NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

JEAN RICHARD DE LA TOUR

prednesené 16. mája 2024(1)

Vec C‑185/23

protectus s.r.o., predtým BONUL s.r.o.,

proti

Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Rozhodnutie 2013/488/EÚ – Utajované skutočnosti EÚ – Previerka bezpečnosti zariadenia – Odňatie previerky – Charta základných práv Európskej únie – Článok 47 – Prístup k spisu – Článok 51 – Vykonávanie práva Únie“

I.      Úvod

1.        Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu rozhodnutia Rady 2013/488/EÚ z 23. septembra 2013 o bezpečnostných predpisoch na ochranu utajovaných skutočností EÚ(2), ako aj článku 47 a článku 51 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie(3).

2.        Prejednávaný návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou protectus s.r.o., predtým BONUL s.r.o. (ďalej len „protectus“ alebo „žalobkyňa vo veci samej“), a Výborom Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „výbor“) vo veci zamietnutia odvolania, ktoré protectus podala proti rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „NBÚ“) o zrušení jej potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti a, v dôsledku tohto zrušenia, aj o odňatí jej certifikátu o priemyselnej bezpečnosti týmto výborom.

3.        Podľa slovenského práva je účelom potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti oprávniť osobu na prístup k utajovaným skutočnostiam podľa vnútroštátneho práva. Certifikát o priemyselnej bezpečnosti zasa umožňuje osobe prístup k utajovaným skutočnostiam EÚ.

4.        Rozhodnutie, ktorým sa zrušilo potvrdenie o priemyselnej bezpečnosti vydané spoločnosti protectus, bolo prijaté z dôvodu, že u tohto podnikateľa bolo sčasti na základe utajovaných skutočností zistené bezpečnostné riziko. NBÚ v tomto rozhodnutí okrem toho konštatoval, že zrušenie tohto potvrdenia má nevyhnutne za následok aj zrušenie jeho certifikátu o priemyselnej bezpečnosti, keďže vnútroštátne právo prepája tieto dva druhy bezpečnostných previerok.

5.        Oblasť utajovaných skutočností EÚ ešte nie je v práve Únie predmetom právnej úpravy s horizontálnou pôsobnosťou, ale je upravená rozhodnutiami špecifickými pre každú inštitúcie Únie.(4) Okrem toho právo Únie upravuje ochranu utajovaných skutočností EÚ len čiastočným a obmedzeným spôsobom. Právo Únie sa v tejto oblasti opiera o už existujúce vnútroštátne systémy ochrany utajovaných skutočností na základe rovnakej úrovne ochrany.

6.        Súdny dvor už viackrát rozhodoval o vyvážení práva na účinný prostriedok nápravy a záujmov uvádzaných na odôvodnenie nesprístupnenia určitých informácií, najmä ak sa tieto záujmy týkajú národnej bezpečnosti. Toto je však po prvýkrát, čo má Súdny dvor poskytnúť spresnenia týkajúce sa tohto vyváženia vo vzťahu k utajovaným skutočnostiam EÚ.

7.        V odpovedi na otázky, ktoré Najvyšší správny súd Slovenskej republiky položil s cieľom vymedziť rámec takéhoto vyváženia, budem obhajovať nasledujúce stanovisko.

8.        Po prvé uvediem dôvody, prečo zastávam názor, že keď má vnútroštátny súd preskúmať zákonnosť rozhodnutia, ktorým sa osobe odníma bezpečnostná previerka, ktorá jej umožňuje oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami EÚ podľa rozhodnutia 2013/488, takáto situácia predstavuje vykonávanie práva Únie v súlade s ustanoveniami článku 51 ods. 1 Charty. Z toho vyplýva, že Charta je podľa môjho názoru v rámci prejednávanej veci uplatniteľná.

9.        Po druhé vysvetlím, prečo je podľa môjho názoru potrebné zamietnuť argumentáciu, ktorú uviedla väčšina účastníkov tohto konania na podporu tvrdenia, že článok 47 Charty nie je za okolností vo veci samej uplatniteľný. Pokiaľ ide o vec samu, uvediem dôvody, prečo vzhľadom na osobitosti oblasti ochrany utajovaných skutočností EÚ zastávam názor, že slovenská právna úprava poskytuje dostatočné záruky na ochranu práva na obhajobu osôb, ktorým bola odňatá bezpečnostná previerka.

10.      Po tretie spresním, že záruky vyplývajúce z článku 47 Charty nemôžu v nijakom prípade viesť k požiadavke, aby súd, ktorému prislúcha preskúmať zákonnosť rozhodnutia o odňatí bezpečnostnej previerky založeného sčasti na utajovaných skutočnostiach, mal právomoc povoliť osobe, ktorej sa toto rozhodnutie týka, prístup k spisu vnútroštátneho bezpečnostného orgánu obsahujúcemu takéto skutočnosti.

II.    Skutkový stav sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky

11.      Dňa 6. septembra 2018 NBÚ vydal žalobkyni vo veci samej potvrdenie o priemyselnej bezpečnosti, ktoré ju oprávňovalo oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia „Prísne tajné“, postupovať utajované skutočnosti stupňa utajenia „Tajné“ v materiálnej aj elektronickej podobe a vytvárať utajované skutočnosti stupňa utajenia „Tajné“. Okrem toho NBÚ 15. novembra 2018 vydal žalobkyni vo veci samej na jej žiadosť certifikát o priemyselnej bezpečnosti pre stupeň utajenia SECRET UE/EU SECRET.

12.      Následne NBÚ zistil rôzne neutajované informácie, z ktorých okrem iného vyplývalo, že žalobkyňa vo veci samej alebo jej konatelia boli predmetom trestného vyšetrovania, že uzavrela určité zmluvy so spoločnosťami, ktoré boli predmetom takéhoto vyšetrovania, že týmto spoločnostiam platila neobvyklé sumy a že existovalo podozrenie na personálne prepojenie žalobkyne vo veci samej s inou spoločnosťou, s ktorou sa zúčastňovala obchodných súťaží, čím obe spoločnosti v skutočnosti súťažili pod spoločnou kontrolou.

13.      NBÚ získal aj ďalšie informácie obsiahnuté v listinách, ktoré boli označené ako utajované listinné dôkazy.

14.      NBÚ dal žalobkyni vo veci samej možnosť vyjadriť sa k niektorým zisteným informáciám, nie však k jednotlivým utajovaným listinným dôkazom ani k informáciám, ktoré v nich boli obsiahnuté.

15.      Rozhodnutím z 25. augusta 2020 NBÚ zrušil potvrdenie o priemyselnej bezpečnosti a certifikát o priemyselnej bezpečnosti žalobkyne vo veci samej. Zrušenie tohto potvrdenia bolo založené na zistení, že žalobkyňa vo veci samej predstavuje bezpečnostné riziko z dôvodu existencie obchodného vzťahu, ktorý by mohol spôsobil ujmu bezpečnostným záujmom Slovenskej republiky, a konania proti hospodárskym záujmom tohto členského štátu. Na odôvodnenie tohto rozhodnutia NBÚ odkázal jednak na neutajované informácie, ktoré podrobne uviedol, a jednak na utajované skutočnosti, ktorých obsah nespresnil. NBÚ v uvedenom rozhodnutí tiež uviedol, že zrušenie potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti znamená aj zrušenie certifikátu o priemyselnej bezpečnosti, keďže platnosť tohto certifikátu závisí od platnosti tohto potvrdenia.

16.      Žalobkyňa vo veci samej podala proti rozhodnutiu NBÚ odvolanie na výbor. Na podporu tohto odvolania namietala predovšetkým to, že jej nebola daná možnosť nahliadnuť do spisu NBÚ, ani oboznámiť sa s obsahom utajovaných listinných dôkazov. Žalobkyňa vo veci samej tiež spochybnila závery NBÚ v rozsahu, v akom sa zakladali na neutajovaných skutočnostiach.

17.      Rozhodnutím zo 4. novembra 2020 výbor toto odvolanie zamietol.

18.      Žalobkyňa vo veci samej podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Najvyšší súd Slovenskej republiky.

19.      Žalobkyňa vo veci samej touto žalobou tvrdí, že jej procesné práva na oboznámenie sa s obsahom spisu nemôžu podliehať absolútnemu obmedzeniu len so všeobecným odôvodnením, že ide o utajované skutočnosti. Vytýka tiež skutočnosť, že riaditeľ NBÚ zamietol jej advokátovi prístup k takýmto skutočnostiam na základe veľmi všeobecných dôvodov. Spochybňuje tiež jednotlivé skutkové a právne úvahy, na ktorých NBÚ a výbor založili svoj záver, že žalobkyňa vo veci samej predstavuje bezpečnostné riziko.

20.      Po podaní uvedenej žaloby prešla príslušnosť na rozhodnutie o nej na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. Dňa 28. septembra 2022 mu NBÚ predložil úplný spis vrátane utajovaných listinných dôkazov. Rozhodnutím zo 4. októbra 2022 predseda senátu, ktorý rozhoduje o žalobe, vylúčil tieto utajované časti spisu z nahliadania.

21.      V ten istý deň advokát žalobkyne vo veci samej požiadal tento súd o možnosť nahliadnuť do utajovaných listinných dôkazov, ktoré predložil NBÚ. Listom z 5. októbra 2022 predseda senátu, ktorý rozhoduje o žalobe, túto žiadosť zamietol, zároveň však požiadal NBÚ, aby zvážil možnosť udelenia súhlasu so sprístupnením týchto dôkazov tomuto advokátovi. Listom z 25. novembra 2022 NBÚ udelil súhlas len so sprístupnením dvoch utajovaných listinných dôkazov. Odmietol však udeliť súhlas so sprístupnením ostatných dotknutých utajovaných listinných dôkazov, a to s odôvodnením, že týmto sprístupnením by mohlo dôjsť k odhaleniu informačných zdrojov a ohrozeniu vyšetrovania vedeného voči žalobkyni vo veci samej. Listom zo 16. januára 2023 advokát žalobkyne vo veci samej znova požiadal o možnosť nahliadnuť do všetkých utajovaných listinných dôkazov, pričom sa odvolával okrem iného na článok 47 Charty, ako ho vyložil Súdny dvor v rozsudku z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i.(5).

22.      V tomto kontexte sa vnútroštátny súd pýta na uplatniteľnosť Charty v konaní vo veci samej.

23.      V tejto súvislosti predovšetkým zdôrazňuje, že podmienky platnosti certifikátu o priemyselnej bezpečnosti sú upravené slovenským právom, ktoré viaže platnosť takéhoto certifikátu na platnosť potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti, pričom nijako podrobnejšie neupravuje nakladanie s utajovanými skutočnosťami EÚ ani prístup k nim. Vnútroštátny súd však uvádza, že rozhodnutie 2013/488 ukladá členským štátom určité konkrétne povinnosti, ktoré sa týkajú preverovania dodávateľov, ktorí sú v dodatku A k tomuto rozhodnutiu definovaní ako akékoľvek fyzické alebo právnické osoby právne spôsobilé uzatvárať zmluvy. Vnútroštátne orgány sú preto povinné pri vydávaní alebo odnímaní certifikátov o priemyselnej bezpečnosti zohľadňovať povinnosti, ktoré vyplývajú z uvedeného rozhodnutia. Skutočnosť, že niektoré ustanovenia rozhodnutia 2013/488 odkazujú na vnútroštátnu právnu úpravu, podľa ktorej majú tieto orgány postupovať, nemá vplyv na toto konštatovanie, keďže členské štáty musia na uplatňovanie tohto rozhodnutia používať prostriedky a postupy vnútroštátneho práva.

24.      Vnútroštátny súd ďalej usudzuje, že okolnosť, že príslušná slovenská právna úprava nebola prijatá s cieľom zabezpečiť vykonanie určitého právneho aktu Únie a že viaže platnosť certifikátu o priemyselnej bezpečnosti na vnútroštátne potvrdenie o priemyselnej bezpečnosti, neznamená, že uplatňovanie tejto právnej úpravy nemôže predstavovať vykonávanie práva Únie. Tento súd tiež uvádza, že preskúmanie napadnutého rozhodnutia, ktoré je povinný vykonať, môže predstavovať situáciu, v ktorej členský štát vykonáva právo Únie, a že právny základ rozhodnutia 2013/488 ani článok 346 ods. 1 písm. a) ZFEÚ nemôžu vylúčiť uplatnenie Charty.

25.      Za predpokladu, že by sa Charta uplatňovala na konanie vo veci samej, sa vnútroštátny súd pýta na zlučiteľnosť slovenskej právnej úpravy a praxe týkajúcej sa utajovaných skutočností s článkom 47 Charty.

26.      Tento súd spresňuje, že podľa tejto právnej úpravy sú takéto skutočnosti prístupné bez obmedzenia sudcom, ktorí majú rozhodovať o žalobách podaných proti rozhodnutiam založeným na týchto skutočnostiach. Advokát žalobcu môže mať prístup k týmto skutočnostiam len po získaní súhlasu orgánu, ktorý zistil príslušnú utajovanú informáciu, pričom odmietnutie udelenia tohto súhlasu nepodlieha preskúmaniu súdom. Okrem toho tento advokát je naďalej viazaný povinnosťou mlčanlivosti, a teda nemôže svojmu klientovi sprístupniť obsah utajovaných skutočností, ku ktorým mal prístup.

27.      Vnútroštátny súd vzhľadom na tieto okolnosti uvádza, že by sa dalo uvažovať o tom, že odpoveď na otázku, či je uvedená právna úprava zlučiteľná s článkom 47 Charty, sa vyvodí z rozsudku Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i. Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že článok 23 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany(6) v spojení s článkom 45 ods. 4 tejto smernice a pri zohľadnení všeobecnej zásady práva Únie týkajúcej sa riadnej správy vecí verejných a článku 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že ak sa rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu alebo o odňatí takejto ochrany zakladá na informáciách, ktorých sprístupnenie by ohrozilo národnú bezpečnosť dotknutého členského štátu, dotknutá osoba alebo jej poradca môžu mať prístup k týmto informáciám len v prípade, že sa im udelí povolenie na tento účel, pričom sa nemôžu oboznámiť ani s podstatou dôvodov, na ktorých sa takéto rozhodnutia zakladajú, a v žiadnom prípade nemôžu informácie, ku ktorým mohli mať prístup, použiť na účely správneho alebo súdneho konania.(7) Súdny dvor navyše v uvedenom rozsudku spresnil, že na účely zaručenia práva dotknutej osoby na obhajobu nemôže možnosť príslušného súdu mať prístup k spisu nahradiť prístup dotknutej osoby alebo jej poradcu k informáciám uvedeným v tomto spise.(8)

28.      Podľa vnútroštátneho súdu je však potrebné určiť, či riešenie vyplývajúce z rozsudku Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., ktorý sa týka oblasti spoločných konaní o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany, možno v plnom rozsahu uplatniť v prejednávanej veci. Na rozdiel od situácie vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, totiž nie je zrejmé, že pravidlá stanovené v rozhodnutí 2013/488, najmä v jeho článku 11 a prílohe V na účely udelenia previerky bezpečnosti zariadenia (FSC [– Facility Security Clearance]) príslušným vnútroštátnym bezpečnostným orgánom, môžu zakladať v prospech dotknutého dodávateľa právo zaručené právom Únie, ktorého ochrany sa môže dovolávať na základe článku 47 Charty. Vnútroštátny súd by tiež prípadne uvítal spresnenia týkajúce sa obsahu súdnej ochrany vyplývajúcej z tohto článku a právomocí, ktoré musí mať, aby zabezpečil práva vyplývajúce z uvedeného článku v takej situácii, o akú ide vo veci samej.

