ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá rozšírená komora)

z 13. júla 2018 (*)

„Mimozmluvná zodpovednosť – Hospodárska a menová politika – Program podpory stability Cypru – Rozhodnutie rady guvernérov ECB o poskytnutí naliehavo potrebnej likvidity v nadväznosti na žiadosť Cyperskej centrálnej banky – Vyhlásenia euroskupiny z 25. marca, 12. apríla, 13. mája a 13. septembra 2013 týkajúce sa Cypru – Rozhodnutie 2013/236/EÚ – Memorandum o porozumení z 26. apríla 2013 o špecifických podmienkach hospodárskej politiky uzavreté medzi Cyprom a Európskym mechanizmom pre stabilitu – Právomoc Všeobecného súdu – Prípustnosť – Formálne požiadavky – Vyčerpanie vnútroštátnych opravných prostriedkov – Dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom – Právo vlastniť majetok – Legitímna dôvera – Rovnosť zaobchádzania“

Vo veci T‑680/13,

Dr. K. Chrysostomides & Co. LLC, so sídlom v Nikózii (Cyprus) a ďalší žalobcovia, ktorých mená sa nachádzajú v prílohe(1), v zastúpení: P. Tridimas, barrister

žalobcovia,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: A. de Gregorio Merino, E. Dumitriu‑Segnana, E. Chatziioakeimidou a E. Moro, splnomocnení zástupcovia,

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne B. Smulders, J.‑P. Keppenne a M. Konstantinidis, neskôr J.‑P. Keppenne, M. Konstantinidis a L. Flynn, splnomocnení zástupcovia,

Európskej centrálnej banke (ECB), v zastúpení: pôvodne N. Lenihan a F. Athanasiou, neskôr P. Papapaschalis a P. Senkovic a nakoniec M. Szablewska a K. Laurinavičius, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci H.‑G. Kamann, advokát,

Euroskupine, zastúpenej Radou Európskej únie, v zastúpení: A. de Gregorio Merino, E. Dumitriu‑Segnana, E. Chatziioakeimidou a E. Moro, splnomocnení zástupcovia,

a

Európskej únii, zastúpenej Európskou komisiou, v zastúpení: pôvodne B. Smulders, J.‑P. Keppenne a M. Konstantinidis, neskôr J.‑P. Keppenne, M. Konstantinidis a L. Flynn, splnomocnení zástupcovia,

žalovaným,

ktorej predmetom je návrh založený na článku 268 ZFEÚ a smerujúci k náhrade škody, ktorá údajne vznikla žalobcom rozhodnutím rady guvernérov ECB z 21. marca 2013 o poskytnutí naliehavo potrebnej likvidity v nadväznosti na žiadosť centrálnej banky Cypru, vyhláseniami euroskupiny z 25. marca, 12. apríla, 13. mája a 13. septembra 2013 týkajúcimi sa Cypru, rozhodnutím Rady 2013/236/EÚ z 25. apríla 2013 o osobitných opatreniach na obnovenie finančnej stability a udržateľného rastu určené Cypru (Ú. v. EÚ L 141, 2013. s 32), memorandom o porozumení z 26. apríla 2013 o špecifických podmienkach hospodárskej politiky uzatvoreným medzi Cyperskou republikou a Európskym mechanizmom pre stabilitu (EMS), ako aj ďašími aktmi a správaniami Komisie, Rady, ECB a euroskupiny v súvislosti s poskytnutím nástroja finančnej pomoci Cyperskej republike,

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora),

v zložení: predseda komory H. Kanninen (spravodajca), sudcovia J. Schwarcz, C. Iliopoulos, L. Calvo‑Sotelo Ibáñez‑Martín a I. Reine,

tajomník: S. Spyropoulos, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 11. septembra 2017,

vyhlásil tento

Rozsudok

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

A.      Zmluva o EMS

1        Dňa 2. februára 2012 bola v Bruseli (Belgicko) uzavretá zmluva, ktorou sa zriaďuje Európsky mechanizmus pre stabilitu medzi Belgickým kráľovstvom, Spolkovou republikou Nemecko, Estónskou republikou, Írskom, Helénskou republikou, Španielskym kráľovstvom, Francúzskou republikou, Talianskou republikou, Cyperskou republikou, Luxemburským veľkovojvodstvom, Maltskou republikou, Holandským kráľovstvom, Rakúskou republikou, Portugalskou republikou, Slovinskou republikou, Slovenskou republikou a Fínskou republikou (ďalej len „zmluva o EMS“). Táto zmluva nadobudla účinnosť 27. septembra 2012.

2        Odôvodnenie 1 zmluvy o EMS znie:

„Európska rada sa 17. decembra 2010 zhodla na potrebe členských štátov eurozóny vytvoriť trvalý mechanizmus pre stabilitu. Európsky mechanizmus pre stabilitu („EMS“) prevezme úlohy, ktoré v súčasnosti plní Európsky nástroj finančnej stability („ENFS“) a európsky finančný stabilizačný mechanizmus („EFSM“), t. j. poskytovanie finančnej pomoci podľa potreby členským štátom eurozóny.“

3        Podľa článkov 1 a 2, ako aj článku 32 ods. 2 zmluvy o EMS zmluvné strany, to znamená členské štáty, ktorých menou je euro (ďalej len „ČŠME“), medzi sebou zriaďujú medzinárodnú finančnú inštitúciu, Európsky mechanizmus pre stabilitu (EMS), ktorý má právnu subjektivitu.

4        Článok 3 zmluvy o EMS opisuje cieľ EMS takto:

„Cieľom EMS je mobilizovať financovanie a na základe prísnej podmienenosti vhodnej vzhľadom na vybraný nástroj finančnej pomoci poskytovať podporu pre stabilitu v prospech členov EMS, ktorí majú závažné finančné problémy, alebo im takéto problémy hrozia, ak je to nevyhnutné na ochranu finančnej stability eurozóny ako celku a jednotlivých členských štátov. Na tieto účely je EMS oprávnený získavať finančné prostriedky vytváraním finančných nástrojov alebo uzatváraním finančných alebo iných dohôd alebo zmlúv s členmi EMS, finančnými inštitúciami alebo inými tretími stranami.“

5        Článok 4 ods. 1 a 3 a článok 4 ods. 4 prvý pododsek Zmluvy o EMS ustanovuje:

„EMS bude mať radu guvernérov, správnu radu, ako aj generálneho riaditeľa a vlastný personál podľa potreby.

…

3.      Prijatie rozhodnutia na základe vzájomnej dohody si vyžaduje jednohlasný súhlas členov zúčastňujúcich sa hlasovania. Zdržanie sa hlasovania nebráni prijatiu rozhodnutia na základe vzájomnej dohody.

4.      Odchylne od odseku 3 sa použije núdzový hlasovací postup v prípadoch, keď sa Komisia a [Európska centrálna banka (ECB)] zhodnú, že neschopnosť naliehavo prijať rozhodnutie na poskytnutie alebo vykonávanie finančnej pomoci vymedzené v článkoch 13 až 18 by ohrozilo hospodársku a finančnú udržateľnosť eurozóny.

6        Článok 5 ods. 3 zmluvy o EMS stanovuje, že „na zasadnutiach rady guvernérov [EMS] sa ako pozorovateľ môže zúčastňovať člen Európskej komisie zodpovedný za hospodárske a menové záležitosti a prezident ECB, ako aj predseda euroskupiny (ak nie je predsedom alebo guvernérom)“.

7        Článok 6 ods. 2 zmluvy o EMS stanovuje, že „člen… [K]omisie zodpovedný za hospodárske a menové záležitosti a prezident ECB môžu každý vymenovať jedného pozorovateľa [do správnej rady EMS]“.

8        Článok 12 zmluvy o EMS definuje zásady, ktorými sa riadi podpora stability a vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Ak je potrebné ochrániť finančnú stabilitu eurozóny ako celku a jednotlivých členských štátov, EMS môže poskytnúť členovi EMS podporu pre stabilitu, ktorá podlieha prísnej podmienenosti v závislosti od vybraného finančného nástroja. Táto podmienenosť môže siahať od programov makroekonomickej úpravy až po nepretržité rešpektovanie vopred stanovených podmienok poskytnutia podpory.“

9        Článok 13 zmluvy o EMS opisuje postup udelenia podpory pre stabilitu členovi EMS takto:

„1.      Člen EMS môže podať žiadosť o podporu pre stabilitu predsedovi rady guvernérov. V takejto žiadosti sa uvedie nástroj finančnej pomoci, ktorý sa zvažuje. Po prijatí takejto žiadosti predseda rady guvernérov poverí … [K]omisiu v spolupráci s ECB týmito úlohami:

a)      posúdiť, či existujú riziká pre finančnú stabilitu eurozóny ako celku alebo jej členských štátov v prípade, že ECB takúto analýzu ešte nepredložila podľa článku 18 ods. 2;

b)      posúdiť, či je verejný dlh udržateľný. Kedykoľvek je to vhodné a možné, vypracovať takéto posúdenie spoločne s [Medzinárodným menovým fondom (MMF)];

c)      posúdiť skutočné alebo potenciálne finančné potreby dotknutého člena EMS.

2.      Na základe žiadosti člena EMS a posúdenia uvedeného v odseku 1 môže rada guvernérov v zásade rozhodnúť o udelení podpory pre stabilitu danému členovi EMS vo forme nástroja finančnej pomoci.

3.      Ak sa podľa odseku 2 prijme rozhodnutie, rada guvernérov poverí … [K]omisiu – v spolupráci s ECB a kedykoľvek je to možné spoločne s MMF – úlohou rokovať s dotknutým členom EMS o memorande o porozumení, v ktorom sa podrobne opisuje podmienenosť viazaná na nástroj finančnej pomoci. Obsah memoranda o porozumení odzrkadľuje závažnosť nedostatkov, ktoré treba riešiť, a zvolený nástroj finančnej pomoci. Generálny riaditeľ EMS pripraví súbežne návrh dohody o nástroji finančnej pomoci vrátane finančných podmienok a výberu nástrojov, ktoré má schváliť rada guvernérov.

Memorandum o porozumení je plne v súlade s opatreniami týkajúcimi sa koordinácie hospodárskej politiky ustanovenej v [Zmluve o FEÚ], najmä s akýmkoľvek právnym aktom Európskej únie vrátane akéhokoľvek stanoviska, varovania, odporúčania alebo rozhodnutia určeného dotknutému členovi EMS.

4.      … Komisia podpisuje memorandum o porozumení v mene EMS pod podmienkou, že boli predtým splnené podmienky stanovené v odseku 3 a po schválení radou guvernérov.

5.      Správna rada schvaľuje dohodu o nástroji finančnej pomoci, pričom podrobne opíše finančné aspekty udeľovanej podpory pre stabilitu a, keď je to vhodné, vyplatenie prvej tranže pomoci.

…

7.      … Komisia – v spolupráci s ECB a kdekoľvek je to možné spoločne s MMF – bude poverená monitorovaním dodržiavania podmienenosti, na ktorú je viazaný nástroj finančnej pomoci.“

B.      Finančné ťažkosti Cyperskej republiky a žiadosť o finančnú pomoc

10      V priebehu prvých mesiacov roku 2012 sa Helénska republika a súkromní držitelia dlhopisov dohodli a následne pristúpili k výmene gréckych cenných papierov s výrazným odpisom nominálnej hodnoty gréckych dlhopisov, ktoré mali súkromní investori [Private Sector Involvement (ďalej len „PSI“)].

11      Vzhľadom na ich vystavenie cenným papierom, ktoré boli predmetom PSI, viaceré banky so sídlom na Cypre, vrátane Cyprus Popular Bank Public Co Ltd (ďalej len „Laïki“) a Trapeza Kyprou Dimosia Etaireia LTD (ďalej len „BoC“) utrpeli významné straty. Tieto straty celkovo dosiahli viac než štyri miliardy eur a predstavovali približne 25 % hrubého domáceho produktu (HDP) Cyperskej republiky.

12      Laïki, BoC a ďalšie banky so sídlom na Cypre mali následne ťažkosti s podkapitalizáciou. Keďže Laïki nebola viac schopná poskytnúť dostatočné záruky na účely získania financovania od Európskej centrálnej banky (ECB), požiadala a získala mimoriadnu podporu likvidity [Emergency Liquidity Assistance (ďalej len „ELA“)] od Kentriki Trapeza tis Kyprou (Cyperskej centrálnej banky, ďalej len „CCB“). Celková suma ELA poskytnutá Laïki dosiahla výšku 3,8 miliárd eur v máji 2012 a asi 9,6 miliárd eur 3. júla 2012.

13      Cyperská republika považovala za týchto okolností za potrebné zasiahnuť na podporu cyperského bankového sektora, najmä rekapitalizáciou Laïki až do výšky 1,8 miliardy eur v júni 2012. BoC v priebehu toho istého mesiaca oznámila, že tiež požiadala cyperské orgány o kapitálovú podporu, ale nezískala ju.

14      Samotná Cyperská republika už v tej dobe čelila výrazným finančným a rozpočtovým ťažkostiam. Keďže ratingové agentúry Fitch, Moody’s a Standard & Poor’s znížili jej rating v prvom trimestri roku 2011 o jeden alebo dva stupne, najmä z dôvodu prepojenia jej bankového sektora na grécke hospodárstvo, Cyperská republika sa od mája 2011 stala neschopnou refinancovať svoje potreby na trhoch pri sadzbách, ktoré by boli zlučiteľné s dlhodobou fiškálnou udržateľnosťou. Za týchto podmienok Cyperská republika kryla svoje potreby financovania najmä emitovaním krátkodobých štátnych dlhopisov a uzatvorením dohody o oficiálnej pôžičke vo výške 2,5 miliárd eur s Ruskou federáciou v októbri 2011.

15      Vzhľadom na to, že 25. júna 2012 ratingová agentúra Fitch v nadväznosti na ratingové agentúry Moody’s a Standard & Poor’s znížila známku Cyperskej republiky do špekulatívnej kategórie, jej cenné papiere prestali spĺňať podmienky potrebné na účely toho, aby boli akceptovateľné ako zábezpeka pre monetárne operácie Eurosystému, ktorý je tvorený centrálnymi bankami štátov ČŠME a ECB, ktoré riadia monetárnu politiku Európskej únie. V ten istý deň Cyperská republika predložila predsedovi euroskupiny žiadosť o finančnú pomoc z EMS alebo z Európskeho nástroja finančnej stability (ENFS). Podľa vyhlásení cyperskej vlády požadovaná pomoc smerovala k „potlačeniu rizík pre cyperské hospodárstvo, najmä rizík z negatívnych účinkov presahovania cez jej finančný sektor, ktorý je veľmi vystavený gréckemu hospodárstvu“.

16      Euroskupina vo vyhlásení z 27. júna 2012 uviedla, že požadovaná finančná pomoc bude Cyperskej republike poskytnutá buď prostredníctvom ENFS alebo EMS v rámci programu makroekonomickej úpravy, ktorý bude konkretizovaný v memorande o porozumení, o ktorom budú viesť rokovania na jednej strane Európska komisia spolu s ECB a Medzinárodným menovým fondom (MMF) a na druhej strane cyperské orgány.

17      Dňa 29. novembra 2012 zástupcovia Komisie, ECB, MMF a Cyperskej republiky vypracovali návrh memoranda o porozumení.

18      Vo vyhlásení z 21. januára 2013 euroskupina na jednej strane uviedla, že ku konečnej dohode o programe makroekonomickej úpravy by mohlo dôjsť v marci 2013 a na druhej strane podporila dotknuté strany, aby postúpili na účely dokončenia častí návrhu memoranda o porozumení.

19      Cyperská republika a ostatné ČŠME dospeli k politickej dohode o tomto návrhu memoranda o porozumení v marci 2013.

20      Vo vyhlásení zo 16. marca 2013 euroskupina vyjadrila súhlas s týmto memorandom, ako aj so záväzkom cyperských orgánov prijať doplňujúce opatrenia smerujúce k mobilizácii interných zdrojov na účely obmedzenia objemu finančnej pomoci súvisiacej s programom makroekonomickej úpravy uvedeným v bode 18 vyššie. Medzi týmito opatreniami bolo najmä zavedenie dane z bankových vkladov na Cypre, reštrukturalizácia a rekapitalizácia bánk, ako aj záchrana držiteľov podriadených dlhopisov pomocou interných zdrojov. Euroskupina tiež zdôraznila, že cyperský finančný sektor bude primerane zredukovaný na účely odstránenia jeho nestálosti a veľmi veľkého objemu vo vzťahu k HDP Cyperskej republiky. Euroskupina vzhľadom na uvedený kontext uviedla, že podľa nej bolo poskytnutie finančnej pomoci, ktorou je možné zabezpečiť finančnú stabilitu Cyperskej republiky a eurozóny, v zásade odôvodnené a vyzvala dotknuté strany, aby urýchlili prebiehajúce rokovania.

21      Dňa 18. marca 2013 Cyperská republika nariadila uzavretie bánk v pracovných dňoch 19. a 20. marca 2013. Cyperské orgány sa následne rozhodli predĺžiť toto zatvorenie bánk až do 28. marca 2013, aby sa vyhli hromadným výberom vkladov.

22      Dňa 19. marca 2013 cyperský parlament odmietol návrh zákona cyperskej vlády o zavedení dane zo všetkých bankových vkladov na Cypre. Cyperská vláda preto vypracovala nový návrh zákona, podľa ktorého malo dôjsť iba k reštrukturalizácii dvoch cyperských bánk, a síce BoC a Laïki (ďalej len „dotknuté banky“).

23      Dňa 21. marca 2013, keď príslušné dlhy Laïki a BoC pochádzajúce z ELA dosiahli výšku 9,5 miliárd eur a 1,9 miliardy eur, ECB uverejnila tlačovú správu, v ktorej uviedla:

„Rada guvernérov ECB sa rozhodla zachovať existujúcu úroveň ELA až do … 25. marca 2013.

K predĺženiu lehoty na splatenie môže dôjsť len v prípade, ak bude zavedený program [Únie alebo MMF], ktorý zaručí solventnosť dotknutých bánk.“

24      Dňa 22. marca 2013 prijal cyperský parlament O peri exiyiansis pistotikon kai allon idrimaton nomos (No. 17(I)/2013) [zákon o reorganizácii úverových inštitúcií a iných inštitúcií, EE, príloha I(I), č. 4379, 22.3.2013, s. 117] (ďalej len „zákon z 22. marca 2013“). Podľa bodu 3 ods. 1 a bodu 5 ods. 1 tohto zákona bola CCB spolu s cyperským ministerstvom financií poverená reorganizáciou inštitúcií, ktorých sa tento zákon týka. Bod 12 ods. 1 zákona z 22. marca 2013 na tento účel predovšetkým stanovuje, že CCB môže nariadením vykonať reštrukturalizáciu dlhov a záväzkov inštitúcie, v ktorej sa vykonáva postup riešenia krízových situácií, a to aj formou zníženia, premeny, reštrukturalizácie alebo zmeny základného imania alebo zostatku všetkých druhov existujúcich alebo budúcich pohľadávok voči tejto inštitúcii, prípadne konverziou dlhopisov na vlastné zdroje. Tento bod ďalej stanovuje, že z týchto opatrení sú vylúčené zaručené vklady v zmysle bodu 2 piateho pododseku zákona z 22. marca 2013, teda vklady nižšie alebo zodpovedajúce hodnote 100 000 eur. Bod 3 ods. 2 písm. a) a b) tohto zákona stanovuje, že akcionári inštitúcie, v ktorej sa vykonáva postup riešenia krízových situácií, budú ako prví znášať každú stratu vyplývajúcu z vykonania opatrení na riešenie krízovej situácie, zatiaľ čo veritelia tejto inštitúcie znášajú tieto straty až po akcionároch. Napokon, z bodu 3 ods. 2 písm. d) uvedeného zákona vyplýva, že opatrenia prijaté na základe tohto zákona nemôžu umiestniť veriteľov dotknutých bánk do menej výhodnej finančnej situácie ako je situácia, v ktorej by sa nachádzali v prípade likvidácie týchto bánk. Bod 12 ods. 14 predmetného zákona spresňuje, že v prípade vykonania opatrenia stanoveného v bode 12 ods. 1 tohto zákona bude dotknutým stranám vyplatená na ich žiadosť minimálne suma, ktorú by získali podľa cyperského práva v prípade likvidácie týchto bánk.

25      Euroskupina vo svojom vyhlásení z 25. marca 2013 uviedla, že dospela k dohode s cyperskými orgánmi o základných prvkoch budúceho programu makroekonomickej úpravy, majúc podporu všetkých ČŠME ako aj Komisie, ECB a MMF.

26      V tomto vyhlásení sa uvádza najmä toto:

„Euroskupina víta plány na reštrukturalizáciu finančného sektora uvedené v prílohe. Tieto opatrenia budú slúžiť ako základ na obnovu životaschopnosti finančného sektora. Najmä chránia všetky vklady nižšie ako 100 000 eur v súlade so zásadami Únie.

Tento program bude obsahovať rozhodujúci prístup na účely nápravy nerovnováh finančného sektora. Dôjde k primeranej redukcii finančného sektora…

Euroskupina naliehavo žiada o bezodkladné vykonávanie dohody medzi [Cyperskou republikou] a [Helénskou republikou] týkajúcej sa gréckych pobočiek cyperských bánk, ktorá chráni stabilitu súčasne gréckeho a cyperského bankového systému.“

27      Príloha tohto vyhlásenia znie takto:

„V nadväznosti na predstavenie politických návrhov orgánov [Cyperskej republiky], s ktorými euroskupina vo všeobecnosti vyjadrila súhlas, bolo dohodnuté toto:

1. Laïki sa s okamžitou platnosťou reštrukturalizuje – s príspevkami akcionárov, majiteľov dlhopisov a majiteľov nezaručených vkladov, a to v plnej výške – podľa rezolúcie [CCB] pri použití novoprijatého rámca na riešenie krízovej situácie bánk.

2. Laïki je rozdelená na dobrú a zlú banku. Zlá banka má postupne zaniknúť.

3. Dobrá banka je včlenená do [BoC] za pomoci rámca na riešenie krízovej situácie bánk a po porade so správnymi radami BoC a Laïki. Jej vkladom [do ELA] bude suma vo výške 9 miliárd eur. Iba [nezaručené] vklady v BoC ostanú zmrazené až do uskutočnenia rekapitalizácie a môžu sa následne stať predmetom primeranej podmienenosti.

4. Rada guvernérov ECB poskytne BoC likviditu v súlade s uplatniteľnými pravidlami.

5. BoC bude rekapitalizovaná prostredníctvom konverzie [nezaručených] vkladov na vlastné zdroje s príspevkami akcionárov a majiteľov dlhopisov v plnej výške.

6. Konverzia sa uskutoční tak, aby sa zabezpečil pomer kapitálu vo výške 9 % na konci programu.

7. Všetci majitelia [zaručených] vkladov vo všetkých bankách budú v plnej miere požívať ochranu v súlade s príslušnými právnymi predpismi [Únie].

8. Finančné prostriedky vyčlenené na program (až do 10 miliárd eur) nebudú použité na rekapitalizáciu Laïki alebo [BoC].“

28      Ako bolo spresnené v odpovedi na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania, odhadlo sa, že z 10 miliárd eur, ktoré zahŕňal program, bolo 3,4 miliárd eur pridelených na potreby rozpočtu Cyperskej republiky, 4,1 miliárd eur na spätné odkúpenie dlhových cenných papierov Cyperskou republikou a 2,5 miliárd eur na rekapitalizáciu a reštrukturalizáciu iných než dotknutých cyperských bánk.

C.      Opatrenia reštrukturalizácie bánk prijaté Cyperskou republikou

29      Dňa 25. marca 2013 rozhodol guvernér CCB o uplatnení reorganizačných opatrení na dotknuté banky.

30      V nadväznosti na to boli vydané štyri nariadenia na základe zákona z 22. marca 2013, a to:

–        le Kanonistiki Dioikitiki Praxi 96/2013, peri tis polisis ergasion ton en elladi ergasion tis Trapezas Kyprou Dimosias Etaireias Ltd Diatagma tou 2013 (nariadenie č. 96/2013 o predaji niektorých činností BoC v Grécku, regulačný správny akt č. 96) z 26. marca 2013 [EE, príloha III (I), č. 4640, 26.3.2013, s. 745] (ďalej len „nariadenie č. 96“);

–        le Kanonistiki Dioikitiki Praxi 97/2013, peri tis polisis ergasion ton en elladi ergasion tis Cyprus Popular Bank Public Co Ltd Diatagma tou 2013 (nariadenie č. 97/2013 o predaji niektorých činností Laïki v Grécku, regulačný správny akt č. 97) z 26. marca 2013 [EE, príloha III (I), č. 4640, 26.3.2013, s. 749] (ďalej len „nariadenie č. 97“);

–        le Kanonistiki Dioikitiki Praxi 103/2013, peri diasosis me idia mesa tis Trapezas Kyprou Dimosias Etaireias Ltd Diatagma tou 2013 (nariadenie č. 103/2013 o reorganizácii BoC vlastnými prostriedkami, regulačný správny akt č. 103) z 29. marca 2013 [EE, príloha III (I), č. 4645, 29.3.2013, s. 769] (ďalej len „nariadenie č. 103“);

–        le Kanonistiki Dioikitiki Praxi 104/2013, peri tis Polisis Orismenon Ergasion tis Cyprus Popular Bank Public Co Ltd Diatagma tou 2013 (nariadenie č. 104/2013 o predaji niektorých činností Laïki, regulačný správny akt č. 104) z 29. marca 2013 [EE, príloha III (I), č. 4645, 29.3.2013, s. 781] (ďalej len „nariadenie č. 104“).

31      Nariadenia č. 96 a 97 stanovujú predaj pobočiek BoC a Laïki so sídlom v Grécku (ďalej len spoločne „grécke pobočky“).

32      Body 5 a 6 nariadenia č. 103 stanovujú rekapitalizáciu BoC, najmä na náklady jej majiteľov nezaistených vkladov a jej akcionárov tak, aby mohla pokračovať v poskytovaní bankových služieb. Nepoistené vklady BoC boli teda premenené na akcie BoC (37,5 % z každého nepoisteného vkladu), na cenné papiere prevoditeľné CCB na akcie alebo na vklady (22,5 % z každého nepoisteného vkladu) – a na cenné papiere, ktoré môže CCB previesť na vklady (40 % z každého nepoisteného vkladu). Spomedzi cenných papierov, ktoré mohla CCB previesť na vklady, bolo uvoľnených 25 % (10 % z každého nepoisteného vkladu). Zostávajúcich 75 % (30 % z každého nepoisteného vkladu) ostalo nedostupných pre majiteľov vkladov. Bod 6 ods. 5 nariadenia č. 103 spresňuje, že pokiaľ príspevky majiteľov nepoistených vkladov presiahnu to, čo je potrebné na účely obnovenia vlastného kapitálu BoC, orgán pre riešenie krízových situácií určí sumu zodpovedajúcu prekapitalizovaniu a bude s ňou zaobchádzať tak, ako keby ku konverzii nebolo nikdy došlo. Nariadenie č. 103 nadobudlo v súlade so svojím bodom 10 účinnosť 29. marca 2013 o 6 h.

33      V nadväznosti na zmeny zavedené v nariadení č. 103 z 30. júla 2013 bolo na jednej strane 10 % nepoistených vkladov, ktoré boli predtým konvertované na prevoditeľné cenné papiere, buď na akcie alebo na vklady, prevedených na akcie BoC. Spomedzi cenných papierov prevoditeľných zo strany CCB na akcie alebo na vklady, zostávajúce cenné papiere (12,5 % z každého nepoisteného vkladu) a spomedzi tých, ktoré mohla CCB previesť na vklady a neboli ešte uvoľnené (30 % z každého nepoisteného vkladu), bolo 12 % umiestnených na nový bežný účet, zatiaľ čo 88 % bolo rovnomerne umiestnených na účty s viazanosťou 6 mesiacov, deväť mesiacov a dvanásť mesiacov.

34      Na druhej strane, nominálna hodnota jedného eura každej bežnej akcie v BoC bola znížená na jeden centim. Následne došlo k zlúčeniu stovky bežných akcií nominálnej hodnoty jeden centim do jednej bežnej akcie s nominálnou hodnotou jedno euro. Bežné akcie s nominálnou hodnotou jeden centim, ktorých počet nedosahoval 100 a ktoré z tohto dôvodu nemohli byť zlúčené na vytvorenie jednej novej bežnej akcie s nominálnou hodnotou 1 euro, boli zrušené.

35      Pokiaľ ide o nariadenie č. 104, ustanovenia bodu 2 v spojení s bodom 5 tohto nariadenia stanovujú prevod niektorých aktív a pasív banky Laïki do Boc, vrátane vkladov nižších ako 100 000 eur a dlhu súvisiaceho s ELA, k 29. marcu 2013 o 6h10. Vklady prevyšujúce 100 000 eur boli ponechané v Laïki až do jej likvidácie.

36      V nadväznosti na zmeny v nariadení č. 104 z 30. júla 2013, asi 18 % nového základného imania BoC bolo v priebehu roka 2013 poskytnutých Laïki.

37      Po prijatí nariadení č. 96, 97, 103 a 104 (ďalej len spoločne „škodlivé nariadenia“) začala Komisia, ECB a MMF nové rokovania s cyperskými orgánmi na účely dokončenia memoranda o porozumení.

D.      Poskytnutie finančnej pomoci Cyperskej republike

38      Vyhlásením z 12. apríla 2013 euroskupina po prvé odsúhlasila dohodu uzavretú medzi cyperskými orgánmi na jednej strane a MMF, Komisiou a ECB na strane druhej. Uviedla, že vzhľadom na túto dohodu boli splnené podmienky potrebné na začatie vnútroštátnych postupov požadovaných na účely formálneho schválenia dohody o finančnej pomoci požadovanej Cyperskou republikou. Uviedla tiež, že očakávala, že rada guvernérov EMS bude môcť schváliť túto dohodu 24. apríla 2013, za predpokladu ukončenia vnútroštátnych postupov. Po druhé euroskupina uviedla, že cyperské orgány prijali rozhodujúce opatrenia na riešenie krízovej situácie, reštrukturalizáciu a rekapitalizáciu s cieľom nápravy neistej a osobitnej situácie v cyperskom finančnom sektore.

39      Na zasadnutí z 24. apríla 2013 Rada guvernérov EMS po prvé na jednej strane potvrdila, že Komisia a ECB boli poverené vykonať posúdenie podľa článku 13 ods. 1 zmluvy o EMS a na druhej strane, že Komisia v spolupráci s ECB a MMF boli poverené rokovať s Cyperskou republikou o memorande o porozumení. Po druhé, rozhodla o priznaní podpory pre stabilitu v prospech Cyperskej republiky vo forme nástroja finančnej pomoci (ďalej len „NFP“) v súlade s návrhom generálneho riaditeľa EMS. Po tretie, schválila nový návrh memoranda o porozumení dohodnutý na jednej strane Komisiou v spolupráci s ECB a MMF a na druhej strane Cyperskou republikou. Po štvrté, poverila Komisiu, aby toto memorandum podpísala v mene EMS.

40      Rada Európskej únie, konajúc v súlade s článkom 136 ods. 1 ZFEÚ, prijala 25. apríla 2013 rozhodnutie 2013/236/EÚ o osobitných opatreniach na obnovenie finančnej stability a udržateľného rastu určené Cypru (Ú. v. EÚ L 141, 2013, s. 32). Toto rozhodnutie stanovuje viacero „opatrení a výstupov“ s cieľom odstrániť rozpočtový deficit Cyperskej republiky a obnoviť dobrý stav jej finančného systému.

41      Nové memorandum o porozumení (ďalej len „memorandum o porozumení z 26. apríla 2013“) bolo podpísané 26. apríla 2013 podpredsedom Komisie v mene EMS, ministrom financií Cyperskej republiky a guvernérom CCB.

42      Pod názvom „Reštrukturalizácia a riešenie situácie [dotknutých bánk]“ body 1.23 až 1.28 tohto memoranda o porozumení stanovujú:

„1.23      Z posúdenia finančnej a účtovnej hodnoty, ktoré už bolo spomenuté, vyplynulo, že dve najväčšie cyperské banky sa nachádzajú v platobnej neschopnosti. Na nápravu tejto situácie začala vláda realizovať rozsiahly plán riešenia a reštrukturalizácie. S cieľom zabrániť, aby v budúcnosti narástla nerovnovážna situácia a zabezpečiť obnovenie životaschopnosti odvetvia pri súčasnom zachovaní hospodárskej súťaže, bola prijatá stratégia nevyžadujúca použitie peňazí daňovníkov, ktorá sa skladá zo štyroch zložiek.

1.24      Po prvé, všetky aktíva (vrátane pôžičiek v oblasti námornej dopravy) súvisiace s Gréckom ocenené za nepriaznivých podmienok na 16,4 miliárd eur a všetky pasíva súvisiace s Gréckom ocenené za nepriaznivých podmienok na 15 miliárd eur boli prevedené. Grécke aktíva a pasíva nadobudla Piraeus Bank, ktorej reštrukturalizáciu zabezpečia grécke orgány. Prevod bol uskutočnený na základe dohody podpísanej 26. marca 2013. Keďže účtovná hodnota aktív predstavovala 19,2 miliárd eur, tento predaj umožnil podstatne znížiť objem vzájomných pohľadávok medzi Gréckom a Cyprom.

1.25      Čo sa týka pobočky [Laïki] v Spojenom kráľovstve, všetky vklady boli prevedené na britskú dcérsku spoločnosť [BoC]. Súvisiace aktíva boli včlenené do [BoC].

1.26      Po druhé [BoC] preberie – postupom spočívajúcim v nákupe a zlúčení – takmer všetky cyperské aktíva [Laïki] v ich skutočnej hodnote, ako aj v nominálnej hodnote jej poistené vklady a jej poskytovanie [ELA]. Nepoistené vklady [Laïki] zostanú aj naďalej v pôvodnom subjekte. Cieľom je, aby hodnota prevádzaných aktív bola vyššia ako hodnota prevedených záväzkov tak, aby rozdiel zodpovedal rekapitalizácii [BoC], ktorú uskutoční [Laïki], vo výške 9 % prevedených aktív, ktoré sú vážené v závislosti od rizika, ktoré je s nimi spojené. Rekapitalizácia [BoC] sa vykoná tak, aby táto banka po skončení programu dosiahla minimálne prahové hodnoty pomeru vlastných zdrojov (core tier one ratio) vo výške 9 % za nepriaznivých podmienok záťažového testu, čo by malo prispieť k obnoveniu dôvery a normalizácii podmienok financovania. Prevod 37,5 % nepoistených vkladov, ktoré vlastní [BoC], na bežné akcie spojené s plnými hlasovacími právami a nárokom na dividendy, pokryje väčšinu kapitálových potrieb pomocou dodatočných vkladov vlastného kapitálu zo strany pôvodného subjektu [Laïki]. Časť zvyšných nepoistených vkladov [BoC] bude dočasne zmrazená.

1.27      Po tretie, do konca júna 2013 sa dokončí výkon podrobnejšieho a aktualizovaného nezávislého ocenenia aktív [dotknutých bánk] v súlade s požiadavkami rámca na riešenie problémov bánk, s cieľom zabezpečiť dosiahnutie cieľov kapitalizácie. Na tento účel sa po konzultácii s [Komisiou], [ECB] a [MMF] najneskôr do polovice apríla 2013 dohodnú referenčné podmienky pre vykonanie nezávislého ocenenia. Po vykonaní tohto ocenenia sa v prípade potreby uskutoční ďalšia premena nepoistených vkladov na bežné akcie tak, aby bolo po skončení programu zabezpečené dosiahnutie cieľa minimálnej úrovne vlastných zdrojov vo výške 9 % za rizikových podmienok. Ak by s ohľadom na tento cieľ bola [BoC] prekapitalizovaná, pristúpi sa k spätnému odkúpeniu akcií, aby bolo možné vyplatiť majiteľov vkladov vo výške sumy zodpovedajúcej tomuto prekapitalizovaniu.

1.28      Nakoniec, vzhľadom na systémový význam [BoC] je dôležité, aby sa operácie [Laïki] urýchlene integrovali, zlepšila sa prevádzková efektívnosť, optimalizovalo vymáhanie problémových úverov pomocou riešenia implementovaného ďalej fungujúcim podnikom a podmienky financovania sa postupne normalizovali. Na účely dosiahnutia týchto cieľov a zabezpečenia maximálne bezpečného fungovania [BoC] so zachovaním stability a nepretržitej životaschopnosti počas prechodného obdobia, CCB na základe konzultácií s ministerstvom financií vymenuje nové predstavenstvo banky a jej dočasného generálneho riaditeľa, kým sa na valnom zhromaždení [BoC] nezorganizujú noví akcionári. CCB bude od predstavenstva vyžadovať, aby do konca septembra 2013 vypracovalo plán reštrukturalizácie, v ktorom definuje podnikateľské ciele a úverové politiky banky. Aby nedošlo k ovplyvneniu jej normálnych obchodných aktivít, do konca júna 2013 sa v súlade s cyperským právnym poriadkom navrhne také inštitucionálne usporiadanie, ktoré ochráni [BoC] pred reputačnými a riadiacimi rizikami.“

43      Dňa 30. apríla 2013 schválil cyperský parlament memorandum o porozumení z 26. apríla 2013.

44      Dňa 8. mája 2013 EMS, Cyperská republika a CCB uzatvorili dohodu o NFP. V ten istý deň správna rada EMS schválila túto dohodu, ako aj návrh týkajúci sa podmienok vyplatenia prvej tranže pomoci Cyperskej republike vo výške 3 miliárd eur. Táto tranža bola rozdelená na dve platby. Prvá platba vo výške 2 miliárd eur bola vyplatená 13. mája 2013. Druhá, vo výške 1 miliardy eur, bola vyplatená 26. júna 2013.

45      Vyhlásením z 13. mája 2013 euroskupina vyjadrila súhlas s rozhodnutím rady guvernérov EMS o schválení prvej tranže pomoci a potvrdila, že Cyperská republika vykonala opatrenia dohodnuté v memorande o porozumení z 26. apríla 2013.

46      Vyhlásením z 13. septembra 2013 Euroskupina vyjadrila súhlas na jednej strane so závermi prvej kontrolnej misie Komisie, ECB a MMF a na druhej strane s tým, že BoC vystúpila z postupu riešenia krízových situácií 30. júla 2013. Euroskupina okrem toho vyjadrila svoju podporu vyplateniu druhej tranže pomoci. Táto pomoc vo výške 1,5 miliardy eur bola vyplatená 27. septembra 2013.

II.    Konanie a návrhy účastníkov konania

47      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 20. decembra 2013 žalobcovia, D^r. K. Chrysostomides & Co. LLC a ďalší žalobcovia, ktorých mená sa nachádzajú v prílohe, podali túto žalobu.

48      Žalobcovia vo svojej žalobe navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        v prvom rade uložil žalovaným povinnosť zaplatiť sumy uvedené v prílohe žaloby vrátane úrokov počítaných od 16. marca 2013 až do rozhodnutia Všeobecného súdu,

–        susbsidiárne rozhodol, že Únii a/alebo žalovaným vznikla mimozmluvná zodpovednosť a určil konanie, podľa ktorého sa určí napraviteľná ujma, ktorá bola spôsobená žalobcom,

–        uložil žalovaným povinnosť nahradiť trovy konania.

49      Žalobcovia požiadali vo svojej žalobe aj o prednostné prejednanie veci na základe článku 55 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z 2. mája 1991.

