Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
JEAN RICHARD DE LA TOUR
prednesené 16. mája 2024(1)
Spojené veci C‑289/23 [Corván] a C‑305/23 [Bacigán] (i)
Agencia Estatal de la Administración Tributaria
proti
A.
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Juzgado de lo Mercantil n°1 de Alicante (Obchodný súd č. 1 Alicante, Španielsko)]
a
S. E. I.
proti
Agencia Estatal de la Administración Tributaria
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Juzgado de lo Mercantil n°10 de Barcelona (Obchodný súd č. 10 Barcelona, Španielsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica (EÚ) 2019/1023 – Konania týkajúce sa reštrukturalizácie, konkurzu a oddlženia – Žiadosť o oddlženie – Fyzická osoba, ktorá sa stala platobne neschopnou – Podmienky prístupu k oddlženiu – Verejnoprávne pohľadávky – Maximálna výška oddlženia“
I. Úvod
1. Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 23 ods. 2 a 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1023 z 20. júna 2019 o rámcoch preventívnej reštrukturalizácie, o oddlžení a diskvalifikácii a o opatreniach na zvýšenie účinnosti reštrukturalizačných, konkurzných a oddlžovacích konaní a o zmene smernice (EÚ) 2017/1132 (smernica o reštrukturalizácii a insolvencii)(2).
2. Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi fyzickými osobami, ktoré sa stali platobne neschopnými (ďalej len „dlžníci“), a Agencia Estatal de Administración Tributaria (Štátna agentúra pre správu daní, Španielsko) (ďalej len „AEAT“) vo veci žiadosti o oddlženie podanej týmito dlžníkmi v rámci konkurzného konania, ktoré sa ich týka. AEAT totiž namietala proti žiadostiam o oddlženie z dôvodu, že dlžník konal v zlej viere (vec C‑289/23) alebo nepoctivo (C‑305/23), pričom pripomenula, že z oddlženia sú vylúčené verejnoprávne pohľadávky.
3. Táto vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť objasniť mieru voľnej úvahy, ktorou disponujú členské štáty pri preberaní článku 23 ods. 1, 2 a 4 smernice 2019/1023, ktorý stanovuje, že členské štáty v príslušnom poradí musia prijať ustanovenia, ktorými sa zamieta alebo obmedzuje prístup k oddlženiu, ak dlžník konal nepoctivo alebo v zlej viere, môžu zamietnuť alebo obmedziť takýto prístup v závislosti od určitého konania dlžníka a môžu vylúčiť niektoré z osobitných kategórií pohľadávok z mechanizmu úplného oddlženia.
4. Na žiadosť Súdneho dvora zameriam svoju analýzu na druhú otázku písm. d) vo veci C‑289/23, ktorá sa v podstate týka miery voľnej úvahy členských štátov pri preberaní smernice 2019/1023, a najmä možnosti stanoviť rámec pre oddlženie verejnoprávnych pohľadávok v medziach, ktoré nesúvisia so skutočnou výškou dlhu.
5. V týchto návrhoch na záver mojej analýzy navrhnem odpovedať Juzgado de lo Mercantil n° 1 de Alicante (Obchodný súd č. 1 Alicante, Španielsko), vnútroštátnemu súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania v tejto veci, tak, že členské štáty môžu stanoviť obmedzenie oddlženia pre určité kategórie pohľadávok formou maximálnej výšky, nad rámec ktorej sa už oddlženie nevykoná, ak je toto obmedzenie riadne odôvodnené.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
6. Článok 23 smernice 2019/1023, nazvaný „Výnimky“, znie:
„1. Odchylne od článkov 20 až 22 členské štáty zachovajú alebo zavedú ustanovenia, ktorými sa zamieta alebo obmedzuje prístup k oddlženiu, zrušuje sa takéto oddlženie alebo sa stanovujú dlhšie lehoty na dosiahnutie úplného oddlženia alebo dlhšie lehoty diskvalifikácie, ak podnikateľ v úpadku konal voči veriteľom alebo iným zainteresovaným stranám nepoctivo alebo v zlej viere podľa vnútroštátneho práva, keď sa zadlžil, počas insolvenčného konania alebo počas splácania dlhu, bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne pravidlá o dôkaznom bremene.
