievala, že záväzok navrhnutý žalobkyňou nemožno prijať. Komisia vyzvala žalobkyňu, aby jej predložila svoje pripomienky v tejto súvislosti najneskôr 12. augusta 2009, čo žalobkyňa urobila e‑mailom z 10. augusta 2009.

17      Dňa 24. septembra 2009 Rada Európskej únie prijala nariadenie (ES) č. 925/2009, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo a s konečnou platnosťou sa vyberá dočasné clo uložené na dovoz určitých hliníkových fólií s pôvodom v Arménsku, Brazílii a [ČĽR] (Ú. v. EÚ L 262, 2009, s. 1, ďalej len „napadnuté nariadenie“). Okrem toho Komisia svojím rozhodnutím 2009/736/ES z 5. októbra 2009 o prijatí záväzku ponúknutého v súvislosti s antidumpingovým konaním, ktoré sa týka dovozu určitých hliníkových fólií, okrem iného s pôvodom v Brazílii (Ú. v. EÚ L 262, 2009, s. 50), prijala záväzky navrhnuté brazílskym vyvážajúcim výrobcom Companhia Brasileira de Aluminio (CBA).

18      Pokiaľ ide o žiadosť žalobkyne o THZ, Rada v odôvodneniach 18 až 26 a 32 napadnutého nariadenia potvrdila zistenia uvedené v dočasnom nariadení týkajúce sa štatútu Arménska, kritérií, ktoré podľa názoru Komisie žalobkyňa nesplnila, ako aj priznania individuálneho zaobchádzania so žalobkyňou (pozri body 9 a 10 vyššie). Za týchto okolností bolo dumpingové rozpätie žalobkyne stanovené na 33,4 % (bod 4.4 napadnutého nariadenia). Rada ďalej v odôvodneniach 55 a 56 napadnutého nariadenia potvrdila zistenia obsiahnuté v dočasnom nariadení, ktoré sa týkajú súhrnného hodnotenia vplyvu príslušného dovozu (pozri bod 11 vyššie). Napokon v odôvodneniach 44 až 48 a 59 až 109 napadnutého nariadenia Rada potvrdila aj zistenia obsiahnuté v dočasnom nariadení a zhrnuté v bodoch 12 a 13 vyššie a stanovila úroveň odstránenia ujmy spôsobenej dovozom výrobkov žalobkyne na 13,4 %.

19      Pokiaľ ide o záväzok ponúknutý žalobkyňou, Rada v odôvodnení 114 napadnutého nariadenia uviedla, že tento záväzok nemožno prijať najmä z dôvodov týkajúcich sa rizika krížovej kompenzácie v dôsledku štruktúry skupiny, do ktorej žalobkyňa patrí, a z toho vyplývajúcej povahy obchodných vzťahov medzi žalobkyňou a jej zákazníkmi v Únii. Podľa odôvodnenia 115 napadnutého nariadenia sa tento záväzok zamietol aj na základe zistení týkajúcich sa účtovníctva žalobkyne uvedených v odôvodneniach 21 a 22 toho istého nariadenia.

20      Za týchto okolností Rada v súlade s článkom 1 ods. 2 napadnutého nariadenia uložila konečné antidumpingové clo na dovoz výrobkov žalobkyne so sadzbou 13,4 %.

 Konanie pred Všeobecným súdom a Súdnym dvorom

21      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 21. decembra 2009 sa žalobkyňa domáhala zrušenia napadnutého nariadenia.

22      Po podaní návrhu v tomto zmysle bolo Komisii povolené vstúpiť do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Rady.

23      Žalobkyňa navrhovala, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté nariadenie v rozsahu, v akom sa jej týka,

–        zaviazal Radu na náhradu trov konania.

24      Rada a Komisia navrhovali, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

25      Žalobkyňa uviedla na podporu svojej žaloby päť žalobných dôvodov, a to: prvý žalobný dôvod založený na námietke nezákonnosti článku 2 ods. 7 základného nariadenia, ktorý je v rozpore najmä s článkom 2.7 Dohody o uplatňovaní článku VI Všeobecnej dohody o clách a obchode 1994 (GATT) (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 103, ďalej len „antidumpingová dohoda“), nachádzajúcej sa v prílohe I A Dohody o založení WTO, druhý žalobný dôvod založený na porušení článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia, tretí žalobný dôvod založený na porušení článku 3 ods. 4 základného nariadenia a na nedostatku odôvodnenia, štvrtý žalobný dôvod založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a na zjavne nesprávnom posúdení a piaty žalobný dôvod založený na porušení zásady riadnej správy vecí verejných.

26      Rozsudkom z 5. novembra 2013, Rusal Armenal/Rada (T‑512/09, EU:T:2013:571), Všeobecný súd prijal prvý žalobný dôvod a v dôsledku toho zrušil napadnuté nariadenie v rozsahu, v akom sa týkalo žalobkyne.

27      Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 16. januára 2014 podala Komisia odvolanie, ktorým sa domáhala toho, aby Súdny dvor zrušil rozsudok z 5. novembra 2013, Rusal Armenal/Rada (T‑512/09, EU:T:2013:571).

28      Po podaní návrhu v tomto zmysle bolo Európskemu parlamentu povolené vstúpiť do konania ako vedľajšiemu účastníkovi na podporu návrhov Komisie.

29      Komisia uviedla na podporu svojho odvolania tri odvolacie dôvody, a to: prvý odvolací dôvod založený na skutočnosti, že Všeobecný súd rozhodol ultra petita, druhý odvolací dôvod založený na skutočnosti, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že cieľom článku 2 ods. 7 základného nariadenia je vykonávanie osobitných záväzkov prevzatých v rámci WTO, a tretí odvolací dôvod založený na porušení všeobecnej zásady inštitucionálnej rovnováhy.

30      Rozsudkom zo 16. júla 2015, Komisia/Rusal Armenal (C‑21/14 P, ďalej len „rozsudok o odvolaní“, EU:C:2015:494), Súdny dvor vyhovel druhému odvolaciemu dôvodu a zrušil rozsudok z 5. novembra 2013, Rusal Armenal/Rada (T‑512/09, EU:T:2013:571).

31      Súdny dvor na úvod pripomenul, že na ustanovenia medzinárodnej dohody, ktorej zmluvnou stranou je Únia, sa možno odvolávať na podporu žaloby o neplatnosť aktu sekundárneho práva Únie alebo na podporu námietky založenej na protiprávnosti takéhoto aktu len pod podmienkou, že jednak povaha a štruktúra uvedenej dohody tomu nebránia a jednak, že ustanovenia tejto dohody uvádzané na podporu žaloby sa zdajú byť z hľadiska ich obsahu nepodmienené a dostatočne presné, pričom na takéto ustanovenia sa možno odvolávať na súde Únie ako na kritérium na preskúmanie zákonnosti aktu Únie len vtedy, keď sú tieto dve podmienky kumulatívne splnené. Súdny dvor tiež zdôraznil, že berúc do úvahy ich povahu a ich štruktúru, dohody WTO sa v zásade neuvádzajú medzi normami, vo vzťahu ku ktorým možno kontrolovať zákonnosť aktov inštitúcií Únie (rozsudok o odvolaní, body 37 a 38).

32      Súdny dvor však uviedol, že v dvoch výnimočných situáciách, ktoré vyplývajú z úmyslu normotvorcu Únie obmedziť si svoj vlastný manévrovací priestor pri uplatňovaní pravidiel WTO, pripustil, že súdu Únie prináleží v prípade potreby preskúmať zákonnosť aktu Únie a aktov prijatých na jeho uplatnenie s ohľadom na dohody WTO, a to jednak v prípade, keď Únia zamýšľala splniť konkrétny záväzok, ktorý prevzala v rámci týchto dohôd, a jednak v prípade, keď predmetný akt práva Únie výslovne odkazuje na konkrétne ustanovenia týchto dohôd (rozsudok o odvolaní, body 40 a 41).

33      Súdny dvor následne uviedol, že článok 2 ods. 7 základného nariadenia zaviedol osobitný režim stanovujúci podrobné pravidlá výpočtu normálnej hodnoty s ohľadom na dovozy tovaru s pôvodom v krajinách s iným ako trhovým hospodárstvom, medzi ktoré patrí aj Arménsko, a predstavuje prejav vôle normotvorcu Únie prijať v tejto oblasti postup, ktorý je vlastný právnemu poriadku Únie (rozsudok o odvolaní, body 47 a 48). Keďže antidumpingová dohoda neobsahuje osobitné pravidlá týkajúce sa dovozov s pôvodom v členských krajinách WTO s iným ako trhovým hospodárstvom, pravidlá, ktoré sú uvedené v článku 2 ods. 7 základného nariadenia a týkajú sa dovozov s pôvodom v členských krajinách WTO s iným ako trhovým hospodárstvom, nemôžu zodpovedať pravidlám vymedzeným v článku 2 antidumpingovej dohody. Súdny dvor na základe toho dospel k záveru, že uvedené ustanovenie základného nariadenia nemožno považovať za opatrenie určené na zabezpečenie splnenia konkrétneho záväzku, ktorý bol prevzatý v rámci WTO, v právnom poriadku Únie (rozsudok o odvolaní, body 49 až 53).

34      Na základe článku 61 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie Súdny dvor zrušil rozsudok z 5. novembra 2013, Rusal Armenal/Rada (T‑512/09, EU:T:2013:571), a s konečnou platnosťou rozhodol o prvom žalobnom dôvode predloženom žalobkyňou v tom zmysle, že ho zamietol (rozsudok o odvolaní, body 57 až 60). Súdny dvor vrátil vec Všeobecnému súdu, aby rozhodol o druhom až piatom žalobnom dôvode.

35      Po vrátení bola vec pridelená štvrtej rozšírenej komore Všeobecného súdu.

36      Účastníci konania nevyužili možnosť predložiť písomné pripomienky, upravenú v článku 217 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

37      Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (štvrtá rozšírená komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania.

38      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky položené Všeobecným súdom boli vypočuté na pojednávaní 1. júna 2016. Pri tejto príležitosti boli účastníci konania vyzvaní, aby predložili svoje pripomienky k prípadnému vplyvu rozsudku o odvolaní na druhý až piaty žalobný dôvod, čo sa zaznamenalo do zápisnice z pojednávania.

 Právny stav

39      Po vynesení rozsudku o odvolaní zostávajú otázne štyri žalobné dôvody založené na porušení článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia (druhý žalobný dôvod), na porušení článku 3 ods. 4 základného nariadenia a na nedostatku odôvodnenia (tretí žalobný dôvod), na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a na zjavne nesprávnom posúdení (štvrtý žalobný dôvod) a na porušení zásady riadnej správy vecí verejných (piaty žalobný dôvod).

 O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia

40      V rámci svojho druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že posúdenie jej žiadosti o THZ zo strany inštitúcií je poznačené zjavne nesprávnymi posúdeniami. Tento žalobný dôvod sa skladá z dvoch častí. V prvej časti žalobkyňa spochybňuje dôvodnosť konštatovania týkajúceho sa nedodržania článku 2 ods. 7 písm. c) druhej zarážky základného nariadenia. V druhej časti žalobkyňa spochybňuje dôvodnosť konštatovania týkajúceho sa nedodržania článku 2 ods. 7 písm. c) tretej zarážky základného nariadenia.