50      Rada, ECB a Komisia samostatnými podaniami podanými do kancelárie Všeobecného súdu 14. júla 2014, 16. júla 2014 a 18. augusta 2014 vzniesli námietky neprípustnosti podľa článku 114 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991.

51      Rada vo svojej námietke neprípustnosti navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú,

–        zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.

52      ECB vo svojej námietke neprípustnosti navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú alebo z dôvodu, že jej zjavne chýba akýkoľvek právny základ podľa článku 111 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991,

–        zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.

53      Komisia vo svojej námietke neprípustnosti navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        v prvom rade zamietol žalobu ako zjavne neprípustnú,

–        subsidiárne zamietol žalobu z dôvodu, že jej zjavne chýba akýkoľvek právny základ podľa článku 111 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991,

–        v každom prípade zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.

54      Žalobcovia predložili svoje pripomienky k týmto námietkam 2. októbra 2014. Žalobcovia vo svojich pripomienkach navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zamietol námietky neprípustnosti,

–        subsidiárne spojil rozhodnutie o námietkach neprípustnosti s rozhodnutím vo veci,

–        vyhovel návrhom uvedeným v žalobe.

55      Všeobecný súd (prvá komora) uznesením z 3. júna 2015 rozhodol o spojení rozhodnutia o námietkach neprípustnosti vznesených žalovanými s rozhodnutím vo veci v súlade s článkom 114 ods. 4 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991.

56      Rada, ECB a Komisia podali postupne 28. júla 2015, 30. júla 2015 a 31. júla 2015 vyjadrenia k žalobe.

57      Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú,

–        subsidiárne zamietol žalobu ako zjavne nedôvodnú a

–        zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.

58      ECB navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú,

–        subsidiárne zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–        zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.

59      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú a/alebo nedôvodnú,

–        zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.

60      Dňa 23. septembra 2015 Všeobecný súd rozhodol podľa článku 83 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, že druhá výmena vyjadrení nie je nevyhnutná.

61      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 14. októbra 2015 žalobcovia požiadali v súlade s článkom 83 ods. 2 rokovacieho poriadku o povolenie podať repliku.

62      Rozhodnutím z 28. októbra 2015 Všeobecný súd tomuto návrhu vyhovel.

63      Dňa 9. decembra 2015 žalobcovia podali repliku. Rada, Komisia a ECB podali svoje dupliky postupne 29. januára 2016, 11. februára 2016 a 12. februára 2016.

64      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 2. marca 2016 žalobcovia požiadali, aby sa na jednej strane uskutočnilo pojednávanie vo veci a na druhej strane, aby bola prejednávaná vec a vec T‑786/14, Bourdouvali a i./Rada a i. spojené na účely ústnej časti konania. Žalované uviedli Všeobecnému súdu, že nemajú námietky proti žiadanému spojeniu vecí.

65      Dňa 18. apríla 2016 predseda prvej komory Všeobecného súdu rozhodol podľa článku 69 písm. d) rokovacieho poriadku o prerušení konania až do prijatia rozhodnutia, ktorým bude ukončené konanie vo veciach C‑8/15 P, Ledra Advertising/Komisia a ECB, C‑9/15 P, Eleftheriou a i./Komisia a ECB, C‑10/15 P, Theophilou a Theophilou/Komisia a ECB, C‑105/15 P, Mallis a Malli/Komisia a ECB, C‑106/15 P, Tameio Pronoias Prosopikou Trapezis Kyprou/Komisia a ECB, C‑107/15 P, Chatzithoma/Komisia a ECB, C‑108/15 P, Chatziioannou/Komisia a ECB a C‑109/15 P, Nikolaou/Komisia a ECB.

66      V nadväznosti na rozsudky z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB (C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701) a Mallis a i./Komisia a ECB (C‑105/15 P až C‑109/15 P, EU:C:2016:702), ktorými Súdny dvor rozhodol v konaniach uvedených v bode 65 vyššie, konanie v prejednávanej veci opäť začalo.

67      Dňa 27. októbra 2016 v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 89 rokovacieho poriadku Všeobecný súd vyzval účastníkov konania, aby predložili svoje pripomienky k následkom, ktoré z týchto dvoch rozsudkov vyvodzovali pre prejednávaný spor. Účastníci konania vyhoveli tejto výzve v stanovenej lehote.

68      Keďže sa zmenilo zloženie komôr Všeobecného súdu, podľa článku 27 ods. 5 rokovacieho poriadku bol sudca spravodajca pridelený k štvrtej komore, ktorej bola z tohto dôvodu predmetná vec pridelená.

69      Dňa 27. apríla 2017 predseda štvrtej komory Všeobecného súdu rozhodol spojiť prejednávanú vec s vecou T‑786/13, Bourdouvali a i./Rada a i. na účely ústnej časti konania.

70      Na návrh štvrtej komory Všeobecný súd 17. mája 2017 rozhodol podľa článku 28 rokovacieho poriadku o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

71      Dňa 18. mája 2017 Všeobecný súd rozhodol na základe správy sudcu spravodajcu o začatí ústnej časti konania, pričom nevyhovel žiadosti žalobcov o prednostné prejednanie veci. V ten istý deň predseda štvrtej rozšírenej komory Všeobecného súdu stanovil pojednávanie na 12. júla 2017.

72      Dňa 14. júna 2017 Všeobecný súd v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 89 rokovacieho poriadku položil účastníkom konania písomné otázky. Účastníci konania odpovedali v stanovenej lehote.

73      Listom z 20. júna 2017 žalobcovia požiadali o presun pojednávania stanoveného na 12. júla 2017 (pozri bod 71 vyššie). Predseda štvrtej rozšírenej komory vyhovel tejto žiadosti 26. júna 2017 a presunul pojednávanie na 11. septembra 2017.

74      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté počas pojednávania z 11. septembra 2017.

III. Právny stav

75      V čase nadobudnutia účinnosti škodlivých nariadení (pozri body 30 až 36 vyššie) boli žalobcovia buď majiteľmi vkladov v dotknutých bankách alebo akcionármi týchto bánk.

76      Uplatnenie opatrení stanovených škodlivými nariadeniami, v znení zmien z 30. júla 2013 (ďalej len spoločne „škodlivé opatrenia“), vyvolalo podstatné zníženie hodnoty vkladov, akcií a pohľadávok z dlhopisov žalobcov, ktoré títo číselne odhadli v prílohe žaloby.

77      Žalobcovia v prvom rade uvádzajú, že za prijatie škodlivých opatrení zodpovedajú žalované. Tieto prijali určité akty (ďalej len „sporné akty“), ktorými po prvé prinútili Cyperskú republiku prijať škodlivé opatrenia na účely získania pomoci, ktorú potrebovala, po druhé schválili prijatie týchto opatrení a po tretie, podporili alebo zachovali ich vykonávanie. Jedná sa konkrétne o tieto akty:

–        vyhlásenie euroskupiny z 25. marca 2013,

–        „dohoda euroskupiny z 25. marca 2013“,

–        „rozhodnutie Rady guvernérov ECB z 21. marca 2013 o splatení sumy z ELA do 26. marca [2013] okrem prípadu, keď dôjde k dohode o záchrannom balíku“,

–        „rozhodnutie ECB o pokračovaní v poskytovaní ELA“,

–        rokovanie a prijatie memoranda o porozumení Komisiou z 26. apríla 2013,

–        ostatné akty, ktorými žalované potvrdili a schválili škodlivé opatrenia, a síce vyhlásenia euroskupiny z 12. apríla, 13. mája a 13. septembra 2013, „odôvodnenia Komisie, podľa ktorých opatrenia prijaté cyperskými orgánmi boli v súlade s podmienenosťou“, rozhodnutie 2013/236 a schválenie, zo strany Komisie a ECB, vyplatenia rôznych tranží NFP Cyperskej republike.

78      Žalobcovia ďalej tvrdia, že sporné akty boli prijaté bez zohľadnenia záujmov uzavretej skupiny tvorenej majiteľmi vkladov alebo akcionármi dotknutých bánk, pri závažnom a zrejmom porušení práva Únie.

79      Žalobcovia napokon na jednej strane uvádzajú, že medzi škodlivými opatreniami a stratami, ktoré utrpeli, existuje priamy vzťah. Na druhej strane žiadajú náhradu týchto strát.

A.      O právomoci Všeobecného súdu

80      Žalované spochybňujú právomoc Všeobecného súdu rozhodnúť o tejto žalobe.

81      Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 268 a článku 340 druhého a tretieho odseku ZFEÚ má Všeobecný súd v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti právomoc rozhodovať iba v sporoch o náhradu škody spôsobenej inštitúciami, orgánmi, úradmi alebo agentúrami Únie alebo ich pracovníkmi pri výkone ich funkcií (pozri v tomto zmysle uznesenie z 1. apríla 2008, Ayyanarsamy/Komisia a Nemecko, T‑412/07, neuverejnené, EU:T:2008:84, bod 24).

82      Podľa judikatúry pojem „orgán“ použitý v článku 340 druhého odseku ZFEÚ nemožno chápať v tom zmysle, že sa týka iba inštitúcií Únie vymenovaných v článku 13 ods. 1 ZEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. decembra 1992, SGEEM a Etroy/EIB, C‑370/89, EU:C:1992:482, bod16). Tento pojem zahŕňa tiež, s ohľadom na systém mimozmluvnej zodpovednosti stanovený Zmluvou o FEÚ, všetky ďalšie orgány a úrady alebo agentúry Únie zriadené Zmluvami, ktoré majú prispieť k realizácii cieľov Únie. Na základe toho treba akty prijaté týmito orgánmi, úradmi alebo agentúrami pri výkone právomocí, ktoré im boli zverené právom Únie, považovať za akty Únie v súlade so všeobecnými zásadami spoločnými pre členské štáty uvedenými v článku 340 druhom odseku ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. apríla 2002, Lamberts/Ombudsman, T‑209/00, EU:T:2002:94, bod 49).

83      Vyplýva z toho, že Všeobecný súd nemôže rozhodovať o návrhu na náhradu škody smerujúcom proti Únii a založenom na protiprávnosti aktu alebo konania, ktorého autorom nie je inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra Únie, ani jeden z ich pracovníkov pri výkone svojich funkcií. Škody spôsobené vnútroštátnymi orgánmi pri výkone svojich vlastných právomocí môžu preto viesť iba k zodpovednosti týchto orgánov a vnútroštátne súdy majú naďalej výlučnú právomoc stanoviť povinnosť náhrady tejto škody (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 7. júla 1987, Étoile commerciale a CNTA/Komisia, C‑89/86 a C‑91/86, EU:C:1987:337, bod 17 a citovanú judikatúru a rozsudok Všeobecného súdu zo 4. februára 1998, Laga/Komisia, T‑93/95, EU:T:1998:22, bod 47).

84      Naproti tomu nie je vylúčené, že Všeobecný súd môže rozhodnúť o žalobe o náhradu škody spôsobenej aktom alebo konaním, ktorým vnútroštátny orgán zabezpečuje výkon právnej úpravy Únie. V takom prípade treba overiť, na účely založenia právomoci Všeobecného súdu, či protiprávnosť uvádzaná na podporu žaloby pochádza skutočne od inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie alebo od jedného z ich pracovníkov pri výkone jeho funkcií a nemožno ju v skutočnosti pripísať predmetnému vnútroštátnemu orgánu (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdneho dvora z 26. februára 1986, Krohn Import‑Export/Komisia, C‑175/84, EU:C:1986:85, bod 19). Takým je prípad, keď vnútroštátne orgány nemajú k dispozícii žiadnu mieru voľnej úvahy pri výkone právnej úpravy Únie, ktorá je protiprávna (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. januára 2002, Biret International/Rada, T‑174/00, EU:T:2002:2, bod 33 a citovanú judikatúru).

85      Okrem toho, Všeobecný súd má právomoc na prejednanie žaloby o náhradu škôd spôsobených protiprávnymi aktami alebo konaniami Komisie alebo ECB súvisiacimi s úlohami, ktoré im boli zverené v rámci zmluvy o EMS (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, body 54 až 60).

86      Pokiaľ ide o prejednávanú vec treba konštatovať, bez toho, aby bolo dotknuté určenie hlavnej príčiny uvádzanej ujmy, že majetková ujma údajne utrpená žalobcami, či už ako akcionármi alebo majiteľmi vkladov v dotknutých bankách, vznikla pri uplatnení škodlivých opatrení. Ako sa zhodujú žalobcovia, tieto opatrenia boli zavedené prostredníctvom škodlivých nariadení. Škodlivé nariadenia, uverejnené 29. marca 2013 (pozri bod 30 vyššie) a niektoré zmenené 30. júla 2013, však boli prijaté cyperským orgánom, guvernérom CCB, podľa cyperského zákona z 22. marca 2013. Prijatie tohto zákona a týchto nariadení predchádza podpísaniu memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 a nebolo formálne vyžadované aktom Únie, na rozdiel, napríklad, od vnútroštátneho právneho predpisu, ktorým sa preberá smernica. Škodlivé nariadenia teda nemožno formálne pripísať Únii.

87      Žalované v tomto ohľade po prvé uvádzajú, že ani prijatie škodlivých nariadení nemožno v skutočnosti pripísať Únii a nemôže teda viesť k vzniku jej zodpovednosti. Za tieto nariadenia môžu zodpovedať výlučne cyperské orgány, ktoré ich prijali jednostranne pri výkone svojej suverénnej právomoci. Komisia a ECB spresňujú, že memorandum o porozumení z 26. apríla 2013 uvádza škodlivé opatrenia na historické a opisné účely, keďže poskytnutie NFP bolo podmienené iba prijatím budúcich opatrení. Pokiaľ ide o technické rady poskytnuté počas vnútroštátneho postupu, Komisia a ECB pripomínajú, že nevedú k vzniku zodpovednosti Únie.

88      Po druhé, Rada a Komisia zdôrazňujú, že euroskupina je neformálnym medzivládnym zhromaždením, ktorého vyhlásenia, ktoré nemajú právne účinky, možno pripísať každému zastúpenému členskému štátu a nemôžu teda viesť k vzniku zodpovednosti Únie.

89      Po tretie, ECB pripomína, že ELA patrí do právomoci národných centrálnych bánk Eurosystému. ECB sa obmedzila na preskúmanie, či ELA zasahuje do úloh a cieľov Európskeho systému centrálnych bánk (ESCB). Na účely toho, keďže nemala možnosť ohodnotiť solventnosť cyperských bánk, bola ECB nútená vychádzať z hodnotení vykonaných CCB, ktoré boli výrazne založené na perspektíve okamžitého prijatia programu podpory. ECB sa z tohto dôvodu musela nevyhnutne domnievať, že jej prístup sa musí zmeniť, pokiaľ žiaden takýto program nebude prijatý.

90      V každom prípade, ECB 21. marca 2013 neprijala rozhodnutie podľa článku 14.4 protokolu č. 4 z 30. marca 2010 o štatúte [ESBC] a ECB (Ú. v. ES C 83, 2010, s. 230, ďalej len „štatút ECB“), ale vydala jednoduché vyhlásenie zámeru bez právnych účinkov, ktoré mohlo byť voľne zmenené, aj za predpokladu, že by toto vyhlásenie mohlo zvýšiť tlak znášaný cyperskými orgánmi z dôvodu kritickej situácie verejných financií a cyperských bánk.

91      Po štvrté, Komisia uvádza, že ani Zmluva o EMS ani judikatúra ju nenútia zabezpečiť, aby všetko, na čo sa vzťahuje táto zmluva, bolo v súlade s právom Únie. Vzhľadom však na to, že si zachováva svoju rolu strážcu zmlúv zakotvenú v článku 17 ZEÚ, v rámci EMS Komisia dohliadala na súlad memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 s právom Únie. Z judikatúry však vyplýva, že článok 17 ZEÚ nepriznáva práva jednotlivcom a že jeho porušenie nemôže viesť k vzniku zodpovednosti Únie.

92      Žalobcovia odpovedajú, že Všeobecný súd má právomoc prejednať predmetnú žalobu.

93      Uvádzajú po prvé, že hoci sú škodlivé nariadenia formálne suverénnymi a jednostrannými aktmi Cyperskej republiky, za škodlivé opatrenia v skutočnosti zodpovedajú žalované. Euroskupina sa vo svojom vyhlásení z 25. marca 2013 totiž rozhodla podmieniť NFP prijatiu týchto opatrení a vzhľadom na „žiadosť ECB o splatenie ELA do 26. marca 2013“ bol NFP nevyhnutný na zabránenie úpadku Cyperskej republiky, ktorá nemala žiadnu mieru voľnej úvahy. Keďže euroskupina takto vyžadovala prijatie škodlivých opatrení, okolnosť, že tieto opatrenia boli prijaté pred podpísaním memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 nemala vplyv na ich pripísateľnosť Únii. Naproti tomu skutočnosť, že škodlivé opatrenia boli uvedené v memorande o porozumení z 26. apríla 2013 a že ich výkon sa uskutočnil pod dohľadom Komisie v súlade s článkom 1 ods. 2 rozhodnutia 2013/236, ako aj znenie článku 2 ods. 6 tohto rozhodnutia preukazujú, že sa jednalo o podmienky, ktorým podliehalo poskytnutie NFP.

94      Po druhé, žalobcovia uvádzajú, že euroskupina môže spôsobiť vznik zodpovednosti Únie, keďže sa jedná o orgán stanovený primárnym právom, ktorého úlohy sa uskutočňujú v rámci menovej únie, ktorá patrí do výlučnej právomoci Únie. Okrem toho, keďže euroskupina sa vo všeobecnosti schádza v deň zasadnutia Rady Ecofin a združuje členské štáty predstavujúce 215 z 255 hlasov potrebných na dosiahnutie kvalifikovanej väčšiny v čase skutkových okolností, jej rozhodnutia boli vždy sledované Radou.

95      Žalobcovia dodávajú, že nezáväzný akt, akým je uverejnenie, môže spôsobiť vznik zodpovednosti Únie. V každom prípade, vyhlásenie euroskupiny z 25. marca 2013 je záväzné. Euroskupina sa rozhodla podriadiť NFP presným podmienkam, ktoré cyperské orgány, EMS a dotknuté inštitúcie Únie považovali za záväzné. Predovšetkým vzhľadom na to, že rada guvernérov EMS má rovnaké zloženie ako euroskupina, podľa žalobcov mohla iba potvrdiť toto rozhodnutie, teda bola ním viazaná. To vyplýva okrem iného zo samotného vyhlásenia z 25. marca 2013, ako aj z uznesenia Parlamentu z 13. marca 2014 o preskúmaní úloh a činností trojky, teda Komisie, ECB a MMF v krajinách eurozóny „zapojených do programu“. Žalobcovia sa v tomto smere domnievajú, že v prejednávanej veci je analogicky uplatniteľná judikatúra, podľa ktorej akt Únie oprávňujúci členský štát prijať opatrenie ovplyvňuje priamo právnu situáciu dotknutých jednotlivcov, pokiaľ výkon diskrečnej právomoci členským štátom nevyvoláva žiadnu pochybnosť.

96      Žalobcovia okrem toho uvádzajú, že poskytnutie NFP sa nevymyká z rámca Únie. O jeho poskytnutí totiž v prvom rade rozhodla euroskupina, orgán Únie, na účely realizácie cieľov Únie. Okrem toho, NFP bol formálne poskytnutý prostredníctvom EMS, mechanizmu, o potrebe ktorého rozhodla Európska rada, ktorého ciele sú úzko spojené s cieľmi Únie a ktorý podlieha kontrole a dohľadu Komisie a ECB. Napokon, spolu s NFP bolo vydané rozhodnutie 2013/236, prijaté deň pred podpísaním memoranda o porozumení z 26. apríla 2013.

97      Po tretie, žalobcovia uvádzajú, že v súlade s článkom 14.4 štatútu ECB táto banka musí byť informovaná o každej operácii ELA a disponuje právom veta voči tejto operácii. Skutočnosť, že ECB nemá žiadnu právomoc overiť solventnosť bánk neznamená, že jej rozhodnutie môže byť svojvoľné.

98      Po štvrté žalobcovia uvádzajú, že zodpovednosť Únie vzniká, pokiaľ jej inštitúcie, keď konajú v rámci EMS, porušia právo Únie, spolupracujú pri prijatí aktu prijatého pri porušení tohto práva alebo nezabezpečia súlad predmetného aktu s uvedeným právom. Zodpovednosť Únie vznikla tiež z dôvodu, že žalované schválili škodlivé opatrenia.

99      Diskusia medzi účastníkmi konania vyvoláva v podstate dve otázky, ktoré Všeobecný súd preskúma postupne. Na jednej strane bude Všeobecný súd musieť zistiť, či za škodlivé opatrenia, za ktoré formálne zodpovedá Cyperská republika, v skutočnosti v celom rozsahu alebo čiastočne zodpovedajú žalované (pozri body 101 až 193 nižšie).

100    Na druhej strane, Všeobecný súd bude musieť rozhodnúť, či niektoré akty alebo správania žalovaných mohli, nezávisle na otázke zodpovednosti za škodlivé opatrenia, viesť k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie (pozri body 194 až 207 nižšie).

1.      O zodpovednosti žalovaných za škodlivé opatrenia

101    Na úvod treba pripomenúť, že overenie vzniku zodpovednosti Únie za sporný akt alebo konanie môže byť relevantné na jednej strane v rámci posúdenia právomoci Všeobecného súdu v rozsahu, v akom tento súd nie je príslušný rozhodovať o náhrade škody, ktorú nemožno pripísať inštitúciám, orgánom, úradom alebo agentúram Únie alebo ich zamestnancom konajúcim pri výkone svojich funkcií, ale členskému štátu alebo inému subjektu mimo Únie a na druhej strane, v rámci vecného preskúmania žaloby, vzhľadom na to, že je súčasťou skutočností, ktoré umožňujú určiť, či je splnená jedna z troch podmienok vzniku zodpovednosti Únie, a síce existencia príčinnej súvislosti medzi konaním vytýkaným jej inštitúciám, orgánom, úradom alebo agentúram alebo ich zamestnancom konajúcim pri výkone svojich funkcií a uvádzanou škodou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. mája 2017, Sotiropoulou a i./Rada, T‑531/14, neuverejnený, EU:T:2017:297, bod 57). V prejednávanej veci, vzhľadom najmä na argumentáciu účastníkov konania (pozri body 87 až 98 vyššie) sa Všeobecný súd domnieva, že treba preskúmať otázku vzniku zodpovednosti v rámci preskúmania právomoci Všeobecného súdu.

102    Žalobcovia v podstate uvádzajú, že žalované prostredníctvom sporných aktov (pozri bod 77 vyššie) v skutočnosti prinútili Cyperskú republiku prijať škodlivé opatrenia. Vyplývalo by z toho, že straty, ktoré žalobcovia v ich postavení akcionárov alebo majiteľov vkladov v dotknutých bankách utrpeli z dôvodu týchto opatrení, možno považovať za straty spôsobené inštitúciami, orgánmi, úradmi alebo agentúrami Únie alebo ich zamestnancami konajúcimi pri výkone svojich funkcií, voči čomu žalované namietajú.

103    Treba teda preskúmať, v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 81 až 85 vyššie, či Rada, Komisia a ECB, ako aj euroskupina, pokiaľ ju možno považovať za orgán Únie v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ, vyžadovali prostredníctvom sporných aktov (pozri bod 77 vyššie) prijatie škodlivých opatrení (pozri body 104 až 182 nižšie) a prípadne, či Cyperská republika disponovala mierou voľnej úvahy, aby sa vyhla tejto požiadavke (pozri body 183 až 191 nižšie). V tomto ohľade Všeobecný súd hneď na úvod spresňuje, že posúdenie záväzného alebo nezáväzného charakteru sporných aktov a hospodárskeho a finančného tlaku, ktorému Cyperská republika čelila, sa týka určenia miery jej voľnej úvahy a bude teda v prípade potreby preskúmané v časti tohto rozsudku venovanej tejto otázke.

a)      O otázke, či žalované prostredníctvom sporných aktov vyžadovali prijatie škodlivých opatrení

104    Je potrebné preskúmať každý zo sporných aktov (pozri bod 77 vyššie) na účely určenia, či sa možno domnievať, že jedným alebo viacerými z nich Rada, Komisia a ECB, ako aj euroskupina, pokiaľ ju možno považovať za orgán Únie v zmysle článku 340 druhom odseku ZFEÚ, uložili Cyperskej republike povinnosť prijať škodlivé opatrenia.

1)      Vyhlásenie euroskupiny z 25. marca 2013

105    Žalobcovia v podstate tvrdia, že euroskupina svojím vyhlásením z 25. marca 2013 podmienila poskytnutie NFP prijatím škodlivých opatrení.

106    Pred preskúmaním obsahu tohto vyhlásenia treba určiť, či euroskupinu možno považovať za jeden z orgánov Únie podľa článku 340 druhého odseku ZFEÚ. V súlade s judikatúrou citovanou v bode 82 vyššie totiž iba za tohto predpokladu môže vzniknúť zodpovednosť Únie za akt euroskupiny, akým je dané vyhlásenie. V tomto ohľade treba pripomenúť, že ako bolo uvedené v bode 82 vyššie, pojem „orgán“ použitý v článku 340 druhom odseku ZFEÚ zahŕňa nielen inštitúcie Únie vymenované v článku 13 ods. 1 ZEÚ, ale aj všetky ďalšie orgány, úrady alebo agentúry Únie založené zmluvami, ktoré sú určené na prispievanie k dosiahnutiu cieľov Únie.

107    Rada a Komisia sa v podstate domnievajú, že euroskupina nie je orgánom Únie podľa článku 340 druhom odseku ZFEÚ. Na podporu tohto stanoviska sa Rada opiera najmä o bod 61 rozsudku z 20. septembra 2016, Mallis a i./Komisia a ECB (C‑105/15 P až C‑109/15 P, EU:C:2016:702), z ktorého vyplýva, že euroskupinu nemožno dať na jednu úroveň so spôsobom zloženia Rady, ani ju považovať za orgán, úrad alebo agentúru Únie. V rozsahu, v akom euroskupina nie je útvarom Rady ani orgánom, úradom alebo agentúrou Únie, však nemôže spôsobiť vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie.

108    V tomto ohľade treba konštatovať, že Súdny dvor si v bode 61 rozsudku z 20. septembra 2016, Mallis a i./Komisia a ECB (C‑105/15 P až C‑109/15 P, EU:C:2016:702) dal záležať na spresnení, že euroskupinu nemožno považovať za orgán, úrad alebo agentúru Únie „v zmysle článku 263 ZFEÚ“.

109    Právomoc, ktorú súd Únie vykonáva v rámci sporov o preskúmaní zákonnosti podľa článku 263 ZFEÚ, sa však líši tak svojím predmetom, ako aj výhradami, ktoré možno vzniesť, od právomoci, ktorú má v prípade sporov o mimozmluvnej zodpovednosti podľa článkov 268 a 340 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 14. júla 1961, Vloeberghs/Haute Autorité, 9/60 a 12/60, EU:C:1961:18, s. 425). Ako totiž zdôrazňujú žalobcovia, žaloba o náhradu škody týkajúca sa mimozmluvnej zodpovednosti Únie za konanie alebo nekonanie jej inštitúcií bola zavedená ako samostatný prostriedok v porovnaní s inými súdnymi prostriedkami, ktorý má svoju osobitnú funkciu v rámci systému opravných prostriedkov a ktorý podlieha podmienkam výkonu stanoveným na účely jej osobitného cieľa (rozsudky z 28. apríla 1971, Lütticke/Komisia, 4/69, EU:C:1971:40, bod 6; z 12. apríla 1984, Unifrex/Komisia a Rada, 281/82, EU:C:1984:165, bod 11, a zo 7. júna 2017, Guardian Europe/Európska únia, T‑673/15, vec v odvolacom konaní, EU:T:2017:377, bod 53). Zatiaľ čo žaloba o neplatnosť stanovená v článku 263 ZFEÚ smeruje k zrušeniu určitého opatrenia, predmetom žaloby o náhradu škody založenej na článku 340 ZFEÚ je náhrada ujmy spôsobenej inštitúciou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. decembra 1971, Zuckerfabrik Schöppenstedt/Rada, 5/71, EU:C:1971:116, bod 3 a z 18. septembra 2014, Georgias a i./Rada a Komisia, T‑168/12, EU:T:2014:781, bod 32).

110    Preto nezávisle na tom, či je akt inštitúcie napadnuteľným aktom, proti ktorému možno namietať žalobou o neplatnosť podľa článku 236 ZFEÚ, každý akt inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie alebo jedného z ich pracovníkov pri výkone svojich funkcií môže byť v zásade predmetom žaloby o náhradu škody podľa článku 268 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2009, Arizmendi a i./Rada a Komisia, T‑440/03, T‑121/04, T‑171/04, T‑208/04, T‑365/04 a T‑484/04, EU:T:2009:530, bod 65). Rovnako správanie, ktoré nemá charakter rozhodnutia, ktoré môže viesť k mimozmluvnej zodpovednosti Únie, môže založiť žalobu o náhradu škody, hoci nemôže byť predmetom žaloby o neplatnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 15. januára 2003, Philip Morris International a i./Komisia, T‑377/00, T‑379/00, T‑380/00, T‑260/01 a T‑272/01, EU:T:2003:6, bod 123).

111    Vyplýva z toho, že v systéme opravných prostriedkov založenom Zmluvou o FEÚ sleduje žaloba o mimozmluvnú zodpovednosť kompenzačný cieľ, zameraný najmä na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany osobe podliehajúcej súdnej právomoci aj voči aktom a konaniam inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Únie alebo jedného z ich pracovníkov pri výkone svojich funkcií, ktoré by nemohli byť predmetom žaloby o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ. Preto vzhľadom na odlišné a doplňujúce sa ciele týchto dvoch žalôb sa nemožno domnievať, že znenie pojmu „orgán“ v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ sa nevyhnutne obmedzuje na inštitúcie, orgány, úrady alebo agentúry Únie uvedené v článku 263 ods. 1 ZFEÚ.

112    Naopak, určenie subjektov Únie, ktoré možno kvalifikovať za „orgány“ v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ, sa musí vykonať podľa kritérií vlastných tomuto ustanoveniu, ktoré sa odlišujú od tých, ktoré upravujú určenie orgánov, úradov alebo agentúr Únie stanovených v článku 263 prvého odseku ZFEÚ. Pre potreby článku 263 ZFEÚ sa relevantné kritérium týka možnosti žalovaného subjektu prijímať akty, ktoré vyvolávajú záväzné právne účinky voči tretím osobám (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. apríla 1986, Les Verts/Parlament, 294/83, EU:C:1986:166, body 23 až 25). Naproti tomu, pre potreby článku 340 druhého odseku ZFEÚ je dôležité určiť, či subjekt Únie, ktorému je vytýkaný akt alebo správanie pripísané, bol založený Zmluvami a jeho úlohou je prispieť k dosiahnutiu cieľov Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. apríla 2002, Lamberts/Ombudsman, T‑209/00, EU:T:2002:94, bod 49).

113    Článok 137 ZFEÚ a protokol č. 14 z 26. októbra 2012 o euroskupine (Ú. v. EÚ C 326, 2012, s. 283), ktorý tvorí prílohu Zmluvy o FEÚ, stanovujú predovšetkým existenciu, zloženie, spôsoby stretávania a úlohy euroskupiny. V súvislosti s posledne uvedeným článok 1 tohto protokolu stanovuje, že euroskupina sa stretáva „na prediskutovanie otázok týkajúcich sa osobitných povinností, [ktoré majú ministri, ktorí ju tvoria] spoločné v súvislosti s jednotnou menou“. Tieto otázky patria, podľa článku 119 ods. 2 ZFEÚ, medzi činnosti Únie zamerané na splnenie cieľov uvedených v článku 3 ZEÚ, medzi ktoré patrí vytvorenie hospodárskej a menovej únie, ktorej menou je euro. Vyplýva z toho, že euroskupina je útvarom Únie formálne založeným Zmluvami, ktorý prispieva k dosahovaniu cieľov Únie. Únii preto možno pripísať zodpovednosť za akty a správania euroskupiny v rámci výkonu právomocí, ktoré jej priznáva právo Únie.

114    Každé odlišné riešenie by bolo v rozpore so zásadou právnej únie v rozsahu, v akom by umožňovalo zriadenie, v rámci samotného právneho poriadku Únie, subjektov, ktorých akty a správania by nemohli viesť k vzniku zodpovednosti Únie.

115    Za týchto podmienok treba overiť, či euroskupina svojím vyhlásením z 25. marca 2013 vyžadovala, aby Cyperská republika prijala škodlivé opatrenia. V tomto ohľade treba po prvé uviesť, že euroskupina vo svojom vyhlásení z 25. marca 2013 veľmi všeobecne podala správu o niektorých opatreniach dohodnutých na politickej úrovni s Cyperskou republikou na účely stabilizácie jej finančnej situácie a oznámila alebo podporila niektoré budúce kroky.

116    Naproti tomu euroskupina nevyjadrila konečné stanovisko ani pokiaľ ide o poskytnutie NFP, ani o podmienky, ktoré by Cyperská republika mala dodržať, aby jej NFP mohol byť priznaný. Predovšetkým neuviedla, že NFP bude Cyperskej republike poskytnutý iba za predpokladu, že táto prijme alebo vykoná škodlivé opatrenia a ani že plány reštrukturalizácie finančného sektora špecifikované v prílohe predmetného vyhlásenia boli považované za súčasť programu makroekonomickej úpravy, ktorý bola Cyperská republika povinná dodržať v zmysle článku 12 ods. 1 zmluvy o EMS.

117    Po druhé, z predmetného vyhlásenia vyplýva, že euroskupina sa domnievala, že možnosť poskytnúť alebo odmietnuť žiadanú pomoc nepatrila do jej právomoci, ale do právomoci rady guvernérov EMS. Treba sa preto domnievať, že na rozdiel od tvrdení žalobcov a napriek existencii formulácií v prílohe, ktoré by sa mohli zdať kategorické, ako sú tie, podľa ktorých sa na jednej strane Laïki s okamžitou platnosťou reštrukturalizuje príspevkami akcionárov, majiteľov dlhopisov a majiteľov nepoistených vkladov a to v plnej výške, a na druhej strane bude BoC rekapitalizovaná prostredníctvom konverzie nepoistených vkladov na vlastné zdroje s príspevkami akcionárov a majiteľov dlhopisov v plnej výške (pozri bod 27 vyššie), bolo vyhlásenie euroskupiny z 25. marca 2013 čisto informatívne. Euroskupina sa obmedzila na informovanie verejnosti o existencii určitých dohôd prijatých na politickej úrovni a vyjadrila svoj názor o možnosti priznania NFP prostredníctvom EMS (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 16. októbra 2014, Mallis a Malli/Komisia a ECB, T‑327/13, EU:T:2014:909, body 56 až 61).

118    Nemožno sa preto domnievať, že euroskupina svojím vyhlásením z 25. marca 2013 vyžadovala, aby Cyperská republika prijala škodlivé opatrenia.

2)      „Dohoda euroskupiny z 25. marca 2013“

119    Ako to žalobcovia potvrdili vo svojej odpovedi na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania, domnievajú sa tiež, že vyhlásenie euroskupiny z 25. marca 2013 informuje o existencii dohody podpísanej toho istého dňa, podľa ktorej sa členovia euroskupiny vopred dohodli, že NFP bude priznaný Cyperskej republike iba vtedy, ak táto prijme škodlivé opatrenia, bez akejkoľvek možnosti rokovať o nich.

120    Existencia tejto dohody nevyplýva jasným a jednoznačným spôsobom zo znenia vyhlásenia euroskupiny z 25. marca 2013. Žalobcovia však vyvodzujú existenciu tejto dohody z niektorých dokumentov v spise, akým je list, ktorý nemecký minister hospodárstva adresoval nemeckému parlamentu 13. apríla 2013 na účely dosiahnutia schválenia rozhodnutia EMS o poskytnutí NFP Cyperskej republike. Tento list obsahuje časť s týmto znením:

„Euroskupina dospela k záveru, v kontexte zamietnutia pôvodnej dohody cyperským parlamentom a nestálosti udalostí, ku ktorým medzičasom došlo, osobitne v cyperskom bankovom sektore, že o prípadnom programe by sa mohlo uvažovať iba po výkone nasledujúcich opatrení:

–        zrušenie gréckych pobočiek cyperského bankového sektora: grécke pobočky najväčších cyperských bánk budú prevzaté gréckym bankovým sektorom,

–        likvidácia [Laïki] a reštrukturalizácia [BoC] bez použitia prostriedkov prípadného programu pomoci …

Majitelia a ďalší veritelia bánk sa teda zúčastnia na vyššie uvedených reštrukturalizačných opatreniach týmto spôsobom:

–        majitelia a držitelia podriadených pohľadávok a veritelia dlhopisov budú znášať straty pomerne k ich podielom v celom rozsahu,

–        vklady [vložené] do [Laïki] presahujúce 100 000 eur a ktoré nepodliehajú ochrane bankových vkladov prispejú na pokrytie finančných potrieb likvidačných opatrení. Vklady nedosahujúce 100 000 eur a ktoré podliehajú ochrane bankových vkladov, budú prevedené do [BoC],

–        aktíva [Laïki] budú prevedené do [BoC]. Prevedené aktíva by mali mať vyššiu hodnotu než prevedené pasíva, na základe čoho [Laïki] prispeje tiež na posilnenie kapitálu [BoC],

–        37,5 % vkladov [BoC], ktoré nepodliehajú ochrane bankových vkladov, budú konvertované na akcie banky. [Dodatočná časť 22,5 % týchto vkladov] by mohla byť v prípade potreby tiež konvertovaná. Cieľom je dosiahnuť pomer základného kapitálu vo výške 9 % [BoC].”

121    Z tejto časti vyplýva, že nemecký minister hospodárstva informoval nemecký parlament o existencii dohody medzi členmi euroskupiny, smerujúcej k podmieneniu poskytnutia NFP prijatiu škodlivých opatrení – alebo prinajmenšom opatrení, ktoré sú im veľmi podobné. Existencia tejto dohody je posilnená viacerými vyhláseniami cyperských orgánov a svedectvami pred vyšetrovacou komisiou cyperského parlamentu.

122    Treba sa preto po prvé domnievať, že došlo k dohode (ďalej len „dohoda o podmienenosti“) medzi zástupcami ČŠME, podľa ktorej bude NFP poskytnutý Cyperskej republike, iba ak táto prijme škodlivé opatrenia (alebo prinajmenšom veľmi podobné opatrenia), po druhé, že táto dohoda mala neformálnu povahu, keďže nebola uzatvorená podľa určitého postupu alebo na určitom právnom základe, po tretie, že uvedená dohoda bola uzatvorená buď počas zasadnutia euroskupiny 25. marca 2013 alebo v období okolo tohto dátumu a po štvrté, že nemecký minister hospodárstva sa domnieval, že predmetná dohoda bola uzatvorená euroskupinou.

123    Po prvé treba uviesť, že podľa ustanovení článku 137 ZFEÚ v spojení s článkom 1 protokolu č. 14 o euroskupine, euroskupina je neformálnym zasadnutím ministrov ČŠME, ktorého cieľom je uľahčiť výmenu názorov na určité otázky týkajúce sa osobitných povinností, ktoré majú spoločné v súvislosti s jednotnou menou (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 16. októbra 2014, Mallis a Malli/Komisia a ECB, T‑327/13, EU:T:2014:909, bod 41). Tento protokol spresňuje, že zasadnutia euroskupiny sú pripravované zástupcami ministrov zodpovedných za financie ČŠME a zástupcami Komisie. So zreteľom na tieto ustanovenia je vhodné dospieť k záveru, že euroskupina je v zásade zložená z ministrov zodpovedných za financie ČŠME. Ako to potvrdila Rada na pojednávaní, taký bol prípad prejednávanej veci, keďže ministri ČŠME prítomní na zasadnutí euroskupiny z 25. marca 2013 boli tí, ktorí boli zodpovední za finančné otázky.