2. Odchylne od článkov 20 až 22 môžu členské štáty zachovať alebo zaviesť ustanovenia, ktorými sa zamieta alebo obmedzuje prístup k oddlženiu, zrušuje sa oddlženie alebo sa stanovujú dlhšie lehoty na dosiahnutie úplného oddlženia alebo dlhšie lehoty diskvalifikácie, a to za určitých presne vymedzených okolností, a ak sú takéto výnimky riadne odôvodnené, napríklad:
a) ak podnikateľ v úpadku závažne porušil povinnosti vyplývajúce zo splátkového kalendára alebo akúkoľvek inú právnu povinnosť zameranú na ochranu záujmov veriteľov vrátane povinnosti maximalizovať výnosy pre veriteľov;
b) ak podnikateľ v úpadku nedodržiava povinnosti v oblasti informovania alebo spolupráce podľa právnych predpisov Únie a vnútroštátnych právnych predpisov;
c) v prípade zneužívajúcich žiadostí o oddlženie;
d) v prípade ďalšej žiadosti o oddlženie v určitej lehote po tom, ako bolo podnikateľovi v úpadku povolené úplné oddlženie alebo mu bolo úplné oddlženie zamietnuté v dôsledku závažného porušenia povinností v oblasti informovania alebo spolupráce;
e) ak nie sú pokryté náklady konania vedúceho k oddlženiu; alebo
f) ak je potrebná výnimka na zaručenie rovnováhy medzi právami dlžníka a právami jedného alebo viacerých veriteľov.
…
4. Členské štáty môžu vylúčiť určité kategórie dlhu z oddlženia alebo obmedziť prístup k oddlženiu, alebo stanoviť dlhšiu lehotu na oddlženie, ak sú takého vylúčenia, obmedzenia či dlhšie lehoty riadne odôvodnené, napríklad pokiaľ ide o:
a) zabezpečené dlhy;
b) dlhy vyplývajúce z trestných sankcií alebo s nimi súvisiace;
c) dlhy vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti;
d) dlhy súvisiace s vyživovacou povinnosťou, ktorá vyplýva z rodinných vzťahov, rodičovstva, manželstva alebo príbuzenských vzťahov;
e) dlhy, ktoré vznikli po podaní žiadosti o oddlženie alebo po začatí konania vedúceho k oddlženiu, a
f) dlhy vyplývajúce z povinnosti zaplatiť náklady konania vedúceho k oddlženiu.
…“
B. Španielske právo
7. Právnym aktom uplatniteľným rationae temporis na spory vo veciach samých je Real Decreto Legislativo 1/2020 por el que se aprueba el texto refundido de la Ley Concursal (kráľovský legislatívny dekrét č. 1/2020, ktorým sa schvaľuje konsolidované znenie zákona o konkurze)(3) z 5. mája 2020 v znení Ley 16/2022 de reforma del texto refundido de la Ley Concursal aprobado por el Real Decreto Legislativo 1/2020, de 5 de mayo, para la transposición de la [Directiva 2019/1023] (zákon č. 16/2022, ktorým sa mení prepracované znenie zákona o konkurze, schválené kráľovským legislatívnym dekrétom č. 1/2020 z 5. mája 2020 na účely prebratia [smernice 2019/1023])(4) z 5. septembra 2022 (ďalej len „TRLC“).
8. Preambula tohto zákona uvádza:
„…
Ak je platobne neschopným dlžníkom fyzická osoba, cieľom konkurzného konania je identifikovať dlžníkov konajúcich v dobrej viere a ponúknuť im čiastočné oddlženie, čím dostanú druhú šancu a zabráni sa ich upadnutiu do tieňovej ekonomiky alebo na okraj spoločnosti.