29.      Za týchto okolností Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa čl. 51 ods. 1 [Charty] vykladať tak, že členský štát vykonáva právo Únie v situácii, kedy súd tohto členského štátu posudzuje zákonnosť rozhodnutia osobitného výboru parlamentu tohto štátu, ktorý v druhom stupni potvrdil administratívne rozhodnutie národného bezpečnostného orgánu, ktorým právnickej osobe zrušil (odňal)

–        jednak potvrdenie o priemyselnej bezpečnosti, oprávňujúce na prístup k utajovaným skutočnostiam podľa vnútroštátneho práva,

–        no zároveň a výlučne v dôsledku zrušenia tohto potvrdenia aj certifikát o priemyselnej bezpečnosti, ktorý bol tejto právnickej osobe vydaný na účely prístupu k utajovaným skutočnostiam „SECRET UE/EU SECRET“ v zmysle čl. 11 a prílohy V [rozhodnutia 2013/488]?

2.      Ak je odpoveď na [prvú otázku] kladná: Má sa čl. 47 [prvý a druhý odsek] Charty vykladať tak, že bráni vnútroštátnej úprave a praxi, podľa ktorej

a)      v rozhodnutí národného bezpečnostného orgánu o zrušení (odňatí) uvedeného potvrdenia a certifikátu sa neuvádzajú utajované skutočnosti, ktoré tento orgán viedli k záveru, že sú splnené podmienky pre ich zrušenie (odňatie), ale uvádzajú sa len odkazy na príslušnú listinu v spise tohto úradu, v ktorej je táto utajovaná skutočnosť obsiahnutá,

b)      dotknutá právnická osoba nemá prístup k spisu národného bezpečnostného orgánu a k jednotlivým listinám, v ktorých sú uvedené utajované skutočnosti, ktoré tento orgán viedli k záveru o zrušení (odňatí) uvedeného potvrdenia a certifikátu,

c)      prístup k tomuto spisu a k takýmto listinám môže mať advokát dotknutej právnickej osoby, avšak len po súhlase riaditeľa národného bezpečnostného orgánu, prípadne po súhlase iného orgánu, ktorý národnému bezpečnostnému orgánu tieto listiny predložil, a aj po takomto prístupe je povinný zachovávať mlčanlivosť o obsahu spisu a týchto listín,

d)      prístup k tomuto spisu a k týmto listinám však má v plnom rozsahu súd, ktorý posudzuje zákonnosť rozhodnutia opísaného v [prvej otázke]?

3.      Ak je odpoveď na [druhú otázku] kladná: Má sa čl. 47 [prvý a druhý odsek] Charty vykladať tak, že priamo dovoľuje (prípadne ukladá) súdu, ktorý posudzuje zákonnosť rozhodnutia opísaného v [prvej otázke], aby neaplikoval úpravu a prax uvedenú v [druhej otázke] a povolil dotknutej právnickej osobe alebo jej advokátovi prístup k spisu národného bezpečnostného orgánu, prípadne k listinám, v ktorých sú uvedené utajované skutočnosti, ak to tento súd považuje za potrebné na zabezpečenie práva na účinný prostriedok nápravy a kontradiktórne konanie?

4.      Ak je odpoveď na [tretiu otázku] kladná: Majú sa čl. 51 ods. 1 a 2 Charty vykladať tak, že oprávnenie súdu povoliť prístup k spisu, prípadne k listinám v zmysle [tretej otázky] sa týka

–        len tých častí spisu alebo listín, ktorých obsahom sú skutočnosti, ktoré sú relevantné pre posúdenie priemyselnej bezpečnosti v zmysle čl. 11 a prílohy V rozhodnutia Rady č. 2013/488/EÚ, alebo

–        aj tých častí spisu a listín, ktorých obsahom sú skutočnosti, ktoré sú relevantné len pre posúdenie priemyselnej bezpečnosti v zmysle vnútroštátneho práva, t. j. nad rámec dôvodov predpokladaných v rozhodnutí Rady č. 2013/488/EÚ?“

30.      Písomné pripomienky predložili výbor, slovenská a estónska vláda, Rada Európskej únie, ako aj Európska komisia.

31.      Pojednávanie sa konalo 30. januára 2024 za prítomnosti spoločnosti protectus, výboru, slovenskej a francúzskej vlády, Rady, ako aj Komisie.

III. Analýza

32.      V prejednávanej veci vnútroštátny súd žiada Súdny dvor o spresnenia týkajúce sa vyváženia, ktoré by sa malo vykonať medzi právom na účinný prostriedok nápravy a ochranou národnej bezpečnosti, v rámci žaloby proti rozhodnutiu založenému najmä na utajovaných skutočnostiach, ktorým sa odníma jednak potvrdenie o priemyselnej bezpečnosti umožňujúce prístup k utajovaným skutočnostiam členského štátu a jednak certifikát o priemyselnej bezpečnosti oprávňujúci na prístup k utajovaným skutočnostiam EÚ.

33.      Vnútroštátny súd sa na účely rozhodnutia o žalobe podanej proti tomuto rozhodnutiu v podstate pýta Súdneho dvora na zlučiteľnosť slovenskej právnej úpravy v rozsahu, v akom obmedzuje prístup dotknutej osoby k utajovaným skutočnostiam, na ktorých je rozhodnutie prijaté voči nej založené, s právom Únie a na právomoci, ktoré musí mať príslušný súd na účely zabezpečenia práv tejto osoby.

A.      O právomoci Súdneho dvora

34.      Výbor tvrdí, že Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na položené prejudiciálne otázky z dôvodu, že situácia vo veci samej nepatrí do pôsobnosti práva Únie.

35.      Keďže cieľom tvrdení uvedených v tejto súvislosti je preukázať, že Charta sa vo veci samej neuplatňuje, tieto tvrdenia treba preskúmať na účely odpovede na prvú prejudiciálnu otázku, ktorá sa týka tohto aspektu. Na podporu tohto konštatovania treba uviesť, že námietka založená na tom, že na spor vo veci samej sa neuplatňujú ustanovenia práva Únie, sa týka vecnej stránky tejto otázky.(9)

B.      O prvej prejudiciálnej otázke

36.      Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 51 ods. 1 Charty vykladať v tom zmysle, že členský štát vykonáva právo Únie, keď jeden z jeho súdov preskúmava zákonnosť rozhodnutia, ktorým sa zrušuje jednak potvrdenie o priemyselnej bezpečnosti umožňujúce prístup k utajovaným skutočnostiam členského štátu a jednak certifikát o priemyselnej bezpečnosti oprávňujúci na prístup k utajovaným skutočnostiam EÚ v zmysle článku 11 a prílohy V k rozhodnutiu 2013/488.

37.      Utajované skutočnosti, podmienky na oboznamovanie s nimi, podmienky na vydanie potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti, jeho zrušenie, ako aj konanie o tom upravuje v slovenskom práve zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností(10).

38.      Z § 50 ods. 1 zákona č. 215/2004 vyplýva, že „ak sa bezpečnostnou previerkou preukáže, že podnikateľ spĺňa podmienky podľa § 46[(11)], [Národný bezpečnostný] úrad mu vydá potvrdenie o priemyselnej bezpečnosti“. V § 50 ods. 5 sa uvádza, že „ak [Národný bezpečnostný] úrad zistí, že podnikateľ prestal spĺňať niektorú z podmienok priemyselnej bezpečnosti uvedenú v § 46 alebo hrubým spôsobom alebo opakovane porušil povinnosti na úseku ochrany utajovaných skutočností, zruší platnosť potvrdenia“. Práve na základe tohto ustanovenia NBÚ rozhodol zrušiť potvrdenie o priemyselnej bezpečnosti, ktoré bolo vydané spoločnosti protectus.

39.      Podmienky vydania certifikátu o priemyselnej bezpečnosti sú stanovené v § 5 ods. 6 vyhlášky č. 134/2016 Z. z. o personálnej bezpečnosti(12), ktorý odkazuje na podmienky vydania certifikátu o bezpečnostnej previerke fyzickej osoby uvedené v jeho odsekoch 1 až 5. Zo spojenia týchto ustanovení jednak vyplýva, že v certifikáte o priemyselnej bezpečnosti sa uvádza najvyšší stupeň utajenia utajovaných skutočností EÚ, ku ktorým môže mať osoba prístup, a príslušné ustanovenia právneho predpisu Únie, podľa ktorého sa prístup tejto osobe k utajovaným skutočnostiam umožňuje.(13) Zároveň platnosť tohto certifikátu je viazaná na platnosť potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti.(14)

40.      Na účely určenia, či situácia, v ktorej vnútroštátny súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia zrušujúceho tieto bezpečnostné previerky v takto opísanom vnútroštátnom právnom rámci, predstavuje vykonávanie práva Únie, je potrebné pripomenúť, aká je pôsobnosť Charty, pokiaľ ide o konanie členských štátov. Ten je vymedzený v článku 51 ods. 1 Charty, podľa ktorého ustanovenia Charty sú určené pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. Tento článok Charty potvrdzuje ustálená judikatúra Súdneho dvora, podľa ktorej sa základné práva zaručené v právnom poriadku Únie majú uplatniť vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, nie však mimo týchto situácií.(15) Pokiaľ teda vnútroštátna právna úprava patrí do pôsobnosti práva Únie, Súdny dvor je v rámci prejudiciálneho konania povinný poskytnúť všetky výkladové prvky potrebné na to, aby vnútroštátny súd posúdil súlad tejto právnej úpravy so základnými právami, ktorých dodržiavanie zabezpečuje.(16) Pokiaľ naopak právna situácia nespadá do pôsobnosti práva Únie, Súdny dvor nemá právomoc o nej rozhodnúť a prípadne uvádzané ustanovenia Charty nemôžu samy osebe túto právomoc založiť.(17)

41.      Podľa ustálenej judikatúry pojem „vykonanie práva Únie“ v zmysle článku 51 ods. 1 Charty predpokladá existenciu súvisu medzi aktom práva Únie a dotknutým vnútroštátnym opatrením, ktorý presahuje podobnosť dotknutých oblastí alebo nepriame vplyvy jednej oblasti na inú, vzhľadom na kritériá posúdenia vymedzené Súdnym dvorom.(18)

42.      Preto na určenie, či sa na vnútroštátnu právnu úpravu vzťahuje „vykonanie práva Únie“ v zmysle článku 51 ods. 1 Charty, je nutné spomedzi iných kritérií preskúmať, či je jej cieľom vykonanie ustanovenia práva Únie, aká je povaha tejto právnej úpravy a či táto právna úprava sleduje iné ciele než tie, ktoré zahŕňa právo Únie, hoci môže toto právo nepriamo ovplyvniť, ako aj to, či existuje osobitné ustanovenie práva Únie v tejto oblasti alebo také, ktoré by ho mohlo ovplyvniť.(19)

43.      Už som uviedol, že ochrana utajovaných skutočností EÚ ešte nie je v práve Únie predmetom normy s horizontálnou pôsobnosťou, ktorá by sa vzťahovala na všetky inštitúcie a orgány Únie. Systém tejto ochrany tak vyplýva z viacerých samostatných aktov, ktoré sú špecifické pre každú inštitúciu alebo orgán Únie.

44.      V prejednávanej veci vnútroštátny súd uvádza rozhodnutie 2013/488 ako normu práva Únie uplatňujúcu sa v rámci sporu vo veci samej. Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd nešpecifikuje, prečo sa rozhodol požiadať o výklad tohto rozhodnutia a nie inej normy, treba podľa môjho názoru vychádzať z predpokladu, na ktorom je založená súdna spolupráca zavedená konaním upraveným v článku 267 ZFEÚ, a to, že vnútroštátny súd je zodpovedný za vymedzenie právneho a skutkového rámca návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pričom Súdnemu dvoru neprislúcha preverovať ich správnosť, a že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v tomto rámci platí prezumpcia relevantnosti.(20) Preto zastávam názor, že posúdenie existencie vykonávania práva Únie v spore vo veci samej sa má vykonať s ohľadom na uvedené rozhodnutie.

45.      Na účely určenia, či situácia vo veci samej predstavuje vykonávanie práva Únie, je potrebné uviesť rôzne povinnosti, ktoré členským štátom ukladá rozhodnutie 2013/488, ktoré prijala Rada na základe svojej vnútornej organizačnej právomoci.

46.      Ako sa uvádza v odôvodnení 1 tohto rozhodnutia, jeho cieľom je „rozvíjať aktivity Rady vo všetkých oblastiach, ktoré si vyžadujú manipuláciu s utajovanými skutočnosťami, [tým, že ustanoví] komplexný bezpečnostný systém na ochranu utajovaných skutočností vzťahujúci sa na Radu, jej generálny sekretariát a členské štáty“. Z tohto hľadiska z odôvodnenia 3 uvedeného rozhodnutia vyplýva, že „členské štáty by v súlade s vnútroštátnymi zákonmi a inými právnymi predpismi a v rozsahu potrebnom pre fungovanie Rady mali dodržiavať toto rozhodnutie, keď ich príslušné orgány, personál alebo dodávatelia manipulujú s utajovanými skutočnosťami EÚ, aby sa každému poskytlo ubezpečenie o tom, že pre utajované skutočnosti EÚ je zabezpečená rovnaká úroveň ochrany“.

47.      Ako sa stanovuje v článku 1 ods. 1 rozhodnutia 2013/488, týmto rozhodnutím sa teda „ustanovujú základné zásady a minimálne normy bezpečnosti na ochranu utajovaných skutočností EÚ“. V súlade s odsekom 2 tohto článku „tieto základné zásady a minimálne normy sa vzťahujú na Radu a [Generálny sekretariát Rady (ďalej len ‚GSR‘)] a členské štáty ich dodržiavajú v súlade so svojimi príslušnými vnútroštátnymi zákonmi a inými právnymi predpismi, aby sa každému poskytlo ubezpečenie o tom, že pre utajované skutočnosti EÚ je zabezpečená rovnaká úroveň ochrany“.

