Vec C‑465/07

Meki Elgafaji

a

Noor Elgafaji

proti

Staatssecretaris van Justitie

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný

Raad van State)

„Smernica 2004/83/ES – Minimálne ustanovenia pre priznanie postavenia utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu – Osoba oprávnená na doplnkovú ochranu – Článok 2 písm. e) – Reálne riziko vážneho bezprávia – Článok 15 písm. c) – Vážne a individuálne ohrozenia života alebo osoby civilistu z dôvodu neselektívneho násilia v prípade ozbrojeného konfliktu – Dôkaz“

Abstrakt rozsudku

1.        Víza, azyl, prisťahovalectvo – Azylová politika – Minimálne ustanovenia pre priznanie postavenia utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu – Smernica 2004/83 – Podmienky na priznanie doplnkovej ochrany

[Smernica Rady 2004/83, článok 15 písm. b) a c)]

2.        Víza, azyl, prisťahovalectvo – Azylová politika – Minimálne ustanovenia pre priznanie postavenia utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu – Smernica 2004/83 – Podmienky na priznanie doplnkovej ochrany

[Smernica Rady 2004/83, článok 2 písm. e) a článok 15 písm. c)]

1.        Základné právo zaručené článkom 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP) je súčasťou všeobecných právnych zásad Spoločenstva, ktorých dodržiavanie Súdny dvor zabezpečuje. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva je taktiež zohľadňovaná pri výklade dosahu týchto práv v právnom poriadku Spoločenstva. Článok 15 písm. b) smernice 2004/83 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany však v podstate zodpovedá uvedenému článku 3.

Naopak, článok 15 písm. c) uvedenej smernice je ustanovením, ktorého obsah sa odlišuje od obsahu článku 3 EDĽP a ktorého výklad teda musí byť vykonaný autonómnym spôsobom, rešpektujúc základné práva, tak ako sú zaručené EDĽP.

(pozri bod 28)

2.        Článok 15 písm. c) smernice 2004/83/ES o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany v spojení s článkom 2 písm. e) tej istej smernice sa má vykladať v tom zmysle, že:

–      existencia vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo osoby žiadateľa o doplnkovú ochranu nie je podriadená podmienke, že žiadateľ predloží dôkaz o tom, že je špecificky dotknutý z dôvodu okolností vlastných jeho osobnej situácii,

–      existencia takéhoto ohrozenia môže byť výnimočne považovaná za preukázanú, pokiaľ miera neselektívneho násilia charakterizujúca prebiehajúci ozbrojený konflikt, posudzovaná príslušnými vnútroštátnymi orgánmi rozhodujúcimi o žiadosti o doplnkovú ochranu alebo súdmi členského štátu, ktorým je predložené rozhodnutie o zamietnutí takejto žiadosti, dosiahne takú vysokú úroveň, že existujú podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že civilná osoba vyhostená do predmetnej krajiny, prípadne do predmetného regiónu, by zo samotného dôvodu svojej prítomnosti na ich území čelila reálnemu riziku utrpenia takéhoto ohrozenia.

Tento výklad je úplne zlučiteľný s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP), vrátane judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa článku 3 EDĽP.

(pozri body 43, 44 a výrok)