NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
ELEANOR SHARPSTON
prednesené 26. júla 2017 (1)
Vec C‑518/15
Ville de Nivelles
proti
Rudymu Matzakovi
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Cour du travail de Bruxelles (Odvolací súd pre pracovnoprávne spory Brusel, Belgicko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov – Organizácia pracovného času – Pojmy pracovný čas a čas odpočinku – Hasiči – Pohotovostná služba – Pracovná pohotovosť na telefóne“
1. V rámci tohto prejudiciálneho konania má Súdny dvor poskytnúť usmernenie týkajúce sa výkladu smernice 2003/88 o pracovnom čase(2) uplatňovanej v súvislosti so zmluvným hasičom,(3) ktorý musí byť v pravidelnom intervale k dispozícii v rámci pracovnej pohotovosti na telefóne(4) v určitej vzdialenosti od pracoviska (vyjadrenej časom). Ďalej sa má vyjadriť k tomu, i) či je možné vylúčiť z uplatňovania uvedenej smernice určité kategórie hasičov, ii) či členský štát môže prijať definíciu „pracovného času“, ktorá je menej reštriktívna než definícia stanovená smernicou, a iii) či sa výklad pojmu „pracovný čas“ stanoveného smernicou vzťahuje aj na určenie odmeny v prípade osôb, ktoré vykonávajú pracovnú pohotovosť na telefóne.
Právny rámec
Právo EÚ
2. Článok 153 ZFEÚ stanovuje:
„1. Na dosiahnutie cieľov uvedených v článku 151 Únia podporuje a dopĺňa činnosti členských štátov v týchto oblastiach:
a) zlepšovanie pracovného prostredia najmä s ohľadom na ochranu zdravia a bezpečnosti pracovníkov;
b) pracovné podmienky;
c) sociálne zabezpečenie a sociálna ochrana pracovníkov;
…
2. Na tento účel Európsky parlament a Rada:
…
b) môžu v oblastiach uvedených v odseku 1 písm. a) až i) prijímať vo forme smerníc minimálne požiadavky na ich postupné uskutočňovanie so zreteľom na podmienky a technické predpisy prijímané v každom z členských štátov…
…
5. Ustanovenia tohto článku sa nevzťahujú na odmenu…“
3. Článok 1 smernice 2003/88 stanovuje:
„1. Táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.
2. Táto smernica sa vzťahuje na:
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a
b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny [smeny – neoficiálny preklad] a rozvrhnutie práce.
3. Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 [smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (Ú. v. ES L 183, 1989, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 349)] bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.
…“
4. Článok 2 smernice 2003/88 stanovuje:
„Na účely tejto smernice platia tieto definície:
1. ‚pracovný čas‘ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;
2. ‚čas odpočinku‘ je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom;
…“
5. Článok 15 smernice stanovuje:
„Táto smernica nemá vplyv na právo členských štátov uplatňovať alebo prijímať zákony, iné právne predpisy alebo správne opatrenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov alebo ktoré umožňujú alebo dovoľujú uplatňovanie kolektívnych zmlúv alebo dohôd uzavretých medzi sociálnymi partnermi, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov.“
6. Článok 17 ods. 2 a 3 smernice 2003/88 stanovuje:
„2. Odchýlky uvedené v odsekoch 3, 4 a 5 sa môžu prijať prostredníctvom zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení alebo prostredníctvom kolektívnych zmlúv alebo dohôd medzi sociálnymi partnermi za predpokladu, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo že vo výnimočných prípadoch, keď nie je z objektívnych dôvodov možné poskytnúť rovnocenný náhradný čas odpočinku, sa dotknutým pracovníkom poskytne primeraná ochrana.
3. V súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16:
…
c) v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä:
…
iii) služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby a služby civilnej ochrany;
…“
Belgické právo
7. Prostredníctvom loi du 14 décembre 2000 fixant certains aspects de l’aménagement du temps de travail dans le secteur public (zákon zo 14. decembra 2000, ktorým sa stanovujú niektoré aspekty organizácie pracovného času vo verejnom sektore; ďalej len „zákon zo 14. decembra 2000“) bola do vnútroštátneho práva prebratá smernica 93/104 o organizácii pracovného času.(5) V článku 3 tohto zákona sú „pracovníci“ vymedzení ako „osoby, ktoré na základe právneho alebo zmluvného vzťahu… vykonávajú prácu pod vedením inej osoby“. Článok 8 okrem iného stanovuje, že „‚pracovný čas‘ znamená čas, počas ktorého je pracovník k dispozícii zamestnávateľovi“.
8. Článok 186 loi du 30 décembre 2009 portant sur diverses dispositions (zákon z 30. decembra 2009, ktorým sa prijímajú rôzne ustanovenia) okrem iného stanovuje, že zmluvní hasiči nie sú vymedzení ako „pracovníci“ na účely článku 3 zákona zo 14. decembra 2000.