41      Rada podporovaná Komisiou navrhuje zamietnuť tento žalobný dôvod.

42      Podľa článku 2 ods. 7 písm. c) druhej a tretej zarážky základného nariadenia „tvrdenie v zmysle [ustanovenia písm.] b) musí… obsahovať dostatok dôkazov o tom, že výrobca pôsobí v podmienkach trhového hospodárstva, t. j. ak:… firmy majú jeden prehľadný súbor základných účtovných záznamov, ktoré sú nezávisle preverované v súlade s medzinárodnými účtovníckymi normami a ktoré sa používajú na všetky účely [druhá zarážka],… výrobné náklady a finančná situácia firiem nepodliehajú výrazným deformáciám preneseným z bývalého systému iného ako trhového hospodárstva, najmä v oblasti odpisovania aktív, iných odpisov, výmenného obchodu a platieb prostredníctvom vyrovnania dlhov [tretia zarážka]“.

43      Keďže jednak podmienky uvedené v článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia sú kumulatívnej povahy (rozsudok z 18. marca 2009, Shanghai Excell M&E Enterprise a Shanghai Adeptech Precision/Rada, T‑299/05, EU:T:2009:72, point 76) a jednak žalobkyňa v oboch častiach svojho žalobného dôvodu spochybňuje dôvodnosť konštatovaní týkajúcich sa druhej a tretej zarážky uvedeného článku 2 ods. 7 písm. c), je potrebné uviesť, že zamietnutie jednej z uvedených častí postačuje na zamietnutie žalobného dôvodu v celom rozsahu.

44      Za okolností prejednávanej veci treba najskôr preskúmať prvú časť žalobného dôvodu.

45      Je potrebné pripomenúť, že Rada sa v odôvodneniach 21 a 22 napadnutého nariadenia domnievala, že skutočnosti predložené žalobkyňou nespĺňajú podmienky uvedené v druhej zarážke článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia, a potvrdila analýzu uvedenú v dočasnom nariadení.

46      Odôvodnenie 22 napadnutého nariadenia znie takto: „… spoločnosť je povinná mať jeden prehľadný súbor účtov v súlade s medzinárodnými účtovnými štandardmi[;] nedostatky, ktoré zaznamenali audítori za finančné roky 2006 a 2007, jednoznačne preukázali, že účty neboli vypracované v súlade s medzinárodnými účtovnými štandardmi, a preto spoločnosť nemohla preukázať, že druhé kritérium THZ bolo splnené[;] kritériá THZ skutočne poukazujú na medzinárodné štandardy a členstvo vo WTO na tom nič nemení[;] okrem toho samotné členstvo vo WTO nie je zárukou prevládajúcich trhových podmienok v hospodárskej činnosti jednej spoločnosti“.

47      V odôvodnení 27 dočasného nariadenia Komisia uviedla, že účty žalobkyne za rok 2006 obsahovali nepriaznivé stanovisko audítorov a spoločnosť neposkytla auditované účty za rok 2007.

48      V odôvodneniach 28 a 29 toho istého nariadenia Komisia zamietla argumentáciu žalobkyne založenú po prvé na súlade s procesom auditu v prípade roka 2006, po druhé na záväzku zaslať auditované účty za rok 2007 v súlade s medzinárodnými účtovnými štandardami a po tretie na irelevantnosti záporného stanoviska audítora v prípade, ak bol audit vykonaný v súlade s medzinárodnými audítorskými štandardmi. Komisia jednak pripomenula, že účty za rok 2007 jej neboli predložené napriek žiadostiam v tomto zmysle. Uviedla tiež, že článok 2 ods. 7 písm. b) základného nariadenia, ktorý ustanovuje priznanie trhovohospodárskeho zaobchádzania (ďalej len „THZ“), je výnimka a ako taký sa má vykladať jednoznačne, z čoho vyvodila, že účty by nemali byť len podrobené auditu v súlade s medzinárodnými štandardmi, ale mali by byť aj zostavené v súlade s týmito štandardmi.

49      Argumentáciu, ktorú žalobkyňa predložila voči tejto analýze, možno rozdeliť na dve výhrady. Prvá, hlavná výhrada, je založená na nesprávnom právnom posúdení pri výklade článku 2 ods. 7 písm. c) druhej zarážky základného nariadenia v dôsledku uplatnenia nesprávneho právneho kritéria. Druhou, subsidiárne uvedenou výhradou, žalobkyňa tvrdí, že Rada sa pri uplatnení kritéria, ktoré uprednostnila, dopustila zjavne nesprávneho posúdenia.

 O výhrade založenej na uplatnení nesprávneho právneho kritéria

50      Podľa žalobkyne sa má článok 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia vykladať tak, aby sa zohľadnilo členstvo Arménskej republiky vo WTO a nevzniklo neprimerané dôkazné bremeno. Domnieva sa, že Rada uplatnila nesprávne právne kritérium, keď prijala extenzívny výklad požiadavky, aby boli účtovné záznamy „nezávisle preverované v súlade s medzinárodnými účtovníckymi normami“, uvedenej v článku 2 ods. 7 písm. c) druhej zarážke základného nariadenia. V dôsledku toho sa od nej vyžadovalo, aby boli jej účtovné záznamy zostavené v prísnom súlade so všetkými medzinárodnými účtovnými štandardmi, aby boli bez akýchkoľvek chýb a výhrad a aby boli bez výhrady potvrdené správou audítora. Takáto požiadavka presahuje rámec znenia článku 2 ods. 7 písm. c) druhej zarážky, ktorý vyžaduje iba to, aby boli účtovné doklady prehľadné, preverované nezávislými audítormi v súlade s medzinárodnými účtovníckymi normami a používané na všetky účely.

51      Rada tak nesprávne tvrdila, že výklad odkazu na účtovné doklady „nezávisle preverované v súlade s medzinárodnými účtovníckymi normami“, ktorý sa vzťahuje len na vykonanie auditu v súlade s medzinárodnými účtovnými štandardmi, by bol v rozpore s logickým významom článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia.

52      Žalobkyňa predovšetkým poznamenáva, že vykonanie auditu zahŕňa nielen dodržanie medzinárodných audítorských štandardov, ale aj preskúmanie účtovných dokladov v súlade s medzinárodnými štandardmi finančného výkazníctva (International Financial Reporting Standards). Z toho v podstate vyvodzuje, že nie je povinná zostavovať svoje účtovné doklady v súlade s medzinárodnými štandardmi finančného výkazníctva, keďže postačuje vykonanie auditu. Žalobkyňa v tejto súvislosti zdôrazňuje, že správa z auditu uskutočneného za rok 2007 (ďalej len „správa audítora za rok 2007“) sa vzťahuje na prezentáciu finančnej výkonnosti a jej peňažných tokov s odkazom na medzinárodné štandardy finančného výkazníctva. Žalobkyňa ďalej tvrdí, že ak audítori zistia existenciu výrazných deformácií, nemôžu vydať osvedčenie. A napokon sa domnieva, že je nelogické zaobchádzať s ňou rovnako ako s podnikom, ktorý nevykonal audit svojho účtovníctva alebo ho vykonal len na základe miestnych štandardov, ktoré nie sú uznané.

53      Žalobkyňa v podstate dodáva, že v prípade, že by jej bolo priznané THZ, inštitúcie by v každom prípade mohli upraviť jej náklady podľa článku 2 ods. 5 základného nariadenia.

54      Rada navrhuje zamietnuť túto výhradu.

55      Ide o to, aký zmysel sa má pripísať požiadavke, podľa ktorej musí mať podnik „jeden prehľadný súbor základných účtovných záznamov, ktoré sú nezávisle preverované v súlade s medzinárodnými účtovníckymi normami a ktoré sa používajú na všetky účely“, uvedenej v článku 7 ods. 2 písm. c) základného nariadenia.

56      Po prvé pokiaľ ide o pravidlá, ktorými sa má riadiť preskúmanie tejto výhrady, podľa ustálenej judikatúry je na účely výkladu ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri rozsudok zo 7. júna 2005, VEMW a i., C‑17/03, EU:C:2005:362, bod 41 a citovanú judikatúru).

57      Okrem toho v rozsahu, v akom ide o otázku významu jednej z podmienok priznania THZ upraveného v článku 2 ods. 7 písm. b) základného nariadenia, treba taktiež zohľadniť skutočnosť, že metóda určenia normálnej hodnoty príslušného výrobku uvedená v tomto ustanovení je výnimkou z osobitnej metódy stanovenej na tento účel v článku 2 ods. 7 písm. a) uvedeného nariadenia, keďže táto osobitná metóda sa v zásade uplatňuje v prípade dovozov z krajín s iným ako trhovým hospodárstvom. Podľa ustálenej judikatúry sa však akákoľvek odchýlka alebo výnimka zo všeobecného pravidla má vykladať reštriktívne [pozri rozsudok z 10. októbra 2012, Gem‑Year a Jinn‑Well Auto‑Parts (Zhejiang)/Rada, T‑172/09, neuverejnený, EU:T:2012:532, bod 118 a citovanú judikatúru]. Keďže článok 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia spresňuje podmienky, ktoré musia byť dodržané na účely uplatnenia tejto výnimky, majú sa vykladať striktne.

58      Hneď na úvod treba uviesť, že žalobkyňa proti tejto zásade striktného výkladu uvádza, že výklad podmienok priznania THZ musí naopak zohľadňovať členstvo Arménskej republiky vo WTO.

59      Je pravda, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že právne predpisy Únie sa majú, pokiaľ je to možné, vykladať vo svetle medzinárodného práva, najmä ak sú takéto predpisy určené práve na vykonanie medzinárodnej zmluvy uzatvorenej Úniou (pozri rozsudok z 15. marca 2012, SCF Consorzio Fonografici, C‑135/10, EU:C:2012:140, bod 51 a citovanú judikatúru).

60      Treba však zdôrazniť, že jeden zo základných postulátov rozsudku o odvolaní sa zakladá na osobitosti článku 2 ods. 7 základného nariadenia v rozsahu, v akom stanovenie osobitných pravidiel týkajúcich sa dovozov z členských krajín WTO s iným ako trhovým hospodárstvom vyplýva z voľby normotvorcu Únie, zatiaľ čo antidumpingová dohoda neobsahuje osobitné pravidlá týkajúce sa dovozov z takýchto krajín (pozri bod 33 vyššie).

61      Treba konštatovať, že v dôsledku zdôraznenia Súdneho dvora tak pokiaľ ide o osobitosť prístupu Únie, ako aj o neexistenciu zodpovedajúceho ustanovenia v antidumpingovej dohode, je okolnosť, že Arménska republika je členom WTO, z hľadiska výkladu podmienok upravených v článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia irelevantná.

62      Po druhé, pokiaľ ide o výklad článku 2 ods. 7 písm. c) druhej zarážky základného nariadenia, treba pripomenúť, že článok 2 ods. 7 písm. b) tohto istého nariadenia výnimočne umožňuje podniku z krajiny s iným ako trhovým hospodárstvom, aby sa normálna hodnota jeho výrobku určila podľa pravidiel uplatniteľných na podniky z krajín s trhovým hospodárstvom.

63      Účelom podmienok uvedených v článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia je uložiť žiadateľovi o THZ určité povinnosti, ktoré majú inštitúciám umožniť overiť, že pôsobí v podmienkach trhového hospodárstva. Z tohto hľadiska treba konštatovať, že je mimoriadne dôležité, aby účtovné doklady používané podnikom odrážali jeho skutočné náklady vynaložené na výrobu, keďže normálna hodnota jeho výrobku sa stanoví práve na základe týchto nákladov.

64      S prihliadnutím na tento účel nemožno odkaz na „jeden prehľadný súbor základných účtovných záznamov, ktoré sú nezávisle preverované v súlade s medzinárodnými účtovníckymi normami a ktoré sa používajú na všetky účely“, uvedený v článku 7 ods. 2 písm. c) základného nariadenia, chápať inak než v tom zmysle, že má za cieľ umožniť inštitúciám ubezpečiť sa o pravdivosti účtovných dokladov dotknutého podniku.