…
Jednou z najzásadnejších zmien novej právnej úpravy je, že namiesto podmienenia oddlženia splnením určitého typu dlhov (ako to stanovoval článok 487 ods. 2 [TRLC pred zmenami]) zavádza systém oddlženia podľa hodnoty, v rámci ktorého každý dlžník bez ohľadu na to, či je podnikateľom, alebo nie je, ak spĺňa požiadavku dobrej viery, môže mať prístup k úplnému oddlženiu okrem dlhov, ktoré sú výnimočne a z dôvodu ich osobitnej povahy považované za také, ktoré nemožno legálne oddlžiť. Možnosť, ktorú španielsky zákonodarca prijal už v roku 2015, a to priznať oddlženie každému dlžníkovi fyzickej osobe konajúcemu v dobrej viere, či už je podnikateľom, alebo nie je, zostáva zachovaná.
…
Dobrá viera dlžníka zostáva základným kameňom oddlženia. V súlade s odporúčaniami medzinárodných organizácií je normatívne vymedzenie dobrej viery stanovené s odkazom na určité taxatívne vymenované objektívne formy správania (uzavretý zoznam) bez toho, aby sa odkazovalo na modely správania, ktoré sú nejasné alebo nedostatočne konkrétne, alebo ktorých preukázanie by bolo pre dlžníka nesplniteľnou úlohou.
…
Oddlženie sa rozširuje na všetky pohľadávky v rámci konkurzného konania a pohľadávky voči konkurznej podstate. Výnimky sú v niektorých prípadoch založené na osobitnom význame ich uspokojenia pre spravodlivú a solidárnu spoločnosť založenú na zásade právneho štátu (akými sú dlhy na výživnom, dlhy vyplývajúce z verejnoprávnych pohľadávok, dlhy vyplývajúce z trestných činov alebo dlhy vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti). Oddlženie v prípade verejnoprávnych pohľadávok teda podlieha určitým obmedzeniam a môže sa uskutočniť len počas prvého oddlženia, nie počas nasledujúcich. …
…“
9. Článok 486 TRLC stanovuje:
„Dlžník fyzická osoba, či už je podnikateľom, alebo nie je, môže požiadať o oddlženie nezaplatených dlhov za podmienok stanovených týmto zákonom, ak je dlžníkom konajúcim v dobrej viere, a to:
(1) určením splátkového kalendára bez predchádzajúcej likvidácie konkurznej podstaty v súlade s režimom oddlženia uvedeným v oddiele 3 pododdiele 1 nižšie; alebo
(2) likvidáciou konkurznej podstaty, pričom v takom prípade bude oddlženie podliehať režimu uvedenému v oddiele 3 pododdiele 2 nižšie, ak dôvodom ukončenia konkurzného konania je ukončenie fázy likvidácie konkurznej podstaty alebo jej nedostatočnosť na uspokojenie pohľadávok voči konkurznej podstate.“
10. Článok 489 TRLC znie:
„1. Oddlženie sa vzťahuje na všetky neuspokojené pohľadávky s výnimkou týchto dlhov:
…
(5) dlhy vyplývajúce z verejnoprávnych pohľadávok. Pohľadávky, ktorých vymáhanie patrí do právomoci [AEAT], však možno odpustiť do maximálnej výšky 10 000 eur na dlžníka; pri prvých 5 000 eurách dlhu bude odpustenie úplné a nad rámec tejto sumy odpustenie dosiahne 50 % dlhu až do uvedeného maxima. Podobne môžu byť sociálne dlhy odpustené v rovnakej výške a za rovnakých podmienok. Odpustená suma až do uvedenej hornej hranice sa uplatňuje v opačnom poradí, než je poradie prednosti stanovené týmto zákonom, a v rámci každej kategórie podľa dátumu vzniku pohľadávky;
…
3. Verejnoprávna pohľadávka môže byť predmetom oddlženia do výšky stanovenej v odseku 1 bode 5 druhej vete, avšak len pri prvom oddlžení, pričom pri následných oddlženiach, ktoré by ten istý dlžník mohol získať, už nebude možné odpustiť žiadnu sumu.“
III. Skutkový stav sporov vo veciach samých a prejudiciálne otázky
A. Vec C‑289/23
11. Dňa 7. júla 2022 podal A. návrh na vyhlásenie konkurzu a priznal dlhy vo výške 537 787,69 eura. Keďže vnútroštátny súd po vyhlásení platobnej neschopnosti tohto dlžníka ukončil 26. júla 2022 konanie pre nedostatok majetku, požiadal uvedený dlžník 28. septembra 2022 o úplné oddlženie. Dňa 19. októbra 2022 tento súd prijal námietku AEAT proti oddlženiu z dôvodu existencie rôznych verejnoprávnych pohľadávok za prípustnú.