124    Po druhé, rada guvernérov EMS je podľa článku 5 ods. 1 zmluvy o EMS zložená z ministrov zodpovedných za financie ČŠME.

125    Ako správne zdôrazňujú žalobcovia, preto sú členovia rady guvernérov EMS a ministri zasadajúci v rámci euroskupiny v zásade, a v každom prípade v prejednávanej veci, tie isté fyzické osoby. Vyplýva z toho, že v praxi je nemožné a priori určiť, či „neformálna“ dohoda, akou je dohoda o podmienenosti, bola uzatvorená týmito osobami ako zástupcami ČŠME v rámci euroskupiny alebo ako členmi rady guvernérov EMS.

126    Treba pripomenúť, že NFP bol poskytnutý zo strany EMS podľa pravidiel a postupov stanovených v zmluve o EMS, a nie zo strany euroskupiny.

127    Preto je potrebné domnievať sa, že dohoda o podmienenosti bola uzatvorená ministrami zodpovednými za financie ČŠME, ktorí sa stretli 25. marca 2013 ako členovia rady guvernérov EMS a nie ako členovia euroskupiny. Spomenutie euroskupiny v liste nemeckého ministra hospodárstva, uvedenom v bode 120 vyššie, sa môže vysvetliť okolnosťou, že zástupcovia ČŠME v euroskupine, ktorí sa stretli v ten deň, sú v praxi tie isté fyzické osoby ako členovia rady guvernérov EMS.

128    V tomto smere treba dodať, že vytvorením EMS si ČŠME zvolili priznať tejto medzinárodnej organizácii, ktorá má právnu subjektivitu, konkrétne a výlučné právomoci v oblasti poskytovania finančnej pomoci ČŠME, ktoré majú ťažkosti. Výkon týchto právomocí podlieha pravidlám medzinárodného verejného práva, ktoré sú vlastné medzivládnej organizácii pre spoluprácu, keďže právo Únie sa uplatňuje iba v rozsahu, v akom to zmluva o EMS výslovne ustanovuje. ČŠME teda jasne umiestnili poskytnutie NFP tak mimo sféru činnosti Únie, ako aj mimo jej normatívneho rámca.

129    Je síce pravda, že ČŠME sa obrátili na inštitúcie Únie, a síce na Komisiu a ECB, na účely splnenia niektorých úloh v prospech EMS. Funkcie zverené týmto inštitúciám v rámci zmluvy o EMS však nezahŕňajú žiadnu vlastnú rozhodovaciu právomoc a činnosť vykonávaná týmito inštitúciami v rámci tejto zmluvy zaväzuje len EMS (rozsudky z 27. novembra 2012, Pringle, C‑370/12, EU:C:2012:756, bod 161 a z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, bod 53).

130    Pokiaľ ide o euroskupinu, v zmluve o EMS nie je, na rozdiel od Komisie a ECB, ani len spomenutá ako orgán, ktorý môže vykonávať úlohy na účet EMS.

131    Ministrom zodpovedným za financie ČŠME zasadajúcim v rámci euroskupiny v postavení jej členov preto nemožno priznávať spôsobilosť predvídať alebo podmieňovať rozhodnutia prijaté radou guvernérov EMS, keďže táto spôsobilosť im môže byť priznaná iba ako členom tejto rady, aj keby sa o dohodách týkajúcich sa podmienok poskytnutia NFP rozhodlo v rámci stretnutia euroskupiny.

132    Na základe toho sa treba domnievať, že dohoda o podmienenosti bola uzatvorená zástupcami ČŠME ako členmi rady guvernérov EMS.

133    Vzhľadom na vyššie uvedené sa nemožno domnievať, že euroskupina prostredníctvom dohody o podmienenosti vyžadovala prijatie škodlivých opatrení.

3)      „Rozhodnutie rady guvernérov ECB z 21. marca 2013 o splatení ELA do 26. marca [2013], okrem prípadu, keď dôjde k dohode o záchrannom balíku“

134    Žalobcovia odkazujú aj na tlačovú správu ECB z 21. marca 2013 (pozri bod 23 vyššie). Ako spresnili na pojednávaní, domnievajú sa, že táto tlačová správa oznamuje rozhodnutie rady guvernérov ECB o splatení ELA do 26. marca 2013, okrem prípadu, keď dôjde k dohode o záchrannom balíku.

135    Na pripomenutie, predmetná tlačová správa je tohto znenia:

„Rada guvernérov ECB sa rozhodla zachovať existujúcu úroveň ELA až do … 25. marca 2013.

K predĺženiu lehoty na splatenie môže dôjsť len v prípade, ak bude zavedený program [Únie alebo MMF], ktorý zaručí solventnosť dotknutých bánk.“

136    Po prvé treba určiť dosah tejto tlačovej správy. Na tento účel treba pripomenúť základné pravidlá, ktoré upravujú ELA.

137    Z dohody zo 7. februára 2013 o ELA vyplýva, že ELA sa definuje ako poskytovanie „meny centrálnej banky“ alebo každej ďalšej pomoci, ktorá by mohla viesť k zvýšeniu „meny centrálnej banky“, finančnej inštitúcii alebo skupine finančných inštitúcií, ktoré čelia problémom so solventnosťou, bez toho, aby tieto operácie spadali do rámca jednotnej menovej politiky.

138    Podľa tejto dohody zodpovednosť za ELA prislúcha dotknutej národnej centrálnej banke, ktorá znáša náklady a riziká. ELA teda vychádza, v zásade, z vnútroštátneho právneho základu. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, z námietky ECB o neprípustnosti a z jej odpovede na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania vyplýva, že ELA bola poskytnutá dotknutým bankám od CCB na základe bodu 6 ods. 2 písm. e) a bodu 46 ods. 3 O peri tis Kentrikis Trapezas tis Kyprou nomos tou 2002 (No. 138(I)/2002) [zákon o Cyperskej centrálnej banke z roku 2002, EE, príloha I(I), č. 3624, 19.7.2002] (ďalej len „zákon z 19. júla 2002“). Podľa znenia prvého z týchto ustanovení je úlohou CCB najmä zabezpečiť stabilitu finančného systému. Pokiaľ ide o druhé z týchto ustanovení, oprávňuje CCB „poskytnúť preddavky za záložné právo alebo poskytnúť pôžičky za záložné právo bankám na určitú dobu a z dôvodov, ktoré môže [ona] stanoviť“.

139    Ako vyplýva z listu CCB z 25. júla 2017, ktorý tvorí prílohu odpovede ECB na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania, rada guvernérov CCB v dokumente z 31. januára 2011 spresnila zásady a postupy upravujúce poskytovanie ELA. Tento dokument najmä uvádza, že CCB môže uplatniť bod 46 ods. 3 zákona z 19. júla 2002 na účely poskytnutia dočasnej pomoci úverovej inštitúcii pod dohľadom, ktorá je solventná, ale nie likvidná. Tento dokument spresňuje, že táto pomoc sleduje zabezpečenie finančnej stability, môže byť poskytnutá iba v prípade potenciálneho systémového rizika a je vo všeobecnosti priznávaná iba za výnimočných okolností.

140    Z tohto dokumentu tiež vyplýva, ako sa zhodujú žalobcovia, že na ELA sa nevzťahuje jednotná menová politika a patrí teda do pôsobnosti článku 14.4 štatútu ECB. Toto ustanovenie znie takto:

„Národné centrálne banky môžu vykonávať aj iné funkcie než tie, ktoré sú uvedené v [štatúte ECB], za predpokladu, že Rada guvernérov dvojtretinovou väčšinou odovzdaných hlasov nerozhodne, že tieto funkcie zasahujú do cieľov a úloh ESCB. Tieto funkcie, ktoré národné centrálne banky vykonávajú na vlastnú zodpovednosť a riziko, sa nepokladajú za súčasť funkcií ESCB.“

141    V dokumente nazvanom „Postupy týkajúce sa ELA“ uvedenom na podporu námietky neprípustnosti ECB táto banka uvádza, že podľa článku 14.4 štatútu ECB bola rade guvernérov ECB priznaná zodpovednosť za obmedzenie operácií ELA pokiaľ sa domnieva, že nie sú v súlade s cieľmi a úlohami ESCB. Na tento účel rozhodnutie rady guvernérov ECB z 3. novembra 2011 o procesných otázkach týkajúcich sa ELA a dohoda zo 7. februára 2013 o ELA (pozri bod 137 vyššie) stanovujú informačný systém a systém spolupráce medzi národnými centrálnymi bankami a ECB.

142    Medzi informáciami, ktoré dotknutá národná centrálna banka musí z tohto titulu poskytnúť ECB v súvislosti s každou operáciou ELA sa nachádza „hodnotenie vykonané prudenciálnym kontrolórom, z hľadiska krátkodobého a strednodobého, o likviditnom a solventnom postavení úverovej inštitúcie prijímajúcej ELA, vrátane kritérií použitých na dosiahnutie pozitívneho záveru v súvislosti so solventnosťou“. Táto požiadavka musí byť chápaná s ohľadom na zákaz menového financovania stanoveného článkom 123 ZFEÚ, ktorého podstatu preberá článok 21.1 štatútu ECB. ECB uvádza v tomto smere vo svojej námietke neprípustnosti, že sa vždy domnievala, že financovanie solventných finančných inštitúcií prostredníctvom ELA bolo v súlade s týmto zákazom, zatiaľ čo financovanie finančných inštitúcií nachádzajúcich sa v platobnej neschopnosti takým nebolo. Dokument CCB z 31. januára 2011 citovaný v bode 139 vyššie posilňuje toto tvrdenie, uvádzajúc, že každé poskytnutie ELA v prípade problémov súvisiacich so solventnosťou by jasne odporovalo článku 123 ZFEÚ a článku 21.1 štatútu ECB.

143    V čase skutkových okolností však ECB nemala žiadnu právomoc v oblasti prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami Únie, ktorá patrila výlučne národným orgánom prudenciálneho dohľadu. ECB bola za týchto podmienok, na účely zabezpečenia dodržania zákazu menového financovania, závislá na informáciách, ktoré jej poskytli tieto orgány v súvislosti so solventnosťou bánk prijímajúcich ELA.

144    Po druhé treba preskúmať, či tlačová správa z 21. marca 2013 potvrdzuje existenciu rozhodnutia prijatého podľa článku 14.4 štatútu ECB, ako to v podstate uvádzajú žalobcovia (pozri body 134 vyššie), alebo jednoduchého oznámenia zámeru, ako to tvrdí ECB (pozri bod 90 vyššie).

145    V tomto ohľade treba pripomenúť, že podľa znenia článku 14.4 štatútu ECB je rada guvernérov ECB orgánom, ktorý má právomoc zakázať národnej centrálnej banke poskytnúť ELA, pokiaľ je táto pomoc v rozpore s cieľmi a úlohami ESCB. Tlačová správa z 21. marca 2013 však uvádza, že rada guvernérov ECB „sa rozhodla“ zachovať exitujúcu úroveň ELA až do 25. marca 2013. Implicitne ale nevyhnutne z toho vyplýva, že od 26. marca 2013 nebolo zachovanie tejto úrovne ELA už povolené a že, ako to spresňuje táto tlačová správa, „k predĺženie lehoty na splatenie môže dôjsť len v prípade, ak bude zavedený program [Únie alebo MMF], ktorý zaručí solventnosť dotknutých bánk“.

146    Treba sa teda domnievať, podobne ako žalobcovia, že tlačová správa z 21. marca 2013 poukazuje na existenciu rozhodnutia rady guvernérov ECB, ktorým sa namieta voči zachovaniu existujúcej úrovne ELA od 26. marca 2013 a ktoré podmieňuje prípadné predĺženie lehoty na jej splatenie zavedením programu finančnej pomoci zaručujúceho solventnosť dotknutých bánk (ďalej len „rozhodnutie rady guvernérov ECB z 21. marca 2013“).

147    Po tretie treba preskúmať, či zo znenia tejto tlačovej správy z 21. marca 2013 možno vyvodiť, že ECB vyžadovala od Cyperskej republiky prijatie škodlivých opatrení.

148    V tomto smere treba uvieť, že tlačová správa z 21. marca 2013 sa obmedzuje na oznámenie povinnosti dosiahnuť určitý výsledok. ECB v tejto tlačovej správe totiž nerobí žiaden priamy alebo nepriamy odkaz na škodlivé opatrenia, ale obmedzuje sa na podmienenie prípadného predĺženia lehoty na splatenie ELA prijatím programu Únie a MMF, ktorý by zaručil solventnosť dotknutých bánk. Táto tlačová správa nijako nešpecifikuje charakteristiky, ktoré by mal mať tento program, ani neuvádza vyhlásenia euroskupiny, akty EMS alebo prebiehajúce rokovania týkajúce sa prijatia škodlivých opatrení.

149    Na rozdiel od tvrdení žalobcov, novinový článok zo 17. októbra 2014 s názvom „Before a bailout, E.C. B. minutes showed doubts over keeping a Cyprus bank afloat“ (Zápisnice ECB ukázali, pred poskytnutím pomoci, pochybnosti o udržaní cyperskej banky) nijako nespochybňuje toto posúdenie. Tento článok sa totiž obmedzuje na uvedenie toho, že „z pozorného čítania zápisnice [zo zasadnutí rady guvernérov ECB] vyplýva, že zástupcovia ECB opakovane tvrdili, že ukončia program [ELA poskytovanej voči Laïki], ak [Cyperská republika] nedosiahne potrebné zlepšenie na účely zabezpečenia programu hospodárskej záchrany“, pričom nebolo nikdy uvedené, že títo zástupcovia vyžadovali, aby mal tento program špecifickú formu alebo osobitné charakteristiky.

150    Výroky člena predstavenstva ECB na zasadnutiach euroskupiny z 15. a 16. marca 2013, aj keby boli preukázané, neodôvodňujú stanovisko žalobcov. Podľa novinového článku z 19. februára 2015 s názvom „Did the troika defraud billions at the expense of thousands of depositors in Cyprus?“ (Podviedla trojka o miliardy na výdavkoch tisícov majiteľov vkladov na Cypre?), na ktorý odkazujú žalobcovia, tento člen predstavenstva ECB sa vyhrážal, že zbaví cyperské banky prístupu k ELA. Z vyjadrení uvedených v tomto článku však nijako nevyplýva, že uvedený člen predstavenstva ECB tým zamýšľal podmieniť predĺženie nevznesenia námietok ECB voči zachovaniu ELA prijatím škodlivých opatrení. Nanajvýš je možné domnievať sa, s ohľadom na svedectvo ministra zodpovedného za financie Cyperskej republiky pred vyšetrovacou komisiou cyperského parlamentu v čase skutkových okolností, že tieto výroky sa týkali zavedenia dane zo všetkých bankových vkladov na Cypre. Táto daň, ktorej zavedenie bolo zamietnuté cyperským parlamentom 19. marca 2013 (pozri bod 22 vyššie), sa však nenachádza medzi škodlivými opatreniami.

151    Za týchto okolností treba dospieť k záveru, ako to v podstate uvádza ECB, že z tlačovej správy z 21. marca 2013 vyplýva, že Cyperská republika mohla prijať iné než škodlivé opatrenia na účely zabezpečenia solventnosti dotknutých bánk (pozri v tomto zmysle a analogicky uznesenie zo 14. júla 2016, Alcimos Consulting/ECB, T‑368/15, neuverejnené, EU:T:2016:438, bod 38). Nemožno sa teda domnievať, že ECB touto tlačovou správou alebo rozhodnutím, ktoré uvádza, vyžadovala od Cyperskej republiky prijatie týchto opatrení.

4)      „[Rozhodnutia] o pokračovaní v poskytovaní ELA“ údajne prijaté zo strany ECB

152    Žalobcovia robia rozdiel medzi rozhodnutím rady guvernérov ECB z 21. marca 2013 (pozri body 134 až 151 vyššie) a tým, čo kvalifikujú ako rozhodnutia ECB „o pokračovaní v poskytovaní ELA“. Žalobcovia na pojednávaní spresnili, že tieto rozhodnutia predchádzali tlačovej správe z 21. marca 2013.

153    ELA však v tej dobe patrila do výlučnej právomoci národných orgánov prudenciálneho dohľadu (pozri body 137 až 143 vyššie), keďže rada guvernérov ECB mala v predmetnej oblasti iba právomoc obmedziť operácie ELA, o ktorých sa domnievala, že boli v rozpore s cieľmi a úlohami ESCB. Treba sa preto domnievať, že akty ECB, ktoré uvádzajú žalobcovia, sú tie, ktorými táto banka pred 21. marcom 2013 rozhodla, že nebude namietať voči ELA.

154    Treba však konštatovať, že z dokumentov v spise nevyplýva, že ECB by týmito rozhodnutiami vyžadovala od Cyperskej republiky prijatie škodlivých opatrení. Naopak, samotní žalobcovia na pojednávaní uznali, že tieto rozhodnutia uviedli iba na účely toho, aby zdôraznili údajne svojvoľný charakter rozhodnutia rady guvernérov ECB z 21. marca 2013.

155    Nemožno sa teda domnievať, že „[rozhodnutiami] o pokračovaní v poskytovaní ELA“, ktoré predchádzali tlačovej správe z 21. marca 2013, ECB vyžadovala, aby Cyperská republika prijala škodlivé opatrenia.

5)      Neskoršie akty

156    Medzi spornými aktami (pozri bod 77, piatu a šiestu zarážku vyššie) sa nachádzajú aj tieto štyri skupiny aktov:

–        rokovanie a prijatie memoranda o porozumení Komisiou z 26. apríla 2013,

–        „odôvodnenia Komisie, podľa ktorých boli opatrenia prijaté cyperskými orgánmi v súlade s podmienenosťou“ a schválenie, zo strany Komisie a ECB, vyplatenia jednotlivých tranží NFP Cyperskej republike.

–        vyhlásenia euroskupiny z 12. apríla, 13. mája a 13. septembra 2013,

–        rozhodnutie 2013/236.

157    K týmto aktom došlo po 29. marci 2013 a teda po prijatí škodlivých nariadení. Nie je preto možné domnievať sa, že žalované prostredníctvom týchto aktov vyžadovali prijatie škodlivých opatrení uvedených v týchto nariadeniach. Nanajvýš mohli vyžadovať prijatie škodlivých opatrení zavedených zmenami v škodlivých nariadeniach 30. júla 2013, ktoré sú uvedené v bodoch 33 a 34 vyššie. Žalobcovia však tvrdia, že všetky sporné akty patria do „kontinua“, ktoré začína správaním žalovaných, ktoré viedlo k prijatiu dohody o podmienenosti a pokračuje ich jednotlivými zásahmi pred a po podpísaní memoranda o porozumení z 26. apríla 2013. Žalobcovia na pojednávaní spresnili, že každý z týchto aktov a správaní bol „nevyhnutným článkom reťaze podmienenosti“. Za týchto podmienok by odmietnutie žalovaných prijať jeden z uvedených aktov znamenalo neúspech škodlivých opatrení, ktoré by tak nemohli byť vykonané, alebo ďalej vykonávané.

158    Argumentácia žalobcov vedie v podstate ku konštatovaniu, že prijatie každého z aktov uvedených v bode 156 vyššie žalovanými bolo nevyhnutnou podmienkou na zachovanie alebo pokračovanie vo výkone škodlivých opatrení Cyperskou republikou. Treba však konštatovať, že toto odôvodnenie má čisto špekulatívny charakter. Z dokumentov v spise totiž nevyplýva, že Cyperská republika bola nútená zrušiť alebo ukončiť výkon škodlivých opatrení, pokiaľ by nebol prijatý jeden z neskorších aktov uvedených v bode 156 vyššie.

159    Písomnosti žalobcov predložené Všeobecnému súdu a najmä ich tvrdenie, podľa ktorého Cyperská republika nemohla, bez porušenia niektorých z týchto neskorších aktov, zrušiť zákon z 22. marca 2013 a škodlivé nariadenia alebo prestať vykonávať škodlivé opatrenia zavedené 29. marca 2013, je preto možné vykladať v tom zmysle, že žalované prinútili Cyperskú republiku ponechať alebo pokračovať vo vykonávaní týchto opatrení. Uvádzaná ujma by tak vyplynula nielen z prijatia škodlivých opatrení, ale aj zo zachovania a pokračovania vo výkone týchto opatrení.

160    Treba preto preskúmať, či žalované prijatím aktov uvedených v bode 156 vyššie prinútili Cyperskú republiku zachovať alebo pokračovať vo vykonávaní škodlivých opatrení zavedených 29. marca 2013. Bude tiež preskúmané, či žalované prostredníctvom týchto aktov vyžadovali prijatie škodlivých opatrení zavedených zmenami v škodlivých nariadeniach 30. júla 2013, ktoré sú uvedené v bodoch 33 a 34 vyššie.

161    Po prvé, pokiaľ ide o podpísanie memoranda o porozumení Komisiou z 26. apríla 2013, treba uviesť, že opatrenia, ktoré sú v ňom špecifikované, sa delia do troch skupín, z ktorých každá sleduje odlišný cieľ, a síce, po prvé, obnovenie zdravého stavu cyperského finančného systému a dôvery majiteľov vkladov a trhu, po druhé pokračovanie v procese daňovej konsolidácie a po tretie, výkon štrukturálnych reforiem.

162    Škodlivé opatrenia sú uvedené v rámci prvej z týchto troch skupín. Sú opísané najprv stručne pod názvom „Doterajší vývoj“, neskôr podrobnejšie v bodoch 1.23 až 1.28 memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 (pozri bod 42 vyššie).

163    Na úvod treba preskúmať tvrdenie ECB a Komisie, podľa ktorého sú škodlivé opatrenia v tomto memorande o porozumení uvedené len na historické a opisné účely (pozri bod 87 vyššie).

164    V tejto súvislosti je po prvé v odôvodneniach D a F memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 na jednej strane uvedené, že NFP bude Cyperskej republike poskytnutý za podmienky, že táto bude dodržiavať opatrenia, ktoré sú v ňom špecifikované a na druhej strane, že rada guvernérov EMS musí rozhodnúť, na základe správ Komisie a pred uskutočnením každej platby, či boli tieto opatrenia dodržané. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, však žiadne ustanovenie memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 neuvádza, že Cyperská republika sa môže obmedziť na prijatie niektorých nových opatrení. Z výkladu celého tohto memoranda skôr vyplýva, že vykonanie všetkých opatrení, ktoré sú v ňom uvedené a teda aj zachovanie tých, ktoré už boli prijaté pred jeho podpísaním, bolo považované za nevyhnutné.

165    Po druhé, v bodoch 1.23 až 1.28 memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 sú opatrenia, ktoré už boli prijaté, uvedené spolu s opatreniami, ktoré sa majú prijať. Tieto druhé opatrenia by však nemali žiaden význam bez opatrení, ktoré už boli prijaté. V bode 1.26 memoranda z 26. apríla 2013 sa teda uvádza, že rekapitalizácia BoC bola uskutočnená najmä prostredníctvom konverzie nepoistených vkladov na akcie (už prijaté opatrenie) a v bode 1.27 tohto memoranda, že ak by sa po neskoršom ocenení kapitálových potrieb BoC dospelo k záveru, že BoC je podkapitalizovaná, podstatnejšia časť nepoistených vkladov bude musieť byť premenená na akcie, zatiaľ čo v prípade záveru, že BoC je prekapitalizovaná, majitelia nepoistených vkladov budú vyplatení (opatrenie, ktoré sa má prijať).

166    Je preto potrebné zamietnuť tvrdenie Komisie a ECB, podľa ktorého sú škodlivé opatrenia uvedené v memorande o porozumení z 26. apríla 2013 na čisto historické a opisné účely a domnievať sa, že bod 1.26 tohto memoranda o porozumení vyžaduje zachovanie škodlivých opatrení zavedených 29. marca 2013 ako podmienku poskytnutia NFP. Pokiaľ ide o bod 1.27 tohto memoranda, zaoberá sa dodatočnými konverziami vkladov BoC na akcie, tak ako boli zavedené 30. júla 2013 zmenami v nariadení č. 103, uvedenými v bode 33 vyššie.

167    Je však potrebné uviesť, že Komisia podpísala memorandum o porozumení z 26. apríla 2013 v mene EMS, v súlade s článkom 13 ods. 4 zmluvy o EMS. Ako však bolo pripomenuté v bode 129 vyššie, funkcie zverené Komisii a ECB v rámci zmluvy o EMS nezahŕňajú žiadnu vlastnú rozhodovaciu právomoc a činnosti vykonávané týmito dvomi inštitúciami v rámci tej istej zmluvy zaväzujú len EMS (rozsudok z 27. novembra 2012, Pringle, C‑370/12, EU:C:2012:756, bod 161 a z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, bod 53). Požiadavky zachovať a pokračovať vo výkone škodlivých opatrení, ako aj prípadnú požiadavku dodatočných konverzií akcií BoC, ktoré sú uvedené v tomto memorande o porozumení, možno pripísať iba EMS a nie Komisii.

168    Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia podpísaním memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 nevyžadovala ani zachovanie, ani pokračovanie vo výkone škodlivých opatrení zavedených 29. marca 2013 Cyperskou republikou, ale obmedzila sa na poskytnutie operatívnej pomoci EMS na účely podpísania dohody, za ktorú zodpovedajú iba EMS a Cyperská republika. Rovnaký záver vyplýva v prípade škodlivých opatrení zavedených 30. júla 2013 zmenami v škodlivých nariadeniach, ktoré sú uvedené v bodoch 33 a 34 vyššie.

169    Po druhé, aj za predpokladu, že by mohli byť považované za vyžadujúce zachovanie alebo pokračovanie vo výkone škodlivých opatrení alebo prijatie škodlivých opatrení zavedených 30. júla 2013 zmenami v škodlivých nariadeniach a uvedených v bodoch 33 a 34 vyššie, konštatovanie Komisie, že „opatrenia prijaté cyperskými orgánmi boli v súlade s požiadavkami podmienenosti“ a schválenie, zo strany Komisie a ECB, vyplatenia jednotlivých tranží NFP Cyperskej republike (pozri bod 156 druhú zarážku vyššie) sú z dôvodov analogických tým, ktoré sú uvedené v bodoch 167 a 168 vyššie, pripísateľné iba EMS. V prípade, keď Komisia v spolupráci s ECB podľa článku 13 ods. 7 zmluvy o EMS monitoruje dodržiavanie podmienenosti, na ktorú je viazaný NFP, obmedzuje sa totiž na splnenie operatívnych úloh pre EMS, ktorý ako jediný má rozhodovaciu právomoc.

170    Po tretie, pokiaľ ide o vyhlásenia euroskupiny z 12. apríla, 13. mája a 13. septembra 2013 (pozri bod 156 tretiu zarážku vyššie), treba uviesť, že euroskupina v nich nerobí žiaden odkaz na potrebu zachovania alebo pokračovania vo výkone škodlivých opatrení na účely toho, aby Cyperskej republike mohli byť poskytnuté rôzne tranže NFP od EMS. Neodkazuje ani na potrebu prijať škodlivé opatrenia zavedené 30. júla 2013 zmenami v škodlivých nariadeniach, uvedené v bodoch 33 a 34 vyššie. Euroskupina sa v týchto vyhláseniach v podstate uspokojila s veľmi stručným opísaním a odsúhlasením niektorých opatrení prijatých cyperskými orgánmi, ako aj s vyjadrením názoru, podľa ktorého tieto opatrenia môžu prispieť k obmedzeniu finančných ťažkostí, ktorým čelí Cyperská republika. Euroskupina v týchto vyhláseniach tiež opisuje minulé a budúce štádiá procesu finančnej pomoci a vyjadruje najmä svoju podporu vyplateniu novej tranže pomoci.

171    Nemožno sa preto domnievať, že euroskupina vyhláseniami z 12. apríla, 13. mája a 13. septembra 2013 vyžadovala zachovanie alebo pokračovanie vo výkone škodlivých opatrení alebo prijatie škodlivých opatrení zavedených 30. júla 2013 zmenami v škodlivých nariadeniach a uvedených v bodoch 33 a 34 vyššie.

172    Po štvrté, pokiaľ ide o rozhodnutie 2013/236 (pozri bod 156 štvrtú zarážku vyššie), ktorým Rada „schválila a včlenila do práva Únie“ údajne protiprávne podmienky poskytnutia NFP, treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo v podstate tvrdia žalobcovia, škodlivé opatrenia ako celok nie sú v tomto rozhodnutí konkrétne uvedené. Iba odôvodnenia 5 a 9 a článok 2 ods. 6 tohto rozhodnutia, ktoré sa nevzťahujú priamo na väčšinu škodlivých opatrení, sa týkajú otázok s nimi súvisiacich.

173    Odôvodnenie 5 rozhodnutia 2013/236 obsahuje časť v tomto znení:

„Euroskupina 25. marca 2013 dosiahla s cyperskými orgánmi politickú dohodu o základných líniách programu makroekonomických úprav. Bankový sektor sa mal reštrukturalizovať a zredukovať… Okrem toho rekapitalizáciu dvoch najväčších bánk mali zabezpečiť výlučne samotné banky (t. j. ich akcionári, držitelia dlhopisov a veritelia).“

174    Odôvodnenie č. 9 rozhodnutia 2013/236 znie:

„Zvýšenie dlhodobej odolnosti cyperského bankového sektora je rozhodujúce z hľadiska obnovenia finančnej stability na Cypre a následne vzhľadom na silné väzby aj z hľadiska zachovania finančnej stability v eurozóne ako celku. V súčasnosti prebieha výrazná redukcia a reštrukturalizácia cyperského bankového sektora. Cyperská poslanecká snemovňa prijala právne predpisy, ktorými zaviedla komplexný rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií. Pomocou tohto nového rámca došlo k okamžitej a výraznej redukcii cyperského bankového sektora. Na zachovanie likvidity cyperského bankového sektora boli uložené dočasné administratívne opatrenia, vrátane kontroly pohybu kapitálu.“

175    Rada v týchto dvoch odôvodneniach všeobecným spôsobom opisuje úsilie o reštrukturalizáciu finančného sektora už vykonanú cyperskými orgánmi, ale neuvádza konkrétne obsah škodlivých opatrení zavedených 29. marca 2013, iba ak všeobecným odkazom na úlohu akcionárov a majiteľov vkladov v dotknutých bankách pri ich rekapitalizácii, ani neuvádza, že tieto opatrenia musia byť zachované alebo že cyperské orgány ich musia ďalej vykonávať. Rada neodkazuje ani konkrétnejšie na škodlivé opatrenia zavedené 30. júla 2013 zmenami v škodlivých nariadeniach a uvedené v bodoch 33 a 34 vyššie.

176    Článok 2 ods. 6 rozhodnutia 2013/236 ustanovuje:

„S cieľom obnoviť dobrý stav svojho finančného sektora [Cyperská republika] pokračuje v dôkladnej reforme a reštrukturalizácii bankového sektora a posilňuje životaschopné banky obnovením ich kapitálu, riešením ich problémov s likviditou a posilňovaním dohľadu nad týmito bankami. V programe sa stanovujú tieto opatrenia a výstupy:

a)      zabezpečiť dôkladné monitorovanie situácie v oblasti likvidity bankového sektora. Predmetom dôkladného monitorovania sú nedávno uložené dočasné obmedzenia voľného pohybu kapitálu… Cieľom je, aby kontroly nezostali v platnosti dlhšie, než je nevyhnutne potrebné… Strednodobé plány vnútroštátnych bánk v oblasti financovania a kapitálu, ktoré sú závislé od financovania centrálnou bankou alebo od poskytnutia štátnej pomoci, by mali realisticky odzrkadľovať očakávané znižovanie zadlženosti v bankovom sektore a znížiť závislosť od úverov centrálnych bánk bez toho, aby došlo k nútenému predaju aktív a úverovej kríze. Predpisy o minimálnych požiadavkách na likviditu sa aktualizujú tak, aby sa v budúcnosti zabránilo nadmernej koncentrácii aktív určitých eminentov,

b)      vykonať nezávislé ocenie aktív [dotknutých bánk] a rýchlo začleniť operácie [Laïki] do [BoC]. Ocenenie sa dokončí čo najrýchlejšie, aby sa umožnilo ukončenie konverzie vkladov na kapitál v [BoC],

c)      prijať potrebné regulačné požiadavky týkajúce sa zvýšenia minimálnej úrovne kapitálovej primeranosti základného kapitálu Tier 1 na 9 % do konca roku 2013,

d)      prijať opatrenia na minimalizáciu nákladov pre daňovníkov na reštrukturalizáciu bánk. Podkapitalizované obchodné a družstevné úverové inštitúcie pred tým, než sa im poskytne štátna pomoc, musia získavať kapitál v čo najväčšej možnej miere zo súkromných zdrojov. Každý plán na reštrukturalizáciu sa musí pred poskytnutím takejto štátnej pomoci formálne schváliť podľa pravidiel štátnej pomoci. …,

e)      zabezpečiť vytvorenie registra úverov…,

f)      posilniť správu a riadenie bánk, a to aj prostredníctvom zákazu poskytovania úverov nezávislým členom rady alebo ich prepojeným stranám,

g)      maximalizovať vymáhanie nesplácaných úverov a zároveň minimalizovať stimuly na strategické zlyhanie zo strany dlžníkov…,

h)      zosúladiť reguláciu družstevných úverových inštitúcií a dohľad nad nimi s reguláciou a dohľadom v prípade komerčných bánk,

i)      overiť životaschopnosť družstevných úverových inštitúcií a po porade s Komisiou, ECB a MMF rozvíjať stratégiu pre budúcu štruktúru, fungovanie a životaschopnosť sektora družstevných úverových inštitúcií… do polovice roka 2015,

j)      posilniť monitorovanie zadlženosti podnikového sektora a sektora domácností a vytvoriť rámec pre cielenú reštrukturalizáciu dlhu súkromného sektora…,

k)      … posilňovať rámec pre boj proti praniu špinavých peňazí a zabezpečiť úplnú transparentnosť subjektov…,

l)      zaviesť povinný dohľad založený na úrovni kapitalizácie,

m)      začleniť záťažové testy do… bankového dohľadu a

n)      zaviesť jednotný systém odovzdávania údajov pre bankové a úverové inštitúcie.“

177    Spomedzi týchto „opatrení a výstupov“ možno považovať za opatrenia so znakmi škodlivých opatrení iba tie, ktoré sú uvedené na jednej strane v článku 2 ods. 6 písm. b) rozhodnutia 2013/236 a týkajú sa začlenenia Laïki do BoC a konverzie vkladov na akcie v BoC, a na druhej strane v článku 2 ods. 6 písm. d) tohto rozhodnutia, týkajúce sa zníženia nákladov na reštrukturalizáciu bánk znášaných daňovníkom.

178    Pokiaľ ide v prvom rade o začlenenie Laïki do BoC, treba zdôrazniť, že článok 2 ods. 6 písm. b) rozhodnutia 2013/236 sa obmedzuje na všeobecné určenie opatrenia, ktoré musí Cyperská republika prijať. Toto ustanovenie neuvádza, že začlenenie Laïki do BoC musí byť uskutočnené určitým spôsobom. Cyperské orgány teda disponovali prinajmenšom podstatnou mierou voľnej úvahy na účely určenia tohto spôsobu. Začlenenie Laïki do BoC však nemohlo byť ako také poznačené niektorým z porušení, ktoré namietajú žalobcovia. Nanajvýš spôsob výkonu tohto opatrenia mohol obsahovať takúto protiprávnosť. Preto ujma, ktorú žalobcovia podľa svojej mienky utrpeli následkom začlenenia Laïki do BoC, aj keby bola preukázaná, by nevyplývala z článku 2 ods. 6 písm. b) rozhodnutia 2013/236, ale z vykonávacích opatrení prijatých Cyperskou republikou na účely výkonu tohto začlenenia.

179    Pokiaľ ide ďalej o zníženie nákladov na reštrukturalizáciu bánk znášaných daňovníkom, treba uviesť, že článok 2 ods. 6 písm. d) rozhodnutia 2013/236 sa obmedzuje na jednej strane na všeobecné stanovenie povinnosti prijať opatrenia na tento účel a na druhej strane na vyžadovanie, aby podkapitalizované obchodné a družstevné úverové inštitúcie získali kapitál v čo najväčšej možnej miere zo súkromných zdrojov predtým, než sa im poskytne štátna pomoc. Článok 2 ods. 6 písm. d) rozhodnutia 2013/236 neodkazuje na žiaden osobitý spôsob výkonu a ponecháva teda Cyperskej republike v tomto smere veľkú mieru voľnej úvahy. Tento výklad je posilnený skutočnosťou, že uvedené ustanovenie sa týka tak obchodných, ako aj družstevných úverových inštitúcií, pričom iba tých prvých sa dotkli škodlivé opatrenia. Uvedené ustanovenie preto nemožno vykladať v tom zmysle, že ukladá Cyperskej republike povinnosť zachovať alebo pokračovať vo výkone škodlivých opatrení.

180    Napokon, pokiaľ ide o konverziu vkladov v BoC na akcie treba uviesť, že článok 2 ods. 6 písm. b) rozhodnutia 2013/236 vyžaduje vykonať nezávislé ocenenie aktív dotknutých bánk v lehote umožňujúcej uskutočniť túto konverziu. Implicitne, ale nevyhnutne z toho vyplýva, bez toho, aby bolo dotknutý tento praktický výkon, že článok 2 ods. 6 písm. b) rozhodnutia 2013/236 neumožňoval cyperským orgánom odstúpiť od konverzie vkladov BoC na akcie. Za týchto okolností prejednávanej veci a najmä vzhľadom na finančnú situáciu dotknutých bánk požiadavka zachovania alebo pokračovania vo výkone tejto konverzie mohla, nezávisle na jej konkrétnych podmienkach, obsahovať jednu alebo viacero protiprávností uvádzaných žalobcami.

181    Je preto opodstatnené domnievať sa, že Rada prostredníctvom článku 2 ods. 6 písm. b) rozhodnutia 2013/236 vyžadovala, aby Cyperská republika zachovala alebo pokračovala vo výkone škodlivého opatrenia pozostávajúceho z konverzie nezaistených vkladov BoC na akcie. Naproti tomu, Rada prijatím rozhodnutia 2013/236 nevyžadovala od Cyperskej republiky zachovanie alebo pokračovanie vo výkone škodlivých opatrení zavedených 29. marca 2013 alebo prijatie opatrení zavedených po tomto dátume zmenami v škodlivých nariadeniach a uvedených v bodoch 33 a 34 vyššie.

182    V súlade s odôvodneniami uvedenými v bode 103 vyššie treba teda preskúmať, či Cyperská republika disponovala mierou voľnej úvahy na to, aby sa oslobodila od požiadavky zachovania alebo pokračovania vo výkonu škodlivého opatrenia uvedeného, prinajmenšom implicitne, v článku 2 ods. 6 písm. b) rozhodnutia 2013/236 a týkajúceho sa konverzie vkladov BoC na akcie.

b)      O otázke, či Cyperská republika disponovala diskrečnou právomocou, aby sa oslobodila od požiadavky zachovania alebo pokračovania vo výkone opatrenia pozostávajúceho z konverzie vkladov BoC na akcie

183    Rada prijala rozhodnutie 2013/236 na návrh Komisie, so zreteľom „na Zmluvu o fungovaní Európskej únie, a najmä na jej článok 136 ods. 1 v spojení s článkom 126 ods. 6“. Toto rozhodnutie bolo uverejnené v sérii L Úradného vestníka Európskej únie, ktorý má za cieľ uverejňovať právne záväzné akty.

