Vec C‑158/16

Margarita Isabel Vega González

proti

Consejería de Hacienda y Sector Público del gobierno del Principado de Asturias

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Juzgado de lo Contencioso‑Administrativo n. 1 de Oviedo)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Smernica 1999/70/ES – Rámcová dohoda o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP – Doložka 4 – Zásada zákazu diskriminácie – Pojem ‚pracovnoprávne podmienky‘ – Uvoľnenie na výkon osobitnej funkcie vo verejnej správe – Vnútroštátna právna úprava, ktorá priznáva uvoľnenie na výkon osobitnej funkcie v prípade zvolenia do verejných funkcií iba úradníkom, nie však dočasným zamestnancom“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (desiata komora) z 20. decembra 2017

1.        Sociálna politika – Rámcová dohoda o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP – Smernica 1999/70 – Pracovnoprávne podmienky – Pojem – Právo pracovníka zvoleného za poslanca parlamentu byť uvoľnený na výkon osobitnej funkcie – Prerušenie pracovného pomeru so zachovaním pracovného miesta tohto pracovníka a nároku na osobné povýšenie pomeru, zaručenými až do zániku poslaneckého mandátu – Zahrnutie

(Smernica Rady 1999/70, príloha, doložka 4 bod 1)

2.        Sociálna politika – Rámcová dohoda o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP – Smernica 1999/70 – Zákaz diskriminácie pracovníkov na dobu určitú – Vnútroštátna právna úprava, ktorá absolútne vylučuje možnosť, aby pracovník na dobu určitú bol na účely vykonávania politického mandátu uvoľnený na výkon osobitnej funkcie a v rámci toho bol prerušený jeho pracovný pomer až do jeho opätovného pracovného začlenenia po skončení uvedeného mandátu – Neprípustnosť – Odôvodnenie – Neexistencia

(Smernica Rady 1999/70, príloha, doložka 4)

1.      Doložka 4 bod 1 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, uzavretej 18. marca 1999, ktorá tvorí prílohu smernice Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP, sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „pracovnoprávne podmienky“, na ktorý odkazuje toto ustanovenie, zahŕňa právo pracovníka, ktorý bol zvolený za poslanca parlamentu, byť uvoľnený na výkon osobitnej funkcie, upravené vo vnútroštátnej právnej úprave, pričom v rámci tohto uvoľnenia je jeho pracovný pomer prerušený tak, že až do zániku poslaneckého mandátu je zaručené zachovanie jeho pracovného miesta a nároku na osobné povýšenie.

Pokiaľ ide o pojem „pracovnoprávne podmienky“ v zmysle doložky 4 rámcovej dohody, Súdny dvor už rozhodol, že rozhodujúcim kritériom na určenie, či opatrenie spadá pod tento pojem, je práve kritérium zamestnania, teda pracovnoprávneho vzťahu založeného medzi pracovníkom a jeho zamestnávateľom (rozsudky z 12. decembra 2013, Carratù, C‑361/12, EU:C:2013:830, bod 35; z 13. marca 2014, Nierodzik, C‑38/13, EU:C:2014:152, bod 25; zo 14. septembra 2016, de Diego Porras, C‑596/14, EU:C:2016:683, bod 26, ako aj uznesenie z 9. februára 2017, Rodrigo Sanz, C‑443/16, EU:C:2017:109, bod 32).

Ako zdôraznila generálna advokátka v bode 22 svojich návrhov, výraz „pracovnoprávne podmienky“ označuje práva, nároky a povinnosti vymedzujúce príslušný pracovný pomer, pričom zahŕňa tak podmienky, za akých určitá osoba vstúpi do pracovného pomeru, ako aj podmienky týkajúce sa skončenia tohto pracovného pomeru.

Výklad doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody, ktorý by z definície pojmu „pracovnoprávne podmienky“ vylúčil právo na uvoľnenie na výkon osobitnej funkcie, by v rozpore s účelom sledovaným týmto ustanovením zúžil rozsah ochrany pred diskrimináciou priznanej pracovníkom na dobu určitú (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. marca 2014, Nierodzik, C‑38/13, EU:C:2014:152, body 27 a 29; zo 14. septembra 2016, de Diego Porras, C‑596/14, EU:C:2016:683, bod 30, ako aj uznesenie z 21. septembra 2016, Álvarez Santirso, C‑631/15, EU:C:2016:725, bod 39).

(pozri body 30, 34, 38, 39, bod 1 výroku)

2.      Doložka 4 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorá tvorí prílohu smernice 1999/70, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, ktorá absolútne vylučuje možnosť, aby pracovník na dobu určitú bol na účely vykonávania politického mandátu uvoľnený na výkon osobitnej funkcie a v rámci toho bol prerušený jeho pracovný pomer až do jeho opätovného pracovného začlenenia po skončení uvedeného mandátu, zatiaľ čo stálemu pracovníkovi takéto právo priznáva.

Hoci v prejednávanej veci vnútroštátny súd nevylučuje, že by naliehavosť a nevyhnutnosť dočasného vymenovania, ako aj predvídateľnosť skončenia pracovného pomeru mohli v zásade predstavovať presné a konkrétne elementy spôsobilé odôvodniť rozdielne zaobchádzanie v súvislosti s priznaním uvoľnenia na výkon osobitnej funkcie, ten istý súd spresňuje, že tieto argumenty nemôžu byť presvedčivé v situácii v spore vo veci samej, kde pracovné miesto je obsadené tým istým dočasným pracovníkom už vyše štyri roky.

V každom prípade kategorické odmietanie priznať pracovníkom na dobu určitú uvoľnenie na výkon osobitnej funkcie sa a priori nezdá byť nevyhnutné na dosiahnutie cieľa sledovaného zákonom č. 3/1985, ktorým je zachovanie pracovného miesta a nároku na povýšenie stálych zamestnancov, konkrétne úradníkov vykonávajúcich politickú funkciu. Vnútroštátny súd totiž sám konštatuje, že je úplne predstaviteľné, aby pracovníkom na dobu určitú vykonávajúcim rovnaký mandát bolo priznané uvoľnenie na takýto výkon osobitnej funkcie, v rámci ktorého bude prerušený ich pracovný pomer až do skončenia uvedenej funkcie a zaručený ich návrat na pôvodné pracovné miesto pod podmienkou, že toto miesto nebude medzičasom zrušené alebo obsadené úradníkom.

(pozri body 49 – 51, bod 2 výroku)