9. Článok 9a règlement organique du service d’incendie de Nivelles (nariadenie o protipožiarnej službe mesta Nivelles) stanovuje:
„Počas pracovnej pohotovosti na telefóne sa musí každý príslušník zmluvnej protipožiarnej služby v hasičskej stanici mesta Nivelles:
– neustále zdržiavať v takej vzdialenosti od hasičskej stanice, aby čas potrebný na dostavenie sa do hasičskej stanice za bežnej premávky neprekročil osem minút;
…“
Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky
10. Pán Rudy Matzak je zmluvný hasič(6) vo Ville de Nivelles (mesto Nivelles, Belgicko).(7) Podľa zmluvných dojednaní, ktoré sa naňho vzťahujú, musí byť každý štvrtý týždeň večer a cez víkend zastihnuteľný na telefóne a pripravený ísť do práce. Platený je len za čas strávený v aktívnej službe. Za čas, keď je na telefóne a nemusí plniť pracovné úlohy hasiča (takzvaná „pracovná pohotovosť na telefóne“),(8) nie je platený.
11. V čase pracovnej pohotovosti na telefóne musí byť pán Matzak zastihnuteľný a v prípade potreby sa musí do hasičskej stanice dostaviť čo najskôr, v každom prípade za bežných podmienok najviac do ôsmich minút.(9) Vnútroštátny súd poukazuje na to, že v praxi to znamená, že hasič musí bývať v blízkosti hasičskej stanice a jeho aktivity sú v príslušnom čase zodpovedajúcim spôsobom obmedzené.
12. Keďže pán Matzak považoval mnohé aspekty režimu, ktorý sa naňho vzťahoval, predovšetkým výšku odmeny za pracovnú pohotovosť na telefóne, za neuspokojivé, podal žalobu na Tribunal du travail de Nivelles (Prvostupňový súd pre pracovnoprávne spory, Nivelles), ktorý rozsudkom z 23. marca 2012 vyhovel väčšine jeho výhrad.
13. Ville de Nivelles (mesto Nivelles) následne proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie na Cour du travail de Bruxelles (Odvolací súd pre pracovnoprávne spory Brusel, Belgicko). Uvedený súd poukazuje na to, že belgické právo vo všeobecnosti definuje pracovný čas ako čas, v ktorom je pracovník zamestnávateľovi k dispozícii, pričom miesto, kde sa pracovník nachádza, sa nezdá byť rozhodujúce. Vzhľadom na výklad článku 2 ods. 1 smernice 2003/88 poskytnutý Súdnym dvorom(10) z toho podľa všetkého vyplýva, že definície pracovného času v rámci belgického práva a práva EÚ nie sú v úplnom súlade. Uvedený súd ďalej poukazuje na to, že vo vnútroštátnej judikatúre prevláda trend riešiť otázku odmeňovania zmluvných hasičov, akým je pán Matzak, použitím primárne alebo výlučne definície pojmu „pracovný čas“ v zmysle práva EÚ. Keďže uvedený súd sa domnieva, že na rozhodnutie sporu, ktorý prejednáva, je potrebné, aby Súdny dvor poskytol výklad určitých ustanovení smernice 2003/88, položil tieto prejudiciálne otázky v súlade s článkom 267 ZFEÚ:
„1. Má sa článok 17 ods. 3 písm. c) bod iii) [smernice 2003/88] vykladať v tom zmysle, že umožňuje členským štátom vylúčiť určité kategórie hasičov prijatých do verejného hasičského zboru z uplatňovania všetkých ustanovení, ktorými bola táto smernica prebratá, vrátane ustanovenia vymedzujúceho pracovný čas a čas odpočinku?
2. Keďže [smernica 2003/88] stanovuje len minimálne požiadavky, má sa vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby bola vo vnútroštátnom práve zachovaná alebo prijatá menej reštriktívna definícia pracovného času?
3. Má sa vzhľadom na článok 153 ods. 5 ZFEÚ a na ciele [smernice 2003/88] článok 2 uvedenej smernice v rozsahu, v akom vymedzuje hlavné pojmy použité v smernici a najmä pojem pracovný čas a čas odpočinku, vykladať v tom zmysle, že sa nevzťahuje na pojem pracovný čas, na základe ktorého sa má určiť príslušná odmena za domácu pohotovosť?
4. Bráni [smernica 2003/88] tomu, aby sa čas domácej pohotovosti považoval za pracovný čas, pokiaľ pracovník síce vykonáva pohotovosť doma, no obmedzenia, ktoré musí počas pohotovosti znášať (akým je povinnosť reagovať na zavolanie zamestnávateľa v lehote 8 minút), spôsobujú veľmi významné zúženie možností vykonávať iné činnosti?“
14. Písomné pripomienky predložili účastníci sporu vo veci samej, belgická, francúzska, holandská vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Európska komisia. Na pojednávaní 15. decembra 2016 všetky tieto subjekty s výnimkou holandskej vlády predniesli ústne pripomienky a odpovedali na otázky položené Súdnym dvorom.
Posúdenie
Predbežné otázky
Prípustnosť
15. Ville de Nivelles (mesto Nivelles) i Komisia sa zaoberajú otázkami, ktoré sa (úplne alebo čiastočne) týkajú prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania.(11)
16. Vychádzajú z toho, že predmetom sporu prejednávaného vnútroštátnym súdom je odmena, na ktorú má pán Matzak nárok za službu zmluvného hasiča, a nie otázka jeho pracovného času. Keďže článok 153 ods. 5 ZFEÚ vylučuje problematiku odmeňovania z pôsobnosti článku 153 (ktorá zahŕňa zlepšovanie ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov, ktorej sa týka smernica 2003/88), otázky vnútroštátneho súdu sa týkajú problematiky, na rozhodovanie ktorej Súdny dvor nemá právomoc.