48.      Podľa článku 2 ods. 1 tohto rozhodnutia „‚utajovaná skutočnosť EÚ‘ je každá informácia alebo vec označená stupňom utajenia EÚ, neoprávnená manipulácia s ktorou by mohla v rôznej miere poškodiť záujmy Európskej únie alebo jedného alebo viacerých členských štátov“.

49.      Ochrana utajovaných skutočností EÚ si vyžaduje, aby členské štáty prijali opatrenia v prípadoch, keď hospodárske subjekty majú mať prístup k takýmto skutočnostiam.

50.      V tejto súvislosti sa v článku 11 ods. 1 rozhodnutia 2013/488 „priemyselná bezpečnosť“ definuje ako „uplatňovanie opatrení na zabezpečenie ochrany utajovaných skutočností EÚ zo strany dodávateľov alebo subdodávateľov počas rokovaní pred uzavretím zmluvy a počas celého životného cyklu utajovanej zmluvy. Takéto zmluvy nezahŕňajú prístup k utajovaným skutočnostiam so stupňom utajenia TRÈS SECRET UE/EU TOP SECRET“.

51.      Uplatňovanie takýchto opatrení sa vyžaduje v rozsahu, v akom podľa článku 11 ods. 2 rozhodnutia 2013/488 „GSR môže priemyselným alebo iným subjektom so sídlom v členskom štáte… zveriť vykonanie úloh, ktoré zahŕňajú alebo si vyžadujú prístup k utajovaným skutočnostiam EÚ alebo manipuláciu s nimi, alebo ich uchovávanie uvedenými subjektmi“.

52.      V tomto kontexte ochrana utajovaných skutočností EÚ okrem iného znamená, že:

–        GSR ako obstarávateľ zabezpečuje, že pri uzatváraní utajovaných zmlúv priemyselným alebo iným subjektom sú splnené minimálne normy priemyselnej bezpečnosti stanovené v tomto rozhodnutí a uvedené v zmluve (článok 11 ods. 3),

–        národný bezpečnostný orgán, určený bezpečnostný orgán alebo akýkoľvek iný príslušný orgán každého členského štátu zabezpečuje v rámci možností, ktoré vyplývajú z vnútroštátnych zákonov a iných právnych predpisov, že dodávatelia a subdodávatelia so sídlom na jeho území prijmú všetky vhodné opatrenia na ochranu utajovaných skutočností EÚ pri rokovaní o zmluve alebo pri plnení utajovanej zmluvy (článok 11 ods. 4) a

–        národný bezpečnostný orgán, určený bezpečnostný orgán alebo akýkoľvek iný príslušný orgán každého členského štátu v súlade s vnútroštátnymi zákonmi a inými právnymi predpismi zabezpečí, aby dodávatelia a subdodávatelia so sídlom v príslušnom členskom štáte, ktorí sú zapojení do utajovaných zmlúv alebo subdodávateľských zmlúv, v dôsledku čoho potrebujú pri plnení týchto zmlúv alebo počas fázy pred uzavretím zmluvy prístup k utajovaným skutočnostiam so stupňom utajenia CONFIDENTIEL UE/EU CONFIDENTIAL alebo SECRET UE/EU SECRET v rámci svojich zariadení, boli držiteľmi FSC pre požadovaný stupeň utajenia (článok 11 ods. 5).

53.      V dodatku A k rozhodnutiu 2013/488 je utajovaná zmluva definovaná ako „zmluva medzi GSR a dodávateľom o dodaní tovaru, vykonaní prác alebo poskytnutí služieb, ktorej plnenie si vyžaduje alebo zahŕňa prístup k utajovaným skutočnostiam EÚ alebo ich vytvorenie“. FSC je definovaná ako „správne rozhodnutie [národného bezpečnostného orgánu] alebo [určeného bezpečnostného orgánu], že z hľadiska bezpečnosti poskytuje zariadenie primeranú ochranu utajovaných skutočností EÚ pre určený stupeň utajenia“.

54.      Ako sa uvádza v článku 15 ods. 3 rozhodnutia 2013/488, zodpovednosť za vykonávanie základných zásad a minimálnych bezpečnostných noriem na ochranu utajovaných skutočností EÚ majú najmä členské štáty.

55.      Členské štáty tak musia prijať „všetky vhodné opatrenia v súlade so svojimi príslušnými vnútroštátnymi zákonmi a inými právnymi predpismi, aby pri manipulácii s utajovanými skutočnosťami EÚ a ich uchovávaní dodržiavali [rozhodnutie 2013/488]“ určité kategórie osôb, medzi ktoré patria osoby, ktoré „majú náležité povolenie na prístup k utajovaným skutočnostiam EÚ na základe povahy svojich úloh“ [článok 15 ods. 3 písm. c)] a „dodávatelia členských štátov na území členských štátov aj v zahraničí“ [článok 15 ods. 3 písm. d)].

56.      Okrem toho článok 16 ods. 3 písm. a) rozhodnutia 2013/488 stanovuje, že na účely vykonávania článku 15 ods. 3 tohto rozhodnutia členské štáty určia národný bezpečnostný orgán zodpovedný za bezpečnostné mechanizmy ochrany utajovaných skutočností EÚ, aby sa okrem iného zabezpečilo, že:

–        „utajované skutočnosti EÚ, ktoré uchovávajú akékoľvek ministerstvá, orgány alebo agentúry bez ohľadu na to, či sú verejné alebo súkromné, doma alebo v zahraničí, sú chránené v súlade s týmto rozhodnutím“ [článok 16 ods. 3 písm. a) bod i)];

–        „bezpečnostné mechanizmy na ochranu utajovaných skutočností EÚ sa podrobujú pravidelnej inšpekcii alebo hodnoteniu“ [článok 16 ods. 3 písm. a) bod ii)], a

–        „všetky osoby, ktoré sú zamestnané vo verejnej správe alebo u dodávateľa a ktorým sa môže udeliť prístup k utajovaným skutočnostiam so stupňom utajenia CONFIDENTIEL UE/EU CONFIDENTIAL alebo vyšším, sú náležite bezpečnostne preverené alebo na základe svojich úloh získali iné náležité povolenie v súlade s vnútroštátnymi zákonmi a inými právnymi predpismi“ [článok 16 ods. 3 písm. a) bod iii)].

57.      Z týchto ustanovení vyplýva, že rozhodnutie 2013/488 ukladá členským štátom súbor konkrétnych povinností v oblasti ochrany utajovaných skutočností EÚ. Jednou z týchto povinností je, že členské štáty musia zabezpečiť, aby osoby, ktoré majú mať v rámci svojej činnosti prístup k utajovaným skutočnostiam EÚ, získali bezpečnostnú previerku od národného bezpečnostného orgánu.

58.      Stručne povedané, rozhodnutie 2013/488 stanovuje všeobecnú zodpovednosť členských štátov za dodržiavanie tohto rozhodnutia určitými osobami (článok 15 ods. 3), za zabezpečenie uplatňovania bezpečnostných mechanizmov ochrany utajovaných skutočností EÚ (článok 16 ods. 3), resp. za to, aby dodávatelia a subdodávatelia zapojení do utajovaných zmlúv boli držiteľmi FSC (článok 11 ods. 5).

59.      Poznamenávam, že rozhodnutie 2013/488 sa neobmedzuje len na uloženie všeobecnej povinnosti osobám, ktoré majú mať v rámci svojej činnosti prístup k utajovaným skutočnostiam EÚ, získať bezpečnostnú previerku od vnútroštátneho bezpečnostného orgánu. Toto rozhodnutie totiž stanovuje aj určité pravidlá, ktorými sa má riadiť postup na vykonanie previerky a jeho podmienky.

60.      Príloha V k uvedenému rozhodnutiu tak v oddiele III obsahuje tieto body 8 až 13:

„8.      [Národný bezpečnostný orgán] alebo [určený bezpečnostný orgán] alebo akýkoľvek iný príslušný bezpečnostný orgán členského štátu udelí FSC, aby v súlade s vnútroštátnymi zákonmi a inými právnymi predpismi preukázal, že priemyselný alebo iný subjekt je schopný vo svojich zariadeniach chrániť utajované skutočnosti EÚ na príslušnom stupni utajenia (CONFIDENTIEL UE/EU CONFIDENTIAL alebo SECRET UE/EU SECRET). Skôr, ako sa dodávateľovi alebo subdodávateľovi, alebo potenciálnemu dodávateľovi alebo subdodávateľovi poskytne alebo udelí prístup k utajovaným skutočnostiam EÚ, FSC sa predloží GSR ako verejnému obstarávateľovi.

9.      Príslušný [národný bezpečnostný orgán] alebo [určený bezpečnostný orgán] pri vydávaní FSC aspoň:

a)      zhodnotí integritu priemyselného alebo iného subjektu;

b)      zhodnotí vlastníctvo, kontrolu alebo možný nenáležitý vplyv, ktorý možno považovať za bezpečnostné riziko;

c)      overí, že priemyselný alebo akýkoľvek iný subjekt v zariadení zaviedol bezpečnostný systém, ktorý zahŕňa všetky príslušné bezpečnostné opatrenia potrebné na ochranu informácií alebo vecí so stupňom utajenia CONFIDENTIEL UE/EU CONFIDENTIAL alebo SECRET UE/EU SECRET v súlade s požiadavkami ustanovenými v tomto rozhodnutí;

d)      overí, či sa status personálnej bezpečnosti vedenia, majiteľov a zamestnancov, ktorí potrebujú prístup k utajovaným skutočnostiam so stupňom utajenia CONFIDENTIEL UE/EU CONFIDENTIAL alebo SECRET UE/EU SECRET, stanovil v súlade s požiadavkami ustanovenými v tomto rozhodnutí a

e)      overí, či priemyselný alebo akýkoľvek iný subjekt vymenoval úradníka pre bezpečnosť zariadenia, ktorý zodpovedá vedeniu za dodržiavanie bezpečnostných požiadaviek v rámci tohto subjektu.

10.      V prípade potreby GSR ako verejný obstarávateľ oznámi príslušnému [národnému bezpečnostnému orgánu]/[určenému bezpečnostnému orgánu] alebo akémukoľvek inému príslušnému bezpečnostnému orgánu, že FSC je potrebné počas fázy pred uzavretím zmluvy alebo na účely plnenia zmluvy. FSC alebo [previerka personálnej bezpečnosti (PSC)] sa vyžaduje počas fázy pred uzavretím zmluvy, ak sa počas predkladania ponúk musia poskytnúť utajované skutočnosti so stupňom utajenia CONFIDENTIEL UE/EU CONFIDENTIAL alebo SECRET UE/EU SECRET.

11.      Verejný obstarávateľ neuzavrie utajovanú zmluvu s predkladateľom ponuky, ktorého uprednostňuje, kým mu [národný bezpečnostný orgán]/[určený bezpečnostný orgán] alebo akýkoľvek iný príslušný bezpečnostný orgán členského štátu, v ktorom má dotknutý dodávateľ alebo subdodávateľ sídlo, nepotvrdí, že príslušné FSC bolo v potrebných prípadoch vydané.

12.      Príslušný [národný bezpečnostný orgán]/[určený bezpečnostný orgán] alebo akýkoľvek iný príslušný bezpečnostný orgán, ktorý vydal FSC, oznamuje GSR ako verejnému obstarávateľovi všetky zmeny, ktoré majú vplyv na FSC. V prípade subdodávateľskej zmluvy sa [národný bezpečnostný orgán]/[určený bezpečnostný orgán] alebo akýkoľvek iný príslušný bezpečnostný orgán informuje zodpovedajúcim spôsobom.

13.      Odňatie FSC príslušným [národným bezpečnostným orgánom]/[určeným bezpečnostným orgánom] alebo akýmkoľvek iným príslušným bezpečnostným orgánom predstavuje pre GSR ako verejného obstarávateľa dostatočný dôvod na vypovedanie utajovanej zmluvy alebo na vylúčenie účastníka zo súťaže.“

61.      Na účely určenia, či vzhľadom na takto opísané pravidlá práva Únie situácia vo veci samej predstavuje vykonávanie tohto práva, je podľa môjho názoru potrebné rozlišovať medzi previerkou, ktorú mala protectus na účely prístupu k utajovaným skutočnostiam podľa vnútroštátneho práva, a previerkou, ktorá jej umožňovala oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami EÚ.

62.      Situácia, ktorá viedla NBÚ na jednej strane k vydaniu potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti spoločnosti protectus, ktoré ju oprávňovalo oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami podľa vnútroštátneho práva, a na druhej strane k zrušeniu tohto potvrdenia, podľa môjho názoru nepredstavuje vykonávanie práva Únie. Rozhodnutie 2013/488 totiž neobsahuje ustanovenia, ktorých predmetom by bolo upraviť rozhodnutia prijímané vnútroštátnymi orgánmi v súvislosti s prístupom k utajovaným skutočnostiam podľa vnútroštátneho práva na účely stanovené vnútroštátnym právom. Okrem toho zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nevyplýva, že by iné akty Únie nejakým spôsobom harmonizovali vnútroštátne pravidlá upravujúce status takýchto skutočností. Navyše Súdny dvor nedávno vo svojom rozsudku NW a PQ (Utajované skutočnosti) konštatoval, že pravidlá týkajúce sa utajenia a odtajnenia informácií podľa vnútroštátnej právnej úpravy nie sú predmetom pravidiel harmonizovaných aktom Únie.(21)

63.      Z toho vyplýva, že slovenská právna úprava týkajúca sa potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti, ako aj opatrenia týkajúce sa tohto potvrdenia prijímané slovenskými orgánmi sa majú považovať za akty, ktoré patria výlučne do pôsobnosti vnútroštátneho práva, a teda nepatria do pôsobnosti práva Únie. V dôsledku toho sa zdá, že posúdenie zákonnosti rozhodnutia, ktorým sa zrušuje potvrdenie o priemyselnej bezpečnosti, nepredstavuje priamo formu „vykonávania práva Únie“ v zmysle článku 51 ods. 1 Charty.

64.      Naproti tomu situácia, ktorá viedla NBÚ na jednej strane k vydaniu certifikátu o priemyselnej bezpečnosti spoločnosti protectus, ktorý ju oprávňoval na prístup k utajovaným skutočnostiam EÚ pre stupeň utajenia SECRET UE/EU SECRET, a na druhej strane k zrušeniu tohto certifikátu, podľa môjho názoru predstavuje vykonávanie práva Únie.

65.      Certifikát o priemyselnej bezpečnosti, v ktorom sa, pripomínam, podľa slovenskej právnej úpravy uvádza najvyšší stupeň utajenia utajovaných skutočností EÚ, ku ktorým môže mať dotknutá osoba prístup, a príslušné ustanovenia právneho predpisu Únie, podľa ktorého sa prístup tejto osobe k utajovaným skutočnostiam umožňuje, totiž možno považovať za akt, ktorého účel a účinky sa prekrývajú s účelom a účinkami FSC upravenej v rozhodnutí 2013/488. Okrem toho v súlade s tým, čo vyplýva z tohto rozhodnutia, vykonaním previerky je poverený vnútroštátny bezpečnostný orgán, v tomto prípade NBÚ. Zo slovenskej právnej úpravy tiež vyplýva, že cieľom bezpečnostnej previerky je umožniť osobe, ktorá je držiteľom takejto previerky, oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami v súvislosti s plnením úloh podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná(22), z čoho možno vyvodiť, že táto právna úprava nesleduje čisto vnútroštátny cieľ, ktorý by sa teda líšil od cieľa sledovaného rozhodnutím 2013/488.

66.      Dodávam, že dôvody, pre ktoré NBÚ zrušil certifikát o priemyselnej bezpečnosti žalobkyne vo veci samej, ktoré v podstate spočívajú v tom, že žalobkyňa vo veci samej predstavuje bezpečnostné riziko z dôvodu existencie obchodného vzťahu spôsobilého spôsobiť ujmu bezpečnostným záujmom Slovenskej republiky a konania proti hospodárskym záujmom tohto členského štátu, možno analyzovať v tom význame, že žalobkyňa vo veci samej už nespĺňa minimálne podmienky na vydanie FSC, ktoré sú uvedené v prílohe V k rozhodnutiu 2013/488.(23)

67.      Okolnosť, že podľa slovenskej právnej úpravy je platnosť certifikátu o priemyselnej bezpečnosti viazaná na platnosť potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti,(24) nemôže podľa môjho názoru viesť k vylúčeniu situácie vo veci samej z pôsobnosti práva Únie. Obe bezpečnostné previerky boli totiž zrušené práve z dôvodu zisteného bezpečnostného rizika.

68.      Okrem toho prepojenie medzi platnosťou certifikátu o priemyselnej bezpečnosti a platnosťou potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti považujem za logické, keďže, ako uznáva výbor vo svojich písomných pripomienkach, ak bolo v súvislosti s dotknutým subjektom zistené bezpečnostné riziko podľa vnútroštátneho práva, toto riziko nemožno obmedziť len na územie Slovenskej republiky, ale musí sa nevyhnutne rozšíriť na všetky oblasti vonkajších vzťahov tohto členského štátu. Záujmy členských štátov a záujmy Únie v tejto oblasti sú úzko prepojené, takže je normálne, že bezpečnostné riziko zistené na vnútroštátnej úrovni najmä na základe utajovaných skutočností podľa vnútroštátneho práva má priamy vplyv na previerku oprávňujúcu na prístup k utajovaným skutočnostiam EÚ. Toto prepojenie medzi záujmami členských štátov a záujmami Únie je navyše vyjadrené v samotnej definícii pojmu utajovaná skutočnosť EÚ, uvedenej v článku 2 ods. 1 rozhodnutia 2013/488, ktorá kladie dôraz na to, že takouto skutočnosťou je informácia, „neoprávnená manipulácia s ktorou by mohla v rôznej miere poškodiť záujmy Európskej únie alebo jedného alebo viacerých členských štátov“(25).

69.      Okrem toho zraniteľnosť dotknutého podnikateľa môže vyplývať z utajovaných skutočností podľa vnútroštátneho práva bez toho, aby tým bola vylúčená existencia vykonávania práva Únie, pokiaľ ide o zrušenie aktu oprávňujúceho osobu na prístup k utajovaným skutočnostiam EÚ. Treba tiež uviesť, že okolnosť, na ktorú vnútroštátny súd poukazuje v bodoch 35 a 37 svojho návrhu na začatie prejudiciálneho konania, že odňatie vnútroštátneho potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti bolo založené výlučne na kritériu bezpečnostnej spoľahlivosti, ako je definované vo vnútroštátnej právnej úprave, nebráni tomu, aby situácia vo veci samej predstavovala vykonávanie práva Únie. V tejto súvislosti poznamenávam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora platí, že síce len členským štátom prislúcha definovať ich základné bezpečnostné záujmy a prijať opatrenia vhodné na zabezpečenie ich vnútornej a vonkajšej bezpečnosti, samotná skutočnosť, že vnútroštátne opatrenie bolo prijaté na účely ochrany národnej bezpečnosti, však nemôže mať za následok neuplatniteľnosť práva Únie a oslobodiť členské štáty od potrebného dodržiavania tohto práva.(26)

70.      Pokiaľ ide o skutočnosť, že slovenská právna úprava nebola prijatá konkrétne na uplatnenie rozhodnutia 2013/488, treba pripomenúť, že skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava nebola prijatá na prebratie aktu Únie, je irelevantná, lebo uplatnením tejto právnej úpravy sa skutočne vykonáva právo Únie.(27)

71.      Podľa môjho názoru je irelevantné, že rozhodnutie 2013/488 ponecháva členským štátom širokú mieru voľnej úvahy pri určovaní existencie a kritérií bezpečnostného rizika v rámci konania o vydaní, zmene alebo odňatí FSC. Táto situácia zodpovedá situácii, v ktorej akt Únie priznáva členským štátom slobodu rozhodnúť sa medzi viacerými spôsobmi uplatnenia alebo diskrečnú či posudzovaciu právomoc, ktorá je integrálnou súčasťou režimu zavedeného týmto aktom.(28)

72.      Okrem toho skutočnosť, že na účely výkonu povinností stanovených v rozhodnutí 2013/488 sú povolané vnútroštátne orgány a postupy, nebráni konštatovaniu existencie vykonávania práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. Ide len o klasické vyjadrenie pravidla, podľa ktorého členské štáty musia v rámci svojich vnútroštátnych štruktúr a postupov zabezpečiť uplatňovanie pravidiel práva Únie, ktorými sa im ukladajú povinnosti.

73.      Podľa môjho názoru ani neexistencia formálneho práva na získanie alebo zachovanie FSC nepredstavuje podmienku, ktorej by mohla uplatniteľnosť Charty podliehať.

74.      Ochranu utajovaných skutočností EÚ tak zabezpečujú členské štáty a ich vnútroštátne bezpečnostné orgány v súlade s vnútroštátnymi zákonmi a inými právnymi predpismi.(29) Tento odkaz na vnútroštátne právo nemožno chápať tak, že ponecháva členským štátom právomoc samostatne stanoviť rámec ochrany utajovaných skutočností EÚ. Členské štáty sú teda povinné zabezpečiť takúto ochranu pri dodržaní noriem stanovených právom Únie.

75.      Vo všeobecnosti sa mi zdá, že nie je možné tvrdiť, že právo Únie nesúvisí s definíciou a vykonávaním pravidiel týkajúcich sa ochrany utajovaných skutočností EÚ, hoci cieľom týchto pravidiel je zabezpečiť riadne fungovanie Únie. To by viedlo k záveru, že vydanie alebo odňatie previerky oprávňujúcej na prístup k takýmto skutočnostiam by sa mohlo považovať za výkon vyhradenej právomoci členských štátov, ktorá nepatrí do pôsobnosti práva Únie, a v dôsledku toho ani do pôsobnosti Charty. Naopak, podľa môjho názoru sa vnútroštátne zákony a iné právne predpisy týkajúce sa utajovaných skutočností musia v oblasti ochrany utajovaných skutočností EÚ uplatňovať v súlade s právom Únie.

76.      Z uvedených skutočností vyvodzujem, že vzhľadom na pravidlá týkajúce sa ochrany utajovaných skutočností EÚ uvedené v rozhodnutí 2013/488 vnútroštátny orgán, ktorý vydáva certifikát o priemyselnej bezpečnosti rovnocenný s FSC, vydáva povolenie stanovené právom Únie. Účinky udelenia tohto povolenia, ako aj účinky jeho odňatia sú vymedzené právom Únie a majú sa prejaviť hlavne vo vzťahoch medzi dotknutou osobou a inštitúciami Únie. Navyše príslušný vnútroštátny orgán, ktorý rozhodne o zrušení FSC, koná v rámci plnenia úlohy, ktorú mu zverili inštitúcie Únie s cieľom zabezpečiť ochranu utajovaných skutočností EÚ. Tento orgán preto musí dodržať minimálne požiadavky stanovené právom Únie.

77.      Pokiaľ ide o žalobkyňu vo veci samej, treba tiež zdôrazniť mimoriadne široký rozsah osobnej pôsobnosti rozhodnutia 2013/488. V tejto súvislosti uvádzam, že bod 8 prílohy V k tomuto rozhodnutiu je formulovaný všeobecne v tom zmysle, že nevymedzuje osoby, ktorým má byť FSC vydaná.(30)

78.      V tomto bode sa navyše uvádza, že „skôr, ako sa dodávateľovi alebo subdodávateľovi, alebo potenciálnemu dodávateľovi alebo subdodávateľovi poskytne alebo udelí prístup k utajovaným skutočnostiam EÚ, FSC sa predloží GSR…“. Z tohto ustanovenia vyplýva, že bezpečnostnú previerku upravenú rozhodnutím 2013/488 môže získať potenciálny dodávateľ, čo je veľmi všeobecná formulácia, ktorá sa môže vzťahovať na takého podnikateľa, akým je žalobkyňa vo veci samej. V rovnakom zmysle treba spresniť, že pojem „dodávateľ“ je definovaný v dodatku A k tomuto rozhodnutiu ako „fyzická alebo právnická osoba právne spôsobilá uzatvárať zmluvy“ a nie ako osoba, ktorá má v súčasnosti uzatvorenú zmluvu s Radou alebo ktorá už podnikla kroky s cieľom uzatvoriť zmluvný vzťah.

79.      Pokiaľ ide o situáciu spoločnosti protectus v súvislosti s jej možným prístupom k utajovaným skutočnostiam EÚ, dôležité je, že aj keď k takémuto prístupu v skutočnosti nikdy nedošlo, táto spoločnosť požiadala o vydanie certifikátu o priemyselnej bezpečnosti, ktorého účelom je najmä umožniť jeho držiteľovi oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami EÚ. Okrem toho protectus na pojednávaní uviedla, že má v súčasnosti uzatvorené zmluvy s ministerstvom hospodárstva. Nemožno pritom vylúčiť, že v tomto type zmluvných vzťahov sa môžu vyskytovať utajované skutočnosti EÚ, a to vzhľadom na prekrývanie oblastí týkajúcich sa ochrany utajovaných skutočností na vnútroštátnej úrovni a ochrany utajovaných skutočností EÚ.

80.      Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti uplatnenie kritérií stanovených v ustálenej judikatúre Súdneho dvora na situáciu vo veci samej vedie podľa môjho názoru ku konštatovaniu, ktoré je v rozpore s tvrdeniami všetkých účastníkov tohto konania s výnimkou spoločnosti protectus, že členský štát vykonáva právo Únie v súlade s ustanoveniami článku 51 ods. 1 Charty, keď jeden z jeho súdov preskúmava zákonnosť rozhodnutia, ktorým sa zrušuje certifikát o priemyselnej bezpečnosti oprávňujúci na prístup k utajovaným skutočnostiam EÚ, ktorý je rovnocenný s FSC v zmysle článku 11 a prílohy V k rozhodnutiu 2013/488. V tejto súvislosti je irelevantné, že vnútroštátna právna úprava viaže platnosť certifikátu o priemyselnej bezpečnosti na platnosť vnútroštátneho potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti, keďže odňatie uvedeného certifikátu je založené na zistení, že jeho držiteľ predstavuje bezpečnostné riziko. Z uvedeného vyplýva, že Charta sa na konanie vo veci samej má uplatniť.

C.      O druhej prejudiciálnej otázke

81.      Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora na procesné záruky, ktoré musia byť podľa článku 47 Charty zabezpečené podnikateľovi, ktorého FSC zrušil vnútroštátny bezpečnostný orgán sčasti na základe utajovaných skutočností, ku ktorým tento podnikateľ nemohol mať prístup. Tento súd sa konkrétnejšie pýta, či tento článok bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá nezaručuje dotknutej osobe a jej advokátovi prístup k utajovaným skutočnostiam, na ktorých sa zrušenie FSC zakladá, a ktorá neumožňuje súdu zabezpečiť takýto prístup, hoci on sám má prístup k týmto utajovaným skutočnostiam.

82.      Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že z § 26 ods. 3 zákona č. 215/2004 v spojení s § 50 ods. 6 tohto zákona vyplýva, že keď NBÚ rozhodne, že osoba sa nemôže oboznamovať s utajovanými skutočnosťami, musí vo svojom rozhodnutí uviesť skutočnosti, ktoré boli podkladom na toto rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako aj poučenie o možnosti podať proti rozhodnutiu odvolanie.

83.      Podľa praxe NBÚ a výboru jednotlivé utajované skutočnosti, na ktorých sú ich rozhodnutia založené, sa v odôvodnení týchto rozhodnutí neuvádzajú. V týchto rozhodnutiach sa uvádza len odkaz na označenie príslušného listinného dôkazu, v ktorom sú tieto skutočnosti obsiahnuté.

84.      V rozsahu, v akom obsahujú utajované skutočnosti, listinné dôkazy nie sú prístupné osobe, ktorej priemyselná bezpečnosť sa preveruje.

85.      Pokiaľ táto osoba podáva žalobu proti rozhodnutiu, ktorým sa zrušuje potvrdenie alebo certifikát o priemyselnej bezpečnosti, sudcovia preskúmavajúci túto žalobu majú podľa § 34 ods. 1 písm. f) zákona č. 215/2004 neobmedzené oprávnenie oboznámiť sa so všetkými utajovanými skutočnosťami uloženými v spise.

86.      Podľa ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 sa s týmito utajovanými skutočnosťami môže oboznámiť aj advokát dotknutej osoby, avšak len so súhlasom orgánu, ktorý zistil príslušnú utajovanú skutočnosť a oznámil ju NBÚ. Tento advokát musí aj naďalej zachovávať mlčanlivosť o tejto skutočnosti, čo v praxi znamená, že s ňou nemôže oboznámiť ani svojho klienta.

87.      Pred preskúmaním zlučiteľnosti takto opísaných procesných záruk s článkom 47 Charty je vhodné zaoberať sa uplatniteľnosťou tohto článku v situácii vo veci samej, ako o to vnútroštátny súd žiada Súdny dvor.