65      Žalobkyňa teda nesprávne tvrdí, že v podstate takúto podmienku možno splniť na základe samotného uskutočnenia postupu preverenia v súlade s medzinárodnými audítorskými štandardmi, bez ohľadu na závery tohto postupu týkajúce sa súladu účtovníctva dotknutého podniku s medzinárodnými účtovnými štandardmi. Takýto prístup by bol jednak v rozpore s účelom článku 2 ods. 7 písm. c) druhej zarážky základného nariadenia, keďže by mohol viesť k priznaniu THZ podniku, ktorého účtovné doklady nie sú dostatočne spoľahlivé. Takýto prístup by bol tiež v rozpore so zásadou reštriktívneho výkladu článku 2 ods. 7 písm. b) a c) základného nariadenia, pripomenutou v bode 57 vyššie.

66      Z toho vyplýva, že právne kritérium, ktoré Rada musela uplatniť, spočívalo v overení toho, či dôkazy predložené žalobkyňou podľa článku 2 ods. 7 písm. c) druhej zarážky základného nariadenia umožňujú ubezpečiť sa o pravdivosti jej účtovných dokladov. Rada bola preto povinná zohľadniť závery vykonaných overení týkajúcich sa súladu účtovných dokladov s medzinárodnými účtovnými štandardmi.

67      Rada sa preto konštatovaním uvedeným v odôvodnení 22 napadnutého nariadenia, že „nedostatky, ktoré zaznamenali audítori za finančné roky 2006 a 2007, jednoznačne preukázali, že účty neboli vypracované v súlade s medzinárodnými účtovnými štandardmi, a preto spoločnosť nemohla preukázať, že druhé kritérium THZ bolo splnené“, nedopustila nesprávneho právneho posúdenia uvádzaného žalobkyňou.

68      Tento záver nemožno vyvrátiť odkazom žalobkyne na článok 2 ods. 5 základného nariadenia. Tento článok umožňuje inštitúciám, aby vo vzťahu k podniku pôsobiacemu v krajine s trhovým hospodárstvom, ktorého náklady súvisiace s výrobou a predajom prešetrovaného výrobku nie sú primerane vyjadrené v jeho záznamoch, upravili alebo stanovili tieto náklady na základe nákladov iných výrobcov alebo vývozcov v tej istej krajine alebo, ak tieto informácie nie sú k dispozícii alebo sa nemôžu použiť, na akomkoľvek inom rozumnom základe, vrátane informácií z iných reprezentatívnych trhov.

69      Žalobkyňa v podstate zrejme tvrdí, že prípadné chyby v účtovných dokumentoch nie sú prekážkou priznania THZ, keďže sa nachádza v situácii rovnocennej so situáciou podniku z krajiny s trhovým hospodárstvom, voči ktorému sa uplatňuje článok 2 ods. 5 základného nariadenia.

70      Túto argumentáciu nemožno prijať.

71      Jednak je v priamom rozpore so zásadou reštriktívneho výkladu podmienok priznania THZ spresneného v judikatúre citovanej v bode 57 vyššie.

72      Taktiež treba uviesť, že článok 2 ods. 5 základného nariadenia je založený hlavne na zásade úpravy alebo stanovenia nákladov dotknutého podniku na základe porovnania s nákladmi iných výrobcov alebo dovozcov z tej istej krajiny. Pritom však treba konštatovať, že použitie porovnania v rámci tej istej krajiny je možné len v prípade podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve a je nemožné v prípade žiadateľa o THZ, ktorý prirodzene pochádza z krajiny bez takéhoto trhového hospodárstva. V prípade pochybností o reálnosti nákladov žiadateľa o THZ sa tak uvedená žiadosť musí zamietnuť a normálna hodnota výrobku sa musí v súlade s článkom 2 ods. 7 písm. a) základného nariadenia určiť na základe porovnania s treťou krajinou s trhovým hospodárstvom.

73      Prvú výhradu treba preto zamietnuť.

 O výhrade založenej na zjavne nesprávnom posúdení

74      Subsidiárne žalobkyňa tvrdí, že odôvodnenie 22 napadnutého nariadenia je poznačené zjavne nesprávnym posúdením z dôvodu, že Rada údajne nadhodnotila vplyv výhrady pripojenej k správe audítora týkajúcej sa účtovnej závierky za rok 2007, ktorá je priaznivá.

75      Po prvé žalobkyňa tvrdí, že odkaz na „súlad“ s medzinárodnými štandardmi nebráni existencii určitých výhrad, ktoré nemajú vplyv na pravdivosť väčšiny auditovaného účtovníctva.

76      Po druhé pripomína, že účtovnú závierku za rok 2007 predložila 12. a 13. marca 2009, teda deň po jej poskytnutí nezávislými audítormi a tri týždne pred prijatím dočasného nariadenia. Okrem výhrady týkajúcej sa hodnoty zásob k 31. decembru 2006 vydali audítori kladné stanovisko, čo potvrdzuje súlad s medzinárodnými štandardmi, vrátane účtovných.

77      Po tretie žalobkyňa v podstate tvrdí, že nebolo možné, aby audítori vydali v správe audítora za rok 2007 nepodmienené stanovisko, keďže účtovná závierka za rok 2007 sa zostavuje vo vzťahu k stavu účtovnej závierky za rok 2006, pre ktorý bolo vydané záporné stanovisko. Žalobkyňa uvádza, že podmienené stanovisko vydané po nepriaznivom stanovisku predstavuje uznanie významného pokroku vo vykazovaní účtov a znamená, že väčšina týchto účtov nie je ovplyvnená výhradou a je v súlade s medzinárodnými štandardmi. Žalobkyňa v tejto súvislosti pripomína, že podmienené stanovisko možno vydať len v prípade, ak výhrada nie je natoľko významná, aby spochybnila zásadu kladného stanoviska, a netýka sa veľkého počtu položiek obsiahnutých v účtovnej závierke. Rada sa preto zjavne nesprávne domnievala, že výhrada týkajúca sa ocenenia zásob mala vplyv na náklady počas obdobia prešetrovania, vplyv, ktorý by bol navyše dostatočne veľký na to, aby sa jej účty považovali za účty v rozpore s medzinárodnými štandardmi.

78      Po štvrté žalobkyňa vytýka inštitúciám, že nezohľadnili zatvorenie jej závodu na účely výmeny alebo modernizácie jeho zariadení počas takmer troch rokov od roku 2004 do roku 2006, čo malo vplyv na jej účtovníctvo za rok 2006. Tvrdí, že sa následne snažila a podarilo sa jej kvantifikovať nedostatky zistené za tento rok, čo vysvetľuje oneskorenie v predložení správy audítora za rok 2007. Uvádza, že by bolo neprimerané žiadať od nej, aby opravila všetky chyby týkajúce sa roka 2006. V replike uvádza, že deformácie týkajúce sa oceňovania a prenosu zásob boli opravené už v správe audítora za rok 2007 a výhrady sa nemohli zopakovať v správe audítora za rok 2008.

79      Všeobecný súd na úvod uvádza, že táto výhrada sa týka uplatnenia článku 2 ods. 7 písm. c) druhej zarážky základného nariadenia na okolnosti prejednávanej veci a že rozsah uskutočneného preskúmania musí zohľadniť širokú mieru voľnej úvahy priznanú inštitúciám v oblasti opatrení na ochranu obchodu z dôvodu komplikovanosti hospodárskych, politických a právnych situácií, ktoré majú preskúmavať (pozri rozsudok z 18. marca 2009, Shanghai Excell M&E Enterprise a Shanghai Adeptech Precision/Rada, T‑299/05, EU:T:2009:72, bod 79 a citovanú judikatúru).

80      Z toho vyplýva, že preskúmanie posúdení inštitúcií zo strany súdu Únie musí byť obmedzené na overenie toho, či boli dodržané procesné pravidlá, či skutočnosti, na ktorých je napadnutá voľba založená, boli správne stanovené a či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu týchto skutočností alebo k zneužitiu právomoci (pozri rozsudok z 18. marca 2009, Shanghai Excell M&E Enterprise a Shanghai Adeptech Precision/Rada, T‑299/05, EU:T:2009:72, bod 80 a citovanú judikatúru).

81      Treba však pripomenúť, že hoci v oblastiach, v ktorých dochádza ku komplexným hospodárskym posúdeniam, Komisia disponuje mierou voľnej úvahy v hospodárskej oblasti, neznamená to, že by sa súd Únie mal zdržať preskúmania toho, ako Komisia vykladá údaje hospodárskej povahy. Súd Únie musí totiž overiť nielen vecnú presnosť predložených dôkazov, ich spoľahlivosť a súlad, ale aj preskúmať, či tieto dôkazy predstavujú súhrn podstatných údajov, ktoré musia byť zohľadnené pri posúdení komplexnej situácie, a či sú spôsobilé opodstatniť závery, ktoré z nich boli vyvodené (rozsudok z 29. januára 2014, Hubei Xinyegang Steel/Rada, T‑528/09, EU:T:2014:35, bod 53).

82      Napokon je dôležité zdôrazniť, že dôkazné bremeno spočíva na exportujúcom výrobcovi, ktorý si želá využívať THZ. Článok 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia totiž stanovuje, že tvrdenie „musí obsahovať dostatok dôkazov“. Inštitúcie Únie preto nie sú povinné dokazovať, že vyvážajúci výrobca nespĺňa podmienky stanovené na priznanie takého zaobchádzania. Naopak, úlohou týchto inštitúcií je posúdiť, či dôkazy predložené vyvážajúcim výrobcom postačujú na preukázanie splnenia podmienok stanovených článkom 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia a úlohou súdu Únie je preveriť, či toto posúdenie nie je zjavne nesprávne (pozri rozsudok z 18. marca 2009, Shanghai Excell M&E Enterprise a Shanghai Adeptech Precision/Rada, T‑299/05, EU:T:2009:72, bod 83 a citovanú judikatúru).

83      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy táto výhrada zahŕňa overenie, či sa Rada nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď v podstate uviedla, že nedostatky zistené audítormi neumožňujú ubezpečiť sa o pravdivosti účtovníctva žalobkyne.

84      Po prvé treba uviesť, že obdobie prešetrovania trvalo od 1. júla 2007 do 30. júna 2008 a žalobkyňa bola schopná predložiť správu audítora len pre časť tohto obdobia, konkrétne za rok 2007.

85      Po druhé zo spisu vyplýva, že správa audítora za rok 2007 obsahovala výhradu s odôvodnením, že „spoločnosť identifikovala niekoľko rozdielov medzi stavom zisteným fyzickou inventúrou a účtovnými záznamami k 31. decembru 2006, do dnešného dňa však nebola schopná uspokojivo vyriešiť tieto rozdiely[;] o týchto stavoch zásob sme sa nemohli ubezpečiť inými postupmi preverovania[;] v dôsledku toho sme nemohli určiť, či je potrebné vykonať úpravy zásob k 31. decembru 2006, ako aj nákladov na predaj a čistých strát za účtovné obdobia rokov končiacich 31. decembra 2006 a 2007“. To viedlo k sformulovaniu tejto výhrady v priaznivom stanovisku vydanom audítormi: „Podľa nášho názoru s výhradou účinkov takých úprav na skutočné číselné údaje, ako aj na zodpovedajúce číselné údaje, ktoré sa prípadne mohli považovať za potrebné, keby bolo možné získať dostatočné a vhodné dôkazné informácie opísané vo východisku pre vydanie podmieneného stanoviska, účtovná závierka poskytuje vo všetkých významných aspektoch verný obraz finančnej situácie spoločnosti k 31. decembru 2007, ako aj jej finančných výsledkov a peňažných tokov za účtovné obdobie roka končiaceho k tomuto dátumu, v súlade s medzinárodnými štandardmi finančného výkazníctva.“

86      Výhrada sa tak týkala troch položiek: stavu zásob k 31. decembru 2006, nákladov na predaj a čistých strát za roky 2006 a 2007.