17. V tomto smere z ustálenej judikatúry vyplýva, že zamietnutie návrhu vnútroštátneho súdu Súdnym dvorom je možné len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva EÚ nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové a právne podklady nevyhnutné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené. Pre otázky týkajúce sa práva EÚ teda platí domnienka relevantnosti.(12)
18. Vyvoláva prejednávaná vec takú otázku?
19. Podľa môjho názoru áno.
20. Z obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania a vnútroštátneho spisu predloženého Súdnemu dvoru síce vyplýva, že vec pána Matzaka sa týka predovšetkým otázky jeho odmeny, samo osebe to však neurčuje, či by Súdny dvor mal odpovedať na prejudiciálne otázky. V tomto smere sa netreba pýtať: „Čo je predmetom sporu vo veci samej?“ Ide skôr o to, či požadovaný výklad práva súvisí s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania je uvedené, že definícia pojmu „pracovný čas“ v práve EÚ je relevantná na vyriešenie otázky odmeňovania zmluvných hasičov, akým je pán Matzak.(13) Výklad uvedeného pojmu poskytnutý Súdnym dvorom preto vnútroštátnemu súdu pomôže vyriešiť spor, ktorý prejednáva. Na základe toho sú prejudiciálne otázky prípustné.(14)
Význam pojmu „pracovník“
21. V článku 2 smernice 2003/88 je síce „pracovný čas“ vymedzený okrem iného ako čas, v ktorom „pracovník“ „pracuje“, samotný pojem „pracovník“ však v smernici vymedzený nie je.
22. Francúzska vláda v písomných pripomienkach a na pojednávaní poukázala na situáciu vo Francúzsku, kde sú podľa jej tvrdení všetci hasiči, ktorí nie sú profesionálni, zamestnaní bez vzťahu podriadenosti, v dôsledku čoho nepoberajú mzdu alebo plat ako taký. Naopak, je im vyplácaná náhrada („indemnité“), z ktorej sa neplatia dane ani odvody na sociálne poistenie. Belgická vláda podobne uvádza, že zmluvní hasiči sa v tomto členskom štáte nepovažujú za pracovníkov na účely príslušných ustanovení vnútroštátneho práva,(15) ale majú postavenie „platených dobrovoľníkov“ („bénévolat indemnisé“).
23. Znamená to, že týchto hasičov netreba považovať za „pracovníkov“ na účely smernice?
24. Súdny dvor konštatoval, že pojem „pracovník“ v zmysle smernice je autonómnym pojmom práva EÚ.(16) Treba ho vykladať tak, že označuje „každého, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti, s výnimkou činností, ktoré sú tak obmedzené, že sa javia ako čisto okrajové a vedľajšie“. Charakteristickým znakom pracovnoprávneho vzťahu je okolnosť, že určitá osoba vykonáva po určitú dobu v prospech inej osoby a pod jej vedením činnosti, za ktoré poberá odmenu.(17) Súdny dvor sa nemusel zaoberať otázkou, čo na účely tejto definície predstavuje „odmenu“. Určité usmernenie však vyplýva zo znenia článku 157 ods. 2 ZFEÚ (v súvislosti s rovnakou odmenou), v ktorom je „odmena“ vymedzená ako sumy, „ktoré zamestnávateľ vypláca priamo alebo nepriamo… pracovníkovi v pracovnom pomere“.(18)
25. Konkrétnejšie Súdny dvor rozhodol, že smernica sa vzťahuje na profesionálnych hasičov.(19) Pokiaľ ide o jej rozšírenie na ďalšie kategórie hasičov, chcem poukázať na to, že v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nič nenaznačuje, že hasiči z kategórie pána Matzaka nevykonávajú skutočné a konkrétne činnosti a že nie sú „pod vedením inej osoby“ v podobe protipožiarnej služby.(20) Ak má táto služba účinne fungovať, všetci príslušníci hasičského zboru (či už ide o profesionálnych hasičov, zmluvných hasičov alebo dobrovoľných hasičov) musia jednoznačne pracovať pod určitým vedením a poslúchať vydané príkazy vrátane toho, že sú v pravidelnom intervale k dispozícii na aktívnu službu. Pokiaľ ide o otázku, či sumy, ktoré pán Matzak poberá za svoje služby, predstavujú „odmenu“ na účely kritéria uvedeného v bode 24 týchto návrhov, s výnimkou (pomerne nepresných) tvrdení belgickej vlády, má Súdny dvor k dispozícii málo informácií o presných dojednaniach, ktorými sa riadi situácia v uvedenom členskom štáte, a teda sa k nej ďalej nemôžem vyjadrovať. O tejto otázke bude musieť pomocou kritéria, ktoré som práve uviedla, rozhodnúť vnútroštátny súd. Keďže pojem „pracovník“ je pojmom EÚ, presné určenie postavenia osoby poskytujúcej služby a kategorizácia peňažných súm, ktoré za poskytovanie týchto služieb dostáva, v rámci vnútroštátneho práva už zo svojej podstaty nemôžu byť rozhodujúce.
Otázka 1
26. Otázkou 1 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či členské štáty môžu vylúčiť určité kategórie hasičov z uplatňovania všetkých ustanovení, ktorými bola smernica 2003/88 prebratá do vnútroštátneho práva, vrátane ustanovení vymedzujúcich pracovný čas a čas odpočinku.