12. AEAT pred vnútroštátnym súdom na jednej strane tvrdí, že odmietnutie oddlženia bolo odôvodnené tým, že pred menej než desiatimi rokmi bolo prijaté právoplatné rozhodnutie o prenesení zodpovednosti na daňové dlhy a sankcie v celkovej výške 114 408,09 eura dlžné spoločnosťou, ktorej konateľom bol dlžník, a že v dôsledku toho tento dlžník nekonal v dobrej viere. Na druhej strane dodáva, že niektoré pohľadávky sú verejné, a teda sú vylúčené z oddlženia.
13. Tento súd má pochybnosti o spôsobe, akým španielsky zákonodarca prebral smernicu 2019/1023, v prvom rade, pokiaľ ide o pojem „dobrá viera“, ktorý podmieňuje prístup k oddlženiu a ktorý je vymedzený objektívne (najmä to, že neprišlo k preneseniu zodpovednosti počas desiatich rokov pred podaním žiadosti o oddlženie), a v druhom rade, pokiaľ ide o vylúčenie verejnoprávnych pohľadávok.
14. K tejto poslednej záležitosti uvedený súd uvádza, že španielske právo stanovuje, že verejnoprávne pohľadávky, ktorých vymáhanie patrí do právomoci AEAT a Tesoreria General de la Seguridad Social (Všeobecná pokladnica sociálneho zabezpečenia, Španielsko), môžu byť predmetom čiastočného oddlženia. V prípade týchto pohľadávok je totiž ich odpustenie obmedzené sumou 10 000 eur na dlžníka, pričom sa spresňuje, že pri prvých 5 000 eurách je odpustenie úplné a nad rámec tejto sumy odpustenie dosiahne 50 % pohľadávky až do maximálnej výšky 10 000 eur. Odpustená suma sa uplatňuje v opačnom poradí, než je stanovené poradie prednosti, a v rámci každej kategórie pohľadávok podľa dátumu ich vzniku.
15. Vnútroštátny súd sa najmä pýta na nedostatok proporcionality oddlženia povoleného zákonom vo vzťahu k celkovej výške záväzkov, čo môže mať za následok, že oddlženie bude zbavené skutočného účinku.
16. Za týchto podmienok Juzgado de lo Mercantil n° 1 de Alicante (Obchodný súd č. 1 Alicante) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. a) Má sa článok 23 ods. 2 smernice [2019/1023] vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá bráni prístupu k oddlženiu v zmysle uvedenom v článku 487 ods. 1 bode 2 [TRLC], keďže uvedené obmedzenie nebolo stanovené v právnej úprave platnej pred prebratím tejto smernice, ktorá priznávala právo na oddlženie a ktorú zákonodarca zaviedol ako novú právnu úpravu? Môže konkrétne vnútroštátny zákonodarca pri preberaní [uvedenej] smernice stanoviť prísnejšie obmedzenia prístupu k oddlženiu, než aké boli stanovené v predchádzajúcich právnych predpisoch, najmä ak toto obmedzenie nezodpovedá žiadnej z okolností uvedených v článku 23 ods. 2 [tej istej] smernice?
b) V prípade, ak Súdny dvor odpovie na predchádzajúcu otázku záporne, má sa článok 23 ods. 2 smernice 2019/1023 vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá bráni prístupu k oddlženiu, ‚ak bol dlžník počas desiatich rokov pred podaním žiadosti o oddlženie sankcionovaný právoplatným správnym rozhodnutím za veľmi závažné daňové delikty, delikty týkajúce sa sociálneho zabezpečenia alebo delikty sociálnej povahy, alebo ak bolo v tom istom období vydané právoplatné rozhodnutie o prenesení zodpovednosti, okrem prípadu, že dlžník ku dňu podania žiadosti o oddlženie v celom rozsahu splnil svoj záväzok‘ (článok 487 ods. 1 bod 2 TRLC), keďže uvedený dôvod spôsobuje zmenu systému klasifikácie konkurzných pohľadávok?