87      Po tretie je pravda, že žalobkyňa správne pripomína, že z časti m) uvedenej správy audítora vyplýva, že počas účtovného obdobia roka 2007 vyvinula snahu opraviť chyby identifikované v správe audítora za rok 2006. Časť m) správy audítora však nemožno vykladať bez ohľadu na výhradu vydanú audítormi. Z toho vyplýva, že hoci žalobkyňa prehodnotila určité chybné údaje (vrátane hodnoty vybavenia a zásob), spoľahlivosť týchto opráv zostáva neistá.

88      V tejto súvislosti treba konštatovať, že samotná žalobkyňa vo svojich písomnostiach uznáva neúplnosť prehodnotenia, ktoré vykonala, keď v replike tvrdí, že „opraviť v priebehu prešetrovania absolútne každú administratívnu chybu v účtovníctve za účtovné obdobie roka končiaceho k 31. decembru 2006, na ktorú poukázali audítori, by tak predstavovalo neprimeranú záťaž pre vedenie spoločnosti“.

89      Po štvrté z predchádzajúceho vyplýva, že informácie predložené žalobkyňou, ktorá znáša dôkazné bremeno o splnení podmienok stanovených v článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia podľa judikatúry citovanej v bode 82 vyššie, neumožňovali inštitúciám ubezpečiť sa o správnosti účtov žalobkyne, pokiaľ ide o tri položky: stav zásob k 31. decembru 2006, náklady na predaj a čisté straty za roky 2006 a 2007.

90      Na jednej strane nemožno platne poprieť, že tieto položky sa týkajú nákladov žalobkyne, ktoré môžu mať vplyv na stanovenie normálnej hodnoty jej výrobku.

91      Na druhej strane z toho nutne vyplýva, že účtovné doklady žalobkyne neumožňovali inštitúciám stanoviť uvedenú normálnu hodnotu podľa metódy upravenej v článku 2 ods. 7 písm. b) základného nariadenia.

92      Rada sa teda nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že žalobkyňa nepreukázala splnenie podmienok článku 2 ods. 7 písm. c) druhej zarážky základného nariadenia.

93      Vzhľadom na predchádzajúce treba druhú výhradu a v dôsledku toho aj prvú časť žalobného dôvodu v celom rozsahu zamietnuť. Z dôvodov vysvetlených v bode 43 vyššie tento záver postačuje na zamietnutie tohto žalobného dôvodu bez toho, aby bolo užitočné preskúmať jeho druhú časť.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 3 ods. 4 základného nariadenia a na nedostatku odôvodnenia

94      Týmto žalobným dôvodom žalobkyňa vytýka Rade, že porušila článok 3 ods. 4 základného nariadenia, keď súhrnne vyhodnotila dovoz z Arménska s dovozmi z Brazílie a ČĽR.

95      Rada podporovaná Komisiou navrhuje zamietnuť tento žalobný dôvod.

96      Podľa článku 3 ods. 4 základného nariadenia „v prípade, že dovoz výrobku z viac ako z jednej krajiny je súčasne predmetom antidumpingových prešetrovania, účinky takéhoto dovozu sa súhrnne vyhodnotia, len ak sa určí, že: a) dumpingové rozpätie stanovené vo vzťahu k dovozu z každej krajiny je väčšie ako de minimis, tak ako je uvedené v článku 9 ods. 3 a že objem dovozu z každej krajiny nie je zanedbateľný a b) súhrnné vyhodnotenie účinkov dovozu je primerané z hľadiska podmienok hospodárskej súťaže medzi dovážanými výrobkami a podmienok hospodárskej súťaže medzi dovážanými výrobkami a podobným výrobkom spoločenstva“.

97      V odôvodneniach 55 až 57 napadnutého nariadenia Rada zamietla argumentáciu žalobkyne založenú na skutočnosti, že dovoz z Arménska by sa nemal hodnotiť súhrnne s dovozmi z Brazílie a ČĽR, takto:

„(55)      Po predbežnom zverejnení arménsky vyvážajúci výrobca tvrdil, že arménsky dovoz by sa na účely analýzy ujmy nemal hodnotiť súhrnne vzhľadom na nízky objem dovozu, jeho nízky podiel na trhu a nerastúce trendy dovozu, ako aj údajne značné rozdiely v kvalite medzi výrobkom vyvážaným z Arménska a výrobkami vyvážanými z Brazílie a ČĽR.

(56)      Toto tvrdenie nebolo možné akceptovať, pretože sa zistilo, že všetky podmienky na súhrnné vyhodnotenie, ako sa uvádza v článku 3 ods. 4 základného nariadenia, sa splnili:

–        Ako sa dočasne stanovilo a potvrdilo v odôvodneniach 38 a 39, dumpingové rozpätie stanovené pre Arménsko bolo nad hraničnou hodnotou de minimis vymedzenou v článku 9 ods. 3 základného nariadenia.

–        Objem dovozu z Arménska nebol zanedbateľný v zmysle článku 5 ods. 7 základného nariadenia, to znamená, že jeho podiel na trhu dosahoval 5,26 %, ako sa uvádza v odôvodnení 96 (tabuľka 4) dočasného nariadenia[;] takisto sa zistilo, že dovoz z Arménska sa od roku 2006 do konca OP výrazne zvýšil napriek opätovnému vstupu dovozu z ČĽR a významnému dovozu z Brazílie počas posudzovaného obdobia.

–        So zreteľom na podmienky hospodárskej súťaže medzi dovážanými výrobkami z príslušných krajín, a najmä so zreteľom na argumenty uvedené v súvislosti so značnými rozdielmi v kvalite medzi dovážanými výrobkami, ako sa uvádza v odôvodnení 52, sa zistilo, že výrobky z Arménska majú podobné fyzikálne a technické vlastnosti a sú určené na to isté základné použitie bez ohľadu na ich konkrétnu kvalitu[;] je takisto potrebné poznamenať, že tento vyvážajúci výrobca uviedol svoj zámer o zmene výroby na upravované fólie ešte vyššej kvality, čo naznačuje, že argument o údajne zlej kvalite vyrábaných výrobkov môže byť nadsadený.

(57)      Tvrdenia, ktoré v tejto súvislosti uviedol arménsky vyvážajúci výrobca, sa preto zamietli.“

98      Okrem toho odôvodnenie 52 napadnutého nariadenia, týkajúce sa vyvrátenia tvrdení predložených brazílskym vyvážajúcim výrobcom, na ktoré však odkazuje odôvodnenie 56 tretia zarážka, znie takto: „So zreteľom na prvé tvrdenie, to znamená rozdiel v normách kvality, sa prešetrovaním ukázalo, že trh s hliníkovými fóliami sa napriek rozdielom v kvalite riadil hlavne cenou a rozdiely v kvalite zohrávali len menšiu úlohu vo výbere dodávateľa[;] tieto zistenia potvrdili spolupracujúci dovozcovia a príslušní používatelia[;] preto neopodstatnené tvrdenie brazílskeho vyvážajúceho výrobcu, že trh s hliníkovými fóliami bol rozdelený na niekoľko segmentov podľa rozdielov v kvalite výrobku, nebolo možné počas súčasného prešetrovania potvrdiť a tvrdenie uvedené v tejto súvislosti sa muselo zamietnuť.“

99      Všeobecný súd sa domnieva, že argumentáciu predloženú žalobkyňou v rámci tohto žalobného dôvodu možno rozdeliť na dve časti podľa toho, či sa spochybňuje posúdenie podmienok uvedených jednak v článku 3 ods. 4 písm. a) základného nariadenia, ktoré sa týkajú nezanedbateľnej miery súhrnne hodnotených dovozov, a jednak v článku 3 ods. 4 písm. b) základného nariadenia, ktoré sa týkajú preskúmania podmienok hospodárskej súťaže. V rámci tejto druhej časti bude predmetom preskúmania najmä spochybnenie žalobkyne týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého nariadenia, pokiaľ ide o uplatnenie uvedeného článku 3 ods. 4 písm. b).

 O prvej časti týkajúcej sa podmienky nezanedbateľnej miery súhrnne hodnotených dovozov

100    Žalobkyňa uvádza v podstate päť výhrad týkajúcich sa posúdenia nezanedbateľnej miery súhrnne hodnotených dovozov Radou.

101    Prvá výhrada sa týka výkladu podmienky, ktorá vyžaduje, aby objem dovozu z každej krajiny uvedený v článku 3 ods. 4 písm. a) základného nariadenia nebol zanedbateľný. Žalobkyňa vytýka Rade, že na účely posúdenia nezanedbateľnej miery dovozov v zmysle článku 3 ods. 4 písm. a) základného nariadenia nesprávne zohľadnila kritérium podielu na trhu vo výške 1 % uvedené v článku 5 ods. 7 toho istého nariadenia. Žalobkyňa jednak poznamenáva, že článok 3 ods. 4 základného nariadenia vôbec neodkazuje na článok 5 ods. 7 tohto nariadenia. Taktiež v podstate tvrdí, že nízka miera dovozu nemá v týchto dvoch ustanoveniach rovnaký účinok. Zatiaľ čo v prípade článku 5 ods. 7 základného nariadenia vedie k ukončeniu konania, v prípade uplatnenia jeho článku 3 ods. 4 písm. a) to tak nutne nie je. Žalobkyňa okrem toho poznamenáva, že pokiaľ ide o výklad základného nariadenia, Rada sa nemôže dovolávať nijakej miery voľnej úvahy.

102    Na úvod je potrebné uviesť, že Rada v odôvodnení 56 druhej zarážke napadnutého nariadenia na účely kvalifikovania dovozu žalobkyne ako „nezanedbateľného“ nevykonala skutočné posúdenie rozsahu uvedených dovozov, ale vychádzala z výkladu článku 3 ods. 4 písm. a) základného nariadenia v spojení s článkom 5 ods. 7 tohto nariadenia.

103    Z judikatúry vyplýva, že článok 3 ods. 4 písm. a) základného nariadenia sa vykladal tak, že v rámci súhrnného hodnotenia umožňuje brať do úvahy dovozy z danej krajiny iba v rozsahu, v akom pochádzajú od vyvážajúceho výrobcu, pri ktorom bolo preukázané, že sa zapája do dumpingu (rozsudok z 28. októbra 2004, Shanghai Teraoka Electronic/Rada, T‑35/01, EU:T:2004:317, bod 161). Z toho vyplýva, že cieľom tohto ustanovenia je zabrániť súhrnnému hodnoteniu vplyvu dovozov so zahrnutím krajiny, ktorej dovoz dotknutého vyvážajúceho výrobcu nespôsobuje dumping, a to buď preto, že dumpingové rozpätie je menšie ako de minimis, alebo preto, že objem dovozu je zanedbateľný.

104    Treba však konštatovať, že cieľom článku 5 ods. 7 základného nariadenia v rozsahu, v akom spresňuje, že „konanie sa nezačne proti krajinám, ktorých dovozy predstavujú podiel na trhu menší než 1 %, pokiaľ tieto krajiny nepredstavujú aspoň 3 % spotreby spoločenstva“, je práve jasne vysvetliť okolnosti, za akých je podiel dovozov na spotrebe Únie príliš nízky na to, aby sa tieto dovozy mohli považovať za dovozy spôsobujúce dumping.