27. Tieto definície sú stanovené v článku 2 smernice. Ako vyplýva zo znenia článku 17 ods. 3 smernice 2003/88, len ustanovenia, ktoré sú v ňom výslovne uvedené, môžu byť predmetom odchýlky týkajúcej sa okrem iného protipožiarnych služieb.(21) Článok 17 ods. 3 tak stanovuje, že členský štát spĺňajúci požiadavky upravené v článku 17 ods. 2 môže vykonať odchýlky od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice. Táto možnosť neplatí pre definície „pracovného času“ a „času odpočinku“ upravené v článku 2, a keďže článok 17 ods. 3 treba rovnako ako všetky ustanovenia stanovujúce odchýlku(22) vykladať reštriktívne, podľa môjho názoru nie je priestor na prijatie extenzívneho prístupu, ktorý by mohol ísť nad rámec výslovného znenia odchýlky.(23)
28. Domnievam sa preto, že na otázku 1 treba odpovedať tak, že článok 17 ods. 3 písm. c) bod iii) smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že členským štátom umožňuje vylúčiť určité kategórie hasičov prijatých do verejnej protipožiarnej služby len z uplatňovania ustanovení tejto smernice uvedených v článku 17 ods. 3 Členským štátom neumožňuje vylúčiť týchto pracovníkov z uplatňovania všetkých ustanovení, ktorými bola táto smernica prebratá, a predovšetkým neumožňuje vylúčiť uvedených pracovníkov z uplatňovania ustanovení vymedzujúcich „pracovný čas“ a „čas odpočinku“.
Otázka 2
29. Otázkou 2 sa vnútroštátny súd pýta, či smernicu 2000/88 vzhľadom na to, že stanovuje len minimálne požiadavky, možno vykladať v tom zmysle, že členským štátom nebráni prijať menej reštriktívnu definíciu „pracovného času“.
30. Belgická vláda tvrdí, že táto otázka je neprípustná, a poukazuje na to, že belgický Cour de cassation (Kasačný súd) pri viacerých príležitostiach rozhodol, že pojem pracovný čas treba v belgickom práve vykladať rovnako ako v práve EÚ, a vnútroštátny súd má k dispozícii všetky podklady, ktoré na pochopenie tohto pojmu potrebuje. V tomto smere sa odvoláva najmä na rozsudok Dzodzi(24) a tvrdí, že na základe bodu 42 uvedeného rozsudku je možné tvrdiť, že aby mal Súdny dvor za takých okolností právomoc na vydanie rozhodnutia podľa článku 267 ZFEÚ, musí existovať skutočné riziko nesúladu medzi právom EÚ na jednej strane a ustanovením vnútroštátneho práva, ktoré odkazuje na ustanovenie práva EÚ, na druhej strane.
31. Už som uviedla, že keď sa od Súdneho dvora požaduje výklad ustanovenia práva EÚ, platí domnienka relevantnosti.(25) Nevidím dôvod odchýliť sa v tomto prípade od uvedenej domnienky. Vnútroštátny súd uvádza, že otázky súvisiace s odmeňovaním zmluvných hasičov podľa vnútroštátneho práva môžu byť vyriešené na základe definície „pracovného času“ v zmysle práva EÚ.(26) Odpoveď na otázku 2 by mala vnútroštátnemu súdu pomôcť rozhodnúť vec, ktorú prejednáva. Súdny dvor by teda mal poskytnúť odpoveď. Pokiaľ ide o uplatňovanie rozsudku Dzodzi, Súdny dvor v následnej judikatúre uviedol, že má právomoc rozhodovať v situáciách, v ktorých sa skutkový stav vecí prejednávaných vnútroštátnymi súdmi nachádza mimo rozsahu pôsobnosti práva EÚ, ale v ktorých sa dotknuté ustanovenia stali uplatniteľnými z dôvodu odkazu na právo EÚ uvedeného vo vnútroštátnom práve, pričom predmetné vnútroštátne ustanovenia neobmedzujú uplatňovanie práva EÚ.(27) Domnievam sa, že v prejednávanej veci vnútroštátna právna úprava opísaná v návrhu na začatie prejudiciálneho konania obsahuje odkaz na právo EÚ, ktorý neobmedzuje jeho uplatňovanie. Z tohto dôvodu odmietam tvrdenie belgickej vlády. Domnievam sa, že Súdny dvor má právomoc na zodpovedanie tejto otázky, a teda by to aj mal urobiť.
32. Pokiaľ ide o otázku samotnú, na prvý pohľad sa môže zdať, že si vyžaduje kladnú odpoveď. Je pravda, že podľa článku 1 smernice 2003/88 uvedená smernica stanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia a že ako zdôrazňuje pán Matzak i Komisia, článok 15 umožňuje členským štátom uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Navyše v definícii „pracovného času“ v článku 2 je výslovne uvedené, že treba prihliadať na „vnútroštátne právne predpisy a/alebo prax“.
