ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
z 29. februára 2024 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Azylová politika – Smernica 2011/95/EÚ – Podmienky na priznanie doplnkovej ochrany – Obsah tejto ochrany – Článok 5 – Potreby medzinárodnej ochrany, ktoré vznikli na mieste – Následná žiadosť o priznanie postavenia utečenca – Článok 5 ods. 3 – Pojem ‚okolnosti, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu‘ – Úmysel zneužitia a účelového využitia uplatňovaného konania – Činnosti v hostiteľskom členskom štáte, ktoré nie sú vyjadrením presvedčenia alebo orientácie a zotrvaním na takomto presvedčení alebo orientácii, ktoré boli prejavované už v krajine pôvodu – Náboženská konverzia“
Vo veci C‑222/22,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko) zo 16. marca 2022 a doručený Súdnemu dvoru 29. marca 2022, ktorý súvisí s konaním:
Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl
proti
JF,
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predsedníčka tretej komory K. Jürimäe, sudcovia N. Piçarra (spravodajca) a N. Jääskinen,
generálny advokát: J. Richard de la Tour,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– JF, v zastúpení: C. Schmaus, Rechtsanwalt,
– rakúska vláda, v zastúpení: A. Posch, J. Schmoll a V.‑S. Strasser, splnomocnení zástupcovia,
– nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a A. Hoesch, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: A. Azéma a L. Hohenecker, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 15. júna 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 5 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Spolkový úrad pre cudzinecké právo a azyl, Rakúsko) (ďalej len „BFA“) a JF, štátnym príslušníkom tretej krajiny, vo veci zákonnosti rozhodnutia o zamietnutí priznania postavenia utečenca po podaní následnej žiadosti o medzinárodnú ochranu zo strany JF.
Právny rámec
Medzinárodné právo
3 Podľa článku 1 časti A Dohovoru o právnom postavení utečencov, podpísaného v Ženeve 28. júla 1951 [Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], ktorý nadobudol platnosť 22. apríla 1954 a bol doplnený Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov, podpísaným v New Yorku 31. januára 1967, ktorý nadobudol platnosť 4. októbra 1967 (ďalej len „Ženevský dohovor“):
„Na účely tohto dohovoru sa pojem ‚utečenec‘ vzťahuje na ktorúkoľvek osobu, ktorá:
…
(2) … sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osobu bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť.
…“
4 Článok 2 tohto dohovoru s názvom „Všeobecné záväzky“ stanovuje:
„Každý utečenec má povinnosti voči štátu, v ktorom sa nachádza, čo znamená, že sa musí podrobiť zákonom a iným predpisom, najmä opatreniam týkajúcim sa dodržiavania verejného poriadku.“
5 Článok 33 uvedeného dohovoru s názvom „Zákaz vyhostenia alebo vrátenia (‚refoulement‘)“ vo svojom odseku 1 stanovuje, že „žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov“.
6 Podľa článku 42 ods. 1 tohto dohovoru „pri podpise, ratifikácii alebo pri pristúpení môže ktorýkoľvek štát uplatniť výhrady ku všetkým článkom tohto dohovoru, s výnimkou článkov 1, 3, 4, článku 16 ods. 1, článkov 33, 36 až 46“.
Právo Únie
Smernica 2011/95
7 Podľa odôvodnení 4, 12, 24 a 25 smernice 2011/95:
„(4) Ženevský dohovor a protokol poskytujú základný kameň pre medzinárodný právny režim na ochranu utečencov.
…
(12) Hlavným cieľom tejto smernice je na jednej strane zaistiť, aby členské štáty uplatňovali spoločné kritériá pre identifikáciu osôb, ktoré skutočne potrebujú medzinárodnú ochranu, a na druhej strane zaistiť, aby bola k dispozícii minimálna úroveň výhod pre tieto osoby vo všetkých členských štátoch.
…
(24) Je potrebné zaviesť spoločné kritériá pre uznanie žiadateľov o azyl ako utečencov v zmysle článku 1 Ženevského dohovoru.