1.      O uplatniteľnosti článku 47 Charty

88.      Členské štáty sú pri vykonávaní práva Únie v súlade s článkom 51 ods. 1 Charty povinné zabezpečiť dodržiavanie požiadaviek vyplývajúcich najmä z práva na účinný prostriedok nápravy a z práva na spravodlivé prejednanie veci, ktoré sú zakotvené v článku 47 prvom a druhom odseku Charty.(31)

89.      Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že vykonávanie práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty vedie k uplatniteľnosti článku 47 Charty.(32) Existovala by teda určitá automatická súvislosť medzi podmienkou vykonávania práva Únie a nevyhnutnosťou dodržiavať článok 47 Charty.

90.      Judikatúra Súdneho dvora však zrejme naznačuje, že táto automatická súvislosť nie je skutočná.

91.      Z tejto judikatúry totiž vyplýva, že uplatnenie článku 47 Charty v danom prípade predpokladá, že osoba, ktorá ho uplatňuje, sa dovoláva práv alebo slobôd zaručených právom Únie alebo že je proti tejto osobe vedené stíhanie, ktoré predstavuje výkon práva Únie.(33) Táto podmienka dopĺňa všeobecnú podmienku týkajúcu sa vykonávania práva Únie, zakotvenú v článku 51 ods. 1 Charty,(34) ktorý je predmetom prvej otázky.

92.      V prejednávanej veci vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti o tom, či sa žalobkyňa vo veci samej môže dovolávať práva zaručeného právom Únie, a žiada Súdny dvor, aby určil, či pravidlá stanovené rozhodnutím 2013/488 môžu založiť v prospech žalobkyne vo veci samej právo zaručené právom Únie, ktorého ochrany sa môže dovolávať na základe článku 47 Charty.

93.      Podľa môjho názoru je táto podmienka v prejednávanej veci splnená.

94.      Je síce pravda, ako som už uviedol, že rozhodnutie 2013/488 ponecháva členským štátom širokú mieru voľnej úvahy pri určovaní, v ktorých prípadoch sa má FSC vydať alebo odňať. Príloha V k tomuto rozhodnutiu tak ukladá členským štátom povinnosť vykonať pred vydaním FSC určité minimálne kontroly, nepriznáva však dotknutým osobám právo na získanie FSC, ak sú splnené určité podmienky. Tieto osoby nemajú ani právo na zachovanie svojej previerky, aj keď naďalej spĺňajú minimálne podmienky stanovené uvedeným rozhodnutím.

95.      Zastávam však názor, že hoci rozhodnutie 2013/488 nepriznáva podnikateľovi ani právo získať FSC, ani právo na jej zachovanie, predsa len priznáva podnikateľovi, ktorý takúto previerku získal, osobitné právo zúčastňovať sa utajovaných zmlúv Rady.

96.      V rovnakom duchu je na účely určenia, či je článok 47 Charty uplatniteľný, podľa môjho názoru potrebné zohľadniť účinky, ktoré môže mať rozhodnutie o zrušení FSC na podnikateľa. V tejto súvislosti pripomínam, že v prílohe V bode 13 k rozhodnutiu 2013/488 sa stanovuje, že „odňatie [takejto previerky] predstavuje pre GSR ako verejného obstarávateľa dostatočný dôvod na vypovedanie utajovanej zmluvy alebo na vylúčenie účastníka zo súťaže“. Vzhľadom na negatívne dôsledky, ktoré môže mať pre podnikateľa rozhodnutie o odňatí FSC, považujem za legitímne, aby sa tento podnikateľ mohol domáhať dodržania požiadaviek týkajúcich sa účinnej súdnej ochrany, keď napáda zákonnosť takéhoto rozhodnutia.

97.      V každom prípade uvádzam, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora ochrana tak fyzických, ako aj právnických osôb proti svojvoľným alebo neprimeraným zásahom verejnej moci do oblasti ich súkromnej činnosti predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie.(35) Podľa Súdneho dvora sa tejto ochrany ako práva zaručeného právom Únie v zmysle článku 47 prvého odseku Charty právnická osoba môže dovolávať, ak chce napadnúť na súde akt, ktorý jej spôsobuje ujmu.(36)

98.      Keďže považujem uplatniteľnosť článku 47 Charty za preukázanú, treba spresniť, aké procesné záruky môže podnikateľ, akým je protectus, vyvodiť z tohto článku v situácii, o akú ide vo veci samej.

2.      O zárukách vyplývajúcich z článku 47 Charty v oblasti prístupu k utajovaným skutočnostiam EÚ

99.      Otázky vnútroštátneho súdu týkajúce sa súladu procesných pravidiel stanovených slovenskou právnou úpravou s článkom 47 Charty majú svoj pôvod v údajnom rozdiele medzi judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a judikatúrou Súdneho dvora v oblasti obmedzenia zásady kontradiktórnosti v prípade utajovaných skutočností.

100. Podľa vnútroštátneho súdu tak ESĽP v rozsudku z 19. septembra 2017, Regner v. Česká republika(37), považoval za rozhodujúcu skutočnosť pre vyvodenie záveru o neexistencii porušenia článku 6 ods. 1 EDĽP to, že súd príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o odňatí bezpečnostnej previerky mal prístup ku všetkým utajovaným skutočnostiam, na ktorých sa prijatie takéhoto rozhodnutia zakladalo.(38)

101. Podľa článku 52 ods. 3 Charty by sa teda mohlo zdať, že vzhľadom na článok 47 Charty a na túto judikatúru ESĽP týkajúcu sa článku 6 ods. 1 EDĽP je postačujúce, aby sa s utajovanými skutočnosťami mohol oboznámiť len súd zodpovedný za poskytnutie súdnej ochrany dotknutej osobe.

102. Vnútroštátny súd však uvádza, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že takéto riešenie nie je z hľadiska článku 47 Charty nevyhnutne postačujúce. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti odkazuje najmä na rozsudok Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i.

103. Súdny dvor má teda určiť, či sa má v oblasti ochrany utajovaných skutočností EÚ článok 47 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa v rozhodnutí o odňatí FSC neuvádzajú utajované skutočnosti, na ktorých bolo toto rozhodnutie založené, dotknutá právnická osoba nemá prístup k spisu vnútroštátneho bezpečnostného orgánu obsahujúcemu takéto skutočnosti, advokát tejto právnickej osoby môže mať prístup k tomuto spisu pod podmienkou získania súhlasu tohto orgánu a zabezpečenia zachovania dôvernosti oznámených skutočností a vnútroštátny súd, ktorý je poverený preskúmaním zákonnosti tohto rozhodnutia, má prístup ku všetkým utajovaným skutočnostiam obsiahnutým v tomto spise.

104. Na účely odpovede na túto otázku uvádzam, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že z dôvodu absencie uplatniteľných ustanovení práva Únie týkajúcich sa spôsobu, akým majú členské štáty zabezpečiť dodržiavanie práv dotknutej osoby na obhajobu v prípade, keď je jej prístup k dokumentom v spise obmedzený uplatnením vnútroštátnej právnej úpravy, konkrétne podmienky postupov zavedených na tento účel patria na základe zásady procesnej autonómie členských štátov do právneho systému každého členského štátu, avšak pod podmienkou, že nie sú menej priaznivé než pravidlá, ktoré upravujú podobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie), a že prakticky neznemožňujú alebo nadmerne nesťažujú výkon práv, ktoré priznáva právo Únie (zásada efektivity).(39)

105. Pokiaľ ide o zásadu ekvivalencie, pripomínam, že ako uvádza vnútroštátny súd, z § 26 ods. 3 zákona č. 215/2004 v spojení s § 50 ods. 6 tohto zákona vyplýva, že keď NBÚ rozhodne, že osoba sa nemôže oboznamovať s utajovanými skutočnosťami podľa vnútroštátneho práva, najmä ak sa zistí, že táto osoba predstavuje bezpečnostné riziko, NBÚ musí vo svojom rozhodnutí uviesť skutočnosti, ktoré boli podkladom na toto rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako aj poučenie o možnosti podať proti rozhodnutiu odvolanie.

106. Tieto procesné záruky, ktoré spočívajú v existencii odôvodneného rozhodnutia, by mali platiť aj vo vzťahu k rozhodnutiu o odňatí FSC, lebo inak by došlo k porušeniu zásady ekvivalencie. Preto sa mi zdá nesporné, že podnikateľ, akým je protectus, ktorého sa takéto rozhodnutie týka, musí mať možnosť oboznámiť sa prinajmenšom s hlavnými dôvodmi, ktoré sú základom tohto rozhodnutia, za podmienok stanovených v týchto ustanoveniach zákona č. 215/2004, ako ich vykladajú vnútroštátne súdy. Zdá sa, že je to tak z dôvodu prepojenia, ktoré slovenská právna úprava stanovuje medzi odňatím potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti a odňatím certifikátu o priemyselnej bezpečnosti.

107. Treba však konštatovať, že zo zásady ekvivalencie nemožno vyvodiť povinnosť oznámiť osobe, ktorej sa rozhodnutie o odňatí FSC týka, utajované skutočnosti, na ktorých sa toto rozhodnutie zakladá. Ako som už totiž uviedol, podľa praxe NBÚ a výboru sa jednotlivé utajované skutočnosti, na ktorých sú ich rozhodnutia založené, v odôvodnení týchto rozhodnutí neuvádzajú. Tento aspekt je teda potrebné preskúmať z hľadiska zásady efektivity.

108. Pokiaľ ide o túto zásadu, treba zdôrazniť, že je splnená len pod podmienkou, že predmetná procesná norma je v súlade s právom na účinnú súdnu ochranu zaručeným článkom 47 Charty.(40) Povinnosť členských štátov zabezpečiť efektivitu práv, ktoré osoby podliehajúce súdnej právomoci vyvodzujú z práva Únie, je teda súčasťou požiadavky súdnej ochrany zakotvenej v tomto článku 47, ktorú je vnútroštátny súd povinný rešpektovať. Táto ochrana musí platiť tak pri zriadení súdov príslušných na rozhodovanie o žalobách založených na práve Únie, ako aj pokiaľ ide o vymedzenie procesných podmienok upravujúcich také žaloby.(41)

109. Treba tiež pripomenúť, že členské štáty sú pri vykonávaní práva Únie povinné zabezpečiť dodržiavanie požiadaviek vyplývajúcich z práva na účinný prostriedok nápravy zakotveného v článku 47 prvom odseku Charty, ktoré vyžaduje aby sa počas súdneho konania dodržiavali práva dotknutej osoby na obhajobu.(42)

110. Z ustálenej judikatúry tak vyplýva, že ak má byť súdne preskúmanie zaručené článkom 47 Charty, v súvislosti s ktorým treba pripomenúť, že je sám osebe postačujúci,(43) účinné, dotknutá osoba musí mať možnosť oboznámiť sa s dôvodmi, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté voči nej, buď prostredníctvom prečítania samotného rozhodnutia, alebo prostredníctvom oznámenia týchto dôvodov na základe jej žiadosti, a to bez toho, aby bola dotknutá právomoc príslušného súdu vyžadovať od dotknutého orgánu, aby tieto dôvody oznámil s cieľom umožniť jej brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a pri plnej znalosti veci sa rozhodnúť, či je potrebné obrátiť sa na príslušný súd, a aby tento súd mal možnosť v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť dotknutého vnútroštátneho rozhodnutia.(44) Rešpektovanie práv na obhajobu znamená, že dotknutej osobe sa umožní prístup nielen k dôvodom rozhodnutia, ktoré bolo vo vzťahu k nej prijaté, ale aj ku všetkým skutočnostiam v spise, z ktorých správny orgán vychádzal, aby sa k týmto skutočnostiam mohla účinne vyjadriť.(45)

111. Okrem toho zo zásady kontradiktórnosti, ktorá je súčasťou práv na obhajobu uvedených v článku 47 Charty, vyplýva, že účastníci konania musia mať právo oboznámiť sa so všetkými dôkazmi alebo vyjadreniami predloženými pred súdom, aby mohli jeho rozhodnutie ovplyvniť alebo sa k týmto dôkazom vyjadriť, čo si vyžaduje, aby dotknutá osoba mala možnosť oboznámiť sa so skutočnosťami uvedenými v spise, ktoré má k dispozícii súd rozhodujúci o žalobe podanej proti tomuto rozhodnutiu.(46)

112. V súlade s ustanoveniami článku 52 ods. 1 Charty však právo na prístup k spisu nemá z hľadiska článku 47 Charty absolútnu povahu. Treba teda pripomenúť, že práva na obhajobu nie sú absolútnymi výsadami a že právo na prístup k spisu, ktoré je nevyhnutnou súčasťou týchto práv, preto môže byť obmedzené na základe vyváženia práva dotknutej osoby na účinný prostriedok nápravy na jednej strane a záujmov uvedených na odôvodnenie nesprístupnenia časti spisu tejto osobe na druhej strane, najmä ak sa tieto záujmy týkajú národnej bezpečnosti.(47) V správnom, ako aj súdnom konaní sa však môže ukázať nevyhnutné, že určité informácie sa dotknutej osobe nebudú môcť sprístupniť, najmä vzhľadom na dôvody súvisiace s národnou bezpečnosťou.(48)

113. Súdny dvor však ustálene odmieta, aby sa právo na obhajobu obmedzilo na nulu, a to bez ohľadu na citlivosť dotknutej oblasti. Vyzýva vnútroštátne súdy, aby v každej veci hľadali rovnováhu medzi právom na účinný prostriedok nápravy a zachovaním bezpečnostných požiadaviek.