33. Skutočnosť je podľa môjho názoru zložitejšia. Prijatím smernice 2008/33 sa normotvorca (vtedajšieho) Spoločenstva usiloval stanoviť minimálne normy, ktoré sa budú uplatňovať v celej dnešnej Európskej únii.(28) Urobil to tak, že stanovil okrem iného definíciu „pracovného času“ spolu s definíciou „času odpočinku“, ktorá mala byť jednotná vo všetkých členských štátoch. Z toho vyplýva, že tieto definície treba vykladať na základe objektívnych znakov a pri zohľadnení systému a cieľa smernice, lebo iba taký výklad môže smernici zaručiť plnú účinnosť a jednotné uplatňovanie týchto pojmov vo všetkých členských štátoch.(29) Nie je teda priestor na to, aby členský štát, ktorý chce vykonávať smernicu, prijal menej reštriktívnu verziu niektorej z týchto definícií.
34. Samozrejme, neznamená to, že členský štát nemôže posilniť ochranu priznanú smernicou použitím odlišných legislatívnych techník. Členské štáty môžu napríklad pri výkone práv, ktoré im priznáva článok 15, stanoviť dlhší minimálny čas odpočinku, než je upravený v článkoch 3 až 7 smernice. To isté platí pre ustanovenia upravujúce nočnú prácu a prácu na smeny v článkoch 8 až 13. Ak to však členské štáty urobia, musia sa pridŕžať definícií „pracovného času“ a „času odpočinku“ upravených v článku 2.
35. Domnievam sa preto, že na otázku 2 treba odpovedať tak, že smernica 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu zákonodarcovi členského štátu v tom, aby zachoval alebo prijal definíciu „pracovného času“, ktorá by bola menej reštriktívna než definícia stanovená v smernici. Zákonodarca dotknutého členského štátu však môže posilniť ochranu priznanú pracovníkom, pokiaľ sa pri tom neodchýli od znenia tejto definície.
Otázka 3
36. Otázkou 3 sa vnútroštátny súd pýta, či sa má článok 2 smernice 2003/88 v rozsahu, v akom vymedzuje to, čo vnútroštátny súd nazýva „hlavné pojmy použité“ v smernici, najmä „pracovný čas“ a „čas odpočinku“, vykladať v tom zmysle, že sa nevzťahuje na pojem pracovný čas, na základe ktorého sa má určiť odmena vyplácaná hasičom, akým je pán Matzak.
37. Aby bolo možné odpovedať na túto otázku, je nevyhnutné vymedziť jej hranice. Po prvé v rozsahu, v akom je to relevantné v prejednávanej veci, článok 2 smernice 2003/88 nevymedzuje iné časové pojmy, než je „pracovný čas“ a jeho náprotivok „čas odpočinku“. Či sa definícia „pracovného času“ vzťahuje na situáciu takých pracovníkov, akým je pán Matzak, je predmetom štvrtej otázky vnútroštátneho súdu.
38. Po druhé je nepochybné, že úloha Súdneho dvora v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ je obmedzená na poskytnutie výkladu práva EÚ. Nemôže vykladať vnútroštátne právo, lebo jeho výklad je v plnom rozsahu na súdoch dotknutého členského štátu.(30) Vnútroštátny súd teda síce uvádza, že vo vnútroštátnej judikatúre prevláda trend riešiť otázku odmeňovania zmluvných hasičov použitím definície pojmu „pracovný čas“ v zmysle práva EÚ,(31) uplatnenie týchto ustanovení v rámci vnútroštátneho práva však nie je problematikou, ktorou sa môže zaoberať Súdny dvor. Pokiaľ je vnútroštátna právna úprava v súlade s právom EÚ, členské štáty jej môžu dať takú štruktúru, akú považujú za vhodnú, a vnútroštátnym súdom prináleží vykladať ju. Vo svojej analýze tejto otázky sa preto budem zaoberať (len) problematikou práva EÚ.
39. Vzhľadom na tieto pripomienky sa domnievam, že otázku 3 treba chápať v tom zmysle, že sa ňou vnútroštátny súd pýta, či sa definícia „pracovného času“ upravená v článku 2 smernice 2003/88 automaticky a bez ďalšieho uplatní aj na odmeňovanie pracovníkov, ktorí majú nárok na ochranu v oblasti bezpečnosti a zdravia, ktorú táto smernica priznáva.
40. Podľa môjho názoru také automatické prepojenie neexistuje.
41. Smernica 2003/88 bola prijatá na základe terajšieho článku 153 ods. 2 ZFEÚ. Toto ustanovenie oprávňuje normotvorcu EÚ prijímať smernice stanovujúce minimálne požiadavky na postupnú harmonizáciu v oblasti (v rozsahu relevantnom pre tieto návrhy) zdravia a bezpečnosti [článok 153 ods. 1 písm. a)], pracovných podmienok [článok 153 ods. 1 písm. b)] a sociálneho zabezpečenia a sociálnej ochrany [článok 153 ods. 1 písm. c)]. Odsek 5 výslovne pripomína, že „ustanovenia tohto článku sa nevzťahujú na odmenu“. Tá je teda len v právomoci členských štátov.(32)
42. Toto rozdelenie právomocí sa odráža aj v judikatúre Súdneho dvora. V rozsudku Dellas a i. Súdny dvor v súvislosti so smernicou 93/104 poukázal na to, že z cieľa, ako aj zo skutočného znenia smernice vyplýva, že sa neuplatňuje na odmeňovanie pracovníkov. Ďalej uviedol, že taký výklad jednoznačne vyplýva z terajšieho článku 153 ods. 5 ZFEÚ.(33) V uznesení VorelSúdny dvor potvrdil uplatnenie tejto zásady v súvislosti so smernicou 2003/88.(34)
43. Dalo by sa povedať, že to samo osebe predstavuje odpoveď na otázku 3. Ako však správne zdôrazňuje holandská vláda, smernica 2003/88 síce nestanovuje, že členské štáty musia uplatňovať definíciu „pracovného času“ na otázky odmeňovania, zároveň však nestanovuje, že to nemôžu robiť. Členský štát tak má právomoc prijať vnútroštátne právne predpisy, ktoré stanovujú, že odmeňovanie jednej alebo viacerých kategórií pracovníkov vychádza z tejto definície. Aj pracovné zmluvy a kolektívne zmluvy zvyčajne používajú „pracovný čas“ v spojení s počtom odpracovaných hodín a dohodnutými mzdovými sadzbami na stanovenie celkovej odmeny. Také mzdové sadzby sa môžu líšiť aj v závislosti od príslušného typu pracovného času (čas aktívnej služby, pohotovostná služba).(35) Toto všetko je otázkou vnútroštátneho práva.