184    V tomto smere treba pripomenúť, že článok 136 ods. 1 ZFEÚ stanovuje:

„S cieľom prispieť k riadnemu fungovaniu hospodárskej a menovej únie a v súlade s príslušnými ustanoveniami zmlúv Rada prijíma v súlade s príslušným postupom spomedzi tých, ktoré sú uvedené v článkoch 121 a 126, s výnimkou postupu ustanoveného v článku 126 ods. 14, osobitné opatrenia pre [ČŠME]

a)      na posilnenie koordinácie a dohľadu nad ich rozpočtovou disciplínou;

b)      na vypracovanie usmernení pre hospodársku politiku pre tieto štáty, pričom zabezpečí, aby boli zlučiteľné s tými, ktoré boli prijaté pre celú Úniu, a aby sa zabezpečil dohľad nad nimi.“

185    Článok 126 ods. 6 ZFEÚ, ktorý sa týka postupu, podľa ktorého bolo prijaté rozhodnutie 2013/236 stanovuje, že Rada na návrh Komisie zhodnotí pripomienky, ktoré členský štát prípadne uvedie, a po celkovom zhodnotení „rozhodne“, či sa nadmerný deficit vyskytuje v tomto členskom štáte.

186    Rozhodnutie 2013/236 teda predstavuje rozhodnutie v zmysle článku 288 štvrtého odseku ZFEÚ. Toto rozhodnutie ako také bolo teda v čase jeho platnosti záväzné pre Cyperskú republiku vo všetkých jeho častiach, vrátane jeho článku 2 ods. 6 písm. b).

187    Záväzný charakter rozhodnutia 2013/236 je potvrdený tak jeho znením a jeho obsahom, ako aj kontextom, do ktorého patrí a zámerom jeho autora. Po prvé, hoci sú odôvodnenia 7, 10, 11, 13 a 14 tohto rozhodnutia napísané v podmieňovacom spôsobe, jeho ustanovenia sú v celom rozsahu napísané záväzným spôsobom, ako to potvrdzuje systematické použitie prítomného času v článkoch 1 a 2 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2012, Rahman a i., C‑83/11, EU:C:2012:519, bod 21). Článok 1 ods. 1 rozhodnutia 2013/236 tak stanovuje, že Cyperská republika musí „dôsledne splniť program makroekonomických úprav… ktorého hlavné prvky sú uvedené v článku 2 tohto rozhodnutia“. Predovšetkým, ako už bolo uvedené v bode 176 vyššie, článok 2 ods. 6 tohto rozhodnutia uvádza, že „[Cyperská republika] pokračuje v dôkladnej reforme a reštrukturalizácii bankového sektora a posilňuje životaschopné banky obnovením ich kapitálu, riešením ich problémov s likviditou a posilňovaním dohľadu nad týmito bankami“. Program makroekonomických úprav „stanovuje“ na tento účel, ako bolo uvedené v bodoch 176 a 177 vyššie, „opatrenia a výstupy“, medzi ktorými sa nachádza opatrenie pozostávajúce z rýchleho vykonania nezávislého ocenenia aktív dotknutých bánk, aby sa umožnila konverzia vkladov na akcie v BoC.

188    Po druhé, z písomnosti Rady uvádzaných pred Všeobecným súdom vyplýva, že rozhodnutie 2013/236 malo mať záväzné právne účinky a že Rada mala v úmysle priznať mu tieto účinky. Rada v tomto smere v prvom rade výslovne uznáva, že prijatím tohto rozhodnutia považovala za potrebné „adresovať Cyperskej republike akt, ktorý má právne záväzné účinky“.

189    Po druhé treba pripomenúť, že rozhodnutie 2013/236 bolo prijaté 25. apríla 2013, teda na jednej strane deň po zasadnutí z 24. apríla 2013, počas ktorého rada guvernérov EMS najmä rozhodla o poskytnutí podpory pre stabilitu Cyperskej republike v podobe NFP a schválila nový návrh memoranda o porozumení, a na druhej strane, deň pred podpisom memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 (pozri body 39 až 41 vyššie).

190    V tomto kontexte, podľa odpovede Rady na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania, sa rozhodnutie 2013/236 radí do „spoločného postupu zavedeného od začatia krízy eurozóny, podľa ktorého sa podmienenosť, na ktorú je viazaná pomoc, ktorá bola predmetom dohody na medzivládnej úrovni medzi prijímajúcim členským štátom a EMS, spája s rozhodnutiami prijatými Radou na základe článku 136 ZFEÚ“ na účely „zabezpečenia súladu a koherencie medzi medzivládnou a únijnou sférou činnosti“.

191    Z vyššie uvedeného vyplýva, že podľa článku 2 ods. 6 písm. b) rozhodnutia 2013/236 Cyperská republika nedisponovala žiadnou mierou voľnej úvahy na účely toho, aby mohla preskúmať konverziu vkladov BoC na akcie.

c)      Záver o zodpovednosti žalovaných za prijatie, zachovanie alebo pokračovanie vo výkone škodlivých opatrení

192    So zreteľom na všetky predchádzajúce úvahy treba dospieť k záveru, že za zachovanie alebo pokračovanie vo výkone škodlivého opatrenia Cyperskou republikou, spočívajúceho v konverzii nepoistených vkladov na akcie BoC je prinajmenšom čiastočne zodpovedná Únia. Všeobecný súd je z tohto dôvodu príslušný rozhodnúť o tejto žalobe v rozsahu, v akom sa týka tohto opatrenia, tak ako vyplýva z článku 2 ods. 6 písm. b) rozhodnutia 2013/236.

193    Naproti tomu bez toho, aby bolo potrebné preskúmať, či Cyperská republika disponovala mierou voľnej úvahy v tomto ohľade sa treba domnievať, že za prijatie, zachovanie a pokračovanie vo výkone ostatných škodlivých aktov nemôžu zodpovedať žalované. Všeobecný súd teda v rámci prejednávanej žaloby nie je príslušný rozhodnúť v tejto veci.

2.      O vzniku zodpovednosti Únie za niektoré akty a správania žalovaných

194    Tvrdenia žalobcov možno vykladať v tom zmysle, že nezávisle na otázke, či prijatie škodlivých opatrení alebo prípadne ich zachovanie alebo pokračovanie vo výkone možno pripísať žalovaným, niektoré akty a správania žalovaných, ktoré sú späté s poskytnutím NFP, viedli k vzniku zodpovednosti Únie. Ide po prvé o akty a správania, ktorými boli škodlivé nariadenia podľa žalobcov „schválené Komisiou, ECB, euroskupinou a Radou“, po druhé o správania Komisie a ECB týkajúce sa memoranda o porozumení z 26. apríla 2013, po tretie o oznámenie, zo strany žalovaných a najmä euroskupiny, konkrétnych ubezpečení o neprijatí škodlivých opatrení a po štvrté, o jednotlivé rozhodnutia prijaté ECB v súvislosti s ELA, ktorá bola poskytnutá Laïki.

195    Je potrebné určiť, v súvislosti s každým z týchto aktov alebo správaní, či môžu viesť k vzniku zodpovednosti Únie.

196    Po prvé, pokiaľ ide o údajné schválenie škodlivých nariadení žalovanými (pozri bod 194 vyššie), treba konštatovať, že žalobcovia presne neopisujú akty alebo správania, o ktoré ide, ale iba odkazujú na „podmienenosť, ktorú žalované inštitúcie potvrdili a schválili daním ich súhlasu s poskytnutím finančnej pomoci“. Zo štruktúry ich argumentácie je však možné vyvodiť, že sa tým zamerali predovšetkým na dohľad Komisie a ECB nad výkonom škodlivých opatrení podľa článku 13 ods. 7 zmluvy o EMS, ďalej na dohľad nad programom makroekonomických úprav podľa článku 1 ods. 2 rozhodnutia 2013/236 a napokon na vyhlásenia euroskupiny z 12. apríla a 13. mája 2013. Žalobcovia sa na podporu tejto argumentácie opierajú o rozsudok zo 14. júla 1967, Kampffmeyer a i./Komisia (5/66, 7/66, 13/66 až 16/66 a 18/66 až 24/66, neuverejnený, EU:C:1967:31, s. 317), z ktorého vyplýva, že zodpovednosť Únie môže vzniknúť schválením, zo strany inštitúcií Únie, aktov, ktoré spôsobili škodu žalobcovi.

197    Všeobecný súd v tomto ohľade predovšetkým uvádza, že monitorovanie, zo strany Komisie a ECB, vykonávania škodlivých opatrení podľa článku 13 ods. 7 zmluvy o EMS bude preskúmané s ostatnými správaniami týchto inštitúcií, súvisiacimi s memorandom o porozumení z 26. apríla 2013 (pozri body 201 až 204 nižšie).

198    Treba tiež uviesť, že monitorovanie, zo strany Komisie a ECB, plnenia programu makroekonomických úprav podľa článku 1 ods. 2 rozhodnutia 2013/236, patrí do právomoci, ktorú inštitúciám Únie priznalo právo Únie a môže preto viesť k vzniku zodpovednosti Únie.

199    Napokon, pokiaľ ide o vyhlásenia euroskupiny z 12. apríla a 13. mája 2013, treba pripomenúť, že ako bolo uvedené v bode 113 vyššie, článok 1 Protokolu č. 14 z 26. októbra 2012 o euroskupine stanovuje, že euroskupina sa stretáva „na prediskutovanie otázok týkajúcich sa osobitných povinností, ktoré majú [ministri, ktorú ju tvoria] spoločné v súvislosti s jednotnou menou“. Tieto otázky patria podľa článku 119 ods. 2 ZFEÚ pod činnosti Únie zamerané na splnenie cieľov vymedzených v článku 3 ZEÚ, medzi ktorými sa nachádza vytvorenie hospodárskej a menovej únie, ktorej menou je euro.

200    Euroskupina sa vo svojich vyhláseniach z 12. apríla a 13. mája 2013 uspokojila s veľmi stručným opisom a uvítaním niektorých opatrení prijatých cyperskými orgánmi, ako aj s vyjadrením názoru, podľa ktorého tieto opatrenia boli spôsobilé prispieť najmä k obmedzeniu finančných ťažkostí, ktorým čelila Cyperská republika (pozri bod 170 vyššie). S ohľadom na odôvodnenia pripomenuté v bode 199 vyššie sa však nemožno domnievať, že vyjadrenie tohto názoru euroskupinou nepatrí do právomocí, ktoré jej priznáva právo Únie. Na základe toho môže viesť k vzniku zodpovednosti Únie.

201    Po druhé, žalobcovia uvádzajú viacero správaní Komisie a ECB týkajúcich sa memoranda o porozumení z 26. apríla 2013, a síce rokovanie a podpísanie memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 Komisiou a monitorovanie uplatňovania škodlivých opatrení ECB a Komisiou podľa článku 13 ods. 7 zmluvy o EMS. V tomto ohľade treba uviesť, že úlohy zverené Komisii a ECB zmluvou o EMS neskresľujú právomoci, ktoré Zmluva o EÚ a Zmluva o FEÚ priznávajú týmto inštitúciám. Pokiaľ ide konkrétne o Komisiu, článok 13 ods. 3 a 4 zmluvy o EMS jej ukladajú povinnosť dohliadať na súlad memoránd o porozumení uzatvorených zo strany EMS s právmo Únie, na základe čoho si zachováva, v rámci zmluvy o EMS, svoju úlohu strážkyne zmlúv, ako vyplýva z článku 17 ods. 1 ZEÚ, podľa ktorého „podporuje všeobecný záujem Únie“ a „dohliada na uplatňovanie práva Únie“. Je teda povinná nepodpísať memorandum o porozumení, ak má pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s právom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, body 56 až 59).

202    Na základe toho je žalujúca strana oprávnená vytýkať Komisii protiprávne správania súvisiace s prijatím memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 v mene EMS v rámci žaloby o náhradu škody (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, bod 55).

203    Na rozdiel od tvrdení ECB, z rozsudku z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB (C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701) nemožno vyvodiť, že nezákonné správania Komisie súvisiace s prijatím memoranda o porozumení sú jedinými správaniami inštitúcie Únie v rámci zmluvy o EMS, ktoré môžu viesť k vzniku mimozluvnej zodpovednosti Únie. Súdny dvor v tomto rozsudku predovšetkým rozhodol, že právna povaha aktov EMS, ktoré zaväzujú iba EMS a nie sú súčasťou právneho poriadku Únie, nemôže tvoriť prekážku tomu, aby sa Komisii a ECB vytýkalo nezákonné správanie prípadne spojené s prijatím memoranda o porozumení v mene EMS, v rámci žaloby o mimozluvnej zodpovednosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, body 53 až 55). Hoci je pravda, že článok 17 ods. 1 ZEÚ a článok 13 ods. 3 a 4 zmluvy o EMS ukladajú Komisii povinnosti, ktoré sa nevzťahujú na ECB (pozri bod 201 vyššie), platí, že ECB prostredníctvom svojich funkcií v rámci zmluvy o EMS podporuje všeobecné hospodárske politiky v Únii v súlade s článkom 282 ods. 2 ZFEÚ (rozsudok z 27. novembra 2012, Pringle, C‑370/12, EU:C:2012:756, bod 165). Napokon treba zdôrazniť, že podobne ako Komisia, ECB je povinná dodržiavať Chartu základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), keď koná mimo právneho rámca Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB (C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, bod 67). Vyplýva z toho, že ECB a Komisii možno vytýkať nezákonné správania spojené s monitorovaním uplatňovania škodlivých opatrení v rámci žaloby o náhradu škody.

204    Rokovanie a podpísanie memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 Komisiou, ako aj monitorovanie uplatňovania škodlivých opatrení zo strany ECB a Komisie podľa článku 13 ods. 7 zmluvy o EMS môžu teda viesť k vzniku zodpovednosti Únie.

205    Po tretie, pokiaľ ide o oznámenie zo strany žalovaných a najmä euroskupiny konkrétnych ubezpečení o neprijatí škodlivých opatrení, treba uviesť, že zásada ochrany legitímnej dôvery je všeobecnou právnou zásadou Únie vyššej úrovne, sledujúcou ochranu jednotlivcov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. mája 1992, Mülder a i./Rada a Komisia, C‑104/89 a C‑37/90, EU:C:1992:217, bod 15), ktorej porušenie zo strany inštitúcie Únie môže viesť k vzniku zodpovednosti Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júna 1990, Sofrimport/Komisia, C‑152/88, EU:C:1990:259, bod 26).

206    Na základe toho oznámenie zo strany žalovaných, najmä euroskupiny, konkrétnych ubezpečení v súvislosti s neprijatím škodlivých opatrení môže viesť k vzniku zodpovednosti Únie.

207    Po štvrté, rozhodnutia prijaté zo strany ECB v súvislosti s ELA sú aktami prijatými inštitúciou Únie pri výkone právomoci, ktorú jej priznalo právo Únie a môžu preto viesť k vzniku zodpovednosti Únie.

3.      Záver o právomoci Všeobecného súdu

208    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy sa treba domnievať, že Všeobecný súd má právomoc rozhodnúť o tejto žalobe v rozsahu, v akom sa týka po prvé údajného schválenia škodlivých nariadení žalovanými, po druhé povinnosti zachovať alebo nepretržite vykonávať konverziu nepoistených vkladov BoC na akcie, tak ako vyplýva z článku 2 ods. 6 písm. b) rozhodnutia 2013/236, po tretie rokovania a podpísania memoranda o porozumení Komisiou z 26. apríla 2013, po štvrté, monitorovania, zo strany Komisie a ECB, uplatňovania škodlivých opatrení podľa článku 13 ods. 7 zmluvy o EMS, po piate údajného oznámenia konkrétnych ubezpečení žalovanými a najmä euroskupinou, že škodlivé opatrenia nebudú prijaté a po šieste, rozhodnutí prijatými ECB v súvislosti s ELA.

B.      O prípustnosti

209    Rada, Komisia a ECB tvrdia, že predmetná žaloba je v celom rozsahu alebo čiastočne neprípustná. Ich argumentácia sa týka na jednej strane dodržania uplatniteľných formálnych požiadaviek (pozri body 210 až 234 nižšie) a na druhej strane nedostatku vyčerpania vnútroštátnych opravných prostriedkov (pozri body 235 až 242 nižšie).

1.      O dodržaní formálnych požiadaviek

210    Rada a ECB uvádzajú, že žaloba nie je v súlade s uplatniteľnými formálnymi požiadavkami. ECB po prvé uvádza, že žaloba nespĺňa požiadavky stanovené v článku 44 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991. Žalobcovia predovšetkým nepreukázali existenciu akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi údajne protiprávnym správaním vytýkaným žalovaným a uvádzanou škodou. Žalobcovia konkrétne nevysvetlili, ako ECB mohla byť, vzhľadom na jej čisto konzultatívnu úlohu pokiaľ ide o prijatie škodlivých opatrení, zodpovedná za uvádzanú škodu. Žalobcovia ďalej nedostatočne opísali škodu, ktorú údajne utrpeli, keďže nepreukázali, že by prišli o menšiu časť svojich vkladov, ak by boli dotknuté banky dané do likvidácie namiesto toho, že sa stali predmetom škodlivých opatrení. Napokon, právne tvrdenia žalobcov sú tak slabé, že uvádzaná protiprávnosť opatrení prijatých ECB je nedostatočne podložená.

211    Po druhé, Rada tvrdí, že návrh nespĺňa požiadavky článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 v rozsahu, v akom sa týka rozhodnutia 2013/236. Návrh totiž neumožňuje dostatočne presne určiť nezákonnosť, ktorou je podľa žalobcov toto rozhodnutie postihnuté, ani dôvody, na základe ktorých sa domnievajú, že medzi touto nezákonnosťou a škodou, ktorú údajne utrpeli, existuje príčinná súvislosť, ani presný rozsah účasti Rady na vzniku tejto škody. Rada na základe toho dospela k záveru, že žaloba je neprípustná v rozsahu, v akom sa týka uvedeného rozhodnutia.

212    Žalobcovia navrhujú zamietnuť tieto dôvody neprípustnosti.

213    Po prvé uvádzajú, že žaloba preukazuje priamu príčinnú súvislosť medzi nezákonným správaním žalovaných inštitúcií a škodou, ktorú utrpeli. Pokiaľ ide konkrétne o tvrdenie ECB týkajúce sa opisu škody, žalobcovia sa domnievajú, že sa týka veci samej a nie prípustnosti žaloby.

214    Po druhé uvádzajú, že vysvetlili dôvody, na základe ktorých je rozhodnutie 2013/236, ktoré zahŕňa podmienky NFP v práve Únie, nezákonné a spôsobilo uvádzanú škodu.

215    V tomto smere treba pripomenúť, že podľa článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 musí každý návrh obsahovať predmet konania, návrhy rozhodnutia a zhrnutie dôvodov, na ktorých je návrh založený. Toto uvedenie musí byť dostatočne jasné a presné, aby umožnilo žalovanému pripraviť si obranu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe, a to prípadne bez ďalších podporných informácií. Na zabezpečenie právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je na to, aby bola žaloba prípustná, potrebné, aby všetky podstatné skutkové a právne skutočnosti, na ktorých sa zakladá, hoci len stručne, ale ucelene a zrozumiteľne, vyplývali z textu samotnej žaloby (uznesenie z 28. apríla 1993, De Hoe/Komisia, T‑85/92, EU:T:1993:39, bod 20 a rozsudok z 15. júna 1999, Ismeri Europa/Dvor audítorov, T‑277/97, EU:T:1999:124, bod 29).

216    Na splnenie týchto požiadaviek musí žaloba o náhradu škody údajne spôsobenej inštitúciou, orgánom, úradom alebo agentúrou Únie alebo jedným z ich zamestnancov konajúcim pri výkone svojich funkcií obsahovať skutočnosti, ktoré umožňujú identifikovať konanie, ktoré žalujúca strana vytýka žalovanej strane, dôvody, pre ktoré sa žalujúca strana domnieva, že existuje príčinná súvislosť medzi týmto konaním a škodou, ktorú ako tvrdí, utrpela, ako aj povahu a rozsah tejto škody (rozsudky z 18. septembra 1996, Asia Motor France a i./Komisia, T‑387/94, EU:T:1996:120, bod 107 a z 29. januára 1998, Dubois a Fils/Rada a Komisia, T‑113/96, EU:T:1998:11, bod 30).

217    Pred preskúmaním tvrdení účastníkov konania uvedených v bodoch 210 až 214 vyššie s ohľadom na túto judikatúru a aj za predpokladu, že by bolo možné domnievať sa, že tvrdenia žalobcov o záchrane akcionárov Laïki pomocou vnútorných zdrojov sa týkajú aktov alebo správaní, o ktorých má Všeobecný súd právomoc rozhodovať, treba uviesť, že tieto tvrdenia sú príliš nepresné na to, aby ich Všeobecný súd mohol posúdiť. Žalobcovia sa totiž v podstate uspokojili s tvrdením, že akcie Laïki boli v nadväznosti na škodlivé opatrenia „zrušené“ bez finančnej náhrady, alebo že ich ekonomická hodnota „úplne zanikla“.

218    Z dokumentov v spise však vyplýva, a najmä zo skutočností uvedených v bodoch 30 až 36 vyššie, že škodlivé nariadenia nestanovujú, že akcie Laïki sú predmetom akejkoľvek záchrany pomocou vnútorných zdrojov. Za týchto podmienok argumentácia žalobcov neumožňuje pochopiť ako žalované mohli, poskytnutím ich podpory škodlivým opatreniam, ktoré sa nachádzajú v škodlivých nariadeniach, prispieť k vzniku škody, ktorej obeťami boli akcionári Laïki. Vyplýva z toho, v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 215 a 216 vyššie, že predmetná žaloba je zjavne neprípustná v rozsahu, v akom sa týka náhrady škody, ktorú utrpeli žalobcovia v dôsledku údajného zrušenia akcií Laïki.

219    Po tomto spresnení treba overiť, či je predmetná žaloba v súlade s formálnymi požiadavkami opísanými v bodoch 215 a 216 vyššie v rozsahu, v akom sa týka aktov a správaní, voči ktorým má Všeobecný súd právomoc, a síce po prvé údajného schválenia škodlivých nariadení žalovanými, po druhé povinnosti zachovať alebo pokračovať vo výkone konverzie nezaručených vkladov BoC na akcie ako vyplýva z článku 2 ods. 6 písm. b) rozhodnutia 2013/236, po tretie rokovania a podpisu memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 Komisiou, po štvrté monitorovania, zo strany Komisie a ECB, uplatňovania škodlivých opatrení podľa článku 13 ods. 7 zmluvy o EMS, po piate uvádzaného oznámenia konkrétnych ubezpečení žalovanými a najmä euroskupinou, že škodlivé opatrenia nebudú prijaté a po šieste, rozhodnutí prijatých ECB v súvislosti s ELA.

220    Po prvé, pokiaľ ide o údajné schválenie škodlivých nariadení žalovanými, treba uviesť, že na účely preukázania príčinnej súvislosti medzi monitorovaním programu makroekonomickej úpravy podľa článku 1 ods. 2 rozhodnutia 2013/236 a vyhláseniami euroskupiny z 12. apríla a 13. mája 2013 na jednej strane a uvádzanou škodou na strane druhej, sa žalobcovia uspokojili s uvedením rozsudku zo 14. júla 1967, Kampffmeyer a i./Komisia (5/66, 7/66, 13/66 až 16/66 a 18/66 až 24/66, neuverejnený, EU:C:1967:31, s. 317), z ktorého vyplýva, že zodpovednosť Únie môže vzniknúť z dôvodu, že inštitúcie Únie schválili akty, ktoré spôsobili škodu žalujúcemu.

221    V tomto ohľade treba konštatovať, že euroskupina, ktorá nemá právomoc prijímať záväzné rozhodnutia, vo svojich vyhláseniach z 12. apríla a 13. mája 2013 iba veľmi stručne opísala a súhlasila s niektorými opatreniami prijatými cyperskými orgánmi, ako aj vyjadrila názor, podľa ktorého tieto opatrenia boli predovšetkým spôsobilé prispieť k obmedzeniu finančných ťažkostí, ktorým čelila Cyperská republika (pozri bod 170 vyššie). Euroskupina týmito vyhláseniami teda vyjadrila voči Cyperskej republike názor bez záväzného charakteru, ktorý nezaväzoval príslušné vnútroštátne orgány.

222    Pokiaľ ide o monitorovanie zo strany Komisie a ECB vykonávania programu makroekonomickej úpravy, treba pripomenúť, že článok 1 ods. 2 rozhodnutia 2013/236 najmä stanovuje, že Komisia v spolupráci s ECB a prípadne MMF monitoruje pokrok Cyperskej republiky dosiahnutý pri plnení jej programu. Článok 1 ods. 3 tohto rozhodnutia stanovuje, že Komisia predovšetkým v spolupráci s ECB a prípadne s MMF preskúmava s cyperskými orgánmi všetky zmeny a aktualizácie programu, ktoré môžu byť potrebné, ďalej priebežne poskytuje poradenstvo a usmernenia v oblasti fiškálnych reforiem, reforiem finančného trhu a štrukturálnych reforiem a napokon v pravidelných intervaloch posudzuje hospodársky vplyv programu a odporúča potrebné opravy s cieľom posilniť rast a vytváranie pracovných miest, zabezpečiť potrebnú fiškálnu konsolidáciu a minimalizovať škodlivé sociálne vplyvy. Žiadna z týchto povinností Komisie ako taká nezahŕňa rozhodovaciu právomoc alebo záväzok. Každé schválenie, ktoré mohla vydať Komisia v rámci výkonu svojich povinností podľa článku 1 ods. 2 rozhodnutia 2013/236, by teda nemalo záväzný charakter a teda nezaväzovalo by cyperské orgány.

223    Vyplýva z toho, že Cyperská republika, ktorá nemala povinnosť prijať škodlivé opatrenia (pozri body 105 až 155 vyššie), nebola ani povinná požiadať Komisiu, ECB alebo euroskupinu o povolenie prijať ich. Ako vyplýva z bodov 221 a 222 vyššie, Komisia, ECB a euroskupina v každom prípade nedali cyperským orgánom žiadne takéto povolenie prostredníctvom aktov alebo správaní uvedených v týchto bodoch.

224    Naopak, Súdny dvor v rozsudku zo 14. júla 1967, Kampffmeyer a i./Komisia (5/66, 7/66, 13/66 až 16/66 a 18/66 až 24/66, neuverejnený, EU:C:1967:31, s. 317) rozhodol, že zodpovednosť Európskeho spoločenstva vznikla na základe skutočnosti, že Komisia nesprávne povolila Spolkovej republike Nemecko prijať určité ochranné opatrenia v oblasti poľnohospodárstva. V danej veci bolo povolenie zo strany Komisie nevyhnutnou podmienkou prijatia týchto opatrení. Správaním zakladajúcim vznik zodpovednosti Spoločenstva nebolo teda jednoduché schválenie, jednou z jeho inštitúcií, opatrení prijatých členským štátom, ale povolenie týchto opatrení, bez ktorého by tieto opatrenia nemohli byť vykonané.

225    Z tohto dôvodu samotný odkaz na rozsudok zo 14. júla 1967, Kampffmeyer a i./Komisia (5/66, 7/66, 13/66 až 16/66 a 18/66 až 24/66, neuverejnený, EU:C:1967:31, s. 317) neumožňuje pochopiť, ako mohlo schválenie prijatia škodlivých opatrení vyvolať majetkovú stratu, ktorú uvádzajú žalobcovia.

226    Vyplýva z toho, že predmetná žaloba je neprípustná v rozsahu, v akom sa týka údajného schválenia prijatia škodlivých nariadení žalovanými.

227    Po druhé, pokiaľ ide o povinnosť zachovať alebo pokračovať vo výkone konverzie nepoistených vkladov BoC na akcie, tak ako vyplýva z článku 2 ods. 6 písm. b) rozhodnutia 2013/236, treba uviesť, že žalobcovia určili dostatočne presne na jednej strane správanie, ktoré vytýkajú Rade, a síce, že týmto rozhodnutím „schválila a začlenila do práva Únie“ údajne nezákonné podmienky poskytnutia NFP a na druhej strane charakter a rozsah uvádzanej škody, ktoré sú podrobne opísané v návrhu na začatie konania a v jeho prílohe. Ako vyplýva z bodu 159 vyššie, žalobcovia tiež dostatočne presne vysvetľujú príčinnú súvislosť, ktorá podľa nich existuje medzi správaním Rady, ktorého nezákonnosť namietajú a uvádzanou škodou.

228    Po tretie, pokiaľ ide o podpis memoranda o porozumení z 26. apríla 2013, tvrdenia žalobcov je možné vysvetliť v tom zmysle, že sa domnievajú, že ak by Komisia nesúhlasila podpísať memorandum o porozumení z 26. apríla 2013, EMS a Cyperská republika by sa nemohli dohodnúť na tom, že zachovanie alebo pokračovanie vo výkone škodlivých opatrení zavedených 29. marca 2013 a prijatie škodlivých opatrení zavedených 30. júla 2013 zmenami v škodlivých nariadeniach, uvedených v bodoch 33 a 34 vyššie, bolo nevyhnutnou podmienkou na poskytnutie NFP.

229    Rozhodnutie podpísať memorandum o porozumení z 26. apríla 2013 je teda, prinajmenšom čiastočne, dôvodom uvádzanej škody. Žalobcovia v tomto ohľade určili dôvody, na základe ktorých sa domnievajú, že existuje príčinná súvislosť medzi správaním pozostávajúcim z podpísania memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 na jednej strane a uvádzanou škodou na strane druhej.

230    Naproti tomu, tvrdenia žalobcov týkajúce sa rokovania o memorande o porozumení z 26. apríla 2013 nie sú predmetom žiadneho osobitného a dôkladného rozpracovania v častiach ich písomností týkajúcich sa právnej argumentácie. Predovšetkým, nič v týchto písomnostiach neumožňuje určiť dôvody, na základe ktorých sa žalobcovia domnievajú, že správanie Komisie alebo ECB v rámci rokovania o memorande o porozumení z 26. apríla 2013 prispelo k vzniku uvádzanej škody.

231    Po štvrté, pokiaľ ide o monitorovanie, zo strany Komisie a ECB, uplatňovania škodlivých opatrení podľa článku 13 ods. 7 zmluvy o EMS, odôvodnenia uvedené v bodoch 228 a 229 vyššie sa uplatňujú mutatis mutandis.

232    Po piate, oznámenie, zo strany žalovaných a najmä euroskupiny, konkrétnych ubezpečení o neprijatí škodlivých opatrení vyvolalo v žalobcoch podľa ich tvrdení legitímnu dôveru, ktorá bola porušená pri prijatí týchto opatrení. Žalobcovia týmto dostatočne presne určili nezákonnosť, ktorú vyčítajú žalovaným a dôvody, na základe ktorých sa domnievajú, že existuje príčinná súvislosť medzi týmto správaním a uvádzanou škodou.

233    Po šieste, žalobcovia uvádzajú, že rozhodnutia prijaté zo strany ECB v súvislosti s ELA prispeli k porušeniu zásady ochrany legitímnej dôvery a práva vlastniť majetok, ako aj k zhoršeniu hospodárskych ťažkostí Laïki a tým k škode, ktorú utrpeli. Určili teda s dostatočnou presnosťou nezákonnosť, ktorou sú podľa nich postihnuté tieto rozhodnutia a dôvody, na základe ktorých sa domnievajú, že existuje príčinná súvislosť medzi týmto správaním a uvádzanou škodou.

234    Vyplýva z toho, že predmetná žaloba je v súlade s formálnymi požiadavkami v rozsahu, v akom sa týka po prvé povinnosti zachovania alebo výkonu konverzie nepoistených vkladov BoC na akcie, tak ako vyplýva z článku 2 ods. 6 písm. b) rozhodnutia 2013/236, po druhé podpisu memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 Komisiou, po tretie monitorovania, zo strany Komisie a ECB, uplatňovania škodlivých opatrení podľa článku 13 ods. 7 zmluvy o EMS, po štvrté uvádzaného oznámenia konkrétnych ubezpečení žalovanými a najmä euroskupinou, že škodlivé opatrenia nebudú prijaté a po piate, rozhodnutí prijatých ECB v súvislosti s ELA.

2.      O údajnom nedostatku vyčerpania vnútroštátnych opravných prostriedkov

235    Komisia v rámci svojej argumentácie týkajúcej sa uvádzanej škody v podstate tvrdí, že v rozsahu, v akom bezprostredný dôvod tejto škody spočíva vo vnútroštátnych opatreniach, v akom žiadnu vedľajšiu škodu nemožno pripísať iba Únii a v akom uvádzané protiprávnosti iba nepriamo súvisia s údajnými činnosťami Únie, musia žalobcovia vyčerpať vnútroštátne opravné prostriedky predtým, než súd Únie môže rozhodnúť o ich návrhu na náhradu škody.

236    Žalobcovia odpovedajú, že podľa judikatúry neboli povinní začať konania pred vnútroštátnymi súdmi predtým, než sa obrátia na Všeobecný súd, keďže na jednej strane za škodlivé opatrenia zodpovedá Únia a na druhej strane, keďže tieto súdy im nemohli zaručiť účinnú súdnu ochranu.

237    V rozsahu, v akom argumentáciu Komisie možno vykladať v tom zmysle, že sa týka prípustnosti predmetnej žaloby a nie iba uvádzanej škody, treba túto argumentáciu Komisie zamietnuť.

238    Podľa judikatúry sa žaloba o náhradu škody podľa článku 268 a článku 340 druhého a tretieho odseku ZFEÚ musí posúdiť s ohľadom na celkový systém súdnej ochrany jednotlivcov, a teda jej prípustnosť môže byť v určitých prípadoch podmienená vyčerpaním vnútroštátnych opravných prostriedkov, ktoré sú dostupné na účely dosiahnutia zrušenia rozhodnutia vnútroštátneho orgánu, pokiaľ tieto vnútroštátne opravné prostriedky účinným spôsobom zabezpečujú ochranu práv dotknutých osôb a môžu viesť k dosiahnutiu náhrady uvádzanej škody (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. mája 1989, Roquette frères/Komisia, 20/88, EU:C:1989:221, bod 15 a citovanú judikatúru a z 13. decembra 2006, É. R. a i./Rada a Komisia, T‑138/03, EU:T:2006:390, bod 40).

239    Všeobecný súd v rozsudku z 18. septembra 2014, Holcim (Rumunsko)/Komisia (T‑317/12, EU:T:2014:782, body 73 až 77) spresnil, že neprípustnosť vyplývajúca z nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy sa obmedzuje na možnosť, keď toto nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy znemožňuje súdu Únie identifikovať povahu a rozsah škody nárokovanej pred ním, takže požiadavky článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 tak, ako sú vykladané judikatúrou citovanou v bodoch 215 a 216 vyššie, neboli splnené.

240    V prejednávanej veci však Všeobecný súd vie určiť povahu a rozsah uvádzanej škody, ktorú žalobcovia opísali dostatočne presne vo svojich písomnostiach a v prílohách k nim. Z tohto dôvodu a bez toho, aby bolo potrebné určiť, či akty a správania uvedené v bode 234 vyššie mohli byť predmetom žaloby pred vnútroštátnymi súdmi sa nemožno domnievať, že táto žaloba je neprípustná len z dôvodu, že žalobcovia nevyčerpali vnútroštátne opravné prostriedky.

241    Nanajvýš by za týchto podmienok bolo možné domnievať sa, že podanie žaloby jedným alebo viacerými žalobcami na vnútroštátnom súde, ktorá smeruje k náhrade tej istej škody ako predmetná žaloba, môže mať vplyv na preskúmanie dôvodnosti tejto žaloby. Podľa judikatúry, keď v prvom rade osoba podá dve žaloby smerujúce k náhrade tej istej škody, jednu podanú proti vnútroštátnemu orgánu na vnútroštátnom súde a druhú proti inštitúcii Únie na súde Únie, a v druhom rade existuje riziko, že z dôvodu rozdielneho posúdenia tejto škody dvoma súdmi, na ktorých sa začalo konanie, bude uvedenej osobe poskytnutá buď nedostatočná alebo nadmerná náhrada škody, súd Únie musí predtým, ako rozhodne o škode, počkať, kým vnútroštátny súd rozhodne o žalobe podanej na ňom právoplatným rozhodnutím (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14 júla 1967, Kampffmeyer a i./Komisia, 5/66, 7/66, 13/66 až 16/66 a 18/66 až 24/66, neuverejnený, EU:C:1967:31, s. 344 a z 13. decembra 2006, É. R. a i./Rada a Komisia, T‑138/03, EU:T:2006:390, bod 42). V takomto prípade je súd Únie povinný vyčkať, kým vnútroštátny súd rozhodne predtým, ako sa sám vyjadrí k existencii a rozsahu škody. Naproti tomu môže, dokonca predtým, ako rozhodne vnútroštátny súd, určiť, či konanie vytýkané žalovanej inštitúcii je takej povahy, že by vznikla mimozmluvná zodpovednosť Únie [pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. septembra 2014, Holcim (Rumunsko)/Komisia, T‑317/12, EU:T:2014:782, bod 80].

242    Preto aj keby jeden alebo viacero žalobcov podalo v prejednávanej veci žalobu pred cyperskými súdmi smerujúcu k náhrade tej istej škody ako predmetná žaloba, nič by nebránilo Všeobecnému súdu rozhodnúť o uvádzaných protiprávnostiach ešte predtým, než rozhodnú tieto súdy.

C.      Záver o právomoci Všeobecného súdu a o prípustnosti žaloby

243    Vzhľadom na vyššie uvedené sa treba domnievať, že Všeobecný súd má právomoc rozhodnúť o tejto žalobe a že táto žaloba je prípustná v rozsahu, v akom sa týka po prvé povinnosti zachovať alebo pokračovať vo výkone konverzie nepoistených vkladov v BoC na akcie, tak ako vyplýva z článku 2 ods. 6 písm. b) rozhodnutia 2013/236, po druhé podpísania memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 Komisiou, po tretie monitorovania, zo strany Komisie a ECB, uplatňovania škodlivých opatrení podľa článku 13 ods. 7 zmluvy o EMS, po štvrté uvádzaného oznámenia konkrétnych ubezpečení žalovanými a najmä euroskupinou, že škodlivé opatrenia nebudú prijaté a po piate rozhodnutí prijatých ECB v súvislosti s ELA.

244    Naproti tomu pokiaľ ide o ostatné akty a správania, ktoré žalobcovia vytýkajú žalovaným, treba dospieť k záveru na jednej strane o neprípustnosti žaloby a na druhej strane o nepríslušnosti Všeobecného súdu rozhodnúť o nej. Predmetom vecného preskúmania budú teda iba žalobné dôvody a tvrdenia účastníkov konania, ktoré sa týkajú aktov a správaní uvedených v bode 243 vyššie.