105    Medzi obomi ustanoveniami teda existuje vzťah komplementarity, takže Rada sa nedopustila nesprávneho právneho posúdenia uvádzaného žalobkyňou, keď zohľadnila prahovú hodnotu 1 % uvedenú v článku 5 ods. 7 základného nariadenia na účely výkladu podmienky týkajúcej sa nezanedbateľnej miery dovozov uvedenej v článku 3 ods. 4 písm. a) základného nariadenia.

106    Prvú výhradu treba preto zamietnuť.

107    Druhá výhrada sa zakladá na porovnaní s kvalifikáciou dovozov z Ruska zo strany Rady. Rade sa vytýka, že sa domnievala, že dovoz z Arménska má značný vplyv na trh, zatiaľ čo dovoz z Ruska sa považoval za obmedzený a bez negatívneho vplyvu na situáciu výrobného odvetvia Únie, hoci bol jeho objem vyšší.

108    Treba konštatovať, že žalobkyňa právne nekvalifikuje túto výhradu.

109    V prípade, že je táto výhrada uvedená na účely preukázania toho, že inštitúcie sa nesprávne domnievali, že dovoz žalobkyne je nezanedbateľný podľa článku 3 ods. 4 písm. a) základného nariadenia, treba ju hneď na úvod zamietnuť, keďže v bodoch 103 až 105 vyššie sa dospelo k záveru, že výklad pojmu „nezanedbateľný“ s ohľadom na článok 5 ods. 7 základného nariadenia nie je vôbec nesprávny.

110    Ani v prípade, že sa má táto výhrada chápať tak, že sa v podstate dovoláva porušenia zásady rovnosti zaobchádzania na úkor žalobkyne, nemožno túto výhradu prijať. Bez toho, aby bolo potrebné preskúmať, či je situácia ruského a arménskeho dovozu porovnateľná, stačí pripomenúť, že zásada rovnosti zaobchádzania musí byť v súlade so zásadou zákonnosti, čo znamená, že nikto sa nemôže odvolávať vo svoj prospech na protiprávnosť spôsobenú v prospech iného (pozri rozsudok zo 14. apríla 2011, Visa Europe a Visa International Service/Komisia, T‑461/07, EU:T:2011:181, bod 219 a citovanú judikatúru). Aj za predpokladu, že by Rada nesprávne kvalifikovala ruský dovoz ako obmedzený, by tak toto pochybenie nemalo nijaký vplyv na odôvodnenosť kvalifikovania arménskeho dovozu ako „nezanedbateľného“.

111    Druhú výhradu treba preto tiež zamietnuť.

112    Tretia, štvrtá a piata výhrada sa týka výberu obdobia zohľadneného na účely posúdenia toho, či bol dovoz žalobkyne zanedbateľný alebo nie.

113    Treťou výhradou sa Rade vytýka, že určila objem dovozov žalobkyne len na základe obdobia prešetrovania (júl 2007 až jún 2008) namiesto na základe posudzovaného obdobia (január 2005 až jún 2008). Žalobkyňa v podstate tvrdí, že samotné obdobie prešetrovania nie je vo vzťahu k nej reprezentatívne v rozsahu, v akom nezohľadňuje úplné zastavenie jej činnosti v rokoch 2004 až 2006. Nezohľadňuje tak neexistenciu arménskeho dovozu až do konca roka 2006 a v podstate vedie k skreslenému obrazu dovozov. Zohľadnenie objemu dovozu počas posudzovaného obdobia by stačilo na preukázanie zanedbateľnej miery jej dovozu. Dodáva, že zohľadnenie iba dovozu počas obdobia prešetrovania nestačí na vymedzenie ujmy v zmysle článku 3 ods. 2 základného nariadenia. Žalobkyňa tiež v podstate tvrdí, že analýza Rady je rozporuplná, keďže vo výpočte priemernej hodnoty dovozov nezohľadnila účinky zatvorenia závodu žalobkyne, ale pritom odkázala na nárast dovozov spôsobený uvedeným zatvorením.

114    Napadnuté nariadenie vo svojom odôvodnení 3 rozlišuje medzi obdobím prešetrovania vzťahujúcim sa na dumping a ujmu (od 1. júla 2007 do 30. júna 2008) na jednej strane a posudzovaným obdobím vzťahujúcim sa na preskúmanie trendov relevantných na posúdenie ujmy (od 1. januára 2005 do 30. júna 2008) na druhej strane.

115    V odôvodnení 56 druhej zarážke napadnutého nariadenia Rada zohľadnila objem dovozu z Arménska počas obdobia prešetrovania (t. j. 5,26 %), aby dospela k záveru, že tento dovoz nebol zanedbateľný. Rada tiež konštatovala, že dovoz z Arménska sa od roku 2006 do konca obdobia prešetrovania výrazne zvýšil napriek opätovnému vstupu dovozu z ČĽR a významnému objemu dovozu z Brazílie počas posudzovaného obdobia.

116    Rada tak založila svoj záver týkajúci sa nezanedbateľnej miery dovozu jednak na objeme dovozu žalobkyne počas obdobia prešetrovania a jednak na vývoji dovozu na širšom časovom základe, a to počas posudzovaného obdobia.

117    V rozsahu, v akom z bodov 104 a 105 vyššie vyplýva, že konštatovanie existencie trhového podielu na úrovni 5,26 %, uvedené v odôvodnení 56 druhej zarážke napadnutého nariadenia, samo osebe stačí na preukázanie nezanedbateľnej miery dovozu žalobkyne, Všeobecný súd sa domnieva, že stačí overiť, či sa Rada nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď stanovila uvedený podiel na trhu výlučne na základe údajov vzťahujúcich sa na obdobie prešetrovania od 1. júla 2007 do 30. júna 2008.

118    Podľa článku 6 ods. 1 základného nariadenia „po začatí konania Komisia v spolupráci s členskými štátmi začne prešetrovanie na úrovni spoločenstva[;] toto prešetrovanie sa vzťahuje na dumping aj ujmu, pričom obe tieto skutočnosti sa skúmajú súčasne[;] na účely reprezentatívneho zistenia sa stanoví obdobie prešetrovania, ktoré v prípade dumpingu trvá bežne najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred začatím konania“.

119    Z judikatúry vyplýva, že prešetrovanie treba viesť na základe čo najaktuálnejších informácií, aby bolo možné stanoviť antidumpingové clá, ktoré budú vhodné na ochranu výrobného odvetvia Únie proti dumpingovým praktikám (rozsudky z 3. októbra 2000, Industrie des poudres sphériques/Rada, C‑458/98 P, EU:C:2000:531, bod 92, a z 28. januára 2016, CM Eurologistik a GLS, C‑283/14 a C‑284/14, EU:C:2016:57, bod 66).

120    Z judikatúry tiež vyplýva, že Rada môže vymedziť ujmu spôsobenú výrobnému odvetviu Únie na základe obdobia dlhšieho, než je obdobie, na ktoré sa vzťahuje prešetrovanie existencie dumpingových praktík (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. mája 1991, Nakajima/Rada, C‑69/89, EU:C:1991:186, bod 87), vďaka preskúmaniu trendov relevantných na posúdenie ujmy v rámci posudzovaného obdobia.

121    Žalobkyňa sa domnieva, že práve v rámci tohto dlhšieho obdobia mal byť jej dovoz vyhodnotený ako zanedbateľný.

122    V tejto súvislosti stačí zdôrazniť, že Komisia správne odpovedala, že by to viedlo k skreslenému obrazu skutočného objemu vývozov do Únie, keďže by sa tak zohľadnilo obdobie uzavretia závodu žalobkyne, ktoré nemožno považovať za obdobie odrážajúce jej reálnu výrobnú a vývoznú činnosť.

123    Rada sa teda nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia uvádzaného žalobkyňou, keď určila, že dovoz žalobkyne nebol nezanedbateľný, na základe údajov vzťahujúcich sa len na obdobie prešetrovania, a nie na posudzované obdobie.

124    Tento záver nevyvracia argumentácia žalobkyne uvedená v replike a založená na povinnosti inštitúcií vykonať objektívne preskúmanie podľa článku 3 ods. 2 základného nariadenia. Bez toho, aby bolo potrebné zaoberať sa prípustnosťou tohto tvrdenia, ktorú Rada spochybňuje, stačí zdôrazniť, že nezohľadnenie obdobia, ktoré nie je odrazom bežnej činnosti žalobkyne, zodpovedá požiadavke zberu čo najaktuálnejších údajov a je teda v súlade s logikou objektívneho preskúmania, na ktoré odkazuje článok 3 ods. 2 základného nariadenia.

125    Tretiu výhradu treba preto zamietnuť.

126    V rámci svojej štvrtej výhrady žalobkyňa tvrdí, že jej dovoz bol analyzovaný na základe obdobia 18 mesiacov, zatiaľ čo dovoz ostatných vyvážajúcich krajín na základe obdobia 42 mesiacov, čo vo vzťahu k nej predstavuje diskriminačné zaobchádzanie.

127    Treba však konštatovať, že takáto výhrada je neopodstatnená. Z odôvodnenia 93 druhej zarážky dočasného nariadenia, na ktoré odkazuje odôvodnenie 58 napadnutého nariadenia, vyplýva, že objemy dovozu tak z Arménska, ako aj z Brazílie a ČĽR boli stanovené na rovnakom časovom základe, a to na základe obdobia prešetrovania.

128    Svojou piatou výhradou žalobkyňa vytýka Rade, že nezohľadnila objemy dovozu z obdobia po období prešetrovania. Pripomína, že predaj, ktorý uskutočnila v roku 2008 v Únii, začal vykazovať trend výrazného poklesu, ktorý pretrval až do konca obdobia prešetrovania. Tvrdí, že zohľadnenie objemov dovozu z obdobia po období prešetrovania zodpovedá záujmu zohľadnenia čo najaktuálnejších údajov a v rozsahu, v akom pokles predaja začal dva mesiace pred začatím správneho konania, nemohol byť spôsobený uvedeným začatím konania.

129    Ako už mal Súd prvého stupňa príležitosť zdôrazniť, stanovenie obdobia prešetrovania a zákazu zohľadniť dôkazy z obdobia nasledujúceho po ňom majú za cieľ zaručiť, aby výsledky prešetrovania boli reprezentatívne a spoľahlivé, zabezpečujúc, aby dôkazy, na základe ktorých sa určuje dumping a ujma, neboli ovplyvňované správaním dotknutých výrobcov po začatí antidumpingového konania, a teda aby konečné clo uložené v dôsledku konania bolo schopné účinne napraviť ujmu vyplývajúcu z dumpingu (pozri rozsudok zo 17. decembra 2008, HEG a Graphite India/Rada, T‑462/04, EU:T:2008:586, bod 66 a citovanú judikatúru).

130    Okrem toho použitím pojmu „bežne“ článok 6 ods. 1 základného nariadenia umožňuje výnimky zo zákazu zohľadniť informácie týkajúce sa obdobia nasledujúceho po období prešetrovania. V súvislosti s okolnosťami v prospech podnikov dotknutých prešetrovaním bolo rozhodnuté, že inštitúcie Únie nemožno nútiť, aby zohľadnili dôkazy týkajúce sa obdobia nasledujúceho po období prešetrovania, ibaže by tieto dôkazy odhalili také nové skutočnosti, v dôsledku ktorých by sa predpokladané zavedenie dumpingového cla javilo ako zjavne neprimerané. Ak sa naopak v dôsledku dôkazov týkajúcich sa obdobia nasledujúceho po období prešetrovania vzhľadom na skutočnosť, že odzrkadľujú súčasné správanie dotknutých podnikov, zdá byť uloženie alebo zvýšenie antidumpingového cla odôvodnené, je nutné na základe predchádzajúceho konštatovať, že inštitúcie majú právo, dokonca povinnosť, tieto dôkazy zohľadniť (pozri rozsudok zo 17. decembra 2008, HEG a Graphite India/Rada, T‑462/04, EU:T:2008:586, bod 67 a citovanú judikatúru).