(25) Osobitne je potrebné zaviesť spoločné pojmy týkajúce sa potrieb ochrany vznikajúcich na mieste…“
8 Článok 2 tejto smernice s názvom „Vymedzenia pojmov“ znie takto:
„Na účely tejto smernice platia tieto vymedzenia pojmov:
…
d) ‚utečenec‘ je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý kvôli oprávnenej obave pred prenasledovaním z rasových, náboženských dôvodov, dôvodov štátnej príslušnosti, z dôvodu zastávania určitého politického názoru alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu tejto krajiny, alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie, alebo ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť a na ktorú sa neuplatňuje článok 12;
e) ‚postavenie utečenca‘ znamená uznanie štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátneho občianstva členským štátom za utečenca;
…“
9 Článok 4 uvedenej smernice, nazvaný „Posudzovanie skutočností a okolností“, ktorý sa nachádza v kapitole II tejto smernice, v odseku 3 stanovuje:
„Posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu sa má vykonať na individuálnom základe a zahŕňa zohľadnenie:
…
b) príslušných vyhlásení a dokumentácie predloženej žiadateľom vrátane informácií o tom, či žiadateľ bol alebo môže byť predmetom prenasledovania alebo vážneho bezprávia;
c) individuálneho postavenia a osobných okolností žiadateľa vrátane faktorov takýchto ako pôvod, pohlavie a vek, s cieľom posúdenia, či by na základe osobných okolností žiadateľa činy, ktorým bol alebo mohol byť žiadateľ vystavený, predstavovali prenasledovanie alebo vážne bezprávie;
d) či činnosti žiadateľa od opustenia krajiny pôvodu boli vykonávané s výlučným alebo hlavným cieľom vytvorenia potrebných podmienok pre požadovanie medzinárodnej ochrany tak, aby sa posúdilo, či by uvedené činnosti spôsobili, že žiadateľ bude vystavený prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu v prípade návratu do tejto krajiny.
…“
10 Článok 5 tej istej smernice, ktorý sa tiež nachádza v kapitole II tejto smernice a ktorý má názov „Potreby medzinárodnej ochrany vznikajúce na mieste“, stanovuje:
„1. Opodstatnená obava z prenasledovania alebo reálne riziko vážneho bezprávia môžu byť založené na udalostiach, ktoré sa uskutočnili odvtedy, ako žiadateľ opustil krajinu pôvodu.
2. Opodstatnená obava z prenasledovania alebo reálne riziko utrpenia vážneho bezprávia môže vychádzať z činností, ktoré vykonával žiadateľ odvtedy, ako opustil krajinu pôvodu, najmä ak sa preukáže, že dané činnosti predstavujú vyslovenie určitého presvedčenia a zotrvanie na takomto presvedčení alebo orientácii, ktoré žiadateľ prejavoval už v krajine pôvodu.
3. Bez toho, aby bol dotknutý Ženevský dohovor, členské štáty môžu určiť, že žiadateľovi, ktorý podá následnú žiadosť, sa spravidla neudelí postavenie utečenca, ak je riziko prenasledovania založené na okolnostiach, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu.“
11 Článok 10 smernice 2011/95, ktorý sa nachádza v jej kapitole III a ktorý má názov „Dôvody prenasledovania“, v odseku 1 stanovuje:
„Členské štáty zohľadnia pri posudzovaní dôvodov pre prenasledovanie tieto prvky:
…
b) pojem náboženstvo bude zahŕňať najmä zastávanie teistického, neteistického a ateistického presvedčenia, účasť alebo zdržanie sa oficiálnych bohoslužieb v súkromí alebo na verejnosti, sám alebo v spoločnosti iných, iné náboženské úkony alebo prejavy názoru alebo formy osobného alebo spoločného postoja, ktorý je založený na náboženskom presvedčení alebo ktorý je ním nariadený;
…“
12 Podľa článku 13 tejto smernice „členské štáty priznajú postavenie utečenca štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátneho občianstva, ktorí sú oprávnení ako utečenci v súlade s kapitolami II a III“.
Smernica 2013/32/EÚ
13 Článok 2 písm. q) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60) definuje „následnú žiadosť“ ako „ďalšiu žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú po prijatí konečného rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti…“.
Rakúske právo
14 V § 3 Bundesgesetz über die Gewährung von Asyl (Asylgesetz 2005) [spolkový zákon o udeľovaní azylu (zákon o azyle z roku 2005)] zo 16. augusta 2005 (BGBl. I, 100/2005) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „Asylgesetz 2005“), nazvanom „Postavenie osoby s nárokom na azyl“, sa stanovuje:
„1. Cudziemu štátnemu príslušníkovi, ktorý podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v Rakúsku, sa za predpokladu, že žiadosť nebude zamietnutá podľa článkov 4, 4a alebo 5, prizná postavenie osoby s nárokom na azyl, ak je pravdepodobné, že mu v krajine pôvodu hrozí prenasledovanie v zmysle článku 1 časti A ods. 2 [Ženevského dohovoru].