D.      O veci samej

245    Z ustálenej judikatúry uplatniteľnej mutatis mutandis na mimozmluvnú zodpovednosť ECB stanovenú v článku 340 treťom odseku ZFEÚ vyplýva, že vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ je podmienený súčasným splnením podmienok, ktorými sú protiprávnosť konania vytýkaného inštitúcii Únie, existencia škody a existencia príčinnej súvislosti medzi uvádzaným konaním inštitúcie a údajnou škodou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, bod 64 a citovanú judikatúru a zo 7. októbra 2015, Accorinti a i./ECB, T‑79/13, EU:T:2015:756, bod 65). Vzhľadom na to, že tieto tri podmienky musia byť splnené kumulatívne, okolnosť, že jedna z nich nie je splnená stačí na zamietnutie žaloby o náhradu škody (rozsudok z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia, C‑257/98 P, EU:C:1999:402, bod 14).

246    V prejednávanej veci treba začať s preskúmaním toho, či je splnená prvá z týchto podmienok, týkajúca sa protiprávnosti správania vytýkaného žalovaným.

247    V tomto ohľade Súdny dvor už mnohokrát spresnil, že na vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie je potrebné, aby sa preukázalo dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom (pozri rozsudok z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, bod 65 a citovanú judikatúru).

248    Žalobcovia vo svojej žalobe uvádzajú, že žalované konali bez toho, aby zohľadnili záujmy uzatvorenej skupiny pozostávajúcej z majiteľov vkladov alebo akcionárov dotknutých bánk pri závažnom porušení troch pravidiel práva Únie sledujúcich ochranu jednotlivcov, a síce práva vlastniť majetok, zásady ochrany legitímnej dôvery a zásady rovnosti zaobchádzania.

249    Rada a ECB v podstate uvádzajú, že ani akty a správania uvedené v bode 243 vyššie, ani škodlivé opatrenia nepredstavujú porušenie práva Únie.

250    Komisia, domnievajúc sa, že za uvádzanú škodu zodpovedá iba Cyperská republika, sa zdržiava systematickej obhajoby zákonnosti opatrení, ktoré Cyperská republika jednostranne prijala a obmedzila sa v podstate na predloženie pripomienok zameraných na protiprávnosti uvádzané žalobcami.

251    Všeobecný súd postupne preskúma uvádzané porušenia, po prvé práva vlastniť majetok (pozri body 252 až 402 nižšie), po druhé zásady ochrany legitímnej dôvery (pozri body 404 až 439 nižšie) a po tretie zásady rovnosti zaobchádzania (pozri body 440 až 508 nižšie).

1.      O existencii prípadného porušenia práva vlastniť majetok

252    Žalobcovia sa domnievajú, že boli zbavení svojho práva vlastniť majetok k vkladom, ktoré zverili dotknutým bankám, alebo k akciám týchto bánk, ktoré vlastnili, pri porušení článku 17 ods. 1 Charty a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

253    Žalované spochybňujú argumentáciu žalobcov.

254    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že právo vlastniť majetok zaručené článkom 17 ods. 1 Charty nie je absolútnou požiadavkou. Ako vyplýva z článku 52 ods. 1 Charty, jeho výkon môže byť predmetom obmedzení za podmienky, že zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu sledovaným Úniou a nepredstavujú vo vzťahu k sledovanému účelu neprimeraný a neúnosný zásah, ktorým by bola zasiahnutá samotná podstata takto zaručeného práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, body 69 a 70 a citovanú judikatúru).

255    V tejto súvislosti z článku 12 zmluvy o EMS vyplýva, že prijatie memoranda o porozumení, akým je memorandum o porozumení z 26. apríla 2013, zodpovedá cieľu všeobecného záujmu sledovanému Úniou, a to cieľu zabezpečiť stabilitu bankového sektora eurozóny ako celku. Finančné služby totiž zohrávajú ústrednú úlohu v hospodárstve Únie. V rozsahu, v akom sú banky, základný zdroj financovania pre podniky, často navzájom prepojené, zlyhanie jednej alebo viacerých bánk sa môže rýchlo rozšíriť aj na ďalšie banky, či už v dotknutom členskom štáte alebo v iných členských štátoch a negatívne účinky sa potom môžu prejaviť aj v ostatných odvetviach hospodárstva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, body 71 a 72 a citovanú judikatúru; rozsudok ESĽP z 10. júla 2012, Grainger a iní v. Spojené kráľovstvo, CE:ECHR:2012:0710DEC003494010, body 39 a 42 a z 21. júla 2016, Mamatas a iní v.Grécko, CE:ECHR:2016:0721JUD 006306614, bod 103).

256    Súdny dvor v rozsudku z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB (C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, body 73 až 75) rozhodol, že vzhľadom na cieľ všeobecného záujmu uvedený v bode 255 vyššie a s prihliadnutím na bezprostredné nebezpečenstvo finančných strát, ktorému by boli vystavení vkladatelia do dotknutých bánk v prípade ich konkurzu, tri zo škodlivých opatrení uvedených v bodoch 31 až 35 vyššie nepredstavujú, tak ako vyplývajú z bodov 1.23 až 1.27 memoranda o porozumení z 26. apríla 2013, neprimeraný a neúnosný zásah ohrozujúci samotnú podstatu práva týchto vkladateľov vlastniť majetok a v dôsledku toho ich nemožno považovať za neopodstatnené obmedzenia tohto práva. Medzi týmito opatreniami sa nachádza, po prvé, prevzatie poistených vkladov v Laïki zo strany BoC a ponechanie nepoistených vkladov v Laïki až do jej likvidácie, po druhé konverzia 37,5 % nepoistených vkladov v BoC na akcie spojené s plnými hlasovacími právami a nárokmi na dividendy a po tretie, dočasné zmrazenie inej časti týchto nepoistených vkladov, pričom bolo spresnené, že ak by musela byť BoC prekapitalizovaná vzhľadom na cieľ dosiahnuť najnižšiu úroveň vlastných zdrojov vo výške 9 % za rizikových podmienok, pristúpi sa k spätnému odkúpeniu akcií, aby bolo možné vyplatiť majiteľov nepoistených vkladov vo výške sumy zodpovedajúcej tomuto prekapitalizovaniu (ďalej len spoločne „prvá séria škodlivých opatrení“).

257    Naproti tomu, Súdny dvor v rozsudku z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB (C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701) preskúmal súlad dvoch ďalších škodlivých opatrení s právom vlastniť majetok. Jedná sa v podstate na jednej strane o opatrenie týkajúce sa predaja gréckych pobočiek, tak ako vyplýva z bodu 1.24 memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 a ktoré je stanovené nariadeniami č. 96 a 97 (pozri bod 31 vyššie) a na druhej strane o opatrenie týkajúce sa zníženia nominálnej hodnoty každej bežnej akcie BoC z jedného eura na jeden centim, ktoré je stanovené nariadením č. 103 a zmenami doň zavedenými 30. júla 2013 a ktoré sa podieľa na rekapitalizácii BoC uvedenej v bode 1.26 memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 (pozri bod 34 vyššie) (ďalej len spoločne „druhá séria škodlivých opatrení“).

258    Všeobecný súd preskúma najprv súlad prvej série škodlivých opatrení (pozri body 259 až 324 nižšie) s právom vlastniť majetok a neskôr súlad druhej série škodlivých opatrení (pozri body 326 až 360 nižšie) s týmto právom. Všeobecný súd potom preskúma tvrdenia založené na porušení článku 14.4 štatútu ECB, práva na riadnu správu vecí verejných a požiadaviek spravodlivosti a koherencie, ktoré žalobcovia uvádzajú na podporu svojej výhrady o porušení práva vlastniť majetok (pozri body 362 až 402 nižšie).

a)      O prvej sérii škodlivých opatrení

259    Žalobcovia v prejednávanej veci nespochybňujú, že ako Súdny dvor rozhodol v rozsudku z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB (C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701) (pozri body 255 až 256 vyššie), cieľ sledovaný prvou sériou škodlivých opatrení má charakter všeobecného záujmu. Žalobcovia však spochybňujú, že by sa v prejednávanej veci mohol uplatniť záver, ku ktorému dospel Súdny dvor v tomto rozsudku, podľa ktorého prvá séria škodlivých opatrení nepredstavuje neprimeraný a neúnosný zásah, ktorým by bola zasiahnutá samotná podstata práva vlastniť majetok majiteľov vkladov v dotknutých bankách a v dôsledku toho ju nemožno považovať za neopodstatnené obmedzenie tohto práva. V tejto súvislosti uvádzajú tri tvrdenia, týkajúce sa, prvé, povahy preskúmania, ktoré vykonal Súdny dvor v tomto rozsudku (pozri body 260 až 262 nižšie), druhé dôkazných prostriedkov uvádzaných žalujúcimi stranami vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok (pozri body 263 až 266 nižšie) a tretie splnenia požiadaviek, podľa ktorých každé obmedzenie práva vlastniť majetok musí byť stanovené zákonom a primerané sledovanému cieľu (pozri body 267 až 324 nižšie).

1)      O povahe skúmania vykonaného Súdnym dvor v rozsudku z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB (C‑8/15 P až C‑10/15 P)

260    Žalobcovia uvádzajú, že Súdny dvor sa v rozsudku z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB (C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701) uspokojil s preskúmaním existencie prípadného porušenia práva vlastniť majetok vkladateľov z hľadiska začlenenia bodov 1.23 až 1.27 do memoranda o porozumení z 26. apríla 2013, ktoré sa týkajú najmä prvej série škodlivých opatrení. Súdny dvor teda nepreskúmal správanie žalovaných, ktorého protiprávnosť je uvádzaná v prejednávanej veci. Toto správanie sa radí do nepretržitého sledu udalostí, ktorý začal intervenciou žalovaných pred podpísaním memoranda o porozumení a pokračoval ich intervenciami po jeho podpise. Body 1.23 až 1.27 memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 však opisovali opatrenia, ktoré boli prijaté pred jeho podpisom a za ktoré zodpovedali žalované.

261    Toto tvrdenie vyplýva z nesprávneho výkladu rozsudku z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB (C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701). Je síce pravda, že Súdny dvor v bode 75 tohto rozsudku uzavrel, že sa nemožno domnievať, že Komisia tým, že povolila prijatie bodov 1.23 až 1.27 memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 prispela k porušeniu práva odvolateľov vlastniť majetok. Súdny dvor však v bodoch 73 a 74 tohto rozsudku na tento účel preskúmal, či prvá séria škodlivých opatrení, ako vyplýva z bodov 1.23 až 1.27 tohto memoranda, ako taká porušila právo odvolateľov vlastniť majetok. Odôvodnenie uvedené v týchto bodoch sa teda týkalo zákonnosti týchto opatrení. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov, podľa ktorého sa inkriminové správanie radí do istého sledu udalostí, toto tvrdenie bolo už zamietnuté v bode 158 vyššie.

262    Prvé tvrdenie žalobcov treba preto zamietnuť.

2)      O dôkazných prostriedkoch predložených odvolateľmi vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB (C‑8/15 P až C‑10/15 P)

263    Žalobcovia uvádzajú, že záver, ku ktorému dospel Súdny dvor v rozsudku z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB (C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701) v súvislosti s existenciou porušenia práva vlastniť majetok, treba vykladať so zreteľom na obmedzené návrhy odvolateľov v danej veci. Je totiž zrejmé, že vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, Všeobecný súd ani Súdny dvor nepreskúmali ani jediný dôkaz smerujúci k preukázaniu porušenia práva vlastniť majetok. V prejednávanej veci však žalobcovia predložili množstvo dôkazných prostriedkov týkajúcich sa okolností, ktoré viedli k prijatiu „vyhlásenia euroskupiny“ a vysvetľujúcich správanie žalovaných pred a po tomto vyhlásení. Tieto dôkazy, ktoré Súdny dvor nepreskúmal v rozsudku z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB (C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701), by mali byť predmetom dôsledného preskúmania v prejednávanej veci na účely určenia, či škodlivé opatrenia predstavujú neprimeraný zásah do práva žalobcov vlastniť majetok a zabezpečenia ich práva na účinnú súdnu ochranu.

264    V tomto ohľade treba uviesť, že dôkazné prostriedky uvádzané žalobcami sa týkajú v prvom rade zodpovednosti žalovaných za škodlivé opatrenia a existencie uvádzanej škody. Tieto dôkazy nie sú ako také spôsobilé preukázať, že závery, ku ktorým dospel Súdny dvor v rozsudku z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB (C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701) v súvislosti s existenciou takéhoto porušenia, nie sú v prejednávanej veci uplatniteľné.

265    Na základe toho treba zamietnuť druhé tvrdenie žalobcov v rozsahu, v akom sa týka dôkazných prostriedkov o vzniku zodpovednosti žalovaných za škodlivé opatrenia a o existencii uvádzanej škody.

266    Pokiaľ by však niektoré dôkazy, na ktoré odkazujú žalobcovia, mohli byť považované za dôkazy smerujúce k preukázaniu toho, že prvá séria škodlivých opatrení je postihnutá porušením práva vlastniť majetok, tieto opatrenia budú, ak to bude potrebné, preskúmané v rámci posúdenia tvrdení žalobcov týkajúcich sa požiadaviek, aby každé obmedzenie práva vlastniť majetok bolo stanovené zákonom a primerané sledovanému cieľu.

3)      O dodržaní požiadaviek, podľa ktorých každé obmedzenie práva vlastniť majetok musí byť stanovené zákonom a primerané sledovanému cieľu

267    Žalobcovia v podstate tvrdia, že prvá séria škodlivých opatrení je postihnutá zjavným porušením ich práva vlastniť majetok, keďže tieto opatrenia neboli stanovené zákonom a boli prijaté bez toho, aby im priznali možnosť vykonávať svoje právo na obhajobu a napriek existencii menej obmedzujúcich opatrení, akým je postupné znižovanie vkladov v závislosti od ich výšky. Žalobcovia už v tomto smere vo svojej žalobe uviedli, že z článku 17 ods. 1 Charty vyplýva, že každé obmedzenie práva vlastniť majetok musí byť stanovené zákonom a súčasne primerané sledovanému cieľu.

268    Všeobecný súd postupne preskúma súlad prvej série škodlivých opatrení s požiadavkami, podľa ktorých každé obmedzenie práva vlastniť majetok musí byť na jednej strane stanovené zákonom a na druhej strane primerané sledovanému cieľu. Všeobecný súd tým vezme do úvahy, že v súlade s bodom 1.27 memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 nepoistené vklady do BoC, ktoré boli zmrazené, mohli byť predmetom konverzie na akcie, k čomu došlo v prejednávanej veci (pozri body 32 a 33 vyššie).

i)      O požiadavke, podľa ktorej každé obmedzenie práva vlastniť majetok musí byť stanovené zákonom

269    Žalobcovia na podporu svojho tvrdenia, že škodlivé opatrenia neboli stanovené zákonom, odkazujú na judikatúru ESĽP týkajúcu sa článku 1 dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), ktorý vyžaduje, aby každé obmedzenie práva vlastniť majetok vychádzalo z jasného, predvídateľného a dostupného právneho rámca.

270    Podľa žalobcov však žiadne pravidlo práva Únie žalovaným neumožňovalo prijať v čase skutkových okolností škodlivé opatrenia, ktoré by neboli v súlade s „požiadavkami právnej istoty, riadnym priebehom konania a predvídateľnosťou“. Škodlivé opatrenia boli prijaté guvernérom CCB na základe diskrečnej právomoci, ktorú mu priznal nepresný zákon nestanovujúci ani jasné konanie o náhradu škody, ani právo na súdnu ochranu, zatiaľ čo na cyperskej úrovni alebo úrovni Únie nebolo stanovené nič o konzultácii s dotknutými stranami alebo o poskytnutí príležitosti akcionárom a majiteľom vkladov v dotknutých bankách vyjadriť svoje stanovisko.

271    Rada a ECB spochybňujú túto argumentáciu žalobcov.

272    Treba pripomenúť, že podľa článku 17 ods. 1 a článku 52 ods. 1 Charty nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Na určenie dosahu tohto práva treba prihliadnuť, so zreteľom na článok 52 ods. 3 Charty, na článok 1 dodatkového protokolu č. 1 k EDĽP (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, EU:C:2008:461, bod 356). Podľa judikatúry ESĽP však výraz „ktoré ustanovuje zákono“ vyžaduje nielen to, aby malo dané opatrenie základ vo vnútroštátnom práve, ale týka sa aj kvality predmetného zákona, vyžadujúc, aby bol prístupný dotknutým osobám a predvídateľný pokiaľ ide o jeho účinky (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP z 13. júla 2010, Kurić a iní v. Slovinsko, CE:ECHR:2010:0713JUD 002682806, bod 363).

273    Treba teda preskúmať, či prvá séria škodlivých opatrení bola prijatá pri absencii jasného, dostupného, predvídateľného legislatívneho rámca stanovujúceho systém náhrady škody a dostatočnú právnu ochranu.

274    V tomto ohľade treba v prvom rade pripomenúť, že škodlivé opatrenia boli prijaté guvernérom CCB podľa zákona z 22. marca 2013, ktorý bol schválený cyperským parlamentom.

275    Je pravda, ako v podstate uvádzajú žalobcovia, že zákon z 22. marca 2013 zveruje CCB veľké právomoci. Táto banka môže predovšetkým reštrukturalizovať dlhy a záväzky inštitúcie, v ktorej sa vykonáva reorganizácia (bod 12 ods. 1 zákona z 22. marca 2013, pozri bod 24 vyššie), vyžadovať, nezávisle od existencie iných legislatívnych a štatutárnych ustanovení, zvýšenie základného imania tejto inštitúcie (bod 8 ods. 1 zákona z 22. marca 2013) a nariadiť predaj niektorých jej činností bez toho, aby bolo potrebné získať súhlas jej správnej rady alebo jej akcionárov (bod 9 ods. 1 zákona z 22. marca 2013). Samotná okolnosť, že opatrenia, ktoré môžu byť prijaté podľa zákona z 22. marca 2013, sú početné alebo majú široký dosah však neznamená, že tento zákon nie je jasný, presný alebo predvídateľný.

276    Po druhé treba konštatovať, že zákon z 22. marca 2013 stanovuje viacero záruk v prospech veriteľov a akcionárov dotknutých bánk. Po prvé, bod 3 ods. 2 písm. a) a b) tohto zákona stanovuje, že akcionári inštitúcie, v ktorej sa vykonáva reorganizácia, budú ako prví znášať každú stratu vyplývajúcu z vykonania opatrení na riešenie krízovej situácie, zatiaľ čo veritelia tejto inštitúcie znášajú tieto straty až po akcionároch. Pokiaľ ide o bod 3 ods. 2 písm. d) tohto zákona, stanovuje, že opatrenia prijaté na základe tohto zákona nemôžu umiestniť týchto veriteľov do menej výhodnej finančnej situácie ako je situácia, v ktorej by sa nachádzali v prípade likvidácie predmetnej inštitúcie. Bod 12 ods. 14 predmetného zákona spreňuje, že v prípade reštrukturalizácie podľa bodu 12 ods. 1 tohto zákona dlhov a záväzkov inštitúcie, v ktorej sa vykonáva reorganizácia, bude dotknutým stranám na úhradu ich pohľadávok vyplatená minimálne suma, ktorú by získali podľa cyperského práva v prípade likvidácie tejto inštitúcie (pozri bod 24 vyššie).

277    Po druhé, aj za predpokladu, že požiadavka, podľa ktorej musí byť každé obmedzenie práva vlastniť majetok stanovené zákonom, vyžaduje, aby konanie o náhradu škody vyplývajúcej z tohto obmedzenia bolo prípadne tiež stanovené zákonom, z bodu 26 ods. 1 zákona z 22. marca 2013 vyplýva, že každá strana, ktorá sa považuje za protiprávne poškodenú vo svojom práve vlastniť majetok opatreniami na riešenie krízových situácií, si ponecháva právo obrátiť sa na príslušný vnútroštátny súd a žiadať o náhradu škody. Bod 26 ods. 2 a 3 tohto zákona spresňuje, že ak sa dotknutá strana domnieva, že jej finančná situácia sa podstatne zhoršila v porovnaní s tou, v ktorej by sa nachádzala, pokiaľ by nebolo prijaté žiadne opatrenie na riešenie krízových situácií a ak by dotknutá banka vstúpila priamo do likvidácie, môže požadovať náhradu škody iba za utrpené straty bez narušenia tejto uzatvorenej operácie alebo každého aktu či opatrenia prijatého na základe tohto zákona.

278    V tejto súvislosti žalobcovia uvádzajú, že v súlade s bodom 26 ods. 3 zákona z 22. marca 2013 uplatnené nároky nemôžu smerovať ani proti orgánu na riešenie krízových situácií, s výhradou prípadov stanovených v bode 29 tohto zákona, ani proti osobe, ktorá má prospech z prevodu činností, tovarov alebo aktív vyplývajúcich z prijatia opatrenia na riešenie krízových situácií. Žalobcovia sa domnievajú, že v nadväznosti na to je ťažko pochopiteľné, proti komu by žaloba mohla byť podaná.

279    V tejto súvislosti treba uviesť, že na otázku, voči komu možno podať žalobu o náhradu škody protiprávne spôsobenej opatrením na riešenie krízovej situácie prijatým podľa zákona z 22. marca 2013, sa vzťahuje cyperské právo. Skutočnosti v spise neumožňujú odpovedať na túto otázku, na ktorú nie je v každom prípade príslušný odpovedať Všeobecný súd v rámci prejednávanej veci. Treba však konštatovať, že ani zo znenia bodu 26 ods. 3 zákona z 22. marca 2013 ani z dokumentov v spise nevyplýva, že podanie návrhu na náhradu škody protiprávne spôsobenej opatrením na riešenie krízovej situácie, prijatým podľa tohto zákona, je v praxi nemožné. Okrem toho, ako priznávajú samotní žalobcovia, bod 29 zákona z 22. marca 2013 stanovuje, že zodpovednosť orgánu na riešenie krízových situácií môže vzniknúť v prípade podvodu, nekonania v dobrej viere alebo hrubej nedbanlivosti.

280    Žalobcovia na druhej strane tvrdia, že bod 22 zákona z 22. marca 2013 najprv stanovuje, že na účely výkonu opatrení na riešenie krízovej situácie musí orgán pre riešenie krízových situácií vykonať posúdenie a potom mu zveruje veľmi širokú mieru voľnej úvahy. Žalobcovia uvádzajú, že v súlade s bodom 22 ods. 7 tohto zákona toto posúdenie nemôže byť predmetom samostatného súdneho skúmania, ale musí byť preskúmané spolu s rozhodnutím prijatým podľa „tohto oddielu“. Podľa žalobcov z toho vyplýva, že strany, ktoré sa domnievajú, že ich finančná situácia sa zhoršila v nadväznosti na opatrenie na riešenie krízovej situácie, musia namietnuť proti posúdeniu, ktoré je uskutočnené v rámci miery voľnej úvahy orgánu pre riešenie krízových situácií. Je však zložité pochopiť, akým spôsobom by toto posúdenie mohlo byť účinne spochybnené, pokiaľ ono samé neodhalí podhodnotenie.

281    V tomto smere stačí uviesť, že nič v bode 22 zákona z 22. marca 2013 neumožňuje dospieť k záveru, že toto posúdenie môže byť záväzné pre vnútroštátny súd, ktorému bol podaný návrh na náhradu škody. Treba sa preto domnievať, že žalobcom sa nepodarilo preukázať, že toto ustanovenie vedie v praxi k tomu, že daný návrh je nemožný alebo neúčinný.

282    Po tretie, nemožno sa domnievať, že škodlivé opatrenia neobsahujú žiadnu záruku umožňujúcu žalobcom vyjadriť svoje stanovisko. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že uplatniteľné postupy musia tiež priznať dotknutej osobe primeranú príležitosť predložiť jej vec príslušným orgánom. Na ubezpečenie sa o dodržaní tejto podmienky, ktorá predstavuje požiadavku zahrnutú v článku 1 protokolu č. 1 k EDĽP, treba vnímať uplatniteľné postupy zo všeobecného pohľadu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, EU:C:2008:461, bod 368 a citovanú judikatúru a rozsudok ESĽP z 20. júla 2004, Bäck v. Fínsko, CE:ECHR:2004:0720JUD 003759897, bod 56). Uvedenú požiadavku tak nemožno vykladať v tom zmysle, že dotknutá osoba musí za každých okolností môcť vyjadriť svoje stanovisko pred príslušnými orgánmi pred prijatím opatrení, ktoré narúšajú jej právo vlastniť majetok (v tomto zmysle pozri rozsudok ESĽP z 19. septembra 2006, Maupas a iní v. Francúzsko, CE:ECHR:2006:0919JUD 001384402, body 20 a 21). To je najmä prípad, keď tak ako v prejednávanej veci predmetné opatrenia nepredstavujú sankciu a radia sa do kontextu osobitnej naliehavosti. V tejto poslednej súvislosti treba totiž uviesť, ako pripomenula ECB na pojednávaní, že išlo o to predísť bezprostrednému riziku krachu dotknutých bánk na účely zachovania stability cyperského finančného systému a tým zabrániť nakazeniu ostatných členských štátov eurozóny. Zavedenie postupu predbežnej konzultácie, v rámci ktorého by tisíce majiteľov vkladov a akcionárov v dotknutých bankách mohli účinne vyjadriť svoje stanovisko v CCB pred prijatím škodlivých nariadení by však nevyhnutne spomalilo uplatnenie opatrení smerujúcich k predchádzaniu tomuto krachu. Uskutočnenie cieľa pozostávajúceho v zachovaní stability cyperského finančného sektora a tým v zabránení nákaze ostatných členských štátov eurozóny by tak bolo vystavené veľkým rizikám (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok ESĽP z 21. júla 2016, Mamatas a i. v Grécko, CE:ECHR:2016:0721JUD 006306614, bod 139).

283    Za týchto okolností však dotknutá osoba musí mať možnosť využiť súdne konanie s požadovanými procesnými zárukami, tak, aby sa vnútroštátnym orgánom umožnilo účinne a spravodlivo rozhodnúť o sporoch týkajúcich sa uvádzaného porušenia práva na vlastníctvo. Ako vyplýva z bodov 277 a 279 až 281 vyššie, to je prípad prejednávanej veci.

284    Po štvrté, ako správne uvádza Komisia, neexistencia harmonizačných opatrení Únie v oblasti záchrany bánk pomocou vnútorných zdrojov v čase skutkových okolností vôbec neznamená, že členské štáty mali zakázané prijať opatrenia na záchranu pomocou vnútorných zdrojov. Z tejto neexistencie zároveň nevyplýva, že inštitúcie Únie mali zakázané poskytnúť svoju podporu pri výkone týchto opatrení cyperskými orgánmi alebo vyžadovať ich zachovanie či pokračovanie v ich výkone.

285    Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobcom sa nepodarilo preukázať, že prvá séria škodlivých opatrení nebola stanovená zákonom.

ii)    O požiadavke, podľa ktorej každé obmedzenie práva vlastniť majetok musí byť primerané sledovanému cieľu

286    Žalobcovia uvádzajú, že prvá séria škodlivých opatrení nie je primeraná sledovanému cieľu, keďže pre nich predstavovala nadmernú záťaž. Na jednej strane museli zaplatiť za chyby, ktoré možno pripísať vláde Cyperskej republiky, absencii skoršieho zásahu inštitúcií Únie a neopatrnosti ECB, ktorej „liberálna politika“ v oblasti ELA podstatným spôsobom prispela k nárastu dlhu Laïki. Na druhej strane, žalované opomenuli vziať do úvahy alternatívne opatrenia menej obmedzujúce právo žalobcov vlastniť majetok.

287    Rada a ECB spochybňujú túto argumentáciu žalobcov.

288    Po prvé treba pripomenúť, že Súdny dvor v rozsudku z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB (C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, body 73 až 75) už výslovne rozhodol o primeranosti cieľa sledovaného prvou sériou škodlivých opatení, pričom dospel k záveru, že tieto opatrenia nepredstavujú neprimeraný a neúnosný zásah ohrozujúci samotnú podstatu práva vlastniť majetok majiteľov vkladov v dotknutých bankách. Žalobcovia pritom nevysvetlili, z akých dôvodov by tento záver nebol uplatniteľný v prejednávanej veci. Treba sa teda domnievať, že sa mutatis mutandis uplatňuje na túto výhradu.

289    Po druhé a v každom prípade, tvrdenia uvádzané žalobcami na podporu ich výhrady týkajúcej sa neprimeranosti prvej série škodlivých opatrení neumožňujú v prejednávanej veci dospieť k inému záveru, než k akému dospel Súdny dvor v rozsudku z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB (C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, body 73 až 75) v tejto súvislosti.

290    V tomto ohľade treba pripomenúť, že obmedzenie práva vlastniť majetok nesmie byť neprimerané. Na jednej strane toto obmedzenie musí zodpovedať sledovanému cieľu všeobecného záujmu a musí byť potrebné a primerané tomuto cieľu. Na druhej strane nesmie zasiahnuť do „základného obsahu“, teda podstaty práva vlastniť majetok (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, EU:C:2008:461, body 355 a 360; z 13. júna 2017, Florescu a i., C‑258/14, EU:C:2017:448, body 53 a 54, a z 27. februára 2014, Ezz a i./Rada, T‑256/11, EU:T:2014:93, bod 200).

291    V prípade, keď sú inštitúcie Únie tak ako v prejednávanej veci vyzvané, aby v zložitom a vyvíjajúcom sa kontexte urobili technické rozhodnutia a uskutočnili odhady a komplexné posúdenia, je potrebné priznať týmto inštitúciám veľkú mieru voľnej úvahy pokiaľ ide o povahu a rozsah opatrení, ktoré tieto inštitúcie podporujú alebo ktorých zachovanie či nepretržité vykonávanie vyžadujú. V tomto kontexte podmienka týkajúca sa protiprávnosti vytýkaného správania vyžaduje, aby bolo preukázané zjavné a závažné prekročenie hraníc právomoci voľnej úvahy zo strany dotknutej inštitúcie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. júla 2014, Nikolaou/Dvor audítorov, C‑220/13 P, EU:C:2014:2057, bod 53 a citovanú judikatúru a zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14, EU:C:2015:400, bod 68).

292    Tvrdenia žalobcov treba preskúmať s ohľadom na tieto zásady. Konkrétnejšie, Všeobecný súd najprv preskúma, či prvá séria škodlivých opatrení môže prispieť k dosiahnutiu sledovaného cieľa (pozri bod 293 až 299 nižšie) a potom jej primeraný charakter potrebný na uskutočnenie tohto cieľa (pozri body 300 až 313 nižšie) a napokon, či nevýhody, ktoré spôsobuje, nie sú neprimerané s ohľadom na tento cieľ (pozri body 317 až 323 nižšie).

–       O schopnosti prvej série škodlivých opatrení prispieť k dosiahnutiu sledovaného cieľa

293    V súlade s judikatúrou treba overiť schopnosť skúmaného obmedzenia práva vlastniť majetok prispieť k dosiahnutiu sledovaného cieľa všeobecného záujmu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2014, Ezz a i./Rada, T‑256/11, EU:T:2014:93, bod 203).

294    V prejednávanej veci treba na jednej strane pripomenúť, že prijatie škodlivých opatrení zodpovedalo situácii, v ktorej by boli dotknuté banky, pokiaľ by neboli rekapitalizované, vystavené riziku hromadných výberov vkladov po plynutí obdobia zatvorenia bánk nariadeného 18. marca 2013, takže by hrozilo, že by museli ukončiť svoje činnosti a boli vystavené neriadenému úpadku. Ako to zdôraznila ECB v odpovedi na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania, následky týchto chýb mohli byť systémovej povahy, ohrozujúc Cyperskú republiku úverovým zlyhaním s rizikom jeho rýchleho rozšírenia sa na ďalšie, najmä cyperské banky. Dôvera majiteľov vkladov v týchto bankách a solventnosť Cyperskej republiky, garant niektorých dlhov Laïki, by tým boli zasiahnuté a stabilita celého cyperského finančného systému by bola ohrozená. Ako uviedli Komisia a ECB, riziko nákazy ďalších členských štátov, či dokonca celého bankového systému eurozóny by tak nemohlo byť vylúčené.

295    Vzhľadom na skutočnosti v spise nemožno vylúčiť, že táto analýza cyperskej hospodárskej a finančnej situácie a Únie bola v čase prijatia škodlivých opatrení poznačená zjavne nesprávnym posúdením. V tejto súvislosti treba konštatovať, že tvrdenia žalobcov, podľa ktorých z dôvodu obmedzenej veľkosti cyperského hospodárstva by mal jeho úpadok iba obmedzený dosah na eurozónu, nie sú nijako podložené. Tieto tvrdenia navyše neberú do úvahy veľkosť cyperského finančného sektora, ktorý v čase skutkových okolností predstavoval osemnásobok cyperského HDP, ako aj riziko nákazy ostatných členských štátov.

296    Podľa bodu 1.26 memoranda o porozumení z 26. apríla 2013, cieľom konverzie 37,5 % nepoistených vkladov BoC bolo dosiahnuť „po skončení programu prahové hodnoty pomeru vlastných zdrojov… vo výške 9 % za nepriaznivých podmienok záťažového testu“. Podľa znenia bodu 1.27 tohto memoranda o porozumení predmetom dodatočných konverzií vkladov, ako sú tie uvedené v bode 33 vyššie, bolo zabezpečiť, aby tento cieľ mohol byť dosiahnutý na konci programu. Na základe toho nebolo za okolností opísaných v bode 294 vyššie zjavne neprimerané domnievať sa, že tieto opatrenia boli schopné stabilizovať finančný systém a umožniť najmä, ako vyplýva z bodu 1.26 memoranda o porozumení z 26. apríla 2013, „obnovenie dôvery a normalizáciu podmienok financovania“.

297    Pokiaľ ide o škodlivé opatrenie, ktorým mala BoC prevziať poistené vklady Laïki, zatiaľ čo jej nepoistené vklady boli ponechané v pôvodnom subjekte, čakajúc na jeho likvidáciu, jeho cieľom bolo, ako vyplýva z tlačovej správy CCB z 26. marca 2013, umožniť rozdelenie Laïki na dobrú a zlú banku. Za okolností opísaných v bode 294 vyššie nebolo preto zjavne neprimerané domnievať sa, že toto opatrenie bolo spôsobilé stabilizovať finančný systém tým, že zabráni neriadenému úpadku Laïki.

298    Na druhej strane treba zdôrazniť, že nadmerná veľkosť cyperského finančného sektora sa nachádzala medzi hlavnými dôvodmi bankovej krízy. Ako vyplýva z úvodu správy MMF z mája 2013, významné vnútorné a externé nerovnováhy, ktoré narušili cyperské hospodárstvo ešte pred finančnou krízou, boli zhoršené slabým finančným sektorom neprimeranej veľkosti. Tento sektor, veľmi vystavený Grécku, predstavoval, ako už bolo uvedené (pozri bod 295 vyššie), viac než 800 % cyperského HDP.

299    Prvá séria škodlivých opatrení však zahŕňa najmä uplatnenie odpisu z nepoistených vkladov BoC a mala tak umožniť redukciu cyperského finančného sektora. Za okolností opísaných v bode 298 vyššie preto nebolo zjavne neprimerané domnievať sa, že tento odpis prispeje k zabezpečeniu stability bankového systému eurozóny.

–       O primeranosti a potrebe prvej série škodlivých opatrení

300    V súlade s judikatúrou treba overiť, či skúmané obmedzenie práva vlastniť majetok presahuje hranice toho, čo je vhodné a potrebné na dosiahnutie cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou. Predovšetkým, pokiaľ existuje možnosť výberu z niekoľkých vhodných opatrení, treba zvoliť najmenej obmedzujúce (pozri rozsudok z 27. februára 2014, Ezz a i./Rada, T‑256/11, EU:T:2014:93, bod 205 a citovanú judikatúru).

301    Po prvé, žalobcovia v prejednávanej veci v podstate uvádzajú, že neboli zohľadnené alternatívy, ktoré by menej obmedzili ich právo vlastniť majetok než prvá séria škodlivých opatrení. Podľa žalobcov bolo možné zachrániť hospodárstvo Cyperskej republiky, aj keby im bolo uložené menšie zaťaženie než to, ktoré znášali. Po druhé, žalobcovia tvrdia, že sa na nich uplatnilo vyvlastnenie, pričom z tohto titulu nedostali žiadnu náhradu škody, ktorá by sa mohla považovať za primeranú v zmysle článku 17 ods. 1 Charty.

302    Po prvé, pokiaľ ide o zohľadnenie menej obmedzujúcich alternatív, z dokumentov v spise vyplýva, že ako relevantne uvádza Rada, každý iný prístup než ten, ktorý bol napokon prijatý, bol buď nerealizovateľný alebo by neumožnil dosiahnuť požadované ciele. Predovšetkým treba pripomenúť, že cyperské orgány prijali škodlivé opatrenia až po tom, ako cyperský parlament zamietol opatrenie, ktoré by bolo menej obmedzujúce voči záujmom žalobcov než prvá séria škodlivých opatrení, a síce zavedenie dane zo všetkých bankových vkladov na Cypre (pozri bod 22 vyššie).

303    Podľa správy MMF z mája 2013 prevzatie nákladov rekapitalizácie dotknutých bánk rozpočtom Cyperskej republiky viedlo k nárastu cyperského verejného dlhu až do neúnosnej miery. Z bodu 11 tejto správy totiž vyplýva, že v prípade injekcie verejného kapitálu v prospech dotknutých bánk by tento dlh dosiahol hranicu blížiacu sa 150 % cyperského HDP a hrozil by jeho ďalší nárast. Podľa MMF by tým boli postihnutí cyperskí daňovníci, zatiaľ čo veľkosť bankového sektora, ktorá patrí medzi hlavné dôvody krízy (pozri bod 298 vyššie), by ostala nadmerná a ďalej by ohrozovala Cyperskú republiku.

304    Napokon, z bodu 11 správy uvedenej v bode 303 vyššie vyplýva, že prístupy nevytvárajúce zadlženosť, ako sú priama rekapitalizácia doknutých bánk z EMS alebo ich jednoduchý predaj, neboli možné. Pokiaľ ide o výstup z eurozóny, ten by iba čiastočne riešil ťažkosti Cyperskej republiky a spôsobil by značné straty tak daňovníkom, ako aj majiteľom poistených vkladov.

305    Žalobcovia sa však domnievajú, na jednej strane, že do úvahy mali byť vzaté ešte iné opatrenia a na druhej strane, že žalované si nesplnili povinnosť zohľadniť situácie porovnateľné so situáciou Cyperskej republiky, a síce situáciu ďalších štyroch ČŠME, ktorým bola predtým poskytnutá finančná pomoc, ktorými sú Írsko, Helénska republika, Španielske kráľovstvo a Portugalská republika.

306    Na jednej strane, pokiaľ ide o existenciu menej obmedzujúcich alternatívnych opatrení, žalobcovia tvrdia, že úplne realizovateľné, dokonca v lehotách, v ktorých mali byť dohodnuté záchranné opatrenia, bolo stanoviť alternatívny systém odpisu, ktorý by zohľadnil rozsah vkladov zverených dotknutým bankám. Podľa žalobcov bolo najmä možné stanoviť buď odpis vypočítaný podľa percentuálnej hodnoty výšky vkladu presahujúceho 100 000 eur alebo progresívny systém, podľa ktorého by sa percentuálna hodnota odpisu zvyšovala po prekročení určitých hraníc.

307    Treba však konštatovať, že žalobcovia nepredložili žiaden konkrétny dôkaz na podporu svojich tvrdení, ktoré napokon nie sú vôbec číselne vyjadrené. Žalobcovia ani raz nespresňujú, na akú percentuálnu hodnotu alebo nad akú hranicu by sa uplatňoval odpis, ani nepreukazujú, že nimi navrhovaný prístup by umožnil BoC dosiahnuť minimálnu úroveň vlastných zdrojov stanovenú v bode 1.26 memoranda o porozumení z 26. apríla 2013.