114. Podľa názoru Súdneho dvora vyváženie, ktoré musí vnútroštátny súd vykonať, nemôže vzhľadom na nevyhnutnosť dodržať článok 47 Charty viesť k tomu, že právo dotknutej osoby na obhajobu bude zbavené akejkoľvek účinnosti a že svojho obsahu bude zbavené aj právo podať opravný prostriedok, ktoré táto osoba musí mať podľa tohto článku, najmä tým, že táto osoba alebo prípadne jej právny zástupca nebudú oboznámení ani len s podstatou dôvodov, na ktorých je založené rozhodnutie prijaté voči tejto osobe.(49)

115. Toto vyváženie však môže viesť k tomu, že niektoré skutočnosti uvedené v spise sa dotknutej osobe neoznámia, ak by ich sprístupnenie mohlo priamo a osobitne ohroziť národnú bezpečnosť dotknutého členského štátu, okrem iného v tom zmysle, že by mohlo ohroziť život, zdravie alebo slobodu osôb, alebo odhaliť konkrétne vyšetrovacie metódy, ktoré používajú orgány poverené špecializovanými úlohami v oblasti národnej bezpečnosti, a tým vážne narušiť plnenie budúcich úloh týchto orgánov, prípadne im úplne zabrániť.(50)

116. Z uvedeného vyplýva, že hoci právo Únie umožňuje členským štátom, najmä ak si to vyžaduje národná bezpečnosť, neposkytnúť dotknutej osobe priamy prístup k celému jej spisu, toto ustanovenie nemožno bez porušenia zásady efektivity, práva na riadnu správu vecí verejných a práva na účinný prostriedok nápravy vykladať v tom zmysle, že umožňuje príslušným orgánom uviesť túto osobu do situácie, v ktorej by ani ona, ani jej právny zástupca nemali možnosť, a to v prípade potreby aj v rámci osobitného konania, ktorého účelom je zachovanie národnej bezpečnosti, účinne sa oboznámiť s podstatou rozhodujúcich skutočností uvedených v tomto spise.(51)

117. V tejto súvislosti už Súdny dvor na jednej strane rozhodol, že v prípade, keď bolo sprístupnenie informácií zo spisu obmedzené z dôvodov národnej bezpečnosti, nie je dostatočne zabezpečené rešpektovanie práv dotknutej osoby na obhajobu tým, že táto osoba má možnosť získať za určitých podmienok povolenie na prístup k týmto informáciám, ktoré je sprevádzané úplným zákazom použitia takto získaných informácií na účely správneho konania alebo súdneho konania.(52)

118. Na druhej strane, pokiaľ ide o otázku, či sú práva dotknutej osoby na obhajobu dostatočne zaručené možnosťou príslušného súdu mať prístup k spisu, je potrebné zdôrazniť, že táto možnosť nemôže nahradiť prístup dotknutej osoby alebo jej právneho zástupcu k informáciám uvedeným v tomto spise.(53) Rešpektovanie práva na obhajobu teda neznamená, že príslušný súd má všetky relevantné informácie na prijatie rozhodnutia, ale že dotknutá osoba môže, ak je to potrebné prostredníctvom poradcu, presadzovať svoje záujmy vyjadrením svojho stanoviska k týmto informáciám.(54) Prístup k informáciám uvedeným v spise pre príslušné súdy a zavedenie postupov, ktoré zabezpečujú rešpektovanie práva dotknutej osoby na obhajobu, totiž predstavujú dve samostatné a kumulatívne požiadavky(55).

119. Uvedené úvahy viedli Súdny dvor k tomu, aby vo svojej najnovšej judikatúre v súlade so svojimi predchádzajúcimi rozsudkami rozhodol, že všeobecná zásada riadnej správy vecí verejných a článok 47 Charty v spojení s článkom 20 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že pokiaľ sa rozhodnutie o odňatí alebo zamietnutí povolenia na pobyt prijaté vo vzťahu k štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý si môže uplatňovať odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ, zakladá na informáciách, ktorých zverejnenie by ohrozilo národnú bezpečnosť dotknutého členského štátu, tento štátny príslušník tretej krajiny alebo jeho právny zástupca môžu mať prístup k týmto informáciám len v prípade, že sa im udelí povolenie na tento účel, pričom sa nemôžu oboznámiť ani s podstatou dôvodov, na ktorých sa takéto rozhodnutie zakladá, a v žiadnom prípade nemôžu informácie, ku ktorým mohli mať prístup, použiť na účely správneho alebo súdneho konania.(56)

120. Vnútroštátny súd sa pýta, či tieto prvky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora a závery, ku ktorým Súdny dvor doteraz dospel, možno uplatniť v oblasti ochrany utajovaných skutočností EÚ, čo by mohlo viesť ku konštatovaniu, že článok 47 Charty bráni vnútroštátnej právnej úprave dotknutej vo veci samej.

121. Túto otázku vnímam ako legitímnu vzhľadom na špecifickosť oblasti ochrany utajovaných skutočností EÚ, ktorá ju odlišuje od oblastí, v ktorých Súdny dvor doteraz poskytol usmernenia týkajúce sa nutného vyváženia práva na účinný prostriedok nápravy a záujmov uvádzaných na odôvodnenie nesprístupnenia určitých informácií, najmä ak sa tieto záujmy týkajú národnej bezpečnosti.

122. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že existencia porušenia práva na obhajobu vrátane práva na prístup k spisu sa musí preskúmať v závislosti od osobitných okolností každého jednotlivého prípadu, najmä od povahy príslušného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý, ako aj právnych noriem, ktoré upravujú dotknutú oblasť.(57)

123. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že prejednávaná vec sa líši od vecí, v ktorých boli vyhlásené rozsudky ZZ, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., ako aj NW a PQ (Utajované skutočnosti). Pokiaľ ide o rozhodnutie obmedzujúce voľný pohyb občana Únie z dôvodov verejnej bezpečnosti, alebo o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu alebo o odňatí takejto ochrany z dôvodu hrozby pre národnú bezpečnosť, alebo o rozhodnutie o odňatí alebo zamietnutí vydania povolenia na pobyt z dôvodu národnej bezpečnosti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý si môže uplatňovať odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ, platí totiž zásada úplného oznámenia dôvodov a informácií, na ktorých sa takéto rozhodnutia zakladajú. Obmedzenie tejto zásady sa preto javí ako výnimka, ktorá sa má vykladať reštriktívne.(58)

124. V oblasti ochrany utajovaných skutočností musí byť podľa môjho názoru logika obrátená, takže zásadou je zákaz sprístupniť takéto informácie neoprávneným osobám. Sprístupnenie utajovaných skutočností tak predstavuje výnimku z tohto pravidla a môže k nemu dôjsť len v prospech osôb, ktoré spĺňajú podmienky potrebné na získanie bezpečnostnej previerky. Takéto sprístupnenie ako výnimka môže byť oprávnene striktne obmedzené.

125. Z toho vyplýva, že osoba, ktorej FSC spochybnil vnútroštátny bezpečnostný orgán, sa nemôže v rámci súdneho konania, v ktorom napáda rozhodnutie o odňatí tejto previerky, domáhať prístupu k utajovaným skutočnostiam, na ktorých je toto rozhodnutie založené, a to bez ohľadu na to, či toto utajenie vyplýva z vnútroštátneho práva alebo z práva Únie. Bolo by paradoxné, keby daná osoba mohla napriek spochybneniu svojej previerky na prístup k utajovaným skutočnostiam vnútroštátnym bezpečnostným orgánom získať v rámci tohto konania možnosť nahliadnuť do skutočností tejto povahy, ktoré sa jej týkajú. To by viedlo k tomu, že by sa jej sprístupnili utajované skutočnosti, na ktorých bolo založené rozhodnutie o zamedzení nahliadania do utajovaných skutočností EÚ, a teda by sa jej umožnilo oboznámiť sa s utajovanými skutočnosťami s cieľom preukázať, že v rozpore s názorom príslušného vnútroštátneho orgánu je spôsobilá pristupovať k takýmto skutočnostiam. Vzhľadom na samotný účel rozhodnutia o odňatí bezpečnostnej previerky by teda prístup osoby, ktorej sa toto rozhodnutie týka, k utajovaným skutočnostiam, a to aj v rámci súdneho konania, podľa môjho názoru viedol k spochybneniu pravidla, podľa ktorého sa s týmito informáciami môžu oboznamovať len osoby, ktoré sú držiteľmi takejto previerky.

126. Dodržiavanie zásady nesprístupnenia utajovaných skutočností osobám, ktoré napádajú odňatie svojej bezpečnostnej previerky v rámci súdneho konania, je odôvodnené požiadavkami obozretnosti a prevencie, ktoré sú vlastné oblasti ochrany utajovaných skutočností EÚ, ako aj širokou mierou voľnej úvahy, ktorá musí byť priznaná členským štátom na účely vydania alebo odňatia FSC.

127. Navyše, ako som už uviedol, Súdny dvor už zdôraznil nutnosť neoznámiť niektoré skutočnosti uvedené v spise dotknutej osobe, ak by ich sprístupnenie mohlo priamo a osobitne ohroziť národnú bezpečnosť dotknutého členského štátu, okrem iného v tom zmysle, že by mohlo ohroziť život, zdravie alebo slobodu osôb, alebo odhaliť konkrétne vyšetrovacie metódy, ktoré používajú orgány poverené špecializovanými úlohami v oblasti národnej bezpečnosti, a tým vážne narušiť plnenie budúcich úloh týchto orgánov, prípadne im úplne zabrániť.(59) Takéto požiadavky, ktoré Súdny dvor pôvodne zdôraznil vo svojom rozsudku ZZ(60) a ku ktorým možno pridať nutnosť nenarušiť prebiehajúce trestné vyšetrovanie, ktoré môže byť vedené voči dotknutej osobe alebo jej blízkym osobám,(61) sú podľa môjho názoru obzvlášť relevantné v oblasti ochrany utajovaných skutočností EÚ.

128. V tejto súvislosti treba uviesť, že osoby, ktoré žiadajú o bezpečnostnú previerku, ako aj osoby, ktoré už takúto previerku získali, podliehajú vyšetrovaniu, ktorého cieľom je odhaliť akékoľvek skutočnosti, ktoré by ich mohli vystaviť riziku vydierania alebo nátlaku s cieľom prinútiť ich spolupracovať so škodlivými štruktúrami alebo agentmi, ktorí chcú získať prístup k utajovaným skutočnostiam v ich držbe. Toto vyšetrovanie je založené na objektívnych kritériách a vyšetrovacích metódach, ktoré umožňujú určiť, či osoba, ktorá požiadala o bezpečnostnú previerku alebo ktorá je jej držiteľom, sa vzhľadom na svoje správanie alebo na svoje prostredie vyznačuje zraniteľnosťou, ktorú by tretia osoba mohla využiť na získanie chránených údajov. Stručne povedané, príslušný vnútroštátny orgán má určiť, či určitú osobu možno považovať za spoľahlivú z hľadiska bezpečnosti a nevyhnutnej dôvernosti utajovaných skutočností, tým, že sa ubezpečí o tom, že táto osoba je lojálna a dôveryhodná. Považujem za podstatné, aby sa zachovala nielen dôvernosť utajovaných skutočností, ktoré umožňujú vnútroštátnemu bezpečnostnému orgánu zistiť, že určitá osoba predstavuje bezpečnostné riziko, ale aj nevyhnutná dôvernosť dôkazov a vyšetrovacích metód, na základe ktorých sa takéto riziko zisťuje.

129. Vyšetrovanie zamerané na posúdenie existencie priemyselného bezpečnostného rizika má byť vzhľadom na samotnú svoju povahu prísne dôverné, a to tým skôr, že je potrebné dbať na to, aby vykonávanie práva Únie nezasahovalo do výkonu čisto vnútroštátnej právomoci, ktorá spočíva v ochrane utajovaných skutočností podľa vnútroštátneho práva.

130. Z týchto skutočností vyplýva, že v oblasti ochrany utajovaných skutočností EÚ sa úloha vnútroštátneho súdu, ktorý preskúmava zákonnosť rozhodnutia o odňatí FSC, musí riadiť zásadou nesprístupnenia utajovaných skutočností žalobcovi, ktorý takéto rozhodnutie napáda.

131. Ako som však už uviedol, judikatúra Súdneho dvora podľa môjho názoru vychádza zo základnej myšlienky, že bez ohľadu na citlivosť dotknutej oblasti nemožno právo na obhajobu obmedziť na nulu a preskúmanie vykonávané vnútroštátnym súdom na základe všetkých relevantných informácií nemôže nahradiť účinný výkon týchto práv dotknutou osobou alebo jej právnym zástupcom. Predpokladom práva na obhajobu, ktoré je nevyhnutné jednak na to, aby osoba, ktorej sa rozhodnutie o odňatí FSC týka, mohla vyjadriť svoje stanovisko, a jednak na to, aby súd mohol preskúmať zákonnosť tohto rozhodnutia pri plnej znalosti veci, podľa môjho názoru je, že táto osoba nemôže byť v úplnej nevedomosti o tom, čo sa jej vytýka. Okrem toho dôvody, na ktorých je rozhodnutie o odňatí FSC založené, nemusia všetky nevyhnutne vyplývať z utajovaných skutočností, ako to ukazuje situácia vo veci samej. Treba dodať, že účinný výkon práva na obhajobu, na základe ktorého osoba, ktorej bolo odňaté právo vyplývajúce z FSC, musí mať možnosť napadnúť výhrady vznesené voči nej, nesmie byť dotknutý okolnosťou, že táto osoba sa nemôže domáhať práva na získanie alebo zachovanie takejto previerky.

132. Preto zastávam názor, že hoci v oblasti ochrany utajovaných skutočností EÚ musí mať prednosť zásada minimalizácie informácií, ktoré sa majú oznámiť osobe, ktorej sa rozhodnutie o odňatí FSC týka, táto osoba alebo prípadne jej právny zástupca musia byť oboznámení prinajmenšom s podstatou dôvodov, na ktorých sa toto rozhodnutie zakladá. Takáto minimálna záruka ustálene vyplýva z judikatúry Súdneho dvora.(62) V súvislosti s ňou však v rámci špecifickej oblasti, o ktorú ide v prejednávanej veci, uvediem nasledujúce obmedzenia.

133. Po prvé záruka, že dotknutá osoba alebo prípadne jej právny zástupca musia byť oboznámení aspoň s podstatou dôvodov, na ktorých sa rozhodnutie o odňatí FSC zakladá, nemôže viesť k odhaleniu utajovaných skutočností, a to ani čiastočnému. Toto oznámenie podstaty dôvodov sa teda musí uskutočniť pri dodržaní prísnej dôvernosti tohto druhu informácií. Okrem toho pri takomto oznámení sa musia rešpektovať iné verejné záujmy, ktoré som už spomenul, ako napríklad nutnosť neodhaliť vyšetrovacie metódy alebo nenarušiť prebiehajúce trestné vyšetrovanie.

134. Po druhé zastávam názor, že na účely dostatočného zabezpečenia práva na obhajobu osoby, ktorej sa rozhodnutie o odňatí FSC týka, nie je nevyhnutné, aby táto osoba bola oboznámená s podstatou všetkých dôvodov, na ktorých sa toto rozhodnutie zakladá. Podľa môjho názoru stačí, aby táto osoba poznala podstatu dôvodu alebo dôvodov, ktoré podľa vnútroštátneho súdu predstavujú dostatočný základ uvedeného rozhodnutia vzhľadom na požiadavky obozretnosti a prevencie, ako aj na širokú mieru voľnej úvahy, ktorá musí byť priznaná príslušnému vnútroštátnemu orgánu v oblasti ochrany utajovaných skutočností EÚ.(63)

135. Vzhľadom na tieto úvahy zastávam názor, že slovenská právna úprava obsahuje dostatočné záruky, ktoré ako celok umožňujú zabezpečiť dodržiavanie práva na obhajobu osoby, ktorej sa rozhodnutie o odňatí FSC týka.