2. Prenasledovanie môže byť založené aj na udalostiach, ktoré nastali po odchode cudzinca z krajiny pôvodu…, alebo na činnostiach, ktoré cudzinec vykonal po odchode z krajiny pôvodu a ktoré sú najmä vyjadrením presvedčenia a zotrvaním na takomto presvedčení, ktoré prejavoval už v krajine pôvodu…. Cudzincovi, ktorý podá následnú žiadosť…, sa spravidla postavenie osoby s nárokom na azyl neprizná, ak riziko prenasledovania vyplýva z okolností, ktoré cudzinec vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu, ak nejde o činnosti v Rakúsku povolené, v prípade ktorých je preukázané, že sú vyjadrením presvedčenia a zotrvaním na presvedčení, ktoré prejavoval už v krajine pôvodu.
…“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
15 Dňa 3. októbra 2015 JF, iránsky štátny príslušník, podal na BFA žiadosť o medzinárodnú ochranu, v ktorej na jednej strane tvrdil, že bol vypočúvaný iránskymi tajnými službami v rámci výkonu jeho pracovnej činnosti ako inštruktora autoškoly, a na druhej strane, že ako študent bol stíhaný za to, že kritizoval kazateľa moslimského náboženstva.
16 Keďže sa BFA domnieval, že tieto tvrdenia nie sú vierohodné, rozhodnutím zo 7. júna 2017 túto žiadosť zamietol a prijal rozhodnutie o jeho návrate. Rozsudkom z 3. januára 2018 Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Rakúsko) zamietol žalobu, ktorú JF podal proti tomuto rozhodnutiu, ako nedôvodnú.
17 JF podal 26. júna 2019 následnú žiadosť v zmysle článku 2 písm. q) smernice 2013/32, ktorú odôvodnil tým, že medzičasom konvertoval na kresťanstvo, a v dôsledku toho sa obáva prenasledovania v krajine pôvodu. BFA mu rozhodnutím z 24. júna 2020 zamietol priznať postavenie utečenca na základe § 3 ods. 2 druhej vety Asylgesetz 2005, keďže uvádzané riziko prenasledovania vzniklo na mieste a žiadateľ ho vytvoril svojím vlastným rozhodnutím. Naopak BFA konštatoval, že JF vierohodne preukázal, že k jeho konvertovaniu na kresťanstvo v Rakúsku došlo „vnútorným presvedčením“, že toto náboženstvo aktívne praktizuje a že z tohto dôvodu mu hrozí riziko, že v prípade návratu do Iránu bude vystavený individuálnemu prenasledovaniu. Za týchto podmienok BFA priznal JF doplnkovú ochranu a právo na prechodný pobyt.
18 Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) rozsudkom z 29. septembra 2020 vyhovel odvolaniu JF proti tomuto rozhodnutiu. Tento súd rozhodol, že hoci pri posudzovaní následnej žiadosti riziko prenasledovania založené na okolnostiach, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím, bráni „spravidla“ priznaniu postavenia utečenca, použitie takejto príslovky naznačuje, že v určitých prípadoch možno toto postavenie priznať bez toho, aby bola dotknutá povinnosť uložená príslušnému orgánu v § 3 ods. 2 druhej vete Asylgesetz 2005, a to overiť existenciu zneužitia zo strany tohto žiadateľa. Podľa uvedeného súdu z rozhodnutia BFA z 24. júna 2020 nevyplýva žiadny náznak zneužívajúcej povahy konania JF. Okrem toho neexistencia dôkazov preukazujúcich, že konverzia JF bola vyjadrením a pokračovaním presvedčenia, ktoré prejavoval už v krajine pôvodu, podľa tohto súdu nepostačuje na odôvodnenie zamietnutia priznania postavenia utečenca.
19 BFA podal proti tomuto rozsudku opravný prostriedok „Revision“ na vnútroštátny súd, konkrétne na Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko), pričom tvrdil, že znenie § 3 ods. 2 druhej vety Asylgesetz 2005 vylučuje výklad v tom zmysle, že v prípade následnej žiadosti založenej na riziku prenasledovania vyplývajúcom z okolností, ktoré žiadateľ vytvoril na mieste svojím vlastným rozhodnutím, treba iba určiť, či tieto okolnosti boli vyvolané so zneužívajúcim úmyslom. Podľa BFA toto ustanovenie stanovuje ako všeobecné pravidlo, že u žiadateľov, ktorí v hostiteľskom členskom štáte svojím vlastným rozhodnutím spôsobili okolnosti, ktoré sú príčinou vzniku rizika prenasledovania, dôjde k zamietnutiu priznania postavenia utečenca. Jedinou výnimkou z tohto všeobecného pravidla je prípad, keď sú predmetné činnosti povolenými činnosťami v Rakúsku, v prípade ktorých sa preukáže, že sú vyjadrením a pokračovaním presvedčenia, ktoré žiadateľ prejavoval už vo svojej krajine pôvodu.