c) V prípade, ak Súdny dvor odpovie na predchádzajúcu otázku záporne, má sa článok 23 ods. 2 smernice [2019/1023] vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá bráni prístupu k oddlženiu v zmysle uvedenom v článku 487 ods. 1 bode 2 TRLC, ‚ak bolo… vydané právoplatné rozhodnutie o prenesení zodpovednosti, okrem prípadu, že dlžník ku dňu podania žiadosti o oddlženie v celom rozsahu splnil svoj záväzok‘, keďže taká okolnosť nemôže určovať zlú vieru dlžníka? Má v tejto súvislosti nejaký význam skutočnosť, že sa nerozhodlo, že úpadok bol zavinený?
d) V prípade, ak Súdny dvor odpovie na predchádzajúcu otázku záporne, má sa článok 23 ods. 2 smernice [2019/1023] vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá bráni prístupu k oddlženiu v zmysle uvedenom v článku 487 ods. 1 bode 2 TRLC z dôvodu deliktov alebo rozhodnutí o prenesení zodpovednosti, ku ktorým došlo, resp. ktoré boli prijaté počas desiatich rokov pred podaním žiadosti o oddlženie, bez ohľadu na to, kedy vznikla skutočnosť zakladajúca zodpovednosť, a bez ohľadu na možné oneskorenie pri prijímaní rozhodnutia o prenesení zodpovednosti?
e) V prípade, ak Súdny dvor odpovie na predchádzajúce otázky záporne, má sa článok 23 ods. 2 smernice [2019/1023] vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá bráni prístupu k oddlženiu v zmysle uvedenom v článku 487 ods. 1 bode 2 TRLC, keďže vnútroštátny zákonodarca toto obmedzenie riadne neodôvodnil?
2. a) Má sa článok 23 ods. 4 smernice [2019/1023] vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, aká sa nachádza v článku 487 ods. 1 bode 2 TRLC, ktorá stanovuje dôvody, ktoré bránia prístupu k oddlženiu a ktoré nie sú uvedené v zozname, ktorý sa nachádza v uvedenom článku 23 ods. 4? Má sa konkrétne výpočet dôvodov, ktoré sú uvedené v článku 23 ods. 4, vykladať ako taxatívny, alebo naopak ako demonštratívny?
b) Ak ide o demonštratívny výpočet a vnútroštátny zákonodarca môže stanoviť iné výnimky než tie, ktoré sú stanovené v smernici [2019/1023], odporuje článku 23 ods. 4 tejto smernice vnútroštátna právna úprava, ktorá všeobecne stanovuje, že z oddlženia sú vylúčené verejnoprávne pohľadávky s výnimkou veľmi obmedzených okolností a súm, bez ohľadu na povahu a okolnosti konkrétnych verejnoprávnych dlhov? Je konkrétne v tomto prípade dôležitá skutočnosť, že predchádzajúca právna úprava, ako ju vyložil Tribunal Supremo [Najvyšší súd, Španielsko] vo svojej judikatúre, umožňovala určité oddlženie týkajúce sa verejnoprávnych pohľadávok a že predpisom, ktorým bola prebratá uvedená smernica, bol rozsah tohto oddlženia obmedzený?
c) V prípade, ak Súdny dvor odpovie na predchádzajúcu otázku záporne, má sa vychádzať z toho, že článku 23 ods. 4 smernice [2019/1023] odporuje vnútroštátna právna úprava, aká sa nachádza v článku 489 ods. 1 bode 5 TRLC, ktorá všeobecne stanovuje, že z oddlženia sú vylúčené verejnoprávne pohľadávky (s určitými výnimkami, ktoré sú predmetom nasledujúcej prejudiciálnej otázky), keďže sa podľa nej zaobchádza s verejnoprávnymi veriteľmi priaznivejšie než s ostatnými veriteľmi?
d) Je konkrétne v súvislosti s predchádzajúcou otázkou dôležitá skutočnosť, že táto právna úprava stanovuje určité oddlženie týkajúce sa verejnoprávnych pohľadávok, ale len vo vzťahu k určitým dlhom a v rámci konkrétnych obmedzení, ktoré nesúvisia so skutočnou výškou dlhu?
e) Má sa napokon článok 23 ods. 4 smernice (EÚ) 2019/1023 vykladať v tom zmysle, že mu odporuje ustanovenie, aké sa nachádza v článku 489 ods. 1 bode 5 TRLC, keďže [vylúčenie verejnoprávnych pohľadávok] z oddlženia je odôvodnené ‚osobitným významom splnenia [týchto pohľadávok] pre spravodlivú a solidárnu spoločnosť založenú na zásade právneho štátu‘, pričom toto ustanovenie sa všeobecne vzťahuje na verejnoprávne pohľadávky bez ohľadu na konkrétnu povahu pohľadávky? Je na tento účel najmä dôležitá skutočnosť, že toto všeobecné odôvodnenie sa používa tak v prípade dlhov, ktoré sú uvedené v zozname, ktorý sa nachádza v článku 23 ods. 4 [tejto] smernice, ako aj v prípade okolností alebo dlhov, ktoré nie sú uvedené v tomto zozname?“
B. Vec C‑305/23 (na pripomenutie)
17. S. E. I., fyzická osoba, v rámci konkurzného konania, ktoré viedlo okrem iného k predaju jej obydlia, požiadala o oddlženie, pričom navrhla splátkový kalendár na vyrovnanie dlhov, ktoré podľa nej nepodliehali odpusteniu. AEAT podala námietku proti tejto žiadosti z dôvodu, že v priebehu desiatich rokov pred podaním žiadosti o oddlženie bola S. E. I. uložená sankcia prostredníctvom právoplatného správneho rozhodnutia (pokuta vo výške 504,99 eura) za veľmi závažné daňové delikty a že sankcia nebola v čase podania žiadosti o oddlženie splnená.
18. Za týchto podmienok Juzgado de lo Mercantil n° 10 de Barcelona (Obchodný súd č. 10 Barcelona, Španielsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru viaceré prejudiciálne otázky, ktoré nie sú v rámci týchto návrhov relevantné.
19. Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 21. júna 2023 boli veci C‑289/23 a C‑305/23 spojené na spoločné konanie na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj rozsudku.
20. S. E. I., španielska vláda a Európska komisia predložili písomné pripomienky.
IV. Analýza
21. Na žiadosť Súdneho dvora sa moja analýza zameria na druhú otázku písm. d) vo veci C‑289/23, ktorou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či miera voľnej úvahy členských štátov pri preberaní smernice 2019/1023 umožňuje stanoviť rámec pre oddlženie verejnoprávnych pohľadávok v medziach, ktoré nesúvisia so skutočnou výškou dlhu.
22. Táto vec, okrem otázky typu kategórie pohľadávok, ktoré nemôžu byť predmetom oddlženia, o čom nedávno rozhodol Súdny dvor,(5) predkladá problematiku spojenú s kvantitatívnym rozsahom vylúčenia z tohto oddlženia.
23. Z otázky položenej vnútroštátnym súdom vyplýva, že tento súd sa pýta na metódu dvojitej hraničnej hodnoty 5 000 a 10 000 eur, ktorú španielsky zákonodarca uplatnil na odpustenie dlhov daňovej alebo sociálnej povahy bez toho, aby sa prihliadalo na celkovú výšku predmetného daňového alebo sociálneho dlhu.
24. Komisia sa vo svojich pripomienkach stotožňuje s takýmto riešením, pričom uvádza, že hoci sa toto obmedzenie uberá správnym smerom, nie je isté, či postačuje na dodržanie článku 23 ods. 4 smernice 2019/1023. Preberá tvrdenie vnútroštátneho súdu v prospech dodržania zásady proporcionality vzhľadom na celkovú výšku dlhu pri uplatňovaní vylúčenia z oddlženia.
25. Na pripomenutie, táto smernica ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby podnikatelia v úpadku mali prístup aspoň k jednému konaniu, ktoré môže viesť k úplnému oddlženiu.(6) Tento článok nevyžaduje, aby členské štáty zaručili úplné oddlženie podnikateľov v úpadku.