44. Domnievam sa preto, že na otázku 3 treba odpovedať v tom zmysle, že definícia „pracovného času“ upravená v článku 2 smernice 2003/88 sa automaticky a bez ďalšieho neuplatní na úpravu odmeňovania pracovníkov, ktorí majú nárok na ochranu v oblasti bezpečnosti a zdravia, ktorú táto smernica priznáva. Hoci uvedená smernica nestanovuje, že členské štáty musia uplatňovať definíciu „pracovného času“ na otázky odmeňovania, zároveň ani nestanovuje, že to nemôžu robiť. Z toho vyplýva, že členský štát má právomoc prijať vnútroštátne právne predpisy, ktoré stanovujú, že odmeňovanie jednej alebo viacerých kategórií pracovníkov vychádza z tejto definície.
Otázka 4
45. Otázkou 4 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má definícia „pracovného času“ v článku 2 ods. 1 smernice 2003/88 vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na takých pracovníkov, akým je pán Matzak, ktorí vykonávajú pracovnú pohotovosť na telefóne a musia byť schopní reagovať na zavolanie zamestnávateľa v krátkom čase (v tomto prípade osem minút), pričom zároveň nemusia byť fyzicky prítomní v priestoroch zamestnávateľa a ich príležitosti na vykonávanie iných činností počas predmetnej doby môžu byť príslušným spôsobom obmedzené.
46. Na úvod by som mala uviesť, že hoci vnútroštátny súd formuluje svoju otázku tak, že „pracovník vykonáva pohotovosť doma“, skutočná požiadavka uvedená v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nespočíva v tom, že pracovník musí tento čas stráviť doma, ale skôr v tom, že musí byť schopný dostaviť sa na pracovisko do ôsmich minút.(36) V praxi je dosť pravdepodobné, že pracovníci skutočne počas pracovnej pohotovosti na telefóne trávia čas doma, a teda priamym dôsledkom tejto požiadavky je to, že musia bývať v takej vzdialenosti, ktorá z tohto obmedzenia vyplýva.
47. Pokiaľ ide o podstatu otázky, pán Matzak tvrdí, že zo skutkových okolností veci v spojení s judikatúrou Súdneho dvora vyplýva, že čas jeho pracovnej pohotovosti na telefóne jednoznačne predstavuje pracovný čas. Predovšetkým nie je podstatná skutočnosť, že sa môže stať, že počas pracovnej pohotovosti na telefóne nebude musieť vykonávať nijaké skutočné úlohy. Počas pohotovosti musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená. Keby tieto požiadavky nesplnil, mohlo by to viesť k disciplinárnym a možno aj trestnoprávnym sankciám. Situácia pána Matzaka, ktorý má povinnosť dostaviť sa na pracovisko vo veľmi krátkom čase, je v skutočnosti viac obmedzená ako situácia pracovníka, ktorý je na telefóne, ale má na presun podstatne dlhší čas, alebo ktorý môže zasahovať na diaľku. Z toho vyplýva, že treba vychádzať z toho, že pán Matzak je zamestnávateľovi k dispozícii v každom relevantnom čase.
48. Prinajmenšom do istej miery síce v týchto tvrdeniach vidím logiku, no nemyslím si, že situácia je taká jednoznačná, ako tvrdí pán Matzak.
49. Akákoľvek analýza musí podľa môjho názoru vychádzať zo znenia článku 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88. „Pracovný čas“ je v ňom vymedzený ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Ako zdôraznilo niekoľko účastníkov, ktorí predložili pripomienky, a napokon aj Súdny dvor vo svojej judikatúre, rozlišovanie je teda binárne: buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je.(37) Normotvorca nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie, pomocou ktorých by umožnil určité rozlišovanie alebo nuansy. Nedostatok flexibility je možno poľutovaniahodné, ale znenie právnej normy je jasné.
50. Keďže kategória „čas odpočinku“ je zo svojej podstaty zvyšková, v nasledujúcej analýze sa sústredím na pojem „pracovný čas“. Určité usmernenie k jeho výkladu sa už dá nájsť v judikatúre Súdneho dvora.