20 Vnútroštátny súd tvrdí, že vzhľadom na to, že § 3 ods. 2 druhá veta Asylgesetz 2005 preberá do rakúskeho práva článok 5 ods. 3 smernice 2011/95, riešenie sporu vo veci samej závisí od výkladu tohto posledného uvedeného ustanovenia.
21 V tejto súvislosti na jednej strane uvádza, že pokiaľ ide o pojem „bez toho, aby bol dotknutý Ženevský dohovor“, ktorý sa nachádza v uvedenom ustanovení, význam pojmu v nemeckom jazyku „unbeschadet“ („bez toho, aby bol dotknutý“) je nejednoznačný. Podľa prvého chápania tohto pojmu by sa Ženevský dohovor mal dodržiavať bez akéhokoľvek obmedzenia, a to aj v situáciách patriacich do pôsobnosti článku 5 ods. 3 smernice 2011/95, zatiaľ čo v súlade s druhým chápaním by členské štáty mohli stanoviť domnienku zneužívania následných žiadostí založenú na „okolnostiach, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu“. Na druhej strane príslovka „spravidla“ predstavuje neurčitý pojem, ktorého konkrétny význam nemožno vyvodiť ani zo znenia tejto smernice, ani z jej odôvodnení.
22 Za týchto podmienok Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 5 ods. 3 smernice [2011/95] vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sa cudzincovi, ktorý podá následnú žiadosť, spravidla neprizná postavenie osoby s právom na azyl, ak je riziko prenasledovania založené na okolnostiach, ktoré cudzinec vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu, okrem prípadu, že ide o činnosti, ktoré sú v Rakúsku dovolené, ak sa preukáže, že predstavujú vyslovenie určitého presvedčenia a zotrvanie na takomto presvedčení, ktoré cudzinec prejavoval už v štáte pôvodu?“
O prejudiciálnej otázke
23 Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 5 ods. 3 smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podmieňuje priznanie postavenia utečenca v nadväznosti na následnú žiadosť v zmysle článku 2 písm. q) smernice 2013/32 založenú na riziku prenasledovania vyplývajúceho z okolností, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu, dvojakou podmienkou, že tieto okolnosti patria medzi činnosti povolené v dotknutom členskom štáte a že predstavujú vyjadrenie presvedčenia a zotrvanie na takomto presvedčení, ktoré žiadateľ prejavoval už v krajine pôvodu.
24 V článku 5 ods. 3 smernice 2011/95 sa stanovuje, že „bez toho, aby bol dotknutý Ženevský dohovor, členské štáty môžu určiť, že žiadateľovi, ktorý podá následnú žiadosť, sa spravidla neudelí postavenie utečenca, ak je riziko prenasledovania založené na okolnostiach, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu“.
25 Z požiadaviek jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti pritom vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a pôsobnosť, si v zásade vyžaduje v celej Európskej únii autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou, prípadne aj históriu jeho vzniku [pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. januára 1984, Ekro, 327/82, EU:C:1984:11, bod 11; z 19. decembra 2019, Nederlands Uitgeversverbond a Groep Algemene Uitgevers, C‑263/18, EU:C:2019:1111, bod 38, ako aj z 25. júna 2020, Ministerio Fiscal (Orgán, ktorému by mohla byť adresovaná žiadosť o medzinárodnú ochranu), C‑36/20 PPU, EU:C:2020:495, bod 53].
26 Pokiaľ ide v prvom rade o znenie článku 5 ods. 3 smernice 2011/95, na jednej strane z neho vyplýva, že členské štáty nie sú povinné prebrať toto ustanovenie do svojho vnútroštátneho práva, ale majú len „možnosť“ tak urobiť. Na druhej strane len v prípade, ak je riziko prenasledovania uvádzané žiadateľom na podporu následnej žiadosti založené „na okolnostiach, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu“, tomuto žiadateľovi „spravidla“ nebude priznané postavenie utečenca. Táto príslovka teda nevylučuje, že aj za takýchto okolností možno žiadateľovi za určitých podmienok priznať toto postavenie.