131    Žalobkyňa vo svojich poznámkach k zverejneniu predbežných záverov poukázala na graf dovozových štatistík vypracovaný Štatistickým úradom Európskej únie (Eurostat), ktorý ukazuje pokles jej dovozu od marca do apríla 2008, potom stabilizáciu tohto dovozu až do konca skúmaného obdobia, teda do januára 2009.

132    Z tohto dokumentu bezpochyby vyplýva, že k poklesu dovozu došlo hlavne od apríla do mája 2008, teda nielen pred začatím antidumpingového konania Komisiou (12. júla 2008), ale aj pred samotným podaním sťažnosti výrobného odvetvia Únie (28. mája 2008), čo by mohlo znamenať, že uvedený pokles nebol spôsobený začatím antidumpingového prešetrovania.

133    Treba však uviesť, že pokiaľ ide o okolnosti v prospech podnikov dotknutých prešetrovaním, judikatúra spomenutá v bode 130 vyššie predpokladá zohľadnenie dôkazov týkajúcich sa obdobia nasledujúceho po období prešetrovania len v prípade, že sa v ich dôsledku javí predpokladané zavedenie dumpingového cla zjavne neprimerané.

134    Treba však konštatovať, že pokles dovozov predchádzajúci začatiu konania je veľmi relatívny, keďže k tomuto poklesu v skutočnosti došlo kvázi súčasne s podaním sťažnosti výrobného odvetvia Únie, a teda nemožno vylúčiť, že medzi týmito dvomi udalosťami existuje príčinná súvislosť. Okrem toho existencia tohto konania mohla mať vplyv na správanie žalobkyne tým, že ju nútila k zachovávaniu relatívne nízkej úrovne dovozu až do skončenia antidumpingového konania. Odôvodnenie založené na možnom správaní žalobkyne z dôvodu začatia antidumpingového prešetrovania teda nie je zjavne irelevantné.

135    Rada sa tak nedopustila zjavného pochybenia, keď implicitne odmietla zohľadniť objemy dovozu z obdobia po období prešetrovania.

136    Preto treba piatu výhradu a prvú časť žalobného dôvodu v celom rozsahu zamietnuť.

 O druhej časti týkajúcej sa posúdenia podmienok hospodárskej súťaže

137    Argumentáciu uvedenú v tejto časti žalobného dôvodu možno rozdeliť na tri výhrady podľa toho, či žalobkyňa kritizuje po prvé odôvodnenie napadnutého nariadenia týkajúce sa článku 3 ods. 4 písm. b) základného nariadenia, po druhé uplatnenie irelevantných kritérií a po tretie zjavne nesprávne posúdenie pri uplatnení tohto ustanovenia na okolnosti prejednávanej veci.

138    Pokiaľ ide o prvú výhradu, žalobkyňa kritizuje odôvodnenie napadnutého nariadenia z hľadiska vyvrátenia dôkazov, ktoré predložila na účely preukázania toho, že v dôsledku zlej kvality svojho výrobku sa nachádza v podmienkach hospodárskej súťaže odlišných jednak od podmienok dovozcov z Brazílie a ČĽR a jednak výrobcov Únie. V tejto súvislosti poznamenáva, že Rada sa obmedzila len na poukázanie na jej zámer preorientovať výrobu na upravované fólie ešte vyššej kvality.

139    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že z odôvodnenia požadovaného článkom 296 ZFEÚ musia byť jednoznačne a nepochybne zrejmé úvahy inštitúcie Únie, ktorá prijala predmetný akt, aby mali dotknuté osoby možnosť oboznámiť sa s dôvodmi prijatého opatrenia, aby sa im umožnilo obhajovať svoje práva a aby mal súd Únie možnosť vykonať svoje preskúmanie (pozri rozsudok z 11. júla 2013, Hangzhou Duralamp Electronics/Rada, T‑459/07, neuverejnený, EU:T:2013:369, bod 86 a citovanú judikatúru).

140    Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže požiadavky odôvodnenia sa majú posudzovať nielen s ohľadom na znenie aktu, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj s ohľadom na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť. Stačí, ak Rada uvedie skutočnosti a právne úvahy, ktoré majú rozhodujúci význam v rámci štruktúry nariadenia (pozri rozsudok z 11. júla 2013, Hangzhou Duralamp Electronics/Rada, T‑459/07, neuverejnený, EU:T:2013:369, bod 87 a citovanú judikatúru).

141    Inštitúcie predovšetkým nie sú povinné zaujať stanovisko ku všetkým tvrdeniam, ktoré pred nimi uvádzajú dotknuté osoby, stačí, ak uvedú skutočnosti a právne úvahy, ktoré majú podstatný význam v štruktúre rozhodnutia (pozri rozsudok zo 16. decembra 2015, VTZ a i./Rada, T‑108/13, neuverejnený, EU:T:2015:980, bod 157 a citovanú judikatúru).

142    Po prvé treba uviesť, že z výkladu odôvodnenia 52 v spojení s odôvodnením 56 treťou zarážkou napadnutého nariadenia sú jednoznačne a nepochybne zrejmé úvahy Rady týkajúce sa splnenia podmienky uvedenej v článku 3 ods. 4 písm. b) základného nariadenia. Z nich vyplývajú hlavne tri skutočnosti: predovšetkým dôležitosť ceny v hospodárskej súťaži na trhu s hliníkovými fóliami a nepatrná úloha, ktorú zohrávajú rozdiely v kvalite (odôvodnenie 52); ďalej zistenie, že výrobky žalobkyne majú podobné fyzikálne a technické vlastnosti a sú určené na to isté základné použitie bez ohľadu na ich konkrétnu kvalitu (odôvodnenie 56 tretia zarážka) a napokon zámer oznámený žalobkyňou preorientovať svoju výrobu na upravované fólie ešte vyššej kvality, čo naznačuje, že argument o údajne zlej kvalite vyrábaných výrobkov môže byť nadsadený (odôvodnenie 56 tretia zarážka). Tento aspekt odôvodnenia napadnutého nariadenia je teda v súlade s požiadavkami uvedenými v bode 139 vyššie.

143    Po druhé v dôsledku toho sa treba v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 140 a 141 vyššie domnievať, že tieto dôvody uvedené v odôvodnení 52 a v odôvodnení 56 tretej zarážke napadnutého nariadenia, týkajúce sa splnenia podmienky uvedenej v článku 3 ods. 4 písm. b) základného nariadenia, stačia na splnenie požiadaviek článku 296 ZFEÚ, pokiaľ ide o tento aspekt jej úvah, pričom Rada nebola povinná zaujať konkrétne stanovisko k jednotlivým dôkazom, ktoré žalobkyňa predložila počas správneho konania.

144    Prvú výhradu treba teda zamietnuť.

145    V rámci druhej výhrady žalobkyňa tvrdí, že napadnuté nariadenie je poznačené zjavne nesprávnym posúdením v rozsahu, v akom bola jej argumentácia týkajúca sa podmienok hospodárskej súťaže zamietnutá na základe irelevantného dôvodu. Zistenie uvedené v odôvodnení 56 tretej zarážke napadnutého nariadenia – založené na tom, že výrobky z Arménska majú podobné fyzikálne a technické vlastnosti a sú určené na to isté základné použitie bez ohľadu na ich konkrétnu kvalitu – je relevantné len z hľadiska vymedzenia podobných a dotknutých výrobkov podľa článku 1 ods. 4 základného nariadenia a nie na účely posúdenia podmienok hospodárskej súťaže podľa článku 3 ods. 4 písm. b) tohto nariadenia.

146    Treba pripomenúť, že Rada v odôvodnení 56 napadnutého nariadenia uviedla, že „výrobky z Arménska majú podobné fyzikálne a technické vlastnosti a sú určené na to isté základné použitie bez ohľadu na ich konkrétnu kvalitu“. Žalobkyňa sa domnieva, že ide o kritériá, ktoré sú relevantné v rámci článku 1 ods. 4 základného nariadenia týkajúceho sa vymedzenia podobného výrobku, ale nie v rámci článku 3 ods. 4 písm. b) tohto nariadenia.

147    Žalobkyňa tak touto výhradou vytýka Rade, že pri posudzovaní podmienok hospodárskej súťaže podľa článku 3 ods. 4 písm. b) základného nariadenia uplatnila irelevantné kritériá. Ide teda o prípadné nesprávne právne posúdenie Rady a nie o existenciu zjavne nesprávneho posúdenia, ako zdá sa tvrdí žalobkyňa.

148    V bode 103 vyššie bolo pripomenuté, že Súd prvého stupňa vykladal článok 3 ods. 4 písm. a) základného nariadenia tak, že do súhrnného hodnotenia vplyvu dovozov nemožno zahrnúť krajinu, ktorej dovoz dotknutého vyvážajúceho výrobcu nespôsobuje dumping, a to buď preto, že dumpingové rozpätie je menšie ako de minimis, alebo preto, že objem dovozu je zanedbateľný.

149    Treba konštatovať, že rovnaký prístup treba uprednostniť aj v rámci výkladu článku 3 ods. 4 písm. b) základného nariadenia. Odkaz na primerané súhrnné vyhodnotenie „účinkov dovozu… z hľadiska podmienok hospodárskej súťaže medzi dovážanými výrobkami“ tak treba chápať v tom zmysle, že má zabrániť tomu, aby boli do súhrnného hodnotenia zahrnuté účinky dovozu výrobkov, ktoré navzájom nie sú predmetom hospodárskej súťaže dostatočnej na to, aby spôsobovali ujmu výrobnému odvetviu Únie. Rovnako tak zmienku o primeranosti súhrnného vyhodnotenia „podmienok hospodárskej súťaže medzi dovážanými výrobkami a podobným výrobkom Spoločenstva“ treba chápať tak, že jeho cieľom je zabrániť tomu, aby boli predmetom súhrnného hodnotenia s ostatnými dovozmi dovozy, ktoré majú nedostatočný stupeň hospodárskej súťaže s výrobkom pochádzajúcim z výrobného odvetvia Únie a ktoré teda nemôžu spôsobovať ujmu tomuto výrobnému odvetviu.

150    Rada sa teda nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď uplatnila kritériá rovnocenné kritériám relevantným pre vymedzenie podobného výrobku podľa článku 1 ods. 4 základného nariadenia, keďže cieľom týchto kritérií je v podstate uistiť sa o existencii dostatočného stupňa hospodárskej súťaže medzi dotknutým výrobkom a podobným výrobkom.

151    Článok 1 ods. 4 základného nariadenia totiž definuje podobný výrobok ako „výrobok, ktorý je identický, tzn. podobný v každom ohľade s posudzovaným výrobkom, alebo ak nie je takýto výrobok k dispozícii, inému výrobku, ktorý hoci nie je podobný v každom ohľade, má vlastnosti, ktoré sú veľmi podobné vlastnostiam posudzovaného výrobku“. Podľa ustálenej judikatúry je úlohou definície dotknutého výrobku v rámci antidumpingového prešetrovania pomôcť pri zostavení zoznamu výrobkov, na ktoré sa prípadne uloží antidumpingové clo. Na účely definície dotknutého výrobku môžu inštitúcie zohľadniť viaceré aspekty, akými sú fyzikálne, technické a chemické vlastnosti výrobkov, ich použitie, vzájomná zameniteľnosť, vnímanie spotrebiteľom, spôsob predaja, výroby, náklady na výrobu a kvalita [rozsudok z 10. októbra 2012, Gem‑Year a Jinn‑Well Auto‑Parts (Zhejiang)/Rada, T‑172/09, neuverejnený, EU:T:2012:532, bod 59 a citovanú judikatúru].