26. Navyše článok 23 smernice 2019/1023 uvádza niekoľko situácií, ktoré môžu viesť k odmietnutiu alebo obmedzeniu prístupu k oddlženiu, k stanoveniu dlhších lehôt na dosiahnutie oddlženia alebo dlhších lehôt diskvalifikácie, a to buď z dôvodu, že dlžník konal nepoctivo, alebo v zlej viere (odsek 1), z dôvodu iného správania dlžníka (odsek 2), z dôvodu povahy dotknutej pohľadávky (odsek 4) alebo z dôvodu povolania podnikateľa (odsek 5).
27. Súdny dvor však už rozhodol, že článok 23 ods. 4 smernice 2019/1023 sa má vykladať v tom zmysle, že zoznam určitých kategórií pohľadávok, ktoré sú v ňom uvedené, nie je taxatívny a že členské štáty majú možnosť v riadne odôvodnených prípadoch vylúčiť z oddlženia aj určité ďalšie kategórie pohľadávok, než sú pohľadávky vymenované v tomto ustanovení.(7)
28. Členské štáty tak môžu pridať osobitné kategórie pohľadávok k šiestim kategóriám uvedeným v tomto článku 23 ods. 4.
29. Rovnaké odôvodnenie možno uplatniť aj v prípade článku 23 ods. 2 smernice 2019/1023, ktorý stanovuje zoznam šiestich foriem správania, ktoré môžu mať vplyv okrem iného na oddlženie. Tento zoznam môžu členské štáty tiež doplniť.
30. Počet výnimiek z oddlženia preto môže byť vyšší, keďže členské štáty majú v tejto oblasti širokú mieru voľnej úvahy na účely zohľadnenia svojho právneho systému vzhľadom na dôsledky, ktoré môžu mať takéto pravidlá.
31. Súdny dvor spresnil, že normotvorca Únie výslovne podriadil výkon možnosti takto priznanej v článku 23 ods. 4 smernice 2019/1023 podmienke, že takéto vylúčenia musia byť „riadne odôvodnené“. Dodal, že ak vnútroštátny zákonodarca prijme takéto výnimky, dôvody týchto výnimiek musia vyplývať z vnútroštátneho práva alebo z postupu, ktorý k nim viedol, a tieto dôvody musia sledovať legitímny verejný záujem.(8)
32. V dôsledku toho je široká miera voľnej úvahy členských štátov pri pridávaní určitých kategórií pohľadávok ohraničená týmito dvoma požiadavkami, a to existenciou odôvodnenia vo vnútroštátnom práve a sledovaním legitímneho verejného záujmu.
33. Okrem toho znenie článku 23 ods. 4 smernice 2019/1023 uvádza, že pre tieto osobitné kategórie pohľadávok môžu členské štáty stanoviť vylúčenie z oddlženia alebo obmedziť prístup k oddlženiu, alebo stanoviť dlhšiu lehotu na oddlženie, ak sú takého vylúčenia, obmedzenia či dlhšie lehoty riadne odôvodnené.
34. Normotvorca Únie tak nielenže umožňuje úplné vylúčenie z oddlženia, ale navyše ani neodkazuje na konkrétny spôsob obmedzenia možnosti oddlženia (maximálna výška, pomerná časť, prahové hodnoty so zmenami v pomere), ak je vylúčenie len čiastočné, čo opäť potvrdzuje širokú mieru voľnej úvahy ponechanú členským štátom a neexistenciu harmonizácie v tejto oblasti.
35. V každom prípade by bolo paradoxné obmedziť mieru voľnej úvahy členských štátov viac pri obmedzeniach ako pri vylúčení.
36. Ak teda prichádza do úvahy obmedzenie oddlženia pomerne k celkovej výške dlhov, nič nebráni stanoveniu oddlženia s maximálnou výškou za predpokladu, že jedna aj druhá metóda sú riadne odôvodnené. Oddlženie s maximálnou výškou môže podnikateľa motivovať k rýchlejšej reakcii na rastúcu sumu dlhov. Tento podnikateľ bude vedieť, že za touto hraničnou hodnotou sa bez jeho reakcie oddlženie neuskutoční.