27 V súvislosti s kontextom článku 5 ods. 3 smernice 2011/95 treba zdôrazniť, ako sa uvádza najmä v odôvodnení 4 tejto smernice, že Ženevský dohovor je základným kameňom medzinárodného právneho režimu na ochranu utečencov. Z toho vyplýva, že ustanovenia uvedenej smernice sa musia vykladať nielen s ohľadom na jej celkovú štruktúru, ale aj v súlade s týmto dohovorom [pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. januára 2021, Bundesrepublik Deutschland (Postavenie osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu ako utečenca), C‑507/19, EU:C:2021:3, body 38 a 39, ako aj zo 16. januára 2024, Intervyuirasht organ na DAB pri MS (Ženské obete domáceho násilia), C‑621/21, EU:C:2024:47, body 36 a 37].
28 Treba tiež pripomenúť, že článok 5 smernice 2011/95 sa v súlade so svojím názvom týka „potrieb medzinárodnej ochrany vznikajúcich na mieste“. Treba zaviesť spoločnú definíciu tohto pojmu, ako je uvedené v odôvodnení 25 tejto smernice. V tejto súvislosti odseky 1 a 2 tohto článku 5, ktoré sa na rozdiel od článku 5 ods. 3 uplatňujú na každú žiadosť o medzinárodnú ochranu, spresňujú, že opodstatnená obava z prenasledovania sa môže zakladať nielen na udalostiach, ktoré nastali odvtedy, ako žiadateľ opustil krajinu pôvodu, ale môže vychádzať aj z činností, ktoré tento žiadateľ vykonával odvtedy, ako opustil túto krajinu. Použitie výrazu „najmä“ v tomto článku 5 ods. 2 pre prípady, keď sa preukáže, že dané činnosti predstavujú vyjadrenie určitého presvedčenia alebo orientácie a zotrvanie na takomto presvedčení alebo takejto orientácii, ktoré žiadateľ prejavoval už v krajine pôvodu, znamená, že na činnosti, ktoré nie sú takýmto vyjadrením a zotrvávaním, sa v zásade tiež možno odvolávať, či už v rámci prvej žiadosti o medzinárodnú ochranu, alebo v následnej žiadosti.
29 Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 5 ods. 3 smernice 2011/95 má povahu výnimky vo vzťahu k zásade stanovenej v odsekoch 1 a 2 tohto článku v rozsahu, v akom umožňuje, aby riziko prenasledovania uvádzané na podporu následnej žiadosti založenej na okolnostiach, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu, vedie „spravidla“ k vylúčeniu priznania postavenia utečenca. Vzhľadom na túto povahu výnimky, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 54 svojich návrhov, sa musí právomoc, ktorú členským štátom priznáva tento článok 5 ods. 3, vykladať reštriktívne.
30 Tento výklad potvrdzuje definícia pojmu „utečenec“ uvedená v článku 1 časti A bode 2 Ženevského dohovoru a prevzatá do článku 2 písm. d) smernice 2011/95, ktorá nestanovuje žiadne obmedzenie toho, aby opodstatnená obava pred prenasledovaním na základe aspoň jedného z dôvodov prenasledovania, ktoré sú v ňom uvedené, mohla byť založená na činnostiach, ktoré žiadateľ vykonával od opustenia krajiny pôvodu a ktoré nepredstavujú vyjadrenie presvedčenia alebo orientácie a zotrvávanie na takomto presvedčení alebo takejto orientácii, ktoré žiadateľ prejavoval už v tejto krajine.
31 Uvedený výklad je zároveň potvrdený aj historickým vývojom článku 5 ods. 3 smernice 2011/95. Z návrhu smernice Rady o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany [KOM(2001) 510 v konečnom znení], predloženého Európskou komisiou 30. októbra 2001, ktorý viedol k prijatiu smernice Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 304, 2004, s. 12; Mim. vyd. 19/007, s. 96), zrušenej a nahradenej smernicou 2011/95, totiž vyplýva, že použitím slovesa „vytvoriť“ v článku, ktorý v smernici 2004/83 zodpovedá článku 5 ods. 3 smernice 2011/95, Komisia mala v úmysle riešiť situáciu, keď sú obavy žiadateľa z prenasledovania z jeho strany „vykonštruované“.