152    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že Rada sa nedopustila nesprávneho právneho posúdenia uvádzaného žalobkyňou, keď zohľadnila okolnosť, že „výrobky z Arménska majú podobné fyzikálne a technické vlastnosti a sú určené na to isté základné použitie bez ohľadu na ich konkrétnu kvalitu“.

153    Druhú výhradu treba preto zamietnuť.

154    V rámci tretej výhrady žalobkyňa tvrdí, že Rada dostatočne nezohľadnila zlú kvalitu jej výrobkov pri posúdení podmienok hospodárskej súťaže, ako aj dôkazy, ktoré predložila na účely preukázania tejto zlej kvality.

155    V rámci preskúmania tejto výhrady je v súlade s judikatúrou citovanou v bode 79 vyššie potrebné zohľadniť širokú mieru voľnej úvahy priznanú inštitúciám v oblasti opatrení na ochranu obchodu z dôvodu komplikovanosti hospodárskych, politických a právnych situácií, ktoré majú preskúmavať.

156    Žalobkyni teda prináležalo preukázať, že jej dovoz sa v dôsledku jeho nízkej kvality nachádza v situácii hospodárskej súťaže natoľko odlišnej od situácie ostatných dovozov a dotknutého výrobku, že rozhodnutie Rady uplatniť článok 3 ods. 4 písm. b) základného nariadenia je zjavne nesprávne.

157    Ako už bolo pripomenuté v bode 142 vyššie, Rada v podstate použila tri skutočnosti na vyvodenie záveru, že podmienka článku 3 ods. 4 písm. b) základného nariadenia je splnená: prednosť kritéria ceny v hospodárskej súťaži na trhu s hliníkovými fóliami a nepatrná úloha, ktorú zohrávajú rozdiely v kvalite, zistenie, že výrobky žalobkyne majú podobné fyzikálne a technické vlastnosti a sú určené na to isté základné použitie bez ohľadu na ich konkrétnu kvalitu, zámer oznámený žalobkyňou preorientovať svoju výrobu na upravované fólie ešte vyššej kvality.

158    Po prvé treba konštatovať, že dôkazy predložené žalobkyňou nespochybňujú súbor dôkazov zohľadnených Radou. Nevyvracajú tak zámer žalobkyne zlepšiť kvalitu jej výrobkov, čo napokon nespochybňuje ani ona sama vo svojich písomnostiach.

159    V tejto súvislosti možno poznamenať, že Všeobecný súd už mal príležitosť zohľadniť v rámci vymedzenia podobného výrobku nielen zastupiteľnosť na úrovni dopytu, ale aj zastupiteľnosť na úrovni ponuky z hľadiska možnosti prejsť od výroby výrobkov určitej kvality k výrobe výrobkov inej kvality [pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. októbra 2012, Gem‑Year a Jinn‑Well Auto‑Parts (Zhejiang)/Rada, T‑172/09, neuverejnený, EU:T:2012:532, bod 75]. Z dôvodov vysvetlených v bodoch 149 až 151 vyššie sú úvahy rozvinuté v rámci analýzy dotknutého výrobku podľa článku 1 ods. 4 základného nariadenia relevantné, aj pokiaľ ide o vymedzenie podmienok hospodárskej súťaže v zmysle článku 3 ods. 4 písm. b) tohto istého nariadenia.

160    Z toho nevyhnutne vyplýva, že možnosť prejsť na výrobu vyššej kvality, ktorú žalobkyňa nespochybnila, významným spôsobom obmedzuje rozsah jej argumentácie založenej na vplyve údajne zlej kvality jej výrobkov na podmienky hospodárskej súťaže.

161    Po druhé treba v každom prípade uviesť, že Rada správne poukázala na nízku dôkaznú hodnotu dôkazov predložených žalobkyňou.

162    Podľa ustálenej judikatúry zásadou prevládajúcou v práve Únie je zásada voľného hodnotenia dôkazov a jediným relevantným kritériom pri posúdení predložených dôkazov je ich vierohodnosť. Na účely posúdenia dôkaznej sily dôkazu je tak potrebné v prvom rade overiť vierohodnosť informácie, ktorú obsahuje. Potom treba zohľadniť najmä pôvod dokumentu, okolnosti jeho vypracovania, jeho adresáta a položiť si otázku, či sa vzhľadom na svoj obsah javí zmysluplný a dôveryhodný (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 29. júna 2012, GDF Suez/Komisia, T‑370/09, EU:T:2012:333, bod 161 a citovanú judikatúru).

163    Po prvé, pokiaľ ide o listy spoločností Timos, DLR, RONCORNI, SPHERE France, FRIO COMSET, Cogepack, treba najskôr konštatovať, že tieto listy boli napísané na žiadosť žalobkyne po začatí konania, ďalej že ich znenie je vo veľmi veľkej miere podobné, ak nie rovnaké, a napokon, že všetky požadujú ukončenie antidumpingového konania začatého voči žalobkyni. Za týchto podmienok sa nemožno domnievať, že uvedené listy majú za cieľ poskytnúť objektívne hodnotenie kvality výrobkov žalobkyne. Odseku týchto listov, ktorý sa týka údajne zlej kvality výrobkov žalobkyne, teda možno priznať len obmedzenú dôkaznú silu.

164    Po druhé, pokiaľ ide o list spoločnosti Achenbach, zdá sa, že aj tento bol napísaný na žiadosť žalobkyne po začatí konania. V podstate sa v ňom zdôrazňuje, že uvedenie nových strojov, ktoré žalobkyni poskytla uvedená spoločnosť, do prevádzky bolo sprevádzané určitými ťažkosťami, ktoré mali vplyv na náklady na výrobu hliníkových fólií. Takýto list nemá teda skutočnú dôkaznú silu, pokiaľ ide o preukázanie údajnej zlej kvality výroby žalobkyne.

165    Napokon po tretie jediným dôkazom, ktorý skutočne dosvedčuje zlú kvalitu jednej šarže výrobkov žalobkyne, je reklamačný list spoločnosti LENZING, ktorým ukončila svoj odber od žalobkyne. Ide tu však o spor o relatívne malú sumu (3 176 eur), ktorý nemožno odôvodnene považovať za reprezentatívny vo vzťahu k celej výrobe alebo veľkej vzorke výroby žalobkyne.

166    Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti treba dospieť k záveru, že žalobkyňa nebola schopná preukázať zjavne nesprávnu povahu uplatnenia článku 3 ods. 4 písm. b) základného nariadenia na jej dovoz.

167    Tretiu výhradu a v dôsledku toho aj tretí žalobný dôvod v celom rozsahu treba preto zamietnuť.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na tom, že odmietnutie ponuky záväzku žalobkyne je poznačené porušením zásady rovnosti zaobchádzania a zjavne nesprávnymi posúdeniami

168    Žalobkyňa sa domnieva, že jej ponuka záväzku bola odmietnutá v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania a na základe zjavne nesprávneho odôvodnenia.

169    Rada podporovaná Komisiou navrhuje zamietnuť tento žalobný dôvod.

170    Podľa článku 8 ods. 1 základného nariadenia „pokiaľ sa predbežne potvrdzujúcim zistením určila existencia dumpingu a ujmy, Komisia môže prijať prijateľné dobrovoľné ponuky záväzkov, predložené ktorýmkoľvek vývozcom, na úpravu jeho cien alebo na ukončenie vývozov za dumpingové ceny, ak je po osobitnej konzultácií poradného výboru presvedčená, že škodlivý účinok dumpingu sa týmto odstráni“.

171    Podľa článku 8 ods. 3 tohto istého nariadenia „ponúknuté záväzky nemusia byť akceptované, ak sa ich akceptovanie považuje za neuskutočniteľné, ak je počet skutočných alebo potenciálnych vývozcov príliš veľký alebo z iných dôvodov vrátane dôvodov verejného záujmu[;] príslušnému vývozcovi možno uviesť dôvody, na základe ktorých sa navrhuje odmietnuť ponuku záväzku a môže sa mu poskytnúť príležitosť, aby ich pripomienkoval[;] dôvody odmietnutia sa uvedú v konečnom rozhodnutí“.

172    Odôvodnenia 113 až 115 napadnutého nariadenia znejú takto:

„(113) V priebehu prešetrovania jediný spolupracujúci vyvážajúci výrobca v Arménsku a jediný spolupracujúci vyvážajúci výrobca v Brazílii ponúkli cenové záväzky v súlade s článkom 8 ods. 1 základného nariadenia.

(114)      Obidve ponuky sa preskúmali. Ponuka brazílskeho vývozcu odstraňuje poškodzujúci účinok dumpingu a dostatočným spôsobom obmedzuje riziko obchádzania. Pokiaľ ide o ponuku arménskeho vývozcu, vzhľadom na zložitú štruktúru tejto skupiny spoločností a jej zložité predajné kanály existuje pri predaji rovnakého výrobku rovnakým zákazníkom, avšak rôzneho pôvodu, a takisto pri predaji rôznych výrobkov rovnakým zákazníkom rôznymi predajnými spoločnosťami tej istej skupiny vysoké riziko krížovej kompenzácie. Arménsky vývozca predložil po lehote stanovenej v článku 8 ods. 2 základného nariadenia podstatne pozmenenú ponuku záväzku. Je potrebné poznamenať, že okrem skutočnosti, že pozmenená ponuka bola predložená po stanovenej lehote, nemožno ju prijať z tohto dôvodu: hoci spoločnosť ponúkla, že tovar bude predávať priamo iba prvému nezávislému zákazníkovi v EÚ, t. j. bez zapojenia svojich dvoch prepojených spoločností do predajného kanála, prešetrovaním sa ukázalo, že spoločnosť predala tým istým zákazníkom v EÚ aj iné výrobky. Okrem toho spoločnosť oznámila, že plánuje vyrábať a v EÚ predávať nový druh výrobku, a to UHF. Keďže je možné, že tento nový druh výrobku by bolo možné predávať rovnakým zákazníkom v EÚ, ani pozmenená ponuka nemôže v dostatočnej miere obmedziť riziko krížovej kompenzácie.

(115)      Rozhodnutím 2009/736… Komisia prijala ponuku záväzku od spoločnosti [CBA]. Rada uznáva, že ponuka záväzku odstraňuje poškodzujúci účinok dumpingu a v dostatočnej miere obmedzuje riziko obchádzania. Ponuka spoločnosti Rusal Armenal sa zamieta z dôvodov uvedených v odôvodnení 114 a takisto pre problémy s účtovníctvom tejto spoločnosti, ako je vysvetlené v odôvodneniach 21 a 22.“

173    V rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyňa spochybňuje zákonnosť toho, čo považuje za štyri dôvody odmietnutia jej ponuky záväzku, a to predloženie jej ponuky záväzku údajne po stanovenej lehote, označenie uvedenej ponuky za „podstatne pozmenenú“, „vysoké riziko krížovej kompenzácie“, ktoré by prinášalo jej prijatie, a nedostatky týkajúce sa jej účtovníctva.