51. Súdny dvor tak opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88 je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov.(38) Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.(39)
52. Po prvý raz mal Súdny dvor príležitosť poskytnúť výklad týchto požiadaviek vo veci Simap.(40) Išlo o pohotovostnú službu členov lekárskych tímov primárnej zdravotnej starostlivosti pracujúcich v zdravotnom stredisku. Určitú časť tohto času museli byť prítomní na pracovisku, zatiaľ čo zvyšný čas museli byť len „zastihnuteľní“. Súdny dvor rozhodol, že medzi týmito dvoma prípadmi je zásadný rozdiel. Pokiaľ ide o prvý uvedený prípad, vykonávaná činnosť síce môže byť odlišná v závislosti od okolností, no skutočnosť, že lekári museli byť prítomní a k dispozícii na pracovisku s cieľom poskytovať odborné služby, znamenala, že vykonávajú svoje povinnosti. Požiadavky článku 2 ods. 1 boli teda splnené. Pokiaľ však ide o druhý uvedený prípad, lekári síce boli zamestnávateľovi k dispozícii v tom zmysle, že museli byť zastihnuteľní, mohli si však organizovať čas s menšími obmedzeniami a venovať sa vlastným záujmom. Tento čas teda patril do kategórie „čas odpočinku“.(41)
53. Rozsudok Jaeger(42) sa týkal nemocničného lekára, ktorý musel byť na telefóne v priestoroch zamestnávateľa. Mal pridelenú miestnosť s posteľou, v ktorej mohol spať, keď jeho služby neboli potrebné. Súdny dvor zopakoval svoje pripomienky z rozsudku Simap,(43) poukázal však na to, že v uvedenej veci nerozhodoval v súvislosti so situáciou, v ktorej pracovník môže pri výkone svojich povinností v priestoroch zamestnávateľa odpočívať alebo spať. Konštatoval, že tento bod nie je relevantný. „Rozhodujúcim faktorom“ nazval to, že pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby mohol v prípade potreby okamžite poskytnúť svoje služby. V dôsledku toho sa nedá povedať, že pracovník v dotknutom čase „odpočíva“.(44) V odpovedi na otázku vnútroštátneho súdu však Súdny dvor jasne uviedol, že jeho rozsudok sa vzťahuje na situáciu pracovníka „v rámci režimu vyžadujúceho fyzickú prítomnosť v nemocnici“.(45) Dotknutí pracovníci mali značne obmedzenú možnosť organizovať si svoj čas a boli oddelení od svojich rodín a sociálneho prostredia. Súdny dvor ďalej uviedol, že jeho výklad pojmu „pracovný čas“ nemôžu spochybniť námietky založené na dôsledkoch hospodárskej a organizačnej povahy, ktoré by podľa niektorých členských štátov nastali, keby sa taký čas považoval za „pracovný čas“.(46)
54. V rozsudku Dellas,(47) ktorý sa rovnako týkal požiadavky, aby špecializovaní pracovníci vykonávali pohotovostnú službu v priestoroch zamestnávateľa, Súdny dvor dospel k rovnakému záveru ako vo veci Jaeger.
55. Uznesenie Grigore(48)sa týkalo lesníka, ktorému zamestnávateľ poskytol služobný byt nachádzajúci sa v lesnom revíri, za ktorý bol zodpovedný. Musel tam tráviť určitý čas.(49) Súdny dvor rozhodol, že poskytnutie ubytovania samo osebe nie je jednoznačným dôkazom toho, že čas, ktorý v ňom trávi, predstavuje pracovný čas len z toho dôvodu, že byt sa nachádza v revíri, za ktorý je pán Grigore zodpovedný; ak je však skutočná situácia taká, že má povinnosť byť zamestnávateľovi okamžite k dispozícii, aby mohol v prípade potreby poskytnúť príslušné služby, definícia uvedeného pojmu je splnená.(50)
56. Naposledy(51) v rozsudku Federación de Servicios Privados del sindicato Comisiones obreras („Tyco“)(52) sa Súdny dvor zaoberal otázkou, či čas, ktorý pracovníci bez stáleho alebo obvyklého pracoviska strávia presunom zo svojho bydliska k zákazníkom zamestnávateľa, ktorých im zamestnávateľ určí, predstavuje „pracovný čas“. Súdny dvor rozhodol, že predstavuje. Poukázal najmä na zásadu, ktorá má pôvod v rozsudku Jaeger,a podľa ktorej je rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, či sa definícia uplatní, požiadavka prítomnosti na miestne určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Zároveň zdôraznil konštatovania uvedené v odôvodnení rozsudku Simap, podľa ktorých možnosť pracovníkov venovať sa vlastným záujmom je skutočnosť takej povahy, ktorá preukazuje, že posudzovaný čas nepredstavuje pracovný čas na účely smernice 2003/88. To však nebol prípad pracovníkov v spore vo veci samej; bez ohľadu na to, že mali pri presunoch určitú voľnosť, museli sa v posudzovanom čase riadiť pokynmi zamestnávateľa.(53)
57. Domnievam sa, že tvrdenie, podľa ktorého „požiadavka byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom s cieľom okamžite poskytovať príslušné služby“ je „rozhodujúcim faktorom“ pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, treba chápať s určitou obozretnosťou. Jednoznačne sa uplatnilo v takých veciach, akými sú Jaegera Dellas, v ktorých išlo o povinnosť tráviť počas pracovnej pohotovosti na telefóne čas v priestoroch zamestnávateľa. To, že pracovník nemusí celý čas stráviť skutočnou prácou, nebolo podstatné. Rovnako to však nebolo rozhodujúce v rozsudku Grigore, kde Súdny dvor poukázal aj na mieru voľnosti pracovníka. Tento aspekt je totiž jadrom rozsudku Súdneho dvora vo veci Simap. Domnievam sa, že kvalita času, ktorý pracovník môže tráviť počas pracovnej pohotovosti na telefóne (o ktorej svedčí napríklad to, že sa môže venovať vlastným záujmom a rodine),(54) je rovnako dôležitá. Skutočnosť, že v danom prípade môže byť pracovník nútený tráviť pracovnú pohotovosť na telefóne v pomerne úzkom okruhu okolo svojho pracoviska, podľa môjho názoru nemení nič na tom, že je potrebné primerane brať do úvahy kvalitu času, ktorý môže tráviť. S výnimkou prípadu, keď pracovník môže zasahovať na diaľku, je v povahe tohto typu povinnosti, že môže byť nútený zdržiavať sa v blízkosti pracoviska. Prvoradý význam má v tomto smere kvalita času, ktorý trávi, a nie presná miera požadovanej blízkosti k pracovisku. Je na vnútroštátnom súde, ktorý ako jediný posudzuje skutkové okolnosti, aby určil, či je kvalita času, ktorý pán Matzak trávi počas pracovnej pohotovosti na telefóne, narušená prípadnými obmedzeniami uloženými zamestnávateľom do tej miery, že by sa tento čas mal považovať za pracovný čas.