32 Z vyššie uvedeného vyplýva, ako v podstate zdôraznil generálny advokát v bodoch 56 a 64 svojich návrhov, že zamietnutie priznania postavenia utečenca v nadväznosti na následnú žiadosť o medzinárodnú ochranu na základe článku 5 ods. 3 smernice 2011/95 má vzhľadom na úmysel obsiahnutý v pojme „okolnosti, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím“ sankcionovať zneužívajúci úmysel žiadateľa, ktorý „vykonštruoval“ okolnosti, na ktorých je založené riziko prenasledovania, ktorému by bol vystavený v prípade návratu do svojej krajiny pôvodu, a tým účelovo využil uplatniteľné konanie o poskytnutí medzinárodnej ochrany.
33 Takýto výklad napokon potvrdzuje hlavný cieľ tejto smernice, ktorý podľa jej odôvodnenia 12 na jednej strane spočíva v zaistení toho, aby členské štáty uplatňovali spoločné kritériá na identifikáciu osôb, ktoré skutočne potrebujú medzinárodnú ochranu, a na druhej strane v zaistení toho, aby bola k dispozícii minimálna úroveň výhod pre tieto osoby vo všetkých členských štátoch [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júla 2023, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Obzvlášť závažný trestný čin), C‑402/22, EU:C:2023:543, bod 36].
34 Otázka, či v následnej žiadosti – s cieľom preukázať existenciu rizika prenasledovania založeného na dôvode uvedenom v článku 10 ods. 1 smernice 2011/95, ktoré môže viesť k priznaniu postavenia utečenca – boli okolnosti uvedené s úmyslom zneužiť právo a účelovo využiť uplatniteľné konanie, si vyžaduje individuálne posúdenie tejto žiadosti vykonané príslušnými orgánmi členských štátov v súlade s článkom 4 ods. 3 tejto smernice s ohľadom na všetky predmetné skutočnosti a s prihliadnutím na všetky relevantné skutkové okolnosti [pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. septembra 2023, Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie (Politické názory v hostiteľskom členskom štáte), C‑151/22, EU:C:2023:688, bod 42, a zo 16. januára 2024, Intervyuirasht organ na DAB pri MS (Ženské obete domáceho násilia), C‑621/21, EU:C:2024:47, bod 60].
35 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že skutočnosť, že žiadateľ od opustenia svojej krajiny pôvodu vykonával činnosti s výlučným alebo hlavným cieľom vytvorenia potrebných podmienok na podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, uvedeným v článku 4 ods. 3 písm. d) tejto smernice, predstavuje len jednu z okolností, ktoré musia príslušné vnútroštátne orgány zohľadniť na účely tohto posúdenia na individuálnom základe. Tieto orgány totiž musia vykonať úplné posúdenie všetkých okolností konkrétneho prípadu žiadateľa, pričom zohľadnia všetky skutočnosti vymenované v písmenách a) až e) odseku 3 tohto článku 4.
36 Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí rakúska a nemecká vláda vo svojich písomných pripomienkach, článok 5 ods. 3 smernice 2011/95 nemožno vykladať v tom zmysle, že fakultatívna možnosť prebratia tohto ustanovenia oslobodzuje členské štáty od povinnosti stanoviť pre príslušné vnútroštátne orgány povinnosť vykonať posúdenie každej následnej žiadosti o medzinárodnú ochranu na individuálnom základe. Toto ustanovenie nemožno vykladať ani v tom zmysle, že takéto prebratie umožňuje členským štátom zaviesť domnienku, podľa ktorej akákoľvek následná žiadosť založená na okolnostiach, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu, je a priori podaná so zneužívajúcim úmyslom a so zámerom účelovo využiť konanie o poskytnutí medzinárodnej ochrany, pričom by túto domnienku musel vyvrátiť tento žiadateľ.
37 Takýto výklad by totiž zbavil ustanovenia článku 4 smernice 2011/95, ktoré sa vzťahujú na všetky žiadosti o medzinárodnú ochranu bez ohľadu na dôvody prenasledovania uvádzané na podporu týchto žiadostí, potrebného účinku [pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. januára 2018, F, C‑473/16, EU:C:2018:36, bod 36, a z 21. septembra 2023, Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie (Politické názory v hostiteľskom členskom štáte), C‑151/22, EU:C:2023:688, bod 41]. Konkrétne odsek 3 tohto článku 4 ukladá príslušnému vnútroštátnemu orgánu povinnosť vykonať úplné posúdenie všetkých okolností konkrétneho prípadu žiadateľa, čo vylučuje akúkoľvek formu automatického rozhodovania (pozri analogicky rozsudky z 13. septembra 2018, Ahmed, C‑369/17, EU:C:2018:713, body 48 a 49, ako aj z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C‑159/21, EU:C:2022:708, body 72 a 73).
