Vec C‑90/22
„Gjensidige“ ADB
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Lietuvos Aukščiausiasis Teismas)
Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 21. marca 2024
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Súdna právomoc, uznávanie a výkon rozsudkov v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Článok 45 – Zamietnutie uznania rozhodnutia – Článok 71 – Vzťah tohto nariadenia k dohovorom týkajúcim sa osobitnej oblasti – Dohovor o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR) – Článok 31 ods. 3 – Prekážka začatého konania – Dohoda o voľbe právomoci – Pojem ‚verejný poriadok‘“
1. Justičná spolupráca v občianskych veciach – Súdna právomoc a výkon rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie č. 1215/2012 – Vzťah k dohovorom týkajúcim sa osobitnej oblasti – Dohovor o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave – Rozhodnutie týkajúce sa žaloby podanej na základe tejto zmluvy – Možnosť odmietnuť uznanie tohto rozhodnutia z dôvodu nedodržania dohody o voľbe právomoci – Uplatniteľnosť nariadenia
[Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 1215/2012, článok 71 ods. 1 a článok 71 ods. 2 písm. b)]
(pozri body 41, 44 – 47)
2. Justičná spolupráca v občianskych veciach – Súdna právomoc a výkon rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie č. 1215/2012 – Uznávanie a výkon rozsudkov – Dôvody odmietnutia – Porušenie výlučných právomocí – Pôsobnosť – Rozhodnutie vydané súdom členského štátu v rozpore s dohodou o voľbe právomoci – Vylúčenie – Porušenie verejného poriadku členského štátu, v ktorom sa žiada o uznanie – Neexistencia
[Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 1215/2012, článok 25, článok 45 ods. 1 písm. a) a e) bod ii) a článok 45 ods. 3]
(pozri body 52, 53, 56 – 59, 72 – 76 a výrok)
Zhrnutie
Súdny dvor, ktorý rozhodoval o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, spresnil rozsah dôvodov odmietnutia uznania súdnych rozhodnutí vydaných v členských štátoch stanovených v nariadení Brusel Ia(1) v prípade, že súd pôvodu vyhlási, že má právomoc bez ohľadu na dohodu o voľbe právomoci obsiahnutú v medzinárodnej zmluve o preprave.
Spoločnosť ACC Distribution UAB uzavrela s prepravnou spoločnosťou Rhenus Logistics UAB zmluvu o preprave tovaru z Holandska do Litvy. Časť tovaru, ktorá bola počas prepravy odcudzená, poisťovňa Gjensidige ADB spoločnosti ACC Distribution odškodnila.
Vo februári 2017 Rhenus Logistics podala na holandský súd žalobu o určenie obmedzenia jej zodpovednosti. Tento súd vyhlásil, že má právomoc rozhodnúť, a dospel k záveru, že dohoda o voľbe právomoci v prospech litovských súdov obsiahnutá v zmluve podpísanej medzi spoločnosťami ACC Distribution a Rhenus Logistics je neplatná, keďže má za následok obmedzenie voľby súdov, ktoré majú právomoc podľa Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (ďalej len „CMR“).(2)
V septembri 2017 Gjensidige podala na litovský súd žalobu, ktorou sa domáhala, aby bola spoločnosti Rhenus Logistics uložená povinnosť vrátiť sumu, ktorá bola vyplatená spoločnosti ACC Distribution ako náhrada škody. Tento súd prerušil konanie až do prijatia konečného rozhodnutia holandského súdu v roku 2019 o obmedzení zodpovednosti spoločnosti Rhenus Logistics. Litovský súd následne zamietol žalobu podanú poisťovňou Gjensidige z dôvodu právnej sily rozhodnutej veci, ktorá sa spája s rozhodnutím holandského súdu. Tento rozsudok bol potvrdený v odvolacom konaní.
Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd, Litva), na ktorý Gjensidige podala kasačný opravný prostriedok, sa pýtal na zlučiteľnosť CMR s nariadením Brusel Ia v rozsahu, v akom tento dohovor umožňuje vylúčiť uplatnenie dohôd o voľbe súdu, ktoré sú podľa tohto nariadenia v zásade výlučné.(3) Okrem toho, aj keď sa domnieva, že toto nariadenie výslovne nestanovuje dôvod odmietnutia uznania súdneho rozhodnutia vydaného v rozpore s dohodou o voľbe súdu, tento súd sa pýta, či by sa ochrana týchto dohôd nemala rozšíriť na uznávanie a výkon takéhoto rozhodnutia. V dôsledku toho rozhodol podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania.