37. Jediný odkaz na pomernú časť sa nachádza v článku 20 ods. 2 smernice 2019/1023, kde sa predpokladá situácia oddlženia podmieneného tým, že podnikateľ musí čiastočne splatiť dlhy. V tomto prípade musí byť povinnosť splatenia založená na individuálnej situácii podnikateľa, a najmä musí byť primeraná jeho disponibilnému príjmu a majetku počas lehoty na oddlženie a musí zohľadňovať spravodlivý záujem veriteľov.
38. Nemyslím si, že tento odkaz na pomer medzi čiastočným splatením zo strany dlžníka, ako aj jeho disponibilným príjmom a majetkom v tomto špecifickom prípade je dostatočný na to, aby sa z neho stala povinnosť členských štátov v prípade, že zamýšľajú zaviesť obmedzenie oddlženia.
39. Uplatňovanie zásady proporcionality členskými štátmi pri preberaní smernice 2019/1023 nevyžaduje, aby sa použilo oddlženie pomerné k pasívam namiesto napríklad oddlženia s maximálnou výškou. Naproti tomu táto zásada ukladá týmto štátom povinnosť použiť primerané prostriedky na dosiahnutie výsledku zamýšľaného touto smernicou, ako je konkrétne existencia konania, ktoré by mohlo viesť k úplnému oddlženiu podnikateľa v úpadku. Každému členskému štátu teda prináleží, aby vzhľadom na svoje konkurzné právo, záložné práva, manželské majetkové režimy a svoje daňové právo posúdil, ako sa toto konanie môže začleniť do celkového systému, pričom treba pripomenúť, že samotná uvedená smernica nezabúda na rovnováhu medzi právami dlžníka a právami jedného alebo viacerých veriteľov.(9)
40. Keďže však smernica 2019/1023 nezavádza harmonizáciu výnimiek z oddlženia a ich podrobností, prináleží každému členskému štátu, aby ich zaviedol, avšak pod podmienkou, že súvisiace pravidlá nebudú menej priaznivé než pravidlá, ktoré upravujú obdobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie), a že nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právo Únie (zásada efektivity).(10)
41. Domnievam sa, že táto smernica je smernicou minimálnej harmonizácie, ktorej cieľom je zaviesť v každom členskom štáte postup úplného alebo čiastočného oddlženia, ktorého podrobnosti, pokiaľ ide o obmedzenia tohto oddlženia, sú vo veľkej miere ponechané na voľnú úvahu členských štátov, ak sú tieto obmedzenia pri dodržaní zásady efektivity riadne odôvodnené a vyplývajú z vnútroštátneho práva alebo postupu, ktorý k nim viedol.
42. Navrhujem teda odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku písm. d) vo veci C‑289/23 tak, že článok 23 ods. 4 smernice 2019/1023 sa má vykladať v tom zmysle, že obmedzenie oddlženia pre určitú kategóriu pohľadávok zavedením maximálnej výšky, nad rámec ktorej sa už oddlženie nevykoná, je možné pod podmienkou, že toto obmedzenie je riadne odôvodnené na základe vnútroštátneho práva alebo postupu, ktorý k nemu viedol.
V. Návrh
43. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú prejudiciálnu otázku písm. d), ktorú položil Juzgado de lo Mercantil n° 1 de Alicante (Obchodný súd č. 1 Alicante, Španielsko) vo veci C‑289/23, takto:
Článok 23 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1023 z 20. júna 2019 o rámcoch preventívnej reštrukturalizácie, o oddlžení a diskvalifikácii a o opatreniach na zvýšenie účinnosti reštrukturalizačných, konkurzných a oddlžovacích konaní a o zmene smernice (EÚ) 2017/1132 (smernica o reštrukturalizácii a insolvencii)
sa má vykladať v tom zmysle, že:
obmedzenie oddlženia pre určitú kategóriu pohľadávok zavedením maximálnej výšky, nad rámec ktorej sa už oddlženie nevykoná, je možné pod podmienkou, že toto obmedzenie je riadne odôvodnené na základe vnútroštátneho práva alebo postupu, ktorý k nemu viedol.