174    Treba však konštatovať, že zo znenia odôvodnení 114 a 115 napadnutého nariadenia vyplýva, že existovali len dva dôvody odmietnutia ponuky záväzku predloženej žalobkyňou, a to jednak zistenie, že pozmenená ponuka v dostatočnej miere neobmedzuje „pri predaji rovnakého výrobku rovnakým zákazníkom, avšak rôzneho pôvodu, a takisto pri predaji rôznych výrobkov rovnakým zákazníkom rôznymi predajnými spoločnosťami tej istej skupiny vysoké riziko krížovej kompenzácie“ (odôvodnenie 114), a jednak nedostatky týkajúce sa účtovníctva (odôvodnenie 115). Z odôvodnenia 114 napadnutého nariadenia totiž nevyplýva, že druhé dve skutočnosti označené žalobkyňou predstavujú dôvody, o ktoré sa Rada opierala pri zamietnutí uvedenej ponuky.

175    Pokiaľ ide o zákonnosť dôvodu založeného na nedostatkoch v účtovníctve žalobkyne, uvedeného v bode 115 napadnutého nariadenia, treba pripomenúť, že Komisia podrobnejšie vysvetlila tento dôvod žalobkyni v liste zo 7. augusta 2009, v ktorom v podstate zdôraznila, že kontrola dodržiavania záväzku zahŕňa možnosť preverovať účtovníctvo žalobkyne a nedostatky zistené vo vedení účtovníctva žalobkyne pri preskúmaní jej žiadosti o THZ spochybňujú možnosť takéhoto preverovania.

176    Ako už mal Súd prvého stupňa príležitosť zdôrazniť, z článku 8 ods. 3 základného nariadenia vyplýva, že inštitúcie môžu pri hodnotení ponuky záväzku zohľadniť všetky druhy skutkových okolností (rozsudok z 10. marca 2009, Interpipe Niko Tube a Interpipe NTRP/Rada, T‑249/06, EU:T:2009:62, bod 224). Okrem toho žiadne ustanovenie základného nariadenia neukladá inštitúciám Únie povinnosť prijať návrhy záväzkov v oblasti cien ponúknuté hospodárskymi subjektmi, ktoré sú predmetom predbežného prešetrovania na účely stanovenia antidumpingových ciel. Z uvedeného nariadenia naopak vyplýva, že prijateľnosť takýchto záväzkov vymedzujú inštitúcie v rámci svojej voľnej úvahy (pozri rozsudok z 10. marca 2009, Interpipe Niko Tube a Interpipe NTRP/Rada, T‑249/06, EU:T:2009:62, bod 225 a citovanú judikatúru).

177    Z toho logicky vyplýva, že Všeobecný súd môže vykonať len obmedzené preskúmanie odôvodnenosti odmietnutia ponuky záväzku. V tejto súvislosti možno uviesť, že široká miera voľnej úvahy, ktorou inštitúcie disponujú, nevyplýva len z komplikovanosti hospodárskych, politických a právnych situácií, ktoré so sebou prinášajú opatrenia na ochranu obchodu. Je tiež dôsledkom voľby normotvorcu ponechať inštitúciám slobodu rozhodovania, pokiaľ ide o možnosť prijať alebo neprijať ponuku záväzku.

178    Po prvé treba uviesť, že požiadavka zabezpečenia primeranej kontroly záväzkov je aspektom, ktorý mohli inštitúcie platne zohľadniť pri preskúmaní ponuky záväzku žalobkyne.

179    Po druhé v dôsledku toho treba overiť, či je napadnuté nariadenie poznačené zjavne nesprávnym posúdením v rozsahu, v akom uvádza, že nedostatky zistené v účtovníctve žalobkyne mohli spochybniť dohľad nad dodržiavaním záväzkov žalobkyne.

180    Ako už bolo zdôraznené v bode 89 vyššie, z odôvodnenia 22 napadnutého nariadenia, na ktoré odkazuje odôvodnenie 115 tohto nariadenia, vyplýva, že inštitúcie disponovali len správami audítora za roky 2006 a 2007, ktoré poukazovali na nedostatky týkajúce sa troch položiek: stavu zásob k 31. decembru 2006, nákladov na predaj a čistých strát za roky 2006 a 2007.

181    Na jednej strane však treba konštatovať, že takéto nedostatky môžu popri svojom vplyve na výpočet normálnej hodnoty výrobkov žalobkyne vyvolať oprávnené podozrenie týkajúce sa spoľahlivosti účtovníctva žalobkyne.

182    Tento záver nevyvracia ani okolnosť, na ktorú poukázala žalobkyňa, že jej bolo priznané individuálne zaobchádzanie, keďže článok 9 ods. 5 základného nariadenia neobsahuje žiadnu podmienku týkajúcu sa účtovníctva dotknutého podniku. Takáto okolnosť je teda irelevantná.

183    Na druhej strane Rada vo svojich písomnostiach správne uvádza, že v dôsledku rizika krížovej kompenzácie, ktoré mal odstrániť záväzok žalobkyne, bol dohľad Komisie nad účtovnými záznamami a záznamami týkajúcimi sa nákupu, výroby a zásob žalobkyne o to dôležitejší. V prípade, že by bol návrh záväzku žalobkyne prijatý, by totiž Komisii prislúchalo presvedčiť sa o tom, či žalobkyňa priamo alebo prostredníctvom spoločnosti zo skupiny, do ktorej patrí, nepredáva jednému zo svojich zákazníkov v Únii iný výrobok za zníženú cenu, v dôsledku čoho by sa odstránil alebo obmedzil účinok zvýšenia ceny výrobku žalobkyne, na ktorý sa vzťahuje jej záväzok. Treba konštatovať, že možnosť zabezpečiť takéto overenie je podmienená spoľahlivosťou výkazov žalobkyne.

184    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa nezdá, že by odôvodnenie 115 napadnutého nariadenia bolo poznačené akýmkoľvek zjavne nesprávnym posúdením. Keďže toto odôvodnenie môže z právneho hľadiska dostatočne odôvodniť odmietnutie inštitúcií prijať ponuku záväzku žalobkyne, nie je potrebné preskúmať kritiku sformulovanú proti odôvodneniu 114 tohto istého nariadenia.

185    Štvrtý žalobný dôvod teda treba zamietnuť.

 O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady riadnej správy vecí verejných

186    V rámci piateho žalobného dôvodu sa žalobkyňa odvoláva na článok uverejnený v Sunday Times v Spojenom kráľovstve 12. októbra 2008, ktorý poukázal na existenciu jednak spoločenských kontaktov medzi jej vlastníkom pánom D. a bývalým členom Komisie zodpovedným za generálne riaditeľstvo (GR) pre obchod „TRADE“ a jednak antidumpingového prešetrovania vedeného proti nej. V podstate sa domnieva, že tvrdenia o klientelizme vyplývajú z tohto článku, ako aj z ďalších nasledujúcich článkov, reprodukovaných v parlamentnej otázke. Poznamenáva tiež, že generálny riaditeľ GR pre obchod „TRADE“ v liste zo 16. októbra 2008, zverejnenom 19. októbra 2008, uviedol, že ak sa v prípade žalobkyne preukáže dumping, dôjde pravdepodobne k výberu cla a „namiesto priznania priaznivého zaobchádzania“ bude žalobkyňa nakoniec možno musieť zaplatiť clo zo svojho vývozu.

187    Žalobkyňa v podstate vytýka Komisii, že sa verejne opierala o konanie prebiehajúce voči nej, aby sa bránila proti vzneseným tvrdeniam o klientelizme. Domnieva sa tiež, že zamestnanci Komisie pochopili list zo 16. októbra 2008 ako podnet k tomu, aby v záujme preukázania svojej nezávislosti viedli prešetrovanie spôsobom vedúcim k výsledku nepriaznivému pre žalobkyňu. To predstavuje porušenie zásady „riadnej správy vecí verejných“, ktoré môže viesť k zrušeniu napadnutého nariadenia.

188    Rada podporovaná Komisiou navrhuje zamietnuť tento žalobný dôvod.

189    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že Komisia a Rada sú počas správneho konania v oblasti ochrany pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Únie, povinné rešpektovať základné práva Únie, medzi ktoré patrí aj právo na riadnu správu vecí verejných, zakotvené v článku 41 Charty základných práv Európskej únie [pozri rozsudok z 12. decembra 2014, Crown Equipment (Suzhou) a Crown Gabelstapler/Rada, T‑643/11, EU:T:2014:1076, bod 45 a citovanú judikatúru]. Podľa ustálenej judikatúry týkajúcej sa dodržiavania zásady riadnej správy vecí verejných v prípadoch, keď inštitúcie Únie disponujú voľnou úvahou, má dodržiavanie záruk priznaných právnym poriadkom Únie v správnych konaniach o to väčší význam. Medzi tieto záruky patrí najmä povinnosť príslušnej inštitúcie preskúmať starostlivo a nestranne všetky relevantné skutočnosti prejednávaného prípadu (rozsudky z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, EU:C:1991:438, bod 14, a z 10. októbra 2012, Ningbo Yonghong Fasteners/Rada, T‑150/09, neuverejnený, EU:T:2012:529, bod 77).

190    V prejednávanej veci treba konštatovať, že Komisia len pripomenula verejne známe skutočnosti bez toho, aby sa odchýlila od svojej povinnosti nestrannosti.

191    Po prvé v rozsahu, v akom žalobkyňa tvrdí, že pôvodcom informácií zdôraznených v článku Sunday Times je Komisia, treba jednak uviesť, že existencia prešetrovania vedeného proti určitým hliníkovým fóliám s pôvodom v Arménsku je informáciou verejnej povahy, keďže uvedený článok vyšiel po uverejnení oznámenia o začatí konania v Úradnom vestníku Európskej únie 12. júla 2008. Taktiež pokiaľ ide o okolnosť, že pán D. je vlastníkom spoločnosti, ktoré je predmetom uvedeného prešetrovania, stačí zdôrazniť, že táto informácia sa dala ľahko vyvodiť zo všeobecne známych informácií. Možno sa totiž odôvodnene domnievať, že tak okolnosť, že žalobkyňa je jediným výrobcom hliníka v Arménsku, ako aj skutočnosť, že pán D. je jej vlastníkom, sú verejne dostupné informácie.

192    Po druhé, pokiaľ ide o obsah listu zo 16. októbra 2008, treba konštatovať, že tento list sa obmedzuje len na pripomenutie štruktúry základného nariadenia, a to že dumpingové dovozy spôsobujúce ujmu výrobnému odvetviu Únie môžu podliehať antidumpingovým clám.

193    Nemožno teda konštatovať nijaké porušenie zásady riadnej správy vecí verejných.

194    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba piaty žalobný dôvod a v dôsledku toho aj žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

 O trovách

195    V súlade s článkom 219 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu v rozhodnutiach Všeobecného súdu vydaných po zrušení a vrátení veci Všeobecný súd rozhodne jednak o trovách konania na Všeobecnom súde a jednak o trovách odvolacieho konania na Súdnom dvore. V rozsahu, v akom Súdny dvor v rozsudku o odvolaní nerozhodol o trovách konania, Všeobecnému súdu prislúcha rozhodnúť v tomto rozsudku aj o trovách konania o odvolaní.

196    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť, aby okrem toho, že bude znášať svoje vlastné trovy konania, nahradila trovy konania Rady v súlade s jej návrhmi.

197    V súlade s článkom 138 ods. 1 rokovacieho poriadku inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania. Parlament a Komisia znášajú teda svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Rusal Armenal ZAO znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Rade Európskej únie v konaniach pred Všeobecným súdom a Súdnym dvorom.

3.      Európsky parlament a Európska komisia znášajú svoje vlastné trovy konania.

Prek Labucka Schwarcz

Tomljenović Kreuschitz

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 25. januára 2017.

Podpisy

* Jazyk konania: angličtina.