136. V tejto súvislosti pripomínam, že podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom má súd, ktorý preskúmava zákonnosť tohto rozhodnutia, prístup k celému spisu vnútroštátneho bezpečnostného orgánu. Okrem toho, hoci dotknutá právnická osoba nemá prístup k spisu obsahujúcemu utajované skutočnosti, ktoré boli popri iných dôkazoch podkladom na toto rozhodnutie, advokát tejto právnickej osoby môže mať prístup k uvedenému spisu pod podmienkou, že získa súhlas tohto orgánu a zabezpečí zachovanie dôvernosti oznámených skutočností. Okrem iného poukazujem na to, že v priebehu súdneho konania NBÚ sprístupnil advokátovi žalobkyne vo veci samej na jeho žiadosť dva utajované listinné dôkazy.

137. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že NBÚ zistil okrem týchto utajovaných skutočností aj rôzne neutajované informácie, z ktorých okrem iného vyplývalo, že žalobkyňa vo veci samej alebo jej konatelia boli predmetom trestného vyšetrovania, že uzavrela určité zmluvy so spoločnosťami, ktoré boli predmetom takéhoto vyšetrovania, že týmto spoločnostiam platila neobvyklé sumy a že existovalo podozrenie na personálne prepojenie žalobkyne vo veci samej s inou spoločnosťou, s ktorou sa zúčastňovala obchodných súťaží, čím obe spoločnosti v skutočnosti súťažili pod spoločnou kontrolou. Je nesporné, že žalobkyňa vo veci samej sa mohla vyjadriť k takto získaným informáciám NBÚ.

138. Okrem toho zrušenie potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti zo strany NBÚ, ktorého automatickým dôsledkom bolo zrušenie certifikátu o priemyselnej bezpečnosti, bolo založené na zistení, že žalobkyňa vo veci samej predstavuje bezpečnostné riziko z dôvodu existencie obchodného vzťahu, ktorý by mohol spôsobil ujmu bezpečnostným záujmom Slovenskej republiky, a konania proti hospodárskym záujmom tohto členského štátu. Na odôvodnenie tohto rozhodnutia NBÚ odkázal jednak na neutajované informácie, ktoré podrobne uviedol, a jednak na utajované skutočnosti, ktorých obsah nespresnil.

139. Ako uvádza vnútroštátny súd, žalobkyňa vo veci samej vo svojej žalobe spochybňuje jednotlivé skutkové a právne úvahy, na ktorých NBÚ a výbor založili svoj záver, že žalobkyňa vo veci samej predstavuje bezpečnostné riziko, na základe čoho možno predpokladať, že žalobkyňa vo veci samej bola s týmito úvahami oboznámená, a preto ich mohla napadnúť.

140. Z týchto skutočností vyvodzujem, že na základe záruk stanovených slovenskou právnou úpravou sa žalobkyňa vo veci samej nenachádza v situácii, v ktorej by nevedela, čo sa jej vytýka, aj keď nemala k dispozícii, podľa môjho názoru oprávnene, všetky utajované skutočnosti, s ktorými sa chcela oboznámiť. Informácie poskytnuté vnútroštátnym súdom ma naopak vedú k záveru, že žalobkyňa vo veci samej bola oboznámená s podstatou dôvodov, ktoré môžu predstavovať dostatočný základ rozhodnutia o odňatí jej FSC, čo samozrejme prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu. To znamená, že ak tento súd usúdi, že dôvody uvedené v tomto rozhodnutí sú s prihliadnutím na širokú mieru voľnej úvahy, ktorá musí byť priznaná príslušnému vnútroštátnemu orgánu v oblasti ochrany utajovaných skutočností EÚ, dostatočné na jeho odôvodnenie a že žalobkyňa vo veci samej sa mohla k týmto dôvodom vyjadriť, čo zrejme mohla, nie je možné konštatovať porušenie práva na obhajobu.

141. Článok 47 Charty sa má preto podľa môjho názoru vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa v rozhodnutí o zrušení FSC neuvádzajú utajované skutočnosti, na ktorých bolo toto rozhodnutie založené, a dotknutá právnická osoba nemá prístup k spisu vnútroštátneho bezpečnostného orgánu obsahujúcemu tieto skutočnosti, pokiaľ po prvé advokát tejto právnickej osoby môže mať prístup k tomuto spisu pod podmienkou získania súhlasu tohto orgánu a zabezpečenia zachovania dôvernosti oznámených skutočností, po druhé vnútroštátny súd, ktorý je poverený preskúmaním zákonnosti tohto rozhodnutia, má prístup ku všetkým utajovaným skutočnostiam obsiahnutým v uvedenom spise a po tretie uvedená právnická osoba bola oboznámená s podstatou dôvodov, ktoré môžu predstavovať dostatočný základ uvedeného rozhodnutia, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu.

D.      O tretej a štvrtej prejudiciálnej otázke

142. Svojou treťou a štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 47 Charty vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby mal súd, ktorému prislúcha preskúmať zákonnosť rozhodnutia o zrušení FSC založeného sčasti na utajovaných skutočnostiach, právomoc povoliť právnickej osobe, ktorej sa toto rozhodnutie týka, prístup k spisu vnútroštátneho bezpečnostného orgánu obsahujúcemu takéto skutočnosti. V prípade kladnej odpovede vnútroštátny súd žiada aj o spresnenie rozsahu takejto právomoci.

143. Treba spresniť, že vnútroštátny súd položil tretiu otázku pre prípad, že by Súdny dvor odpovedal na jeho druhú otázku tak, že článok 47 Charty bráni slovenskej právnej úprave. Ako som už uviedol, s výhradou overení, ktoré musí tento súd vykonať, záruky stanovené touto právnou úpravou sa mi ako celok zdajú byť dostatočné na zabezpečenie ochrany práva na obhajobu osoby, ktorej sa rozhodnutie o zrušení FSC týka.

144. Považujem však za užitočné poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď na otázku, či článok 47 Charty vyžaduje, aby súd poverený preskúmaním zákonnosti takéhoto rozhodnutia mal nad rámec záruk stanovených slovenskou právnou úpravou právomoc povoliť dotknutej osobe prístup k celému spisu obsahujúcemu utajované skutočnosti.

145. Pokiaľ ide o tento aspekt, riešenie, ktoré Súdny dvor nedávno prijal vo svojom rozsudku NW a PQ (Utajované skutočnosti), sa podľa môjho názoru môže uplatniť a fortiori v oblasti ochrany utajovaných skutočností EÚ.(64)

146. Súdny dvor sa v tomto rozsudku opieral o závery, ktoré treba vyvodiť z jeho rozsudku ZZ(65), aby rozhodol, že členské štáty môžu vyhradiť vnútroštátnym orgánom príslušným v oblasti bezpečnosti právomoc oznámiť alebo neoznámiť dôvody alebo dôkazy, pokiaľ má príslušný súd právomoc vyvodiť dôsledky z konečného rozhodnutia, ktoré tieto orgány v tejto súvislosti prijali.(66)

147. Podľa Súdneho dvora takéto riešenie môže v prípade, ak vnútroštátny orgán neodôvodnene bráni úplnému alebo čiastočnému oznámeniu všetkých skutočností, na ktorých sa predmetné rozhodnutie zakladá, zabezpečiť úplný súlad s článkom 47 Charty, keďže zaručuje, že nesplnenie príslušných procesných povinností týmto orgánom nepovedie k tomu, aby sa súdne rozhodnutie zakladalo na skutočnostiach a dokumentoch, s ktorými sa žiadateľ nemohol oboznámiť a ku ktorým sa teda nemohol vyjadriť.(67)

148. Súdny dvor dospel na základe týchto úvah k záveru, že nemožno konštatovať, že z článku 47 Charty vyplýva, že súd príslušný na preskúmanie rozhodnutia založeného na utajovaných skutočnostiach musí mať nevyhnutne právomoc odtajniť určité skutočnosti a sám oznámiť tieto skutočnosti žalobcovi, keďže takéto odtajnenie a takéto oznámenie nie je nevyhnutné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia.(68)

149. Vzhľadom na tieto skutočnosti zastávam názor, že na tretiu otázku treba odpovedať tak, že článok 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že nevyžaduje, aby mal súd, ktorému prislúcha preskúmať zákonnosť rozhodnutia o zrušení FSC čiastočne založeného na utajovaných skutočnostiach, právomoc povoliť právnickej osobe, ktorej sa takéto rozhodnutie týka, prístup k spisu vnútroštátneho bezpečnostného orgánu obsahujúcemu takéto skutočnosti.

150. Vzhľadom na odpoveď, ktorú navrhujem Súdnemu dvoru poskytnúť na tretiu otázku, nie je podľa môjho názoru potrebné preskúmať štvrtú otázku.

IV.    Návrh

151. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem odpovedať na prejudiciálne otázky, ktoré položil Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, takto:

1.      Článok 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát vykonáva právo Únie, keď jeden z jeho súdov preskúmava zákonnosť rozhodnutia, ktorým sa zrušuje certifikát o priemyselnej bezpečnosti oprávňujúci na prístup k utajovaným skutočnostiam EÚ, ktorý je rovnocenný s previerkou bezpečnosti zariadenia (FSC) v zmysle článku 11 a prílohy V k rozhodnutiu Rady 2013/488 z 23. septembra 2013 o bezpečnostných predpisoch na ochranu utajovaných skutočností EÚ. V tejto súvislosti je irelevantné, že vnútroštátna právna úprava viaže platnosť certifikátu o priemyselnej bezpečnosti na platnosť vnútroštátneho potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti, keďže odňatie uvedeného certifikátu je založené na zistení, že jeho držiteľ predstavuje bezpečnostné riziko.

2.      Článok 47 Charty základných práv sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa v rozhodnutí o zrušení FSC neuvádzajú utajované skutočnosti, na ktorých bolo toto rozhodnutie založené, a dotknutá právnická osoba nemá prístup k spisu vnútroštátneho bezpečnostného orgánu obsahujúcemu tieto skutočnosti, pokiaľ po prvé advokát tejto právnickej osoby môže mať prístup k tomuto spisu pod podmienkou získania súhlasu tohto orgánu a zabezpečenia zachovania dôvernosti oznámených skutočností, po druhé vnútroštátny súd, ktorý je poverený preskúmaním zákonnosti tohto rozhodnutia, má prístup ku všetkým utajovaným skutočnostiam obsiahnutým v uvedenom spise a po tretie uvedená právnická osoba bola oboznámená s podstatou dôvodov, ktoré môžu predstavovať dostatočný základ uvedeného rozhodnutia.

3.      Článok 47 Charty základných práv sa má vykladať v tom zmysle, že nevyžaduje, aby mal súd, ktorému prislúcha preskúmať zákonnosť rozhodnutia o zrušení FSC čiastočne založeného na utajovaných skutočnostiach, právomoc povoliť právnickej osobe, ktorej sa takéto rozhodnutie týka, prístup k spisu vnútroštátneho bezpečnostného orgánu obsahujúcemu takéto skutočnosti.

1      Jazyk prednesu: francúzština.

2      Ú. v. EÚ L 274, 2013, s. 1.

3      Ďalej len „Charta“.

4      Pozri najmä rozhodnutie Komisie (EÚ, Euratom) 2015/444 z 13. marca 2015 o bezpečnostných predpisoch na ochranu utajovaných skutočností EÚ (Ú. v. EÚ L 72, 2015, s. 53), a rozhodnutie Predsedníctva Európskeho parlamentu z 15. apríla 2013 o pravidlách zaobchádzania s dôvernými informáciami zo strany Európskeho parlamentu (Ú. v. EÚ C 96, 2014, s. 1). Treba tiež spomenúť dohodu medzi vládami členských štátov Európskej únie, ktoré sa zišli na zasadnutí Rady, zo 4. mája 2011 o ochrane utajovaných skutočností, ktoré sa vymieňajú v záujme Európskej únie (Ú. v. EÚ C 202, 2011, s. 13).

5      C‑159/21, ďalej len „rozsudok Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i.“, (EU:C:2022:708).

6      Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60.

7      Pozri rozsudok Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i. (bod 60).

8      Pozri rozsudok Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i. (bod 57).

9      Pozri najmä rozsudok z 25. apríla 2024, NW a PQ (Utajované skutočnosti) [C‑420/22 a C‑528/22, ďalej len „rozsudok NW a PQ (Utajované skutočnosti)“, EU:C:2024:344, bod 55, ako aj citovaná judikatúra].

10      Ďalej len „zákon č. 215/2004“.

11      V § 46 písm. c) zákona č. 215/2004 sa stanovuje, že potvrdenie o priemyselnej bezpečnosti podnikateľa možno vydať iba podnikateľovi, ktorý je „bezpečnostne spoľahlivý“.

12      Ďalej len „vyhláška č. 134/2016“.

13      Pozri § 5 ods. 1 písm. d) vyhlášky č. 134/2016.

14      Pozri § 5 ods. 4 písm. a) vyhlášky č. 134/2016.

15      Pozri najmä rozsudky z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson (C‑617/10, EU:C:2013:105, body 17 a 19, ako aj citovaná judikatúra); z 5. mája 2022, BPC Lux 2 a i. (C‑83/20, EU:C:2022:346, body 25 a 26), ako aj z 25. januára 2024, Parchetul de pe lângă Curtea de Apel Craiova a i. (C‑58/22, EU:C:2024:70, bod 40 a citovaná judikatúra).

16      Pozri najmä rozsudky z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson (C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 19), a z 13. decembra 2017, El Hassani (C‑403/16, EU:C:2017:960, bod 33).

17      Pozri najmä rozsudok z 25. januára 2024, Parchetul de pe lângă Curtea de Apel Craiova a i. (C‑58/22, EU:C:2024:70, bod 40 a citovaná judikatúra).

18      Pozri najmä rozsudky zo 6. októbra 2016, Paoletti a i. (C‑218/15, EU:C:2016:748, bod 14 a citovaná judikatúra), ako aj z 24. februára 2022, Glavna direkcija „Požarna bezopasnost i zaštita na naselenieto“ (C‑262/20, EU:C:2022:117, bod 60 a citovaná judikatúra).

19      Pozri najmä rozsudok z 5. mája 2022, BPC Lux 2 a i. (C‑83/20, EU:C:2022:346, bod 27 a citovaná judikatúra).

20      Pozri najmä rozsudok z 30. novembra 2023, Ministero dell’Istruzione a INPS (C‑270/22, EU:C:2023:933, bod 34 a citovaná judikatúra).

21      Pozri rozsudok NW a PQ (Utajované skutočnosti) (bod 103).

22      Pozri § 60 ods. 7 zákona č. 215/2004, ktorý sa v spojení s § 5 ods. 6 vyhlášky č. 134/2016 uplatňuje na certifikát o priemyselnej bezpečnosti.

23      Pozri najmä bod 9 písm. a) a b) tejto prílohy.

24      Pozri § 5 ods. 4 písm. a) vyhlášky č. 134/2016.

25      Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Dodatok B k rozhodnutiu 2013/488, ktorého predmetom je ekvivalenčná tabuľka stupňov utajenia, tiež svedčí o úzkom prepojení medzi vnútroštátnymi stupňami utajenia a stupňami utajenia na úrovni Únie.

26      Pozri najmä rozsudok z 15. júla 2021, Ministrstvo za obrambo (C‑742/19, EU:C:2021:597, bod 40 a citovaná judikatúra).

27      Pozri analogicky rozsudok z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson (C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 28).

28      Pozri rozsudok z 19. novembra 2019, TSN a AKT (C‑609/17 a C‑610/17, EU:C:2019:981, bod 50).

29      Pozri najmä článok 1 ods. 2, článok 11 ods. 4 až 6 a článok 15 ods. 3 rozhodnutia 2013/488. V zmysle reciprocity článok 4 ods. 3 tohto rozhodnutia stanovuje, že „keď členské štáty poskytnú štruktúram alebo sieťam Únie utajované skutočnosti, ktoré sú označené národným označením stupňa utajenia, Rada a GSR ich chránia v súlade s požiadavkami uplatňovanými na utajované skutočnosti EÚ s rovnocenným stupňom utajenia stanoveným podľa ekvivalenčnej tabuľky stupňov utajenia, ktorá sa uvádza v dodatku B“.

30      Pozri bod 60 vyššie.

31      Pozri najmä rozsudok z 22. júna 2023, K.B. a F.S. (Skúmanie trestno‑právnych otázok ex offo) (C‑660/21, EU:C:2023:498, bod 40 a citovaná judikatúra).

32      Pozri najmä rozsudok zo 17. mája 2023, Funke (C‑626/21, EU:C:2023:412, bod 76).

33      Pozri najmä rozsudky z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu) (C‑430/21, EU:C:2022:99, bod 34); zo 17. novembra 2022, Harman International Industries (C‑175/21, EU:C:2022:895, bod 32), ako aj zo 4. mája 2023, Agenția Națională de Integritate (C‑40/21, EU:C:2023:367, bod 84).

34      Pozri rozsudok zo 16. mája 2017, Berlioz Investment Fund (C‑682/15, EU:C:2017:373, body 42 a 51).

35      Pozri najmä, pokiaľ ide o otázku, či právnickej osobe, ktorej príslušný vnútroštátny orgán adresoval rozhodnutie o uložení povinnosti poskytnúť určité informácie alebo rozhodnutie o uložení sankcie za nesplnenie tejto povinnosti, má byť v prípade takýchto rozhodnutí priznané právo na účinný prostriedok nápravy zaručené článkom 47 Charty, rozsudky zo 16. mája 2017, Berlioz Investment Fund (C‑682/15, EU:C:2017:373, bod 51); zo 6. októbra 2020, État luxembourgeois (Právo na opravný prostriedok proti žiadosti o informácie v oblasti daní) (C‑245/19 a C‑246/19, EU:C:2020:795, bod 57 a citovaná judikatúra), ako aj z 25. novembra 2021, État luxembourgeois (Informácia o skupine platiteľov dane) (C‑437/19, EU:C:2021:953, bod 87).

36      Pozri najmä rozsudky zo 6. októbra 2020, État luxembourgeois (Právo na opravný prostriedok proti žiadosti o informácie v oblasti daní) (C‑245/19 a C‑246/19, EU:C:2020:795, bod 58 a citovaná judikatúra), ako aj z 25. novembra 2021, État luxembourgeois (Informácia o skupine platiteľov dane) (C‑437/19, EU:C:2021:953, bod 87).

37      CE:ECHR:2017:0919JUD003528911. V tejto veci Národní bezpečnostní úřad (Česká republika) (ďalej len „Úrad“) rozhodol o ukončení platnosti bezpečnostného osvedčenia, vydaného sťažovateľovi s cieľom umožniť mu zastávať funkciu zástupcu prvního náměstka ministra obrany (Česká republika), z dôvodu, že dotknutá osoba predstavuje riziko pre národnú bezpečnosť. V rozhodnutí sa však neuvádzalo, z akých utajovaných informácií vychádza; keďže tieto informácie boli klasifikované stupňom utajenia „Vyhradené“, zákon neumožňoval ich sprístupnenie dotknutej osobe. Městský soud v Prahe (Česká republika), ktorému Úrad predložil predmetné dokumenty, následne zamietol žalobu o neplatnosť podanú sťažovateľom. Sťažovateľovi a jeho právnemu zástupcovi nebolo umožnené do nich nahliadnuť. Následným opravným prostriedkom sťažovateľa nebolo vyhovené. Na ESĽP sťažovateľ namietal porušenie článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (podpísaného v Ríme 4. novembra 1950) (ďalej len „EDĽP“). Namietal nespravodlivosť správneho konania z dôvodu nemožnosti oboznámiť sa s rozhodujúcim dôkazom klasifikovaným ako utajovaná informácia, ktorý súdom predložila žalovaná.

38      Pozri bod 152 tohto rozsudku. Konanie začaté sťažovateľom na vnútroštátnych súdoch bolo v porovnaní s bežným prejednávaním týchto žalôb s plným zachovaním zásad spravodlivého procesu obmedzené v dvoch smeroch: po prvé utajované listiny a informácie neboli sprístupnené sťažovateľovi ani jeho právnemu zástupcovi, a po druhé vzhľadom na to, že rozhodnutie o odňatí osvedčenia bolo založené na týchto dokumentoch, dôvody, ktoré boli podkladom tohto rozhodnutia, neboli sťažovateľovi oznámené (bod 150). ESĽP preskúmal predmetné konanie ako celok a dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu článku 6 ods. 1 EDĽP. ESĽP dospel k tomuto záveru najmä s prihliadnutím na právomocí priznané vnútroštátnym súdom. Súdy tak mali neobmedzený prístup ku všetkým utajovaným dokumentom, na ktorých Úrad založil odôvodnenie svojich rozhodnutí; mali právomoc vykonať podrobné preskúmanie dôvodov nesprístupnenia utajovaných dokumentov uvedených Úradom a nariadiť sprístupnenie tých z nich, pri ktorých podľa ich názoru nie je dôvod na utajenie; mohli tiež posúdiť vecnú dôvodnosť rozhodnutia Úradu, ktorým nariadil odňatie bezpečnostného osvedčenia, a prípadne sankcionovať svojvoľné rozhodnutie (bod 152). Ich právomoc zahŕňala všetky skutkové okolnosti prejednávanej veci a neobmedzovala sa len na preskúmanie dôvodov uvádzaných sťažovateľom, ktorý bol vypočutý súdmi a mohol predkladať aj svoje písomné návrhy (bod 153). Vzhľadom na tieto skutočnosti ESĽP usúdil, že súdy rozhodujúce vo veci riadne využili svoje právomoci preskúmania, ktoré mali v tomto type konania k dispozícii, a to tak pokiaľ ide o nutnosť zachovať dôvernosť utajovaných dokumentov, ako aj o odôvodnenie odňatia bezpečnostného osvedčenia sťažovateľa, pričom svoje rozhodnutia odôvodnili s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej veci (bod 154).

39      Pozri analogicky rozsudok NW a PQ (Utajované skutočnosti) (bod 79 a citovaná judikatúra, ako aj bod 87).

40      Pozri v tejto súvislosti návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci An tAire Talmhaíochta Bia agus Mara a i. (C‑64/20, EU:C:2021:14, bod 41), v ktorých sa uvádza, že „požiadavka efektivity v zmysle podmienky pre uplatnenie zásady procesnej autonómie… [sa] v praxi prekrýva so základným právom na účinný prostriedok nápravy podľa článku 47 Charty“.

41      Pozri najmä rozsudky zo 17. júla 2014, Sánchez Morcillo a Abril García (C‑169/14, EU:C:2014:2099, bod 35 a citovaná judikatúra), ako aj z 22. apríla 2021, Profi Credit Slovakia (C‑485/19, EU:C:2021:313, bod 54 a citovaná judikatúra). Súdny dvor tiež spresnil, že „zásada efektivity nezahŕňa požiadavky, ktoré idú nad rámec požiadaviek vyplývajúcich zo základných práv, najmä z práva na účinnú súdnu ochranu, zaručených v Charte“ [pozri rozsudok z 26. septembra 2018, Staatssecretaris van Veiligheid en justitie (Odkladný účinok odvolania) (C‑180/17, EU:C:2018:775, bod 43)].

42      Pozri najmä rozsudok Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i. (bod 44 a citovaná judikatúra).

43      Pozri najmä rozsudky zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság (C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU, EU:C:2020:367, bod 140 a citovaná judikatúra), ako aj z 20. februára 2024, X (Neuvedenie dôvodov ukončenia pracovného pomeru) (C‑715/20, EU:C:2024:139, bod 80 a citovaná judikatúra). Súdny dvor spresnil, že „článok 47 Charty je sám osebe postačujúci a nemusí byť spresnený ustanoveniami práva Únie alebo vnútroštátneho práva na to, aby jednotlivcom priznával samostatne uplatniteľné právo“.

44      Pozri najmä rozsudok z 24. novembra 2020, Minister van Buitenlandse Zaken (C‑225/19 a C‑226/19, EU:C:2020:951, bod 43 a citovaná judikatúra).

45      Pozri najmä rozsudok NW a PQ (Utajované skutočnosti) (bod 92 a citovaná judikatúra).

46      Pozri najmä rozsudok NW a PQ (Utajované skutočnosti) (bod 93 a citovaná judikatúra).

47      Pozri najmä rozsudok NW a PQ (Utajované skutočnosti) (bod 94 a citovaná judikatúra).

48      Pozri v tomto zmysle najmä rozsudok zo 4. júna 2013, ZZ (C‑300/11, ďalej len „rozsudok ZZ “, EU:C:2013:363, bod 54).

49      Pozri najmä rozsudok NW a PQ (Utajované skutočnosti) (bod 95 a citovaná judikatúra).

50      Pozri najmä rozsudok NW a PQ (Utajované skutočnosti) (bod 96 a citovaná judikatúra).

51      Pozri analogicky rozsudok NW a PQ (Utajované skutočnosti) (bod 97 a citovaná judikatúra).

52      Pozri najmä rozsudok NW a PQ (Utajované skutočnosti) (bod 98 a citovaná judikatúra).

53      Pozri najmä rozsudok NW a PQ (Utajované skutočnosti) (bod 99 a citovaná judikatúra).

54      Pozri najmä rozsudok NW a PQ (Utajované skutočnosti) (bod 100 a citovaná judikatúra).

55      Pozri rozsudok Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i. (bod 59).

56      Pozri rozsudok NW a PQ (Utajované skutočnosti) (bod 101).

57      Pozri najmä rozsudok zo 16. mája 2017, Berlioz Investment Fund (C‑682/15, EU:C:2017:373, bod 97 a citovaná judikatúra).

58      Pozri rozsudok ZZ (bod 49). Súdny dvor však v tomto bode spresnil, že tento reštriktívny výklad nesmie viesť k zbaveniu ustanovenia práva Únie, ktorým sa upravuje príslušná výnimka, jeho potrebného účinku. Práve v tomto kontexte mal Súdny dvor určiť, či a v akom rozsahu článok 30 ods. 2 a článok 31 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46), umožňujú, aby sa nesprístupnili presné a úplné dôvody rozhodnutia prijatého na základe článku 27 tejto smernice, pričom tieto ustanovenia sa majú vykladať v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 47 Charty (bod 50). Pozri všeobecnejšie, pokiaľ ide o pravidlo, že výnimky sa majú vykladať reštriktívne, rozsudok z 8. novembra 2022, Deutsche Umwelthilfe (Typové schválenie motorových vozidiel) (C‑873/19, EU:C:2022:857, bod 87 a citovaná judikatúra).

59      Pozri najmä rozsudok NW a PQ (Utajované skutočnosti) (bod 96 a citovaná judikatúra).

60      Pozri bod 66 tohto rozsudku.

61      Pozri v tejto súvislosti rozsudok ESĽP, 19. septembra 2017, Regner v. Česká republika (CE:ECHR:2017:0919JUD003528911, bod 157), v ktorom ESĽP uviedol, že sťažovateľ bol trestne stíhaný pre trestné činy účasti na organizovanej zločineckej skupine, napomáhania k trestnému činu zneužitia právomoci verejného činiteľa, napomáhania k trestnému činu machinácií pri verejnej súťaži a verejnej dražbe, ako aj napomáhania k trestnému činu porušovania záväzných pravidiel hospodárskeho styku. Považoval preto za pochopiteľné, že pri existencii takýchto podozrení musia štátne orgány nevyhnutne prijať urýchlené opatrenia bez čakania na výsledok trestného vyšetrovania, aby súčasne zabránili predčasnému vyzradeniu podozrení voči dotknutej osobe, čím by mohlo byť trestné vyšetrovanie zmarené.

62      Pozri rozsudky ZZ (body 65, 68 a 69), Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i. (body 51, 53 a 60), ako aj NW a PQ (Utajované skutočnosti) (body 95, 97, 101, 111 a 116). Poznamenávam tiež, že ESĽP vo svojom rozsudku z 19. septembra 2017, Regner v. Česká republika (CE:ECHR:2017:0919JUD003528911, bod 160), citlivo vnímal potrebu, aby osoba, ktorej bola odňatá bezpečnostná previerka, mohla mať v rozsahu umožňujúcom zachovať dôvernosť a účinnosť vyšetrovania vedeného proti nej čo i len stručné informácie o obvineniach vznesených proti nej.

63      Súdny dvor by sa v tejto súvislosti mohol inšpirovať rozhodnutím, ktoré prijal v oblasti reštriktívnych opatrení vo svojom rozsudku z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi (C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, bod 130), a to konkrétne, že vzhľadom na preventívnu povahu týchto opatrení platí, že ak sa súd Únie v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia domnieva, že aspoň jeden z dôvodov uvedených v zhrnutí poskytnutom výborom pre sankcie je dostatočne presný a konkrétny, je podložený a predstavuje sám osebe dostatočný základ tohto rozhodnutia, skutočnosť, že ostatné z týchto dôvodov túto požiadavku nespĺňajú, neodôvodňuje zrušenie uvedeného rozhodnutia. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie zruší.

64      Pozri rozsudok NW a PQ (Utajované skutočnosti) (body 102 až 116).

65      Pozri rozsudok NW a PQ (Utajované skutočnosti) (body 106 až 112).

66      Pozri rozsudok NW a PQ (Utajované skutočnosti) (bod 113).

67      Pozri rozsudok NW a PQ (Utajované skutočnosti) (bod 114).

68      Pozri rozsudok NW a PQ (Utajované skutočnosti) (bod 115).