38 V prejednávanej veci v nadväznosti na individuálne posúdenie následnej žiadosti, ktorú podal JF v súlade s článkom 4 ods. 3 smernice 2011/95, BFA konštatoval, že dotknutá osoba dôveryhodne preukázala, že v Rakúsku konvertovala na kresťanstvo na základe „vnútorného presvedčenia“ a že toto náboženstvo aktívne praktizuje, čo je dôvod, pre ktorý jej hrozí riziko, že v prípade návratu do svojej krajiny pôvodu bude vystavená individuálnemu prenasledovaniu. Takéto konštatovanie, ak sa ukáže byť správne, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu, môže vylúčiť existenciu zneužívajúceho úmyslu a účelového využitia uplatniteľného konania týmto žiadateľom, ktoré by mohlo viesť príslušný vnútroštátny orgán k zamietnutiu priznania postavenia utečenca danému žiadateľovi na základe článku 5 ods. 3 tejto smernice.
39 Pokiaľ takýto žiadateľ spĺňa okrem iného podmienky stanovené ustanoveniami kapitoly III smernice 2011/95 na to, aby bol kvalifikovaný ako „utečenec“ v zmysle článku 2 písm. d) tejto smernice, článok 13 tejto smernice ukladá dotknutému členskému štátu povinnosť priznať mu postavenie utečenca v zmysle článku 2 písm. e) uvedenej smernice [pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. júna 2015, T., C‑373/13, EU:C:2015:413, bod 63, ako aj zo 16. januára 2024, Intervyuirasht organ na DAB pri MS (Ženské obete domáceho násilia), C‑621/21, EU:C:2024:47, bod 72].
40 Naopak vo všetkých prípadoch, keď sa riziko prenasledovania uvádzané na podporu následnej žiadosti zakladá na okolnostiach uvedených v článku 5 ods. 3 smernice 2011/95, ale v súvislosti s ktorými sa po individuálnom posúdení tejto žiadosti vykonanom podľa článku 4 ods. 3 tejto smernice konštatuje, že tieto okolnosti svedčia o zneužívajúcom úmysle a účelovom využití uplatniteľného konania zo strany žiadateľa, je dotknutý členský štát oprávnený podľa tohto článku 5 ods. 3 rozhodnúť, že sa tomuto žiadateľovi v zásade neprizná postavenie utečenca v zmysle článku 2 písm. e) smernice 2011/95, hoci uvedený žiadateľ má v dôsledku týchto okolností opodstatnené obavy z prenasledovania v krajine pôvodu, a preto by mal byť kvalifikovaný ako „utečenec“ v zmysle článku 1 časti A Ženevského dohovoru a článku 2 písm. d) smernice 2011/95. To, že skutočnosť, že je určitá osoba považovaná za „utečenca“ v zmysle týchto ustanovení, nezávisí od formálneho uznania tejto skutočnosti priznaním „postavenia utečenca“ v zmysle článku 2 písm. e) tejto smernice [rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca), C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, bod 90].
41 V tomto kontexte treba preskúmať význam a rozsah pojmu „bez toho, aby bol dotknutý Ženevský dohovor“, ktorý sa nachádza v článku 5 ods. 3 tejto smernice. V tejto súvislosti vnútroštátny súd poznamenáva, že hoci v nemeckom znení tohto ustanovenia možno výraz „unbeschadet“ chápať tak, že znamená „v súlade s“, môže podľa vnútroštátneho súdu znamenať aj „bez toho, aby sa zohľadnil“. Podľa tohto súdu, ak by sa mal uprednostniť posledný uvedený význam pojmu „unbeschadet“, potom by to naznačovalo, že článok 5 ods. 3 smernice 2011/95 umožňuje členským štátom, aby v stanovenom prípade nezohľadnili ustanovenia tohto dohovoru.