308    Z tvrdení žalobcov sa však dá vyvodiť, že tento prístup by umožnil vymedziť na rekapitalizáciu BoC iba kapitál nižší než ten, ktorý sa získal z prvej série škodlivých opatrení. Vzhľadom na záväzok pozostávajúci z ochrany poistených vkladov by sa totiž odpis navrhovaný žalobcami mohol, rovnako ako prvá séria škodlivých opatrení, vzťahovať iba na vklady presahujúce 100 000 eur. Na rozdiel od týchto opatrení by sa však daný odpis týkal iba určitej percentuálnej hodnoty predmetných vkladov.

309    Buď by táto percentuálna hodnota bola nedostatočne vysoká na to, aby umožnila BoC dosiahnuť úroveň vlastných zdrojov uvedenú v bodoch 1.26 a 1.27 memoranda o porozumení z 26. apríla 2013, a v takom prípade by prístup navrhovaný žalobcami neumožnil dosiahnuť sledovaný cieľ, alebo by táto percentuálna hodnota bola dostatočne vysoká na tento účel a v tom prípade by žalobcovia utrpeli straty, o ktorých nie je preukázané, že by boli podstatne nižšie než tie, ktoré utrpeli z dôvodu prvej série škodlivých opatrení. To by platilo aj za predpokladu, že by odpis, ktorý by bol skutočne uplatnený, prevyšoval to, čo bolo nevyhnutne potrebné na to, aby BoC dosiahla úroveň vlastných zdrojov vyššiu než je úroveň stanovená v bodoch 1.26 a 1.27 memoranda o porozumení z 26. apríla 2013. V súlade s bodom 1.27 tohto memoranda, ktorý v podstate preberá bod 6 ods. 5 nariadenia č. 103, je totiž stanovené, že ak by mala byť BoC prekapitalizovaná vzhľadom na cieľ dosiahnuť minimálnu úroveň vlastných zdrojov vo výške 9 % za rizikových podmienok, pristúpilo by sa k spätnému odkúpeniu akcií, aby bolo možné vyplatiť majiteľov nepoistených vkladov vo výške sumy zodpovedajúcej tomuto prekapitalizovaniu.

310    V každom prípade treba zohľadniť potrebu cyperských orgánov konať pri prijímaní škodlivých opatrení rýchlo. Rýchlosť, s akou boli škodlivé opatrenia prijaté, ktorá ani zďaleka nepredstavuje, ako to v podstate uvádzajú žalobcovia, ukazovateľ porušenia ich práva na riadnu správu vecí verejných, svedčí o naliehavosti situácie, v ktorej sa nachádzala Cyperská republika v čase skutkových okolností. Ako bolo totiž uvedené v bode 282 vyššie, cieľom bolo predísť bezprostrednému riziku krachu dotknutých bánk na účely zachovania stability cyperského finančného systému a tým zabrániť nákaze ostatných členských štátov eurozóny. Vypracovanie iného systému odpisu než je ten, ktorý obhajujú žalobcovia v tomto kontexte, by vyžadoval, aby cyperské orgány uskutočnili osobitne citlivý a neistý postup na zabezpečenie toho, aby zvolené percentuálne hodnoty a minimálne úrovne umožnili BoC dosiahnuť minimálnu úroveň vlastných zdrojov uvedenú v bodoch 1.26 a 1.27 memoranda o porozumení z 26. apríla 2013, vystaviac tým rekapitalizáciu BoC veľkým rizikám (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok ESĽP z 21. júla 2016, Mamatas a iní v. Grécko, CE:ECHR:2016:0721JUD 006306614, bod 139).

311    Na druhej strane, pokiaľ ide existenciu porovnateľných situácií treba uviesť, že opatrenia, ktorým môže podliehať poskytnutie finančnej pomoci zo strany EMS (alebo iných medzinárodných organizácií, orgánov a inštitúcií Únie alebo štátov) na účely vyriešenia finančných ťažkostí štátu, ktorý čelí potrebe rekapitalizácie svojho bankového systému, sa môžu podstatne líšiť od prípadu k prípadu v závislosti od nadobudnutej skúsenosti a všetkých konkrétnych okolností. Medzi nimi sa môže nachádzať najmä hospodárska situácia štátu prijímajúceho pomoc, význam pomoci z hľadiska celého jeho hospodárstva, perspektívy obnovy ekonomickej životaschopnosti dotknutých bánk a dôvody, ktoré viedli k daným ťažkostiam, vrátane, prípadne, nadmernej veľkosti bankového sektora štátu prijímajúceho pomoc s ohľadom na jeho vnútroštátne hospodárstvo, vývoj medzinárodnej ekonomickej konjunktúry alebo zvýšenej pravdepodobnosti budúcich zásahov EMS (alebo iných medzinárodných organizácií, orgánov a inštitúcií Únie alebo štátov) na podporu iných štátov v ťažkostiach, ktoré by mohli vyžadovať preventívne obmedzenie súm vyhradených na jednotlivý zásah.

312    V prejednávanej veci sa žalobcovia uspokojili s porovnaním významu (absolútneho a relatívneho) finančnej pomoci, ktorá bola priznaná na jednej strane Cyperskej republike a na druhej strane Írsku, Helénskej republike, Španielskemu kráľovstvu a Portugalskej republike. Žalobcovia teda nepreukázali, dokonca ani netvrdili, že finančné sektory ostatných ČŠME, ktoré získali finančnú pomoc, medzi ktorými aj Helénska republika, boli tak ako sektor Cyperskej republiky (pozri bod 298 vyššie) nadmerne veľké vo vzťahu k veľkosti národných ekonomík týchto ČŠME. Naopak, z dokumentov v spise vyplýva, že príslušné finančné sektory týchto členských štátov preukazovali menšie nerovnováhy než sektor Cyperskej republiky. Novinový článok z 20. marca 2013 tak uviedol návrhy člena predstavenstva ECB, podľa ktorých sa cyperský bankový sektor vyznačoval „výnimočnými okolnosťami“, keďže žiadna iná krajina v Európe nemala ani zďaleka tak nevyvážený bankový sektor.

313    Žalobcovia tiež nepreukázali, že nadobudnutá skúsenosť a rozdiely týkajúce sa hospodárskej situácie dotknutých ČŠME alebo perspektív obnovenia životaschopnosti dotknutých bánk, vývoj medzinárodnej ekonomickej konjunktúry alebo zvýšená pravdepodobnosť budúcich zásahov EMS na podporu iných štátov v ťažkostiach, ktoré by mohli vyžadovať preventívne obmedzenie súm vyhradených na jednotlivý zásah, nemohli založiť rozdiel v zaobchádzaní medzi Cyperskou republikou na jednej strane a Írskom, Helénskou republikou, Španielskym kráľovstvom a Portugalskou republikou na strane druhej.

314    Po druhé, pokiaľ ide o poskytnutie primeranej náhrady žalobcom a za predpokladu, že prvú sériu škodlivých opatrení možno považovať za obmedzujúcu právo žalobcov vlastniť majetok, treba pripomenúť, že bez vyplatenia primeranej sumy v pomere k hodnote dotknutého majetku by zbavenie majetku obvykle predstavovalo neprimeraný zásah do práva vlastniť majetok (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP z 21. februára 1986, James a iní v. Spojené kráľovstvo, CE:ECHR:1986:0221JUD 000879379, bod 54). Pokiaľ ide o cenný papier, výška náhrady sa posudzuje vo vzťahu k skutočnej trhovej hodnote tohto cenného papiera v čase prijatia spornej právnej úpravy a nie vo vzťahu k jeho nominálnej hodnote alebo sume, ktorú jeho vlastník očakával získať v čase jeho nadobudnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP z 21. júla 2016, Mamatas a iní v. Grécko, CE:ECHR:2016:0721JUD 006306614, bod 112). V prejednávanej veci neprislúcha Všeobecnému súdu, aby abstraktne odhadol hypotetickú výšku náhrady, ktorú by žalobcovia mali získať za predmetných okolností. Treba však pripomenúť, že pokiaľ by dotknuté banky neboli rekapitalizované, hrozilo by, že budú musieť ukončiť svoje činnosti a hrozil by im neriadený úpadok (pozri bod 294 vyššie). Žalobcovia však nepreukázali, že za týchto okolností bola skutočná trhová hodnota ich majetku taká, že bolo opodstatnené vyplatiť im náhradu škody.

315    Na druhej strane a v každom prípade treba pripomenúť, že ako vyplýva z bodov 277, 279 a 281 vyššie, bod 26 zákona z 22. marca 2013 stanovuje, že každá strana, ktorá sa považuje za protiprávne poškodenú vo svojom práve vlastniť majetok opatreniami na riešenie krízových situácií, si ponecháva právo obrátiť sa na príslušný vnútroštátny súd a žiadať o náhradu škody. Je teda opodstatnené dospieť k záveru, že žalobcovia nepreukázali, že sa im protiprávne nepriznala primeraná náhrada.

316    Nemožno sa teda domnievať, že prvá séria škodlivých opatrení presahuje hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie sledovaných cieľov.

–       O zásahoch spôsobených prvou sériou škodlivých opatrení

317    V súlade s judikatúrou treba overiť, či zásahy spôsobené skúmaným obmedzením práva vlastniť majetok nie sú neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2014, Ezz a i./Rada, T‑256/11, EU:T:2014:93, body 205 a 209).

318    V tomto smere treba po prvé uviesť, že vloženie vkladu do banky nie je úplne bez rizika. V čase skutkových okolností totiž článok 7 ods. 1a smernice Európskeho parlamentu a Rady 94/19/ES z 30. mája 1994 o systémoch ochrany vkladov (Ú. v. ES L 135, 1994, s. 5; Mim. vyd. 06/002, s. 252), v znení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/1/ES z 9. marca 2005, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice Rady 73/239/EHS, 85/611/EHS, 91/675/EHS, 92/49/EHS a 93/6/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 94/19/ES, 98/78/ES, 2000/12/ES, 2001/34/ES, 2002/83/ES a 2002/87/ES s cieľom vytvoriť novú organizačnú štruktúru výborov pre finančné služby (Ú. v. EÚ L 79, 2005, s. 9) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/14/ES z 11. marca 2009 (Ú. v. EÚ L 68, 2009, s. 3), ukladal členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby bol systém ochrany všetkých vkladov stanovený na 100 000 eur v prípade, keď sa vklady stanú nedostupnými. Za týchto podmienok museli vkladatelia vedieť o riziku, v prípade nedostupnosti vkladov, straty celej alebo časti sumy presahujúcej 100 000 eur, ktorú zverili dotknutým bankám.

319    Po druhé treba uviesť, že bod 3 ods. 2 písm. a) a b) zákona z 22. marca 2013 stanovuje, že akcionári inštitúcie, v ktorej sa vykonáva reorganizácia, budú ako prví znášať každú stratu vyplývajúcu z vykonania opatrení na riešenie krízovej situácie, zatiaľ čo veritelia tejto inštitúcie znášajú tieto straty až po akcionároch. Vyplýva z toho, že majitelia vkladov v dotknutých bankách mali znášať straty vyplývajúce z vykonania škodlivých opatrení až po akcionároch týchto bánk.

320    Po tretie, treba pripomenúť, že zákon z 22. marca 2013 zaručuje majiteľom vkladov v dotknutých bankách úroveň ochrany prinajmenšom rovnakú ako je ochrana, ktorá by im bola priznaná v prípade likvidácie týchto bánk. Z bodu 3 ods. 2 písm. d) tohto zákona totiž vyplýva, že opatrenia prijaté na základe tohto zákona nemôžu umiestniť veriteľov dotknutých inštitúcií do menej výhodnej finančnej situácie ako je situácia, v ktorej by sa nachádzali v prípade likvidácie týchto bánk. Bod 12 ods. 14 tohto zákona spresňuje, že v prípade reštrukturalizácie podľa bodu 12 ods. 1 tohto zákona dlhov a záväzkov inštitúcie, v ktorej sa vykonáva reorganizácia, bude dotknutým stranám na úhradu ich pohľadávok vyplatená minimálne suma, ktorú by získali podľa cyperského práva v prípade likvidácie týchto bánk (pozri bod 24 vyššie).

321    V prejednávanej veci je medzi účastníkmi konania nesporné, že bez verejného zásahu by dotknuté banky pravdepodobne museli byť likvidované. Za týchto podmienok bod 3 ods. 2 písm. d) a bod 12 ods. 14 zákona z 22. marca 2013 teda umožnili zabezpečiť, že dotknuté strany sa z dôvodu uplatnenia prvej série škodlivých opatrení neocitli v menej výhodnom postavení, než v akom by sa nachádzali, ak by cyperské orgány nezasiahli (pozri v tomto zmysle a analogicky návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci Kotnik a i. (C‑526/14, EU:C:2016:102, bod 90).

322    Po štvrté treba pripomenúť, že v súlade s bodom 1.27 memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 bod 6 ods. 5 nariadenia č. 103 stanovuje, že pokiaľ nepoistené príspevky vkladateľov do BoC presiahnu to, čo je potrebné na účely obnovenia jej vlastného kapitálu, orgán pre riešenie krízových situácií určí sumu zodpovedajúcu prekapitalizovaniu a bude s ňou zaobchádzať tak, ako keby ku konverzii nebolo došlo.

323    Treba teda dospieť k záveru, tiež vzhľadom na význam sledovaných cieľov (pozri body 254 a 255 vyššie), že nepriaznivé následky vyplývajúce z uplatnenia prvej série škodlivých opatrení na žalobcov nie sú zjavne neprimerané.

324    So zreteľom na vyššie uvedené treba dospieť k záveru, že prvú sériu škodlivých opatrení nemožno považovať za neprimeraný a neúnosný zásah, ktorým by bola zasiahnutá samotná podstata práva žalobcov vlastniť majetok. Nemožno sa teda domnievať, že Rada prijatím rozhodnutia 2013/236 vyžadovala zachovanie alebo pokračovanie vo výkone opatrenia poznačeného porušením práva žalobcov vlastniť majetok, ani že Komisia a ECB tým, že podporili prvú sériu škodlivých opatrení, prispeli k tomuto porušeniu.

325    Teraz treba preskúmať, či Komisia a ECB tým, že podporili druhú sériu škodlivých opatrení, prispeli k porušeniu práva žalobcov vlastniť majetok.

b)      O druhej sérii škodlivých opatrení

326    Všeobecný súd preskúma, či je v súlade s právom žalobcov vlastniť majetok najprv zníženie nominálnej hodnoty každej z ich bežných akcií z jedného eura na nominálnu hodnotu jeden centim (pozri body 327 až 331 nižšie) a následne predaj gréckych pobočiek (pozri body 332 až 359 nižšie).

1)      O znížení nominálnej hodnoty bežných akcií BoC

327    Žalobcovia nespochybňujú, že rovnako ako konverzia nepoistených vkladov zverených BoC, zníženie nominálnej hodnoty každej z bežných akcií BoC z jedného eura na nominálnu hodnotu jeden centim stanovené nariadením č. 103 a ktoré prispieva k rekapitalizácii BoC stanovenej v bode 1.26 memoranda o porozumení z 26. apríla 2013, malo za cieľ obnoviť vlastný kapitál BoC a zabezpečiť tak stabilitu cyperského finančného sektora a eurozóny ako celku, v súlade s judikatúrou citovanou v bode 255 vyššie.

328    Žalobcovia však uvádzajú, že z dôvodov uvedených v bodoch 267, 269, 270, 301, 305 a 306 vyššie opatrenie spočívajúce v znížení nominálnej hodnoty akcií BoC nebolo prijaté za podmienok stanovených zákonom a nie je primerané sledovanému cieľu.

329    V tomto ohľade treba uviesť, že z analogických dôvodov ako sú tie, ktoré sú uvedené v bodoch 272 až 284 vyššie, toto opatrenie, ktoré je výslovne stanovené nariadením č. 103 v znení zmien a doplnení, bolo prijaté za podmienok stanovených zákonom.

330    Toto opatrenie je zároveň primerané sledovanému cieľu z dôvodov uvedených v bodoch 289 až 325 vyššie, ktoré sa naň vzťahujú mutatis mutandis. Predovšetkým treba uviesť, že zníženie nominálnej hodnoty akcií BoC malo za cieľ prispieť k jej rekapitalizácii, tak ako je uvedené v bode 1.26 memoranda o porozumení z 26. apríla 2013. Toto opatrenie ako také a s ohľadom na úvahy uvedené v bodoch 294 až 296 vyššie mohlo prispieť k cieľu pozostávajúcemu v zabezpečení stability cyperského finančného systému a eurozóny ako celku. Treba tiež zastávať názor, že toto opatrenie nepresahuje hranice toho, čo je primerané a potrebné na dosiahnutie daného cieľa. Z dôvodov uvedených v bodoch 302 až 313 vyššie totiž menej obmedzujúce alternatívy, na ktoré odkazujú žalobcovia, neboli realizovateľné alebo by neumožnili dosiahnuť požadované ciele. Treba napokon usúdiť, vzhľadom tiež na význam sledovaného cieľa, že predmetné opatrenie nespôsobuje neprimerané zásahy. Na jednej strane, ak vloženie vkladov do úverových inštitúcií, akými sú dotknuté banky, nie je úplne bez rizika, o to viac to platí v prípade nadobudnutia akcií týchto inštitúcií. Na rozdiel od vkladateľov, ktorých vklady sú, prinajmenšom čiastočne, chránené v prípade nedostupnosti vkladov, akcionári bánk preberajú v zásade celé riziko za svoje investície. Je dôležité zdôrazniť, že bod 3 ods. 2 písm. a) a b) zákona z 22. marca 2013 stanovuje, že akcionári inštitúcie, v ktorej sa vykonáva reorganizácia, budú ako prví znášať každú stratu vyplývajúcu z vykonania opatrení na riešenie krízovej situácie, zatiaľ čo veritelia tejto inštitúcie znášajú tieto straty až po akcionároch. Akcionári BoC si teda museli byť vedomí rizika straty svojich investícií. Na druhej strane treba pripomenúť, že podobne ako na majiteľov vkladov v BoC, aj na jej akcionárov sa vzťahovali záruky stanovené v bode 12 ods. 14 zákona z 22. marca 2013.

331    Z tohto dôvodu sa nemožno domnievať, že zníženie nominálnej hodnoty akcií BoC predstavuje neprimeraný a neúnosný zásah, ktorým bola zasiahnutá samotná podstata práva žalobcov vlastniť majetok.

2)      O predaji gréckych pobočiek

332    Žalobcovia tvrdia, že predaj gréckych pobočiek nemožno považovať za objektívne odôvodnený, ani stanovený zákonom alebo v súlade so zásadou proporcionality.

333    Treba však konštatovať, že predaj gréckych pobočiek uvedený v bode 1.24 memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 a stanovený nariadeniami č. 96 a 97 bol, z rovnakého titulu ako vyššie preskúmané škodlivé opatrenia, odôvodnený cieľom všeobecného záujmu pozostávajúcim v zabezpečení stability cyperského finančného systému a eurozóny ako celku, v súlade s judikatúrou citovanou v bode 255 vyššie.

334    Z dokumentov v spise totiž vyplýva, že cieľom tohto predaja bolo, vzhľadom na objem vzájomných pohľadávok medzi Gréckom a Cyprom, predísť všeobecnej destabilizácii finančných systémov týchto dvoch členských štátov.

335    V tejto súvislosti z odôvodnenia č. 302 rozhodnutia Komisie (EÚ) 2015/455 z 23. júla 2014 o štátnej pomoci SA.34826 (2012/C) a SA.36005 (2013/NN) poskytnutej Gréckom v prospech bankovej skupiny Piraeus Bank Group v súvislosti s rekapitalizáciou a reštrukturalizáciou banky Piraeus Bank S.A. (Ú. v. EÚ L 80, 2015, s. 49) vyplýva, že cieľom predaja gréckych operácií troch cyperských bánk a najmä gréckych pobočiek dotknutých bank bolo ochrániť stabilitu gréckeho bankového systému a zabezpečiť, aby cyperské banky mohli tieto podniky predať, ešte kým pravdepodobne stratia hodnotu.

336    Je pravda, že dôvody, na základe ktorých sa Komisia domnievala, že predaj týchto pobočiek bol potrebný na zabezpečenie stability gréckeho bankového systému, jasne nevyplývajú z rozhodnutia 2015/455. Ako sa však žalobcovia v podstate zhodli v svojej odpovedi na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania, tieto dôvody sú uvedené v internej správe ECB z 27. januára 2013. Z tohto dokumentu v podstate vyplýva, že cieľom prípadného predaja gréckych pobočiek bolo predísť efektu nákazy z cyperského bankového sektora na grécky finančný systém a tým zachovať jeho stabilitu. Išlo o to, aby sa predišlo všeobecnému výberu vkladov v Grécku či už v prípade úpadku Laïki alebo odpisu vkladov v BoC. Ako totiž spresnila ECB v odpovedi Všeobecného súdu na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, existovali obavy, že vzhľadom na všeobecnú situáciu Cyperskej republiky a na to, že vklady podliehali cyperskému systému ochrany vkladov (pozri bod 456 nižšie), majitelia vkladov v gréckych pobočkách začnú s ich hromadným výberom.

337    Životaschopnosť gréckych pobočiek, respektíve situácia dotknutých bánk, ku ktorým patrili, by tým bola negatívne ovplyvnená, zatiaľ čo hodnota ich aktív by sa následne znížila. Tento vývoj by mohol narušiť obnovenú dôveru verejnosti v grécky bankový sektor, v ktorom vklady začali rásť po dvoch rokoch výrazného klesania. Existovalo vysoké riziko následného hromadného výberu vkladov v Grécku, čo by mohlo nepriamo zhoršiť slabú schopnosť financovania gréckych bánk a vyžadovalo by zvýšenie ELA, ktorá im bola poskytnutá, na úroveň prípadne presahujúcu reálnu kapacitu centrálnych bánk eurostému.

338    Na druhej strane, z odpovedí žalobcov, Komisie a ECB na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania vyplýva, že predaj gréckych pobočiek smeroval tiež k ochrane cyperského bankového systému pred efektom nákazy vyplývajúcim najmä z možného zhoršenia hospodárskej situácie v Grécku. Ako je totiž uvedené v správe Komisie z mája 2013, na ktorú táto odkazuje vo svojej odpovedi na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania, cyperský bankový systém a najmä Laïki boli osobitne vystavené problémom gréckeho hospodárstva.

339    Vzhľadom na vyššie uvedené treba na jednej strane preskúmať, či bol predaj gréckych pobočiek stanovený zákonom a na druhej strane, či s ohľadom na cieľ všeobecného záujmu stanovený v bodoch 333 a 334 vyššie predstavuje neprimeraný a neúnosný zásah do samotnej podstaty práva žalobcov vlastniť majetok.

340    V tomto smere treba na jednej strane konštatovať, že z analogických dôvodov ako sú tie, ktoré sú uvedené v bodoch 272 až 284 vyššie, bol predaj gréckych pobočiek stanovený zákonom.

341    Na druhej strane, pokiaľ ide o primeranosť predaja gréckych pobočiek, v prvom rade treba zastávať názor, že mohol viesť k dosiahnutiu sledovaného cieľa znížením objemu vzájomných pohľadávok medzi gréckym a cyperským bankovým systémom.

342    Z dokumentov v spise nevyplýva, že sledované ciele mohli byť uskutočnené prostredníctvom menej obmedzujúcich opatrení ako je predaj gréckych pobočiek. Žalobcovia v rámci svojej výhrady založenej na porušení zásady zákazu diskriminácie síce uvádzajú, že „rozdelenie nákladov záchrany pomocou vnútorných zdrojov medzi cyperských daňovníkov“ by umožnilo dosiahnuť tieto ciele.

343    Treba však uviesť, že ako v podstate potvrdili žalobcovia na pojednávaní, takéto opatrenie by sa rovnalo jednoduchému prevzatiu nákladov rekapitalizácie a reštrukturalizácie dotknutých bánk rozpočtom Cyperskej republiky. Po prvé, takýto prístup by nebol realizovateľný. Ako správne uviedla Komisia v odpovedi na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania, Cyperská republika nemala v čase skutkových okolností potrebné zdroje na tento účel. Nemala zároveň prístup na medzinárodné kapitálové trhy. Ako sa zhodujú žalobcovia vo svojej odpovedi na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania, za týchto podmienok je ťažké predstaviť si, ako by Cyperská republika mohla rekapitalizovať dotknuté banky bez vonkajšej finančnej pomoci.

344    Treba pripomenúť, že suma NFP, obmedzená na 10 miliárd eur, bola vypočítaná podľa finančných potrieb Cyperskej republiky pri absencii akejkoľvek injekcie verejného kapitálu v prospech bánk. V rozsahu, v akom podľa správy Pacific Investment Management Company (PIMCO) (ďalej len „správa PIMCO“) z marca 2013 rekapitalizácia dotknutých bánk vyžadovala koncom roka 2012 celkovú sumu vo výške približne 7,8 miliárd eur, riešenie, ktoré navrhujú žalobcovia, by vyžadovalo buď zvýšenie sumy NFP alebo použitie podstatnej časti jeho sumy na rekapitalizáciu dotknutých bánk.

345    Prvé z týchto dvoch riešení by obnášalo dva podstatné problémy, v súvislosti s ktorými žalobcovia nevysvetlili, ako by ich Cyperská republika mohla prekonať. Na jednej strane, EMS nemal žiadnu povinnosť poskytnúť Cyperskej republike NFP vo výške presahujúcej 10 miliárd eur. Naopak, EMS sa mohol oprávnene domnievať, že bolo potrebné obmedziť rozsah tejto pomoci najmä na účely zachovania jeho schopnosti budúceho zásahu. Na druhej strane, zvýšenie sumy NFP na účely rekapitalizácie dotknutých bánk by prispelo k zvýšeniu cyperského verejného dlhu až na neúnosnú mieru (pozri bod 303 vyššie).

346    Druhá z týchto dvoch možností by vzhľadom na dokumenty v spise nebola životaschopnejšia. Na jednej strane, použitie podstatnej časti z 10 miliárd eur z NFP na rekapitalizáciu dotknutých bánk by nebolo zlučiteľné s podmienkami poskytnutia NFP, ktoré stanovovali, že tento nástroj nebude použitý na tento účel. Na druhej strane, nezávisle na týchto podmienkach treba konštatovať, že takýto prístup by nevyhnutne vyžadoval významný presun súm poskytnutých Cyperskej republike z titulu NFP. Celá suma alebo časť z 7,8 miliárd eur, ktorá by tak bola poskytnutá na rekapitalizáciu dotknutých bánk, by už nemohla byť poskytnutá na rozpočtové potreby Cyperskej republiky, na spätné odkúpenie dlhových cenných papierov Cyperskou republikou alebo na rekapitalizáciu iných cyperských bánk než sú dotknuté banky. Samotní žalobcovia však uznávajú, že bez finančnej pomoci by Cyperská republika pravdepodobne nebola schopná čeliť svojim finančným záväzkom, takže jej solventnosť by bola ohrozená. Vzhľadom na riziká, ktoré by z toho vyplynuli pre finančnú stabilitu eurozóny ako celku by tak bolo pravdepodobné, že NFP by neumožnil dosiahnuť sledovaný cieľ všeobecného záujmu.

347    Po druhé, na rozdiel od predaja gréckych pobočiek by jednoduché prevzatie nákladov rekapitalizácie a reštrukturalizácie dotknutých bánk rozpočtom Cyperskej republiky nebolo schopné znížiť objem vzájomných pohľadávok medzi Helénskou republikou a Cyperskou republikou. Toto opatrenie by totiž zachovalo nezmenené väzby medzi dotknutými bankami a gréckym bankových systémom.

348    Napokon, pokiaľ ide o zásahy spôsobené predajom gréckych pobočiek, z odôvodnenia 294 rozhodnutia 2015/455 vyplýva, že Piraeus Bank nadobudla úverové portfólia gréckych činností troch cyperských bánk, medzi ktorými sú dotknuté banky, za cenu, ktorá je nižšia ako ich nominálna hodnota. Z tohto odôvodnenia tiež vyplýva, že kúpna cena týchto pobočiek bola znížená na účely zohľadnenia budúcich strát, ktoré odhadla PIMCO v rámci stresového testu. Podľa odpovede ECB na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania tento test smeroval k určeniu kapitálových potrieb zúčastnených bánk a bol súčasťou auditu cyperského bankového systému, ktorého výkonom poverila CCB spoločnosť PIMPCO a ktorý táto spoločnosť vykonala pod vedením výboru zloženého zo zástupcov CCB, Komisie, ECB, EMS, Európskeho orgánu pre bankovníctvo a MMF ako pozorovateľom. Z tohto testu vyplynulo, že riziko, že by úverové straty presiahli straty zohľadnené v nízkej kúpnej cene, bolo obmedzené.

349    Komisia tiež uviedla, v odôvodnení 298 rozhodnutia 2015/455, že protihodnota, ktorú Pireus Bank nakoniec zaplatila za nadobudnutie operácií troch dotknutých cyperských bánk v Grécku, vrátane gréckych pobočiek, bola omnoho nižšia ako účtovná hodnota nadobudnutého portfólia a dokonca nižšia ako hodnota úverov po znížení pri zohľadnení budúcich strát z úverov odhadnutých v rámci stresového testu. Komisia na základe toho dospela k záveru, že nadobúdacia cena sa mohla považovať za zápornú, čo bolo potvrdené skutočnosťou, že Piraeus Bank po tomto nadobudnutí zaúčtovala veľký záporný goodwill, čím sa zvýšil jej kapitál.

350    Nemožno teda vylúčiť, že dotknuté banky utrpeli značnú stratu na majetku v dôsledku predaja gréckych pobočiek. Ako vyplýva z odôvodnenia 74 rozhodnutia 2015/455:

„Aktíva prevedené [na Piraeus Bank] boli v hodnote približne 18,9 miliárd [eur] a pasíva boli v približnej hodnote 15 miliárd [eur]. Strany transakcie sa však dohodli, že vezmú do úvahy výšku strát predpokladaných v správe PIMCO pre banky na Cypre v nepriaznivom scenári. Podľa správy PIMCO hodnota aktív, ktorá sa mala previesť [na Piraeus Bank], bola v približnej výške 16,5 miliárd eur. Prenesené pasíva boli v približnej výške 14,5 miliárd eur.“

351    Z odôvodnení 75 a 303 rozhodnutia 2015/455 však vyplýva, že tento predaj sa uskutočnil v rámci otvoreného, transparentného a nediskriminačného procesu, v priebehu ktorého predložili ponuky traja uchádzači, z ktorých iba ponuka Piraus Bank sa ukázala byť platnou.

352    Žalobcovia neuvádzajú žiadne tvrdenie, ktoré by mohlo preukázať, že tento proces predaja bol chybný. Uviedli iba, že cena gréckych pobočiek bola vypočítaná na základe ocenenia, ktoré vykonala PIMCO v rámci svojej správy, ktorej úloha spočívala predovšetkým vo vyzdvihovaní potrieb vlastných zdrojov dotknutých bánk, bez účasti vedenia alebo akcionárov a majiteľov vkladov v týchto bankách, napriek nesúhlasu ich príslušných správnych rád, pri úplnej neprehľadnosti a porušení medzinárodných štandardov finančného výkazníctva (IFRS).

353    V tomto ohľade treba po prvé konštatovať, že uvažovanie žalobcov vychádza z predpokladu, podľa ktorého bola kúpna cena gréckych pobočiek „vypočítaná“. Tento predpoklad je však nesprávny, keďže daná cena vyplynula z najlepšej ponuky predloženej v rámci otvorenej súťaže (pozri bod 351 vyššie).

354    Po druhé, aj za predpokladu, že by výsledok správy PIMCO, ktorej predmetom nebolo konkrétne ocenenie gréckych pobočiek na účely predaja, ale všeobecnejšie posúdenie hodnoty cyperských bánk podľa základného scenára a podľa nepriaznivého scenára, bol nesprávny, predaj týchto pobočiek by ako taký nebol neplatný. Nie je totiž vôbec preukázané, že uchádzačom, ktorí sa zúčastnili na procese predaja gréckych pobočiek, bolo zakázané ponúknuť inú cenu než tú, ktorá vyplývala zo správy PIMCO.

355    Po tretie, žalobcovia v rámci svojej odpovede na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania odkazujú na oznámenie CCB zo 7. júna 2013, z ktorého vyplynulo, že cena a podmienky predaja gréckych pobočiek boli určené „na politickej úrovni“ Helénskou republikou a Cyperskou republikou počas dvoch zasadnutí euroskupiny v priebehu marca 2013. Žalobcovia na pojednávaní spresnili, že poukázali na toto oznámenie na účely preukázania, že predaj gréckych pobočiek bol uskutočnený podľa neprehľadného postupu za cenu, ktorá nebola trhovou cenou.

356    Závery, ktoré žalobcovia vyvodzujú z oznámenia CCB zo 7. júna 2013, však nemožno prijať. Bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o dôkaznej sile predmetného oznámenia stačí uviesť, že nič v spise nenaznačuje, že cena a podmienky, na ktorých sa dohodli grécke a cyperské orgány „na politickej úrovni“, zaväzovali uchádzačov, ktorí sa zúčastnili na procese predaja gréckych pobočiek.

357    Závery, ktoré žalobcovia vyvodzujú z novinového článku z 19. februára 2015 nazvaného „Did the troika defraud billions at the expense of thousands of depositors in Cyprus?“ (Spreneverila trojka miliardy na úkor tisícov vkladateľov?), tiež nepodporujú ich tézu. V rozpore s tvrdeniami žalobcov totiž z tohto článku vôbec nevyplýva, že euroskupina „súhlasila“, že predaj gréckych pobočiek sa uskutoční za cenu výrazne nižšiu než je ich hodnota. Nevyplýva z neho ani, že ECB „pripravila a vymedzila“ tento predaj a už vôbec nie, že určila cenu. Je síce pravda, že daný článok uvádza, že „funkcionári ECB a Komisie si predstavili odvážny plán“, podľa ktorého budú cyperské banky povinné previesť „všetky svoje grécke činnosti s cieľom ochrániť Grékov pred cyperským šokom“. Na tento účel sa však predmetný článok opiera o internú správu ECB z 27. januára 2013, uvedenú v bode 336 vyššie a ktorá skúma rôzne scenáre pre oddelenie gréckych pobočiek a dotknutých bánk so zreteľom na riziko nákazy gréckeho finančného systému. Ako však relevantne uvádza ECB, okolnosť, že jej útvary preskúmali tieto scenáre v internom dokumente neznamená, že „pripravila a vymedzila“ predaj gréckych pobočiek, ani že zohrala úlohu pri určení kúpnej ceny. Naopak, ako vyplýva z bodov 351 až 356 vyššie, táto cena vyplýva z otvoreného, transparentného a nediskriminačného procesu.

358    Z tohto dôvodu a tiež vzhľadom na význam sledovaných cieľov sa nemožno domievať, že zásahy vyvolané predajom gréckych pobočiek sú neprimerané.

359    Žalobcovia teda nepreukázali, že predaj gréckych pobočiek stanovený nariadeniami č. 96 a 97 a uvedený v bode 1.24 memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 predstavoval neprimeraný a neúnosný zásah, ktorým bola zasiahnutá samotná podstata práva žalobcov vlastniť majetok.

360    Vzhľadom na vyššie uvedené sa nemožno domnievať, že druhá séria škodlivých opatrení je poznačená porušením práva vlastniť majetok. Vyplýva z toho, že Komisia a ECB neprispeli, poskytnutím svojej podpory dvom sériám škodlivých opatrení uvedených v bodoch 256 a 257 vyššie, k porušeniu práva žalobcov vlastniť majetok. Rada prijatím rozhodnutia 2013/236 nevyžadovala zachovanie alebo pokračovanie vo výkone opatrenia poznačeného takouto protiprávnosťou.

361    Tvrdenia žalobcov založené na porušení článku 14.4 štatútu ECB a práva na riadnu správu vecí verejných, ako aj na nedostatku spravodlivosti a koherencie, nemôžu spochybniť tento záver.

c)      O uvádzanom porušení článku 14.4 štatútu ECB, práva na riadnu správu vecí verejných a požiadaviek koherencie a spravodlivosti

362    Žalobcovia uvádzajú, na účely preukázania existencie neoprávneného zásahu do ich práva vlastniť majetok, porušenie článku 14.4 štatútu ECB, požiadaviek spravodlivosti a koherencie a zásady riadnej správy vecí verejných, ktoré sú vlastné zásade proporcionality, ktorá samotná patrí medzi podmienky, ktoré musí dodržiavať akékoľvek obmedzenie práva vlastniť majetok. Na podporu tejto tézy žalobcovia uvádzajú v podstate tri série tvrdení.

363    Žalobcovia po prvé uvádzajú, že euroskupina porušila zásadu riadnej správy vecí verejných, keď rozhodla o škodlivých opatreniach pri porušení „základných zásad demokracie“. Žalobcovia sa domnievajú, že z týchto zásad vyplýva, že z dôvodu ich priamej znalosti spoločnosti a jej potrieb sú vnútroštátne orgány v zásade najlepšie postavené na posúdenie toho, čo patrí do verejného záujmu. Podľa žalobcov však o prijatí škodlivých opatrení nebolo skutočne rozhodnuté cyperskými orgánmi, ale v skutočnosti bolo nariadené euroskupinou, ktorá sa nezodpovedá žiadnemu voličovi, netýkajú sa jej vnútroštátne záujmy Cyperskej republiky a nepozná priamo spoločnosť a jej potreby. Naopak, euroskupina prijala rozhodnutie založené na obavách a požiadavkách veriteľov.

364    ECB spochybňuje argumentáciu žalobcov.

365    V tomto ohľade stačí pripomenúť, že ako vyplýva z bodov 105 až 133 vyššie, nie je možné domnievať sa, že euroskupina vyžadovala, aby Cyperská republika prijala škodlivé opatrenia. Toto tvrdenie musí byť teda zamietnuté, bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť, či uvádzané porušenie „základných zásad demokracie“ preukazuje aspoň minimálnu relevantnosť na účely posúdenia existencie porušenia práva žalobcov vlastniť majetok.

366    Po druhé, žalobcovia uvádzajú, že ECB porušila požiadavky spravodlivosti a koherencie tým, že sa rozhodla podporiť záchranu dotknutých bánk pomocou vnútorných zdrojov, pričom v liste z 11. februára 2013 adresovanému výkonným riaditeľom týchto bánk ich vedúci úradu guvernéra CCB v mene Eurosystému ubezpečil, že práva ich vkladateľov nebudú obmedzené.

367    Žalované nezaujali stanovisko k tomuto tvrdeniu.

368    V tejto súvislosti stačí konštatovať, bez toho, aby bola dotknutá otázka, či uvádzaná absencia spravodlivosti a koherencie preukazuje minimálnu relevantnosť na účely posúdenia existencie porušenia práva žalobcov vlastniť majetok, že toto tvrdenie sa zamieňa s jedným z tvrdení, ktoré žalobcovia uvádzajú na podporu svojej výhrady založenej na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery, s ktorým bude z tohto dôvodu preskúmané (pozri body 407 až 423 nižšie).

369    Po tretie, žalobcovia kritizujú správanie ECB v súvislosti s ELA. Podľa žalobcov je toto správanie nespravodlivé, nekoherentné a porušuje článok 14.4 štatútu ECB, ako aj zásadu riadnej správy vecí verejných, proti čomu ECB namieta.

370    Žalobcovia na podporu svojej argumentácie po prvé v podstate uvádzajú, že právny rámec upravujúci zásah ECB v oblasti ELA je v rozpore so zásadou riadnej správy vecí verejných a požiadavkou koherencie, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zásady proporcionality a porušuje požiadavku, podľa ktorej každé obmedzenie práva vlastniť majetok musí byť stanovené zákonom. Žalobcovia v tomto smere uvádzajú, že ELA podlieha podmienke, aby bol jej príjemca solventný. Podľa žalobcov však pojem solventnosti na účely ELA nie je zákonne definovaný. ECB teda nie je povinná určiť, či prípadný príjemca pomoci spĺňa prísnu podmienku solventnosti stanovenú zákonom, ale môže naopak považovať určitú banku za solventnú a z tohto dôvodu pokračovať v povolení ELA na základe perspektívy poskytnutia finančnej pomoci.

371    ECB zároveň môže, vzhľadom na jej účasť v euroskupine a ako urobila v prejednávanej veci, podstatným spôsobom ovplyvňovať rozhodnutie o poskytnutí pomoci a podmienky, ktorému toto poskytnutie podlieha. Zúčastňuje sa tiež, vzhľadom na jej príslušnosť k trojke, dohľadu nad dodržiavaním podmienenosti zo strany Cyperskej republiky. Má to za následok zjavný „morálny hazard“, keďže ECB môže dať voľne súhlas na poskytnutie ELA, domnievajúc sa, že jej splatenie bude môcť žiadať ako podmienku každej finančnej pomoci.

372    Po druhé, žalobcovia uvádzajú, že ECB sa dopustila nesúladu a nespravodlivosti, keď nenamietla voči ELA pre dotknuté banky až do 21. marca 2013, vyhlasujúc, že táto pomoc bola vyhradená pre solventné banky. Podľa žalobcov sa totiž ECB dozvedela o platobnej neschopnosti Laïki už pred 21. marcom 2013. Na podporu svojej argumentácie žalobcovia uvádzajú na jednej strane správu PIMCO, z ktorej vyplýva, že dotknuté banky boli „v platobnej neschopnosti“ a na druhej strane novinový článok zo 17. októbra 2014 uvedený v bode 149 vyššie, z ktorého najmä vyplýva, že guvernér Bundesbank spomenul platobnú neschopnosť Laïki už na zasadnutí rady guvernérov v decembri 2012.

373    Po tretie, žalobcovia v podstate namietajú nekoherentný, neprimeraný a nespravodlivý charakter správania ECB v rozsahu, v akom najprv v októbri 2011 a v marci 2013 preukázala liberálny prístup, keď sa náhlila poskytnúť Laïki prakticky neobmedzený prístup k ELA a neskôr, 21. marca 2013, náhle rozhodla o ukončení ELA.

374    Po štvrté, žalobcovia v rámci repliky dodávajú, že nie sú schopní spochybniť analýzu, ktorá viedla radu guvernérov ECB k prijatiu jej rozhodnutia z 21. marca 2013. Podľa žalobcov totiž toto rozhodnutie nie je odôvodnené a je možné, že nebolo výsledkom skutočnej analýzy. Ako žalobcovia vysvetlili na pojednávaní, uvedené rozhodnutie by tak mohlo poukazovať na neprispôsobivosť právneho rámca v oblasti ELA.

375    Po piate, žalobcovia uvádzajú, že správanie ECB v súvislosti s ELA predstavuje zjavné a závažné porušenie právomoci voľnej úvahy, ktorú má ECB podľa článku 14.4 svojho štatútu.

376    Žalované spochybňujú argumentáciu žalobcov.

377    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že bezprostredný pôvod majetkovej ujmy údajne utrpenej žalobcami možno nájsť v uplatnení škodlivých opatrení (pozri bod 86 vyššie). Ako vyplýva z bodov 134 až 155 vyššie, ECB nevyžadovala prijatie škodlivých opatrení ani vo svojej tlačovej správe z 21. marca 2013, ani rozhodnutím, ktoré sa v nej uvádza, ani predbežnými rozhodnutiami „o ďalšom poskytnutí ELA“. Za týchto podmienok sa nemožno domnievať, že prípadné nezákonnosti postihujúce tieto akty môžu preukázať nedostatok proporcionality škodlivých opatrení alebo ich nesúlad s požiadavkou, podľa ktorej každé obmedzenie práva vlastniť majetok musí byť stanovené zákonom. Tento záver platí osobitne pokiaľ ide o tvrdenia žalobcov týkajúce sa uvádzanej neprispôsobivosti právneho rámca v oblasti ELA (pozri body 370, 371 a 374 vyššie). Vzhľadom na to, že tento právny rámec nie je ten, v ktorom boli prijaté škodlivé opatrenia (pozri v tomto smere body 272 až 284, 329 až 340 vyššie), jeho uvádzaná neprispôsobivosť nemôže nijako naznačovať, že tieto opatrenia neboli prijaté za podmienok stanovených zákonom.

378    V každom prípade treba konštatovať, že tvrdenia žalobcov neodhaľujú, že by správanie ECB v súvislosti s ELA bolo nezákonné.

379    Po prvé, kritiky žalobcov založené na údajnom nedostatku spresnenia pojmu solventnosť nemôžu uspieť. Okolnosť, že ECB môže byť v rámci výkonu svojich právomocí podľa článku 14.4 štatútu ECB a svojej širokej miery voľnej úvahy žiadaná o výklad alebo uplatnenie finančného pojmu v rámci komplexného ekonomického posúdenia, nemôže ako taká zakladať nezákonnosť.

380    Nemožno prijať ani tvrdenie žalobcov, podľa ktorého rozmanitosť funkcií ECB odporuje zásade proporcionality z dôvodu absencie koherencie alebo porušenia zásady riadnej správy vecí verejných. V tomto smere treba pripomenúť dosah, ktorý má požiadavka koherencie v rámci posúdenia nevyhnutnosti a proporcionality určitého opatrenia. Podľa judikatúry je opatrenie spôsobilé zaručiť dosiahnutie sledovaného cieľa len vtedy, ak skutočne zodpovedá úsiliu dosiahnuť ho koherentne a systematicky (rozsudok z 12. januára 2010, Petersen, C‑341/08, EU:C:2010:4, bod 53). Žalobcovia však nijako nevysvetľujú, ako by mohla údajná rozmanitosť funkcií ECB a „morálny hazard“, ktorý z toho vyplýva, ohroziť koherentné a systematické dosahovanie cieľa pozostávajúceho zo zabezpečenia stability finančného systému eurozóny, ktorý sledujú škodlivé opatrenia. Nepreukazujú ani, ako by táto okolnosť mohla ohroziť ich právo na riadnu správu vecí verejných.

381    Okrem toho treba konštatovať, že dokumenty v spise neodôvodňujú tvrdenie žalobcov týkajúce sa rozmanitosti funkcií ECB. Pokiaľ ide o účasť ECB v euroskupine, treba pripomenúť, že vyhlásenia z 25. marca (pozri body 105 až 118 vyššie), 12. apríla, 13. mája a 13. septembra 2013 (pozri body 170 a 171 vyššie) sú jedinými spornými aktmi, ktorých autorom je euroskupina. Z bodov 116 a 117 vyššie však vyplýva, že vyhlásenie z 25. marca 2013 je čisto informatíve a nevyjadruje konečné stanovisko ani pokiaľ ide o poskytnutie NFP, ani pokiaľ ide o podmienky, ktoré mala Cyperská republika dodržať na účely toho, aby ho získala. Pokiaľ ide o vyhlásenia z 12. apríla, 13. mája a 13. septembra 2013, ako bolo konštatované v bode 170 vyššie, obmedzujú sa na veľmi stručný opis a súhlas s určitými opatreniami prijatými cyperskými orgánmi, ako aj na vyjadrenie názoru, podľa ktorého tieto opatrenia môžu najmä prispieť k obmedzeniu finančných ťažkostí, ktorým čelí Cyperská republika. Za týchto podmienok nie je možné domnievať sa, že účasť ECB na zasadnutiach euroskupiny umožnila ECB rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť poskytnutie NFP alebo podmienenosť, ktorú musela Cyperská republika dodržiavať, aby jej bol NFP priznaný.

382    Čo sa týka príslušnosti ECB k trojke, stačí uviesť, že dohľad nad dodržiavaním podmienenosti predpokladá, že táto bola stanovená vopred. Na rozdiel od toho, čo v podstate tvrdia žalobcovia, ECB teda nemohla z dozornej úlohy, ktorú jej zveruje článok 13 ods. 7 zmluvy o EMS, vyvodiť právomoc žiadať splatenie ako podmienku akejkoľvek finančnej pomoci.

383    Po druhé, nemožno sa domnievať, že ECB sa správala nekoherentne, svojvoľne alebo nespravodlivo, keď nenamietla voči ELA až do 21. marca 2013, pričom sa údajne už pred týmto dátumom dozvedela o platobnej neschopnosti Laïki.

384    V tomto ohľade treba pripomenúť, že podľa článku 14.4 štatútu ECB úloha rady guvernérov ECB sa v prejednávanej veci obmedzila na overenie toho, či ELA zasiahla do cieľov a úloh ESCB. Rade guvernérov prislúchalo predovšetkým overiť, na účely zabezpečenia dodržania zákazu menového financovania uvedeného v článku 123 ZFEÚ a v článku 21.1 štatútu ECB, či ELA nebola poskytnutá banke v platobnej neschopnosti (pozri bod 142 vyššie). Ako bolo uvedené v bode 143 vyššie, ECB nemala v čase skutkových okolností žiadnu právomoc v oblasti prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami Únie, ktorá patrila výlučne národným orgánom prudenciálneho dohľadu. ECB bola za týchto podmienok závislá od informácií, ktoré jej poskytli tieto orgány v súvislosti so solventnosťou bánk, ktoré prijímajú ELA. Podľa písomností ECB, ktoré žalobcovia v tejto súvislosti nespochybnili, CCB od septembra 2011 oznámila rade guvernérov ECB svoje hodnotenie, podľa ktorého boli dotknuté banky solventné. Vzhľadom na to, že finančná solídnosť týchto bánk sa zhoršovala postupne, ako uvádza ECB bez toho, aby jej žalobcovia odporovali, hodnotenie CCB v súvislosti so solventnosťou Laïki sa zakladalo stále viac na perspektíve okamžitého poskytnutia finančnej pomoci Cyperskej republike. Keď sa táto perspektíva vzdialila z dôvodu zamietnutia zavedenia dane zo všetkých bankových vkladov cyperským parlamentom 19. marca 2013, rada guvernérov ECB namietla proti zachovaniu existujúcej úrovne ELA v dotknutých bankách. Ako totiž vyplýva z pripomienok prezidenta ECB vyjadrených na tlačovej konferencii zo 4. apríla 2013, rada guvernérov sa v čase prijatia rozhodnutia z 21. marca 2013 domnievala, že „bez tohto programu by tieto banky neboli solventné a životaschopné“ a že „v tomto okamihu… nebol žiaden program zavedený“.

385    Samotná okolnosť, že súkromná spoločnosť, akou je PIMCO, alebo člen rady guvernérov ECB už predtým vyjadrili odlišný názor než mala CCB pokiaľ ide o solventnosť Laïki, nemôže stačiť na preukázanie toho, že táto rada sa mala od neho odchýliť – a teda namietnuť proti zachovaniu existujúcej úrovne ELA už skôr.

386    Po tretie, nemožno sa ani domnievať, že ECB sa správala nekoherentným, neprimeraným a nespravodlivým spôsobom, keď 21. marca 2013 namietla proti zachovaniu existujúcej úrovne ELA, pričom povolila ELA od októbra 2011. Rozhodnutie rady guvernérov ECB z 21. marca 2013, ktoré ani zďaleka nepredstavuje náhlu zmenu bez odôvodnenia, totiž iba odpovedá na zmenu okolností, ktorá bola opísaná v bode 384 vyššie.

387    Po štvrté treba preskúmať tvrdenie žalobcov založené na neexistencii odôvodnenia alebo na nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia rady guvernérov ECB z 21. marca 2013.

388    ECB navrhuje zamietnuť toto tvrdenie. Na jednej strane uvádza, že vzhľadom na to, že bol vznesené až v štádiu repliky, je toto tvrdenie nové a preto neprípustné.

389    Na druhej strane ECB pripomína, že rozhodnutie rady guvernérov ECB z 21. marca 2013 nie je verejné. Podľa ECB však neexistenciu odôvodnenia tohto rozhodnutia nemožno vyvodiť z jeho nezverejnenia. Keďže toto rozhodnutie bolo adresované CCB, oznámenie daného odôvodnenia jej zástupcovi na zasadnutí rady guvernérov ECB je postačujúce.

390    Hneď na úvod treba vylúčiť námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla ECB, keďže chýbajúce či nedostatočné odôvodnenie spadá pod porušenie podstatných formálnych náležitostí v zmysle článku 263 ZFEÚ a predstavuje ako také dôvod týkajúci sa verejného poriadku, ktorý Všeobecný súd môže kedykoľvek zohľadniť ex offo (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. februára 1997, Komisia/Daffix, C‑166/95 P, EU:C:1997:73, bod 24; z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, EU:C:1998:154, bod 67 a z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C‑89/08 P, EU:C:2009:742, bod 34).

391    Je teda potrebné preskúmať dôvodnosť tohto tvrdenia.

392    Je vhodné pripomenúť, že v prípadoch, keď má inštitúcia Únie, tak ako ECB, širokú mieru voľnej úvahy, preskúmanie dodržania určitých procesných záruk má zásadný význam. Medzi tieto záruky patrí povinnosť ECB dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14, EU:C:2015:400, bod 69).

393    Podľa judikatúry musí byť odôvodnenie vyžadované podľa článku 296 ZFEÚ prispôsobené povahe predmetného aktu a má uvádzať jasným a jednoznačným spôsobom úvahy autora aktu, spôsobom umožňujúcim dotknutým osobám spoznať odôvodnenia prijatých opatrení a súdu Únie vykonávať svoju kontrolnú právomoc. V tejto súvislosti sa predovšetkým povinnosť odôvodnenia musí posudzovať vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu, najmä na obsah aktu a povahu uvádzaných dôvodov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a i., C‑341/06 P a C‑342/06 P, EU:C:2008:375, bod 88). Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, sa musí posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale aj s ohľadom na jeho kontext a na všetky právne predpisy, ktoré upravujú dotknutú oblasť (pozri rozsudok zo 6. septembra 2006, Portugalsko/Komisia, C‑88/03, EU:C:2006:511, bod 88 a citovanú judikatúru).

394    Odôvodnenie teda môže byť implicitné pod podmienkou, že umožní zúčastneným osobám oboznámiť sa s dôvodmi, ktoré viedli k prijatiu predmetných opatrení, a príslušnému súdu poskytne dostatok prostriedkov na uskutočnenie preskúmania (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, bod 372 a z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C‑3/06 P, EU:C:2007:88, bod 46).

395    Napokon, preskúmanie dodržania povinnosti odôvodnenia sa môže uskutočniť iba na základe formálne prijatého rozhodnutia. Napriek tomu iné dokumenty, ako je tlačová správa, umožňujú poznať podstatné okolnosti predmetného rozhodnutia a dotknutým osobám spoznať dôvody, na základe ktorých bolo prijaté, ako aj súdu uskutočniť svoje preskúmanie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14, EU:C:2015:400, bod 71).

396    V prejednávanej veci treba konštatovať, že žalobcovia iba na základe tlačovej správy z 21. marca 2013 vytýkajú ECB, že neposkytla žiadne odôvodnenie na podporu svojho rozhodnutia z toho istého dňa namietnuť proti zachovaniu existujúcej úrovne ELA od 26. marca 2013. Túto správu a toto rozhodnutie však nemožno zamieňať. Ako vyplýva z bodov 145 a 146 vyššie, uvedená správa iba oznamuje existenciu daného rozhodnutia. Z písomností ECB vyplýva, že toto rozhodnutie nebolo predmetom žiadneho uverejnenia a že jeho dôvody boli oznámené zástupcovi CCB, ktorá samotná bola jeho adresátom. Za týchto podmienok treba určiť, či tlačová správa z 21. marca 2013 umožňuje dotknutým osobám poznať dôvody rozhodnutia, ktoré uvádza a Všeobecnému súdu uskutočniť jeho preskúmanie.

397    V tejto súvislosti z tlačovej správy z 21. marca 2013 predovšetkým vyplýva, že „rada guvernérov ECB sa rozhodla zachovať existujúcu úroveň ELA až do… 25. marca 2013“ a že „k predĺženiu lehoty na splatenie môže dôjsť len v prípade, ak bude zavedený program [Únie alebo MMF], ktorý zaručí solventnosť dotknutých bánk“. Implicitne ale nevyhnutne z toho vyplýva, že solventnosť dotknutých bánk by nebola zaručená pri absencii tohto programu. Pripomienky prezidenta ECB vyjadrené na tlačovej konferencii zo 4. apríla 2013 (pozri bod 384 vyššie) v súvislosti s rozhodnutím rady guvernérov ECB z 21. marca 2013 posilňujú tento výklad:

„[ELA] môže byť poskytnutá iba solventným a životaschopným bankám. Bez tohto programu by však tieto banky neboli solventné a životaschopné. Práve v tomto okamihu rada guvernérov zhodnotila, že žiaden program nebol zavedený a z tohto dôvodu musela urobiť to, čo urobila.“

398    Potrebné je ďalej zdôrazniť, že v čase uverejnenia tlačovej správy z 21. marca 2013 bola známa existencia a povaha ťažkostí, ktorým čelila Cyperská republika a dotknuté banky. Bolo tiež známe, že Cyperská republika predložila predsedovi euroskupiny žiadosť o finančnú pomoc, že táto pomoc jej mala byť poskytnutá v rámci programu makroekonomických úprav, ktorý mal byť konkretizovaný v memorande o porozumení a že cyperský parlament zamietol zavedenie opatrenia, ktoré sa cyperské orgány zaviazali prijať na účely mobilizovania vnútorných zdrojov s cieľom obmedziť objem finančnej pomoci súvisiacej s týmto programom (pozri najmä body 13 až 15, 18, 20 až 22 vyššie).

399    Napokon treba pripomenúť, že ako vyplýva z bodu 142 vyššie, pravidlá upravujúce ELA zakazujú jej poskytnutie úverovým inštitúciám nachádzajúcim sa v platobnej neschopnosti.

400    Za okolností prejednávanej veci preto znenie tlačovej správy z 21. marca 2013, akokoľvek stručné, v každom prípade umožňovalo žalobcom pochopiť, najmä vzhľadom na kontext, uplatniteľné právne pravidlá a pripomienky prezidenta ECB prednesené na tlačovej konferencii zo 4. apríla 2013, že platobná neschopnosť dotknutých bánk bola bez primeraného programu úprav prekážkou zachovania existujúcej úrovne ELA. Táto tlačová správa umožňuje súdu Únie vykonať jeho preskúmanie. Tvrdenie žalobcov týkajúce sa odôvodnenia rozhodnutia rady guvernérov ECB z 21. marca 2013 musí byť preto zamietnuté.

401    Po piate, pokiaľ ide o uvádzané porušenie článku 14.4 štatútu ECB stačí konštatovať, že žalobcovia uvádzajú tvrdenie, ktoré nijako nevysvetľuje, v čom bolo správanie ECB v súvislosti s ELA poznačené porušením tohto ustanovenia.

402    Z tohto dôvodu žalobcovia nepreukázali, že správanie ECB v súvislosti s ELA bolo poznačené porušením zásady riadnej správy vecí verejných, článku 14.4 štatútu ECB a požiadaviek spravodlivosti a koherencie. Tretia séria tvrdení žalobcov preto musí byť zamietnutá.

403    Vzhľadom na to, že tri série tvrdení žalobcov boli zamietnuté, je potrebné zamietnuť výhradu založenú na porušení článku 14.4 štatútu ECB, požiadaviek spravodlivosti a koherencie a zásady riadnej správy vecí verejných.

2.      O existencii prípadného porušenia zásady ochrany legitímnej dôvery

404    Na úvod treba pripomenúť, že zásada ochrany legitímnej dôvery patrí medzi základné zásady Únie (rozsudok z 24. marca 2011, ISD Polska a i./Komisia, C‑369/09 P, EU:C:2011:175, bod 122). Právo dovolávať sa tejto zásady predpokladá, že zúčastnenej strane sa zo strany príslušných orgánov Únie poskytli presné, nepodmienečné a zhodné ubezpečenia z oprávnených a dôveryhodných zdrojov. Toto právo sa totiž vzťahuje na každú osobu podliehajúcu súdnej právomoci v situácii, keď inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra Únie vyvolala vznik dôvodných očakávaní tým, že tejto osobe poskytla konkrétne záruky (pozri rozsudok z 19. júla 2016, Kotnik a i., C‑526/14, EU:C:2016:570, bod 62 a citovanú judikatúru).

405    Žalobcovia sa v prejednávanej veci domnievajú, že žalované sa dopustili závažného porušenia zásady ochrany legitímnej dôvery. Uvádzajú, že žalované im poskytli zhodné a presné ubezpečenia, že škodlivé opatrenia nebudú Cyperskej republike uložené. Tieto ubezpečenia vyplývali po prvé z listu z 11. februára 2013, ktorý príslušným výkonným riaditeľom dotknutých bánk adresoval vedúci úradu guvernéra CCB v mene Eurosystému, po druhé zo záväzku euroskupiny z 21. januára 2013 v súvislosti s možnosťou poskytnúť NFP na základe politickej dohody dojednanej v novembri 2012, po tretie z postupu vyhradeného pre ČŠME, ktorým bola poskytnutá finančná pomoc pred Cyperskou republikou a po štvrté, z rozhodnutia ECB o povolení ELA počas značného obdobia.

406    Žalobcovia dodávajú, že tieto akty a správania boli spôsobilé vyvolať v nich legitímnu dôveru, a to nielen zohľadnené individuálne, ale aj spoločne. Tieto akty a správania majú totiž podľa žalobcov kumulatívny účinok, ktorý posilňuje istotu, že nebude prijaté žiadne opatrenie záchrany pomocou vnútorných zdrojov.

a)      O existencii legitímnej dôvery založenej na liste z 11. februára 2013

407    Žalobcovia uvádzajú, že v liste z 11. februára 2013 adresovanému príslušným výkonným riaditeľom dotknutých bánk im vedúci úradu guvernéra CCB v mene Eurosystému poskytol jasné, presné, nepodmienečné ubezpečenia, ktoré boli v súlade so zákonom, že práva ich majiteľov vkladov nebudú obmedzené (pozri tiež body 366 až 368 vyššie). Žalobcovia v tomto ohľade pripomínajú, na jednej strane, že podľa článku 282 ods. 1 ZFEÚ je Eurosystém tvorený ECB a centrálnymi bankami ČŠME a riadi menovú politiku Únie a na druhej strane, že vyhlásenie cieľa Eurosystému naznačuje, že vystupuje jednotne. Každý rozumný pozorovateľ by teda predpokladal, že predmetný list zaväzoval Eurosystém, vrátane ECB, ktorá porušila legitímnu dôveru žalobcov tým, že následne žiadala, aby sa Cyperská republika zosúladila s dohodou o podmienenosti. Ak sa však ECB domnievala, že tento list nevyjadroval správne jej stanovisko, mala urobiť verejné vyhlásenie na účely nápravy daných chýb. ECB však neurobila žiadne takéto vyhlásenie, čo vedie k vzniku jej zodpovednosti.

408    Žalované spochybňujú argumentáciu žalobcov.

409    V tomto ohľade treba v prvom rade konštatovať, že nič v liste z 11. februára 2013 neumožňuje opatrnému a obozretnému čitateľovi dospieť k záveru, že za jeho obsah zodpovedá Eurosystém alebo ECB.

410    Predovšetkým, tento list je adresovaný príslušným výkonným riaditeľom dotknutých bánk od osoby v postavení riaditeľa pre komunikáciu a vedúceho úradu guvernéra CCB. Táto osoba nikdy netvrdila, že sa vyjadruje v mene Eurosystému. Naopak, ako vyplýva zo samotného znenia tohto listu, uspokojuje sa s vyjadrením názoru CCB a neodkazuje ani na orgány, ani na pravidlá fungovania Eurosystému:

„V nadväznosti na uverejnenie článku vo Financial Times z 10. februára 2013 s názvom „Radikálna záchrana navrhnutá pre Cyprus“, [CCB] chce zdôrazniť, že každá činnosť smerujúca k zníženiu alebo obmedzeniu práva majiteľov vkladov vlastniť majetok, alebo k jeho zbaveniu, odporuje ustanoveniam Ústavy Cyperskej republiky a článku 1 dodatkového protokolu k [EDĽP], ustanoveniam, ktoré chránia právo vlastniť majetok a ktoré majú zásadný význam pre fungovanie trhového hospodárstva.

Z tohto dôvodu každé tvrdenie v opačnom zmysle je nielen bez právneho základu, ale nemožno ho ani brať vážne“.

411    Je pravda, ako zdôrazňujú žalobcovia, že v záhlaví tohto listu sa nachádza logotyp CCB, pod ktorým sú veľkým tlačeným písmom uvedené názvy „Central Bank of Cyprus“ a „Eurosystem“.

412    Samotná existencia tohto záhlavia by však opatrného a obozretného čitateľa nemohla priviesť k záveru, že tento list možno pripísať Eurosystému. Naopak, dojem, ktorý vzniká z tohto záhlavia, je na jednej strane ten, že daný list je napísaný v mene CCB a nie Eurosystému a na druhej strane, že údaj „Eurosystém“ je čisto informatívny, uvádzajúci iba príslušnosť CCB v jej postavení centrálnej banky jedného z ČŠME k Eurosystému. Písmená tvoriace výraz „Eurosystem“ v záhlaví listu z 11. februára 2013 sú totiž po prvé umiestnené pod písmenami tvoriacimi názov „Central Bank of Cyprus“ a sú jasne menšie ako tieto písmená.

413    Po druhé, ako uznali samotní žalobcovia v odpovedi na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania, pojem „Eurosystem“ je pravdepodobne neoddeliteľnou časťou loga CCB a z tohto dôvodu sa nachádza na všetkých alebo prinajmenšom na väčšine listov a dokumentov vydaných touto bankou. Zo samotnej existencie tohto pojmu na liste z 11. februára 2013 teda nemožno vyvodiť žiaden záver s výnimkou názoru, že všetky alebo prinajmenšom väčšinu listov vydaných z CCB možno pripísať Eurosystému z jediného dôvodu, že uvádzajú príslušnosť tejto banky k nemu.

414    Po tretie, v spodnej časti listu z 11. februára 2013, ktorá uvádza adresu a internetovú stránku CCB, nie je odkaz na Eurosystém.

415    V druhom rade treba zdôrazniť, že národné centrálne banky vykonávajú dva druhy funkcií, a síce, po prvé, tie, ktoré sú stanovené štatútom ECB a po druhé tie, ktoré tam stanovené nie sú. Tieto druhé funkcie nemožno pripísať ESCB ani Eurosystému. Ako totiž správne zdôrazňuje ECB, článok 14.4 štatútu ECB stanovuje, že národné centrálne banky môžu vykonávať aj iné funkcie než tie, ktoré sú uvedené v štatúte ECB, za predpokladu, že Rada guvernérov ECB dvojtretinovou väčšinou odovzdaných hlasov nerozhodne, že ide o zasahovanie do cieľov a úloh ESCB. Naopak, funkcie, ktoré národné centrálne banky vykonávajú na vlastnú zodpovednosť a vlastné riziko sa nepokladajú za súčasť funkcií ESCB (pozri body 138 až 140 vyššie).

416    V čase skutkových okolností však štatút ECB neuvádzal medzi úlohami ECB alebo ESCB určenie podmienok rekapitalizácie alebo riešenia krízových situácií finančných inštitúcií. Ide teda o funkcie, ktoré národné centrálne banky vykonávajú na vlastnú zodpovednosť a vlastné riziko. Za týchto podmienok sa opatrný a obozretný čitateľ nemohol odôvodnene domnievať, že tvrdenie CCB v súvislosti s určením podmienok rekapitalizácie alebo riešenia kríz finančných inštitúcií bolo možné pripísať Eurosystému a že ho zaväzovalo. Naopak, tento čitateľ sa musel nevyhnutne domnievať, že CCB sa v liste z 11. februára 2013 vyjadrovala v svojom vlastnom mene a v postavení národnej centrálnej banky.

417    Na rozdiel od toho, čo v podstate uvádzajú žalobcovia, článok 282 ods. 1 ZFEÚ ani vyhlásenie cieľa Eurosystému nespochybňujú tento záver.

418    Pokiaľ ide v prvom rade o článok 282 ods. 1 ZFEÚ, treba uviesť, že sa týka výlučne úlohy Eurosystému v oblasti menovej politiky. Toto ustanovenie totiž znie takto:

„[ECB] tvorí spolu s národnými centrálnymi bankami [ESCB]. [ECB] spolu s národnými centrálnymi bankami [ČŠME] a ktoré tvoria Eurosystém, riadi menovú politiku Únie.“

419    Žalobcovia teda nemohli z článku 282 ods. 1 ZFEÚ oprávnene vyvodiť, že Eurosystém zaručoval zachovanie hodnoty vkladov zverených dotknutým bankám v prípade ich rekapitalizácie alebo riešenia ich krízových situácií.

420    Pokiaľ ide v druhom rade o vyhlásenie cieľa ECB a Eurosystému, treba po prvé uviesť, že predstavuje jednoduché vyjadrenie úmyslu, ktoré nemá žiadne právne účinky (pozri analogicky rozsudok z 23. septembra 2015, ClientEarth a International Chemical Secretariat/ECHA, T‑245/11, EU:T:2015:675, bod 103 a citovanú judikatúru) a nebolo z tohto titulu uverejnené ani v sérii L Úradného vestníka Európskej únie, v ktorej sa uverejňujú právne záväzné akty, ani v jeho sérii C, ktorá uverejňuje informácie, odporúčania a oznámenia týkajúce sa Únie (pozri analogicky rozsudok z 13. decembra 2012, Expedia, C‑226/11, EU:C:2012:795, bod 30). Ako relevantne zdôraznila ECB v odpovedi na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania, toto vyhlásenie má zo svojej samotnej podstaty iba charakter úmyslu a nemá za cieľ stanoviť povinnosti svojim autorom, ani vyčerpávajúcim spôsobom vymenovať všetky úlohy a právomoci členov Eurosystému.

421    Po druhé, obsah tohto vyhlásenia neumožňuje domnievať sa, že Eurosystému patrí akákoľvek právomoc v oblasti ochrany bankových vkladov v prípade rekapitalizácie alebo riešenia bankovej krízy. Z tohto vyhlásenia naopak vyplýva, že Eurosystém má za hlavný cieľ zachovanie stability cien. Je síce pravda, že toto vyhlásenie tiež naznačuje, že Eurosystém konajúci v postavení hlavného finančného orgánu sleduje zachovanie finančnej stability a podporu finančnej integrácie Únie. Opatrný a obozretný čitateľ by však z tak nejasného tvrdenia nemohol rozumne vyvodiť záver, že Eurosystém mal právomoc určiť podmienky, ktorým mohla byť podriadená prípadná rekapitalizácia alebo riešenie krízovej sitácie dotknutých bánk.

422    Rovnako údaje, podľa ktorých „Eurosystém a jeho útvary konajú pri zohľadnení právneho postavenia svojich členov výslovne koherentne a jednotne“ a „v tomto duchu a tímovej práci Eurosystém vystupuje jednotne a je blízky európskym občanom“, nemožno odôvodnene vykladať v tom zmysle, že znamenajú, že každé vyhlásenie niektorej národnej centrálnej banky tvoriacej súčasť Eurosystému je vykonané v jeho mene. Ide skôr o vyhlásenie všeobecného a nekonkrétneho úmyslu, ktorý sa uplatňuje nanajvýš na oblasti, v ktorých má Eurosystém právomoc.

423    Treba teda dospieť k záveru, že žalobcovia nepreukázali, že z listu z 11. februára 2013 mohli získať legitímnu dôveru, že škodlivé opatrenia nebudú prijaté. O to viac sa teda nemožno domnievať, že ECB aktami a správaniami, ku ktorým došlo až po tomto liste, porušila túto dôveru.

b)      O existencii legitímnej dôvery založenej na „záväzku euroskupiny z 21. januára 2013 o možnosti poskytnúť NFP na základe politickej dohody dojednanej v novembri 2012“

424    Žalobcovia uvádzajú, že euroskupina v nich vyvolala legitímnu dôveru, že škodlivé opatrenia nebudú prijaté, tým, že sa 21. januára 2013 zaviazala poskytnúť NFP Cyperskej republike na základe politickej dohody dojednanej v novembri 2012, ktorá nestanovovala prijatie týchto opatrení. V odpovedi na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania Všeobecného súdu žalobcovia potvrdili, že „záväzkom“, na ktorý odkazovali, bolo vyhlásenie euroskupiny z 21. januára 2013 opísané v bode 18 vyššie.

425    Žalované spochybňujú argumentáciu žalobcov.

426    V tejto súvislosti treba po prvé konštatovať, že nič vo vyhlásaní euroskupiny z 21. januára 2013 sa nemohlo považovať za konkrétne ubezpečenie, že NFP bude podliehať iba podmienkam stanoveným v návrhu memoranda o porozumení, ktorý bol v tom čase predmetom rokovaní medzi Cyperskou republikou na jednej strane a Komisiou, ECB a MMF na strane druhej. Euroskupina sa totiž v tomto vyhlásení nijako nezaviazala poskytnúť Cyperskej republike NFP, o ktorý táto žiadala, ale uspokojila sa s opisom týchto rokovaní neurčitým a všeobecným spôsobom a s podporou dotknutých strán v ďalšom postupe na účely finalizácie častí návrhu memoranda o porozumení.

427    Po druhé, ako vyplýva z bodov 123 až 129 vyššie, poskytnutie NFP patrí do právomocí EMS a nie do právomocí euroskupiny, ktorá sa ani nezúčatnila rokovaní začatých s Cyperskou republikou na účely finalizácie návrhu memoranda uvedeného vo vyhlásení z 21. januára 2013. Preto aj keby toto vyhlásenie obsahovalo ubezpečenia o poskytnutí NFP Cyperskej republike, tieto ubezpečenia by nevychádzali od orgánu príslušného v zmysle judikatúry citovanej v bode 404 vyššie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. apríla 2009, Nintendo a Nintendo of Europe/Komisia, T‑13/03, EU:T:2009:131, bod 208 a zo 7. októbra 2015, Accorinti a i./ECB, T‑79/13, EU:T:2015:756, bod 79).

428    Po tretie, návrh memoranda o porozumení uvedený vo vyhlásení euroskupiny z 21. januára 2013 a vypracovaný 29. novembra 2012 nebol nikdy prijatý. Ako vyplýva z vyhlásenia euroskupiny zo 16. marca 2013, cyperské orgány sa zaviazali, na účely prijatia tohto návrhu memoranda, prijať opatrenia, ktoré mali byť schválené cyperským parlamentom, medzi ktorými bolo zavedenie dane zo všetkých bankových vkladov (pozri body 19 a 20 vyššie). Zavedenie tejto dane však cyperský parlament zamietol (pozri bod 22 vyššie). Za týchto podmienok žalobcovia nemohli oprávnene očakávať, že NFP bude napriek všetkému poskytnutý Cyperskej republike na základe uvedeného návrhu memoranda o porozumení.

429    Vzhľadom na vyššie uvedené treba dospieť k záveru, že žalobcovia nepreukázali, že mohli vyvodiť legitímnu dôveru z vyhlásenia euroskupiny z 21. januára 2013.

c)      O existencii legitímnej dôvery založenej na správaní vyhradenom pre ČŠME, ktorým bola poskytnutá finančná pomoc pred Cyperskou republikou

430    Žalobcovia tvrdia, že legitímnu dôveru, že škodlivé opatrenia nebudú prijaté, vyvodili zo skutočnosti, že poskytnutie finančnej pomoci iným ČŠME, a síce Írsku, Helénskej republike, Španielskemu kráľovstvu a Portugalskej republike, nebolo podmienené prijatím opatrení na záchranu pomocou vnútorných zdrojov.

431    Žalované nezaujali výslovné stanovisko k tomuto tvrdeniu.

432    V tomto smere treba po prvé zdôrazniť, že samotnú skutočnosť, že počas fázy predchádzajúcej medzinárodnej finančnej kríze nebolo poskytnutie finančnej pomoci podmienené prijatím opatrení porovnateľných so škodlivými opatreniami, nemožno ako takú považovať za presné, nepodmienečné a zhodné ubezpečenie, ktoré by v akcionároch a majiteľoch vkladov v dotknutých bankách mohlo vyvolať legitímne očakávanie, že poskytnutie finančnej pomoci Cyperskej republike také nebude (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 19. júla 2016, Kotnik a i., C‑526/14, EU:C:2016:570, body 65 a 66).

433    Po druhé treba pripomenúť, že opatrenia, ktorým môže podliehať poskytnutie finančnej pomoci zo strany EMS (alebo iných medzinárodných organizácií, orgánov a inštitúcií Únie alebo štátov) na účely vyriešenia finančných ťažkostí štátu, ktorý čelí potrebe rekapitalizovať svoj bankový systém, sa môžu podstatne líšiť od prípadu k prípadu v závislosti od nadobudnutej skúsenosti a všetkých konkrétnych okolností (pozri bod 311 vyššie). Za týchto podmienok, pri absencii jasného a výslovného záväzku príslušných orgánov nie je možné domnievať sa, že žalobcovia mohli legitímne očakávať, že poskytnutie NFP bude podliehať rovnakým alebo podobným podmienkam ako sú tie, ktorým podliehalo poskytnutie finančnej pomoci Írsku, Helénskej republike, Španielskemu kráľovstvu a Portugalskej republike.

434    Vzhľadom na vyššie uvedené treba dospieť k záveru, že žalobcovia nepreukázali, že mohli vyvodiť legitímnu dôveru zo skutočnosti, že poskytnutie NFP iným ČŠME nebolo podmienené prijatím opatrení, ktoré sú porovnateľné so škodlivými opatreniami.

d)      O existencii legitímnej dôvery založenej na skutočnosti, že ECB sa rozhodla povoliť ELA počas predĺženého obdobia

435    Žalobcovia sa domnievajú, že legitímnu dôveru mohli vyvodiť z okolnosti, že ECB povolila CCB poskytnúť ELA pre Laïki počas predĺženého obdobia.

436    Žalované spochybňujú argumentáciu žalobcov.

437    V tejto súvislosti stačí konštatovať, že žalobcovia nijako nevysvetľujú, ako by skutočnosť, že ECB povolila CCB poskytnúť počas predĺženého obdobia ELA pre Laïki mohla u nich vyvolať legitímnu dôveru, že škodlivé opatrenia nebudú prijaté. Žalobcovia teda nepreukázali, že z tejto okolnosti mohli vyvodiť legitímnu dôveru.

438    Vzhľadom na vyššie uvedené sa treba domnievať, že žalobcovia nemohli vyvodiť legitímnu dôveru zo žiadneho z aktov a správaní uvedených v bode 405 vyššie, posúdených samostatne. Tieto akty a správania v nich preto nemohli vyvolať legitímnu dôveru ani spoločne, kumulatívnym účinkom.

439    Vyplýva z toho, že výhradu žalobcov založenú na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery treba zamietnuť.

3.      O existencii prípadného porušenia zásady rovnosti zaobchádzania

440    Zásada rovnosti zaobchádzania predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie zakotvenú v článkoch 20 a 21 Charty (rozsudok zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia, C‑550/07 P, EU:C:2010:512, bod 54). Inštitúcie Únie sú povinné zachovávať túto zásadu ako pravidlo práva Únie vyššej právnej sily, chrániace jednotlivcov (rozsudky zo 7. októbra 2015, Accorinti a i./ECB, T‑79/13, EU:T:2015:756, bod 87 a z 24. januára 2017, Nausicaa Anadyomène a Banque d’escompte/ECB, T‑749/15, neuverejnený, EU:T:2017:21, bod 110).

441    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že zásada rovnosti zaobchádzania vyžaduje, aby sa v porovnateľných situáciách nepostupovalo rozdielne a v rozdielnych rovnako, ak takýto postup nie je objektívne odôvodnený (pozri rozsudok zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia, C‑550/07 P, EU:C:2010:512, bod 55 a citovanú judikatúru). Okolnosti, ktoré charakterizujú rozdielne situácie a tým ich porovnateľný charakter, je potrebné určiť a posúdiť najmä s ohľadom na predmet a cieľ predmetných aktov, pričom na tento účel treba zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej patria predmetné akty (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique a Lorraine a i., C‑127/07, EU:C:2008:728, bod 26 a citovanú judikatúru).

442    Vzhľadom na to, že žalobcovia poukázali na porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, prislúcha im presne identifikovať porovnateľné situácie, o ktorých sa domnievajú, že sa s nimi zaobchádzalo rozdielne alebo rozdielne situácie, s ktorými sa podľa nich zaobchádzalo rovnako [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. apríla 2013, Du Pont de Nemours (Francúzsko) a i./Komisia, T‑31/07, neuverejnený, EU:T:2013:167, bod 311].

443    Žalobcovia v prejednávanej veci tvrdia, že žalované porušili túto zásadu v piatich ohľadoch, čo žalované spochybňujú.

a)      O existencii prípadnej diskriminácie voči veriteľom Laïki, ktorých nároky majú základ v ELA

444    Žalobcovia tvrdia, že majitelia nepoistených vkladov v Laïki boli diskriminovaní v porovnaní s jej veriteľmi, ktorých nároky majú základ v ELA. V rozsahu, v akom bol dlh Laïki pochádzajúci z ELA prevedený na BoC, sa totiž títo veritelia mohli obrátiť na BoC, zatiaľ čo dlh Laïki voči majiteľom nepoistených vkladov bol zrušený.

445    Žalobcovia dodávajú, že prevod dlhu Laïki pochádzajúceho z ELA na BoC predstavoval pre BoC podstatnú záťaž. Následkom toho boli diskriminované aj ďalšie kategórie žalobcov. Predmetný prevod totiž na jednej strane viedol k uloženiu drastických obmedzení nárokov vkladateľov do BoC a na druhej strane k zníženiu hodnoty akcií dotknutých bánk. ECB, ktorá je v pozadí ELA, ako aj ostatné žalované tak uprednostnili svoje vlastné záujmy v neprospech záujmov žalobcov.

446    Žalované spochybňujú argumentáciu žalobcov.

447    V tomto ohľade treba po prvé zdôrazniť, že prevod dlhu pochádzajúceho z ELA na BoC sa nachádza medzi podmienkami poskynutia NFP. Bod 1.26 memoranda o porozumení z 26. apríla 2013 totiž stanovuje:

„[BoC] preberie – postupom spočívajúcim v nákupe a zlúčení – cyperské aktíva [Laïki] v ich reálnej hodnote, ako aj v nominálnej hodnote jej poistené vklady a jej poskytovanie núdzovej pomoci pri [ELA]. Nepoistené vklady [Laïki] zostanú aj naďalej v pôvodnom subjekte…“.

448    Po druhé treba pripomenúť, ako uznali žalobcovia v odpovedi na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania, že poskytnutie ELA patrí do právomoci národných centrálnych bánk, ECB má právomoc iba zakázať týmto bankám poskytnúť ELA, pokiaľ je v rozpore s cieľmi a úlohami ESCB (pozri body 137 až 143 vyššie). V súlade s týmto rozdelením právomocí iba CCB poskytla ELA Laïki a z tohto dôvodu mala voči nej pohľadávku. Za týchto podmienok, ako správne uvádza ECB, jedine CCB patrilo podľa úverovej zmluvy uzatvorenej s Laïki právo na splatenie dlhu pochádzajúceho z poskytnutia ELA Laïki. Na základe toho kategórie osôb, ktoré mohli byť vzhľadom na argumentáciu žalobcov (pozri body 444 a 445 vyššie) predmetom rozdielneho zaobchádzania z dôvodu prevodu dlhu Laïki pochádzajúceho z ELA na BoC, sú na jednej strane CCB a na strane druhej majitelia nepoistených vkladov a akcionári dotknutých bánk.

449    Po tretie treba uviesť, že v rozdielnej situácii v zmysle judikatúry uvedenej v bode 441 vyššie sa nachádza na jednej strane súkromný subjekt, ktorý, tak ako vlastníci nepoistených vkladov v dotknutých bankách a akcionári BoC, konal iba vo svojom súkromnom majetkovom záujme a na druhej strane centrálna banka Eurosystému, ktorej rozhodnutia boli motivované výlučne cieľmi všeobecného záujmu. Samotná okolnosť, že majitelia vkladov a centrálna banka Eurosystému, ktorej rozhodnutia boli vedené týmito cieľmi, majú rovnakú pohľadávku voči tej istej banke, neumožňuje oslabiť tento záver, takže zásada rovnosti zaobchádzania nemôže vyžadovať, aby sa s týmito dvomi kategóriami osôb zaobchádzalo rovnako (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. októbra 2015, Accorinti a i./ECB, T‑79/13, EU:T:2015:756, bod 92 a z 24. januára 2017, Nausicaa Anadyomène a Banque d’escompte/ECB, T‑749/15, neuverejnený, EU:T:2017:21, body 108 a 109).

450    V prejednávanej veci však CCB nadobudla pohľadávku pochádzajúcu z ELA na účely prispenia k realizácii cieľa všeobecného záujmu pozostávajúceho zo stabilizácie jednej z dvoch najvýznamnejších cyperských bánk a tým finančného systému krajiny. Z bodov 138 a 139 vyššie totiž vyplýva, že CCB poskytla ELA Laïki pri výkone verejnej moci, ktorú má podľa cyperského práva. Z odpovede ECB na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania a z listu CCB, ktorý je k nej priložený predovšetkým vyplýva, že ELA je nástroj, ktorý má za cieľ umožniť CCB splniť úlohu zabezpečenia stability finančného systému, ktorú jej zverujú ustanovenia bodu 6 ods. 2 písm. e) a bodu 46 ods. 3 zákona z 19. júla 2002.

451    Okrem toho treba konštatovať, že ako správne zdôrazňujú Komisia a ECB, pohľadávka vyplývajúca z ELA bola zaručená aktívami Laïki. CCB ako vlastník tejto pohľadávky bola teda, na rozdiel od majiteľov nepoistených vkladov v dotknutých bankách, prednostným veriteľom. V rozsahu, v akom je medzi účastníkmi konania nesporné, že v prípade likvidácie banky budú pohľadávky jej vkladateľov vyplatené prednostne pred vyplatením jej akcionárov, akcionári BoC nemôžu o to viac tvrdiť, že sa nachádzali v situácii, ktorá je porovnateľná so situáciou CCB.

452    Vzhľadom na vyššie uvedené sa treba domnievať, že situácia CCB na jednej strane a situácia majiteľov nepoistených vkladov v dotknutých bankách a akcionárov BoC na strane druhej neboli porovnateľné. Žalobcovia teda nepreukázali, že žalované diskriminovali tieto kategórie osôb vo vzťahu k CCB.

b)      O existencii prípadnej diskriminácie voči majiteľom vkladov v gréckych pobočkách

453    Žalobcovia sa domnievajú, že boli diskriminovaní na základe štátnej prílušnosti vo vzťahu k majiteľom vkladov v gréckych pobočkách. Žalobcovia v tomto ohľade zdôrazňujú, že zatiaľ čo poskytnutie NFP bolo podmienené prijatím, zo strany cyperských orgánov, opatrenia na záchranu pomocou vnútorných zdrojov postihujúceho vklady vložené do dotknutých bánk na Cypre, toto poskytnutie NFP nepodliehalo podobnej podmienke pokiaľ ide o vklady, ktoré boli vložené do tých istých bánk v Grécku. Tie mali byť prevedené do niektorej gréckej banky v dôsledku jej nadobudnutia gréckych pobočiek a mohli teda v zásade ostať nezmenené. Toto rozdielne zaobchádzanie však bez objektívneho odôvodnenia odporuje základným slobodám zakotveným v Zmluve alebo je zakázané článkom 18 ZFEÚ.

454    Žalované spochybňujú argumentáciu žalobcov.

455    Medzi účastníkmi konania je nesporné, že grécke pobočky boli pobočkami v zmysle článku 4 bodu 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (Ú. v. EÚ L 177, 2006, s. 1). Po prvé, tieto pobočky ako také tvorili právne závislú časť doknutých bánk a priamo vykonávali všetky alebo niektoré transakcie, ktoré sú charakteristické pre podnikanie úverových inštitúcií.

456    Po druhé, podľa článku 4 ods. 1 smernice 94/19 v znení smerníc 2005/1 a 2009/14 boli majitelia vkladov v daných pobočkách krytí cyperským systémom ochrany vkladov.

457    Po tretie, z odôvodnenia 21 a článkov 40 až 43 smernice 2006/48 vyplýva, že zodpovednosť za dohľad nad finančným zdravím gréckych pobočiek a predovšetkým ich kapitálovou primeranosťou patrila cyperským orgánom, keďže grécke orgány boli zodpovedné iba za dohľad nad likviditou týchto pobočiek a menovou politikou.

458    Vyplýva z toho, že žalobcovia ‑ majitelia vkladov vložených do dotknutých bánk na Cypre a majitelia vkladov v gréckych pobočkách, vložili vklady do tých istých bánk, ktoré sú kryté systémom ochrany vkladov a podliehajú tým istým pravidlám. V tomto kontexte, na rozdiel od toho, čo tvrdí Rada, neexistuje žiaden dôvod domnievať sa, že rozdiel týkajúci sa iba miesta vloženia vkladov stačí za okolností prejednávanej veci na odôvodnenie záveru, že posudzované situácie sú odlišné. Predovšetkým potreba zabrániť efektu nákazy, na ktorú sa odvoláva Rada, sa netýka objektívnej rozdielnosti situácií, ale odôvodnenia rozdielneho zaobchádzania medzi dvomi porovnateľnými situáciami. Na základe toho bola situácia žalobcov ‑ majiteľov vkladov vložených do dotknutých bánk na Cypre a situácia majiteľov vkladov vložených do gréckych pobočiek porovnateľná.

459    Na rozdiel od vkladov v gréckych pobočkách však vklady vložené do dotknutých bánk na Cypre podliehali opatreniam záchrany pomocou vnútorných zdrojov. Treba sa preto domnievať, že žalobcovia – majitelia vkladov vložených do dotknutých bánk na Cypre boli predmetom znevýhodneného zaobchádzania v porovnaní s majiteľmi vkladov v gréckych pobočkách.

460    Tvrdenia ECB nemôžu spochybniť tento záver. ECB na jednej strane tvrdí, že každá diskriminácia utrpená žalobcami by sa mala považovať za „obrátenú diskrimináciu“, ktorá nie je zakázaná právom Únie.

461    Je pravda, že podľa ustálenej judikatúry právo Únie nebráni tomu, v situáciách, ktoré nemajú nijakú spojitosť s niektorou zo situácií, ktoré predpokladá toto právo a v prípade ktorých sa všetky relevantné skutočnosti obmedzujú iba na územie jedného členského štátu, aby sa voči štátnym príslušníkom tohto členského štátu tento členský štát správal menej výhodne ako so štátnymi príslušníkmi iného členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júna 1994, Steen, C‑132/93, EU:C:1994:254, bod 11 a z 1. apríla 2008, Gouvernement Communauté française a gouvernement wallon, C‑212/06, EU:C:2008:178, bod 33).

462    Táto judikatúra sa však nevzťahuje na akty alebo opomenutia, ktorými jedna alebo viacero inštitúcií Únie prispeli k takému zaobchádzaniu alebo vyžadujú jeho zachovanie alebo pokračovanie v jeho výkone. V prejednávanej veci ide práve o určenie toho, či žalované inštitúcie mohli poskytnúť svoju podporu prijatiu a výkonu memoranda o porozumení, na základe ktorého bolo poskytnutie NFP predmetom rozdielneho zaobchádzania alebo vyžadovať jeho zachovanie alebo pokračovanie v jeho výkone.

463    Aj za predpokladu, že by sa tieto tvrdenia o diskriminácii medzi majiteľmi vkladov v cyperských bankách a majiteľmi vkladov v gréckych pobočkách tých istých bánk mohli považovať za tvrdenia týkajúce sa situácie, v ktorej sa všetky relevantné skutočnosti obmedzujú iba na územie jedného členského štátu, treba zamietnuť tvrdenie ECB, podľa ktorého by sa každá diskriminácia, ktorú utrpeli žalobcovia, mala považovať za „obrátenú diskrimináciu“, ktorá nie je zakázaná právom Únie.

464    Na druhej strane ECB uvádza, že predaj gréckych pobočiek sa uskutočnil za trhovú cenu a z tohto dôvodu zachoval vlastné fondy dotknutých bánk. Tento predaj preto nespôsobil žiadnu dodatočnú nevýhodu pre žalobcov.

465    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že aby bolo možné vytknúť inštitúcii Únie porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, je potrebné, aby predmetné zaobchádzanie znevýhodnilo určité osoby v porovnaní s inými. Existencia tejto nevýhody však nemôže byť popretá len z dôvodu, že predmetné rozdielne zaobchádzanie nespôsobilo nepriaznivé hospodárske následky, pretože nevýhoda, ktorú treba zohľadniť z hľadiska zásady rovnosti zaobchádzania, môže mať aj takú povahu, že rozdiel v zaobchádzaní ovplyvňuje právnu situáciu dotknutej osoby (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique a Lorraine a i., C‑127/07, EU:C:2008:728, body 39 a 44). Argumentácia ECB sa však týka výlučne absencie dodatočnej majetkovej ujmy, ktorú by žalobcovia utrpeli z dôvodu predaja gréckych pobočiek. Táto okolnosť, pokiaľ by bola overená, by teda sama osebe nemohla stačiť na preukázanie absencie diskriminácie zakázanej právom Únie. Nanajvýš by táto okolnosť mohla byť, ako sa koniec koncov domnieva ECB, relevantnou na účely posúdenia proporcionality prípadného rozdielneho zaobchádzania so sledovaným cieľom. V prvom rade je však relevantnou otázka, či žalobcovia ‑ majitelia vkladov v dotknutých bankách na Cypre boli v porovnateľnej situácii ako majitelia vkladov v gréckych pobočkách, čo je prípad prejednávanej veci (pozri bod 458 vyššie).

466    V súlade s judikatúrou uvedenou v bode 441 vyššie treba preto preskúmať, či v prejednávanej veci existuje objektívne odôvodnenie rozdielneho zaobchádzania, ktorému boli vystavení žalobcovia ‑ majitelia vkladov v dotknutých bankách na Cypre v porovnaní s majiteľmi vkladov v gréckych pobočkách.

467    Ako bolo uvedené v bodoch 335 až 337 vyššie, tento rozdiel v zaobchádzaní zodpovedal najmä potrebe predísť efektu nákazy z cyperského bankového systému na grécky finančný systém. Ako sa totiž žalobcovia zhodli v odpovedi na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania, z internej správy ECB, ktorá tvorí prílohu repliky vyplýva, že odpis vkladov vložených do gréckych pobočiek by mohol vyvolať všeobecné vyberanie vkladov v Grécku, čo by mohlo nepriamo ešte zhoršiť slabú schopnosť financovania gréckych bánk, spôsobiac tým prípadne zvýšenie ELA poskytnutej týmto bankám na úroveň potenciálne presahujúcu reálnu kapacitu centrálnych bánk Eurosystému.

468    Žalobcovia odpovedajú, že táto argumentácia nemôže odôvodniť nepriamu diskrimináciu založenú na štátnej príslušnosti, ako je tá, ktorej boli vystavení.

469    V tomto smere treba pripomenúť, že rozdiel v zaobchádzaní je odôvodnený, ak je jednak založený na objektívnom a primeranom kritériu, to znamená ak je v súlade s právne prípustným cieľom sledovaným predmetnou právnou úpravou a tento rozdiel je jednak primeraný cieľu, ktorý príslušné zaobchádzanie sleduje (rozsudok zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique a Lorraine a i., C‑127/07, EU:C:2008:728, bod 47).

470    Pokiaľ ide po prvé o otázku, či bol rozdiel v zaobchádzaní medzi žalobcami ‑majiteľmi vkladov v dotknutých bankách na Cypre a majiteľmi vkladov vložených do gréckych pobočiek založený na objektívnom a primeranom kritériu, treba uviesť, že z dôvodov uvedených v bodoch 255 a 256 vyššie a s ohľadom na judikatúru ESĽP (rozsudok ESĽP z 21. júla 2016, Mamatas a iní v. Grécko, CE:ECHR:2016:0721JUD 006306614, body 103 a 138), cieľ pozostávajúci v predchádzaní tomu, aby došlo k všeobecnej destabilizácii gréckeho finančného systému nákazou od cyperského bankového systému, musí byť považovaný za objektívny a primeraný.

471    Po druhé, pokiaľ ide o primeranosť rozdielneho zaobchádzania medzi žalobcami majiteľmi vkladov vložených do dotknutých bánk na Cypre a majiteľmi vkladov v gréckych pobočkách, treba pripomenúť, že rozdiel v zaobchádzaní je primeraný, ak je vhodný na dosiahnutie sledovaných legitímnych cieľov a nejde nad rámec toho, čo je potrebné na ich dosiahnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2012, Melli Bank/Rada, C‑380/09 P, EU:C:2012:137, bod 52 a citovanú judikatúru).

472    Z dôvodov analogických tým, ktoré sú uvedené v bode 341 až 358 vyššie sa treba domnievať, že tento rozdiel v zaobchádzaní je vhodný na dosiahnutie sledovaných cieľov a nejde nad rámec toho, čo je potrebné na ich dosiahnutie.

473    Z tohto dôvodu okolnosť, že NFP bol na jednej strane podmienený prijatím, zo strany cyperských orgánov, opatrenia nariaďujúceho odpis vkladov v dotknutých bankách na Cypre a na druhej strane nepodliehal podobnej podmienke v súvislosti s vkladmi vloženými v Grécku, bola objektívne odôvodnená a nepredstavovala teda porušenie zásady rovnosti zaobchádzania.

474    Tento záver nemôže byť spochybnený tvrdením žalobcov, podľa ktorého euroskupina predtým podporila PSI napriek efektu nákazy, ktorý tento mohol mať na cyperské banky.

475    Toto tvrdenie v zásade vedie k domnienke, že stabilita cyperského finančného systému nebola zohľadnená pri prijatí niektorých opatrení určených na vyriešenie finančných ťažkostí Helénskej republiky a že, recipročne, s výnimkou prípadu „veľmi výraznej nekoherencie“ nezlučiteľnej so zásadou proporcionality, stabilita gréckeho finančného systému nemala byť zohľadnená pri neskoršom prijatí opatrení sledujúcich vyriešenie finančných ťažkostí Cyperskej republiky.

476    Treba však uvieť, že dôvody, na základe ktorých euroskupina alebo inštitúcie Únie mohli zvýhodniť PSI, nemôžu byť posúdené bez zohľadnenia osobitných okolností, za ktorých bol PSI dojednaný. Ako bolo totiž zdôraznené v bodoch 311 a 433 vyššie, opatrenia, ktorým môže podliehať poskytnutie finančnej pomoci zo strany EMS (alebo iných medzinárodných organizácií, orgánov a inštitúcií Únie alebo štátov) na účely vyriešenia finančných ťažkostí štátu, ktorý čelí potrebe rekapitalizácie svojho bankového systému, sa môžu podstatne líšiť od prípadu k prípadu v závislosti od nadobudnutej skúsenosti a všetkých konkrétnych okolností.

477    Žalobcovia však nikdy nepreukázali, vzhľadom na relevantné okolnosti a nadobudnutú skúsenosť, že okolnosť, že euroskupina predtým podporila PSI napriek efektu nákazy, ktorý tento mohol mať na cyperské banky, odôvodnila, že riziko nákazy gréckeho bankového systému nebolo v prejednávanej veci zohľadnené.

478    Z tohto dôvodu sa treba domnievať, že žalobcovia nepreukázali existenciu porušenia zásady rovnosti zaobchádzania z dôvodu rozdielneho zaobchádzania s ich vkladmi a s vkladmi vloženými do gréckych pobočiek.

c)      O existencii prípadného porušenia zásady rovnosti zaobchádzania založeného na diskriminácii majiteľov vkladov v dotknutých bankách, ktorých vklady nepresahovali 100 000 eur

479    Žalobcovia uvádzajú, že tí spomedzi nich, ktorých vklady v dotknutých bankách presahovali 100 000 eur, boli diskriminovaní v porovnaní s majiteľmi vkladov v týchto bankách, ktorých vklady nepresahovali túto sumu. Vklady nižšie alebo rovnajúce sa sume 100 000 eur boli totiž v celom rozsahu kryté systémom ochrany cyperských vkladov, zatiaľ čo vklady vo vyššej sume boli kryté iba do výšky 100 000 eur. Okolnosť, že smernica 94/19, zmenená smernicami 2005/1 a 2009/14 ukladala členským štátom povinnosť zaviesť systém umožňujúci pokryť všetky vklady toho istého majiteľa do výšky 100 000 eur neodôvodňuje, že majiteľom nepoistených vkladov bolo zabránené získať náhradu v prípade likvidácie, ani nevysvetľuje, prečo majiteľa vkladov vo výške 100 000 eur nepostihol žiaden odpis, zatiaľ čo majiteľa vkladov vo výške 1 000 000 postihol odpis v rozsahu 90 %.

480    Rada a ECB spochybňujú túto argumentáciu žalobcov.

481    V tomto ohľade treba konštatovať, že diskriminácia, na ktorú sa sťažujú žalobcovia, sa v skutočnosti týka dvoch odlišných druhov škodlivých opatrení.

482    Po prvé ide o opatrenie uvedené v bode 5 nariadenia č. 104, ktoré stanovuje, v súlade s bodom 1.26 memoranda o porozumení z 26. apríla 2013, že do BoC sa prevedú dlhy Laïki voči každému z jej majiteľov vkladov do výšky 100 000 eur, pričom vklady prevyšujúce 100 000 eur ostanú v Laïki až do jej likvidácie (pozri bod 35 vyššie). Treba konštatovať, že toto opatrenie sa uplatňuje nezávisle na všetkých majiteľov vkladov v Laïki. Na rozdiel od toho, čo v podstate tvrdia žalobcovia, nezakladá teda žiaden rozdiel v zaobchádzaní medzi týmito majiteľmi vkladov v závislosti od výšky vkladov, ktoré zverili tejto banke.

483    Samotná okolnosť, že prevod vkladov zverených Laïki do BoC sa spája s jednotnou hranicou 100 000 eur na vkladateľa a môže mať z tohto dôvodu rôzne dopady na týchto majiteľov vkladov v závislosti od výšky ich vkladov, nemôže spochybniť tento záver. Každý rozdiel tejto povahy totiž vyplýva z uplatnenia garantovanej hranice 100 000 eur stanovenej v článku 7 ods. 1a smernice 94/19 zmenenej smernicami 2005/1 a 2009/14 a v súvislosti s ktorým žalobcovia nenamietli nezákonnosť. Ide tu pritom o kritérium, ktoré je súčasne objektívne a prispôsobené potrebám fungovania bankového systému Únie (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 19. septembra 2013, Panellinios Syndesmos Viomichanion Metapoiisis Kapnou, C‑373/11, EU:C:2013:567, bod 34 a citovanú judikatúru a z 30. septembra 2009, Arkema/Komisia, T‑168/05, neuverejnený, EU:T:2009:367, bod 115). Odôvodnenie 16 smernice 94/19, zmenenej smernicami 2005/1 a 2009/14 totiž stanovuje, že cieľom vyššie uvedenej hranice ochrany je na jednej strane nenechať príliš veľkú časť vkladov bez ochrany v záujme ochrany spotrebiteľov, ako aj stability finančného systému a na druhej strane vziať do úvahy náklady na financovanie systémov ochrany vkladov a nevnucovať v celej Únii úroveň ochrany, ktorá by mohla v určitých prípadoch podnietiť nespoľahlivé spravovanie úverových inštitúcií.

484    Po druhé, ide o opatrenia konverzie akcií BoC, stanovené nariadením č. 103 v znení zmien a doplnení, ktorého podstata je prebratá v bodoch 1.26 a 1.27 memoranda o porozumení z 26. apríla 2013. Toto opatrenie stanovuje, že odpis nepoistených vkladov v BoC sa uplatňuje len na majiteľov vkladov v tejto banke, ktorých vklady presahujú 100 000 eur. Vyplýva z toho teda, ako správne zdôrazňujú žalobcovia, rozdiel v zaobchádzaní medzi majiteľmi vkladov v BoC podľa toho, či výška vkladov, ktoré zverili tejto banke, presahuje alebo nepresahuje 100 000 eur.

485    Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, však tento rozdiel v zaobchádzaní nezakladá žiadnu nerovnosť zaobchádzania zakázanú právom Únie. Ako relevantne uvádzajú Rada a ECB, majitelia vkladov, ktorých vklady v dotknutých bankách presahujú 100 000 eur, sa nachádzajú v právnej odlišnej situácii než je situácia majiteľov vkladov, ktorých vklady v dotknutých bankách nepresahujú túto sumu. V súlade s článkom 7 ods. 1a smernice 94/19 zmenenej smernicami 2005/1 a 2009/14 totiž vklady tých druhých boli v prípade nedostupnosti vkladov v celom rozsahu kryté cyperským systémom ochrany vkladov, zatiaľ čo vklady prvých boli kryté iba do sumy 100 000 eur.

486    Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno v prejednávanej veci konštatovať žiadnu zakázanú diskrimináciu voči žalobcom, ktorých vklady v dotknutých bankách presahovali 100 000 eur.

d)      O existencii prípadného porušenia zásady rovnosti zaobchádzania založeného na diskriminácii voči majiteľom vkladov a akcionárom bánk iných ČŠME, ktorým bola poskytnutá finančná pomoc pred Cyperskou republikou

487    Žalobcovia sa domnievajú, že boli diskriminovaní v porovnaní s majiteľmi vkladov a akcionármi bánk so sídlom v ČŠME, ktoré získali podobnú finančnú pomoc ako je NFP pred Cyperskou republikou. Po prvé, žalobcovia uvádzajú, že suma tejto pomoci bola vždy vyššia než suma NFP poskytnutá Cyperskej republike, ale že vklady a akcie bánk týchto členských štátov neboli dotknuté. Po druhé, žalobcovia tvrdia, že grécke banky získali pomoc vo výške 50 miliárd eur na vyváženie efektu PSI, pričom tento výraznejšie ovplyvnil dotknuté banky než grécke banky.

488    Žalobcovia z toho vyvodzujú, že boli nepriamo diskriminovaní z dôvodu ich štátnej príslušnosti, pri porušení článku 18 ZFEÚ a článku 21 Charty. Pokiaľ ide o Cyperskú republiku, tá bola diskriminovaná vo vzťahu k iným ČŠME, ktoré získali podobnú pomoc ako je NFP.

489    Rada a ECB túto argumentáciu žalobcov spochybňujú.

490    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že opatrenia, na ktoré môže byť viazaná finančná pomoc poskytnutá zo strany EMS na prekonanie finančných ťažkostí štátu, ktorý čelí potrebe rekapitalizácie svojho bankového systému, sa môžu podstatne líšiť od prípadu k prípadu v závislosti od množstva faktorov iných než výška pomoci, vo vzťahu k veľkosti hospodárstva tohto štátu. Medzi týmito faktormi sa môžu najmä nachádzať, ako bolo uvedené v bode 311 vyššie, hospodárska situácia štátu prijímajúceho pomoc, perspektívy obnovy ekonomickej životaschopnosti dotknutých bánk, dôvody, ktoré viedli k problémom týchto bánk, vrátane, prípadne, nadmernej veľkosti bankového sektora štátu prijímajúceho pomoc v pomere k jeho národnému hospodárstvu, vývoja medzinárodnej ekonomickej konjunktúry alebo zvýšenej pravdepodobnosti budúcich zásahov z EMS (alebo iných medzinárodných organizácií, orgánov a inštitúcií Únie alebo štátov) na podporu iných štátov v ťažkostiach, ktoré môžu vyžadovať preventívne obmedzenie súm vyhradených na každý zásah.

491    Pokiaľ ide o prejednávanú vec, žalobcovia, ktorí majú v súlade s judikatúrou citovanou v bode 442 vyššie povinnosť presne identifikovať porovnateľné situácie, o ktorých sa domnievajú, že sa s nimi zaobchádzalo rozdielne, okrem niekoľkých odkazov na význam (absolútny a relatívny) finančnej pomoci poskytnutej štyrom dotknutým ČŠME vôbec nevysvetlili, v čom bola situácia týchto štátov v čase skutkových okolností porovnateľná so situáciou Cyperskej republiky (pozri body 311 a 312 vyššie).

492    Vzhľadom na vyššie uvedené treba dospieť k záveru, že žalobcovia nepreukázali, že sa nachádzali v porovnateľnej situácii ako majitelia vkladov a akcionárov bánk so sídlom v ČŠME, ktoré získali podobnú pomoc ako NFP pred Cyperskou republikou.

493    Nie je preto možné domnievať sa, že okolnosť, že poskytnutie NFP podliehalo prijatiu opatrení sledujúcich redukciu veľkosti cyperského finančného sektora, zatiaľ čo poskytnutie finančnej pomoci iným ČŠME nebolo podmienené prijatím analogických opatrení, predstavuje porušenie zásady rovnosti zaobchádzania voči žalobcom, alebo, pokiaľ môžu namietnuť porušenie tejto zásady vo vzťahu k tretej strane, voči Cyperskej republike.

e)      O existencii prípadnej diskriminácie voči členom cyperského družstevného bankového sektora

494    Medzi účastníkmi konania je nesporné, na jednej strane, že Cyperská republika rekapitalizovala do výšky 1,5 miliárd eur cyperskú centrálnu družstevnú banku Co‑operative Central Bank (ďalej len „CDB“) a s ňou združené družstevné úverové inštitúcie (ďalej len, spolu s CDB, „družstevný bankový sektor“) a na strane druhej, že poskytnutie NFP nepodliehalo podmienke, aby tento nástroj nebol použitý na tento účel. V tomto ohľade sa účastníci konania zhodujú, že 1,5 miliárd eur poskytnutých na rekapitalizáciu cyperského družstevného bankového sektora pochádzalo z NFP.

495    Medzi účastníkmi konania je nesporné, že poskytnutie NFP naopak podliehalo podmienke, že tento nástroj nebude použitý na účely rekapitalizácie dotknutých bánk. Žalobcovia sa preto domnievajú, že boli predmetom zakázanej diskriminácie vo vzťahu k členom družstevného bankového sektora.

496    Žalované nespochybňujú, že členom družstevného bankového sektora, ktorých sa netýkala záchrana pomocou vnútorných zdrojov, bolo vyhradené výhodnejšie zaobchádzanie než žalobcom. Žalované však uvádzajú, že tento rozdiel v zaobchádzaní žiadnym spôsobom nezakladal zakázanú diskrimináciu.

497    Preto v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 441 vyššie treba preskúmať, či sa tieto dve kategórie subjektov nachádzali v porovnateľnej situácii a prípadne, či rozdiel v zaobchádzaní, ktorému boli vystavené, bol objektívne odôvodnený.

498    V odpovedi na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania žalobcovia na jednej strane uviedli, že družstevný bankový sektor a dotknuté banky boli v porovnateľnej situácii. Podľa nich totiž družstevný bankový sektor a dotknuté banky pôsobili na rovnakom trhu a boli vo vzájomnom konkurenčnom vzťahu. Žalobcovia na druhej strane uvádzajú, že situácia členov družstevného bankového sektora bola vo všetkých smeroch porovnateľná so situáciou vkladateľov do dotknutých bánk. Podľa žalobcov totiž ani jedni, ani druhí nemohli byť zodpovední za okolnosti, ktoré viedli Cyperskú republiku k žiadosti o finančnú pomoc.

499    Rada a ECB sa naopak domnievajú, že členovia družstevného bankového sektora sa nachádzajú v odlišnej situácii ako žalobcovia. Rozdiely, ktoré uvádzajú ECB a Rada, sú v podstate dva. Týkajú sa po prvé významu dotknutých bánk a družstevného bankového sektora z hľadiska finančnej stability a po druhé závažnosti a povahy ťažkostí, ktorým čelili tieto dve kategórie úverových inštitúcií.

500    Po prvé, pokiaľ ide o význam dotknutých bánk a význam družstevného bankového sektora z hľadiska finančnej stability, ECB zdôrazňuje, že tento sektor zohrával podstatnú úlohu na cyperskom trhu s vkladmi a s úvermi a že jeho záchrana pomocou vnútorných zdrojov by mala výraznejšie negatívne dôsledky než záchrana dotknutých bánk na národnú hospodársku činnosť a následne na rozpočtovú situáciu Cyperskej republiky.

501    V tomto ohľade treba pripomenúť, že v zásade prislúcha osobe, ktorá na podporu svojho návrhu predkladá skutkové tvrdenia, aby preukázala, že tieto okolnosti skutočne nastali [uznesenie z 25. januára 2008, Provincia di Ascoli Piceno a Comune di Monte Urano/Apache Footwear a i., C‑464/07 P(I), neuverejnené, EU:C:2008:49, bod 9; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 6. marca 2001, Connolly/Komisia, C‑274/99 P, EU:C:2001:127, bod 113]. V prejednávanej veci však ECB neuvádza ani najmenší dôkaz na podporu svojich tvrdení týkajúcich sa hospodárskeho významu družstevného bankového sektora, ani nepreukazuje, že by jeho záchrana pomocou vnútorných zdrojov mala horšie následky na rozpočtovú situáciu Cyperskej republiky než záchrana dotknutých bánk. ECB, ktorej bola v tejto súvislosti položená otázka na pojednávaní, neuviedla ďalšie spresnenia.

502    Treba preto zamietnuť tvrdenie ECB týkajúce sa príslušného významu dotknutých bánk a družstevného bankového sektora z hľadiska finančnej stability.

503    Po druhé, pokiaľ ide o ťažkosti, ktorým čelili predmetné úverové inštitúcie, Rada a ECB tvrdia, že dotknuté banky boli v závažnejšej hospodárskej situácii ako družstevný bankový sektor. Predovšetkým, ako vyplýva z písomností, ktoré ECB predložila Všeobecnému súdu a ktoré žalobcovia v tejto súvislosti nespochybňujú, družstevný bankový sektor nebol, na rozdiel od dotknutých bánk, v čase skutkových okolností v platobnej neschopnosti. Medzi účastníkmi konania je totiž nesporné, že dotknuté banky boli v platobnej neschopnosti v čase prijatia škodlivých opatrení. Naproti tomu, z oddielu 3.1 zverejnení, ktoré poskytla CDB v máji 2013 v rámci tretieho piliera dohovoru Bazilej a z odpovedí ECB na pojednávaní vyplýva, že k 31. decembru 2012 konsolidované koeficienty solventnosti tejto centrálnej inštitúcie a jej 92 družstevných úverových pobočiek spĺňali uplatniteľné regulačné požiadavky. Bod 20 správy MMF z mája 2013 potvrdzuje tento záver, keďže uvádza, že cyperský družstevný sektor bol považovaný za globálne solventný.

504    Z vyššie uvedeného vyplýva, že hlavný overiteľný rozdiel medzi žalobcami a členmi družstevného bankového sektora spočíva v tom, či sú dotknuté banky solventné alebo nie. Pokiaľ ide o zvyšok, v oboch prípadoch ide totiž o vkladateľov alebo investorov do cyperskej banky, ktorá potrebovala byť rekapitalizovaná, aby mohla pokračovať vo svojich činnostiach a na tento účel vyžadovala buď verejné prostriedky, alebo záchranu pomocou vnútorných zdrojov.

505    Žalobcovia nespochybňujú, že solventnosť môže predstavovať relevantné kritérium na účely založenia rozdielu v zaochádzaní medzi viacerými bankami. Na pojednávaní však tvrdili, že rozdiely, ktoré na tento účel uvádzajú žalované, medzi ktorými aj rozdiel týkajúci sa solventnosti predmetných bánk, vyplývali z „racionalizácie nespravodlivosti ex post“. Žalované totiž tieto rozdiely uviedli až „o niekoľko rokov neskôr“ na vysvetlenie toho, prečo bolo zacielené na majiteľov vkladov a akcionárov dotknutých bánk.

506    Treba však konštatovať, že písomnosti v spise nepodporujú argumentáciu žalobcov. Z bodu 11 správy MMF z mája 2013 totiž vyplýva, že potreba odlíšiť solventné banky od bánk v platobnej neschopnosti patrila medzi dôvody, na základe ktorých sa uprednostnila záchrana dotknutých bánk pomocou vnútorných zdrojov pred mimoriadnym odvodom z poistených a nepoistených vkladov zverených všetkým cyperským bankám. Treba sa preto domnievať, že rozdielne zaobchádzanie s cyperskými bankami podľa toho, či boli solventné alebo nie, sa v čase skutkových okolností považovalo za žiadúce.

507    Preto vzhľadom na to, že situácia členov družstevného bankového sektora nebola porovnateľná so situáciou žalobcov, v prejednávanej veci nemožno konštatovať žiadnu zakázanú diskrimináciu voči žalobcom.

508    So zreteľom na všetky predchádzajúce uváhy treba dospieť k záveru, že žalobcovia nepreukázali existenciu porušenia zásady rovnosti zaobchádzania vo vzťahu k nim. Nemožno sa preto domnievať, že Rada prijatím rozhodnutia 2013/236 vyžadovala zachovanie alebo pokračovanie vo výkone opatrenia poznačeného porušením zásady rovnosti zaobchádzania, ani že Komisia a ECB poskytnutím svojej podpory škodlivým opatreniam prispeli k porušeniu tejto zásady.

509    Vyplýva z toho, že prvá podmienka vzniku mimozluvnej zodpovednosti Únie nie je v prejednávanej veci splnená, takže návrhy na náhradu škody predložené žalobcami treba zamietnuť.

IV.    O trovách

510    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

511    Keďže žalobcovia nemali vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov konania v súlade s návrhmi Komisie, Rady a ECB.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Dr. K. Chrysostomides & Co. LLC a ďalší žalobcovia, ktorých mená sa nachádzajú v prílohe, znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Rada Európskej únie, Európska komisia a Európska centrálna banka (ECB).

Kanninen Schwarcz Iliopoulos

Calvo‑Sotelo Ibáñez‑Martín Reine

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. júla 2018.

Podpisy

Obsah

* Jazyk konania: angličtina.

1      Zoznam ďalších žalobcov je priložený len k verzii, ktorá bola doručená účastníkom konania.