58. Domnievam sa preto, že na otázku 4 treba odpovedať tak, že definícia „pracovného času“ v článku 2 ods. 1 smernice 2003/88 sa nemá vykladať v tom zmysle, že sa automaticky vzťahuje na pracovníkov počas pracovnej pohotovosti na telefóne, ktorí musia byť schopní reagovať na zavolanie zamestnávateľa v krátkom čase (pričom zároveň nemusia byť fyzicky prítomní v priestoroch zamestnávateľa), a teda ktorých možnosti venovať sa v posudzovanom čase iným činnostiam môžu byť obmedzené. Naopak, treba zohľadniť kvalitu času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinnosti, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Prvoradý význam má v tomto smere kvalita stráveného času, a nie presná miera požadovanej blízkosti k pracovisku. Či sa taký čas má alebo nemá považovať za „pracovný čas“ v konkrétnom prípade, je otázka, o ktorej musí rozhodnúť vnútroštátny súd na základe skutkových okolností.
Návrh
59. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy sa domnievam, že Súdny dvor by mal odpovedať na otázky, ktoré položil Cour du travail de Bruxelles (Odvolací súd pre pracovnoprávne spory Brusel, Belgicko), takto:
1. Článok 17 ods. 3 písm. c) bod iii) smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle, že členským štátom umožňuje vylúčiť určité kategórie hasičov prijatých do verejnej protipožiarnej služby len z uplatňovania ustanovení tejto smernice uvedených v článku 17 ods. 3 Členským štátom neumožňuje vylúčiť týchto pracovníkov z uplatňovania všetkých ustanovení, ktorými bola táto smernica prebratá, a predovšetkým neumožňuje vylúčiť uvedených pracovníkov z uplatňovania ustanovení vymedzujúcich pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku“.
2. Smernica 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu zákonodarcovi členského štátu v tom, aby zachoval alebo prijal definíciu pojmu „pracovný čas“, ktorá by bola menej reštriktívna než definícia stanovená v smernici. Zákonodarca dotknutého členského štátu však môže posilniť ochranu priznanú pracovníkom, pokiaľ sa pri tom neodchýli od znenia tejto definície.
3. Definícia pojmu „pracovný čas“ upravená v článku 2 smernice 2003/88 sa automaticky a bez ďalšieho neuplatní na úpravu odmeňovania pracovníkov, ktorí majú nárok na ochranu v oblasti bezpečnosti a zdravia, ktorú táto smernica priznáva. Hoci uvedená smernica nestanovuje, že členské štáty musia uplatňovať definíciu pojmu „pracovný čas“ na otázky odmeňovania, zároveň ani nestanovuje, že to nemôžu robiť. Z toho vyplýva, že členský štát má právomoc prijať vnútroštátne právne predpisy, ktoré stanovujú, že odmeňovanie jednej alebo viacerých kategórií pracovníkov vychádza z tejto definície.
4. Definícia pojmu „pracovný čas“ uvedená v článku 2 ods. 1 smernice 2003/88 sa nemá vykladať v tom zmysle, že sa automaticky vzťahuje na pracovníkov počas pracovnej pohotovosti na telefóne, ktorí musia byť schopní reagovať na zavolanie zamestnávateľa v krátkom čase (pričom zároveň nemusia byť fyzicky prítomní v priestoroch zamestnávateľa), a teda ktorých možnosti venovať sa v posudzovanom čase iným činnostiam môžu byť obmedzené. Naopak, treba zohľadniť kvalitu času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinnosti, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Prvoradý význam má v tomto smere kvalita stráveného času, a nie presná miera požadovanej blízkosti k pracovisku. Či sa taký čas má alebo nemá považovať za „pracovný čas“ v konkrétnom prípade, je otázka, o ktorej musí rozhodnúť vnútroštátny súd na základe skutkových okolností.