42 Formulácia použitá v jednej z jazykových verzií ustanovenia práva Únie však nemôže slúžiť ako jediný základ na výklad tohto ustanovenia, ani sa jej nemôže priznať prednostná povaha vo vzťahu k iným jazykovým verziám. Nevyhnutnosť jednotného uplatňovania a jednotného výkladu každého z ustanovení práva Únie, uvedená v bode 25 tohto rozsudku, teda vylučuje, aby sa ustanovenie posudzovalo izolovane v jednej zo svojich jazykových verzií, ale vyžaduje, aby sa vykladalo v súlade so všeobecnou štruktúrou a účelom právnej úpravy, ktorej je súčasťou [pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. novembra 1969, Stauder, 29/69, EU:C:1969:57, body 2 a 3, ako aj z 15. septembra 2022, Minister for Justice and Equality (Štátny príslušník tretieho štátu, ktorý je bratancom občana Únie), C‑22/21, EU:C:2022:683, bod 20].
43 Predovšetkým v španielskom, českom, anglickom, maďarskom, portugalskom, fínskom a švédskom znení sa má výraz rovnocenný s „unbeschadet“ v nemeckom jazyku nachádzajúci sa v článku 5 ods. 3 smernice 2011/95 chápať v tom zmysle, že členské štáty pri prebratí možnosti „spravidla“ neudeliť postavenie utečenca žiadateľovi za okolností uvedených v bode 32 tohto rozsudku, ktorá je priznaná štátom týmto článkom 5 ods. 3, majú zohľadniť ustanovenia Ženevského dohovoru. Z toho vyplýva, že pojem „unbeschadet“ nachádzajúci sa v nemeckej jazykovej verzii tohto ustanovenia treba chápať v rovnakom zmysle v súlade so všeobecnou štruktúrou, ako aj účelom smernice 2011/95, ako sa uvádza v bodoch 27 a 33 tohto rozsudku.
44 Preto vo všetkých prípadoch, keď príslušný vnútroštátny orgán, ktorému bola predložená následná žiadosť, konštatuje, že okolnosti, ktoré uvádza žiadateľ, predstavujú zneužívajúci úmysel a účelové využitie uplatniteľného konania, a tak mu možno zamietnuť udelenie postavenia utečenca na základe článku 5 ods. 3 smernice 2011/95, vyžaduje pojem „bez toho, aby bol dotknutý Ženevský dohovor“ v prípade, že tento orgán s prihliadnutím na tieto okolnosti zistí, že pri návrate dotknutej osoby do krajiny pôvodu jej pravdepodobne hrozí riziko prenasledovania, aby tento žiadateľ v dotknutom členskom štáte predsa len mohol požívať práva zaručené Ženevským dohovorom, ktoré nemôžu byť predmetom žiadnej výhrady v súlade s článkom 42 ods. 1 tohto dohovoru. Medzi tieto práva patrí aj právo zaručené článkom 33 ods. 1 tohto dohovoru, podľa ktorého žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené najmä z dôvodov jeho náboženstva.
45 Napokon v súvislosti s otázkami vnútroštátneho súdu týkajúcimi sa toho, či je v súlade so smernicou 2011/95 podmienka uložená vnútroštátnou právnou úpravou preberajúca článok 5 ods. 3 tejto smernice, podľa ktorej činnosti zakladajúce riziko prenasledovania, na ktoré sa odvoláva žiadateľ, musia byť povolené v hostiteľskom členskom štáte, stačí pripomenúť, že podľa článku 2 Ženevského dohovoru „každý utečenec má povinnosti voči štátu, v ktorom sa nachádza, čo znamená, že sa musí podrobiť zákonom a iným predpisom, najmä opatreniam týkajúcim sa dodržiavania verejného poriadku“. Z toho vyplýva, že pojem „bez toho, aby bol dotknutý Ženevský dohovor“ uvedený v tomto článku 5 ods. 3 nemožno vykladať v tom zmysle, že bráni takejto podmienke stanovenej vnútroštátnym právom.
46 Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 5 ods. 3 smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá priznanie postavenia utečenca v nadväznosti na následnú žiadosť v zmysle článku 2 písm. q) smernice 2013/32 založenú na riziku prenasledovania vyplývajúceho z okolností, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu, podmieňuje tým, že tieto okolnosti predstavujú vyjadrenie presvedčenia a zotrvanie na takomto presvedčení, ktoré žiadateľ prejavoval už v tejto krajine.
O trovách
47 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:
Článok 5 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany
sa má vykladať v tom zmysle, že:
bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá priznanie postavenia utečenca v nadväznosti na následnú žiadosť v zmysle článku 2 písm. q) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany založenú na riziku prenasledovania vyplývajúceho z okolností, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu, podmieňuje tým, že tieto okolnosti predstavujú vyjadrenie presvedčenia a zotrvanie na takomto presvedčení, ktoré žiadateľ prejavoval už v tejto krajine.
Podpisy