Posúdenie Súdnym dvorom
Vzhľadom na to, že zmluva o medzinárodnej preprave, o ktorú ide vo veci samej, patrí do pôsobnosti tak nariadenia Brusel Ia, ako aj CMR, Súdny dvor na úvod skúmal, či sa má otázka prípadného odmietnutia uznania súdneho rozhodnutia vydaného napriek existencii dohody o voľbe právomoci v prospech súdov iného členského štátu posúdiť z hľadiska nariadenia Brusel Ia alebo CMR.
Na jednej strane v tejto súvislosti nariadenie Brusel Ia(4) stanovuje, že rozsudky vydané v členskom štáte súdom, ktorý si založil právomoc na dohovore týkajúcom sa špecifickej veci, musia byť uznané a vykonané v iných členských štátoch v súlade s týmto nariadením, ktorého ustanovenia sa môžu v každom prípade uplatniť, aj keď tento dohovor určuje podmienky uznávania a výkonu týchto rozsudkov. Pokiaľ ide o CMR(5), tá sa obmedzuje na to, že podmieňuje výkon rozsudku splnením formálnych náležitostí stanovených na tento účel v dotknutej krajine, ktoré však nemôžu byť základom obnovy konania.
Na druhej strane uplatnenie takéhoto dohovoru nemôže byť v rozpore so zásadami, na ktorých je založená súdna spolupráca v občianskych a obchodných veciach v rámci Únie. Pokiaľ ide konkrétne o zásadu vzájomnej dôvery, súd dožiadaného štátu nie je v žiadnom prípade vhodnejší než súd pôvodu na to, aby rozhodol o právomoci tohto posledného uvedeného súdu, a tak nariadenie Brusel Ia v zásade nepovoľuje okrem niekoľkých obmedzených výnimiek preskúmanie právomoci súdu členského štátu súdom iného členského štátu.
Za týchto podmienok bolo potrebné otázku prípadného odmietnutia uznania posúdiť z hľadiska nariadenia Brusel Ia.
V prvom rade po tomto spresnení Súdny dvor zo znenia článku 45 ods. 1 písm. a)(6) a e) bodu ii)(7) nariadenia Brusel Ia vyvodil, že súd členského štátu nemôže odmietnuť uznať rozhodnutie súdu iného členského štátu z dôvodu, že tento súd vyhlásil, že má právomoc bez ohľadu na dohodu o voľbe právomoci.
V druhom rade tento doslovný výklad je podporený kontextom, do ktorého patria uvedené ustanovenia, ako aj cieľmi a účelom nariadenia Brusel Ia. Súdny dvor pripomenul, že v systéme zavedenom týmto nariadením vzájomné uznávanie predstavuje pravidlo, zatiaľ čo dôvody umožňujúce odmietnuť uznanie sú taxatívne vymenované. Normotvorca Únie sa však rozhodol nezahrnúť medzi tieto dôvody porušenie ustanovení nariadenia týkajúcich sa dohody o voľbe právomoci. Ochrana dohôd o voľbe právomoci uvedená v tomto nariadení(8) tak neznamená, že ich porušenie by samo osebe predstavovalo dôvod na odmietnutie uznania.
V treťom rade Súdny dvor uviedol, že v prejednávanej veci nič v spise, ktorý mal k dispozícii, neumožňovalo dospieť k záveru, že uznanie rozhodnutia holandského súdu by neprijateľným spôsobom narúšalo litovský právny poriadok, čím by porušovalo niektorú zo základných zásad. Konkrétne samotná skutočnosť, že o žalobe nerozhoduje súd určený v dohode o voľbe právomoci a že v dôsledku toho sa o tejto žalobe nebude rozhodovať podľa práva členského štátu, v ktorom sa nachádza tento súd, nemožno považovať za také závažné porušenie práva na spravodlivý proces, že uznanie rozhodnutia o uvedenej žalobe by bolo v zjavnom rozpore s verejným poriadkom členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada.